Použité skratky
OČTK – orgán/-y činné v trestnom konaní
R – rozhodnutie uverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk
TP – zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok
TZ – zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon
ZOS – zákon č. 256/1998 Z. z. o ochrane svedka a o zmene a doplnení niektorých zákonov
ZSP – časopis Zo súdnej praxe
Pozn. autora
Táto publikácia bola vydaná v rámci riešenia vedecko-výskumného projektu APVV 19-0050: Trestnoprávna ochrana slobody.
Právny stav k 1. 3. 2025
Predhovor
Hoci je výsluch svedka takpovediac jedným z najčastejších, resp. najbežnejších dôkazných prostriedkov v trestnom konaní, v niektorých prípadoch sa vyskytujú situácie, že svedkovia sa boja vypovedať zo strachu z pomsty osôb, proti ktorým vypovedali, resp. majú vypovedať, príp. iných osôb. Pre takéto situácie Trestný poriadok upravuje rôzne možnosti (prostriedky) ochrany svedkov, vrátane rôznych stupňov ich utajenia, možnosti výpovede prostredníctvom videokonferenčného zariadenia či rôznych opatrení, o ktorých na hlavnom pojednávaní rozhoduje predseda senátu. No môžu nastať aj závažnejšie situácie, v ktorých trestno-procesná ochrana svedkov nemusí byť dostatočná a v zmysle zásady subsidiarity je v takýchto prípadoch možné poskytnúť svedkom ochranu podľa osobitného zákona, ktorým je zákon o ochrane svedka. Ide o výnimočné situácie, v ktorých svedkom alebo ich blízkym osobám hrozí bezprostredné nebezpečenstvo na živote alebo zdraví. Tento zákon upravuje prísnejšiu ochranu svedkov, ktorí spolupracujú s OČTK a všeobecnými trestnými súdmi a ktorí vypovedali (alebo majú vypovedať) v trestnom konaní. Táto ochrana je však oveľa prísnejšia, vzhľadom na bezprostrednosť a závažnosť nebezpečenstva, ktoré hrozí svedkom (ohrozeným alebo chráneným) a ich blízkym osobám, nákladnejšia, a berúc do úvahy dôsledky, ktoré z nej vyplývajú svedkom a ich blízkym rodinám, dalo by sa povedať, že oveľa výraznejšie zasahuje do ich súkromných či rodinných životov. Avšak opatrenia, ktoré majú takéto dosahy na súkromie či rodinné životy svedkov, sú často nevyhnutné na zaistenie ich bezpečnosti a ochranu ich životov alebo zdravia.
Komentár k zákonu o ochrane svedka pomerne podrobne analyzuje a interpretuje jednak základné pojmy, ktoré sú legálne definované zákonodarcom v úvodných ustanoveniach zákona, podmienky poskytovania ochrany ohrozeným a chráneným svedkom, procedurálne postupy zahŕňajúce rozhodnutia o poskytovaní ochrany týmto svedkom, podmienky ukončenia vykonávania opatrení na ochranu týmto svedkom atď.
Cieľom komentára je poskytnúť výklad príslušných ustanovení zákona o ochrane svedka v širších súvislostiach. Tento výklad, pri ktorom sa použili štandardné metódy výkladu práva, korešponduje štruktúru (členenie) samotného zákona. K niektorým komentovaným ustanoveniam je sprístupnená konštantná judikatúra. Cieľom nebolo a ani nemohlo byť podrobne predstaviť metódy a formy poskytovania ochrany a pomoci ohrozenému a chránenému svedkovi. Uvedené metódy, postupy a formy sú upravené internými predpismi ministerstva vnútra a tvoria utajované skutočnosti podľa zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
doc. JUDr. Miloš Deset, PhD., autor Trnava, november 2022
Zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 256/1998 Z. z.
z 8. júla 1998
o ochrane svedka a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení č. 490/2001 Z. z., 457/2003 Z. z., 301/2005 Z. z. (nepriamo), 255/2006 Z. z., 180/2009 Z. z., 444/2015 Z. z.
Národná rada Slovenskej republiky sa uzniesla na tomto zákone: Čl. I
Základné ustanovenia § 1
(1) Tento zákon upravuje podmienky a postup pri poskytovaní ochrany a pomoci ohrozenému svedkovi, chránenému svedkovi a ich blízkym osobám,1) ktorým v súvislosti so svedeckou výpoveďou alebo poskytnutím dôkazu vzniká nebezpečenstvo ohrozenia života alebo zdravia zo strany osôb páchajúcich zločiny, za ktoré hrozí páchateľovi podľa Trestného zákona trest odňatia slobody na doživotie alebo zločiny, ak boli spáchané organizovanou skupinou alebo zločineckou skupinou alebo trestné činy terorizmu.
(2) Podľa tohto zákona sa postupuje, ak nie je možné bezpečnosť ohrozených osôb zabezpečiť iným spôsobom.
(3) Ochrana a pomoc ohrozenému svedkovi, chránenému svedkovi a ich blízkym osobám je poskytovaná na základe ich dobrovoľnosti.
(4) Na poskytovanie ochrany a pomoci podľa tohto zákona nie je právny nárok.
Komentár k
§ 1
K odseku 1
Zákon č. 256/1998 Z. z. o ochrane svedka a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZOS“) patrí medzi najvýznamnejšie právne prostriedky boja proti najzávažnejším formám trestnej činnosti, vrátane organizovaného zločinu či terorizmu, a to tým, že upravuje osobitnú ochranu, ktorá v zmysle tohto zákona môže byť poskytovaná ohrozenému svedkovi, chránenému svedkovi a ich blízkym osobám[1].
K pojmu ohrozený svedok a chránený svedok pozri komentár k § 2 ZOS.
Svedok je osoba, ktorá je z trestno-procesného hľadiska považovaná za prameň, resp. nositeľa dôkazu; výsluch svedka je dôkazným prostriedkom podľa § 119 ods. 3 Trestného poriadku č. 301/2005 Z. z. (ďalej len „Trestný poriadok“ alebo „TP“), prostredníctvom ktorého sa tento dôkaz získava. Treba dodať, že výsluch svedka je takpovediac najbežnejším dôkazným [1] § 116 Občianskeho zákonníka. Pozn. aut.: Pojem blízke osoby vyplýva z § 116 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého blízkou osobou je príbuzný v priamom rade, súrodenec a manžel; iné osoby v pomere rodinnom alebo obdobnom sa pokladajú za osoby sebe navzájom blízke, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu.).
prostriedkom, resp. jedným z najbežnejších dôkazných prostriedkov (napr. spolu s výsluchom obvineného), aké sa v trestných konaniach bežne vykonávajú – takmer v každej trestnej veci sa vypočuje svedok, poškodený a obvinený, no nie v každej trestnej veci sa informácie dôležité pre trestné konanie získavajú prostredníctvom informačno-technických prostriedkov alebo prostriedkov operatívno-pátracej činnosti, čo koniec-koncov ani nie je možné, pretože napríklad odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky Trestný poriadok obmedzuje len na kategóriu zločinov, vrátane obzvlášť závažných zločinov a niektorých ďalších trestných činov (bližšie pozri § 115 ods. 1 TP). Pri výsluchu svedka, samozrejme, žiadne takéto obmedzenia neexistujú.
Pri výsluchu svedka nielen v kontexte jeho ochrany si treba uvedomiť, že svedok má povinnosť svedčiť. Táto povinnosť je zakotvená v § 127 ods. 1 TP, v zmysle ktorého každý je povinný dostaviť sa na predvolanie orgánov činných v trestnom konaní a súdu a vypovedať ako svedok o tom, čo mu je známe o trestnom čine a o páchateľovi alebo o okolnostiach dôležitých pre trestné konanie. Samotnému splneniu povinnosti svedčiť musí, logicky, predchádzať nadobudnutie informácií o trestnom čine a jeho páchateľovi, príp. akýchkoľvek iných informácií, ktoré sú dôležité pre trestné konanie, najmä z hľadiska dosiahnutia jeho účelu podľa § 1 TP (náležité objasnenie trestného činu, aby mohol byť jeho páchateľ spravodlivo potrestaný, príp. aby sa mohlo rozhodnúť o niektorých ďalších skutočnostiach), a v zmysle tohto ustanovenia aj predvolanie orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu adresované svedkovi a následné splnenie povinnosti svedka dostaviť sa na miesto výsluchu v určenom čase na určené miesto v predvolaní. V odseku 2 sa zakotvuje zase povinnosť napomáhať splneniu tejto povinnosti, ktorá vyplýva každému, môže ísť napríklad o zamestnávateľa.
Z kriminalistického hľadiska je svedok nositeľom pamäťových stôp. Tie vznikajú zmyslovým vnímaním určitej udalosti, ktorú možno považovať za trestný čin, zmyslovým vnímaním skutkového deja (konania páchateľa) alebo určitej epizódy skutkového deja, príp. iných skutočností, keď napríklad svedok vníma určitú informáciu, ktorú mu sprostredkuje iná osoba, napr. poškodený. Na toto zmyslové vnímanie prakticky ihneď nadväzuje fixácia v pamäti. Tieto pamäťové stopy, ktoré môžu mať taktickú alebo dôkaznú hodnotu, sa následne získavajú –z pohľadu kriminalistiky – kriminalisticko-taktickou metódou, ktorou je výsluch svedka. Na kvalitu získaných stôp pritom môžu vplývať viaceré okolnosti – schopnosť vnímania, schopnosť zapamätania či, naopak, zabúdanie, schopnosť interpretácie atď. Z povahy veci je zrejmé, že svedok vníma predovšetkým zrakové, príp. sluchové vnemy, resp. inak povedané, u svedka sa najčastejšie vyskytujú zrakové, príp. sluchové stopy – iné druhy pamäťových stôp, ako napr. čuchové či hmatové, sa vyskytujú sporadickejšie.
Dôležité je si uvedomiť, že Trestný poriadok nielenže na jednej strane ukladá svedkovi povinnosť svedčiť – pritom je samozrejmé, že má vypovedať pravdivo o všetkom, čo mu je známe o trestnom čine a jeho páchateľovi, pretože inak by sa dopúšťal trestného činu krivej výpovede podľa § 346 Trestného zákona č. 300/2005 Z. z. (ďalej len „Trestný zákon“ alebo „TZ“), príp. trestného činu ohovárania podľa § 373 TZ – ale na strane druhej upravuje aj určité zaisťovacie prostriedky, ktoré slúžia na zaistenie svedka na účely jeho výsluchu, príp. iného úkonu, napr. konfrontácie. Tieto prostriedky by sme – podobne ako pri obvinenom – mohli „odstupňovať“ od miernejších po závažnejšie. Podľa § 128 ods. 1 TP svedok, ktorý bol riadne predvolaný a bez dostatočného ospravedlnenia sa k úkonu nedostaví, môže byť predvedený. V konaní pred súdom na základe uznesenia súdu môže byť svedok zabezpečený spôsobom uvedeným v § 88 TP, ak sú splnené podmienky pre taký postup (najmä ak sa predvolanie a predvedenie minulo účinkom; treba však zdôrazniť, že takéto zabezpečenie svedka je možné realizovať iba v konaní pred súdom). Na následky nedostavenia sa musí v predvolaní upozorniť.
V prípade ospravedlnenej neúčasti svedka na úkone orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu zo zdravotných dôvodov je svedok povinný predložiť vyjadrenie ošetrujúceho lekára, že mu jeho zdravotný stav neumožňuje účasť na úkone, na ktorý bol predvolaný, bez ohrozenia
života alebo závažného zhoršenia zdravotného stavu alebo z dôvodu nebezpečenstva rozšírenia nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby (odsek 2).
Ak sa nedostaví príslušník ozbrojených síl alebo ozbrojeného zboru, požiada orgán činný v trestnom konaní alebo súd jeho nadriadeného, aby oznámil dôvod, prečo sa predvolaný nedostavil, prípadne aby ho dal predviesť alebo ho zabezpečil. V ostatných prípadoch požiada orgán činný v trestnom konaní alebo súd o predvedenie alebo zabezpečenie svedka útvar Policajného zboru (odsek 3).
Ak je ako svedok predvolaný zástupca orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, adresou na doručovanie predvolania je adresa sídla orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately (odsek 4).
Podľa § 70 ods. 1 TP možno svedkovi za nesplnenie povinnosti vyplývajúcej mu z predvolania (ak sa neospravedlní bez dostatočných dôvodov) uložiť aj poriadkovú pokutu. V zmysle tohto ustanovenia, kto napriek predchádzajúcemu napomenutiu ruší konanie alebo kto sa voči súdu, prokurátorovi alebo policajtovi správa urážlivo, alebo kto bez dostatočného ospravedlnenia neposlúchne príkaz, alebo nevyhovie výzve alebo predvolaniu podľa tohto zákona, toho môže sudca a v prípravnom konaní prokurátor alebo policajt potrestať poriadkovou pokutou do 1 650 eur; ak ide o právnickú osobu, až do 16 590 eur. Na možnosť uloženia poriadkovej pokuty musia byť dotknuté osoby vopred upozornené.
Z týchto ustanovení jednoznačne vyplýva, že povinnosť svedčiť je takpovediac vynucovaná zákonnými prostriedkami, resp. sankcionovateľná (poriadkovou pokutou) v prípade jej dobrovoľného nesplnenia – nehovoriac už o trestnoprávnych dôsledkoch v prípade krivej výpovede. Takáto úprava je do značnej miery logická, pretože zákonodarca (resp. štát reprezentovaný príslušnými orgánmi) má, samozrejme, záujem na objasnení trestného činu. No na druhej strane si treba uvedomiť aj okolnosti, resp. dôvody, pre ktoré si svedkovia nevyhnutne nemusia dobrovoľne plniť svoje zákonné povinnosti, vrátane povinnosti svedčiť (pravdivo o všetkom, čo im je známe o trestných činoch alebo ich páchateľoch).
Tieto dôvody môžu byť rôzneho charakteru. Môžu napríklad spočívať v predchádzajúcej negatívnej skúsenosti svedka s príslušníkmi Policajného zboru v iných veciach (nielen trestných), osobných väzbách vo vzťahu k osobám, proti ktorým majú vypovedať, ale môžu prameniť aj zo strachu z pomsty osôb, proti ktorým majú vypovedať. Môže ísť o situáciu, v ktorej by svedkovi hrozilo nebezpečenstvo na jeho živote alebo zdraví alebo na živote alebo zdraví jeho blízkych osôb.
Najvyšší súd SR sa v rozhodnutí R 17/2006 zaoberal aj touto skutočnosťou v súvislosti s poriadkovou pokutou a v tomto rozhodnutí uviedol nasledovné: Uloženie poriadkovej pokuty svedkovi v prípade, ak mu hrozí vážne nebezpečenstvo porušenia základného práva na život –v prípade, ak by splnenie zákonnej povinnosti dostaviť sa na predvolanie súdu a vypovedať ako svedok znamenalo vážne nebezpečenstvo porušenia základného práva svedka na život, resp. ďalších jeho práv, ako aj práv jemu blízkych osôb (§ 101 ods. 4 TP), je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní využiť oprávnenia vyplývajúce im z Trestného poriadku či osobitného predpisu (zákona č. 256/1998 Z. z. o ochrane svedka), aby spomenuté nebezpečenstvo mohlo byť eliminované alebo celkom vylúčené. Takto treba postupovať v situácii, keď existuje vyšší stupeň pravdepodobnosti, že by mohlo dôjsť k porušeniu základných práv, tzn. že záver v uvedenom smere nemusí byť celkom istý a ani hodnoverný. Preto uloženie poriadkovej pokuty svedkovi v uvedenej situácii je predčasné.
To znamená, že uloženie poriadkovej pokuty, a teda sankcionovanie svedka za neplnenie si povinností, ktoré mu vyplývajú z príslušných ustanovení Trestného poriadku (v tomto prípade zákonnej povinnosti dostaviť sa na predvolanie), je v situácii, kedy jemu alebo jeho blízkej osobe hrozí vážne nebezpečenstvo porušenia základného práva (na život), minimálne krajne
neférové a ako sa vyslovil aj Najvyšší súd SR – aj predčasné. V konaní pred súdom by sa obdobné úvahy dali ďalej rozoberať aj vo vzťahu k zabezpečeniu svedka, no bez ohľadu na to, rozhodujúci záver z tohto rozhodnutia je, že orgány činné v trestnom konaní by mali v prvom rade využiť dostupné prostriedky na elimináciu takéhoto nebezpečenstva a stavu, ktorý z neho plynie, to znamená využiť dostupné prostriedky, ktorými by dokázali zabezpečiť ochranu svedka, a neuchyľovať sa hneď k zaisťovacím prostriedkom na zaistenie jeho osoby, resp. sankcionovaniu svedka poriadkovou pokutou. V tomto prípade totiž ide o objektívny stav, ktorý svedok nevyvolal, práve naopak, tento stav zapríčinila osoba obvineného (osoby obvinených), proti ktorej má svedok vypovedať, alebo iná osoba v prospech osoby obvineného (osôb obvinených). Takýto postup má, prirodzene, zmysel aj z toho hľadiska, že orgány činné v trestnom konaní majú mať záujem na objasnení trestného činu a zistení jeho páchateľa (páchateľov), z tohto dôvodu majú mať záujem aj na získaní informácií, ktorými svedok disponuje. A to bez ich spolupráce so svedkom možné nie je.
Takéto situácie spravidla nastávajú pri objasňovaní závažných foriem trestnej činnosti, ktoré sa vyznačujú výraznou mierou sofistikovanosti a plánovitosti a na ktorej sa podieľa viacero osôb. Pri objasňovaní takejto trestnej činnosti často „bežné“ dôkazné prostriedky nestačia na jej odhaľovanie a zistenie jej páchateľov, ktorí by následne mohli byť usvedčení z jej spáchania. A hoci je výsluch svedka veľmi často používaným dôkazným prostriedkom, v takýchto závažnejších trestných veciach, ktoré sú neraz páchané organizovanými skupinami či zločineckými skupinami, sa ani tento „bežný“ dôkazný prostriedok nemusí realizovať „bežným spôsobom“, ale práve naopak, kvôli strachu z pomsty či rôznych vyhrážok páchateľov trestnej činnosti, proti ktorým majú vypovedať, Trestný poriadok aj ZOS upravujú podistým špecifické postupy, ktoré sa majú uplatniť v záujme ochrany svedkov, ktorí vypovedajú v takýchto situáciách. Ide o pomerne zložitú procesnú a dôkaznú situáciu, resp. zložitejšiu oproti tej, v ktorej svedkovia vypovedajú bez použitia naznačených špecifických prostriedkov určených v zmysle oboch citovaných zákonov na ich ochranu.
Zákonodarca tým, že v príslušných ustanoveniach Trestného poriadku upravuje rôzne možnosti (stupne) ochrany, resp. utajenia totožnosti svedka, alebo tým, že v ZOS upravuje ako vyšší stupeň ochrany svedka, na jednej strane poskytuje svedkovi rôzne možnosti na jeho ochranu alebo na ochranu jeho blízkych osôb, ale jednak aj poskytuje možnosti orgánom činným v trestnom konaní, ako v daných situáciách postupovať, ako vyriešiť situácie, v ktorých si svedkovia odmietajú plniť svoje zákonné povinnosti a nespolupracujú s orgánmi činnými v trestnom konaní práve za tým účelom, aby tento stav, resp. nebezpečenstvo, ktoré svedkom alebo ich blízkym osobám hrozí, eliminovali a mohli tak nadviazať spoluprácu so svedkami a prostredníctvom ich výsluchov aj získať informácie, ktoré potrebujú na objasnenie veci. To podistým znamená, že prostriedky na ochranu svedka, ktoré upravuje slovenské platné právo –Trestný poriadok a ZOS – im do istej miery uľahčujú ich objasňovaciu činnosť.
ZOS v odseku 1 však ochranu, ktorú je v zmysle tohto zákona možné poskytnúť svedkom, obmedzuje iba na prípady zločinov, vrátane obzvlášť závažných zločinov – a to je rozdiel oproti trestno-procesnej úprave podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku, pri ktorých hrozí páchateľovi podľa Trestného zákona trest odňatia slobody na doživotie, alebo na zločiny, ak boli spáchané organizovanou skupinou alebo zločineckou skupinou alebo trestné činy terorizmu. To znamená, že poskytnutie ochrany svedkovi, ktorému by aj hrozilo nebezpečenstvo na živote alebo zdraví, resp. svedkovi, pri ktorom by takéto nebezpečenstvo existovalo vo vzťahu k jeho blízkym osobám, ale nebola by splnená podmienka kategorizácie trestných činov alebo trestov hroziacich páchateľom za ich spáchanie alebo by nebola splnená podmienka, že ide o zločiny, ak boli spáchané organizovanou skupinou alebo zločineckou skupinou alebo by nešlo o trestné činy terorizmu, by v zmysle tohto ustanovenia možné nebolo. Z takéhoto znenia jednoznačne vyplýva, že ochrana, ktorá sa svedkovi poskytuje podľa ZOS, je do istej miery výnimočná
(vôbec nie bežná) a má sa, resp. môže sa realizovať iba v prípadoch mimoriadne závažnej trestnej činnosti, akú predstavujú organizovaný zločin alebo terorizmus.
Nebezpečenstvo na živote, ev. na zdraví, ktoré hrozí svedkovi alebo jeho blízkym osobám, a to za svedeckú výpoveď svedka, musí byť preukázané spravodajskými, operatívnymi či dôkaznými informáciami, resp. inak povedané, orgán činný v trestnom konaní musí tento stav objektívne vyhodnotiť, posúdiť vážnosť a reálnosť tohto nebezpečenstva na základe dostupných informácií a až na základe ich vyhodnotenia pristúpiť k realizácii konkrétneho prostriedku na jeho ochranu. Inými slovami povedané, na základe dostupných informácií treba ustáliť záver, že existuje reálne nebezpečenstvo hroziace svedkovi v príčinnej súvislosti s jeho svedeckou výpoveďou zo strany osôb, proti ktorým má vypovedať pri zachovaní podmienok uvedených v § 1 ods. 1 ZOS.
K odseku 2
Toto ustanovenie upravuje určitú subsidiaritu pri poskytovaní ochrany svedkovi podľa ZOS. Zo znenia odseku 2 totiž vyplýva, že podľa ZOS sa postupuje, ak nie je možné bezpečnosť ohrozených osôb zabezpečiť iným spôsobom. To znamená, že ak by aj boli splnené podmienky podľa § 1 ods. 1 ZOS, orgán činný v trestnom konaní nevyhnutne musí skúmať, či prostriedky ochrany svedka, ktoré svedkovi plynú podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku, sú dostatočné na zabezpečenie jeho bezpečnosti, príp. bezpečnosti jeho blízkych osôb, alebo nie. V takom prípade – v prípade splnenia takto formulovanej zákonnej podmienky subsidiarity ochrany svedka – kedy príslušné opatrenia podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku nie sú dostatočné, je možné aplikovať prostriedky na ochranu svedka podľa ZOS. Práve formuláciou „ak nie je možné bezpečnosť ohrozených osôb zabezpečiť iným spôsobom“ zákonodarca odkazuje na prostriedky ochrany svedka a jeho blízkych osôb, ktoré im poskytuje Trestný poriadok. Ak sú tieto prostriedky dostatočné, treba ich uprednostniť, z tohto dôvodu potom nie je nutné aplikovať prostriedky ochrany, ktoré svedkovi a jeho blízkym osobám poskytuje ZOS.
Prostriedky ochrany svedka, ktoré upravuje Trestný poriadok, sú vyslovene trestno-procesného charakteru. V § 134 ods. 3 TP síce Trestný poriadok odkazuje na ZOS, keďže z tohto ustanovenia vyplýva, že ohrozený svedok alebo chránený svedok podľa ZOS môže byť vypočutý pomocou technických zariadení určených na prenos zvuku a obrazu, no v ďalších ustanoveniach Trestného poriadku sú upravené prostriedky ochrany svedka nezávisle od ZOS.
Podľa § 136 ods. 1 TP, ak je dôvodná obava, že svedok alebo jemu blízka osoba sú pre uvedenie bydliska svedka ohrození, môže sa svedkovi povoliť, aby namiesto bydliska uviedol pracovisko alebo inú adresu, na ktorú sa mu môže doručiť predvolanie. Ak sa ako svedok vypočúva zástupca orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately o skutočnostiach, ktoré sa dozvedel v súvislosti s vykonávaním opatrení sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, orgán činný v trestnom konaní a súd uvedie do zápisnice adresu sídla orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately.
Podľa § 136 ods. 2 TP, ak je dôvodná obava, že oznámením totožnosti, bydliska, prípadne miesta pobytu svedka je ohrozený jeho život, zdravie, telesná integrita alebo ak také nebezpečenstvo hrozí jemu blízkej osobe, môže sa svedkovi povoliť, aby neuvádzal údaje o svojej osobe. Na hlavnom pojednávaní však musí uviesť, ako sa oboznámil so skutočnosťami, o ktorých vypovedal. Materiály, ktoré umožňujú zistenie totožnosti takého svedka, sa ukladajú na prokuratúre a v konaní pred súdom u predsedu senátu. Do spisu sa zakladajú len vtedy, ak ohrozenie pominie. Aj takému svedkovi v prípade potreby možno položiť otázky o okolnostiach, ktoré sa týkajú jeho hodnovernosti, a tiež otázky týkajúce sa jeho vzťahu k obvinenému alebo poškodenému.
Z týchto dvoch ustanovení jednoznačne vyplýva, že Trestný poriadok upravuje rôzne stupne ochrany svedka v zmysle utajenia jeho totožnosti. Zatiaľ čo v odseku 1 sa svedkovi umožňuje,
aby namiesto svojho bydliska uviedol adresu pracoviska, resp. inú adresu, na ktorú sa mu budú doručovať príslušné písomnosti (predvolania na ďalšie výsluchy), v odseku 2 sa ráta aj s možnosťou, že svedok nemusí uvádzať údaje o svojej osobe. No bez ohľadu na to, na hlavnom pojednávaní musí uviesť, ako sa oboznámil so skutočnosťami, o ktorých vypovedal. Zákonodarca tým na jednej strane sleduje legitímny záujem na ochrane svedka, na druhej strane sleduje aj záujem obvineného na zachovaní práva na obhajobu a možnosť spochybňovať hodnovernosť svedka – jeho osoby i jeho výpovede. Bez ohľadu na to, záujem na ochrane svedka (zachovaní utajenia jeho totožnosti) možno vidieť vo formulácii, že „materiály, ktoré umožňujú zistenie totožnosti takého svedka, sa ukladajú na prokuratúre a v konaní pred súdom u predsedu senátu“, tzn. že sa nezakladajú do spisu. Do spisu sa založia až vtedy, ak ohrozenie pominie. V záujme zachovania práva na obhajobu aj takému svedkovi v prípade potreby možno položiť otázky o okolnostiach, ktoré sa týkajú jeho hodnovernosti, a tiež otázky týkajúce sa jeho vzťahu k obvinenému alebo poškodenému. Takouto formuláciou zákonodarca sleduje záujem na zachovaní nielen práva na obhajobu, ale aj zásady kontradiktórnosti.
Ustanovenie § 136 ods. 3 TP upravuje konkrétne opatrenia, ktoré slúžia na ochranu svedka. V zmysle cit. ustanovenia pred výsluchom svedka, ktorého totožnosť má zostať utajená, vykoná orgán činný v trestnom konaní a súd v záujme ochrany svedka podľa potreby opatrenia, ako sú najmä zmena vzhľadu a hlasu svedka, prípadne vykoná jeho výsluch s využitím technických zariadení vrátane zariadení určených na prenos zvuku a obrazu. Podľa odseku 4, ktorý upravuje procesné podmienky na takýto postup, súhlas na postup podľa odsekov 1 a 2 dáva predseda senátu a v prípravnom konaní prokurátor.
Jedno z najprísnejších trestno-procesných opatrení na ochranu svedka upravuje § 136 ods. 5 TP. V zmysle cit. ustanovenia pri odhaľovaní, zisťovaní a usvedčovaní páchateľov zločinov, korupcie, trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa alebo trestného činu legalizácie príjmu z trestnej činnosti možno výnimočne pri svedkovi použiť legendu podľa § 117 ods. 3, ak predseda senátu a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie vydá príkaz, ktorým určí svedkovi použitie legendy podľa § 117 ods. 3.
Treba si uvedomiť, že je z pohľadu obhajoby obrovský rozdiel v tom, že svedok neuvedie napríklad svoje trvalé bydlisko alebo že sa údaje o jeho totožnosti nezaložia do spisu, a v tom, keď vypovedá pod legendou, pretože zatiaľ čo prvé alebo druhé zo spomenutých opatrení na ochranu svedka obhajobe stále umožňuje napádať hodnovernosť svedka a jeho výpovede, legenda, pod ktorou svedok vypovedá, môže obhajobu zmiasť, resp. znemožniť identifikáciu skutočnej totožnosti svedka, a tým predstavovať určitú prekážku pri jej realizácii obhajoby tak, aby bola účinná a efektívna – keďže obhajoba skutočnú totožnosť svedka nepozná, má sťaženú pozíciu pri napádaní jeho hodnovernosti. Samozrejme, že záujem na zachovaní práva na obhajobu nie je tým jediným – i keď bezpochyby jedným z najdôležitejších – v trestnom konaní; okrem tohto záujmu sa sleduje aj záujem na objasnení trestného činu a zistení jeho páchateľa, aby mohol byť spravodlivo potrestaný, no odhliadnuc od takejto možnej kontroverzie názorov, v tomto ustanovení možno badať snahu zákonodarcu o vyváženosť verejných záujmov – záujmu na zachovaní práva na obhajobu na strane jednej a záujmu na objasnení závažnej trestnej činnosti a zistení jej páchateľa/páchateľov na strane druhej. Túto snahu o dosiahnutie určitej rovnováhy verejných záujmov možno badať v tom, že zákonodarca takýto postup obmedzuje iba na určité kategórie trestných činov (zločiny a niektoré ďalšie trestné činy, ako napr. korupciu) a že takýto postup závisí od schválenia predsedu senátu, resp. sudcu pre prípravné konanie v prípravnom konaní. To znamená, že nejde o bežný jav v trestnom konaní. Práve naopak, ide o výnimočné, špecifické situácie, v ktorých je takýto postup odôvodnený, aby bol dosiahnutý účel trestného konania podľa § 1 Trestného poriadku.
Na tieto ustanovenia Trestného poriadku nadväzujú ustanovenia, ktoré upravujú dokazovanie na hlavnom pojednávaní. Podľa § 262 TP, ak je obava, že svedok v prítomnosti obžalovaného nevypovie pravdu, prípadne, ak ide o výsluch svedka, ktorému alebo jeho blízkej osobe
z podaného svedectva hrozí ujma na zdraví, smrť alebo iné závažné nebezpečenstvo, agenta alebo o svedka, ktorého totožnosť musí zostať zo závažných dôvodov utajená, urobí predseda senátu vhodné opatrenia na zaistenie bezpečnosti alebo utajenie totožnosti svedka, prípadne vylúči obžalovaného, jeho dôverníkov a verejnosť po dobu výsluchu takého svedka z pojednávacej miestnosti. Po návrate do pojednávacej miestnosti musí byť obžalovaný oboznámený s obsahom výpovede svedka, môže sa o nej vyjadriť aj bez toho, aby sa so svedkom stretol a môže mu prostredníctvom predsedu senátu klásť aj otázky.
Zo znenia týchto ustanovení je zrejmé, že opatrenie na ochranu svedka do istej miery zasahuje do práva na obhajobu obvineného – ak je výsluch svedka vykonávaný pomocou technických zariadení na prenos zvuku a obrazu, je prakticky vylúčená konfrontácia; ak je utajená totožnosť svedka, obhajobe sa ťažšie napáda jeho svedectvo aj hodnovernosť svedka; ak predseda senátu vylúči obžalovaného a jeho dôverníkov po dobu výsluchu utajeného svedka z pojednávacej miestnosti, obhajoba nemá možnosť vnímať výpoveď svedka, namietať nezákonnosť položených otázok, klásť svedkovi doplňujúce otázky atď. V takomto prípade – na odstránenie určitého hendikepu obhajoby a v záujme zachovania práva na obhajobu a akej-takej kontradiktórnosti výsluchu – zákonodarca stanovuje, že po návrate do pojednávacej miestnosti musí byť obžalovaný oboznámený s obsahom výpovede svedka, ku ktorej sa môže vyjadriť, no bez toho, aby sa so svedkom stretol a prostredníctvom predsedu senátu mu môže aj klásť otázky.
Potreba určitej vyváženosti záujmov obhajoby – na zachovaní práva na obhajobu – a štátu a obžaloby – na objasnení trestného činu, zistení jeho páchateľa, aby mohol byť spravodlivo potrestaný, no tým aj nevyhnutne na zaistení bezpečnosti a ochrany svedka – vyplýva aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). Vo viacerých rozhodnutiach sa ESĽP zaoberal situáciami, v ktorých pri rôznych opatreniach na ochranu svedka dochádzalo k určitým kolíziám s právom na obhajobu.
V rozsudku vo veci Kostovski proti Holandsku (rozhodnutie z 20. novembra 1989) sa uvádza, že ak obhajoba nepozná totožnosť osoby, ktorú chce vypočuť, nemusí mať prístup k údajom, ktoré by jej umožnili zistiť, či je táto osoba zaujatá, nepriateľská alebo nehodnoverná. Výpoveď usvedčujúca obvineného môže byť lživá alebo založená na omyle. Obhajoba to nemôže dokázať, ak nedisponuje informáciami, ktoré by jej umožnili preveriť hodnovernosť svedka alebo ju spochybniť.
Z judikatúry ESĽP vyplýva niekoľko pravidiel, ktoré súd práve z týchto dôvodov vo svojej rozhodovacej činnosti sformuloval a ktoré by mali byť dodržané, aby sa uvedené nevýhody obhajoby kompenzovali. Ide predovšetkým o princíp subsidiarity, pretože ako z rozhodnutia vo veci van Mechelen proti Holandsku (rozhodnutie z 23. apríla 1997)[2] vyplýva, so zreteľom na mimoriadne miesto, ktoré zaujíma v demokratickej spoločnosti právo na riadny výkon spravodlivosti, každé opatrenie obmedzujúce práva obhajoby musí byť absolútne nutné. Ak môže stačiť menej reštriktívne opatrenie, musí sa použiť toto opatrenie.
Aj pre dôkaz výpoveďou anonymného (utajeného) svedka zásadne platí, že dôkazy sa musia vykonávať v prítomnosti obvineného na verejnom pojednávaní s cieľom kontradiktórne ich prerokovať. Táto zásada nie je bez výnimiek, tie však možno pripustiť len pod podmienkou, že budú zachované práva obhajoby uvedené v čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), podľa ktorého treba poskytnúť obvinenému primeranú a dostatočnú možnosť popierať svedectvo proti sebe a vypočúvať svedka buď v čase výpovede, alebo neskôr.
Subsidiaritu pri zabezpečení ochrany svedka vyjadruje, resp. upravuje aj ZOS. Podľa odseku 2 by sa mali uprednostniť všetky vyššie spomenuté opatrenia na ochranu svedka, ktoré
[2] Lüdi proti Švajčiarsku (rozhodnutie z 15. júna 1992), van Mechelen proti Holandsku (rozhodnutie z 23. apríla 1997)
upravuje Trestný poriadok (taktiež subsidiárne od miernejších k závažnejším z pohľadu obhajoby), a až následne, ak sa ukáže, resp. ak sa celková situácia vyhodnotí tak, že tieto opatrenia nie sú dostatočné, je možné poskytnúť svedkovi ochranu aj v zmysle ZOS. Ustanovenie odseku 2, resp. takto formulovaná zákonná podmienka je logická, pretože ak sa ukáže, že vyššie spomenuté opatrenia podľa Trestného poriadku sú dostatočné, nemalo by zmysel pristupovať k realizácii ochrany svedka podľa ZOS. Okrem toho si treba uvedomiť aj hľadisko hospodárnosti – opatrenia na ochranu svedka podľa Trestného poriadku sú menej nákladné ako opatrenia na ochranu svedka podľa ZOS – a charakter či povahu týchto opatrení z pohľadu svedka – opatrenia na jeho ochranu podľa Trestného poriadku v oveľa menšej miere zasahujú do jeho osobného či rodinného života ako opatrenia, ktoré je možné vo vzťahu k nemu ev. jemu blízkych osôb realizovať podľa ZOS.
Okrem spomenutých ustanovení Trestného poriadku možno pre úplnosť ešte spomenúť aj niektoré ďalšie ustanovenia Trestného poriadku alebo aj Trestného zákona, ktoré však majú na rozdiel proaktívnej ochrany podľa vyššie spomenutých ustanovení takpovediac preventívnu povahu. Ide napríklad o úpravu dôvodov kolúznej väzby. Podľa § 71 ods. 1 písm. b) TP, ak z konania obvineného alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, je naplnený práve tento dôvod väzby. To znamená, že hrozba väzobného stíhania obvineného o. i. aj v prípade, že bude pôsobiť na svedkov, má v tomto prípade preventívny charakter a má odradiť obvineného, aby na svedkov pôsobil, a tak maril objasňovanie skutočností dôležitých pre trestné stíhanie. Zákon síce nešpecifikuje, aký spôsob pôsobenia na svedka má takú spôsobilosť, že by bola marená objasňovacia činnosť OČTK – môže ísť napríklad o rôzne formy zastrašovania či vydierania, ale to koniec-koncov ani nie je dôležité. Dôležité je to aj vo vzťahu k svedkovi, že zákon takýto dôvod väzby upravuje, preventívne tým odradzuje obvineného od pôsobenia na svedka pod hrozbou väzobného trestného stíhania, a tým výrazne prispieva k trestno-procesnej ochrane svedka.
K ochrane svedka prispieva aj hmotnoprávna úprava. Podľa § 344 ods. 1 písm. c) a d) TZ, kto v konaní pred súdom alebo v trestnom konaní marí alebo bráni prítomnosti alebo výpovedi strany trestného konania, účastníka súdneho konania alebo ich zástupcov v konaní, svedka, znalca, tlmočníka alebo prekladateľa [písm. c)], alebo použije násilie, hrozbu násilia alebo hrozbu inej ťažkej ujmy, aby pôsobil na sudcu, stranu trestného konania, účastníka súdneho konania, svedka, znalca, tlmočníka, prekladateľa alebo na orgán činný v trestnom konaní [písm. d)], dopúšťa sa trestného činu marenia spravodlivosti.
To znamená, že pôsobenie na svedka s cieľom ovplyvniť jeho výpoveď nemusí mať len trestno-procesné následky – nemusí len napĺňať dôvody kolúznej väzby, ale za istých okolností (samozrejme, že záleží od povahy pôsobenia) môže mať aj takéto trestnoprávne následky. Taktiež ide z povahy veci o prevenciu vo vzťahu k ochrane svedka – trestné právo hmotné pôsobí aj generálnou prevenciou. Rozdiel medzi dôvodom kolúznej väzby spočívajúcim v pôsobení na svedka a konaním napĺňajúcim objektívnu stránku trestného činu marenia spravodlivosti podľa § 344 TZ vo vzťahu k svedkovi je o. i. v tom, že konania, ktoré napĺňa dôvod kolúznej väzby, sa môže dopustiť iba obvinený, zatiaľ čo konania, ktoré napĺňa objektívnu stránku tohto trestného činu, sa môže dopustiť ktokoľvek, keďže subjekt tohto trestného činu je všeobecný okrem kvalifikovanej skutkovej podstaty podľa § 344 ods. 2 písm. d) a e) TZ – v týchto ustanoveniach sú špeciálne subjekty.
Domnievam sa však, že táto trestno-procesná úprava kolúznej väzby a hmotnoprávna úprava trestného činu marenia spravodlivosti nepodlieha zásade subsidiarity pri poskytovaní ochrany svedkovi v zmysle ZOS. To znamená, že svedkovi by sa podľa ZOS mohla za určitých okolností poskytnúť ochrana aj v takom prípade, kedy by vôbec nemuseli byť naplnené dôvody väzby, resp. vtedy, kedy by sa nikto vo vzťahu k tomuto svedkovi nedopustil trestného činu
marenia spravodlivosti. Napr. zločinecká skupina, resp. mafia by si jednoducho povedala, že nemá význam svedka nijakým spôsobom ovplyvňovať, zastrašovať či vydierať, a tak pôsobiť na jeho výpoveď, ale je nevyhnutné ho rovno eliminovať; svedkovi alebo jeho blízkej osobe by tak v dôsledku jeho svedeckej výpovede mohlo reálne hroziť nebezpečenstvo na živote alebo na zdraví a trestno-procesné možnosti jeho ochrany by sa mohli vyhodnotiť ako nedostatočné, čím by bola splnená podmienka subsidiarity pri poskytovaní ochrany svedka podľa ZOS.
K odseku 3
Ustanovenie odseku 3 predpokladá nevyhnutnú a potrebnú mieru dobrovoľnosti ustanovenia; ochrana a pomoc ohrozenému svedkovi, chránenému svedkovi a ich blízkym osobám je poskytovaná na základe ich dobrovoľnosti. To jednak znamená, že ohrozeného svedka, chráneného svedka alebo ich blízke osoby nemožno nijako nútiť, aby využili prostriedky ochrany, ktoré by im mohli byť poskytnuté na základe príslušných ustanovení ZOS, no jednak to znamená aj to, že pri poskytovaní ochrany podľa príslušných ustanovení ZOS sa ráta s ich nevyhnutnou a potrebnou súčinnosťou, ktorá by mala byť dobrovoľná a nie vynucovaná. Koniec-koncov, na jednej strane je v ich bezprostrednom záujme spolupracovať s orgánmi činnými v trestnom konaní – a tento záujem nemožno vyvodiť len z pohľadu orgánov činných v trestnom konaní v súvislosti s objasnením trestného činu a zistením jeho páchateľa/páchateľov, ale nevyhnutne aj v súvislosti s ochranou, resp. so zabezpečením ich bezpečnosti.
K odseku 4
Poskytnutie ochrany podľa ZOS v zmysle tohto ustanovenia nie je právne nárokovateľné. To znamená, že svedok sa nemôže dovolávať toho, aby mu bola poskytnutá ochrana podľa ZOS, pretože tá závisí jednak od konkrétnej situácie, to znamená od reálnosti a závažnosti nebezpečenstva, ktoré svedkovi alebo jeho blízkej osobe hrozí kvôli poskytnutému svedectvu v trestnom konaní, ďalej od posúdenia subsidiarity opatrení na jeho ochranu, ktoré je možné realizovať v zmysle príslušných právnych predpisov (ak sú možnosti/opatrenia upravené Trestným poriadkom, mali by byť uprednostnené pred ochranou podľa ZOS), napokon od posúdenia celkovej situácie a potreby poskytnutia ochrany svedkovi, príp. jeho blízkych osôb podľa ZOS príslušným orgánom (pozri ďalej). Do úvahy sa pritom berú viaceré skutočnosti, ako napr. závažnosť trestnej činnosti, pri objasňovaní ktorej svedok má vypovedať, osoby obvinených, proti ktorým má vypovedať, dôkazná hodnota jeho výpovede atď. (z povahy veci je pritom zrejmé, že výpoveď svedka, ktorému sa má poskytnúť ochrana podľa ZOS, je z dôkazného hľadiska natoľko významná, že sa výraznou mierou podieľa na objasnení trestnej činnosti a preukazovaní viny jej páchateľov a že bez takejto výpovede by bola objasňovacia činnosť orgánov činných v trestnom konaní výrazne sťažená).
Judikatúra
ESĽP
Doorson proti Holandsku z 26. marca 1996, č. 20524/92, ods. 53 a nasl.
Sťažovateľ tvrdil, že získanie, prejednávanie a dôveryhodnosť dôkazov získaných od určitých (anonymných – pozn. aut.) svedkov počas trestného konania vedeného proti nemu zasiahlo do práv obhajoby za súčasného porušenia čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) Dohovoru. Súd viackrát zopakoval, že prípustnosť dôkazov je predovšetkým záležitosťou vnútroštátnej právnej úpravy a ako všeobecné pravidlo patrí vnútroštátnym súdom hodnotiť dôkazy, ktoré sú pred nimi. Podľa Dohovoru nie je úlohou súdu rozhodnúť, či výpovede svedkov boli riadne pripustené ako dôkazy, ale zistiť, či konanie ako celok, vrátane spôsobu predkladania dôkazov, bolo spravodlivé. Ako súd rozhodol pri predchádzajúcich príležitostiach, Dohovor nevylučuje možnosť spoliehať sa vo vyšetrovacom štádiu na také zdroje, ako sú anonymní informátori. Následné použitie ich
výpovedí procesným súdom s cieľom odôvodniť odsúdenie však môže vyvolať otázky podľa Dohovoru. Je pravda, že čl. 6 Dohovoru výslovne nepožaduje, aby sa záujmy svedkov vo všeobecnosti, a najmä záujmy obetí predvolaných svedčiť brali do úvahy. Môže však ísť o ich život, slobodu alebo osobnú bezpečnosť, ale môže ísť aj o záujmy všeobecne spadajúce do rozsahu čl. 8 Dohovoru. Takéto záujmy svedkov a obetí sú v zásade chránené inými hmotnoprávnymi ustanoveniami Dohovoru, z ktorých vyplýva, že zmluvné štáty by mali organizovať svoje trestné konania tak, aby tieto záujmy neboli neodôvodnene ohrozované. Na základe tejto zásady spravodlivého procesu rovnako požadujú, aby záujmy obhajoby boli v primeraných prípadoch vyvažované záujmami svedkov alebo obetí predvolaných svedčiť. V tomto prípade anonymných svedkov v odvolacom štádiu vypočúval v prítomnosti obhajcu vyšetrujúci sudca, ktorý poznal ich totožnosť, i keď obhajoba ich totožnosť nepoznala. Obhajca bol nielen prítomný, ale bol aj v pozícií kladenia svedkom akýchkoľvek otázok, o ktorých sa domnieval, že sú v záujme obhajoby, s výnimkou tých, ktoré by mohli viesť k odhaleniu totožnosti svedkov, všetky tieto otázky boli zodpovedané. Nakoniec treba pripomenúť, že i keď „vyvažujúce“ postupy dostatočne kompenzujú nevýhody, proti ktorým musí obhajoba bojovať, odsúdenie by nemalo byť založené či už výlučne, alebo v rozhodujúcej miere na anonymných výpovediach. Toto však neplatí v tomto prípade: je dostatočne jasné, že vnútroštátny súd svoje rozhodnutie o vine nezaložil výlučne alebo v rozhodujúcej miere na dôkaze poskytnutom Y.15 a Y.16. Žiadny z údajných nedostatkov posudzovaných samostatne neviedol súd k záveru, že sťažovateľ nemal spravodlivý súdny proces. Navyše, súd nemohol dôjsť k záveru, aj keď sú údajné nedostatky posudzované spoločne, že konanie ako celok bolo nespravodlivé. Z týchto dôvodov súd rozhodol siedmimi hlasmi proti dvom, že nedošlo k porušeniu čl. 6 ods. 1 v spojitosti s čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru.
Krasniki proti Českej republike z 28. februára 2006, č. 51277/99, ods. 75 a nasl.
Sťažovateľ tvrdí, že bol usvedčený iba na základe výpovedí anonymných svedkov. Ďalej prehlasoval, že súdne konanie dostatočným spôsobom neposkytovalo nevyhnutné záruky spravodlivého procesu a že jeho právnemu zástupcovi bola odoprená možnosť stretnúť sa so svedkami pri výsluchu, ako aj možnosť zistiť ich totožnosť. Súd pripomína, že čl. 6 Dohovoru nedáva obvinenému neobmedzené právo na zabezpečenie prítomnosti svedka na súde. Rozhodnutie o tom, či je nevyhnutné či vhodné vypočuť svedka, prináleží zvyčajne vnútroštátnemu súdu. Ďalej platí, že dôkaz musí byť za normálnych okolností vykonaný pri verejnom pojednávaní za prítomnosti obžalovaného s cieľom kontradiktórneho prejednania. Z tohto pravidla existujú výnimky, ktoré však nesmú ohroziť práva obhajoby; čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) Dohovoru stanovuje všeobecné pravidlo, podľa ktorého má byť obvinenému daná dostatočná a vhodná príležitosť vypočúvať svedka vypovedajúceho proti nemu a spochybniť jeho výpoveď, a to buď v priebehu výpovede, alebo v neskoršej fáze konania. Súd dospel k záveru, že okresný súd sťažovateľa usvedčil výlučne alebo prinajmenšom v rozhodujúcej miere na základe anonymných svedeckých výpovedí. Potvrdzujúce rozhodnutie krajského súdu sa napriek tomu nezakladalo na žiadnych nových dôkazoch zo známych zdrojov. Vzhľadom na okolnosti prípadu súd nedospel k presvedčeniu o tom, že záujem svedkov na zachovaní anonymity mohol ospravedlniť natoľko rozsiahle obmedzenie práv sťažovateľa. Súd preto dospel k záveru, že konanie ako celok nebolo spravodlivé a došlo k porušeniu čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) Dohovoru.
R. R. a ostatní proti Maďarsku z 29. apríla 2013, č. 19499/11, ods. 28 a nasl.
Sťažovateľ a jeho rodina boli zaradení do programu ochrany svedka. Z dôvodu porušenia podmienok poskytnutia ochrany (prvý sťažovateľ, ktorý bol vo výkone väzby, bez oprávnenia používal na komunikáciu s nezistenými ľuďmi počítač a mobilný internet – pozn. aut.) boli sťažovatelia z programu ochrany svedka vylúčení. Sťažovatelia namietali, že ich vylúčenie z programu ochrany svedkov malo za následok riziko, že zločinecká skupina by sa mohla prvému sťažovateľovi, ktorý bol spolupracujúcim páchateľom (collaborator of justice), pomstiť. Podľa ich názoru, kroky, ktoré prijali príslušné orgány po vylúčení sťažovateľov z programu
ochrany svedka, ako napríklad poskytnutie tiesňového telefónneho čísla pani H. H. druhému sťažovateľovi a príležitostné návštevy policajtov, nezaručovali potrebnú bezpečnosť. Úroveň hrozby nikdy neklesla, pretože väčšina osôb zo zločineckej skupiny predstavujúcich riziko bola stále na slobode. Súd poznamenáva, že prvá veta čl. 2 Dohovoru zaväzuje štát, nielen aby upustil od úmyselného pozbavenia života, ale aby prijal primerané opatrené opatrenia na ochranu života tých, ktorí spadajú pod jeho jurisdikciu. Povinnosť štátu v tejto súvislosti presahuje rámce svojej primárnej povinnosti zabezpečiť právo na život tým, že zaistí účinné trestnoprávne sankcie na odstrašenie páchania trestných činov proti osobe a má byť podporená aj nástrojmi orgánov presadzovania práva na prevenciu, potláčanie a sankcionovanie týchto ustanovení. Čl. 2 Dohovoru môže tiež v určitých presne vymedzených prípadoch znamenať pozitívnu povinnosť orgánov prijímať preventívne operatívne opatrenia na ochranu osoby, ktorej život je ohrozený trestnými činmi iného jednotlivca. V prejednávanej veci súd konštatuje, že sťažovatelia boli zaradení do programu ochrany svedkov krátko po tom, ako bol prvý sťažovateľ k dispozícii príslušným orgánom ako spolupracujúci obvinený. Podanie sťažovateľov o povahe hrozieb hroziacich v tomto čase neumožňuje súdu posúdiť, či predstavovali skutočné a bezprostredné riziko pre životy sťažovateľov. Poznamenáva však, že pri uplatňovaní pravidiel ochrany svedkov v posudzovanom prípade orgány implicitne uznali, že existovalo vážne riziko pre ich život alebo osobnú slobodu podľa § 16 zákona o ochrane z roku 2011. Vzhľadom na známu povahu konfliktov mafie a nevyvrátené tvrdenie sťažovateľa, ktorý sa stal spolupracujúcim obvineným a ktorý umožňuje objasnenie medzinárodne organizovaných kriminálnych aktivít – súd akceptuje, že skutočne existovala vážna hrozba pre životy sťažovateľov v čase, kedy bolo opatrenie pôvodne zavedené. Následne je potrebné zistiť, či toto riziko bolo ešte reálne, keď boli sťažovatelia vylúčení z programu ochrany svedka, alebo či príslušné orgány urobili všetko, čo by mohlo byť dôvodné, aby sa tomuto riziku predišlo. Pokiaľ ide o existenciu rizika, súd berie na vedomie vysvetlenie vlády, podľa ktorého boli osoby predstavujúce potenciálnu hrozbu pre sťažovateľov zatknuté. Vláda tiež pripustila, že program ochrany nebol ukončený z dôvodu poklesu rizík. Vzhľadom na to, že tieto osoby boli zatknuté v roku 2010 a sťažovatelia vylúčení z programu ochrany svedka v roku 2012, súd nie je schopný zistiť príčinnú súvislosť medzi týmto zadržaním uvedených osôb a ukončením programu. Za týchto okolností súd poznamenáva, že sťažovatelia boli z programu vylúčení z iných dôvodov, ako je eliminácia rizík, a konštatuje, že vláda nepreukázala presvedčivým spôsobom, že riziká prestali existovať. Je ešte potrebné preskúmať, či príslušné orgány účinne čelili týmto rizikám. Súd poznamenáva, že maďarské orgány zrušili utajenie totožnosti sťažovateľov a ich deti začali chodiť do školy pod ich skutočnými menami. Možno predpokladať, že ich totožnosť a miesto pobytu boli prístupné každej osobe s úmyslom poškodiť ich. Vzhľadom na tento vývoj, súd nemôže akceptovať tvrdenie vlády, podľa ktorého bola záruka, ktorá bola predtým garantovaná systémom ochrany svedka, uspokojivým spôsobom nahradená opatreniami osobnej ochrany, čiže dostupnosťou telefónneho čísla a príležitostných návštev policajných dôstojníkov. Vzhľadom na dôležitosť ochrany svedkov, ktorá je vyjadrená judikatúrou súdu [pri rôznych kontextoch, napr. Ahorugeze proti Švédsku z 27. októbra 2011, č. 37075/09, § 121, a Doorson proti Holandsku z 26. marca 1996, § 69 a 70, ako aj Odporúčanie Výboru ministrov Rec(2005)9], kde súd dospel k záveru, že opatrenia orgánov na ochranu možného ohrozenia pani H. H. a jej detí proti život ohrozujúcej pomste od kriminálnych skupín nespĺňajú požiadavky čl. 2 Dohovoru. V dôsledku toho došlo k porušeniu tohto ustanovenia v súvislosti s druhým, tretím, štvrtým a piatym sťažovateľom.
Schatschasschwili proti Nemecku z 15. decembra 2015, č. 9154/10, ods. 70 a nasl., 107 a nasl.
Podľa zásad vypracovaných v rozsudku Al-Khawaja a Taheation je potrebné v troch krokoch preskúmať zlučiteľnosť s čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) Dohovoru o pojednávaní, v ktorom vyjadrenie svedka, ktorý nebol prítomný na konaní, bolo použité ako dôkaz. Súd musí preskúmať:
(i) či existuje spoľahlivý dôvod na neúčasť svedka a v dôsledku toho prípustnosť nekonfrontovaného vyhlásenia svedka ako dôkazu (tamže, § 119 až 125),
(ii) či dôkaz neprítomného svedka bol jediným alebo rozhodujúcim dôkazom pre odsúdenie sťažovateľa (tamže, § 119 a § 126 až 147),
(iii) či existovali dostatočné vyvažovacie faktory vrátane silných procesných záruk na kompenzáciu nevýhod spôsobených obhajobe v dôsledku prijatia nekonfrontovaných dôkazov a zabezpečenie, aby súdny proces, posudzovaný ako celok, bol spravodlivý (tamže, § 147).
Ústavný súd SR
Ústavný súd SR, sp. zn. I. ÚS 248/07
K porušeniu práva zakotveného v čl. 47 ods. 2 Ústavy SR na právnu pomoc v konaní dôjde postupom polície, ak sťažovateľovi neumožní, aby ním zvolený advokát bol prítomný pri jeho výsluchu ako svedka. Z ústavnoprávneho hľadiska nie je žiadny dôvod, aby svedok na rozdiel od osoby podávajúcej vysvetlenie nemal právo na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy SR. Pritom v žiadnom prípade nejde o to, aby orgán činný v trestnom konaní mal povinnosť zaistiť advokáta v každom prípade alebo odkladať vykonanie svedeckej výpovede preto, že si svedok praje mať pri výsluchu svojho advokáta, ale len o povinnosť toto zastúpenie umožniť. Je preto vecou svedka, či sa rozhodne prísť na podanie svedeckej výpovede v sprievode svojho právneho zástupcu, alebo sám.
Ústavný súd SR, sp. zn. IV. ÚS 268/2011
Uznanie za vinného odsudzujúcim rozsudkom založené v zásade len na výpovediach utajených svedkov nezodpovedá požiadavkám vyplývajúcim zo základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Ústavný súd SR, sp. zn. III. ÚS 758/2016
Postup orgánov činných v trestnom konaní a následne konajúcich súdov, ktoré využijú zákonodarcom ukotvený, a teda úplne legálny inštitút spolupracujúceho svedka nemožno považovať a priori za defektný prvok oslabujúci hodnotu dôkaznej situácie, ku ktorej sa súdy s pomocou takýchto výpovedí dopracovali. Relevantné ustanovenia Trestného poriadku (zásada náležitého zistenia skutkového stavu a zásada voľného hodnotenia dôkazov) v záujme vylúčenia potenciálneho nebezpečenstva a účelových, nepravdivých výpovedí ukladajú súdom povinnosť vykonať dôslednú previerku hodnovernosti, a teda kvality takto podaných svedectiev, ktorej prípadné zanedbanie by mohlo signalizovať porušenie garancií spravodlivého procesu.
Ústavný súd SR, sp. zn. III. 254/2017
Postup, pri ktorom kompetentný orgán verejnej moci aplikuje príslušné ustanovenia Trestného poriadku slúžiace na ochranu svedka s osobitným statusom (obete trestného činu) a vylúči obvineného (obžalovaného) z fyzickej účasti na výsluchu takého svedka, možno považovať za zlučiteľný s právom obvineného na spravodlivý proces za podmienky, že bola strane obhajoby poskytnutá dostatočná príležitosť priebeh výsluchu ovplyvniť.
Všeobecné súdy SR
R 120/1956
Otázka, či dve osoby sú si blízke podľa § 17 ods. 2 Občianskeho zákonníka (teraz § 116 Občianskeho zákonníka – pozn. aut.), je potrebné posudzovať z hľadiska oboch týchto osôb navzájom, a ak je jedna z nich voči druhej osobou blízkou, tak to platí aj o druhej. Pre posúdenie, či niekto je osobou blízkou preto, že s inou osobou žije v spoločnej domácnosti ako člen rodiny,
je rozhodnutý stav v čase, kedy došlo medzi nimi k právnemu úkonu, o ktorý ide, a nie doba vynesenia rozhodnutia.
R 53/1976
Organizovanou skupinou sa podľa § 234 ods. 2 písm. a) TZ rozumie združenie viacerých osôb, v ktorom je vykonané určité rozdelenie úloh medzi jednotlivých členov a jeho činnosť sa v dôsledku toho prejavuje určitou plánovitosťou a koordinovanosťou, čím sa spáchanie činu uľahčuje a zvyšuje sa pravdepodobnosť dosiahnutia sledovaného cieľa.
R 12/1995-I
Švagrovstvo, t. j. pomer medzi jedným manželom a príbuznými druhého manžela, možno považovať za pomer obdobný ako rodinný podľa § 100 ods. 2 TP (teraz § 130 ods. 2 TP – pozn. aut.). Poškodený v švagrovstvom pomere k obvinenému má právo odoprieť vypovedať ako svedok za predpokladu, že by svojou výpoveďou spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania obvineného, resp. priťažil by mu alebo ho usvedčil, čo by právom pociťoval ako vlastnú ujmu.
ZSP 11/2006-I
Z hľadiska naplnenia zákonného pojmu „blízka osoba“ podľa § 127 ods. 4 a 5 TZ z okruhu „iných osôb v pomere rodinnom alebo obdobnom“, napríklad medzi švagrami, snúbencami, strýkom a synovcom, bratrancami, osobami vychovávanými v spoločnej domácnosti a pod., sa vždy musí dôsledne skúmať konkrétny citový vzťah medzi takýmito osobami s dôrazom na zistenie, či ujmu, ktorú utrpela (resp. utrpí rozhodnutím súdu) jedna z nich, by druhá právom pociťovala ako ujmu vlastnú.
R 17/2006
V prípade, ak by splnenie zákonnej povinnosti dostaviť sa na predvolanie súdu a vypovedať ako svedok znamenalo vážne nebezpečenstvo porušenia základného práva svedka na život, resp. ďalších jeho práv, ako aj právo jemu blízkych osôb (§ 101 ods. 4 TP; teraz § 136 ods. 2 TP –pozn. aut.), je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní využiť oprávnenia vyplývajúce im z Trestného poriadku či osobitného predpisu (zákona č. 256/1998 Z. z. o ochrane svedka a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov), aby spomenuté nebezpečenstvo mohlo byť eliminované alebo celkom vylúčené. Takto treba postupovať v situácií, keď existuje vyšší stupeň pravdepodobnosti, že by mohlo dôjsť k porušeniu základných práv, t. j. že záver v uvedenom smere nemusí byť celkom istý ani hodnoverný. Preto je uloženie poriadkovej pokuty svedkovi za uvedenej situácie predčasné.
R 51/2013
Zločinecká skupina je relatívne časovo a organizačne stabilná skupina najmenej troch osôb, ktorej cieľom je páchať koordinovanú trestnú činnosť vo forme zločinov a v § 129 ods. 4 TZ vymedzených trestných činov. Na rozdiel od organizovanej skupiny je charakteristická aj vertikálnou organizačnou štruktúrou s formálnymi znakmi nadriadenosti a podriadenosti v jej rámci (resp. i jej časti) a so sofistikovaným riadením. Tieto znaky zločineckej skupiny musia byť predmetom dokazovania v trestnom konaní, pričom tzv. dôkazné bremeno ťaží prokurátora.
R 54/2013-II
Právo na spravodlivé súdne konanie je ústavným právom občana a nemožno ho obetovať účelovosti. Zásada vyjadrená aj čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) Dohovoru a v § 2 ods. 10 tretia veta TP vyžaduje, aby obvinený, a ak má obhajcu, jeho obhajca, mal primeranú a vhodnú príležitosť na výsluch a spochybnenie svedka proti obvinenému počas výpovede a aj v neskoršom štádiu. Ak zásady spravodlivého súdneho procesu požadujú, aby sa záujmy obhajoby vyvažovali záujmami svedkov alebo poškodených predvolaných svedčiť, je nevyhnutné, aby sa s dôkazmi
získanými prostredníctvom utajovaných svedkov zaobchádzalo s výnimočnou opatrnosťou. Usvedčenie páchateľa sa preto nemôže zakladať výhradne alebo v rozhodujúcej miere na výpovedi utajeného svedka.
Najvyšší súd SR, sp. zn. 1 To 7/2012
Na tomto mieste treba znovu zdôrazniť, že k využitiu inštitútu utajeného svedka vo všeobecnosti judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva vyprofilovala tézu, že zmyslom práva na verejné prejednanie veci v spojení s právom vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom je poskytnúť obžalovanému v trestnom konaní možnosť verifikácie dôkazov, a to pred tvárou verejnosti. Inštitút utajeného svedka nepochybne obmedzuje možnosť obžalovaného verifikovať pravdivosť voči nemu smerujúcej výpovede svedka, pretože vylučuje možnosť vyjadriť sa k osobe svedka a k jeho vierohodnosti. Obmedzuje teda princíp kontradiktórnosti procesu a princíp rovnosti procesných strán. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva výpovede utajených (anonymných) svedkov treba hodnotiť veľmi obozretne. Použiteľnosť výpovede takéhoto svedka v prípade, že ide o jediný alebo skoro jediný usvedčujúci dôkaz, musí byť obmedzená a podlieha splneniu podmienok, ktoré minimalizujú zásah do práva obžalovaného na riadnu obhajobu a ktoré do určitej miery zaisťujú kontradiktórnosť konania. Je potrebné ctiť zásadu subsidiarity takéhoto inštitútu, pričom záver súdu o vine obžalovaného nemôže byť založený celkom alebo v rozhodujúcej miere len na výpovedi anonymného svedka.
Najvyšší súd SR, sp. zn. 5 Cdo 32/2017
Podľa § 116 veta za podkočiarkou Občianskeho zákonníka sa za blízku osobu pokladajú osobe sebe navzájom blízke, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu. Ako už správne vyložil odvolací súd, rozvedených manželov nie je možné považovať za blízku osobu podľa § 116 veta za bodkočiarkou Občianskeho zákonníka, pretože tu nie je splnený predpoklad trvajúceho manželstva podľa ustanovení zákona o rodine. Zároveň tiež správne pokračoval vo svojich úvahách, že rozvedení manželia tak, ako ktorékoľvek iné osoby mimo príbuzných v priamom rade a súrodencov, môžu byť za okolnosti stanovených § 116 veta za bodkočiarkou Občianskeho zákonníka osobami blízkymi. Takýto status získavajú z dôvodu vyššej intenzity vzájomných vzťahov, v dôsledku ktorých sú si natoľko citovo blízki, že ujmu utrpenú jednou z týchto osôb by tá druhá považovala za ujmu vlastnú.
R 58/2018
Policajt je povinný v rámci postupu podľa § 213 ods. 3 TP oznámiť obhajcovi len druh úkonu, teda v prípade výsluchu svedka len okolnosť, že pojde o taký výsluch, a nie aj meno svedka. Výsledok úkonu (zápisnica o výsluchu svedka) potom môže byť použitý ako dôkaz v konaní pred súdom (§ 213 ods. 2 prvá veta TP), resp. pri ďalšom postupe už v predsúdnom konaní, ale len spôsobom, ktorý predpokladajú ustanovenia Trestného poriadku (teda na hlavnom pojednávaní sa primárne predpokladá osobný výsluch svedka, okrem zákonom ustanovených výnimiek). Rovnako je obhajca oprávnený ešte v prípravnom konaní žiadať o opakovanie výsluchu svedka, a to najneskôr pri preštudovaní spisu, postupom podľa § 208 TP. Oznámenie mena svedka obhajcovi vopred by mohlo zmariť právo svedka žiadať o utajenie svojej totožnosti podľa § 136 ods. 2 TP (na čo nadväzuje postup podľa ods. 2 až 5 tohto ustanovenia a podľa § 137 TP), v prípade, ak je taký postup vecne odôvodnený. Oznámenie mena svedka obhajcovi vopred, a to ani v naposledy uvedenom prípade, však neznamená procesnú nepoužiteľnosť výsledku úkonu v ďalšom konaní.
§ 2
(1) Ohrozeným svedkom sa na účely tohto zákona rozumie osoba, ktorá v trestnom konaní vypovedala ako svedok a výpoveďou, prípadne ďalšími skutočnosťami poskytne dôkaz o páchateľovi alebo o okolnostiach zločinov uvedených v § 1 ods. 1 a v súvislosti so svedeckou výpoveďou a poskytnutím údajov o svojej osobe je tu dôvodná obava z ohrozenia života alebo zdravia, ak bol útvaru Policajného zboru, ktorý zabezpečuje úlohy podľa tohto zákona (ďalej len „útvar“), doručený písomný návrh na jej zaradenie do programu ochrany svedka (ďalej len „návrh na ochranu“), a ak to okolnosti vyžadujú, aj samostatný písomný návrh na vykonávanie neodkladných opatrení (ďalej len „návrh na opatrenia“).
(2) Za ohrozeného svedka sa považuje aj blízka osoba ohrozeného svedka uvedená v návrhu na ochranu alebo v návrhu na opatrenia.
(3) Chráneným svedkom sa na účely tohto zákona rozumie osoba zaradená do programu ochrany svedka (ďalej len „program ochrany“).
(4) Za chráneného svedka sa považuje aj blízka osoba chráneného svedka zaradená do programu ochrany.
(5) Neodkladnými opatreniami sa rozumie súbor úkonov a opatrení vykonávaných útvarom na poskytnutie ochrany a pomoci ohrozenému svedkovi z dôvodu bezprostredne hroziaceho nebezpečenstva počas trestného konania.
(6) Programom ochrany svedka sa rozumie súbor úkonov a opatrení vykonávaných útvarom za pomoci orgánov verejnej moci a iných právnických osôb a fyzických osôb na poskytnutie ochrany a pomoci chránenému svedkovi z dôvodu hroziaceho nebezpečenstva počas trestného konania a pokým trvajú dôvody poskytovania ochrany a pomoci.
Komentár k § 2
K odseku 1
Toto ustanovenie legálne definuje pojem „ohrozený svedok“. V zmysle prvej časti tejto definície sa ohrozeným svedkom na účely ZOS rozumie osoba, ktorá v trestnom konaní vypovedala ako svedok a výpoveďou, prípadne ďalšími skutočnosťami poskytne dôkaz o páchateľovi alebo o okolnostiach zločinov uvedených v § 1 ods. 1 a v súvislosti so svedeckou výpoveďou a poskytnutím údajov o svojej osobe je tu dôvodná obava z ohrozenia života alebo zdravia. Z jazykového výkladu slova „vypovedala“ je zrejmé, že tento svedok vypovedal ešte pred tým, ako sa mu poskytne ochrana podľa ZOS, keďže v zákone je tu použitý minulý čas. Použitie prítomného času v ďalšom pokračovaní vety, konkrétne v slove „poskytne“, je do istej miery nelogické, no bez ohľadu na to zákon stanovuje podmienku, že výpoveď svedka sa musí vzťahovať na okolnosti týkajúce sa zločinov uvedených v § 1 ods. 1 ZOS a že v dôsledku tejto výpovede a poskytnutím údajov o svojej osobe je tu dôvodná obava z ohrozenia života alebo zdravia. To znamená, že medzi svedeckou výpoveďou a vznikom uvedeného nebezpečenstva musí existovať priama, resp. príčinná súvislosť. Do istej miery je tiež nelogické, že súčasťou tejto legálnej definície je okrem súvislosti so svedeckou výpoveďou aj podmienka „poskytnutia údajov o svojej osobe“, keďže Trestný poriadok svedkovi umožňuje vypovedať aj s utajením pravej totožnosti. V každom prípade z tohto ustanovenia jednoznačne vyplýva, že výpoveď ohrozeného svedka, ktorému sa má poskytnúť ochrana podľa ZOS, je natoľko významná, že bez nej by jednak bola podstatne sťažená objasňovacia činnosť OČTK, a jednak, že táto výpoveď predstavuje reálne nebezpečenstvo (reálnu možnosť) trestného stíhania a aj následného
usvedčenia a odsúdenia osôb, proti ktorým ohrozený svedok vypovedá, resp. toto nebezpečenstvo, resp. možnosť či pravdepodobnosť podstatne zvyšuje. To je koniec-koncov pochopiteľné, pretože iba výpoveď, ktorá by napríklad členov zločineckej skupiny reálne ohrozovala, by pre nich mohla byť dôvodom na to, aby mali záujem svedka eliminovať (odstrániť) a za takúto cenu mu zabrániť v tom, aby vypovedal. Hoci pre úplnosť treba dodať, že podľa odporúčaní Rady Európy R (97)13 o zastrašovaní svedkov a práve na obhajobu a Rec(2005)9 o ochrane svedkov a spolupracujúcich páchateľov sa svedkom rozumie každá osoba, ktorá disponuje informáciou týkajúcou sa trestného konania, o ktorej podala/alebo je schopná a ochotná podať svedectvo (bez ohľadu na jej postavenie a priamu alebo nepriamu, ústnu alebo písomnú formu svedectva a v súlade s vnútroštátnym právom). Obdobnú definíciu svedka obsahuje aj návrh modelového zákona o ochrane svedka (Model Witness Protection Bill) vypracovaný Úradom OSN pre drogy a kriminalitu (UNDOC) v roku 2000. Svedkom sa podľa uvedeného dokumentu rozumie osoba, ktorá urobila vyhlásenie alebo ktorá poskytla, alebo súhlasila s poskytnutím dôkazov vo vzťahu k spáchaniu alebo možnému spáchaniu závažného trestného činu. Možno preto o. i. badať istý rozpor medzi týmto ustanovením ZOS a definíciami svedka, ktorému sa má poskytnúť ochrana v zmysle citovaných dokumentov.
Na základe konkrétnych zistení, napr. použitím informačno-technických či operatívno-pátracích prostriedkov, môžu príslušné orgány situáciu vyhodnotiť tak, že je tu dôvodná obava z ohrozenia života alebo zdravia svedka. Nestačí len vyhlásenie svedka, že sa cíti byť ohrozený, reálnosť jeho ohrozenia musí byť určitým spôsobom verifikovaná, napr. aj použitím uvedených prostriedkov.
V ďalšej časti legálnej definície ohrozeného svedka je zároveň sformulovaná ďalšia podmienka, kedy sa svedok považuje za ohrozeného svedka v zmysle ZOS. Útvaru Policajného zboru, ktorý zabezpečuje úlohy podľa tohto zákona (ďalej len „útvar“), musí byť doručený písomný návrh na zaradenie osoby svedka do programu ochrany svedka (ďalej len „návrh na ochranu“), a ak to okolnosti vyžadujú, aj samostatný písomný návrh na vykonávanie neodkladných opatrení (ďalej len „návrh na opatrenia“).
K návrhu na ochranu a návrhu na opatrenia bližšie pozri komentár k § 3 ods. 1 až 3 ZOS. K odseku 2
Toto ustanovenie rozširuje legálnu definíciu ohrozeného svedka podľa odseku 1 o blízku osobu ohrozeného svedka uvedenú v návrhu na ochranu svedka alebo návrhu na opatrenia. Podľa § 116 Občianskeho zákonníka blízkou osobou je príbuzný v priamom rade, súrodenec a manžel; iné osoby v pomere rodinnom alebo obdobnom sa pokladajú za osoby sebe navzájom blízke, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako ujmu vlastnú. Obdobná, ale širšia definícia je uvedená aj v § 127 ods. 4 TZ. Okrem osôb uvedených v citovanom ustanovení Občianskeho zákonníka je blízkou osobou v zmysle § 127 ods. 4 TZ aj osvojiteľ a osvojenec.
K odseku 3
Toto ustanovenie upravuje legálnu definíciu chráneného svedka. V zmysle tohto ustanovenia sa chráneným svedkom na účely ZOS rozumie osoba zaradená do programu ochrany svedka (ďalej len „program ochrany“). Zo znenia odseku 3 teda vyplýva, že toto ustanovenie zohľadňuje výsledok rozhodovacieho procesu o poskytnutí ochrany svedkovi podľa ZOS, pretože na rozdiel od ohrozeného svedka, pri ktorom bola o. i. formulovaná podmienka, že príslušnému útvaru bol doručený návrh na zaradenie do programu ochrany, príp. aj návrh poskytnutia opatrení, na to, aby sa svedok považoval za chráneného svedka, už musí byť kladne rozhodnuté o tomto návrhu a svedok na základe neho už musí byť zaradený do programu ochrany. Definícia chráneného svedka je vymedzená z dôvodu osobitného prístupu k nemu počas prípravného
konania, v konaní pred súdom, ako i po skončení súdneho procesu vzhľadom na pretrvávajúce ohrozenie jeho života a zdravia. Z „ohrozeného svedka“ sa stáva „chránený svedok“ súhlasným rozhodnutím komisie o návrhu na ochranu a uzatvorením „ochrannej dohody“ medzi ohrozeným svedkom a príslušným útvarom Policajného zboru (pozri komentár k § 7 ZOS).
K programu ochrany svedka pozri komentár k odseku 6.
K rozhodovaniu o návrhu na zaradenie do programu ochrany svedka pozri komentár k § 6 ZOS.
K odseku 4
Podobne ako pri ohrozenom svedkovi, aj pri chránenom svedkovi zákon uvádza právnu fikciu, že za chráneného svedka sa považuje aj blízka osoba chráneného svedka zaradená do programu ochrany.
K pojmu blízka osoba pozri komentár k odseku 2.
Ak takéto nebezpečenstvo hrozí aj blízkej osobe chráneného svedka zaradenej do programu ochrany, vzťahujú sa na ňu ustanovenia ZOS, keďže tá tiež môže byť predmetom útoku zo strany kriminálneho prostredia. Čím je menší počet blízkych príbuzných chráneného svedka zaradených do programu ochrany, tým je menšie nebezpečenstvo ich odhalenia, taktiež sa redukuje výška finančných prostriedkov určených na program ochrany svedka.
Chráneným svedkom môže byť každý občan SR, cudzí štátny príslušník, ako i osoba bez štátnej príslušnosti, bez rozdielu dĺžky a charakteru pobytu na našom území, pričom veková hranica nie je rozhodujúca. Ak je ohrozeným svedkom neplnoletá osoba, písomnú ochrannú dohodu v jej mene uzatvára jej zákonný zástupca. Ak písomnú ochrannú dohodu v mene neplnoletej osoby nemožno uzatvoriť s jej zákonným zástupcom alebo ak uzatvorenie ochrannej dohody odmieta a je v záujme tejto osoby, aby bola zaradená do programu ochrany, písomnú ochrannú dohodu uzatvára ohrozený svedok osobne; uzatvorenie takejto ochrannej dohody podlieha predchádzajúcemu schváleniu súdom (bližšie pozri § 7 ods. 4 ZOS).
K odseku 5
Ustanovenie odseku 5 upravuje neodkladné opatrenia na ochranu ohrozeného svedka. V zmysle tohto ustanovenia sa týmito opatreniami rozumie súbor úkonov a opatrení vykonávaných útvarom na poskytnutie ochrany a pomoci ohrozenému svedkovi z dôvodu bezprostredne hroziaceho nebezpečenstva počas trestného konania. Odsek 5 síce bližšie nešpecifikuje, čo konkrétne sa rozumie pod „súborom úkonov a opatrení“, ktoré útvar vykonáva na poskytnutie ochrany a pomoc ohrozenému svedkovi, ale z povahy je zrejmé, že pôjde o také úkony či opatrenia, ktoré zahŕňajú fyzickú ochranu svedka. Ide o opatrenia za využitia síl a prostriedkov Policajného zboru smerujúce k ochrane života a zdravia ohrozeného svedka počas rozhodovania o jeho zaradení alebo nezaradení do programu ochrany, ako i k zamedzeniu nátlaku vyvíjanému proti nemu zo strany osôb z kriminálneho prostredia.
Neodkladné opatrenia na ochranu ohrozeného svedka vykonáva podľa § 2 ods. 1 písm. m) zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore (ďalej len „ZPZ“) príslušný útvar Policajného zboru.
Neodkladné opatrenia sa vykonávajú s cieľom ochrany ohrozeného svedka, resp. jemu blízkych osôb odvtedy, ako bol príslušnému útvaru Policajného zboru doručený písomný návrh na zaradenie konkrétnej osoby do programu ochrany svedka. Sú to opatrenia dočasnej povahy a vykonávajú sa, až kým nebude rozhodnuté o návrhu na ochranu svedka. Ak komisia súhlasne rozhodla o návrhu na zaradenie svedka do programu a bola podpísaná ochranná dohoda, končí
sa s výkonom neodkladných opatrení a začína sa vykonávať program ochrany svedka podľa ochrannej dohody.
K odseku 6
Podľa legálnej definície programu ochrany svedka sa pod týmto pojmom rozumie súbor úkonov a opatrení vykonávaných útvarom za pomoci orgánov verejnej moci a iných právnických osôb a fyzických osôb na poskytnutie ochrany a pomoci chránenému svedkovi z dôvodu hroziaceho nebezpečenstva počas trestného konania a pokým trvajú dôvody poskytovania ochrany a pomoci. Z tejto legálnej definície o. i. vyplýva, že ochrana poskytovaná svedkovi v rámci programu ochrany mu môže byť poskytovaná nielen počas trestného konania, ale aj po jeho skončení (právoplatným odsudzujúcim rozsudkom), kým trvajú dôvody poskytovania ochrany a pomoci poskytovanej svedkovi, príp. jeho blízkej osobe.
Programom ochrany svedka sa podľa odporúčania Rec((2005)9 o ochrane svedka rozumie štandardný alebo na mieru prispôsobený súbor individuálnych ochranných opatrení, ktoré sú opísané napríklad v memorande o porozumení (ochrannej dohode) a sú podpísané zodpovednými orgánmi a chráneným svedkom.
Podľa dokumentu Osvedčené postupy na ochranu svedkov v trestných konaniach zahŕňajúce organizovaný zločin (Good Practices for the Protection of Witnesses in Criminal Proceedings Involving Organized Crime, United Nations Office on Drugs and Crime, Vienna, New York, 2008) sa programom ochrany svedka rozumie úradne zriadený utajený program, ktorý za podmienky splnenia prísnych kritérií ustanovuje premiestnenie svedka a/alebo zmenu identity svedka, ktorého život je ohrozený zločineckou skupinou z dôvodu jeho spolupráce s orgánmi činnými v trestnom konaní.
Hlavným cieľom programov na ochranu svedkov by mala byť ochrana života a bezpečnosť svedkov a ich blízkych osôb. Programy sú zamerané na poskytovanie predovšetkým fyzickej, psychologickej, sociálnej a finančnej ochrany a podpory [bod 29 odporúčania Rec(2005)9 o ochrane svedkov a spolupracujúcich páchateľov].
Metódy a formy poskytovania ochrany a pomoci chránenému svedkovi, ako aj informácie o mieste jeho pobytu a novej totožnosti sú predmetom ochrany ako utajovaná skutočnosť podľa príslušných predpisov Ministerstva vnútra SR. Vyzvedanie alebo prezradenie uvedených skutočností môže napĺňať znaky trestného činu ohrozenia dôvernej skutočnosti a vyhradenej skutočnosti podľa § 353 TZ.
Návrh modelového zákona o ochrane svedka vypracovaný Úradom OSN pre drogy a kriminalitu v roku 2000 obsahuje nasledujúce opatrenia nevyhnutné na ochranu svedka: prijatie potrebných opatrení na zmenu identity svedka, presídlenie svedka, zabezpečenie ubytovania svedkovi, zabezpečenie prepravy majetku svedka, poskytnutie primeranej finančnej podpory pre svedka alebo vykonávanie ďalších opatrení, ktoré sú nevyhnutné na ochranu svedka. Vzhľadom na uvedené sa zrejme nedá vyčerpávajúcim spôsobom obsiahnuť obsah programu ochrany svedka, keďže každá ochranná dohoda by mala zohľadňovať individuálne potreby a záujmy chráneného svedka.
Judikatúra
Pozri judikatúru k § 1 ZOS.
