__MAIN_TEXT__

Page 1

kupujte

iba od predajcu s preukazom

1,40

137 / 2012 november miesto pre číslo preukazu predajcu

polovica pre predajcu

Exkluzívne

DOMINIK DÁN:

3, 50

a ih Kn

nostalgia

cu

ed

aj

Zá zr 6 a pr e čn e ur é pr d

ie ťa

„Homo sapiens miluje krv“


nástenka

nota bene 137

pozor!

Nenechávajte si pre seba, ak vám niektorý z predajcov zdvihne náladu, alebo naopak, adrenalín. Pošlite nám SMS na číslo

0915 779 746

13.10. 2012 09:46 Včera som si kúpila NB od veľmi sympatického predajcu č. 1287. Odporučil mi niektoré články, bol veľmi milý aj napriek sychravému počasiu. Želám mu veľa šťastia. Nika 11.10. 2012 17:45 Dnes okolo 13:00 mi teta na križovatke Bajkalskej a Vajnorskej zlepšila náladu svojim pekným úsmevom, čo som ani sám nečakal, že by mohla mať. 10.10. 2012 17:43 Ja ĎAKUJEM jednej krásnej duši. Že vie vždy tak vyčariť úsmev na tvári a porozprávať sa. Viac ľudí na svet ako je predajca č.0041 pri Kauflande v Trebišove. Ivana R. 10.10. 2012 15:32 Dobrý deň. Chcem pochváliť pána s číslom 0041 pri Kauflande v Trebišove. Veľmi milý, stále príjemný a inteligentný. Maja

06.10. 2012 09:24 Časopis Nota bene si kupujem pravidelne a vždy v ňom nájdem mnohé hodnotné myšlienky. Kupujem si ho striedavo u pána Juraja, ktorý predáva pri fontánke s pitnou vodou na rohu Panskej ulice, a u milého pána chodiaceho o barliach, ktorý veľmi slušne ponúka časopis pri obchodnom dome Saratov v Dúbravke a je vždy veľmi zdvorilý. Je mi však ľúto, že stále stretávam aj falošných predajcov. Najčastejšie okolo Tesca na Kamennom námestí, ale aj pri Novom moste a v Dúbravke. Jedného som ohlásila na polícii, ale službukonajúci policajt mi povedal, že oni s ním nič neurobia, lebo žobranie nie je trestné a pokutu mu dať nemôžu. Je vraj na ľuďoch, aby rozoznali takýchto žobrákov a nepodporovali ich. Je mi ľúto, že mnohí kvôli takýmto jednotlivcom odsudzujú celý projekt. Michaela, BA

Inzeráty predajcov Hľadáme prácu na 4-8 hodinový úväzok. Helena 53r. predajkyňa č. 2463, Štúrova ul. upratovanie a Vladimír 60-r. predajca č. 2418, Štúrova ul. upratovanie a iné práce. Kontakt: 0908 226 086, 0904 526 234.

HLAVNÍ PODPOROVATELIA PROJEKTU NOTA BENE

PARTNERI PROJEKTU

Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny

Prosíme ctených čitateľov, či by nemohli poskytnúť prístrešok s elektrinou a vodou dvom predajcom Nota Bene cez zimné obdobie. Platiť by sme mohli 30€ mesačne. Predajcovia Helena reg. č. 2463 a Vladimír reg. č. 2418, predávajúci na Štúrovej ul.

z obsahu

2012 november

4 ROZHOVOR POLICAJT, KTORÝ VIE PÍSAŤ

TÉMA OSTALGIA JE PÓZA

7

NOSTALGIA

vaše listy Nechajte nám aj vy odkaz na www.facebook.com/casopisnotabene. Boli sme v sobotu na nákupy a pred tržnicou sme si kúpili váš časopis, po dlhšom čase znova. Časopis je dosť fundovaný, učím totiž na gymnáziu, takže článok o pochovávaní asi využijem pred Dušičkami. Vaša práca je dosť náročná, možno sa držíte aj hesla: „od srdca ... k srdcu.“ S pozdravom Jana Dnes som si kúpila Váš časopis na námestí v Liptovskom Mikuláši od prívetivého a kultivovaného muža v stredných rokoch. Články v časopise sú veľmi zaujímavé a spracované profesionálnym spôsobom. Prajem Vám mnoho podnetných nápadov a Vašim klientom úspešné nielen začiatky nových životov! S pozdravom A.

„Váš časopis má určité špecifikum a ľudia, ktorí si jeho predajom zabezpečujú aspoň aký-taký príjem, si zaslúžia súcit a pomoc,“ tvrdí obľúbený slovenský autor DOMINIK DÁN.

Cieľovou skupinou ostalgie sú tridsiatnici. Ľudia v produktívnom veku, ktorí majú peniaze na to, aby si mohli kúpiť to, čo ide v reklame medzi Majorom Zemanom a seriálom Chlapci a chlapi.

FENOMÉN HORIACI ČLOVEK

TÉMA NEUCHOPITEĽNÍ AKO MOKRÉ MYDLO

Black Rock City existuje iba sedem dní v roku, potom zmizne z povrchu zeme. Nezostane po ňom žiadna hmatateľná stopa. Len sny, zážitky a spomienky, ktoré osvetľuje Burning Man, Horiaci človek.

Definície hipsterov sú protichodné a mätúce. Je to súdržná skupina? Sú to individualisti, označení rovnakou nálepkou proti vlastnej vôli? Nikto nevie nič naisto, tak sme sa ich vybrali hľadať.

10

12

Kódex predajcu 1. Predajca nosí preukaz so svojím registračným číslom a fotografiou pri predaji na viditeľnom mieste. 2. Predajca predáva časopisy označené číslom zhodným s registračným číslom uvedeným na preukaze. 3. Predajca predáva časopis na určených predajných miestach, najmä na mieste pridelenom predajcovi a uvedenom na jeho preukaze. 4. Predajca predáva časopisy za oficiálnu cenu uvedenú na titulnej strane časopisu. 5. Predajca predáva časopisy spôsobom, ktorý neobťažuje okoloidúcich (je triezvy, čistý, upravený, slušný). 6. Predajca sa zdržuje na predajnom mieste bez detí do 16 rokov.

29 PÚTNIK

ZABUDNUTÉ REMESLÁ

32

RETRO UŠATÁ, KARKUĽKA, PAPAGÁJ

Pomáhame slabým aj silným

TOTO VYDANIE NOTA BENE PODPORILI AJ

zostavil Peter Patrónsky

2

„Je vám zle? To je dobre. Dnešná výchova zmenšuje ľudskú schopnosť trpieť. Schopnosť trpieť sa dnes už necení,“ hovorí postava zo Šulíkovho filmu Záhrada. Na západnej pologuli v súčasnosti zažívame menej utrpenia ako kedykoľvek v histórií. Tento fakt si s vďakou uvedomujem. Možno sme sa aj trochu odnaučili trpieť, unikáme a možno nám vďaka tomu niečo vzácne uniká. Psychiater Viktor Frankl sa domnieval, že najsilnejší motív, ktorý nás ženie, viac ako potreba užívať si, či mať nad niekým navrch, je hľadanie zmyslu života. Nájsť zmysel sa obzvlášť hodí, keď naše každodenné pachtenie sa naruší neradostná udalosť. V jednej zo svojich kníh Frankl spomína na prípad pacienta, ktorý po smrti svojej milovanej ženy trpel ťažkými depresiami. Miloval ju najviac na svete a ona mu umrela. Frankl bol bezradný, netušil ako mu pomôcť. „Čo by sa stalo, keby ste umreli skôr vy a vaša žena by vás prežila?“ pýtal sa ho napokon. „Tak to by bolo strašné, nikdy by som jej neprial také utrpenie!“ odpovedal mu pacient. „Vidíte, koľkej bolesti zostala ušetrená. Teraz ju zažívate vy - vy ste ten, kto prežil a kto to musí odsmútiť. To je cena, ktorú musíte zaplatiť,“ povedal mu Frankl. Muž mu bez slova potriasol rukou a pokojne opustil Franklovu kanceláriu. Na tento príbeh som si spomenula v tento dušičkový čas, keď mi došiel email od jedného pána. So svojím otcom vložili veľa energie, aby vydali knižky svojej mame, ktorá už nie je medzi nami (písala pod pseudonym Sara Nui). Túžili po tom, aby aj iní ľudia zažili dotyk tej nežnej bytosti s ktorou mali tú česť zdieľať život. Dáva mi to zmysel a cítim som v tom veľa lásky. Nová knižka vychádza aj u nás v Nota bene. Neobyčajnú knihu Zázračné dieťa od našej predajkyne Jely Matuškovičovej si môžete kúpiť už tento mesiac v uliciach vášho mesta. Kniha inšpiruje k tomu zjednodušiť si život a neťahať so sebou náklad zlosti a bolesti. Trieďme, odpúšťajme a opúšťajme staré a nefunkčné zvyky. A buďme k sebe zhovievaví. Sandra Tordová šéfredaktorka

K ó d e x KUPUJ Ú CE H O 1. Preverte si preukaz predajcu, na ktorom je uvedené registračné číslo, fotka. 2. Kupujte časopisy označené čislom zhodným s registračným číslom uvedenom na preukaze predajcu. 3. Predajcu si starostlivo vyberte. 4. Neplaťte viac, ako je uvedené na časopise, pokiaľ sa tak sami nerozhodnete. 5. Zoberte si svoj zaplatený časopis. 6. Časopis po prečítaní darujte alebo znehodnoťte tak, aby sa nedal znova predať.

editoriál

Kedysi nič nezvyčajné, dnes rarita! Vo dvore, pár krokov od centra Trnavy, sídlia v troch prízemných domčekoch vedľa seba kníhviazač, obuvník a brašnár.

Sadze v očiach či na oblečení nepotešia každého. Kúdole dymu však majú svoje čaro. Parné vláčiky sú niečím krásne pre každú generáciu. Tá staršia sa pri pohľade na ne nostalgii neubráni.

P.S. Ďakujeme SHOOTYMU za ilustráciu k obálke. V tomto čísle nájdete aj Sprievodcu vďaka ktorému môžete aj vy pomôcť ľuďom bez domova prežiť zimu. V nadľudsky krátkom čase ho pripravila Nina Beňová so Zuzou Pohánkovou.

V ďalšom čísle s témou ŠŤASTNÉ KONCE nájdete: Bábky na cestách

Sprievodca s minulosťou

Predávajú nesmrteľnosť

Ráno naložia do auta bábky, kulisy a vyrazia. Deti v ďalšej škôlke kdesi na Slovensku budú vo vytržení nadskakovať na stoličkách, povzbudzovať svojich hrdinov a hurónsky sa smiať až do šťastného konca.

Karel Lampa je neprehliadnuteľný. Bývalý bezdomovec s drsnou minulosťou, s výstredným oblečením a očami orámovanými čiernymi tieňmi sa však dokázal uchytiť ako netradičný sprievodca Prahou.

Žilinská synagóga sa má zmeniť na kunsthalle pre verejnosť. Peniaze na rekonštrukciu vzácnej pamiatky získava občianske združenie Truc sphérique cez verejnú zbierku. Darcov zvečnia v umeleckom diele.

3


rozhovor

text: nataša holinová | ilustrácia: shutterstock

nota bene 137

2012 november

Ako knižná redaktorka často odporúčam autorom, aby si prečítali korektúru a ešte opravili, v čom boli možno nepochopení a čo by doplnili. Aký je dnes, po toľkých knihách, váš autorský postup? Posedíte si s redaktorom nad rukopisom? Neposedím, v dnešnej modernej dobe komunikujeme mailom a mobilom, ale o to častejšie. Opravy korektora a redaktora akceptujem na 95 percent, pretože až tak často majú pravdu – samozrejme, čo sa týka pravopisu, slovosledu, štylistiky a tak podobne. Ale sú veci, na ktoré si siahnuť nedám, a viem sa zaťať. Čo ma dokáže naozaj vytočiť, sú neustále novoty v slovenskom jazyku. Nedokážem použiť slovo vôdzka, lebo od malička som vodil psov na vodítku, a nikdy som vo vinárni nevypil ani jeden vínny strek, vždy som pil striky, a keď niekto robil zlé veci, robil prasačiny, a nie prasaciny... Je toho viac a dosť ma to vytáča.

Na novinárov ste nabrúsený od svojej druhej knihy. Prečo? Nie som nahnevaný, iba som už s nimi prestal bojovať, lebo som pochopil, že je to boj s veternými mlynmi. V okruhu mojich známych je pár ozajstných žurnalistov, s ktorými spolupracujem naďalej a rád, lebo sú profesionáli. Navyše sú to ľudia, ktorí poznajú moju skutočnú totožnosť, a pritom rešpektujú moje prianie ostať v anonymite a nikdy sa neznížili k lacnému „rádoby“ fantastickému článku o bombastickom odhalení záhadného D. D. Som im za to vďačný a vážim si ich ako profesionálov aj ako kamarátov.

Ľudia sú, naopak, nasrdení na policajtov. Robí to bariéru, keď niečo potrebujete od tzv. bezúhonného človeka? Policajti nie sú obľúbení, lebo dávajú ľuďom pokuty. To je všeobecne rozšírený názor od čias starého Ríma, ale nie všetci ľudia sú na V jednom dieli televízneho seriálu, na kto- nich naštvaní. Veľmi veľa ľudí už potrebovarom ste spolupracovali, zaznelo: cela poli- lo ozaj serióznu pomoc v naozaj vážnych, cajného zadržania. Opravila by som to na celu niekedy až životne dôležitých situáciách, a predbežného zadržania. Správne? polícia pomohla. Takí ľudia sú vďační, nie Nie, nie je to správne. V slovenskej polícii naštvaní. Málokto si vie predstaviť, ako máme takú módu, že približne každé tri-štyri vďačne a úprimne vie plakať matka, ktorej roky prestriekavame názvy. Účel a zmysel zatiaľ nebol vysvetlený, asi sa ani vysvetliť nedá. Tá cela sa už volala aj policajného zadržania, aj predbežného zadržania, takže v seriáli to bolo správne. Dokonca som kvôli tomu volal do cely, ako sa teraz volajú, a bol to aktuálny oficiálny názov. Inak spolupráca na seriáli bola vynikajúca, nástrel scenára písal renomovaný český scenárista a ja som policajti po troch dňoch vrátia unesené dieťa, opravoval odborné chyby a dorábal dialógy alebo otec, ktorému znásilnili a na smrť dobili z prostredia polície a podsvetia. Potom nasle- dcéru, a policajti páchateľov chytili a poslali dovali sedenia s dramaturgom, režisérom, tam, kam patria. Takíto ľudia žiadnu bariéru producentom a scenár sa „dopilovával“, ako nemajú. Spolupráca polície s občanmi je vždy tomu oni hovoria. Bolo to veľmi poučné, preto o tom, na koho narazíte, je to lotéria, ale vo som súhlasil so spoluprácou na druhej sérii všeobecnosti je to skoro v poriadku. Kriminálky Staré Mesto, ktorú som dopísal minulý mesiac a nakrúcať by sa malo na jar Tomu rozumiem, ale tvrdím, že tá averzia budúceho roka. nie je len pokutami a neprofesionálnym správaním sa dopravnej polície, to by bolo V rozhovoroch ste vždy zdôrazňovali, že povrchné. nie ste policajný vyšetrovateľ. Myslím, že Je to súbor viacerých interných faktorov, preštruktúra slovenskej polície a rozdiel medzi bujnená administratíva, byrokracia, zbytočné vyšetrovateľom a detektívom sa dá pochopiť prieťahy pri vyšetrovaní a v konečnom dôsledpráve z vašich kníh. Nedeprimuje vás, že ku aj situácia v súdnictve. Ak sa chudák človek ľudia čítajú tak povrchne? dočká ukončenia vyšetrovania po dvoch rokoch Nedeprimuje, iba otravuje, ale nie to, že si to a rozsudku po ďalších piatich, nemôže mať nepamätajú čitatelia. Tí majú na pohodlnosť tento štátny aparát v láske. právo, lebo detektívku nečítajú ako učebnicu, ale ako oddychovku. Otravuje ma ignorantstvo Používate slovo „fízel“. Aký má presne výztakzvaných profesionálnych novinárov, ktorí idú nam? robiť rozhovor z istého špecifického prostredia Je to všeobecne rozšírené označenie policajtov a sú príliš pohodlní osvojiť si aspoň základnú, a používajú ho aj policajti medzi sebou, takže navyše vôbec nie ťažkú terminológiu. Dokonca asi nebude hanlivé. Ak sa niekto dokáže uraziť sú schopní svoje ignorantstvo dotiahnuť do pre takéto označenie alebo pre nejaký polikonca – aj po autorizácii a vysvetlení vydajú cajný vtip, tak je duchom malý, nemá zmysel pre humor a chýba mu životná miazga. článok po svojom, s pôvodnými chybami.

„Homo sapiens sapiens je živočíšny druh, ktorý miluje krv. Zvlášť, ak tečie z niekoho iného.“

S NEVÔĽOU SLEDUJE, AKO SA NÁROD VYZBROJUJE

POLICAJT, KTORÝ VIE PÍSAŤ Už rok neposkytuje rozhovory, ale pre Nota bene urobil výnimku. „Váš časopis má určité špecifikum a ľudia, ktorí si jeho predajom zabezpečujú aspoň aký-taký príjem, si zaslúžia súcit a pomoc,“ tvrdí obľúbený slovenský autor DOMINIK DÁN, ktorý vystupuje pod pseudonymom.

4

Nepoznám človeka, čo by si rovnako ako vy nemyslel, že Havlova amnestia bola tragický omyl. Okrem toho som však vo vašich knihách našla aj akúsi nostalgiu či sympatiu k časom spred roku 1989. Ako sa na to pozeráte? Nič neidealizujem, iba fakty a udalosti uvádzam tak, ako sa stali a ako sme ich videli očami súčasníkov. Porovnanie a prípadné uzávery nechávam na čitateľa. Havlova amnestia bol krutý omyl a mnoho ľudí stála život a zdravie, na to sú štatistiky. Čo sa týka prelomového roku 1989, to predtým bola iná doba, iná spoločnosť, to potom malo byť niečo úplne nové, vybudované na nových základoch. Mňa iba mrzí, že v záchvate budovania niečoho nového a ničenia toho starého sme príliš často s vaničkou vyliali aj dieťa. Možno až o päťdesiat rokov budú vedieť historici objektívne zhodnotiť, čo sme to tu za dvadsať rokov po revolúcii vlastne vybudovali a kam sme sa až dostali. Keď moja mama čítala vašu knihu, kde bol v močovke v Rači utopený človek, naliehavo ma žiadala, nech sa nepotulujem po vinohradoch, lebo „čítala Dána“. Onedlho môj kolega našiel v lesoch nízko nad Račou vykopaný hrob. Ktorú bratislavskú štvrť pokladáte za najnebezpečnejšiu? Asi sa zhodneme, že Naše Mesto nemusí v obyvateľoch vzbudzovať väčšiu nervozitu. Veľmi nenápadne ste stotožnili Bratislavu s Naším Mestom, ale to neplatí všeobecne pre všetky romány. Podľa mňa Bratislava nevzbudzuje žiadnu nervozitu. Ani obzvlášť nebezpečné lokality tu nie sú. Štatistiky hovoria jasnou rečou, z hľadiska násilnej trestnej činnosti sme v európskom meradle celkom mierumilovná krajina. Horšie je to s latentnou trestnou činnosťou, ako je napríklad korupcia, rozkrádanie, tunelovanie... V tom by sme väčšinu Európy nechali ďaleko za sebou. Aspoň v niečom. Čo sa týka Nášho Mesta, tam musí prekvitať násilie a šantiť podsvetie, lebo je to teritórium mojich protagonistov a miesto deja mojich príbehov, a tam by som si na noc zatváral okná aj ja. Keď má človek naozaj dôvod na opatrnosť, môže si zadovážiť plynovú pištoľ. Čo si o nich myslíte? Smejem sa im. A nielen plynovým. Väčšina ľudí si naivne myslí, že keď si kúpia akúkoľvek pištoľ, už sú za vodou a nič sa im nemôže stať. Je to strašný omyl. S pištoľou to máte ako s bicyklom. Ak si niekto kúpi bicykel, aby mohol rýchlejšie utiecť pred zlodejom, musí vedieť bicyklovať a pravidelne aj trénovať, inak spadne a oderie si koleno. Veľká väčšina súkromných zbraní je trvale zamknutá v skrini alebo v trezore súkromnej firmy, a keď ju raz za rok majiteľ vytiahne, môže si tak maximálne prestreliť to odreté koleno, ale určite sa ňou nedokáže ubrániť.

5


nota bene 137

Platí, že keď s ňou budem stáť zoči-voči strelcovi s ostrými, každý súd ho oslobodí, aj keď ma zastrelí? Toto je oblasť nutnej obrany a krajnej núdze. Tá sa vždy vyhodnocuje individuálne a nedá sa zovšeobecňovať. Pri každom použití zbrane na verejnosti musí vyšetrovanie a napokon sudca presne určiť a zvážiť pomer medzi mierou ohrozenia a primeranosťou obrany, teda použitia zbrane. Nie je to ľahké a už aj ja som počul o pár rozsudkoch, ktoré boli veľmi čudné. Čo si myslíte o veľmi rozšírenom držaní zbraní v mnohých amerických štátoch? V Amerike je 300 miliónov strelných zbraní vo voľnej držbe. To znamená, že asi na každého občana už bola vyrobená aspoň jedna strelná zbraň. Potom to u nich aj tak vyzerá, ako informujú médiá. Pištole by mali zmiznúť z predajných pultov, lebo to nie je bežný tovar, sú určené iba odborníkom na presne špecifikovanú činnosť. Ja osobne s veľkou nevôľou sledujem, ako sa národ vyzbrojuje. Ak sa nedá v železiarstve kúpiť granát, dynamit, kanón, samopal, tank, tak nevidím dôvod, aby sa na pulty dostali práve pištole. Aj pištoľ je určená na likvidáciu živej sily na krátke vzdialenosti a často môže byť oveľa účinnejšia než granát. Nevidím v tom logiku a tvrdím, že zbrane patria do rúk odborníkom,

6

a nie podnapitým vagabundom na diskotéke alebo súkromným podnikateľom, ktorí si naivne myslia, že si nimi ubránia svoj kufrík plný peňazí. Onedlho sa aj u nás začne strieľať na základných a stredných školách, potom sa už možno niekto rozhýbe. U nás je to tak: kým sa nič nedeje, tak sa nič nedeje.

na predvolania. Na druhej strane, nemôže byť každý utajený svedok a nechať sa vypočúvať cez telemost. Stredná bezbolestná cesta ešte neexistuje, ani sa len nezačala asfaltovať.

Detektívky sú okrem iného správa o tom, aká strašná beštia dokáže byť ľudská bytosť. Ako si vysvetľujete ustavičný záujem o tento žáner? Čo podľa vás v Trestnom zákone vyslovene Sklony k násiliu máme podedené po predkoch chýba? a tenký náter civilizácie nemôže úplne prekryť Poznámka, že každý občan od 14 rokov vyššie desaťtisíce rokov evolúcie. Ešte stále nás baví si ho musí pod hrozbou veľkej pokuty povinne zabíjať, ibaže sme meče a oštepy vymenili za prečítať. Ja viem, utópia, ale predišlo by sa bomby a rakety. V krajinách, kde sa práve nebomnohým problémom, keď advokát vysvetlí juje, si dav vybíja svoju agresivitu na futbasvojmu mandantovi, čo vlastne vyviedol a lových štadiónoch, v kinách, kde z plátna tečú koľko rokov ho za to čaká. Mandant skolabuje potoky filmárskej krvi, a čítaním detektívok. a advokát nepekne zarobí. V praxi sa tomu V podstate však ide stále o to isté, Homo sapihovorí neznalosť zákona, ale tá, ako vieme, ens sapiens je živočíšny druh, ktorý miluje krv. Zvlášť, ak tečie z niekoho iného. neospravedlňuje! Nie je choré, že budúci obvinený má podľa Trestného poriadku svedka aj s adresou ako na tácke, ale svedok nemá nárok ani na kópiu svojej výpovede? V Trestnom poriadku je tuším šesť paragrafov, ako naháňať svedka. Nespôsobuje takýto systém problémy s ochotou ľudí svedčiť? Svedkovia sa boja svedčiť všade na svete, to nie je iba dôsledok našej právnej úpravy. Samozrejme, že je obťažujúce byť svedkom a chodiť

Dominik Dán Narodil sa nevedno kedy. Vyštudoval nevedno čo. Je úspešným autorom detektívnych príbehov a zároveň pracuje ako policajt, možno dokonca na oddelení vrážd. Žije v Našom Meste aj v Bratislave, má nezistený počet detí a pravdepodobne manželku. Objektívne sa však zistilo, že pije pivo ako Dán a fajčí ako Turek. Typický Slovák.

2012 november

text: marcela glevická | ilustrácia: klaus lempelman | foto: ostblok

téma

VYŤAHUJÚ VECI Z KONTAJNEROV, NAKUPUJÚ NA BLŠÁKOCH

OSTALGIA JE PÓZA Cieľovou skupinou ostalgie sú tridsiatnici, ľudia v produktívnom veku, ktorí majú peniaze na to, aby si mohli kúpiť to, čo ide v reklame medzi Majorom Zemanom a seriálom Chlapci a chlapi. „Keď si na známej nemenovanej internetovej stve. Oblečú si tričko s potlačou starej zele- sa Maroš. „Pre týchto ľudí je nosenie cvičiek aukcii dáte vyhľadať slovo Ostalgie (v nemčine nej stokorunáčky, na ktorej bol muž a žena skôr potrebou vymedziť sa zo súčasného kon– pozn. red.), vybehnú rozličné produkty s klasmi obilia pracujúci na poli, idú na nákup zumného sveta, mať svoj retroštýl.“ z obdobia socializmu. Ostalgia je cnenie za s klasickou sieťovkou a na prednášky sa vozia tým, čo tu, vo východnom bloku, bolo pred na starých Favoritoch, Eskách a Libertách. Made in Czechoslovakia revolúciou v roku 1989. Je však rozdiel či ide Možno si pri tom ani neuvedomujú, že sú Z iného uhla pohľadu je ostalgia vedecká o ideologické cnenie alebo o potrebu mať svoj dobrovoľnými obeťami reklamných agentúr, forma, ktorá skúma dejiny danej doby. retroštýl,“ hovorí Maroš Schmidt z OSTBLOK-u, ktoré tému ostalgie vytvorili cielene – aby sa „V OSTBLOK-u skúmame dejiny dizajnu. združenia, ktoré mapuje a dokumentuje di- cez ľudí, ktorým sa cnie, predávali výrobky Hľadáme výrobky, informácie a súvislosti. zajn priemyselných produktov navrhovaných a televízne programy. Naša iniciatíva nevznikla z ostalgie, ale a vyrábaných v Československu v rokoch 1945 Štýl á la východný blok neznamená auto- z deficitu informácií o 'československom – 1992. Dohromady sú v združení traja – on maticky sympatizovanie s komunizmom. dizajne'. Mnoho ľudí, ktorí na území a ešte Klára Prešnajderová a Majo Lukáč. Ostalgici zažili v socializme iba detstvo, čo Československa začali priemyselný dizajn Ostalgia. Je to póza a individuálny životný je v živote väčšiny ľudí šťastné obdobie. tvoriť, je už starých alebo umreli. Veľa fabpostoj zároveň. Je najmä o mladých ľuďoch, „V žiadnom prípade nejde o riadený komunis- rík skrachovalo a odišli do stratena aj so ktorí vyhľadávajú predmety, aké videli v det- tický puč ani o ideologické cnenie,“ usmieva svojimi archívmi.“

7


nota bene 137

komix

2012 november

ivana & mladý pán

Preto členovia združenia hľadajú predmety s nálepkou Made in Czechoslovakia. A tiež preto, že ľudia na Slovensku necítia hrdosť na množstvo a kvalitu produkcie výrobkov z bývalého Československa. „Všeobecné uznanie získajú Slováci v tejto oblasti len vtedy, keď sa s týmito produktmi zoznámi celý svet, keď všetci zistíme, že sa nemáme za čo hanbiť.“ OSTBLOK teda robí všetko preto, aby fenomén Made in Czechoslovakia ukázal svetu v reprezentatívnej publikácii. A tak traja nadšenci vyťahujú veci z pivníc a kontajnerov, nakupujú na blšákoch, bazároch a aukciách. „V kvalite našich vecí boli sínusoidy, súviseli ako s politikou, tak s generačnými výmenami. Keď napríklad v 60. rokoch nastalo uvoľnenie, prejavilo sa to aj na kvalite výrobkov. Rovnako 50. rokom, veľmi úspešným v dizajne nábytku, svietidiel alebo elektroniky, predchádzal koniec 40. rokov poznačený znárodňovaním, firmy a súkromné podniky zanikli. Paradoxne sa však posilnili a rozrástli niektoré účelové výrobné združenia, družstvá, ktoré vznikli pred vojnou, a malé fabriky, ktoré by inak skrachovali,“ vysvetľuje Maroš. Problém v bývalej ČSSR spočíval aj v tom, že na niektorých výrobkoch pracovali ľudia skôr po straníckej ako po vysoko odbornej línii. Pozitívne sa však dá hodnotiť fakt, že Československo bola krajina, ktorá 70 % výroby dokázala pokryť z domácej produkcie. Zriaďovali sa nielen fabriky, ale aj výskumno-vývojové centrá a školy. Výrobky a ich tvorcovia z Československa sa vo svete výraznejšie ukázali na svetovej výstave Expo v Bruseli v roku 1958. Bol to veľký úspech a nepremenená šanca zároveň. Boli to tvarovo a konštrukčne vyspelé produkty. Podľa dizajnéra možno aj vďaka tomu, že ich vytvárala generácia, ktorá získala výborné konštrukčné a výtvarné zručnosti ešte v medzivojnovom Československu.

Starší ostalgiou netrpia Čo ti napadne, keď vidíš byt, v ktorom majú zelené fotelky a držiak na mydlo z umelej hmoty? „Asi najprv, že starší človek nemá peniaze na rekonštrukciu a je mi to ľúto. Ale navštívil som veľa bytov, ktoré boli ako nové a pritom boli niekedy aj z 50. rokov. Potom mi napadne, že ten človek si váži dobu, v ktorej žil, a má dobrý vkus, lebo veci v 50. a 60. rokoch boli naozaj pekné a kvalitné. Ak je to byt, kde tie veci stále žijú, lebo sa používajú, uvedomím si zároveň, aké sú trvácne.“ V časoch socializmu sa u nás i vo svete dbalo na trvácnosť výrobkov, vďaka čomu ich staršia generácia môže používať dodnes, aj keď ide o vyše päťdesiatročné veci. Súčasné výrobky majú programovanú životnosť, takže nový výrobok sa po pár rokoch programovo pokazí, aby si ľudia kúpili ďalší.

8

V minulosti si firmy robili „marketing“ práve trvácnosťou výrobku, dnes značka vytvára iluzívnu kvalitu reklamou. Z dizajnérskeho pohľadu je na socialistických výrobkoch najviac cenená vynaliezavosť tvoriť z dostupných komodít. Či si túto hodnotu starší ľudia uvedomujú alebo nie, ostalgiou určite netrpia. „Ostalgici vyslovene vyhľadávajú staré veci a štylizujú sa, starý človek ich skrátka má. Či ich vníma ako súčasť doby, ktorá mu zničila život alebo mu zabezpečovala život v istotách, je hodnotiaci postoj, nie ostalgia,“ konštatuje Maroš Schmidt. On sám si kúpil aspoň modrý Renault 8 z roku 1966 so spotrebou pod sedem litrov na 100 kilometrov. „Niektoré veci v priemyselnom dizajne by pokojne mohli zastať v tvarovom riešení už pred päťdesiatimi rokmi a meniť sa len technologicky a konštrukčne.“

Zbohatnúť? Len ťažko OSTBLOK-áči, ale aj ich fanúšikovia na Facebooku prejavujú nad vecami ešte nedávno zastrčenými v pivnici či na povale veľkú radosť. Sú pre nich krajšie ako nové veci z obchodu. „Hodnotu výrobku ovplyvňujú jednoduché fakty: koľko ich je na trhu, kedy boli vyrobené a ich stav. Vo svete robí cenu aj to, kto je autorom. Veci z 30. rokov sú vždy drahšie ako veci z 50., aj keď sa veľakrát podobajú. Netradičný materiál, zvláštna séria alebo aj výrobná chyba môže cenu zvýšiť.“

„V minulosti si firmy robili marketing trvácnosťou výrobku.“ Cena ostalgických výrobkov je rôzna. „Ak nájdem takú vec vyhodenú, má nulovú nákupnú hodnotu. Idem na blšák a tam má hodnotu 5 eur. Ak ju predávam cez internetovú aukciu, môžem zarobiť 30, ale ak by som ju zháňal od zberateľa, môže ma stáť aj 50 eur,“ hovorí Maroš. „Aj pri priemyselných produktoch platí, že časom naberajú na cene. Na predmete s názvom Štatistika sme sa naučili, že nový výrobok má deň po kúpe v priemere o 14 percent nižšiu hodnotu. Po štyroch rokoch má nulovú hodnotu a tá trvá zvyčajne 20 rokov. Samozrejme, záleží od konkrétneho výrobku alebo aj od toho, či ide o kultovú vec, ktorá sa náhle prestala vyrábať. Tam je nárast ceny okamžitý.“ Napriek tomu podľa Maroša predajom starých vecí cez internet na Slovensku asi nezbohatnete. Slováci vraj majú v povahe skôr vyhadzovanie ako vytváranie tradícií. Aj preto napríklad výrobky Tesly predáva na českej internetovej aukcii tritisíc ľudí, zatiaľčo u nás dvaja.

Fén Typ 521 Novoborské strojírny, n. p., neskôr Zlatník Ostrava, v. d. (1956 – 1991) Dizajn: Stanislav Lachman

Nezničiteľný fén Tí, ktorí si dobre spomínajú na Fén Typ 521 ako na ťažký a nemotorný objekt, si zrejme neuvedomujú, že sa vyrábal neskutočných 35 rokov. Autorom tvarového riešenia bol Stanislav Lachman a dizajn bol na päťdesiate roky skutočne vydarený. K fénu patril aj praktický podstavec. Počas dlhoročnej výroby sa dizajn menil len nepatrne a to v prednej časti výduchu vzduchu a v oblasti spínačov. Robili sa aj verzie s montážnymi otvormi pre výmenu uhlíkov, ktoré boli primárne určené pre kaderníctva. Tento výrobok mal napriek občasným nehodám dlhú životnosť a v mnohých domácnostiach slúži dodnes.

ETA 211/212 bola vyrobená v Elektro-Praga, n. p. Praha (1969 – 1973)

Japonci obdivovali našu ETU S vývojom tvarového riešenia žehličky ETA 211/212 strávil dizajnér Stanislav Lachman najviac času zo všetkých 1200 výrobkov, ktoré v živote navrhol. Jej revolučný tvar a inovatívnosť riešenia boli na dobu koncom šesťdesiatych rokov naozaj vizionárske. Vďaka svojmu lichobežníkovému tvaru to bola žehlička s najväčšou žehliacou plochou na daný rozmer. Jej tvar umožňoval žehlenie na obe strany pre pravákov aj ľavákov. Výrobok vzbudil zaslúžený záujem, ale aj nepochopenie. Japonskí technici však boli produktom nadšení a prejavili záujem o licenčnú výrobu. Nedohodli sa, výroba sa v Japonsku nekonala. Aj vďaka tomu je ETA 211/212 cenným zberateľským kúskom.

Rádioprijímač Tesla 420U Trio Vyrobený Jánom Vikrutom v Tesle Bratislava, n. p. (1955)

Prvé slovenské rádio Za prvým slovenským rádiom Tesla 420U Trio stojí jeden z najproduktívnejších slovenských dizajnérov Ján Vikrut z Tesly Bratislava, n. p. V roku 1954 vyhral podnikovú súťaž na riešenie malého stolného rádioprijímača. Jeho súperom bol český akademický sochár Havelka, ktorý bol autorom mnohých detských gumových hračiek. Pôvodne mal zákazku realizovať iba Havelka, ale Ján Vikrut požiadal o zaradenie svojho návrhu. Skončilo to vzájomnou výpomocou – Havelka pomohol Vikrutovi so sadrovým modelom a Vikrut Havelkovi s technickou dokumentáciou. Vzniklo niekoľko variant od oboch autorov. Komisia nakoniec vybrala úhľadný a elegantný návrh Jána Vikruta, ktorý mal pripravené už aj technické riešenie. Tajomstvom bolo, že Ján Vikrut mal kompletné riešenie premyslené už vopred, a tak tomu bolo aj neskôr pri mnohých rádiách, ktoré robil takzvane „mimo úkol“, a preto bol vždy dobre pripravený na nové zadanie.

9


TÉMA

text: dagmar gurová | foto: reuters/jim urquhart

nota bene 137

2012 november

V PÚŠTI SA OBJAVÍ MESTO

burning man Púštne mesto Black Rock City existuje iba sedem dní v roku, potom zmizne z povrchu zeme. Nezostane po ňom žiadna hmatateľná stopa. Len sny, zážitky a spomienky, ktoré jasným plameňom osvetľuje Burning Man, Horiaci človek. „Nie je to festival,“ hovorí Francúz Vincent Ricot, ktorý sa do nevadskej púšte vybral už dvakrát. Je to skutočné mesto, ale úplne oddané umeniu a sebavyjadreniu. Nie je tam personál a my nie sme divákmi. Súčasťou mesta sa stáva hocičo, čo máme v živote radi.“ Všetučko na akcii Burning Man, okrem samotného muža uprostred, vytvárajú obyvatelia. To samozrejme vyžaduje veľkú prípravu a udalosť je naozaj perfektne zorganizovaná. Príručka prežitia na stránke burningman.com poučí, ako sa zbaviť odpadovej vody, upevniť stan a veci v ňom proti vetru, ale aj ako správne používať toaletu. Nie je to prílišné puntičkárstvo. Aj zanedbanie takých maličkostí by zhatilo príjemný priebeh udalosti. „Mesto má svoju vlastnú kultúru a kódy, ale úplne odlišné od toho, čo poznáme alebo čo zažívame v obvyklom svete. Predstavte si, že sem naraz príde 55 tisíc ľudí a po siedmich dňoch po nich nič neostane. A počas celého týždňa sa tu neobchoduje. Neuvidíte jedinú reklamu ani logo,“ hovorí Vincent.

Čisté obdarúvanie Predaj, kúpa a ani len výmena nie je povolená. Účastníci si musia priniesť všetko, čo k prežitiu potrebujú. Ak nemajú dosť vody či jedla, do mesta ich nepustia. „Absencia akejkoľvek formy obchodu má veľké následky: zakaždým, keď sa s niekým podelíme, keď niekoho čosi naučíme alebo sa naučíme od neho, je to dar. Každá úžasná socha, fascinujúci monument či predstavenie je dar.“ Obdarúvanie je jedným z desiatich princípov podujatia Burning Man. Nie je to pravidlo, ktoré sa umelo vyžaduje, ale čosi prirodzené. Ľudia sú tu veľmi milí. Nikto vás nenechá zomrieť od hladu a smädu, ak stratíte svoje veci. „Pre mňa je Burning Man jednoducho najlepším miestom na svete. Funguje však preto, že trvá len sedem dní. Nemohol by byť rovnaký, keby prebiehal celý rok,“ priznáva Vincent. V tvrdých podmienkach si ľudia oveľa viac uvedomujú, ako si navykli na komfort. V úzkom spojení s prírodou si pripomenú, akými krehkými bytosťami v skutočnosti sú. Burning Man je však hlavne o umení.

Úžasné a bláznivé

foto: matt freedman

10

„Na každých desiatich metroch bolo niečo úžasné a bláznivé: mimoriadny monument, inšpirujúci workshop, obrovské zmutované vozidlo. Bol som taký očarený, že som na jednom mieste nevydržal ani päť minút. Nechcel som nič zmeškať, ale to sa nedalo. Mesto je nesmierne veľké.“ Zvlášť, keď sa pohybujete pešo či na bicykli. Organizátori povolia len pár stoviek mutantných vozidiel, ktoré sú viac umením ako dopravnými prostriedkami. Autá aj lietadlá ostávajú vonku. V Black Rock City je živo vo dne i v noci. Vincent odporúča rannú tancovačku v púšti alebo meditáciu v Chráme vzdialenom od hluku mesta. Deň si možno naplánovať aj podľa sprievodcu Čo, kde, kedy. Je to len na vás. Pre začiatočníka je ideálne pridať sa k niektorému z mnohých táborov – skupiniek, ktoré si spoločne zaistia vodu, jedlo a tienisté miesto na oddych. Väčšina táborov niečo vytvára a k tomu ochotne prizýva aj širšiu komunitu. „Mám skvelé zážitky z tábora liečiteľov aj z workshopu o vytváraní autentických vzťahov, ktorý do istej miery zmenil môj život.“ Všetko sa končí zapálením obrovskej konštrukcie Muža. V roku 1986 to prvýkrát urobilo niekoľko priateľov na pláži v San Franciscu. Všimli si, že oheň pritiahol ľudí, tak v tom pokračovali. Po tom, čo raz vatru prerušila polícia, presunuli udalosť do púšte. „Na Filipínach som stretol človeka, ktorý zažil mnoho zaujímavého. Za najlepšiu skúsenosť v živote považoval akciu Burning Man. Na otázku čo to je, povedal, že to si musí každý zistiť sám.“

11


TÉMA

text: dagmar gurová

nota bene 137

2012 november

však dôležitejšia farba ako funkčnosť a bezpečnosť. Silou mocou chcú mať starý bicykel. „Nevidia, že za rovnakú cenu by našli nový, kvalitnejší. Pár ľudí sa urazilo, keď som im povedal, že oprava sa neoplatí.“ Podľa neho sú hipstermi práve takíto imitátori. „Vo foťáku nemajú film a na bicykli brzdy, pretože tak vyzerá krajšie. Aj keď vraj najväčší hipster je ten, kto to popiera a tvrdí, že on s čímsi začal prvý,“ smeje sa. „Nedovolil by som si povedať, že ignorujem trendy. Akurát k nim prichádzam prirodzene. Robím to pre seba, nie preto, aby som vyvolal dojem. Nestaviam sa ani do pozície, že som vynašiel koleso.“

Radšej hipster ako fašista

Obľubujú nezávislú kultúru, retro, neobvyklé oblečenie a staré bicykle. Foto: Aleš Vojtášek

HĽADALI A NENAŠLI SME HIPSTEROV

NEUCHOPITEĽNÍ AKO MOKRÉ MYDLO

Definície hipsterov sú protichodné a mätúce. Je to súdržná skupina? Sú to individualisti, označení rovnakou nálepkou proti vlastnej vôli? Nikto nevie nič naisto, tak sme sa ich vybrali hľadať.

Kedysi sme sa delili na depešákov a metalistov. „Musíš byť jedno, alebo druhé,“ nástojili moji spolužiaci na základnej škole. Občas sa predsalen niekto vzbúril a tvrdil, že je sám sebou. Dnes by ho zrejme označili za hipstera a mysleli by to výsmešne až zlomyseľne. „Hipster počúva kapely, ktoré nikto nepozná, nosí tričká s ironickými nápismi a myslí si, že je viac než ostatní,“ oznamuje jedna z miernejších definícií na stránke urbandictionary.com. Tie ostrejšie hlásajú, že ide o pseudointelektuálov a rádobyumelcov s veľkým egom, ktorí žijú pohodlným, prázdnym životom za peniaze svojich rodičov. Až príliš im vraj záleží na výzore. Nedbanlivý štýl detailne plánujú, draho platia a do omrzenia ho prezentujú na svojich fotoblogoch. Sympatizujúce názory tvrdia, že je to človek medzi dvadsiatkou a tridsiatkou, ktorý odmieta konzumný životný štýl. Zaujíma ho nezávislá kultúra a často k nej sám prispieva. Na nose má veľké okuliare. V šatníku farebnú zmäť re-

12

trokúskov a nového, ale neobvyklého obleče- bočky Lomography, ktorej centrála vo Viedni nia. Uprednostňuje biopotraviny a jazdí na sta- funguje už dve desaťročia. Okúzlenie ruským ručkom bicykli. fotoaparátom teda nie je žiadnou novinkou. Definície hipsterstva sú protichodné, mätú- „Už predtým som fotil a Lomo ma ešte viac nace a neuchopiteľné ako mokré mydlo. Spýtala koplo. Zvlášť na začiatku, keď som mohol otessom sa teda ľudí, ktorí by mohli mať s hipster- tovať všetky možné typy.“ mi niečo spoločné, ako to vidia oni. K oprave starých bicyklov ho nasmerovala záhadná súhra okolností – nabúral auto, nastúpil do novej práce a ukradli mu bicykel. Za 20 Od Loma k bicyklu V obchodíku Lomography je rušno. „Hneď sa eur cez kamaráta splašil starý, zreparoval ho k tebe pridám,“ uistí ma Jolo. Zatiaľ mi pristr- a jazdy na ňom sa stali najlepšou časťou dňa. čí Bonshaker Magazine, ktorý oslavuje bicyk- „Ľudia si všimli, že bicykel je iný. Pýtali sa, odle a bicyklistov. Čítam o starčekovi, ktorý spo- kiaľ ho mám a chceli taký istý. Pracovne som jil lásku k tomuto povozu a starej tlači do pô- často chodil do Viedne, tak som vždy nejaký vabných cyklisticko-básnických obrazov. Záro- doniesol a opravil. Nebral som to ako biznis, veň si obzerám farebné, akoby hračkárske fo- ale pomoc druhým.“ toaparáty vystavené v obchode. Všimnem si aj Cez opravy a zháňanie ďalších kusov sa dostal stojan s bicyklami, ktoré by mohli patriť prete- k novej vášni – bicyklu bez bŕzd a prevodov, károvi. Počula som, že Jolo nie je trochár – keď ktorý obľubovali newyorskí poslíčkovia. Očarila ho adrenalínová jazda a nenáročnú údržba. sa do niečoho pustí, tak poriadne. Pred šiestimi rokmi ho nadšenie z kamarátov- „Jazdím na ňom denne a za dva roky som nič ho fotoaparátu Lomo popchlo k založeniu po- nemusel meniť.“ Pre mnohých „zákazníkov“ je

Karolínu si všimnem aj uprostred preľudnenej ulice. Nesúvisí to s jej oblečením (mimochodom dosť nenápadným) ani s nablýskaným bicyklom Eska. Skôr s akýmsi vyžarovaním, ktoré vyvoláva záujem a zvedavosť. Zo začiatku sa zdráha vystupovať v pátraní po hipsteroch. Nechce, aby ju s nimi spájali. „Aj keď je to lepšie, ako by ma považovali za fašistku,“ hovorí s úsmevom. Po nepríjemnej chorobe pred štyrmi rokmi sa necítila na každodenné pešie pochôdzky. „Spomenula som si na Esku – malý praktický bicykel, výborný do mesta, s ktorým sa všade ľahko dostaneš. Odvtedy na ňom jazdím.“ Zohna- Madame Pressburg v klobúčiku so sieťkou. Foto: Palo Čejka la ho na inzerát za 17 eur. Teraz by stál oveľa Dnes inakosť dráždi viac než kedykoľvek pred- „Chýbali mi zvláštne farby, nedokonalosti a naviac. „Spolu s priateľom opravujeme naše bi- tým. Hlavne v spojení s hipstermi. „Zaráža ma pätie, čo z toho vylezie. S Polaroidom je každá cykle tak, aby sa čo najviac priblížili pôvodné- miera vášnivej nenávisti, s ktorou na nich ľu- fotka jedinečná.“ Aj preto s ním vždy radi pramu stavu. Zháňame originálne súčiastky, pre- dia reagujú. Občas aj v anonymných komen- covali umelci. Fotka nie je konečnou verziou. tože sú odolnejšie než čínske napodobeniny.“ tároch na mojom blogu.“ Podľa nej to vypove- Môže sa rozlepovať pod teplom fénu alebo Práve sa chystajú reparovať dámsku a pán- dá skôr o všeobecnej nevraživosti a negativiz- vo vode kolorovať, dajú sa do nej vtláčať rôzsku Esku z rokov 1938 – 1939, ktoré si nedáv- me v spoločnosti ako o hipsterskej subkultúre. ne vzory. Má veľký tvorivý potenciál. no zadovážili. „Pre nás je to praktická záleži- „Obrátiť svoj hnev proti komukoľvek je asi pre „Tebe asi všetci hovoria, že si hipster,“ zahlásila Mariánova kamarátka. „Ešte ma tak nikto netosť. Jazdíme celý rok a v zime je nám teplejšie než ostatným,“ smeje sa. nazval,“ reagoval on. „Vo Viedni má Polaroid „Celkovo sa mi viac páči starší dizajn. Zbierasvoj klub. Nechodím tam preto, aby ma bolo me veci Made in Czechoslovakia. Máme dva vidno. Rozoberáme rôzne technické záležitosti, gramofóny, z ktorých jeden je prvé hifi stereo stretávam výborných fotografov. Ale je pravda, Tesla. Prečo? Staré veci sú často kvalitnejšie mnohých spôsob, ako ventilovať svoje frustrá- že neznalému niekde na ulici môžem pripadať cie.“ Nepriateľské komentáre a zlomyseľné vi- rovnako ako ten, čo má na krku foťák bez filmu.“ ako tie súčasné.“ deá na Youtube sa už sami stávajú pózou. „Nevraživci sú novými hipstermi,“ hovorí Tonbogirl. Králi hipsterov? Prekvapivá nenávisť Po hipsteroch pátram aj v novootvorenom ob„Hipsterov nájdeš u Tonbogirl,“ radil mi ktosi. chodíku Polymorf, kde predávajú šaty mladých Mne sa zdá, že vizuálny denník známej mód- Právnik a Polaroid nej blogerky Mariky je plný fotiek krásnych Marián je budúci právnik a náruživý fotograf. návrhárov, zábavné, netradičné šperky a doplnľudí – mladých aj dôchodcov, na ktorých na- Prvý Polaroid mal v piatich rokoch. Vyfotil pár ky. „K nám chodí málo takých, čo sa do niečoho trafila na ulici. Pripomínajú pestré, exotické filmov a zabudol na neho. V dospelosti ho zno- štylizujú. Možno nás len nenašli?“ žartuje majikvetiny, ktoré nikdy nie sú úplne rovnaké. Asi va opantala analógová fotografia. Zháňal kino- teľka Tia. „Občas si tú najbláznivejšiu vec kúpi preto, že v každej tvári tušiť svojský príbeh, filmy a zostatkové filmy, pátral po nových ma- nenápadný človek, od ktorého by som to vôteriáloch, až si spomenul na detskú záľubu. Pri- bec nečakala. Všetci sme ovplyvnení trendmi iné tajomstvo. Marika stretáva aj takých, ktorí kopírujú tren- bližne v tom čase skrachovala firma Polaroid. a určite si aspoň raz za čas (hoci nevedomky) dy v nádeji, že sa raz objavia na módnom blo- Jej posolstvo sa rozhodla zachrániť spoločnosť oblečieme niečo hipsterské.“ gu. Snaha zaujať z nich srší, či už imitujú štýl The Impossible Project, ktorá vyrába základ- Do predajne vchádzajú dve slečny, ktoré sa tejseriálu Sex v meste alebo hipsterov. „Keď člo- né typy filmov vhodné do starých Polaroidov. to móde priblížili dosť zreteľne. Sú milé, hanblivek nie je autentický, poznať to. Neláka ma fo- „Pred polrokom som začal fotoaparáty predá- vé a rozhodne nepôsobia ako namyslené egotiť niekoho, kto sa mi sám podsúva, a je jedno, vať pod názvom Instant Shop. Chcel som oži- maniačky. „Nie som hipsterka, možno len trochu,“ červená sa jedna z nich a dlhými vlasmi k akej subkultúre patrí/nepatrí. Baví ma hľa- viť ich tradíciu, zistiť, aký to bude mať ohlas.“ Kedysi chvíľu fotil na digitál, no nebol spokojný. zakrýva hrubé okuliare. dať, loviť stále čosi nové.“

„Že by boli hipsteri nejaké mýtické bytosti?“

13


nota bene 137 INZERCIA

Nádejam sa, že viac zistím od dievčiny, ktorú Niet sa čo diviť, je to obľúbenkyňa Zuzany, sku- „Páči sa mi, keď zákazníčky jemne skombinuvraj v meste považujú za kráľovnú hipsterov. točnej Madame. „Zaujímajú ma silné ženy, kto- jú staré a nové. Ja obvykle nosím aspoň jednu „Dosť ma to pobavilo,“ komentuje nevyžiada- ré veľa dokázali. Ľudia sa často sťažujú, že u nás vec z obchodu.“ Zuzana má v sebe čosi záhadné a chic, presne ako jej Madame P. ný titul Nikola, ktorá pracuje ako kurátorka predajnej sekcie Urban MarMožno preto, že jej módnym vzorom ket. „Je to len pomôcka pre ľudí, ktorí sú Parížanky. „Každý taký vzor má, majú radi poriadok. Z rôznych štýlov akurát to nie vždy prizná. Napríklad si vyberám prvky, ktoré mi vyhovujú. aj vtedy, keď sa inšpiruje hipstermi. Nie som za extrémy a netvárim sa, že Mne sa páči kreativita, ktorá je v tom ja som tá alternatíva.“ K marketu si prismere obsiahnutá.“ Sama sa neradí k žiadnej skupine. „Občas som sa túbrala aj krajčírsku dielňu Manufactory, ktorú s kamarátkou založili pre složila pridať do nejakej zaujímavej subvenských dizajnérov. kultúry. A keď som tam prenikla, cítiA čo hovorí na hipsterov? „Kritizujú ich, la som sa ako uprostred davu.“ Ostalebo u nás nie sme zvyknutí na odlišnosti. la outsiderom, ktorý sa nechce označČakáme, kto nám čo nadiktuje a odobrí. kovať. „Hovorí sa, že hipsteri sú forNa druhej strane, ak by si rozdiely nikto mou bez obsahu. Ja neriešim, či je to nevšímal, nebolo by možné uniknúť zo označenie negatívne. Beriem ho ako všednosti,“ uvažuje. „Platí však, že šaty zovšeobecnenie.“ robia človeka, ale i človek robí šaty. Na niekom vyzerá skvele aj obyčajné šedé Kde sú? tričko. No kúpa rovnakého nikomu neInformácie o hipsteroch má zjavne zaručí, že tiež bude zaujímavý.“ všelikto, ale nie a nie sa k nejakému dostať. Že by to nakoniec boli Jedným z najväčších hipsterov vraj má len akési mýtické bytosti? Spýtam byť Matúš, zakladateľ značky Retart. sa Márie Modrovich, ktorá ich spo„Doteraz som ani poriadne nevedel, čo mína (skôr výsmešne) v poviedkoto je. Musel som sa pozrieť na internete,“ reaguje prekvapene. „Nie som provej knižke Lu&Mira. Navyše môže ti hipsterom. Páčia sa mi niektoré ich porovnať situáciu u nás a v New hodnoty – byť slobodný, nejsť so sysYorku. Práve v Brooklyne je ich netémom, ale radšej som sám za seba.“ písaná centrála. „Hip je nový ekviNa stránke retart.sk predstavuje právalent pre cool. Možno hipsterom na štýle najskôr nezáležalo, ale poce súčasných umelcov cez praktické a funkčné produkty – peňaženky, obaly tom to prešlo do opačného extréna laptopy či sedadlá na bicykle. „Na mu. Vtipné je, že slovenskí vyzerajú jednej výstave som kohosi počul hovo- Pozér alebo vášnivý cyklista? Foto: Georg Molterer rovnako ako americkí,“ hovorí Máriť, že to sú tie hipsterské peňaženky. Subkultú- nič nie je a odchádzajú do zahraničia. Sami však ria. „Inak je to ľúbivá štylizácia, na ktorej nie ra môže ovplyvniť dizajn svojimi prvkami, ale ne- musíme prispieť k tomu, aby sa čosi vybudova- je nič zlé.“ Ani v New Yorku sa vraj ľudia k hipsterom hromadne nehlásili. Bolo to skôr irolo. Môj prínos je tento obchod.“ myslím, že by ho od základu zmenila.“ Všetko sa začalo diplomovou prácou o prvore- nické pomenovanie, ktorým ich označovali iní, publikovej móde. „Tá doba ma fascinuje, preto- možno konzervatívnejší ľudia bez umeleckých Elegantná a tajomná Madame Pressburg bola elegantná, jemná žena že bola ako ostrovček slobody v našich dejinách. ambícií. „Každý barman na Lower East Side s pevným charakterom a tajomnou minulosťou. Móda priamo súvisela so spoločenskými zmena- ašpiroval na režiséra. Tak ako v každej skupiObliekala dámy do originálnych odevov, ponú- mi – ženy sa začali osamostatňovať od mužov a ne, sú medzi nimi aj kvalitní, šikovní, zaujímakala vyberané šperky a doplnky. Znenazdaj- starať sa o seba. Oblečenie sa stalo funkčným.“ ví ľudia, aj pozéri.“ ky zmizla, no ostal po nej kufor plný pokladov. Nechcela, aby diplomovka zapadla prachom, tak Umelecký hmyz, ktorý viac dôležito bzučal Nájdete ich v internetovom obchode pressburg- ju premenila na blog. Obchodík však orientuje o sebe, ako tvoril, tu bol vždy. Aj tých depešáfashion.sk spolu s príbehom. Jeho snová atmo- smerom k modernejšej histórii. Predáva hlavne kov a metalistov mnohí napodobňovali. Zrejme sféra nabudí fantáziu a vôbec neprekáža, že je retro – od 50. rokov vyššie. Najviac vecí ponúka až čas ukáže, koľkí hipsteri boli imitátori a koľto „len“ fikcia. Prišla vám na um Coco Chanel? pre dámy, ale skrátka neprídu ani páni. kých k nim len neprávom priradili. INZERCIA

Strihanie psíkov a poradenstvo

0907 473 718, Ľubica Chlpíková Internetový obchod – chovateľské potreby: www.webareal.sk/dream


fenomén

text: dagmar gurová | ilustrácia: klaus lempelman

nota bene 137

REVOLÚCIA NA FILMOVOM PÁSE

UKRADNEME NOS ĎALŠIEHO DIKTÁTORA Vodca prikazuje ako žiť a čo si myslieť. Neposlušných pripraví aj o posledné práva či rovno o život. Vzbúrencov pribúda a volia extrémne metódy. No keď zvíťazia, starého tyrana často nahradia novým. Pokojná študentská demonštrácia sa zne- „Nemôžete sa dohadovať s ľuďmi, ktorí urobili Mahlera. V 70. rokoch mali na svojej strane nazdajky mení na drastickú potýčku s polí- Auschwitz. Oni majú zbrane, my nie. Mu- až štvrtinu Západných Nemcov vo veku pod ciou. Bezbranní ľudia nemajú proti presile síme sa vyzbrojiť,“ vyzývala Gudrun Ensslin, 40 rokov. Film v nás spočiatku vyvoláva symšancu. Utekajú a policajti ich s vervou bijú členka Frakcie Červenej Armády (RAF). Táto patie s ich kauzou, či aspoň pochopenie pre obuškami. Tých, čo padnú na zem, dorazia militantná skupina spustila revolúciu proti hnev, frustráciu a túžbu skoncovať s nesprasystému, ktorá ani zďaleka nebola nežná. kopancami. vodlivým systémom. Vidieť v nich hrdinov je V ´89 nás takýto zásah vymrštil na námesvšak čoraz ťažšie. tia. Štrngali sme kľúčmi, spievali, počúvali Každá obeť sa ráta „Chcela si sa hrať na Robina Hooda bez a prednášali vášnivé prejavy proti totalit- „V momente, keď svoju krajinu vidíte ako toho, aby si si zašpinila ruky?“ pýta sa šéfka nému režimu. Pokus vymaniť sa tu bol už 21 pokračovanie fašistického štátu, dovolíte skupiny hysterickej súdružky, ktorá neverokov predtým, no zastavili ho tanky. si proti tomu urobiť takmer čokoľvek. Svoje domky dopomohla k vražde. RAF zodpovedá Iróniou je, že akurát vtedy v Západnom činy vnímate ako odpor, ktorého vaši rodičia za 34 mŕtvych a mnoho zranených. Neboli Nemecku pribúdali sympatizanti marxizmu neboli schopní,“ napísal Stefan Aust, autor medzi nimi len bývalí Nacisti, ale aj šoféri, -leninizmu. Súviselo to s dezilúziou prvej knihy Baader Meinhof Komplex, podľa ktorej telesní strážcovia a radoví zamestnanci povojnovej generácie, ktorú pôsobivo za- v roku 2008 vznikol rovnomenný film. vydavateľstva Axel Springer. Ak ospravedlchytáva film Kto, ak nie my (2011). Vo vláde, Ten sa sústreďuje na príbeh zakladateľov níme smrť jednotlivca vyššími cieľmi, onedlv školách, na úradoch či vo vedení veľkých RAF – Andreasa Baadera, Gudrun Ensslin, ho nám už nemusí prekážať ani vyhladzovapodnikov prežívali pohlavári z čias Tretej ríše. Ulrike Meinhof, Holgera Meinsa či Horsta nie národov.

16

2012 november

Družstevníci budujú mier Ani u nás nebolo po druhej svetovej vojne veľa dôvodov k radosti. Z jednej totality sme unikli a vzápätí sme zapadli do druhej. Nasledovali represie za iný názor, záľubu v západniarskej kultúre či účasť na západnom fronte. Aj vlastníctvo pôdy bolo odsúdeniahodné, pokiaľ neslúžila všetkým. Kolektivizáciu zachytávajú vtedajšie filmy v duchu socialistického realizmu – umeleckého smeru, ktorý zobrazoval skutočnosť zidealizovanú podľa požiadaviek štátu. V 50. rokoch by ani tá najväčšia ilúzia neprehlušila fakt, že družstvá vznikali z donútenia. Úlohou umenia bolo navrávať, že povedú k mieru a všeobecnému blahu. „Presvedčili sme babičku, že s príchodom kapitalistického panstva by nedostávala tých sedemsto korún, ktoré jej dnes štát dáva. Nemala by to maslo, mlieko, obilie, zemiaky, ktoré jej dávame zo sociálnych fondov nášho družstva,“ plamenne reční predseda družstva vo filme Neobyčejná léta (1952). V pseudodokumente o nezmieriteľnom boji dobra a zla sa strieda pohľad na šťastné tváre družstevníkov so zábermi z kórejskej vojny – bombardovanie, mŕtve deti, pochodujúci americkí vojaci. „Hovoríte o mieri a rozsievate vraždy,“ odkazuje im plačlivý hlas. A ako to súvisí s JRD? „Sovietski ľudia vytvárajú mohutné hrádze mieru, ale to aj družstevníci. A nad mierom bdie najväčší z nás – Stalin.“

Umelecké zveličenie susedia, ktorí rečnia o obrane pred stúpencami Tento „garant“ svetlých zajtrajškov bol vraj prezidenta, sa stretli niekoľko mesiacov po rozčarovaný Eisensteinovým veľdielom Ok- prevrate. Záznam z ich schôdze vo filme však tóber (Desať dní, ktoré otriasli svetom). Práve predchádza konfliktom znepriatelených strán sa úspešne zbavil politických oponentov v uliciach a následnému puču. Skreslení a opoa spúšťal svoju hrôzovládu. Prirodzene očakával, menutí je tu viac. Bartley a O'Briain sa nakoniec že vo filme nakrútenom k oslave 10. výročia veľmi nelíšili od súkromných venezuelských Veľkej októbrovej revolúcie bude aspoň takým televízií, ktoré kritizovali. Sami sa stali terčom hrdinom ako Lenin. Režisér jeho historickú úlo- výčitiek v dokumente Röntgen lži (2004), ktorý hu opomenul, tak musel aspoň prerobiť postavu analyzuje nedostatky ich diela. (vtedy už zapudeného) Trockého. Revolúcia nebude v televízii zavarila aj Domáci neocenili ani techniku intelektuálnej spoločnosti BBC, ktorá po odvysielaní čelila montáže, ktorá z filmu robí neobvyklý zážitok. spŕške sťažností. Film dala preveriť, ale Silu majú aj „obyčajné“ zábery: ľudia omo- vážnejšie pochybenia nepotvrdila. távajú lanami obrovskú sochu cára Alexandra „V mnohých ohľadoch bol dobrý, ale aj zavádzaIII., akoby ho brali do zajatia. Už sa mu kníše júci,“ povedal Nick Frasber, editor programu hlava, už mu odpadáva ruka, už ho stŕhajú na BBC, ktorý predstavuje to najlepšie z medzizem... Do vzduchu stúpajú kosy a pušky – prvé národných dokumentov. víťazstvo revolúcie. Eisensteinovi vyčítali, že dielo je pre masy nepochopiteľné. Z Októbra Vodca odchádza, systém ostáva sa však predsa stala vydarená propaganda. Banánom režiséra Woodyho Allena niet čo „Tento film poskytuje strhujúce očité svedec- vyčítať. „Bol som nervózne dieťa. Pocikával tvo o začiatku revolúcie,“ hlásajú úvodné som sa do postele. Spával som pod elektitulky. Viacerí historici ho tak aj brali, ale trickou prikrývkou a neustále som dostával skutočnosť bola všednejšia. V Petrohrade elektrické výboje,“ hovorí neurotický smoliar vychádzali noviny a hrali divadlá, ako by sa Fielding Mellish (Allen), ktorý sa vypracuje nič zvláštne nedialo. Mnohí Petrohradčania na vodcu revolúcie v banánovej republike si začiatok revolúcie vraj ani nevšimli. Pri San Marcos. Zimnom paláci došlo len k sporadickým Môže za to nešťastná láska, ale aj istá konfliktom. Sám Lenin povedal, že strana zadubenosť kombinovaná s návalmi hrdinnašla moc pohodenú na ulici a jednoducho ju stva. Ako keď sa tento neduživec postaví zdvihla. O desať rokov neskôr už preferovala chuligánovi, ktorého hrá mladučký Silvespompéznejšiu verziu. ter Stalone. Nedostane ho ani diktátor San Marca, ktorý svojich odporcov vraždí pre dobro národa. Fielding sa ukryje u vzbúrencov Až k bránam pekelným Venezuelský ľud nedávno opäť potvrdil Huga v horách a svoj všestranný talent predvedie Cháveza na poste prezidenta. Ak ho nezdolajú pri nákupe tisícky sendvičov. Predavač ich zdravotné problémy, na konci tohto voleb- zabalí do osobitných vrecúšok, takže spolu ného obdobia oslávi 20. výročie v čele krajiny. s povstalcami ich do tajnej centrály fúrikuje aj perepúť kuchárov. „Konečne sa táto zem môže vyhrievať na slnku pravej demokracie. Stane sa krajinou, kde majú všetci úplne rovnaké príležitosti a vládne tu úcta k zákonu a poriadku,“ pochvaľuje si Fielding, keď revolúcia zvíťazí. „Práve teraz som zákonom ja,“ ohradí sa šéf Pred desiatimi rokmi sa opozícia pokúsila partizánov a zhrozene načúva vízii o slobodo puč. Prehrala a Chávez upevnil svoj imidž ných voľbách, v ktorých si vraj ľudia vyvoneohrozeného titana. Pomohol mu v tom aj lia nových vodcov. Radšej všetko zatrhne dokument Revolúcia nebude v televízii (2003), a národu prikáže výmenu spodnej bielizne ktorý sa vraj často vysiela na štátnom kanáli. v polhodinových intervaloch. Situáciu môže Íri Kim Bartley a Donnacha O'Briain chceli zachrániť len Fielding, ale on dá prednosť pôvodne nakrútiť prezidentov životopis. Puč zápaseniu v manželstve. zmenil ich plán, no i tak z toho vzišiel hold O ženu ide aj Milesovi Monroeovi z Allenovho jeho osobe. filmu Spáč (1973). Aby Lunu očaril, unesie „Aj keby som mal jedného dňa dôjsť až k brá- s ňou nos, z ktorého chcela vláda vyklonovať nam pekla, budem ochraňovať ľud Venezuely. náhradu zosnulého diktátora. Luna sa teší, Budem vás chrániť stoj čo stoj,“ prihovára že moc prevezme vodca vzbúrencov. „Čo to sa zhromaždeniu sympatizantov, z ktorých nechápeš?“ kontruje jej Miles. „O pol roka osemdesiat percent sužuje chudoba. ukradneme zas jeho nos.“ Dokument naznačuje, že proti Chávezovi sú iba bohatí bieli rasisti. Ten dojem tvorcovia ešte Zdroj: en.wikipedia.org, DVD Obrazy (z) kolekposilňujú zmenou sledu udalostí. Napríklad tivizace

„Chcela si sa hrať na Robina Hooda bez toho, aby si si zašpinila ruky?“

17


proti srsti

text: elena akácsová | ilustrácia: klaus lempelman

nota bene 137

PAMÄŤ JE TALENTOVANÁ ROZPRÁVAČKA

NEÚPLATNÝ COLNÍK A KOMBINÉ Bolo to ešte za tých čias, keď sa proletári všetkých krajín síce spájali, ale prechod do susedného spriateleného štátu – člena RVHP aj Varšavskej zmluvy – bola strašná štrapácia. Horšie už bolo len dostať sa za železnú oponu. Alebo mať bulharský pas, ako moja mama. Či išla do Poľska alebo do Maďarska, na každých hraniciach ju, Bulharku s trvalým pobytom v Československu, dlho preverovali. Zvlášť dobrodružný prechod hraníc podstúpila, keď sa s mojím otcom vracali z oneskorenej svadobnej cesty k Čiernemu moru. Bulharskému colníkovi chýbala pečiatka, ktorá by mame dovoľovala opustiť rodnú hrudu. Nepomohol plač, že doma, v Bratislave, ju čaká malý synček, ani apelovanie na ľudskosť, že úrad je až v Sofii a oni už minuli všetky levy. Vysadil ich na perón. Tam ich aj idúc zo služby o pár hodín našiel a zobral ich k sebe domov. Večer sa s otcom statočne opili a pobratali. Otec ešte dlho spomínal na uhorku narastenú vo fľaške s rakijou, aj ako tú fľašku po vypití rozbili a uhorku rozkrájali a zjedli. Ráno ich colník odprevadil na vlak domov. Otec z tej uhorky grgal ešte v Bratislave. Mama má však inú verziu tohto príbehu. Podľa nej zatiaľ čo otec na hraniciach statočne popíjal legendárnu uhorkovicu, ju vzal spomínaný colník z ľútosti do Sofie. Lenže bol piatok a pečiatku jej mali dať až v pondelok. Napokon ju dostala len vďaka silonovému kombiné, ktoré mala na sebe. Utekala si ho vyzliecť na toalety, poskladala a dala úradníkovi ako jedinú dostatočnú protihodnotu za okamžitú pečiatku. Až potom mohli nasadnúť na vlak a otec mohol grgať až do Bratislavy. Prečo sa otcova a mamina verzia tak líšia?

Neklameme, fabulujeme Keď dvaja ľudia opisujú rovnakú udalosť odlišne, pozorovateľ predpokladá, že jeden z nich klame. Ale nemusí. Každý z nás svoje rozprávanie trošku prekrucuje, aby vyznelo v jeho prospech. Malú neškodnú lož či zamlčaný kúsok pravdy si hravo v duchu ospravedlníme ako prínos pre príbeh. Keď má naše drobné vylepšenie úspech a nikto neprotestuje, nabudúce prikrášlime zase o trošku viac. V niektorých prípadoch sa môže stať, že po dvadsiatich rokoch si vytvoríme úplne nový príbeh, ktorý sa vôbec nestal. Môj otec tiež vedome neklamal, iba sa z jeho rozprávania pomaly vytratila mamina sofijská anabáza a zostalo tam len hrdinské popíjanie uhorkovej rakije. Obvykle si pamäť predstavujeme ako kla-

18

sické pamäťové médium. Ako knihu, film, či počítačovú RAM-ku, kde sú všetky udalosti raz a navždy zapísané v jedinej správnej a nemennej podobe. Ak si na ne nespomíname, je to len preto, že sú zapatrošené niekde hlboko v archíve, prekryté haldami iných informácií. Keď ich však vyhrabeme a vynesieme na svetlo, prečítame si znovu pôvodnú verziu.

„Každý svoje rozprávanie trošku prekrucuje, aby vyznelo v jeho prospech.“ Podľa sociálnych psychológov Carol Tavrisovej a Elliota Aronsona, autorov pozoruhodnej knihy Chyby se stali (ale ne mou vinou), je to veľmi mylná predstava. Nepamätáme si všetko, čo prežijeme, každú bezvýznamnú maličkosť, činnosť, rozhovor, číslo. Keby sme nezabúdali, nedokázali by sme pod ťarchou zbytočností vôbec myslieť. Vyvolanie spomienky sa nerovná vytiahnutiu knižky z poličky či prehratiu videa. Ide skôr o nespojité prehliadanie jednotlivých políčok filmu, kde si len domýšľame, ako asi vyzeral zvyšok scény.

Splietame mozaiku Keď si spomíname napríklad na oslavu svojich piatych narodenín, ktoré náš brat pokazil, lebo sa prejedol torty a povracal sa, naša pamäť nám neprehráva kompletný dvojhodinový záznam. Len rekonštruuje príbeh zo zábleskov spomienok v hlave, do ktorých vkladáme čriepky z rodinných fotoalbumov, z opakovaných spomienok príbuzných, možno aj z nejakého amatérskeho videa a pokojne si k tomu primiešame aj detské narodeninové oslavy, ktoré sme videli v televízii či v kine. Toto všetko splietame do jedného integrovaného príbehu, ktorý roky pilujeme a vylepšujeme a neskôr nie sme už ani schopní rozoznať, čo je naša skutočná spomienka a čo sme si požičali odinakiaľ. Takže ja vlastne netuším, ako sa ten bulharský príbeh v skutočnosti odohral. Teraz už (možno) ani neviem, čo presne mi rozprával otec, čo mama a čo všetko som si doň primyslela ja... Patrí však do nostalgického filmu môjho detstva a to aj napriek tomu, že ja som sa narodila až rok potom, ako sa odohral. Taká už je pamäť. Talentovaná rozprávačka.


UBYTOVANIE V ÚTULKU Mestské centrum sociálnych služieb Prevádzkuje: mesto Malacky, ul. 1. mája 9, 901 01 Malacky, 034/7966118 – Mestský úrad, 0905/982023, 0903/200772, 034/7725738, www.malacky.sk Mierové námestie 12, 901 01 Malacky, (byt) 24 hod deň / 1,78 €, obed / 1,9 - 2 € 3 miesta klient by mal byť obyvateľ Malaciek

UBYTOVANIE V ÚTULKU Azylové centrum Betánia Prevádzkuje: Križovatky n.o. Ľudovíta Fullu 16, 901 01 Malacky, 034/7722457, 0908/461988, acbetania@orangemail.sk 24 hod mesiac / 13 € + fond opráv 20 miest doklady a potvrdenie o bezinfekčnosti (dajú sa vybaviť dodatočne, počas 1. týždňa), alkohol v útulku sa toleruje do 1,0 promile, klient nesmie byť agresívny, max. na 1 rok

NEPREDAJNÁ PRÍLOHA

UBYTOVANIE V ZARIADENÍ NÚDZOVÉHO BÝVANIA PRE MATKY S DEŤMI Azylové centrum Betánia Prevádzkuje: Križovatky n.o. Ľudovíta Fullu 16, 901 01 Malacky, 034/7722457, 0908/461988, acbetania@orangemail.sk +DETI: 15 matiek a 25 detí

VÝDAJ NOTA BENE Dom charity sv. Rafaela Prevádzkuje: Diecézna charita Nitra Štúrova 57, Nitra, 0907/451771, 037/6523028, 0907/451771, 037/6523028, rafael.charita@gmail.com PO – PIA, 7.30 – 8.30, 10.30 – 12.00 a 13.00 – 15.00

klient môže byť pod vplyvom alkoholu, ale nie agresívny ošetrenie, pracovná terapia NOCĽAH V NOCĽAHÁRNI Nocľaháreň Prevádzkuje: Správa zariadení sociálnych služieb Nitra Štúrova cesta 55, Nitra, 037/7410729, www.szss.sk PO - NE, 18.00 - 6.00 53 miest (nocľaháreň i útulok) noc / 0,40 €, v zime pre klientov bez príjmu zdarma (výnimka v mrazivom období)

UBYTOVANIE V ÚTULKU Útulok Prevádzkuje: Správa zariadení sociálnych služieb Nitra Štúrova cesta 55 Nitra, 037/7410729, www.szss.sk 24 hod 53 miest (nocľaháreň i útulok), uprednostňujú starších občanov a obyvateľov Nitry deň / 0,60 € alebo 2,26 € - podľa príjmu klienta klient by nemal byť viditeľne pod vplyvom alkoholu, potvrdenie o bezinfekčnosti

UBYTOVANIE V ZARIADENÍ NÚDZOVÉHO BÝVANIA PRE OSAMELÝCH RODIČOV S DEŤMI Zariadenie núdzového bývania pre osamelých rodičov s deťmi Prevádzkuje: Správa zariadení sociálnych služieb Nitra Krčméryho 22, Nitra, 037/7720807 35 miest (13 dospelých + deti), osamelí rodičia s deťmi DENNÉ CENTRUM, STRAVA A HYGIENA Dom charity sv. Rafaela Prevádzkuje: Diecézna charita Nitra Štúrova 57, Nitra, 0907/451771, 037/6523028, 0907/451771, 037/6523028, rafael.charita@gmail.com PO – PIA, 7.00 – 15.30, hygiena / PO, UT, ŠTVR a PIA, 8.30 – 10.00 a 13.00 – 14.00, obedy / PO – PIA o 14.00, SO – NE o 12.00 polievka / 0,30 € (zdarma pre vypomáhajúcich), kus šatstva / 0,03 € , hygiena / 0,30 €

základné ošetrenie

24

SOCIÁLNE PORADENSTVO Dom charity sv. Rafaela Prevádzkuje: Diecézna charita Nitra Štúrova 57, Nitra, 0907/451771, 037/6523028 PO - PIA, 8.30 - 15.00

VÝDAJ NOTA BENE Predajňa Betlehem, M.R. Štefánika 10, 940 01 Nové Zámky, Béla Magyar 0918/497688, belamagyar@zoznam.sk, Kornélia Magyarová, 0905/427209 PO – PIA, 8.30 - 17.00, SO do 12.00, NE po dohode čaj a káva NOCĽAH V NOCĽAHÁRNI Nocľaháreň pre bezdomovcov Prevádzkuje: Mesto Nové Zámky, Hl. námestie 10, 94035 Nové Zámky, 035/6400225, kl.285, 035/6921785, 0907/718523, www.novezamky.sk Považská 24, Nové Zámky PO – NE, 19.00 - 7.00, iba od 2.11. do 31.3. zdarma 7 miest 7 miest doklady a potvrdenie o bezinfekčnosti (dajú sa vybaviť dodatočne) uprednostňujú občanov mesta, v prípade mrazivého počasia, klientov nechávajú v objekte aj cez deň, objekt - 2 unimobunky + sanitárny kontajner spravuje strážna služba

UBYTOVANIE V ÚTULKU Útulok Prevádzkuje: ,,Vek nádeje“ ZSS Nové Zámky, 035/642 07 90, penzionnz@stonline.sk Wolkerová č.26, 940 01 Nové Zámky (rodinný dom) 24 hod mesiac / 50 € 8 miest pobyt na 3 mesiace, možné predĺžiť max. na 1 rok, potvrdenie o bezinfekčnosti

STRAVA Rehoľa menších bratov františkánov pred vstupom do Františkánskeho kláštora, Kostolná 1, 940 62 Nové Zámky, 035/6400627, klastornz@stonline.sk PO – NE, 13:00 zdarma, ide o suchú stravu

VÝDAJ NOTA BENE o.z. Pomoc ohrozenému dieťaťu ÚZ Domum, Bodona 55, 921 01 Piešťany, Eva Papšová, 033/7727687, 0915/400577, domum@kios.sk PO – PIA, 7.30 – 19.30

VÝDAJ NOTA BENE ZSS – O. z. Korene (v spolupráci s MsÚ Poprad) V Klube pre deti a mládež, Levočská 51, 058 01 Poprad, Marcela Michalková, 052/7724209, 0910890488, socialne@msupoprad.sk PO – PIA, 7.30 - 15.30

NOCĽAH V NOCĽAHÁRNI A UBYTOVANIE PRE CHORÝCH ZSS Domum Prevádzkuje: mesto Piešťany Bodona 55, Piešťany, 033/7727687, domum@kios.sk PO – NE, v zime 17.00 – 8.00 , v ostatnom období od 19.00 – 6.30, počas zimy možnosť celodenného pobytu nocľah / zdarma, práčka / 0,50 € 9 miest, v prípade potreby až 20

NOCĽAH V NOCĽAHÁRNI Zariadenie sociálnych služieb Poprad Levočská 51, Poprad, 0910/890250, 052/7160373, 052/7724209, socialne@msupoprad.sk v letnom období 18.00 – 6.00, v zimnom období dlhšie, podľa počasia 35 miest noc / 0,66 € alebo 1,16 €, podľa príjmu klienta

(výnimka v mrazivom počasí), v prípade zlého zdravotného stavu a evidentného výskytu infekčného ochorenia asistencia k lekárovi, v prípade nepriaznivého zdravotného stavu sa klientom udeľuje celodenný pobyt v nocľahárni osobná asistencia, pracovná terapia UBYTOVANIE V ÚTULKU A V ZARIADENÍ NÚDZOVÉHO BÝVANIA ZSS Domum Prevádzkuje: mesto Piešťany Bodona 55, Piešťany, 033/7727687, domum@kios.sk 24 hod podľa príjmu klienta 27 miest útulok + 30 miest pre osamelých rodičov s deťmi nutnosť zdokladovať žiadosť a následne uzatvoriť Zmluvu o poskytovaní sociálnych služieb s Mestom Piešťany, súčasťou žiadosti je aj potvrdenie lekára o bezinfekčnosti pracovná terapia, osobná asistencia UBYTOVANIE V DOMOVE NA POL CESTE o.z. Pomoc ohrozenému dieťaťu 2-izbový byt Čachtická 9, Piešťany, Info: E. F. Scherera 40, 921 01 Piešťany, 033/7727687, 0915/400577, domum@kios.sk 4 miesta, iba pre ľudi po ukončení pobytu v komunite Cenacollo HYGIENA Adresa: ZSS Domum Prevádzkuje: Mesto Piešťany Bodona 55, Piešťany, 033/7727687, domum@kios.sk PO – NE, 8.00 – 14.00, pranie PO – PIA, 8.00 – 14.00 zdarma / hygiena, práčka / 0,50 €

v prípade mrazivého počasia a choroby pobyt možný aj cez deň vzdelávanie, záujmové aktivity NOCĽAH V STANOCH Zariadenie sociálnych služieb Poprad, Levočská 51, Poprad, 0910/890250, 052/7160373, 052/7724209, socialne@msupoprad.sk stany sú umiestnené pred zariadením október - apríl, PO – NE, 18.00 – 7.00, v prípade mrazivého počasia pobyt možný aj cez deň zdarma 10 miest, v prípade potreby možnosť ďalšieho stanu

STRAVA, HYGIENA A SOCIÁLNE PORADENSTVO Zariadenie sociálnych služieb Poprad Levočská 51, Poprad, 0910/890250, 052/7160373, 052/7724209, socialne@msupoprad.sk obedy / PO – PIA, 12.30 – 13.00, hygiena / PO – PIA, 7.30 - 15.30, v súrnych prípadoch aj inokedy, poradenstvo / PO – PIA, 6.00 – 14.00 obed / 0,43 € alebo 0,53 €, hygiena / 0,23 € alebo 0,29 €, pranie a žehlenie / 1,65 € alebo 2,23 €, podľa príjmu klienta

STRAVA Dom SČK Sobotské námestie, Spišská Sobota, Poprad, 052/7769019 PO – NE, 9.00 - 17.00

VÝDAJ NOTA BENE Centrum pomoci človeku Prevádzkuje: Arcidiézna charita Trnava Hlavná 43, 917 01 Trnava, Zuzana Ryšková, 033/533 31 59, 0910/788031, battarci.charita@ stonline.sk, www.charitatt.sk PO, STR, PIA 8.00 - 9.00 a 14.00 - 15.00, UT 8.00 - 9.00 NOCĽAH V NOCĽAHÁRNI Nocľaháreň pre bezdomovcov Prevádzkuje: Mesto Trnava, info: MsÚ Trnava, 033/3236167 Coburgova 24, Trnava zima PO - NE, 17.00 - 9.00, v ostatnom období 19.00 - 9.00 zdarma 30 miest 8 miest, v prípade mrazivého počasia možnosť zvýšiť kapacitu o 25 lôžok uprednostňujú sa občania Trnavy poukaz na šatstvo STRAVA A HYGIENA V DENNOM CENTRE A TERÉNNA PRÁCA Centrum pomoci človeku Prevádzkuje: Trnavská ADCH Hlavná 43, 917 01 Trnava, 033/5333159, 0948/091011, pomoc@charitatt.sk, www.charitatt.sk denné centrum / PO, UT, ŠTVR a PIA 9.00 - 13.00, STR 18.30 – 20.00 Strava / PO, UT, ŠTVR a PIA 9.00 raňajky, 11.45 obed hygiena / PO, UT, ŠTVR a PIA 9.00 - 13.00 terénna práca / PO 18.30 - 21.30 denné centrum, strava a hygiena zdarma, práčka / 1 €, žiletka / 0,10 € 40 miest klient môže byť pod vplyvom alkoholu, drôg, ale nie agresívny, užívanie alkoholu a omamných látok počas pobytu v centre je zakázané ošetrenie, záujmové aktivity, občasne pracovná terapia SOCIÁLNE PORADENSTVO Centrum pomoci človeku Prevádzkuje: Trnavská ADCH Hlavná 43, 91701 Trnava, 033/5333159, 0948/091011, pomoc@charitatt.sk, www.charitatt.sk zdarma PO, STR a PIA 8.00 – 9.00, 14.00 – 15.00

klient nesmie byť zjavne pod vplyvom alkoholu a agresívny

TERÉNNA PRÁCA Zariadenie sociálnych služieb Poprad, Levočská 51, Poprad, 0910/890250, 052/7160373, 052/7724209, socialne@msupoprad.sk občasne, podľa potreby, v prípade potreby môžné kontaktovať uvedené tel. čísla

UBYTOVANIE V ZARIADENÍ NÚDZOVÉHO BÝVANIA PRE RODIČOV S DEŤMI Azylový dom TAMARA Prevádzkuje: Rodina, o.z. Okružná 6496/20, 91701 Trnava, 033/5501446 12 miest, pre osamelé matky a tehotné ženy týrané alebo v sociálnej núdzi

NEPREDAJNÁ PRÍLOHA

VÝDAJ NOTA BENE Azylové centrum Betánia Prevádzkuje: Križovatky n. o. Ľudovíta Fullu 16, 90101 Malacky, 034/7722457, 0908/461988, acbetania@orangemail.sk PO – NE, 8.00 - 18.00, po dohovore so soc. pracovníkmi

NOCĽAH V NÍZKOPRAHOVEJ NOCĽAHÁRNI Dom charity sv. Rafaela Prevádzkuje: Diecézna charita Nitra Štúrova 57, Nitra, 0907/451771, 037/6523028, 0907/451771, rafael.charita@gmail.com PO - NE, 19.00 - 7.00, hygiena 20.00 – 22.00, raňajky 7.30 – 8.30 a večere 19.00 - 20.00 ako odmena pre vypomáhajúcich klientov 24 miest, v nepriaznivom počasí do 40 miest noc / 0,50 alebo 1 €, podľa príjmu klienta (zdarma pre vypomáhajúcich klientov)

25


2012 november

text a foto: jana čavojská

pútnik

Majster šuster Juraj Krumpál vo svojom kráľovstve.

PREDTÝM TO BOLA KVALITA, DNES SAMÝ BRAK

ZABUDNUTÉ REMESLÁ

Kedysi nič nezvyčajné, dnes rarita! Vo dvore, pár krokov od centra Trnavy, sídlia v troch prízemných domčekoch vedľa seba kníhviazač, obuvník a brašnár. Určite ich ešte potrebujeme. Krajčír, obuv- „Tí, čo sú šustri dnes, tí sa neučia,“ skonštatuje ešte od Baťu. Volá ju Pekelný stroj. Rotujú ník, klampiar, tesár, baník však už takmer pán Krumpál. „Asi sú vyučení už od narode- v ňom kameň, hrubý a jemný šmirgeľ, kefy, zo žiadnej odbornej školy nevychádza. Pre nia... Ja hovorím, že kto sa vyučil za šustra, pulírky na voskovanie. nezáujem študentov takéto odbory ani neo- musí vedieť opraviť všetko. A kto nie, ten Dnešné topánky sa majstrovi Krumpálovi tvárajú. Každý chce minimálne maturitu. No topánky iba lepí ako lastovička hniezdo.“ On moc nepozdávajú. Veď kedysi šil topánky, je to tá správna cesta? V slovenských mes- ešte ako učeň vyrábal topánky pre závod Ob- ktoré ľudia nevedeli zodrať! On si sám pre tách bývali celé uličky remesiel. Dnes sa to už nova. Boli tam šustri z celej republiky. Najprv seba vyrobil pár ozajstných topánok ešte tak ľahko nevidí. Remeselníci miznú, vymiera- sa učili na starých topánkach. Keď vedeli v závode Obnova. Vydržali mu desaťročia. jú. Odchádzajú do dôchodku a nemá ich kto nože brúsiť a s kladivom narábať, mohli začať Dnešné umelé topánky nevydržia nič. nahradiť. s výrobou novej obuvi. Z čistej kože. Šuster A ťažko sa opravujú. Nedajú sa klincovať, musel ovládať aj geometriu, aby vedel urobiť šiť, ba ani lepiť. Iba vulkanizovať. „Keby Juraj Krumpál, šuster náčrtok topánky. Výroba bola od začiatku nebohý Tomáš Baťa vstal z hrobu, otrieskal Keď zákazník potlačí dvere, cinkne zvonček. do konca ručná. Žiadny stroj. Klincovali len by dnešné značkové topánky svojim potomAby majster vedel, že niekto vchádza. Vitajte drevenými klincami, volali sa floky. Lepidlo? kom o hlavu,“ myslí si majster. Už má svoje v kráľovstve gleja a starých masívnych strojov, Nepoužívali chemikálie ako dnes. Iba prírodné roky, vlastne je už dôchodca. Ale remeslo kde pán Krumpál opravuje topánky. Ako dlho látky. „Starí majstri mu hovorili číriš. Večer na klinec zavesiť nechce. Aj keď mu lepiuž? „Ani si nepamätám,“ smeje sa drobný maj- sme namočili žitnú múku do vody, ráno sme dlá a chemikálie rozožrali pľúca tak, že na ster. „Hovorím: Jak som sa okotil, tak som.“ vodu zliali a 'lepidlo' vymiesili.“ snímke sa zdá, akoby fajčil dve škatuľky V skutočnosti sa remeslu učil dva roky v Nitrian- Pred dvadsiatimi tromi rokmi sa Ján cigariet denne. „Nevyfajčím denne ani dve skej Strede a rok v Bratislave. Vtedy to bol odbor Krumpál presťahoval z Bratislavy do tejto cigarety, ale robím šustra!“ povedal lekárke. obuvník, teda ten, kto vyrábal nové topánky. Kto svojej trnavskej dielničky. Po prevrate sa vraj „Odporučila mi, že by som s touto prácou mal by však také dnes kupoval? Boli by oproti čínskej všetko zničilo, rozpredalo, zrušilo. Tak musel prestať. Veď už som si podal žiadosť do parlaprodukcii drahé. A ľudia dnes šetria, kde sa dá. začať robiť sám na seba. Zohnať mašiny bol mentu za poslanca, odpovedal som, a šuster Skôr si tie čínske topánky prídu dať opraviť. problém. Ale podarilo sa. Napríklad jednu má budem, len kým sa tam neuvoľní miesto.“

27


nota bene 137

2012 november INZERCIA

Majster brašnár Alfonz Magula. Bude vraj robiť, kým ho nevynesú.

Alfonz Magula, brašnár „Mladí brašnári neexistujú,“ hovorí majster vo svojej dielni. O toto remeslo nie je záujem. Starých je pár a roboty je toľko, že nestíhajú. On skončil školu, odbor brašnárstvo, v roku 1949. V podniku Vkus v Trnave vyrábal kabelky, aktovky, brašne, na československý trh aj na export, z kože, koženky aj z umeliny. Po prevrate odišiel na dôchodok, rozpad štátneho podniku nezažil. Ale hneď si zohnal flek a robí tu už dvadsať rokov... Koľko má vitálny majster rokov? Osemdesiat? Absolútne na to nevyzerá. „Je to pekné remeslo, zostalo mojím koníčkom celý život,“ hovorí. „Škoda, že mladí už oň nemajú záujem. Každý chce byť doktor, profesor, právnik. Ale remeselník? Na to majú mladí ľavé ruky.“ Vraj sa nedá porovnať to, čo sa vyrábalo kedysi a čo sa robí teraz. Predtým to bola kvalita. Dnes samý brak. „Koľkokrát hovorím svojim zákazníkom: keď chcete dobrý výrobok, kúpte slovenský alebo český. Ale iné nie. Hlavne nič

28

z Číny. To je nekvalitná robota aj materiál.“ Opravuje však aj tie nekvalitné výrobky. Vlastne, také mu nosia väčšinou. Kríza ho vraj absolútne nezasiahla. Bohatí pokazený výrobok zahodia a kúpia nový, ale tých chu-

„Prestanem, keď ma odtiaľto vynesú.“ dobných je viac. Potrebujú opravára. „A kto by to po mne prebral?“ krčí plecami majster. Opraví vraj všetko. Problém je len s náhradnými dielmi. Napríklad kolieska na kufre sa ťažko zháňajú. A dokedy chce ešte robiť? „Prestanem, keď ma odtiaľto vynesú,“ usmieva sa majster brašnár. „Kým ma ľudia potrebujú, nemám dôvod zatvoriť krám.“

Jozef Svatík, povrazník V Hradišti pri Brezovej pod Bradlom pletie laná posledná rodina tradičných výrobcov tohto produktu. Na Slovensku zostali Svatíkovci jediní.

Majster povrazník Jozef Svatík.

Technológie starých majstrov sú však vraj nenávratne stratené. Niet sa od koho učiť. „Pôvod nášho rodinného remesla je z Čiech. Významný povrazník a môj prapradedo Jan Svatík prišiel v roku 1880 na Dobrú Vodu a založil tam povrazníctvo. Vtedy vznikla naša rodinná firma,“ vysvetľuje Ján Svatík v predajni povrazov v Rovinke. „Ale moji predkovia už predtým robili povrazníctvo v Čechách aj v Nemecku. Majstri v tých časoch nemali trvalé pôsobisko. Chodili po celej monarchii, a kde bola robota, tam sa na nejaký čas usadili.“ Otec pána Svatíka kedysi zamestnával v povrazníctve pätnásť ľudí. Komunisti mu potom podnik zatvorili a zobrali aj stroje. Na štyridsať rokov rodinnú tradíciu prerušili. „Otec trochu robil, potajomky, načierno, pre známych alebo gazdov, ktorí potrebovali povrazy. Na poslednú chvíľu sme sa od neho remeslo naučili my s bratom. A hneď po revolúcii sme si otvorili firmu. Nie je to však živnosť v tom zmysle, že by uživila dve rodiny,“ vysvetľuje majster. Tam, kde sa kedysi používali laná, sa teraz väčšinou používajú reťaze. Povrazov už toľko

netreba. Ale – predsa majú stále široké využitie. Veľké fabriky vyrábajú laná na automatoch. V predajni v Rovinke majú laná na množstvo Vložia materiál a vyjde hotové lano. Svatíkovci spôsobov. Na uväzovanie lodí, pre stavebníctvo, majú iný štýl. Laná pletú na starých strojoch poľnohospodárstvo, ale aj na rôzne dekorácie, ešte z čias Rakúska-Uhorska, niektoré majú na šport či lezenie. Tiež na kulisy v divadle aj stopäťdesiat rokov. Robia vonku, vyrobiť alebo na spúšťanie truhiel do hrobu. „Výhoda povraz je náročné na priestor, pretože lán od nás je, že lano pripravíme zákazníkovi treba naťahať špagát z veľkých kĺb – a na presne podľa toho, na čo ho potrebuje. Teda aj päťdesiatmetrové lano sa povrazník poriadne s ukončením. V obchode mu akurát odmerajú nachodí. Preto Svatíkovci vyrábajú len od toľko metrov, koľko si vypýta,“ upozorňuje Jozef jari do jesene. V zime, v snehu alebo v daždi Svatík. Jeho laná sú navyše lacnejšie. sa nedá. Naťahajú špagát, potom vytvárajú Kedysi na výrobu povrazov používali konope z naťahaných prameňov zákrut. Ďalej lano a ľan. Ešte v 50. rokoch sa technická konopa môžu upravovať: napúšťať olejom, vytvárať pestovala. Potom sa to stalo problémom. Nie- záplet, natáčať, aby bolo tvrdšie. Podľa prialen u nás, ale prakticky v celej Európe. Len nia zákazníka a účelu, na ktorý bude použité. v Srbsku sa dali kúpiť konope na povrazy. Trh Svatíkovci dokážu vyrobiť na objednávku zaplavila juta z Ázie. Vyrába sa aj z polypro- čokoľvek. Akúkoľvek dĺžku, priemer, materiál pylénu, no ten je šmykľavý a človek si spáli a úpravu povrchu. dlane, preto sa nehodí na priamy kontakt A kto bude pokračovať v rodinnom podniku? s pokožkou. Tieto laná však majú využitie vo „Naše deti nie sú s touto tradíciou späté tak, vlhkom prostredí, lebo odolávajú plesniam, ako sme boli kedysi my s bratom Jánom,“ nehnijú a plávajú na vode. Svatíkovci robia aj konštatuje majster povrazník. „S nami možno kokosové laná na dekoráciu. skončí aj toto remeslo.“

29


Ľudia

text: peter sorát | foto: gabriel kuchta

nota bene 137

2012 november

Funguje tu literárny kolotoč, čiže knižku si môžete zobrať, prečítať, vrátiť alebo na výmenu doniesť nejakú svoju. V druhej skupine sú knižky určené na predaj. Antikvariát sa len prednedávnom rozbehol. Iba kvalitná literatúra. Výkup kníh však nemá na starosti Majo, ale jeho kamarát Peťo, s ktorým sa môžete skontaktovať cez www.stepnyvlk.sk. Kliknite si aj na domovskú stránku www.literarnacajovna.sk. V čajovni sa už začínajú konať aj literárne akcie.

Klasika, tradícia, elegancia

Emanuel Ježek

PUTOVANIE PO BRATISLAVSKÝCH SIROTINCOCH LITERATÚRY

KOLOBEH ĽUDÍ A KNÍH Čo môže byť viac nostalgickejšie ako atmosféra antikvariátu? Vôňa kníh, ktoré možno už mnohokrát zmenili majiteľa a v ktorých sa osobitým spôsobom stretá klasika, tradícia aj elegancia. Na začiatku všetkého je človek. Dlhé mesiace chodí zadumane po svete, díva sa, počúva, recykluje rôzne vnemy. Potom hodiny sedí na zadku a snaží sa usporiadať slová do celku. Keď má hotovo, nastupujú vydavateľ, korektor, tlačiar... a knižné bábätko je na svete. Putuje do kníhkupectva a čaká na svojho majiteľa. Ten knihu šupne do košíka a zaplatí. Potom, v najlepšom prípade prečítaná, stojí v knižnici do momentu, kedy sa zunuje alebo stane nepotrebnou. Ak má šťastie, neskončí v zbere, ale v antikvariáte. A antikvariát znamená nové bývanie u nového majiteľa.

Nedotýkať sa, prosím! Vchádzam do suterénu Antikvariátu pri Justičnom paláci. Hneď v prístupovej chodbe ma omráči pohľad na dve steny z knižiek. Musím cez ne prejsť do menšej miestnosti, kde sú na hromadách od podlahy po plafón a v preplnených policiach uložené tisíce kníh. A na papieri nápis Nedotýkať sa, prosím! Stačí neopatrný pohyb a... Napriek tomu sa tu necítim stiesnene, vychutná-

30

vam si ticho, pokoj a vôňu starého. Rozmýšľam: Žeby sa sem dali zrkadlá, aby vznikla ilúzia nekonečného priestoru plného kníh ako v Labyrinte Mateja Kréna v Pálffyho paláci? Majiteľ antikvariátu – pán Emanuel Ježek – začínal v roku 1991 a doteraz mu biznis funguje. Ako sa v tomto svojom labyrinte orientuje? „Ja v podstate viem, kde čo je, a aj keď sa nejaká knižka na chvíľu stratí z dohľadu, ona sa zase po čase vynorí,“ vraví pokojne. Nemá len stálu klientelu, objavujú sa noví kupci, ktorí hľadajú okrem kníh aj staršie časopisy alebo LP platne, ktoré tiež ponúka. „Ľudia umierajú, rodia sa, je to taký kolobeh ľudí a kníh v prírode,“ usmieva sa. Nájdete tu všeličo, klasickú beletriu, filozofické spisy aj ženské romány. „Je dobré, že ľudia stále kupujú a čítajú knižky, bez kníhkupectiev by žiadne antikvariáty neboli. Keď si človek kúpi knihu, podstatné je, aby mu aj na niečo bola.“ Pri odchode z Justičnej 9 si uvedomím, že nikto nemôže nikdy prečítať ani zlomok kníh, čo boli kedy vydané. Ani tie, ktoré sa nachádzajú u pána Ježka.

Tvorím tak, ako hovorím Tu dujú nové vetry a končí sa klasika. Na Grösslingovej 49 vstupujem do Literárnej čajovne a kaviarne Avra kehdabra. Kúzelná formulka v preklade znamená Tvorím tak, ako hovorím. A tak to tu aj funguje. Zdravím majiteľa Maja, mladého muža, usmiateho čajového majstra, ktorý vám odporučí a špičkovo naservíruje vynikajúci čaj alebo kávu. Ak ste vyhladli, môžete si pochutnať na homosse alebo si dať domáci koláčik od jeho mamy. V zadnej, starým a štýlovým nábytkom zariadenej miestnosti sú na stenách viaceré obrazy spisovateľov, ktorých autorom je Daniel Hevier. Sadám si k stolíku pod Hermannom Hessem a z opačnej strany na mňa hľadí Silvia Plathová, americká poetka, ktorá mala často depky a nakoniec strčila hlavu do plynového sporáka. Hľadím jej do očí a bez slov jej hovorím: Ja to nikdy neurobím... Do toho mi z reproduktorov tlmene spieva Edit Piaf. V strede je veľká, vysoká polica do polovice plná kníh. Sú rozdelené na dve skupiny.

Kto by nepoznal antikvariát Steiner priamo v centre mesta na Ventúrskej? Od väčšiny ostatných sa líši dosť podstatne – má výklad do ulice. Ak by vám počet knižiek tohto priestranného a elegantne zariadeného obchodu nestačil, Univerzitná knižnica je rovno oproti... Vchádzam dnu a usmiata majiteľka Dagmar Ložeková ma zoznamuje s historickými faktami. Steiner začínal v roku 1847 najprv ako požičovňa kníh, ktorá sa až neskôr zmenila na antikvariát. Požičovňu otvorila babička Selmy Steinerovej. „Dlhé roky som s ňou pracovala v Slovenskej knihe,“ hovorí pani Dagmar. „Po revolúcií som jej navrhla, aby sme spoločne otvorili antikvariát v priestoroch domu, ktorý pôvodne patril rodine Steiner.“ Zaujímam sa, odkiaľ mali prvé knižky. „Mala som veľkú knižnicu a okrem toho sme si mohli lacnejšie nakúpiť zo Slovenskej knihy, práve sa mala rušiť.“ Antikvariát sa najprv nenachádzal tam, kde je teraz, ale vo vedľajšej budove. Tie priestory však museli po pár rokoch opustiť a presťahovať sa do budovy VŠMU. Lenže – keď máte obchod skrytý vo dvore, nie je to nič moc. Vedeli o nich iba stabilní klienti. Našťastie sa objavila možnosť prenajať si od magistrátu súčasné priestory. Prichádza dcéra pani Ložekovej Zuzana a začne umývať dlážku. „Som tu zamestnaná ako upratovačka,“ usmieva sa. Nuž, okrem tejto činnosti vám vyštudovaná historička a antikvárka môže ohodnotiť starú knihu alebo grafiku. Pracovala v aukčnom dome v Mníchove. Okrem bežnej literatúry sa u Steinera špecializujú na staré tlače, grafiky, mapy a pohľadnice. Najstaršie kusy, ktoré mali, boli zo 16 storočia. Ani s najcennejším tovarom nechodia na aukcie a nenájdete ich ani na nete. Kupujú a predávajú iba tu. Nenájdete tu iba technickú literatúru a knižný brak. Pani Dagmar je indikátor kvality. „Subjektívny pohľad hrá veľkú rolu. Nekúpim knižky, o ktorých si myslím, že nie sú dobré.“ Ľudia ich nosia osobne alebo prinesú zoznam. Keď niekto ruší knižnicu v dosahu Bratislavy, v ktorej je napríklad tisíc zväzkov, pani Dagmar vycestuje a vyberie si.

Dagmar Ložeková

Pýtam sa na výklad. „V obchode je tým najdôležitejším. Snažíme sa v ňom mať to najlepšie z ponuky,“ hovorí a opisuje zmenu v správaní ľudí. V minulosti stáli pred otvorením pekne v rade ako prišli, dokonca sa medzi sebou jednali, kto si čo z výkladu kúpi. Dnes sa nahrnú a stalo sa aj to, že niekto vykríkol: „Pane, vy ste ma inzultovali!“

„Keď sa aj nejaká knižka na chvíľu stratí z dohľadu, po čase sa zasa vynorí.“ Na záver sa ešte bavíme o bezďákoch. „Chodí ich sem dosť, máme asi tak šiestich, ktorých považujeme za našich. Oni už vedia, aký typ literatúry majú nosiť. Práve pri nich sa často čudujem a myslím si, že slovenský národ nie je gramotný. Také krásne knihy hádžu do kontajnerov! Niekedy sú zničené iným odpadom. Keď už tak, nemôžu ich pekne položiť vedľa?“ Lúčim sa s pani Ložekovou a aj s vami, milí čitatelia.

Na rohu ulíc 29. augusta a Grösslingovej je v suterénnych priestoroch ďalší klasický antikvariát. Zoženiete v ňom aj odbornú literatúru alebo učebnice. Odporúčam ho navštíviť, pretože v ňom pracuje ukecaný a svojsky vtipný pán. Obľúbeným miestom, úspešne spojeným s antikvariátom, je aj kaviareň Next Apache na Panenskej. Majiteľ Ben Pascoe z Kanady sa postaral, aby na vás pri popíjaní kávy hľadeli knižky z viacerých regálov. A keď vybehnete cez átrium hore schodmi, vojdete do veľkého antikvariátu s bohatým výberom anglických kníh. Oproti zimnému štadiónu Ondreja Nepelu sídli v paneláku na Palkovičovej 7 antikvariát Skrýša. Okrem kníh tu môžete kúpiť a predať aj pohľadnice. Ani v mestskej časti Petržalka nie je hľadač putujúcich knižiek stratený. Blízko Incheby je na Bohrovej ulici č. 3 antikvariát Pegas.

31


Retro

text a foto: júlia kampfová

nota bene 137

2012 november INZERCIA

NOSTALGICKÉ PREDSTAVENIA V OBLAKOCH PARY

UŠATÁ, KARKUĽKA, PAPAGÁJ, HURVÍNEK Sadze v očiach či na oblečení nepotešia každého. Kúdole dymu však majú svoje čaro. Parné vláčiky sú niečím krásne pre každú generáciu. Tá staršia sa pri pohľade na ne nostalgii neubráni. Každoročne v septembri sa vo Zvolene koná Nostalgia v oblakoch pary alebo Grand Prix Slovensko. Ide o veľký železničiarsky sviatok s výstavou, prehliadkou, šprintom a nostalgickými jazdami lokomotív, ktoré majú vyše sto rokov. Pre našich prarodičov sú parné vláčiky nostalgiou, pre malé deti skôr dobrodružstvom – mašinky totiž nikdy nezažili pri pravidelnej prevádzke.

Prvú ťahali kone Na nejednom obraze z obdobia impresionizmu nájdeme dymiace rušne. Umelci tohto smeru sa snažili zachytiť prchavý moment. Využívali na to napríklad hmlu, no populárnou témou boli aj dymiace mašinky. Prichádzajúce alebo odchádzajúce vlaky v tých časoch na staniciach vytvárali čarokrásne predstavenia zahalené v oblakoch pary. Dnešné stanice ani vlakové súpravy v ľuďoch tieto dojmy nevyvolávajú. Nepríjemná aróma a pohľad na pokreslené rušne a vagóny veru nostalgicky nepôsobia. No na podujatiach

32

s prababičkami dnešných lokomotív môžete túto krásu zažiť znova. Našťastie je tu stále dosť nadšencov, ktorí parné stroje udržiavajú pri živote a organizujú takéto akcie. Keď reparujú staré mašiny, takmer všetky majú zdokumentované od ich vzniku cez opravy až po súčasné umiestnenie. Prvou železničnou traťou na území Slovenska bola konská železnica, ktorá viedla z Bratislavy do Trnavy. Bolo to už v roku 1840. Za skutočný

„Katka, najstaršia funkčná parná mašinka, má 128 rokov.“ zrod železničnej dopravy na Slovensku je však považovaná iná udalosť. O osem rokov neskôr dorazil do Bratislavy z rakúskeho Marcheggu prvý parný vlak. Trať bola súčasťou Severnej železnice cisára Ferdinanda. Tej patrí nejedno prvenstvo. Bola prvou európskou železničnou

magistrálou. Práve na tejto trase, ktorá viedla aj cez Slovensko, vraj začali označovať rušne menami. Umiestnené boli na odlievaných tabuľkách na oboch bokoch rušňových kotlov.

Košičanka Katka Najstaršia dodnes funkčná parná mašinka u nás je 128-ročná Katka z Košíc. Každoročne sa prebúdza do novej sezóny. A veru, vstáva so slávou a noblesou. Po zime jej prichystajú veľkú slávnosť. Na tradičné sympatické podujatie – rušňoparádu – sa prichádzajú pozrieť tisícky návštevníkov. Mašinka preváža turistov na Detskej železnici v Čermeľskom údolí, jedinej zachovanej z bývalých Pionierskych železníc Československa. Železnicu vybudovali ručne v rámci Stavby mládeže a prevádzku začala v roku 1956. Jej prebúdzanie je spojené s prehliadkou historických aj súčasných koľajových vozidiel. Organizátori dúfajú, že sa aj v budúcnosti nájdu ľudia, ktorí podujatia zabezpečia a dovolia nám nahliadnuť za oblaky pary do starých čias.

Košičanka Katka nie je jedinou zachovalou dámou minulosti. Prevádzkyschopné parné rušne sú udržiavané v depách Košice, Poprad, Vrútky, Zvolen, Púchov, Prievidza a Bratislava. Historická lesná úvraťová železnica Vychylovka je zachovalou časťou Kysucko-oravskej lesnej železnice. Národná kultúrna pamiatka je zaujímavá prekonaním veľkého výškového rozdielu na krátkej vzdialenosti. Vláčiky vozia turistov na trati dlhej osem kilometrov.

Jazda v drevených vagónikoch umožňuje dokonalé vychutnávanie okolitej prírody. Lesnou železničkou pred rokmi zvážali drevo. V prvej polovici 20. storočia ich bolo na území Slovenska štyridsať. V Čiernom Balogu začala prevádzku v roku 1909. Počas SNP železničkou dopravovali partizánom zbrane a potraviny. Pred zrušením v roku 1982 bola jej celková dĺžka stotridsať kilometrov. V roku 2011 odviezla šesťdesiattisíc pasažierov.

Vozila zbrane partizánom

Milé mená obrov

Tatranská električka Kométa oslávi čoskoro sto rokov. Pôvodne poštový elektrický vozeň spojazdnili členovia Veterán klubu železníc Poprad. Robila radosť a prevážala cestujúcich pri príležitostných akciách ako Retro prvomájový sprievod. Teraz potrebuje finančne náročnú opravu elektromotora. Od mája do konca septembra premáva z Čierneho Balogu do Vydrovskej doliny po Čiernohorskej železničke parná lokomotíva s vyhliadkovými vagónmi na trati dlhej štrnásť kilometrov. V tomto roku obnovili trať z Čierneho Balogu do miestnej osady Dobroč.

Múzejno-dokumentačné centrum v Bratislave kompletizuje dejiny železníc, zabezpečuje stálu expozíciu v Múzeu dopravy, ale aj Rendez – celoslovenský zraz historických koľajových vozidiel v Železničnom múzeu Bratislava východ. Medzi Hlavnou stanicou a rušňovým depom premáva mimoriadny kyvadlový vláčik. Sergej, Ušatá, Karkuľka, Papagáj, Hurvínek, Mazutka, Kačena, Okuliarnik, Bardotka, Pomaranč, Pišta... Mená alebo milé pomenovania obrovských rušňov. Jazdy vlakov do okolia, ukážka vojnovej techniky, ale aj výstava autobusov – veteránov sú sprievodnými akciami tejto parády.

33


EURÓPSKY ROK AKTÍVNEHO STARNUTIA

text: jana michalová | foto: alan hyža

2012 november

Ako to reálne vyzerá? Čo napríklad minulý týždeň? Minulý týždeň? To sme tu mali také malé „bed and breakfast“. Jedna skupina boli hostia z Ameriky, Sofie a z Rumunska, ktorí pricestovali na konferenciu Central Euroasians Partners na Morave. A druhá skupina pracovníkov Betánie zo Slovenska, ktorí mali v Senci tréning osobnostného rozvoja. Viedol to lektor z Nemecka a traja účastníci spali u nás. Zase organizácia s charitatívnym cieľom, kde je mimochodom moja žena roky aktívna a v roku 2010 bola vyhodnotená ako dobrovoľníčka roka. Tí Američania boli kto? To boli dvaja muži v stredných rokoch, ktorí rozbehli napríklad v Albánsku projekt Rock Tirana. Vybudovali a prevádzkujú lezeckú stenu v Tirane. Jeden z nich, Jeff, pracoval ako ekonomicky poradca v prestížnej audítorskej firme. Pred pár rokmi sa rozhodol, že aktívne vstúpi do tohto projektu v Albánsku. V tejto chvíli je tam zapojených množstvo mládežníkov.

OTROKOV VÝKONU ODNESÚ ROVNO NA CINTORÍN

SPRIEVODCA ŽIVOTOM Stretnúť sa s ním vôbec nie je jednoduché, diár má stále plný. „Odkedy nerobím, mám roboty nad hlavu,“ hovorí manažér a zakladateľ viacerých firiem, teraz dobrovoľný dôchodca MILAN ČÍČEL. Čo robíš, keď nerobíš? Pripravujem sa na smrť. Počkaj, ako to myslíš? Väčšinu svojho života som to bol ja, kto o veciach rozhodoval alebo spolurozhodoval. Keď som vycúval zo všetkých manažérskych pozícií, zistil som, že to nie je až také jednoduché. Vzdať sa materiálnych výhod, vzdať sa svojich predstáv a, čo je často najťažšie, ešte aj podporovať ľudí v uskutočňovaní ich predstáv, o ktorých si často presvedčený, že nie sú najlepšie. To sú také malé umierania. Ja to nazývam prvou smrťou. Ak zvládneš túto „prvú smrť“, tej druhej sa už báť nemusíš. Tvoj odchod súvisel s tvojou sedemdesiatkou? Bolo to o pár mesiacov skôr. Sú tri fázy života: príprava na produktívny vek, teda najmä škola. Mimochodom, táto príprava sa predĺžila o desať rokov – ešte začiatkom minulého storočia mladí ľudia začínali pracovať a zak-

34

ladali rodiny už v 18, dnes v 28 rokoch. Tie roky medzi ukončením štúdia a „usadením sa“ už majú aj svoje pomenovanie: Odyseovský vek. Čas medzi mladosťou a dospelosťou? Áno. Cestuješ, meníš zamestnania, neriešiš budúcnosť. Potom nasleduje fáza produktívneho veku a poslednou tretinou by mal byť „patriarchálny vek“ rozdávania, zdieľania toho, čo sme za život nadobudli. Najdlhším obdobím je prostredná fáza a neustále sa predlžuje, často až do absurdných podôb, kedy z práce odnesú človeka rovno na cintorín. Nechcel som sa stať jedným z takýchto otrokov výkonu. Rozhodol som sa sústrediť aj na čas rozdávania. A vidíš, musím sa popritom naučiť zomierať. Neobával si sa, že zostaneš zrazu zabudnutý? No áno, veď produktivita a výkonnosť akoby boli jedinou mierou hodnoty človeka. Prechádzaš sa po cintoríne a na náhrob-

koch máš vytesané: Lekár, spisovateľ alebo aj Jožko Mrkvička, predseda KNV. To dnes znie skoro ako nadávka, nie? Pred takými 300 rokmi to, čo človeka definovalo, bolo miesto, odkiaľ pochádzal. Neskôr to boli rody a dnes je to zamestnanie. Pozri si svoj životopis. Čo v ňom je? Aké školy a zamestnania mám za sebou. A to, kde pracuješ teraz, nie? Ak tam nemáš čo napísať, ak nie si zamestnaný, akoby si bol mŕtvy. Ak nepracuješ, si pre spoločnosť orientovanú na výkon mŕtvy. Ty si ale nedostal výpoveď. Ty si sa k tomuto kroku rozhodol. Preto s obľubou hovorím, že som mŕtvy dobrovoľne. Nepozdáva sa mi ten koncept, že celú tvoju identitu tvorí práca. Tak si to teraz skúšam. Z role zodpovedného manažéra a iniciátora som sa presunul do role podporovateľa projektov iných.

Rozbehli to teraz v období krízy? Nie je problém nájsť donorov? Ak je projekt naozaj dobrý, peniaze sa vždy nájdu. Myslím, že B. Pascal povedal: Dvere k osobnému šťastiu sa otvárajú smerom von... Pokiaľ sa človek snaží zabezpečiť si šťastie tak, že len berie dovnútra, nikdy ho nedosiahne. Je potrebné urobiť krok k iným, aby si prežil skutočné šťastie. Dobrou ilustráciou je opis konca vekov v Biblii: budovanie sveta sa začalo životom v záhrade a končí sa životom v meste – posledný obraz nového neba a zeme je mesto so záhradou uprostred. Ľudia žijú v meste oživovaní stromom života uprostred. To je harmónia ľudí a prírody. My sa buď necháme úplne ovládnuť mestom, alebo utekáme do prírody. Prinajmenšom do Zaježovej, aby sme tam vytvorili komunitu, ktorá sa vzbúrila proti „rat race“ – nezmyselnému preteku o úspech. Čo je iste hodnotná alternatíva, ale neakceptuje to, čo je v meste dobré, a nie je toho málo. Venuješ sa konzultačným službám a mentoringu. Ide o to byť čo najúspešnejší? Úspech často nesúvisí s tým, ako dobre v organizácii fungujú jednotlivé systémy či technológie. Oveľa dôležitejšie je, akých má ľudí. Aká je ich motivácia. Osobnosť každého človeka je trojrozmerná – materiálna, mentálna a duchovná. Nie je také ťažké motivovať ľudí v prvých dvoch rovinách. Najťažšie sa však motivujú v duchovnej rovine. Ide o to, aby vo veľkom príbehu sveta, ktorý má svoj zmysel, ale jednotlivca presahuje, našiel každý človek

to svoje miesto. Aby porozumel svojej úlohe a prijal ju. Byť kamienkom mozaiky, ktorý nadobúda zmysel práve zaradením sa do obrazu. S takto motivovanými ľuďmi sa dajú robiť zázraky a to je to, čo ma skutočne zaujíma. Pomáhať ľuďom objavovať, ako ich práca súvisí s celkovým zmyslom. Aké je ich miesto pod slnkom.

sa potom stretol s hnutím navigátorov, bolo to, ako by mi zrazu dal niekto do rúk zbrane a naučil ma ich používať. Zrazu všetko dávalo zmysel a tiež som uvidel celý obraz – aj môj príbeh a moju rolu v ňom. Pritom zbrane boja proti zlu nie sú politické, ale duchovné. Často stačí započúvať sa do vlastného svedomia.

Znamená to, že zmenia prácu? Prečo si potom po revolúcii nezaložil Občas sa stane, že odídu z toho, čo roky nejakú misijnú stanicu, ale zakladal si robili a začnú niečo úplne iné. Alebo ob- eseročky, nadácie a občianske združenia? javia súvislosti, porozumejú svojmu mies- V Európe cirkev u veľkého množstva ľudí tu a prijmú ho. Hoci za menej peňazí. To stratila dôveryhodnosť, a preto sa nám nepovažujem za úspech a o takýto úspech zdalo dobré označiť sa napríklad nálepkou v živote ľudí usilujem. A vôbec to nemusí „misionár“, ktorá by sa mohla stať prekážkou súvisieť s cifrou na výplatnej páske. Tá naplnenia toho, čo sme chceli – rôznym predsa hodnotu človeka neurčuje. Nadhľad, spôsobom slúžiť ľuďom. Teší ma, že náš ktorý takto človek získa, ho oslobodzuje štafetový kolík prebral Pontis a téme sa od zotročujúcich spoločenských systémov. venuje a rozvíja ju. Ja len upozorňujem, že i dobré skutky sa dajú robiť z prinútenia. Život sú ale aj neúspechy. Preto ma vždy zaujíma vnútorná motivácia Iste. Nevyvlečieme sa z časovo- jednotlivcov. Napríklad: čo vedia zamestpriestorových ohraničení, v dôsledku nanci spoločnosti Orange o združení Návrat ktorých zlyhávame. Ale zaradenie sa do a nakoľko sa stotožňujú s jeho podporou? toho úžasného nekonečného príbehu nám pomáha znášať aj neúspechy, dokonca aj Aký je to pocit – vidieť svojich žiakov za rečníckym pultom? utrpenie. To, čo cítim, je vďačnosť. Mnohí z nich naozaj mimoriadne aktívne ovplyvňujú verejný sektor. Je dych vyrážajúce, akí vážni hráči sa z nich stali. Snáď môžem menovať Daniela Rausa, Juraja Kušnierika, Števa Hríba, Vlada Michala, Jozefa Luptáka, ale patria tam aj mnohí iní. Vidieť, že nie sú len pozorovateľmi, ale aktívnymi spolutvorcaTo tvoje „ničnerobenie“ plné stretnutí, mi, je naozaj veľké zadosťučinenie. To je tá bezplatných konzultácií a pozvaní na kon- energia, ktorá mi dáva silu a chuť byť ich ferencie či semináre je dôsledkom tvojich sprievodcom životom. celoživotných aktivít. Ja som po škole pracoval v Ústave technickej kybernetiky SAV. Vo vedľajšej kancelárii robil Janko Langoš, o poschodie nižšie stál v roku 1991 pri vzniku dnes úspešnej Ferko Mikloško. S ním som veru mal aj konzultačnej firmy FBE a v roku 1995 pri všelijaké spoločné „obchody“. Spolu sme vzniku Nadácie Integra. V roku 2001 odišiel pašovali do Československa kresťanskú do občianskeho združenia D3 – organizácie literatúru. Potom som v 68. neprešiel na na podporu osobného rozvoja, kde sa usiloval akadémii previerkami a dostal som sa do spojiť pragmatickú rovinu potrieb organizácií Výskumného ústavu drevárskeho. s duchovnou rovinou jednotlivca.

„Je potrebné urobiť krok k iným, aby si prežil skutočné šťastie.“

Milan Číčel

Zdá sa, že tvoja viera v silu jednotlivca má korene už v 70. rokoch. V roku 1974 som mal ísť na dva mesiace na stáž do Fínska, no zostal som skoro rok. Tam som sa stretol so študentskou prácou Navigátorov – niečo ako je tu teraz UPC. Bola to pre mňa veľká inšpirácia, lebo koncom 50. rokov, keď som študoval ja, prebiehali v našej cirkvi politické procesy a vo mne to vyvolalo morálny konflikt. Vedel som, že tí, ktorých zavreli, sú dobrí ľudia a že by som mal niečo urobiť proti tým, čo ich zavreli. Nevedel som však čo. Keď som

Článok bol pripravený v spolupráci so Zastúpením Európskej komisie na Slovensku, www.europa.sk, v rámci Európskeho roka aktívneho starnutia a solidarity medzi generáciami 2012.

35


Príbeh

text: lucia laczkó | foto: alan hyža

nota bene 137

2012 november

KOLOTOČ, Z KTORÉHO SA KRÚTI HLAVA

Len pre pobavenie – ide o sociálny byt – čiže pre ľudí s nízkym príjmom... Keby si dali úradníci aspoň toľko námahy a vypustili slovíčko „sociálny“. Je to absolútne na hlavu postavený systém. Poďme počítať: mama Hela dostáva 260 opatrovateľské na Margitku, 35 eur je na diétu, 33 na benzín, 22 eur sú prídavky a 150 má platiť otec výživné. Dohromady do 500 eur. Z toho odrátajme nájom 120, elektrinu 45, ostáva na mesiac okolo 330 eur. Na chlieb s maslom by to hádam stačilo... Ibaže variť treba bezlepkovú stravu. Špeciálna múka – kilo za štyri eurá, špeciálne cestoviny, chlieb, plus príplatky za lieky... O podobných výpočtoch sme písali v októbrovom príbehu. „Každá nečakaná Margitkina hospitalizácia je pre nás nočnou morou. Nie, za tie roky si nezvykla tráviť čas v nemocnici, je jej tam smutno, chodíme ju navštevovať, ako sa len dá, minieme na benzín, ale v tej chvíli to neriešime. Margitka je pre nás obe na prvom mieste. Máme doslova zlomený život. Diagnóza jej zničila zuby, našťastie sa jej uľútostilo jednej pani zubárke a tá jej za symbolickú sumu urobila štyri predné porcelánové zuby. Lenže zuby odchádzajú už aj Hele, musíme šetriť...“ Margitke treba aj ortopedické topánky, chystajú sa do Nitry, kde ich urobia aspoň trošku podľa jej vkusu, veď má sedemnásť, nedá si na seba úplné zrúdy. „Minimálne 50 eur bude doplatok za topánky, kde na to vziať, netuším. My sa už doma z celej situácie naozaj len schizofrenicky smejeme, robíme si srandu, ako sa tu nezmestíme, ako nemáme na šeky, ako nám hrkocú v peňaženke len centy. Nemáme to ružové, no najhoršie je, že už mi nikde nedajú ani úver, aby sme si aspoň trochu zalátali dlžoby. Sme v mínuse a ten sa len prehlbuje. Margitka potrebuje kúpele, musí byť so sprievodom, na to zasa nemáme peniaze... Je to kolotoč, z ktorého sa len krúti hlava. Musíme žiť, no je to ťažké!“

ZLOMENÝ ŽIVOT Bez snov a plánov, so skrytými chorobami, s centami v peňaženke. Tri ženy v stiesnenom byte. Hela je rozvedená mama štyroch dospelých detí. Najstarší syn pomocnú ruku nepodá, jedna dcéra má už svoju rodinu a starostí sama so sebou viac než dosť – je totiž na inzulínovej pumpe. Domácnosť tak tvoria tri baby, mama Hela, dcéra Hela a najmladšia Margitka. V mrňavom kamrlíku je dôvodov na radosť pramálo.

Cvičenie so zlomeninami Debata sa začína tichom. Akosi žiadnej z dám nie je do reči, mama má obavy, čo na zverejnenie príbehu povedia susedia, na akú dávky závisti a ohovárania sa má pripraviť a či vlastne do príbehu ísť. Staršia dcéra Hela má dvadsaťšesť a opatrne naznačí, že vlastne ani nevie odkiaľ začať, lebo sú v totálnej kaši. A sedemnásťročná Margitka sedí v malinkej kuchyni na gauči, na ktorom spáva mama (do izby by sa už nezmestila) a po chvíli prizná, že si nespomína, kedy sa naposledy tešila. A najhoršie je, že tešiť sa vraj ani nemá na čo. Paradoxne má človek navonok pocit, že sa baví s troma zdravými ženami. Diagnózy okato nekričia, v byte nie je nijaká barla, vozík ani iné zdravotné pomôcky. Lenže. Mama je na opatrovateľskom s Margitkou už dlhé roky. Keď mala jej dcéra deväť rokov, sťažovala sa na bolesti v krížoch. Lekári tomu prílišnú pozornosť nevenovali, malá mala nadváhu, takže dôvodom problémov je určite mierna obezita. „Treba s ňou cvičiť, aby schudla,“ opatrne začne mama Hela. Margitka sa ohýnala kadejako, sama chcela schudnúť, každé dievčatko chce vyzerať ako modelka. „Ibaže bolesti neprestávali, naopak, bolo to už neudržateľné a šok prišiel pri hospitalizácii. Dcéra mala päť zlomenín v chrbtovej časti, chápete to? Skoro som odpadla! Tak mne kážu s deckom cvičiť, aby schudla, lebo prečo by sa malo veriť, že ju niečo bolí, a potom mi iní lekári ťukajú na čelo, či som normálna, veď každý pohyb môže Margitke len ublížiť. Bola som zrelá do cvokárne.“ Margitke totiž diagnostikovali ťažký stupeň osteoporózy s patologickými fraktúrami. Chorobu, ktorá je príznačná pre staršie ženy, pri ktorej vekom rednú kosti, telo sa predkláňa dopredu, ženy sa zmenšujú, hrbia. A veľkým strašiakom je pri tejto diagnóze práve zlomenina.

Čakanie na invalidný Po pár týždňoch prevážali tretiačku Margitku do Bratislavy. Zlomením už nemala päť, ale deväť!!! „A to sme už boli iba v nemocnici, čiže tam sa jej doslova lámali kostičky na lôžku. Nič

36

sme nechápali, netušila som, čo nás čaká, ako s dcérkou komunikovať, čo jej sľubovať, čo nie.“ Našťastie, v hlavnom meste si malé dievčatko zobrali do parády špecialisti. Ich verdikt sa ale príjemne nepočúval. Osteoporózu nijaký liek nevymaže, budú sa snažiť udržať ju aspoň v takomto stave, urobia všetko preto, aby zabránili progresu choroby. Ale zaručiť nemôžu nič. De facto to znamenalo, že Margitka je doživotným pacientom, každý pohyb musí robiť premyslene, na diskotéky musí zabudnúť. Nebezpečné je pre ňu čo i len pobehnutie na zastávku autobusu. Musí si dávať pozor, aby do nej niekto nedrgol, aby sa nebuchla, nepotkla, nepricvikla si niekde ruku, nohu... „No hovorte to dievčaťu, ktoré má život ešte len pred sebou.“ Mame Hele sa radikálne zmenil život. Ostala na opatrovateľskom s najmladšou dcérkou, sprevádzala a sprevádza ju všade. Najskôr ležala Margitka päť mesiacov zafixovaná v korzete na ortopédii. Čas sa vliekol slimačím tempom, každá minúta trvala večnosť. Základnú školu Margitka ukončila v špeciálnom režime. Hodina denne na vyučovaní a potom polročné a koncoročné individuál-

"Každý pohyb môže Margitke ublížiť, spôsobiť jej zlomeninu." ne skúšanie. „Na strednú som už ani nešla. Mám sedemnásť, o rok v septembri osemnásť a presuniem sa rovno do invalidného dôchodku. Moje plány? Žiadne. Zamestnať sa niekde? Ako rada by som! Lenže stačí, že len chvíľu stojím alebo sedím, už mi je zle, bolesti sa stupňujú. Nemám predstavu, ako budem žiť tak, aby som sa cítila zmysluplne, aby ma bavilo žiť. Myslím, že čoskoro si vypýtam od sestry jej antidepresíva,“ uškrnie sa Margitka, ktorá každé tri mesiace chodí na týždeň-dva na pozorovanie do bratislavskej nemocnice. „Som tam už inventár, detských pacientov s osteoporózou na Slovensku veľa nie je. Takže som vlastne aj také čudo,“ pokúsi sa o úsmev.

Sestrin strach Staršia sestra Hela pôsobí v trojlístku žien ako hlava rodiny. Je radikálnejšia než ustráchaná mama a dokáže veci pomenovať bez okolkov. Ani netají, že je už asi päť rokov na antidepresívach. „Skúsila som ich vysadiť, ale bolo to katastrofálne. Som sledovaná psychiatričkou a to je dobre. Lieky potrebujem. Poviem vám,

Mama Hela na svoje dcéry nedá dopustiť. Všetky tri bojujú, živoria a cez slzy sa smejú. Každá nečakaná Margitkina hospitalizácia je pre ne nočnou morou.

v našej situácii by sa zbláznil každý. Mne zatiaľ zistili „len“ osteopéniu, čo je taký predstupeň osteoporózy. Margitka aj ja máme ešte celiakiu a ja zatiaľ ako jediná z nás troch aj oficiálne depresiu. Hoci mama by moje lieky potrebovala asi urgentnejšie než ja. Po rozvode rodičov, ktorý bol, bohužiaľ, iba pred troma rokmi, sme vlastne tri zúfalé baby, ktoré prežívajú zo dňa na deň. Ja som na úrade práce, skúsim si podať žiadosť o invalidný dôchodok, aspoň čiastočný, ale viem, že neuspejem. Mám už dosť rečí o tom, ako sa vyhýbam robote. Sakra, viete ako rada by som mala výplatu a pracovala? Brigádovala som za pokladňou v supermarkete – dvanásť hodín za kasou, môj

chrbát kolaboval. K tomu migrény a potom som na pár dní vždy len zaľahla. Teraz vypomáham v hostinci pri štadióne, keď sú zápasy, robím na hodinu-dve čašníčku. Šéf mi zavolá vždy, keď potrebuje. Do mesiaca si zarobím tak 60 eur, vďaka Bohu aj za ne.“ Hela začala mať psychické problémy, keď čoraz častejšie volali záchranku k Margitke. Keď sa aj záchranári báli pohnúť s jej ubolenou sestrou, aby jej nespôsobili novú fraktúru. Margitka kňučala od bolesti a strachu, Hela sa o ňu bála, ľutovala ju, veľmi jej chcela pomôcť a nevedela ako. „Bolo to najstrašnejšie obdobie,“ vyznáva lásku k sestre Hela. O svojom otcovi hovoria málo a opatrne. Rozvod mal byť oveľa skôr, otec dával prednosť alkoholu

a automatom, neriešil, že výplatu treba doniesť domov, že má ťažko choré dieťa. „Kašľal na nás,“ poznamená Margitka a mama Hela prikývne.

Mínus sa prehlbuje Z ich niekdajšieho trojizbového bytu sa kvôli chýbajúcim peniazom presťahovali do mestského dvojizbáku. Potom prišiel rozvod a tri baby s minimálnym príjmom museli zbaliť kufre znovu. Už viac ako rok sa tisnú v niekdajšej ubytovni prerobenej na sociálne byty. Izba štyri krát tri metre, kuchyňa možno tri krát tri, chodbička, v ktorej sa dvaja neotočia a kúpeľňa so záchodom, ktorej stav plače po renovácii. A za toto sa platí nájom 120 eur.

Občianske združenie Medzi nami sa aj vďaka uverejňovaniu príbehov v Nota bene snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii. Možno sa nájde niekto, koho osud mamy Hely oslovil a rozhodne sa pomôcť. Našou snahou je prispieť na kúpeľnú liečbu a možno im na pár mesiacov zaplatiť nájomné za „sociálny“ byt. Nech sa im trochu ľahšie spáva... ĎAKUJEME! Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4 040 218 205/3100 (Ľudová banka). Pripíšte poznámku – Hela. Kontakt na OZ Medzi nami: 0905 910 827 alebo 0905 240 389 (medzinami@zoznam.sk)

Projekt OZ Medzi nami sa realizuje aj vďaka podpore Nadácie SPP, ktorú oslovila práca združenia s konkrétnymi ľudskými osudmi.

37


Proti prúdu

text: nataša holinová | foto: boris németh, .týždeň

nota bene 137

2012 november

Zaťala som zuby a urobila gymnázium. Bolo to utrpenie. V dvadsiatke som maturovala a vtedy som už mala veľké problémy. Nesústredenosť, nutkavé myšlienky. Mala som aj takú poruchu, že som vedela len písať – keď ma vyvolali k tabuli, zasekla som sa a nevyšlo zo mňa ani slovo. Takže ťažkosti sa začali v stredoškolskom období? Nie, v útlom detstve. Stála som v bráne, čakala na mamu a pokúšala sa predstaviť si ju. Zdalo sa mi, že je to moja vina, že to neviem. Tak som to skúšala znovu a znovu. To už boli obsedantné myšlienky. A keďže ma strašili čertmi, namýšľala som si, že mi rastú rohy. Ešte po maturite som zaspávala s rukou na čele. Myslela som si, že je to tik, ale tik nie je motivovaný. Žiadnu dispozíciu v rodine som nevypátrala, také veci sa nehovoria, to nikto nezverejňuje. Raz som bola na liečení, kde bola pacientka, ktorá mala hrôzu zo sôch. Bála sa, že ožijú. Nechcela to povedať ani lekárom. Ja som však bola v takom štádiu, že som to odhodila, a keď som si uvedomila, že je to choroba, bola som ochotná o tom hovoriť.

MUSÍM TO VYDRŽAŤ

Psychiatria, trinásta komnata Medzi slávnych predkov Jely Matuškovičovej-Medveckej patria Terézia Vansová a Janko Matuška. Zázračné dieťa z intelektuálnej rodiny napísalo knihu za niekoľko rokov, ale potrebovalo na ňu celý život. Kým druhí zbierali ohorky, vy ste začali s písaním ako so svojou terapiou. Kedy vám napadlo, že by to mohla byť kniha? Cítila som, že je to slušne napísané, že sa viem vyjadrovať, ovládam slovenčinu, viem povedať súvislú vetu, ktorá má zmysel. Cítila som, že to bude srdcervúce a že to bude šokovať. Strašne rada šokujem. A čím kniha šokuje najviac? Najviac mamou, ale aj scénou, kde teta topila mačiatka. Pamätám sa na to ako dnes. Mama bola veľmi veľkorysá, v záujme dosiahnutia nejakého cieľa ma v tom podporovala a bola ochotná vydať sa napospas tomu, čo som napísala. Len ma prosila, aby som sa nezmienila o jednom detaile, a to som rešpektovala. Všetko ostatné bola ochotná zverejniť. Vidíš, aký si farizej? Ty si predsa tiež len človek, normálny, ako každý iný. Neviem, prečo robíš zo seba anjela, prečo lietaš v oblakoch. Ja viem, že si si pred chvíľou trochu zalietala. Ty na jednom ružovom obláčiku a pani Jarabičková na druhom. Ale už si doma, tak si odlep krídla a posaď sa. Prečo sa vlastne hráš na inú, ako si?

38

Málokto dokáže nahlas povedať takéto veci. Poznám dospelých ľudí, ktorí si nepriznajú, že ich rodič zlyhal, že im v niečom ublížil, a je to zdrojom vnútorného napätia. Ak chce niekto písať, musí byť úplne úprimný. Ešte aj pri spovedi existuje pokrytectvo a človek nepovie všetko. Ale ten, kto píše, musí byť absolútne pravdivý a vydať zo seba všetko, aj to najtajnejšie. Ľudí nezaujíma póza.

lo, ale film, výtvarné umenie a hudba áno. Zo začiatku mi vôbec nenapadlo, že by som tam mohla hrať. Čo vtedy hrali? Oktagon – to je o živote bezdomovcov. Je to druhé divadlo, ktoré robil Patrik Krebs. Teraz sa hrá vaša hra. Kto napísal scenár? Uršula Kovalyk. Je to podľa mojej prvej knihy, sú tam moje dialógy, veľmi málo menila a vybrala to najpodstatnejšie. Urobila to veľmi dobre. Má to necelú hodinku.

Písali ste, aký je postup: najprv nosíte nápad veľmi dlho v hlave, kde dozrieva, a pokiaľ vás nič nevyruší, podarí sa vám hodiť to na papier. Čo je s tým ďalej? Zásadne píšem rukou na papier. Škrtám, škr- „Chodím rada do kina. Chodím do kina snívať. tám, a potom mám svoju pisárku. Rozlúšti aký- Je to pre mňa niečo nedostižné, čím sa môžem koľvek rukopis, dokonca ju to baví. Už mám aj len opájať. Je to ako droga.“ počítač, ale ešte som na ňom nepísala. Musím „Na aké filmy chodíte?“ sa to naučiť. V rámci divadla budeme mať chrá- „Na dobré.“ nenú dielňu a tam sa to budeme učiť. Strašne som chcela ísť na strednú filmovú škoAko sa začala vaša činnosť v divadle? lu, tá by mi sedela. Na vysokú som sa už neodZoznámila som sa s Gustom, ktorý predáva vážila. Keď ma strčili na gymnázium, myslela Nota bene už šestnásť rokov, a on ma tam som, že som tam pochovaná. Mám také heslo: vzal. Na to ma dostal, lebo ja som umelecky musím to vydržať. Hovorila som si to celé detzaložená. Divadlo ma nejako extra nezaujíma- stvo a pubertu, hoci som nevidela nijaký cieľ.

Pred príchodom som si naposledy umyla ruky. Trvalo mi to päť a pol hodiny. Zmeravela mi pritom chrbtica, pomáhala som si neartikulovanými zvukmi a prižmúrenými očami. Ruky som si umývala až po ramená a v takomto rozsahu sa mi to stalo po prvýkrát. Aké ste mali rituály pri umývaní? Na práčke som umývala gumené okraje, lebo sa ich pri vkladaní dotkla bielizeň, čo mi veľmi vadilo. Vyťahovala som ju po jednom, ruky sa mi triasli. Aj pri sprchovaní som mala rituály. Stačilo stretnúť suseda zo starého bytu a musela som absolvovať celý rituál vo vani. Svojich detí som sa nemohla dotknúť, kým som ich neokúpala. A kúpala som ich rovnako rituálne ako seba, čiže: ponoriť vlasy, umyť tvár. Ja som si ponárala aj tvár tak, že šli bublinky, ale im nie, to som sa bála, že ich utopím. Tak som si vynašla taký rituál, že som im tvár poumývala rukou. To ma uspokojilo, nemohla som predsa riskovať, že si utopím vlastné decko. Mám neurózu, nie psychózu, takže sa musím vedieť kontrolovať. Je pre vás problém dotknúť sa cudzieho človeka? Keď sme sa zoznámili, nevedela som, či vám môžem podať ruku. Podľa toho, kto to je. Teraz je to veľmi dobré. Stačí však stretnúť niekoho, kto pripomína napríklad susedov z toho bytu, a musím si nájsť tri dôvody. Tak si jednoducho prikážem, že to musím premôcť. Tri? Priamo to súvisí s číslami. Počítala som všetko, mala som šťastné a nešťastné čísla. Ruky

som si umývala sedemkrát, potom sedemkrát, zase sedemkrát a potom ešte trikrát. Aj dnes čokoľvek počítam, a to je vedľajší príznak. Keď mi niečo vadí, počítam do určitého čísla. Prišla sestra a zastavila mi vodu. Je to to najhoršie, čo sa mi môže stať. Prerušila môj rituál. Splašila som sa, začala som bežať po chodbe. Sestra za mnou. Ryčala som ako pobosorovaná. Scény z nemocníc v knihe sú príšerné. Je to dnes na psychiatriách už lepšie? Nie celkom. Ide o zastrčené liečebne v starých kaštieľoch, kde sú zlé podmienky, chýba kúrenie, sú tam napchatí päťdesiati. To som zažila aj ja. Málo tam preniknú nové informácie a dožívajú starí lekári, ktorí ešte ako mladí nabehli na staré metódy a naďalej ich udržiavajú. Máte spočítané aj to, v koľkých liečebniach ste boli? Nemám, bolo ich okolo dvadsať. V knihe sa spomína pacientka menom Gerda, ktorej sa v predslove poďakoval aj doktor Hašto. Gerda však urobila chybu. Pozvala som ju domov. Práve bola na konci mánie a nútila ma nasilu. Pochytala kohútiky v kuchyni, začala som vydesená sledovať, čo potom chytí, a neodvážila som sa ju požiadať, nech si umyje ruky. Na kohútiky som najháklivejšia.

„Ak chce niekto písať, musí byť úplne úprimný.“ Najmä od vás chcela, aby ste nemali psa na prvom mieste v rebríčku hodnôt. To sa nikomu nepodarí prehodiť. Ako decko som mala najbližší kontakt so psom a milovala som zvieratá, odkedy som sa narodila. Medzi ľuďmi sú jedinci, s ktorými vychádzam dobre, ale beriem ich s rezervou. Zvieratá vždy budem mať na prvom mieste. Len pavúky zabíjam, mám z nich chorobný strach. Prišli nové časy a s nimi reštitúcia. Keď som si otvorila účet, na ktorý mi pribudlo číslo s niekoľkými nulami, cestou domov mi znelo v ušiach: Som milionárka, som milionárka! A ukradomky som sledovala ľudí, či to na mne zbadajú. Nikto nič.

Rozdali ste 22 miliónov korún? Nie všetko, dala som niečo aj na dobročinnosť. Ľutujem, že som nedala útulku pre psov a viac na deti s rakovinou. A boli sme so synmi trikrát pri mori: v Chorvátsku, Španielsku a na Cypre. Ako ste prišli o byt? Z dedičstva som kúpila trojizbový byt a dvojgarsónku som chcela predať. A prišla som o ňu podvodom, ten človek dodnes behá po slobode. Súd trval šesť rokov a skončil sa v môj prospech. Mám na papieri, že mi dlhuje, ale on preukázal, že nemá nič a je nezamestnaný. Od neho vymáham cez exekútora, je to už dvanásť rokov a mám už tretieho exekútora. Raz za pol roka mu napíšu a on preukazuje, že nič nemá. Ešte stále ste mali trojizbový byt. Zvyšok peňazí som dala do BMG a do Drukosu. Keď krachli, zostala som celkom bez peňazí a môj dôchodok je nižší, ako boli výdavky na ten byt. Prepísala som ho na syna, on ho predal. Založil si firmu, ktorá prosperuje dodnes. Svoju knihu budete predávať spolu s Nota bene. Čo budete hovoriť kupujúcim? Sú takí, čo sa na knihu pýtajú a už na ňu čakajú. Ostatným poviem, že je to z nemocničného prostredia, z oblasti psychiatrie. A ak sa spýtajú, kto to napísal, priznám sa.

Krstní rodičia o knihe Zázračné dieťa Jelina kniha je pútavá, čistá, úprimná a taká naozajstná, že s ňou čitateľ prežíva všetky výhry aj prehry a dúfa v šťastný koniec. Tento príbeh bol poctivo odžitý a zaslúži si byť čítaný. Táňa Pauhofová, herečka a krstná mama knihy Pani Jela má veľa skúseností s prežívaním a trápením sa pri obsedantno-kompulzívnej poruche. S mnohým sa zdôverila. Ak bude občas ironická alebo sarkastická voči našej psychiatrii, je to v poriadku. Patrí nám to. Musela prejsť mnohými úskaliami, ktoré dramaticky prežívala. Verím, že teraz po desaťročiach by sa jej dostalo lepšej starostlivosti. Špeciálna vďaka patrí jej manicky rozjarenej spolupacientke, ktorá ju dokázala nahovoriť na to, aby čelila svojmu strachu. MUDr. Jozef Hašto, PhD., psychiater, psychoterapeut a krstný otec knihy

Kniha Zázračné dieťa je dobré čítanie, ktoré Zdedili ste sumu, ktorá stačila na vilku spo- pomáha predajcom dôstojnejšie žiť. Predajná mínanú v knihe. Nedozvieme sa však, ako cena je 6 eur, z toho 3,50 eura ide predajcovi. Kniha vychádza v rámci projektu financoste sa stali predajkyňou Nota bene. Som naivná a mám takú chorobu, že chcem vaného z Blokového grantu pre MVO Prokaždému pomôcť. A naletela som. gramu švajčiarsko-slovenskej spolupráce.

39


foto: archív autorov

Literárium Petra Gettinga

Pochodom vzad „Nikde niet ministerstva útoku. Vojnu robia vždy tí druhí.“ Blížia sa nám sviatky lásky a pokoja, tak vari nezaškodí malá pripomienka toho, čo šírime navlečené do maskáčového mundúra. Aj v 21. storočí máme totiž „našu“ verziu lásky a pokoja. Máme na to aj vlastné ministerstvo tzv. obrany. My sa totiž bránime. Nikde niet ministerstva útoku. Vojnu robia vždy tí druhí. Tak nejako som to písal do svojej novej knihy. Kamoši mi nechceli veriť slová z prospektov dnešnej vojnovej propagandy, ktorá spolu s poľnými kurátmi vymieľa mozgy frázami, že „profesionálny vojak žije neobyčajne aktívny život plný dobrodružstva, je oddaný svojej krajine, jeho povolanie je dôkazom morálnej sily jednotlivca“ alebo: „Sme v klube najlepších. Bojové nasadenie pri obrane hodnôt demokracie kdekoľvek vo svete a čo najefektívnejšia obrana záujmov našej krajiny a jej spojencov pred akýmkoľvek ohrozením. Také je a vždy bude poslanie ozbrojených síl.“ Odkedy sme zrušili povinnú vojenčinu, pokrytecky zatvárame oči, akoby vojna zmizla. Lež za humnami sa zem zalieva krvou naďalej. „Zázraky sa nestávajú, z neba oni k nám nespadnú,“ povedal pacifista Albert Škarvan, na ktorého sme zabudli, podľa nášho zvyku zabúdať na múdrych ľudí a velebiť hlupákov. Netreba hneď žiadať mier na zemi. Ale „odmietnuť poslanie ozbrojených síl“. Nebyť „v klube najlepších“. Prestať platiť dane, z ktorých sa financuje žoldáctvo. Zastaviť kšefty s kazetovými bombami, ktoré vyvážame zo slovenských hájov do sveta, aby trhali deťom ruky, prsty, mrzačili. Bojkotovať akcie dotované armádou. Nedovoliť, aby deťom na pôde škôl prednášali lampasáci so sapíkmi. Zavaliť verejnoprávnu telku, kým nezruší armádny magazín a nenahradí ho magazínom o následkoch vojnového besnenia. Volať sa môže bárs Škarvanoviny. V Albertovej antimilitaristickej knihe Zápisky vojenského lekára sa tiež hovorí: „Cítil som nesúlad medzi vojenskou rovnošatou a dobrým životom. Ale ja stojím pod ochranou moci, ktorá je mohutnejšia ako celá ozbrojená Európa... Bol som rozhodnutý, že slúžiť ďalej nebudem. A prečo nie hneď?“ Peter Getting autor je prozaik a publicista

40

Mimochodom

takmer bodka

2012 november

Veľa ľudí [...] svojich zvyklostí. Jean Cocteau

... Daniela Pastirčáka

Spomienka na to, čo tu nebolo Pamäť je pamäť, no nostalgia je spomínanie na to, čo tu nie je a (možno) nikdy ani nebolo... To, čo tu už nie je, vidíme, keď hľadíme na predmet v čase. Cez to, čo PRÁVE JE, vidíme aj to, čo bolo PRED a čo bude PO. Vidíme predmet v jeho celostnosti, v jeho zrodení i v smrti. Tak je pre nás rozkvitnutá ruža pukom i odkvitnutým semenom. Zrelé ústa, na ktoré vtláčame bozk, sú ústami dieťaťa i ústami mŕtvej... Pestrý gobelín sa rozpadá. Premenlivá vidina sa rozplýva, aby odhalila to, čo NAOZAJ JE (vždy bolo a vždy bude), lebo je MIMO ČASU. A mimo predmetnosti: Najkrajší je predmet, ktorého niet, napísal poľský básnik Zbigniew Herbert. V tejto súvislosti si spomínam na celkom neužitočné udalosti. Udalosť prvá: Noc na Sádku. Prázdny chátrajúci kostol v lese, takmer nedostupný, roky nepoužívaný; holé steny, vylúpený oltár. Priestor osvetlený sviecami, plný

ľudí, ktorí sa tu vzali Boh vie odkiaľ, tóny violončela, slová básní. Sakrálny okamih na mieste, ktoré stratilo všetky znaky sakrálnosti, a práve v tom sa stalo sakrálnom samotným. Udalosť druhá: Krížová cesta Deža Tótha vystavená v inom kostole. Dosky, z ktorých boli reliéfne výjavy vylomené, našiel Dežo na smetisku. Zostali iba tajomné obrysy. Postava Krista zmizla, aby sa zjavilo Jeho svetlo. Svetlo, v ktorom niet otvoru/ všetko je otvorené/ viditeľné zo všetkých strán... Napísal (by) Zbigniew Herbert.

„To, čo naozaj je, vždy bolo a vždy bude, je mimo času.“

... zuzy uličianskej

Všeobecné salašenie Prechádzala som naprieč Slovenskom a zaskočilo ma novodobé salašenie. Naše diaľnice i cestičky sú obklopené reštauráciami, ktoré akoby vznikli v rámci nadnárodnej siete Szallas®. Kamkoľvek sme vošli, všade to vyzeralo veľmi podobne. Ťažké drevené lavice a ešte ťažšie stoly. V každom druhom rohu mala za povinnosť stáť stará singerka, najčastejšie (ktovie prečo) ovenčená zaprášenými sušienkami. Na poličke starý mlynček na kávu spolu s keramickými cukorničkami s nápisom Zucker, prípadne nejaké staré fľaše. Po stenách dynamicky rozvešané cepy či valašky. Kde tu nejaká kožušinka, parožie, na rodovú identifikáciu vchodov do WC použité krojované bábiky. Kde na to mali, tam si dali vyrobiť aj obraz smutného Jánošíka pred zlapaním v originálnom podaní miestneho umelca, prípadne nejaké rezbárske výrobky, ba aj pekné. Čo je na tom zlé? Veď všetky krčmy v Anglicku vyzerajú podobne a americké steakhousy či grécke reštaurácie si tiež nezmýlite s inými. Ale prečo všetky nové reštau-

rácie na Slovensku musia byť v štýle salašov? Nechceli sme sa práve vymaniť z vnímania Slovákov ako národa bačov? Poniektoré sú prerobené ešte zo 70. rokov, ale väčšinou ide o čerstvé stavby. Prečo nikomu nenapadlo vybudo-

„V gýčikoch sa cítime bezpečne doma a cudzinci zas príjemne cudzo.“

vať z dreva aj niečo moderné? Prečo nie je okrem vyprážaného syra a halušiek v menu pri cestách nič vegetariánske? Lebo menšina nemá nárok? Skôr ako hold predkom ide o komerčnú špekuláciu, pretože nostalgia, jednota a známosť predáva. Lebo práve v takýchto gýčikoch sa cítime bezpečne doma a cudzinci zas príjemne cudzo. Je to znak, že sme opäť prijali svoju identitu, alebo sa len bojíme vymyslieť niečo nové?

Vylúštenie z minulého čísla: Skúsenosť je meno, ktoré dávame svojim [chybám a omylom]. O. Wilde Troch úspešných lúštiteľov, ktorí do konca mesiaca pošlú tajničku na jaro@notabene.sk, odmeníme spoločenskou hrou „Slovensko – cestovná verzia“.

Distribučné miesta

• BRATISLAVA O. z. Proti prúdu, Karpatská 10, 811 05 Bratislava, Tomáš Kubiš, Ivan Lorenc, Barbora Žiaranová 02/52 62 59 62, poradcovia@notabene.sk • BANSKÁ BYSTRICA Slovenský červený kríž, Pod Urpínom 6, 974 01 Banská Bystrica, Hana Kliniarová, 048/413 13 35, sus. bbystrica@redcross.sk • ČADCA DCH – Dom charity sv. Gianny, Kukučínova 6, 022 01 Čadca, Katarína Melicháčová, 041/432 40 88, 0918 874 839, charita.cadca@centrum.sk • HLOHOVEC O. z. Pokoj a dobro, Pribinova 51, 900 28 Hlohovec, Pavol Šoka, 033/742 38 27, viera.vavrova@d2u.sk • HOLÍČ N. o. Križovatky – Azylový dom Emauzy, J. Čabelku 3, 908 51 Holíč, Michal Sedláček, 0905 579 087, 034 / 6683110, emauzy@stonline.sk • KEŽMAROK O. z. Hviezda (v spolupráci s MsÚ Kežmarok), Lanškrounská 16, 060 01 Kežmarok, Mária Galdunová, 052/466 02 12, 0905 886 546, komunita@kezmarok.sk • KOŠICE ADCH – Charitný dom sv. Alžbety, Bosákova ul., 040 01 Košice, www.charitakosice.sk, Šiba Jozef, kontakt: 0903 982 652, jozef.siba@gmail.com • LEVICE O. z. Miesto v dome, Sama Chalupku 7, 934 01 Levice, Ľubica Prištiaková, 036/622 15 86, mvd@miestovdome.sk • LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ Informačné centrum mesta Liptovský Mikuláš, Námestie mieru 1, 031 01 Liptovský Mikuláš, Bc. Jana Piatková, j.piatkova@mikulas.sk, +421/44/551 45 41 • MALACKY N. o. Križovatky – Azylové centrum Betánia,

Ľudovíta Fullu 16, 901 01 Malacky, Lenka Hornáčková, 034/7722457, 0908 461 988 acbetania@orangemail. sk • NITRA DCH – Dom charity sv. Rafaela, Samova 4, 950 50 Nitra, www.charitanitra.sk, Andrea Rončková, 037/772 17 92, 0907 451 771, rafael.charita@gmail.com • NOVÉ ZÁMKY Betlehem, M. R. Štefánika 10, 940 01 Nové Zámky, Kornélia Magyarová, 0905 427 209, Béla Magyar, 0918 497 688, belamagyar@zoznam.sk • PIEŠŤANY ÚZ Domum, Bodona 55, 921 01 Piešťany, Eva Papšová, 033/ 772 76 87, 0915 400 577, domum@kios.sk • POPRAD ZSS – O. z. Korene (v spolupráci s MsÚ Poprad), Levočská 51, 058 01 Poprad, Marcela Michalková, 052/772 42 09, 0910 890 488, socialne@msupoprad.sk • SENICA N. o. ZSS Senica, Štefánikova 11/B, 905 01 Senica, Martina Snopková, 034/622 84 56, 0903 764 072, snopkova@zsssenica.sk • TRNAVA ADCH, Hlavná 43, 917 01 Trnava, www.charitatt.sk, Zuzana Ryšková, 033/533 31 59, 0910 788 031, battarci.charita@stonline.sk • VRANOV NAD TOPĽOU ADCH – Charitný dom pre mládež, Lúčna 812, 093 01 Vranov nad Topľou, Beáta Bronišová, 057/44 3 15 78, 0904 981 536, chdmvranov@zoznam.sk • ŽILINA DCH – Dom charity sv.Vincenta, Predmestská 12, 010 01 Žilina, Gabriela Huliaková, 041/724 47 95, 0918 314 197, dchvincent.za@gmail.com

SPONZOR KRÍŽOVKY INZERCIA

41


POULIČNÉ BLUES

text: jozef – 1828 – terno petržalka

nota bene 137

2012 november

text: dagmar gurová | foto: foto: vlado šimíček, SME

fotoportrét

UŠĽACHTILÉ TRIEDENIE ODPADU Vážení čitatelia! na ktorom bolo vyrazené moje predajné Musím vám napísať niečo o ušľachtilej číslo – teda také, aké mám na preukaze. činnosti, akou je triedenie odpadu. Malo by „A to odkiaľ máš?“ opýtal som sa. „Z konbyť samozrejmosťou, že si chránime životné tajnera,“ povedal. „Potrebujem zarobiť na prostredie. No triedenie má dopad aj na víno a cigarety a idem preč.“ dobré meno predajcov vášho Nota bene. Bol som tak naštvaný, že som mu chcel dať Falošní predajcovia nemajú preukaz po hube a ten časopis mu zobrať, no kúsok a predávajú staré čísla. Znižujú tým odtiaľ boli jeho kumpáni. Čuduj sa svete, dôveryhodnosť poctivých predajcov. darilo sa mu lepšie ako mne! Sto čertov A odkiaľ berú staré čísla Nota bene? Pred- vo mne! Tak ja tu stojím poctivo od rána sa z tých modrých kontajnerov, určených a on si príde a ako keby ruku natrčil. Že vraj na zber papiera. Preberajú papier a čo časopis má posledný a nemôže ho predať. tam nájdu? Časopis, ktorý ste si kúpili, Takže, milí čitatelia: ak budete triediť odpad, prečítali a svedomito vytriedili. Oni ho skúste časopis roztrhnúť na polovicu. Je to vyberú a s tým jedným Nota bene fungujú jeden z krokov, ako zabrániť duplicitnému ešte veľmi dlho. predaju časopisov falošnými predajcami. Vy Dokonca sa mi stalo, že nemali staré číslo, k tomu môžete výraznou mierou prispieť. ale aktuálne. Skoro ma porazilo, keď som vi- Trieďte odpad a trhajte. Vďaka. del jedného takého „predajcu“ s časopisom, Jozef INZERCIA

ANKA ZHÁŇA PRÁCU A AUTO Časopis Nota bene začal vychádzať v septembri 2001. Vydáva ho občianske združenie Proti prúdu ako svoj hlavný projekt na pomoc ľuďom, ktorí sa ocitli bez domova alebo im hrozí strata ubytovania z finančných dôvodov. Cieľom je aktivizovať bezdomovcov, pomôcť im získať sebaúctu, dôstojný príjem, pracovné návyky a sociálne kontakty. Úlohou Nota bene je tiež kampaň na pomoc ľuďom bez domova. Predajca časopisu musí byť registrovaný v niektorej z distribučných pobočiek Nota bene. Pri registrácii dostane 3 kusy časopisov zdarma. Všetky ostatné si kupuje za 0,70 eura a predáva za plnú sumu 1,40 eura. Je povinný nosiť preukaz predajcu a dodržiavať pravidlá predaja (Kódex predajcu na str. 2). Ak zistíte, že niektorý predajca porušuje kódex, prosím informujte nás na doleuvedených číslach. O. z. Proti prúdu poskytuje svojim klientom ďalšie služby: sociálne a právne poradenstvo, zdarma využitie telefónu a počítač s internetom na hľadanie práce, príspevky na zdravotné potreby a voľnočasové aktivity. Viac na www.notabene.sk. Časopis Nota bene je registrovaný na Ministerstve kultúry SR pod číslom EV 3665/09 ISSN 1335-9169. O. z. Proti prúdu je členom siete pouličných časopisov INSP, organizácie FEANTSA a Slovenskej siete proti chudobe. Vydavateľ: O. z. Proti prúdu IČO: 360 68 781, č. účtu: 266 34 750 14/ 1100 Tatrabanka, www.notabene.sk. Manažment projektu: riaditeľ Bc. Martin Opeta, 0907 197 908, martin@notabene.sk, zástupkyňa riaditeľa Mgr. Sandra Tordová, 0905 143 651, sandra.tordova@gmail.com. Redakcia: šéfredaktorka Mgr. Sandra Tordová, redaktorka Dagmar Gurová, 0915 779 746, dagmar.gurova@notabene.sk, editorka Ada Jung. Grafické spracovanie: Mgr. art. Pavol Čejka. Jazyková korektúra: Workaholic culture. Lito a tlač: typocon, bind print s.r.o. Inzercia: Jaroslav Šipoš, 0911 214 411, jaro@notabene.sk. Administratíva: Fabiola Mokrá. Fundraising, PR: Zuzana Pohánková, 0917 275 812, zuzana@notabene.sk. Streetwork s predajcami Nota bene: Peter Kadlečík, 0907 733 388, peterkadlecik@notabene.sk.

42

Tri kilometre denne prejde Anka medzi uby- daj Nota bene osem hodín denne sedem dní tovňou a miestom, kde predáva Nota bene. v týždni sa totiž u nás nepovažuje za prácu. Sama na vozíku prekonáva križovatky, elek- Ankin príbeh uverejnený 29. 9. v denníku Sme ukátričkové koľaje aj vysoké obrubníky. Autá za- zal, že mnohí to vidia inak. Vďaka spontánnej poparkované na chodníku odvážne obchádza moci čitateľov sa nazbieralo už 1753 eur, čo nám po frekventovanej ceste. Do električky sa umožní dať upraviť prevodovku v bežnom aute s veľkým vozíkom nedostane, a tak nemá na automatickú. Už nám chýba len to vozidlo. „Oslovujeme spoločnosti, ktoré by mohli Anke inú možnosť. Alebo predsa? V aute upravenom na automa- darovať osobné auto nie staršie ako päť rotickú prevodovku by sa presúvala bezpečne a kov,“ hovorí šéfredaktorka Nota bene Sandra pohodlne aj s amputovanou nohou. Príspevok Tordová. „Ak vaša firma alebo zamestnávateľ od úradu práce však napriek svojmu postih- obnovuje svoj vozový park, ponúknite nám vynutiu nedostane. Nespĺňa podmienky – pre- radené auto za symbolickú cenu. Ďakujeme!“

Za podporu – finančnú i ľudskú veľmi ďakuje aj Anka. „Pristavilo sa pri mne veľa ľudí. Predala som o 50 časopisov viac ako v iné mesiace.“ Hoci už má svojich štamgastov, nechce sa zaseknúť pri predaji Nota bene. Vytrvale zháňa inú prácu. „Hľadám hocičo, kde neprekáža vozík. Prispôsobím sa, naučím sa, čo bude treba.“ Anka chce za každú cenu ostať aktívna. Práca je nutnosťou aj preto, aby uživili seba aj chorého syna. Inzeráty a pátranie cez známych zatiaľ zlyháva. Ak by našla prácu a auto staré do päť rokov, prispel by jej naň aj úrad práce. Ak viete Anke pomôcť, ozvite sa nám na e-mail zuzana@notabene.sk.

43


Profile for Proti prudu

Nota bene 137 november 2012  

Nostalgia

Nota bene 137 november 2012  

Nostalgia

Advertisement