Page 1

kupujte iba od predajcu s preukazom

134 / 2012

miesto pre číslo preukazu predajcu

júl

1,40 polovica pre predajcu

bezstarostná jazda Príloha: letné hudobné festivaly


nástenka pozor!

Nenechávajte si pre seba, ak vám niektorý z predajcov zdvihne náladu, alebo naopak, adrenalín. Pošlite nám SMS na číslo

0915 779 746

nota bene 133

08.06. 2012 11:55 Dobrý deň. Rada by som touto cestou popriala všetko najlepšie k narodeninám nášmu milému pánovi predajcovi z Nového Mesta nad Váhom. Predáva pred optikou. Je to veľmi milý pán a zo srdca mu želám len to najlepšie. Lenka

28.05. 2012 19:10 Dobrý deň. Aj my v Podlaviciach v BB máme príjemnú slečnu, čo predáva Nota bene s číslom 008. Máme ju s dcérou veľmi rady.

09.06. 2012 23:29 Dnes som na výlete v Piešťanoch neodolala milej panej, predajkyni č. 17. a kúpila som si skvelý časopis. Prajem veľa úspechov v živote.

29.05. 2012 09:45 Pravidelne kupujem Nota bene od predajcu č. 197 pri tržnici v Nitre. Je vždy milý, slušný. Prajem mu veľa zdravia a šťastia, nech sa mu darí. Redakcii všetko naj praje Dana

10.06. 2012 22:37 Pravidelne kupujeme aj s dcérou Nota bene od predajcu 1301 pred Tescom Hron. Ďakujeme za jeho milé slová a vždy dobrú náladu. Pomohol mi dokonca odniesť ťažký nákup. Želám jemu aj všetkým milým predajcom veľa prajných ľudí a všetko dobré. Viera

29.05. 2012 19:19 Dobrý podvečer. Minulý víkend som si od veľmi milého pána na Food festivale na Bratislavskom hrade opäť kúpila váš časopis. Všeobecne mám s oficiálnymi predajcami dobré skúsenosti, sú slušní. Práve naopak je to s tými, ktorí sa za nich len vydávajú a bez preukazu doslova vnucujú časopisy ľuďom. Takých som stretla teraz hneď troch na železničnej stanici v BA. Viem, že na to upozorňujete, ale dá sa proti nim aj inak zakročiť? Zuzana 02.06. 2012 15:47 Pozdravujem predajcu 2259 pri Tescu na zastávke Rajská v Bratislave. Vždy je veľmi milý a zlepší mi náladu. Želám veľa síl a zdravia. Marek 08.06. 2012 10:29 Touto cestou by som chcela vyjadriť úctu panej s registračným číslom 17, ktorá predáva Nota bene v centre mesta. Je vždy slušná a milá. Vážim si ju. Hana, Piešťany

inzeráty predajcov Hľadám chatku na prenájom. Elektrina, voda (aj zo studne), WC (aj suché). Postrážim + mesačné nájomné cca 65 €. Najlepšie v časti Bratislava I., II., III. Mám strážneho psa + dvoch domácich psíkov. Kontakt: 0902 203 264, Ingrida Hľadám chatku na prenájom. Aspoň dočasne. Mám 46 rokov a som sama. Chatku postrážim a môžem zaplatiť 50 eur / mesiac. Alžbeta, kontakt: 0902 101 572. Ďakujem.

BLAHOŽELANIE Blahoželám predajcom Janke a Ľubošovi Vorsovcom, ktorí 16. júla oslavujú prvé výročie sobáša. Zablahoželať im môžete aj na ich predajných miestach v Tržnici na Trnavskom mýte.

Naozaj zapálený Ste jediné periodikum, ktoré kupujem a celé ho prečítam. Vždy sa teším na nové číslo. „Psychologické" číslo bolo výnimočne vydarené, človek sa teší, keď si prečíta niečo iné, o čom ani netušil, ako to funguje. Veľmi pekne vám za to ďakujem. Fundované informácie podané zrozumiteľne u nás chýbajú. Aj cestopisné príspevky sú výnimočné. Držím palce celému tímu. Farkašová Keď sa hovorí o bezdomovcoch, málokto si predstaví spisovateľku. Naša predajkyňa Jela Matuškovičová premenila svoj život na knihu Zázračné dieťa. Teší nás, že môžeme medzi ľuďmi bez domova objavovať talentovaných žonglérov so slovami. Od roku 2006 remieňame ich rukopisy na knihy, ktoré pomáhajú. Pomôžte nám vydať už 4. knihu Nota bene darom aj vy na náš účet: 266 347 5014/1100 Tatrabanka, VS: 4444 alebo online na www.notabene.sk. Meno každého darcu uvedieme v knihe. Ďakujeme!

Kódex predajcu

K ó d e x KUPUJ Ú CE H O

1. Predajca nosí preukaz so svojím registračným číslom a fotografiou pri predaji na viditeľnom mieste. 2. Predajca predáva časopisy označené číslom zhodným s registračným číslom uvedeným na preukaze. 3. Predajca predáva časopis na určených predajných miestach, najmä na mieste pridelenom predajcovi a uvedenom na jeho preukaze. 4. Predajca predáva časopisy za oficiálnu cenu uvedenú na titulnej strane časopisu. 5. Predajca predáva časopisy spôsobom, ktorý neobťažuje okoloidúcich (je triezvy, čistý, upravený, slušný). 6. Predajca sa zdržuje na predajnom mieste bez detí do 16 rokov.

1. Preverte si preukaz predajcu, na ktorom je uvedené registračné číslo, fotka. 2. Kupujte časopisy označené čislom zhodným s registračným číslom uvedenom na preukaze predajcu. 3. Predajcu si starostlivo vyberte. 4. Neplaťte viac, ako je uvedené na časopise, pokiaľ sa tak sami nerozhodnete. 5. Zoberte si svoj zaplatený časopis. 6. Časopis po prečítaní darujte alebo znehodnoťte tak, aby sa nedal znova predať.

PARTNERI PROJEKTU

Hľadám akúkoľvek brigádu, aj práce na záhrade a okolo domu. Joshua, 0944 065 883.

Peter Andy Hric robil kaskadéra v hollywoodskych vychytávkach, má kaskadérskeho Oscara a bojí sa pádov z výšok.

14

7

TÉMA všetko neprezradím, aby mama netŕpla

Priťahujú ju miesta, kam by sa bežný turista neodvážil. Cestuje sama a viac než pamiatky ju zaujímajú obyčajní ľudia.

19

retro prvý beatnik na ceste

festivalové leto každý festival má svoje naj

Jaroslav Hašek písal zo svojich „tripov” originálne cestopisy a z bláznivých ciest po Európe nevynechal ani Slovensko.

Prišlo leto a každý víkend sa koná nejaký dobrý festival. Máme pre vás ich prehľad a pomôžeme vám vybrať si z nich.

26 ľudia

29

na ceste za slobodou

pútnik v kraji divokých šokci

Blázni do života, ktorí nikdy nezívajú a nehovoria banálnosti. Spoznávate opis beatnikov od Jacka Kerouaca z kultového románu Na ceste?

Ak sú dvaja, niet úniku. To, čo nasleduje, tu nazývajú „bušó sendvič“. A na rok z toho bude malý bušó, smejú sa.

zostavil Peter Michalko

TOTO VYDANIE NOTA BENE PODPORILI AJ

editoriál VEĽKÉ STAROSTI POKRÁJAJME NA KÚSKY Repeťácky šláger nás vyzýva, aby sme zahodili svoje starosti. „Vaše starosti na moju hlavu“, sľuboval bilboard jedného kandidáta na starostu Bratislavy. Zdá sa, že bez starostí by nám bolo lepšie. Zaujímavý pohľad ponúkajú príbehy troch ľudí. Jedným z nich je Rožňavčan, ktorý už niekoľko rokov opravuje výtlky na cestách. Svojpomocne. Jeho známa sa dolámala na bicykli, keď zapadla do jednej z dier na ceste. Keďže tí, čo to mali riešiť s vecami nepohli, postaral sa o to sám. Naučil sa od známeho miešať betón a po nociach plátal okolité cesty. Pre mnohých sa stal hrdinom. Iní v tom videli snahu o medializáciu či balansovanie na hrane zákona. V každom prípade sme sa mnohí zahanbili pred touto ukážkou akčnej zodpovednosti v praxi. Žiadna verejná oslava sa nekonala v prípade popradského dôchodcu – muža, ktorý sadil stromy. Už roky sa dobrovoľne staral o zeleň na sídlisku. Akčný sused na neho zavolal políciu. Vysvitlo, že na to potrebuje povolenie. Chcel dokončiť prácu, aby stromček nevyschol, no muži zákona ho sotili na zem a odviedli v putách. Postarať sa, aby veci fungovali, je niekedy odvážny čin. Dokonca občas aj smrdí. Nedávno sme zistili, že náš známy po večeroch píli veľké kusy nepotrebného nábytku, ktoré susedia nechávajú pri smetiakoch. Nadrozmerný odpad smetiari neodnesú, no malé napílené kúsky sa elegantne zmestia do kontajnerov. Spomenula som si na Emila, arabského majiteľa taxislužby, ktorý hovoril, že starosti sú ako veľký chlieb – naraz ho nemáš šancu zjesť. Treba ho pokrájať na kúsky a postupne prehltnúť. (Vďaka tomu vraj žijú so svojou ženou šťastne viac ako 32 rokov.) Zdá sa, že o našu jazdu bez starostí sa vždy musí niekto postarať. Ten niekto prekvapivo často môžeme byť práve my. Spomenuté príbehy ponúkajú niekoľko receptov: Buď viac akčný a menej ustaraný. Nečakaj vďaku. Veľké kusy rozdeľ na drobné. Sandra Tordová šéfredaktorka P.S.: Prajeme vám parádne leto.

HLAVNÍ PODPOROVATELIA PROJEKTU NOTA BENE

V ďalšom čísle s témou NEUVERITEĽNÉ nájdete: Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny

Pomáhame slabým aj silným

2

4 ROZHOVOR

vaše listy

z obsahu

2012 júl

Neuveriteľná dvojka

Daň za moju blbosť

V Pandorinej skrinke

Vladimír Balla je fantastický spisovateľ a Jacek Bukowski zasa jeho „fantastičny“ poľský prekladateľ. Neuveriteľnú dvojicu vám predstavíme prostredníctvom dvoch rozhovorov a jedného autentického postrehu.

Užíva si a nechápe, prečo sa kedysi naháňal, rozčuľoval a snažil sa zarobiť veľké peniaze. To, čo do neho štát investoval v rámci liečby, sa dnes snaží splácať aj prácou v prospech iných. Jozef Václav zvíťazil nad rakovinou.

Sú to fámy a vymyslené príbehy? Prečítajte si autentické zážitky z regresnej terapie, ako sa dnes moderne nazýva jedna vetva hypnózy. Výhonok, ktorý by mnohí terapeuti, lekári i nelekári, najradšej hodili do ohňa.

3


rozhovor

text: ada jung | foto: archív p. a. hric

nota bene 133

2012 júl

točilo s hlavnou kamerou, s hlavným režisérom a s hlavnými hercami a ďalší týždeň s druhým režisérom a druhou kamerou. Koľko hodín denne? Normálne je to desaťhodinový deň s hodinovou pauzou. Pri Gladiátorovi sme ale na nakrúcanie cestovali o tretej v noci, potom ešte hodinu autobusom do púšte – bol mráz, potom nás špinili a krvavili, aby sme správne vyzerali. Kostým bol jednoduchý, tuniky a opasky, ale keďže sme hrali všade a všetko, museli sme zakaždým vyzerať inak. O siedmej sme už boli na pľaci, vtedy prišiel aj hlavný štáb, ale robotníci, catering a maskéri tam boli už od šiestej. O ôsmej sa začínalo točiť a ťahalo sa, kým bolo svetlo, dvanásť hodín. Asi o desiatej sme padli do postele a ráno o tretej zas... Je ťažké robiť vierohodné dablérske scény? Koľko záleží na šikovne umiestnenej kamere a koľko na vašom herectve? Treba byť hlavne pohybovým hercom. Dablér sa chodí pozerať na pľac, ako sa jeho herec hýbe. Pozerá sa, ako sa hýbe na kaskadérskych skúškach, ako sa hýbe, keď jazdí na koni, aby skrátka vyzeral ako on. Člen elitnej jednotky armády USA vo filme Čierny jastrab zostrelený.

BOLESŤ JE LEN CHOROBA, KTORÁ OPÚŠŤA TELO

CELÝ ZAPÁLENÝ Peter Andy Hric robil kaskadéra v hollywoodskych vychytávkach, pozná najznámejších režisérov a herecké hviezdy, za film Robin Hood má kaskadérskeho Oscara – cenu Taurus a najviac sa vždy bál pádov z výšky. Bolo náročné prebojovať sa do Hollywoodu? Začiatky boli pomalé, v bývalom „východnom bloku“ veľa kaskadérskej roboty nebolo, naši kaskadéri ani nejazdili na koňoch. S tovarišstvom sme preto začali trénovať kone a najprv sme sa cez Slovkoncert dostali do Talianska na vystúpenia. Prelom nastal v roku 1993, keď sme sa dostali na nakrúcanie Troch mušketierov vo Viedni. Bola to koprodukcia USA, Veľká Británia, Rakúsko. Poslali anglického koordinátora Paula Westona, aby sa na nás pozrel. Veľmi sme sa mu páčili, vybral si nás a tým pádom mal robotu uľahčenú. Lebo pri filme sa všetko najprv trénuje, potom skúša na pľaci a potom natáča, a my sme už mali všetky boje nacvičené. Najprv sme boli komparzisti, na pľaci nám povedal – odtiaľto sem mi to vykryte. Ale behom týždňa sa všetko zmenilo. Anglických kaskadérov poslal domov, lebo neboli aj šermiari a my sme robili aj hlavných dablérov.

4

A váš osobný prelom? Keď sa na Slovensku točilo Dračie srdce, režisér Rob Cohen zrazu povedal, no načo máme volať Ole Thorsena – to bol dánsky herec, kaskadér a kulturista v jednom – keď nevie jazdiť? Aj tak to bude musieť urobiť Andy. Thorsen by len prišiel a umrel, tak nech to všetko urobí Andy. To bolo moje prvé stretnutie s Robom Cohenom. Pred piatimi rokmi som ho zasa stretol v Číne na Múmii 3. Keď sú s vami režiséri spokojní, volajú si vás stále. Jednotlivo aj celé tímy. Teraz chodievam sám, ale už robím horse mastera – šéfa koní a popri tom občas kaskadéra a herca. Čo robí horse master? Musím vybrať a zohnať kone, natrénovať ich a natrénovať hercov s koňmi – dajú mi na to mesiac, dva. Keď treba, vyberám dablérov na bojové scény, čiže tým pádom zasa vyberám našich zo Slovenska.

Hollywoodske produkcie majú prísne sledovaný rozpočet, strážia si každý filmovací deň, aby sa nakrúcanie nepredražilo. Väčšina divákov ani netuší, čo všetko sa pre to robí. Napríklad kaskadéri majú osobitného režiséra. Je to tak? Áno. Kaskadérov má na starosti stand koordinátor a potom režisér tzv. druhého štábu, druhý režisér, ktorý je väčšinou tiež bývalý kaskadér. Inak mnoho z nich sa stalo skutočnými režisérmi alebo hercami, napríklad Bad Reynolds. Ale niektorí režiséri si chcú natočiť všetko sami, tak si natočia mastre – veľké scény, a potom povedia režisérovi druhého štábu toto a toto mi chýba a ide sa! Keď je druhý režisér ambiciózny, tak natočí aj viac, aby sa prezentoval robotou a keď je veľa peňazí, natočí to aj celé znovu a pridá trošku svojej kreativity. Ako to vyzeralo pri nakrúcaní Gladiátora? Boli sme tam päť týždňov. Scénu prvého tréningu a vystúpenie v aréne potom, čo gladiátor ušiel do Afriky, sme trénovali asi tri týždne. Týždeň sa

Funguje to aj opačne? Príde sa herec pozrieť, či je dablér dosť dobrý? Chodia len v rámci tréningov, keď dablér učí herca jeho scény až do okamihu zastúpenia. Prúser je, keď je dablér pohybovo lepší ako herec. A to sa stáva. Je pravda, že niektorí akční herci robia väčšinu scén sami? Nie. Aj keby na to mali, poisťovne nepustia. Keď sú napríklad tvrdé zrážačky na koni, pády z koňa – neexistuje. Niekedy herca možno požičajú, aby sa do konkrétnej scény dotočila jeho tvár, ale ak nejaký herec tvrdí, že sa nenechá zaskakovať... A keď nejde o bojovú scénu? Dokázal Tom Cruise v Mission Imposible 1 naozaj udržať celé telo rovnobežne so zemou, balansujúc na oceľovom lane? Zdanlivo udržiaval rovnováhu len na lane upevnenom na opasku v oblasti chrbta. Ale pod šatami mal skrytý celý postroj, výstuž od hrude po kolená, na ktorej v podstate ležal. Toto sú väčšinou veci, čo sa točia na zelenom pozadí. Okolo nič nie je, potom mu pridajú sto metrov hĺbky, výšky alebo šírky a je to. Ale Cruisa kaskadéri chvália, že je dráč. Jackie Chan, keď som s ním robil Zakázané kráľovstvo, mal 52 rokov a robil takmer všetko sám, len na najhoršie scény mal dabléra. Verí svojmu tímu, ktorý mu na štyroch žeriavoch urobí takú pavučinu laniek, že na nich môže visieť desať ľudí, ale obsluhujú to len traja. Asi radšej nebudeme brať čitateľom ilúzie o ďalších hercoch. Spomenuli ste poistenie. Nie je to tak, že kaskadérov poistiť nechcú?

Parádne (maskérske) zranenie z bitky o Kerak vo filme Kráľovstvo nebeské.

Len za strašné peniaze. Takže my jednotlivo ani poistení nie sme, len vrámci poistenia celého štábu. Hongkongské produkcie majú určite nižší rozpočet ako hollywoodske. Odráža sa to aj pri nakrúcaní? Je iné? Pri nakrúcaní Zakázaného kráľovstva, kde sa prvýkrát spolu stretli Jackie Chan a Jet Li, som robil aj šéfa koní. V európskom a hollywoodskom

„Pri nakrúcaní Johanky z Arku sa ľudia naozaj bili.“

Vznikol z toho chaos? Čo chaos! Tam sa stalo to, že sa ľudia naozaj bili! Lucovi sa to páčilo, lenže potom každý tretí deň vozili 800 nových komparzistov. Stali sa také veci, že trebárs francúzski kaskadéri si vyhliadli niekoho z komparzu, išli po ňom a zbili ho. My sme to videli a povedali sme si, sviniari, teraz im to naložíme. Normálne, regulárne sme sa bili. Na pľaci boli aj vrtuľníky a sanitky, zašívalo sa rovno na pľaci. Dospelo to až do takých situácií, že my kaskadéri sme hercov, ktorí ako jediní museli mať podľa scenára choreografie, obkolesili a chránili vlastnými telami pred rozzúrenými komparzistami.

filme sa robia bojové scény tak, že sa celé nacvičia, natočia na pľaci, potom sa robia detaily hercov. Ale títo nemajú žiaden plán, tvorí sa na mieste. Prídu na pľac, poobzerajú sa, všade sa motá strašne veľa ľudí a tí všetko nachystajú podľa náhlej inšpirácie režiséra. Na nejaké miesto postavia stenu, ktorá sa bude prerážať – a uvidí sa potom. Ale napriek tomuto štýlu išlo všetko podľa plánu. Sú majstri v lankách. My používame na lanká všelijaké zámky a oni porobia uzlíky a hotovo.

Utrpel aj niekto zo štábu? Luc si pri dobíjaní hradu vymyslel most, ktorý bol široký len asi tri metre. Postavil tam kameru, kameramana a asistentov a pred nich dal kaskadérov so štítmi tak, aby tvorili špic. Na nich robili nájazd jazdci na koňoch a na tom špici sa mali začať rozdeľovať. Myslel si, že sa všetci pekne pomestíme, ale čo myslíte, kto doplatil? Kameraman letel dolu štyri metre do bahna. Mohol sa aj zabiť.

Nakrúcali ste niekedy bojové scény bez prípravy? Celá Johanka z Arku sa točila tak. Luc (Luc Besson, režisér – pozn. red.) došiel na pľac a povedal: Nechcem vidieť žiadne choreografie. Musí to byť naturálny boj. Postavil kameru a chcel hneď päťminútový boj.

Asi si ten film pozriem znovu. Natáčali ste aj scény s ohňom? Tie sa mi vždy zdajú najhroznejšie. Jasné, robil som scény s ohňom. Do určitej miery sú zabezpečené. Ak má horieť celé telo, natriete sa nehorľavým gélom, máte na sebe kombinézu, mokrý odev z chladničky, namočený v géli a

5


nota bene 133

2012 júl

text: dagmar gurová | foto: archív j.č.

Téma

namiesto hlavného hrdinu padal z výšky desiatich metrov. Nebolo mi všetko jedno, najmä pri bitke tesne pred pádom – odohrávala na úzkej doske bez istenia. Pri páde som už mal lanko a mal som dopadnúť na stôl, ktorý sa podo mnou rozláme. No pre drobné zmeny s kostýmom som nedopadol podľa pôvodnej skúšky, ale na hlavu a na chrbát. Mal som chrániče, ale aj tak som bol dobitý.

Andy Hric v thajskom vysokorozpočtovom filme Veľký kráľ Naresuan.

kostým. Ak má horieť aj tvár, odleje sa maska a je v nej malá dierka, cez ktorú dýchate a dve ďalšie, aby ste videli. Raz som bol celý zapálený a na nohe som mal pripevnenú malú kyslíkovú bombu, aby som mal čo dýchať. To je strašná klaustrofóbia. Kam sa od vašich začiatkov posunuli kaskadérske techniky? Kedysi sme v scénach, kde sa lieta, kde sú výbuchy, používali trampolínu. To bolo náročné na časové zosúladenie, lebo keď sme doskočili na trampolínu, musela súčasne nastať explózia, takže dosť záležalo na tíme špeciálnych efektov. Teraz máme šlapátko, na ktoré keď šliapnete, zároveň s explóziou vás vyhodí do vzduchu. Lanká sa používajú v prípade, keď potrebujeme letieť sedem metrov, bez nich to nejde. Používajú sa aj pri pádoch do krabíc alebo airbagov. Niekedy nemusí ísť o úplný dopad, len o pád, vtedy nás lanko zastaví tesne nad zemou a urobí sa strih. Môže sa ale stať, že sa niečo zle vyráta a dopadneme na zem. Stalo sa vám niečo také? Mne nie, ale v Anglicku si jeden kaskadér dolámal obidva členky. Mal dopadnúť na korbu idúceho nákladného auta. Ukázal mi záznam jednej skúšky s vrecom, ktoré má rovnakú váhu ako kaskadér. Dopadlo presne tam, kam malo. Ale keď išli naostro, rigger, mechanik, ktorý cez systém kladiek narábal s lankami, čímsi pohol, a potom to urobilo rozdiel pár metrov, takže kaskadér dopadol z ôsmich metrov na rovné nohy za auto, namiesto na matrace na korbe. Steny, ktoré prerážate, sú z papiera? Používa sa polystyrén, bazové drevo, cukrové sklo. Sú aj normálne sklá, podobné autosklám, sú trieštivé a úlomky z nich nie sú ostré. Ich rozbitiu sa pomáha drobnými vpichmi, v ktorých je

6

explozívny materiál. A zasa ide o súhru, lebo je to človekom riadená explózia a musí nastať presne v sekunde, keď kaskadér do skla vletí. Mali ste vážnejšie zranenie? Mal, ale paradoxne nie priamo z točenia. V Českom raji sa točil seriál pre deti, robil som šéfa koní a zároveň som niečo aj hral, ale v ten deň sme mali voľno. Zobral som kone na tréning, ale potom sme išli na pivo a ja som koňovi povolil sedlo, nech si oddýchne. Zabudol som na to a keď sme sa vracali na pľac, v zákrute som vyletel a vrazil hlavou do dodávky. Na röntgene nič nenašli, síce som mal otras mozgu, ale film som dokončil. O pol roka mi začala ochrnovať pravá strana tela. Až vtedy mi na cétečku našli zlomený stavec a zacviknutý nerv. Keď vidím bojové scény s koňmi, vždy sa o ne bojím. Stačí, aby sa zranili a musia ich utratiť. Zahynie kvôli filmom veľa koní? Ešte tak tridsať rokov dozadu sa robilo aj to, že zastrelili koňa bežiaceho dolu kopcom, aby nakrútili hodnoverný pád a smrť. Teraz sa to robí s umelými koňmi. V Gladiátorovi pri bitke záprahov sa išlo s koňmi do zavretej brány. Prerazili ju umelé kone na koľajniciach. Je to taký krátky strih, že nezbadáte, kedy ich vymenili. Okrem toho, detailné zábery sa točia zvlášť, s koňmi špeciálne cvičenými na pády. Dokážu pri rýchlom cvale na znamenie okamžite padnúť aj s jazdcom. Kone sa zraňovali najmä pri záberoch, v ktorých mal jazdec vyletieť v kotrmelcoch dopredu ponad koňa. Preto sa vymysleli umelé kone, aj pre scény ako v Kráľovstve nebeskom, kde sa čelne zrážajú celé armády koní. Mali ste ako kaskadér z niečoho strach? Nemám rád pády z výšok, ale robil som ich. V taliansko-nemeckom filme Princezná a žobrák, ktorý sa nakrúcal v Thajsku a aj u nás na Orave, som

Keď dôjde pri natáčaní k smrteľnému úrazu, ide sa tvrdo ďalej? Ide sa ďalej. Minulý rok sa zabil Číňan a Američan na nakrúcaní Expendables 2 (Nezničiteľní – pozn. red.) v Bulharsku. Ide sa ďalej. Ja som priamo nič také nezažil, ale jeden náš Slovák mal takmer smrteľný úraz, keď sme s Talianmi točili na Malte. Padal z hradieb s rebríkom, od ktorého sa mal odpojiť a padnúť do krabíc. Dodnes nevieme, čo presne sa stalo, ani on si to nepamätal. Asi sa odrazil skôr a minul krabice, takže dopadol hlavou na betón. Mal rozbitú lebku, upadol do kómy a ešte päť týždňov ho držali v umelom spánku. Taliani vtedy zorganizovali živé modlitebné reťazce mníchov v Tibete. Boli sme všetci úplne mimo, ale na druhý deň sa išlo ďalej. On sa z toho našťastie dostal, je jedným z najlepších kaskadérov na svete a teraz točí Spartakusa na Novom Zélande. Nie je kaskadérčina ustavičná fyzická bolesť? Keď človek stále padá, udiera sa, telo si zvyká. Prah bolesti sa posunie. My kaskadéri máme také porekadlo, že bolesť je len choroba, ktorá opúšťa telo.

V českej dedine Rovensko v Rumunsku, kde sa ešte žije po starom na farmách a hospodárstvach.

INTROVERTNÁ ŽENA NA DIVOKÝCH CESTÁCH

VŠETKO NEPREZRADÍM, ABY MAMA NETŔPLA Novinárku a fotoreportérku Janu Čavojskú priťahujú miesta, kam sa bežný turista neodváži. Často cestuje sama a viac než pamiatky ju zaujímajú ľudia. Niekedy vraj stačí ísť po ulici a sami sa prihovoria. Peter Andy Hric (1960) jazdí na koni od desiatich rokov, bol parkúrový jazdec, neskôr sa stal kaskadérom a je členom slovenskej profesionálnej divadelno-kaskadérskej skupiny Borseus. Ako kaskadér sa vypracoval medzi špičku, účinkoval v takmer stovke filmov, u nás najznámejšie sú Robin Hood, Bathory, Stardust, The Last Legion, Kráľovstvo nebeské, Gangy New Yorku, Čierny jastrab zostrelený, Gladiátor, Johanka z Arku, Kull dobyvateľ, Dračie srdce, Traja mušketieri, Vojna volov, Perinbaba, Tisícročná včela (a ďalšie). Ako horse master spolupracoval na snímkach Múmia 3, Cinka Panna, Posledná légia, Naresuan, Spartakus, Fantaghiró 5 a ďalších. Za kaskadérsky výkon dostal tímového „kaskadérskeho Oscara“ – cenu Taurus za film Robin Hood. A ak chcete, aby vás naučil jazdiť, stačí si zaplatiť výcvik na ranči v Miloslavove.

Pre Janu je najväčším dobrodružstvom objaviť tému, ktorú ešte nikto nespracoval. To sa jej podarilo aj na nedávnej ceste po Barme a Thajsku. „Načierno sme spali v utečeneckom tábore v Thajsku pre etnických Karenov. V Barme bojujú proti centrálnej vláde za autonómiu. Ukázalo sa, že svokrom nášho hostiteľa je generál karenskej národnooslobodzovacej armády. Súhlasil, že nás k nemu vezme. Nelegálne sme prekročili hranicu, ale nebolo sa čoho báť. Vedeli sme, že komandant to tam celé ovláda,“ rozpráva. „Mali sme výnimočné šťastie, že sme sa k nemu dostali.“

Čo najbližšie k ľuďom Jana nie je typická turistka. Nezaujíma sa o pamiatky, nefotí krajinky so západom slnka. Jej reportáže sú oveľa viac než cestopisy. „Ide mi o témy postavené na ľuďoch, na ich príbehoch.“ Vytvára pocit, ako by sme všetko pozorovali a

prežívali s ňou. A také sú aj jej fotky. Pôsobia veľmi prirodzene a osobne. Ako by nám otvorili dvere priatelia, ktorí pred nami nič neskrývajú. „Musím sa k tým ľuďom dostať veľmi blízko,“ hovorí. Aj preto často cestuje sama. „Ťažko nájsť partnera, ktorý by chcel a mohol ísť so mnou. Cestujem za prácou.“ Občas sa aj ona ocitne v turistickej oblasti. Do Egypta ju vyslali z roboty tesne po revolúcii, ktorá viedla k odstúpeniu prezidenta Mubaraka. „Chcela som ísť do Líbye, ale o to nebol záujem. Všetci chcú vraj vedieť len to, či sa dá ísť do Egypta na dovolenku.“ Pochodila teda turistické centrá v Luxore a Asuáne. „Zaujímalo ma, ako situáciu vnímali obyčajní Egypťania. Mnohí žijú v nepredstaviteľnej biede.“ Atmosféra bola podobná ako u nás po Nežnej. „Aj tu verili, že peniaze sa spravodlivo rozdelia a hneď bude lepšie. Nechceli počuť a ani len pripustiť si, že zmeny môžu trvať dlhšie.“

S kapitánom po boku Asi máloktorá žena by sa odvážila sama do moslimskej krajiny, navyše v takej nepokojnej dobe. „Nebolo to nebezpečné, iba otravné,“ tvrdí Jana. „Neboli tam turisti, takže domáci, ktorých živí turistický ruch, sa vrhli na mňa. Niektorí boli až agresívni, keď som ich odmietala.“ V Luxore sa k nej pridal lodný kapitán, ktorý sa sám ustanovil za jej sprievodcu. Nebola nadšená, no pomohlo to. „Ostatní prestali dorážať, keď videli, že mám spoločníka. Zdal sa celkom normálny. Išli sme aj na vodnú fajku, na pivo. Poukazoval mi veci, na ktoré by som sama nenatrafila. V lete mi napísal, že dostaval dom v Luxore. Nech sa prídem pozrieť. Predsa v tom bol kus vypočítavosti.“ Veľakrát sa však vyberie do krajín, kde cudzincov vítajú bez postranných úmyslov. „Na Kaukaze, vo východnom Turecku, v Ázii ťa ľudia oslovia na ulici, pretože sa o teba naozaj

7


nota bene 133

2012 júl

zaujímajú. Sú milí, priateľskí, bezprostrední o ktorých by sa inak ťažko dozvedeli. K autena veľmi pohostinní.“ Jana si svoje témy hľadá tickým záberom sa totiž fotoreportér dnes dopredu. No práve z náhodného stretnutia dopracuje ťažšie než kedysi. môže vyplynúť nečakaný príbeh. „Niekto ma „Chcela som sa dostať do utečeneckého tábora osloví alebo si všimnem, že robí niečo zaují- v Turecku, blízko sýrskej hranice. Na ochranu mavé a dám sa s ním do reči.“ identity utečencov v ňom zaviedli veľmi prísne Prvotnou komunikáciou je väčšinou fotoaparát. pravidlá. S fotoaparátom ani s kamerou ťa „Začnem fotiť na verejnom mieste. Neskôr sa dnu nepustili. Rozhovory sa dali robiť len pred opýtam, či môžem aj v domácom prostredí. táborom.“ Utečencov, ktorí sa vrátia do Sýrie, Jeden odmietne, iný ma pozve na večeru to malo chrániť od prenasledovania režimom. s celou rodinou.“ To je ďalšia výhoda cestovania „Môžeme sa baviť o tom, či je to dobré riešenie. bez parťákov. „Sama sa intenzívnejšie sústre- Podľa mňa nie je. Reportér má upozorniť ľudí vo dím na svet a ľudí okolo. A oni so mnou viac svete na to, že čosi nie je v poriadku. Podnietiť hovoria. Skupinka skôr pôsobí tak, že si vystačí ich k tomu, aby pomohli. Takéto opatrenia bez spoločnosti zvonka.“ to sťažujú,“ hovorí Jana. „Sami utečenci chcú Niekedy ten druhý chýba. „Vždy príde deň, o sebe hovoriť, inak by ostali zabudnutí. Oslovili keď máš toho dosť. Z horúčavy a časového nás, hovorili sme spolu cez plot. Presvedčili posunu nemáš energiu. Odmietol ťa už desiaty stráž, nech nám dovolí ostať.“ človek. Vtedy by ťa druhý mohol povzbudiť, Tábor bol tak blízko hranice, že ho ostreľovali rozosmiať.“ Jana prekvapivo dodáva, že je intro- sýrski vojaci. Onedlho po Janinej návšteve ho vert. „Oslovovať iných je proti mojej náture. Keď preto presunuli o kus ďalej. A práve tam ho zamám ‚autistickú‘ náladu, pomôže len pauza.“ siahla bomba, ktorá podľa niektorých zdrojov zabila až 28 ľudí.

Seladónov odháňaj

Naozaj sa ženy v „divokej“ cudzine nemajú čoho obávať? „Večer v gruzínskom parku sa niekedy cítim bezpečnejšie ako večer v parížskych uliciach. Všade treba byť opatrný, ale nie prehnane. Nemôžeš sa stále báť a od každého očakávať len to zlé. To by si sa presne na to naprogramovala,“ hovorí Jana. „Dávam si pozor, ale nielen preto, že som žena. Pre toho, kto cestuje sám, všeobecne platí väčšia obozretnosť. Ak sú indície, že večer to vonku nie je bezpečné, ostávam na izbe. Radšej si priplatím za vlastnú kúpeľňu a svoju techniku nikdy nepustím z dohľadu.“ Na zlodejov občas upozornia aj dobroprajní okoloidúci. „V Turecku mi signalizovali: Do tej ulice nechoď, kradne sa tam.“ Žena, ktorá je sama, oveľa viac priťahuje pozornosť. Zvlášť v krajinách, kde je verejný život viac-menej mužskou záležitosťou a tá žena je štíhla červenovláska s veľkými modrými očami ako Jana. „Musíš ich odháňať,“ hovorí. „Jasne dať najavo, že nemáš záujem. Ak to nepomáha, najlepšie je sadnúť do taxíka a odviezť sa ne bezpečné miesto. Mne sa nič naozaj nepríjemné nestalo.“ Aj milá pozornosť niekedy prerastie do otravnej. „Dosť intenzívne som to cítila v Číne. Boli sme tri dievčatá. Moja sestra hovorila po čínsky, čo tam veľmi obdivujú. Len čo niekam prišla, všetci sa okolo nej zhŕkli. Síce to mysleli dobre, ale neustále odpovedať na kopu otázok je časom únavné.“

Utečenecké tábory Zlodeji či neodbytní seladóni sa zdajú byť takmer neškodní v porovnaní s tým, čo cudzinke hrozí v oblastiach s napätou politickou situáciou. Jana si naopak pochvaľuje, že krátko po 50-ročnej vojne v Južnom Sudáne mohla ostatným sprostredkovať veci,

8

Každý sa niečoho bojí Priamo na miesta vojnových konfliktov však Jana nechodí. „Na Slovensku nie je záujem vysielať novinárov na takéto reportáže. Všetko sa dá prebrať z agentúr. Domáci hoci aj mobilom nafotia a nafilmujú, čo sa deje a zavesia to na sociálne siete. Kým prídeš a zorientuješ sa, prebehnú nejaké dva dni a tvoje zábery sú staré. Okrem toho je to príliš drahé. Ceny základných vecí neúmerne stúpnu a to ešte často potrebuješ auto a tlmočníka.“

„Nemôžeš sa stále báť a od každého očakávať len to zlé.“ Na indonézskom Sulawesi v regióne Toradža počas veľmi špecifického pohrebného obradu.

Priznáva, že párkrát jej predsa len nebolo všetko jedno. „Keď ťa ozbrojení vojaci v Južnom Sudáne zadržia a ty to nemáš ako oznámiť ostatným, lebo mobilné telefóny tam nefungujú... Niektoré veci ani nemôžem prezradiť, aby mama netŕpla,“ usmieva sa. „Je pravdepodobnejšie, že ťa ohrozí malarický komár, besný pes či opitý vodič ako nejaký vojak.“ Je vôbec niečo, čo Janu vystraší? „V Barme sa nám v izbe objavili podivné tvory. Vyzerali ako veľké čierne kobylky.“ S kamarátkou novinárkou zháňali pomoc na recepcii. „Zakaždým nabehli dvaja muži, tvory odstránili a o chvíľu tam pribudli ďalšie. Boli sme s nervami v koncoch, keď nám povedali, že sa nemusíme báť. Oni ten hmyz jedia. Smiali sme sa, že k nám chodia ako do liahne a zalizujú sa, akú večeru si vysmažia.“ Kedysi sa Jana bála aj malého pavúka. Strach musela prehodnotiť po zážitku zo sudánskej izby plnej pavúkov veľkých ako dlaň. „Nemôžeš z nich robiť paniku, ak sú tam ešte hady a škorpióny. Musela som si zvyknúť, ale do Amazonského pralesa by som nešla.“

Breviár cestovateľky

Medzi pozostatkami kulís z nakrúcania Hviezdnych vojen v Tunise.

U chovateľa slonov v Jaipure, v indickom štáte Radžastan.

Jazyk: Takmer všade sa dohovoríte anglicky alebo rusky. S dobrým tlmočníkom/sprievodcom ušetríte na bývaní a strave, dá vám lacné tipy a ukáže zaujímavé miesta. Čo si vziať: Jana nosí 30 litrový vak a menší ruksak na fotoaparáty, objektívy, statívy. Stačí jej dvojo nohavíc a štyri tričká. Dáva ich prať v práčovniach. Namiesto bielizne v ubytovniach používa mini spacák a malé rýchloschnúce uteráky. Jedlo: Overte si dopredu národnú kuchyňu. V Azerbajdžane je to mäso a chlieb. Ak máte celiakiu a ste vegetariánka ako Jana, budete to mať ťažké. Voda: Vo väčšine krajín dostať balenú. Na koľko a za koľko: Jana cestuje na 14 až 16 dní. Náklady závisia od ceny letenky. Na Kaukaz kúpite už za 300 eur, do Barmy Janu vyšla na 900 eur. Ubytovanie ju obvykle stojí okolo 12 eur za noc. Na pohostinnom Kaukaze domáci často pozývajú k sebe. Nechcú za to nič, len aby ste rozprávali.

9


ľudia

text: dagmar gurová | foto: simona šípová

nota bene 133

2012 júl

komix

Radosť z návratu.

Odkedy Eva, Juraj, Robo a Andrea nastúpia do vlaku, všetko bude len na nich.

BEZSTAROSTNÁ JAZDA NEVIDIACICH

ŠLI, KAM ICH HLAS VIEDOL Za päť dní prešli päť slovenských miest. Mali biele palice, vodiacich psov a navigáciu z diktafónu. Nevidiaci ľudia sa prvýkrát odvážili do neznáma bez sprievodu vidiacich. „Kamenná drť, tráva, chodník vedúci vpravo, tráva, druhý chodník vedúci vpravo...“ jasný hlas z diktafónu naviguje štvoricu nevidiacich neznámym mestom. Jedinou ďalšou oporou sú im biele palice a vodiaci psi. Okoloidúci žasnú. Také čosi ešte nezažili. Ani nemohli. Projekt Nevidím, ale na Slovensku sa nestratím, bol totiž svetovou raritou. Eva, Juraj, Andrea a Robo dokázali to, čomu by predtým ani sami neverili – v neznámom prostredí sa zaobišli bez pomoci vidiacich. Od slávnej púte prešlo pár mesiacov. Zaujímalo ma, ako ju účastníci hodnotia s odstupom času. Zmenila im život? Po odpoveď som si prišla tam, kde sa všetko začalo – do Výcvikovej školy pre vodiacich psov Únie nevidiacich a slabozrakých Slovenska.

Smelo do ulíc „Po tejto skúsenosti by som to s diktafónom chcela skúsiť aj sama. S dobrou nahrávkou by som išla aj do zahraničia,“ hovorí 29- ročná Evka, ktorá ma víta s hlúčikom prítulných vodiacich psov. Medzi nimi je aj Akido, s ktorým prebádala päť slovenských miest. Z Bratislavy vyrazili do Košíc, prešli Poprad, Liptovský Mikuláš, Žilinu, Trenčín a vrátili sa do hlavného mesta. Dovtedy chodila Evka bez sprievodcu len po

10

známych trasách. Ani na to sa neodváži každý. stanicu. Podľa toho, čo mi Evka pustí na ukážku, Zvlášť ak o zrak prišiel nedávno. „Naša cesta by som blúdila už na stanici: „Máte dve možnosti mala nevidiacich ľudí posmeliť, aby vychádzali – spýtať sa na cestu alebo ísť za ostatnými. Môžete z domu bez pocitu ohrozenia. Povzbudiť ich, vyjsť hlavnou halou alebo bočnou chodbou, pozor, aby premohli ten blok a osamostatnili sa,“ ho- tam sa ide dole schodmi...“ Už len predstava, že zavorí Evka, ktorá sa so zrakovým postihnutím vriem oči a nechám sa unášať davom cestujúcich, už narodila. To jej nebránilo, aby vyštudovala vo mne vyvoláva paniku. vysokú školu, špeciálnu pedagogiku pre zra- „Nahrávka bola perfektná,“ uisťuje ma Evka. kovo postihnutých a pedagogiku literatúry „Takú neurobí hocikto. Musí to byť profesionál a slovenského jazyka. V štúdiu angličtiny sa v priestorovej orientácii, ktorý vie, čo potrebujeme.“ dostala až na úroveň prekladateľky. „Rada sa Ako riaditeľka výcvikovej školy Jarmila Virágová. učím a skúšam čokoľvek nové. Je to pre mňa To ona prišla s nápadom vypraviť svojich „žiakov“ výzva. Vždy je v tom trochu napätia a ostýcha- do neznáma. „Rozmýšľala som, ako by sa ešte vosti, ale snažím sa to prekonávať.“ mohli posunúť. Ak to nie je fyzicky nebezpečné, Potvrdila to aj pri ceste po Slovensku. „Veľmi som nebojím sa poslať ich trochu aj do rizika.“ sa chcela zúčastniť, ale na pochod sa trénovalo hádam aj rok dopredu. Vtedy som mala prácu a Problémový kontajner nácvik som nestíhala. Bála som sa, či ma vezmú,“ Ani pre ňu to nebolo jednoduché. Musela spomína. „Myslím, že nakoniec som to zvládla vycestovať, nájsť vhodné trasy. Len v Poprade celkom dobre, aj keď ostatní mali náskok.“ sa zdržala sedem hodín, kým bola spokojná. Každý úsek nakrútila na video, prepísala do Dnes vediem ja navigačných pokynov, nahrala na diktafón. V každom meste bol iný vodca skupiny. Jeho Zabralo to veľa času, ale oplatilo sa. úlohou bolo dopraviť ostatných zo stanice do Štvorica sa vydala zlým smerom len raz a chybu hotela, na miesto, kde mohli venčiť psíkov, na zistili skoro okamžite. „Okolie nezodpovedalo večeru do reštaurácie, späť do hotela a ráno na inštrukciám. Prehrali sme si ich ešte raz a vrátili

sme sa na správnu cestu.“ Problém spôsobil aj Putovanie po Slovensku ho zaviedlo aj do stavebný kontajner, ktorý nečakane zmizol zo miest, ktoré navštívil ešte ako vidiaci. „Košice si svojho miesta. Ešte na tlačovke v Bratislave pamätám z tých čias, ale sú to také skreslené žartovali, že tam isto bude trčať aj dva roky. spomienky.“ Väčšinou poznal aspoň okolie vla„Stavebné práce však pokročili rýchlosťou, kovej stanice. Teraz si potvrdil, že sa pokojne s akou sme v našich pomeroch nerátali,“ us- môže vydať aj ďalej. S diktafónom sa presunie mieva sa Evka. aspoň tak bezpečne ako na tandeme. Najťažšie pre ňu bolo viesť celú skupinu. „Zvládla som to, ale bola som dosť vystresovaná.“ Šampióni Pripadol jej Liptovský Mikuláš, ktorý už tro- „Bol to experiment. Čosi výnimočné, čo ma vychu poznala. Minulý rok tam bola na sústre- trhlo zo stereotypu,“ hovorí 41-ročná Andrea. dení držiteľov vodiacich psov. „Akurát sme Aj ona sa najlepšie cítila, keď viedla skupinu nacvičovali trasu, po ktorej sme mali samo- so svojou Adelkou. „Brala som to ako možnosť statne prejsť. Teraz nás nahrávka navigovala realizovať sa. Posunulo ma to ďalej. Už viem, na úplne iný úsek. Psíky to však vyhodnotili že s takouto dobrou nahrávkou by som zvláako známe prostredie a chceli nás viesť tam, dla viac ako len naučené cesty. Zas by ma to kam vlani,“ spomína pobavene. priblížilo k svetu vidiacich.“ Štyria odvážlivci sa počas cesty pravidelne obFakt ma to bavilo javovali v médiách. Ľudia ich spoznávali a fandiJuraj si najviac užíval, keď bol lídrom. „Na li im. „Ponúkali nám pomoc, ale my sme ich začiatku bolo trochu ťažké zladiť sa s celou zdvorilo odmietli. Chceli sme si poradiť sami,“ skupinou, ale byť na čele ma fakt bavilo. Bola hovorí Evka. Niekedy pomoc prišla bez toho, aby o nej vedeli. V Poprade im naplánovanú cestu zahatali stoly pred jednou reštauráciou. „Neprešli by sme tadiaľ, ale čašníci nás z diaľky zbadali a odpratali ich. O ničom sme netušili a pokojne sme šli ďalej.“ V živote sa musíme zmieriť s najrôznejšími obmedzeniami. Máločo povzbudí viac než zistenie, čo všetko sa nám napriek nim darí. to naozaj bezstarostná jazda,“ hodnotí 28-ročný „Vieme, že vás nemáme zastavovať, ale mumladík celú akciu. Dobrodružstvo, fyzická síme vám vzdať hold,“ prihovárali sa štvorici námaha a cestovanie je súčasťou jeho života. okoloidúci. „Cítili sme sa ako šampióni,“ hovorí Súťažne jazdí na tandemovom bicykli. „Od Andrea. A tými aj sú. malička som bicykloval, a keď som už prestával vidieť, prešiel som na tandem.“ Počas Výcviková škola pre vodiacich psov, Únia nesezóny trénuje dve až tri hodiny denne. Jazdí vidiacich a slabozrakých Slovenska mohla po rovinách smerom na Senec či Dunajskú projekt uskutočniť vďaka peniazom vyzbieraStredu, ale vytiahne to aj do kopca na Pezinskú ným cez Dobrú krajinu, portál Nadácie Pontis. Babu. Popri tréningoch stíha vyučovať teológiu Na približne polovicu nákladov prispel výťažok z Vianočného bazáru hercov z Partičky. a venuje sa svojmu psovi Arkusovi.

„Vieme, že vás nemáme zastavovať, ale musíme vám vzdať hold.“

11


fenomén

text: jitka vaňová

nota bene 133

2012 júl

Lekcia smiechu: Cha cha cha! Podľa MUDr. Nešpora v napätej situácii niekedy stačí pridať k akémukoľvek slovu slabiky smiechu. Napríklad v MHD pri chytení revízormi za jazdu „načierno“ si namiesto zlostnej reakcie stačí povedať: Pokuta, cha cha cha! Je to použiteľné kdekoľvek, no pri vyslovovaní slabík smiechu obozretne posúďte, či ich netreba trocha pridusiť, aby to bolo pre vás bez rizika. Alebo vyskúšajte niektoré z týchto cvičení:

Stres a smiech

Väzni v indickej väznici Kot Bhalwal nacvičujú terapiu smiechom. Foto: Reuters/Mukesh Gupta.

Spoločným chechotom začínajú ráno pracovníci bezpečnostnej služby mesta Allahabad v Indii. Foto: Reuters/Jitenda Prakash

NALAĎŤE SI NA TVÁRI ÚSMEV VESELÉHO BOBRA

TERAPIA SMIECHOM Odporúčame vám zaručený recept na kvalitne prežitú dovolenku – smejte sa. Aj bez návykových látok tak môžete zažiť stavy eufórie. Stačí na to záchvat smiechu. Niekto má to šťastie, že sa s pozitívnym prístupom k životu už narodí a smiešne mu je všetko. Takýmto veselým kopám vďačíme za obligátne ...a tento poznáš? Napríklad, cestujúci na lodi sa pýta kapitána: „Kto je ten mávajúci človek na ostrove?“ „Neviem, ale keď ideme okolo, vždy sa takto teší...“ Povedali ste si, že hlúposť? Radšej sa aspoň usmejte. Je totiž dokázané, že cvičením psychiky vnímať svet s úsmevom sa celé telo uzdravuje. A dá sa to nacvičiť!

Veselý bobor Ako na to? Čupnite si do podrepu na celé chodidlá, sedacou časťou tela čo najnižšie k zemi, kolená pokrčené, v miernom rozkroku od seba. Ruky si čo najpohodlnejšie oprite z vnútornej časti kolien a začnite sa pomaly

12

mierne a uvoľnene hojdať spredu dozadu. Akoby ste v podrepe odkiaľsi vykúkali presne ako milo naladený, zvedavý bobor. So spojenými perami roztiahnite ústa do čo najširšieho úsmevu a pri hojdaní otáčajte hlavou zľava doprava, ako keby ste žasli nad všetkými krásami sveta – aj tými najobyčajnejšími. K údivu pridajte aj krúživý pohyb zápästím, veľmi ležérny, do polkruhu. Užasnutý úsmev občas striedajte s mimikou tváre ako pri žuvaní, riadne sa pri tom nadúvajte a dôležito si kontrolujte svoje nazhromaždené fiktívne zásoby na zimu. Nakoniec sa troška otraste a šup ho späť do vody – či skôr do pracovného zhonu. Táto dvojminútovka „smiechologickej“ jogínskej rozcvičky je dobrá najmä pre tých, ktorí pociťujú úzkosť alebo hnev.

Ak si chcete nacvičiť niektorý ďalší z úsmevov, na www.youtube.com/drnespor nájdete okrem veselého bobra aj smiech veselej veveričky, veselej kačky alebo veselého grizlyho. Nemyslite si, že takéto cvičenie je nezmysel. Smiech sa dá naučiť. V niektorých nemocniciach dokonca ukazujú pacientom na izbách pravidelne veselé obrázky či filmy a rozprávajú veselé historky, čím sa ich pobyt skončí údajne až o dva dni skôr.

Joga smiechu Otcom jogy smiechu je indický lekár Madam Kataria, ktorý v roku 1995 začal v parku predcvičovať jogu, kombinovanú so zvukovými prejavmi smiechu. Chcel podporiť to, čo poznáme od detí: bezprostrednosť, hravosť a veselosť.

Liečbu smiechom v spojení s jogou v našom prostredí spopularizoval fenomén českej psychiatrie Karel Nešpor. Ponúka ju pacientom závislým na návykových látkach, ale aplikovať sa ju môže pokúsiť každý. Smiech je v jeho podaní nielen liek, ale aj plnohodnotná náhrada za akúkoľvek drogu. V jednej fáze úprimného, bezprostredného smiechu je vraj myseľ dokonca v tranze. Pravidelným tréningom, zapájaním asi pätnástich lícových a očných svalov a precvičovaním úsmevu sa naše telo nechá hravo oklamať. Ono totiž nerozozná, či sa smejeme úprimne alebo cvične a účelovo. Tak či tak sa pri úsmeve spustí reakcia. Mozog začne uvoľňovať endorfíny, ktoré pôsobia ako morfium. Smiechové morfíny utlmujú bolesť a urýchľujú uzdravovanie. Keďže sa pri smiechu zapájajú aj brušné svaly, má smiech preukázateľne dobrý vplyv na dýchanie, činnosť svalstva, krvný obeh, nervovú sústavu aj imunitu. Vďaka svalovej vibrácii, ktorá pri smiechu vzniká, sa premasíruje žalúdok a črevá a zrýchli sa tep. To je dobrá správa pre tých, ktorí hľadali dôvod, prečo nenavštevovať hodiny aerobiku – desať minút smiechu nahradí tridsať minút cvičenia. Dostatočným usmievaním zaplašíte astmu aj bolesti chrbtice a znížite cukor v krvi. Smiech má ešte aj hodnotu akéhosi bonusového kódu. S jeho pomocou dávame ostatným najavo, že prichádzame v mieri a naše myšlienky sú čisté. A kto vie – jeden pekný úsmev môže stať aj na počiatku partnerského šťastia.

Nie a nie prestať Aj keď je úsmev mocným liekom i zbraňou, nehodí sa každý z jeho až 40 (!) druhov na každú situáciu. Sú úsmevy, ktoré môžeme vyludzovať iba v súkromí, úsmevy, ktoré sa hodia do spoločnosti iba niekedy, a tie, ktoré sa môžu používať bez obmedzenia. Medzi tie posledné patrí lišiacky úsmev, ktorým môžete žiariť v podstate stále. Spočíva v usmievaní sa očami. Jed-

noducho stiahnite kruhové svaly okolo očí, aby sa v kútikoch objavili jemné vrásky a centrum dobrej nálady v mozgu sa aktivuje s rovnakými účinkami ako po požití drogy. Malo by z vás vyžarovať až akési vnútorné svetlo. Najuvoľňujúcejšou formou smiechu je určite záchvat smiechu. Obvykle sa ním končí každá spontánne smiešna situácia. Smejeme sa, až sa za brucho chytáme a nie a nie prestať. Takýto hlučný smiech síce nie je vhodný do spoločnosti, ale pre dušu je veľmi prospešný. Keď neprichádza sám od seba a treba zahnať chmáry, nehanbite sa a choďte mu v ústrety. Položte si ruku na brucho a smejte sa, až budete poskakovať ako kvokajúca sliepka. Spomínam si na salvy smiechu pri jednom divadelnom predstavení. Smiech ma skutočne až fyzicky vyčerpal, no najmä povzniesol. Kolegyňa vedľa mňa však po celý čas držala dekórum. Pýtam sa teda, či sa dobre baví. Odpovedala, že výborne, len to nie je vidno, lebo ona sa smeje do vnútra. A naozaj je celá prežiarená vnútorným slnkom. Tak keep smiling! A na záver si dajme ešte jeden: Otvorili nový pivovar a poslali vzorku piva na ohodnotenie chuti. O dva týždne prišli výsledky rozboru s takýmto záverom: Vaša kobyla je úplne zdravá...

Kempy smiechu

Dopredu uvažujte o stresových situáciách, ktoré na vás čakajú a hľadajte, čo je na nich smiešne. Uvažujte o tom, ako by sa zachoval v takejto situácií niekto, o kom viete, že má zmysel pre humor. Výhody: Smiech vás do značnej miery chráni pred negatívnymi následkami stresu. Vhodné do dažďa a nepohody.

Vysmejte sa strachu Väčšine z nás sa opakovane vracia určitý druh negatívnych myšlienok (napr. bezdôvodný strach o zdravie detí či príbuzných). Svoje úzkostné myšlienky si môžete uvedomiť a pozdraviť ich so smiechom ako starých známych. Výhody: Pomáha dobrému vnímaniu seba samého a vytvára odstup od negatívnych myšlienok.

Vnútorný úsmev Oči nechajte otvorené. Predstavte si, že na strane očí, ktorá je obrátená dovnútra hlavy žiari zlaté svetlo. Toto svetlo posielajte otvorenými očami do vonkajšieho sveta. Výhody: Človek je hneď okúzľujúci.

Smiech dychom Uvedomujte si v nose dotyk vdychovaného a vydychovaného vzduchu. S nádychom si v duchu opakujte „vdychujem pokoj“, s výdychom „vydychujem a usmievam sa“. Výhody: Diskrétne, nenápadné, stačí aj chvíľka.

Smiať sa potichu v srdci Sústreďte sa na vnútorné miesto v strede hrudníka vo výške srdca. Ticho sa tam usmejte. Cvičenie skúšajte opakovane a zapamätajte si výsledný pocit. Nabudúce už to pôjde ľahšie. Výhody: Jemné, nenápadné, srdečné.

Emóciám sa najlepšie darí v dave. O tom sa presvedčili aj policajti v indickom Jaipure, Smiech na pozadí kde sa ich zišlo až 1200, aby odbúrali stres Patrí k tým obtiažnejším spôsobom smiechu a je smiechom. Takýmto akciám sa začalo hovoriť určený pre pokročilých smieškov. Nechajte veselú kempy smiechu. Smiech sa dočkal už aj národ- časť svojej osobnosti sa vnútri smiať a pri tom sa ných a svetových majstrovstiev na princípe venujte bežným záležitostiam. Tento druh smiechu postupného vyraďovania z disciplín ako diabol- sa dá prirovnať k situácii, keď pustíte na svojom ský smiech, chrochtavý smiech či smiechový počítači antivírový program, ktorý kontroluje duel poležiačky. Diváci hodnotia potleskom a súbory a zároveň sa venujete písaniu listov atď. hlasovaním fyzickú náročnosť, originalitu a he- Výhody: Dá sa praktizovať neustále. recký prejav smiechu, aj to, ako sa komu podarí prejsť z predstieraného smiechu v spontánny. Zdroj: www.youtube.com/drnespor

13


Retro

text: peter getting | foto: klaus lempelman

nota bene 133

SKUTOČNÝ TRAMP A VEČNÝ TULÁK JAROSLAV HAŠEK

PRVÝ BEATNIK NA CESTE Ako tulák, žobrák, dobrodruh a umelec predbehol Jacka Kerouaca a amerických beatnikov o celé polstoročie. Jaroslav Hašek písal zo svojich „tripov" originálne cestopisy a z bláznivých ciest po Európe nevynechal ani Slovensko. Jaroslava Haška, autora svetoznámeho do- neskorším americkým beatnikom putovali brého vojaka Švejka, poznajú ľudia ako bo- najmä pešky. Stopovať mohli maximálne konhéma, ktorý vymetal pražské podniky. Menej ské povozy so senom a naskakovať na vlak sa sa možno vie o jeho cestách na Slovensko, dalo len tam, kde už bola železnica... pritom práve prvá cesta k nám v auguste roku „Jízdní dráha byla pro náš vůz jako stvořena. 1900 vlastne budúceho veľkého spisovateľa Veliké balvany, kousek močálu, balvánky a zrodila. Pochádza z nej úplne prvá Haškova bláto střídaly se často s kusy poražených poviedka Cikáni o hodech, ktorá sa odohráva kmenů, které prý, jak tvrdil náš vozka, sedv pohraničných myjavských dedinkách. lák Grabuška, na jaře snese velká voda dolů Na ceste Haška sprevádzali mladší brat Bo- do údolí," opisuje cynicky Hašek stopársky huslav a kamarát Ján Čulen. Cez Martin a zážitok spod Kráľovej hole. Bez ohľadu na Kláštor pod Znievom zabrúsili až do Prievidze, nepohodlie, o krajine pod Ďumbierom neo čom svedčí poviedka s vtipným názvom zabudol tulák Hašek dodať: „Kraj byl nádZ paměti poněkud opožděného městečka. herný. Celé pásmo ďumbírské zvedalo se Potom sa cez Bojnú a Chtelnicu dostali do v dáli v mlze." A keď sedliak na voze rozprával Trnavy a odtiaľ zasa putovali domov do Čiech. o zbojníkoch a červenal sa, „od té chvíle měl Počas dvoch týždňov teda stihli prebrúsiť jsem ho v podezření, že i on někdy tu a tam nemalé územie, keď si uvedomíme, že oproti za mládí si zazbojačil."

14

Krížom krážom V hornouhorských lesoch bola divočina v západnej Európe nepredstaviteľná a po dedinách sa verilo tajomným poverám. Preto nečudo, že mladí, nonkonformní cestovatelia budili rozruch. Napríklad po návšteve krčmy v Pukanci ich miestni četníci označili vo svojej správe výrazmi „darebáci, anarchisti, ktorí búrili ľud proti našej vláde." Ak sa však Haškova kompánia z niečoho úprimne smiala, boli to práve vtedajší mocipáni, monarchia, klerikáli, aristokracia a šovinizmus. Naopak, s najbiednejšími pili „domácí borovičku" a v chatrčiach chudoby pri „črpákoch žinčice" počúvali historky o rôznych zvláštnych postavičkách, dobových outsideroch či o tom, ako „maco v pondelok ovcu roztrhal a aj v úterok prišiel." Bol to svet, ktorý Haška

2012 júl

fascinoval. Asi najkrajšie to zhrnul v poviedke, ktorú ironicky nazval Zpověď z Maďárie. „My si vše důkladně prohlížíme, nám nejde jenom o krajinu, chceme zvláště seznati lid. Chodíme mezi prosté horaly." Naši prví beatnici sa už o rok vydali na ďalší trip. Na tejto druhej ceste to s nimi ťahali aj priatelia V. Janota, I. Porubský a M. Rulíšek. Slovensko prešli krížom-krážom. V auguste a septembri 1901 prišli cez Poľsko a už prechod cez hranice a Vysoké Tatry bol dobrodružný. V poviedke o Lomnickom štíte Hašek opísal skutočné nešťastie v horách, ale vysmial sa aj komickému zásahu četníkov a byrokratickej fízlovine, čo tak skvele ovládal. Z veľhôr zamierili do Liptovského Mikuláša a Ružomberka a stadiaľ na Oravu, prešli cez Vyšný Kubín a navštívili aj Oravský Podzámok. Už 19. augusta však boli vo Zvolene a cez Banskú Bystricu prešli do Krupiny. Zastavili sa aj v Čachticiach a v Beckove, 1. septembra boli v Novom Meste nad Váhom a cez Myjavu zamierili znova do Prahy. Nebol by to však Hašek, keby aj tu „nestropil šprým". Keď totiž navštívili veľkého dejateľa Andreja Kmeťa na jeho fare pri „Báňskej Štávnici", Hašek ho „namotal" na zvláštny objav na Orave a osobu akéhosi Jána Spáčika z dedinky Mohelnica. Náš bard musel byť

velkomožného pána – a v obci se pak vypravuje: šuhajci vybili velkomožného pro žert." V Levoči cestovatelia zistili smutný fakt, že majú „po kapsách dohromady dvanáct haléřů". Zahrali sa preto na chudobných, zďaleka putujúcich študentov teológie. Na fare dostali mäkké postele, jedlo aj víno, hody však trvali, len pokým domáci neprišli na to, že si z nich uťahujú. Vykopnutí na ulicu sa smiali a putovali ďalej. Očarenie Slovenskom pochádzalo asi aj z toho, že malo v sebe autentickosť, ktorá sa v Európe pomaly vytrácala. Hašek opisoval pestré obyvateľstvo, etnických Slovákov a Slovenky, ale aj maďarských dedinčanov, goralov či Rusínov. Jeho pero zachytilo slang haličských Židov a fantastické sú jeho opisy zo života kočovných Rómov. Na Haškovej tretej ceste sa zavŕšila premena na skutočného trampa a večného tuláka. Vtedy sa asi najviac podobal tomu, čo neskôr znovuobjavili moderní beatnici. Pokiaľ ani predtým nedbal na konvencie, pri tejto ceste úplne odhodil zvyšky zbytočného pozlátka. „Při třetí cestě se stává tulákem se všemy atributy. Přestává dbát o svůj zevnějšek, zvyká si na nepohodlí, vyspí se někde ve stohu slámy, v kupce sena, v tulácké noclehárně," opisuje znalec Haškovho diela Radko Pytlík. „Již jako student navazoval rozhovory s prostými lidmi, s horaly, s valachy či beťári, ale vždy byl jen turista – pozorovatel. Šaty probouzejí společenské předsudky, vzniká neskôr veľmi prekvapený, keď si túto mysti- odstup a nedůvěra prostých vesničanů. Nyní fikáciu overoval a nenašiel žiadnu podobnú je jedním z nich." osobu a ani lokalitu s takým menom... V niektorých poviedkach z beckovského kláštora Miesto na zemi zasa Hašek hodoval s mníchmi pod zámien- V redakciách humoristických časopisov boli kou pátrania po akomsi vymretom turkota- zvyknutí, že si pre Haškov nový rukopis társkom kmeni Kumánov. Aj tu je však otázne, môžu ísť rovno do putiky, ale aj na to, že či naozaj mystifikoval mníchov alebo len nás, im vždy dodá skvelú satiru. Hoci bol celý čitateľov. Haškov život švejkovinou, keby len hýril, ťažko by stihol napísať vyše tisíc poviedok, humoresiek a karikatúr, ktoré vychádzali vo Jeden z nich Haškove tripy po našich končinách pokračovali vtedajších Národních listoch, Ilustrovanom aj v roku 1902 a znova z nich vzišlo niekoľko světě, Světozore a ďalších. humoristických cestopisov. Táto tretia cesta Úplne posledný trip na Slovensku podnikol Hašek pri návrate z potuliek po Balkáne, ktoré vraj boli také divoké, že z nich existujú len čiastočné informácie. Zastavil sa v Detve u priateľa, maliara Jaroslava Augustu a neskôr sa v krčme podľa vyľakaného výtvarníka „rozjaril a viedol samé vlastizradné reči, po maďarsky aj hrešil." Odtiaľ šiel na skok do bola najdlhšia a Hašek s kamarátmi sa na nej Žiliny, lež medzitým sa mu do cesty priplietol dostali cez Hričovské Podhradie a Žilinu až akýsi pofidérny predaj bicykla a väznenie do Rimavskej Soboty a Rožňavy, odkiaľ šli na vo Vrútkach, potom sa bez stopy stratil... Vo Spiš. Po Spišskom Podhradí navštívili Levoču, väzení sedel aj v Krakove a ešte predtým Poprad, Dobšinú. Hašek videl každodennú počúval príbehy renegátov z ilavskej väznice. drinu sedliakov, uťahoval si z malomeštiakov Z tohto prostredia vznikla krásna poviedka a neunikli mu ani Detvanci, u ktorých zazna- o žobrákoch a delikventoch za mrežami, menal špeciálny šport. Sadzami si začiernili ktorí hľadajú svoje miesto na zemi. Ale natváre, aby takto maskovaní „mocně nabili pokon, nehľadáme ho všetci?

„V redakciách boli zvyknutí, že si pre nový rukopis môžu ísť rovno do putiky.“

15


UMENIE ROZHOVORU

text: dagu | foto: shutterstock

nota bene 133

2012 júl

Rozhovor nie je vaša silná stránka? Nazrite do príručky

BUĎME spolu ZVEDAVO TICHO

• Pripravme sa dopredu

Psychoterapeut, kouč a supervízor Vladimír Hambálek hovorí, že na dobrý rozhovor spomíname ako na príjemne a užitočne strávený čas.

• Nechajme hovoriť druhých

Majú dnes ľudia problémy so vzájomnou komunikáciou? Osemdesiat percent pracovných alebo rodinných problémov je spojených s problémami v komunikácii. Nejde pri tom iba o spôsob, akým s druhými rozprávame, ako počúvame, ako si vzájomne rozumieme. Aj keď i to je veľmi podstatné. Komunikačné ťažkosti sú však často iba symptómom nedorozumení a konfliktov vo vzťahoch medzi ľuďmi. Symptómom vzájomne nenaplnených potrieb, nevyjadrených presvedčení, očakávaní. A keď sa rozprávam s kolegami o ich „zaseknutiach" v práci, zisťujeme, že to platí aj pri koučovaní či supervízii. Sme naučení viesť skôr monológ ako dialóg? Dôležitá otázka. Efektívna komunikácia nie je záležitosťou techniky, ale postoja. Ak sa s partnerom v rozhovore – priateľom, kolegom, klientom – prežívame ako rovnocenní, môžeme sa zaujímať o druhého bez strachu. Môžeme viesť dialóg. Ak sa bojíme, že budeme zranení, že sa s nami nebude počítať, že ten druhý nám chce ublížiť, bránime sa. Vtedy nie sme v kontakte či vo vzťahu, ktorý pomáha. A často ani so sebou, pretože zo situácie chceme utiecť. V takomto medziľudskom prostredí sa ťažko vedie dialóg. Nestal sa rozhovor len akýmsi biznis nástrojom namiesto toho, aby sme sa cezeň viac spoznali, inšpirovali, rozvíjali? Verím tomu, že dialóg dvoch či viacerých ľudí môže byť veľmi obohacujúci. Môže viesť k porozumeniu a riešiť to, čo je v živote dôležité. Čo pre to urobiť? Byť zvedavo ticho, čo znamená pozorne počúvať. Vyjadriť porozumenie, čo znamená parafrázovať počuté, ale aj empaticky reflektovať pocity alebo potreby druhého. Pýtať sa, ak som zvedavý, ale takým spôsobom, aby sa môj partner v rozhovore necítil ako na výsluchu. A napokon: hovoriť o tom, čo chcem a povedať to čo najzrozumiteľnejšie. Kedy vyhľadať odborníka na komunikáciu? To je asi individuálne. Keď som sa rozhodol venovať komunikácii profesionálne, osvedčilo sa mi vidieť a porozumieť tomu, ako to robia iní. Niečo si prečítať, ale hlavne skúšať to, čo ma zaujalo, v praxi. Či už to boli zručnosti počúvania alebo kladenia otázok. Myslím, že nie každý potrebuje komunikačný tréning, ale sú profesie, pre ktoré je to nevyhnutnosť.

16

Ak vieme, s kým budeme hovoriť, zistime o ňom pár základných údajov. Potápa sa, výborne varí, bloguje? Hneď vieme, na čo s ním zaviesť reč. Nepátrajme prehnane. To podstatné vyplynie z debaty.

Nemusíme ohurovať sofistikovanými témami. Nechajme iných, nech urobia dojem na nás. Zisťujme, čo si myslia, ako niečo funguje, prečo sa im čosi páči. Klaďme otvorené otázky, na ktoré treba odpovedať viac než „áno“ a „nie“: Čo si myslíte o novom filme Woodyho Allena? Prečo ste sa dali na lezenie? Ako robíš ten svoj povestný koláč?

• Zabudnime na inkvizíciu

AKO BYŤ MAJSTROM KONVERZÁCIE

ZHOĎME MÚRY MEDZI NAMI Neznámi sú ako neprebádané svetadiely. Objavujeme ich, keď s nimi hovoríme. Čím častejšie, tým ľahšie nám to pôjde. V poslednom čase Lindu obklopujú ľudia, o kto- Z diskusie na seminári vyplynie, že skutočné priarých takmer nič nevie. „Kolegovia v práci vytrvale teľstvo často funguje na rozhovoroch. Málokedy hovoria o Formule 1 a o počasí. Sú milí, ale hlbšie nás zblíži len to, že spolu niečo robíme. „Môžem do nich nevidím. Neviem, aké majú názory, o čom s niekým desať rokov hrať basketbal, no ak premýšľajú. Ani ja potom nemám chuť rozprávať o sebe nikdy nehovoríme, nespája nás najpevo sebe.“ Na dôverné debaty sú kamaráti, no Lin- nejšie puto,“ zhrnul jeden z účastníkov. da tých svojich stretáva čoraz zriedkavejšie. „Žije- „Je to ako by ma od neznámych najskôr delil vysome v iných krajinách, máme priveľa roboty alebo ký múr. Ak ich chcem spoznať, položím tam darček sme zaujatí rodinou. Je ťažké vzájomne si zladiť – poviem čosi o sebe. Neprijmú to? Akceptujem. Neprogram. Ešte ťažšie je spoznať niekoho nového.“ budem siahať na ich stranu múra a snažiť sa odAj preto sa vybrala do londýnskej Školy života tiaľ čosi vytiahnuť. No ak prijmú, na oplátku tam (The School of Life). Dúfa, že na seminári Ako byť niečo položia oni. Múr bude stále nižší, až úplne dobrým priateľom pre seba nájde pár odpovedí. zmizne,“ opisuje Linda, čo pochopila na seminári.

Nie sme dosť otvorení

Čím častejšie, tým lepšie

Väčšina účastníkov je medzi tridsiatkou a štyridsiatkou. Majú skvelú kariéru, partnerov, deti a záľuby, no aj tak im čosi chýba. Skutočných

Najväčšou prekážkou v zbližovaní sa je nakoniec to, že spolu nevieme hovoriť. Netušíme, čím začať. Tŕpneme, že nedokážeme dosť zaujať. Bojíme sa, že nás odmietnu, tak ich radšej odmietneme my. Takto však premeškáme príležitosť objaviť nových priateľov a získať cenné kontakty. „Ste plachý? Praxou to prekonáte. Buďte aktívny. Predstavte sa ako prvý,“ radí profesionálny rečník Scott Ginsberg. „Čím častejšie sa s niekým budete rozprávať, tým lepšie vám to pôjde.“ Cvikom rastie šanca, že ostatní si s nami radi pohovoria. „A keby aj nie – čo je zlé na tom, že vás odmietne niekto neznámy?“ hovorí Ginsberg. Ak uveríme, že každý rozhovor má cenu, stretnutiami s inými ľuďmi len získame. Nikdy nevieme, na koho natrafíme. Niektorí takto vstúpia do nášho života a zmenia ho navždy.

„Ste plachý? Praxou to prekonáte. Predstavte sa ako prvý.“ kamarátov spočítajú na jednej ruke. Chceli by spoznať ďalších. Ibaže nevedia, kde ich nájsť a ako sa s nimi zblížiť. „V tomto veku je to celkom náročné. Nie sme takí otvorení ako kedysi. Dlhšie trvá, kým druhým začneme dôverovať. Sme menej ochotní riskovať, čo si o nás pomyslia.“

Nenásilne sa vyzvedajme o veciach, ktoré nás najviac zaujmú. Pozor, nie sme inkvizítori. Medzi otázkami nechávajme pauzu, rozprávač ju rád zaplní. Čo by ho tešilo viac, než zasvätiť sústredeného poslucháča do svojej obľúbenej témy?

• Dajme najavo, že počúvame My sa dozvieme niečo nové, známe veci uvidíme z iného uhla, získame inšpiráciu. Navyše budeme pôsobiť ako úžasní diskutéri. Málokto si totiž uvedomí, že rozhovor

z väčšej časti obstaral on sám. Zvlášť, ak mu dáme najavo, že naozaj počúvame. Udržujme očný kontakt. Sem-tam pokývajme hlavou, zahmkajme, poznamenajme, že toto je zaujímavé. Svojimi slovami zopakujme to, čo sme práve počuli.

• Témy do zásoby Postupne sa osmelíme a dôjde aj na naše záľuby. Na začiatok sa môžeme poistiť zoznamom tém, ktoré nadhodíme v prípade, že rozhovor viazne. Netreba to však preháňať. Prílišná snaha vyznieva groteskne. Najlepšie je reagovať spontánne.

• Nebojme sa ticha Ak sa príliš sústredíme na ďalší „výstup“, prestaneme počúvať. Vtedy sa môže dialóg zaseknúť. Odmlky často nastanú aj bez nášho pričinenia. Nepanikárme, že sme beznádejne nudní. Ten, s kým hovoríme, môže byť oveľa viac neistý, vystrašený, nesústredený ako my. Ticho nemusíme zaplniť za každú cenu. Nejakým zábavným faktom ho potom možno naruší práve ten druhý. Zdroje: ezinearticles.com, wikihow.com, biznisblog.sk INZERCIA


Proti srsti

text: elena akácsová | foto: reuters/peter david josek

nota bene 133

2012 júl

text: marcela glevická

FESTIVALOVÉ LETO

Nestarajte sa o spomienky na dovolenku, Žite ju!

Zážitok verzus spomienka Na príbehu nie je zaujímavá každodennosť, ale dôležité zmeny, významné okamihy a konce. Konce sú úplne najdôležitejšie. Preto si nemusíte pamätať celkom fajn dovolenku, ale len katastrofu na jej konci. Detský tábor je v plnom prúde. Klasický program, súťaže, výlety, diskotéky, táborák, kúpanie. Kryštalizujú sa prvé lásky. Na ošetrovni zatiaľ skončilo len zopár odrenín a jedno podozrenie na úpal. Aj počasie sa vydarilo. Na raňajky je praženica z vajec od domácich sliepok, fantasticky sa do nej namáča chlieb. Ale poobede sa začne horor. V noci vrcholí. Deti i vedúci, všetci do jedného začínajú postupne vracať, majú bolesti brucha, vysoké horúčky, hnačky. Odolnejší sa starajú o slabších, no nadránom už pomedzi chatky pobehuje len vedúca, ktorá držala bezvajíčkovú diétu, a zdravotník, ktorý raňajky prespal. Ráno prichádza posila. Lekár a hygienik robia nepríjemné výtery, až napokon poobede prikážu rozpustiť tábor. Ešte po rokoch si budú všetci spomínať na tento tábor ako na peklo, ktoré pokazilo celé leto. Lenže to nie je celkom pravda. Čo sa pokazilo, sú len spomienky na tábor. Pritom až do tej nešťastnej praženice to boli dva týždne ničím nerušenej zábavy a letnej pohody. Tie však kompletne premazal neprí- Najlepšie si z dovolenky pamätáme niečo prekvapivé. jemný zážitok. Nositeľ Nobelovej ceny a zakladateľ behaviorálnej ekonómie Daniel Kahneman hovorí, že spôsob, akým prežívame a vnímame šťastie, ovplyvňujú dve rôzne časti nášho JA. Máme zážitkové JA, ktoré ré sa udejú a hneď sa strácajú. Z pohľadu psychológie každý okamih trvá tri sekundy, takže žije len prítomnosťou. Toho sa pýta mama, či za život ich prežijeme okolo 600 miliónov, za nie sme hladní a doktor, či nás to bolí, keď sa dotkne udretého kolena. Ale je tu ešte druhé JA, mesiac 600 tisíc. Väčšina z nich v nás nezanespomienkové, ktoré uchováva príbeh nášho ži- chá žiadnu stopu a naše druhé, spomienkové JA, na ne úplne kašle. Skúste si spomenúť okavota. Toho sa pýta mama, ako bolo v tábore a doktor zas ako sa v poslednej dobe cítime. Jed- mih po okamihu, čo ste robili včera ráno. Ak si no JA prežíva a druhé si pamätá. na niečo konkrétne spomeniete, pravdepodobNa základe rôznych prieskumov prišli vedci ne to bude niečo, čo výrazne, kladne alebo zána zvláštnu disproporciu a dominanciu spo- porne, vystúpilo z toku každodennej rutiny. Na mienkového JA nad zážitkovým. Spomienko- to, že teleráno bolo nudné, ranná káva voňavé JA vníma príbeh. A na príbehu nie je zau- vá a sprcha osviežujúca, ste zabudli skôr, ako jímavá každodennosť, ale dôležité zmeny, vý- ste sa doutierali. Podobne neúctivo sa spráznamné okamihy a konce. Konce sú úplne naj- va toto spomienkové JA aj k času. Z pohľadu dôležitejšie. Zážitkové JA žije okamihmi, kto- nášho unaveného tela, ale zvlášť z pohľadu

okamžitých zážitkov je dvojtýždenná dovolenka určite lepšia ako týždňová. Ale ak sa pri nej nedejú významné zvraty, nezískame nové spomienky a druhému JA to zase bude celkom jedno. Zabudne. Nezmenili sme príbeh, tak čoho sa má chytiť? Keď potom príde na rozhodovanie, napríklad akú dovolenku si vybrať, na koľko a kam ísť, či ležať pri mori celé dva týždne alebo každý deň prebehnúť iné mesto, naše zážitkové JA, ktorému bolo dva týždne počas nezaujímavého vylihovania pri mori fantasticky, nemá žiadne slovo. Ani len poradný hlas! Rozhodujeme sa totiž nie podľa zážitkov, ale podľa spomienok na zážitky. A tie, ako už vieme, môžu byť dosť nespoľahlivé, prehlušené jediným nevymazateľným záverečným hororom. Alebo naopak – zlé zážitky premaže jeden krátky happyend. Keď sa rozhodujeme, či si pôjdeme na dva týždne poležať k moru alebo prebrázdime krížomkrážom svetadiel, nepripravujeme si pekné zážitky tam a vtedy. My si pripravujeme len pekné spomienky na ne, keď budeme doma a potom. Ale ruku na srdce. Koľkokrát si pozrieme fotoalbum z dovolenky, alebo prerozprávame priateľom naše úchvatné zážitky? Koľkokrát si na ňu znovu spomenieme? No nech aj desaťkrát, koľko času nám to zaberie? Zakaždým tak maximálne hodinu. Dva týždne prežívania verzus desať hodín spomínania... Neviem ako vy, ale ja chcem dať dovolenku môjmu prvému JA, zážitkovému. Dva týždne ležať pri vode, čítať a občas si ísť zaplávať. Spomienkové JA nech sa dá vypchať a keď chce tak veľmi spomínať, nech si spomenie na tie strašné otlaky, čo som mala pri poslednej prehliadke Paríža. No dobre, nebudem pes, nech je aj spomienkové JA uspokojené! V posledný deň dovolenky si urobím nezabudnuteľný výlet. To mu bude stačiť.

„Spomienkové JA vníma príbeh, zážitkové žije okamih. Jedno JA prežíva, druhé si pamätá.“

18

Foto: Boris Németh

Na Pohode toho bude tento rok požehnane

Každý festival má svoje hviezdy Prišlo leto a každý víkend sa koná nejaký dobrý festival. Spolu s gitaristom skupiny Živé kvety a redaktorom časopisu .týžden Peťom Bálikom vám pomôžeme vybrať si z nich. JÚL

Festival Bažant Pohoda 2012 KEDY: 5. – 7. júl 2012 KDE: Letisko Trenčín ZA KOĽKO: 85 eur, na mieste 99 eur ČO SA OPLATÍ VIDIEŤ: Ťahákom budú najmä vystúpenia legendárneho gitaristu Lou Reeda, jednej z najdôležitejších skupín tanečnej scény Orbital, špeciálneho projektu špičkových muzikantov z kolísky reggae Jamaican Legends alebo koncerty šarmantných dám Emiliany Torrini, Gemmy Hayes či Bat for Lashes. Silné bude aj zastúpenie obľúbených britských gitaroviek na čele s Kasabian, ktorí sa stali najlepšou britskou skupinou minulého roka. Nebudú chýbať ani ich kolegovia Elbow, The Kooks, Two Door Cinema Club či White Lies. PETER BÁLIK: Mišo Kaščák by mal dostať špeciálnu medailu za všetky skvelé mená, ktoré na Pohodu doviezol. Mňa najviac priťahujú hudobní matadori. Minulý rok tu bola Patti Smith, teraz príde Lou Reed, jeden z mojich naj intepretov. Chodiaci rokenrol, newyorský

básnik a hlavne geniálny skladateľ. Walk On The Wild Side with you, Lou! Tento rok toho bude na Pohode viac ako požehnane, ale ešte jeden malý tip by som si dovolil predostrieť. Je ňou írska folkrocková skupina Villagers, ktorú vedie mladučká songwriterka Conor O'Brien – to je talent, približujúci sa so svojimi krehkými pesničkami veľkosti Thoma Yorka z Radiohead. A to nehovorím o Anne Calvi, The Horrors, Plastikoch, Warpaint...

RockstoneFest KEDY: 13. júl 2012 KDE: Mestský štadión Bytča ZA KOĽKO: 7 eur, na mieste 9 eur ČO UVIDÍTE: Arakain, Arzén, Brainscan, Interpid, Before the zero day, SPS

Podhájska Music Fest KEDY: 13. – 14. júl 2012 KDE: Podhájska ZA KOĽKO: 17 eur ČO UVIDÍTE: Majk Spirit, Slobodná Európa, IMT SMILE, Inekafe, Polemic, či Vypsaná Fixa

PETER BÁLIK: Hm, to nie je úplne zlý lineup. Slobodná hrá posledné roky výborne a to s nimi hrá bubeník Ďuro Černý, ktorý kedysi bubnoval s Tublatankou, čo znamená, že je to už úplný nárez. Keď hrajú v Bratislave, nikdy si ich nenechám ujsť. A ešte by som odporučil Vypsanú fixu, u nás nie príliš známu kapelu, ktorej idú ich veselé punkrockové pesničky skutočne od ruky!

Letná pauza KEDY: 14. júl 2012 KDE: Letisko Prievidza ZA KOĽKO: 19 eur, na mieste 24 eur ČO UVIDÍTE: Richard Müller, Tublatanka, Polemic, The Paranoid, Helenine oči alebo Fairy Tale

Vrbovské vetry KEDY: 14. júl 2012 KDE: Asfaltová plocha na štadióne Vrbové ZA KOĽKO: 13 eur, na mieste 15 eur ČO UVIDÍTE: Ivan Mládek & Banjo Band, Michael Kocáb a Karpatské Chrbáty a Slobodná Európa, Vladimír Merta, Dano Heriban

19


nota bene 133

PETER BÁLIK: Vrbovské vetry, to je zhmotnený sen ich šéfa Braňuška Jobusa, lokálneho génia z Vrbového, ktorý zo svojim nemenej geniálnym Pánom Bratom zabávajú celé Slovensko svojimi šialenými nápadmi. Keď chcete zažiť niečo absurdné a zároveň vtipné, choďte tam. A k tomu skvelý koncert Karpatských Chrbátov s Michaelom Kocábom alebo nesmrteľný Banjo Band Ivana Mládka. Zažil som ho trikrát, lepší koncert na svete neexistuje, to vám garantujem!

Stupavský širák

AUGUST

Grape Festival

KEDY: 20. – 21. júl 2012 KDE: Amfiteáter Borník v Stupave ZA KOĽKO: 5 eur na galakoncert

Rock Beskyd Fest

KEDY: 10. – 11. august 2012 KDE: Piešťany ZA KOĽKO: 39 eur, na mieste 45 eur

ČO UVIDÍTE: Pacific, Poutníci, Žalman a spol., Tomáš Linka – Přímá linka, Trapeři a Róbert Křesťan, Allan Mikušek, Wabi Daněk s Milošom Dvořáčkom, Kamelot

KEDY: 3. august 2012 KDE: Prírodný amfiteáter Turzovka ZA KOĽKO: 10 eur, na mieste 13 eur ČO UVIDÍTE: Zoči Voči, Mad Frequency, Desmod a ďalší.

Cibula Fest KEDY: 20. – 22. júl 2012 KDE: Holíčske letisko ZA KOĽKO: 25 eur ČO UVIDÍTE: Najväčším ťahákom bude pravdepodobne česká hudobná legenda Olympic s Petrom Jandom, ktorá oslávila 50. výročie založenia, okrem toho skupiny Kabát, Karpina, Durman či Moja reč. PETER BÁLIK: A ja som myslel, že Olympici už skončili. Bol som na ich poslednom koncerte v Bratislave v roku 1992! Nie, viem že stále fungujú, ale čas sa kráti, hoci Petr Janda kedysi spieval „jako za mlada“ a stále sa toho drží. Ale ich „sixtisácke“ pesničky majú stále šmrnc.

FestDobréBohunice KEDY: 27. – 29. júl 2012 KDE: Prírodný amfiteáter Jaslovské Bohunice ZA KOĽKO: 19,99 eura

Punkáči deťom KEDY: 19. – 21. júl 2012 KDE: Autocamping Lodenica Piešťany ZA KOĽKO: 26 eur, na mieste 30 eur

ČO UVIDÍTE: Kamelot, Poutníci, Neznámi, Willie Jones (USA), Družina, Žalman a spol alebo BUTY a Devítka.

Open Jazz fest KEDY: 20. – 21. júl 2012 KDE: Zelená Voda pri Novom Meste nad Váhom ZA KOĽKO: 15 eur, na mieste 20 eur ČO UVIDÍTE: Marek Bałata, Pavol Bodnár & Ecce Jazz Band, Zuzana Lapčíková, David Kollar trio, MO' BLOW

20

Terchovský budzogáň KEDY: 10. – 12. august 2012 KDE: Terchová – Amfiteáter nad Bôrami ZA KOĽKO: 25 eur

ČO UVIDÍTE: Morcheeba, The Subways, The Bloody Beetroots, Tata Bojs, Republic of Two, Tornádo Lue, Prago Union, domáci The Uniques či Lavagance, Funny faces a mnoho ďalších. PETER BÁLIK: Neviem. Fandím ľuďom od Grape, ale tento rok to na veľké mená nevyzerá, skôr naopak. Ale zas na druhej strane je lepšie sa driapať na vrchol postupne, tak ako to urobila Pohoda. Grape sa to snažil urýchliť, no trochu na to doplatil. Ale prajem im, nech sa im darí, aby slovenskí fanúšikovia mohli chodiť na veľké mená nielen v júli na Pohodu, ale aj v auguste na Grape.

ČO UVIDÍTE: Karpatské Chrbáty, Wanastowi vjecy, Zona A, Iné Kafe, Richard Müller so skupinou IMT SMILE, O.B.D. (orchester Bronislava Dobrotu, Martin Valihora, Oskar Rózsa...), Marián Čekovský so skupinou. Tretí hrací deň je tzv. „bonusový". Tento ročník je v znamení toho najlepšieho z Československa!

Rock pod kameňom

PETER BÁLIK: Lee Scratch Perry, to je úžasné meno tohtoročného bratislavského festivalu, ktorý má každoročne problém s počasím. Reggae sa berie ako slnečná hudba, no Lee Scratch Perryho by som si pozrel aj v zimnej bunde. Bez neho by dnes reggae vyzeralo inak – a to ani nehovorím o tom, ako by sa vyvíjala kariéra Boba Marleyho, keby si ho Lee Scratch Perry zobral začiatkom sedemdesiatich rokov do svojich rúk.

KEDY: 10. – 11. august 2012 KDE: Sninské rybníky ZA KOĽKO: 22 eur

Festival Červeník KEDY: 10. – 11. august 2012 KDE: Červeník ZA KOĽKO: 18 eur, na mieste 20 eur

Kozel Žákovic Open 2012 KEDY: 27. – 28. júl 2012 KDE: Trenčianske Bohuslavice ZA KOĽKO: 20 eur, na mieste 25 eur ČO UVIDÍTE: Hex, Zona A, Vidiek, Polemic, Chiki Liki Tua, Peter Lipa či Cellmates. PETER BÁLIK: Žákovic mám rád preto, že jednoducho je. Nemá žiadne supermená, kapely sa viac-menej opakujú, no v areáli penziónu pána Žákovica je dobre. Človek sa tam cíti ako na jednej veľkej a zároveň domáckej párty.

ČO UVIDÍTE: Už 47. ročník festivalu, na ktorom s The Abba Show vystúpi aj skupina Björn Again, založená v roku 1988 v Austrálii, ktorá si vyslúžila pochvalu aj od samotnej Abby. Björn Ulvaeus o nich povedal, že je to v súčasnosti jediná možnosť, ako môžu byť ľudia najbližšie skutočnej skupine ABBA a jej skladbám. Okrem nich aj domáce stálice v podobe skupín Desmod, Konflikt, Gladiátor či Zuzana Smatanová. PETER BÁLIK: V Česku sa tomu hovorí, že „lepší nežli originál.“ Samozrejme, že nikto živý nemôže nahradiť ABBU, aj rockeri vám povedia, že to nebola zlá skupina a dokonca sa to nehanbia povedať úplne nahlas. No v prípade Björn Again by som sa nebál. Táto partia vystupuje už roky a svoju úlohu dvojníkov zvládajú viac ako dokonale, o čom sa napríklad presvedčili megafestivaly ako Glastonbury alebo Roskilde.

Uprising Reggae Festival KEDY: 24. – 25. augusta 2012 KDE: Bratislava Zlaté Piesky ZA KOĽKO: 30 eur, na mieste 40 eur ČO UVIDÍTE: Piaty ročník najväčšieho stredoeurópskeho festivalu zameraného na reggae návštevou poctia aj legendy roots reggae Lee Scratch Perry a Max Romeo. Medzi headlinerov patrí Jamajčan Tarrus Riley, jeden z najpopulárnejších predstaviteľov aktuálnej svetovej reggae scény, charizmatický spevák a geniálny textár. Z Ameriky na Uprising prichádzajú aj legendy a ikony latino-hiphopu Delinquent Habits.

ČO UVIDÍTE: Pre niektorých sa oplatí prísť kvôli skupinám Sabaton a Korpiklaani, pre iných je to Kabát a Arakain s Luciou Bílou.

ČO UVIDÍTE: G.B.H., The Varukers, Sham 69, Načo Názov, Hrana, Smola a Hrušky, Karavana či Spínací špendlík PETER BÁLIK: Z minifestu Punkáči deťom sa profiluje zaujímavý festival, na ktorom si teraz meria sily aj svetová a slovenská punková scéna. Medzi line-upom som našiel meno Tv Smith. To je skvelý punkový folkáč, niekdajší člen The Adverts, s výnimkou Sham 69 to bude na festivale skutočná legenda. TV Smith dodnes skladá skvelé pesničky. Nie je to typ, ktorý sa živí nostalgiou. Stretli sme sa pred viacerými rokmi na jednom festivale pri Ostrave a prekecali sme celý večer. Je to vtipný a múdry človek.

2012 júl

Gothoom KEDY: 16. – 18. august 2012 KDE: Areál Jazera Tajch Nová Baňa ZA KOĽKO: 35 eur, na mieste 40 eur

Lodenica KEDY: 30. 8. – 1. 9. 2012 KDE: Autokemping Lodenica Piešťany ZA KOĽKO: 22 eur

ČO UVIDÍTE: Hviezdou metalového festivalu sú extrémni metalisti, poľskí death/blackmetaloví králi Behemoth, Kyforger, Septory či Far ‘N‘ Hate. Zo slovenskej a českej scény Depresy, Galadriel, Ador Dorath alebo napríklad Suburban Terrorist.

ČO SA OPLATÍ VIDIEŤ: Ani tento rok nebudú chýbať Jan a František Nedvědovci, slovenský countryman Allan Mikušek s kapelou, Viera Martinová, bluegrass v podaní Druhej Trávy a Roberta Křesťana či Wabi Daňek. Bonusom bude koncert, ktorý pre búrku museli minulý rok zrušiť – vystúpenie skupiny ČECHOMOR.

PETER BÁLIK: Uf, toto bude asi metalový masaker. Zachráň sa, kto môžeš! Ale nie, z nášho výskumu v .týždni vyplývalo, že metalisti vyzerajú desne, ale sú krotkí ako baránkovia. Raz sme večerali v jedne českej hospode a pred nami sedela nejaká slávna metalová kapela. Pýtam sa čašníčky, čo to boli za ľudia? „To byli takoví medvídci!” odpovedala.

PETER BÁLIK: Neopovrhujem českou country, len si z nej treba správne vybrať. Väčšinou je to veľká nuda, čo však neplatí pre Druhú trávu a jej lídra Roberta Křesťana. Ich koncerty sú pre mňa vždy zážitkom a keby k tomu pridal aj zopár pretextovaných Dylanoviek, to by bolo super. Aj Wabiho by som si pozrel a „postíral rosu na kolejích.“ Prečo nie!?

Foto: Boris Németh

NENÁPADNÉ VYCHYTÁVKY Festival Bachovej hudby BachTribute KEDY: 2. – 7. júl 2012 KDE: Banská Štiavnica ZA KOĽKO: 3 eurá ČO UVIDÍTE: Mladého organistu z Viedne, Petra Frisée. Jazz koncert, konferenciu spojenú nielen so životom a dielom Johanna Sebastiana Bacha, ale aj na tému Francúzska organová interpretácia, ktorú povedie organista a pedagóg Imrich Szabó z Vysokej školy múzických umení v Bratislave. World Roma Festival „International Gypsy Fest“ KEDY: 18. – 21. júl 2012 KDE: Trebišov ZA KOĽKO: 3 eurá ČO UVIDÍTE: Vitsa Ramanusch (Brazília), Gipsy Casual (Rumunsko, Kuba), Kmeťoband (Slovensko). Letorosty pod Bradlom KEDY: 28. júl 2012 KDE: Košariská / Brezová pod Bradlom ZA KOĽKO: 0 eur ČO UVIDÍTE: Poklona primášom z priepastného – Jánovi Petruchovi a Jánovi Kolárikovi. Stretnutie účinkujúcich, návštevníkov, hostí a pocta muzikantom z oboch strán Poľany. Mikulášsky Jazzový Festival 2012 KEDY: 20. – 22. júl 2012 KDE: Liptovský Mikuláš ZA KOĽKO: piatok – bezplatný, víkend – do 15 eur ČO UVIDÍTE: Jazz & Moore (mladý Stano Marinčák), Pawel Kaczmarczyk audiofeeling trio (PL), Formace Jazz Q & Marcin Zupanski (CZ, PL), Borys Janczarski trio feat. Stephen McCraven (PL, USA), Miriam Bayle band (SK, CZ), Erik Rothenstein band (SK, A), Talent Transport (SK), Kubo Ursiny & Provisorium (SK), Marián Čekovský band (SK).

21


FESTIVALOVÉ LETO

text: juraj kušnierik | foto: theworkmansclub.com

nota bene 133

2012 júl

text: dagmar gurová | foto: michal halenár

PROTI PRÚDU

PREDÁVAŤ NOTA BENE JE ŤAŽKÁ PRÁCA

NEVYSKÚŠATE, NEUVERÍTE Dobrovoľníci si na pár hodín vymenili miesta s predajcami Nota bene. Ľudia k nim boli milí, ignorovali ich – aj im vynadali.

Mária, Peter a Ruženka skúsili, aké je byť predajcom Nota bene.

Anna Calvi.

The Stone Roses.

Tri najzaujímavejšie festivaly V našej časti sveta sú to Pohoda, Colours of Ostrava, Sziget. Ponúkame vám z nich tri tipy, ktoré by ste si nemali nechať ujsť. Anna Calvi na Bažant Pohoda Krehká žena s tichým hlasom a výrazne namaľovanými perami sa na pódiu mení na sopku chrliacu lávu. Ešte nemala ani 13 rokov a už sa snažila na gitare napodobniť Hendrixa a Djanga Reinhardta, o pár rokov neskôr sa celkom úspešne snažila spievať ako Edith Piaf a Nina Simone. Hoci má dnes Anna Calvi za sebou len jeden album, pre tých, čo majú uši otvorené je to hviedza najvyššej svietivosti. Jej hlas má v sebe rockerskú naliehavosť spojenú s opernou bravúrou. Nuž, talianske korene. Jej gitara žije vo svojom vlastnom hudobnom vesmíre. Anna neoslňuje rýchlosťou prstov či počtom zahraných tónov za sekundu. Je to originálna, sugestívna pesničkárka hendrixovského strihu. Na Pohode ju musíte vidieť.

22

Antony and the Johnsons na Colours of Ostrava Antony Hegarthy je jeden z najzaujímavejších spevákov a skladateľov súčasnosti. Do sveta veľkej hudby ho uviedol Lou Reed, ktorý ho prizval k spolupráci na svojom poeovskom albume Raven. Antony však žiadne „tlačenky" od slávnych nepotreboval. Stačilo povzbudenie, ktorého sa mu od Reeda a neskôr od Boy Georgea či od Björk dostalo zvrchovane. Antonyho piesne sú jemné, zvláštnym spôsobom melodické, nechýba v nich pátos, romantické gesto, silná poézia či pokorná spiritualita. Je to magické, chvejivé. Na Colours od Ostrava vystúpi jeho kapela Antony and the Johnsons s Janáčkovou filharmóniou Ostrava. Zahrajú výber z celej doterajšej Antonyho tvorby.

The Stone Roses na Szigete Manchesterská kapela speváka Iana Browna vznikla v tomto hudobne inšpiratívnom meste v polovici osemdesiatych rokov, nahrala dva výborné albumy a v roku 1996 sa rozpadla. Minulý rok sa Ian, gitarista John Squire, basgitarista Mani a bubeník Reni znovu dali dokopy a zdá sa, že im spoločné hranie ide k duhu. Tí, čo už ich comebackový koncert zažili na vlastnej koži hovoria o veľkej sile. Je to stále starý dobrý Madchester, pesničky, v ktorých sa ozývajú Beatles aj Clash, nasiaknutí psychedelickým acidkom. Títo páni prežili všeličo, čo ich ľahko mohlo zabiť, ale ono ich to posilnilo. Legendárna kapela sa teda vracia na koncertné pódiá po šesnástich rokoch. Pôjdeme sa na ňu pozrieť na budapeštiansky festival Sziget.

Aký je to pocit predávať Nota bene? „Darmo eura. „Idú do podnikateľského rizika,“ uznanlivo ľovú skupinu a zistiť, čo na ňu zaberá.“ o tom rozprávať, neuveríte!“ tvrdí predajkyňa Ve- komentuje Peťo a kupuje si 22 časopisov. Ružen- Aj on si všimol, že ľudia od neho bočia. Nieronika. „Najlepšie je to vyskúšať.“ Presne to urobili ka si berie toľko isto. Mária je opatrnejšia, pýta si len pohľadom. „Keď vykročím oproti dámam traja odvážni čitatelia Nota bene – Mária, Ružen- šesť. „Trochu sa toho desím,“ hovorí, keď ju vezie- vo vysokých topánkach, zídu z chodníka. Radka a Peter. Na pár hodín sa postavili na miesta me na Hlavnú stanicu – obľúbené miesto falošných šej obetujú opätky a veľkým oblúkom ma obíozajstných predajcov počas dobrovoľníckej akcie predajcov. Veroniku, ktorá tu predáva, spozná ľah- du po mačacích hlavách. Nič mi to nerobí, lebo Naše mesto, ktorú organizovala Nadácia Pontis. ko. „Bude mať preukaz a asi aj psíka,“ radíme jej. viem, že dneškom to pre mňa končí. No keby „Chcem vedieť, ako sa predáva takýto produkt,“ homalo byť mojou realitou, že ma takto obchávorí obchodník Peťo. „Ja som si zámerne vybrala Je to ťažká robota dza 20 ľudí za hodinu, bol by to šialený pocit.“ ponuku, na ktorú sa prihlásilo menej dobrovoľní- Ruženka sa už pri Poluse dáva do reči s Ankou, pre- Cieľovú skupinu naozaj nájde – dvojice až trojice kov. Myslela som, že tam sa najviac zíde pomoc,“ dajkyňou Nota bene na vozíčku. Navrhujeme, nech dám. Pred spoločníčkami sa hanbia nekúpiť. Ďalpovedala Ruženka, ktorej práca má tiež blízko k sa postaví ďalej, tak bude mať väčšiu šancu predať. ších zákazníkov presvedčí metódou protipredaja. obchodovaniu. Máriu zaujímali pocity predajcu a „Ľudia sú zahľadení do seba, ignorujú ma,“ hovorí „Išiel som niekomu oproti a tesne pred ním som čareakcie okolia. „Mám prácu a keby som nepreda- po prvej polhodine. Vtom sa pristavuje rozhorče- sopis zložil v zmysle: vám predať nechcem.“ Vyvolala ani jeden časopis, nič sa nestane. Musí to byť ná dôchodkyňa: „Čo tu beriete kšeft pani Anke? lo to práve opačnú reakciu a Peťo predal 12 časopiúplne iný stres, keď od toho závisí, kde budeš spať.“ Nikto si u vás nekúpi!“ bráni obľúbenú predajkyňu. sov. Zvyšok kúpili kolegovia vo firme, kde pracuje. „Je to ťažká robota – za dlhú dobu zarobíš miRiziko podnikania nimum peňazí,“ vzdychne Ruženka. Neskôr má Nežobrem Hostia musia absolvovať všetko, čo aj bežní pre- viac šťastia. „Ponúkla som časopis chlapcovi, Mária sa chúli uprostred tlačenice na Hlavnej stadajcovia. „Skôr, než ich zaregistrujeme, dávame ktorý šiel okolo. Povedal, že pred chvíľou si kú- nici. „Vyzerám tak, ako sa cítim.“ Predá všetkých im fúkať,“ s úsmevom varuje sociálna pracovníč- pil od iného predajcu, ale vezme aj odo mňa. deväť časopisov a zažije najrôznejšie reakcie. Milé, ka Barborka. Naším cieľom je, aby ľudia kupova- Ešte predtým však skontroloval môj preukaz.“ nevšímavé, vážne. „Jeden pán mi vynadal, že čo tu li Nota bene od tých, čo dodržujú kódex predajcu Dokopy predala tri časopisy. zavadziam a nejdem robiť.“ Iní jej dávali peniaze, (str. 2 v časopise). Iba to odradí podvodníkov, ktoale časopis nechceli. „Nežobrem,“ tvrdila a niektorí si potom Nota bene vzali. Už mala posledný rí s Nota bene žobrú a často si ho zaobstarajú ako Socha slobody s Nota bene bežní zákazníci. „Ako ich rozoznáme?“ zneistia dob- V prezidentskom paláci na Hodžovom námes- kus, keď jej akýsi pán podal euro. Núkala mu čarovoľníci. „Nebojte sa, na mieste s vami budú naši tí je Deň otvorených dverí a davy ľudí. Peter sa sopis, nechcel. „Naozaj si vezmite, je to môj popredajcovia. Poradia vám,“ upokojuje Barborka. usmieva. Nota bene hrdo dvíha do výšky. Vyze- sledný,“ hovorila. Muž vytiahol peňaženku, doplaPotom nováčikov vybavia preukazmi a tromi štar- rá skoro ako Socha slobody s pochodňou. „Naj- til 40 centov a odišiel aj s časopisom. tovacími časopismi s registračným číslom, ktoré skôr som zvolil pasívnu stratégiu s tempom Dobrovoľnícky deň sa končí, no naši hostia moždostanú zadarmo všetci začínajúci predajcovia. predaja jeden časopis za pol hodinu,“ hovorí. no raz svojimi zážitkami ovplyvnia aj tých, čo od Ďalšie si kupujú za 70 centov a predávajú za 1,4 „Musím k tomu pristúpiť aktívnejšie. Nájsť cie- predajcov Nota bene doteraz bočili.

23


Príbeh

text: lucia laczkó | foto: alan hyža

nota bene 133

2012 júl

skúsi čierny humor mladá žena. Danielina pravá noha je už na pohľad dlhšia než ľavá, panva sa jej posúva doprava. Je to zlé.

Daniela chce žiť aspoň s menšími bolesťami

Kávový fliačik

Nech ma vánok prefúka Miláčik rodiny, štvornohý Benji vyskočí na posteľ a oblizuje Danielku. Tá najskôr zaskuvíňa od bolesti, pretože chlpaté zlatíčko dopadlo priamo na jej boľavé bedrá, ale potom je na rade mojkanie a Daniela je v siedmom nebi. Benji je jej parťákom, bez ktorého by deň nebol dňom. A ešte telka. Zapnutá je nonstop. „Neviem, čo bude o hodinu, nieto ešte ráno. Včera som na tom bola o sto percent horšie ako dnes. Bolesti, bolesti, bolesti. Dopichaná som už ako rešeto, nemám žiaden sval, takže injekciu mi pichajú akoby rovno do kosti. A až piata ako-tak zaberie. O operácii nechcem ani počuť. Keď som si vypočula možné následky, zavrela som na chvíľu oči a povedala si nie. Radšej s bolesťami, ale s možnosťou vidieť, počuť, hovoriť. Chcem žiť, chápeš?“ Kedy sa naposledy tešila? „Jáj, veď to je jasné, striebro hokejistov! Bola to paráda,“ povie a ukáže na hokejistický šál uviazaný na zdviháku postele. Radosť má aj z detí svojich súrodencov. Škoda len, že sa s nimi nemôže blázniť, ako by chcela. „Nemôžem nič, odchádza mi aj oblička, štyri- päťkrát za deň ma mama cievkuje. Až som sa smiala, keď mi nechceli schváliť plný invalidný, chýbalo mi vraj jedno percento! Našťastie na krajskej posudkovej komisii sa našiel jeden normálny, ktorý nahlas povedal, že keby sa dalo dať nad sto percent, tak by mi to právom patrilo. Som predsa imobilná, odkázaná na plnú pomoc druhých. Sama neurobím nič," placho sa uškrnie Daniela a skonštatuje: „Dnes je fajn, o niečo menej to bolí, možno aj preto, že tak krásne svieti slnko. Ak sa mi ešte trochu polepší a svietiť bude aj zajtra, možno sa prekonám a pôjdem s mamou trochu von. Nech ma vánok trochu prefúka, je to nádherný pocit. Vidíš, pýtala si sa ma na plány, tak som ti práve jeden povedala. Pre zdravého banalita, čo? Pre mňa ťažké plánovanie. Čo už..."

Bolo to Tatianino tretie dieťa. Vytúžené. Ako správna mama nedala by svoju dcéru za nič na svete. Plány boli síce úplne iné než realita, ale možno o to viac je Tatiana na svoju Danielu hrdá. „Je veľká bojovníčka a je to ona, ktorá ma drží nad bosila s kamoškami. V ôsmej triede sa však zavodou a presviedča ma, že sú na svete aj väčšie čala rapídne hrbiť, z pekných nôh sa stávali „iksáky“. Obvodná lekárka ich poslala na ortopédiu, tragédie, ako je tá naša. Ľúbim ju nadovšetko." Čiernovlasá Daniela má dvadsaťšesť. Jej svetom nech predpíšu korzet, v princípe však mame Taje najmä polohovacia posteľ. Ak sa chce nadý- tiane povedala, že celé hrbenie je len dôsledkom chať čerstvého vzduchu, pozrieť sa na oblohu vývinu. Dievča je v puberte, začínajú rásť prsia a alebo zájsť dakam na kofolu, potrebuje špeciál- veľa dievčat prepadne samovoľnému hrbeniu. To ny vozík. S polohovateľnou opierkou chrbta, pre- bude aj Danielkin prípad... tože v klasickom sede nevydrží. „Musí byť mier- „Keď si to teraz spätne premietam, naša pani dokne naklonená, taký polosed. Ale na ten vozík sa torka si nedokázala zrátať dva a dva. Akoby úplne dostaneme len vtedy, keď sa cíti o niečo lepšie, ignorovala diagnózu, ktorú mala dcéra v papiekeď bolesti až tak neprerážajú,“ vysvetľuje sta- roch. Nehľadala súvis, nikdy sa so mnou o neurorostlivá mama, ktorá sa pred vyše rokom muse- fibromatóze nebavila. Nebol internet, doba bola la definitívne vzdať roboty a presedlať na opat- iná, ja som naozaj nič o tejto pliage nevedela. Terovateľstvo. „Nebolo inej možnosti, Danielka už raz som už múdra, už viem, je to nervová choropotrebuje dozor.“ ba, že dochádza k stuhnutiu, zhrubnutiu a odumieraniu nervov, že nádorčeky sa vytvoria bez príVšetko bude v pohode? činy hocikedy a hocikde. Či zvonka alebo zvnútDiagnóza znie neúprosne – neurofibromatóza. ra. Lenže na neurológiu sme sa dostali až pred Nevyliečiteľná choroba, ktorá kaličí telo zvonka dvoma-troma rokmi. Tam len krútili hlavou, kde i zvnútra. Začína, potvora, nenápadne. „Bola ma- sme doteraz boli, veď pri tejto diagnóze je sledoličká, mala len tri mesiace, keď som si všimla ká- vanie na neurológii základ. Ja som to ale nevedevové fliačiky na koži. Na chrbte a pri členku. A za- la, nikto mi to nepovedal a Danielina pani dokčali tortúry po lekároch.“ Ani vo sne ale Tatiane torka sa nikdy neunúvala venovať sa nám hlbšie.“ nenapadlo, že malá chybička krásy – nejaký fliačik na tele – bude mať také drastické následky. Neznesiteľné je to, čo nevidieť Čierne na bielom to dostali pri Danielkiných troch Daniela nastúpila na strednú školu – odbor kurokoch – bola na pozorovaní na bratislavských chár, čašník. Cítila sa v pohode. Seberovná so Kramároch, keď zrazu prišiel domov telegram. zdravými spolužiakmi, jej choroba ju nijako váž„Vraj či súhlasím s odberom vzorky z dcérinho ná- ne neobmedzovala. Sem-tam len nejaká hrčka a doru. Akoby ma niekto obaril vriacou vodou! Pre- tie kávové fľaky. Raz však prišla domov, že má nieMama je na svoju hrdinku Danielu pyšná: „Neznáša, keď plačem. Vraj sú na tom ľudia aj horšie. Je úžasná." boha, aký nádor?! Letela som do Bratislavy, celú čo na jazyku. Maličká hrčka. Lenže jedného dňa urevanú ma na chodbe našiel docent a pýta sa, neuveriteľne rýchlo narástla na dva a pol centi- nemôžem sa uspokojiť s odpoveďou, že to nejde.“ to prišli až vlani v apríli, keď sa Danke z ničoprečo plačem. Okamžite ma ukľudnil, že rakovi- metra. Po veľkých komplikáciách jej ju napokon Daniela leží na posteli a počúva, čo jej mama hoho nič podlomili na záchode kolená a spadla. na to nie je. Uľavilo sa mi, ale poviem vám, keď v Bratislave vyoperovali. vorí. Popritom si neustále hladká ruky a sleduje Priamo na kostrč. Myslela som si, že umrie. na mňa potom spustil niečo o Reclinghausene, svoje hrčky na nich. Je ich neúrekom. „Nevadia Pricvikli sa jej nervy a každý sebemenší poteda neurofibromatóze, nič som nevnímala, nič mi, pretože nebolia. Bohužiaľ, neznesiteľné je to, hyb bol pre ňu utrpením. Volala som našej čo nevidieť. Nádor na kostrči. Má asi osem centinechápala a pri pohľade na svoje pekné dievpani doktorke, že potrebuje pomoc. Že sa metrov a nedá sa vyoperovať. Vlastne dá, ale s ričatko, ktoré sa smialo, chodilo, rapotalo, vymýšs dcérou nedá hýbať. Poslala sanitku. Prišli zikom, že úplne ochrniem, možno prestanem viľalo – mi v tej chvíli naozaj stačilo, že nemá rakoa skonštatovali, že v takomto stave ju oni dieť alebo rozprávať – alebo oboje dokopy. Je tovinu. Hurá, všetko bude v pohode!“ neodnesú, nedostanú ju na nosítka, tak kri„Nechce sa mi ale detailne opisovať, ako nás v na- tiž na mieste, kde sú všetky ukončenia miechy. Sú čala od bolesti. Vraj nech lekárka pošle špeDoktorka sa neunúvala šom regióne odbíjali, že to vyrezať nepôjde. Po- dni, kedy doslova revem od bolesti. Tebe ako laiciálnu sanitku, s lepším vybavením.“ Tatiana sa ešte aj dnes trasie od zlosti, keď Život aj relatívne pokojne ďalej plynul. Tatiana viem len jedno, trvalo mi veľmi dlho, kým som sa kovi by som to možno prirovnala k tej najhoršej vedela, že ku kávovým fliačikom môžu časom naučila byť neodbitná. Je veľmi ťažké oponovať či bolesti zubov a ešte si to vynásob aspoň stomi.“ spomína na tortúry s odvozom do nemocpribudnúť menšie či o niečo väčšie hrčky, uzlíky. polemizovať s lekármi. Mnohí sa tvária, že im nenice. Keď zúfalo do telefónu prosila doktorTreba ich pozorovať, odborne sledovať, ale zákla- máme do roboty kafrať. Bojíme sa ich, máme pred Mohla upadnúť do kómy ku, aby prišla a pred odvozom do nemocnidom je neprepadať panike. Daniela chodila na nimi chorobný odstup. Daniela ma zmenila. Ne- „Možno to začalo rásť na kostrči v čase, keď ce pichla Daniele injekciu, lebo sa nemôže hýbať a má bolesti. Ani sanitkár ju totiž nezákladnú školu, po škole lietala po dedine, klá- bojím sa už a kričím. Veď bojujem za svoju dcéru, sa Daniela začala hrbiť, neviem. My sme na

„Neviem, čo bude o hodinu, nieto ešte ráno.“

24

dokáže naložiť. Naveľa prišla, no tvárila sa, akoby ju mimoriadne otravovali. V nemocnici lekár zhrozene skonštatoval, že tie bolesti si nikto z nás nevie predstaviť. Mohla z nich pokojne upadnúť do kómy. „Povedal mi, že moja dcéra trpela ako kôň a že je veľmi statočná.“ Na CT sa objavila príčina všetkého. Velikánsky nádor na tej nešťastnej kostrči. „Odvtedy ideme dole vodou.“ Dramaticky sa zhoršila mobilita. Vlani v lete ešte Daniela prešla povinných pár schodov z bytovky na dvor s francúzskymi barlami, po byte sa pomotala opretá o špeciálny G-aparát, také pomocné chodítko. Dnes? „Jem na posteli, umývam sa na posteli, chradnem. Nádor ma celú vykrivuje, robí zo mňa stopercentnú praváčku,“

Občianske združenie Medzi nami sa aj vďaka uverejňovaniu príbehov v Nota bene snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktoré sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii. Možno sa nájde niekto, koho osud Daniely oslovil. Radi by sme jej prispeli na hyperbarickú komoru, ktorá ju síce nevylieči, ale dokáže rapídne stlmiť bolesti. ĎAKUJEME! Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4 040 218 205/3100 (Ľudová banka). Pripíšte poznámku – Danka. Kontakt na OZ Medzi nami: 0905 910 827 alebo 0905 240 389 (medzinami@zoznam.sk)

25


ľudia

text: mária bulková | foto: archív cestovateľov

nota bene 133

2012 júl

vybavenia,“ hovorí Lucia. Cestovateľky Catherine a Ine z Belgicka na svojej stránke dodávajú, že si treba dôkladne prejsť rozpočet. Pritom žiť sa dá zaujímavo a skromne zároveň. Lucii s Martinom vystačili ich úspory rok a pol. „Cestovali a žili sme vo veľmi skromných, často základných podmienkach. Mnohí by v skutočnosti boli veľmi prekvapení, že sa to dá. Prespávali sme v lacných hosteloch, stanoch, autobusoch a veľa sme využívali službu couchsurfing,“ prezrádza Lucia. Aj Tomáš prvé cesty absolvoval z úspor. Teraz si už na cesty chodí zarobiť, aj keď jeho mesačné náklady sú nízke. „Bez problémov by som vyžil z minimálnej mzdy,“ hovorí. Zároveň ale dodáva, že pozerať sa len na to, čo minie počas cesty, by bolo klamlivé. „Pred každou expedíciou si musím pripraviť vybavenie, poistky, prehnať Malinu kompletným servisom, a tam sú schované oveľa vyššie náklady než to, čo miniem počas cesty.“ Petra zasa za svoje minimálne náklady vďačí tomu, že a neobáva cestovať stopom. Petra v Kapadócii pri tufových vežičkách.

Nový rebríček hodnôt

PREČ OD CIVILIZAČNÝCH VYMOŽENOSTÍ

NA CESTE ZA SLOBODOU Človek, roztrhaj sa, aby si sa dostal do hrobu. Najmä sa roztrhaj, aby si sa dostal do hrobu ešte prv, ako zomrieš, a ten tvoj hrob sa volá „úspech“, volá sa veľa kriku pre nič. Týmito slovami bojoval pred 50 rokmi beatnik Jack Kerouac proti tlaku byť za každú cenu úspešný. A tento tlak sa za tie desaťročia ešte vystupňoval. Čo s ním robia súčasní „beatnici“? Úvodzovky sú na mieste. Lebo základnými životnými postojmi a životom „na ceste“ sa ich podobnosť so skutočnými beatnikmi končí. Aj akákoľvek podobnosť medzi týmito modernými nomádmi navzájom. Sú sami sebou, každý má svoju vlastnú cestu. Jedni na ňu odchádzajú na vopred určený čas, iní bez akejkoľvek predstavy o dátume návratu. Dopravným prostriedkom sa tiež medze nekladú. Vlastné nohy, bicykle, mopedy, autá, vlaky, lietadlá. Jedni sa rýchlo presúvajú z miesta na miesto, iní si prenajmú byt alebo rozložia stan a popri spoznávaní nových miest dokonca pracujú alebo blogujú o svojich zážitkoch. Notebook majú so sebou, veď pripojenie k internetu sa stále rozširuje.

Nezávislosť aj biznis Lucia, ktorá s manželom Martinom vydala v roku 2009 na cestu okolo sveta hovorí, že mali chuť odísť zo Slovenska, lebo sa tu už necítili dobre: „Pôvodne sme si chceli ísť vyskúšať život do zahraničia, pracovať a potom cestovať, no akosi neočakávane z toho bola myšlienka uskutočniť cestu okolo sveta... A o pár mesiacov sme na ňu vyrazili.“

26

Tomáš brázdi sever Európy na červenej vespe Maline. „Malina bola predurčená na epické cesty už keď som ju kupoval.“ Definitívne rozhodnutie zavŕšilo pracovné povýšenie, v Londýne pracoval v oblasti marketingu. „Došlo to do bodu, v ktorom by pracovná zodpovednosť úplne pohltila môj život. Musel som sa rozhodnúť. Buď ponuku prijať, alebo všetko opustiť a skúsiť žiť nanovo, po svojom.“ Petra už ako študentka naložila s týždňami prázdnin po svojom. Sadla si nad mapu a vybrala si cestovanie na tie najnetradičnejšie destinácie. Túžba spoznávať je vraj súčasťou jej genetickej výbavy. „Odmalička som rada listovala v atlase sveta, blúdila prstom po glóbuse a rozmýšľala, ako to asi môže vyzerať v tej a tej krajine, akí sú tam ľudia, aká príroda. Často som čítala knihy o odvážnych horolezcoch, moreplavcoch, polárnikoch, prežívala som s nimi ich výpravy a závidela im pocity, ktoré prežívajú. A navyše, nedokážem obsedieť na jednom mieste,“ dodáva. Belgické cestovateľky Catherine a Ine mali zasa chuť otestovať si, do akej miery umožňuje technológia pracovať z akéhokoľvek miesta na svete. Na rok sa usadili v Juhoafrickej republike, Argentíne a Thajsku, vopred to oznámili svojim klientom a pracovali pre nich na diaľku. Dokonca si vďaka kvalitnému propagovaniu svojho cestovania získali nových klientov a z ciest sa vrátili s lepšou bilanciou na účte, ako keď na ne odchádzali.

Martin a Lucia na prieskume trhu v Kolumbii.

Čo najviac času s deťmi Z ciest spomínaných cestovateľov by sa mohlo zdať, že vydať sa na cesty môže každý, kto je sám, prípadne vo dvojici, ale bez detí. No deti nemusia byť prekážkou, a nie sú ani výhovorkou. Často túžia po dobrodružstve viac ako ich rodičia. Americkí učitelia a rodičia John a Nancy Vogelovci vzali svojich dvoch synov zo školy do domáceho vzdelávania a rozhodli sa spoločne bicyklovať z Aljašky až do Argentíny. Trvalo im to tri roky. „Túžili sme s našimi deťmi stráviť čo najviac času. Ako učitelia sme boli unavení z toho, že trávime viac času s cudzími deťmi než s vlastnými. Dali sme výpoveď a pridali sa k rýchlorastúcim počtom rodičov, ktorí vzdelávajú svoje deti doma.“ Tie ich mohli počas ciest v praxi objavovať veci, o ktorých ich rovesníci čítajú len v učebniciach.

Zaujímavo aj skromne Vydať sa na cesty znamená zozbierať odvahu a poriadne sa pripraviť. „Odvaha tu vždy je,“ hovorí Tomáš, „len si ju treba uchovať aj počas plánovania. Netreba podľahnúť miestam, ktoré nám z nej uberajú.“ Na druhej strane si zasa veľa ľudí neuvedomuje, že takáto cesta má ďaleko od dovolenky. „My sme sa pripravovali niekoľko mesiacov. Treba myslieť na víza, očkovania, zháňanie informácii, nákup

Neľutujú naši cestovatelia všetku nepohodu či fyzické útrapy? Všetci odpovedajú, že nie. Naopak. Každý o svojej ceste hovorí ako o jednej z najcennejších životných skúseností. Choroby, keď nemáte domáce pohodlie alebo dlhotrvajúce búrky, keď bývate v stane a široko-ďaleko nie je žiadna civilizácia, sú nepríjemné, ale veľa naučia. Pracovať s tým, čo je k dispozícii, aj o sebe samom. Naučia, že menej je niekedy viac. Petra si to najintenzívnejšie uvedomuje prvé dni a týždne po návrate na Slovensko. „Mávam pocit, akoby som prišla z inej planéty. Všade samé reklamy, ľudia sú upnutí na materiálne veci, v ošiali kupujú veci, ktoré nepotrebujú, reč je o peniazoch, diétach, omladzujúcej kozmetike. Cítiť nespokojnosť, nepokoj. Bude to možno znieť trochu komicky, ale po návrate z krajín, kde nie je pitná voda ma až desí, že my takouto vodou splachujeme záchody. Človeku sa úplne zmení rebríček hodnôt,“ vysvetľuje Petra. Aj Tomáš priznáva, že takéto cestovanie pomôže vycibriť si odhad na to, čo je skutočne dôležité. „Sú veci, bez ktorých neprežijeme - voda, jedlo, teplo. A potom je obrovská hromada vecí, ktoré robia náš život pohodlnejší. U každého človeka je hranica nutného pohodlia pre šťastný život niekde inde. Mne vôbec nechýbal gauč, kravata, chladnička či mikrovlnka. Najzbytočnejším sa stal holiaci strojček.“ Zato vak na vodu, ktorý dovtedy nepoužíval, by sa dal vyvážiť zlatom. Chýbal by mu aj notebook a internet, ktoré považujú za nevyhnutnosť mnohí novodobí cestovatelia. Nielen kvôli prístupu k informáciám či lacnému kontaktu s blízkymi, ale aj kvôli iným srdcu milým veciam. Ine odjakživa snívala o dome s veľkou knižnicou plnou kníh, ale len dovtedy, kým si uvedomila, že táto knižnica

Motorkár Tom so svojou Malinou.

sa zmestí do jej notebooku. Spolu s obľúbenou hudbou, filmami a fotografiami blízkych. Toto všetko si môže nosiť so sebou kamkoľvek ide.

Všade dobre... Cestovanie učí aj väčšej samostatnosti, sebadôvere a otvorenosti, pomáha lepšie porozumieť sebe samému. „Na cestách posúvam svo-

„Cestovali a žili sme vo veľmi skromných, často základných podmienkach.“ je limity, zisťujem, čo všetko dokážem vydržať, ako dokážem fungovať v nadmorskej výške, na púšti, pri nedostatku jedla. Cestovanie je škola života, každý deň sa naučím niečo nové, každá krajina, ktorou prechádzam, vo mne niečo zanechá,“ opisuje svoje skúsenosti Petra. Tým, čo cestujú spoločne, pomôže lepšie spoznať a pochopiť aj svojich partnerov. „Museli sme

fungovať 24 hodín denne ako výborne organizovaný tím. Prekonali sme spolu mnoho prekážok, v extrémnych situáciách sme sa veľa o sebe naučili. To považujeme za cennú devízu do bežného života,“ dodáva Lucia. A upozorňuje ešte na jednu dôležitú vec. „Po skúsenostiach z iných krajín si užívame domov, Slovensko, naozaj veľmi intenzívne. Máme vyrovnanejší pohľad na život a o viac si vážime životné podmienky, ktoré tu máme.“ Tomáš sa tiež rád vracia domov, ale stále znovu vyráža na cesty. K životu, ktorý žil predtým, by sa už nikdy nevrátil. Vydať sa na cesty odporúča každému, lebo akokoľvek klišé to znie, platí, že „o dvadsať rokov budete väčšmi sklamaní tým, čo ste neurobili, ako tým, čo ste urobili. A preto skúmajte, snívajte, objavujte.“ A či sa niekedy usadí? „Je to veľká vec. Ktovie, možno ma niekde očarí žena, ktorá mi klepne po prstoch a povie, tu ostaneš,“ uzatvára Tomáš. Viac info a inšpirácie nájdete na: cestaokolosveta.sk, viamalina.com, familyonbikes.org, nomadz.nu a ďalšie.

27


SVET

text: dagmar gurová | foto: dušan dobiaš

nota bene 133

2012 júl

text a foto: jana čavojská

pútnik

TURISTICKÝ SPRIEVODCA BEZ DOMOVA

KDE TO VONIA, ZNIE A VYZERÁ INAK Bezdomovci poznajú mesto lepšie než hocikto iný. Ukážu vám zákutia, o ktorých bežný turista nemá ani tušenia. Poradia skratky aj to, kde sa chutno a lacno najesť. a debatovali.“ Postarší černoch spomína na vojnu vo Vietname. Vrátil sa odtiaľ so psom vycvičeným na lozenie po stromoch a všetkých ním ohuroval. Druhý bezdomovec sa do hovoru zapája menej. Má inú prácu. Tvár si zručne zjemní mejkapom. Oblečie si ženské šaty, na hlavu si nasadí parochňu. „Aj toto je Amerika,“ pomyslí si Dušan. „Tak ako ten mladý kresťan, ktorý obhajuje právo nosiť strelnú zbraň. Alebo bezdomovec na vozíčku prikrytý spacákom, čo z diaľky vyzerá ako malý kopec.“

Vitaj na ulici

Na ulici v San Franciscu môže byť gitara cennejšia ako deka.

Na trojtýždňovú dovolenku v San Franciscu Ako ich teda nájsť a spoznať? Dilemu vyriešia si Dušan nič konkrétne neplánuje. Má trochu bezdomovci. „Oni prídu za tebou. V takom peňazí, foťák a odvahu objaviteľa. Jedinou počte, že keby človek každému prispel, prípravou je inštruktáž od kamarátky, u ktorej o chvíľu k nim patrí. Nesmieš si ich pripúšťať. býva. „Severne od tejto ulice je to bezpečné,“ To je jedna z prvých vecí, ktoré sa tu naučíš.“ ukazuje mu na mape. „Južnejšie nechoď. Zvlášť Čosi iné však je vedome pristúpiť na spoločnú cez šiestu ulicu.“ „hru“ a urobiť obchod. Najať si netradičného Po pár dňoch však presne to urobí. „Nechcel turistického sprievodcu a peniaze vymeniť za som míňať peniaze na turistické atrakcie, ale spoznať mesto cez ľudí, ktorí v ňom žijú. Šiesta ulica bola na prvý pohľad odlišná. Inak to tam voňalo, znelo, vyzeralo.“

„Chcel som spoznať mesto cez ľudí, ktorí v ňom žijú.“

V zakázanom území Schová foťák, aby aspoň trochu skryl, že je informáciu či zážitok. „Ich príbehy treba brať turista. V štvrti plnej černochov to však veľmi s rezervou a s vedomím, čo za to chcú. Nie vždy nepomôže. Dušan beznádejne vytŕča. „Pripadal sú to peniaze. Niektorí sú radi, že ich má kto som si ako vo filme, keď nie je jasné, či ísť ďalej, počúvať,“ hovorí Dušan. alebo sa otočiť a uháňať späť.“ Pochybnosti zaháňa pri stánku s jedlom Aj toto je Amerika a postupuje hlbšie do „zakázaného“ úze- „Pristavila ma dvojica chlapíkov. Pýtali sa, či im mia. Zvyšok pizze, ktorú už nevládze dojesť, pomôžem. Tým mysleli, či im dám peniaze. Vraj ponúkne starcovi pohodlne usadenému na na vodu. Ponúkol som im svoju, no vysvitlo, že obrubníku. „Zdá sa ti, že to potrebujem? Veď chcú špeciálnu vodu, lepšie povedané pivo.“ vyzerám zdravo,“ ukazuje obyvateľ ulice na Po chvíli handrkovania Dušan súhlasí, že ich na svoju zavalitú postavu. Dušan si k nemu bez jedno pozve. „Vybrali najväčšiu a najlacnejšiu rozpakov prisadne a dajú sa do reči. „V San fľašu a vzali ma do akejsi uličky. Na zemi Franciscu bolo lepšie v 80. rokoch. Dnes ľudia mali matrace, kam sme si posadali. Vytiahli nie sú takí otvorení,“ dozvie sa. papierové poháre a takto kultúrne sme pili

28

Dušan je v meste dňom i nocou. Zo všetkého, čo vidí, počuje, ovonia a cíti, si skladá vlastný obraz o krajine, jej kultúre a obyvateľoch. „Je veľmi inšpirujúce byť sám v cudzom meste, keď nemáš špeciálny program. Chodíš, premýšľaš o živote a zisťuješ, koľko vecí môžeš robiť aj vonku.“ Väčšina miest nepovoľuje stanovanie na trávnikoch či v parkoch, no zákaz možno obísť. Čo tak prespať v stane, ktorý vyzerá ako auto schované pod plachtou? „Rozložíš si ho na parkovisku a nikto nevie, že je to len látka, pod ktorou spíš.“ Hovorí sa tomu urban camping. Dušan si zvolí odvážnejšiu verziu. Dve noci prespí tak, ako jeho noví známi. Sám, kdesi vonku v cudzom meste. „Jasné, že som sa bál, ale bolo to dobrodružstvo,“ hovorí. „Prvý večer som natrafil na mladého bezdomovca. Sedel na zemi pri nejakom obchode. Mal notebook a niečo na ňom šťukal, chytal wifi. Okolo neho ležali platne, papiere, všelijaké haraburdy. Spýtal som sa, kde sa tu dá dobre prespať. Povedal, že na zemi, no neodporúča to.“ Druhá noc bola chladnejšia. Dušan sa triasol pod malým uterákom, keď za ním prišla ženička s dekou, nahnitým pomarančom a hrsťou cukríkov. Aj tak vyzerá pohostinnosť na ulici. Ľudia bez domova nie sú len zdrojom príbehov, ale aj užitočných informácií. Môžu byť živou navigáciou. Bezdomovec zo Žiliny Dušanovi poradil krčmu, v ktorej chutne a lacno varia a on tam chodieval na obedy. Iný mu zas v Prahe ukázal skratku na stanicu, vďaka čomu nezmeškal vlak. Pre mnohých sú bezdomovci otravní ľudia, z ktorých nie je úžitok. Stačí trochu zmeniť pohľad a môžeme ich vnímať úplne inak. „Keď využívame ich pomoc, dávame im novú funkciu. Priznávame im zmysel pre mesto, jeho obyvateľov aj cestovateľov.“

Okolo Moháča žijú spolu Maďari, Chorváti, Nemci aj Rómovia

V kraji divokých Šokci Kolísavým krokom sa ku mne blíži obrovská drevená hlava, rozďavená do širokého úsmevu. Ak sú dvaja, niet úniku. To, čo nasleduje, tu nazývajú „bušó sendvič“. A na rok z toho bude malý bušó, smejú sa. Táto tradícia Šokci, teda Chorvátov žijúcich v Maďarsku, siaha ďaleko do minulosti. Podľa legendy vyhnali z Moháča tureckých dobyvateľov zamaskovaní do kožušín a hrôzostrašných drevených masiek. Prezliekanie do takýchto masiek, nazývaných bušó, bolo dlho vyhradené len mužom. Pocta sa dedila z otca na syna. Ak by pod dreveným úškľabkom masky objavili ženu, zbili by ju. Dnes je všetko iné. Za bušóv sa počas osláv konca fašiangov prezliekajú obe pohlavia všetkých vekových kategórií. A nemusia to byť ani Šokci, členovia starých chorvátskych rodín. Hocikto môže prísť do niektorého moháčskeho bušó spolku a pridať sa k bušóom. „Ale potom je to o šesťdňovom chodení v ťažkej maske, vyvádzaní, pití a tancovaní. V skutočnosti dosť namáhavá vec. Nič pre mňa,“ smeje sa tridsaťtriročný Tamás Kántor pri odpovedi na otázku, či sa nechcel stať bušóom potom, ako moháčski Chorváti zmenili prísne pravidlá.

Tajomstvo drevených masiek Tradícia kedysi prikazovala každému mužovi vyrobiť si masku vlastnoručne. Vo svojej dielni v Moháči mi o tom rozpráva jeden z vyrezávačov tradičných bušó masiek, Antal Englert. Priznáva, že viac vyrába na výstavy než pre Moháčanov. „Môžem vyrobiť masku pre konkrétneho človeka. Ale musím ho veľmi dobre poznať. Výroba tradičnej masky nie je len práca rukami. Je tam veľa mystiky, duchovna, spojenia s predkami,“ vysvetľuje. Nikdy nevyrobil dve úplne rovnaké masky. Tak ako by si ich nevyrezali rovnaké ani ľudia, keď si ich kedysi podľa tradície vyrábali sami. „V maske sa odráža osobnosť a povaha človeka, pre ktorého je vyrezávaná, ale aj jeho súčasný duševný stav. Šťastie či starosť, to všetko sa do masky premietne.“ Pre majstra Englerta je dôležité nevnášať do tradičných masiek etnika cudzie prvky. Ukazuje mi staré knihy, obrázky a fotografie. Nič, čo

by nevychádzalo z rovnakých motívov než pred stovkami rokov nie je dovolené. „Masky majú veľkú moc,“ upozorňuje. „Vo svete sú veľmi populárne. Mnoho umelcov mieša štýly. Zapáči sa im niečo z Ázie, a už použijú ten prvok vo svojej tvorbe. Alebo umelec z Afriky, ktorý vidí naše masky, začne vyrábať podobné. Ale to nie je ono. Masky moháčskych Šokci môže vyrábať iba človek, ktorý rozumie našej duši. To znamená, že musí poznať celý historický a kultúrny kontext, našu povahu. Nemyslím si, že človek, ktorý nie je spätý s naším regiónom, by dokázal vyrobiť dobrú masku.“ Miestami sa zdá, že nie Antal Englert vytvára masky, ale že sa vytvárajú úplne samy! A čo na to majster Englert? Len sa tajuplne usmeje...

Dunaj a Dráva Gemenc je unikátny les medzi Szekszárdom a Bajou v Maďarsku, súčasť Národného parku Dunaj-Dráva. Zvieratám sa tu skvele darí. „Aj

29


nota bene 133

Zsolt Varga, ranger v Národnom parku Dunaj-Dráva, sa na rieku prisťahoval z Balatonu.

napriek každoročným záplavám, počas ktorých padne časť zvierat za obeť vode,“ hovorí na brehu Dunaja poľovný hospodár Sándor Lörincz. Gemenc je totiž záplavovým územím. Lužný les potrebuje „sprchu“ z Dunaja. Vody býva toľko, že sa po lese dá bez problémov člnkovať. Keď opadne, pôda je bohatšia o živiny. Ale odhalia sa aj telá mŕtvych živočíchov. „Pred šiestimi rokmi nám počas trojtýždňových záplav uhynulo 145 kusov jelenej zveri, 72 kusov srnčej zveri a až 2000 kusov diviačej zveri. V národnom parku sme vybudovali záchranné ostrovčeky a keď hrozí nebezpečenstvo, lákame na ne zvieratá krmivom.“ Potom prichádza šéf rangerov národného parku Zsolt Varga. Pešo, na aute a v člne s ním celý deň skúmame národný park Dunaj-Dráva. Dá sa tam pohybovať aj bicyklami a úzkokoľajnou lesnou železničkou z 19. storočia. Zsolt nás ochotne vezme na miesta neprístupné turistom. Divo zarastené brehy Dunaja obývajú len zvieratá. „Toto je s výnimkou Ruska najväčší lužný les v Európe. Voda tu pravidelne zaplavuje 29 000 hektárov,“ vysvetľuje. „V Chorvátsku je ďalších 22 000 hektárov záplavových území, v Národnom parku Kopački rit. A ďalšie sú v Srbsku, v regióne Apatin. Ale národný park tam zatiaľ nevyhlásili.“ Zsolt Varga sníva o tom, že niekedy v budúcnosti konečne vznikne spoločná Biosférická rezervácia Dunaj-Dráva v Maďarsku, Chorvátsku aj Srbsku. Okolnosti neboli doteraz

30

tomuto zámeru naklonené. Maďari vyhlásili „Najčastejšie tu jeme ryby,“ usmieva sa Zsolt národný park ešte v roku 1996. Vtedy prebiehali Varga. Hoci je ranger a v národnom parku aj rokovania s chorvátskou a srbskou stranou. reprezentuje ochranu prírody, rybári mu Boli to náročné rozhovory. Veď krátko predtým neprekážajú. Pravidlá pre rybolov sú tam ešte dve balkánske krajiny medzi sebou bo- oveľa voľnejšie než u nás. A na nedostatok jovali. Hovorí sa, že raz chorvátsky minister rýb v Dunaji sa nikto nesťažuje. „Tradičné prekryl na mape omylom aj kúsok srbského spôsoby lovu sú u nás v určitej miere poúzemia. Srbský minister sa okamžite urazil, volené,“ pokračuje Zsolt Varga. „Dokonca aj na čo ho Chorvát ubezpečil, že jeho krajina si v našom národnom parku je možné loviť nerobí nijaké územné nároky. Potom prišla voj- ryby.“ Sledujeme práve rybára, ktorý ponára na v Kosove a bombardovanie Srbska. Národný čereň do Dunaja. Nalovené ryby predá ešte park bol nepodstatný. Rokovania obnovili až dopoludnia na miestnom trhu v Baji – a kto v roku 2005. A odvtedy sa veľmi nepohli. chce čerstvú dunajskú rybu, vie, že musí prísť čo najskôr, aby sa mu ušla. Kotlíky v Baji Tradícia rybolovu je v Maďarsku, hlavne okoTí skôr narodení si určite spomínajú na lo riek Dunaj a Tisa, veľmi silná. Preto je len maďarský gulášový socializmus. My spoza prirodzené, že najobľúbenejšou maďarskou hraníc sme mohli iba čučať a ticho závidieť, keď špecialitou je halászlé. V preklade rybárova polievka. Maďari poznajú tri základné druhy halászlé: balatonské s koreňovou zeleninou, tiské alebo segedské s prepasírovanou rybou, a dunajské alebo bajské s rezancami a uvarenými rybami, podávanými na zvláštnom tanieri. Posledne spomínané halászlé je zrejme najpopulárnejšie. Keď ho pravidelne v druhý v Budapešti koncertovali západné kapely. Ale- júlový víkend varia v Baji, na námestí sa bo keď János Kádár v určitej miere povolil súk- zhromaždí takmer dvetisíc kotlíkov. To je romné podnikanie. Oveľa chutnejší guláš, ako aj Guinnessov rekord. Varia rodiny, priatesa varil za socializmu, varia v Maďarsku dnes. lia, firemné tímy. Nielen Maďari. Horúčavu A nielen guláš. Aj v tom najzapadnutejšom zaháňajú väčšinou vychladeným vínom. A keď pohostinstve sa dá príjemne najesť, aj to dovaria, tak spoločne za dlhými stolmi jedia. To sú zrejme najobľúbenejšie chvíle pri Dunaji. najlacnejšie maďarské víno vcelku chutí.

"Masky moháčskych Šokci môže vyrábať iba človek, ktorý rozumie ich duši."

2012 júl

Masku bušó by si mal každý vyrezať sám.

Chata uprostred národného parku v lužnom lese v Gemenci. INZERCIA


foto: archív autorov

Literárium Petra Gettinga

Chvíľka poézie Dnes prinášam veršíky, niektorým z nás dobre známe: „Krásný úděl máte dnes, / kráčet k zítřku, žít a kvést... / Když se podaří, co se dařit má, / podaří se také poupata...“ Túto propagandu o krásnych zajtrajškoch, do ktorých vyrastáme v nenormálnom systéme za ostnatým drôtom, nám za boľševika vyspevoval Michal David. (Pre tých mladších: mašírovať pri tomto songu bolo povinné, rovnako ako žiť v jednotnom šíku.) Dnes tento umelecký zombie spieva ďalej a má aj peniaze na rozdávanie. Rovných 100-tisíc korún. Pri pogrome proti Rómom v Břeclavi. Michal David dal tieto peniaze rodine, ktorá bola obeťou krvilačného rómskeho útoku voči dobrému bielemu chlapcovi. Zachytáva to aj fotografia: pán umelec peniaze doslovne daruje „za statočnosť.“ On, čo bol vždy taký statočný, vie, o čom hovorí. Nečudo, útok bol ohavný, matka otrasená a chlapec vážne domlátený. Médiá papagájujú neoverené informácie. Keď stopy útočníkov vedú na Slovensko, nezaostanú ani naši novinári a hlásateľky našminkované ako markízy majú jasno o rómskych násilníkoch. Takže sa opäť mašíruje. Už nie na komunistické gýče, ale na rasistických pochodoch. Dovedna niekoľko tisíc pogromistov, a zďaleka nielen fašistov, ale aj tých obyčajných kuchynských rasistov 21. storočia. Čo na tom, že sa napokon ukáže, že celý útok si chlapec vymyslel zo strachu pred matkou a zranenia si spravil sám pri blbnutí pred kamošmi? Je to stále tá istá stádovitosť, zaslepenosť, tmárstvo, večný mentálny stredovek. Presne ako keď múdry Komenský opisoval zhovädilosť ľudí: „Místo rozumnosti, kterouž jsme andělům podobni býti měli, jest při mnohých hloupost a tupost taková, že nejpodstatnějších v světě věcí málo víc než ta hovada znají...“ Bolo to pred štyrmi storočiami, v roku 1631... Kedysi v jednom punkovom podniku akýsi mlaďasi z recesie pustili pieseň Michala Davida, prišiel som k zástrčke a vypol celý podnik z elektriny. Vôbec to neľutujem. Ale ako vypnúť tie večné hoviadka v nás? Autor je prozaik a publicista

32

Mimochodom

takmer bodka

2012 júl

Kvalita je najpresnejšou mierou [...]. Aristoteles

... Daniela Pastirčáka

Jazda na druhej strane ľahkosti Take it easy: Život ako bezstarostná jazda? vo vnútri života. StraAko ďaleko nás taká jazda dovedie? Veď til ciele, ktoré by ho za to najlepšie, čo v nás vzniklo, často čakali po smrti. A tak vďačíme tým najťažším obdobiam života. sa v druhej polovici „Šťastie je cenné,“ napísal básnik Robinson života odvracia od budúcnosti k minuJeffers, „ale bolesť činí cenným.“ Carl Gustav Jung v jednej zo svojich esejí losti. Všetky ciele má prirovnal život človeka ceste slnka po ob- už za sebou, pred ním lohe. Narodíme sa, slnko nášho vedomia je iba chlad nebytia a vykukne spoza horizontu. Ráno je naše prázdnota smrti. vedomie nejasné, lúče ešte iba preni- „Povedal som,“ píše kajú na povrch sveta, tiene sú tajomné a Jung v spomínanej dlhé. Ako rastieme, naše vedomie stúpa eseji, „že nemáme k vrcholu. Postupne nadobúdame vládu žiadne školy pre nad životom, dosaštyridsaťročných. hujeme vytúžené Nie je to celkom ciele. Na vrchole pravda. Naše dňa už neexistujú žiadne tiene. O tom náboženstvá sú od období často naozaj pradávna takýmiplatí: Life is easy. Ale práve vtedy nas- to školami, aspoň nimi kedysi boli. Lenže tupujeme svoju cestu dolu, k ubúdaniu, pre koľkých ľudí nimi ešte dnes sú? Koľko k bezmocnosti. Je treba prijať bremeno našich starých ľudí bolo v niektorej z tých bolesti a umierania. škôl skutočne vychovaných pre tajomstvo Podľa Junga problém moderného človeka druhej polovice života, pre starobu, smrť spočíva v tom, že všetky svoje ciele má iba a večnosť?“

„Človek stratil ciele, ktoré by ho čakali po smrti.“

... zuzy uličianskej

Road movie nášho života Určite ste si už niekedy zahrali vo vlastnom, trochu amatérskom road movie. Napríklad ste po ceste k moru toľko nadávali na poľnohospodárov, ako intenzívne hnoja, až ste pochopili, že tak smrdí vaše horiace auto. Alebo ste si vybrali pokojný vagón, aby ste sa mohli s vašou skupinou dobre baviť, a aj ste sa dobre bavili, kým ste nezistili, že váš vlak už dávno odišiel a váš úžasný súkromný vagón odsúvajú do depa. Alebo vás sprievodca zabudol zobudiť a potom vás vysadil kdesi uprostred poľa a noci, aby ste počkali na vlak z opačného smeru, ktorý vraj raz príde. Alebo ste sa stratili v lese na malej prechádzke a zišli do úplne inej doliny než tej, v ktorej ste nechali zaparkované auto – a potom ste stopovali linkový autobus a požičiavali si od opilcov na stanici, aby ste mali na lístok. Alebo ste prešli bez zaváhania tisícky kilometrov, aby sa vám tesne pred koncom cesty podarilo nevystúpiť z lokálky vo vašej dedinke, lebo je po novom len na znamenie. Ale veď – o čo ide? Prečo by taký vtipný nemohol byť celý život? Je pravda, že sa

takýmto štýlom cestovania nie vždy dostaneme celkom tam, kde sme pôvodne plánovali byť. Ale čo ak sa práve takto podivuhodne ocitneme tam, kde z dôvodu nám dovtedy neznámeho naozaj máme byť?! Môj učiteľ francúzštiny hovoril, že treba byť „disponible“. Neviem, či tým myslel každej blbosti alebo osudu. Problém vidím trochu v tom, že pri podobných zle napísaných scenároch sa dokážeme celkom účinne utešovať predstavou, že ich raz budeme niekomu rozprávať. Pri filme nášho života toto nie je celkom jasné. Nájdeme preň toho správneho diváka? A vôbec, bude sa nám chcieť ešte niekomu niečo premietať? Ale veď o čo ide? Pri akom inom žánri si lepšie oddýchneme?

Keď toto raz budem niekomu rozprávať!

Vylúštenie z minulého čísla: Úspech sa dostaví len vtedy, keď sa intuícia [spojí s odvahou] urobiť rozhodnutie. Uelli Prager Troch úspešných lúštiteľov, ktorí do konca mesiaca pošlú tajničku na: jaro@notabene.sk odmeníme spoločenskou hrou „Slovensko – cestovná verzia“.

Distribučné miesta

• BRATISLAVA O. z. Proti prúdu, Karpatská 10, 811 05 Bratislava, Tomáš Kubiš, Ivan Lorenc, Barbora Žiaranová 02/52 62 59 62, poradcovia@notabene.sk • BANSKÁ BYSTRICA Slovenský červený kríž, Pod Urpínom 6, 974 01 Banská Bystrica, Hana Kliniarová, 048/413 13 35, sus. bbystrica@redcross.sk • ČADCA DCH – Dom charity sv. Gianny, Kukučínova 6, 022 01 Čadca, Katarína Melicháčová, 041/432 40 88, 0918 874 839, charita.cadca@centrum.sk • HLOHOVEC O. z. Pokoj a dobro, Pribinova 51, 900 28 Hlohovec, Pavol Šoka, 033/742 38 27, viera.vavrova@d2u.sk • HOLÍČ N. o. Križovatky – Azylový dom Emauzy, J. Čabelku 3, 908 51 Holíč, Michal Sedláček, 0905 579 087, 034 / 6683110, emauzy@stonline.sk • KEŽMAROK O. z. Hviezda (v spolupráci s MsÚ Kežmarok), Lanškrounská 16, 060 01 Kežmarok, Mária Galdunová, 052/466 02 12, 0905 886 546, komunita@kezmarok.sk • KOŠICE ADCH – Charitný dom sv. Alžbety, Bosákova ul., 040 01 Košice, www.charitakosice.sk, Šiba Jozef, kontakt: 0903 982 652, jozef.siba@gmail.com • LEVICE O. z. Miesto v dome, Sama Chalupku 7, 934 01 Levice, Ľubica Prištiaková, 036/622 15 86, mvd@miestovdome.sk • LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ Informačné centrum mesta Liptovský Mikuláš, Námestie mieru 1, 031 01 Liptovský Mikuláš, Bc. Jana Piatková, j.piatkova@mikulas.sk, +421/44/551 45 41 • MALACKY N. o. Križovatky – Azylové centrum Betánia,

Ľudovíta Fullu 16, 901 01 Malacky, Lenka Hornáčková, 034/7722457, 0908 461 988 acbetania@orangemail. sk • NITRA DCH – Dom charity sv. Rafaela, Samova 4, 950 50 Nitra, www.charitanitra.sk, Andrea Rončková, 037/772 17 92, 0907 451 771, rafael.charita@gmail.com • NOVÉ ZÁMKY Betlehem, M. R. Štefánika 10, 940 01 Nové Zámky, Kornélia Magyarová, 0905 427 209, Béla Magyar, 0918 497 688, belamagyar@zoznam.sk • PIEŠŤANY ÚZ Domum, Bodona 55, 921 01 Piešťany, Eva Papšová, 033/ 772 76 87, 0915 400 577, domum@kios.sk • POPRAD ZSS – O. z. Korene (v spolupráci s MsÚ Poprad), Levočská 51, 058 01 Poprad, Marcela Michalková, 052/772 42 09, 0910 890 488, socialne@msupoprad.sk • SENICA N. o. ZSS Senica, Štefánikova 11/B, 905 01 Senica, Martina Snopková, 034/622 84 56, 0903 764 072, snopkova@zsssenica.sk • TRNAVA ADCH, Hlavná 43, 917 01 Trnava, www.charitatt.sk, Zuzana Ryšková, 033/533 31 59, 0910 788 031, battarci.charita@stonline.sk • VRANOV NAD TOPĽOU ADCH – Charitný dom pre mládež, Lúčna 812, 093 01 Vranov nad Topľou, Beáta Bronišová, 057/44 3 15 78, 0904 981 536, chdmvranov@zoznam.sk • ŽILINA DCH – Dom charity sv.Vincenta, Predmestská 12, 010 01 Žilina, Gabriela Huliaková, 041/724 47 95, 0918 314 197, dchvincent.za@gmail.com

SPONZOR KRÍŽOVKY INZERCIA

33


PORTRÉT

text a foto: dagmar gurová

nota bene 133

2012 júl

MIRKOV POKLAD JE VIAC NEŽ ZLATO

ODHODLANÝ A ODOVZDANÝ O svojom živote hovorí pokojne ako pravý Indián. Nesťažuje sa, len opisuje uplynulé udalosti. Vidí v nich aj to dobré. A hlavne dokáže nájsť silu pokračovať, aj keď sa nedarí.

Priateľskí a ochotní Zamestnal sa ako SBS-kár. Vystriedal dve firmy, ale pre nečakané problémy so strážením skončil. „Prišli na mňa depresie a musel som sa liečiť.“ Lekári mu pomohli a zdalo sa, že všetko speje ku šťastiu. „Našiel som si priateľku aj prácu. Po dvoch rokoch sme sa rozišli. Tak ma to vzalo, že som sa skoro mesiac túlal kadetade po Slovensku.“ Zastavil sa až v Pezinku, kam ako dieťa chodieval na prázdniny. Náhodou sa dozvedel o Nota bene a znova začal nový život. „Zaregistroval som sa. Mal som málo peňazí, tak som si kúpil len osem časopisov.“ K nim dostal ešte tri zadarmo ako každý začínajúci predajca. „Prišiel som do Pezinka a do troch hodín som všetko predal. Musel som sa vrátiť do Bratislavy po novú várku,“ spomína s jemným úsmevom. „Zo začiatku som predával aj 20 časopisov denne. Bol som v Pezinku jediným predajcom. Tu sú veľmi priateľskí ľudia. Oblečenie mi ponúkajú, aj riady mi dali. Takí ochotní sú.“ Dobré časy však netrvali večne. „Mal som novú družku, no po troch rokoch mi zomrela. Chytili ma depresie aj alkohol. Znova som sa liečil,“ hovorí Mirko. „Nota bene mi veľmi pomohlo.

Iróniou je, že Mirko ju hľadá dosť intenzívne. „Cez Nota bene som našiel prácu s baterkami. Najskôr brigádne, potom aj na zmluvu.“ Keď majiteľ firmu zrušil, Mirko sa vrátil k časopisu. „Popri predaji som chodil na brigády. Raz ma zavolali na kopačky, inokedy na stavbu.“ Vlani robil v istom pezinskom podniku. „Dva dni sme pracovali, dva dni bolo voľno, tak som predával časopis.“ Onedlho podnik predal stroje na Ukrajinu a zamestnancov prepustili. Mirko sa však nevzdáva. Ani nemôže. Je na úrade práce. Každý mesiac musí predložiť potvrdenie, že zháňa miesto.

Nové začiatky „Minule som mal ponuku na prácu vo výškach, ale lekár mi to neodporučil. Nedovolil ani vrátiť sa do bane.“ Okrem depresií je prekážkou aj pankreatitída. Mirko možno pôjde na čiastočný invalidný dôchodok. „Ak nepredávam, zháňam prácu, vybavujem na úradoch alebo som u lekára.“ Doma sleduje televíziu alebo upratuje. „Bývam v podnájme. Zadarmo mi dali desať časopisov, aby som sa Mám dvoch spolubývajúcich. Musíme sa o byt pozbieral a zarobil na bývanie. Združenie by mi starať, aby neboli problémy.“ Voľno si užíva chcelo prispieť na nájomné. Našťastie som to pri maľovaných krížovkách, pospájaním čísiel zvládol sám s tým, že majiteľ mi päť dní počkal.“ vytvára obrázky. Rád by sa vrátil k rybárčeniu. Najviac by ho však potešilo vlastné bývanie. Hon na prácu Mirkov život je sériou nových začiatkov. Aj keď Kedysi predával v centre, a keď postavili Tesco, sa mu nedarí, je odhodlaný pokračovať. A to je presunul sa tam. „Dovolili mi byť vnútri, lebo asi ten najväčší poklad. videli, že nepijem.“ Dnes ho s časopismi zase INZERCIA stretnete aj v centre. „Niekedy ľudia za mnou sami prídu a pýtajú si Nota bene. Mám takých-

„Známi ma chvália, že som slušne oblečený, oholený, nepáchnem.“ to starých zákazníkov, čo si ma dobre pamätajú. Náš riaditeľ mi navrhol, nech si dám spraviť preukaz na celý Pezinok. Aby si nemysleli, že porušujem pravidlá.“ S kupujúcimi má väčšinou dobré zážitky. „Známi ma chvália, že som slušne oblečený, oholený, nepáchnem. Iba veľmi zriedka mi ktosi povie, nech si nájdem prácu.“

Pomáhame slabým aj silným. • Korporátne a právne služby • Správa pohľadávok • Príprava zmluvných dokumentov • Poradenstvo a riešenia v obchodných spoločnostiach SENGER & Partners s.r.o. Štúrova 6/13 (budova Lúčnice) Tel: 0220707111 Web: www.sengerpartners.sk

Časopis Nota bene začal vychádzať v septembri 2001. Vydáva ho občianske združenie Proti prúdu ako svoj hlavný projekt na pomoc ľuďom, ktorí sa ocitli bez domova alebo im hrozí strata ubytovania z finančných dôvodov. Cieľom je aktivizovať bezdomovcov, pomôcť im získať sebaúctu, dôstojný príjem, pracovné návyky a sociálne kontakty. Úlohou Nota bene je tiež kampaň na pomoc ľuďom bez domova. Predajca časopisu musí byť registrovaný v niektorej z distribučných pobočiek Nota bene. Pri registrácii dostane 3 kusy časopisov zdarma. Všetky ostatné si kupuje za 0,70 eura a predáva za plnú sumu 1,40 eura. Je povinný nosiť preukaz predajcu a dodržiavať pravidlá predaja (Kódex predajcu na str. 2). Ak zistíte, že niektorý predajca porušuje kódex, prosím informujte nás na doleuvedených číslach. O. z. Proti prúdu poskytuje svojim klientom ďalšie služby: sociálne a právne poradenstvo, zdarma využitie telefónu a počítač s internetom na hľadanie práce, príspevky na zdravotné potreby a voľnočasové aktivity. Viac na www.notabene.sk. Časopis Nota bene je registrovaný na Ministerstve kultúry SR pod číslom EV 3665/09 ISSN 1335-9169. O. z. Proti prúdu je členom siete pouličných časopisov INSP, organizácie FEANTSA a Slovenskej siete proti chudobe. Vydavateľ: O. z. Proti prúdu IČO: 360 68 781, č. účtu: 266 34 750 14/ 1100 Tatrabanka, www.notabene.sk. Manažment projektu: riaditeľ Bc. Martin Opeta, 0907 197 908, martin@notabene.sk, zástupkyňa riaditeľa Mgr. Sandra Tordová, 0905 143 651, sandra.tordova@gmail.com. Redakcia: šéfredaktorka Mgr. Sandra Tordová, redaktorka Dagmar Gurová, 0915 779 746, dagmar.gurova@notabene.sk, editorka Ada Jung. Grafické spracovanie: Mgr. art. Pavol Čejka. Jazyková korektúra: Workaholic culture. Lito a tlač: typocon, bind print s.r.o. Inzercia: Jaroslav Šipoš, 0911 214 411, jaro@notabene.sk. Administratíva: Fabiola Mokrá. Fundraising, PR: Zuzana Pohánková, 0917 275 812, zuzana@notabene.sk. Streetwork s predajcami Nota bene: Peter Kadlečík, 0907 733 388, peterkadlecik@notabene.sk.

34

strana 35 inzercia

Modré oči nášho predajcu Mirka tromfnú aj žiarivo belasú farbu jeho trička. Sú priezračnejšie a hlbšie ako Strieborné jazero. Pri pohľade do nich sa vám môže zakrútiť hlava. Zvlášť, ak zbadáte záblesk čohosi nejasného kdesi na dne. Že by tam mal tajomný poklad? O svojom živote rozpráva pokojne a odovzdane ako pravý Indián. Vyratúva udalosti, ktoré ho asi pred šiestimi rokmi doviedli k Nota bene. Nie je to najveselší príbeh, ale on v ňom vidí aj dobré momenty. Vyštudoval silnoprúdového elektrikára. Od strednej školy až do roku 2000 robil v jedom zvolenskom závode. „Vo veľkom prepúšťali. Rok som bol nezamestnaný, potom som šiel robiť do bane v Karvinej. Boli sme 998 metrov pod zemou. Nosili sme 90 kilové železné vzpery.“ Vôbec to vraj nebolo stiesňujúce miesto. Po pár rokoch oň aj tak prišiel. „Prepustili asi štyritisíc Slovákov, aby mali prácu pre domácich.“ Novú robotu si zohnal už doma.


INZERCIA

Nota bene 133 júl 2012  

Bezstarostná jazda

Nota bene 133 júl 2012  

Bezstarostná jazda

Advertisement