Použité skratky
CSP – zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
MS SR – Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky
OZ – zákon č. 40/1064 Zb. Občiansky zákonník
R – rozhodnutie uverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk
TP – zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok
TZ – zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon
ZOTČ – zákon č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
ZSP – časopis Zo súdnej praxe
Právny stav k 20. 1. 2025
Úvod
Pojem „obeť trestného činu“ alebo iba „obeť“ bol donedávna považovaný za kriminologický či forenzno-psychologický a viktimologický pojem na rozdiel od tradične zaužívaného trestno-procesného pojmu „poškodený“. Je nad rámec výkladu tohto komentára podrobne rozoberať či analyzovať obete trestnej činnosti z kriminologického hľadiska a porovnávať ich s poškodenými v trestno-procesnom zmysle (a ďalej hľadať určité prieniky medzi oboma pojmami či naopak, rozdiely s ich vysvetleniami); postačujúce bude priblížiť podstatu jedného aj druhého pojmu.
Kriminológia chápe obeť pomerne rozsiahlo a nezaoberá sa len samotnou osobnosťou obete, klasifikáciou (typológiou) obetí, viktimitou či viktimizáciou, vzťahom obete a páchateľa, ale aj prevenciou a preventívnymi programami, pomocou obetiam trestnej činnosti, rôznymi programami, ktoré majú slúžiť na zabránenie viktimizácie, trestnou politikou vo vzťahu k obetiam trestnej činnosti atď. Predovšetkým viktimológia sa zaoberá obeťou trestného činu, jej rolou v procese vzniku a priebehu trestného činu a pri jeho odhaľovaní a objasňovaní. Zároveň rozpracúva formy pomoci obetiam po trestnom čine a spôsoby, ako zabrániť viktimizácii potenciálnych obetí. Viktimizácia predstavuje proces, v ktorom sa osoba stáva obeťou trestného činu, k čomu napomáha jej viktimita, čiže predispozícia stať sa obeťou trestného činu. K tomu dochádza v rámci vzťahu osobnosti obete a páchateľa, ktorý je podistým špecifickou, zvrátenou formou sociálnej interakcie. Priebeh tejto interakcie ovplyvňuje nielen štruktúra a dynamika osobnosti páchateľa a obete, ale aj kvalita sociálnych vzťahov a intenzita sociálnych situačných faktorov. Tak ako sociálna interakcia a jej rôznorodé podoby (napríklad sociálna komunikácia) nie je jednostranný proces, tak aj vzťah „páchateľ – obeť“ nie je jednostranný, preto – odhliadnuc od latencie trestnej činnosti – takmer vždy ide o proces, v ktorom je prítomná spätná väzba a posúdenie trestného činu (napr. jeho odhalenie, objasnenie a potrestanie jeho páchateľa). Medzi kriminológmi sú známe štyri základné typy vzťahov medzi obeťou a páchateľom: a) osobná angažovanosť a väzba, b) kontakt pred činom, c) kontakt pri čine, d) anonymita obete.
K najviac ohrozeným skupinám patria určité profesie, ako napr. policajti, právnici, poštoví doručovatelia, pracovníci bánk, personál čerpacích staníc, taxikári a pod., ale aj osoby v závislosti od konkrétneho obdobia psychického a fyzického vývinu, predovšetkým deti a seniori nad 60 rokov a z hľadiska pohlavia ženy.[1] Napríklad deti bývajú často pohlavne zneužívané, ženy sú obeťami trestných činov znásilnenia, kupliarstva, vreckových krádeží či dokonca vrážd (so sexuálnym motívom). Seniori (muži aj ženy) sú obeťami predovšetkým trestných činov majetkovej povahy a násilnej povahy (ako napr. lúpeže, ublíženia na zdraví či dokonca trestné činy vrážd). Páchatelia zneužívajú ich častú izoláciu, telesnú slabosť, psychickú labilitu, obmedzený pohyb a stereotypné zvyky. Stereotypné spôsoby sociálneho správania, obmedzenie sociálnej komunikácie výrazne posilňujú pocit izolácie a bezmocnosti a nahrávajú páchateľom pri realizácii ich zločineckých zámerov a páchaní trestnej činnosti. V minulosti bolo zaznamenaných viacero podvodov na starších občanoch, pri ktorých páchatelia zneužívali najmä ich dobrosrdečnosť a úprimnú snahu pomôcť v núdzi. Človek sa stáva obeťou trestného činu v rámci procesu viktimizácie. Ide o proces, v ktorom v príčinnej súvislosti so spáchaním trestného činu dochádza k vzniku ujmy či škody. Tento [1] Dianiška, G. a kolektív. Kriminológia. 2. rozšírené vydanie. Plzeň, Aleš Čeněk, 2011, s. 116.
proces sa začína útokom páchateľa na obeť, avšak týmto útokom sa viktimizácia nekončí. Na ujmu spôsobenú trestným činnom nadväzujú ďalšie zraňujúce okolnosti či udalosti –pribúdanie či zmena okolností a udalostí dynamizujú proces viktimizácie a jeho jednotlivé fázy.
Napríklad Čírtková s Čechom rozlišujú tri fázy viktimizácie:
a) primárna – príčiny vzniku ujmy: priamy a bezprostredný dôsledok útoku páchateľa a spáchaného trestného činu; dôsledok ujmy: fyzická ujma, t. j. narušenie fyzickej integrity (ľahké zranenie, ťažké ublíženie na zdraví či usmrtenie),
b) sekundárna – príčiny vzniku ujmy: dôsledok reakcií formálnych inštitúcií alebo neformálneho sociálneho prostredia; dôsledok ujmy: dominujú psychické ujmy, pocit nespravodlivosti vyplývajúci napríklad z dlho sa vlečúceho súdneho pojednávania, zhovievavých trestov páchateľom a pod., pocit nedôstojnosti ako dôsledok necitlivého výsluchu, na senzáciu striehnucich masmédií a nevhodnej reakcie blízkeho okolia, pocit izolácie ako dôsledok vyhýbania sa okolia kontaktom s obeťou,
c) terciárna – príčiny vzniku ujmy: dôsledok stavu, kedy jedinec nie je schopný sa primerane vyrovnať s traumatickou skúsenosťou, aj keď došlo k náprave, uzdraveniu a odškodneniu; dôsledok ujmy: narušenie či zmena pôvodnej životnej cesty, napríklad nepokračuje v pôvodnej profesii a profesijnej kariére, výrazne mení životný štýl, hodnotí orientáciu, postoje a pod., reštrukturalizácia osobnostného systému, ako napr. zmena motivácie, zameranosti, korekcia charakterových vlastností a pod., korekcia správania, napríklad nečinnosť aj pokusy o sebaobranu či svojpomoc.[2]
Psychologický dopad kriminálneho činu na obeť je obrovský, predovšetkým pri takej trestnej činnosti, ktorá zahŕňa trestné činy, ako napr. znásilnenie, sexuálne násilie, obchodovanie s ľuďmi, sexuálne zneužívanie, týranie blízkej a zverenej osoby a pod. Často zraňuje obeť viac ako materiálne škody spôsobené napríklad majetkovými trestnými činmi. Proces vyrovnávania sa s negatívnou kriminálnou skúsenosťou je zložitý, protirečivý a má individuálny priebeh a charakter. Obeť prežíva ujmu rôznou intenzitou, v rôznych podobách a s rôznou dĺžkou trvania. Táto skutočnosť platí nielen pre prežívanie kriminálnych činov, ale aj pri následkoch iných negatívnych udalostí, napríklad dopravných nehôd, leteckých katastrof, požiarov, povodní a pod. Trestný čin, ako aj spomenuté udalosti predstavujú pre človeka psychickú záťaž, na ktorú človek neobvykle reaguje a špecificky sa s ňou vyrovnáva. Všetky tieto i niektoré ďalšie skutočnosti preto o. i. odôvodňujú či priam vyzývajú k čo najprofesionálnejšiemu, najodbornejšiemu a zároveň aj najcitlivejšiemu prístupu orgánov činných v trestnom konaní k obetiam trestných činov. Napríklad už spomenuté sexuálne a násilné trestné činy (znásilnenie, sexuálne násilie, sexuálne zneužívanie, týranie blízkej a zverenej osoby či obchodovanie s ľuďmi) totiž spôsobujú u obetí traumatické zážitky a mimoriadne závažné psychické príkoria, s ktorými sa obete veľmi ťažko vyrovnávajú. Okrem toho opätovné prežívanie ujmy, ku ktorému dochádza pri realizácii rôznych vyšetrovacích úkonov, ako sú napríklad výsluchy či rekognície, pre ne takisto predstavuje psychickú a emocionálnu záťaž, pretože sa vracajú k prežitej traumatizujúcej udalosti (trestnému činu).
Obeťou sa zaoberá aj kriminalistika, ktorá ju už vníma oveľa užšie ako kriminológia; kriminalistické poňatie obete sa už viac približuje trestno-procesnému poňatiu (vymedzeniu) poškodeného v trestnom konaní – najmä vzhľadom na rozsah samotného pojmu obete, resp. poškodeného, aj vzhľadom na účel objasňovacej činnosti, resp. predmetu dokazovania (samozrejme, odhliadnuc od početných trestno-procesných práv poškodeného). Kriminalistika sa taktiež zaoberá aj vzťahom obete a páchateľa (samozrejme, takisto predovšetkým z hľadiska [2] Dianiška, G. a kolektív. Kriminológia. 2. rozšírené vydanie. Plzeň, Aleš Čeněk, 2011, s. 122.
objasňovania trestného činu) a charakteristika tohto vzťahu vychádza z poznania, že tento vzťah determinuje spôsob spáchania trestného činu, pretože – jednoducho povedané – páchateľ, ktorý má bližší vzťah k obeti (objektu napadnutia), disponuje väčším rozsahom kvalitných informácií umožňujúcich adekvátnejšiu voľbu a prípravu spôsobu spáchania. V etape prípravy potom možno samotný vzťah aj vyvolať (nadviazanie známosti s budúcou obeťou). Cieľom utajovania býva aj utajenie existencie predchádzajúceho vzťahu.
Pokiaľ ide o samotnú obeť, pre kriminalistické objasňovanie je významných viacero skutočností (faktorov). Obeť z kriminalistického pohľadu predstavuje účastníka udalosti, ktorému vznikla v priebehu kriminalisticky relevantnej udalosti škoda v dôsledku konania páchateľa. Škoda môže mať charakter ujmy na zdraví, na majetku, predpokladá sa aj morálna ujma, niekedy môže mať charakter ohrozenia alebo obmedzenia slobody, sprostredkovane môže byť spôsobená aj inej osobe, blízkej, príbuznej a pod. Obeť udalosti z hľadiska kriminalistiky predstavuje fyzický a biologický objekt a jej osobnosť ako súhrn psychických vlastností a sociálnych väzieb, ktoré sú významné napríklad pre tvorbu kriminalistických verzií o okolnostiach udalosti, o neznámom páchateľovi, o možných ďalších obetiach a pod. Kriminalistická relevancia obete vychádza zo skutočností, že obeť: a) je nositeľom materiálnych a pamäťových stôp, b) je pôvodcom materiálnych a pamäťových stôp (zanecháva stopy daktyloskopické, trasologické, biologické a iné na páchateľovi, na nástrojoch a v materiálnom prostredí udalosti).
Z trestno-procesného hľadiska je poškodený osoba, ktorej bolo trestným činom ublížené na zdraví, bola spôsobená majetková, morálna alebo iná škoda alebo boli porušené či ohrozené jej iné zákonom chránené práva alebo slobody. Trestný poriadok č. 301/2005 Z. z. (ďalej len „Trestný poriadok“ alebo „TP“) upravuje pomerne široký rozsah procesných práv poškodeného, konkrétne právo v prípadoch ustanovených týmto zákonom sa vyjadriť, či súhlasí s trestným stíhaním, má právo uplatniť nárok na náhradu škody, robiť návrhy na vykonanie dôkazov alebo na ich doplnenie, predkladať dôkazy, nazerať do spisov a preštudovať ich, zúčastniť sa na hlavnom pojednávaní a na verejnom zasadnutí konanom o odvolaní alebo o dohode o priznaní viny a prijatí trestu, vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, má právo záverečnej reči a právo podávať opravné prostriedky v rozsahu vymedzenom týmto zákonom, právo kedykoľvek v priebehu trestného konania sa informovať o stave trestného konania. Poškodený, ktorý má podľa zákona proti obvinenému nárok na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená trestným činom, je tiež oprávnený navrhnúť, aby súd v odsudzujúcom rozsudku uložil obžalovanému povinnosť nahradiť túto škodu; návrh musí poškodený uplatniť najneskoršie do skončenia vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania. (Z návrhu musí byť zrejmé, z akých dôvodov a v akej výške sa nárok na náhradu škody uplatňuje.) Ďalej ešte možno spomenúť právo nechať sa zastupovať v trestnom konaní svojím splnomocnencom, ktorého si s týmto účelom môže sám zvoliť, či právo na sprievod dôverníka.
Z hľadiska dokazovania je poškodený významným prameňom dôkazov. Disponuje totiž významnými pamäťovými stopami a dôkaznými informáciami, ktoré sú relevantné pre objasnenie trestného činu a potrestanie jeho páchateľa – ak, samozrejme, odhliadneme od situácií, kedy v dôsledku poranenia či poškodenia mozgu napr. pri dopravných nehodách, v dôsledku požitia omamných a psychotropných látok či v dôsledku iných skutočností dochádza k zníženiu schopnosti vnímania, zapamätania či reprodukcie priebehu udalosti (trestného činu), ktorý osoba poškodeného mohla vnímať svojimi zmyslami. Okrem toho, že poškodený je nositeľom či prameňom dôkazov, jeho výsluch je jedným z dôkazných prostriedkov a jeho výpoveď jedným z dôkazov. Vzhľadom na vyššie uvedené, zjednodušene by sa dalo povedať, že poškodený môže byť – v závislosti od spôsobu spáchania a utajovania, charakteru spáchaného trestného činu, vzťahu k páchateľovi a ďalších skutočností – významným subjektom pri
odhaľovaní a objasňovaní trestného činu, ktorý sa v konečnom dôsledku výraznou mierou môže pričiniť o to, aby bol páchateľ trestného činu spravodlivo potrestaný.
Trestné právo procesné však nevymedzuje iba pojem „poškodený“. Schválením zákona č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o obetiach“) sa podistým vytvoril nový formálny prameň trestného práva procesného, ktorý o. i. upravil pojem „obeť“ a pojem „obzvlášť zraniteľná obeť“. Navyše novelizoval aj Trestný poriadok, vďaka čomu sa tieto pojmy dostali aj do Trestného poriadku. To ďalej znamená, že pojmy „obeť“ a ev. „obzvlášť zraniteľná obeť“ už nie sú len kriminologickými pojmami, ale aj trestno-procesnými.
Prirodzene, neznamená to, že išlo iba o terminologickú zmenu v slovenskom trestnom práve procesnom. Zákon o obetiach, resp. jeho schválenie malo význam v tom, že mnohé kriminologické poznatky o obetiach prestali byť takpovediac obmedzené či izolované iba v oblasti kriminológie a jej sociologického či empirického skúmania, ale boli zapracované aj do trestno-procesnej oblasti, čím výrazne prispeli k lepšiemu (ohľaduplnejšiemu) zaobchádzaniu s obeťami trestných činov, predovšetkým s obzvlášť zraniteľnými obeťami. Napr. zakotvenie povinnosti orgánov činných v trestnom konaní vykonávať výsluchy s takýmito obeťami (v postavení svedka) tak, aby ich výsluchy nemuseli byť opakované, povinnosti zabezpečiť prítomnosť psychológa pri výsluchu maloletého svedka, ktorý je obzvlášť zraniteľnou obeťou, zákaz vykonávania konfrontácie pri objasňovaní niektorých trestných činov, ako napr. týranie blízkej a zverenej osoby či obchodovania s ľuďmi, alebo aj zakotvenie práva na sprievod dôverníka, to sú všetko zmeny v trestnom práve procesnom, ktoré sú v prospech obetí, resp. poškodených, predovšetkým z hľadiska opätovného prežívania ujmy či traumy, ktorá im bola spôsobená trestnými činmi. No, samozrejme, netreba zabúdať ani na systém odškodňovania obetí trestných činov.
Zákon o obetiach nahradil zákon č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi a ešte skorší zákon č. 255/1998 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi s účinnosťou od 1. januára 1999, ktorého prijatie bolo chápané ako priblíženie sa k Európskemu dohovoru o odškodňovaní obetí násilných trestných činov, ktorý bol otvorený na podpis v roku 1983 a nadobudol platnosť v roku 1985. Slovenská republika však tento dohovor ratifikovala až 20. februára 2009. V súvislosti so vstupom Slovenskej republiky do EÚ bol zákon č. 255/1998 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi nahradený zákonom č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi, čím sa uskutočnila transpozícia smernice 2004/80/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky. Cieľom bolo zlepšiť prístup k možnosti získať odškodnenie za ujmu spôsobenú úmyselným násilným trestným činom, ktorý je spáchaný na území iného členského štátu EÚ, ako je členský štát, na území ktorého má poškodený trvalý pobyt. Zákonom o obetiach sa však ďalej vykonala aj transpozícia smernice 2012/29/EÚ, ktorá bola prijatá 25. októbra 2012 a termín jej transpozície bol ustanovený do 16. novembra 2015.
Slovenská republika vykonala čiastočnú transpozíciu tejto smernice zákonom č. 397/2015 Z. z., ktorým sa na účely Trestného zákona ustanovuje zoznam látok s anabolickým alebo iným hormonálnym účinkom, a to vo vzťahu k úprave procesných práv poškodených v trestnom konaní, predovšetkým práva na tlmočenie a preklad (§ 28 ods. 6 a 7 TP), práva na informácie (§ 46 ods. 1 TP), práva na sprievod dôverníka (§ 48a TP), práva na poskytnutie informácií od prvého kontaktu s príslušným orgánom (§ 49 TP) a práva obetí pri podávaní oznámení (§ 196 ods. 1 TP).
Návrh zákona o obetiach bol vypracovaný na základe Programového vyhlásenia vlády SR na roky 2016 – 2020 v časti Trestná politika a väzenstvo, ako aj Plánu legislatívnych
úloh vlády SR na rok 2017 a úlohy B.4 uznesenia vlády SR z 3. apríla 2013 č. 155. Návrh bol vypracovaný v rámci pracovnej skupiny zriadenej Ministerstvom spravodlivosti SR, ktorá pozostávala z viacerých relevantných subjektov (zástupcov orgánov štátnej správy, vzdelávacích inštitúcií i tretieho sektora).
Návrh zákona o obetiach bol do Národnej rady Slovenskej republiky predložený 18. augusta 2017. Pri schvaľovaní v Národnej rade Slovenskej republiky boli v návrhu vykonané niektoré zmeny, predovšetkým išlo o legislatívno-technické úpravy alebo precizovanie textu. Z vecných úprav, ktoré boli doplnené na základe návrhu výboru NR SR pre ľudské práva a národnostné menšiny, možno spomenúť doplnenie zásady riešenia potrieb obetí individuálnym spôsobom na základe individuálneho posúdenia (§ 3 ods. 7 zákona o obetiach), ktorá bola pôvodne zaradená v § 6 ods. 4 zákona o obetiach. Zaujímavým faktom v súvislosti s prijímaním zákona o obetiach je skutočnosť, že uvedený zákon bol schválený „ústavnou“ väčšinou, a to 139 poslancami.
Nosnou právnou úpravou zákona o obetiach je čl. 1, v ktorom je obsiahnutý samotný zákon o obetiach. Čl. 1 je rozdelený do piatich častí. Prvou časťou sú všeobecné ustanovenia. Táto časť vymedzuje základné pojmy (§ 2) a základné zásady ochrany a podpory obetí (§ 3), ktoré sa vzťahujú na celý text zákona o obetiach. Druhá časť upravuje práva obetí trestných činov. Tretia časť sa týka odškodňovania obetí násilných trestných činov. Štruktúra tejto časti zákona zodpovedá štruktúre zákona č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi, ktorý sa týmto zákonom o obetiach zároveň ruší. Štvrtá časť zákona upravuje podporu subjektov poskytujúcich pomoc obetiam trestných činov. V tejto časti sú upravené podmienky udelenia akreditácie, obsah a spôsob podania žiadosti o udelenie akreditácie, konanie o akreditácii, zánik a zrušenie akreditácie, kontrola plnenia podmienok akreditácie a povinností akreditovaných subjektov, dotácia poskytovaná zo štátneho rozpočtu, pričom podmienky poskytnutia dotácie podliehajú kontrole. Čl. III prepája zákon o obetiach s Trestným poriadkom v oblasti práv obetí trestných činov. Na účely riadnej transpozície smernice 2012/29/EÚ sa rozšírili základné zásady trestného konania, pojmový aparát používaný Trestným poriadkom, redefinovali sa informačné povinnosti voči poškodenému a svedkovi, posilnilo sa postavenie poškodeného (obete) v trestnom konaní, a to najmä vo vzťahu k deťom, rozšírili sa možnosti poskytovania právnej pomoci poškodenému, upravili sa podmienky vykonávania výsluchu s ohľadom na potreby obetí, obmedzilo sa využitie konfrontácie, zmenil sa koncept odvádzania peňažných prostriedkov na všeobecne prospešné účely, a to na jediný účel, ktorým je podpora a ochrana obetí trestných činov, modifikovali sa pravidlá uzatvárania dohody o vine a treste medzi obvineným a prokurátorom s cieľom posilniť postavenie poškodeného a taktiež sa posilnilo postavenie poškodeného v tzv. adhéznom konaní.
Komentár k jednotlivým ustanoveniam komentovaného zákona sa snaží byť „eurokonformný“ v zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) – pre členské štáty vyplýva povinnosť eurokonformného výkladu vnútroštátneho práva. Pri uplatňovaní vnútroštátneho práva ho má vnútroštátny súd vykladať v rámci možností vo svetle znenia a účelu smernice tak, aby sa dosiahol cieľ, ktorý táto smernica sleduje. Povinnosť vnútroštátneho sudcu odvolávať sa na obsah smernice pri výklade relevantných ustanovení vnútroštátneho práva je však obmedzená všeobecnými právnymi zásadami, akými sú predovšetkým zásada právnej istoty a zákazu retroaktivity. Tieto zásady bránia najmä tomu, aby z uvedenej povinnosti na základe smernice a nezávisle od zákona prijatého na jej vykonanie vyplynulo určenie alebo priťaženie trestnoprávnej zodpovednosti osôb, ktoré porušia jeho ustanovenia. Rovnako zásada eurokonformného výkladu nemôže slúžiť ako základ pre výklad contra legem vnútroštátneho práva. Táto zásada však vyžaduje, aby vnútroštátny súd prípadne zohľadnil vnútroštátne právo ako celok preto, aby posúdil,
do akej miery toto právo možno uplatniť tak, že dosiahnutý výsledok nebude v rozpore s cieľom uvedenej smernice. Smernica sa teda má vykladať tak, aby boli rešpektované základné práva, v rámci ktorých treba zdôrazniť najmä právo na spravodlivé konanie pred súdom, ako je upravené v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Európsky dohovor“) a vykladané Európskym súdom pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“).[3]
[3] Záhora, J. Zákon o obetiach trestných činov. Komentár. Bratislava: Wolters Kluwer, 2018, s. 14 – 15.
Zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 274/2017 Z. z.
z 12. októbra 2017
o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení č. 231/2019 Z. z., 217/2021 Z. z., 49/2023 Z. z., 192/2023 Z. z. (nepriamo)
Národná rada Slovenskej republiky sa uzniesla na tomto zákone: Čl. I
PRVÁ ČASŤ
VŠEOBECNÉ USTANOVENIA
§ 1
Predmet úpravy
Tento zákon upravuje práva, ochranu a podporu obetí trestných činov (ďalej len „obeť“), vzťahy medzi štátom a subjektmi poskytujúcimi pomoc obetiam a finančné odškodňovanie (ďalej len „odškodňovanie“) obetí násilných trestných činov.
Súvisiace ustanovenia
§ 2 Základné ustanovenia, § 3 Základné zásady ochrany a podpory obetí, § 4 Právo na informácie, § 5 Právo na poskytnutie odbornej pomoci, § 6 Podmienky poskytnutia odbornej pomoci, § 7 Právna pomoc, § 9 Právo na odškodnenie, § 23 Akreditácia programu podpory obetí, § 24 Podmienky udelenia akreditácie, § 26 Konanie o udelení akreditácie, § 27 Rozhodnutie o udelení akreditácie, § 29 Zánik a zrušenie akreditácie, § 30 Kontrola plnenia podmienok akreditácie a povinností akreditovaných subjektov, § 31 Financovanie, § 32 Register subjektov poskytujúcich pomoc obetiam
Súvisiace právne predpisy
Smernica 2004/80/ES, smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/36/EÚ z 5. apríla 2011 o prevencii obchodovania s ľuďmi a boji proti nemu a o ochrane obetí obchodovania, ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2002/629/SVV (Ú. v. EÚ L 101, 15. 4. 2011, s. 1 – 11), smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/93/EÚ z 13. decembra 2011 o boji proti sexuálnemu zneužívaniu a sexuálnemu vykorisťovaniu detí a proti detskej pornografii, ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2004/68/SVV (Ú. v. EÚ L 335, 17. 12. 2011, s. 1 – 14), Európsky dohovor o odškodňovaní obetí násilných trestných činov (oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 162/2009 Z. z.)
Komentár k § 1
Ustanovenie § 1 zákona o obetiach upravuje predmet úpravy tohto zákona, ktorý by sa dal rozdeliť do troch častí: a) práva obetí trestných činov, ich ochrana a podpora, čím treba rozumieť poskytovanie konkrétnej pomoci vrátane právnej pomoci, príslušnými subjektmi, ktoré sú na to oprávnené, resp. v zmysle komentovaného zákona akreditované, a služieb, ktoré
sa s týmto účelom obetiam trestných činov poskytujú a na ktoré majú obete právny nárok (§ 4 – § 8 zákona o obetiach); b) úprava odškodňovania a systém odškodňovania obetí trestných činov, ktorý je v zmysle zákona o obetiach patrične inštitucionálne zabezpečený (§ 9 – § 22 zákona o obetiach); c) vzťah medzi štátom a subjektmi poskytujúcimi pomoc obetiam trestných činov v zmysle komentovaného zákona (ide o akreditáciu týchto subjektov, dotácie, register týchto subjektov poskytujúcich pomoc obetiam trestných činov (§ 23 – § 32 zákona o obetiach).
Schválenie zákona o obetiach v nadväznosti na príslušné smernice potvrdilo súčasný trend rozširovania práv obetí trestných činov a precizovanie ich právnej úpravy, čo sa odrazilo aj na príslušných zmenách v Trestnom poriadku. Práva obetí trestných činov sú ťažiskom zákona o obetiach, ktorý garantuje obetiam trestných činov nasledujúce práva:
– právo na informácie (§ 4),
– právo na všeobecnú odbornú pomoc obeti (§ 5 ods. 2),
– právo na špecializovanú odbornú pomoc obzvlášť zraniteľnej obeti (§ 5 ods. 3 a § 6),
– právo na právnu pomoc (§ 7),
– právo na ochranu pred druhotnou viktimizáciou alebo opakovanou viktimizáciou (§ 8),
– právo na odškodnenie (§ 13).
Tieto práva treba vykladať konformne a komplementárne s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku, ktoré upravujú ďalšie trestno-procesné práva poškodeného, resp. obete a obzvlášť zraniteľnej obete, predovšetkým právo na tlmočenie a preklad (§ 26 ods. 6 TP), právo byť vypočutý (§ 46 ods. 1 TP), právo predkladať dôkazy (§ 46 ods. 1 TP), právo na rozhodnutie o náhrade škody páchateľom v rámci trestného konania (§ 46 ods. 3 TP), právo na sprievod dôverníka (§ 48a TP), právo na poučenie o právach (§ 49), právo byť informovaný, že obvinený bol prepustený alebo ušiel z väzby alebo výkonu trestu odňatia slobody (§ 46 ods. 8 a 9 a § 139 TP), právo na vrátenie veci (§ 97 TP), právo na osobitnú ochranu detských obetí (§ 135 TP), právo na náhradu výdavkov (§ 140 ods. 1 a 2 a § 557 TP), právo obete pri podávaní oznámenia na potvrdenie o podaní oznámenia, príp. na odpis zápisnice o podaní oznámenia, ak ho poškodený podal ústnou formou (§ 196 ods. 1 TP), práva obete s pobytom v inom členskom štáte (§ 196 ods. 3 TP), právo na podanie sťažnosti proti uzneseniu podľa § 197 ods. 1 písm. a) až d) TP a § 197 ods. 2 TP (§ 197 ods. 3 TP), právo na informácie o svojom prípade (napr. § 216 TP, § 218 TP, § 228 TP, § 247 TP, § 292 TP), práva pri uzatváraní zmieru (§ 220 TP), právo na zamedzenie kontaktu medzi obeťou a páchateľom (§ 247 ods. 5 TP) a právo na ochranu súkromia (§ 6 ods. 2, § 249 ods. 3 TP).
Zákon o obetiach nesleduje len už zmienený trend rozširovania práva obetí, resp. poškodených v trestnom konaní, ale aj implementáciu restoratívnej justície. Priznané práva obeti, resp. poškodenému totiž umožňujú aktívne sa podieľať na obnovení pôvodného stavu (jednak svojho, ale aj páchateľovho a spoločenského), a tým aj prevziať časť zodpovednosti za obnovenie tohto stavu. To znamená, že katalóg práv obete, resp. poškodeného v trestnom konaní sa neobmedzuje iba na jeho ochranu či nárok na náhradu škody, o ktorý sa v rámci adhézneho konania môže domáhať. V restoratívnej justícii nie je trestný čin ponímaný iba ako delikt proti verejnému poriadku, ktorý vyvoláva legitímne individuálne a spoločenské očakávania mocenského zásahu príslušnej verejnej autority (orgánu) pri nastoľovaní spravodlivosti a obnove verejného poriadku, ale ako sociálny konflikt medzi dvoma či viacerými osobami a v nadväznosti na to vyjadruje snahu o jeho účinné vyriešenie s pomocou aktívnej participácie dotknutých subjektov, t. j. páchateľa, obete a príslušného spoločenstva. Restoratívna justícia sa pokúša dosiahnuť obnovenie pôvodného stavu v troch rôznych, no vzájomne prepojených oblastiach. Prvá je zameraná na obnovenie stavu obete (materiálneho, psychologického...) do stavu, v akom bola
pred činom. Dôraz je kladený na náhradu škody, ktorá bola spôsobená trestným činom. Druhá oblasť restoratívnej justície sa zameriava na obnovenie páchateľa do stavu, v ktorom bude dodržiavať zákon a v ktorom si uvedomí, že obeti spôsobil škodu. Napokon sa posledná oblasť restoratívnej justície pokúša o reparáciu škôd, ktoré boli páchateľom spôsobené spoločenstvu, ako aj o zapojenie spoločenstva do reintegrácie páchateľa.
Zákon o obetiach posilnil postavenie obete, resp. poškodeného v príslušných ustanoveniach Trestného poriadku a v širšom kontexte aj v systéme trestnej justície. Do Trestného poriadku zaviedol novú základnú zásadu trestného konania, a to zásadu zabezpečenia práv poškodeného, ktorá znie nasledovne: „Orgány činné v trestnom konaní a súd sú povinné v priebehu celého trestného konania umožniť poškodenému plné uplatnenie jeho práv, o ktorých je potrebné ho riadne, vhodným spôsobom a zrozumiteľne poučiť. Trestné konanie sa musí viesť s potrebnou ohľaduplnosťou k poškodenému. Je potrebné zohľadniť jeho osobnú situáciu a okamžité potreby, vek, pohlavie, prípadné zdravotné postihnutie a jeho vyspelosť a zároveň plne rešpektovať jeho fyzickú, mentálnu a morálnu integritu. Ustanovenia osobitného zákona o právach obetí trestných činov tým nie sú dotknuté.“
Zo znenia tejto zásady vyplýva, že kladie dôraz na ochranu poškodeného v trestnom konaní, aby sa s ním v jednotlivých štádiách trestného konania (vrátane odklonov či osobitných spôsobov konania) zaobchádzalo ohľaduplne – potreba ohľaduplného zaobchádzania, prirodzene, zahŕňa vykonávanie všetkých procesných úkonov vrátane vyšetrovacích úkonov a dôkazov. Zákonodarca celkom zreteľne špecifikuje, že orgány činné v trestnom konaní a trestné súdy, príp. ďalšie zúčastnené (pomocné) osoby, ako napr. mediačný a probačný úradník, majú pritom brať do úvahy osobnostné pomery a situáciu poškodeného, momentálne potreby, vek, pohlavie, príp. zdravotné postihnutie, vyspelosť a rešpektovať jeho fyzickú, mentálnu a morálnu integritu, čím sa o. i. kladie dôraz na jeho ochranu a zachovanie jeho ľudskej dôstojnosti. Obzvlášť to platí pri objasňovaní trestných činov, ktoré zasahujú do osobnostnej a intímnej sféry poškodeného, do ľudskej dôstojnosti a ktoré okrem materiálnych škôd či ujm na zdraví spôsobujú aj rôzne psychické traumy. Tomu, samozrejme, zodpovedajú povinnosti orgánov činných v trestnom konaní a trestného súdu, aby poškodeného o jeho právach riadne poučili a aby mu aj v priebehu celého trestného konania umožnili úplné uplatnenie jeho práv. (Nie je pritom dôležité, akú formu poučenia orgán činný v trestnom konaní alebo trestný súd zvolí, ale dôležité je, aby jeho poučenie poškodeného bolo zrozumiteľné a aby poškodený tomuto poučeniu aj porozumel.)
Ďalšou oblasťou, ktorú zákon o obetiach upravuje, je odškodňovanie obetí. V tretej časti preberá právnu úpravu odškodňovania zo zákona č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi a dopĺňa ju o praktické skúsenosti a situácie, ktoré vyplynuli z praxe pri aplikácii uvedeného zákona v súvislosti s odškodňovaním obetí násilných trestných činov, ktorý sa týmto zákonom zároveň ruší.
Štvrtá časť zákona o obetiach upravuje podporu subjektov poskytujúcich pomoc obetiam trestných činov. Táto podpora sa vykonáva prostredníctvom akreditácie programov podpory obetí trestných činov a dotácií. V tejto časti sú upravené podmienky udelenia akreditácie, obsah a spôsob podania žiadosti o udelenie akreditácie, konanie o akreditácii, zánik a zrušenie akreditácie, kontrola plnenia a podmienok akreditácie a povinností akreditovaných subjektov, dotácia poskytovaná zo štátneho rozpočtu, pričom podmienky poskytnutia dotácie podliehajú kontrole a zverejňovaniu informácií o poskytnutých dotáciách zo štátneho rozpočtu, a zavádza sa register akreditovaných subjektov.
§ 2
(1) Na účely tohto zákona sa rozumie
a) trestným činom aj čin inak trestný, ak páchateľ nebol v čase činu pre nedostatok veku alebo pre nepríčetnosť trestne zodpovedný,
b) obeťou
1. fyzická osoba, ktorej bolo alebo malo byť trestným činom ublížené na zdraví, spôsobená majetková škoda, nemajetková alebo iná škoda alebo boli porušené, či ohrozené jej zákonom chránené práva alebo slobody,
2. príbuzný v priamom rade, osvojiteľ, osvojenec, súrodenec, manžel a osoba, ktorá žila v čase smrti v spoločnej domácnosti s osobou, ktorej bola trestným činom spôsobená smrť, ako aj osoba závislá od osoby, ktorej bola trestným činom spôsobená smrť, ak utrpeli v dôsledku smrti tejto osoby škodu a ak odsek 2 neustanovuje inak; ak je týchto osôb viac, považuje sa za obeť každá z nich, c) obzvlášť zraniteľnou obeťou
1. dieťa; dieťaťom sa rozumie osoba mladšia ako osemnásť rokov, a ak nie je vek osoby známy a existuje dôvod domnievať sa, že je dieťaťom, považuje sa za dieťa, až kým sa nepreukáže opak,
2. osoba staršia ako 75 rokov,
3. osoba so zdravotným postihnutím,1)
4. obeť trestného činu obchodovania s ľuďmi, trestného činu nedobrovoľného zmiznutia, trestného činu týrania blízkej osoby a zverenej osoby, trestného činu spáchaného organizovanou skupinou, niektorého z trestných činov proti ľudskej dôstojnosti, niektorého z trestných činov terorizmu alebo trestného činu domáceho násilia,
5. obeť trestného činu spáchaného násilím alebo hrozbou násilia z dôvodu jej pohlavia, sexuálnej orientácie, národnosti, rasovej alebo etnickej príslušnosti, náboženského vyznania alebo viery,
6. obeť iného trestného činu, ktorá je vystavená vyššiemu riziku opakovanej viktimizácie alebo druhotnej viktimizácie zistenému na základe individuálneho posúdenia obete a jej osobných vlastností, vzťahu k páchateľovi alebo závislosti od páchateľa, druhu alebo povahy a okolností spáchania trestného činu, d) obeťou násilného trestného činu fyzická osoba, ktorej bola
1. úmyselným násilným trestným činom spôsobená ujma na zdraví; ak táto osoba v dôsledku tohto činu zomrela (ďalej len „zomretý“), obeťou násilného trestného činu je aj pozostalý manžel po zomretom a pozostalé dieťa po zomretom, a ak ich niet, pozostalý rodič po zomretom a osoba, ktorá žila so zomretým najmenej po dobu jedného roka pred smrťou v spoločnej domácnosti a ktorá sa so zomretým starala o spoločnú domácnosť, alebo osoba, ktorá bola odkázaná výživou na zomretého, ak odsek 3 neustanovuje inak,
2. spôsobená nemajetková ujma trestným činom obchodovania s ľuďmi, znásilnenia, sexuálneho násilia, sexuálneho zneužívania, týrania blízkej osoby a zverenej osoby alebo nedobrovoľného zmiznutia,
e) trestným činom domáceho násilia trestný čin spáchaný násilím alebo hrozbou násilia na príbuznom v priamom rade, osvojiteľovi, osvojencovi, súrodencovi, manželovi, bývalom manželovi, druhovi, bývalom druhovi, rodičovi spoločného dieťaťa alebo inej osobe, ktorá s páchateľom žije alebo žila v spoločnej domácnosti,
f) druhotnou viktimizáciou ujma, ktorá obeti vznikla v dôsledku konania alebo nekonania orgánu verejnej moci, subjektu poskytujúceho pomoc obetiam, poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, znalca, tlmočníka, obhajcu alebo oznamovacích prostriedkov,
g) opakovanou viktimizáciou ujma, ktorá obeti vznikla v dôsledku pokračujúceho konania páchateľa, ktoré spočíva v pôsobení na obeť vyhrážaním, zastrašovaním, nátlakom, zneužívaním moci nad obeťou, pomstením sa alebo inou formou s cieľom pôsobiť na fyzickú integritu obete alebo psychickú integritu obete,
h) akreditovaným subjektom osoba, ktorej bola rozhodnutím Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“) udelená akreditácia programu podpory obetí,
i) mediáciou proces, v ktorom sa obeť a páchateľ na základe ich dobrovoľného súhlasu aktívne zúčastňujú na riešení negatívnych následkov vyplývajúcich zo spáchaného trestného činu prostredníctvom probačného a mediačného úradníka,
j) ujmou na zdraví ublíženie na zdraví, ťažká ujma na zdraví alebo smrť spôsobené trestným činom spáchaným inou osobou alebo nemajetková ujma spôsobená trestným činom obchodovania s ľuďmi, znásilnenia, sexuálneho násilia, sexuálneho zneužívania, týrania blízkej osoby a zverenej osoby alebo nedobrovoľného zmiznutia,
k) subjektom poskytujúcim pomoc obetiam subjekt poskytujúci alebo zabezpečujúci pomoc a podporu obetiam, ktorý je zapísaný v registri subjektov poskytujúcich pomoc obetiam,
l) asistenčným orgánom orgán Slovenskej republiky alebo iného členského štátu príslušný podľa právneho poriadku tohto štátu na poskytnutie pomoci obeti násilného trestného činu potrebnej na podanie žiadosti o odškodnenie za ujmu na zdraví spôsobenú trestným činom na území Slovenskej republiky alebo iného členského štátu Európskej únie (ďalej len „členský štát“),
m) rozhodovacím orgánom orgán Slovenskej republiky alebo iného členského štátu príslušný podľa právneho poriadku tohto štátu na rozhodnutie o žiadosti obete násilného trestného činu o odškodnenie za ujmu na zdraví spôsobenú trestným činom,
n) rodinným príslušníkom obete manžel, príbuzný v priamom rade, súrodenec, osoba závislá od obete a osoba, ktorá žije s obeťou v spoločnej domácnosti.
(2) Fyzická osoba podľa odseku 1 písm. b) druhého bodu nie je obeťou, ak fyzickej osobe podľa odseku 1 písm. b) prvého bodu spôsobila trestným činom smrť.
(3) Pozostalý manžel, pozostalé dieťa, pozostalý rodič alebo osoba, ku ktorej mal zomretý vyživovaciu povinnosť podľa odseku 1 písm. d) prvého bodu nie sú obeťou násilného trestného činu, ak zomretému spôsobili trestným činom smrť.
(4) Na účely poskytovania služieb intervenčným centrom podľa § 28a sa obeťou trestného činu domáceho násilia rozumie aj osoba ohrozená domácim násilím1a) a krízovou intervenciou sa rozumie najmä poskytnutie krízovej psychologickej intervencie, vyhodnotenie hrozby nebezpečenstva ohrozenia života alebo zdravia a zostavenie bezpečnostného plánu v spolupráci s obeťou trestného činu domáceho násilia.
Súvisiace ustanovenia
§ 1 Predmet úpravy, § 3 Základné zásady ochrany a podpory obetí, § 4 Právo na informácie, § 5 Právo na poskytnutie odbornej pomoci, § 6 Podmienky poskytnutia odbornej pomoci, § 7 Právna pomoc, § 9 Právo na odškodnenie, § 23 Akreditácia programu podpory obetí, § 24 Podmienky udelenia akreditácie, § 26 Konanie o udelení akreditácie, § 27 Rozhodnutie o udelení akreditácie, § 29 Zánik a zrušenie akreditácie, § 30 Kontrola plnenia podmienok akreditácie a povinností akreditovaných subjektov, § 31 Financovanie, § 32 Register subjektov poskytujúcich pomoc obetiam
Súvisiace právne predpisy
Trestný zákon, Trestný poriadok, zákon č. 550/2003 Z. z. o probačných a mediačných úradníkoch, zákon č. 586/2003 Z. z. o advokácii, zákon č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch, zákon č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve, zákon č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách, smernica 2004/80/ES, smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/36/EÚ z 5. apríla 2011 o prevencii obchodovania s ľuďmi a boji proti nemu a o ochrane obetí obchodovania, ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2002/629/SVV (Ú. v. EÚ L 101, 15. 4. 2011, s. 1 – 11), smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/93/EÚ z 13. decembra 2011 o boji proti sexuálnemu zneužívaniu a sexuálnemu vykorisťovaniu detí a proti detskej pornografii, ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2004/68/SVV (Ú. v. EÚ L 335, 17. 12. 2011, s. 1 – 14), smernica 2012/29/EÚ, smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2017/541 z 15. marca 2017 o boji proti terorizmu, ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2002/475/SVV a mení rozhodnutie Rady 2005/671/SVV (Ú. v. EÚ L 88, 31. 3. 2017, s. 6 – 21), Dohovor o právach dieťaťa, Dohovor OSN proti nadnárodnému organizovanému zločinu (oznámenie MZV SR č. 621/2003 Z. z.), Opčný protokol k Dohovoru o právach dieťaťa o predaji detí, detskej prostitúcii a detskej pornografii (oznámenie MZV SR č. 424/2004 Z. z.), Protokol o prevencii, potláčaní a trestaní obchodovania s ľuďmi, osobitne so ženami a deťmi (oznámenie MZV SR č. 34/2005 Z. z.), Dohovor Rady Európy o boji proti obchodovaniu s ľuďmi (oznámenie MZV SR č. 487/2008 Z. z.), Európsky dohovor o odškodňovaní obetí násilných trestných činov (oznámenie MZV SR č. 162/2009 Z. z.), Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím (oznámenie MZV SR č. 317/2010 Z. z.)
Komentár k § 2
Ustanovenie § 2 zákona o obetiach obsahuje základné ustanovenia, resp. výklad základných pojmov ako trestný čin, obeť, obzvlášť zraniteľná obeť, obeť násilného trestného činu, trestný čin domáceho násilia, druhotná viktimizácia, opakovaná viktimizácia, akreditovaný subjekt, mediácia, ujma na zdraví, subjekt poskytujúci pomoc obetiam, asistenčný orgán Slovenskej republiky alebo iného členského štátu, rozhodovací orgán Slovenskej republiky alebo iného členského štátu, rodinný príslušník obete.
K ods. 1 písm. a)
Toto ustanovenie nadväzuje na príslušnú hmotnoprávnu úpravu podľa Trestného zákona č. 300/2005 Z. z. (ďalej len „Trestný zákon“ alebo „TZ“), ktorý upravuje definíciu trestného činu v § 8 nasledovne: „Trestný čin je protiprávny čin, ktorého znaky sú uvedené v tomto zákone, ak tento zákon neustanovuje inak.“ To znamená, že na to, aby mohol byť nejaký čin kvalifikovaný
ako trestný čin, musia byť splnené obligatórne podmienky – protiprávnosť činu a formálne znaky trestného činu.
Protiprávnosť činu je taká kategória, resp. vlastnosť činu, ktorá presahuje oblasť trestného práva, resp. inak povedané, nemožno ju redukovať iba na oblasť trestného práva. V stručnosti možno protiprávnosť činu definovať ako nedovolené konanie, príp. opomenutie konania, ktoré porušuje právny poriadok, resp. konkrétny právny predpis, ktorý je jeho súčasťou. To znamená, že ide o širšiu kategóriu, ako je trestnosť činu, a prakticky sa môže týkať akéhokoľvek odvetvia práva. V tejto súvislosti treba venovať pozornosť aj tzv. blanketovým normám obsiahnutým v príslušných skutkových podstatách trestných činov. Tak napríklad aj protiprávny čin na úseku odpadového hospodárstva, ochrany rastlín a živočíchov, čo sú oblasti zahrnuté do odvetvia správneho práva, môže byť pri splnení príslušných znakov považovaný za trestný čin neoprávneného nakladania s odpadmi podľa § 302 TZ, resp. trestný čin porušovania ochrany rastlín a živočíchov podľa § 305 TZ.
Okrem protiprávnosti činu musí byť splnená ešte ďalšia podmienka, a tou je naplnenie formálnych (typových) znakov trestného činu, to znamená znakov skutkovej podstaty trestného činu, čo sú znaky, ktoré charakterizujú určité ľudské konanie (opomenutie) ako trestný čin a ktoré zároveň odlišujú konkrétny trestný čin od iných trestných činov. (Tieto znaky sa delia na obligatórne a fakultatívne; obligatórnymi znakmi sú objekt a objektívna stránka, subjektívnymi sú subjekt a subjektívna stránka – skutková podstata preto býva definovaná aj tak, že ide o súhrn objektívnych a subjektívnych znakov – fakultatívnymi sú napr. čas, miesto, spôsob spáchania trestného činu.) Tieto znaky bývajú v osobitnej časti Trestného zákona (v jednotlivých skutkových podstatách trestných činov) vymedzené relatívne podrobne, aby bolo zrejmé, či ide alebo nejde o trestný čin. Z toho vyplýva, že na to, aby sme nejaký čin mohli označiť ako trestný čin, alebo inak povedané, aby sme mohli hovoriť o vlastnosti trestnosti činu, okrem protiprávnosti musia byť naplnené aj tieto formálne znaky trestného činu.
Trestný čin je základnou kategóriou trestnej zodpovednosti, na ktorú nadväzujú ďalšie – pri fyzických osobách sú podmienkami trestnej zodpovednosti vek (§ 22 TZ) a príčetnosť (§ 23 TZ) – u mladistvých aj stupeň ich rozumovej a mravnej vyspelosti (§ 95 ods. 1 TZ). Vo vzťahu k právnickým osobám sú podmienky trestnej zodpovednosti upravené v zákone č. 91/2016 Z. z. o trestnej zodpovednosti právnických osôb (ďalej len „TZPO“). Z § 4 ods. 1 a 2 tohto zákona vyplýva, že zákonodarca považuje za páchateľa trestného činu nielen fyzickú, ale aj právnickú osobu: „Trestný čin podľa § 3 je spáchaný právnickou osobou, ak je spáchaný v jej prospech, v jej mene, v rámci jej činnosti alebo jej prostredníctvom, ak konal a) štatutárny orgán alebo člen štatutárneho orgánu, b) ten, kto vykonáva kontrolnú činnosť alebo dohľad v rámci právnickej osoby, alebo c) iná osoba, ktorá je oprávnená zastupovať právnickú osobu alebo za ňu rozhodovať. Trestný čin podľa § 3 je spáchaný právnickou osobou aj vtedy, ak osoba uvedená v odseku 1 nedostatočným dohľadom alebo kontrolou, ktoré boli jej povinnosťou, hoci z nedbanlivosti umožnila spáchať trestný čin osobou, ktorá konala v rámci oprávnení, ktoré jej boli zverené právnickou osobou.“
Príčetnosťou rozumieme spôsobilosť byť páchateľom trestného činu v závislosti od duševných schopností páchateľa. Pojem „príčetnosť“ môžeme vo všeobecnosti charakterizovať ako stav fyzickej osoby, ktorá v čase spáchania činu vie rozpoznať jeho protiprávnosť a ovládať svoje konanie. Príčetnosť je podmienená schopnosťou páchateľa chápať význam svojho činu pre spoločnosť a ovládať svoje konanie. Pojem „príčetnosť“ nie je v Trestnom zákone vymedzený, zákonodarca ho v § 23 vymedzuje negatívne ako nepríčetnosť: „Kto pre duševnú poruchu v čase spáchania činu inak trestného nemohol rozpoznať jeho protiprávnosť alebo ovládať svoje konanie, nie je za tento čin trestne zodpovedný, ak tento zákon neustanovuje inak“. To znamená, že trestná zodpovednosť u fyzickej osoby je vylúčená vtedy, ak táto osoba trpí duševnou poruchou, pre túto duševnú poruchu nedisponuje rozpoznávacou schopnosťou rozpoznať protiprávnosť
činu alebo ovládacou schopnosťou ovládať svoje konanie a táto indispozícia rozpoznávacej alebo ovládacej schopnosti bola u dotknutej osoby (páchateľa) prítomná v čase spáchania činu. Trestne zodpovedným páchateľom môže byť iba fyzická osoba po dovŕšení určitého veku, resp. vekovej hranice stanovenej Trestným zákonom. Z toho vyplýva, že osoby, ktoré v čase spáchania činu nedovŕšili tento zákonom stanovený vek, takisto nemôžu byť trestne zodpovedné. Vychádza sa pritom z poznania, že človek nadobúda určitý stupeň rozumovej, mravnej, psychickej či sociálnej zrelosti postupným dospievaním, nebolo by preto humánne vyvodzovať trestnú zodpovednosť u osôb, ktoré tento stupeň zrelosti ešte nedosiahli. Zákonodarca v zmysle § 22 TZ stanovuje, že tento stupeň rozumovej a mravnej vyspelosti človek nadobúda dosiahnutím štrnásteho roku veku. Osoby mladšie ako štrnásť rokov teda nie sú trestne zodpovedné – výnimky predstavuje trestný čin sexuálneho zneužívania podľa § 201 TZ a § 201a TZ. Pre trestný čin sexuálneho zneužívania podľa § 201 TZ nie je trestne zodpovedný, kto v čase spáchania činu nedovŕšil pätnásty rok svojho veku, a pre trestný čin sexuálneho zneužívania podľa § 201a TZ nie je trestne zodpovedný, kto v čase spáchania činu nedovŕšil osemnásty rok svojho veku.
Ak absentuje u páchateľa niektorá z týchto podmienok trestnej zodpovednosti (buď podmienka príčetnosti, alebo podmienka veku), tento páchateľ nemôže spáchať trestný čin, ale čin, ktorý spácha, nazývame čin inak trestný. Avšak na účely zákona o obetiach sa aj takýto čin inak trestný považuje za trestný čin – v tom je zásadný rozdiel v poňatí trestného činu v zmysle tohto zákona a Trestného zákona. Dôvodom takejto úpravy trestného činu podľa zákona o obetiach je záujem zákonodarcu na ochrane a podpore každej obete trestného činu, aj keď páchateľ nie je z dôvodu nedostatku veku alebo pre nepríčetnosť trestne zodpovedný a nie je ho možné spravodlivo potrestať. Pre obeť to znamená, že aj v takýchto prípadoch sa považuje za obeť v zmysle zákona o obetiach a môže sa domáhať odškodnenia.
O čine inak trestnom hovoríme aj vo vzťahu k okolnostiam vylučujúcim protiprávnosť podľa § 24 až § 30 TZ (krajná núdza, nutná obrana, oprávnené použitie zbrane, dovolené riziko, výkon práv a povinností, súhlas poškodeného, plnenie úlohy agenta), avšak v takýchto prípadoch, ak osobe bola v dôsledku niektorej z okolností vylučujúcich protiprávnosť spôsobená ujma na zdraví, majetková škoda, morálna alebo iná škoda alebo boli porušené či ohrozené jej zákonom chránené práva alebo slobody, tak táto osoba sa nepovažuje za obeť v zmysle zákona o obetiach a odškodnenia sa podľa tohto zákona domáhať nemôže.
K ods. 1 písm. b)
Ako už bolo zmienené v úvode, pojem „obeť“ bol dlho a tradične vykladaný iba na pôde kriminológie, resp. viktimológie a legálna definícia tohto pojmu v našom právnom poriadku absentovala, a to až do schválenia zákona o obetiach. Zároveň treba dodať, že tento pojem bol ponímaný oveľa širšie ako trestno-procesný pojem „poškodený“. Obeť možno vnímať v najširšej, takpovediac všeobecnej rovine ako človeka alebo skupinu ľudí, ktorí utrpeli akúkoľvek ujmu, a to nielen v dôsledku spáchania trestného činu, ale aj napr. v dôsledku vojny, diskriminácie či živelnej pohromy. V širokom ponímaní je obeťou osoba, organizácia, morálny alebo právny poriadok, ktorý je poškodený alebo zničený trestným činom. V úzkom ponímaní je obeťou len fyzická osoba, ktorá utrpela trestným činom akúkoľvek ujmu (na živote, zdraví, majetku, cti a iných právach).
Obetiam trestných činov sa začala venovať pozornosť až v druhej polovici minulého storočia. Na pôde Rady Európy, Európskej únie i OSN boli postupne prijaté mnohé dokumenty, ktoré upravovali problematiku obetí trestných činov.
V rámci Rady Európy to bola napríklad Rezolúcia (77) 27 Výboru ministrov Rady Európy o odškodňovaní obetí trestných činov, Odporúčanie č. R (85) 11 z 28. júna 1985 o postavení obetí v rámci trestného práva a trestného konania, Odporúčanie č. R (87) 21 zo 17. septembra 1987
o pomoci obetiam a prevencií viktimizácie, Európsky dohovor o odškodňovaní obetí násilných trestných činov (ETS 116 – Compensation of Victims of Violent Crimes).
Na pôde OSN ide predovšetkým o Deklaráciu o základných princípoch spravodlivosti pre obete trestných činov a zneužitia moci (Valné zhromaždenie OSN, 29. november 1985) (ďalej len „Deklarácia“), ktorú možno považovať za základný medzinárodný dokument, ktorý všeobecne vymedzil pojem „obeť“, a to nasledovne: Obeťou sa rozumie osoba, ktorá individuálne alebo kolektívne utrpela ujmu vrátane fyzickej alebo psychickej ujmy, emocionálnu ujmu, ekonomickú stratu alebo závažný zásah do základných práv konaním alebo nekonaním, ktoré je porušením trestného práva účinného v členskom štáte vrátane práva zakazujúceho zneužitie moci. Za obeť sa môže považovať aj osoba bez ohľadu na to, či bol páchateľ zistený, zadržaný, obžalovaný alebo odsúdený a bez ohľadu na rodinný vzťah páchateľa a obete. Pojem „obeť“ zahŕňa aj priamych rodinných príslušníkov alebo vyživované osoby priamej obete a osoby, ktoré utrpeli ujmu pri sprostredkovaní pomoci obeti v núdzi alebo zabránení viktimizácie.
Táto „Deklarácia“ – okrem vymedzenia pojmu „obeť“ obsahuje aj klauzulu o zákaze diskriminácie, v zmysle ktorej sa ustanovenia „Deklarácie“ majú uplatňovať na všetkých bez ohľadu na rasu, farbu, pohlavie, vek, jazyk, náboženstvo, národnosť, politické alebo iné zmýšľanie, kultúrne presvedčenie alebo zvyklosti, majetkové pomery, narodenie alebo rodinný stav, etnický alebo sociálny pôvod a zdravotné postihnutie.
Ako ďalšie významné dokumenty OSN, ktoré sa týkajú problematiky ochrany obetí, možno spomenúť napr. Dohovor proti mučeniu a inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu, Deklarácia o ochrane všetkých osôb pred nedobrovoľným zmiznutím, Základné princípy a usmernenia pre právo na nápravu a náhradu škody obetiam hrubého porušovania medzinárodného humanitárneho práva vážnych porušení medzinárodného humanitárneho práva (rezolúcia 60/147 zo 16. decembra 2005); detským obetiam sa špeciálne venuje Smernica k spravodlivosti vo veciach týkajúcich sa detských obetí a svedkov trestných činov (rezolúcia 2005/20 z 22. júla 2005) a Opčný protokol k Dohovoru o právach dieťaťa. Podporu a pomoc obetiam nadnárodného organizovaného zločinu upravuje Dohovor OSN proti nadnárodnému organizovanému zločinu, práva obetí trestných činov obchodovania s ľuďmi upravuje Protokol o prevencii, potláčaní a trestaní obchodovania s ľuďmi, osobitne so ženami a deťmi, doplňujúci Dohovor OSN proti nadnárodnému organizovanému zločinu, a ochranu a odškodňovanie obetí trestných činov, ktoré spadajú do jurisdikcie Medzinárodného trestného súdu, upravuje Rímsky štatút Medzinárodného trestného súdu.
Na pôde EÚ – okrem implementovaných (transponovaných) smerníc zákonom o obetiach – bolo schválených viacero dokumentov, ktoré upravujú problematiku obetí trestných činov. Ešte v 80. rokoch bola Európskym parlamentom prijatá Rezolúcia o odškodnení obetí násilných trestných činov (Ú. v. C 077, 6. 4. 1981, s. 77) a Rezolúcia o obetiach násilia (Ú. v. C 256, 9. 10. 1989, s. 32). Schvaľovanie týchto rezolúcií bolo sprevádzané výzvou Európskeho parlamentu adresovanou členským štátom, aby harmonizovali postupy kompenzácie obetiam násilných trestných činov. Ďalej treba spomenúť Viedenský akčný plán, Rezolúciu z mimoriadneho zasadnutia Európskej rady pre oblasť slobody, bezpečnosti a spravodlivosti (Tampere, 15. – 16. októbra 1999) (Ú. v. C 054, 25, 02/2000, s. 93 – 94), Rámcové rozhodnutie 2001/220/SVV o postavení obetí v trestnom konaní (Ú. v. C 243/4, 24. 8. 2000), ktoré však bolo zrušené a nahradené smernicou 2012/29/EÚ, Lisabonskú zmluvu, Štokholmský program – otvorená a bezpečná Európa (Ú. v. C 115, 04/052010, s. 5 – 18), Iniciatívu Belgického kráľovstva, Bulharskej republiky, Estónskej republiky, Španielskeho kráľovstva, Francúzskej republiky, Talianskej republiky, Maďarskej republiky, Poľskej republiky, Portugalskej republiky, Rumunska, Fínskej republiky a Švédskeho kráľovstva na účely prijatia smernice Európskeho parlamentu a Rady o európskom ochrannom príkaze (Ú. v. EÚ C 69/, 18. 3. 2010, s. 5 – 18), smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2011/99/EÚ z 13. decembra 2011 o európskom ochrannom príkaze (Ú. v. EÚ L 338,
21. 12. 2011, s. 2 – 18), nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 606/2013 z 12. júna 2013 o vzájomnom uznávaní ochranných opatrení v občianskych veciach (Ú. v. EÚ L 181, 29. 6. 2013, s. 4 – 12), uznesenie Rady z 10. júna 2011 o pláne na posilnenie práv a ochrany obetí, najmä v trestnom konaní (Ú. v. EÚ C 187, 28. 6. 2011, s. 1 – 5) (tzv. Budapeštianska mapa), a osobitné právne nástroje na podporu a ochranu obetí – smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2011/36/EÚ z 5. apríla 2011 o prevencii obchodovania s ľuďmi a boji proti nemu a o ochrane obetí obchodovania, ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2002/629/SVV (Ú. v. EÚ L 101, 15. 4. 2011, s. 1 – 11), smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2011/93/EÚ z 13. decembra 2011 o boji proti sexuálnemu zneužívaniu a sexuálnemu vykorisťovaniu detí a proti detskej pornografii, ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2004/68/SVV (Ú. v. EÚ L 335, 17. 12. 2011, s. 1 – 14), a smernicu Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2017/541 z 15. marca 2017 o boji proti terorizmu, ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2002/475/SVV a mení rozhodnutie Rady 2005/671/SVV (Ú. v. EÚ L 88, 31. 3. 2017, s. 6 – 21).
Pokiaľ ide o samotnú zákonom o obetiach transponovanú smernicu 2012/29/EÚ, jej význam o. i. spočíval aj v tom, že sa ňou rozšíril pojem „obeť“ aj o pozostalých po priamej obeti v prípade, že táto obeť v dôsledku trestného činu zomrela. Osoba by sa mala považovať za obeť bez ohľadu na skutočnosť, či bol páchateľ identifikovaný, zaistený, stíhaný alebo odsúdený a bez ohľadu na rodinný vzťah medzi nimi. Je možné, že v dôsledku trestného činu sú poškodení aj rodinní príslušníci obete. Konkrétne by mohli byť dôsledkom trestného činu poškodení rodinní príslušníci obete, ktorá v priamom dôsledku trestného činu zomrela. Takíto rodinní príslušníci sú nepriame obete trestného činu, a preto by mali tiež mať prístup k ochrane v rámci tejto smernice. Členské štáty by však mali byť schopné zaviesť postupy, ktorými sa obmedzí počet rodinných príslušníkov, ktorí si môžu uplatniť práva ustanovené v tejto smernici. V prípade dieťaťa by malo mať možnosť uplatniť si práva ustanovené v tejto smernici samotné dieťa alebo pokiaľ to nie je v rozpore s najlepším záujmom dieťaťa, nositeľ rodičovských práv a povinností v jeho mene. Smernica 2012/29/EÚ potvrdila koncept ustanovený rámcovým rozhodnutím 2001/220/SVV, v zmysle ktorého sa pojem „obeť“ nevzťahuje na právnické osoby.
Obeťou sa v zmysle komentovaného ustanovenia rozumie fyzická osoba, ktorej bolo alebo malo byť trestným činom ublížené na zdraví, bola spôsobená majetková škoda, morálna alebo iná škoda alebo boli porušené či ohrozené jej zákonom chránené práva alebo slobody. To znamená, že obeťou môže byť len fyzická osoba – vychádza sa z toho, že právnická osoba nie je schopná svojimi zmyslami vnímať útrapy spôsobené jej trestným činom a nemôže byť ani sekundárne viktimizovaná. Právnická osoba však môže mať postavenie poškodeného v trestnom konaní podľa § 46 a nasl. TP. Na druhej strane, podnikateľ – fyzická osoba podnikajúca napr. v zmysle zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) môže byť obeťou v zmysle tohto (komentovaného) ustanovenia.
Z legálnej definície obete v zmysle komentovaného ustanovenia ďalej vyplýva, že obeťou trestného činu je fyzická osoba aj vtedy, ak páchateľ trestný čin nedokonal, a tým ani nespôsobil fyzickej osobe zamýšľanú ujmu. Inak povedané, status obete bude v zmysle uvedenej definície priznaný aj osobe, proti ktorej, resp. jej právam, trestný čin smeroval, aj napriek tomu, že páchateľom zamýšľaný účinok nenastal. Platí to v prípade tzv. vývinových štádií trestného činu – príprava na zločin (§ 13 TZ) a pokus trestného činu (§ 14 TZ).
Koncept obete vychádza z vyvrátiteľnej domnienky (§ 3 zákona o obetiach), že za obeť sa považuje každá osoba, ktorá tvrdí, že je obeťou trestného činu, kým sa nepreukáže opak, alebo ak nejde o zjavné zneužitie postavenia obete podľa tohto zákona, a to bez ohľadu na to, či bol páchateľ trestného činu zistený, trestne stíhaný alebo odsúdený.
K pojmu „trestný čin“ pozri výklad k § 2 ods. 1 písm. a) zákona o obetiach.
Ujmou na zdraví sa na účely tohto zákona rozumie akékoľvek poškodenie zdravia iného. Ublížením na zdraví sa na účely tohto zákona rozumie také poškodenie zdravia iného, ktoré si objektívne vyžiadalo lekárske vyšetrenie, ošetrenie alebo liečenie, počas ktorého bol nie iba na krátky čas sťažený obvyklý spôsob života poškodeného. Ťažkou ujmou na zdraví sa na účely tohto zákona rozumie len vážna porucha zdravia alebo vážne ochorenie, ktorou je:
a) zmrzačenie,
b) strata alebo podstatné zníženie pracovnej spôsobilosti,
c) ochromenie údu,
d) strata alebo podstatné oslabenie funkcie zmyslového ústrojenstva,
e) poškodenie dôležitého orgánu,
f) zohyzdenie,
g) vyvolanie potratu alebo usmrtenie plodu,
h) mučivé útrapy alebo
i) porucha zdravia trvajúca dlhší čas.
Poruchou zdravia trvajúcou dlhší čas sa na účely tohto zákona rozumie porucha, ktorá si objektívne vyžiadala liečenie, prípadne aj pracovnú neschopnosť, v trvaní najmenej štyridsaťdva kalendárnych dní, počas ktorých závažne ovplyvňovala obvyklý spôsob života poškodeného (§ 123 TZ).
Škodou sa na účely tohto zákona rozumie ujma na majetku alebo reálny úbytok na majetku alebo na právach poškodeného, alebo jeho iná ujma, ktorá je v príčinnej súvislosti s trestným činom, bez ohľadu na to, či ide o škodu na veci alebo na právach. Škodou sa na účely tohto zákona rozumie aj získanie prospechu v príčinnej súvislosti s trestným činom. Škodou sa rozumie v zmysle odseku 1 aj ujma na zisku, na ktorý by poškodený inak vzhľadom na okolnosti a svoje pomery mal nárok alebo ktorý by mohol odôvodnene dosiahnuť (§ 124 ods. 1 a 2 TZ).
Morálnou škodou je škoda vzniknutá porušením práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti (psychická trauma, stres, úzkosť, frustrácia) a môže sa týkať najmä trestných činov proti ľudskej dôstojnosti a trestných činov proti iným právam a slobodám (druhý diel druhej hlavy a deviata hlava osobitnej časti Trestného zákona). Morálnu škodu vo vzťahu k škodlivému následku spôsobenému úmyselným násilným trestným činom treba v prípade smrti (ale napr. aj znásilnenia, sexuálneho násilia, poškodenia dobrého mena pri krivom obvinení) vykladať v súlade s výkladom pojmu „nemajetková ujma“ v civilnom procese.
Inou škodou je škoda vzniknutá trestným činom, ktorá nie je majetkovou škodou, morálnou škodou ani ublížením na zdraví. Môže ísť napríklad o ujmu na zdraví, ktorá nedosahuje intenzitu ublíženia na zdraví (pozri § 123 ods. 1 TZ). Pojmy „morálna škoda“ a „iná škoda“ vo vzťahu k škodlivému následku spôsobenému zavineným protiprávnym konaním sankcionovaným normami trestného práva treba vnímať ako pojmy, ktoré sú v priamej súvislosti so všeobecným pojmom „nemajetková, resp. imateriálna ujma“ v práve civilnom, t. j. pojmom, ktorý je obsahovo natoľko rôznorodý, ako sú obsahovo rôznorodé zákonné práva a slobody, ktoré podliehajú zákonnej ochrane, a zásah do ktorých je trestným právom sankcionovaný (bližšie pozri rozsudok Krajského súdu v Žiline z 22. januára 2011, sp. zn. 1 To 10/2011-427).
Za obeť sa okrem priamej obete považujú aj pozostalí v prípade, ak bola priamej obeti trestným činom spôsobená smrť. Ak je týchto osôb viac, považuje sa za obeť každá z nich. Za týchto podmienok sa za obeť považuje aj taxatívne vymedzený okruh osôb, ktoré v dôsledku smrti obete utrpeli škodu. Úmrtie blízkej osoby predstavuje závažný zásah do práva na súkromie
dotknutej fyzickej osoby ako jedného z čiastkových osobnostných práv fyzickej osoby. Takíto rodinní príslušníci sú nepriame obete trestného činu, a preto tiež majú mať prístup k ochrane a pomoci v zmysle zákona o obetiach.
Pre posudzovanie pozostalých ako obetí zákon o obetiach uvádza nasledujúce podmienky:
a) taxatívne vymenované kategórie osôb (príbuzní v priamom rade, osvojiteľ, osvojenec, súrodenec, manžel a osoba, ktorá žila v čase smrti v spoločnej domácnosti s osobou, ktorej bola trestným činom spôsobená smrť, ako aj osoba závislá od osoby, ktorej bola trestným činom spôsobená smrť),
b) pozostalí utrpeli v dôsledku smrti tejto osoby škodu,
c) pozostalá osoba nespôsobila trestným činom smrť obete (negatívne vymedzenie pojmu „obeť“).
Medzi príbuznými v priamom rade musí existovať pokrvné príbuzenstvo v priamom rade, tzn. že ide o vzťah predkov a potomkov. Osvojiteľom je ten, kto si podľa zákona osvojil iného. Osvojiteľom je osoba, ktorá bola podľa zákona osvojená iným. Súrodencami sú brat a sestra bez ohľadu na to, či majú spoločných oboch rodičov alebo iba jedného. Osobou, ktorá žije v spoločnej domácnosti, sa v zmysle čl. 2 ods. 1 písm. b) smernice 2012/29/EÚ rozumie osoba, ktorá žije s obeťou trvalo a stabilne v pevnom intímnom zväzku v spoločnej domácnosti. Nezávisí, či osoba žila s obeťou v heterosexuálnom alebo homosexuálnom vzťahu. Táto definícia zahŕňa jednak manželov, ako aj nezosobášených partnerov bez ohľadu na to, či žili v registrovanom partnerstve podľa vnútroštátnych právnych predpisov. Toto ustanovenie sa má aplikovať vo všetkých členských štátoch bez ohľadu na vnútroštátne právne predpisy o uznávaní nezosobášených párov, párov rovnakého pohlavia alebo manželstiev rovnakého pohlavia. K ods. 1 písm. c)
Zákon o obetiach osobitne definuje „obzvlášť zraniteľnú obeť“. Prirodzene, každá obeť trestného činu v dôsledku spáchania trestného činu utrpí nejakú škodu, resp. ujmu, no niektoré obete, napr. pre svoj vek či povahu spáchaného trestného činu, sú obzvlášť zraniteľné, a preto si vyžadujú citlivé a pozorné zaobchádzanie počas celého trestného konania, ochranu pred neprimeranými postupmi vo vyšetrovaní, akými sú napr. opakovanie výsluchov, intenzita výsluchov (necitlivý prístup zo strany vypočúvajúcich), aby sa tak predchádzalo ďalšej viktimizácii týchto obetí. Taktiež sa im môže poskytnúť ochrana počas vyšetrovania trestného činu a počas súdneho konania, aby sa tak zabránilo napr. zastrašovaniu obetí zo strany obvinených či podozrivých. V ich prípade existuje riziko, že počas trestného konania utrpia ďalšiu traumu (ujmu), a preto si vyžadujú osobitné zaobchádzanie a podporu.
Zraniteľnosť obete možno charakterizovať ako stav obete, ktorý je podmienený určitými osobnostnými črtami obete, zdravotnými ťažkosťami a správaním obete. Zraniteľnosť obete tvorí jedna alebo viacero týchto čŕt a vyjadruje náchylnosť niektorej osoby byť obeťou trestného činu.[4]
Z týchto dôvodov sa k obzvlášť zraniteľnej obeti má pristupovať – zjednodušene povedané – so zvýšenou starostlivosťou v porovnaní s obeťou, ktorá podľa komentovaného zákona obzvlášť zraniteľná nie je. Toto rozlišovanie má praktické dôsledky zohľadnené príslušnou trestno-procesnou úpravou.
Trestný poriadok ustanovuje nasledujúce pravidlá pri výsluchu obzvlášť zraniteľnej obete (§ 135 TP): Výsluch svedka, ktorý je dieťaťom, o veciach, ktorých oživovanie v pamäti by vzhľadom na jeho osobné vlastnosti, vzťah k obvinenému alebo k podozrivému, závislosť [4] Záhora, J. Zákon o obetiach trestných činov. Komentár. Bratislava: Wolters Kluwer, 2018, s. 64.
od obvineného alebo podozrivého alebo povahu a okolnosti spáchania trestného činu mohlo nepriaznivo ovplyvniť duševnú integritu alebo vystaviť ho riziku druhotnej viktimizácie, sa vykoná s využitím videokonferenčného zariadenia. Výsluch treba vykonať obzvlášť ohľaduplne a po obsahovej stránke tak, aby sa v ďalšom konaní už nemusel opakovať. Klásť otázky takémuto svedkovi možno len prostredníctvom orgánu činného v trestnom konaní. V prípravnom konaní možno výsluch opakovať len so súhlasom prokurátora. Opakovaný výsluch v prípravnom konaní vedie spravidla tá istá osoba. V konaní pred súdom možno na podklade rozhodnutia predsedu senátu vykonať dôkaz prečítaním zápisnice i bez splnenia podmienok uvedených v § 263 alebo postupom podľa § 270 ods. 2 (odsek 1). K výsluchu podľa odseku 1 sa priberie psychológ, ktorý so zreteľom na predmet výsluchu a stupeň duševného vývoja svedka prispeje k správnemu vedeniu výsluchu a ak nie je na výsluchu prítomný opatrovník podľa § 48 ods. 2, aj zástupca orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately. Ak to môže prispieť k správnemu vykonaniu výsluchu, prizve sa k výsluchu aj zákonný zástupca alebo pedagóg. Spôsob vedenia výsluchu prekonzultuje orgán činný v trestnom konaní s psychológom pred vypočutím a ak je to potrebné, aj s orgánom sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, zákonným zástupcom alebo pedagógom. Ak výsluch alebo pokračovanie v ňom môže mať nepriaznivý vplyv na psychický stav dieťaťa, môže psychológ navrhnúť odloženie vykonania výsluchu alebo jeho prerušenie počas jeho výkonu. Osoba, ktorá bola pribraná k výsluchu, sa podľa potreby vypočuje na správnosť a úplnosť zápisnice alebo na spôsob, akým bol výsluch vykonaný, ako aj na spôsob, akým vypočúvaná osoba vypovedala (odsek 2). Na výsluch svedka o veciach, ktorých oživovanie v pamäti by vzhľadom na jeho osobné vlastnosti, vzťah k obvinenému alebo k podozrivému, závislosť od obvineného alebo podozrivého alebo povahu a okolnosti spáchania trestného činu mohlo nepriaznivo ovplyvniť duševnú integritu alebo vystaviť ho riziku druhotnej viktimizácie, sa použije postup podľa odsekov 1 a 2, ak ide o svedka, ktorý je obzvlášť zraniteľnou obeťou a jeho rodinného príslušníka podľa osobitného predpisu, a o svedka, ktorého vek nie je známy a u ktorého existuje dôvod domnievať sa, že je osobou mladšou ako 18 rokov, až kým sa nepreukáže opak (odsek 3). V prípravnom konaní vedenom pre trestný čin proti ľudskej dôstojnosti, trestný čin obchodovania s ľuďmi, trestný čin týrania blízkej osoby a zverenej osoby alebo trestný čin výroby detskej pornografie výsluch svedka, ktorý je obzvlášť zraniteľnou obeťou podľa osobitného zákona, vedie osoba rovnakého pohlavia ako je vypočúvaná osoba; to neplatí, ak tomu bránia závažné dôvody, ktoré orgán činný v trestnom konaní uvedie v zápisnici (odsek 4).
Predseda senátu vypočuje svedka, ktorý je obzvlášť zraniteľnou obeťou alebo rodinným príslušníkom takejto obete podľa osobitného zákona tak, aby sa zabránilo vizuálnemu kontaktu s obžalovaným, najmä využitím technických zariadení vrátane zariadení určených na prenos zvuku; ustanovenie § 262 tým nie je dotknuté.
Všetky tieto opatrenia majú prispieť k zabráneniu opakovanej a druhotnej viktimizácii obzvlášť zraniteľnej obete; predstavujú systém opatrení slúžiaci na jej ochranu.
Zákon o obetiach diferencuje a definuje viaceré kategórie obzvlášť zraniteľných obetí v závislosti od rôznych determinujúcich faktorov. Za obzvlášť zraniteľnú obeť sa v zmysle komentovaného ustanovenia považuje dieťa, osoba staršia ako 75 rokov, osoba so zdravotným postihnutím, obeť trestného činu týrania blízkej osoby a zverenej osoby, trestného činu spáchaného organizovanou skupinou, niektorého z trestných činov proti ľudskej dôstojnosti, niektorého z trestných činov terorizmu alebo trestného činu domáceho násilia, obeť trestného činu spáchaného násilím alebo hrozbou násilia z dôvodu jej pohlavia, sexuálnej orientácie, národnosti, rasovej alebo etnickej príslušnosti, náboženského vyznania alebo viery, obeť iného trestného činu, ktorá je vystavená vyššiemu riziku opakovanej viktimizácie alebo druhotnej viktimizácie zistenému na základe individuálneho posúdenia obete a jej osobných vlastností,
vzťahu k páchateľovi alebo závislosti od páchateľa, druhu alebo povahy a okolností spáchania trestného činu.
Dieťaťom sa rozumie osoba mladšia ako osemnásť rokov, a ak nie je vek osoby známy a existuje dôvod domnievať sa, že je dieťaťom, považuje sa za dieťa, až kým sa nepreukáže opak.[5]
Príslušná právna úprava vychádza nielen z teórie, ale aj zo skúseností z vyšetrovacej a justičnej praxe, že osoby, ktoré sú v zmysle komentovaného ustanovenia považované za deti, si v trestnom konaní vyžadujú osobitnú potrebu ochrany a osobitné zaobchádzanie. Takéto zaobchádzanie, resp. ochrana a starostlivosť sú odôvodnené neukončeným vývojom osobnosti detskej obete – dieťa nie je natoľko vyvinuté, vzdelané a skúsené, aby bolo schopné efektívne uplatňovať svoje práva v priebehu trestného konania.
Komentované ustanovenie upravuje vyvrátiteľnú domnienku, že ak existuje dôvod domnievať sa, že obeť je dieťaťom, a teda aj obzvlášť zraniteľnou obeťou, považuje sa za dieťa, až kým sa nepreukáže opak. Vychádza sa pritom z čl. 24 ods. 2 smernice 2012/29/EÚ, podľa ktorého: „V prípade, že nie je istý vek dieťaťa a existujú dôvody domnievať sa, že obeť je dieťaťom, sa obeť na účely tejto smernice považuje za dieťa.“
Ďalšou kategóriou obzvlášť zraniteľných obetí sú osoby staršie ako 75 rokov. Nejde pritom o chránenú osobu podľa § 139 ods. 1 písm. e) TZ. Veková hranica bola určená z tých dôvodov, že ide o osoby vo vysokom veku, ktoré sa spravidla nevedia účinne brániť a presadzovať si svoje práva, čím sa často stávajú obeťami trestných činov (ide o rôzne spôsoby zneužitia a zanedbávania, finančnej či majetkovej kriminality).
Ďalšou kategóriou obzvlášť zraniteľných obetí sú osoby so zdravotným postihnutím. Ide o pojem, ktorý je potrebné vykladať podľa čl. 1 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím (oznámenie MZV SR č. 317/2010 Z. z.), podľa ktorého: „Osoby so zdravotným postihnutím zahŕňajú osoby s dlhodobými telesnými, mentálnymi, intelektuálnymi alebo zmyslovými postihnutiami, ktoré v súčinnosti s rôznymi prekážkami môžu brániť ich plnému a účinnému zapojeniu do života spoločnosti na rovnakom základe s ostatnými.“
Za obzvlášť zraniteľnú obeť sa považuje aj obeť trestného činu obchodovania s ľuďmi, trestného činu týrania blízkej a zverenej osoby, trestného činu spáchaného organizovanou skupinou, niektorého z trestných činov proti ľudskej dôstojnosti, niektorého z trestných činov terorizmu alebo trestného činu domáceho násilia. Predpokladá sa, že obete obchodovania s ľuďmi utrpeli následky zneužívania a ponižujúceho zaobchádzania, ktoré sa zvyčajne spájajú s obchodovaním s ľuďmi, ako napr. sexuálne vykorisťovanie, sexuálne zneužívanie, znásilňovanie, otrokárske zaobchádzanie alebo odoberanie orgánov, a preto by mali byť chránené pred sekundárnou viktimizáciou a ďalšou traumou počas trestného konania.
Osobitnú pozornosť treba venovať detským obetiam obchodovania s ľuďmi v zmysle čl. 11 smernice 2011/36/EÚ o prevencii obchodovania s ľuďmi a boji proti nemu a o ochrane obetí obchodovania.
Medzi ďalšie medzinárodné nástroje upravujúce pomoc a podporu obetiam obchodovania s ľuďmi možno zaradiť Protokol o prevencii, potláčaní a trestaní obchodovania s ľuďmi, osobitne so ženami a deťmi (oznámenie MZV SR č. 34/2005 Z. z.) či Dohovor Rady Európy o boji proti obchodovaniu s ľuďmi (oznámenie MZV SR č. 487/2008 Z. z.).
[5] Záhora, J. Zákon o obetiach trestných činov. Komentár. Bratislava: Wolters Kluwer, 2018, s. 70 – 71.
Obzvlášť zraniteľnými obeťami sú aj obete sexuálneho vykorisťovania. Postavenie týchto obetí a pomoc poskytovanú týmto obetiam upravuje smernica č. 2011/93/EÚ o boji proti sexuálnemu zneužívaniu a sexuálnemu vykorisťovaniu detí a proti detskej pornografii.
Postavenie obetí trestného činu domáceho násilia vychádza zo smernice 2012/29/EÚ a z Dohovoru Rady Európy o predchádzaní násiliu na ženách a domácemu násiliu a o boji proti nemu (Istanbul, 11. máj 2011).
K pojmu „trestný čin domáceho násilia“ pozri komentár k ods. 1 písm. e) komentovaného ustanovenia.
Obete organizovanej kriminality a obete terorizmu sú taktiež považované za obzvlášť zraniteľné obete. Medzinárodnými právnymi nástrojmi, na ktorých základe sa poskytuje pomoc týmto obetiam, sú Dohovor OSN proti nadnárodnému organizovanému zločinu (oznámenie MZV SR č. 621/2003 Z. z.), resp. smernica 2017/541 o boji proti terorizmu.
Obeť trestného činu spáchaného násilím alebo hrozbou násilia z dôvodu jej pohlavia, sexuálnej orientácie, národnosti, rasovej alebo etnickej príslušnosti, alebo náboženského vyznania zákonodarca taktiež zaraďuje medzi obzvlášť zraniteľné obete. Pre zaradenie obete do tejto kategórie sa vyžaduje splnenie dvoch znakov:
a) trestný čin bol spáchaný násilím alebo hrozbou násilia,
b) dôvodom (motívom) na spáchanie trestného činu bolo pohlavie, sexuálna orientácia, národnosť, rasová alebo etnická príslušnosť alebo náboženské vyznanie obete.
Trestný čin je spáchaný násilím, ak páchateľ použije na jeho spáchanie fyzické násilie proti telesnej integrite inej osoby alebo ak je spáchaný na osobe, ktorú páchateľ uviedol do stavu bezbrannosti ľsťou, alebo ak páchateľ použil násilie proti veci iného (§ 122 ods. 7 TZ).
Použitím fyzického násilia proti telesnej integrite osoby sa rozumie každé fyzické pôsobenie namierené proti telesnej integrite napadnutého, ktoré slúži na prekonanie alebo znemožnenie jeho či už kladeného, alebo očakávaného odporu (porovnaj R 63/1978). Nie je podmienkou, aby poškodený kládol odpor, napríklad keď si je vedomý fyzickej prevahy útočníka alebo útočníkov, alebo z obavy pred ďalším násilím odpor radšej vôbec neprejavuje a plne sa podrobuje vôli útočníka. Násilím proti osobe je predovšetkým útok proti telu napadnutého, aj keď nemá za následok ujmu na zdraví (porovnaj R 1/1980), napr. násilné odňatie veci, fyzický útok proti osobe a pod. Neočakávané vytrhnutie veci z ruky ešte nie je násilím v zmysle § 122 ods. 7 TZ (porovnaj R 19/1972).
Spáchanie činu na osobe, ktorú páchateľ uviedol do stavu bezbrannosti ľsťou, je druhá možnosť spáchania činu násilím. Z uvedeného vyplýva, že páchateľ musí použiť lesť voči osobe („na osobe“), nemôže lesť použiť voči zvieraťu. Trestný čin je spáchaný ľsťou, ak bol spáchaný s využitím omylu, ktorý páchateľ vyvolal, alebo s použitím úskoku (§ 122 ods. 6 TZ). Páchateľ bez pomoci násilia, ale podvodným konaním uvedie napadnutého do stavu bezbrannosti, v ktorom nie je schopný klásť účinný odpor (napr. podanie uspávacieho prostriedku či omamnej látky, alebo psychotropnej látky s určitým zámerom, uzamknutie strážnika v miestnosti). Za stav bezbrannosti sa považuje stav silnej opitosti, silného omámenia omamnou látkou alebo psychotropnou látkou, uzamknutie v miestnosti.
Trestný čin je spáchaný násilím aj vtedy, ak páchateľ použil násilie proti veci iného. Páchateľ násilie nepoužíva proti napadnutej osobe, ale proti určitej veci, ktorá spravidla patrí poškodenému (napr. poškodenie motorového vozidla). Použitie násilia voči veci je vylúčené pri trestnom čine lúpeže.
