Nota bene 128 február 2012 by Proti prudu

kupujte

128 / 2012 február

iba od predajcu s preukazom

miesto pre číslo preukazu predajcu

1,40 polovica pre predajcu

susedia

SMS PRE PREDAJCOV pozor!

Nenechávajte si pre seba, ak vám niektorý z predajcov zdvihne náladu alebo, naopak, adrenalín. Pošlite nám SMS na číslo

0915 779 746

10.01. 2012 10:55 Chcela by som sa veľmi pekne poďakovať za všetko úžasnému a správnemu pánovi Stankovi, ktorý predáva v Kauflande BB. Zmenil mi pohľad na svet, za čo mu nesmierne ďakujem. Ľubka 11.01. 2012 12:04 Dobrý deň. Dnes som si kúpila váš časopis Nota bene od veľmi milého a úctivého pána s č. 49 v Čadci. Prajem mu veľa zdravia a síl v živote. Kúpim aj nabudúce. Jana 11.01. 2012 09:30 Dnes za chladného, daždivého dňa som si kúpila od slušného, príjemného pána predajcu č. 197 v Nitre Nota bene. Ďakujem za super časopis. Prajem vám veľa zdravia a úspechov v živote. Jana 12.01. 2012 08:50 Časopis kupujem od veľmi príjemnej pani, ktorá stojí na moste pred elektrárňami smerom od stanice do centra Košíc a má číslo 466. Prajem jej veľa zdravia a viac šťastia v živote. Marta, Košice 12.01. 2012 11:53 Stačilo jedno milé oslovenie od neznámeho pána s prenikavo zeleným šálom, ktorý stál pred obchodným centrom v Nitre-Mlyny a môj odvtedy sivý deň sa vyjasnil. 14.01. 2012 17:29 Vážení redaktori Nota bene, už po niekoľkýkrát som si kúpila Nota bene od predajcu Anton Kováča. Má príjemné slovo, aj keď iste ťažký život. Stretávam ho vo Zvolene pri tržnici. Prehodíme pár slov. Nemám predsudky, že je Róm. Je hlavne človek. Prajem mu veľa zdravia a úspechov v živote. Som vdova a rada si pohovorím s príjemnými ľuďmi. Ďakujem. Smetanová z Detvy.

HLAVNÍ PODPOROVATELIA PROJEKTU NOTA BENE

nota bene 128

12.01. 2012 16:31 Pozdravujem predajcu č. 2293 na Nivách. Je veľmi milý a slušný. Želám dobrý rok 2012. Eva 13.01. 2012 12:31 Milému pánovi predajcovi Nota bene s č. 1883 z Kramárov želám všetko najlepšie a veľa úspechov v živote. Edita z Bratislavy 13.01. 2012 16:02 Aj keď v piatok 13., stretla som vzácneho človeka. Pani s číslom 466 predáva v Košiciach na moste pri Jakabovom paláci. Pošmykla som sa na ľade a udrela si koleno. Pár ľudí prešlo nevšímavo okolo. Na pomoc mi prišla až táto pani, hoci stála na opačnom konci mosta. Srdečná vďaka a veľa šťastia. Gita 13.01. 2012 16:41 Pozdravujem predajcu zo Spišskej Novej Vsi pri pošte s č. 022. Dnes mi zlepšil náladu úsmevom. Držím mu palce! 13.01. 2012 16:42 Už dlho kupujem Nota bene, ale dnes som naletela. V Prievidzi pred Kauflandom som kúpila októbrové číslo. Na obálke nebolo uvedené ani číslo preukazu predajcu. Veľmi snežilo, tak som časopis automaticky strčila do tašky. Až doma som zistila, že ma oklamal. Eva 14.01. 2012 14:10 Pravidelne už niekoľko rokov kupujem Nota bene od predajcu s číslom 105 pred hypermarketom Tesco Žilina a ešte nikdy ma nesklamal. Je vždy čistý, upravený, milý a slušný. Raz som ho stretla aj pri nakupovaní a obsah jeho košíka ma veľmi milo prekvapil. Samé zdravé potraviny. Bodaj by sme sa aj my všetci ľudia s domovom tak zdravo stravovali. Bolo by menej chorôb. Tých pár eur, ktoré zarobí predajom, sú správne investované. Prajem mu všetko dobré. 16.01. 2012 09:39 Ďakujem predajcovi z Račianskeho mýta v BA. Bol milý a previedol ma aj cez priechod. Mária

PARTNERI PROJEKTU

Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny

Kódex

predajcu 1. Predajca musí nosiť preukaz so svojím registračným číslom a fotografiou pri predaji na viditeľnom mieste. 2. Predajca nesmie časopis predávať inde ako na mieste, ktoré má pridelené a uvedené na svojom preukaze. 3. Predajca nesmie byť pri predaji časopisu pod vplyvom alkoholu či iných omamných látok. 4. Predajca nesmie v styku s verejnosťou a s ostatnými predajcami používať vulgárne výrazy, nadávky a rasistické, sexistické a iné spoločensky neprípustné výrazy. 5. Predajca nesmie pri predaji časopisu obťažovať okoloidúcich, zdržiavať ich proti ich vôli. 6. Predajca, ak má na sebe preukaz predajcu, nesmie žobrať, alebo iným nepovoleným spôsobom získavať od ľudí peniaze. 7. Predajca nesmie slovne či fyzicky napádať iného predajcu, aby opustil svoje predajné miesto. 8. Predajca nesmie predávať časopis v súkromnom priestore (ak na to nemá povolenie vlastníka). 9. Predajca nesmie páchať kriminálnu činnosť alebo takejto činnosti pomáhať, zvlášť, ak je označený preukazom predajcu, alebo ak má so sebou časopisy. 10. Predajca nesmie predávať časopisy neregistrovaným alebo vylúčeným predajcom. 11. Predajca nesmie nesprávne vydávať z finančnej čiastky prijatej od kupujúceho. 12. Predajca nesmie od kupujúceho požadovať sumu inú, ako je oficiálna cena časopisu. 13. Predajca nesmie predávať časopis, ani sa zdržiavať na predajnom mieste, s dieťaťom do 16 rokov.

TOTO VYDANIE NOTA BENE PODPORILI AJ

2012 február

ROZHOVOR Nechcem pohŕdanie ani potlesk

Bratislavský rabín Baruch Myers chcel byť hudobníkom, lenže keď našiel Boha a objavil hĺbku viery svojich predkov, už nemohol v sobotu hrať.

23 PÚTNIK

TÉMA Ženy a bankári proti chudobe

editoriál

LÁSKA SUSEDSKÁ

Majú problémy chudobných riešiť mníšky ako Matka Tereza či speváci ako Bono zo skupiny U2? Dá sa od bankárov čakať aj niečo viac, než len charita cez Vianoce?

PLECHOVÝ DOMOV

FENOMÉN HALÓ, JE TAM NIEKTO?

Kibera v Nairobi, je druhý najväčší slum na africkom kontinente. Teda, údajne. Obyvateľov biednych príbytkov nikto nikdy nespočítal. Na ploche 2,5 km2 tu vraj živorí až milión ľudí.

Sú mimozemšťania výmyslom, ktorý živí autorov science fiction? Božími bytosťami, ktoré uctieva excentrické UFO náboženstvo? Alebo naozaj nie sme vo vesmíre sami?

30 ROZHOVOR

z obsahu

Nikdy sa nenudím

TÉMA Ľudia, suseďte sa!

Napísať Pouličného diviaka bola podľa Petra Soráta ťažká aj ľahká práca, plná bolesti, ale hlavne rozkoše z písania. Predajca Nota bene rozpráva neuveriteľné príbehy.

Pred 200 rokmi bol na dedine hneď po rodinných príslušníkoch najdôležitejšou osobou sused. Blízkosť pozemkov, vlastníctvo spoločnej studne či pece na chlieb sa neraz stmelili sobášom.

Je pol piatej ráno. Práve začal padať sneh. Prvý tejto zimy. Otvorím okno a na ruku si nechám dosadnúť pár chladivých chumáčov. V tmavom dome oproti sa rozsvieti okno akurát na úrovni môjho. Na balkón vyjde suseda v kabáte. Obe hľadíme na bielu ulicu a mňa náhle premkne nečakaná radosť: nie som tu sama. V temnej noci, na pustej ulici. Žena od naproti mi takto už párkrát zdvihla náladu, no nič o nej neviem. Z blízka by som ju nespoznala. Podobne som na tom s viacerými susedmi. Asi je načase zmeniť to a práve preto všade narážam na susedské témy. Napríklad na záhadný ľúbostný príbeh o vzťahu obyvateľov z náprotivných bytov v románe Jazero od Banany Yoshimoto. Väčšina susedských historiek je ale menej romantická. Profesor matematiky z knihy Oddanosť podozrivého X od Japonca Keigo Higashina rytiersky pomáha pani odvedľa, ktorá v sebaobrane zabila násilného manžela. V slávnom Hitchckokovom filme Okno do dvora novinár znehybnený zlomenou nohou pozoruje muža, ktorý zavraždil manželku. V komediálnej variácii Woodyho Allena s titulom Tajomná vražda na Manhattane nad zločinným susedom zvíťazí postarší manželský pár. Keby sme verili knihám a filmom, hádam v každom druhom byte/dome by sa kopili zamordované telá. Oveľa častejšie však nepriateľstvo medzi susedmi vyvolá nejaká nepríjemná, no v podstate malicherná záležitosť – hlasná hudba, dupotanie, vášeň pre vŕtanie... Tenké steny, ktoré delia mnohých z nás, ponúkajú len zdanie súkromia. Navzájom sa tak o sebe dozvieme aj to, čo nechceme. Napriek všetkému, čo spomínam, poznať suseda môže byť aj výhodou. Kto vám poleje kvety, vyberie poštu, postráži byt, keď ste na dovolenke? Kto vás prichýli, keď sa vymknete a ostanete na chodbe len v ponožkách? Ako susedia zvládneme ešte oveľa viac. Nemusí nás zachvátiť priam láska. Stačí, keď sa dokážeme aspoň trochu rešpektovať a tolerovať. A spisovatelia či scenáristi budú musieť presunúť vraždy inde, pretože medzi susedmi už nebudú mať miesto. V realite, fikcii a ani len v duchu. Dagmar Gurová redaktorka Nota bene

V ďalšom čísle s témou KNIHY nájdete: Správy z červenej knižnice

Hostina pre knihomoľov

Divošky v románoch

Priťahujú sa od prvej chvíle, ale v súznení sŕdc im bráni osud. Tesne pred koncom sa zázračne zvrtne a oni splynú v spaľujúcom bozku. K tomu patrí úžasná titulná stránka: muž s odhaleným hrudníkom objíma poloodetú ženu.

U nás v Nota bene už roky funguje knižnica pre predajcov. Jeden z nich ju aj spravuje. Prezradí vám, ktoré knihy idú na dračku, kto z predajcov najviac číta – aj to, ako sa k nám knihy dostali.

Rôzne spisovateľky píšu o láske, ale na konci ich kníh nenájdete svadbu. Opisujú hrdinky, ktoré odmietajú „zapadnúť“ len preto, aby vyhoveli systému. Chcú žiť pravdivo a sami za seba.

rozhovor

text: daniel pastirčák | foto: alan hyža

nota bene 128

Zmysel musí byť silnejší než vonkajšie atrakcie

Nechcem pohŕdanie ani potlesk Stretnúť múdreho človeka je vzácnosť, porozprávať sa s ním – dar. Bratislavský rabín Baruch Myers sa pôvodne chcel stať hudobníkom, lenže keď našiel Boha a objavil hĺbku viery svojich predkov, už nemohol v sobotu hrať. Sú veci medzi nebom a zemou... vďaka ktorým bratislavská židovská obec získala vynikajúceho rabbiho a my ostatní spoločenstvo s výnimočným človekom.

2012 február

Nikdy sme spolu o tom nehovorili, ale od iných ľudí viem, že sa svojím duchovným zameraním hlásiš k chasidom. Čítal som zbierku chasidských príbehov Martina Bubera a prijal som z nich veľkú duchovnú inšpiráciu. Ako svoje duchovné korene vnímaš ty? Pokiaľ viem, nemám chasidské rodinné pozadie v tom zmysle, že by môj, čo ja viem, prastarý otec bol chasid. Keď som začal študovať chasidismus, zistil som, že je to univerzálne židovské dedičstvo. Nie je to o tom, či niekto mal niekoho v rodine. Zakladateľ chasidského hnutia Ba´al Šem Tov, ktorý sa narodil v roku 1698, bol presvedčený, že je to učenie pre všetkých. Týka sa v prvom rade každého žida, i keď samozrejme má čo povedať aj nežidom. Ba´al Šem Tov sám hovoril, že si svoje učenie nevymyslel, tie mystické veci už v židovstve dávno existovali, napríklad Kabala, kniha Zohar. Hoci tu tie veci boli, neboli prístupné bežným ľuďom. Pre mňa stretnutie s chasidismom bolo veľmi podstatné – hlavne tá mystika. O náboženstve som vedel ako mladý človek, no nebol som vychovaný ako nábožný, aj keď sme sa občas chodili pomodliť. Bez mystickej stránky náboženstvo so mnou až tak nerezonovalo, človek ho môže brať mechanicky, iba ako akýsi spoločenský obrad. Naše duchovné hodnoty majú v otvorenom svete veľkú konkurenciu. Veľký trh... náboženstiev... Dnes sa nedá žiť izolovane, ako kedysi človek na dedine. Máme globálny svet, je tu internet a všetko je dostupné. Ak chceme, aby ľudia našli v živote duchovný zmysel, ten zmysel musí byť hlboký. Musí sa bytostne dotýkať človeka, musí byť silnejší než všetky vonkajšie atrakcie. Keď pozorujeme dnešný svet, zistíme, že mladí ľudia hľadajú duchovno. Otázkou je, kde ho nájdu. Napríklad v Amerike prevláda presvedčenie, že v klasických inštitúciách západných náboženstiev ho nenájdu. Hľadajú ho v hinduizme či v budhizme. Istý prieskum preukázal, že tretinu prívržencov nových duchovných hnutí tvoria mladí židia. Je to prekvapujúco veľké percento. Možno je to preto, že židovská duša hľadá niečo hlbšie, a ak to nenašla vo svojich koreňoch, hľadá inde. Veď i taký Marx... Vytvoril pre ľudí utópiu pozemského raja. Myslím si, že to nebola náhoda. Aj on v živote svojským spôsobom hľadal nejaký duchovný zmysel. Tak to bolo aj u mňa. Načo by som mal len tak chodiť raz do týždňa do synagógy, modliť sa? Niečo tomu chýbalo, bolo to pre mňa suché. Mnohí židia nevedia, že máme pod povrchom našej tradície niečo veľmi hlboké a to niečo som ja našiel práve v chasidisme. Chasidismus je známy ako hnutie ľudovej mystiky. Bohoslužby sú vraj plné extatickej radosti, veľa sa tam tancuje a spieva.

Bratislavský rabín Baruch Mayers a kazateľ Cirkvi bratskej Daniel Pastirčák.

Spev je veľmi podstatný. Ba´al Šem Tov učil, že človek má slúžiť Bohu všetkým. Môže to byť tanec, môže to byť spev. Musíme preukázať všadeprítomnosť Boha tak, že aj naša služba Bohu bude vo všetkom. Keď sme ťa s Jurajom Kušnierikom pozvali do našej relácie alternatívneho rádia Ragtime, prvýkrát som sa dozvedel, že si nielen rabín, ale aj muzikant. Odvtedy som ťa videl vystupovať v spoločnosti špičkových hudobníkov s projektom chasidských piesní, okrem iného i na festivale Pohoda. Čo všetko pre teba znamená hudba? Hudba pre mňa znamená predovšetkým niečo svojbytné, čo sa nevymedzuje iba v rámci spirituality. Hudba je pre mňa niečo

„Boh je prítomný i neprítomný v pravej miere a ľudia ho tak musia hľadať.“ tak primárne, že si ani nevšímam, či a do akej miery je spirituálnou záležitosťou. Hudba je pre mňa niečo veľmi osobné. Znamená pre mňa strašne veľa. Môj pôvodný plán bol, že budem pokračovať ako hudobník. Jazzman? Áno, pôvodne som chcel robiť hlavne jazz. No keď som bol už veriaci, nemohol som koncertovať v sobotu. Začal som preto presúvať dôraz na aranžovanie a kompozíciu. V tejto oblasti som si mohol sám vybrať pracovné hodiny. Chcel som si urobiť doktorát a prednášať na vysokej škole. Mohol by som, ako iní skladatelia, komponovať a učiť, to malo byť pôvodne

moje živobytie. V tom čase ma prijali na Yale School of Music. Chcel som si však urobiť v štúdiu dvojročnú prestávku. V Yale súhlasili, že počkajú s mojím nástupom o dva roky. No boli z toho tri až sa stala veľmi zaujímavá vec, dodnes mi nie je celkom jasná... K základným podmienkam chasidismu totiž patrí, že každý musí mať svojho rebeho (rabína, pozn. red.). V tom čase ešte žil jeden z najvýznamnejších chasidských rabínov 20. storočia Šnerson. A ja som mu napísal, že sa chcem vrátiť k hudbe a robiť doktorandskú prácu v Yale. Bral som to len ako formalitu, ale dal mi veľmi zvláštnu, myslím, že úplne fér odpoveď: Je to na tebe, rozhodni sa podľa toho, čo naozaj chceš. To je najlepšia veta! Vtedy som sa naučil niečo dôležité o chasidských rabínoch. Ľudia si možno myslia, že rabíni sú na to, aby rozhodovali za nás. Samozrejme, sú veci, ktoré nás presahujú a vtedy je dobré poradiť sa s rebem, ale sú aj veci, v ktorých sa viem rozhodnúť sám za seba a v takých otázkach sa na rabína obracať netreba. Súčasne do toho prišla ponuka, či by som nechcel pokračoval v rabínských štúdiách v Anglicku. V tom čase som bol už niekoľko rokov študentom ješivy. Ak by som to prijal, bol by to začiatok rabínskej kariéry. Napísal som rebemu, že som dostal takú ponuku, a že by som to chcel prijať. Na túto otázku som dostal odpoveď hneď. Potvrdil mi, že toto rozhodnutie je správne, bol nadšený a zaprial mi veľa šťastia. Predtým si ani raz nepomyslel na to, že by si mohol byť rabínom? Nie. To bola jeho predstava o mne. A ja som to vnímal ako kompliment. Bolo to nezvyčajné. Bežne ľuďom, ktorí mali nejaké sekulárne školenie, odporúčal, aby v tom pokračovali.

5 Vďaka vašim 2% ľudia bez domova získavajú sebaúctu.

nota bene 128

A naopak, ak išlo o človeka, ako som bol ja, bolo tam vždy isté váhanie – môže byť človek, ktorý bol 19 rokov vychovávaný bez náboženstva, dobrým rabínom? Išiel som teda do Anglicka, no netušil som, aký bude ďalší krok. Štúdium v Anglicku trvalo iba dva roky. Stretol som tam niekoho, kto bol na Slovensku a prišiel s tým, že tam hľadajú rabína. Mal som aj iné ponuky, Sheffield napríklad, ale to Slovensko mi nejako zarezonovalo. Zdalo sa mi, že je to výzva primeraná môjmu rozhodnutiu opustiť hudbu, aby som sa stal rabínom. Priznám sa však, že tá hudba vo mne zostala ako tupá bolesť, no napriek tomu som jej nevenoval. Takže dnes si Američan v Bratislave, rabín v meste veľkého rabína Chatama Sofera. Nad miestom, kde leží jeho svätý hrob, dnes rinčia električky. Už roky pôsobíš v krajine, na ktorej pamäti leží tieň protižidovských zákonov, arizácie, deportácie. Aké je to byť židom na Slovensku dnes? To, ako prežívam, čo je to byť židom na Slovensku, nie je iba záležitosťou druhej svetovej vojny, je to komplexnejšie. K tvojej otázke by som mohol jednoznačne povedať – som Američan a v Amerike platí občiansky princíp, každý človek je človek a všetci sú rovní. Som navyknutý, že ľudia sa ku mne vzťahujú ako k človeku, nie ako k židovi. Keď vojdem do obchodu v Amerike, nikto si nedovolí uraziť ma. No ani mi nikto nepoklonkuje, len jednoducho povedia: Dva doláre, prosím. A po mne príde k pokladni Sikh, po ňom zasa moslim. Myslím, že to je dobrý model. Keď chcem hovoriť o židovstve, tak to nemusím robiť na benzínovej pumpe, ale ani nemusím hrať rolu rabína kamkoľvek prídem. Na to máme synagógu, na to sú prednášky. No tu som zistil, že nemôžem byť iba človek, tu som vždy žid. Pre antisemitu je to negatívum, pre iných ľudí je to zasa výborné. Pre mňa je to nepríjemné. Nechcem ani pohŕdanie, nechcem ani potlesk. Chcem byť iba človek. Možno, že žid je žid a nemôže byť iba človekom... Trauma Slovenského štátu je v tom, že prezident bol kňaz. Z jeho písomností a prejavov je však zrejmé, že sympatizoval s hitlerovským národným socializmom. Časť Slovákov sa s týmto temným protirečením nedokáže vysporiadať. Najväčší paradox vidím v tom, že ľudia, ktorí oslavujú prvý Slovenský štát, to robia preto, lebo to bol ich prvý úspešný pokus. Samostatný štát ako úspech Slovenska. Pýtam sa však, aký to bol úspech, keď bolo 90-tisíc občanov z toho štátu deportovaných. Hovoria, to sme nerobili my, to Nemci nás tlačili. Potom sa teda pýtam, aký samostatný bol ten štát, keď musel deportovať svojich vlastných občanov? Nuž, tak je to, v tejto otázke sme rozdelení. Na Slovensku je téma prvého Slovenského štátu azda najcitlivejším bodom. Sú takí, čo so

Slovenským štátom sympatizujú a sú i taký ako my, čo ten štát kritizujú. Ale úprimne povedané, väčšinu to jednoducho nezaujíma, a práve tak je to možno aj dobre. K mojím najobľúbenejším židovským autorom patrí Martin Buber. Jeho kniha Ja a Ty na mňa pôsobila ako zjavenie. K svetu sa podľa neho človek môže stavať dvojakým spôsobom. Buď sú ľudia, veci i celá príroda pre mňa predmetom na použitie, alebo sa s nimi stretám v mystériu lásky ako ja a ty, pričom posledné, absolútne Ty vidí Buber v Bohu. Je mi to veľmi blízke. Aký vzťah máte k Buberovi vy? Je jeho filozofia moderným vyjadrením chasidskej spirituality? Chasidi väčšiou nečítajú Bubera, majú svoje vlastné múdre knihy, čítajú ich vo svojom jazyku. No aj tí, čo čítajú iné knihy a čítali Bubera, nepovažujú ho za svojho. Jeden rabín povedal, že je iba napodobenina, síce dobrá, ale nie je to originál. Buber sa nikdy nestal chasidom. To, čím je pre vás Buber, je pre chasidov skôr Jiří Mordechaj Langer a jeho Deväť brán. Langer nielen zbieral chasidské príbehy, on sa nakoniec chasidom stal. Ale Buber mal istotne svoju silu, keď takto oslovil ľudí ako si ty, ďaleko za hranicami židovstva. Na židovstve ma fascinuje aj tajomné učenie kabaly o sebavyprázdnení Boha. Boh sa zrieka svojej všemohúcnosti, aby mohol stvoriť na sebe nezávislý svet a v ňom slobodného človeka. K tej istej predstave som dospel cez kresťanský príbeh vtelenia – Boh sa v Kristovi vteľuje a všemocný sa stáva bezmocný. Kristus nám nepomáha silou svojej všemohúcnosti, ale silou svojej slabosti, svojím utrpením. Je vám blízka takáto perspektíva vzťahu Božej moci a ľudskej slobody? Kabala naozaj hovorí tajomné a pozoruhodné veci o Bohu. Neviem, či sa budem vedieť k tomu dostatočne presne vyjadriť v slovenčine. Slovo „slabosť“ je možno vo vzťahu k Bohu prisilné. Boh nerobí nič, k čomu by bol donútený. V tom zmysle

nikdy nie je slabý. Jeho „slabosť“ či skôr jeho ubúdanie je dobrovoľné. To naozaj patrí k učeniu kabaly, myslím tej skutočnej, serióznej kabaly, nie tej, o ktorej tak rada rozpráva speváčka Madonna. Ide tu o problém Boha a stvorenia. Tam, kde je Boh, nemôže byť už nič – nič nemôže mať svoju vlastnú existenciu. Podobne, ako keď zapáliš sviečku a postavíš ju pred slnko, jej plameň nevidíš, zaniká vo svetle slnka. Aby Boh mohol vytvoriť niečo iné, samostatné, niečo, čo nie je on sám, potreboval sa zo svojho stvorenia stiahnuť. No i o tom sú dva rôzne názory, dve rôzne školy. Prvá hovorí, že stiahnutie sa Boha zo stvoreného sveta je skutočné, druhá hovorí, že je len zdanlivé. Chasidi patria k tej druhej škole. Znamená to asi toľko, že ak je Boh nekonečný, má moc nekonečne sa rozpínať, byť nekonečne veľký, potom musí mať i moc nekonečne sa stiahnuť, byť nekonečne malý, úplne sa skryť. Takto Boh ustupuje, stráca sa zo sveta, aby mohol tvoriť. Je teda prítomný i skrytý vo vyváženej miere. Keby bol úplne skrytý, všetci, i my dvaja, by sme boli ateisti. Keby bol iba prítomný, všetci by boli veriaci. Tak je prítomný i neprítomný v pravej miere a ľudia ho musia hľadať.

Baruch Myers (1964) sa narodil v Orange, New Jersey, USA a vyrástol v Maplewoode. Do Bratislavy sa presťahoval v apríli 1993 a 20. júna 1993 bol inaugurovaný ako bratislavský rabín, prvý rabín miestnej Židovskej náboženskej obce po 15 rokoch. Je považovný za ultraortodoxného chasida. V súčasnosti vedie Chabad House, židovskú škôlku, cheder pre školákov a letný tábor Gan Menachem. Býva so svojou ženou Chanou a 12 deťmi v Bratislave. Pôvodne vyštudoval hudbu a v poslednom čase úspešne koncertuje s Chassidic Songs Project, kde hrá so slovenskými umelcami Jozefom Luptákom (violončelo), Milošom Valentom (husle) a Borisom Lenkom (akordeón).

2012 február

text: dagmar gurová | ilustrácia: klaus lempelman

PORTRÉT

PRÍBEH O SMUTNOKRÁSNOM SUSEDSKOM PRIATEĽSTVE

TRAJA MUŠKETIERI V CIVILE

Budem vám rozprávať o susedoch, ktorých spájalo čosi viac než adresa. Boli priateľmi, korí sa o seba starali aj v zlom. A to je najlepšia investícia. Rozihrané deti na dvorčeku pokreslenom kriedami. Potom ponuré, tmavé schodisko. Na galérii, z ktorej sa vchádza do bytov, ma striasol neidentifikovateľný puch. Našťastie, z jedných dverí už na nás s kolegom Ivanom mávala postava v nažehlených zelenkavých šatách – verný sused Stano. Chvíľu som si pripadala ako stratené dieťa, ktoré vie, že ten ujo ho dovedie k rodičom. Možno tak na mňa pôsobil, lebo bol kedysi policajtom. Cez mini kuchynku s klokotajúcim hrncom a vôňou, ktorá prehlušila všetko nepríjemné, nás uviedol do izby svojho suseda a priateľa. To bol pohľad! V neveľkej miestnosti bolo natlačené vybavenie spálne, obývačky, sušiarne bielizne aj skladu. V úzkej medzierke, zakliesnený medzi posteľou a konferenčným stolíkom, sedel v invalidnom kresle vychudnutý pán v šedom župane. Jožko. Ukazoval nám chrbát, ale tvár mal obrátenú k oknu a zalievalo ju jesenné slnko. Svietilo silno aj cez oranžový kus látky, improvizovaný záves. Na stolíku sa povaľovali veci, ktoré ich majiteľ potreboval mať na dosah – sviečka, pretože tu nemali elektrinu, cigarety – a hlavne malý tranzistoráčik. Vyhrával hity zo šesťdesiatych rokov. Ešte viac zvýrazňovali smutnokrásnu atmosféru návštevy.

Neodmysliteľný Ivan, Stano a Jožko bez meškania vhupli do dávnejšie načatého rozhovoru. Stano sa pritom každú chvíľu objavoval v izbe a zas mizol ako kukučka, ktorá s odbíjaním vrtko vypáli zo starodávnych hodín. Jožko s obavami rozoberal zdravie svojho najlepšieho kamaráta Ludva, ktorý ležal kdesi v nemocnici so zlyhávajúcou pečeňou. „Už som sa rozhodol, že si ho nasťahujem sem k sebe. Nemôžem ho tak nechať, on mi veľmi pomohol. Postarám sa o neho, ako budem vládať.“ Jožko sám však po porážke ochrnul na pol tela. Všetok pohyb teraz sústredil do jednej ruky. Čochvíľa vystreľovala dohora, jemné dlhé prsty sa zvŕtali ako v tanci, aby zdôraznili vyrieknuté slová. V gestikulácii nezaostával ani Stano. V každom prískoku do izby vysvetľoval, dopĺňal a poopravoval Jožkove rozprávanie. Hovoril, ako ho vodí na ožarovanie (Jožko bol vážne chorý), ako by sa mu zišiel skladací invalidný vozík a medzi rečou informoval aj o stave bublajúceho šošovicového prívarku. Na to ho Jožko poslal do obchodu dokúpiť ešte dáku ingredienciu. Bez Stana by on a jeho žena Vierka ani

Priatelia, ktorí sú si rodinou.

nemohli existovať. Aj ona mala vážne postihnutie. Predávala Nota bene a bola to jedna z mála prác, akú pri svojej diagnóze dokázala zvládnuť. „Doma ustiela postele,“ povedal Jožko. „Ostatné robí Stano.“ Od nákupu až po asistenciu pri Jožkovej hygiene.

Najlepšia investícia S Ivanom sme prišli aj preto, že Jožkovi a Vierke vybavoval bývanie v ústave sociálnej starostlivosti. Aj keď obaja spĺňali podmienky,

„Neviem ani vypovedať, ako ma zasiahlo priateľstvo týchto mužov – troch mušketierov v civile. bolo treba vyplniť kopu dotazníkov. Zisťovalo sa napríklad, či má záujemca príbuzných, ktorí by sa o neho mohli postarať. „Áno, mám rodinu,“ vyhlásil Jožko. „Mám Ludva.“ Stano v úzadí signalizoval nesúhlas. Ivan sa pokúšal bližšie identifikovať ich príbuzenský vzťah. Po sérii otázok Jožko odsúhlasil, že je to jeho

synovec. Vysvitlo však, že hocako mu je Ludvo blízky, nie sú pokrvne spriaznení. „Ale ja som si ho prijal za svojho,“ protestoval Jožko. Nakoniec sa ukázalo, že má päť súrodencov, všetkých vo veku okolo sedemdesiatky. S vlastnými rodinami, s vlastným životom. Občas si telefonujú, ale dlho sa nevideli. Jožko a Ludvo sa spoznali v práci a dlho spolu bývali. Stano sa pridal ako ochotný sused. Neviem ani vypovedať, ako ma zasiahlo priateľstvo týchto mužov – troch mušketierov v civile. Ťažko sa mi chápalo aj Jožkove tvrdenie, že sa zmieril so svojím životom. „Za mlada som bol fešák. Tanečník. Dievčatá na mňa leteli, až mi to bolo trápne. Robil som čašníka, čo bola vtedy dobrá práca. Veru, netušil som, že takto skončím. Mal som pred sebou veľa možností, ale váhal som. Nevedel som, čo si vybrať.“ Mne sa však predsa zdá, že si vybral lepšie ako mnohí. Čo je viac, než priatelia, ktorí sú nám rodinou? Ak nás neopustia, ani keď je zle, sú tou najlepšou investíciou. P.S. Jožko a Vierka zomreli pár týždňov po mojej návšteve. Vierka na prechladnutie. Jožko deň po nej. Asi na žiaľ. Dúfam, že tam, kde sú, je im dobre.

7 Vďaka vašim 2% ľudia bez domova získavajú dôstojný príjem.

Téma

text: ada jung | foto: miro kubečka

nota bene 128

Párty, na ktorej sú vítaní všetci

Ugrilovali sme veľa, veľa klobás Urobiť s ním rozhovor vôbec nie je jednoduché. Kanaďan Ben Pascoe totiž na otázky odpovedá láskavo a rád, ale – po svojom. Z niektorých si vyberie polovicu, na niektoré odpovie čosi celkom iné a šetrí slovami. Aj keď odpovedá po anglicky. Musí to byť tým, že Ben je proste Ben. Tu je. Nech sa páči! Tento rok sa v záhrade pri Veľkom evanjelickom chráme konala už šiesta Susedská grilovačka. Bolo plno? Najviac nám chýbalo slnko. V deň záhradnej párty bola veľká búrka, ale aj tak prišlo vyše tristo ľudí. Hrali nám Tu v Dome a Korben Dallas. Pre deti sme mali tvorivé dielne aj kúzelníka. A samozrejme sme ugrilovali veľa, veľa klobás. Čo myslíš, keďže Susedská grilovačka je čoraz obľúbenejšia, nevymkne sa ti z rúk? Nebudeš musieť napríklad začať predávať vstupenky? Veď akcia má už aj fan stránku na internete. Je úžasné, že sa to stalo také populárne. Snáď si aj v iných štvrtiach začnú robiť vlastné grilovačky. Teraz sa už Susedská grilovačka stala aj spôsobom, ako predviesť našu štvrť, ukázať sa, pomôcť si. Je pre teba sused čosi ako blízky/vzdialený blížny? Lebo mám pocit, že by si chcel susediť s každým človekom na svete. Bolo by skvelé, keby som bol takým svetovým občanom a každého mohol volať svojím susedom. Nateraz si myslím, že je úžasné, keď sa môžem prechádzať po okolí a zdraviť svojich susedov. Naozaj sa mi páči, kde žijem a dúfam, že tam budem môcť ostať dlhý čas. Bolo by fantastické, keby sme ako susedia dokázali urobiť všetko, čo vieme, aby sme zlepšili a chránili miesto, kde žijeme a urobili ho tým najlepším možným pre život. Poznáš všetkých svojich skutočných susedov? Si dobrý sused, majú ťa radi? Samozrejme, že všetkých nepoznám, ale na to je ešte stále čas. Dúfam, že som dobrým susedom, snažím sa ním byť. Jedným z dôvodov pre zorganizovanie garden párty bolo aj to, aby sme sa všetci spoznali, aby sme mohli prebrať prípadné problémy a vyriešiť ich spolu. Už si im niekedy nejako pomohol? Dúfam, že áno. Viem, že mne pomohli mnohí. Som zvlášť zvedavá na jednu vec. Čo znamená tvoje rodné meno Ben Pascoe? Aký má pôvod? Ben – Benjamin je jasné, ale Pascoe mi kanadsky neznie. Má latinský základ pasc, od ktorého mnohé európske národy odvodzujú slovo sviatok. A ten je zas odvodený od židovskej paschy. Tak ako je to?

Pascoe je kanadské meno, podľa mňa. Podobne sa mená zmenili mnohým ľuďom, potom, čo sa presťahovali do Kanady a začali tam žiť. Všetci moji starí rodičia sa narodili v Kanade a ja sa považujem za Kanaďana. Ale ak by ste hľadali dostatočne ďaleko v mojom rodokmeni, prišli by ste k Ukrajine, Bielorusku a Rusku.

„Je úžasné, keď sa môžem prechádzať po okolí a zdraviť svojich susedov.“ Si komunitný človek? A nemyslím tým len v tom zmysle, že máš rád prostredie a stretnutia s ľuďmi, ktorí dokážu vytvárať spoločenstvo na základe rozličnosti. Communitas je aj synonymom pre vľúdnosť a láskavosť. Ďakujem. Dúfam, že som ten druh človeka a že ním dokážem byť aj v budúcnosti. Tvoja kaviareň Next Apache (pre tých, ktorí to ešte nevedia – názov kaviarne je cudzineckou verziou slovenského Nech sa páči) je tiež takou grilovačkou na susedskom dvore. Akí susedia sa tam stretávajú? Čo majú spoločné, keďže je jasné, že to nie je bývanie v jednom paneláku?

Stretávajú sa tu rôzne typy ľudí. Myslím, že čo majú spoločné, je veľmi dobrý vkus. Veľmi sa snažíme vytvoriť miesto, kam ľudia môžu prísť a vždy sa cítiť príjemne. Máme veľké šťastie, že k nám do kaviarne prichádza toľko úžasných ľudí. Personál vytvára prostredie, v ktorom, ako dúfame, si ľudia pripadajú vítaní. A zároveň je to aj také malé miestečko, že dáva šancu stretať nových ľudí.

Ben Pascoe (37) V Bratislave chcel pôvodne len niekoľko mesiacov učiť angličtinu. Teraz tu už žije jedenásť rokov a jeho kaviareň Next Apache na Panenskej ulici v sebe ukrýva najväčší antikvariát anglických kníh v meste. Aj so slovenskými je ich okolo 10-tisíc. Ben si myslel, že antikvariát budú navštevovať najmä zahraniční turisti, ale ako hovorí: „Teraz chodí najviac Slovákov do Nech sa páči.“ Stretnete tu umelcov – výtvarníkov i hudobníkov, novinárov, spisovateľov, študentov aj podnikateľov. Je to pravá susedská komunita vierovyznaní a národov. A všetci, ktorí by sa sem nevmestili naraz, prídu raz do roka na Susedskú grilovačku.

2012 február

text: vladimír baláž, prognostický ústav sav | foto: davos, grameen bank

TÉMA

Muhammad Yunus, ekonóm mikroúverov.

Čarovný svet mikrofinancií

Ženy a bankári proti chudobe

Keď sa hovorí o pomoci chudobným, zvyčajne sa spomína Matka Tereza či Bono, spevák skupiny U2. Majú však problémy chudobných riešiť mníšky či speváci a nie špecialisti – bankári a finančníci? A sú naozaj ochotní pomôcť chudákom? Príklad z Bangladéša dokazuje, že áno.

Keď sa v televízii objavia správy o katastrofálnych záplavách v Ázii a hladujúcich deťoch, takmer určite budú z Bangladéša. V relatívne rovinatej krajine sa tiesni 130 miliónov ľudí, ktorí patria medzi najchudobnejších na svete. Profesor Muhammad Yunus sa však mohol pokladať za šťastného človeka. Mal dobré miesto profesora ekonómie na univerzite v Chittagongu, kde chodili študenti z bohatých rodín. Kým drvivá väčšina obyvateľstva Bangladéša musela žiť z niekoľkých dolárov na rok, on kreslil na tabuľu krivky dopytu a ponuky a vysvetľoval na nich základné pojmy ekonómie poľnohospodárstva. V roku 1976 sa však niečo stalo. Krajinu opäť postihol hladomor, tisíce ľudí pomrelo a iní sa pretĺkali, ako sa dalo. Profesor Yunus sa vtedy náhodou ocitol v malej dedine. Jedna žena tam vyrábala nádherné bambusové stolíky. Spýtal sa jej, koľko zarobí. „Dostanem tri centy za deň,“ teda asi jednu našu

korunu. Yunus tomu nemohol uveriť. Tri centy za deň?! Začal sa o vec zaujímať bližšie a zistil, že zisk zhrabol miestny úžerník, ktorý z celej dediny vykupoval stolíky za fixnú cenu. Yunus si uvedomil, že aj veľmi malá pôžička by mohla radikálne zmeniť ženin život. Obišiel dedinu a našiel 42 ľudí, ktorým dokopy požičal 27 dolárov, všetko čo mal pri sebe. V tomto okamihu sa zrodil program mikroúverov.

Úver len pre ženy Podstata programu ju geniálne jednoduchá. Väčšina chudobných je chudobných nie preto, že sú leniví alebo hlúpi, ale preto, že nemajú prístup ku kapitálu a nevedia nič o podnikaní. Ak dáme týmto ľudom peniaze a informácie, ich postavenie sa môže zmeniť, tvrdil vtedy Yunus. Jeho nápad znel úplne bláznivo. Nie je ťažké rozdať chudobným peniaze. Vrátia ich však? Bangladéš sa zdal najmenej vhodnou krajinou pre takúto

schému. Je to moslimská krajina s nevzdelaným a konzervatívnym obyvateľstvom. O dôležitých veciach v rodine tam rozhoduje muž a jediným právom ženy je tvrdá práca. Mnohí muži napriek svojej chudobe zaháľajú a často premárnia svoj veľmi skromný majetok v hazardných hrách, za cigarety a alkohol. Yunus pochopil, že začať musí od žien. Ženy myslia predovšetkým na svoje deti a spravidla hospodária lepšie ako muži. Im boli určené prvé mikropôžičky. Druhým základným kameňom programu bolo vzájomné ručenie. Úver sa dával skupine žien, ktoré zaň vzájomne ručili. To bol chytrý ťah. Na dedine každý o každom všetko vie. Stratiť tvár je rovnako zlé ako hladovať. Vyše 97 percent úverov dostali ženy v rokoch 1976 – 2009. Rýchlo sa ukázalo, že len veľmi málo žien požičané peniaze premrhalo. Naopak, pod tlakom akútnej chudoby a pozorného dohľadu dedinskej komunity investovali ženy

9 Vďaka vašim 2% ľudia bez domova získavajú nové vzťahy a priateľstvá.

nota bene 128

múdro a opatrne. Priemerná výška úveru bola 160 dolárov. Splátkový kalendár bol navrhnutý tak, aby splátky boli čo najmenšie a rozvrhnuté na čo najdlhšie obdobie. Väčšina pôžičiek išla na nákup šijacích strojov, materiálu na výrobu matracov či nákup hospodárskych zvierat. Typickým príkladom je 39-ročná Diapli Rani. O svoju prvú pôžičku, 80 dolárov (čo bola pre ňu závratná suma) požiadala Yunusa ako 12-ročná. Dnes má Diapli vlastnú hydinovú farmu a všetky jej deti chodia do školy. Mimochodom, takmer všetky účastníčky programu mikro-úverov sa zapísali do školy a poslali tam aj svoje deti. To je veľmi dôležité v krajine, kde je 60 percent obyvateľstva negramotných.

väčšine sú spôsobené externými faktormi ako záplavy, tajfúny alebo politické nepokoje. Aj takíto ľudia však svoje dlhy nakoniec splatia. V roku 2010 sa celková miera bonitných úverov vyšplhala na 98,5 percent! Nedobytných sú len tri percentá úverov. O takej miere splácania môžu banky vo vyspelých krajinách len snívať. Mimochodom, aj naše banky už prišli na to, že občania sú v splácaní

Grameen nikdy nepýta od dlžníkov zálohu. Miesto toho vyžaduje vzájomné ručenie osôb. Ako hovorí Yunus: „Záloha je vec, ktorá zdvíha bariéru medzi banku a chudobných. Chudobní nemajú čo založiť. Ďalšia vec je, že ľudia nemajú čo chodiť do banky. Banková kancelária je pre chudobných hroznou záležitosťou. Sú v nej stratení. Miesto toho musí ísť banka medzi ľudí.“ V roku 2009 mala banka

Chudobní podnikajú... Profesor Yunus začal svoj program mikrofinancií najprv s vlastnými peniazmi. Neskôr mu v rámci výskumného programu prispela univerzita v Chittagongu, potom Bangladéšska centrálna banka a niektoré medzinárodné organizácie. Netrvalo dlho a o mikroúver požiadalo 100 000 ľudí. V roku 1983 sa úverová schéma zmenila na riadnu komerčnú banku. Profesor Yunus ju pomenoval Grameen, čo v bengálštine znamená Dedinská. Presne to vystihuje, kam sú úvery namierené. Ďalšou zvláštnosťou je akcionárska štruktúra banky. 90 percent akcií vlastnia jej dlžníci, teda prostí dedinčania, zvyšok bangladéšska vláda. Koncom 80. rokov 20. storočia mala banka dva milióny dlžníkov – akcionárov a tajomstvá mikrofinancií v nej študovali odborníci z desiatok rozvojových krajín. Vtedy sa aktivity banky Grameen rozšírili aj do iných sektorov. Najmä do leasingu rybníkov, závlahových zariadení a vodných púmp, textilného priemyslu a venture kapitálu. Vznikla aj významná spoločnosť Grameen Phone, ktorá poskytuje úvery na biznis s mobilnými telefónmi. Mnoho Bangladéšanov pracuje v zahraničí a záujem o telefonické hovory do rodnej dediny je obrovský. V súčasnosti si úver na mobilný telefón zobrali ľudia v 28-tisíc dedinách v Bangladéši. Z 55-tisíc mobilov priamo a nepriamo profituje 80 miliónov ľudí, ktorí dostali prístup k správam z ekonomiky, financií, ale aj možnosť jednoducho sa spojiť s príbuznými. Na rade je spoločností Grameen Cyber Net, ktorá na bangladéšsky vidiek zavádza internet. Pomáha vidiečanom nájsť si prácu, študovať či kontaktovať lekára, to všetko za zlomok nákladov v porovnaní s tým, keby za týmito službami museli cestovať osobne. Banka zároveň slúži ako sporiteľňa. Bangladéšski vkladatelia do nej dohromady vložili 650 miliónov dolárov. To je veľké číslo v krajine, kde HDP na hlavu dosahuje len 1500 dolárov, teda asi 15-krát menej ako u nás. Klientmi banky je 8 miliónov ľudí. Banka v svojej histórii spolu poskytla úvery za 10 miliárd dolárov.

Yunus začal od žien. Ženy myslia najmä na svoje deti a preto hospodária spravidla lepšie ako muži.

dlhov omnoho poctivejší ako podniky. Banka Grameen by nemala problém vyčistiť svoje portfólio aj od spomínaného jedného percenta nedobytných úverov. Na nesplácané úvery má vytvorené vysoké rezervy. Banka však nechce svojich dlžníkov opustiť. Znamenalo by to, že im už niet pomoci. Keď banka Grameen začínala, profesionálni bankári Yunusa odhovárali od požičiavania chudobným. Po 30 rokoch sa profesor Yunus s úsmevom pýta: „My sme dokázali, že chudobným sa ...a darí sa im veriť dá. Otázka skôr znie, či sa dá veriť bankárom?“ Najúžasnejšie však pôsobia čísla o splácaní úverov. Nekonvenčne pôsobia aj ďalšie Yunusove výroky: 85 percent dlžníkov spláca svoje úvery na deň „Právo na úver je základným ľudským právom“. presne. Len 15 percent má problémy. V drvivej Zvláštnosťou programu mikroúverov je, že banka

Grameen len v Bangladéši 2562 pobočiek, ktoré obsluhovali takmer 84-tisíc dedín. Mikroúver nie je žiadna charita. Väčšinu ľudí prekvapí, keď zistia, že mikroúver sa poskytuje s úrokovou sadzbou 20 percent. Yunus vysvetľuje: „Trhová úroková miera je 15 percent. My doručujeme úvery priamo do domu a musíme dosiahnuť zisk. Kedysi sme dostávali špeciálne fondy z medzinárodných inštitúcií. V roku 1995 sme to stopli. Emitujeme dlhopisy a normálne si požičiavame na peňažnom trhu. Dokázali sme, že sme komerčne úspešní. V budúcnosti si však požičiavať nebudeme. Máme dosť vlastných vkladov.“

2012 február

Dnes banka Grameen generuje približne 1 percento HDP Bangladéša. Ukazovatele ziskovosti, výnosu z kapitálu, náklady na poskytovanie úverov a mieru nesplácaných úverov jej môže závidieť každá banka vo vyspelom svete. Yunusa to neuspokojuje. „Dnes nás poznajú ako banku chudobných. Úspešní budeme vtedy, keď nás budú pokladať za banku kedysi chudobných“.

kapitálu nedostatok. Tam, kde niet mikorofinancií, tam prosperujú úžerníci. Na Filipínach napríklad obchádzajú finanční žralokovia dediny na motorkách a za päť požičaných pesos chcú hneď na druhý deň šesť. To je úroková miera 1000 percent mesačne. Mikrofinancie majú aj miestnych nepriateľov. V Bangladéši a iných islamských krajinách

je však obrovská a rozdiely medzi úrokovými mierami, vkladmi a úvermi stále klesajú. Dnes sa aj marža vo výške 2 percentá považuje za veľmi slušnú. Možnosť účtovať klientom úroky vo výške desiatok percent je určite lákavá. Okrem toho je na svete možno až 4 miliardy ľudí, ktorí dnes nemajú účet v banke ani prístup k úverom. Nie všetci zostanú naveky chudobní. V Európe aj v Latinskej Amerike sa veľkým finančným skupinám oplatilo investovať do klientov, ktorí boli o niečo chudobnejší ako vyžadovali pravidlá banky. Dnes sú mnohí z nich váženými zákazníkmi, z ktorých majú banky slušné zisky. Európa a Amerika sú dnes z veľkej časti obsadené a získavať nových klientov je ťažké. Na rade sú chudobní v Ázii a Afrike.

Čo treba zlepšiť

Miestni nepriatelia Program mikroúverov inšpiroval vyše 50 krajín. Niekoľko desiatok mikroúverov sa poskytlo aj na Slovensku. Asi len málo ľudí u nás vie, kde má schéma pôvod. Pod svoju záštitu ho vzala Svetová banka a UNESCO. Zďaleka nešlo len o rozvojové štáty. Okrem Brazílie či Indonézie sa ho na svoje podmienky adaptovali aj USA a Veľká Británia. V súčasnosti je na celom svete zapojených do programu mikro-úverov 25 miliónov ľudí. Profesor Yunus dúfa, že ich raz bude najmenej 100 miliónov. Yunus nie je idealista, ale tvrdý ekonóm. Nikdy netvrdil, že mikroúvery sú univerzálnym liekom na chudobu, môžu však výrazne pomôcť tam, kde je

sú to moslimskí klerici, ktorým sa nepáči, že ženy môžu podnikať. V Afganistane zas drogoví baróni nechcú, aby sa miestni roľníci vyvliekli zo závislosti na nich a miesto ópia pestovali niečo iné. A všade sú najväčšími odporcami mikrofinancií miestni úžerníci, ktorí prichádzajú o nesmierne lukratívny biznis. Čo sa týka finančných ukazovateľov a ziskovosti, tie inštitúcie mikrofinancií, ktoré o sebe podávajú hodnoverné správy, hlásia lepšie výsledky ako veľké banky. To samozrejme neušlo pozornosti veľkých finančných skupín. Ešte pred pár rokmi by sa nad úvermi vo výške niekoľko sto dolárov len pousmiali. Konkurencia v globálnom svete

Zatiaľ sa mikrofinancie obmedzujú hlavne na úvery a vklady. Veľmi málo sa ponúka poistenie. Poistenie má však pre chudobných veľkú cenu. Veď smrť živiteľa rodiny či prírodná katastrofa je hlavným dôvodom nesplácania úverov. Sú aj prvé lastovičky. Napríklad indická firma BASIX ponúka nielen klasické životné poistky, ale aj poistenie poľnohospodárskej produkcie proti suchu a krádeži. Do mikrofinancií musia tiež vstúpiť veľkí hráči, ako sú globálne banky a poisťovne. Zatiaľ ich v tom brzdí nedostatok investičných ratingov pre inštitúcie mikrofinancií. Začínajú sa však objavovať ratingové agentúry špecializované na tento segment trhu. Nemenším problémom sú náklady na mikrofinancie. Drvivá väčšina mikroúverov sa spracúva takpovediac ručne. Zamestnanci inštitúcií mikrofinancií chodia za klientmi osobne do miesta ich bydliska. Zatiaľ to až tak nevadí, lebo aj ich mzdy sú nízke. V budúcnosti sa to však zmení a mzdové náklady by mohli rapídne znížiť ziskovosť tohto biznisu. Aj do mikrofinancií bude treba zaviesť modernú techniku, s notebookmi, internetom a mobilnými telefónmi. Mikrofinancie sprvu pripomínali len okrajový biznis s mikroúvermi a mikroziskami. Rýchly rozvoj technológií a snaha veľkých finančných inštitúcií o obsadenie nových trhov možno časom urobí z mikrofinancí makrobiznis. Chudobným to pomôže a bankári si zasa čosi zarobia. Prečo nie? Koniec koncov, nie je biznis lepší ako charita?

Nobelova cena V Indii dostal profesor Yunus prestížnu cenu Indíry Gándhiovej. Bill Clinton navrhol Muhammada Yunusa na Nobelovu cenu za ekonómiu. Nestalo sa, Muhammad Yunus však dostal v roku 2006 Nobelovu cenu za mier. Možno by sa profesor Yunus medzi teoretikmi z Harvardu a Chicaga vynímal trochu zvláštne. Ale ak sa raz bude Nobelova cena za ekonómiu udeľovať aj za praktické riešenia, Muhammad Yunus by mal byť prvý v poradí.

11 Vďaka vašim 2% ľudia bez domova získavajú nezávislosť.

TÉMA

text: zuzana pálošová | foto: romany

nota bene 128

Ak neprídu vaši k našim, môže sa to skončiť všelijako

Miluj suseda svojho Počujete vo svojej hlave hlas, ktorý našepkáva – nedá sa to? Ten hlas klame. Lebo najzložitejšie problémy majú často najjednoduchšie riešenie. Rómovia môžu byť rovnako skvelí susedia ako ktokoľvek iný. Môžte s nimi zažiť zábavu alebo aj debatiť o demonštráciách v Afrike. Predsa niet nad dobré susedské vzťahy. Príbeh o krvi

Dievčatá ma odprevádzali na stanicu. Mali sme za sebou celkom príjemné odpoludnie v centre voľného času. Už ani neviem, čo sme tvorili, ale ako vždy, aktivity sme nechali bokom a čas prekecali... O chalanoch, o škole, o blbostiach. Bolo mi otupno. Otec ležal chorý v nemocnici. Veľmi chorý. Nivočila ho rakovina. Nehovorila som o tom ani v škole, ani v práci. Nosila som bolesť so sebou a kamarátom strkala do rúk lístočky s otcovým menom a adresou kliniky, na ktorej ležal a prosila ich, aby šli darovať krv. Dvaja tuším aj boli. Že je s otcom zle, prasklo po čase aj v Plaveckom Štvrtku. Nechcela som to tam hovoriť. Ľútosť by mi len hnala slzy do očí a pred deťmi predsa nemôžem plakať! Ľudia z osady zareagovali zvláštne. Nikdy by som to o nich nebola povedala a neskôr som sa i hanbila, že som to od

nich „nečakala“. Zorganizovali sa, nechali sa kolegom poodvážať na transfúznu stanicu do Bratislavy a hromadne darovali krv. Mnohí z nich boli prvodarcovia. Práve oni, ktorým som nič nehovorila a o nič ich nežiadala. Vonku bolo hnusne teplo. Vlak odchádzal až o dvadsať minút, tak sme sa len vliekli, aby sme natiahli čas. Od koľajníc ich už posielam nazad do osady, aby sa im náhodou niečo nestalo. Na ulici bolo takmer prázdno. Len kúsok pred nami bol vonku jeden pán s dvomi dievčatkami, ktoré okolo neho krúžili na odrážadlách. „Ahojte! Pekný deň prajem!“ pozdravil a usmial sa, keď sme šli okolo. „Dóóóbrýý dééň!“ odzdravili dievčence zborovo a nahodili úsmevy od ucha k uchu. „Tento je dobrý!“ dostala ma do obrazu Táňa, keď si všimla moje zdvihnuté obočie a otázku v očiach, či ho poznajú. Nebol to formálny

pozdrav kvázislušného človeka, z ktorého razí: „Ja som dobrý, múdry biely občan a vy ste LEN Rómovia“. Takých spoznám hneď, lebo s iným sa ani nestretávam. Tento bol iný. On im skutočne želal pekný deň... Obzrela som sa ešte raz za rodinkou. Dom s niečo vyše metra vysokým plotom bez ostnatého drôtu. Keby som veľmi chcela, tak ho prekročím. Pohľad mi prebehol po ostatných plotoch – vyšších, aj veľmi vysokých, okrášlených tŕnistým drôtom. Mysľou mi preblesli články z bulvárnych médií o tom, čoho sú schopní „neprispôsobiví“ z Plaveckého Štvrtka, keď vlezú slušným občanom do záhrad. Z nejakého dôvodu som si bola istá, že tejto rodine by do dvora nevliezli, ani keby tam žiaden plot nemali. Na stanici som stretla Roba. Posielam ho na pivo, veď je horúco. Kúsok od stanice

2012 február

je krčma. „Alebo vás tam nepúšťajú?“ pýtam sa. „Sem áno, ale dostaneme len do umelohmotných pohárov. Bieli do skla.“ „A inde? Snáď sú tu aj iné krčmy?!“ vyzvedám ďalej. „Vyššie, pri kostole je ďalšia. Tam môžeme ísť, ale len na terasu a U Nemca – tam nás nepúšťajú vôbec.“ Robo ani brvou nemihol. Usmieval sa ďalej, ako vždy. Čo mi rozpovedal, považoval za normálne. Ani si nevšimol, že sa tu pácha diskriminácia hrubého zrna. Zvykol si. Aj jeho hranice sa posunuli. Tak, ako všetkým v osade. Za rasistické považoval už len to, ak ho bili. Prišlo mi trochu nevoľno.

Príbeh o súžití

O nejaký čas som bola v obci zvanej Holumnica. Blížili sa voľby a moji kolegovia riešili nejaké oficiálnosti. Nič pre mňa. Šla som sa prejsť po dedine. Od začiatku mi niečo nesedelo. V kulturáku nás vítala energická mladá Rómka. Bola to manželka starostu – neróma. V budove sa mihlo niekoľko zamestnancov, jednoznačne rôznych národností. S takýmto úkazom sa človek nestretáva bežne. Ako som kráčala ulicou – jednou jedinou, ktorá tam bola – a míňala domy, budila som pozornosť. Bola som cudzia, tak ľudia vykúkali z okien a obzerali si ma. Zahľadela som sa lepšie na mojich okukovateľov. Raz to bol pár hnedých rómskych očí s čiernou šticou, inokedy modré oči a svetlé vlasy neróma. Striedali sa. Tu nie je rómska

štvrť? Nebývajú obďaleč Rómovia? Ale- „A nikdy ste nemali konflikty?“ pýtam sa bo v osade?? Tu sú ľudia pomiešaní??? udivene. „Občas mali. A aj s inými. To je Kráčala som ďalej a hľadala nejaký normálne. Ale riešili sme to u niekoho zádrheľ. Toto sa na Slovensku nenosí. doma. A väčšinou sa to zvrtlo do príjemTu sa s Rómami predsa nesusedí. nej zábavy a preklábosili sme celú noc.“ Stretla som mamičky tlačiace kočíky. „Vďaka,“ zašveholila som neprítomne a Rómku a dve nerómky. Spolu. Bavili sa chystala sa odpochodovať k oným byo návliečkách, ktoré si nedávno kúpili od tovkám. „A vy ste novinárka?“ zvolala podomového predajcu. O chvíľu som sa za mnou. „Nie, nie! Vlastne ani nie...“ prijednej pani spýtala, kde sú dva paneláky, dala som do kroku. v ktorých bývajú tiež takto – spolu. Pre V hlave mi vírili myšlienky. Tu nežijú Róobec znamenali nové bytovky zvýšenie movia a Slováci vedľa seba, ale spolu. počtu bytov a možnosť bývania pre Súžijú. Pozastavujem sa nad niečím, čo všetkých a nie nové geto či segregova- je normálne. Normálne, ale pre koho? V tejto obci nie sú médiá? Nemajú „Cesta k dobrému susedovi televízory? Nečítajú noviny? Nevedia, že tu žijú s „neprispôsobivými“? Alebo sú tu vedie cez skutočnú, samí inteligenti, ktorým ani nenapadne odsunúť niekoho bokom? nefalšovanú slušnosť Niekedy som sa cítila ako čarodejníčka, a možno šálku kávy.“ keď som hovorila kamarátom, že ma v osade nikto nikdy nezbil, neokradol, neznásilnil. Že najviac som sa toho nú osadu. Vysvetlila mi cestu a chystala naučila práve od priateľov z osady. „Ako sa ísť ďalej. „Počkajte chvíľku, prosím!“ je to možné?“ neveriacky krútili hlavami zastavila som ju. „Bývate tu dávno?“ a hneď vytiahli nejaké zlé skúsenosti. „Áno, dosť. Vzali sme sa a prisťahovali Vtedy som im zvykla porozprávať príbeh sa sem s manželom,“ odpovedala. s oným pánom a jeho dcérami, ktorý bol „A aké to bolo, keď ste sem prišli? Máte LEN slušný. V Holumnici už dávno prišli na v susedstve Rómov?“ „Samozrejme, že to, že najjednoduchšia cesta k dobrému mám,“ odvetí a usmeje sa. „Keď sme susedovi vedie cez skutočnú, nefalšovanú sa nasťahovali, moja suseda mi veľmi slušnosť a možno šálku kávy. pomáhala. V prvý deň som ju zavolala na kávu a potom sme už trávili veľa Autorka je terénna pracovníčka medzi času. Ona, aj jej manžel sú Rómovia.“ Rómami v osade v Plaveckom Štvrtku.

Koho nechceme za suseda? Niektoré typy susedov u nás nemajú šancu. Až 77% Slovákov odmieta za suseda Róma a 82% by neznieslo za suseda človeka so záznamom v registri trestov. (Akú šancu majú v tomto svete bezdomovci so záznamom v registri?) Naopak, ani ani jeden z opýtaných Španielov nemal problém zdieľať chodbu s Rómom, HIV pozitívnym susedom či drogovo závislým. Nemci dajú prednosť akýmkoľvek susedom pred pravicovými extrémistami (78% opýtaných) a Rusi by zo všetkého najviac nechceli susediť s ťažkými alkoholikmi (73%). Tí sa môžu pokojne presťahovať do Rakúska, kde vadia ľuďom najmenej.

INZERCIA

Medzi susedov, ktorých v európskych krajinách veľkoryso pretrpíme, patria veľké rodiny, ľudia odlišnej rasy či židovskej národnosti. Otázky výskumu smerovali k susedom, o ktorých nevieme takmer nič. Bez ohľadu na ich povahu, skôr než otvoria ústa a ešte než nám stihnú stúpiť na otlak, sme si vopred istý, že ich vedľa seba neznesieme. Ruku na srdce, chceli by ste za susedov ľudí s takými predsudkami, ako sme my? Zdroj: http://labts.troja.mff.cuni.cz/~basip6am/ dmproject/

WWW.DOMAINS.SK najväčší svetový registrátor domén s koncovkou .sk

Vy ešte nemáte svoju doménu? Strihanie psíkov a poradenstvo

0907 473 718, Ľubica Chlpíková Internetový obchod – chovateľské potreby: www.webareal.sk/dream

proti srsti

text: elena akácsová | foto: JR, archív The New York Times

nota bene 128

Vražda pred očami pasívnych divákov

38 susedov

Možno je nepríjemné mať všetečných susedov, ktorí volajú políciu zakaždým, keď je v dome hluk, sledujú nás z okna či majú všetečné otázky. Ale práve oni nám jedného dňa môžu zachrániť majetok i život.

„Viac ako pol hodinu sledovalo 38 slušných, bezúhonných obyvateľov Queens, ako vrah v troch následných útokoch prenasledoval a bodal ženu v Kew Gardens... Počas tohto napadnutia nikto nevolal políciu. Jeden svedok zatelefonoval, až keď už bola žena mŕtva.“ Takto sa začínal článok v New York Times o vražde Kitty Genoveseovej, ktorá sa odohrala v marci roku 1964 a ktorá sa stala smutne známa a často citovaná ako dôkaz chladných, dehumanizovaných účinkov mestského prostredia, kde sa ľudia stávajú tvrdými a bezcitnými aj voči svojim bezprostredným susedom. Veľmi pravdepodobne ste už o nej čítali aj vy, pretože iniciovala viac vedeckých výskumov o ľahostajnosti, vyskytuje sa v každých skriptách a v mnohých knihách o sociálnej psychológii. Zložili sa o nej piesne, napísali romány, natočili filmy a dokumenty. Písal o nej z iného uhla pohľadu aj Malcolm Gladwell vo svojom prvom bestselleri Bod zlomu. Najnovšie o nej písali aj Steven D. Levitt a Stephen J. Dubner v snáď ešte populárnejšej knihe Superfreakonomics.

Čo sa stalo? Dvadsaťosemročná barmanka šla za sychravej noci domov z práce, zaparkovala auto, vystúpila a zamkla. Na chodníku pred desaťposchodovým obytným domom ju začal naháňať muž, pričom ju dvakrát bodol do chrbta. Kitty kričala o pomoc. Winston Moseley

prestal útočiť, vrátil sa do svojho auta zaparkovaného o 50 metrov ďalej a trochu cúvol. Kitty sa zatiaľ dostala do zadného vchodu domu, ale útočník ju tam opäť prepadol, viackrát bodol a umierajúcu ešte aj znásilnil. Potom nasadol do auta a išiel pokojne domov. Podľa Abe Rosenthala, neskoršieho šéfredaktora New York Times, ktorý o prípade napísal knihu Tridsaťosem svedkov, nikto nedokáže povedať, prečo ani jeden z 38 susedov počas útoku nezdvihol telefón a neprivolal políciu. Usudzuje, že trpeli apatiou typickou pre veľkomestský druh človeka. Tá pramení z toho, že ľudia sústavne obklopení davom ignorujú ostatných v snahe ubrániť si svoj súkromný priestor pred vonkajšími intervenciami. Takto príšerný prípad interpretovali mnohí.

ľudí. Gladwell, ktorý vo svojej knihe prikladá dôležitosť „zákonu malého počtu“ dokonca tvrdí, že ak by na ulici bol len jeden svedok, pravdepodobne by prežila. Desať rokov po Gladwellovi sa k prípadu vracajú autori knihy Superfreakonomics Levitt a Dubner. Z pohľadu behaviorálnej ekonómie skúmajú okrem iného aj otázku, či a za akých okolností sú ľudia schopní štedrého, obetavého a hrdinského správania sa a na druhej strane bezcitných a ignorantských činov. V tej súvislosti pripomínajú 38 svedkov vraždy Kitty Genoveseovej, lenže namiesto otázky, ako sa mohli svedkovia vraždy zachovať tak strašne, kladú úplne novú otázku: Je pravda, že sa naozaj zachovali takto?

Efekt diváka

Všetky štúdie, ktoré sa zaoberajú týmto prípadom, sa v prvom rade opierajú o citovaný článok. Ten vznikol dva týždne po zločine na základe rozhovoru novinára Abe Roshentala s komisárom mestskej polície Michalom Josephom Murphym. V tom čase už bol vrah zadržaný a k činu sa priznal. Lenže sa priznal aj k ďalšej vražde, pre ktorú už bol zadržaný iný podozrivý. Možno komisár čo sa svedkov týka preháňal, aby odpútal pozornosť od zlej práce polície, ktorá zadržala nesprávneho páchateľa inej vraždy. V každom prípade, noviny poslali do Queens svojho reportéra

Intuitívne to dáva zmysel, ale podľa Malcolma Gladwella je to oveľa zložitejšie. Vychádza pritom z výskumov dvoch psychológov Bibba Latabea a Johna Darleya, ktorí prišli na to, že prípad je pravdepodobne jedným z príkladov „efektu diváka“. Podľa ich experimentov prítomnosť väčšieho množstva svedkov pri tragédii môže v konečnom dôsledku zabrániť, aby proti nej zasiahli. Takže poučenie z prípadu Kitty Genoveseovej neznie, že ju počulo kričať 38 ľudí a NAPRIEK tomu nikto nezavolal políciu, ale že nikto nezavolal, PRETOŽE ju počulo kričať 38

14 Vďaka vašim 2% ľudia bez domova získavajú príspevky na lieky.

Prešľap polície

2012 február

inzercia

Kitty Genovesová.

a výsledok poznáme. Levitt a Dubner však išli v pátraní ďalej ako tento reportér. Našli šesťdesiatročného námorného kapitána Josepha De Maya, ktorý sa do smutne preslávenej štvrte prisťahoval o desať rokov po čine a prípadu sa začal venovať v rámci miestnej historickej spoločnosti. Zhromaždil informácie, výstrižky z novín, fotografie a prišiel na niekoľko nezrovnalostí s oficiálnou verziou. Preto sa pustil do zháňania súdnych dokumentov a do nového vypočúvania svedkov.

Čo sa teda naozaj stalo? Na základe zozbieraných dokumentov znie verzia Josepha De Maya trochu inak. Bolo pol tretej po polnoci, väčšina ľudí spala. Na krik sa zobudili a išli k oknám, ale ulica nebola dobre osvetlená. Ak teda vôbec niečo videli, tak muža stojaceho nad ženou na zemi. Minimálne jeden zo svedkov otvoril okno a zakričal, aby ju nechal

„Údajne ani jeden z 38 susedov počas útoku nezdvihol telefón a neprivolal políciu.“ na pokoji. Práve preto vrah išiel do svojho auta a preparkoval ďalej, aby ho neskôr neidentifikovali. Navyše, svedkovia videli, že žena vstala a vošla zozadu dnu do vestibulu, kde odpadla a kde ju vrah opäť našiel. V článku sa spomínajú tri napadnutia, v skutočnosti boli dve, pričom ten druhý v uzavretom vestibule už nemohol nikto zo svedkov vidieť. Svedkov, ktorých našla prokuratúra a skutočne aj niečo podozrivé videli, nebolo 38 ale len 6. Novonájdený svedok, ktorý mal v čase vraždy 15 rokov, vypovedal, že tiež kričal na dvojicu – i keď on si myslel, že ide o mileneckú hádku a

chcel, aby konečne zavreli huby. V každom prípade krikom zobudil otca, ktorému povedal, že videl, ako muž napadol ženu. Otec hneď volal na políciu. Trvalo dlho, kým ho prepojili a pravdepodobne jeho oznam nepovažovali za dostatočne urgentný a nebezpečný, keďže nenahlasoval vraždu, ale nejasné napadnutie. Napokon prišli, ale už bolo po druhom útoku, teda neskoro. Polícia vyhlásila, že prijali len jeden telefonát a až po druhom útoku. Josephovi De Mayovi však viacerí svedkovia tvrdili, že na políciu volali po prvom útoku, keďže o druhom nikto nemohol vedieť. Levitt a Dubner netvrdia, že nová verzia je pravdivejšia – od vraždy ubehlo takmer 50 rokov a dodnes žijúci svedkovia boli po celý život označovaní za bezcitne sa prizerajúce hyeny, mohli teda skutočnosť interpretovať viac vo svoj prospech. Rozhodne je však táto verzia uveriteľnejšia.

Zadržaný vďaka susedom Pikantnosť prípadu susedskej nevšímavosti dodávajú okolnosti, za akých bol napokon vrah zadržaný. Pár dní po vražde vynášal televízor z domu vo vedľajšej štvrti, keď si ho všimol sused a chcel vedieť, čo to robí. Vrah – zlodej tvrdil, že pomáha susedom so sťahovaním. Všímavý muž neveril a tak si overoval u ďalšieho suseda, či vie niečo o sťahovaní susedov. Ten si bol istý, že nie. Následne nielenže zavolali políciu, ale jeden z nich odvážne vyšiel von a uvoľnil na aute zlodeja – vraha veko rozdeľovača, takže nestihol pred prichádzajúcou políciou utiecť. Ani na základe hrozného prípadu vraždy nemusíme teda hádzať všetkých susedov do jedného vreca. Ľudia sú totiž všímaví najmä voči tomu, čo sa deje niekomu, koho poznajú. Ak teda nechceme, aby nás okradli či nebodaj zabili na ulici pred vlastným domom, najlepšie, čo pre to môžeme urobiť, je zoznámiť sa a spriateliť so susedmi!

Zaujal Vás tento projekt? Zvážte prosím možnosť finančne podporiť činnosť VIA IURIS.

INSIDEOUT

text: ada jung | foto: jr

JR buduje celosvetovú komunitu Francúzsky pouličný umelec JR je majiteľom ceny TED. Plne si ju zaslúži, lebo svojou prácou dáva lekciu mnohým ďalším fotografom, ale aj nám všetkým. Tým, ako sa dokáže pozrieť na človeka a tým, že dokáže neopakovateľným spôsobom zaostriť na jeho problémy. Jeho práce sa oplatí vidieť, postáť pri nich, popremýšľať. JR začal vystavovať na strechách a predmestiach Paríža a svoje umenie s vášňou doťahuje k dokonalosti inteligentným humorom. Betlehem, Rio, Nairobi, Dillí a mnoho iných miest sveta mu vďačí za účasť na neobyčajných pro-

jektoch, ktorými mestá a ich obyvateľov vyťahuje z anonymity a robí z nich susedov. Jeho street work je dokonale demokratické umenie – nepotrebuje žiadnu inštitúciu, kde by sa ukazovalo (a v ktorej by malo zároveň celkom určite dýchacie problémy). JR je vlastne soľou medziľudských vzťahov ktoréhokoľvek miesta na svete, do ktorého príde. Do nášho časopisu sme vybrali fotografie z jeho megaprojektu Inside out – ľudia z celého sveta mu na stránku www.insideoutproject.net posielajú svoje portrétne fotografie, z ktorých on urobí plagáty.

Tak sa osobná identita jednotlivca na fotoportréte v rukách umelca stáva novoobjaveným, odhaleným a zdieľaným príbehom. JR totiž fotografie digitálne uploaduje, vytvorí plagát a pošle spolutvorcom nazad, aby ich sami vystavili vo svojich komunitách. A to od samostatného obrázku v kancelárskom okne až po steny opustených budov, dedinských domov či na plnom štadióne. Tieto výstavy sú zdokumentované, archivované a vždy virtuálne po ruke. Na titulnej strane tohto čísla Nota bene sú fotografie street workera z projektu face2face.

Poučenie na vyplnenie vyhlásenia o poukázaní sumy do výšky 2 % zaplatenej dane z príjmov fyzickej osoby podľa zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dani z príjmov“) 1. Do kolónky „Rok“ sa uvedie zdaňovacie obdobie, za ktoré sa platí daň, teda za ktoré zamestnávateľ, ktorý je platiteľom dane (ďalej len „zamestnávateľ“) vykonal daňovníkovi ročné zúčtovanie preddavkov na daň. Napr. ak sa v roku 2012 platí daň za zdaňovacie obdobie roku 2011, uvedie sa rok 2011. 2. Do kolónky „Adresa“ sa uvedie adresa trvalého pobytu daňovníka na území SR. Ak daňovník nemá trvalý pobyt na území SR, uvedie sa adresa pobytu na území SR, kde sa v zdaňovacom období obvykle zdržiaval. Skutočnosť, ktorá adresa sa uvádza, sa vyznačí krížikom. 3. Daňovník je po zaplatení dane z príjmov fyzických osôb oprávnený, podľa § 50 zákona o dani z príjmov, predložiť svojmu miestne príslušnému správcovi dane v prípade, ak tomuto daňovníkovi zamestnávateľ vykonal ročné zúčtovanie preddavkov na daň z príjmov zo závislej činnosti vyhlásenie, v ktorom uvedie, že suma do výšky 2 % zaplatenej dane sa má poukázať ním určenej právnickej osobe. 4. Zoznam prijímateľov, ktorým sa môže podiel do výšky 2 % zaplatenej dane poukázať, zverejňuje Notárska komora Slovenskej republiky do 15. januára kalendárneho roka, v ktorom možno prijímateľovi túto sumu poukázať. 5. Daňovník vo vyhlásení môže určiť len jednu právnickú osobu (prijímateľa). 6. Daňovník, ktorému zamestnávateľ vykonal ročné zúčtovanie preddavkov na daň z príjmov zo závislej činnosti (ďalej len „ročné zúčtovanie“) v súlade so zákonom o dani z príjmov predloží svojmu miestne príslušnému správcovi dane vyhlásenie do 30. apríla roku, v ktorom sa vykonáva ročné zúčtovanie za predchádzajúce zdaňovacie obdobie. Prílohou vyhlásenia je aj potvrdenie od zamestnávateľa o tom, že daň za zdaňovacie obdobie, za ktoré sa ročné zúčtovanie vykonalo, bola zaplatená. To znamená, že do termínu podania vyhlásenia bol zrazený (zaplatený) aj prípadný daňový nedoplatok vyplývajúci z ročného zúčtovania - daňovník, ktorý sa rozhodne predložiť vyhlásenie podľa § 50 zákona o dani z príjmov, nemôže mať daňový nedoplatok z príjmov fyzickej osoby. Ak mal daňovník z ročného zúčtovania preddavkov na daň daňový preplatok, v riadku 11 sa uvedie dátum 31. marec zdaňovacieho obdobia, v ktorom sa podáva toto vyhlásenie. 7. Podiel zaplatenej dane poukázaný správcom dane určenému prijímateľovi nemožno dodatočne upravovať ak sa dodatočne zistí, že daňová povinnosť bola iná. Ak v takom prípade daňovníkovi vznikne daňový preplatok z príjmov fyzických osôb, tento sa zníži o rozdiel medzi sumou poukázanou prijímateľovi a sumou do výšky 2 % z upravenej daňovej povinnosti.

nota bene 128

2012 február

text a foto: jana čavojská, reportérka plus7dní

Pútnik

Cena práce v Indii je taká nízka, že aj ten, kto maká, má ledva na takýto život.

V slumoch majú susedia k sebe naozaj blízko

Plechový domov

Kibera v hlavnom meste Kene, Nairobi, je druhý najväčší slum na africkom kontinente. Teda, údajne. Obyvateľov biednych príbytkov na kope odpadu nikto nikdy nespočítal. Na ploche 2,5 kilometra štvorcového tu vraj žije 800 000 až 1 000 000 ľudí. Lepšie povedané, živorí.

Kanalizácia tu nie je. Splašky jednoducho tečú úzkymi uličkami pomedzi chatrče. Pitnú vodu treba kupovať a vláčiť vo veľkých bandaskách. Elektrinu majú iba tí lepšie situovaní. Zem je pokrytá vrstvou odpadkov, ľudských a zvieracích výkalov. Zápach je miestami neznesiteľný. Hlavne keď začne pršať. Domáci sú zvyknutí. Nám sa občas ešte dvíha žalúdok. Vchádzame do chatrče bez okien. Steny z vlnitého plechu cez deň slnko rozpaľuje tak, že vnútri búdy je horšie ako v konzerve. Namiesto podlahy udupaná hlina, zariadenie tvorí akurát drevená polica, nízky stôl, dotrhaná pohovka a kopa handier. A na nej Domittian. Stará pani už dva roky takmer nezmenila polohu. Ochorela na tuberkulózu, a keď už na tom bola takmer

dobre a dokázala vyjsť na ulicu, zhodil ju na „Veľa našich kamarátov zomrelo pre drogy zem agresívny zlodej. Zlomila si bedrový kĺb. Už a choroby,“ rozpráva Jared, ktorý má dobrý nikdy sa jej nezrastie tak, aby mohla opäť chodiť. džob čašníka v hoteli a k tomu v Kibere dve holičstvá. „Preto robíme prevenciu aidsu. OrZabijak HIV ganizujeme futbalové turnaje, čistíme ulice Domittian mala šesť detí. Päť zomrelo na aids, a dávame dokopy peniaze, aby sme mohli dcéra, ktorá ešte žije, býva niekde v meste a poskytnúť drobné pôžičky rodinám.“ Okrem o matku sa nezaujíma. Kým Domittian vládala, toho v noci hliadkujú vo svojej časti Kibery, starala sa o tri vnúčatá, ktoré jej ešte zostali aby chránili ľudí pred gangmi s mačetami. po mŕtvych deťoch. Teraz sa vnúčatá starajú „Ak niekoho pristihneme a podarí sa nám o ňu. Aj ony sú HIV pozitívne, majú pred sebou ho chytiť, odvlečieme ho na políciu. Ale na už len niekoľko rokov, kým ich zabije aids ako druhý deň ho väčšinou vidíme opäť v Kibere, ich rodičov. Štrnásťročný Kevin starú mamu policajti ho jednoducho pustia. Asi začneme ľúbi najnežnejšie. „Teraz sa usmieva, ale v noci používať ich metódy. Zaobstaráme si mačety. máva hrozné bolesti,“ hovorí. „Niekedy pre ne Tomu, kto kradne, najprv odsekneme ruku a tak ho odvedieme na policajnú stanicu.“ kričí celé hodiny.“

nota bene 128

„Ulice“ slumu Mukuru v Nairobi.

Landlordi a nájomníci Kibera, kde žije až štvrtina obyvateľov Nairobi, vznikla z osady kmeňa Nubi, ktorý sa tu usídlil s dovolením britských kolonizátorov na začiatku minulého storočia. Postupne prichádzali usadlíci z ďalších kmeňov a budovali si svoje obydlia. Hranice Kibery sa stále posúvali. Nikomu nezáležalo na tom, že si postavil alebo prenajal príbytok, ktorý podľa zákona nesmie existovať. Dodnes však chatrče patria vrstve „landlordov“, ktorá ich prenajíma. Nájomné za úbohú búdu bez okien a elektriny je v prepočte aj 40 až 80 eur mesačne. Kto chce elektrinu, zaplatí ďalších desať eur. Čo je kúpeľňa v našom ponímaní, to veľká väčšina obyvateľov slumov nezistí za celý život. Na jeden záchod, drevenú búdu zahádzanú odpadkami s dierou v zemi, pripadá až sto ľudí. Málokto sa tam ale unúva. Deti si stiahnu nohavice kdekoľvek to na ne práve príde. No a dospelí si zas obľúbili takzvané lietajúce toalety: potrebu vykonajú do igelitového vrecka a potom ho zahodia čo najďalej od seba. Niektoré mimovládne organizácie navrhovali, aby si ľudia mohli od vlády odkúpiť pozemky, na ktorých stoja ich príbytky. V parlamente to nenašlo priaznivý ohlas.

Prenajímatelia čiernych domov majú prsty aj v politike a takto by prišli o kšeft. Kenská vláda však vymyslela iné riešenie situácie: rozhodla, že pre obyvateľov slumov vybuduje veľké bytové domy. 16. septembra 2009 o 6.30 ráno dorazil do Kibery kenský premiér Odinga, minister pre bývanie Shitanda a jeho asistentka Wanjiru a pred televíznymi kamerami tam pomohli prvým rodinám, ktoré dostali nové byty, naložiť ich majetok do pristavených nákladiakov.

Život pri stoke

Spomínate si na film Milionár z chatrče? Odohrával sa v slume Dharaví v indickom Mumbaji. Tu na jednu latrínu pripadá až 1 440 ľudí. Nuž, v Indii sú zvyknutí na tlačenicu. Veď je to druhý najľudnatejší štát na Zemi... Popravde, rovnako ako v Kibere, ani tu obyvatelia toalety príliš nevyužívajú. Radšej sa diskrétne vzdialia niekam na kopu odpadkov a svoju potrebu si vykonajú tam. Chudobní žijú v Indii hrozne. Cena práce je tu taká nízka, že mnohí makajú štrnásť hodín denne, a napriek tomu majú ledva na jedlo a nájom v biednom slume. Navyše tu stále funguje kastový systém. Kto sa ako narodil, tak bude žiť až do konca. A v povahe hinduistov nie je vzpierať sa takýmto poriadkom. Veria v reinkarnáciu. Ak sa narodili ako chudáci, pripisujú to omylom a zlým skutkom, ktoré spáchali v minulom živote. Takže si musia niečo odtrpieť Tisícpäťsto ľudí sa presťahovalo do tristo – a v nasledujúcom živote to bude zas lepšie. nových bytov. Dokončenie ďalších bytov sa V Mumbaji som videla poschodové slumy. však neustále oneskoruje a do slumov neus- O chatrč z vlnitého plechu bol opretý rebrík, tále prúdia noví podnájomníci. V rakúskom ktorým sa vylieza do druhej, menšej chatrče na denníku Der Standard vypočítali, že ak budú streche. V týchto tmavých príbytkoch sa tiesnia práce pokračovať súčasným tempom, naplní početné rodiny. A aj v „uliciach“, zahádzaných kenská vláda zámer presťahovať všetkých odpadkami, cez ktoré navyše preteká otvorený obyvateľov slumov o 1 178 rokov. kanál. Stala som sa tam svedkom bizarného

„Nájomné za úbohú búdu bez okien a elektriny je v prepočte aj 40 až 80 eur mesačne.“

2012 február

výjavu: nad kanálom, do ktorého práve bez hanby vykonával starší muž svoju potrebu, si len o pár metrov ďalej niekto iný čistil zuby. Stánkarov s pojazdnými kuchyňami takéto stoky tiež nerozhádžu – a ich hladných hostí už vôbec nie. Vďaka nedostatočnej hygiene sa v preplnených bedárskych štvrtiach rýchlo šíria choroby.

Presťahovaná Čo tu bude o pár rokov? Kam zmiznú všetci cirkusoví umelci? Slum Kathputli v hlavnom meste Indie Dillí je domovom bábkohercov, hudobníkov, akrobatov, žonglérov, kúzelníkov a rozprávačov príbehov. Prví kočovní umelci sa tu usadili pred päťdesiatimi rokmi. Postupne prichádzali ďalší a ďalší. Kolónia sa rozrastala. Kathputli sa stalo domovom mágie a rozprávok. Jeho obyvatelia predvádzajú svoje schopnosti v Indii, ale aj v zahraničí. Mnohí okúsili luxus päťhviezdičkových hotelov. A z nich sa potom vrátili domov, do slumu bez tečúcej vody a elektriny. Stále je to však lepší domov než nijaký. Na mieste, kde je dnes Kathputli, chcú investori vystavať novú luxusnú štvrť. Bytové domy a polyfunkčné budovy. Byty by v nich mali dostať aj súčasní obyvatelia slumu. Najprv však musia na tri roky odísť. Kam? Bude tam škola, nemocnica? Bude to blízko mesta, aby mohli predvádzať cirkusové umenie? A na sto percent sa potom budú môcť vrátiť do bytov?

V Indii sa veľa vecí odohráva na ulici, priamo na špinavom chodníku. Na tieto otázky zatiaľ nikto nevie odpovedať. Odísť z „domu“ nebolo ľahké ani pre pani Onyangovú zo slumu Mukuru v Nairobi. Celý život prežila v príbytku z vlnitého plechu. Záchod zdieľala so širokým okruhom susedov, vodu vláčila v rukách alebo na hlave od priekupníka pri pumpe. V období dažďov sa domov brodila blatom a odpadkami. Ako iní obyvatelia slumu,

aj ona dúfala: raz bude lepšie, presťahujem sa. Jej syn Patrik hrával futbal, raz si ho niekto všimol a dostal sa do českého Mostu. Zarobil peniaze a mame prenajal ozajstný byt. Ale pani Onyangovej začal chýbať slum. Tam mala susedov, priateľov, pomáhali si. Tam bolo živo a dokonca aj veselo. Byt bol síce pekný. Ale panelák anonymný a bez priateľov.

INZERCIA

Príbeh

text: lucia laczkó | foto: alan hyža

nota bene 128

Živoria za to, že sú rodičmi na plný úväzok

Zákon s nimi neráta Marcela s Milošom svojich dvoch synov ľúbia nadovšetko. Láska a harmónia by sa v tejto rodine dala krájať. S božskou trpezlivosťou sa im podarili malé zázraky. „Nie malé, veľké. Veď sa pozrite na Marcela!" oduševnene povie mama. Starší syn Marcel má už dvadsať štyri. Nevie s Milošom natrafili na knihu, kde sa definovalo čítať a písať, museli ho teda zbaviť svojprávnos- deväť bodov autizmu, dostali riadneho chrobáti. Vo všetkom ho zastupuje mama. Marcel síce ka do hlavy. Päť z deviatich bodov sedelo na Kika prišiel na svet komplikovaným pôrodom, ale ako vyšitých, dva boli tak na hrane. Výsledok? malému bábätku by nik nepredpovedal čiernu „Áno, náš Kiko má F84 – autizmus.“ budúcnosť. Chlapček mal asi len šesť týždňov, keď začali prvé teploty, angíny, imunita bola Bol by stačil odber krvi riadne oslabená. V nemocnici boli neustále, Najväčší gól však prišiel v roku 2003. Vyšetrenia malému bolo všetko. „Naozaj bol stále chorý. ukázali, že obidve ich deti majú od narodenia Okolo roka mu zvláštne stanovili diagnózu, vraj metabolickú poruchu, ktorá, keďže sa nezistila asi DMO. A asi je to spôsobené ťažkým pôro- včas, bola pravdepodobne spúšťačom následdom,“ načne postihnutie svojich detí Marcela. ných degenerácií. „Do 72 hodín po narodení Rozhodla sa však, že sa nevzdá, že s Marce- treba urobiť odber krvi na vylúčenie alebo lom budú bojovať, že z jej syna nebude ležiak. potvrdenie metabolickej poruchy. Ak sa choro„Časom mu stanovili mieru postihnutia 90 ba potvrdí, okamžite treba zmeniť a nastaviť percent. Prognózy boli zlé. Syn nebude chodiť, jedálniček. Treba zaviesť povinný screening rozprávať, ťažký stav,“ nahlas sa zasmeje sym- novorodencov. Do troch dní od pôrodu. Vtedy patická žena a opäť mrkne očkom na Marcela. je obrovská šanca, že dieťa síce bude mať iný Dospelý chalan sa, síce ťarbavejšie, ale sám pre- stravný režim, ale môže byť prakticky zdravé. chádza po izbe. Rozumie absolútne všetkému, „Myslíte si, že sa to u nás deje, že vôbec niekto na čo sa ho pýtame a zrozumiteľne aj odpovie. za to bojuje?“ rozhorčuje sa Marcela. Jasné, že sa im s Milošom na sekundu zrútil svet. Marcel a Kristián Marcel mal 16, Kiko 5 keď si definitívne uvedoBolo jasné, že vzhľadom k zdravotnému mili, že jeden odber krvi im mohol zachrániť deti stavu staršieho syna sa musela jeho mama od postihnutia! „Pre nás už bolo zistenie metanadobro rozlúčiť s prácou. Najskôr sa to riešilo predĺženou materskou, neskôr sa stala opatrovateľkou vlastného dieťaťa. Nebedákala, nefňukala, neľutovala. A o ústave ani na sekundu neuvažovala. „Tam by určite neurobil také pokroky ako pri nás.“ Z 90 percentnej miery funkčného postihnutia má dnes Marcel v papieroch 50 percent. bolickej poruchy zbytočné. Neskoro. Nič sa nedá Manžel Miloš chodil do práce a nosil domov vrátiť späť...“ Marcel však už nemá v papieroch aspoň trochu slušné peniaze na živobytie. diagnózu „asi DMO“. Je to metabolická porucha! Marcele sa blížila tridsať päťka, s mužom dlho Starostlivosť o dvoch postihnutých synov „Nechceme nič mimoriadne, len normálne žiť!“ rozoberali, či sa rozhodnú pre druhé dieťa. Veď začala Marcelu ničiť. Nestíhala nič. Do jednej postihnutý Marcel potrebuje súrodenca, ktorý na obed bola v pyžame, ale už vyčerpaná ako klesol na tabuľkový príjem opatrovateľa aj on. sa neskôr o veľkého brata postará. Do druhého po šichte v bani, ledva si stihla umyť zuby. A z roka na rok začali pociťovať diskrimináciu dieťaťa sa však nepustili bezhlavo. „Absolvovali Chalani ju potrebovali na dvesto percent – a de facto porušovanie ľudských práv. sme nekonečný kolotoč genetických vyšetrení. s každým cvičiť, hygiena, drilovanie základných Nechceli sme zanedbať ani jednu skutočnosť. návykov, varenie, kŕmenie, toaleta a to všetko Ani minimálna mzda Po jedenástich rokoch napokon prišiel na bez kriku, ktorý by chlapcov vystrašil. Miloš Miloš s Marcelou a dvoma ZŤP synmi sa dossvet Kristián. Bol ukážkové dieťa. Spočiatku videl jedinú možnosť. Ak nechce pred očami tali mimo všetkých zákonov, nemajú nárok zdravé. Neistota prišla, keď mal asi jeden rok. strácať milovanú ženu, musí sa vzdať roboty aj na nijaké ďalšie príspevky. V hmotnej núdzi Začal rozprávať a z ničoho nič prestal. A padal. on. A tak sa stal opatrovateľom. Marcelka má už niekoľko rokov živoria z opatrovateľských Neodôvodnene.“ Čudné výkyvy spôsobili, že aj „prideleného“ Marcela, on Kika. Z vtedy celkom príspevkov. Marcele za posledné 4 roky Kiko sa zapojil do sérií vyšetrení. Keď Marcela slušného Milošovho trinásťtisícového platu pravidelne klesal príspevok na dnešných

„Z úradov nám už prestali odpovedať. Sme odkázaní. na dobrých ľudí.“

2012 február

sme nespadali ani do kategórie tých, ktorým táto vláda tak veľkodušne a trápne darovala kartón múky a cestovín. Nech sa idú s nimi vypchať, všetci od Smeru, cez SDKÚ, SAS a ďalších. Radili nám, nech dáme dieťa do ústavu a môžme ísť pracovať, bude nám lepšie! Garantujem vám, že v ústave by sa náš Marcel nepostavil na nohy, Kiko by nebol tak pokojným dieťaťom, pri ktorom veríme, že začne rozprávať aj on. Veď už sa nahlas smeje, čo nerobil.“

Odkázaní na dobrých ľudí Manželia opakovane vyzývali kompetentných, aby našli iný mechanizmus, ktorý by ich rodine pomohol. Inštitút individuálneho posudzovania alebo pravidelný jednorázový ročný príspevok. Za celé roky sa nič nestalo. Vlastne áno. „Už nám aj prestali formálne z úradov odpovedať. Sme zaškatuľkovaní ako notorickí sťažovatelia a basta! Exministerka Tomanová nám povedala, že s takým modelom rodiny, ako sme my, bohužiaľ, zákon nerátal. Minister práce Mihál sedel v lete tuto na sedačke, vypil kávu, vypočul si nás a pri nasadaní do limuzíny prisľúbil pomoc. Nič sa však nestalo.“ Marcela a Miloš sa právom pýtajú, prečo by Kiko nemohol byť v škole viac ako 20 hodín, keď prospieva s vyznamenaním. Prečo, keď chcú, aby sa viac vzdelával, majú byť potrestaní krátením opatrovateľského? „Sme odkázaní na dobrých ľudí, ktorí nám pošlú sponzorské. Celý život musíme dokladovať, že sme za to kúpili hento a tamto. Pravidelne chodíme na preventívne prehliadky, ale zubárka mi s mužom už povedala, nech si pripravíme každý 500 eur, lebo zuby potrebujú rekonštrukciu. Kde ich mám zobrať? Za to, že sme rodičmi na plný úväzok, živoríme. Sme opatrovateľmi 24 hodín denne, nemáme ani len minimálnu mzdu, nemáme nárok na PN-ku, sme vylúčení z poberania daňového bonusu. V našej krajine nemáme žiadne postavenie.“

176,10 eur. Miloš dostáva na Kika 261,12 eur. postihnutia. Jej zúfalstvo a zlosť z arogancie Polien pod kolená im štát kladie neúrekom. kompetentných už vyústili do troch žalôb. Dve Kiko nesmie prekročiť týždenne 20 hodín na štát, jedna je na VÚC Trenčín. vyučovania v špeciálnej škole, respektíve „Naše pôvodné povolania sme nahradili prácou môže, ale v tom prípade dôjde ku kráteniu opatrovateľov a asistentov našich detí. Naše opatrovateľského príspevku. „Je to hrubé deti zo zákona nemôžu požiadať o peňažný príporušovanie Ústavy SR, je to nerovnosť prístupu spevok na osobnú asistenciu, sú vylúčení z tejto ku vzdelaniu!“ Marcela sype ako z rukáva para- skupiny ZŤP osôb. Ako opatrovatelia, ktorých grafy, najmä trestuhodného a diskriminačného príjem nedosahuje na každého ani úroveň minizákona č. 448/2008 Z.z. o peňažných príspev- málnej mzdy, však nemáme nárok ani na dávku koch na kompenzáciu ťažkého zdravotného v hmotnej núdzi. Vrcholom absurdity bolo, že

Občianske združenie Medzi nami sa aj vďaka uverejňovaniu príbehov v Nota bene snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii. Možno sa nájde niekto, koho osud Marcelinej rodiny oslovil. Radi by sme im, aj s vašou pomocou, pomohli. Príspevkom na slušnejšie živobytie. Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4 040 218 205/3100 (Ľudová banka). Pripíšte poznámku – Marcela. Kontakt na OZ Medzi nami: 0905 240 389 alebo 0905 910 827 (medzinami@zoznam.sk)

Projekt OZ Medzi nami sa realizuje aj vďaka podpore Nadácie VÚB, ktorú oslovila práca združenia s konkrétnymi ľudskými osudmi.

FENOMÉN

text: dagmar gurová | foto: klaus lempelman

nota bene 128

PÁTRANIE PO MIMOZEMSKOM SUSEDSTVE

HALÓ, JE TAM NIEKTO? Sú mimozemšťania výmyslom, ktorý živí autorov science fiction? Božími bytosťami, ktoré uctieva excentrické UFO náboženstvo? Alebo naozaj nie sme vo vesmíre sami? Vedci tvrdia, že onedlho to bude jasné. Kedysi sa na mapách beleli prázdne mies- Zelení či šedí? ta. Ich tajomstvo vzrušovalo a desilo. Mohli Najstrašidelnejší opis vesmírnych bytostí skrývať bájnu krajinu šťastia, ale aj drakov. nájdeme v rôznych konšpiračných teóriách. Vášeň po objavovaní nových svetov v nás Podľa nich nás mimozemšťania unášajú, pretrvala dodnes, akurát ju už smerujeme do skúmajú a na rozlúčku nám vylepšia mozog vesmíru. A kým nepoznáme skutočných suse- čipom na kontrolu mysle. Niektoré legendy dov z kozmu, zabávame sa s fiktívnymi. tvrdia, že ufóni chcú tunajšie účinkovanie za V slávnom filme Stephena Spielberga unikne každú cenu ututlať. Iné z utajovania pododojemný E.T. mimozemšťan necitlivým ľudským zrievajú vlády a tajné služby. Nech už mal byť vedcom. Oveľa častejšie si však ufónov pred- strážcom tajomstva ktokoľvek, v 50. rokoch stavujeme ako nebezpečných narušiteľov. V po- minulého storočia zjavne zlyhal. Výsledkom bol viedke Woodyho Allena Hrozba lietajúcich tanie- boom správ o neidentifikovateľných lietajúcich rov je ich obeťou muž, ktorý sa oddáva nočnému objektoch známych ako UFO. rabovaniu chladničky. Dva kusy kuraťa mu z rúk Viacerí svedkovia tvrdili, že na oblohe zbadali nevyrve manželka, ako sa obával, ale mechanický lietajúce taniere podobné disku či cigare. Mimozemšťania sa stali takí populárni, že hnát bleskovo vysunutý z vesmírnej lode. Kultový Stopárov sprievodca galaxiou od spojenie s nimi ponúkali aj špiritisti, ktorí Douglasa Adamsa opisuje ešte väčšiu stratu dovtedy komunikovali len s duchmi zomrelých. pozemšťanov. Byrokraciou posadnutí Vogóni Pár šťastlivcov vraj dokonca stretlo malých (o ktorých ľudstvo dovtedy nič netušilo) zničia zelených mužíčkov s anténami na hlavách. Ich našu planétu, aby uvoľnili miesto pre hyper- „videnie“ vyvolalo istú nedôveru. Možno aj preto, priestorovú diaľnicu. Protesty zo Zeme za- že kým sa zelenokožci uhniezdili na Marse, hriaknu tvrdením, že odvolacia lehota trvala vymysleli ich spisovatelia. 50 rokov a územné plány boli k nahliadnutiu Prvá zmienka sa našla v poviedke Malý zelený tuto v susedstve – na Alfe Centauri. chlapec z planéty Hurá, uverejnenej v roku

1889 v novinách The Atlanta Constitution. V súčasnosti sa mimozemským bytostiam prisudzuje skôr šedá farba a veľká hlava. Aj tento opis má základ vo fantastickej literatúre, konkrétne v knihách H. G. Wellsa z rokov 1893 a 1901.

Z interplanetárneho parlamentu V novembri 2011 Biely dom prvýkrát oficiálne potvrdil, že Americká vláda nemá žiaden dôkaz o existencii života mimo našej planéty, ani o tom, že by mimozemšťania kontaktovali nejakého člena ľudskej rasy. Phil Larson z kancelárie Bieleho domu pre vedu a technológiu dodal, že nejestvuje ani žiadna dôveryhodná informácia, ktorá by naznačovala, že sa tieto veci skrývajú pred verejnosťou. Angličanovi Georgeovi Kingovi sa napriek tomu mimoriadne darilo nadväzovať vzťahy s obyvateľmi iných planét. V roku 1954 počul hlas, ktorý mu ponúkol post hovorcu interplanetárneho parlamentu a sluhu kozmických majstrov. Kinga to viedlo k založeniu Eteriánskej spoločnosti a povestným verejným zhromaždeniam, na ktorých upadal do tranzu.

2012 február

Preberal v ňom posolstvá od Marťanov a Venušanov, medzi ktorých radil aj známe pozemské božstvá. Informovali hlavne o pohybe formácií lietajúcich tanierov a nadchádzajúcich prírodných katastrofách. King tvrdil, že v sebe akumuluje mimozemskú duchovnú energiu, ktorá mu pomáha chrániť náš svet pred zánikom.

Čakáme na váš signál

Zem ako trenažér Vedcov povzbudzuje aj fakt, že na Zemi našli organizmy, ktoré prežívajú v extrémnych, pre ľudí neprijateľných podmienkach. Prečo by mal teda život existovať len za okolností výhodných pre nás? Dale Andersen zo SETI inštitútu sa ponára pod antarktický ľad. So svojím tímom skúma extrémne pomery, aby pochopil, ako to mohlo vyzerať na pradávnej Zemi a ako to môže vyzerať na inej planéte dnes. Na dne antarktických jazier je tak málo svetla, že fotosyntéza neprichádza do úvahy. A predsa tam našli mikrobiálny ekosystém, ktorý nerušene prežíva sám pre seba.

Vedci sa síce nespoliehajú na duchovnú energiu, ale energicky hľadajú dôkazy o tom, či tam „vonku“ niekto je. „Že by sme boli jediní v tomto obrovskom vesmíre energie a hmoty, chémie a fyziky? Nuž ak je to tak, je to strašné plytvanie priestorom,“ povedala Jill Tarter, astronómka a riaditeľka centra pre Výskum SETI (angl. skratka pre Vyhľadávanie mimozemskej inteligencie). Vo svojej prednáške pred TED.com povedala, že naše vlastné technológie sú viditeľné na My ľudia sa radi označujeme za pánov tvormedzihviezdne vzdialenosti. stva s najvyššou inteligenciou, no z hľadiska To isté môže platiť pre cudzie. Napríklad vesmíru sme aj s celou planétou menej než ochranný štít proti asteroidom alebo iný zrnko prachu. „Nie sme vrcholom evolúcie, iba veľký projekt, aký si ani nedokážeme jeden výsledok kontinuálnych adaptačných predstaviť, môže vydávať signály. A práve procesov,“ myslí si Tarter. „Sme iba malým lísttie sa vedci snažia zachytiť. Problémom sú kom na strome života.“ obrovské vzdialenosti. Len svetlu zo Slnka trvá osem minút, kým k nám dorazí. Tak Žiarivé riasy si skúsme predstaviť, koľko by to trvalo Známy matematik a fyzik Freeman Dyson signálu z inej galaxie. Ak by sme ho aj zazna- predpokladá, že ďalšie takéto „lístky“ by menali, bol by len útržkom dávnej minulosti mohli existovať napríklad na mesiaci Jupiv inej časti vesmíru. tera zvanom Európa. Vidno tam veľmi rovnú „Naše Slnko je jednou zo štyristo miliárd ľadovú pokrývku, ktorá by mohla byť oceánom hviezd v našej galaxii. Vieme, že aj mnoho – najpravdepodobnejším miestom pre vznik iných hviezd má svoje planetárne systémy. života. „Veľmi radi by sme preskúmali Európu, Ak ani v jednom z nich nie je život, je ešte pozreli sa, kto pláva pod ľadom, ale nevieme, stále sto miliárd ďalších galaxií,“ tvrdí Tarter ako to urobiť. Ľad môže byť hrubý celé kilomeoptimisticky. tre,“ povedal Dyson.

„Mali by sme si ujasniť, prečo mimozemšťanov tak úporne hľadáme.“

Ak by bol v oceáne život, je pravdepodobné, že (tak ako na Zemi) by sa aj tu po čase presunul na súš. Ale čo by pretrvalo vo vákuu a chlade? Dyson si myslí, že by to zvládli rastliny podobné riasam. Jupiter je už dosť ďaleko od Slnka. Museli by preto mať čosi ako zrkadielka, ktorými by zachytávali slnečné svetlo. Všimli ste si, ako sa zvieratám v tme rozžiaria oči, keď do nich posvietite baterkou alebo reflektorom? Presne tak by podľa Dysona odrážali svetlo rastliny na povrchu chladnej planéty. Tým jasnejšie, čím ďalej by boli od Slnka. Za nádejné oblasti považuje aj Kuiperov pás a Oortov mrak. Síce sú ďaleko od Slnka, ale majú zaujímavé zloženie, vhodné pre vývoj života.

Spektrum nám napovie Astrofyzik Garik Israelian verí, že práve objav spektra, ktoré obsahuje kyslík, ozón alebo oxid dusičitý, dáva najväčšiu šancu vystopovať mimozemšťanov. Chemické zloženie a fyzikálne parametre planét sa dajú zistiť z ich spektra. Dokážeme ho už „čítať“ aj u planét veľmi vzdialených od našej slnečnej sústavy. Israelian hovorí, že do 20 rokov by sme s najväčšou pravdepodobnosťou mohli overiť existenciu planét so spektrom, aké má Zem. Teda aj vedieť, či máme susedov. Skôr, ako sa to potvrdí, mali by sme si ujasniť, prečo ich tak úporne hľadáme. Chceme mať nových priateľov, vzory, inšpiráciu? Alebo hľadáme územie, ktoré by sme kolonizovali, aby sme nemuseli zaniknúť spolu so Slnkom? Zdroj: en.wikipedia.org ted.com Stephen Skinner: Tisícročné proroctvá

29 Vďaka vašim 2% ľudia bez domova získavajú sociálne poradenstvo.

AKTUÁLNE

text: ada jung | foto: šimko košík

NOTA BENE 128

Ak sa ľudia usmievajú a sú so sebou spokojní, je to dobre

Nikdy sa nenudím Pouličný diviak je kniha príbehov predajcu Nota bene Petra Soráta. Sú nevšedné uhlom pohľadu a pútavé štýlom, narábaním so slovom. Peter bol gambler, ale naďalej zostáva hráčom – o víťazstvo nad životom. V Pouličnom diviakovi tvrdíte, že vo vašom prípade nemajú psychiatri pravdu. Teda, že ste sa nestali gamblerom pre neovládateľné nutkanie hrať, ale len a len pre peniaze. Nerozumejú tomu však so svojimi skúsenosťami lepšie? Nikdy sa nechcem nad nikoho povyšovať. Samozrejme, odborníci na túto problematiku majú bohaté skúsenosti s mnohými

aktov pre náhodného gaya z ulice. Síce stále spomínate „zárobok“, ale zároveň ste napísali „mám ďalší netradičný zážitok“. Podľa mňa vás v bežnom živote zožierala nuda. Po prečítaní vašej knihy si myslím, Nemyslím si, že bežný život je nuda, že gamblerstvu ste neprepadli čisto lebo čo je bežné a čo nie? Pre mňa je pre peniaze, ale pre hranie (sa) ako vnímanie tohoto sveta to jediné, čo také. Dokazuje to aj vaše nafotenie mám alebo nemám – ale to je mimo slov.

prípadmi, na ktoré sa hodia ich teórie a hypotézy. Mňa to nezaujíma a nechcem sa s nikým škriepiť. Ja som len vo svojom textíku opísal svoje skúsenosti.

2012 FEBRUÁR

Čo sa dá do slov dostať, je to, že spá- konečnú verziu textu napísal v knižnici jate dve veci – nepoznám váš život, ale SAV na Klemensovej ulici. možno aj vy ste museli veľakrát urobiť niečo, čo je netradičné, ak ste chceli Mňa osobne očarila ľahkým plyprežiť. A to, že som sa dal odfotiť, súvisí nutím slova, schopnosťou vycítiť, čo s tým, že keď ste na ulici a finančne čitateľovi prezradiť a čo už nie, no a, v prdeli, tak verte, každý urobí maxi- samozrejme, príbehmi. Je niečo, čo ste mum pre to, aby prežil za každú cenu. v nej utajili? Predstavte si, že krachne ekonomika Samozrejme! Ale k tomu sa dostanem alebo vypukne vojna o zdroje, to sa v nasledujúcich knihách, lebo mám budete diviť, čo všetko dokáže človek. toľko materiálu vo svojich rukopisných Ináč, ja sa nikdy nenudím, lebo stále sa zošitoch a v mozgu, že by bola škoda to niečo deje a to je dobre. Bol som gam- nevyužiť. Ale ak dnes večer zomriem, už blerom iba pre to, že som mal v sebe sa k tomu nedostanem a vôbec na tom naozaj zakorenenú predstavu, že sa nebude záležať. na rulete dá bez námahy vyhrať každý deň a netreba chodiť do zamestnania. Akých ľudí pri svojej práci stretávate Ale relativita sveta je nevyčerpateľná, a najradšej? tak je možné, že máte pravdu vy alebo Akýchkoľvek... Ale ak sa aj usmievajú a sú odborníci na patologické hráčstvo. Pre so sebou spokojní, je to len dobre. mňa je dôležité, že už nie som gambler.

„Želal by som si, aby

Čo človek v kríze neurobí pre peniaze? – neexistovala žiadna dávate čitateľovi vašej knižky rečnícku otázku. Môžete na ňu odpovedať nezodpovedaná otázka!“ aspoň za seba? Čo človek Peter Sorát neurobí za peniaze, najmä ak tvrdí, že všetko, čo už urobil, urobil pre ne? Keby ste mohli vysloviť jedno želanie a Viete, ja nemám rád hypotetické otázky, splnilo by sa, želali by ste si... ktoré pre mňa nemajú žiadny význam a Želal by som si, aby existovala možnosť toto je jedna z nich. Ale ak chcete, pre posmrtného života, aby sme po smrti peniaze by som nikoho nezabil, nikoho vstúpili mimo čas a priestor a videli celú by som neokradol, atď. históriu vesmíru a históriu všetkého, aj vlastnú históriu, aby neexistovala žiadna Čo si vy sám myslíte o Pouličnom di- nezodpovedaná otázka!!!!!!! viakovi? Aká je to kniha? Odkiaľ to mám vedieť? Nezamýšľam „Sám je nádherné slovo. Milujem ho, sa nad tým, aká je to kniha, to musia lebo označuje najzákladnejší pocit, povedať čitatelia a každý čitateľ má iný ktorý mám. Vždy som sám!“ Tento vkus. Zaujme ho niečo iné, na základe citát som si nechala na záver, lebo prečítaného ho napadne niečo vlast- vystihuje aj môj pocit a zrejme tiež né, lebo čítanie je intímna a jedinečná pocity mnohých ďalších ľudí. Ako je záležitosť. Viete, ako to napísal Um- podľa vás najlepšie zachádzať s vnúberto Eco v Dodatku ku románu Meno tornou samotou? ruže – po napísaní diela by mal autor To ja neviem, každý má svoje a nech zomrieť, aby nebránil textu v ďalšom si každý v samom sebe robí, čo chce... živote. Ale tak, aby to malo pozitívny vplyv na medziľudské vzťahy. Akým spôsobom ste na knihe pracovali? Bola to aj ťažká aj ľahká práca, plná bolesti, ale hlavne rozkoše z písania. Najprv som na vlastnej koži musel prežiť začiatky života na ulici sa narodil v Považskej Bystrici, vyrastal v Bratislave, všetko, čo s tým súvisí, v Púchove. Pracoval v prosperujúcej nadstretnúť a zoznámiť sa s veľa ľuďmi národnej firme, stal sa gamblerom a od a spoznať ich príbehy a dennodenne roku 2003 je bezdomovcom. Hneď v januári spoluvytvárať nové. Postupom času som 2003 začal predávať Nota bene. Časopis si začal zapisovať svoje zážitky, pozo- Pouličný diviak začal písať v septembri rovania a iné vecičky. No a potom sa 2008. Rovnomenná prvotina sa má na pulmi začala vynárať v hlave myšlienka, že toch kníhkupectiev objaviť tento mesiac. človeče, z toho, čo máš za sebou, by sa S predajom časopisu Nota bene skončil dala vytvoriť knižka, text. Trvalo to roky, 31. januára 2012 a chystá sa spolupracovať ale nakoniec som sa do toho pustil a s jeho redakciou.

Peter Sorát (1974)

Zahanbil by mnohých Keď som raz šiel podchodom pri Auparku, všimol som si mladíka, ktorý tam vôbec nepatril. Bol čistý, upravený, usmiaty – a predával Nota Bene. Kúpil som si od neho výtlačok, zaplatil a pobral sa preč. Vtom mladý muž prehovoril: „Ďakujem, pán Hevier.“ Zahanbilo ma to. On ma teda pozná – a ja neviem o ňom nič. A takmer nič neviem o ľuďoch, ktorí sú na ulici. Hovoria im bezďáci, bezdomovci, ale ja som Petra pomenoval viacdomovec. Od čias nášho prvého stretnutia ubehlo zopár rôčkov a my sme sa stali priateľmi. Zistil som, že Peter je rozhľadený, sčítaný, inteligentný človek so vzdelaním. Vo filozofii sa vyzná tak, že by zahanbil mnohých absolventov tohto odboru. O literatúre a umení vôbec má široký prehľad. Veľa číta, študuje, ale čo je cennejšie – aj píše, tvorí. Cením si na ňom, že si nedovolil padnúť na dno, že dbá o svoje telo i ducha, že si zachoval sebaúctu. Život na ulici ho všeličo naučil a on to rozdáva ďalej. Vytvára svoj vlastný časopis s názvom Pouličný diviak. No a z týchto zápiskov sa zrodila kniha, ktorá vychádza v týchto dňoch. Nevznikala ľahko, ani rýchlo. Peter mal jediný tvorivý pobyt – na ulici medzi ľuďmi, jedinou jeho pracovňou boli priestory v knižniciach. Som rád, že Pouličný diviak vyšiel knižne. Bude sa usmievať na okoloidúcich tvárou svojho autora. A ja pristúpim k nemu a poviem: „Ďakujem, pán Sorát. Ďakujem, Peter, a želám Ti veľa šťastia.“

Daniel Hevier

Pouličný diviak Počas posledných rokov som dostal len tri seriózne pracovné ponuky. Prišiel za mnou človek, s ktorým som sa z videnia poznal, ale nikdy som nevedel, kam ho mám zaradiť. Pozval ma kávu a dali sme reč. „Vieš, uvažoval som nad tebou. Nechceš si zarobiť viac? Živým sa krádežami a v tomto remesle platí, že jeden je málo, ale dvaja sú už veľa... Lenže ja potrebujem parťáka, ktorý sa bude len dívať a všímať si pohyb SBS-károv v hypermarkete.“ Hneď som ho prerušil a povedal mu, že o toto zamestnanie nemám záujem, lebo budem do konca života robiť iba to čo, ma baví a kariéra chmatáka to nie je. Rozlúčili sme sa, občas sme sa náhodne stretli, pozdravili, a keďže som ho už niekoľko rokov nevidel, predpokladám, že sa mu nepodarilo zohnať takéto dobrého parťáka, ako by som býval ja... Druhá ponuka ma tiež rozosmiala. Zastavil sa pri mne chlapík, ktorý mi navrhol toto: „Počúvaj, nechcel by si predávať drogy? Nič by sa nezmenilo, stále by si predával Nota bene, bolo by to dobré krytie, vyzeráš slušne, nie si podozrivý typ a fízli by ťa nikdy nešacovali. Len raz za čas by za tebou prišli zákazníci a ty by si im predal skladačku. Mohol by si to pokojne predávať v Nota bene!“ Dovi, dopo! (Úryvok z knihy)

Aj vďaka vašim 2% si mohol Peter zachovať sebaúctu predajom Nota bene.

ŽIVOTNÝ ŠTÝL

text: jitka vaňová | foto: john m. feit

nota bene 128

Cohousing, blízke susedské bývanie.

Kedysi sa riešili cez plot aj rodinné nezhody

Ľudia, suseďte sa! Ešte pred 200 rokmi bol na dedine hneď po rodinných príslušníkoch najdôležitejšou osobou sused. Blízkosť pozemkov, spoločné vlastníctvo studne či pece na chlieb sa neraz stmelili sobášom. Keď ide o majetok, je solídny sused hotový klenot. A zlému susedovi nech zdochne krava! V juhoamerickej Čile sa dodnes sused- ako strkanie nosa do cudzích záležitostí ská stmelenosť skúša pri tradičnej úlohe – našťastie pre mladé mamičky, ktorých zvanej minga. Treba pri nej prepraviť celý potomok bol pod dohľadom celej dediny. dom z bodu A do bodu B. Domy sa po- Podobná ochota byť susedovi nablízku sunujú po kmeňoch stromov, ťahajú ich a vedomie väčšej zodpovednosti za veci voly alebo sa dom plaví po mori. Akcie sa verejné sa zachovali napríklad vo Varšave. zúčastňuje celá osada – takisto s hudob- „Aj keď je to veľkomesto, nemusíte sa báť nou vložkou a občerstvením. nechať malé deti vonku pred činžiakom. Susedovi pririekla história popredné miesto Vždy sa nájde niekto, kto ich z lavičky aj za svadobným stolom a mal presne alebo z okna čo chvíľu skontroluje. Ľudia vymedzenú, dôležitú funkciu pri pohrebe: sa netvária, že ich svet je len v ich domácv čele sprievodu niesol kríž. Ani sused- nosti,“ spomínajú Elenka a Dariusz Glebovi chuďas neprišiel skrátka. Keď sa piekol na svoju poslednú návštevu Poľska. chlieb, vždy sa mu ušiel menší bochník. Susedov kritický pohľad až do taniera Podeľte si deti a domácnosť patril k výhodám súžitia, dokonca aj prí- Výhody tradičného susedstva oživuje padné rodinné nezhody sa riešili „cez štýl bývania z Dánska, Škandinávie plot“. Rady pri výchove detí sa nebrali či USA – cohousing, blízke susedské

bývanie. Výhodou tohto komunitného súžitia ľudí je najmä deľba starostlivosti o deti a domácnosť. Funguje lepšie, keď sa ľudia sami nájdu, ako keď dá susedov dokopy developer. Niekoľko rodín (6 aj 50 – čím väčšie spoločenstvo, tým lepšie) má okrem súkromného bytu s kompletným vybavením k dispozícii spoločnú kuchyňu, jedáleň, práčovňu a ďalšie priestory a iný majetok podľa vlastného uváženia – bazén v záhrade, telocvičňu, detské ihrisko, jachtu, prázdninovú chatu v zahraničí. Stmeľujúcim prvkom je jednoznačne spoločenská hala. Takéto bývanie vyhľadávajú mladé rodiny, ale ocenia ho aj seniori. Celý projekt je od začiatku dohodou všetkých zúčastnených. Forma bývania (rodinné domy,

2012 február

bytovka), spoločný (súkromný) majetok a financovanie i spoločne vytvárané pravidlá. Zvyčajne je každý obyvateľ členom nejakej menšej skupiny zabezpečujúcej určité aktivity, napríklad starostlivosť o záhradu. Na každú rodinu vyjde raz za čas služba pri príprave večere pre vopred prihlásený počet stravníkov. Systém je náročnejší na hľadanie kompromisov a dodržiavanie dohôd, ale jeho príťažlivosť pre tých, ktorí vyhľadávajú každodennú spoločnosť, vyjadrujú slová jedného z členov komunity: „Viem, že tu žijem preto, že v piatok večer mi trvá trištvrte hodiny a dve pivá, kým sa dostanem z parkoviska do bytu.“ U nás sa tomuto projektu podobajú tzv. susedské záhrady, kondomíniá. Sú to v podstate menšie parky ako v Bojniciach či Piešťanoch alebo bývanie vo výstavbe v Mladom Čunove pri Bratislave. Odmenou za to, že sa majitelia spoločne spravovanej zjednotenej záhrady vzdajú časti súkromia, sú preliezačky, jazierko, altánok na grilovanie či tenisové kurty. Do projektov komunitného bývania sa vložili aj developeri, ktorí okrem spojenia prírody s mestským komfortom lákajú potenciálnych záujemcov o komunitné bývanie na útek zo sídliskovej anonymity a sľubujú dobré susedské vzťahy. Pri pohľade z inej strany to môžeme nazvať aj susedstvom podľa sociálneho štatútu, ktoré nie je ničím novým – funguje už od dôb prvých ľudských sídlisk.

Dômyselné bezpečie

Akú hodnotu má pre suseda súkromie a bezpečnosť, spoznáme podľa plota. Kombinácia strachu z kriminality a bezpečnosti rodiny, potreba izolácie a nerušeného súkromia, vyjadrenie spoločenského štatútu a snaha kontrolovať do detailov životný priestor – to je výsledkom ďalšej Komunitné bývanie je útekom zo sídliskovej anonymity. nešlo naštartovať auto. Ľudia hneď novej formy bývania – gated communi- Pohodové Tahiti ties. Dômyselný systém bezpečnostných Pre úplne odlišné žitie bez múrov sa aj za začali zháňať štartovacie káble a keď to brán, múrov a plotov, nápisy zakazujúce svojho vtedy jednoročného Samka rozhodli nestačilo, jeden z nich zavolal pred polvstup, strážne domčeky, bezpečnostná Lenka a Vlado Vozábalovi. Vymenili stresový nocou na pomoc bratranca. Fakt za chvíľu služba či vševidiaci kamerový systém. svet za Tahiti s uvoľnenou atmosférou. Na prišiel a naštartoval.“ Bdejú vo dne v noci nad rozľahlou mieste, kde (čo sa susedských vzťahov týka) Na Tahiti obývajú rodiny celé uličky, sú rezidenčnou zástavbou a dnu nevpus- zastal čas, sú chránení iba šírym morom. to desiatky súrodencov, bratrancov a tia nikoho zo smrteľníkov bez povole- „Bolo by pre nás ťažké vrátiť sa späť tam, strýkov. Vzťahy sú medzi nimi veľmi živé. nia manažmentu rezidencie. Napríklad kde ti dobijú syna pred očami niekoľkých Vyhrávajú na ukulele, gitarách a tamopevneným mestečkom Sanctuary Cove nemých divákov alebo kde ti aj sused dá tamoch – a potom sa pobijú. Veľakrát vnútri austrálskeho mesta Queensland sa bombu do poštovej schránky,“ s neľahkým neprídu ani po bujarých oslavách v pondelok do roboty. Ale pre suseda by môžete prejsť maximálne iba virtuálne srdcom, ale rozhodne hovorí Lenka. na príslušných webových stránkach. Jeho „Tahiťania sú milí, trpezliví a ústretoví. spravili čokoľvek a aj k cudzím ľuďom sú obyvatelia majú k dispozícii vlastné ná- Žiadne nervózne vytrubovanie na ulici. priateľskí, so všetkými si tykajú. V krvi kupné a zábavné stredisko, lodenicu a Presvedčili sme sa o tom, keď sme mali majú obrábanie záhradiek a celé rodinné golfové ihrisko. Ak ste na chvíľu zapochy- problémy s autom. Raz nám počas cesty klany chlapov chodia loviť ryby, ktoré pobovali o svojej bezpečnosti, možno vás došiel benzín, ale nemuseli sme nikoho tom so ženami predávajú v meste. upokojí názor urbanistov: pred kriminali- stopovať, tu do minúty vždy niekto zatou účinnejšie ochráni skôr susedské „oko staví. Keď sme tu boli iba tri mesiace, Zdroj: http://www.cohousing.cz na ulici“ ako takéto technické vybavenie. večer pri odchode z reštaurácie nám www.ffs-service.de/humor/gesetze

PORTRÉT

text a foto: dagmar gurová

nota bene 128

PIŠTA JE ZNOVA VZORNÝM PREDAJCOM

DOŽIŤ SA ZAJTRAJŠKA Pišta pil, aj keď predával Nota bene. Dohováranie nepomohlo, tak sme ho na 20 mesiacov vylúčili. Rozhodol sa pre liečenie Hnev ticho neprináša Sused je niekto, kto žije za nejakou hranicou. Tú a už vyše roka je opäť naším predajcom. hranicu si zväčša dômyselne určíme my. Hranice, Pišta je bezdomovec od roku 1996, kedy prehral svoj byt. „Mal som 21 rokov. Bol som mladý a nerozvážny.“ Strach z toho, čo bude, prekonával heslom: Treba sa dožiť zajtrajška. Na čas ho zachránila práca s partiou stavbárov v Česku. Zamestnávateľ však prestal platiť a Pišta sa musel poobzerať po čomsi inom. V Prahe chvíľu na ulici predával noviny. Keď sa bez peňazí vrátil do Bratislavy, skúsil to s Nota bene. „Začal som 6. 3. 2006. Aspoň niečo mám. Ubytovňu, pár eur. A nemusím pre to porušovať zákon, nekradnem,“ hovorí. „Teší ma byť medzi ľuďmi. Odreagujem sa, keď sa porozprávame. Väčšinou sa pýtajú, ako som sa dostal na ulicu.“ Dodáva, že predaj Nota bene už má ako koníčka. „Kedysi, to je pravda, som predával aj pod vplyvom alkoholu. Musel som vypiť aspoň pol litra vína, aby som vôbec vstal. Pil som, aj keď som vedel, že chlapci [naši sociálni pracovníci] chodia na kontrolu. Bolo mi všetko jedno, tak ma na 20 mesiacov vylúčili.“ Pišta potom predával na čierno. „Po nejakej dobe som si povedal, že mám toho dosť. Odišiel som na šesťtýždňové protialkoholické liečenie a veľa som sa tam naučil.“ Po tejto premene sme mu dovolili vrátiť sa k predaju Nota bene. „Zistil som, že to dokážem aj bez alkoholu.“ Podarilo sa mu dokonca získať späť jeho obľúbené predajné miesto – nadchod nad Šancovou ulicou. „Ešte si ma tu podaktorí pamätali. Stretávam ľudí z ministerstva zahraničných vecí, učiteľov zo základnej školy, študentov, ktorí idú na stanicu. Strašne rád mám jednu zákazníčku, 90-ročnú tetušku. Hovorieva, že sa musí usmiať vždy, keď ma vidí, lebo život beriem inak ako ostatní. A ja jej odpovedám, že je to tak. Že mnohí sú uponáhľaní a nevedia sa radovať

Vďaka % vašim 2 údu i pr o.z. Prot a aj pomáh I PIŠTOV Pištovi môžete darovať veľké oblečenie.

z maličkostí.“ Na otázku, čo poteší jeho, hovorí: „Kamaráti, s ktorými sa stretávam v nedeľu u sestier Matky Terezy. Spoznali sme sa, keď som bol na ulici. Delili sme sa o jedlo, žartovali. Stále je nám spolu fajn.“

„Zistil som, že to dokážem aj bez alkoholu.“ Najviac zo všetkého si Pišta praje mať vlastný byt. Teraz by mu však veľmi pomohlo oblečenie, lebo ho na seba ťažko zháňa. Ak by ste mali nejaké veľmi široké, ktoré už nepotrebujete, rád si ho vezme.

Pekný deň prajem! Pištu teší, keď predá viac časopisov ako deň predtým. Najväčšiu radosť mu urobíte, ak si kúpené Nota bene naozaj chcete prečítať. Aj on prispieva k tomu, aby vás bavilo. Pravidelne chodí na stretnutia, kde predajcom predstavujeme nové číslo. Upozorňuje nás na to, čo by

steny, ploty a predsudky nás držia v bezpečnej vzdialenosti od tých druhých. Čo je fajn, lebo máme svoj pokoj a potrebné súkromie. Je to ale aj iluzórne, keďže sa stále viac považujeme za niečo oddelené od tých druhých. Žijeme však v jednote a stále menej si uvedomujeme, že aj ten druhý sme my. Keď sa hneváme na niekoho iného, hneváme sa vlastne na seba, lebo všetci sme navzájom svojimi súčasťami a žijeme v prepojení ako atómy jedného telesa. Pre niekoho niet krajšieho pocitu, ako keď susedovi zdochne koza, napriek tomu, že to bola v istom zmysle naša spoločná koza. Naša spoločná koza takto postupne dochne, lebo sa o jej dochnutie snažíme spoločnými susedskými silami. Nie je tomu samozrejme vždy tak. Pekné susedské vzťahy existujú. Mám veľa dobrých susedov, dokonca mi všetci pozerajú na terasu, deťom pravidelne snežia lopty na moje kvety a ja im ich rovnako pravidelne hádžem naspäť. Susedia nado mnou každé ráno obujú svojmu malému dieťaťu kopýtka na nôžky (teda aspoň tak to znie) a nechajú ho behať hore dole. Ale nehnevám sa, lebo hnev ešte nikdy ticho nepriniesol. A nebudem sa predsa hnevať na seba. Susedia sú dobrým nástrojom pre vlastnú sebareflexiu. Na chodbe sa vždy zdravíme s úsmevom, tvárime sa, že je všetko v poriadku. No, niekedy počujem hádky cez stenu, niekedy veľmi tvrdé výmeny rôznych pocitov a tak viem, že skutočnosť života týchto susedov sa odohráva za štyrmi stenami. Vtedy pomyslím na to, čo nechcem počuť za štyrmi stenami svojho ja a začnem načúvať aj tam. Všetko sa nám deje v obrazoch, všetko nás zrkadlí, všetko sa nás týka. Keď máte zlého suseda, možno nie je niečo v poriadku s vami. Keď vo svojom susedstve často natrafíte na nepríjemné osoby, zrkadlí to niečo vo vás. Keď vám susedove deti naložili na rohožku smradľavú kopu, sú to možno len susedove deti, ale aj s nimi žijeme v jednom dome. Tak ako celý tento svet predstavuje jeden veľký dom. Vždy na to myslím, keď mi ráno dupe tajomný detský minotaur nad hlavou. Potom sa usmejem a spomeniem si, ako som raz susedovi u babky vypustila kozu z ohrady a on ju rozčúlene naháňal a keď ju dolapil, začal naháňať mňa. Koza nezdochla (teda nie v súvislosti s týmto zážitkom), všetko dobre dopadlo a ja viem, že to boli jedni z mojich najobľúbenejších susedov.

sme mohli zlepšiť. „Veľmi si cením, keď odo mňa časopis kúpia študenti alebo mamičky s deťmi. Viem, že sami často nemajú nazvyš. Ak mi niekto povie, že už kúpil od kolegu, poprajem mu pekný deň a všetko dobré. Kto vie? Možno nabudúce kúpi odo mňa.“

Adela Banášová

2012 februรกr

INZERCIA

text: daniel pastirčák, zuzana uličianska | foto: archív autorov

Literárium Petra Gettinga

Dve strany mincí LEN-ON. To jediné slovo tam stálo. Na okraji strany, ceruzou, ale úhľadným, dobre čitateľným písmom. Veľkými písmenami. Bol to príbeh o Caligulovi, šialenom, nevypočitateľnom a despotickom uzurpátorovi a napísal ho Albert Camus – spisovateľ, ktorý je veľký aj bez toho, že ho ovešali Nobelovkou za literatúru. Spomínaný nápis sa týkal pasáže v texte, kde vyšinutý vládca hovorí: „Tyran, to je človek, čo obetuje národy svojim myšlienkam alebo svojej ctižiadostivosti." Vedľa toho tento strohý nápis. Nebol jediný v knihe, ba zďaleka to nie je jediná kniha popísaná rukou čitateľa, s akou som sa stretol. V tých z knižnice alebo z antikvariátov. Občas píšu ceruzou, inokedy rovno perom. Nechýbajú študentské poznámky a označenia „dôležitých" pasáží, podčiarknuté vety s akože „hlbokou" myšlienkou, ba už som narazil aj na telefónne čísla spolužiačok, možno z toho bola veľká láska, možno len malá. Je to skutočne protivné, niekedy je takto počarbaná celá kniha od A po Zet. Tak ako zničili toho Camusa a ako mi aj zničili zážitok z neho. Pri takto zdevastovanom diele sa ani nechce čítať ďalej, človek má pocit, akoby spal v posteli niekoho cudzieho. (Do niektorej svojej budúcej knihy radšej preventívne sám popodčiarkujem vety už pred vydaním, haha.) Preto vyhlasujem za všetkých milovníkov literatúry: bifľujúci študenti, znudení dôchodcovia, nevybúrení mladíci a nedocenení géniovia, kašlite na to! Prosím za mnohých, verte. Na druhej strane, taký Janko Jesenský vraj počarbal poznámkami celý Mein Kampf. A Janko, to bol pán niekto! Aj jeho diela aj jeho ľudskosť. K textu pridával po okraji strán vlastné naštvané poznámky ako: „idiot", „vôl", „sprostosť" a podobne. Bohovsky rád by som tie jeho čmáranice v Adolfovom braku raz videl. Plánujem to vypátrať v archívoch. Takže to zasa vyzerá tak, že každá minca má dve strany. Teda, s výnimkou tých mincí, ktoré chýbajú v rukách chudobných, biednych, nenasýtených. Autor je prozaik a redaktor Plus 7 dní.

Mimochodom

... Daniela Pastirčáka

Odvaha a strach Angličania biblické Miluj svojho blížneho... prekladajú Love your neighbor. Teda: Miluj svojho suseda. Náš sused – ten, kto žije vedľa nás – môže byť buď náš blížny alebo náš nepriateľ. V hebrejskom prostredí mal výrok totiž logické pokračovanie: nenávidieť budeš svojho nepriateľa. Slovo blížny je formálne zdôvodnené existenciou nepriateľa. Prečo by som hovoril o blízkom, ak by neexistovali vzdialení? Nepriateľ je ten, kto je mimo mojich kruhov, nepatrí do mojej krvnej skupiny, ten, kto nie je priateľ. Svojou inakosťou spochybňuje môj svet. Čírou existenciou mi dáva najavo, že by som nechýbal, keby som nebol. Je iný. Ináč myslí, hovorí, zaujíma sa o iné veci. Ináč sa oblieka, počúva inú hudbu, smeje sa iným vtipom, jedáva iné jedlá... Keby bol svet knihou a ja by som tú knihu písal, jeho kapitolu by som do nej nezaradil. Ktorý z mojich susedov je môj blížny? Milujte svojich nepriateľov, odpovedá Ježiš, aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je

v nebesiach. Lebo on dáva vychádzať slnku nad zlými aj dobrými a zosiela dážď na spravodlivých aj nespravodlivých. Blížny je každý, ku komu sa odvážim s láskou priblížiť. Blížny je každý nepriateľ, ktorého som prijal do svojho sveta. Blížnym je každý „out“ ktorého som vpustil „in“. Svet sa nedelí na ďalekých a blízkych. Delí sa na tých, čo svojim strachom a pýchou tvoria vzdialenosť, a na tých, ktorí tú vzdialenosť láskou prekonávajú. Bez odhodlania milovať nepriateľa však dlho nevydrží žiadna ľudská láska. I v tom najbližšom človeku sa predsa môže skrývať neprejavený nepriateľ. Prečo sa rozvádzajú manželstvá, prečo deti opúšťajú rodičov, prečo sa rozchádzajú priatelia? Stali sa nepriateľmi. Iba láska odhodlaná prijať v milovanom i „nepriateľa“ vydrží až dokonca.

„Bez odhodlania milovať nepriateľa nevydrží dlho žiadna ľudská láska.“

... zuzy uličianskej

Susedov máme radi Susedia – to je svet v malom. Celé ľudstvo je len jednou väčšou extrapoláciou (odpusťte mi tento cudzí výraz, ale to je jediné, čo mi zostalo zo stredoškolskej matematiky) spoločenstva vlastníkov bytových a nebytových priestorov. Kto sa aspoň raz zúčastnil rokovania podobnej kolektívnej samosprávy, vie, že demokracia je nielen nutná, ale aj nemožná. Zoberme si taký holubičí trus. Samospráva vlastníkov najprv prijme jednomyseľne správu o tom, že vtáčí trus sa v prírode vyskytuje. Väčšina je ochotná pripustiť, že sa nachádza aj priamo nad našimi hlavami v podkroví prináležiacemu bytovým jednotkám, združených v spoločenstve. Aká taká zhoda sa nájde aj v tom, že by ho bolo treba dať vyčistiť. Pri návrhoch na riešenia sa ale už susedia rozhádajú natoľko, že dôjde k spochybneniu samotnej kauzy. Kto videl na vlastné oči to svinstvo? Nie je za tým všetkým len snaha pochybných čistiacich firiem obrať nás o peniaze? V tejto chvíli musíme všetci s pravdou von – nikto sa o existencii vtáčieho trusu osobne nepresvedčil, okrem osoby, ktorá vyčistenie

podkrovia navrhla. Práve tá ale začne odrazu pochybovať, či len mylne neextrapolovala väčšiu katastrofu z jedného trápneho kakanca, ktorý si všimla pri dverách. V tichu, ktoré nastane, začne najstarší obyvateľ domu spomínať, že kedysi sa na povale sušili dokonca plienky. Ktosi z mladších kruto poznamená, že holuby museli kadiť už vtedy. Kým sa hľadajú odvážlivci, ktorí by boli ochotní priamo vystaviť svoj zrak a čuch zhnuseniu, väčšinu vlastníkov prestanú obecné problémy zaujímať a rozpŕchnu sa nebadane do pohodlia vlastných bytov. Nikto sa už nikdy nedozvie, či na povale nejaký trus našiel a ak, či bol odstránený, a už vôbec nie kým a za koľko, samozrejme, okrem dotknutých holubov, ktorí ale na všetko, veď vieme čo. Ale inak sú susedia potrební a dôležití a všetci ich máme radi.

„Susedská demokracia je nielen nutná, ale aj nemožná.“

takmer bodka

2012 február

Realista je človek, ktorý má správny odstup od [...]. (Truman Capote)

Vylúštenie krížovky z minulého čísla: Máme len slabé nádeje, [ale jasné obavy]. Paul Valéry Troch úspešných lúštiteľov, ktorí do konca mesiaca pošlú tajničku na: jaro@notabene.sk odmeníme spoločenskou hrou „Slovensko – cestovná verzia“.

Distribučné miesta

• BRATISLAVA O. z. Proti prúdu, Karpatská 10, 811 05 Bratislava, Tomáš Kubiš, Ivan Lorenc, Barbora Žiaranová 02/52 62 59 62, poradcovia@notabene.sk • BANSKÁ BYSTRICA Slovenský červený kríž, Pod Urpínom 6, 974 01 Banská Bystrica, Hana Kliniarová, 048/413 13 35, sus. bbystrica@redcross.sk • ČADCA DCH – Dom charity sv. Gianny, Kukučínova 6, 022 01 Čadca, Katarína Melicháčová, 041/432 40 88, 0918 874 839, charita.cadca@centrum.sk • HLOHOVEC O. z. Pokoj a dobro, Pribinova 51, 900 28 Hlohovec, Pavol Šoka, 033/742 38 27, viera.vavrova@d2u.sk • HOLÍČ N. o. Križovatky – Azylový dom Emauzy, J. Čabelku 3, 908 51 Holíč, Michal Sedláček, 0905 579 087, 034 / 6683110, emauzy@stonline.sk • KEŽMAROK O. z. Hviezda (v spolupráci s MsÚ Kežmarok), Lanškrounská 16, 060 01 Kežmarok, Mária Galdunová, 052/466 02 12, 0905 886 546, komunita@kezmarok.sk • KOŠICE ADCH – Charitný dom sv. Alžbety, Bosákova ul., 040 01 Košice, www.charitakosice.sk, Šiba Jozef, kontakt: 0903 982 652, jozef.siba@gmail.com • LEVICE O. z. Miesto v dome, Sama Chalupku 7, 934 01 Levice, Ľubica Prištiaková, 036/622 15 86, mvd@miestovdome.sk • LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ Informačné centrum mesta Liptovský Mikuláš, Námestie mieru 1, 031 01 Liptovský Mikuláš, Bc. Jana Piatková, j.piatkova@mikulas.sk, +421/44/551 45 41 • MALACKY N. o. Križovatky – Azylové centrum Betánia,

Ľudovíta Fullu 16, 901 01 Malacky, Lenka Hornáčková, 034/7722457, 0908 461 988 acbetania@orangemail. sk • NITRA DCH – Dom charity sv. Rafaela, Samova 4, 950 50 Nitra, www.charitanitra.sk, Andrea Rončková, 037/772 17 92, 0907 451 771, rafael.charita@gmail.com • NOVÉ ZÁMKY Betlehem, M. R. Štefánika 10, 940 01 Nové Zámky, Kornélia Magyarová, 0905 427 209, Béla Magyar, 0918 497 688, belamagyar@zoznam.sk • PIEŠŤANY ÚZ Domum, Bodona 55, 921 01 Piešťany, Eva Papšová, 033/ 772 76 87, 0915 400 577, domum@kios.sk • POPRAD ZSS – O. z. Korene (v spolupráci s MsÚ Poprad), Levočská 51, 058 01 Poprad, Marcela Michalková, 052/772 42 09, 0910 890 488, socialne@msupoprad.sk • SENICA N. o. ZSS Senica, Štefánikova 11/B, 905 01 Senica, Martina Snopková, 034/622 84 56, 0903 764 072, snopkova@zsssenica.sk • TRNAVA ADCH, Hlavná 43, 917 01 Trnava, www.charitatt.sk, Zuzana Ryšková, 033/533 31 59, 0910 788 031, battarci.charita@stonline.sk • VRANOV NAD TOPĽOU ADCH – Charitný dom pre mládež, Lúčna 812, 093 01 Vranov nad Topľou, Beáta Bronišová, 057/44 3 15 78, 0904 981 536, chdmvranov@zoznam.sk • ŽILINA DCH – Dom charity sv.Vincenta, Predmestská 12, 010 01 Žilina, Gabriela Huliaková, 041/724 47 95, 0918 314 197, dchvincent.za@gmail.com

SPONZOR KRÍŽOVKY INZERCIA

VALENTÍN U BEZDOMOVCOV

text a foto: Raven Lintup | preklad: Lenka Súkeníková

Sex, romantika a stan

Láska v uliciach Nashvillu Spoločnosť považuje väčšinu bezdomovcov za povaľačov a alkoholikov. V očiach spoločnosti sú romantika, intímne vzťahy a spokojnosť s nimi spojená vyhradené pre tých, čo pracujú, majú domov a sú ,čistí’. Že je opak pravdou, potvrdzuje aj príbeh Stacey a Bama. Žili spolu v dome, o ktorý Stacey prišla rozvodom. „Najhorší je stres z toho, že človek nezarobí dosť Synovia Stacey odišli po rozvode bývať so svojim na jedlo a na strechu nad hlavou,“ hovorí Bama. otcom a dcéra s tetou svojej mamy. V auguste 2008 No nevzdali to a rozhodli sa bojovať spolu a nie sa Stacey a Bama odsťahovali do mesta Nashville, každý sám. Zdá sa, že ich svadbou v roku 2009 sa kde skončili v stanovom meste miestnej komunity skončilo obdobie života, keď im šťastie neprialo. bezdomovcov. „Bolo to neuveriteľné,“ spomína si Niekedy v tom čase sa obaja stali predajcami Bama. „Z dvojposchodového domu sme sa zrazu časopisu The Contributor. Kontakty a príjem z preocitli v stane uprostred lesa.“ daja časopisu im umožnili zaobstarať si vlastné bývanie v East Nashville a Stacey môže dokonca pravidelne posielať peniaze svojim deťom do Kentucky. Hoci už boli oficiálne zosobášení, vzali sa ešte raz, obradom zorganizovaným ich priateľmi, v septembri minulého roku. Ich svadbu aj nakrúcali v rámci pripravovaného dokumentárneho programu svetoznámej moderáObaja sa zoznámili v Kentucky v roku 2008. Hoci mali jeden druhého, ukázalo sa, že byť párom torky Oprah Winfrey o bývalom stanovom meste „Najprv som sa zoznámil s jej dcérou,“ spomína môže byť na príťaž, keď je človek bez domova. v Nashville. „Ak sa dá byť bez domova a zároveň si Bama. „Požiadala ma, aby som sa stretol s jej „Jediné miesto, kam sme mohli ísť, bolo stanové byť v manželstve, dá sa všetko,“ hovorí Stacey. „Len matkou.“ Stacey sa v tom čase topila v depresii mesto,“ vysvetľuje Stacey. „Misionári neposky- musíte veriť jeden v druhého.“ spôsobenej rozpadávajúcim sa manželstvom. tujú pomoc párom. Organizácia Bezpečný Prístav Hoci život na ulici obral Stacey a Bamu, tak ako Keď Bama prišiel prvýkrát na návštevu, nebola poskytuje pomoc iba párom s deťmi. Musíte väčšinu ľudí bez domova, o veľa, stále im zostal doma. Trvalo to ďalšie dve návštevy, kým sa predať veľa časopisov, aby ste si mohli zaobstarať nárok na partnerstvo, pozornosť a lásku. Porodali dokopy. „Keby nebolo mojej dcéry, bola vlastné bývanie či hotel, lebo inak ste na ulici.“ zumenie tomu, ako ľudia bez domova v zúfalých životných situáciách nachádzajú silu podporovať by som ešte teraz s depresiami v posteli,“ vraví Stacey. „Mám ho vďaka nej. V jeden deň prišiel Veriť jeden v druhého jeden druhého a žiť spolu, dáva nám, ľuďom so na návštevu a už neodišiel, je stále tu,“ hovorí Počas tohoto zložitého obdobia bez príjmu a strechou nad hlavou, príležitosť vidieť samých so smiechom. bez domova prešiel ich vzťah ťažkou skúškou. seba v iných. A oveľa jasnejšie.

„Jediné miesto, kam sme mohli ísť, bolo stanové mesto.“

Intenzívna túžba Väčšina verejných diskusií o bezdomovectve sa týka mentálnych chorôb, závislosti, zdravotnej starostlivosti a iných tém, ktoré sú súčasťou života na ulici. Len veľmi zriedkavo sa v takýchto diskusiách objavujú témy sex, romantika a vzťahy. Byť bez domova však neznamená byť bez sexuálnych túžob. Štúdia Rachel L. Rayburn a Jay Corzine o sexualite ľudí bez domova, publikovaná vo vedeckom časopise Deviant Behaviour v roku 2010 ukázala, že sexualita je pre bezdomovcov veľmi dôležitá. Muži i ženy z ulice túžia byť atraktívni a nájsť si atraktívneho partnera. No pokiaľ ide o sexuálnu túžbu, sú s ňou spojené pochopiteľné ťažkosti, keďže vo väčšine útulkov sú od seba oddelení.

INZERCIA

Prínosy partnerstva medzi bezdomovcami sú rovnaké, aké získava spolužitím každý iný človek. Rozdiel je v tom, že v prípade ľudí bez domova je hodnota ich vzťahu často ovplyvnená situáciou, v ktorej sa nachádzajú. Život na ulici a ťažkosti s ním spojené robia potrebu pomoci a podpory akútnou i chronickou zároveň a nátlak na partnerský vzťah je mnohonásobne zvýšený každodenným bojom o prežitie. Ľudia bez domova, tak ako všetci, túžia po blízkosti, partnerstve, sexe a láske. Životom bez domova sa tieto túžby stávajú ešte o poznanie intenzívnejšie. Zdroj: www.streetnewsservice.org, The Contributor, USA

Pomáhame slabým aj silným. • Korporátne a právne služby • Správa pohľadávok • Príprava zmluvných dokumentov • Poradenstvo a riešenia v obchodných spoločnostiach SENGER & Partners s.r.o. Štúrova 6/13 (budova Lúčnice) Tel: 0220707111 Web: www.sengerpartners.sk

Časopis Nota bene začal vychádzať v septembri 2001. Vydáva ho občianske združenie Proti prúdu ako svoj hlavný projekt na pomoc ľuďom, ktorí sa ocitli bez domova alebo im hrozí strata ubytovania z finančných dôvodov. Cieľom je aktivizovať bezdomovcov, pomôcť im získať sebaúctu, dôstojný príjem, pracovné návyky a sociálne kontakty. Úlohou Nota bene je tiež kampaň na pomoc ľuďom bez domova. Predajca časopisu musí byť registrovaný v niektorej z distribučných pobočiek Nota bene. Pri registrácii dostane 3 kusy časopisov zdarma. Všetky ostatné si kupuje za 0,70 eura a predáva za plnú sumu 1,40 eura. Je povinný nosiť preukaz predajcu a dodržiavať pravidlá predaja (Kódex predajcu na str. 2). Ak zistíte, že niektorý predajca porušuje kódex, prosím informujte nás na doleuvedených číslach. O. z. Proti prúdu poskytuje svojim klientom ďalšie služby: sociálne a právne poradenstvo, zdarma využitie telefónu a počítač s internetom na hľadanie práce, príspevky na zdravotné potreby a voľnočasové aktivity. Viac na www.notabene.sk. Časopis Nota bene je registrovaný na Ministerstve kultúry SR pod číslom EV 3665/09 ISSN 1335-9169. o. z. Proti prúdu je členom siete pouličných časopisov INSP a organizácie FEANTSA. Vydavateľ: O. z. Proti prúdu IČO: 360 68 781, č. účtu: 266 34 750 14/ 1100 Tatrabanka, www.notabene.sk. Manažment projektu: riaditeľ Bc. Martin Opeta, 0907 197 908, martin@notabene.sk, zástupkyňa riaditeľa Mgr. Sandra Tordová, 0905 143 651, tordova@yahoo.com. Redakcia: šéfredaktorka Mgr. Sandra Tordová, redaktorka Dagmar Gurová, 0915 779 746, dagmar.gurova@notabene.sk, editorka Mgr. Milada Čechová. Grafické spracovanie: Mgr. art. Pavol Čejka. Jazyková korektúra: Workaholic culture. Lito a tlač: typocon, bind print s.r.o. Inzercia: Jaroslav Šipoš, 0911 214 411, jaro@notabene.sk. Administratíva: Fabiola Mokrá. Fundraising, PR: Zuzana Pohánková, 0917 275 812, zuzana@notabene.sk. Denný street work: Peter Kadlečík, 0907 733 388 peterkadlecik@notabene.sk

INZERCIA