Page 1

kupujte

124 / 2011

iba od predajcu s preukazom

miesto pre číslo preukazu predajcu

október

1,40 polovica pre predajcu

DRUHÁ ŠANCA

ION BARLADEANU ZO SMETISKA DO GALÉRIE


ŠPIÓN

TIBOR ZAČÍNA ODZNOVA

PRACOVITÝ MLIEKOHOLIK Tibor dlho robil v dielni, kde mal priveľa povinností a žiadne výhody skutočného zamestnanca. Naraz stratil prácu, priateľku aj bývanie a vrátil sa k predávaniu Nota bene. Odtiaľ sa však čoskoro pohol ďalej. Jeden deň sa Tibor stal predajcom Nota bene a hneď na druhý si našiel robotu. Čosi vyše týždňa ešte dochádzal na svoje predajné miesto. Zarábal si na cestu – novú prácu dostal až kdesi pri Rimavskej Sobote. Sťahovanie z Bratislavy mu neprekážalo. Už nejaký čas prespával v nocľahárni a viac súkromia by len ocenil. Neodradila ho ani drina na farme, hoci má dochrámanú nohu. „Cítim sa na to. Nemám rád nečinnosť, bez roboty som chorý,“ hovorí. „Predávanie Nota bene nie je ťažké, ale po toľkom státí tuhnú svaly. Teším sa na zmenu.“ Ani prácechtiví ľudia ako Tibor to však nemajú ľahké. Mnohí sa k nám vracajú, aby si opäť vypomohli predávaním časopisov. Súvisí to aj s prácou, ktorá je pre nich dostupná. Často je na obmedzenú dobu, bez zmluvy, za minimálny plat alebo len za stravu a bývanie. Ak dostanú menej peňazí, ako sa dohodli alebo im zamestnávateľ nezaplatí, nič proti nemu nezmôžu. Vyskúšal si to aj Tibor.

Veľká práca, malá pláca Pred deviatimi rokmi patril k prvým predajcom Nota bene s registračným číslom tesne nad V ťažkej chvíli sa Tibor vrátil k Nota bene. stovkou. „Zákazníci ma poznali ako tichého a ktorú by zamestnávatelia uprednostňovali. Dal sa Tibor sa vyzná aj vo všeličom inom. Kedysi staval slušného človeka. Nosievali mi čaj, kávu. Niek- teda aspoň na brigádu blízko miesta, kde býval. teľatníky, pracoval v textilnej fabrike, staral sa torí si to isté číslo kúpili aj viackrát, aby mi „Za dve eurá na hodinu som sa staral o muflóniky, o kone a kravy. Asi aj preto neváhal, keď zistil, že pomohli. Mali ma radi.“ Po roku sa zamestnal kozy, prasiatka aj papagáje. Bavilo ma to. Skončil sa môže uchádzať o robotu na farme. „Majiteľ ako obuvník. Zo začiatku bol spokojný, ale už som, lebo po rozchode som sa musel odsťahovať sa do hodiny ozval a povedal, že ma vezme. Buonedlho mu pribúdali povinnosti a klesal plat. z bytu a nemal som kde prespávať.“ dem sa starať o prasiatka, kravy, ovce... Kŕmiť ich, dojiť, čistiť maštale. Dostanem bývanie – izbu Na občasných návštevách u nás vo výdajni s kuchynkou a kúpeľňou, jedlo a vreckové.“ spomínal, že by chcel zmeniť miesto. Zároveň Zatiaľ netušil, koľko tam ostane. „Neviem, či je sa vždy ponáhľal späť do práce a nemal kedy to robota iba na jeseň a zimu alebo na dlhšie. podrobnejšie skúmať pracovné ponuky. „Robil Ak by bol so mnou majiteľ spokojný, vydržal som od šiestej ráno do pol desiatej večer.“ by som tam do konca života.“ Dodáva, že keď Cez týždeň prespával v dielni, na víkend dochádzal za priateľkou do iného mesta. Na- Vrátil sa do Bratislavy a k Nota bene. Nemal má okolo seba zvieratá, ľudia mu nechýbajú. koniec vraj zarábal akurát toľko, čo ho stála ani na to, aby sa znova zaregistroval ako pre- „Namiesto spoločnosti mi stačí televízor. Najviac cesta domov. „Priateľke sa nepáčilo, že nosím dajca. Po takej dlhej prestávke si totiž znova ma bavia rozprávky,“ hovorí. stále menej peňazí,“ hovorí Tibor. Bola na in- musel vybaviť preukaz a prejsť prípravou pre Na otázku, čo mu robí radosť, odpovedá: validnom dôchodku a keď zaplatila nájomné, začiatočníkov. „Martin (riaditeľ nášho združenia, „Maličkosti. Napríklad, keď sa na mňa ľudia usostala takmer švorc. „Načo jej bol chlap, ktorý pozn. redakcie) mi umožnil pôžičku, aby som mejú, pozdravia.“ Tibor má ešte jednu vášeň. nedokázal prispievať na domácnosť? Nakoniec mohol začať.“ Dohodli sa, že ju postupne splatí „Nepijem alkohol, prepadol som mlieku. Najlepšie z časopisov, ktoré predá. „Hneď sa pýtal na prá- je plnotučné, ale na to teraz nemám peniaze. Kusme sa preto rozišli. Doteraz ma to trápi.“ V snahe zachrániť vzťah Tibor nechal miesto, kde cu,“ hovorí naša sociálna pracovníčka Barbora. pujem si polotučné a vypijem tri, štyri litre denne.“ Na konci nášho rozhovoru Tibor zhodnotil, že sa lopotil osem rokov. „Hľadal som čosi iné, ale „Dohodli sme sa, že spolu nejakú pohľadáme.“ všade chceli aspoň strednú školu alebo šesť roteraz by bol najšťastnejší na ceste za novou kov praxe. Keby som bol zdravý, išiel by som aj Zvieratá a rozprávky prácou. „Vyspal by som sa vo svojej posteli. do bane,“ tvrdí. V skutočnosti sa musel zmieriť Tibor nechcel strácať čas. Dostavil sa už na Nebolo by tam dvesto ľudí, ako to zažívam s tým, že ho neobmedzuje len dávny úraz nohy, druhý deň, aby preskúmal voľné miesta na in- v nocľahárni. Aj keď to je zase lepšie, ako byť ale aj vek. V 55-ich rokoch nepatrí do kategórie, ternete. Obuvníka práve nikto nezháňal, ale len tak na ulici.“

„Nemám rád nečinnosť.“

2

z obsahu

text a foto: dagmar gurová

Kódex

predajcu 1. Predajca musí nosiť preukaz so svojím registračným číslom a fotografiou pri predaji na viditeľnom mieste. 2. Predajca nesmie časopis predávať inde ako na mieste, ktoré má pridelené a uvedené na svojom preukaze. 3. Predajca nesmie byť pri predaji časopisu pod vplyvom alkoholu či iných omamných látok. 4. Predajca nesmie v styku s verejnosťou a s ostatnými predajcami používať vulgárne výrazy, nadávky a rasistické, sexistické a iné spoločensky neprípustné výrazy. 5. Predajca nesmie pri predaji časopisu obťažovať okoloidúcich, zdržiavať ich proti ich vôli. 6. Predajca, ak má na sebe preukaz predajcu, nesmie žobrať, alebo iným nepovoleným spôsobom získavať od ľudí peniaze. 7. Predajca nesmie slovne či fyzicky napádať iného predajcu, aby opustil svoje predajné miesto. 8. Predajca nesmie predávať časopis v súkromnom priestore (ak na to nemá povolenie vlastníka). 9. Predajca nesmie páchať kriminálnu činnosť alebo takejto čin nosti pomáhať, zvlášť, ak je označený preukazom predajcu, alebo ak má so sebou časopisy. 10. Predajca nesmie predávať časopisy neregistrovaným alebo vylúčeným predajcom. 11. Predajca nesmie nesprávne vydávať z finančnej čiastky prijatej od kupujúceho. 12. Predajca nesmie od kupujúceho požadovať sumu inú, ako je oficiálna cena časopisu. 13. Predajca nesmie predávať časopis, ani sa zdržiavať na predajnom mieste, s dieťaťom do 16 rokov.

10 TÉMA

ŽIVOT NA HRANE

Fenomén Otvorený vzťah

16

Ion Barladeanu je rumunský umelec, autor geniálnych koláží. Nebyť náhody, jeho talent by asi navždy ostal skrytý. Slávy a uznania sa dočkal po rokoch, ktoré prežil ako bezdomovec na skládke pri jednom bukurešťskom paneláku.

Ľubomír už dva roky žije so svojou priateľkou v tzv. otvorenom vzťahu. Je možné prežívať skutočnú intimitu s viacerými ľuďmi naraz? Čo na to hovoria manželskí poradcovia?

ZDRAVIE NALAĎTE SA SVETLOM

DOBROVOĽNÍCI VŔBY SPREVÁDZAJÚ DO NEZNÁMA

Prichádzajúca jeseň a nedostatok slnka nás mnohých rozladí. Známy psychiater Jozef Hašto radí ako sa vyrovnať so sezónnou depresiou, aby ste si vychutnali jeseň a zimu tak ako sa patrí.

Dobrovoľníčky z Dobrovoľníckej skupiny Vŕba robia spoločnosť vážne chorým a umierajúcim pacientom. Často sa zhovárajú o tých najobyčajnejších veciach.

21

24 SVET ÚTEK Z VÄZNICE

Múry a brány jedinej ženskej väznice v Karáčí v centre Pakistanu sú vysoké, ale väzenkyne ako Sadaf unikajú z väzenia každý deň. Hoci len prostredníctvom svojej mysle.

PÚTNIK ČAJOVÝ DEDUŠKO

22

29

Hojne osladený čierny čaj s citrónom, ktorý sme pili v škole alebo doma na raňajky pochádzal pravdepodobne z Gruzínska. Dnes? Na slávnych plantážach v okolí mesta Batumi sme našli jedného z posledných pestovateľov čaju.

V ďalšom čísle s témou EVOLÚCIA nájdete: Ako sme sa sem dostali?

Zuby zachránila nuda

Kino so sebou

Teórií o vzniku sveta a človeka je hneď niekoľko. Ich zástancovia často búrlivo prehlasujú, že práve oni veria tej pravej. V čom sa odlišujú a čo majú spoločné?

Bez zubnej kefky sa väčšina z nás nezaobíde ani deň. Viete, že k jej vynálezu dopomohla aj nuda? Prečítajte si, kto navrhol prvú kefku aj čím si čistil zuby Napoleon.

Poskladajte si s nami praxinoskop – prístroj, ktorý vám nahradí kino. Na premietanie nepotrebujete nič viac ako svoje ruky. K návodu pripájame jeden „film“. Veselé premietanie!

3


kontakty editoriál

O vzácnosti

Desiate výročie Nota bene sme oslavovali s exkluzívnymi hosťami. Navštívil nás svetoznámy kráľ koláží Ion Barladeanu, ktorý zažil, čo je to život na ulici. Spolu s ním prišiel z Rumunska aj jeho objaviteľ a galerista Dan Popescu. Keď som videla film o Ionovi, ľudia okolo v kine sa smiali, výskali, plakali. Prišlo mi, že to, čo teraz vidím, je vzácnosť. Jeho príbeh, jeho talent – parodické, cynické a občas správne drzé koláže... Bol to osviežujúci pocit, ktorý sme chceli posunúť ďalej. Myslím si, že vzácne veci okolo nás obvykle nevidíme, ani keď nám presvištia rovno pred nosom. A už vôbec nás nebaví hľadať hodnoty na čudných miestach či v čudných ľuďoch – pri kontajneroch, v tackajúcich sa postavičkách pri Tescu... Začína mi to pripadať, že to je naša škoda. Ten, kto stráca, sme my. Našťastie Ionov talent nezostal aj vďaka Danovi Popescu prehliadnutý. Som rada, že sme tu mali oboch – Iona, ktorý má talent a Dana, ktorý talent, keď ho mal pod nosom, rozpoznal a konal. Dobrá vec na inšpiratívnych ľuďoch je, že sú

inzeráty predajcov Seriózny slušný pár hľadá do dlhodobého prenájmu záhradnú chatku s vodou a elektrinou v lokalite Bratislava a okolie. Cena dohodou 200 ◊. Dohoda možná. Kontakt: Monika mob. 0949 187 522 Hľadám si prácu ako doručovateľka novín v Bratislave alebo prácu na parkovisku. Kontakt: Helena, predajkyňa číslo 1684, Tesco Panónska cesta, hlavný vchod. Mob: 0914 296 982 Som mladý chalan a ponúkam záhradnícke práce. Mám prax. Ďakujem. Marcel 1830, kontakt: 0949 340 756.

HLAVNÍ PODPOROVATELIA PROJEKTU NOTA BENE

nákazliví. Verím, že nás príbeh Iona a Dana nakazí presvedčením, že v tomto divokom svete je všetko možné. Aj to, že jeden deň nemáte čo do úst a na ďalší vystavujete svoju tvorbu vedľa diel Andyho Warhola a večeriate s Angelinou Jolie. A že tam, kde vidíme len odpad, je občas chyba len v našom prijímači. Ozajstné poklady treba hľadať, to vie už každé päťročné dieťa. Vedia, že sa skrývajú na tých najzašitejších miestach a že princovia sú občas zakliaty v zelených obojživelníkoch. Čo je deťom jasné sa musia učiť dospelí. Ľudia bez domova každodenne zažívajú, že ich vzácnosť prehliadame. Dať späť hodnotu ľuďom, ktorí ju na chvíľu stratili, aj o tom je Nota bene. Medzi našimi predajcami sú nielen skvelí predajcovia, ale aj talentovaní spisovatelia, herci, a najmä pozorní poslucháči. (Kedy vás kto naposledy vypočul so skutočným záujmom? Možno to bol práve náš predajca.) Ďakujeme všetkým ľuďom, ktorí do dobrodružstva objavovania skrytých pokladov (v sebe aj v iných) s nami za tých desať rokov išli a pôjdu.

Stále v predaji len u predajcov NOTA BENE Muži, ženy, deti a pes originálna audiokniha príbehov z ulice z pera predajcu Júliusa, načítaná predajcami NOTA BENE, Adelou Banášovou a Dadom Nagyom. Len za 4 euro (polovica pre predajcu)

Na skok v base a Pouličná romanca najnovšia kniha dvoch príbehov z ulice – smutnosmiešne postrehy z väzenia a príbeh lásky, ktorá kvitne všade a nielen v máji. Len za 5 euro (polovica pre predajcu)

11.09. 2011 08:09 Chcel by som pozdraviť predajcu na križovatke na Račianskom mýte. Veľmi príjemný človek. Želám mu ešte veľa síl do rozdávania pozitívnej energie. Jojo

15.09. 09:41 Ďakujem za peknú ochotu predajcu Nota bene č. 046 a dúfam, že v budúcnosti bude tiež tak milý ako dnes. Jano 16.09. 2011 16:00 2382 na Mierku má čuch na ľudí, ktorí kúpia a správa sa veľmi úctivo. Ďakujem. Len tak ďalej. 17.09. 2011 07:33 Včera som v Leviciach pred predajňou Kanárik kúpila od veľmi milého pána (č. 122) Nota bene. Prajem mu do života veľa šťas-

Krátko zo streetworku

PARTNERI PROJEKTU

0915 779 746

13.09. 2011 15:09 Chcem pozdraviť predajcu NB (č. 135), ktorý predáva pri hlavnej pošte v Nitre. Je veľmi milý, každý mesiac s od neho kúpim časopis. Držím mu palce. Mirka

Sandra Tordová Šéfredaktorka

Vďaka dobrovoľníkom z platformy „Kresťania v meste“ sme aj v lete mohli rozdávať chutnú polievku. Za dva mesiace sme rozdali 1544 porcií. S pomocou dobrovoľníčok-ošetrovateliek sme ošetrili 104 ľudí bez domova a celkovo (aj opakovane) sme ich kontaktovali 1668. Naši terénni sociálni pracovníci ich najčastejšie sprevádzali k lekárom a na úrady, kde im pomáhali vybavovať doklady. Ďakujeme všetkým, ktorí nám pomáhajú pomáhať. Program funguje aj vďaka kúpe časopisu Nota bene, podpore Nadácie slovenskej sporiteľne a darcom Dobrej krajiny pre projekt: „Boj o človeka v prvej línii ulice“.

pozor!

Nenechávajte si pre seba, ak vám niektorý z predajcov zdvihne náladu alebo, naopak, adrenalín. Pošlite nám SMS na číslo

LINKA NA POMOC BEZDOMOVCOM V BRATISLAVE pondelok až sobota od 17.00 do 22.00 hod.

0907 / 733 388 Program Streetwork, o. z. Proti prúdu realizuje v spolupráci s platformou Kresťania v meste a Evanjelickou alianciou. Viac o práci streetworkerov si môžete prečítať na Facebooku v skupine Streetwork s ľuďmi bez domova (NOTA BENE).

TOTO VYDANIE NOTA BENE PODPORILI AJ

tia a rýchly vzostup do lepších životných podmienok. Jarmila 17.09. 2011 13:37 Chcel by som poďakovať pánovi (631) na Hlavnej. Zaželal mi všetko dobré a veľa pekného v živote. Je ozaj veľmi milý a nevtieravý. Veľa šťastia aj jemu. Yvona 05.09. 2011 10:23 Dnes ráno som si kúpila NB v Žiline od predajcu registrovaného číslom 96. Príjemný, upravený pán. Prehodili sme pár slov. poprial mi príjemný deň a rozlúčili sme sa. Napadli mi slová Jána Kostru: „Každý deň stretnúť človeka, to stačí...“ Vďaka vám v NB za vašu prácu. Júlia Muchová 05.09. 2011 15:26 Dnes som si NB kúpil od veľmi tichého, nevtieravého pána predajcu č.2293 na Nivách. Keby tam nebol, nemal by som si od koho NB kúpiť a cesta by mi dnes neubehla tak rýchlo. Veľmi pekne mu ďakujem a prajem jemu aj NB všetko dobré a fúru šťastia!!! Paulus 06.09. 2011 15:13 Chcela by som poďakovať predajcovi č. 1174 z hlavnej pošty v BA za spríjemnenie dňa. Svojimi milými slovami ma dojal a ja som si uvedomila, ako málo stačí ku šťastiu. Saša

Pozvánka 18. 10. o 20.00 vás pozývame do Kina Mladosť na Hviezdoslavovom námestí. Bude sa premietať film Svet podľa Iona B. o rumunskom kolážistovi Ionovi Barladeanu. Ďakujeme Kinu Mladosť za spoluprácu a poskytnutie priestorov pre vernisáž Ionovej výstavy, cukrárňam Ludvík a Danela za koláče a zákusky na oslavu 10. výročia Nota bene, Klubu Intergalaktická Obluda za bezplatné poskytnutie priestorov, všetkým dobrovoľníkom a za preklad z rumunčiny dobrovoľníčke Iraide.

POZOR! ĎAKUJEME, že podporujete IBA predajcov, ktorí sú označení preukazom predajcu a dodržiavajú pravidlá predaja. Majte odvahu POVEDAŤ NIE: • falošným predajcom, • citovému vydieraniu a všetkým, čo porušujú pravidlá predaja a slušného správania

NENECHÁVAJTE VAŠIM PREDAJCOM ČASOPIS NOTA BENE, AK STE HO ZAPLATILI. Systém predaja pouličného časopisu NOTA BENE funguje iba ak:

Iba to NOTA BENE, ktoré reálne skončí vo vašich rukách, umožňuje: ľuďom bez domova získať dôstojný príjem, naučiť sa hospodáriť s peniazmi a myslieť na ďalší deň časopisu NOTA BENE nestať sa nástrojom žobrania a udržať ho ako dôstojnú PRÁCU organizácii Proti prúdu použiť 70 centov z predaja každého časopisu na financovanie služieb pre ľudí bez domova

m predajca si od nás kúpi NOTA BENE za 70 centov

i predajca vám predá NOTA BENE za plnú sumu 1,4 eur a rozdiel si nechá

i vy si vezmete NOTA BENE

foto: Vlado Holina

Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny

4

Ak už jedno NOTA BENE máte, darujte ho vašim priateľom a pomôžte nám získať nových čitateľov.

5


ROZHOVOR

text: dagmar gurová | foto: h'art gallery

Nemohli sme fotiť, ale urobil som si fotku telefónom – ako stojím pred Kaplickým. Veľmi na mňa zapôsobil. Taký umelec sa rodí raz za tisícročie. A ako často prichádza na svet umelec, akým ste vy? Každých päťdesiat rokov. Aj predo mnou sa narodilo niekoľko dobrých, napríklad Picasso. Od cestovania v čase sa presuňme k tomu v priestore. Vy teraz cestujete často, ako to vnímate? Cítim sa ako Ceausescu – keď odišiel z našej krajiny, bol obvykle veľmi šťastný. Keď sa vrátil, už nebol šťastný a ani nás potom nerobil šťastnými. Medzi dvoma svetovými vojnami Bukurešť patrila k módnym mestám s elegantnou architektúrou a atmosférou, pre ktorú sa jej hovorilo aj Malý Paríž. Ostalo z toho niečo? Nie je toho veľa. Malý Paríž zničili. Búralo sa za komunistov, ale aj v novej ére. Neprežilo čosi z tých čias aspoň v ľuďoch? Stále máme ľudí, ktorí sú veľmi kultúrne založení. Niektorí z nich sú možno viac parížski ako skutoční Parížania. Jedným z typických znakov Bukurešti vraj boli aj túlavé psy, platí to ešte? Áno, je to pravda. Sme veľmi bohatí na psy. Sme sentimentálni ľudia a nejeme ich ako Vietnamci. Ja mám psy rád asi aj preto, že sám som pes v čínskom horoskope. (Popri tom šmátra pod stolom, aby dal ďalšiu masáž môjmu psovi.)

Jeho zmysel pre iróniu ilustruje aj vlastnoručne vyrobené vyznamenanie Hrdinu socialistickej práce.

O FILMOCH, HUDBE A BUKUREŠTI

MÁM PAMÄŤ AKO NAPOLEON

Ion Barladeanu je známy ako bývalý bezdomovec, ktorý nečakane prerazil do sveta umenia. My vám ho chceme predstaviť aj trochu inak. S rumunským majstrom koláží Ionom Barladeanu a Danom Popescu z prvej bukurešťskej galérie H’art gallery som sa stretla v podvečer pochmúrneho, daždivého dňa. Ion si chladné počasie celkom užíval, horúčavy mu nesedia. V pohode zvládol ranný rozhovor pre veľké noviny aj niekoľkohodinové pochôdzky za bratislavskou kultúrou. Po tom všetkom sa ochotne dal do reči so mnou. Dan nám prekladal.

6

Ion býva v spoločnosti skôr zamĺknutý. Reaguje, až keď ho niekto osloví. Teraz sa však stále viac uvoľňoval a jeho odpovede boli obsiahlejšie. Zjavne k tomu prispel môj pes. Ion sa mu nadšene venoval a trochu pozabudol na svoju plachosť. Tú ešte zvýrazňuje fakt, že pri rozhovore sa väčšinou nepozerá do očí. Dan to pripisuje životu na ulici, kde sa priamy pohľad berie ako prejav agresie. Ion si vraj postupne začína zvykať, že toto pravidlo už pre neho neplatí.

Vy máte nejaké svoje zvieratko? Nemám, pretože by som sa o neho nemal ako starať. Každý deň však v parku kŕmim holuby. Holubica je symbol mieru. Dobre ma tam poznajú. Stačí, aby som zapískal a už prilietajú a sadajú si mi na plecia. Chcem, aby ma tak Dan odfotil.

Ste teraz spokojný? Žije sa Vám dobre? Áno. Som šťastný.

Už na fotkách ma zaujal Váš špeciálny štýl obliekania. Aj teraz máte čiapku, ktorú ste si sami vyrobili. Ako si vyberáte, čo si vezmete na seba? Som režisér koláží, a preto sa viem obliecť ako herec. Keby som vedel hrať na klavíri, hral by som v Pianistovi s Adrienom Brodym.

Čím to je? V tomto momente na mňa urobila veľký dojem Bratislava. Hlavne Dóm sv. Martina a múzeum Danubiana.

Máte radi hudbu? Čo počúvate? Mozarta, Beethovena a rumunských skladateľov Cipriana Porumbescu, Printula Leonarda, Georgea Enescu.

Čo si myslíte o Danubiane, ktorá akoby sa vynárala z vôd na konci sveta?

A čo filmy? Tie, ktoré nerežírujete vy, ale niekto iný...

Za čias komunistov som mal rád ruské filmy, napríklad Krížnik Potemkin. Najlepší film, ktorý som kedy videl, bol československý. Volal sa Ezop (z roku 1969, pozn. redakcie). Páčil sa mi tiež Spalovač mrtvol, poľský film Liečiteľ a Občan Kane.

V mnohých vašich kolážach sa objavuje bývalý prezident Ceausescu. Bol to spôsob, ako sa s ním vyrovnať? Bol priamo zodpovedný za to, že rumunské hranice obohnali ploty. Preto som ho ukazoval ironicky, v zosmiešňujúcich situáciách.

Sledujete aj súčasné filmy? Začal som neznášať americké filmy, pretože je v nich príliš veľa bezdôvodného násilia. Pozerám filmy v televízii a DVD-čka. Je pre mňa dôležité ich sledovať pre moju prácu s kolážami, pomáha to predstavivosti. Mám pamäť ako Napoleon, ktorý si pamätal všetkých svojich vojakov. Som rád, že ani v 65-tich rokoch som o ňu neprišiel.

A čo Vaša špeciálna medaila „Hrdina socialistickej práce“, ktorú ste vyrezali z dreva? To bola tiež irónia? Presne tak, bola. Som komunistický šerif. Rád vyrezávam z dreva. Niekoho baví šport, mňa rezbárstvo.

Ion Barladeanu

Kto ešte je vaším obľúbencom? Fotograf Miroslav Tichý, ktorý nedávno zomrel. Nech odpočíva v pokoji. Za najmúdrejšieho muža považujem filozofa Krishnamurtiho.

Začal kresliť, keď mal 16 či 17 rokov. Prvú koláž urobil v 35-tich. V tajnosti tvoril ďalej, až kým po revolúcii prišiel o bývanie. Prvú vernisáž mal 16. mája 2008 v galérii H’art v Bukurešti ako 62-ročný. V tom istom roku vystavoval na skupinovej výstave v galéVy sa dosť zaujímate o históriu. rii Backyard v Kodani, vo februári 2009 na V Bratislave ste chceli vidieť Hrad Devín Medzinárodnom veľtrhu umenia v Bazileji či delovú guľu zamurovanú v stene Starej a v auguste 2009 v galérii Fred v Londýne radnice – pamiatku na útoky napoleon- spolu s dielami Andyho Warhola a Marcela ských vojsk... Duchampa. V januári 2010 mal samostatnú Je to prirodzené. Každý by sa mal zaujímať výstavu v galérii Anne de Villepoix v Paríži o históriu. Prečo by som mal byť výnimkou? – 88 koláží zobrazujúcich jeho životnú cesAle aj matematika je dôležitá. Kedysi som tu. Polovica z nich vznikla v roku 2009. Po preklínal učiteľa matematiky, ktorý ma desaťročnej prestávke Ion Barladeanu vynechal prepadnúť. Teraz je mi to ľúto, lebo tvoril 160 nových koláží. V tvorbe pokračuje bez matematiky nemôžeš pilotovať lietadlo dodnes. Jednu koláž dokáže „zrežírovať“ asi ani robiť kopu ďalších vecí. Vážim si vedu – za pol hodinu. Stáva sa však, že aj niekoľko medicínu, astronómiu, fyziku. mesiacov ju nechá nedokončenú. Časopisy, z ktorých si vystrihuje materiál, teraz dostáva od umeleckých priateľov Dana Popescu, majiteľa H’art gallery. Slávne koláže Iona Barladeanu si môžete pozrieť na Rybnom námestí (medzi Hviezdoslavovým námestím a Novým mostom) v Bratislave do 19. októbra. Všimla som si, že máte prehľad aj o rôznych udalostiach druhej svetovej vojny. INZERCIA Druhá svetová vojna je zaujímavá, ale nemala by sa preceňovať. Viac ľudí zomrie na alkohol, cigarety a drogy. O druhej svetovej vojne neviem veľa, ale viem, že v tej štvrtej sa bude bojovať kyjakmi. Pretože ak by nanajväčší svetový stala tretia, zničí civilizáciu.

„Počas revolúcie ma zachránil len fakt, že som nemal zuby.“

WWW.DOMAINS.SK

Vy ste tiež zažili bojové časy. Aké máte spomienky na rumunskú revolúciu? Vymenili sme v nej tučného vlka za svorku hladných psov. Revolúcia bola ako film, ktorý sa zrazu stal veľmi reálnym. Bol som na ulici a takmer som prišiel o život. Mal som totiž obuté armádne baganče a tak mysleli, že som terorista. Nakoniec ma pustili. Zachránilo ma, že som nemal zuby. Príslušníci armády dostávali to najlepšie, nemohli byť bezzubí. Bolo jasné, že k nim nepatrím.

registrátor domén s koncovkou .sk

Vy ešte nemáte svoju doménu? Strihanie psíkov a poradenstvo:

0907 473 718, Ľubica Chlpíková Internetový obchod – chovateľské potreby: www.webareal.sk/dream

7


Téma

text: dagmar gurová | foto: vlado holina | koláže: ion barladeanu

Svoje koláže Ion nazýva filmami a seba režisérom.

Režisér koláží

Ion Barladeanu (vpravo) a jeho galerista Dan Popescu na otvorení výstavy pri oslave 10 výročia Nota bene.

ZO SMETISKA DO GALÉRIE. A ĎALEJ?

HOVORÍ SI ION VAGABUND

Ion Barladeanu je rumunský umelec, autor geniálnych koláží. Nebyť náhody, jeho talent by asi navždy ostal skrytý. Slávy a uznania sa dočkal po rokoch, ktoré prežil ako bezdomovec na skládke pri jednom bukurešťskom paneláku.

K Ionovi Barladeanu sme prišli tak trochu ako k pečenému holubovi, ktorý vletel do našich náhodou otvorených úst. Vlani na jeseň si moja šéfka Sandra s kolegyňou Zuzou vyšli do kina. Ani v čase voľna sa nevedeli odtrhnúť od práce a vybrali si dokumentárny film Svet podľa Iona B. Zachytáva príbeh rumunského bezdomovca, z ktorého sa zázračnou zhodou okolností vykľul geniálny umelec: majster koláží, zaťažený desaťročím stráveným na ulici, vstupuje na cestu za slávou. „Striedavo sme sa smiali a plakali. V kine bola

8

neskutočne povznášajúca atmosféra. Príbeh Iona Barladeanu nás veľmi zasiahol,“ spomína Sandra. Tam niekde bol počiatok rozhodnutia pozvať ho na Slovensko a spojiť jeho výstavu s oslavou desiateho výročia Nota bene. Pre nás neobratných v jazykolamoch je to Ion B. alebo jednoducho Ion. Štíhly, prešedivený chlapík. Napriek 65-im rokom a všetkému, čo prežil, je stále fešák. Sám hovorí, že v mladosti vyzeral ako Belmondo. V tmavom obleku, košeli a klobúku dnes pripomína postavu z Krstného otca. Bez čiapky či inej dôstojnej pokrývky hlavy

ho hádam ani nestretnete. Má ich celú zbierku – policajnú a vojenskú šiltovku, klobúk ako od klauna, plochú čiapku, ktorou sa obvykle krášlia umelci či obrovský čierny širák. Väčšinou ich objavil v kontajneroch. Práve spomedzi odpadkov nahromadil aj ďalšie bohatstvo – obrovskú zbierku časopisov a výstrižkov, z ktorých vyrába úžasné koláže. Sú inteligentné, vtipné, parodické aj cynické. Pri niektorých sa smejete, z iných vás zamrazí. Vo zvláštnej zmesi pop artu, surrealizmu a dada spája neobvyklý nápad, postreh a schopnosť prekvapivo kombinovať.

Kraľujú tam celebrity, filmoví herci aj postavy z rumunskej politickej scény, hlavne bývalý rumunský prezident Nicolae Ceausescu (vládol Rumunsku až do revolúcie v roku 1989, kedy ho spolu s manželkou popravili). Dopĺňajú ich zvieratá, krajinky, stroje, fľaše značkového alkoholu, škatuľky cigariet a rôzne lákadlá konzumného sveta. Ionove koláže na mňa pôsobia ako oživené pestrofarebné sny plné absurdít a skrytých významov. Každý v nich môže objaviť správu určenú len pre seba. Ion hovorí, že kedysi chcel byť hercom. Prišiel však na to, že držať sa predpísanej role v umení ani v živote nie je nič pre neho. Oveľa viac mu vyhovuje vytvárať príbehy a rozhodovať, kam sa budú uberať. Svoje koláže nazýva filmami a seba označuje za režiséra. „Keď dokončím obraz, postavím ho na zem a dielo osamote obdivujem,“ vysvetľuje. Dlho sa zdalo, že ostane jediným, kto tieto „filmy“ uvidí. Tvoril v tajnosti. Koláže boli jeho sebarealizáciou aj terapiou. Po páde komunistického režimu roky žiadnu neurobil. Kapitalizmus mu totiž namiesto blahobytu priniesol živorenie. Prišiel o byt a bezdomovec sa musí starať hlavne o prežitie. Na umenie nie je odkiaľ brať silu. Ion ostal žiť na ulici, kde pôvodne býval. Susedia ho nechali prespávať na pochmúrnom dvorčeku, ktorý slúžil ako smetisko priľahlého paneláku.

Jeden matrac prikrytý igelitom, cigarety, pivo, zopár šiat. S taškami a kuframi napchatými výstrižkami a kolážami to bol celý jeho svet. Monotónnosť dní prerušovali občasné práce pre ľudí z paneláku a zbieranie odpadkov. Pri ich prehŕňaní narazil na výtvarníka, ktorý tam tiež hľadal inšpiráciu. Ion usúdil, že kolega umelec

úspechov – vystavoval v Bazileji, Londýne, Paríži. Vidíte ho debatovať s umelcami. Aj ako osamelú bludičku, ktorá prechádza poza hlúčiky svojich obdivovateľov. Počúva ich nadšené komentáre a ani nepotrebuje rozumieť cudzím rečiam. Z výrazov tvárí a gest je všetko jasné. Ak predsa treba, Dan prekladá. Spoločne čítajú pochvaly v novinách. V jedných Iona nazvú praotcom pop artu. Na jeho žiadosť Dan vysvetľuje, o aký štýl umenia ide a spomína Andyho Warhola. Ion ďalšie reči odvráti poznámkou, že dnes sa naozaj musí dať ostrihať. Aj na zmienku o podobnosti s Hieronymom Boschom reaguje, že používa vlastnú predstavivosť. patrí medzi „inteligentných ľudí“ a ukázal mu Muž zo skládky sa zmenil na uznávaného umelsvoje koláže. Ten hneď objav nadšene ohlásil ca. „Keď sa pozriete na jeho koláže, viete, že ako Danovi Popescu, majiteľovi bukureštskej galérie syn z meštiackej rodiny by ich neurobil,“ povedal H‘art gallery. mi Dan. Ion sa narodil v roku 1946 v dedine Zapodeni a len čo dospel, odišiel z domu. Rodičia Nebol ctihodným občanom mu nerozumeli, otec bol veľký komunista. PomSvet podľa Iona B. sa začína prípravami na ery v rodine naznačuje príhoda Ionovho brata. Ionovu prvú výstavu v Danovej galérii. „Želám Jachtavo vysvetľuje, že má diagnózu – otec ho si, aby bol ešte nažive môj otec a videl prav- v detstve udrel panvicou po hlave. Ion, ktorý du,“ povzdychne si Ion večer po vernisáži. tento motív použil v jednej z koláží, si rodinu Pre mňa je najdojemnejšia časť, v ktorej nezaložil. Nijako sa nesnažil vtesnať pod status má Ion vymeniť smetisko za byt. „Nie som ctihodného občana. „Som Ion vagabund,“ hovorí. pripravený,“ opakovane tvrdí Danovi, ktorý Za komunizmu vystriedal niekoľko zamestnaní mu zabezpečil garsónku. K odchodu ho na- – pracoval v prístave, na píle, v bezpečnostnej koniec donúti až nezhoda so susedmi. Film službe – aj ako hrobár. Za fušky na čierno ho sa končí optimistickým výpočtom Ionových na tri mesiace zavreli do basy.

„Keby sa narodil do meštiackej rodiny, také koláže by nikdy neurobil.“

9


text: dagmar gurová | foto: sme - gabriel kuchta

PROTI PRÚDU

AKO SME OSLÁVILI 10 ROKOV NOTA BENE

VO VÍRE BUBNOV

Predávanie Nota bene je práca, nie žobranie. Tých našich predajcov, ktorí sú vytrvalí, s energiou čelia ťažkým chvíľam alebo sa výrazne posunuli vpred sme za ich snahu ocenili Zlatými mozoľmi.

Mraky vonku sa s konečnou platnosťou pretrhli a púšťajú na zem záplavu dažďa. Jeho plieskanie však prerušuje oveľa väčší rachot – predajcovia Nota bene, ich kamaráti a pracovníci združenia Proti prúdu sa spolu so skupinou La3no cubano hrajú na búrku. Búšia do bubnov v rytme ohlušujúcej radosti. Dávajú svetu najavo, že zlé počasie ani iné nepriazne osudu na nich nemajú. Aj keď sa to už zdá nemožné, dokážu vytrvať. A teraz to spolu oslavujú – časopis Nota bene funguje desať rokov.

Chvíľa na rozhovor

Ionove koláže a stretnutie s Angelinou Jolie v Paríži.

Van Gogh v obývačke nové doklady nevydajú. To bol ďalší dôvod, prečo Sláva nezmení povahu a nezmaže roky hro- Ion potreboval naozajstný domov. „Rozhodnumadené problémy. U celebrít sa už ani nepre- tie vziať niekoho z ulice bolo ťažké. Znamenalo dpokladá, že budú žiť usporiadaným životom. prebrať na seba určitú zodpovednosť,“ reaguje Dan. V prípade bezdomovcov však bývajú očakávania Jeho postoj asi súvisí aj s tým, že sa nepovažuje nereálne. Ľudia si myslia, že keď získajú prácu a za typického majiteľa galérie, ktorý chce predávať, bývanie, dokážu aj hospodáriť s peniazmi, udržia zarábať a byť známy. Pôvodne prednášal filozosi robotu a samozrejme zanevrú na alkohol. fiu na univerzite. Jeho galéria patrí medzi prvé V našom združení sa často stretávame so sklama- v Bukurešti. „Vznikla, keď tu ešte neexistoval nými reakciami, že bezdomovci tento „program“ žiadny trh s výtvarným umením. Ani teraz nie je okamžite nezvládajú. veľký, ale vtedy ste len vystavovali a propagovali Ani Ionov príbeh v skutočnosti nie je rozprávkou. súčasné umenie. A prečo by ste to robili, keby vám Chcela som sa ho opýtať na pár vecí ešte pred nešlo o kultúru?“ príletom na Slovensko. On si dal ráno dve pivá a Hoci sa veci pre Iona pohli k lepšiemu, ťažko rozhovor sme museli odložiť na osobné stretnutie. opúšťal staré bydlisko aj zvyky. Jeho realita bola Trochu čudácka, neprispôsobivá osobnosť môže nepohodlná a nebezpečná, ale zvykol si na ňu. robiť umelca atraktívnejším. Obdivovať ho z diaľky Zrazu sa mal pustiť do neznáma. „Stále je to pre je iné, ako zažívať s ním každodenné situácie. Pred- neho problematické. Na začiatku vôbec nedychtil stavte si, aké by bolo mať zrazu v obývačke van po tom, aby mi ukazoval koláže, vystavoval ich Gogha s odrezaným uchom. Pre vysoké nájomné alebo menil svoj život,“ spomína Dan. „Mesiac a musel Dan presťahovať galériu k sebe domov. On pol trvalo, kým som získal jeho dôveru. Často som s Ionom sa presunul do suterénu. ho navštevoval. Hovoril som o galérii. Musel som „Povedal, že ak by ešte jednu zimu ostal tam, kde mu ukázať, čo robím.“ predtým, bola by asi jeho posledná,“ hovorí Dan. Na otázku, či by do toho šiel znova, Dan odpovedá: „Nemohol som urobiť nič iné, ako nasťahovať ho „Po dlhom vzdychu by som opäť povedal áno. Bolo k sebe.“ Ak v Rumunsku stratíte trvalý pobyt, prí- to morálne aj profesionálne správne.“ Najlepšie dete aj o občiansky preukaz. Bez stálej adresy vám to asi potvrdzuje fakt, že po dlhej prestávke Ion

10

znova chytil nožnice a lepidlo. Nové koláže, ktoré vo veľkom režíruje, sú už skôr sociálnym komentárom ako terapiou. Zdroje: Svet podľa Iona B., režisér Alexander Nanau, 2009 (rumunský dokument z produkcie HBO) Dan Popescu: Hero of socialist labour www.viceland.com Výstava sa koná v rámci Dozvukov Kultúrneho leta a Hradných slávností Bratislava 2011. Ďakujeme partnerovi výstavy, Pelikán.sk, najväčšiemu predajcovi leteniek na Slovensku, že sa Ion B. mohol dopraviť na Slovensko a stretnúť so záujemcami o jeho koláže. Výstavu ďalej podporili, ďakujeme:

V prítmí klubu Obluda sa nedá rozoznať, kto je bezdomovec, kto býva na ubytovni, chatke či v byte. Kolegyňa novinárka sa mi zdôveruje s vrelým prijatím. „Jeden predajca sa ma pýtal, na ktorej ubytovni bývam.“ Všetci sme zrazu rovnakí – obyčajní ľudia. Odolnejší proti chladu alebo tí, ktorým už z bubnovačky stŕpli ruky, sa na záhrade posilňujú gulášom. Teplá dupľa zvlášť poteší pána, ktorého o prvú porciu pripravil neznámy jedák. „Keď som dobubnoval, otočil som sa a miska bola prázdna.“ Našťastie je pre každého dosť. Na osladenie života podávame aj koláče a zákusky. Mnohé z nich priniesli dobrovoľníci a ani na svadbe by ste nedostali lepšie. Jedlo je príjemným doplnkom rozhovorov a práve o nich takéto „mimopracovné“ stretnutia sú. Ľudia majú čas pohovoriť si so známymi, ktorých bežne nestretnú. Preberú témy, na ktoré inak neostáva čas. Hovoríme napríklad o psovi, ktorý by rád cestoval. Keď to nejde, aspoň sa vytratí na stanicu. Pozoruje vlaky a pokojne sa pri tom nechá pohladkať či nakŕmiť. Niekto rozpráva o konci lásky, ktorý mu možno otvoril nový pohľad na život. Ďalší spätne hodnotí moment, v ktorom sa naštartovala jeho bezdomovecká kariéra. Vnútri medzitým nastáva akýsi tajomný pohyb. Chystá sa oceňovanie najlepších predajcov a ľudí, ktorí pomáhajú v práci s bezdomovcami. Za to, ako sa nadreli, im udelíme Zlaté mozole, ktoré pre nás vyrobila šperkárka Hany Kašičková. Prvýkrát sme ich vyhlasovali pred dvoma rokmi.

veci, nás inšpirujete,“ hovorí šéfredaktorka Nota bene Sandra Tordová. A už na pódium volá prvého medailistu – nášho špeciálneho hosťa Iona Barladeanu. Rumunského umelca, niekdajšieho bezdomovca. „V Rumunsku neexistuje pouličný časopis. Viem, že máte ťažké časy. A preto je veľmi dobré, že sa takto sami dokážete o seba postarať.“ Zároveň uisťuje, že u nás to vyzerá civilizovanejšie ako v jeho krajine. Z vyznamenania sa teší. Hovorí, že je to jeho prvé skutočné. Ďalší ocenený je Juraj Barát z organizácie Depaul Slovensko. „Chcel zlepšiť život bezdo-

„Všímame si, ako prekonávate sami seba.“

movcov. Nevzdal sa a pomohol, aby nemrzli na ulici,“ povedala Sandra. Depaul prevádzkuje prvú nízkoprahovú nocľaháreň v Bratislave, kde prenocujú aj ľudí pod vplyvom alkoholu. Tí dovtedy nemali inú alternatívu ako ostať vonku. Barát reagoval, že nocľaháreň ešte stále nie je na úrovni, akú by si prial. Čakajú ju vylepšenia. Našich predajcov sme oceňovali v piatich kaCeníme si vás tegóriách: za posun, vytrvalosť, najlepší predaj, „Nevieme vás všetkých vyvážiť zlatom. Cenou za spoluprácu a pomoc a za energiu pre život. chceme ukázať, že si všímame, ako prekoná- „Mal som veľké problémy, ale zvládol som ich,“ vate sami seba. Tým, ako zvládate drsné hovorí Levie srdce – Dušan. V rýchlom slede

stratil blízkych ľudí aj psa. Napriek zlému zdraviu neuteká pred problémami. Stará sa o seba aj o iných. Spláca svoje dlhy. „Prestal som fajčiť a mám veľkú radosť z nového psa,“ hovorí. Petra sme ocenili za spoluprácu. Zo svojej pozície vidí to, čo je nám skryté. Ponúka zlepšováky a nebojí sa ani zviditeľniť svoj názor v časopise. S vyznamenaním na dlani vychádza na dvorček pred klub a už sa k nemu zbiehajú gratulanti. Čoskoro sa však Peter zberá domov – jeho pes, nečakane obdarený šteniatkami, potrebuje nakŕmiť. Vlado, tiež nominovaný za spoluprácu, sa cíti trochu nesvoj. „Sú tu lepší ako ja,“ tvrdí. „Keď sme začínali, optimisticky a naivne sme očakávali, že naši predajcovia skočia z ulice rovno do práce,“ spomína Sandra. „Keď sme spoznali, s akou hordou problémov každodenne zápasia, pochopili sme, že skoky sa nekonajú a musíme začať spolu nimi kráčať. Vážime si každý malý krok, ktorý pre zlepšenie svojho života vybojujú.“ Nota bene je most do spoločnosti – pre každého predajcu to však znamená niečo iné. „Pre Michala je posunom nájsť si prácu na trvalý úväzok. Pre Juraja je obrovský krok, že zo skleslého smutného človeka, ktorý k nám prišiel, sa stal usmievavý komunikatívny predajca. Už nie je sám, a zdá sa nám, že si viac váži sám seba a cíti sa vo svete lepšie. Už sa mi to vôbec nezdá málo,“ smeje sa Sandra.

Ďakujeme za podporu Slovenským elektrárňam, a.s., členovi skupiny Enel.

11


Téma

text: sandra tordová | koláž: klaus lempelman

Vysvedčenie za pomoc ľuďom v kríze

Priatelia, máme to za 3 mínus Žijeme v krajine, kde sú ekonomické ukazovatele dôležitejšie ako ľudia. Ale my sa nedáme. Kam sme sa posunuli v riešení bezdomovectva za posledných 10 rokov? Oslovili sme 6 expertov v sociálnej oblasti, aby sa pokúsili oznámkovať Slovensko. S akou známkou začíname nový školský rok?

Keď vás raz osud chytí za golier a vyhodí na mráz, aké sú vaše šance dostať sa k teplej posteli?

Chýbajúca koncepcia, nedostatočné kapacity a neistota vo financovaní služieb. To sú negatíva, ktoré pomoc bezdomovcom komplikujú. Odborníci sa zhodujú, že služby pre bezdomovcov sa síce pohli dopredu, ale rezervy sú obrovské. Za posun v oblasti riešenia bezdomovectva sme to podľa nich nevytiahli viac než na 3 mínus. Chýbajú terénne a nízkoprahové programy, nájomné sociálne byty a systematická prevencia (napr. vo forme práce s neplatičmi). „Prakticky neexistujú žiadne poradenské služby tohto druhu. Legislatíva sa vyvíjala smerom k vyššej ochrane práv poskytovateľov služieb spojených s bývaním a k uľahčeniu vysťahovania neplatičov (napr. zrušenie povinnosti poskytovať náhradné bývanie),“ upozorňuje sociologička Zuzana Kusá. „Program vlády Ivety Radičovej síce spomína definovanie sociálneho bývania a jeho

12

viacerých úrovní, no táto oblasť verejnej politiky je predmetom drastických škrtov,“ uvádza Kusá. Na rok 2012 sa s podporou výstavby nájomných bytov vôbec nepočíta. „Ak vychádzam z doslovného významu slovného hodnotenia (5 = nedostatočný), tak by som súčasný stav najradšej hodnotila známkou 5.“

Rečou čísel Zariskujme stratu pozornosti humanisticky orientovaných čitateľov a nechajme prehovoriť čísla. Pre zjednodušenie si vyberme jeden ukazovateľ – počet lôžok v zariadeniach pre bezdomovcov. Pre jednoduchosť sa zameriame na dve: nocľahárne (iba nočný pobyt) a útulky (24 hod. pobyt). Keby vás osud zrazu vyhodil na mráz, akú máte šancu dostať sa k teplej posteli? Ako veľmi sa líši situácia pred 10 rokmi a dnes? Chuť hodnotiť počty lôžok mi skoro odobrali

nie celkom prehľadné legislatívne zmeny, ktoré sa za ten čas udiali. Helena Woleková z Nadácie Socia má v tom jasno. „V roku 2001 bolo na Slovensku zaregistrovaných 20 útulkov. Pod útulky však boli zaradené aj nocľahárne a denné nízkoprahové centrá,“ vysvetľuje. V súčasnosti je podľa nej v registri evidovaných 114 poskytovateľov nocľahární a útulkov. Ich kapacita sa počas desiatich rokov viac než zdvojnásobila – z 860 na súčasných vyše 2500 miest. (Denných nízkoprahových centier je registrovaných na Slovensku 12.) Ešte inak si na počty lôžok na Slovensku posvietil Inštitút pre výskum práce a rodiny. Vo svojej správe Monitoring národných indikátorov v oblasti chudoby a soc. vylúčenia uvádza, že v roku 2005 na 10 000 obyvateľov pripadalo priemerne 2,5 miesta v útulkoch. V roku 2008 ich počet mierne narástol – na 3,4 miest. Pozitívny vývoj, ale žiadna závratná rýchlosť.

Na šampus to síce nie je, ale napriek tomu sa zdá, že by sme mohli byť trochu spokojní. Dajme teda slovo ľudským bytostiam...

O vredoch a ľuďoch

druhov určených pre bezdomovcov prevádzkujú neverejní poskytovatelia,“ súhlasí Lýdia Brichtová, riaditeľka odboru sociálnych služieb Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR. Kvôli nedostatku sociálnych služieb a opatrení pre ľudí bez domova by ohodnotila situáciu v riešení bezdomovectva známkou 4. Hoci sa zadefinovali určité nové typy sociálnych služieb (napr. nízkoprahové denné centrum a integračné centrum), v praxi je záujem zo strany obcí, miest a vyšších územných celkov o ich zriadenie minimálny. Problém je v tom, že ak aj majú fyzické či právnické osoby záujem tieto služby poskytovať, samospráva, ktorá je zodpovedná za tieto služby, nemá dostatok finančných zdrojov na podporu takejto pomoci. „V tejto oblasti nás čaká ešte veľa práce, napr. aj zabezpečiť komplexnú pomoc previazanosťou opatrení rôznych rezortov (zdravotníctvo, sociálne veci, bývanie), ale aj vytvoriť garancie pre financovanie týchto služieb,“ konštatuje.

Mária Filipová, námestníčka pre služby mesta Banská Bystrica, je napriek zvýšeniu počtu lôžok presvedčená, že samosprávy sa k problému bezdomovectva nestavajú v súlade so zodpovednosťou, ktorá im vyplýva zo zákona. Častokrát sa podľa nej služby pre bezdomovcov „degradujú" len na uspokojovanie ich základných životných potrieb. „Podiel na rozšírení siete zariadení pre bezdomovcov má neziskový sektor,“ konštatuje. Rozvoju pomoci bezdomovcom neprispievajú ani chronicky nízke mzdy a personálna poddimenzovanosť. „Práca s touto cieľovou skupinou vyžaduje vysoko kvalifikovanú sociálnu prácu, ktorú nevieme zaplatiť,“ hovorí Filipová. „V poslednom čase mnohé služby zanikajú, iné prežívajú len s vypätím síl. Namiesto sústredenia sa na pomoc bezdomovcom sa musia sústrediť sami na seba, aby prežili,“ hovorí Pavol Vilček, diecézny „Dezodpovedalizácia“ riaditeľ Spišskej katolíckej charity. Problémom Zo širšieho pohľadu riešenia chudoby sa nie je len zákon o sociálnych službách, ale aj podľa Zuzany Kusej ukázalo, že vychvaľovaná iné zákony, ktoré sociálnu pomoc brzdia či decentralizácia neviedla k lepším službám pre predražujú. „Na jednej strane sme nespokojní, ľudí v núdzi. Naopak, skôr sa stala zásterkou keď človek leží pod mostom, ale akonáhle mu zodpovednosti za redukciu sociálnej ochrany. začnete pomáhať, tak narazíte na množstvo „Dôraz na motiváciu k zamestnanosti ako lieku predpisov. Bezdomovectvo je vred na tele na chudobu neboli spojené s dostatočnou a spoločnosti a ukazuje nám, čo v spoločnosti premyslenou podporou pracovných príležitostí. zlyháva.“ Za veľmi dobre spracovaný považuje Aj keď nový zákon o sociálnej kuratele vyzdviVilček systém financovania služieb pre osoby hoval pomoc rodine a starostlivosť o dieťa so zdravotným postihnutím a seniorov. Pre ľudí v jeho prirodzenom prostredí (chudoba prestav krízových situáciách však podobná systema- la byť dôvodom pre odňatie detí do ústavnej tická koncepcia pomoci chýba. starostlivosti), počet sociálnych kurátorov klesal a pomoc rodinám v kríze je poskytovaná vo Krikľúni z tretieho sektora veľmi obmedzenom rozsahu. Finančná pomoc Po systéme v riešení bezdomovectva tretí sek- ľuďom v núdzi bola viackrát drasticky znížená a tor najviac kričí, ale aj pre neho najviac robí. Do- zámery súčasného ministerstva práce v oblasti kazujú to aj snahy našej organizácie a ďalších reformy dávok v hmotnej núdzi či rodičovského partnerských mimovládiek. Naše iniciatívy a príspevku sú jednoducho povedané obludné,“ návrhy koncepcie a systematického riešenia konštatuje sociologička Kusá. začali už v roku 2005. Pozíciu tretieho sektora Niečo milé na záver... Bezdomovectvo je tak potvrdzujú aj štatistiky samosprávnych krajov. komplexný a zložitý problém, že ho môžeme Napríklad v Banskobystrickom kraji vyriešiť len v partnerstve – neziskovky, samoz celkového počtu 296 lôžok v útulkoch zria- správne kraje, obce a ministerstvá (a zákodili až 215 neziskové organizácie. Juraj Barát nodarci). Preto ma ako človeka z tretieho z organizácie Depaul Slovensko by mimovlád- sektora potešila informácia, že Banskobyskam dal za posun v riešení bezdomovectva trický samosprávny kraj (dobrovoľne!) prijal 2-ku („stále máme čo zlepšovať“), médiám dokument priorít voči ľuďom bez prístrešia by dal 2 mínus (mohli by isť viac na koreň do roku 2017(!). Okrem iného sa zaväzuje veci a do hĺbky), štátnej správe a samospráve motivovať obce, aby zriaďovali nocľahárne 3-ku (mnohí úradníci konajú často alibisticky (hoci len počas zimných mesiacov) a dáva „podľa zákona" a len toľko, koľko sú prinútení) si záväzok, že bude podporovať zriaďovanie a politikom 4-ku (pre populizmus, v ktorom útulkov v okresných mestách (a ponúkať chudobní nemajú miesto a už vôbec nie pri priestor neverejným poskytovateľom). schvaľovaní rozpočtov. „Česť výnimkám.“). Barát je presvedčený, že mimovládky preberajú Zdroje: Monitoring indikátorov chudoby a na seba zodpovednosť za sociálne problémy, sociálneho vylúčenia, rok 2010 – Inštitút pre ktoré by mala zo zákona riešiť samospráva. výskum práce a rodiny a materiály, ktoré nám Čo na to úrady? Väčšinu zariadení všetkých láskavo poskytli samosprávne kraje

Robíme, čo môžeme Vždy, keď dám žobrákovi peniaze, dávam mu šancu kúpiť si jesť, piť, doložiť na slušné oblečenie, niekde začať, alebo ...niekde skončiť s fľašou. Niektorí sa sťažujú: „Ten u nás žobre celé dni, má dve ruky, dve nohy, robiť nejde.“ Domnievam sa však, že v živote to nie je vždy len o tom, koľko máme rúk a nôh, mozgov, rozumu a vôbec. Rodíme sa na tento svet ako bytosti s istou skúsenosťou, ktorú máme okúsiť a nejako zdolať. Tak, ako nám to je len možné. My, čo máme dve ruky, dve nohy, mozog, zázemie a to šťastie, že môžeme pracovať, máme kde bývať, že nás osud nesekol tak kruto, že sme niekde nadobro stratili niť našej existencie, skrátka koštujeme odlišnú skúsenosť a nemáme čo hodnotiť priebeh výučby iného žiaka v škole života. Niekto to skrátka zvláda inak. Ja som mala na matematiku tiež doučovanie a ledva som to zvládla na trojku s odretými ušami a kalkulačkou. Niekto zas svoj údel zvláda len tak, že sa každý deň opije do zvláštneho a jediného spokojna, ktoré pozná. Rozmaže si deň do Jakubiskovskej poetiky a dúfa, že si podľa možnosti čo najneskôr uvedomí, aký skutočný film mu beží. Niekto to skrátka zvláda najlepšie ako vie – iba takto. Keď teda dám peniaze bezdomovcovi, viem, že tie peniaze využije napokon len najlepšie ako vie. Koľko je nás duševných bezdomovcov, ktorí žijú tak strašne ďaleko od svojich duševných domčekov. Máme síce fyzickú adresu, platíme účty aj dane, ale aj tak mnohí nie sme doma. Myslíte, že by prišiel taký Dalajláma a povedal by: „Na teba sa neusmejem, teba nebudem mať rád, lebo si závistlivý, pretože sa rozčuľuješ a ešte aj podvádzaš svojho muža?“ Nie, lebo vie, že každý robí, čo len môže, v každej sekunde svojho bytia. Preto aj nabudúce dám nie len druhú šancu, ale aj tretiu, potom ju zas možno nedám, a potom zas hej. V slove žobrák nahradím „ž“ za „d“ a nechám moje „investované“ peniaze na scenáristu iného filmu s iným hlavným hrdinom, ktorému som ich dala. Dávať šance, pokiaľ to neškodí nám samotným samozrejme, je naša možnosť. Či druhé, alebo aj ďalšie, sú to vzácne dary. Adela Banášová

13


Fenomén

text a ilustrácie: daniel pastirčák

Druhá šanca pre manželstvo

Dve oči, jedna tvár Už niekoľko desaťročí sa v západnej časti globalizovaného sveta hovorí o kríze rodiny. Intelektuáli, ktorí radi veria mýtu všeobecného pokroku, netrpezlivo čakajú, kedy sa už zjaví pohrebný sprievod, ktorý by navždy pochoval túto nechutnú zostarnutú matrónu.

zistení, že každý človek má iba jedného otca a jednu matku. Stavebný materiál mojej bytosti tvorí niekoľko buniek z tela môjho otca a niekoľko z tela mojej matky. V mojej osobe sa moja matka a môj otec stali jedným telom. Toto je fakt manželstva, všetko ostatné je etická zodpovednosť za tento fakt. V kríze teda nie je fakt manželstva, v kríze je sociálny konštrukt manželstva. Za časť krízy je zodpovedná zmena vonkajších podmienok. Tradičné manželstvo v istom zmysle držala pokope ekonomická a spoločenská závislosť ženy na mužovi. Zrovnoprávnenie ženy vytvorilo predpoklady pre novú kvalitu spolužitia, v ktorej môžu muž a žena preberať zodpovednosť za fakt manželstva v rovnocennom partnerskom spolužití. Manželstvá, ktoré v minulosti držali spolu iba vďaka vonkajším silám, sa dnes rozpadajú. V budúcnosti prežijú iba tie, ktoré sú postavené na vnútorných hodnotách, nie na vonkajších tlakoch.

Všetko musí byť sexi K rozkladu partnerských vzťahov (v manželstve či mimo neho) však výrazne prispieva aj iný domí alebo nie, naša viera určuje naše bytie. fenomén. Fenomén konzumnej sexuality. „Keď Človek sa postupne stáva tým, v čo verí, že je. sa budú písať dejiny tejto zeme, napíšu: smilnili Materialisticky zmýšľajúci človek považuje sám sme a čítali sme noviny.“ Toto je veta Alberta seba za sústavu biochemických reakcií. Svojej Camusa z prvej polovice minulého storočia. láske by nemal hovoriť „milujem ťa,“ mal by Netušil, akú závažnosť tento jeho (možno tro- povedať „práve sa vo mne odohráva mimoriadchu nadsadený) výrok nadobudne v priebehu ne príjemný proces biochemických reakcií“. Vo nasledujúceho storočia. vesmíre materialistu je bohom hmota. Slepé Francúzsky sociológ Gilles Lipovetsky pomenoval energie tu vládnu nad vedomím človeka. Milenci obdobie, v ktorom žijeme „érou prázdnoty“. Podľa si v takom vesmíre nemôžu sľúbiť vernosť. Veď jeho úsudku jediná sila, poháňajúca spoločenskú kto môže vedieť, čo s ním biochemické reakcie výmenu v postmodernej Európe, je sila zvád- urobia zajtra. zania. Chuť nášho života je výrazne zafarbená Manželská láska je možná iba vo vesmíre, kde všadeprítomným erotizmom. Všetko musí byť Duch vládne nad hmotou. Kým materialistický sexi. Etika založená na princípe obetavosti podľa človek si sám seba predstavuje ako náhodnú Lipovetského v západnom svete definitívne od- hru hmoty, duchovný človek v sebe objavuje umrela. Dnes už nikto v mene spoločného dobra obraz Boha. nie je ochotný obetovať svoje osobné záujmy. Kultúra zvádzania tvorí civilizáciu samotárov – sú to konzumní individualisti (či „knoflíkáři“, ako ich pomenovala česká kinematografia). Tam, kde odumrela etika obetavosti, partnerská láska nevyhnutne degeneruje na úroveň zábavnej erotiky.

„Naša sexualita zásadne ovplyvňuje vnútornú integritu.“

Ak je jednota muža a ženy obrazom Boha, tak si Boh zvolil dosť odvážny materiál.

Pohreb sa už niekoľkokrát konal, no neústupná matróna stále žije. V minulom storočí pohreb zorganizovalo niekoľko entuziastických skupín. Pochovával ju Lenin s Nadeždou Krupskou, pochovávali ju nahúlené deti kvetov. Nepodarilo sa. Ako to teda je? Je rodina v kríze, rozpadá sa

14

tradičné monogamné manželstvo? Čísla štatistík hovoria – áno. Takmer polovica zosobášených sa rozvádza. Podstatná časť manželstiev zo zvyšnej polovice tvorí iba formálne, škrupinové manželstvá. Z tých, čo nám zostali, mnohí iba trpne nesú bremeno nudy a vzájomného

odcudzenia. Úspešné manželstvo teda predstavuje skôr výnimku ako pravidlo. Urobme si najprv jasno v pojmoch: čo a prečo je v kríze? Existuje zásadný rozdiel medzi inštitúciou manželstva a medzi faktom manželstva. Fakt manželstva je prostý. Spočíva v jednoduchom

Aký je to obraz? „Boh je Láska,“ odvážil sa na Odvážny materiál Manželstvo v ére prázdnoty bude musieť svoju sklonku prvého storočia nášho letopočtu napísať silu čerpať z vnútorných zdrojov. Hans Kung apoštol Ján. Obraz tejto lásky kresťanská teolónapísal, že kresťanstvo v 21. storočí bude buď gia vložila do doktríny o Svätej Trojici. Láska je mystické, alebo nebude vôbec. Odvážil by som jednota Milujúceho Milovaného a ich Milovania. sa jeho výrok parafrázovať: manželstvo v 21. Boh je večné Ja a Ty spojené Duchom Lásky. Z tej storočí bude buď mystické, alebo nebude vô- lásky povstal svet. Z tej lásky sa zrodilo ľudské ja bec. Inými slovami, v budúcnosti obstoja iba som i ľudské ty si. manželstvá, ktoré budú silu k láske čerpať Trojjediný Boh tvorí dvojjediného človeka. Človek je dvoma očami v jedinej tvári – jedno oko muž, z duchovných zdrojov. Často za mnou prichádzajú dvojice, ktoré boli druhé oko žena. Iba celý človek vidí celý priestor vychované v sekulárnom duchu. Uvedomili si, že sveta. Večný Duch lásky nás stvoril na svoj obsvoju krehkú ľudskú lásku potrebujú oprieť o čosi raz ako lásku. A ľudské „Ja“ nenájde svoj zmysel, väčšie, než sú sami. Začínajú hľadať Boha. Tušia, kým neobjaví „Ty“, ktorému sa odovzdá. A práve že podstata manželského spolužitia je sakrálna. v tom hľadaní sa, v tom strácaní seba – a v tom V akom zmysle je sakrálna? Či sme si toho ve- nachádzaní seba v druhom sa zrkadlí boží obraz.

Spirituálny rozmer sexuality Ak je jednota muža a ženy obrazom Boha, tak Boh na svoje sebavyjadrenie zvolil dosť odvážny materiál – výbušný materiál ľudskej sexuality. Hebreji na vyjadrenie sexuálneho aktu používali slovo „jádau“ – poznať. Adam poznal svoju ženu. Podľa apoštola Pavla zasa ten, kto sa vyspal s prostitútkou, stal sa s ňou jedným telom. Naznačuje sa tým, že ľudská sexualita a to, ako ju používame, zásadným spôsobom ovplyvňuje našu vnútornú integritu. Sexualita sa dnes v populárnych médiách často predstavuje ako prostý biologický úkon. Čin, ktorý je možné izolovať od toho, čo bolo a čo bude, akt, ktorý sa dá zredukovať na úroveň telesnej potreby. V skutočnosti sexualitu možno v úplnosti realizovať iba ako cestu, celoživotnú cestu oddanosti láske. O istom spisovateľovi kdesi napísali, že bol znalcom žien. Nuž možno by mohol byť znalcom koní alebo znalcom cigár, nie však znalcom žien. Muž naozaj môže poznať iba jednu ženu. Poznať ženu totiž znamená poznať ju v každom období: milovať ju ako mladé dievča, milovať ju ako matku, ako zrelú ženu realizujúcu svoje poslanie, ako starnúcu ženu, ktorá musí darovať svojím deťom slobodu, ako starenku zostupujúcu dolu do údolia ticha k bránam večnosti. Kríza inštitúcie manželstva môže znamenať úpadok, otvára však i cestu k rastu. Tradičná rodina utváraná vonkajšími silami patriarchálnej spoločnosti bude ustupovať civilizácii, ktorej panujú „knoflíkáři“. Sekulárna forma manželstva možno zanikne. Manželstvo sa bude stávať čoraz viac sakrálnou záležitosťou. Uprostred kultúry osamelých konzumentov erotického vzrušenia tu budú ako ostrovčeky pozitívnej deviácie vyrastať rodinné spoločenstvá, ktoré svoju silu kráčať proti prúdu načerpajú z Lásky, ktorá nie je z tohto sveta.

15


Fenomén

text: sandra tordová | foto: jana čavojská

Klamstvo bolí najviac

Otvorené vzťahy

Volím zodpovednú polygamiu Ľubomír už dva roky žije so svojou priateľkou v tzv. otvorenom vzťahu. Chce žiť láskavý a tolerantný život. Stotožňuje sa s citátom od André Gidea: „Radšej budem nenávidený za to, čo som, ako milovaný za to, čo nie som.“ Rozhodne máš odvahu ísť s kožou na trh. V médiách sa prezentuješ s dosť odvážnou teóriou „otvorených vzťahov“ (OV). Čo je ich podstata? Interpretácii otvorených vzťahov je viac, neexistuje jedna šablóna. Pre mňa osobne je to sloboda, úcta, rešpekt, tolerancia voči samému sebe a partnerkám. Schopnosť prijať seba i ostatných takých, akí sú. Sloboda v teórii otvorených vzťahov znamená aj slobodu vo výbere ďalších sexuálnych partnerov. Domnievaš sa, že monogamii odzvonilo? Osobne nemám nič proti monogamii, nech si každý žije tak, ako chce a nemyslím si, že by monogamné partnerstvá boli na ústupe. Podľa mňa je jedno, či žijeme v polygamii, monogamii alebo celibáte, dôležité je, aký život žijeme a aké ovocie prinášame svojmu okoliu. Sexualita je tajomná záležitosť a hlboko nás ovplyvňuje. Nemáš pocit, že ju tým rozdrobením medzi mnohých partnerov redukuješ len na telesné potešenie – niečo ako odpoludňajšiu partičku tenisu? Nie, nemám ten pocit. Intimitu prežívam veľmi bytostne, hlboko a osobne. Povrchný sex som už dosť dlho nezažil – i keď stať sa môže samozrejme i to. Nie je to všetko len o tom, že ako ľudské bytosti prirodzene túžime mať všetko (aj pocit bezpečia trvalého vzťahu aj neviazanú slobodu) a potom si to len dodatočne zracionalizujeme ako teóriu? Zo začiatku to tak možno u mňa bolo, cesta k neviazanému potešeniu. Bol som frustrovaný zo života, sexu, manželstva, svojej neschopnosti a nízkeho sebavedomia. Otvorenie sa sexualite, a priznanie sebe aj okoliu ako veci cítim, ma postupne posunulo niekde, kde sa cítim oveľa spokojnejšie ako predtým, keď som žil život „ako sa má”. Je len na nás, ako budeme svoju sexualitu prejavovať. Polygamia, monogamia či celibát sú nám plne dostupné. Závisí od uvedomenia jedinca a jeho voľby. Ja si momentálne vyberám zodpovednú polygamiu. Myslím si, že na konci mojej Cesty to bude celibát, ale ako hovorí môj kolega z Čiech, „myslet znamená prd vědet” a teda môže to byť úplne inak. Každopádne to

16

Môže byť podľa vás v „otvorenom vzťahu“ skutočná intimita? Áno, môže. Úprimnosť a dôvera spočíva v tom, že si dvaja povedia alebo môžu povedať všetko, aj o vzťahoch s inými partnermi či partnerkami. Ak ide o sexuálnu slobodu, tak aj o sexuálnych vzťahoch. Napokon, často počúvam od „podvedených“ partneriek, že ich najviac na nevere bolí, že ich partner oklamal, teda nepovedal pravdu. Čo dáva človeku monogamný vzťah? Prečo pretrval až doteraz? Toto je pre mňa otázka, na ktorú je ťažké dať jednoduchú a jednoznačnú odpoveď. A možno aj pre iných ľudí – inak by asi nevzniklo toľko poézie a literatúry o láske. Asi to trochu zjednoduším na evolučné hľadisko a odpoviem, že je to zrejme najlepší spôsob, ako vychovávať deti. Teda, že stabilná rodina s jedným mužom a jednou ženou, ktorí ostanú spolu, kým dieťa dospeje a dokáže sa osamostatniť, je pre dieťa najlepší spôsob, ako sa stať zdravým a životaschopným človekom. Toto platí stále a preto pretrváva aj v súčasnosti. A v zásade preto ľudia budujú po rozchode ďalší monogamný vzťah.

Ešte aj dnes mnoho ľudí verí, že muži sú od prírody promiskuitní a ženy majú skôr tendencie k monogamii. Ako je to podľa Vás? Skutočnosť, že počet nevier na strane muža a počet nevier na strane ženy sa zdá byť rovnaký (ako to vyplýva napríklad z návrhov na rozvod) ukazuje na to, že nie je pravda, že by sa v tomto ohľade muži a ženy vo všeobecnosti podstatne líšili. Samozrejme, jednotliví muži alebo ženy sa môžu v promiskuite líšiť aj výrazne. Dá sa prežívať kvalitný vzťah s viacerými ľuďmi? Nie je už len udržanie a rozvoj jedného kvalitného vzťahu na hranici ľudských možností? Nuž, azda dá. Sú kultúry, kde polygamia prevažuje a vyzerá to tak, že tí ľudia sú šťastní. Alebo aspoň nie menej šťastní ako ľudia v monogamnej kultúre. Iný vzťah nemusí byť únikom pred krízou, aspoň tak rozumiem hlásateľom polyamorie. Je však pravda, že veľa ďalších vzťahov vzniká v našej spoločnosti práve preto, že človeku v jednom vzťahu niečo chýba a hľadá si to vo vzťahu s niekým iným. Okrem toho si

Otvorený vzťah? OK, ale bez detí môže byť i racionalizácia - aby som bol šťastný, potrebujem mať aj konzistentnú filozofiu vzťahov – čo mi model OV poskytuje. Trochu sa mi zdá, akoby si naznačoval, že ľudia, ktorí si doprajú slobodu mať aj iných sexuálnych partnerov, sa posunuli na „vyššiu“ úroveň, ako my – obyčajní monogamisti, ktorí sme vláčení vlastnou žiarlivosťou. Snažím sa nesúdiť ostatných a vnímať nás takých, akí sme. Som presvedčený, že v najhlbšej podstate sme všetci rovnakí: túžime po šťastí, slobode, láske, radosti, dostatku, naplnení svojich životov. Objektívne však možno povedať, že prežívaním otvorených vzťahov som sa intenzívne dotkol a prežil mnohé sféry, o ktorých sa v bežných partnerstvách jednoducho nehovorí, nehovoriac o ich realizácii. Zmenil sa môj pohľad nielen na vzťahy ako také, ale otvorenejšie a tolerantnejšie som začal vnímať aj iné sféry života. Je na každom, či sa so žiarlivosťou vysporiada alebo nie. Nevidím to ako nejaký „level” vyspelosti človeka. Oslobodenie sa od žiarlivosti a majetníckosti vnímam ako veľmi prospešný krok pre každý vzťah. Pri vedomej práci so samým sebou – čo oslobodenie zväčša býva, nič nie je automatické. Pre mňa sú OV skôr prax ako teória.

Ty nikdy nežiarliš? Občas žiarlim. Dokážem však žiarlivosť spracovať tak, aby som tým ja (či moje okolie) netrpel. Svoje negatívne pocity môžeme vyjadriť rôznymi spôsobmi, pokiaľ som toho schopný, vyberám si ten pozitívny. Občas sa správam aj deštruktívne a nemusí súvisieť so žiarlivosťou, ale stáva sa to oveľa menej ako v minulosti. O tvojom vzťahu hovoríš, že máte slobodu a kvalitný partnerský vzťah zároveň. Čo myslíš, aký by mohol byť, keby sa nedrobil medzi ďalších ľudí...? Taký, ako si ho urobíme. „Počet" nie je dôležitý a nijak nereflektuje kvalitu či hĺbku vzťahu a rozhodne to nevnímam ako „drobenie" – práve naopak, rozšírenie. Momentálne nevidím dostatočný dôvod pre monogamný život. Nevylučujem že sa môže objaviť, pokiaľ budú relevantné dôvody, je možné že konvertujem. :) Som presvedčený, že je možné žiť aj kvalitný monogamný vzťah, avšak veľa vzorov šťastných partnerstiev nevidím, hoci by som rád. Česť svetlým výnimkám! Čím viac šťastných partnerstiev a ľudí, tým lepšie pre nás všetkých!

Sú otvorené vzťahy fenoménom dneška? S fenoménom „otvorené vzťahy“ sa občas stretávam pri poradenstve či terapii. Určite to nie je fenomén dneška. V nedávnej minulosti mal skrytejšie formy, ale to neznamená, že neexistoval. Ideológia otvorených vzťahov je často zneužívaná ako racionalizácia promiskuitného správania jedného z partnerov. Keď si dvaja ľudia stanovia úprimnosť a dôveru ako hlavnú métu, ale dávajú si absolútnu slobodu v otázkach sexuálneho života, môže byť podľa vás v takom vzťahu skutočná intimita? Neviem, či úprimnosť a dôvera sú tými najcentrálnejšími podmienkami kvality partnerského vzťahu, i keď nespochybňujem ich dôležitosť. V koncepte absolútnej slobody v sexualite by si každý mohol robiť, čo chcel, bez ohľadu na partnera či okolie. Keby sme išli do extrémov, absolútna sexuálna sloboda je aj sexuálny styk s vlastnými deťmi, ktoré sú v tomto vzťahu neslobodné. Paradoxné sa mi zdá i spojenie blízkeho intímneho vzťahu a absolútnej slobody. Vo vzťahu dostávam i dávam, presadzujem sa i prispôsobujem. Vzťah je zdieľanie. Navyše mám pocit, že etiologicky je striedanie partnerov, či potreba mať viacej sexuálnych partnerov v jednom čase, určitým druhom

ivan valkovič, manželský poradca

myslím, že monogamiu udržuje aj bolesť z vylúčenia, ktorú zrejme cítia „podvedení“ partneri a iné nepríjemné pocity obvykle prežívané pri „nevere“. Teda presnejšie povedané, snaha sa im vyhnúť.

ján gabura, manželský poradca

neslobody. Často je sprevádzané nutkavou nenasýtiteľnou potrebou sexuálneho sebapotvrdzovania. Z tejto potreby možno kauzálne odvodiť motiváciu promiskuitného správania. Ak nás centrálne nebudú zaujímať motívy, môžeme pripustiť, že ak to vyhovuje obom partnerom, je možné vzťah v oblasti sexuality otvoriť. Bolo by však užitočné v takejto konštelácii nemať deti. Pre deti by takýto vzťah rodičov mohol znamenať traumu a neslobodu. Propagátori „otvorených vzťahov“ tvrdia, že monogamná láska umožňuje človeku byť stredom niekoho vesmíru a budovať si celý svoj svet okolo neho. Inak dopovedané: skutočná láska dáva voľnosť – a teda aj sexuálnu... Mohli by sme celý problém postaviť aj inak. Otázka je, či to, čo nazývame vzťahy, sú naozaj vzťahy a nie iba konzumovaná sexualita. Ďalšou otázkou do diskusie je, či naozaj zaľúbený človek chce práve takúto formu voľnosti pre seba i partnera. Či práve zaľúbenie nie je postavené na tom mať partnera pre seba. Prežívať s ním čo najviac času, idealizovať si ho a brániť svoj vzťah proti ohrozeniu zvonka? „Otvorené vzťahy“ by som určite nezaradil do kategórie zaľúbenie. Predstavujú celkom odlišný fenomén.

Prečo je pre mnohých ľudí ťažké vstúpiť do manželstva – a vziať na seba bremeno doživotného vzťahu? Manželstvo a partnerstvo sú dve formy spolužitia, ktoré sa nevylučujú. Aktuálna tendencia je začínať vzťah spolužitím, ale v určitej fáze stabilného vzťahu sa partneri rozhodujú pre manželstvo (najčastejším motívom bývajú deti chystajúce sa do škôlky či školy). Výskumy na Slovensku ukazujú, že vyše 80 % Slovákov nepovažuje manželstvo za zastaralú inštitúciu a vyše 90 % si myslí, že šťastné detstvo je podmienené funkčnou rodinou s oboma rodičmi.

17


Reportáž

text: sandra tordová | foto: peter pohanka

Klasické 3D umenie naživo

Sochárov splnený sen

Hodujúci majstri Sú sochári pracujúci s kameňom ohrozený druh? Chodia na sochárske sympóziá len sympaťáci? Vedeli ste, že v kameňolome vo Vyšných Ružbachoch nájdete poklad?

Hodovanie môže niekedy vyzerať aj takto.

Kúdoly prachu sa valia spoza kúpeľného domu s názvom Biely dom (áno, majú tam aj oválnu pracovňu, je v nej kaviareň). Ozýva sa vŕtanie, hukot a nejedného z kúpeľných hostí asi napadne, že to zrovna nevyhral, keď práve počas jeho pobytu prebieha rekonštrukcia. Všetko je inak. Zaprášení „roboši“ vo futuristických ochranných rúškach sú sochári a nachádzame sa na medzinárodnom sochárskom sympóziu vo Vyšných Ružbachoch. Už takmer 50 rokov sa tu stretávajú sochári z celého sveta.

Tvrdohlaví „Nebojíš sa, že prebúraš?“ pristaví sa Jirka pri Karin, ktorá seká do oboch strán travertínového kameňa siluety postáv. Napriek obavám viacerých kolegov to Karin riskne a snaží sa o kom-

18

promis medzi svojou predstavou a vôľou kameňa. O pár dní je jasné, že to vyšlo a Karin si znovu potvrdí, že „niekedy si proste treba postaviť hlavu“. Takí sú pre mňa títo tvrdohlaví ľudia, ktorí sa rozhodli držať sochárstva, hoci mu väčšina ľudí nerozumie a má ho na háku. Sochárske múzy musia pridať na hlase, aby prekričali hukot karboflexky a s nimi aj zvedavci ako ja. Keď sa prihováram ďalšiemu účastníkovi sympózia Robovi, pobaví ho, že v jeho rozpracovanej soche vidím jemne gynekologický motív. Smeje sa, že nemal nič také v úmysle, hoci priznal, že téme erotiky sa výdatne venoval počas školy. Jeho diplomovú práca s názvom „Make love, not football“ tvorili bronzové figúrky predvádzajúce všetky polohy Kámasútry na futbalovom ihrisku. Vyučujúci mu prácu pohrdlivo skomentoval.

Ja by som to na jeho mieste nerobila. Robo je sympaťák, vyznavač paleodiéty (prevažne mäsová strava) a pestuje bojové umenie krav maga – naštvať by som ho nechcela. Štefan si na sympózium odskočil zo sveta biznisu nadýchať sa slobody „a výparov pri samotnej destilácii a krotení mĺkvych kamenných kvádrov“. Neviem ako on, ale ja radšej nedýcham. Vápencový prášok je všade. Sochári sú bieli od hlavy po päty. Z prachu mám v ústach pachuť, známu zo zubárskeho kresla. Funguje aj ako parádne tužidlo. Pietro, môj najobľúbenejší účastník sympózia, s účesom Einsteina, dokončuje sochu ležiacu na katafalku. Socha je ešte z minuloročného zimného sympózia. Vtedy sekali do kameňov v mínus 17 stupňových mrazoch a z tejto akcie si domov odniesol pár omrzlín.

Múr, ktorý spája výtvarné dotváranie prostredia.“ Tanya sa Sympózium s názvom Múr národov vy- domnieva, že dnešné umenie zažíva infláciu. mysleli spolu s Mirom Kollárom. „Múry za „Poznáte desať pohrôm, ktoré zvolal Mojžiš starých čias boli zložené z kameňov mno- na egyptského faraóna?“ Prikyvujem. „U nás hých murárov, múr bol spoločným dielom,“ máme ešte dve navyše. Jednou sú ľudia, ktorí vysvetľuje Tanya. „My všetci spoluvytvárame sa raz ráno prebudia, a rozhodnú sa, že sú nosnú stenu tohto komplikovaného sveta.“ umelci. Necítia potrebu učiť sa remeslu, Ideu vzájomnej prepletenosti podporil aj mix študovať dejiny umenia. Tou druhou sú ľudia, národností. Napríklad z Izraela prišli okrem ktorí sa zobudia s tým, že sú kurátormi,“ židov aj kresťanskí arabi a menšina druzov. smeje sa. O budúcnosť kameňosochárov Miro Kollár si pričuchol k atmosfére starších sa neobáva. „Socha je umenie a remeslo ružbašských sympózií a prevzal štafetu po v jednom, a dobrý remeselník sa vo svete kolegovi Štefanovi Kovaľovi. Spomína na nestratí,“ vraví. Reštaurujú, vyrábajú fontány staré časy, keď sympóziá trvali dva mesiace. či tvoria dizajn. Uživiť sa voľnou tvorbou Kameňolom Vyšné Ružbachy bol v plnej pre- sa podarí len málokomu. „Aj Michelangelo vádzke. „Chlapi rezali obrubníky a sochári sa živil tým, že robil zákazky. Voľná tvorsekali sochy.“ Ťažba skončila a jedno obdobie ba bola pre neho luxus. Chceme sa robiť dokonca sochy slúžili ako opierka na drevo. lepší ako on?“ usmeje sa Tanya a zahasí asi Veľká prírodná galéria s vyše stovkou sôch stopäťdesiatu cigaretu. od umelcov z celého sveta je aj dnes nedocenenou raritou. Udržiavať sochy a areál bez Infekčné sympóziá zapojenia obce je nemožné. „U nás vládne Sympózium sa skončilo. Miro pôsobí sponeúcta voči autorom a hodnotám, ktoré tu kojne a tisíckrát optimistickejšie ako na vytvorili. Na druhej strane sem prichádzajú začiatku. „Páčilo sa mi nasadenie týchto ľudia z Japonska, Kanady, celého sveta a mladých. Bol som už skeptický, myslel som, padajú im sánky z toho, čo všetko tu máme,“ že o kamennú sochu nie je záujem.“ Na orgavraví Miro. nizovanie ďalšieho sympózia sa teraz necíti, ale chce ďalej ponúkať kameň a technické Socha prežije. A čo sochári? zázemie, aby si sem sochári, študenti, ale aj V živote výtvarníka nie je výnimkou, že iní ľudia, chodili robiť svoje realizácie. Pre má dve zákazky naraz, žiadny voľný čas a záujemcov chcú organizovať letné sochárHostina s Tanyou žiadne peniaze. Odbor kameň na umelec- ske školy práce s kameňom pod vedením Nespočetných sympózií sa zúčastnila aj kých školách už len dožíva. Ivan Patúc so skusených sochárov. Tanya Sternson. Pochádza z Ruska, žije v Iz- svojou sochou získal v roku 2008 celosvetové Sympóziá sú infekčné a inšpirujú k ďalším raeli a fajčí ako Turek. Je hlavnou kurátorkou prvenstvo v súťaži pri príležitosti olympij- projektom. „Pokud se poštěstí, tak chystáme súčasného medzinárodného sympózia. Spájať ských hier v Pekingu. Na Slovensku si to s Mirem výstavu samých nahatých bab. Upekli rôzne kultúry a národnosti prostredníctvom takmer nikto nevšimol. Nie je kamenná jsme to teď na sympoziu,“ teší sa Jirka. umenia je jej srdcovka. „Je ľahké vyjsť s niekým, socha už len rozkošným prežitkom? Zdá kto myslí tak ako ja. Musíme sa naučiť dať sa, že sochárom sa žije a vždy aj žilo ťažko. Zdroje: priestor odlišnému,“ hovorí. Je presvedčená, „Do umenia sa investuje primálo,“ myslí si Medzinárodné sochárske sympózium, že medzinárodné sympóziá učia trpezlivosti Karin. „Odbúrali sme zo stavebného zákona Vyšné Ružbachy, Galéria Travertínový Lom, a tolerancii. aj legislatívne dané 4 percentá, ktoré určili www.kupele-vysne-ruzbachy.com, Na Slovensko chodí vášnivo rada a stala sa povinnosť investorovi vyhradiť peniaze na www.sculpture.org zástupkyňou Slovenského národného múzea pre Izrael. Prekvapuje ma svojou slovenčinou. Kam sa hrabú sochy z Veľkonočných ostrovov? Hovorí, že bolo jednoduchšie naučiť sa po slovensky, ako čakať, že sa jazyky naučia jej Začiatky najstaršieho sympózia na území Slovenslovenskí kolegovia. Myslím na to, aké je to ska vo Vyšných Ružbachoch siahajú do roku 1964. od nej pekné, že sa ako židovka zamilovala do Pri jeho zrode stáli sochári Miloslav Chlupáč, krajiny, ktorá počas vojny s fašistami nielenže Rudolf Uher, Andrej Rudavský a predovšetkým aktívne spolupracovala, ale dokonca platila zakladateľ európskej sochárskej sympoziálza každého Žida odvezeného do transportov. nej tradície, Karl Prantl. Ten tvrdil, že socha Ach jaj. v prírode „dýcha“, kým vo výstavnej sieni sa „dusí“. Cestou do kaviarne s Tanyou preberáme Počas dvadsiatich šiestich rokov vznikla v areáli včerajšiu párty, ktorú niektorí účastníci sympó- kameňolomu vo Vyšných Ružbachoch unikátzia potiahli do rána. „To sem tiež patrí,“ smeje na galéria 104 kamenných sôch od umelcov zo sa. „Slovo symposium sa niekedy prekladá štrnástich krajín. Dlhoročným organizátorom Tanya Sternson, Naďa Svobodová a Jirka ako hostina. A čo je to za hostinu bez vína?“ sympózií vo Vyšných Ružbachoch bol Štefan Svoboda, Róbert Czingel, Štefan Kollár, Hlavným chodom hostiny sú stretnutia a Kovaľa. V polovici 90. rokov tradíciu oživil sochár Miroslav Kollár, Karin Patúcová-Lunterová, príležitosť na kamarátske zdieľanie. „Umelci Miroslav Kollár. Pod názvom Múr národov 2011 Ivan Patúc, Peter Pohanka a kurátor sympósa sem prichádzajú nabiť. Najrýchlejšie to na ňom v priebehu troch rokov participovali zia Roman Popelár. Asistenciu poskytoval funguje cez stretnutia s ľuďmi, ktorí zažívajú účastníci z Izraela, Poľska, Českej republiky Peter Marfjak a technické zabezpečenie to isté, len v inej krajine,“ hovorí Tanya. a Slovenska. Tohtoročnými účastníkmi boli: spoločnosť RETRO design s.r.o.

„Sochárske sympózium je sochárov splnený sen,“ píše sochár Neal Barab na stránke sculpture.org: „Tvrdo makať, vidieť svet, dobre jesť, slobodne tvoriť, mať rešpekt a domov odísť s peniazmi vo vačku.“ Bežný život sochára to veľmi nepripomína. „Najväčší nepriateľ je čas,“ hovorí Miro Kollár, súčasný organizátor ružbažského sympózia. „Za týždeň musíš urobiť sochu, za ktorú sa nechceš hanbiť.“ Sympózií má organizačne na konte už desať. Vysvetľuje, že účastníci, predovšetkým mladí sochári, tu majú k dispozícií kameň z miestneho kameňolomu, technické zázemie a ničím nerušený čas. K tomu dopomôže aj menší honorár, vďaka ktorému si môžu dovoliť na chvíľu vypadnúť z kolobehu boja o prežitie. Sochári tvoria na verejnom priestranstve v ohraničenom čase. Tak aj my, neobdarení výtvarným talentom, môžeme pozorovať celý proces vzniku sochy a klásť otázky. Pre sochára asi nie je nič tak trápne ako klepnúť si po prstoch, keď ho pozoruje zvedavá hŕstka a máločo asi tak napĺňajúce ako ocenenie od čerstvo „obráteného“ výtvarného ignoranta. Dobrý pocit a fotky sú to, čo sochárovi nakoniec ostáva. Sochy nechávajú nainštalované v kúpeľnom parku alebo na inom dohodnutom priestore.

19


Proti srsti

text: elena akácsová | foto: shutterstock

text: jozef hašto, psychiater | ilustrácia: klaus lempelman

Chopte sa ich, keď prídu!

Posvieťme si na zimnú depresiu

Veľa veľa druhých šancí

Nalaďte sa svetlom

Hovorí sa, že každý si zaslúži druhú šancu. Ja si však myslím, že druhú šancu si nielen zaslúžime, ale že ju aj vždy dostaneme, či sa nám to páči alebo nie. A po druhej prichádza tretia a ďalšia a ďalšia, až pokiaľ sa jej konečne nechopíme. Jedna z najsilnejších vôní, aká sa mi spája s raným detstvom, je popri vôni maminých rúk a paradajok z dedovej záhrady vôňa redakcie denníka Hlas ľudu na Žabotovej ulici v Bratislave. Dnes tam sídli KDH, kedysi tam chodil do svojej redakcie môj otec a asi tam zopárkrát zobral aj mňa. Nepamätám si ani tváre, ani miestnosti, iba tú vôňu. Potom otca vyhodili zo strany, z novín aj z televízie, zakotvil až v závodných novinách fabriky na elektrické transformátory. Šéfredaktora mu robil vyučený elektrikár, člen strany, ktorý síce nevedel ani len na stroji písať, zato nám vždy prišiel ochotne opraviť televízor značky Orava 229.

Moje druhé a ďalšie šance Celé detstvo som chcela byť novinárka. Ako otec. Keď nastal deň D a ja som vypĺňala prihlášku na vysokú, môj otec skočil za svojimi bývalými spolužiakmi na žurnalistike. Po dvoch dňoch sa značne zhumplovaný objavil s tým, že jeho meno je pre mňa odporúčaním a zároveň prekliatím. Možno som to mala skúsiť, ale ja som sa bála a radšej išla študovať ekonómiu. Druhú šancu robiť vysnívanú prácu som zahodila hneď po škole. Nezačala som obiehať redakcie so životopismi, odradil ma hneď prvý neúspešný pokus, keď sa zo sľubného miesta v rozhlase vykľula ponuka na nezáväzný sex s potenciálnym šéfom. Išla som radšej robiť analytičku. Po revolúcii som sa k novinárčine priblížila niekoľkokrát. Cez propagačné texty, inzertné noviny, cez nové médium – internet. Trikrát som rozbehla internetový magazín, ale asi to bola slepá cesta. Či skôr veľmi náučná a veľmi zábavná obchádzka. Keď som vkročila do redakcie .týždňa, vlastne ešte skôr, už keď som sa viezla výťahom hore, zacítila som tú vôňu. Zmes tlačiarenskej černe, novinového papiera a cigaretového dymu. Nefajčím, ale tá omamná vôňa mi našepkala, že som niečo dôležité zvládla.

Karmická sekera Hovorí sa tomu karmická sekera. Aspoň tak mi to vysvetľovala moja kamarátka numerologička Zlatica Mokráňová. Ak niečo nemáme spracované na emocionálnej úrovni, tak sa nám tá situácia stále vracia. Ak nás v detstve nespravodlivo trestala učiteľka a

20

my sme tým trpeli, nedokázali sa vzoprieť, rodič s tým nič nerobil, prípadne o tom vôbec nevedel, zostane to v nás a vráti sa to v novej podobe, napríklad tak, že naše dieťa šikanuje tréner alebo spolužiaci. Sme dospelí, už sa nemusíme utiekať do detskej ulity, kde drieme naše pôvodné ublíženie, a môžeme konať a vysporiadať sa s trénerom, spolužiakmi aj s tou našou učiteľkou. Nemusíme, ale ak nájdeme odvahu, ak máme pocit, že nemôžeme konať inak, tak máme šancu vyliečiť aj tú bolesť z detstva. Istotu, že sa nám to podarí, tú nemáme

„S druhými šancami prichádzajú dobré víly.“ nikdy. Isté je len jedno, že ak jednu šancu zahodíme, nevyužijeme, po čase sa nám tá situácia vráti v inej, novej podobe zas. Pôsobí to hrozivo, niekedy by sme radšej chceli zabudnúť a naveky mať od tej veci pokoj, ale to, že na to denne nemyslíme, neznamená, že nás to netrápi a že to zmizlo. Len sa to niekde v nás (ak veríme na psychoanalýzu) alebo vo vesmíre (ak veríme na karmu) kumuluje a ak nevyriešime malé problémy, raz to prerastie do veľkých.

Prichádzajúca jeseň a nedostatok slnka nás mnohých rozladí. Známy psychiater Jozef Hašto radí, ako sa vyrovnať so sezónnou depresiou, aby ste si vychutnali jeseň a zimu tak, ako sa patrí. Väčšina ľudí prežíva jeseň a zimu v pohode a s plnou energiou. Ťažšie to majú tí ľudia, čo trpia tzv. sezónnou, zimnou depresiou. Tá sa obvykle objavuje v období novembra až februára. V priebehu života sa môže objaviť u 4 až 13 % obyvateľstva. Tie vyššie percentá sa týkajú hlavne severnejšie položených krajín, čo asi súvisí s výraznejším skrátením svetelného dňa. Na rozdiel od typických depresívnych stavov je tu v popredí strata energie, zvýšená potreba spánku a jeho predĺženie, priberanie na váhe a hlad po sladkostiach, špeciálne čokoláde. Za poruchu sa tento stav považuje až vtedy, keď človeku bráni v zvládaní bežných povinností. Zdá sa, že ľudia trpiaci týmto problémom majú vrodenú vyššiu zraniteľnosť na skrátenie svetelného dňa. Svetlo totiž pôsobí ako synchronizátor biologických rytmov, podobne ako sociálny kontakt. Keď sa tieto biologické regulácie v organizme rozladia, výsledkom môže byť depresia alebo atypická depresia.

Osvietenie vs. bdelosť

A koho dobrý vietor privial ku vám?

Víly prichádzajú Buďme teda radi, že Osud nám prihráva do života stále nové situácie, nové variácie problému, a raz príde aj taká, ktorú zvládneme a budeme ju vedieť a chcieť riešiť. Dobrá správa je, hovorí numerologička, že nech sa človek nachádza v akýchkoľvek problémoch, vždy mu Osud prihrá do života aj človeka, ktorý mu pomôže vytiahnuť sa z nich. Ak sme stále neprístupní, ak sme na ľudí, čo nám chcú pomôcť, dokonca zlí, potom sa nielen dobrovoľne vzdávame druhej šance, ale je to ten najhorší okamih nášho života, horší ako tá nepríjemná vonkajšia situácia, v ktorej sme sa ocitli. Racionálny človek nemusí veriť na karmu, na Osud a na víly, ktoré nám prichádzajú na pomoc, môže to celé brať ako metaforu, aj ja to tak beriem. A ďakujem svojím vílam – mame, Janovi, Romanovi, Petrovi, Soni, Eve, Barbore a Zlatici, že ku mne včas prišli, aby som zvládla svoje ďalšie a ďalšie šance a že pri mne už zostali. Nebyť niektorých druhých šancí, ktoré som zahodila a nezvládla, možno by som ich nikdy nespoznala. Len s nimi sa cítim pripravená na všetky karmické sekery, čo v tom vesmírnom železiarstve pre mňa ukuli.

Zdravie

U mnohých týchto ľudí je liečebne účinná fototerapia. Existujú na to špeciálne svetelné zdroje jasného svetla, ktoré sú aj komerčne dostupné (ale pokiaľ viem, poisťovne ich nepreplácajú). Používa sa intenzita osvietenia 5000 – 10000 luxov. Podľa použitej intenzity si stačí v ranných hodinách posedieť jednu až dve hodiny pred svetelným panelom, pričom je aspoň raz za minútu potrebné pozrieť sa priamo do svetla, aby sa dostalo na sietnicu. Takže si človek pri tom môže aj niečo prečítať. Liečba svetlom sa aplikuje denne, väčšina ľudí pociťuje výrazný liečebný efekt už po štyroch dňoch. Potom možno buď pokračovať vo fototerapii alebo využiť medikamentóznu liečbu. Fototerapiu i farmakoterapiu je potrebné konzultovať s psychiatrom. Pri probléme so zimnou depresiou môže niekedy pomôcť aj špeciálny paradoxný postup: zámerné predĺžené bdenie, ktoré síce môže byť dosť náročné pre spavého človeka, ktorému najviac chýba energia a elán, ale môže pomôcť. Postup je jednoduchý. Človek vynechá jednu noc spánku, celú ju prebdie až do nasledujúceho večera. Môže si pritom naplánovať jednoduché činnosti, ktoré ešte zvláda. V prípade potreby možno takéto predĺžené bdenie opakovať jeden až dvakrát týždenne. Úľava sa môže dostaviť hneď na druhý deň po prebdenej noci. Tento postup nie je vhodný pre ľudí trpiacich epilepsiou.

Spoznaj svoju „depku“ Nehovoriť, že sa depresívny má premôcť a Depresie nie sú u väčšiny ľudí viazané na isté „pozviechať“, že to dokáže, len keby chcel. Naopak, ročné obdobie. Najčastejšie trvajú v priemere treba mu dať pocítiť, že to nie je jeho zlyhanie. 4 až 5 mesiacov, niekedy môžu pretrvávať aj • Dať najavo pochopenie, keď má depresívny viac rokov. Existujú krátke depresie, trvajúce ťažkosti niečo robiť. Podporiť ho ale v tom, aby len niekoľko dní, či ultrakrátke v trvaní iba vykonával vlastné a realisticky stanovené úlohy. niekoľkých hodín. • Vyhýbať sa predstieraniu veselosti, prílišnej Depresia sa prejavuje zväčša stratou vitality, aktivity v spolužití s depresívnym partnerom/ energie, pocitmi únavy, spomaleným myslením, partnerkou. Opatrne tiež s iróniou a sarkazmom. zníženou schopnosťou sústrediť sa a rozhodovať Zmysel pre humor v depresii často zaniká. sa. Skracuje spánok, znižuje záujem o intímny • Dbať na rytmické členenie denného režimu (vsživot. Človek trpiaci depresiou je skleslý, stratil távanie, práca, jedenie, spánok), ktoré by sa malo schopnosť tešiť sa, prežívať zvedavosť a záujem. dodržiavať aj počas sviatočných dní. Podporovať Často má úzkostné stavy, pesimisticky hodnotí depresívneho, aby nepreležal pravidelne deň sám seba, prežíva trýznivé pocity viny a strach v posteli a neizoloval sa. („zo všetkého“). Je presvedčený, že trpí teles- • Nenechať sa zastrašiť a obrať o odvahu, keď nou chorobou (napr. rakovinou), aj keď všetky cítite, že depresívny človek reaguje na všetko vyšetrenia to vyvracajú. Podľa výskumov Sve- len negatívne a nič mu nie je dosť dobré. tovej banky a Svetovej zdravotníckej organizácie Neuvoľňovať a neprerušovať vzťah, keď viazne je depresia na poprednom mieste medzi choro- slovné dorozumievanie. bami, ktoré zapríčiňujú neschopnosť zvládať • Nepátrať po príčinách rozladenosti. Pokiaľ bežný život. Depresia je veľmi stresujúca aj pre možno, treba ostať v prítomnosti, pri aktuálblízkych ľudí. nych pocitoch. • V žiadnom prípade nerobiť životne dôležité Ako sa správať voči depresívnym? rozhodnutia počas depresívnej epizódy (zmenu Odporúčania pre partnerov a partnerky, ako to zamestnania, rozvod, otehotnenie...). spolu zvládnuť: • Tvorivé sebavyjadrenie (maľovanie, hudbu...) • Nebagatelizovať a nevyhovárať negatívne po- podporovať, ale nevnucovať. Len keď depresívny city, ktoré depresívny má. Neapelovať na vôľu. sám oň požiada.

21


EURÓPSKY ROK DOBROVOĽNÍCTVA

text: dagmar gurová | foto: shutterstock

DOBROVOĽNÍČKY V NEMOCNIČNÝCH IZBÁCH

VŔBY SPREVÁDZAJÚ DO NEZNÁMA Dobrovoľníčky z Dobrovoľníckej skupiny Vŕba robia spoločnosť vážne chorým a umierajúcim pacientom. Často sa zhovárajú o tých najobyčajnejších veciach.

V spoločnosti dobrovoľníčok sa pacienti rozptýlia a odpútajú od myšlienok na svoju chorobu.

Onkologický ústav Sv. Alžbety stojí v centre z Dobrovoľníckej skupiny Vŕba. Zdraví paBratislavy. Okolie je plné ľudí – čakajú na cientov a pýta sa, či majú záujem o rozhovor. električku, zhovárajú sa pri káve, ponáhľajú Ich vlečúci sa deň je v momente iný. sa s deťmi do škôlky. Pacientom v nemoc- „Sprevádzame tých, ktorí trpia onkologicnici plynie deň pomalšie. Nejaký čas za- kou chorobou a tých, ktorí zomierajú,“ hoberie terapia či debata so susedom na vorí koordinátorka dobrovoľníkov Miriam vedľajšej posteli, no nakoniec ostanú Prášilová. Podnet na založenie Vŕby vzišiel len so svojimi myšlienkami. Zrazu sa ot- v roku 1999 od niekoľkých lekárov na voria dvere a do izby nazrie mladá žena tunajšom internom oddelení. „Uvedomili si, s príjemným úsmevom. Je to dobrovoľníčka že okrem lekárskej starostlivosti má svoje

22

miesto aj ľudská podpora. Takýto nápad je najlepší – nemusíme o niečom presviedčať zvonku, lebo potrebu cítiť vo vnútri.“ Začiatky boli spontánne, menej organizované. „Ja som sa zapojila ku koncu roka 2002. Skupina práve prechádzala uvedomovaním si, že potrebuje stanoviť pravidlá fungovania,“ hovorí Prášilová. Poučili sa z chýb, inšpirovali sa v zahraničí. „Program sme nastavili tak, aby sme vedeli vybrať a

dobre vyškoliť dobrovoľníkov aj kontinuálne sa o nich starať. Tým zabezpečujeme kvalitné sprevádzanie.“

Nie je to pre každého Stačí kliknúť na stránku dsvrba.sk a je jasné, že všetko dobre premysleli a zorganizovali. Nájdete jasné informácie o tom, čo dobrovoľníci robia, aké podmienky musia spĺňať, ako sa k nim pridať. Záujemcov zaradia do databázy, a potom ich pozývajú na nábory, ktoré robia dvakrát ročne. „Uchádzačov sa pýtame na reálne časové možnosti, pracovnú vyťaženosť, schopnosť uniesť psychickú záťaž, ďalšie záujmy, skúsenosti, silné a slabé stránky a samozrejme najdôležitejšou je motivácia,“ vysvetľuje Prášilová. „My poznáme prostredie, pacientov a máme niekoľkoročné skúsenosti s dobrovoľníkmi. Uchádzač pozná sám seba. Keď toto dáme dokopy, spoločne zistíme, či sa na takúto činnosť hodí.“ Mám pocit, že smrť a umieranie je u nás stále dosť tabuizovanou témou. Prekvapilo ma preto, koľkí stoja o členstvo vo Vŕbe. „Záujem je väčší, než skutočný počet ľudí, ktorých vyberieme,“ hovorí Prášilová. Na začiatku dobrovoľníčili študenti. „Dnes máme skúsenosť, že tí z prvých a posledných ročníkov vysokých škôl nie sú pre nás vhodní. Ich študijné povinnosti zaberajú viac času ako sa na začiatku zdá.“ A kto sa osvedčil? „Môžu to byť študenti, pracujúci aj dôchodcovia. Musia byť schopní a ochotní konfrontovať sa s vlastnou smrteľnosťou. Aby ich nedesila, aby ju nezakrývali, nepotláčali, ale dokázali uznať vlastné strachy a boli otvorení pracovať s nimi,“ vysvetľuje Prášilová. „Je to tiež predpoklad toho, že dokážu uniesť rozprávanie o strachu zo smrti druhého. Nie každý sa na to hodí a cíti. A to je úplne v poriadku.“

nami úplne normálne, rovnocenné vzťahy,“ odpovedá Gabika na otázku, prečo svoj voľný čas venuje vážne chorým. Ingrid má školu a svoju prácu, ale chcela robiť ešte čosi navyše. Čosi zmysluplné. Pre Kristínu bol rozhodujúcim informačný plagátik Vŕby. „Neviem to vysvetliť, ale keď som ho čítala, niečo ma oslovilo. Vyhľadala som si viac na internete a prišla som na nábor.“ Dobrovoľníčky si môžu vybrať, či chcú prichádzať k pacientom starším, mladším, k mužom alebo ženám. Ja som sa stretla s tými, ktoré chodili na ženské oddelenia. „Na internom sa pacientky častejšie striedajú a môže sa stať, že niektorú stretneme len raz,“ vysvetľuje mi Andrea. „Na rádiológii sú štyri až osem týždňov, takže tam sme spolu aj opakovane.“ Vtedy vzniká priestor na hlbšie vzťahy. „Ak sa to podarí, dobrovoľník chodí za tým istým človekom až do jeho smrti,“ hovorí Kristína. Slovo sprevádzanie vo mne vyvoláva predstavu ľudí, ktorí spolu kráčajú

„Sprevádzame tých, ktorí trpia onkologickou chorobou.“ po ceste. Raz sú k sebe bližšie, inokedy vzdialenosť medzi nimi narastá. V istom momente sa jeden odpojí a pokračuje do neznáma. Až dovtedy však vie, že niekto je mu nablízku.

Spojky so svetom

hospitalizovaným ženám aj klub, kde sa maľuje, skladá, lepí... Je veľmi obľúbený. Pacientky vyrábajú darčeky pre svojich blízkych alebo pre seba na pamiatku. Martina ležala na rádiologii prvý deň, keď jej ponúkli toto tvorivé rozptýlenie. „Bolo to prekvapujúce a príjemné. Pozvali ma, tak som to išla skúsiť a vyrobila som darček pre deti,“ ukazuje mi farebný obrázok. Občas sa robia aj jednorazové akcie, rozprávanie o cestovaní či hudobný večer. Kto chce, môže si s dobrovoľníčkou zahrať hoci aj karty, pozrieť niečo v telke, alebo len ticho sedieť.

Kto by dokázal viac? „Je to nádherný pocit, lebo sa stále usmievajú. Zdraví ľudia si nevedia predstaviť, čo pre chorých znamená úsmev. Lieči nás,“ opisuje stretnutia s „vŕbami“ ďalšia pacientka, pani Ilonka. „O mladých často počúvame zlé správy, ale ja som bola niekedy dojatá až k slzám, že sa medzi nimi nájdu takéto usmievavé, ochotné, zlatulinké dievčatá. Pomáhajú nám tým, že sa o nás zaujímajú. Nemáme potom čas rátať, koľko dní, mesiacov nám ešte ostáva. A robia to bezplatne. Neviem, kto by dokázal viac. Som im veľmi vďačná a nie len ja.“ Pacientky sa môžu v rozhovoroch s dobrovoľníčkami uvoľniť aj preto, že všetko vypovedané ostane medzi nimi. Mlčanlivosť patrí k základným pravidlám v etickom kódexe dobrovoľníka. Prášilová hovorí, že v ich práci nastáva veľa dobrých momentov – zmysluplné stretnutia a rozhovory, vďačnosť príbuzných pacientov, spolupráca s personálom. Prichádzajú však aj ťažké chvíle, keď pacient cíti hnev, pretože ochorel. Alebo sa pýta, prečo sa to stalo práve jemu, práve teraz... Prášilová hovorí, že na tieto pocity a otázky má chorý človek právo. Pre dobrovoľníka je vtedy najdôležitejšie byť autentickým, povedať, čo cíti. Ktosi vydrží sprevádzať pol roka, iný rok. Sú aj dobrovoľníčky s niekoľkoročnou „kariérou“. „Dostáva sa mi spätnej väzby a pokory,“ vymenúva Gabika prínosy. Ingrid hovorí, že medzi ľuďmi v nemocnici sa jej ujasňujú hodnoty a získava pocit naplnenia. „Drží ma to pri zemi,“ povedala Kristína. „Príbehy a skúsenosti pacientov, ktorých stretávam, mi obohacujú život.“

Dobrovoľníčky ponúkajú svoj čas. Pacient môže prijať aj odmietnuť. „Ak aj odmietne, prekvapí ma, s akou pozitívnou odozvou to urobí,“ usmieva sa Kristína. „Povie: Teraz nie, mám bolesti. Ale ďakujem, ste veľmi milá.“ Aj ostatné sa zhodujú, že vyložené odmietNormálne vzťahy Aj dobrovoľníci potrebujú podporu, aby ich nutie nezažili. „Najviac sa zvyknú rozhovoriť náročná práca nezničila. Pravidelne sa stre- práve tí, ktorí tvrdili, že to nepotrebujú.“ távajú na supervízii. Preberajú tam tiež, ako Pre začiatočníka nie je vstup do sa vyrovnať so smrťou pacientov, ktorých nemocničnej izby ľahký. „Nevie, akí pacisprevádzali. „Každý si nájde spôsob, akým enti ho tam čakajú, ako nadviazať prvý konsmútiť. Podľa našich pravidiel dostane takt a cítiť sa pri tom prirodzene,“ hovorí takýto dobrovoľník aspoň niekoľkomesačnú Prášilová. Najskôr sa pridávajú k niekomu pauzu od návštev v nemocnici.“ skúsenejšiemu. „Začnem napríklad o počasí. Prášilová potvrdzuje, že spoločnosť vážne Alebo vidím na posteli časopis a spýtam sa chorým chcú robiť hlavne ženy. Hoci naň,“ opisuje Kristína prvé chvíle rozhovoru. používam slovo dobrovoľník v mužskom „Niekedy si len sadnem a pacientka sama Článok bol pripravený v spolupráci so Zarode, v tejto chvíli sú vŕbami naozaj iba ženy. začne hovoriť. Často sa rozprávame o rodine.“ stúpením Európskej Komisie na Slovensku Z niekoľkými som sa rozprávala a napriek Andrea zase so „svojimi“ ženami preberie vrámci Európskeho roka dobrovoľníctva 2011. ich rôznemu veku mi pripadali zvláštne varenie, pečenie, domácnosť. „Snažíme sa mladé. Až neskôr som si uvedomila, čím počúvať a vycítiť, ktorým smerom sa má to je – uvoľnenou, príjemnou atmosférou, rozhovor uberať. Zvyčajne nebýva o chorobe, ktorú vytvárajú svojou otvorenosťou a ale o bežných témach. Sme ich spojením s vonkajším svetom,“ hovorí Ingrid. prirodzeným vystupovaním. „Chodím sem za živými ľuďmi. Sú medzi Okrem individuálnych stretnutí ponúkajú

23


Svet

text: sahar ahmed, reuters | foto: www.streetnewsservice.org/reuters

text a foto: peter dostal

PROTI PRÚDU

Akčný čitateľ zatočil s falošným predajcom

Všímavý

„Nota bene“ sa dá voľne preložiť ako „dobre si všimni“. Presne to urobil čitateľ Juraj Gálik. A zašiel ešte ďalej. Kvôli Nota bene, presnejšie kvôli falošnému predajcovi, sa dostal až na policajný výsluch.

Dobrovoľníčka učí pakistanské odsúdené jogu

Útek z väznice Múry a brány jedinej ženskej väznice v Karáčí v centre Pakistanu sú vysoké, ale väzenkyne ako Sadaf unikajú z väzenia každý deň. Hoci len prostredníctvom svojej mysle. Drobná a chudá Sadaf s priateľskými očami v ošľahanej tvári je vo väzení od roku 1998, kedy bola odsúdená za únos. Vďaka inovatívnemu programu pre väzenkyne je dnes dnes omnoho pokojnejšia a necíti takú beznádej ako kedysi. „Hoci moje okolie ostalo rovnaké, môj život sa zmenil a vďačím za to joge,“ na dvore väznice povedala v rozhovore pre Reuters. Sadaf spolu s inými väzenkyňami chodí na hodiny jogy k dobrovoľníckej inštruktorke Aishi Chapra už takmer rok a pol. Je to pre ňu spôsob, ako sa vyrovnať s tvrdým väzenským životom. Pakistanské väznice sú známe brutalitou, ale dozorkyne a administratívni pracovníci chvália program, ktorý prináša väzenkyniam pokoj a pripravuje ich na možné prepustenie. „Odkedy začali cvičiť jogu, spozorovala som u dievčat obrovskú zmenu, “ povedala Sheeba Shah, policajná dôstojníčka a administrátorka väznice. „ Sú menej vystresované a majú oveľa pozitívnejší prístup.“ Chapra sa čiastočne inšpirovala bhopálskym väzením v Indii, kde držia niektorých z najznámejších indických odsúdencov. Odkedy začali s kurzami jogy, klesol počet násilných incidentov a väzenkyne dokážu lepšie zvládať svoj hnev. Indická vláda motivuje väzňov k jóge aj tým, že za každé tri mesiace strávené v programe sa ich tresty skrátia o 15 dní. V Pakistane o zavedení podobného pravidla zatiaľ neuvažujú. Joga pomohla postaviť sa na nohy aj samotnej Aishi Chapra, keď sa cítila stratená a zdalo sa jej, že sama nedokáže čeliť nástrahám života. Chapra bývala sociálnou pracovníčkou v drsnejších

24

štvrtiach Toronta, kde bola svedkom násilia gangov a užívania drog. Po rozpade manželstva sa v júni 2009 vrátila do Pakistanu. Hľadala niečo, čím by sa mohla zaoberať a priľnula k starodávnemu umeniu jogy. „Joga mi pomohla prežiť a poskytla mi útechu,“ povedala. „A pretože vyliečila mňa, nebola som ďaleko od myšlienky, že by som mohla pomáhať iným. Najmä tým, ktorí nemajú prostriedky na to, aby si to mohli dovoliť.“ Preto v októbri 2009 ponúkla, že bude učiť jogu väzenkyne v Karáčí, kde jej myšlienka vzbudila nadšené reakcie. „Joga mi poskytla

„Vďaka kurzom jogy klesol počet násilných incidentov.“ pokoj v duši a zbavila ma všetkého napätia,“ povedala Yasmeen Arif, ktorá je vo väzení už tri roky. „Časom som sa naučila odvádzať svoje pocity frustrácie a hnevu a byť pokojnejšia.“ Chapra tiež robí finančné zbierky, aby väzenkyne potešila darčekmi. Začala v malom, kúpila im podložky na jogu. Potom vyzbierala peniaze na veci ako mydlo, šampón a iné kozmetické výrobky pre ženy. „Učím jogu aj na iných miestach. Zarobené peniaze miniem na veci, ktoré by dievčatá vo väzení mohli potrebovať,“ povedala Chapra. Jej študentky hovoria, že program je pre ne životne dôležitý – v súčasnosti a aj pre ich vyhliadky do budúcnosti. „Od jogy som už

takmer závislá,“ tvrdí Sadaf, ktorá má 24 rokov, ale vyzerá o desaťročie staršia. Sadaf o mesiac pustia na slobodu a tvrdí, že joge ostane verná. „Viem, že keď vyjdem von, mám nástroje, ktoré potrebujem, aby som zvládla každodenný život.“ Zdroj: www.streetnewsservice.org/Reuters, www. news.bbc.co.uk, www.telegraph.co.uk Ďakujeme Barbore Weberovej za preklad článku.

India: joga pomáha väzňom „Kurzy jogy prevádzkujeme v mnohých väzniciach,“ povedal Sanjay Mani, šéf väznice Madhya Pradesh v strednej Indii. „Hlavný cieľ trojmesačného kurzu jogy je, aby sa odsúdení vyrovnali zo stresom, naučili sa pracovať so svojím hnevom a aby boli fit.“ Po absolvovaní sa im skracuje trest o 15 dní. Narayan Sharma, ktorý si odsluhuje svoj trest vo väznici Gwalior sa nedávno sám stal inštruktorom jogy. Tvrdí, že práve joga mu pomáha odrážať agresívne myšlienky. „Práve tieto myšlienky ma vždy doviedli k vyvádzaniu hlúpostí a porušovaniu zákona.“ Verí, že keď ho raz pustia na slobodu, využije, čo sa tu naučil. „Budeme propagovať jogu, aby už ľudia nikdy nepáchali trestné činy,“ vyhlásil. Podľa oficiálnych informácií z väznice Gwalior je v súčasnosti zapojených do programu 400 väzňov a už 68 odsúdených si absolvovaním kurzu skrátilo trest. Do programu sa celkovo zapojilo vyše 4000 väzňov z celého štátu.

„Nota bene si nekupujem pravidelne, len vtedy, keď mám čas a narazím na predajcu. Ale o to nejde. O čo mi ide, je princíp," hovorí manažér Juraj Gálik. „Bolo to večer, šiel som odprevadiť kamoša na vlak. Fajčili sme na bratislavskej železničnej stanici poslednú cigaretu, dobrá nálada. Ale hneď nám ju skazil ten chlapík. Že vraj predáva Nota bene. Normálne by som si kúpil nové číslo, lebo som ešte nemal, ale udrelo mi to hneď do očí, že časáky boli pokrčené a nemal legitimáciu predajcu. Naštvalo ma to. Keď som ho žiadal, aby sa mi preukázal, začal sa ešte smiať a vulgárne nadávať. Ani neodišiel, vôbec nič to preňho neznamenalo," opisuje situáciu Juraj. Zavolal políciu. A urobil správne. „Zavolal som automaticky políciu, ako by som to urobil vždy pri takej príležitosti. Bolo jasné, že nie je regulárnym predajcom Nota bene a v praxi to značilo, že porušoval kódex časopisu a s veľkou pravdepodobnosťou časopis ukradol, keďže časopis sa dáva len na výdajni riadnym predajcom." Namiesto príjemného sobotného večera strávil hodinku na polícii. Keďže náš „predajca“ stačil časopisy v poslednej chvíli kamsi zahodiť, je celý prípad riešený nie ako trestný čin, ale ako priestupok. Juraj veľmi oceňuje prácu polície, ktorú odviedla v spomínaný večer. „Bol to rýchly zásah a službukonajúci príslušníci boli naozaj ústretoví. Som presvedčený, že podobne by mal postupovať každý. Veď tak sa absolútne stráca logika celého Nota bene, že by ho malo predávať pár grázlov či ožranov a celý zisk im ide do vrecka." Riadne registrovaný predajca Nota bene si totiž časť zarobených peňazí musí odložiť na ďalší deň. Každý časopis si kupuje za 70 centov (polovicu predajnej ceny) a predáva za plnú cenu 1,40. Tento systém ho núti plánovať a myslieť na budúcnosť. Neregistrovaní predajcovia kašlú na pravidlá predaja. Svojím obťažujúcim spôsobom predaja odradia od NOTA BENE nespočetné množstvo ľudí a sťažujú život riadnym slušným predajcom. Jurajovi a všetkým vám, ktorí pomáhate ochrániť dobré meno predajcov a časopisu NOTA BENE veľká vďaka.

Ako sa dostane NB ku falošným predajcom? Nota bene sa najčastejšie do nepovolaných 50 euro. Mnohí falošní predajcovia sú „známe rúk dostáva kúpou, krádežou alebo priateľskou firmy“ a predajcovia si na nich dávajú pozor. pomocou od kamaráta – predajcu. Podľa so- „Stretávame sa s tým, že využívajú okoloidúcich, ciálneho pracovníka o. z. Proti prúdu Tomáša ktorí pre nich časopis kúpia,“ hovorí Tomáš. Kubiša sa často stáva, že si falošní predajcovia Niekedy predajcom ukradnú časopisy tak, jeden kus od riadneho predajcu jednoducho že im ich vytrhnú z ruky alebo ich okradnú kúpia. Oplatí sa. Investuje 1,40 a vyžobre naň v nocľahárni.

Tipy, čo robiť, ak narazíte na falošného predajcu 1. Od predajcu vždy žiadajte preukaz predajcu. Podľa Kódexu ho musí mať na viditeľnom mieste. Každý časopis je označený pečiatkou, ktorá korešponduje s číslom, ktoré má predajca na preukaze. 2. Ak preukaz predajcu nemá, odmieta vám ho predložiť, je vulgárny alebo agresívny, povedzte mu, že budete kontaktovať políciu. 3. Ak sa ani potom nič nezmení, zavolajte na políciu (158 alebo 112). 4. V prípade, že predajca bez legitimácie predáva Nota bene, ide o vylúčeného, alebo neregistrovaného predajcu. Nota bene mohol niekomu ukradnúť, niekoho zbiť. Ale hlavné je, že s ním nedovolene disponuje – predáva ho nelegálne! 5. Podozrenie na spáchanie trestného činu krádeže máte právo hlásiť na políciu. Polí-

cia je zo zákona povinná váš podnet riadne preskúmať. Volanie je bezplatné, pričom včasné informovanie kompetentných môže zvýšiť šance na zastavenie ďalších podvodov. 6. Polícia nemá právo žiadať od vás meno či kontaktné údaje, ak ich nechcete poskytnúť. Musí riešiť tiež anonymné oznámenie o podozrení z trestnej činnosti alebo priestupku. Nenechajte sa odbiť službukonajúcim policajtom – polícia musí podľa zákona nielen riešiť vaše podanie, ale aj vykonať služobný zákrok, ak je páchaný trestný čin či priestupok, alebo je dôvodné podozrenie z ich páchania. Domáhajte sa svojho základného práva a zaujímajte sa, ako polícia s oznámením naložila. Každé telefonické oznámenie sa zaznamenáva a v prípade nečinnosti policajta možno spätne vyvodiť zodpovednosť.

25


Príbeh

text: lucia laczkó | foto: alan hyža

Vážim si každé nové ráno

celý čas povzbudzoval svojho syna, že je bojovník a všetko zvládne, sa konečne odhodlal k lekárovi. Problémy na intímnych partiách už trebalo riešiť, hanba-nehanba. „Keď prišiel tento rok, niekedy v marci, s výsledkom, že má rakovinu semenníkov, ako by ma niekto treskol kladivom po hlave. Preboha, prečo? Nález bol dosť veľký, chytené boli aj lymfatické uzliny. Zasa sa začal celý kolotoč. Ten, kto niečo podobné neprežil, nepochopí, aká troska sa zo mňa stala vo vnútri. Ďalší vážny maród v rodine. Ja s príjmom z materskej, s víziou prechodu na opatrovateľský kvôli Vladkovi a s mužovou diagnózou sme sa dostali na finančné dno. Nijaká výplata, zasa boj o život. Pôvodne desať centimetrový nález sa podarilo zmenšiť na šesť, potom operácia a následne znovu chemoterapia. Desať dní bol muž doma a na päť dní si išiel ľahnúť na onkológiu na Heydukovu. Zobrať „dávky". Zasa sme neboli tou obyčajnou rodinou, ktorá rieši somariny. Zasa sme vynikali tým, že ide o život. Do toho splátky úveru, z ktorého sme si kúpili trojizbový panelákový byt. A všetci nám len opakovali, neboj sa, treba veriť, uvidíš, dobre to dopadne. Odkiaľ som ale mala zobrať toľko sily?" Dnes je už aj muž Vlado z najhoršieho vonku, je na péenke a jeho Majka verí, že hádam už svitá na lepšie časy. Kedysi si s mužom hovorili, že po dvoch chlapcoch by sa možno odhodlali aj na dievčatko. „Bolo by to krásne, ale ja som momentálne v stave, že si vážim každé nové ráno po pokojnej noci. Netúžim po ničom, opatrne prežívam nové dni. A keď si pripíjam občas na zdravie, nehovorím to ako obyčajnú frázu. Bojím sa každého synovho zakašľania, každej odreniny, bojím sa všetkého, ale nemôžem to dať najavo. Zbláznili by sme sa všetci."

Dvojitý zásah Dvaja Vladovia v rodine, dve ťažké diagnózy a jeden velikánsky strach, čo a ako bude ďalej. O tom, že sa všetko môže zrútiť ako domček z karát. Na boj o holý život syna i manžela... Majka s Vladom nemali nijaké prehnané sny a plány. Chceli len normálny, obyčajný život. Zdravé deti, stálu prácu, nejaký ten byt, auto. Štandard, ktorý predsa nikomu nemôže biť do očí. V podstate sa to podľa ich scenára aj všetko napĺňalo. Hovoríme však o minulom čase...

„Bol nádherný. Statočne znášal chemoterapie, dokonca zázračne bezbolestne sa liečil aj z nepríjemného pásového oparu, ktorý sa mu vytvoril ako vedľajší účinok liečby. Sestričky len híkali, aký je hrdina." Maja si zvykla na nemocničné prostredie, na nové kamošky – mamičky, ktoré, rovnako ako ona, bojovali o život svojho dieťaťa. „Každá z nás si niesla Prvý prišiel na svet Vladko. Meno dostal ťažký kríž, ale snažili sme sa neplakať. Popo tatinovi a radosť z chlapčeka bola pre- vzbudzovali sme sa navzájom a občas sme velká. Majka si naplno užívala materskú a dokázali dokolečka preberať úplné somariny, vedela, že pri jednom dieťati neostanú. Po len aby sme sa dostali do iného sveta. Naše štyri a pol roku sa narodil Martinko. Bolo to deti sa spolu hrávali a my sme si v duchu nav januári 2008. hovárali, že všetko je ok, ako keby sme boli niekde na ihrisku. „Smola" bola len tá, že pri Smutné Vianoce vchode nás vytrhol zo snov názov oddelenia: V tom roku, v lete, sa začal starší Vladko detská onkológia..." meniť. „Po telíčku sa mu objavovali modriny, v kuse sme liečili afty v ústach, pri zvýšenej Až po 6 rokoch teplote sme išli k lekárke. Dostali sme lieky Vladko neriešil, že mu vypadali vlásky, že a ani vo sne by mi nenapadlo, že takto vy- mu dávajú „nejaké hadičky, cez ktoré mu zerá začiatok drámy," hovorí mama Majka. voľačo tečie do telíčka", detská duša je aj Priznáva, že chrobáka v hlave nevedela pri ťažkých stavoch veľkou výhodou. Stačilo, odohnať. Vladko bol unavený, čoraz častejšie že mu maminka povedala, že bude pri ňom bledý, nepriberal... Tesne po Mikuláši drob- a cez hadičky mu idú liečiky, ktoré sú aj na nému chlapčekovi diagnostikovali zápal mozgových blán, doktorom sa však stále malý pacient nepozdával. Ešte raz mu zobrali krv.... „a na nové výsledky rozboru do smrti nezabudnem", spomína Maja. Zrazu na ňu v ambulancii vychrlili kostrbaté slovíčka: akútna lymfoblastická leukémia. „Išla som sa zblázniť, doma ani nie ročné dieťa, blížili to, aby mohol ísť domov a bolo. Na návštevy sa Vianoce a my sme dostali ten najhorší za malým veľkým hrdinom chodil oco Vlado, darček v živote: rakovina krvi. Ničomu som babky, tety, ujovia... len malý Maťo nie. Majke nerozumela, vyplakala som more sĺz a všetko manžel aspoň ukazoval fotky drobca, ktorý zrazu nabralo rýchly spád." rástol ako z rozprávky a ktorý začal robiť Bratislavské Kramáre a nástup na dras- prvé kroky a bľabotať prvé slová. „Tak veľmi tickú osemmesačnú liečbu. Ak klesli leuko- som to chcela zažiť pri ňom. Poplakala som cyty, Vladko sa presunul na izolačku. Keď si ako malá, keď návštevy odišli a mne ostali tých „potvor" bolo nad tisíc, mohol aspoň v rukách len nové fotky mladšieho syna." behať po nemocničných chodbách.... Sym- Majka tvrdí, že „niekto tam hore" asi stál pri patická rodina si musela privyknúť na iný nich, na deň, kedy jej oznámili, že Vladko režim. Bojovali o Vladkov život. Takže, mama môže ísť domov nikdy nezabudne. „Padlo" aj s malým v nemocnici a oco s ešte menším detské šampanské, bolo predsa čo oslavovať. synom doma. Pomáhali babky, súrodenci, Aj keď, hovoriť o vyliečení bolo predčasné. všetci. Majka sa s druhým synom Maťkom Ešte na celý rok dostal Vladko tabletkovú vídavala veľmi sporadicky, vedela však, že chemoterapiu. „Ale bol doma a ja som bola teraz ju na sto percent potrebuje Vladko. najšťastnejšou mamou na svete".

„Tak túžim po bezstarostnom živote..."

26

Majka s prváčikom Vladkom. Verí, že si už všetko zlé vyčerpali.

Veľkým plusom bol Vladkov apetít. Zbaštil všetko, nevyvrátil nič. Chudé telíčko sa postupne nabaľovalo a dnes je z neho hustý, silný chlap. Čerstvý prváčik s veľkou školskou taškou. „Páči sa mi tam," narýchlo odpovie na otázku, ako je v škole a už trieli do svojej izby. Čaká ho tam bratranec, počítač a plno hier... čo sa bude zdržiavať nejakými rečami s nami. Momentálne sú uňho v kurze dinosaury, autíčka a ešte bicyklovanie. Mladší brat Maťo sa, samozrejme,

po veľkom Vladkovi opičí. Chce všetko, čo má on. Potom sa hašteria, naťahujú, doberajú. „A ja som spokojná, že je u nás taký krik, že sa tu konečne normálne žije." Mama Maja vie, že zďaleka ešte nemajú vyhrané. Že pri onkologických ochoreniach môžeš opatrne o vyliečení hovoriť po šiestich rokoch... Že Vladkova imunita bude už stále oslabená, že vrcholový športovec z neho asi nebude. „Ale vďaka Bohu za dnešok. Malý chodí na štyri hodiny do školy, je v kolektíve, chodíme na

kontroly a zatiaľ nijaké dramatické zmeny. Vždy večer, keď chlapcov uložím a prídu na mňa spomienky, ešte stále sa rozplačem. Jasné, že sa bojím ako ďas. Vytrpeli sme si a pre svoje deti by som urobila všetko na svete, strašne ich ľúbim."

Na rad prišiel oco Keď sa zdalo, že pochmúrne časy sa pomaly, ale iste, z tejto famílie vytrácajú, prišla rana ako z dela číslo dva. Manžel Vlado, ten, ktorý

Občianske združenie Medzi nami sa aj vďaka uverejňovaniu príbehov v Nota bene snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii. Možno sa nájde niekto, koho osud Majkinej rodiny oslovil. Ocitli sa v stave, kedy je každé euro dobré. A veľmi by chceli kúpiť maródom doma nové zdravotné matrace do postele. Zaslúžia si to. Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4 040 218 205/3100 (Ľudová banka). Pripíšte poznámku – Vladko. Kontakt na OZ Medzi nami: www.ozmedzinami.sk 0905 240 389 alebo 0905 910 827 (medzinami@zoznam.sk) Projekt OZ Medzi nami sa realizuje aj vďaka podpore Nadácie VÚB, ktorú oslovila práca združenia s konkrétnymi ľudskými osudmi.

27


Ako to vidia deti

text a foto: jitka vaňová

text a foto: jana čavojská

pútnik

Smrť je niekedy spravodlivá, ale niekedy nie

Na tenkom ľade Posledné októbrové dni sprevádza tajomstvo. Dušičková atmosféra, stretnutie so záhrobím a s pohanskou tradíciou Halloweenu, ale aj bosorky a strašidlá. S Kristínkou (9) a Ivankom (9) sme sa postavili zoči-voči strachu z pominuteľnosti a všeličomu inému. K: Ja viem, čo je to Halloween. Vtedy chodia v Amerike deti dom od domu a koledujú si cukríky. I: Ale nedostávajú ich zadarmo, musia zaspievať pekné pesničky alebo povedať: „Cukríky alebo smrť!“ A zapaľujú si vyrezané tekvice... ... na pamiatku akéhosi Jacka, ktorý premárnil druhú šancu napraviť sa. Veľa pil a nechcelo ho ani nebo, ani peklo. Diabol mu daroval pekelné svetlo, aby sa jeho bludná duša nestratila. I: Áno, o druhej šanci som počul veľakrát. Väčšinou ten, kto dáva druhú šancu, tomu človeku veľa nedôveruje, ale potom si povie, že by mu tú druhú šancu mohol dať. K: Keby mi taký človek povedal, že ľutuje, tak by som mu prepáčila, dala by som mu šancu, aby to napravil. Ale keby si namiesto rožka zase kúpil alkohol, tak by som mu to neprepáčila. I: Ja by som mu dal nejaké peniaze, aby si za to kúpil paštétu a rožok a veril by som, že sa umúdri. K: Ja by som mu radšej ten rožok s paštétou kúpila, lebo za peniaze by si mohol kúpiť len alkohol. A niekedy sa aj stáva, že človekovi uveríš, dáš mu druhú šancu, ale on to zneužije. A potom ho trápi svedomie. No na tretiu šancu by som mu neuverila, to by som mu povedala, že nech neotravuje. I: Ale sú takí, čo tých opitých neľutujú, a dávajú im druhú šancu stále. A ten alkoholik stále veľa pije, chodí po štyroch z jednej strany na druhú a vykrikuje. Zoberie si fľašu, nadáva a hádže fľaše okolo seba. K: Lebo v tom alkohole je nejaká látka, ktorá človeka omámi, že robí veci, ktoré sa v živote normálne nerobia. Keď tá látka z neho vyprchá, ľutuje sa, že nemá na nič peniaze, a keď sa nad ním niekto zľutuje, a peniaze mu dá, tak on si za to kúpi zasa alkohol. Tú látku z alkoholu človek niekedy potrebuje, ale potrebuje jej iba málo. Keď jej má veľa, býva opitý a môže zomrieť. I: Áno, smrť môže prísť pre človeka hocikedy – napríklad keď je veľmi opitý. Ale keď je dobrý, tak smrť môže prísť asi po šesťdesiatke. I: A keď duša opúšťa telo, tak sa človeku pľúca začínajú premieňať na čierne, chodí po štvornožky a nevie, čo so sebou. K: To znamená, že človek zomiera, že prišiel jeho

28

čas, že uplynula jeho hodina. I: A jeho duša ide do pekla alebo do neba. K: Ale to sa iba tak vraví, ale nikto to ešte nepovedal, že to tak musí byť. A smrť je niekedy spravodlivá, ale niekedy nie. I: Keď ten človek bol dobrý a milosrdný a všetkých mal rád, tak to nie je spravodlivé, ale keď nebol dobrý, tak to bolo asi spravodlivé. I: A tým dobrým sa dá na hrob sviečka a kytice a ostatní sa za nich modlia, aby boli stále s nimi. K: A ich dušičky sú stále s nami; dušou sa k nám mŕtvy vráti, ale telo leží v hrobe a rozkladá sa. I: Presne. Ale v hrách, keď figúrka zomrie, tak zmizne preč z obrazovky. K: V niektorých sa dvihne a ide ďalej. Podľa mňa

„Hlavné je, aby sme boli statoční.“ tí ľudia, čo vymysleli počítačové hry, to nedomysleli; dieťaťu sa to zdá čudné, lebo potom si myslí, že po smrti sa dvihne a odíde. Keď niekto v hre zomrie, mal by zmiznúť. I: V žiadnej hre by nemal byť nekonečný život hlavnej postavy; keď si raz minie život, mala by skončiť hra... Ale keď veľa sedíš pri počítači

a stále iba pozeráš a pozeráš a ťukáš a ťukáš, tak potom ťa tí druhí nemajú radi. K: Následky smrti sú niekedy ťažké a niekedy ľahké. Keď niekto zomrie, tak niekto to znáša ťažko a niekto ľahko. I: Ja nerozumiem, prečo človek musí raz zomrieť. Mne sa to zdá veľmi tragické. K: Lebo je to určené. Boh nám to raz dal do života, každý má smrť v osude a nikto nie je nesmrteľný. Ja rozumiem všetkému aj okolo smrti. Spýtala som sa rodičov a oni mi to všetko vysvetlili. I: Iba jeden človek bol nesmrteľný, ale mal smrteľné lýtko. Bol to vojak, ale nemal na lýtku brnenie. Keď ho tam zasiahli, tak zomrel. Bol statočný a obetoval život. K: To je hlavné, aby sme boli statoční a vykonávali dobré skutky, aj keby sme mali normálne povolanie. I: Pre mňa je dôležité, aby som vykonával dobré skutky, aby som mal všetkých rád, bol dobrosrdečný a mohol som všetkým pomôcť. K: Ja by som chcela, aby si o mne ľudia hovorili, že to je tá pani, ktorá bola dobrosrdečná, usmievavá, že som dobrý človek a pomáham ostatným. I: A ja ešte že som sa nikdy nevzdával, keď som mal nejaký cieľ.

Čajovým kríčkom vraj neublíži ani sneh a mráz.

Bude slávny gruzínsky čaj už iba turecký?

Čajový deduško

Hojne osladený čierny čaj s citrónom, ktorý sme pili v škole alebo doma na raňajky pochádzal pravdepodobne z Gruzínska. Dnes? Na slávnych plantážach v okolí mesta Batumi sme našli jedného z posledných pestovateľov čaju. Stúpame vyššie a vyššie do kopcov rozťahanou vyššie. Tam vraj nájdeme pestovateľa čaju. Ony dedinou Akhalsopeli. Dole pod nami sme necha- s čajom tiež skončili. Vraj sa to neoplatilo. Lepšie li Čierne more a kamienkové pláže. Tu sa nám predajú mandarínky. otvoril úplne iný svet. Farmári pod horúcim slnkom obrábajú svoje políčka. Kukurica, obilie, Na brigádu za hranicu citrusy. „Kedysi tu všade rástol čaj,“ rozhovorí „Čááá?“ Šesťdesiatročný Šota Mamuladze zatiahsa miestny muž od motyky. Nie, ani on ho už ne v nárečí adžari. Býva úplne navrchu Akhalsoteraz nepestuje. Dve ženičky nás posielajú ešte peli a hneď nás pozýva ďalej. Dôrazne prikyvuje.

Áno, ešte pestuje čaj. Kríčky s lesklými lístkami sa krčia v záhradke medzi ovocnými stromami. Čajový deduško odtrhne najvydarenejšie čajové lístky a podáva mi ich. „Čaj z obchodu mi nechutí,“ hovorí rezolútne. „Je v ňom priveľa chémie. Naša rodina spotrebuje ročne asi desať kíl čaju. Pijeme ho všetci okrem mojej manželky. Ona má radšej kávu.“

29


Kedysi tu úplne všade rástol čaj. Teraz zostal v Akhalsopeli posledný pestovateľ, šesťdesiatročný pá Mamuladze.

Šota Mamuladze má šesťdesiat rokov. Jeho čajové kríčky takmer toľko.

Čaj od pána Mamuladzeho chutí inak ako ten z obchodu.

Pán Mamuladze spomína, ako kedysi iba v dedine Akhalsopeli pozbierali ročne 800 ton čaju. Pestoval ho tu každý. Ešte za ZSSR dostávali vo výkupe osemdesiat kopejok za kilo. Ľudia sa nesťažovali, bol to dobrý biznis. Práve z Gruzínska pochádzal najslávnejší čaj celého východného bloku. Priamo v Akhalsopeli stáli štyri čajové fabriky. Celý región žil čajom a z čaju. „Lenže vláda teraz nemá o čaj záujem,“ pokračuje Šota Mamuladze. „Lístky nikto nevykupuje. Ľudia začali radšej pestovať mandarínky a pomaranče. V Turecku, hneď za hranicou, pestujú veľa čaju a je tam aj čajová fabrika. Naša vláda čaj radšej dováža odtiaľ, než aby podporila domácich pestovateľov. Všetok gruzínsky čaj bude čoskoro turecký. Napokon, veď ho oberajú

30

Čaj sušia pestovatelia pod holým nebom, na slnku.

gruzínske ruky. V našom regióne nie je práca. Ľudia cestujú za hranicu, na čajové plantáže. Dostanú päťdesiat lari (približne dvadsať eur, pozn. red.) na deň.“ V celom Gruzínsku momentálne vyprodukujú ročne iba päťtisíc ton čaju. Jednu stotinu z množstva, ktoré dorábali kedysi. Ešte v roku 2001 to bolo dvadsaťjeden ton.

Voňavý Gruzínci milujú hostí. Žiadna návšteva sa nezaobíde bez patričného pohostenia. To znamená stôl, ktorý sa prehýba pod dobrotami. Inak to nie je ani u pána Mamuladzeho. Usádzajú nás okolo plastového stola na dvore. Na stole postupne pristáva obrus, medové koláče, lieskové orechy, tradičný gruzínsky chlieb toni, slaný syr, jablká,

hrušky, figy, černice a časť ženského osadenstva sa ponáhľa variť obed, aby nás čo najlepšie pohostili. „Ochutnajte z tohto! A z tamtoho! Chutí vám?“ Chlapec už aj beží obrať ďalšie sladučké figy, len aby nám nebolo málo. My sa však najviac tešíme na domáci čaj. Natia, vnučka čajového deduška, prinesie najprv lístky. „Toto je čierny čaj,“ vysvetľuje. „Kým lístky zeleného čaju nechávame sušiť voľne, lístky na čierny čaj najprv dôkladne premiesime, aby pustili šťavu, a potom ich necháme fermentovať v igelitových vreckách. Nakoniec ho sušíme rovnako ako zelený čaj, priamo na slnku. Zo štyroch kíl lístkov zostane jeden kilogram suchého čaju.“ Celý proces opakujú trikrát do roka. Toľkokrát totiž zbierajú úrodu. Najkvalitnejší je čaj pozbieraný v máji.

Čajové kríčky v záhrade pána Mamuladzeho majú okolo päťdesiat rokov. Jeho rodina pestuje čaj už dve storočia. Kedysi pozbierali tu hore na kopci štyri tony čaju každý rok. „Rastlinky voľakedy dávno priviezli mnísi z Indie. Ale vďaka rokom, pôde a podnebiu je náš čaj teraz úplne iný. Gruzínsky,“ usmieva sa pán Mamuladze. „Naše kríčky prežijú aj mráz a sneh.“ Natia opäť mizne v útrobách domu a vracia sa s obrovským čajníkom. Dostávame po šálke voňavého čaju zlatistej farby. Naozaj je iný ako tie z obchodu. „Pamätám si, ako sme s rodičmi chodievali nakupovať čaj, keď som bol ešte malý,“ hovorí kamarát, Gruzínec Spartak. „Spomínam si na jeho úžasnú vôňu. Odvtedy mám čaj veľmi rád. Hlavne domáci.“

S výhľadom na more Z domu na kopci je úžasný výhľad na políčka, domčeky a Čierne more. Najznámejšie gruzínske letovisko, mesto Batumi, máme ako na dlani. Okrem Gruzíncov tu dovolenkuje veľa Ukrajin-

cov a Rusov – ani po poslednej vojne v Južnom Osetsku tu na nich nezanevreli. Kamienkové pláže v Batumi a osemkilometrová promenáda s palmami sú výkladnou skriňou celej krajiny. Časť pobrežia Gruzínsko stratilo ešte v roku 1993, keď sa po ozbrojenom konflikte odtrhlo Abcházsko. Adžaria, oblasť, kde sa nachádza aj dedina Akhalsopeli, je autonómnou republikou. Celé Gruzínsko je pritom len o kúsoček väčšie ako Slovensko a má približne 4 700 000 obyvateľov. Z už aj tak maličkej krajiny odbudli dve veľké časti. Viac ako 330 000 utečencov si muselo hľadať nové domovy. Bývanie im vláda zabezpečila. No prišli do regiónov, kde už aj predtým bola o prácu núdza. A sociálna podpora od štátu je dvadsaťštyri lari (desať a pol eura) na mesiac... Našťastie, rodina Šotu Mamuladzeho má svoj dom a veľkú čajovú záhradu. Pestujú ovocie a zeleninu, ktoré predávajú, a čaj pre vlastnú potrebu. Chovajú sliepky, kačky, zajace a kravy. Keď sa im zachce, zídu z kopca k moru na pláž a okúpu sa. Nežijú si najhoršie. Ale nič extra

to tiež nie je. Preto pán Mamuladze uvažuje o tom, že zrekonštruuje časť domu a bude tu ponúkať ubytovanie turistom. Aby si rodina ešte trochu privyrobila. INZERCIA

31


SVET

takmer bodka

text: yuko takeo | foto: www.streetnewsservice.org/reuters

[...] ďalšiu zmenu. (Niccolo Machiavelli)

Druhá šanca pre spustošenú krajinu

Japonsko opravuje škody Po marcovej katastrofe sa Japonsko muselo vysporiadať s tonami trosiek, poklesom ekonomiky, poškodenou krajinou. Stopy po zemetrasení a tsunami zrejme ostanú viditeľné ešte roky. Pracovitosť a odhodlanie však Japoncom pomáha odstrániť niektoré škody rýchlejšie, ako sa čakalo. Viac ako päť mesiacov po masívnom zemetrasení deviateho stupňa a smrteľnej vlne tsunami, ktorá spustošila japonské severovýchodné pobrežie, krajina prišla s detailným akčným plánom a peniazmi potrebnými na obnovu zdevastovaných oblastí. Počet obetí, evakuovaných a zmenšujúca sa populácia ľudí v produktívnom veku Približne 15 690 mŕtvych, 4 740 nezvestných a 5 710 zranených. Mnohí z 5,6 milióna rezidentov troch najviac postihnutých prefektúr marcovej pohromy stratili svoje domovy a počet evakuovaných sa k 14. marcu vyšplhal na viac ako 475 000. 9 900 ľudí stále žije v evakuačných úkrytoch, zatiaľ čo 34 100 ľudí býva v hoteloch alebo u príbuzných či priateľov a približne 40 000 žije v dočasných príbytkoch. Severovýchod krajiny starne rýchlejšie než iné oblasti krajiny, ktorej populácia už aj tak šedivie rýchlym tempom. Odhaduje sa, že v roku 2030 bude 31,6 % populácie v Tohoku staršej než 65 rokov, kým odhad pre zvyšok krajiny je 29,6 %. Podľa odhadov BNP Paribas pracujúca populácia v regióne sa za posledných 15 rokov znížila o 8,4% a očakáva sa jej pokles o ďalších 12,6 % počas nasledujúcej dekády.

• • • •

Trosky

• Zemetrasenie a vlna tsunami zanechali v mestách na pobreží približne 22,6 miliónov ton trosiek. Z toho sa približne polovica presunula na dočasné skládky. Cieľom parlamentu je do konca augusta odstrániť nečistoty z oblastí, kde žijú a pracujú ľudia. Je veľmi pravdepodobné, že sa tento plán splní. Odstránenie všetkých trosiek a rozobratie zničených budov však potrvá mesiace, ak nie roky a parlament má za cieľ zlikvidovať trosky zo skládok do marca 2014.

Ekonomické škody

Zemetrasenie a vlna tsunami zničili dodávateľské reťazce, keďže severovýchod krajiny je domovom mnohých výrobcov. Japonský hrubý domáci produkt poklesol o 0,9 % v prvom kvartáli a posunul tak ekonomiku krajiny do druhej recesie za posledné tri roky. V druhom kvartáli však ekonomika klesla

32

Japonsko sa vymotáva z krízy.

omnoho menej, ako sa predpokladalo, keďže spoločnosti výrazne pokročili v obnove produkcie a v treťom kvartáli sa očakáva nárast o 1,2 % – je to pravdepodobne najlepší výkon spomedzi hlavných vyspelých krajín. Parlament spočiatku odhadol materiálne škody z katastrofy 11. marca na 16 až 25 triliónov yenov (190 až 300 miliárd dolárov), neskôr sa predpokladané škody znížili na 16,9 triliónov yenov (210 miliárd dolárov). Je to zhruba dvojnásobok v porovnaní so zemetrasením v roku 1995 v Kobe.

Núdzový rozpočet na pomoc

• Parlament prijal prvý mimoriadny rozpočet v hodnote 4 trilióny yenov (47,4 miliárd dolárov) v máji a druhý mimoriadny rozpočet v hodnote 2 trilióny yenov (23,7 miliárd dolárov) v júli. V čase našej uzávierky mal parlament s novým predsedom vlády schváliť tretí mimoriadny rozpočet do konca septembra, hoci to, či sa myšlienku podarí zhmotniť tak rýchlo, je nejasné.

v rybárskom priemysle sa odhadujú 1,23 trilióna yenov. Približne 320 prístavov, resp. 11 % všetkých rybárskych prístavov v Japonsku bolo zatvorených kvôli marcovej katastrofe a potrvá približne ďalšiu dekádu, kým sa obnoví plná prevádzka prístavov. Približne 2,6 % z celkovej rozlohy fariem v Japonsku (23 600 hektárov) bolo odplavené alebo zatopené kvôli katastrofe.

Peňažná pomoc

• Japonský Červený kríž doteraz vyzbieral na pomoc 259 miliárd yenov. Z toho sa rozdelilo približne 48 % obetiam katastrofy. Zostávajúca suma uviazla v preťažených miestnych správach.

Škody na rybolove a poľnohospodárstve

(Zdroje: www.streetnewsservice.org/Reuters, Ministerstvo životného prostredia, Fukushima Perfektúra, Miyagi Perfektúra, Štatistický úrad, Agentúra pre rybolov, Ministerstvo poľnohospodárstva, Japonský Červený kríž, Úrad vlády, Národná polícia, Ústav obchodu Tohoku, Ústredie rekonštrukcie Úradu vlády v odpovedi na veľké východné japonské zemetrasenie)

bolovom a poľnohospodárstvom. Škody

Za preklad ďakujeme Adriane Paulovčinovej.

• Severovýchodné Japonsko je známe ry-

Vylúštenie krížovky z minulého čísla: Keď príde čas, [že by sme mohli], tak čas, keď sme mohli, už uplynul. (Marie von Ebner-Eschenbach) Časopis Nota bene začal vychádzať v septembri 2001. Vydáva ho občianske združenie Proti prúdu ako svoj hlavný projekt na pomoc bezdomovcom. Pomáha ľuďom, ktorí sa ocitli bez domova, alebo im hrozí strata ubytovania z finančných dôvodov. Cieľom je aktivizovať bezdomovcov, pomôcť im získať sebaúctu, dôstojný príjem, pracovné návyky a sociálne kontakty. Úlohou Nota bene je tiež kampaň na pomoc ľuďom bez domova. Predajca časopisu musí byť registrovaný v niektorej z distribučných pobočiek Nota bene. Pri registrácii dostane 3 kusy časopisov zdarma. Všetky ostatné si kupuje za 0,70 euro a predáva za plnú sumu 1,40 euro. Predajca je povinný nosiť preukaz predajcu a dodržiavať pravidlá predaja uvedené v Kódexe predajcu na str. 3. Ak zistíte, že niektorý predajca porušuje kódex, prosím informujte nás na doleuvedených číslach. O. z. Proti prúdu poskytuje svojim klientom ďalšie služby: sociálne a právne poradenstvo, zdarma využitie telefónu a počítač s internetom na hľadanie práce, príspevky na zdravotné potreby a voľnočasové aktivity s cieľom aktivizácie klientov. V rámci terénnej práce aj vyhľadávanie ľudí bez domova, ktorí potrebujú pomoc. Viac na www.notabene.sk. Manažment organizácie Proti prúdu uvíta akékoľvek návrhy a pripomienky. Redakcia ďakuje za všetky zaslané príspevky, ale nevyžiadané rukopisy a fotografie nevracia. Prosím, neposielajte originály. Názory a postoje v uverejnených článkoch nemusia zodpovedať názorom redakcie. Časopis Nota bene je registrovaný na Ministerstve kultúry SR pod číslom EV 3665/09 ISSN 1335-9169. O. z. Proti prúdu je členom siete pouličných časopisov INSP a organizácie FEANTSA. Vydavateľ: O. z. Proti prúdu IČO: 360 68 781, č. účtu: 266 34 750 14/ 1100 Tatrabanka, www.notabene.sk Manažment projektu: Bc. Martin Opeta, riaditeľ, 0907 197 908, martin@notabene.sk,

Mgr. Sandra Tordová, zástupkyňa riaditeľa, 0905 143 651, tordova@yahoo.com Redakcia: Mgr. Sandra Tordová, Dagmar Gurová, 0915 779 746, dagmar.gurova@notabene.sk

Distribučné miesta Bratislava O. z. Proti prúdu, Karpatská 10, 811 05 Bratislava, Tomáš Kubiš, Ivan Lorenc, Barbora Žiaranová 02/52 62 59 62, poradcovia@notabene.sk Banská Bystrica Slovenský červený kríž, Pod Urpínom 6, 974 01 Banská Bystrica, Hana Kliniarová, 048/413 13 35, sus.bbystrica@redcross.sk Čadca DCH – Dom charity sv. Gianny, Kukučínova 6, 022 01 Čadca, Katarína Melicháčová, 041/432 40 88, 0918 874 839, charita.cadca@centrum.sk Hlohovec O. z. Pokoj a dobro, Pribinova 51, 900 28 Hlohovec, Pavol Šoka, 033/742 38 27, viera.vavrova@d2u.sk Holíč N. o. Križovatky – Azylový dom Emauzy, J. Čabelku 3, 908 51 Holíč, Jana Pavková, 034/668 31 10, emauzy@stonline.sk Kežmarok O. z. Hviezda (v spolupráci s MsÚ Kežmarok), Lanškrounská 16, 060 01 Kežmarok, Mária Galdunová, 052/466 02 12, 0905 886 546, komunita@kezmarok.sk

Lito a tlač: Typocon, BIND print s.r.o. Grafické spracovanie: Mgr. Art. Pavol Čejka Jazyková korektúra: Workaholic Culture Inzercia: Jaroslav Šipoš, 0911 214 411, jaro@notabene.sk

Košice ADCH – Charitný dom sv. Alžbety, Bosákova ul., 040 01 Košice, www.charitakosice.sk, Šiba Jozef, kontakt: 0903 982 652, jozef.siba@gmail.com Levice O. z. Miesto v dome, Sama Chalupku 7, 934 01 Levice, Ľubica Prištiaková, 036/622 15 86, mvd@miestovdome.sk Liptovský Mikuláš Komunitné centrum „Nový svet” – Hlboké (v spolupráci s MsÚ Liptovský Mikuláš), Športová 1190/4, 031 01 Liptovský Mikuláš, Viera Kočtúchová, 044/552 20 52, 0911 197 227, komunitne.centrum@atlas.sk Malacky N. o. Križovatky – Azylové centrum Betánia, Ľudovíta Fullu 16, 901 01 Malacky, Dušan Cauner, 034/772 24 57, 0902 230 122, acbetania@orangemail.sk Nitra DCH – Dom charity sv. Rafaela, Samova 4, 950 50 Nitra, www.charitanitra.sk, Andrea Rončková, 037/772 17 92, 0907 451 771, rafael.charita@gmail.com Nové Zámky Betlehem, M. R. Štefánika 10, 940 01 Nové Zámky, Kornélia Magyarová, 0905 427 209, Béla Magyar, 0918 497 688, belamagyar@zoznam.sk

Administratíva: Fabiola Mokrá Fundraising, PR: Zuzana Pohánková, 0917 275 812, zuzana@notabene.sk Street work: Peter Kadlečík, peterkadlecik@notabene.sk

Piešťany ÚZ Domum, Bodona 55, 921 01 Piešťany, Eva Papšová, 033/ 772 76 87, 0915 400 577, domum@kios.sk Poprad ZSS – O. z. Korene (v spolupráci s MsÚ Poprad), Levočská 51, 058 01 Poprad, Marcela Michalková, 052/772 42 09, 0910 890 488, socialne@msupoprad.sk Senica N. o. ZSS Senica, Štefánikova 11/B, 905 01 Senica, Martina Snopková, 034/622 84 56, 0903 764 072, snopkova@zsssenica.sk Trenčín Sociálne služby mesta Trenčín, m. r. o., Piaristická 42, 911 01 Trenčín, PhDr. Alena Laborecká, 0902 911 805, riaditelssmt@slovanet.sk Trnava ADCH, Hlavná 43, 917 01 Trnava, www.charitatt.sk, Zuzana Ryšková, 033/533 31 59, 0910 788 031, battarci.charita@stonline.sk Vranov nad Topľou ADCH – Charitný dom pre mládež, Lúčna 812, 093 01 Vranov nad Topľou, Beáta Bronišová, 057/44 3 15 78, 0904 981 536, chdmvranov@zoznam.sk Žilina DCH – Dom charity sv.Vincenta, Predmestská 12, 010 01 Žilina, Gabriela Huliaková, 041/724 47 95, 0918 314 197, dchvincent.za@gmail.com

33


text: daniel pastirčák, zuzana uličianska | foto: archív autorov

Literárium Petra Gettinga

Existenciálne či existenčné problémy? Ruského spisovateľa Daniila Charmsa sa zavše snažím propagovať, ako keby to bol môj kamoš. Veď vlastne aj je. Pred storočím písal veci, z ktorých zostáva rozum stáť. Našťastie, nielen mne. Cestu na svetlo si prerazil, bárs aj po strašnom blúdení v bludisku 20. storočia, ktoré ho stálo život. Po dlhých, dlhočizných rokoch mlčania sa konečne otvára zaslúžená cesta tomuto neuveriteľnému zjavu, takže mi kamoši hlásia, že v Charmsovom rodnom Petrohrade ponúkajú jeho zobrané spisy rovno na ulici. Ba dokonca aj na našom malom, prispatom Slovensku začínajú vychádzať čriepky z diela tohto úchvatne talentovaného poloblázna, ktorý robil avantgardu a tzv. absurdné divadlo desaťročia predtým, ako sa tým začali chváliť premúdrení intelektuáli na Západe. Charms, permanentne zápasiaci nielen s existenciálnymi, ale aj s existenčnými problémami, spisoval svoje poviedočky, v ktorých je všetko naopak a súčasne šialene vtipné, dávno pred pózermi s vysokoškolskými titulmi a plnými peňaženkami. „Prestali tlačiť moje veci. Už mi ani nevyplácajú peniaze. Cítim, že sa tam deje niečo tajomné a zlé. Nemáme čo jesť. Máme strašný hlad,“ písal do denníka v roku 1937, nedlho predtým, než ho odvliekla stalinistická polícia a nechala zomrieť, anonymne spolu s tisíckami ďalších. Nedávno doplnili Charmsove dielo aj ďalšie jeho malé skvosty – básničky, ktoré v literárnom časopise RAK preložil môj priateľ Marián Heveši. Keď som však na začiatku vravel, že Charms nepletie hlavu len mne, nemyslel som ani tak na nový preklad, ba ani žiadne jeho literárneho dielo. Ale na grafiti v Charkove. Áno, čítate správne. Tam na stene vedľa svojich veršov poskakuje Charms tak bláznivo, ako to vedeli jeho pobláznené postavičky. Okašľať policajný pohon na sprejerov, páchajúcich trestný čin len preto, lebo to onehdy presadili naši poslanci, ktorí sa v znalosti umenia dostali asi tak k častuškám. Teším sa za Charmsa, bratia z Charkova! Autor je prozaik a redaktor Plus 7 dní.

34

Mimochodom

... Daniela Pastirčáka

Sloboda a trh Zdá sa, že dnes jediným jednotiacim prvkom našej civilizácie je slobodný trh, jediným ideálom je rast životnej úrovne. A pritom životná úroveň v našom jazyku neznamená byť lepším, hlbším, múdrejším láskavejším ani slobodnejším človekom, ale mať stále viac kvalitnejších produktov na konzumáciu. Ak je však pre nás jediným cieľom života materiálny blahobyt, nemôžeme očakávať, že náš človek bude slobodný, nemôžme očakávať, že v mene lásky a solidarity k iným ľuďom či k prírode bude taký človek ochotný čokoľvek obetovať, nemôžme očakávať že bude múdry, citlivý a hlboký. Slobodný trh pôvodne znamenal viac. Bol vtelením myšlienky dobrovoľnosti a slobody. Stáva sa tu čosi, čo sa deje i v iných oblastiach života. Zostalo tu živé telo v kóme, všetky bunky žijú, vedomie sa však vytratilo. Údy síce fungujú, mechanicky ako stroj, no myšlienka a éthos to telo opustili. Čo s tým? Prvky morálky možno vniesť iba do is-

tého typu sveta. Svet môže byť priestorom morálneho rozhodovania iba vtedy, ak v ňom existujú permanentné hodnoty, ktoré človeka presahujú. Ak pod človekom neexistuje hlbina, do ktorej by mohol klesnúť a nad človekom výška, ku ktorej by sa mohol povzniesť, jeho svet prestane byť svetom, kde sa môžu diať etické rozhodnutia. Ak je mierou všetkých vecí človek, tak všetko ľudské je rovnako normálne. Človek sa môže oddať svojmu temperamentu, poddať sa všetkým svojím impulzom, nemá sa však medzi čím rozhodovať, lebo odnikiaľ neprichádza a nikam nesmeruje. Všetko je vecou osobného vkusu, šikovnosti a sily v zápase o presadenie vlastných záujmov.

„Zostalo nám tu živé telo v kóme.“

... zuzy uličianskej

Revivals Pozná niekto niekoho, komu sa podarilo priviesť k druhému kvitnutiu broméliu alebo vianočnú ružu? Rada by som sa s ním zoznámila. Šéf jedného kvetinárstva ma kedysi upokojoval, že kvety sú nastimulované na jedno kvitnutie. „Ako to robíte, že sa u vás tak darí kvetom?“ spýtala som sa svojich známych so záplavou orchideí. „Kupujeme stále nové,“ znela krutá odpoveď. Dnes už svoje kvetinárske neúspechy nevnímam až tak osobne a správam sa pragmaticky aj voči kvetom v domácnosti. Pripúšťam však, že občas na mojom balkóne objaví čosi, čo nie je ani živé, ani mŕtve, z čoho trčí akási stonka s jedným lístočkom, na ktorom túžobne hľadám chuť žiť. Svoje životom unavené kvetinky rada posielam na rehabilitačné kúry k lepším ľudom. Má to jediný psychologický význam. Túžime, aby raz aj nám – v rámci akejsi vesmírnej spravodlivosti, v ktorú by sme všetci najradšej verili – dal niekto druhú až n-tú šancu na kvitnutie, ideálne ešte v tomto (prinajhoršom v nejakom inom) živote. Jeden psí pán mi vyrozprával príbeh svojho čierneho chumáča, ktorý bol sedem rokov

ustavične zavretý na dvore. Keď mu potom ako jeho nový pán dal odrazu slobodu sa voľne prechádzať po svete, psík ju využil ako len vládal pri svojich maličkých labkách. Svojho oddaného pána vraj povláčil po zákutiach celého mesta. Každý podvedome túži chytiť druhý dych, hoci voči druhým servisom máme vštepenú nedôveru. „Ale uzol zostane,“ hrozili notoricky sa opakujúce odkazy v detských pamätníkoch o zlatých nitiach priateľstva, ktoré sa po roztrhnutí už nikdy nedajú bezbolestne spojiť. Akoby tie všetky ľudské spoje neboli tak či tak zo samých uzlíčkov a korálikov ako ruženec či moslimský tasbih. Každá skúsenosť – či už dobrá alebo zlá – zostáva v nás ako malý uzlíček, ktorý donekonečna ohmatávame svojimi virtuálnymi rukami. Pamätníčky mali pravdu – uzol zostane. Teda našťastie, lebo inak by sme sa po šnúrke nedokázali posunúť ďalej a nahrať ten svoj hitový revival.

„Pamätníčky mali pravdu – uzol zostane.“

INZERCIA


INZERCIA

Nota bene 124 október 2011  

Druhá šanca

Nota bene 124 október 2011  

Druhá šanca

Advertisement