Nota bene 149 november 2013

kupujte

iba od predajcu s preukazom

1,40

149 / 2013 november

oa p

ar át

miesto pre číslo preukazu predajcu

polovica pre predajcu

DA R

ČE

K

pa

pi

er

ov

ýf

ot

ČIERNOBIELA

nástenka

nota bene 149

4 ROZHOVOR

pozor!

Nenechávajte si pre seba, ak vám niektorý z predajcov zdvihne náladu, alebo naopak, adrenalín. Pošlite nám SMS na číslo

0915 779 746 04.10. 2013 14:37 Chcela by som sa poďakovať slečne s č. 008 z Podlavíc v BB, ktorá ma zásobuje Nota bene. Je veľmi zlatá, príjemná a usmievavá. Prajem jej veľa síl a veľa zákazníkov. Viki 06.10. 2013 15:01 Pozdravujem predajkyňu, ktorá predáva Nota bene pri Bille na Bajkalskej. Som tu každý deň.

Je milá a slušná. S pozdravom dedo Viktor pre pani Alicu 07.10. 2013 08:52 Dobrý deň. Nota bene si pravidelne kupujem od predajkyne Anky pri Poluse. Skvelý časopis, čím ďalej, tým viac. Držím palce všetkým a srdečne Anku pozdravujem. Je milá, úžasná, s najkrajším úsmevom v okolí Polusu. Dojal ma článok o nej v októbrovom čísle a teším sa na ostatné články.

Agnesa, kučeravá, mladá, stála zákazníčka z Polusu

HLAVNÍ PODPOROVATELIA PROJEKTU NOTA BENE

08.10. 2013 07:54 Vďaka zavedenému označeniu v Banskej Bystrici môžem pozdraviť veľmi príjemnú predajkyňu Nota bene s číslom 142. Nepoznám jej príbeh, ale páči sa mi, aká z nej vyžaruje pozitívna energia. Spríjemnila mi deň. Teším sa na čítanie. Vaša pravidelná čitateľka Marta

vaše listy Nechajte nám aj vy odkaz na www.facebook.com/casopisnotabene.

Rád by som upozornil na nepoctivú predajkyňu, ktorá už asi druhý mesiac predáva Nota bene v tuneli pri Auparku. Vyzerá byť príjemná a milá. Má pri sebe viacero čísiel časopisov, pekne chránených pred dažďom v euroobale (na rozdiel od takzvaných predajcov s akože posledným pokrčeným výtlačkom v ruke). Jediné, čo mi na nej trošku vadilo, bolo, že pri predaji mávala so sebou asi trojročné dieťa v kočíku. Ale pomyslel som si, že to bude slobodná matka, ktorá nemá kam dieťa umiestniť.

Tak som toto malé porušenie kódexu predávajúceho akceptoval. Októbrové číslo som si chcel kúpiť od nej. Aké však bolo moje prekvapenie? Ponúkla mi staré septembrové vydanie, na ktorom bolo

TOTO VYDANIE NOTA BENE PODPORILI

vystrihnuté pôvodné číslo predajcu. Myslím, že nemala preukaz predajcu, aj keď sa mi zdá, že predtým som ho u nej videl v obale spolu s časopismi.

Predpokladám, že to asi nebude oficiálna predajkyňa a budem si naďalej kupovať u iných predajcov, čo majú so sebou preukaz. Michal

Fotografia má byť čiernobiela

Odpoveď Nota bene Predajcovia nesmú predávať časopis s deťmi. Naozaj ide o falošnú predajkyňu, ktorá náš časopis zneužíva. Pomáha jej v tom priateľ, ktorý môže byť aj agresívny, preto treba byť opatrný. V minulosti istý čas fungovala aj ako oficiálna predajkyňa, a nie je vylúčené, že mala nejaký starý alebo doma vyrobený preukaz, určite však nie oficiálny.

Každý oficiálny predajca je označený preukazom, na ktorom sa nachádza jeho/jej fotografia, registračné číslo, krstné meno, predajné miesto a tel. kontakt na nás (začiatočníci tam majú nápis „predajcovia v skúšobnej dobe“). Zároveň má oficiálny predajca na každom časopise napečiatkované číslo, ktoré je zhodné s jeho registračným číslom. Do budúcnosti uvažujeme o ešte viditeľnejšom odlíšení oficiálnych predajcov od tých falošných formou uniforiem.

Alan Hyža patrí k špičke slovenskej dokumentárne fotografie. Dlhoročného spolupracovníka Nota bene zaujímajú silné ľudské príbehy a miesta, na ktorých víťazí ľudskosť.

12

8

TÉMA KRONIKÁR NEDUHOV A POKLESKOV

1. Predajca nosí preukaz so svojím registračným číslom a fotografiou pri predaji na viditeľnom mieste.

2. Predajca predáva časopisy označené číslom zhodným s registračným číslom uvedeným na preukaze.

3. Predajca predáva časopis na určenom predajnom mieste uvedenom na jeho preukaze.

4. Predajca predáva časopisy za oficiálnu cenu uvedenú na titulnej strane časopisu.

5. Predajca predáva časopisy spôsobom, ktorý neobťažuje okoloidúcich (je triezvy, čistý, upravený, slušný).

6. Predajca sa zdržuje na predajnom mieste bez detí do 16 rokov.

Anton Podstraský fotil v ošarpaných uliciach a lacných krčmách socialistický realizmus, ktorý bol i jeho životom. Nebyť hŕstky nadšencov, o tomto nevšednom dokumentaristovi by sa už asi nevedelo.

16

TÉMA TOTO JE PÄŤDESIATKA

retro DIERKOVÁ KOMORA

„Krása je duchovná kvalita, ktorá prichádza so skúsenosťami,“ hovorí americká fotografka Kristin Perersová, ktorá fotí ženy po päťdesiatke. Ukazuje nám, že tento vek stojí za to.

Camera obscura vás okúzli. Stačí krabica s malým otvorom, lúč denného svetla a aj tie najcynickejšie srdcia mäkknú. Vitajte vo svete predchodkyne fotoaparátu.

22 TÉMA

26

NEZDOLNÁ LENI

ĽUDIA Môžeš byť inžinier

Filmárka a fotografka Leni Riefenstahlová robila veľké veci. Pracovala tvrdo, ale využila všetky výhody, ktoré sa jej naskytli – vrátane vplyvu svojho fanúšika Adolfa Hitlera.

Hoci nie je ľahké rozprávať o malom chlapcovi z rómskej osady, s ktorým nikto nechcel sedieť v lavici, lebo mal vši a blchy. On však vyštudoval za inžiniera a založil prvé gymnázium.

Pomáhame slabým aj silným

2

Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny

zostavil Peter Patrónsky

Titulná fotografia: Anton Podstraský

K ó de x KUPUJ Ú CE H O PARTNERI PROJEKTU

editoriál

Detaily

K ó de x p r e d a j c u

1. Preverte si preukaz predajcu, na ktorom je uvedené registračné číslo, fotka.

2. Kupujte časopisy označené čislom zhodným s registračným číslom uvedenom na preukaze predajcu.

3. Predajcu si starostlivo vyberte.

4. Neplaťte viac, ako je uvedené na časopise, pokiaľ sa tak sami nerozhodnete.

5. Zoberte si svoj zaplatený časopis.

6. Časopis po prečítaní darujte alebo znehodnoťte tak, aby sa nedal znova predať.

z obsahu

2013 november

Vynález fotografie privítal John Ruskin, najznámejší umelecký kritik viktoriánskej éry, s nadšením. „Medzi všetkými tými mechanickými jedmi, ktoré toto strašné devätnáste storočie vylieva na ľudí, nám predsa len poskytlo aspoň jeden protiliek,“ vyhlásil. Hoci sa neskôr obával, že nás povedie k pasivite (keď uveríme, že netreba vynakladať žiadne úsilie na to, aby sme dosiahli poznanie a stačí, že sme si to miesto vyfotografovali) o fotoaparáte tvrdil, že nám umožňuje posunúť sa z roviny dívania do roviny vnímania. Ruskin bol presvedčený, že ľudia sú trestuhodne nevšímaví. Hľadal rôzne spôsoby, ako naučiť ľudí skutočne vidieť. „Umelcom sa človek rodí, tak ako sa hroch rodí hrochom.

Nemôžete zo seba urobiť umelca o nič viac, ako môžete zo seba urobiť žirafu,“ tvrdil. Napriek tomu bol presvedčený, že kreslenie je nesmierne prospešné aj pre ľudí bez výtvarného nadania, pretože nás učí vidieť. Alain de Botton v knihe Umenie cestovať píše, že Ruskin pochopil, že ak si chceme pozorne prezrieť napríklad les, musíme si položiť niekoľko otázok typu: Prečo sa tento strom zdá tmavší ako druhý? Ako sú kmene stromov napojené na korene? Odkiaľ vychádza tá hmla? To sú otázky, na ktoré si pri kreslení prirodzene odpovedáme. Skutočne uchopiť krásu nám teda pomôže len hlboké poznanie detailov, ktoré ju vytvárajú.

Ruskin nečakal, že absolventi večernej školy v Londýne, zväčša robotníci, budú po jeho prednáškach vystavovať v Národnej galérii. Chcel ich naučiť, aby vedome porozumeli tomu, čo milujú. „Nesnažím sa o to, aby som z tesára urobil výtvarného umelca, ale aby som ho naučil byť šťastnejším tesárom,“ vyhlásil.

Pre nepriateľov štetcov ponúkal John Ruskin uchopenie krásy cestou slovnej maľby. Známe sú jeho majstrovské opisy alpských štítov či oblohy. Sám o sebe tvrdil, že (slovami) stáča oblohu do fliaš rovnako starostlivo a opatrne, ako jeho otec stáča dovážané vína.

Mnohí fotografi nás učia nachádzať krásu tam, kde ju iní nevidia, tak ako to robil náš geniálny a nedávno zosnulý Tibor Huszár, či ako Andreas Gurský, ktorý ju našiel napríklad na spodnej strane dialničných premostení.

Vďaka všetkým fotografom, ktorí nás pozývajú objavovať odtiene sveta, kde sa čierna tak často mieša s bielou, ktorí nám pomáhajú vidieť víťazstvá, ktoré sa zdajú byť prehrami, a zbadať svetlo tam, kde sa zdá, že tma už dávno vyhrala.

Sandra Tordová šéfredaktorka Zdroj: Alain de Botton: Umenie cestovať

V ďalšom čísle na tému NAVŽDY SPOLU nájdete: Komunitné bývanie

Večná láska

Prečo by ste mali variť, prať, upratovať sami, keď si tieto povinnosti môžete rozdeliť so susedmi? Stačí si prenajať alebo postaviť pár domov v jednej lokalite, vybaviť ich spoločnými priestormi, záhradkou či „škôlkou“ pre deti a dohodnúť si pravidlá, podľa ktorých budete fungovať ako jedna veľká rodina.

V 20. storočí sa objavil mýtus romantickej lásky, ktorá bude ako z rozprávky – prekoná všetky prekážky, bude intenzívna a hlavne – vydrží na večné časy. V skutočnosti je veľmi ťažké nájsť niekoho, komu by sa čosi takéto podarilo vybudovať, nie to ešte udržať. A predsa....

3

Rozhovor

text: dado nagy | foto: kapro

nota bene 149

2013 november

Čo sa ti ešte vybaví pri slove čiernobiela fotografia?

Naposledy ma úplne nadchol poľský fotograf Tomasz Gudzowaty, ktorý robí dokumentárny cyklus netradičných športov.

Mal napríklad sériu o pouličných skejtbordistoch v Mexiku. Tam sú to väčšinou díleri alebo narkomani. Dokonca mi poslal poštou svoju ručne zväčšenú čiernobielu fotku, aj s certifikátom. Je na nej potetovaný mexický mafián, ktorý vyzerá ako čert a v ruke drží pušku M16. Vedľa neho taký istý chlapík drží v ruke živého chameleóna a celé je to odfotené v sklade, kde sú uložené balíčky heroínu. Úžasné. Vôbec nechápem, ako sa mu to podarilo. Už len komunikácia s takýmito ľuďmi je nesmierne náročná. A on to ešte odfotí v úžasnej kompozícii a technickej kvalite svojím veľkoformátovým fotoaparátom.

Kde je hranica, kedy je ešte etické a slušné fotografovať, a kedy už nie?

Každý ju má inde. To ťa naučí až život a prax.

Asi najdôležitejšia vlastnosť fotografa je silná sociálna empatia. Schopnosť naladiť sa na spoločnú vlnovú dĺžku bez ohľadu na to, že sa neviete dohovoriť. Musíš vedieť tým ľuďom v pravý čas vysloviť sústrasť, aj sa s nimi zasmiať. A v pravý čas odložiť foťak a len sa tak rozprávať. To je asi to najdôležitejšie.

...Lebo ste zaujímavý a krásny

Fotografia má byť čiernobiela Alan Hyža patrí k špičke slovenskej dokumentárne fotografie. Dlhoročného spolupracovníka Nota bene zaujímajú silné ľudské príbehy a miesta, na ktorých aj napriek zúfalým podmienkam víťazí ľudskosť. Aktuálne pripravuje knihu portrétov osobností slovenskej kultúry. Čo si predstavíš, keď sa povie čierna a biela?

V súvislosti som mnou sa mi vybaví hlavne fotografia. Pre mňa je čiernobiela fotka vždy tá hlavná. Fotografia má byť čiernobiela.

Prečo?

Nehovorím to preto, že by som chcel podceňovať farebnú, ale čiernobiela fotka je najbližšia môjmu naturelu, aj estetickému vnímaniu.

Je omnoho expresívnejšia a dá sa ňou lepšie

4

vyjadriť myšlienka, ktorú chcem fotografiou sprostredkovať. Čiernobiela to podľa mňa dokáže urobiť omnoho pôsobivejšie.

Mám pocit, že tvojej povahe je vlastná snaha o redukciu všetkého nadbytočného. Preto fotíš fotoaparátom, ktorý síce má skvelú optiku, ale iba základné nastavenia času a clony? Áno, čiernobiela redukuje zbytočnosti a podčiarkne to podstatné, čo by na obráz-

ku malo byť. Moja estetika je pomerne minimalistická, až puristická. Mám rád jednoduché veci a čiernobiela fotka to spĺňa. Svet vnímame farebne. Prekonvertovaním obrazu do čiernobieleho videnia ho však povýšim na inú úroveň. A tento rozmer z neho robí niečo krásne.

Samozrejme aj farebná fotografia sa dá spraviť výborne a rôznorodo. Sú témy, ktoré si farbu priam pýtajú – napr. jesenný les hýriaci far-

bami alebo Amazonia. Ale videl som fotografie, ktoré to poňali iba v čiernej a bielej a páčilo sa mi to oveľa viac.

Nie je to iba o kontraste, čierna a biela sú extrémy, sú to hraničné situácie. Tak ako v živote nie je niečo iba dobré a zlé, aj v čiernobielej fotke je to o jemnej škále odtieňov šedej.

Dá sa fotiť aj noc?

Samozrejme. Počas celej svojej kariéry som sa riadil zásadou, že najväčším nepriateľom fotografa je slnko. Fotiť sa dá ráno a večer, keď je slnko nízko. Tak ako keď sa varí dobrý guláš, musí byť všetkého tak akurát, a to platí pre fotenie aj pre svetlo. Veľa svetla fotke škodí.

V noci svietia hviezdy, mesiac... Vtedy sa dá čarovať a robiť magické veci. Pre mňa je dôležité, aby som si uctil svetlo, ktoré daná chvíľa ponúka. Aj v noci. Používanie bleskov a lámp nie je celkom podľa môjho gusta. Niekedy sa tomu nevyhnem, ale najradšej by som to fotil iba s tým svetlom, ktoré mám k dispozícii.

Na svojich záberoch často zachytávaš ľudí, ktorí si prežili svoje peklo. Ale tie fotky sú aj napriek zobrazeniu biedy veľmi pekné, ako napríklad tvoja staršia kniha Ríša zla.

Snažím sa o to, ale celé roky počúvam, že prečo sú tie moje fotky také depresívne a ponuré. No, lebo ja sa na to tak pozerám a nebudem prikrášľovať niečo, čo také nie je. Ale ani očierňovať.

„Chcem si uctiť svetlo, ktoré daná chvíľa ponúka.“ Keď si už spomenul našu knihu Ríša zla, tá vznikla pred dvadsiatimi rokmi. Vtedy to v Rusku bola úplná katastrofa. Nič nefungovalo, nikto nemal výplatu, všetko sa rozpadávalo, nebol benzín, lietadlá nelietali. Tak to nebudeme ospevovať.

Ale je to fotenie extrémov, nie? Áno, ale fotografia je vždy subjektívna. Vyjadruješ svoj názor. Aj v Ženeve môžeš fotiť narkomanov, žobrákov a chudobných.

A aj v Etiópii nájdeš boháčov kúpajúcich sa vo vlastnom bazéne. Tie extrémy sú fotogenické. Dá sa to nájsť samozrejme aj tu, len treba mať ideu a vedieť, čo chcem vyjadriť.

Napr. Tibor Huszár nedávno nafotil v parížskej štvrti Cité portréty miestnych umelcov z celého sveta. Volá sa Babylon a je tam napr. paraguajský sochár alebo spisovateľ z Čadu. Väčšinou na 98 % úplne neznámi ľudia, ale je to kolekcia skvelých portrétov.

Prečo lákajú skôr ľudia žijúci na okraji spoločnosti?

Lebo sa o nich príliš nehovorí. Sú tu a majú svoje problémy. Ich život je pre bežného človeka nepredstaviteľný. Kým my riešime, či si kúpime nové nohavice, oni bojujú o prežitie – za čo si zajtra kúpia jedlo, ako zaplatia nájomné... Títo ľudia sú na celom svete a je ich väčšina.

Nie je im nepríjemné otvárať pred tebou svoju sociálnu situáciu?

Samozrejme, veď nie je príjemné priznávať si pred verejnosťou svoju slabosť, chudobu, biedu, chorobu alebo iný hendikep.

Nie je to jednoduché. A preto sa im treba vedieť priblížiť.

A keď sa ťa spýtajú, prečo ich fotíš, čo povieš?

To už vyplýva zo situácie, ale väčšinou odpovedám: „Lebo ste zaujímavý a krásny.“ Nato oni povedia: „To určite.“ A ja vravím, že nie je krásna modelka alebo nejaký manekýn, ale vy ste krásny, lebo ste obyčajný jednoduchý človek a to je na vás pekné. Väčšinou to zaberie. Čo je podľa teba silná fotografia?

To je taká, ktorá vyvolá emócie a upúta. Je veľmi málo dokonalých fotografií, lebo všetko sa dá vylepšovať. Ale keď ma fotka upúta svojou témou, dejom a samozrejme technickým prevedením a kompozíciou, vtedy je dobrá. Teraz napr. prebehla súťaž Slovak Press Foto, kde som už druhý ročník v porote a nechytila ma tam za srdce ani jedna.

Nebolo tam nič, z čoho by mi padla sánka.

Na ktoré fotky tak ľahko nezabudneš?

Paradoxne, hoci fotky prírody a zvierat nie sú mojou témou, nedávno ma kamarát upozornil na knihu anglického fotografa Nicka Brandta, ktorý fotil v Afrike zvieratá. Sú to klasické čiernobiele fotografie. Resp. ani nie fotografie, to sú obrazy. Neuveriteľne krásne a kvalitne spracované. Tie fotky sú dobré aj preto, lebo stále žasnem nad tým, ako sa mu to podarilo. Nie je problém nasadiť na trojnožku teleobjektív a z pol kilometra odfotiť leva. Problém je prísť k nemu na desať metrov so štandardným objektívom a urobiť to tak, aby to malo hlavu a pätu.

Máš doma na stene zavesené nejaké fotografie?

5

nota bene 149

2013 november

text: jana čavojská, sato | foto: archív alana hyžu (1), alan hyža (2)

Mám jednu fotku, ktorá je pre mňa veľmi silná a magická. Fotil ju pán Rudolf Kedro asi v 50. rokoch. Je to pohľad zo schodov na Klariskej ulici. Prekrásny ranný záber, ako proti sebe idú dve postavy a zdravia sa. Úplne jednoduchá kompozícia, ale má to v sebe neskutočnú silu. Žiadny vypätý dej ani emócia. Obyčajná momentka z bežného života.

Visí mi na stene v spálni a každé ráno ma doslova nabije energiou. Fantastická fotografia.

Fotografia dokáže úžasne zachytiť čas, jeho plynutie a zmeny človeka v čase, a to býva väčšinou dosť emotívne.

A v tom je hodnota dokumentárnej fotografie. Dnes odfotíš vec, ktorá je úplne všedná. Máte doma rodinnú oslavu – urobíš skupinový portrét a strčíš si ho do šuplíka.

Ale o tridsať rokov, keď tú fotku vyberieš – je polovica tých ľudí mŕtva a druhá rozletená po svete. Vtedy to má úplne inú hodnotu.

Pripravuješ nový knižný projekt, v rámci ktorého fotíš rôzne slovenské osobnosti. Čo je jeho cieľom?

Je to projekt fotografií päťdesiatich najvýznamnejších osobností slovenskej kultúry. Podobne ako v knihe Genius loci ide o spojenie osobností a ich najmilších miest na Slovensku.

Mal som pocit, že by bolo úžasné ukázať, ako vyzerajú nositelia ozajstnej kultúry. A nie pseudokultúry, ktorá nás dennodenne obklopuje. Kto vie, ako vyzerá výtvarník Dušan Kállay? Iba tí, ktorí sa venujú výtvarnému umeniu.

Je veľa spôsobov, ako sa ich portréty dali urobiť. Prvá možnosť je ateliér – lampa a pekné pozadie. Niečo v štýle známeho portrétistu Yousufa Karscha. Druhá možnosť sú momentky – ako ten človek píše, maľuje, tvorí... Ja som si zvolil tretiu možnosť – štylizovaný portrét v domácom prostredí.

Každý z tých umelcov však má aj väzbu k nejakému konkrétnemu miestu na Slovensku.

Spolu s tými portrétmi by som preto chcel ukázať aj ich najmilšie miesta. Všetci poznáme Kriváň, Tatry, Banskú Štiavnicu, Chopok, Nízke Tatry. Ale ako vyzerá Hont – obľúbené miesto Ladislava Balleka? Ľudia ani poriadne nevedia, kde to je. Robím to veľkoformátovým fotoaparátom Linhof. Aby to bolo inakšie. A samozrejme, čiernobiele.

Fotografia skaterov z Mexico city, zo série "Invading the urban space" (autor: Tomasz Gudzowaty)

Šťastných dvanásť

Foto: Andrej Bán

počet krajín, kam už nemôžeme ísť. Káhira bola kedysi mestom, kde si mohol chodiť slobodne aj o polnoci. Teraz je tam na určitých miestach problém aj za bieleho dňa.

V Líbyi bol vždy problém, ale z dôvodu policajného režimu, nie kvôli kriminalite. Dnes tam nemôžeš ani vyliezť z letiska. Je to šialené.

Myslíš si, že to naznačuje, že svet je pred nejakou zásadnou premenou?

Nechcem o tom príliš filozofovať, ale myslím, že áno. Na jednej strane je obrovské bohatstvo a na druhej úžasná chudoba. A hlúposť, ktorá zachvacuje celý svet. Každú chvíľu nás zahlcuje ponuka zbytočných produktov, reklama a konzum. Kúp si lepší mobil, viac farieb, výkonnejší počítač, rýchlejšie auto. Je to nenormálne. Všetko má trvanlivosť na jednu sezónu.

Spolupracuješ aj s Nota bene. Prečo?

S mojou bývalou kolegyňou Luciou Laczkó máme malé občianske združenie (O. z. Medzi nami) a už ôsmy rok pripravujeme pre Nota bene každý mesiac jeden sociálny príbeh. Sú o ľuďoch, ktorí sa nie z vlastnej viny dostali do ťažkej životnej situácie. Sú to zasa typické ateliérové fotografie a zachytili sme už okolo sto osudov. Raz z toho možno spravíme knihu. Sú to úplne neznámi ľudia, ktorí si nesú svoj kríž.

Zapôsobil na teba niekto z nich?

Takých by bolo veľa. Po každom takomto príbehu ďakujem osudu, že mňa sa to našťastie netýka. Vtedy mi akékoľvek vlastné problémy pripadajú úplne bezvýznamné.

Alan Hyža

Spomínaš si na situácie, kedy si na svojich cestách videl veci, ktoré by si radšej nevidel? sa narodil 12. 11. 1964 v Levoči. V roku 1988 abPráve naopak. Každá skúsenosť ťa obohacuje. Aj solvoval Prírodovedeckú fakultu UK v Bratislakeď vidíš to najhoršie, čo sa dá. Videl som v roku ve. V roku 1990 začal pracovať ako fotoreportér 1995 v africkej Rwande následky občianskej vojny. pre rôzne denníky a časopisy. V súčasnosti je Na jednom mieste nebolo široko ďaleko živého na voľnej nohe a patrí k najstarším spolupraNa čom ešte pracuješ? človeka, iba päťtisíc mŕtvol v rozklade. Čo horšie covníkom časopisu Nota bene. Je desaťnásobDlhodobo pripravujeme knihu o arabskej už môžeš vidieť? Alebo umieranie detí. Napriek ným držiteľom ceny Czech Press Photo. V roku kulinárii s Emíre Khidayer. O týždeň by sme tomu to neľutujem, lebo ma to silne ovplyvnilo 2009 sa stal Fotografom roka a v roku 2010 zísmali letieť do Alžírska. Kniha by mala obsa- a moje myslenie a konanie to nasmerovalo ur- kali s Petrom Kubínyim Cenu E. E. Kischa za hovať jedlá z pätnástich arabských krajín čitým smerom. Takže asi to bolo na niečo dobré. spoločnú knihu Misia. a ešte nám chýbajú štyri. Dúfam, že to dobre dopadne, lebo situácia sa tam teraz Alan Hyža spolu s Andrejom Bánom, Martinom Marenčinom a Jozefom Ondzíkom priz mesiaca na mesiac zhoršuje. Práve sme pravili výstavu nedávno zosnulého fotografa Tibora Huszára s názvom Portréty osobsa s českým fotografom Janom Šibíkom ností francúzskej kultúry z roku 2012. Môžete ju vidieť od 5. novembra v Dome umerozprávali, ako sa za posledné roky zvýšil nia na Námestí SNP v Bratislave.

6

Keď fotil bangladéšskych robotníkov, ktorí rozoberajú staré námorné lode, poľský fotograf Tomasz Gudzowaty vzal do ruky náradie a stal sa jedným z nich. Mnohí fotografovaní sa stávajú jeho blízkymi. Možno aj preto sú jeho snímky také hlboké a intímne.

Dvaja výnimoční fotografi: Tomasz Gudzowaty a Tibor Huszár.

Téma

Držiteľ najvýznamnejších fotografických ocenení ako World Press Photo, Picture of the Year či NPPA Best of Photojournalism je naplno oddaný fotografii. Keď pracuje na projekte, spáva dve hodiny denne a zabúda sa najesť. Celé dni a noci sa najprv prechádza po meste, pozoruje život, snaží sa porozumieť problémom ľudí. Vybral si klasickú techniku – veľkoformátový rozkladací fotoaparát. S takým ani nemôžete byť nenápadný. Možno aj preto sa najčastejšie vyjadruje prostredníctvom portrétu. S fotografovanými ľuďmi trávi čo najviac času, aby spoznal a precítil ich život. Až keď vznikne dôvera, rozkladá fotoaparát. Hoci má jedinečné oko a spôsob práce so svetlom, najviac z jeho fotografií vyžaruje práve osobný vzťah s človekom na druhej strane objektívu.

Pracuje s veľkoformátovým Linhofom, takže musí vymieňať kazetu po každom jednom zábere. V rýchlej dobe digitálnej fotografie to nepovažuje za hendikep. „Nikdy som nebol fastshooter,“ hovorí. „Rýchle fotenie je ako jedlo z fastfoodu. Žiadna chuť ani výživové hodnoty.“ Stále verí, že fotografia môže zmeniť svet. Fotka má podľa neho divákovi podať nejaký odkaz.

A to si vyžaduje dôkladnejšiu prácu na téme. Postupom rokov dozrel jeho fotografický jazyk do jasnej podoby: iba čiernobiela, aby eliminoval všetky zbytočné výrazové prostriedky a divák sa úplne skoncentroval na hlavnú myšlienku fotografie. A presne dvanásť výsledných fotografií každého projektu. Dospieť k šťastnej dvanástke si vyžaduje mesiace, niekedy celé roky práce.

V posledných rokoch sa intenzívne venuje aj foteniu športu. Nejde o tradičné športy, ktoré dostávajú priestor v bežných médiách. Športové disciplíny z Gudzowatého projektu Beyond the Body nie sú určené pre boháčov, venujú sa im ľudia v náročnom prostredí a sú pre nich aj akousi formou úniku. Takto zdokumentoval napríklad život zápasníkov sumo v Japonsku, golfistov na indickom vidieku, detských pretekárov na koňoch v mongolskej stepi či čínskych akrobatov školy wuqiao. Často čelí kritike, že sa mu ľahko fotografuje, keď je z milionárskej rodiny. „Nie peniaze robia moje fotky, ale ja,“ odkazuje neprajníkom. Gudzowaty, ktorý si postavil dom vlastnými rukami, nerobí žiadne kompromisy. Nevystupuje na verejnosti, telefonáty a maily vybavuje prostredníctvom asistenta, naplno sa venuje fotografii.

Kvôli fotografii riskoval prechod na falošné víza cez hranice Bangladéša. Letel súkromným lietadlom do Tokia a strávil tam tri týždne, len aby nafotil jediný portrét do série fotografií austrálskych tanečníc pri tyči.

Najnovšie chystá sériu snímok o freediveroch, ktorí sa potápajú do veľkej hĺbky a bez prístrojov. Bude pozostávať, ako inak, z dvanástich snímok, každý záber v inej hĺbke. Jeden záber, vynoriť sa, vložiť novú kazetu, opäť sa ponoriť. Každý okamih, každé stlačenie spúšte získava na hodnote.

7

téma

text: dagmar gurová | foto: anton podstraský

nota bene 149

BEZ FOTOAPARÁTU NEŠIEL ANI SMETI VYSYPAŤ

KRONIKÁR NEDUHOV A POKLESKOV Anton Podstraský fotil v ošarpaných uliciach a lacných krčmách socialistický realizmus, ktorý bol i jeho životom. Nebyť hŕstky nadšencov, o tomto nevšednom dokumentaristovi by sa už asi nevedelo.

8

2013 november

Socializmus na Podstraského fotografiách nebol taký dokonalý, ako chcel oficálne pôsobiť.

Fotograf Anton Podstraský.

Anton Podstraský (1939 – 2007) bol vychud- Fotil to, čo sám žil val iba príležitostne. Väčšinou obchádzal redakcie nutý chlapík s bohémskym výzorom a ne- „Každá fotka mala svoj príbeh, no zároveň vypo- Smeny, bratislavského Večerníka, Nedeľnej Pravodmysliteľným fotoaparátom zaveseným vedala o jeho vlastnom živote. Tóno fotil ľudí, me- dy, Života či Roháča a ponúkal, čo pri svojich pookolo krku. Od detstva kríval na nohu za- dzi ktorými sa bežne pohyboval. Hoci s nimi popí- chôdzkach nafotil. siahnutú kostnou tuberkulózou, no aj tak jal, často ho aj zbili. Roztrieskali mu zo dvadsať fo- „Všade ho poznali. S mnohými redaktormi bol dobol stále v pohybe. Fotil za každých okolnos- toaparátov. Hlavne, keď im tvrdil, že si ich fotí pre hodnutý už dopredu – jeho fotky používali ako ilutí, dokonca aj v psychiatrickej liečebni, kam seba, a na druhý deň sa našli vo Večerníku,“ hovo- stračné zábery. Večerník Bratislava ich uverejňoval sa dostal pre problémy s alkoholom. Bez rí dokumentárny fotograf Miro Miklas, s ktorým pri slávnych príbehoch Hildy Gábrišovej, na ktoré sa starnúci „kolega“ zblížil nedlho pred smrťou. fotoaparátu vraj nešiel ani smeti vysypať. ľudia špeciálne čakali,“ spomína fotograf Alan Hyža, Ak sa práve netúlal po Slovensku, krúžil po Podstraský bol samorast, rebel, ktorý si robil svoje ktorý vtedy pre Večerník pracoval. bratislavskej trase Štrkovec – trhovisko Mi- vo fotografii aj v živote. Keď si vypil, strhával poliletičova – centrum. Kráčal šedivými socia- tické plagáty, čo sa vtedy považovalo za veľký pre- Nepredvádzal sa listickými ulicami a cestou nazrel snáď do čin, takže sa dostal do väzenia. Jeho fotografická V tých časoch pri tom nebývalo zvykom, aby fokaždej krčmy najnižšej cenovej skupiny. Netodokumentarista pracoval v slobodnom povolaprestajne striehol na tú pravú tvár, na správní. „Na voľnej nohe boli skôr tí, ktorí robili reklamu, ny okamih. Čosi výnimočné, groteskné či biznis cez komisie a Zväz fotografov. Podstraského paradoxné videl práve v tých výjavoch socianikto nezastupoval a on sám sa netlačil do poprelistického realizmu, ktoré väčšina míňala bez dia. Možno aj preto sa na neho časom pozabudlo,“ povšimnutia. Zaujímali ho bezdomovci, po- kariéra sa však rozbehala veľmi dobre. Hneď po hovorí fotograf, kurátor a galerista Filip Vančo, ktostihnutí, dobití, unavení životom či alkoho- škole sa zamestnal ako fotograf vo filmovom štú- rý sa podieľal na vzniku Podstraského monografie. lom, ale aj deti a ženské nohy v minisukniach. diu Slovenského filmu v Bratislave, kde pracoval „Mal dobré fotky, ale s nami, fotografmi od novín sa Sám sa často čudoval, čo všetko mu prešlo. do začiatku 70. rokov. Zdokumentoval vznik poves- veľmi nebratal. On mal svoj svet, priatelil sa hlavZaznamenal spáča, ktorý sa zložil akurát tných filmov ako Boxer a smrť, Drak sa vracia, Muž, ne s ľuďmi, ktorí s fotografiou nemali nič spoločpri galérii najlepších socialistických pra- ktorý luže či Ľalie poľné, no stíhal fotiť aj vlastné né,“ hovorí fotoreportér Pavol Funtál. covníkov, deti ponechané na ulici pod ošar- témy. Od druhej polovice 60. rokov sa jeho fotky Na výstavách sa Podstraský prezentoval tiež iba paným nápisom Dobre najedený, dobre pravidelne objavovali v tlači, hlavne pri článkoch sporadicky, aj to nie v galériách, ale v spriatelených naladený či výklad obchodu s atrapami oškl- o alkoholizme, kriminalite a narušených vzťahoch. redakciách, v kultúrnom dome či v kaviarni. Začiatbaných kurčiat.

Pri filme vydržal 14 rokov, potom sa už zamestná- kom 70. rokov o ňom vyšiel jediný článok v odbor-

„Vždy si robil svoje, vo fotografii aj v živote.“

10

Zbieral príbehy z krčiem najnižšej cenovej skupiny.

nom časopise, o necelých 20 rokov neskôr ho Ľu- toho spravia knihu ako o Podstraskom. Di- je tam ešte kopec silného materiálu, väčšina dovít Hlaváč krátko spomenul v Dejinách sloven- zajn bol už zaplatený, galéria by uhradila ho- z tých fotiek nebola nikdy uverejnená. Stále skej fotografie. Jeho meno však naozaj čosi hovo- norár za texty. Ku galérii Photoport a SNG sa je čo objavovať.“ rilo iba úzkemu okruhu ľudí. nakoniec pridalo aj vydavateľstvo Slovart. Vý- Po výstave v galérii Photoport pred dvoma rokVeľký podiel na Podstraského znovuobjave- sledkom boli na pohľad honosné knihy, kto- mi a knihe, ktorá vyšla tento rok, 6. novembra ní má Miro Miklas, ktorý o ňom napísal dip- ré pritom vznikli z malého rozpočtu. „Prispel o 17.00 otvoria Podstraského výstavu v Strelomovú prácu a zachránil jeho archív. „Stre- k tomu aj grafický dizajn Paľa Bálika a kvalit- doeurópskom dome fotografie. S päťdesiattávali sme sa niekoľkokrát do týždňa, buď ná tlač,“ dodáva Vančo. kou fotografií to bude jedna z jeho najväčších na trhovisku Miletičova alebo u neho doma. Podstraského fotky vyberali niekoľko rokov. výstav a potrvá do 15. decembra.

Nikdy sa nesťažoval, že je málo známy, ale „Urobili sme ten najlepší možný výber, aký vte- Anton Podstraský zanechal reálny obraz zaniknumôj záujem ho tešil. Archív mi venoval pre- dy bol v našich silách. Možno o desať, dvadsať tej doby, ktorú už začína haliť opar mýtov a nostalto, aby som sa oň postaral. Prišiel o nohu rokov príde niekto s iným názorom, ale myslím gie. Jeho fotografie rezignácie, pokleskov a úpada onedlho na to zomrel na dlhodobé zdra- si, že kniha obsahuje to podstatné z jeho tvorby.“ ku nám nedovoľujú zabudnúť, aké to vtedy bolo, a majú v sebe ešte čosi navyše. V dokumente, ktorý votné problémy. Po jeho smrti som cítil ako o ňom natočila Slovenská televízia, povedal: „Tá najsvoju povinnosť, aby z toho vznikla kniha A predsa má úspech a vďaka Filipovi Vančovi sa to aj podarilo.“ Monografia Antona Podstraského zbiera po- väčšia ľudská spodina, odpad, má niečo do seba... chvalné kritiky u nás aj v zahraničí. Predstavi- v tej chudobe, v tých podmienkach, v tom prostreli ju na fotoknižnom veľtrhu vo Viedni, nadše- dí, tam je väčšia možnosť vzniku umenia.“ Čaro nedostatku Z pôvodného plánu vydať jednu knihu sa vy- ne na ňu reagovalo aj niekoľko holandských vinula edícia Osobnosti slovenskej fotografie. múzeí. Nemecký časopis Photonews uverej- Túto tému odporučil fotograf Alan Hyža „Paradoxne nás k tomu dohnala núdza. Peniaze nil o Podtraskom dve strany, hoci najskôr „Anton Podstraský bol veľmi originálny človek. z grantu nestačili na to, aby sme zaplatili tex- plánoval iba krátku recenziu. „Nefotil propa- Žil takmer ako bezdomovec, na okraji spoločty umeleckého kritika a historika Aurela Hra- gandistické obrázky, zaznamenával skôr od- nosti. Zároveň mal veľký cit pre fotografiu bušického,“ hovorí Filip Vančo. „Kríza nás pri- vrátenú stranu socialistického realizmu, ktorú a ani pri existenčných ťažkostiach nezabúnútila byť kreatívnejšími, hľadať nové riešenia.“ Západ nemal ako spoznať,“ hovorí Vančo. Spolu dal, že je fotografom. Fotil stále a veľmi dobSlovenská národná galéria v tom čase pripra- s Miklasom odhadujú, že Podstraského archív re. Mnohí z jeho súčasníkov ho zaznávali, no vovala výstavu Viliama Malíka, ku ktorej mal obsahuje okolo desaťtisíc záberov. A to nie je Podstraského miesto v dejinách slovenskej vyjsť katalóg. Vančo navrhol, nech namiesto úplný, čosi sa stratilo, čosi mu rozkradli. „Aj tak fotografie je nezastupiteľné a neochvejné.“

11

TÉMA

text: dagmar gurová | foto: kristin perers

nota bene 149

2013 november

Susan Cropperová povýšila pletenie na exkluzívnu záležitosť. Užíva si rodinu a lásku.

Christine Chang Hanwayová, šéfredaktorka portálu Remodelista, matka a spokojná manželka, ktorá sa teší na budúcnosť.

JEDINEČNÉ, INŠPIRUJÚCE A SEXY

TOTO JE PÄŤDESIATKA „Krása je duchovná kvalita, ktorá prichádza so skúsenosťami,“ hovorí americká fotografka Kristin Perersová, ktorá fotí ženy po päťdesiatke.

Ukazuje nám, že toto obdobie života stojí za to. „Mala som štyridsaťdeväť rokov. Syn odchádzal na univerzitu a mňa prepadol zmätok a panika. Uvedomila som si, že určité obdobie v mojom živote sa uzatvára a netušila som, čo ma čaká,“ hovorí americká fotografka Kristin Perersová.

V prvej polovici života sa ľudia zameriavajú na výkon – budujú kariéru, vzťahy, svoj domov, rodinu. Vytvárajú si akési osobné javisko, na ktorom by to v tej v druhej po-

12

lovici života mali rozohrať. „Päťdesiatka je práve tým obdobím, kedy sa nám väčšina scenárov minie. A preto je podľa mňa dôležité mať vzory – niekoho, kto tú cestu prešiel pred nami a môže nám ukázať smer,“ hovorí Kristin.

Podobne, ako jej obľúbení umelci Henri Matisse a Helen Frankenthalerová, si aj ona na svoje päťdesiate narodeniny založila denník – skicár. Ten svoj však vytvorila na blogu

s názvom Thisis50.me (Toto je 50-tka), kde uverejňuje fotografie a príbehy žien – päťdesiatničiek.

Skutočné ženy Blog Kristin Perersovej mapuje život ôsmich žien. Fotografie a príbeh každej z nich sú jedinečné, no zhodne vyvolávajú dojem, že päťdesiatka stojí za to. Nie preto, že by bola lepšia ako iné dekády, ale preto, že každé

obdobie života má svoje bonusy a výzvy.

A pri spätnom pohľade sa ukáže celok, ktorý dáva zmysel. „Pátram po tom, čo je na päťdesiatke jedinečné. Nesnažím sa vydávať ju za novú štyridsiatku, ale ukázať, čo môže život ponúknuť päťdesiatročnej žene a naopak.

A osláviť to. Verím, že teraz je čas nazrieť hlbšie do seba. Nie je to o tom, že si kúpite tie správe šaty alebo pleťový krém. Myslím, že v päťdesiatke sa už odstrihnete od tejto konzumnej mentality.“ Kristin ako módnu dizajnérku a portrétnu fotografku vždy obklopovali vizuálne podoby rovesníčok. Teda až dovtedy, kým dovŕšila päťdesiatku a zistila, že aj naďalej sú vôkol nej iba svieže tváre mladých krások. Ak nerátame zopár starnúcich celebrít, skutočné ženy v strednom veku sa v médiách objavujú zriedka. A práve na ne je fotografka zvedavá.

Je sa na čo tešiť Ako prvá sa na Kristininom blogu objavila elegantná Christine Chang Hanwayová (1961), Američanka s čínskymi koreňmi.

V jednoduchých čiernych šatách pózuje za prestretým stolom. Pôsobí krehko, no vyžaruje z nej aj zvláštna istota a sila. Text, ktorý sprevádza jej fotky, dáva tušiť, odkiaľ tú pôsobivú energiu berie.

Ako dieťa prežívala Christine americký sen jedinej čínskej rodiny, ktorá prenikla na aristokratické predmestie Nového Anglicka. „To

prvé, čím som kedy chcela byť, bola červenovlasá čašníčka s bielou pokožkou – výstižné, nie?“ Zaprisahala sa, že svoje deti nikdy nevychová na nudnom, obmedzenom predmestí, z ktorého chcela čo najskôr uniknúť. Vyštudovala architektúru v New Yorku a Bostone a vysokú školu si zamilovala napriek tomu, že tradícia v tomto odbore nadržiavala skôr mužom. Ťažké obdobie vyvážilo stretnutie s budúcim manželom. „S japonskou matkou a otcom, ktorý bol ukážkou bieleho anglosaského protestanta, sa v jeho DNA spojili moje dva konfliktné svety. Ešte dôležitejšie bolo, že mi rozumel.“

„Pátram po tom, čo je na päťdesiatke jedinečné.“ Ako tridsiatnička sa presídlila do Londýna, stala sa matkou a skončila s architektúrou. „Uvedomila som si, že kariéra ma nedefinuje.“ V štyridsiatke vychovávala dvoch synov a zapojila sa do množstva tvorivých a uspokojujúcich projektov. „Dala som sa do pohody sama so sebou a objavila som zmysel pre humor.“ A teraz? Christine je šéfredaktorkou anglickej verzie populárneho portálu Remodelista, ktorý sa zaoberá interiérovým dizajnom. Žije s manželom, ktorý jej ešte stále rozumie, má dvoch zaujímavých synov a kopu priateľov. „A veľa toho, na čo sa teším do budúcna.“

Nový pohľad Kristin Perersová dúfa, že jej projekt pomôže ženám prehodnotiť, aké je byť päťdesiatničkou. „Viaceré mi rozprávali úžasné príbehy o tom, ako ich fotenie ovplyvnilo. Dobrou skúsenosťou vraj bolo aj to, že mali opísať svoj život, premýšľať o sebe. Zdá sa, že kombinácia slov a obrázkov je naozaj veľmi silná.“ Ženy na fotografiách pôsobia prirodzene a uvoľnene, ako by fotografka bola ich starou známou a ony pred ňou neváhali odhaliť skutočnú tvár. Čiastočne je to aj tým, že pózujú vo vlastných šatách, vo svojom prostredí. „Ako fotografka a štylistka som na fotenie zvykla prinášať veci, s ktorými sme výsledok trošičku nafingovali. Tu je to naopak – snažím sa vydestilovať podstatu z toho, čo už je prítomné a vtiahnuť charakter ženy pred objektív.“ Pri fotení dochádza k premene: vrstvu po vrstve ženy odhadzujú zastarané predstavy o sebe a spoznávajú sa také, aké v tejto chvíli sú – päťdesiatničky.

Keď ich Kristin pozve na fotenie, zo začiatku obvykle váhajú. „Som taká polichotená, že ani nemám slov, ale okamžite mi napadlo, že som bacuľatá. Nie som tá pekná, štíhla, mladá žena, ktorou som kedysi bola. Na fotkách by som vyzerala hrozne,“ tvrdila Susan Cropperová (1959). Fotografka súhlasila, že ako mladšej a štíhlejšej jej to určite veľmi pristalo, no krásna je i teraz. „Myslím, že Susan nakoniec presvedčil pocit, že mi môže veriť. Dôvera je najdôležitejšia.“

13

nota bene 149

2013 november

A znova kvitne Susan vyzerá ako rozkvitnutá záhrada. Kvety má na blúzke, na tapete, vo váze. Čosi pestrofarebné a svieže sála priamo z nej. Asi aj to prispelo k úspechu jej obchodu Loop, ktorý ponúka potreby na pletenie, a napriek úzkej špecializácii bol niekoľkokrát po sebe zvolený za jeden z najlepších obchodov Londýna.

Susaniny rodičia sa rozviedli, ale obaja jej tvrdili, že môže byť, kým chce, pokiaľ sa do toho pustí s vášňou a tvrdou prácou. „Doteraz sa toho držím,“ tvrdí.

V 80. rokoch vyštudovala textilný a grafický dizajn, mala svadbu a prvé dieťa. Mladá rodina sa čoskoro presťahovala do Londýna. Ako tridsiatnička Susan prestala smútiť za domovom, našla si výborných priateľov, mala ďalšie dve deti a spokojný život. „Roky po štyridsiatke mám trochu rozmazané... Deti sa začali osamostatňovať... Manžel, s ktorým som žila dvadsaťdva rokov, ma náhle opustil a ja som sa rozpadla na márne kúsky. Zdalo sa mi, že nestrácam len manžela, ale aj najlepšieho priateľa. Trvalo roky, kým som sa z toho dostala.“ Ako štyridsiatnička však mala aj dobré časy – od časopiseckej grafiky prešla k pleteniu a tešila sa z úspechu obchodu Loop. V päťdesiatke sa zase všetko usporiadalo – s bývalým manželom sú priatelia, najviac hrdá je na svoje deti. „Ako 53-ročná som stretla úžasného muža... Myslela som si, že takto sa už nedokážem zaľúbiť, ale stalo sa to... Dokonca má rád aj moje kučery a ‚nebezpečné‘ tvary.“

Počúvnuť svoj inštinkt Krajinná architektka Lacey Crider Holtzworthová - kráska uprostred divočiny.

Lacey Crider Holtzworthová (1962) je krajinná architektka, ktorá žije v močiarnej oblasti na Floride. „Je neskonale pôvabná, úžasne krásna, pulzuje životnou energiu, presne tak, ako keď som ju poznala v osemnástich,“ opisuje svoju najlepšiu priateľku Kristin. „Chcela som ju osláviť aj za to, akou inšpiráciu mi bola.“ Lacey je kombináciou éterickej víly a šibalského dievčaťa. Asi je to aj tým, že vyrastala s rodičmi, ktorí sa venovali výskumu divokej prírody. „Vynechala som zopár rokov tradičnej školy, za to som sa naučila hovoriť po španielsky, jazdiť na poníkoch a vystopovať hniezda kačíc od floridských Everglades po argentínske pampy.“ Keď však otec presedlal z biológie na environmentálny folklór a rodine postavil dom z naplaveného dreva nad obrovským močaristým jazerom, mama odišla do mesta. Onedlho si obaja založili nové rodiny a prostriedky na živobytie boli biedne. Lacey sa vyznala v prírodných systémoch, bola dobrou pozorovateľkou, presvedčivo kreslila priestorovú perspektívu. Tieto znalosti jej v škole veľmi nepomohli, no boli prísľubom pre ďalšie vzdelávanie. „Nanešťastie mi výrazne chýbala disciplína a smerovanie – kva-

14

Joanna Bibby (1961), zakladateľka a dizajnérka firmy OCHRE.

lity, ktoré som našla u frajera.“ Zaľúbila sa do neho v osemnástich a o pár rokov neskôr sa za neho vydala.

Vyštudovala krajinnú architektúru a plánovala parky v regióne Santa Cruz. V tridsiatke bola na vrchole kariéry. Pracovala na nevšedných projektoch, veľa cestovala. Priority sa zmenili, keď ako 36-ročná otehotnela. Ďalšie dieťa čakala v štyridsiatke ako bosá divožienka – rodina predala všetko, čo mala, a vrátila sa do floridskej divočiny.

Kúpili si starý príves a zanedbaný 15 akrový pozemok, ktorý premenili na láskyplný domov a záhradu plnú potešení. „V päťdesiatke stále nasledujem svoje inštinkty.

Vidím, ako sa moja rola mení z oddanej matky na scvrknutú mentorku. Mojej rodine, priateľom a klientom asistujem pri hľadaní rovnováhy... V prírode neexistuje nadbytok a nič tam nevychádza na zmar, príroda hľadá rovnováhu a tá je v neustálom prispôsobovaní sa.“

Herečka Yolanda Vazqez (1960).

Na začiatku svojho pátrania si fotografka položila niekoľko otázok. Pýtala sa, kde nájde inšpiráciu a rady, ako prežiť päťdesiatku štýlovo a s pôvabom, či sa aj v tomto veku môže hrať a viesť romantický život. Našla už odpovede? „Je to proces objavovania a výziev. Každá žena odhalí čosi zo seba a na oplátku ja prezradím viac o sebe. Pôvodne som asi kdesi v hĺbke duše chcela, aby všetky ženy vyzerali pekne, aby im moje fotky polichotili. Postupom času sa sústreďujem na niečo hlbšie, viac oduševnené – na krásu v tom najúplnejšom a najpravdivejšom zmysle.“ Fotografie Kristin Perersovej svedčia o tom, že krása nepatrí iba mladosti. „Je niečím oveľa viac než len hladkou, pevnou pokožkou. Krása päťdesiatničiek, ktoré som fotila, tak vyzrela, že je až dojemná, inšpirujúca a sexy. Je to duchovná kvalita, ktorá prichádza so skúsenosťami.“

Kristin Perers Narodila sa v Chicagu, vyrastala na Floride, dnes žije v Londýne. Študovala módny dizajn a maľbu. Desať rokov bola návrhárkou spoločností ako Calvin Klein, Banana Republic a Giorgio Armani. Neskôr robila fotostylistku napríklad pre Elle Decoration, od roku 2007 pracuje ako fotografka. Má dvoch synov.

15

Dierková komora

Foto: Zľava doprava, Jaroslav Juřica (2) David Balihar (1,3,4)

nota bene 149

Vyrobte si originálny fotoaparát

Camera obscura vás okúzli

verzia 2.3 papierová vystrihovačka | autor: Jaroslav Juřica

Stačí uzatvárateľná škatuľa s malým otvorom, lúč denného svetla a aj tie najcynickejšie srdcia mäknú. Vitajte vo svete predchodkyne fotoaparátu – magickej Camery obscury.

Vo viktoriánskej veži nad Edinburghom predvádza sprievodca kúzlo, ktoré ohromuje návštevníkov už viac než 100 rokov. Turisti hľadia na osvetlený stôl. Prostredníctvom obrovského teleskopu sa na ňom v priamom prenose premieta živá panoráma mesta. Po ulici kráča žena s kočíkom, autobus sa otáča na križovatke, kamaráti čakajú na námestí. Všetko dolu hlavou. Sprievodca „naloží“ na papier prechádzajúce autá, z dlane „vysype“ biznismena s kufríkom... Publikum je hotové.

Ako to funguje?

Camera obscura (dierková komora) je jednoduché optické zariadenie, ktoré tvorí uzavretá skrinka s malým otvorom na jednej stene.

Lúče svetla, ktoré cez otvor prenikajú dovnútra skrinky, premietajú na protiľahlej stene prevrátený obraz vonkajšieho priestoru.

Už Aristoteles v roku 350 pred naším letopočtom vedel, že zatemnená miestnosť s malým otvorom na okne má zázračnú schopnosť vytvárať na protiľahlej stene obrátený obraz scenérie za oknom. Prvý podrobný popis dierkovej komory z roku 1485 sa pripisuje umelcovi a vynálezcovi Leonardovi da Vincimu. Tento princíp využívali umelci a cestovatelia, napríklad ako pomôcku pri skicovaní krajiny. Sám da Vinci ju využíval na štúdium perspektívy. Neskôr vznikli prenosné dierkové komory, pridali do nich šošovku a stali sa predlohou prvých fotoaparátov.

V dobe, keď digitálne foťáky vytlačili klasické „analógy“, znovu objavujeme šarm dierkových komôr. „Je fascinujúce preskočiť všetku tú sofistikovanú technológiu šošoviek, motorčekov, čipov a dosiahnuť podobný výsle-

16

dok iba za pomoci prázdnej škatule od to- Šarmantná nedokonalosť pánok,“ hovorí Palo Čejka, grafický dizajnér Fotografie urobené dierkovou komorou poa grafik Nota bene. núkajú jedinečný charakter výsledného obraZápalková škatuľka, plechovka od kávy či stará zu. „Extrémne mäkká kresba fotografie pôsochladnička sa jednoducho zmenia na váš osob- bí veľmi elegantne,“ myslí si Palo Čejka. Dá sa ný vlastnoručne vyrobený fotoaparát. „Nie je s nimi hrať a experimentovať. nič prirodzenejšie a zároveň magickejšie,“ ho- „Tým, že si človek vytvorí vlastnú komoru, vyvorí o dierkových komorách grafik a fotograf myslí formát, uhol pohľadu, počet dierok atď., David Balihar, zakladateľ stránky pinhole.cz. už od začiatku ovplyvňuje svoje fotky, a môže dosiahnuť úplne špecifické snímky,“ hovorí BaUrob si sám lihar. Baví ho aj určitá miera náhodnosti a neJednoduchú dierkovú komoru si podľa Davi- dokonalosti takýchto fotografií. da Balihara dokáže zhotoviť ktokoľvek a ne- „Dokážete do nich schovať viac pocitov z miesmusí byť ani obzvlášť šikovný. Potrebujete na ta než do 5 GB superostrých digitálnych fotiek,“ to uzatvárateľnú škatuľku alebo plechovku hovorí Jaroslav Juřica, autor papierového fotoz nepriehľadného materiálu. Do jednej ste- aparátu Rubikon. Vyrobil ho v roku 2002 ako ny urobíte otvor, na ktorý umiestnite kúsok prácu na vysokej škole dizajnu, ironizoval ním tenkého pliešku (napr. z plechovky) s čo naj- nástup digitálnych fotoaparátov. Rubikon vymenšou dierkou. Zvonku otvor prelepte prúž- šiel ako špeciálna príloha časopisu ABC (tak kom čiernej lepenky. Tá poslúži ako spúšť. Na ako jeho slávny predchodca, papierový Dirkon protiľahlú stenu pripevníte film alebo foto- z roku 1979), zúčastnil sa na brazílskej výstave papier – a môžete fotiť. fotografie a používa sa ako pomôcka na školách.

Dierka by mala byť čo najmenšia (fajnšmekri Svojím používateľom prináša aj nečakané výhosi ju nechávajú navŕtať zubnou vŕtačkou) a dy. „Kamarátka si ho napríklad vzala so sebou pomáha, keď škatuľu zvnútra zafarbíte na- na výlet do čínskeho Zakázaného mesta, kde sa čierno. nesmie fotografovať. Rubikon ako foťák nikto Balihar si nedávno vyrobil cameru obscuru neidentifikoval,“ hovorí Juřica. (Hoci keď s ním z celej miestnosti. Zatemnite všetky okná a sám autor fotil v newyorskom metre, tak ho štrbiny, ktorými preniká svetlo. V zatemne- označili za teroristu, ktorý inštaluje bombu.) nom okne vystrihnite dieru zhruba vo veľ- Papierovú skladačku fotoaparátu Rubikon od kosti malej mince. Na stenách sa objaví svet, Jaroslava Juřicu nájdete na nasledujúcich straktorý sa nachádza vonku, samozrejme hore nách 17 – 20. Autor ho pripravil bez nároku na nohami. „Keď sa z toho istého okna normál- odmenu. Prajeme veľa zdaru a radosti pri jeho ne pozriete, vidíte samozrejme všetko omno- výrobe a používaní. ho lepšie. Napriek tomu má premietnutý obraz v zatemnenej miestnosti zvláštne príťaž- Spracované podľa www.pinhole.cz, www.jarolivé kúzlo,“ konštatuje Balihar. slavjurica.com.

Sponzorsky poskytol pre časopis Nota bene Jaroslav Juřica www.jaroslavjurica.com

Návod na zlepenie Na zlepenie fotoaparátu si pripravte: pravítko, orezávací nožík (alebo žiletku), tupý hrot na ryhovanie ohybov (dobre poslúži vypísané guľôčkové pero), lepidlo na papier a malý štetec. Ďalej odporúčam zohnať tenký pliešok s rozmermi asi 12 × 10 mm – na výrobu kvalitnejšieho otvoru (objektívu); výsledné fotografie budú ostrejšie (na tento účel výborne poslúži hliníková plechovka od piva). Na otočný kolík budete potrebovať jednu kancelársku sponku. Aby fotoaparát zostal svetlotesný, odporúčam podlepiť 2. stranu a diel č. 7 čiernym papierom, najlepšie so silnejšou gramážou – asi 120 g/m2 – a potom zaťažiť (napr. knihou), aby sa diely počas schnutia neskrútili.

Poslednou a dôležitou súčiastkou je, samozrejme, kazeta s kinofilmom, na ktorý budete fotiť. K nej si ešte zožeňte prázdnu kazetu, do ktorej budete navíjať vyfotené políčka. Tú by vám mohli poskytnúť zadarmo v najbližšom fotolabe.

NELEPIŤ!

Nastavenie expozície Posun jedného políčka vychádza na jednu otáčku otočným kolíkom. Vzhľadom na to, že vyrobenie viečka papierovej schránky na uzamykanie by bolo ďalším technicky náročným prvkom, odporúčam ho jednoducho zalepiť lepiacou páskou tak, aby ste škatuľku mohli zasa použiť.

Dva možné spôsoby určenia expozície: Na dosiahnutie približnej expozície použite orientačné ikony pod tabuľkou. V závislosti od svetelných podmienok môžete experimentovať s rôzne dlhým časom expozície (slnečno: 4 – 12 sekúnd, oblačno: 12 – 30 sekúnd, umelé svetlo: 30 sekúnd – 30 minút).

Na dosiahnutie presnej expozície sa riaďte vopred vypočítanými hodnotami z tabuľky na zadnej strane fotoaparátu. Na určenie času použite expozimeter, ktorý je štandardne zabudovaný v každej zrkadlovke, alebo použite externý. Na expozimetri si nastavte citlivosť ISO vášho filmu a zvoľte časovú hodnotu pre clonu 22. Túto hodnotu potom nájdete v prvom riadku na zadnej strane Rubikonu – odkazuje na výsledný čas v druhom riadku tabuľky.

Návod na zlepenie nájdete tiež na adrese: http://jaroslavjurica.com/rubikon2/Rubikon2_CZ_2_3.pdf

Prípadné otázky aj námety, a pokiaľ možno aj ukážky fotografií z vášho Rubikonu, posielajte na jaroslav.jurica@gmail.com.

Krásne zážitky s Rubikonom!

Jaroslav Juřica autor

Inštrukcie k postupu vystrihnúť

bodkočiarkovaná čiara

TABUĽKA HODNÔT PRE DIERKU 0,3 MM

VÝSLEDNÝ ČAS NA ZHOTOVENIE FOTOGRAFIE

Preklad: Jitka Vaňová

NAMERANÝ ČAS PRE CLONU 22

plná čiara

zlepiť dohromady

NELEPIŤ!

2013 november

Hľadáčik

Zlepenie tela aparátu

text: elena akácsová | ilustrácia: klaus lempelman

Proti srsti

Aj slepá cesta vedie k úspechu

Hurá, nevyšlo to!

Mýliť sa je ľudské, hovorí slovenská ľudová múdrosť. Kedy sa to stalo, že sme na túto múdrosť zabudli a snažíme sa tváriť, že sme neomylní nadľudia?

Zlepenie objektívu

Tmavá komora Pre dosiahnutie lepšieho výsledku použite pliešok (napr. z plechovky) 12 x 10 mm

uzávierka vytvorte dierku (veľ. asi 0,3 mm)

Zlepenie jednotlivých častí

Telo

Posuvný kolík Hľadáčik

Tmavá komora Objektív kancelárska sponka

Prítlačný box

Odtienenie

Prepojenie filmových kaziet

Uloženie filmu do fotoaparátu

odtienenie prázdna kazeta

1. lepiaca páska

prítlačný box

Posuvný kolík

sa naučili chodiť dizajnéri a marketéri pre nápady a ponaučenia z cudzích chýb. Už viackrát boli prekvapení z výrobkov, ktoré vytvorili ich vlastné spoločnosti a neskôr ich stiahli z trhu.

Nikde ich vo vlastnej firme nevideli a nikde o nich nebola ani zmienka. A oni práve vyvíjali niečo veľmi podobné.

Jeden môj kamarát mal zvláštny hriankovač.

Hrianka z neho nevyskakovala, ale sa pomaly vysúvala von, takže vždy mala jeden koniec nedopečený a druhý pripálený. Ale on ho nevyhodil a nekúpil si nový. Naopak, bol na tento svoj zberateľský kúsok, privezený niekedy v osemdesiatych rokov z Ameriky, neuveriteľne hrdý a hovoril o ňom ako o dôležitej slepej vetve vývoja, ktorá musela byť vykonaná, aby sa vedelo, že tadiaľto už ďalej netreba pokračovať.

Bol vedec a tak oceňoval aj neúspešné pokusy a nesprávne výsledky ako dôležité míľniky na ceste ku konečnému správnemu riešeniu.

V tomto spôsobe myslenia bol určite preborník Tomáš Alva Edison. Vraj raz na lamentovanie svojho asistenta (iné zdroje uvádzajú, že to povedal nejakému novinárovi), že v snahe vytvoriť žiarovku absolvoval až desaťtisíc neúspešných experimentov, povedal: „Nie je pravda, že som neuspel. Úspešne som objavil desaťtisíc prvkov, ktoré nefungovali.“

Škola úspechov

Múzeum neúspechov Keď som sa smiala na zanovitosti priateľa pri používaní zlého hriankovača, netušila som, že v Amerike existuje Múzeum neúspešných výrobkov (Museum of failed product), ktoré pomáha firmám s inováciami a vývojom nových produktov, balení a vzorov. Ide o projekt firmy GfK, ktorá robí rôzne zákaznícke prieskumy, a ten názov je len hanlivá prezývka ich zbierky, ktorá zahŕňa asi 100 000 rôznych potravinárskych, farmaceutických a drogistických produktov. Pôvodnou myšlienkou zakladateľa zbierky Roberta McMatha v roku 1960 bolo vytvoriť referenčnú zbierku všetkých výrobkov, ktoré prichádzajú na trh. Až dodatočne si uvedomil, že väčšina produktov v jeho zbierke, okolo 90 %, neuspela a bola stiahnutá z trhu.

Ako je možné, že sa firmy nedokážu poučiť z vlastných predošlých chýb a znovu a znovu vypúšťajú na trh veci, ktoré nemajú šancu uspieť? Pravdepodobne preto, že nie sú Tomáš Alva Edison a na vývoji produktu od prvotnej myšlienky, cez dizajn, prototyp až po marketing a reklamu, sa dnes podieľa až príliš veľa ľudí. Nikto si nechce tie obrovské oknom vyhodené náklady vziať na tričko, prísť o prémie či dokonca ďalšiu kariéru. Treba to rýchlo zamiesť pod koberec a zabudnúť. Preto by ste vo firmách len ťažko hľadali archív a serióznu analýzu neúspešných produktov. Dôkazom sú historky z Múzea neúspešných produktov, kam

„Tam, kde sa potkneme, leží náš poklad.”

Nejde však len o veľké firmy a distribuovanú zodpovednosť. Európska aj americká spoločnosť (na rozdiel od ázijskej) je založená na presvedčení, že chyba rovná sa hlúposť a že chybovanie – mýlenie sa je odrazom vrodených vlastností. V dvadsaťročnom prieskume amerických školákov, ktorý robí psychologička Carol Dwecková, bola časť detí chválená za svoje úsilie prekonať nejakú novú prekážku. Ostatných chválili spôsobom, ako to robia mnohí rodičia, keď sa ich potomkom v niečom darí: Ty si rodený počtár, Janko! Tieto nevinné vety majú dramaticky odlišné dopady. Deti, ktoré sú chválené za snahu, aj keď na riešenie neprídu hneď, majú nakoniec lepšie výsledky a viac ich baví učenie, než deti chválené za prirodzené nadanie. Tie druhé totiž začnú mať strach robiť chyby. Ak ich robia, sú frustrované a radšej sa prestanú venovať oblasti, na ktorú mali nadanie, len aby sa vyhli nezrovnalosti medzi tým, akú majú o sebe vytvorenú predstavu a skutočnosťou.

Dwecková deti učí, že inteligencia nie je daná ako farba očí, ale je to skôr schopnosť ako jazda na bicykli, ktorá sa dá dosiahnuť tvrdým tréningom. Učí ich to, čo by sme si mali opakovať i my, keď sa niečo pokazí: Urobil/a som chybu. Potrebujem pochopiť, čo sa stalo, aby som tú chybu nezopakoval/a. Dwecková radí pozerať sa na chyby nie ako na hrozné osobné zlyhania, ktoré treba popierať a ospravedlňovať, ale ako na nevyhnutné aspekty života, ktoré nám pomáhajú rásť a dospieť. Ako hovorí psychológ Dan McAdams, tam, kde sa potkneme, leží náš poklad.

Dnes je už aj na Slovensku veľa mladých ľudí, ktorí rozbiehajú rôzne projekty, najmä v dizajne a technologickej oblasti. Hovorí sa im start-upy. Zatiaľ veľa vody vo svete nenamútili, ale nezúfajú. Vedia, že v ich profesionálnom životopise nie je dôležité len to, koľko úspešných start-upov majú za sebou, ale aj to, že po neúspešnom pokuse to nevzdali, poučili sa a začali znovu.

21

TÉMA

text: dagmar gurová | foto: reuters/alexandra winkler

nota bene 149

2013 november

pela. Uznanie a sláva jej nepriniesli iba šťastie, zato si užívala vášeň, dobrodružstvo a dramatické zvraty. „Pripadá mi, že som žila mnoho životov, raz dole, raz hore, ale nikdy nie v pokoji – tak ako vlny oceánu. Vždy som hľadala niečo neobvyklé, zázračné a tajomné.“

Modré svetlo A práve to vystihla v kultovom filme Modré svetlo, ktorý podľa kritikov otriasol „schátraným filmovým nebom“. Prispela k tomu neobvyklá práca so svetlom a filtrami, ktoré zahalili realistickú prírodu oparom tajomna. Väčšinu záberov Leni nasnímala na autentických miestach s drsnými horalmi, ktorí dovtedy nepoznali ani fotografiu. Modré svetlo bolo prvým filmom, ktorý sama režírovala, strihala a čiastočne produkovala. Navyše vymyslela aj námet a hrala hlavnú postavu. K neobvyklému nasadeniu ju nedohnala ani tak prílišná viera vo vlastné schopnosti, ako nedostatok peňazí.

Neskôr mala pocit, že v príbehu hlavnej hrdinky predpovedala svoj vlastný osud: „Junta, zvláštne dievča z hôr, žije vo vysnenom svete. Prenasledujú ju a nakoniec zahynie, pretože stratí ideály.“

Roky s Hitlerom

KONTROVERZNÝ ŽIVOT TALENTOVANEJ ŽENY

NEZDOLNÁ LENI Leni Riefenstahlová ako filmárka a fotografka dokázala veľké veci. Pracovala tvrdo, ale neváhala využiť všetky výhody, ktoré sa jej pri tom naskytli – vrátane vplyvu svojho fanúšika Adolfa Hitlera.

Rodená Berlínčanka Leni Riefenstahlová bola rebríku nad obrovskou priepasťou, nechala ženou mnohých nadaní. Vynikala ako špor- sa zasypať lavínou či havarovala s lietadlom. tovkyňa, tanečnica, herečka, režisérka i fo- „Mojím ženským ideálom bola madam Curie. Bola tografka. Priťahovalo ju všetko, čo sa zdalo pre mňa vzorom pre svoj odriekavý život, posadnuťažké, ba až nemožné. Zakaždým, keď sa do tosť, sústredenú vôľu žiť iba pre svoje poslanie,“ načohosi takého pustila, zožala nadšené kritiky písala Leni v memoároch s názvom V mojej pamäti. a prestížne ceny. Za jej úspechom však boli ho- Maximum vyžadovala aj od svojich spolupracovdiny driny, nepohodlia a nebezpečných situá- níkov. Jej tvorivé odhodlanie ich strhávalo k nadcií. Pre hodnoverné zábery behala po vratkom priemerným výkonom, no viacerí nevydržali zni-

22

čujúce pracovné tempo a zrútili sa. Aj Leni šla na doraz – prekonala mnoho vážnych zranení a operácií, po filmovaní v zasnežených horách mala chronické zdravotné problémy, ktoré ešte zhoršovala zlá životospráva a stres. Chorľavela hlavne vtedy, keď jej okolnosti bránili v práci. Ani to najväčšie zúfalstvo ju však nebrzdilo dlho. Ak sa pred ňou jedna práca definitívne uzavrela, vrhla sa na novú a znova us-

ry na telá a ako prvá filmovala aj pod vodou. Na plátne dala rovnaký priestor športovcom každej rasy, vrátane afroamerického šprintéra Jesseho Owensa, ktorý tu získal štyri zlaté medaily. Svetová premiéra Olympie prebehla v roku 1938, Leni ju stanovila na Hitlerove narodeniny. Argumentovala tým, že inak by premiéru musela odložiť na neurčito – nemecká ríša totiž chvíľu predtým anektovala Rakúsko, čo bolo dôležitejšie než film.

Selektívna realita Leni sa na svet a druhých ľudí vždy pozerala len cez seba a svoju prácu, ako by to boli kulisy a figúrky vo veľkom filme jej života. Zamerala sa na to, čo bolo krásne a čo sa jej hodilo, to ostatné si nepripúšťala. „Hitlerove rasistické idey som bezvýhradne odmietala, preto som nikdy nevstúpila do NSDAP,“ hájila sa. No zároveň sa nezdráhala využiť jeho pomoc vždy, keď sa v práci dostala do úzkych.

Po vojne strávila dlhé obdobia vo väzení, denacifikovali ju v roku 1949. Do konca života však niesla biľag posluhovačky a obdivovateľky nacistického režimu. Leni na svojom pôsobení v hitlerovskom Nemecku nevidela nič zlé, naopak sama sa cítila byť obeťou. Zvlášť preto, že sa už nikto neodvážil financovať a premietať jej filmy.

Leni mala dosť neprajníkov, pretože si vždy šla tvrdo za svojou víziou. Navyše ako žena výrazne uspela v oblasti, ktorej dovtedy dominovali muži. Akčná starenka Tých najzarytejších nepriateľov však k sebe pri- V šesťdesiatke pochopila, že z filmovania nič netiahla pre spoluprácu s Adolfom Hitlerom. V oka- bude a začala fotiť. V primitívnych podmienkach mihu, keď ho počula prvýkrát hovoriť na politic- divokej africkej Núbie dokumentovala život a zvykom zhromaždení, mala „takmer apokalyptickú ky domorodých obyvateľov. Zblížila sa s kmeňmi, víziu“. „Bola som ako uhranutá. Hoci som mno- ktoré ešte nezasiahla civilizácia, naučila sa ich jahému z Hitlerovej reči nerozumela, pôsobila na zyk a urobila jedinečné zábery miznúceho sveta. mňa fascinujúcim dojmom.“ Budúci diktátor ju Fotografie domorodcov vyšli v prestížnych časotak očaril, že ho okamžite požiadala o osobné pisoch a v dvoch knihách. Leni bola prvou cudzinstretnutie. A Hitler ju nenechal čakať. „Až sa raz kou, ktorá za svoje služby Sudánu získala tamojšie dostanem k moci, budete musieť robiť moje filmy,“ štátne občianstvo. Kritici, ako napr. spisovateľka a povedal jej. Leni sa síce zdráhala, že nedokáže filmárka Susan Sontagová, jej však vyčítali, že fonakrúcať na objednávku, nakoniec však pre Hit- tila hlavne mladých a krásnych černochov, a tým lera vytvorila dva dokumenty zo straníckych zjaz- znova prezentovala fašistický ideál krásy. dov v Norimbergu. Víťazstvo viery (1933) a hlavne Pod hladinou oceánu v starobe našla ešte jeden Triumf vôle (1934) mali veľký úspech v Nemecku fantastický, snový svet. Kurz potápania absolvoi v zahraničí. Účinnejšiu propagandu by si nacisti vala vo veku 71 rokov. Aby vôbec našla inštrukani nemohli priať. Leni opäť použila na tú dobu tora, zmenila si dátum narodenia. „Namiesto netradičné techniky, napríklad pohyblivú kame- roku 1902 som do prihlášky napísala 1922. Aj keď ru. Všetok materiál sama zostrihala, a keď nikto som sa takto omladila, učiteľ potápania na mňa nedokázal zladiť hudbu s obrazom, ujala sa aj di- pozeral skepticky. Určite si myslel, že táto to rigovania 80-členného orchestra. nezvládne.“ Nielen, že sa potápala, ale nafotila Jej vrcholným filmovým dielom je dvojdielna pri tom pozoruhodné zábery a po rokoch zase Olympia – dokument o letných olympijských nakrúcala. Film Dojmy pod vodou mal premiéhrách, ktoré prebehli v roku 1936 v Berlíne. Kva- ru na jej sté narodeniny. Leni Riefenstahlová sa litné farebné filmy v tej dobe ešte neexistovali. dožila 101 rokov, zomrela v spánku.

Aby dosiahla čo najlepší obraz, nakrúcala na tri Novátorskou technikou sa zaradila k najtalentodruhy čiernobieleho filmového materiálu – je- vanejším filmárom svojej doby, životom k tým den sa osvedčil na portréty, na druhom najviac najviac kontroverzným. Anglický denník The Invynikla architektúra, na treťom príroda. Pohyblivú dependent v jej nekrológu napísal: „Zaujímala sa kameru na koľajniciach režisérka doplnila o spo- o krásu, dobrodružstvo a filmy, ale preslávila sa malené zábery. Športovcov snímala v nevšed- ako žena, ktorú ste milovali nenávidieť.“ ných uhloch – zo špeciálnych šácht vykopaných priamo na štadióne zaberala postavy atlétov tý- Zdroj: L. Riefenstahl: V mé paměti, Prostor, čiace sa oproti nebu, bežcom umiestnila kame- 2004; en.wikipedia.org

DÁMA ZA OBJEKTÍVOM Fotografka Mária Holoubková-Urbasiówna (1898 – 2004) sa narodila v Poľsku, ale všetky roky svojej profesionálnej kariéry prežila na Slovensku. Po roku 1918 sa s mamou a bratom presťahovala do Trenčianskych Teplíc, kúpeľného mestečka s kozmopolitnou atmosférou. Už v roku 1919 si tu otvorila fotografický ateliér, ktorý neskôr presunula do Trenčína.

Na tú dobu to pre ženu bola neobvyklá kariéra. Najskôr ju vnímali s nedôverou, ale podarilo sa jej preraziť. Zo začiatku fotila s bratom, časom sa pridala k fotografovi, kameramanovi a režisérovi Cyrilovi Kašparovi. Prvé fotografie jej uverejnil časopis Slovenský svet v roku 1921. Fotila romantické krajinky a folklór, ktoré dopĺňala zábermi zo slovenských a českých miest. Zaujímali ju hrady, príroda, všedný život aj politici – československého prezidenta T. G. Masaryka zvečnila na koni pred jeho kaštieľom v Topoľčiankach, fotila aj Eduarda Beneša, Andreja Hlinku, Jozefa Tisa a Klementa Gottwalda.

Trenčianske múzeum uchováva rozsiahlu zbierku jej negatívov na sklenených platniach, z ktorých vyrábala prvé fotopohľadnice. Každú z nich bolo treba zvlášť nafotiť a vyvolať, takže bola v podstate originálom. Holoubkovej ateliér vyrábal stovky takýchto pohľadníc denne a predával ich do celého Slovenska.

Mária neostala len pri fotení, nadchol ju aj film, do ktorého sa odvážne pustila s kolegom Kašparom. Založili firmu Tatrafilm, v ktorej za necelých desať rokov nakrútili okolo 40 filmov – robili dokumenty, reportáže, reklamu aj hrané filmy.

Mária sa vydala za akademického maliara Josefa Holoubka. Nemali deti, ale prežili spolu veľmi spokojné roky. Popri fotografovaní sa angažovala vo viacerých ženských spolkoch a do roku 1955 naďalej pracovala vo svojom ateliéri. S fotografiou skončila, až keď jej komunisti zrušili živnosť.

Stých narodenín sa dožila v domove opatrovateľskej služby. Aj v tomto veku pôsobila sviežo a čulo. Vtipkovala, že jasnú myseľ si udržuje kalíštekom Becherovky. Bolo v nej čosi aristokratické – hovorila s noblesou a zaujatím pre správne gradovaný príbeh. Zomrela vo veku 106 rokov ako najstaršia žena na Slovensku. text: dagu, tasr, czsk.net

23

Príbeh

text: lucia laczkó | foto: alan hyža

nota bene 149

2013 november

Najdlhšie mihalnice na svete

máme svoj zabehaný režim a okrem choroby nám ho nič nesmie narušiť. Trikrát denne cvičíme a verte, už je aj bolestivého plaču pomenej. Karolínka je bojovníčka,“ Keď ju potom s láskou vloží do postieľky, pustí jej Spievankovo a malá je v siedmom nebi.

Sen rodiny je jednoznačný. Túžia po nových topánočkách pre Karolínku. Nádejajú sa a veria, že raz sa postaví na vlastné nohy a urobí prvý krok. Aj keď nemotorný, aj keď s pomocou bariel. Marián aj Adrika sú však realisti – je im jasné, že postihnutie dcérky je vážne, nežijú v predstave, že z nej vyrastie atlétka. Na druhej strane, chcú vyskúšať všetko možné i nemožné. Radi by sa dostali do Adeli centra v Piešťanoch, podarilo sa tam už mnoho zázrakov. „Všetko však stojí a padá na peniazoch, je mi ľúto, že poisťovne ani malou časťou neprispievajú na pobyt v Adeli, nerozumiem prečo, keď výsledky hovoria jasnou rečou. Tri a pol tisícovú sumu však z mojej materskej a manželovho platu nedáme nikdy dokopy. Nech rátam ako rátam, nevychádza to.“ Hendikepované deti sú stále na okraji spoločnosti. Ich rodičia bojujú s problémami s kompenzačnými pomôckami, resp. s doplatkami za ne, aj s nemotornými, ťažkými kočíkmi, na ktoré má malý pacient nárok. „Zdravotné kočíky sú ťažké ako traktor, preto rodičia zháňajú iné, pri ktorých však treba veľa doplácať. A to nehovorím o sume za škôlku pre deti, ako je naša malá.

Pýtali si šesťsto eur na mesiac. Skoro som zošedivel. Postihnuté dieťa veru nie je lacný špás,“ snaží sa odľahčiť ťažkú tému Marián. Napriek všetkému, jeho vzťah s manželkou sa príchodom ťažko postihnutej dcéry neskomplikoval, naopak, zocelilo ich to. Po pár minútach strávených s nimi je nad slnko jasné, že láska a harmónia sú dôležitou súčasťou liečby. Odmenou je aj sladký úsmev trojročnej modelky, ktorá má naozaj najdlhšie mihalnice na svete.

Modelka Po preložení na JIS-ku ich lekári pripravovali na to najhoršie. Karolínka má dnes tri roky a prešupne sa z bruška na chrbátik!

Malá okaňa sa na svet pozerá radostne, usmieva sa na všetky strany a vôbec jej neprekáža prítomnosť cudzích ľudí. Naopak! Karolínka je spoločenský tvor, dievčatko do reklamy. Keby...

Mama Adriana si toho na gynekológii preskákala veľa. Z piatich tehotenstiev skončili narodením dieťaťa len dve. Pred deviatimi rokmi prišiel na svet Lukáš. O tri týždne skôr, ale keď to dnes porovnáva s Karolínkou, tak je vlastne zdravý ako buk. ADHD syndróm je niečo, s čím sa človek naučí žiť. „Som šťastná, že je Lukáško samostatný – sedí, chodí – občas doslova lieta, rozpráva, sám sa naje, vymýšľa. Karolína toľko šťastia nemala,“ smutne podotkne Adrika a nádherne vyzná lásku svojej princeznej. „Ani na sekundu som o nej nezapochybovala. Nijaký ústav, preboha! Je naša a navždy bude. Najkrajšou odmenou pre mňa je pohľad do jej očí – ľúbime sa najviac na svete!“ Koniec tehotenstva mala problémový. Tušila, že v termíne neporodí, aj pre vysoký tlak napokon urobili cisársky rez o mesiac skôr. Drobné bábätko muselo ísť do inkubátora. Ale stále sa zdalo, že nič vážne sa nedeje. „Bola proste malinká, nemala vyvinuté pľúcka, ale to sú bežné hendikepy predčasne narodených detí. Verili sme, že časom dobehne rovesníkov,“ smutne spomína otec Marián. Zlom nastal na desiaty deň. Dievčatku praskla cievka v mozgu a došlo k intenzívnemu krvácaniu, ktoré sa nedalo zastaviť. „Tri dni jej tiekla krv, preložili ju na JIS-ku. Keď som za ňou prišla, dcérka vyzerala ako malá elektráreň – všade samé hadičky.

Strašný pohľad! Vlastne si nás doktori zavolali, aby nás pripravili na najhoršie. Áno, chceli sme vedieť pravdu, ale keď vám na rovinu povedia, že do rána asi neprežije, zrúti sa vám svet.“ Človek v takých momentoch prestane aj dýchať, bojí sa každého zvonenia na mobile, bojí sa zaspať, zobudiť. Slečna Karolínka však zabojovala. Po týždni sa stav stabilizoval, zubatú poslala kade ľahšie a Adriana s Mariánom boli najšťastnejšími rodičmi na svete.

Dcérka predsa žije!

Cvičiť, cvičiť Dôsledky sú ale fatálne. Ležiaca bábika, ktorá práve dnes oslavuje tri roky. Torta je pripravená v chladničke, hostina bude večer. Príde aj babka, budú darčeky. Slečna sa teší z každej drobnosti. Karolínka je vyčesaná, s kvetinkou vo vlasoch, smeje sa a teší sa z našej pozornosti.

24

Občas zo seba dostane radostné zvuky, ale mamina priznáva, že sem-tam sa jej už podarilo vysloviť aj mama... Princezná vidí, počuje, prehĺtací reflex jej funguje – nie je teda odkázaná na mixovanú stravu. Papať je chutí, oco Marián dokonca tvrdí, že je to malý žrút. Prím hrá mlieko s cereálnymi guličkami – každé ráno doslova zhltne celú misku. Obeduje aj večeria to, čo zvyšok rodiny. Požuje aj rezeň, aj zemiaky. „Len nepriberá, absolvovala všetky možné vyšetrenia a na nič neprišli. Domnievala som sa, že môže mať po mne celiakiu, ale lekári to vylúčili. Tak jej občas povieme – manekýnka.

Ani gram tuku nazvyš.“ Rodičia robia, čo môžu. Adriane práve odklepli predĺženú materskú, je pripravená starať sa o malú celý život. Pochvaľuje si rehabilitačné pobyty v Dunajskej Lužnej, kde okrem iného zresetuje hlavu aj ona. Stretnutie s mamičkami, ktorých osud je podobný tomu jej, ju vždy nabudí. „Ja nemám kamarátky so zdravými deť-

„Časom všetko pochmúrne preváži radosť z malých pokrokov dcérky.“ mi, všetky kontakty sa narodením malej automaticky pretrhnú, sústredíte sa len na choré dieťa a hľadáte možnosti, ako mu pomôcť.

Tým pádom sa logicky dostanete do komunity ľudí, ktorí sa museli naučiť žiť s ťažobou na duši, ale ktorí sa po čase naučia žiť aj radostne. Každá mama z Lužnej ľúbi svoje dieťa, a časom všetko pochmúrne preváži radosť aj z miniatúrnych pokrokov svojho syna či dcéry.“

Občianske združenie Medzi nami sa aj vďaka uverejňovaniu príbehov v Nota bene snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktoré sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii. Možno sa nájde niekto, koho osud malej Karolínky a jej rodiny oslovil.

Radi by sme jej pomohli s príspevkom na rehabilitačný pobyt v Adeli centre. Za každý váš príspevok ĎAKUJEME! Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4 040 218 205/3100 (Sberbank). Pripíšte poznámku – Karolínka. Kontakt na OZ Medzi nami: 0905 910 827 alebo 0905 240 389 (medzinami@zoznam.sk).

Topánočky Adrika ľútosť a plač dávno odhodila, jej deti nepotrebujú frustrovanú mamu. S obrovskou pýchou hovorí o posunoch svojej dcéry. Hodnú chvíľu už udrží hlavičku, stačí, že si ju posadí na kolená a dbá o stabilitu chrbátika. Rukami už nemusí pridŕžať hlávku! Malá sa už pustila aj do pretáčania z chrbátika na bruško – pre bežnú rodinu banality, v rodine Adriany však velikánsky posun vpred. O to väčšiu chuť majú do každodenných cvičení. Vojtova metóda bolí jak ďas, plače pritom dieťa aj rodič, ale Adriana vie, že bez toho to jednoducho nejde. „Už

Milovaná: Karolínka vyrastá v láskyplnej rodine. Rodičia snívajú o kvalitnej liečbe, ktorá by pomohla trojročnej slečne k lepšej pohyblivosti.

Projekt OZ Medzi nami sa realizuje aj vďaka podpore Nadácie SPP, ktorú oslovila práca združenia s konkrétnymi ľudskými osudmi.

25

Ľudia

text: jana čavojská | foto: alan hyža

nota bene 149

2013 november

som, tak ma považovali za úspešného rómskeho chlapca – lebo väčšina detí ako ja prepadala.“ V šiestej triede mu triedny učiteľ povedal: Môžeš byť aj inžinier. Obrovské povzbudenie pre dieťa z takého hrozného prostredia, ktoré nikto nikdy neviedol ku vzdelaniu. Syn alkoholika a negramotnej Rómky, ktorá v troch rokoch stratila sluch a nehovorila ani po slovensky, tomu vtedy ešte celkom nerozumel. Stal sa predsedom triedy. Prvá zodpovednosť. Ročník skončil s vyznamenaním. Všetky úlohy si robil ešte cez prestávky a spolužiakom dával odpísať za desiatu. Chlebík s klobáskou bola ideálna odmena počas týždňov, keď bola rodina Herovcov bez peňazí na jedlo.

Diskriminácia?

Keď mal dvanásť rokov, jeho mamička tragicky zahynula. Deväť detí putovalo do detských domovov a na adopciu. Jána si vzala teta Alžbeta. Mamina nevlastná sestra. „Nebudeš mať nič iné na práci, len sa učiť,“ povedala mu. Keď si ho priviezla domov, musel sa vyzliecť v pivnici. Všetky veci okamžite putovali do odpadu.

Až u nej sa zbavil vší a bĺch. Spolu s triednym učiteľom to boli prví dvaja ľudia, ktorí Jánovi zdôrazňovali dôležitosť vzdelania. „Poznala sa s pánom primárom a jeho syn bol pre ňu vzor.

Kam šiel on, musel som aj ja. Vrátane strojníckej priemyslovky do Zvolena a potom na stroj-

nícku fakultu do Bratislavy,“ smeje sa Ján Hero. a neskôr aj Súkromné osemročné gymnázium Popri strojárine si urobil pedagogické mini- Zefyrína Jiméneza Mallu pre deti zo sociálne mum, po univerzite si našiel prácu v energeti- znevýhodneného prostredia. ke a s diskrimináciou sa nestretol. „Možno pre- „Deti z marginalizovaných rómskych komunít to, lebo som bol sebavedomý a správal som sa potrebujú intervenciu z vonkajšieho prostredia,“ priebojne,“ myslí si. Z energetiky odišiel pracovať myslí si. „Rovnakú, ako som dostal ja od triedna ministerstvo školstva, po pätnástich rokoch neho učiteľa a potom od tety Alžbety. Treba odchádzal z tohto rezortu z pozície generálneho hľadať riešenia, ktoré dajú deťom dôstojnosť, riaditeľa sekcie regionálneho školstva. ale zároveň im umožnia cítiť domov a prežívať Priznáva, že sa bál skôr toho, čo bude v súkro- blízkosť rodičov. Nie som zástancom internátmí, keď si bude hľadať životnú partnerku. Kto- nych škôl, hlavne nie pre deti na prvom stupré dievča ho bude chcieť, keď zistí, z akej rodiny ni základných škôl. Na osemročnom gymnáziu pochádza? Nakoniec mu takto stroskotalo nie- v Kremnici musia byť deti na internáte, keďže koľko krátkych vzťahov. No dnes je šťastne že- mnohé pochádzajú z východu.“ natý a s manželkou majú päť detí. Dve z nich Mnohé deti z osád až na internáte zistili, ako sú adoptované. používať zubné kefky a že sprcha je celkom fajn vec. Bolo úžasné sledovať, ako rýchlo sa preorientovali na nový životný štýl – a hlavne Škola ako riešenie Do života Jána Hera sa premietla jedna dô- ako rýchlo získali ambície žiť inak a v živote nieležitá pravda: deťom z chudobného a málo čo dokázať. Ak by zostali vo svojom prostredí, podnetného prostredia rómskych osád, kde zrejme by sa nerozprávali o témach ako jadich nevedú k vzdelaniu a nehovoria, že by v ži- rová fyzika či medzinárodné právo. „Na druhej vote mali aj niečo dokázať, nielen prežívať zo strane sa svojej komunite vzďaľujú,“ priznáva dňa na deň na štátnej podpore, sa veľmi ťaž- Ján Hero. „Chodíme do školy v prírode do Tako študuje na univerzite a odchádza zo zača- tier a tam pozývame aj rodičov. Moju mamu rovaného kruhu. On sám to vidí na svojich sú- nie, kričia často deti. Hanbia sa za svojich jedrodencoch. Ani jeden z nich školu neskončil, noduchých rodičov. Preto sa ich snažíme pristabilnú prácu má jedna sestra – zhodou ná- praviť aj na návrat do ich komunity. Na to, aby hod sluchovo postihnutá. Možno aj kvôli tomu sa dokázali vysporiadať s tým, že sú odlišné, založil v Kremnici základnú a materskú školu a byť na to hrdé.“ INZERCIA

Ján Hero. Narodil sa v osade, dnes podporuje znevýhodnené deti.

Z osady na univerzitu

Môžeš byť inžinier Je otvorený. Hoci nie je ľahké rozprávať o malom chlapcovi z rómskej osady, s ktorým nikto nechcel sedieť v lavici, lebo mal vši a blchy. On však vyštudoval za inžiniera, založil prvé gymnázium s vyučovaním rómskeho jazyka a momentálne pôsobí na úrade splnomocnenca vlády pre rómske komunity. Ján Hero.

Rodina žila v osade za dedinou Medovarce. Ján Hero si viac ako na biedu spomína na veselosť a družný život jej obyvateľov. Potom osadu zlikvidovali a Rómov presťahovali do opustených domov v dedine. „Na kvalite nášho života sa veľa nezmenilo. Bolo nás deväť súrodencov a s rodičmi sme sa tiesnili v jednej izbe,“ spomína Ján Hero. „Dom sprvu nemal ani zavedenú vodu. Neskôr sme mali jeden kohútik. Zubné kefky sme nepoznali. Väčšinou sme sa ani ne-

26

umývali, ako sme prišli zvonka, tak sme si ľahli spať. Nemal som tam pocit domova.“

Úlohy za desiatu Oveľa lepšie sa cítil u susedov. Róm, síce negramotný, ale šikovný murár, postavil rodine skutočný dom s niekoľkými izbami. Alebo u bielych kamarátov. Dobre sa učil, tak ho mamičky jeho spolužiakov občas pozývali k sebe, robiť si s ich synmi úlohy. „To boli domy ako

z iného sveta,“ usmieva sa Ján Hero dnes. „Veľa miestností, bol to pre mňa šok. Že majú izbu na spanie, ďalšiu ako obývačku, ďalšiu na jedenie... Všetko čisté, pekne zariadené. Myslím, že už vtedy som viac inklinoval k tomuto životnému štýlu a čistota sa mi zapáčila.“ Nemal pritom ani školskú tašku. Knihy a zošity nosil len tak, pod pazuchou. „Hanbil som sa za to,“ priznáva. „Ale v škole som sa cítil dobre.

Bolo tam teplučko a vôňa čistoty. Neprepadal

Fenomén

text: nataša holinová | koláž: klaus lempelman

nota bene 149

komix

2013 november

píše a kreslí: ivana

4

6

5

3

kontakty na Všetky miesta a stách, jednotlivých me organizátorov v toční, ku na bez peňazí us v ktorých sa Zó ránke st od novembra na budú zverejnené ot iv om/projekt.z www.facebook.c

Facebookové skupiny dávajú veciam nový život

Musíme si pomáhať Mnohí z nás trpia pri predstave, že funkčná vec sa má vyhodiť len preto, že ju nepotrebujeme. Taký zločin nedopustíme, a tak sa buď z našich bytov stanú skladiská rôznych pokladov, alebo vyvinieme námahu, aby vec našla nového pána.

Tieto snahy stoja za vznikom viacerých facebookových skupín, kde sa nielen čulo obchoduje, ale sa aj dohadzujú kontakty, dobré rady, prípadne sa háda a vyhadzuje z komunity. Iné skupiny sú primárne určené na pomoc rodinám, ktoré si pre nízke príjmy nemôžu zabezpečiť potrebné veci, a predaj je prísne zakázaný. Unikátny projekt Zóna bez peňazí využíva Facebook len na propagáciu, inak sa odohráva v reálnom priestore.

Autori nápadov aj pomáhači, ktorými sa obklopili, robia túto činnosť zadarmo vo voľnom čase.

Keďže zrejme niet myšlienky, ktorú by sa nepokúsil niekto zneužiť, skupiny sa chránia vnútornými pravidlami a čiernymi listinami.

Susedia a blchy S počtom „obyvateľov“ 5500 predstavuje Susedská burza (blšia skupina) menšie mestečko, ako napríklad Trenčianske Teplice. V čase, keď vyjde toto číslo Nota bene, ich týmto tempom bude mať už vyše 6000, pričom skupina vznikla len začiatkom leta.

Niekedy ťažko povedať, či má väčšiu radosť darca alebo obdarovaný, predávajúci, ktorý sa zbavil haraburdia, alebo kupec, čo objavil poklad. Pred mojimi dverami stojí chalan, ktorého neobťažovalo priniesť mi darované akvárium

28

až domov, a v ruke dojato drží pohár marhu- Zóna B ľového lekváru, čo som varila pár dní predtým. Organizátorom celoslovenskej Zóny bez peňaTaký má najradšej. zí je projektový manažér, ktorého nikto nevoPrinášam si domov košík plný starožitného lá inak ako Manik. Tento veselý človek má na porcelánu, celkom zábavný, lebo navrchu tró- svedomí veľa iných ako webových projektov, ni lietadielko, ktoré som ukoristila celkom na- ktorými vyvažuje prácu za počítačom. Medzi koniec. Časť porcelánového mišmašu tvorí ne patrí komunitná záhrada v Bratislave, cesta nekompletná nádherná kávová súprava, po- pešo naprieč Slovenskom, Priaznivci Nepriaznistriebrený porcelán. „To babka arizovala,“ vra- vého Počasia či prvý prírodný jarmok na Drienku, ví predajca celkom bez výrazu. Držím v ruke na ktorý prišlo vyše 1200 ľudí z celého Slovenska. nežnú kanvičku bez vrchnáka a predstavujem Dal dokopy neformálnu komunitu Projekt Život, ktorý zastrešuje aj Zónu bez peňazí. si jej púť týmto svetom.

Deň, keď publikujem na stránke „neodolateľ- Je to veľká výmenná akcia, kam ľudia prinesú, nú ponuku pre ženy, transvestitov, kriminalis- čo by radi darovali, a zase si odnesú dary od tov a výtvarných umelcov: hromada štetčekov“, iných. Podľa Manika sa najviac recykluje oblemi dal zabrať. Juraj so psom ma už čaká na Štr- čenie, knihy a hračky. Ľudia to neberú ako dekovci, keď letím na pumpu, kam som navigova- gradujúce – nie je hanba niečo si vziať. la zablúdenú Blanku na bicykli. O chvíľu príde „Je to akcia pre úplne normálnych ľudí, čo majú Máša, ktorá vyrába bábky, a tak chcela vlnu iba problém vyžiť. Často chodia slobodné mamy, čo vlasových farieb. Za pokazený gramofón som nevychádzajú z materskej,“ vraví Manik. Filozofiou dostala cukríky z Kodane, za štetce nové čísla je nevyhadzovať, ale recyklovať, použiť veci tak, Trendu a Profitu. aby mali ešte ďalší význam. Často sú to veci úplNiektorí ľudia úspešne našli stolára či odvoz ne nové. Čo si neodnesú ľudia, organizátori rozdea ďakujú skupine za susedskú pomoc. Požiadav- lia na vopred určené miesta. Tak to bolo aj minule. ky môžu byť aj veľmi neobyčajné: „Nemá niekto Do nocľahárne Depaul putovalo množstvo obv blízkosti Palisád igelitku Kauflandu?“ Dievči- lečenia. Detským domovom ponúkli hračky, na zháňa „čiernu mágiu“ a diskusia ju zotrie. ale neúspešne.

„Dozvedeli sme sa, že potrebujú lásku, a nie darčeky. Lásku im nevedia zabezpečiť a hry odmietli. Hračky skončili v rôznych obciach v okolí Rimavskej Soboty. Celá pointa je urobiť krajšie Vianoce všetkým.“ Knihy pôjdu do škôl v rámci projektu Veľké knižné venovanie.

Interakcia medzi starým a novým majiteľom veci je podobná ako cez Susedskú burzu. „Pre mňa je dôležitý kontakt s ľuďmi, chcem vidieť radosť a ako človek zareaguje, keď k veci príde,“ hovorí Manik.

Zneužívači neobišli ani Zónu. Niektorí ľudia to pochopili tak, že sa berie všetko do radu, a organizátori im museli prívetivo vysvetliť, že radosť z akcie spočíva v niečom inom.

Predaj zakázaný Uzavretá skupina „Podarujem, požičiam, vymením“ vznikla začiatkom tohto roka. Zakladateľkou je Daniela Danihel Rážová, profesiou realitná podnikateľka, a skupina má dnes 5000 členov, z toho 8 pomocníčok – adminiek.

Základným princípom je, že sa nevymieňa za peniaze, a podstatou je viera v dobrý úmysel.

Opäť stáli na začiatku veci, ktoré nepotrebujeme, ale s myšlienkou, že by sa nemali ďalej predávať. „Kočík som chcela darovať, nie predať,“ hovorí Daniela.

K veciam sa časom pridružili iné druhy pomoci, ktoré si vyžiadal život. Pre jednu z adminiek, novinárku Anku Lučaiovú, veľa znamenal príbeh mamy, ktorá naliehavo potrebovala právnu pomoc. Ocitla sa v situácii, že sa jej bývalému partnerovi podarilo pripraviť ju úradne o dieťa. Anka zohnala právnika pro bono, ale bolo mu treba zaplatiť cestu. „Dievčatá pomohli a chlapček je už u mamy,“ vraví Anka.

Iné mamy sa dostali nie svojou vinou do platobnej neschopnosti a zbierka v skupine ich doká-

že zachrániť pred tým, aby im odobrali deti. Skupina však nie je primárne určená na finančné zbierky, také prípady vždy podliehajú rozhodnutiu adminiek a prísnej kontrole. Opäť sa totiž našli aj zneužívači. Skupina pomohla jednej mamičke, ktorá nariekala, že je tehotná, má ďalšie dieťa, manžela na maródke a s výpoveďou pre zdravotný stav na krku. Posielali jej potraviny, peniaze, šaty, nábytok, výbavičku. Ukázalo sa, že veci predávala cez bazáre, manžel bol na maródke účelovo a zároveň chodil načierno na fušky.

Ešte horší hyenizmus predstavujú „dobrí susedia“, keď spoznajú človeka v núdzi. Ozvala sa nezamestnaná mamička, ktorá sa snažila prežiť a prosila o pomoc. „Pomohlo sa,“ rozpráva Anka, „ale začali jej chodiť sprosté sms so sexuálnymi návrhmi za peniaze a vyzváňali rôzni úchyláci. Vrchol bol, keď ju nejaký dobrák udal na sociálke a prišli ju domov prekutrať. Vraj si na ňu dajú pozor, a keď zistia, že je na tom zle, deti jej vezmú.“ „Stále je však viac dobra ako zla,“ tvrdí Daniela.

Navyše sa nezdá, že by akékoľvek zneužívanie poškodzovalo pôvodnú myšlienku. „Nemôžeš zachrániť celý svet, ale ak pomôžeš len jednému človeku, urobíš veľa,“ uzatvára Anka.

Peňaženky nechajte doma Druhá celoslovenská Zóna bez peňazí prebehne 30. novembra v minimálne tridsiatich mestách na Slovensku. Jej súčasťou budú sprievodné programy pre rôzne vekové kategórie a očakáva sa návštevnosť niekoľko sto ľudí. V Bratislave bude miestom činu multifunkčný priestor Batelier na Továrenskej 14.

Premietne sa film Kandidát, bude sa diskutovať s jeho tvorcami, klasikou sú tvorivé dielne, handmadeové veci, chuťovky, napečené koláče – a všetko bez peňazí, teda zadarmo.

29

INZERCIA

INZERCIA

foto: archív autorov

Literárium Petra Gettinga

Každý môže byť kráľ S knihami od hudobníkov býva kríž. Stále tu boli aj budú. A takmer vždy na mizernej úrovni. Navyše, je akosi neslušné do toho príliš rýpať: máme ich predsa radi a každý si kúpi knihu toho svojho umelca, hoci aj pripustí, že výtvory tých druhých nie sú žiadna sláva.

Nevraviac, že nevedno, kde popri tom hluku a koncertoch majú čas na niečo také nudné ako spisovanie literatúry.

Takáto produkcia sa delí buď na historky zo zákulisia, ktoré z princípu bavia len fanúšikov, alebo menej početnú autorskú tvorbu. A s odpustením, hoci Cohen a Cave asi tvoria vrchol takýchto literárnych počinov, fakt sú lepší muzikanti než spisovatelia.

Aj preto vážne netuším, ako to robí ten chlapík z Čiech. Nezávislý harmonikár a spevák Václav Koubek celé desaťročia dokazuje, že muzika sa dá robiť, a lepšie!, bez fanfár na štadiónoch, bez všetkých tých trendov, klipov, hitov.

Okrem pravidelných sólových platní – prvú vydal už krátko po páde cárizmu u nás – vydáva Koubek aj vcelku pravidelne vlastné zbierky poviedok. Mikropríbehy, v ktorých nechýba typický umelcov humor i odstup od sveta, outsiderstvo s bohémstvom, poučné i opilecké, bláznivé i hĺbavé trpké povídky pomiešané v tom zvláštnom mixe, aký dokáže ukuchtiť len tento nespútaný kráľ nezávislosti.

Väčšinu z jeho štyroch zbierok dnes nezoženiete, čo je tiež dobrý dôvod kúpiť si súborné vydanie, ktoré Koubek nedávno vydal, ako inak, vo vlastnej réžii. Človek sa dozvie, ako sa dá úspešne skrachovať, či ako zablúdiť na mori.

Alebo aj pre nezabudnuteľnú scénku, keď sa priam symbolicky stretnú v kaviarni také dva totálne opačné póly, úprimnosť a gýč, nonkonformizmus a servilita, ako Koubek s Karlom Gottom. Samozrejme, že nomenklatúrne-božský Kája pri zoznámení reaguje na Koubkovo meno len premýšľavým vyvrátením očí: „Neznám.“ Pointa nasleduje, keď sa Koubek rovnako spýta svojho spolustolovníka na meno.

Majster sa zarazí, ale predstaví sa. „Pohlédl jsem vzhůru, odmlčel se, zahloubal a pak kývl rameny: Neznám.“ Peter Getting autor je prozaik a publicista

32

Mimochodom

takmer bodka

2013 november

Krúžok na kľúče je starý vynález, ktorý nám umožňuje stratiť všetky [...]. ľudová múdrosť

... Daniela Pastirčáka

Boh, Satan a Jób Kniha Jób si kladie najstaršiu ľudskú otázku: „Môže existovať dobrý Boh vo svete, kde sa deje absurdné utrpenie?“ Odpovedá záhadou metaforou: Boh uzatvára stávku so Satanom – jej predmetom je človek Jób. Satan má v Božej rade svoje legitímne miesto. Bohu očividne záleží na jeho mienke. Ustupuje mu, poddáva sa jeho zvrhlým návrhom. Púšťa z ruky moc nad časťou Jóbovho života, umožňuje Satanovi vykonať v Jóbovom živote svoju zlovôľu. Satan si mohol s úškľabkom zašomrať: „Vieš, čo robíš, Bože? Uvedomuješ si, že teraz si o čosi slabší? Ľudia si ťa budú pliesť so mnou, neprekáža ti to?“ Božia benevolentnosť k duchu zla vyvoláva otázky: „Prečo nezlikviduje Satana, prečo dáva zlu slobodu a moc? Prečo neodstráni opozíciu z nebeského parlamentu?“ Čo by nastalo, keby boli naše hlasy vypočuté? Ako by vyzeral vesmír, v ktorom by nebolo miesto pre „nebeskú opozíciu“? Boh by v ňom vládol ako absolútny monarcha. Vesmír by sa podobal totalitnému štátu, nebolo by v ňom najmenšie miesto pre individualitu a slobodu. Bol by to svet deistov, dokonale naprogramova-

ný stroj, neosobný hodinový strojček vesmíru, obrovský zložitý počítač, Boh by stláčal gombíky a veci by sa diali. Bol by to číry determinizmus – smrť slobody.

Hlavným predmetom stávky je otázka: Môže byť človek slobodne dobrý? Boh verí v človeka – Jóba. Satan je skeptický: „Myslíš si, že Jób je dobrý zadarmo?“ pýta sa. „Prečo si dobrý, Ferko?“ „Nuž, aby ma Boh požehnal.“ „Čo teda miluješ, Ferko, dobro samotné alebo výhody, ktoré ti z neho plynú?“ Boh stavia na presvedčení, že človek je schopný byť dobrý nezištne, pre nič iné – iba kvôli dobru samotnému. O tom je metafora „nebeskej stávky“. Človek na to, aby sa mohol stať naozaj dobrým, potrebuje žiť vo svete, v ktorom sa „žiť dobre“ vždy nevypláca.

„Prečo neodstráni opozíciu z nebeského parlamentu?“

... zuzy uličianskej

Svetlá bielych nocí Tento rok som sa po prvý raz ocitla v Košiciach počas Bielej noci. Slogan k tomuto festivalu svetiel hlási, že ponúka súčasné umenie na netradičnom mieste a v netradičnom čase, čo v praxi znamená, že sa v jeden sobotný večer motá po uliciach a parkoch množstvo ľudí a hľadá čokoľvek, čo by ich mohlo zaujať. Niektorí s mapkou akcie v rukách idú cielene za jednotlivými vizuálnymi inštaláciami, odškrtávajúc si absolvované zážitky, iní sa nechávajú viesť chaotickým davom a pridávajú sa tu i tam k hlúčikom, ktoré spontánne vznikajú okolo atrakcií. Nemalá časť veľmi rýchlo rezignuje na hľadanie akýchsi pochybných svetielok v tme a večer strávi v presvetlenej kaviarni.

Košičania milujú podobné akcie a v uliciach ich boli tento rok tisícky. Práve preto však bolo tak zúfalo cítiť nepomer medzi túžbou davu nájsť niečo výnimočné a aktuálnou ponukou. Málokedy si človek natoľko nástojčivo uvedomí povinnosť umenia vyvolávať nadšenie. Ak niektorí ľudia odchádzali z tohtoročnej Bielej noci sklamaní, bolo to nielen kvôli tomu, čo videli, ale aj tomu, čo nestihli vidieť. Systémovú frustrá-

ciu prežívajú návštevníci všetkých festivalov na svete – nikto nikdy nestihne vidieť všetko, čo by chcel.

Svet je plný vecí, ktoré nestíhame či nezvládame.

Prakticky sám vznikol v momente, keď sa rozhodol len pre jednu z nekonečných možností svojej existencie. Automaticky tým však upadol do smútku zo straty všetkých ostatných.

Séria rozhodnutí – áno/nie, ktoré musíme urobiť, nás samých stále viac a viac redukuje. Na začiatku môžeme snívať o všeličom možnom, na konci cesty už vieme, že sme urobili len stotisícinu toho, čo sme chceli dosiahnuť. Na pomyselnom statnom strome osudu každý z nás visí na konci akejsi úbohej vetvičky.

A všade okolo nás je toľko svetla a toľko krásy. Uvidíme ju niekedy?

„Človek si náhle uvedomí povinnosť umenia vyvolávať nadšenie.“

Vylúštenie krížovky z minulého čísla: Nie je žiadne [umenie byť mladý], keď máme 24 rokov. Ch. Chaplin Troch úspešných lúštiteľov, ktorí do konca mesiaca pošlú tajničku na jaro@notabene.sk, odmeníme spoločenskou hrou „Slovensko – cestovná verzia“.

Distribučné miesta

• BRATISLAVA O. z. Proti prúdu, Karpatská 10, 811 05 Bratislava, Tomáš Kubiš, Ivan Lorenc, Barbora Žiaranová 02/52 62 59 62, poradcovia@notabene.sk • BANSKÁ BYSTRICA Slovenský červený kríž, Pod Urpínom 6, 974 01 Banská Bystrica, Hana Kliniarová, 048/413 13 35, sus.bbystrica@redcross.sk • ČADCA DCH Žilina, Dom charity sv. Gianny, Kukučínová 4, 022 01 Čadca • HLOHOVEC O. z. Pokoj a dobro, Pribinova 51, 900 28 Hlohovec, Pavol Šoka, 033/742 38 27, viera.vavrova@d2u.sk • HOLÍČ N. o. Križovatky – Azylový dom Emauzy, J. Čabelku 3, 908 51 Holíč, Michal Sedláček, 0905 579 087, 034 / 6683110, emauzy@stonline.sk • KEŽMAROK O. z. Hviezda (v spolupráci s MsÚ Kežmarok), Lanškrounská 16, 060 01 Kežmarok, Mária Galdunová, 052/466 02 12, 0905 886 546, komunita@kezmarok.sk • KOŠICE koordinator: Mgr. Marta Spišiaková, mail: notabene.kosice@gmail. com, tel: 0910 842 182, adresa: Charitny dom sv, Alžbety, Bosakova ul. • LEVICE O. z. Miesto v dome, Sama Chalupku 7, 934 01 Levice, Ľubica Prištiaková, 036/622 15 86, mvd@miestovdome.sk • LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ Komunitné centrum Lipt. Mikuláš, Športová 1190/4, 031 01 Lipt. Mikuláš, Mgr. Silvia Tomková, komunitne.centrum@atlas.sk, 0911 197 227, 044/ 55 22 052

• MALACKY N. o. Križovatky – Azylové centrum Betánia, Ľudovíta Fullu 16, 901 01 Malacky, Lenka Hornáčková, 034/7722457, 0908 461 988 acbetania@orangemail. sk • NITRA DCH – Dom charity sv. Rafaela, Samova 4, 950 50 Nitra, www.charitanitra.sk, Andrea Rončková, 037/772 17 92, 0907 451 771, rafael.charita@gmail.com • PIEŠŤANY ÚZ Domum, Bodona 55, 921 01 Piešťany, Eva Papšová, 033/ 772 76 87, 0915 400 577, domum@kios.sk • POPRAD ZSS – O. z. Korene (v spolupráci s MsÚ Poprad), Levočská 51, 058 01 Poprad, Marcela Michalková, 052/772 42 09, 0910 890 488, socialne@msupoprad.sk • SENICA N. o. ZSS Senica, Štefánikova 11/B, 905 01 Senica, Martina Snopková, 034/622 84 56, 0903 764 072, snopkova@zsssenica.sk • TRNAVA ADCH, Hlavná 43, 917 01 Trnava, www.charitatt.sk, Zuzana Ryšková, 033/533 31 59, 0910 788 031, battarci.charita@stonline.sk • VRANOV NAD TOPĽOU ADCH – Charitný dom pre mládež, Lúčna 812, 093 01 Vranov nad Topľou, Beáta Bronišová, 057/44 3 15 78, 0904 981 536, chdmvranov@zoznam.sk • ŽILINA DCH – Dom charity sv.Vincenta, Predmestská 12, 010 01 Žilina, Gabriela Huliaková, 041/724 47 95, 0918 314 197, dchvincent.za@gmail.com

SPONZOR KRÍŽOVKY INZERCIA

33

POULIČNÉ BLUES

text: dagmar gurová | foto: pavol funtál

nota bene 149

2013 november

INZERCIA

MILAN STRATIL PRÁCU, DRŽÍ HO NOTA BENE

OSUDNÁ FOTOGRAFIA Fotografovanie je pre nášho predajcu Milana neustálou výzvou. Napĺňa a ozvláštňuje jeho život, no zároveň mu ho aj nečakane skomplikovalo.

Milan dúfa, že sa raz bude živiť ako vodič autobusu.

Milan je nadšený fotograf. Ak práve nepredá- v čísle 138, v článku s názvom Ohňostroj farieb. va Nota bene pri lamačskom McDonalde, loví Tak ako mnohí ďalší predajcovia, ktorí si našli nové zábery alebo upravuje obrázky z predo- prácu, v ňom vystupoval anonymne. Obával sa, šlých dní. „Najradšej asi fotím prírodu, naprí- aby sa neprevalilo, že sa živil predajom Nota klad teraz na jeseň, keď sú vyzreté farby. Ale bene, a pre predsudky okolia nestratil ťažko v podstate ma baví fotiť všetko.“ Každé cvaknu- vybojovanú robotu. tie spúšťou je pre neho výzvou, novou skúsenos- K fotografovaniu sa Milan vrátil po dlhej preťou. „Fotografia má vždy niečo do seba, ak sa stávke. Z klasického fotoaparátu preskočil na na ňu naozaj zadívaš a pokúsiš sa prečítať foto- digitálny a všetko sa učil od začiatku. Bol to grafov zámer. Nejde len o to, aby bola technicky pôžitok, ktorým si „osladil“ nový život – zanedobrá. Musím zachytiť ten správny moment, do- vrel na alkohol, pridal sa k Nota bene a prestať tam motív. Inak by fotka mala iba spomien- daj časopisu striedal s prácou na zimnom štakovú hodnotu – bol som tam a videl som toto.“ dióne, na ktorú bol veľmi hrdý. Iróniou je, že Milan často fotografuje aj na našich akciách. ju stratil práve pre svoju záľubu.

Dokumentoval Homeless Juniáles, predajcov „Stalo sa to nešťastnou náhodou. Sťahoval som na na opernom výlete v Rakúsku alebo pri splave Facebook fotky z osláv po tom, čo Slovan získal tiMalého Dunaja. „Je to pre mňa veľké plus, mô- tul Majstra Slovenska. Nevedomky sa mi tam dožem si vyskúšať nové veci ako fotenie vzlieta- stala aj fotka hráča s privretými očami. Bola tam júcich vtákov či krajiny z rozhojdaného kajaku.“ dosť dlhý čas a nič sa nedialo, ale potom ju niekto Jeho fotografie sme zverejnili aj v Nota bene ukradol, orezal z nej len toho hráča a vystavil ho

na posmech,“ spomína Milan. „Ja som nemal nič také v úmysle. Slovan a jeho hráčov si vážim.“ Fotka mala za krátku dobu vysokú sledovanosť a prenikla aj k hokejovému klubu. Ten sa sťažoval vedeniu organizácie, ktorá štadión spravuje, a Milana vyhodili. „Slovan žiadal, nech sa niečo také viac neopakuje. Nešlo im o moje prepustenie, ale riaditeľ chcel spraviť veľké gesto, tak ma vylial.“ Milan vždy tvrdil, že táto práca mu pomáha udržať si duševnú pohodu, tým pádom aj strániť sa alkoholu. Jej stratu nakoniec prijal prekvapivo vyrovnane. Uvedomil si, že s bývalými kolegami, s ktorými si navzájom pomáhali, sa môže priateliť aj naďalej. „Aj tak som tam už nechcel ostať viac ako jednu sezónu iba som neplánoval odísť takýmto spôsobom.“ Popri zmenách na štadióne si chcel rozšíriť vodičský preukaz na vodiča autobusu a plynule prejsť do nového zamestnania.

Teraz to bude mať ťažšie. „Zatiaľ sa živím predajom Nota bene. Tento mesiac budem mať päťdesiat rokov a to už nie je vek, kedy sa práca hľadá ľahko. Napriek tomu ostávam optimistom a verím, že sa mi to podarí a časom sa dostanem aj k tomu autobusu. Celé roky som robil vodiča z povolania, v autobuse by sa mi pozdávalo. Rád by som pri tom vydržal až do dôchodku.“ Milan hovorí, že náš časopis ho podržal v ťažkej chvíli. Vďaka jeho predaju sa nemusel vzdať života, ktorý si za posledné roky tak usilovne budoval. „Ďakujem Nota bene a mojim zákazníkom, ktorí ma podporujú.“ Milan je jedným z predajcov Nota bene, ktorí absolvovali intenzívny skupinový tréning „Ľudia bez domova ako lektori“ a zúčastnil sa verejných diskusií s cieľom znižovať predsudky voči ľuďom bez domova. Tento projekt, spolu so sociálnym poradenstvom, terénnou prácou s predajcami, či výrobou časopisu Nota bene realizujeme s podporou Blokového grantu pre MVO Programu švajčiarsko-slovenskej spolupráce v rámci rozšírenej Európskej únie.

Časopis Nota bene začal vychádzať v septembri 2001. Vydáva ho občianske združenie Proti prúdu ako svoj hlavný projekt na pomoc ľuďom, ktorí sa ocitli bez domova alebo im hrozí strata ubytovania z finančných dôvodov. Cieľom je aktivizovať bezdomovcov, pomôcť im získať sebaúctu, dôstojný príjem, pracovné návyky a sociálne kontakty. Úlohou Nota bene je tiež kampaň na pomoc ľuďom bez domova. Predajca časopisu musí byť registrovaný v niektorej z distribučných pobočiek Nota bene. Pri registrácii dostane 3 kusy časopisov zdarma. Všetky ostatné si kupuje za 0,70 eura a predáva za plnú sumu 1,40 eura. Je povinný nosiť preukaz predajcu a dodržiavať pravidlá predaja (Kódex predajcu na str. 2). Ak zistíte, že niektorý predajca porušuje kódex, prosím informujte nás na doleuvedených číslach. O. z. Proti prúdu poskytuje svojim klientom ďalšie služby: sociálne a právne poradenstvo, zdarma využitie telefónu a počítač s internetom na hľadanie práce, príspevky na zdravotné potreby a voľnočasové aktivity. Viac na www.notabene.sk. Časopis Nota bene je registrovaný na Ministerstve kultúry SR pod číslom EV 3665/09 ISSN 1335-9169. O. z. Proti prúdu je členom siete pouličných časopisov INSP, organizácie FEANTSA a Slovenskej siete proti chudobe. Vydavateľ: O. z. Proti prúdu IČO: 360 68 781, č. účtu: 266 34 750 14/ 1100 Tatrabanka, www.notabene.sk. Manažment projektu: riaditeľ Bc. Martin Opeta, 0907 197 908, martin@notabene.sk, zástupkyňa riaditeľa Mgr. Sandra Tordová, 0905 143 651, sandra.tordova@gmail.com. Redakcia: šéfredaktorka Mgr. Sandra Tordová, redaktorka Dagmar Gurová, 0915 779 746, dagmar.gurova@notabene.sk, Grafické spracovanie: Mgr. art. Pavol Čejka. Jazyková korektúra: Workaholic culture. Lito a tlač: typocon, bind print s.r.o. Inzercia: Jaroslav Šipoš, 0911 214 411, jaro@notabene.sk.

Administratíva: Fabiola Mokrá. Fundraising, PR: Zuzana Pohánková, 0917 275 812, zuzana@notabene.sk. Streetwork s predajcami Nota bene: Peter Kadlečík, 0907 733 388, peterkadlecik@notabene.sk.

Pomáhame slabým aj silným

Strihanie psíkov a poradenstvo

0907 473 718, Ľubica Chlpíková

Internetový obchod – chovateľské potreby:

www.webareal.sk/dream

INZERCIA