Mozaika VÝROČIA VLAŇAJŠIE, ÚVAHY TERAJŠIE
VČERA, DNES, ZAJTRA...
Či nám treba ešte učiteľov? Annamária Boldocká Grbićová Úvaha prvá: Starý kov učiteľský... Takto sformulovaná syntagma v sebe skrýva „to niečo“, čo učiteľovi dnes, nehovorím, že chýba, to iste nie, ale mu doba to z neho vo veľkej miere uberá. Nikdy mu toto pomenovanie neprischne, nikdy sa totižto takýmto nestane. Veď prináleží mu byť učiteľom dneška, tohto rušného 21. storočia. Lebo tomuto šľachetnému povolaniu ku klasickým príznačnostiam prišíva dnes spoločnosť a svet iné konotácie a zákonitosti, hodnoty, kvality, záväzky a nie v poslednom rade – iných žiakov. A takéto „nástrahy“ mu nedovolia hlásiť sa k „šľachte“, akou učiteľ kedysi (či už pán alebo súdruh), bezpochyby, bol. Bez ohľadu na to, ako dôsledne a zodpovedne si všetko vykonáva a snaží sa byť v súlade s požia-
Učiteľský kolektív v roku 1953 – prvý školský rok učiteľa Jána Pavlisa (stojí prvý sprava); správcom vtedy bol Emil Spevák (sedí v strede)
telia,“... a potom vraj „len tí, čo to nechcú, nezakončia Pedagogickú“. A následne všetci už majú vyše hlavy „učiteľského ničnerobenia, iba štrajkovania“. Po rokoch vojnových a prelomových, demokratizácia a transformácia, ruka v ruke s konzumnou spoločnosťou, priniesla ďalší zmätok, vhodný na dekultivovanie, všeobecné zaprašovanie
a odľudštení. Takí nemilosrdní voči živlom, aj k slovu, ktoré je živlom najsilnejším. Všetko je dostupné a na dosah ruky: komercializácia, manipulácia vkusom, teror krásy a mladosti. Uniformnosť a povrchnosť. Storočie technologického a informatického rozvoja, alebo lepšie povedané jeho vrchol afirmuje novú hodnotu – rýchlosť,
Kolektív Základnej školy Jána Čajaka v Petrovci roku 1984 s riaditeľom Pavlom Liptákom (sedí v strede, siedmy v poradí) a správcom Jánom Pavlisom (sedí prvý zľava); učiteľky Katarína Kopčoková (sedí druhá sprava) a Mária Pavlisová (sedí šiesta zľava)
davkami. Všetkým je už nad slnko jasné, čo je byť učiteľom dnes. Je diskreditovaný v takej miere, v akej je dokmásaná kultúra vcelku. Učiteľské povolanie je jedno z najdegradovanejších. S úctou stráca pomaly i sebaúctu. Dôstojne čelí aj všelijakým predsudkom, ktoré posledné desaťročia vládli o ňom. Bola to totižto úporná a systematická degradácia. Svojho času boli škatuľkovaní ako „partizánski uči-
24
prostotou. A v takomto ovzduší sa treba zdokonaľovať, približovať k svetovým školským parametrom! Ekonomická kríza je nič oproti krízam hodnotovým, ako prvým v rade. Rovnako tak ako je to s ostatnými klasickými hodnotami a ich výdobytkami v oblasti informovania a kultúry vôbec. A napokon, svet si nikdy predtým nebol bližšie a my ako ľudské jedince sme si nikdy neboli takí vzdialení
II
na ktorú sme, ruku na srdce, aj čakali, pretože dnes nám je všetko dostupné s minimálnou námahou. Z druhej strany propaganda rýchlosti, ktorej sme každodenne ponechaní napospas, hatí slobodu, ktorú si len zdanlivo užívame. Uháňame k svojim snom. A pritom uponáhľaní zisťujeme, že ani nevieme, prečo a za čím to vlastne utekáme. Možno i preto, aby sme dostali odpovede na tieto otázky.
Zmanipulovaní sme rýchlosťou udalostí, ktorá nám nedovolila užiť si či aj užívať okamih. V takejto novej konštelácii každá autorita v tej pozitívnej konotácii je akosi vyvrátená. Všetci chcú byť zrazu autority, neexistuje objektívny reálny kvalitatívny nadhľad. Lad a sklad. Aj tak sa dnes dá hovoriť o kríze učiteľského archetypu. O kríze autorít v tom pozitívnom zmysle. Okamihy s učiteľmi dnešní žiaci berú ako nutné zlo, stratu času. A nie je to žiaden naivný generačný nepokoj, prerastá to občas a priam v otvorenú nenávisť! Zruční „virtuálnomani“ predbiehajú dobu, a prikláňajú sa k pochybným hodnotám. Nereálni – nevedia si odhadnúť sily! Agresívni – a ich agresia sa rodí z neistoty a z nedostatku a svet im v tom núka rôzne vzory. A výnimky potvrdzujú pravidlo. A majú pravdu a práva! Ako rástli a mohutneli žiacke práva, tak súbežne s nimi rástli učiteľské „nepráva“. Nič žiakom, samozrejme, nie ani všetkým, im nie je posvätné a nevedia sa hanbiť. Nepotrebujú učiteľov! Rodičia sú obete vlastných detí, ale inštinktívne sa spolu s nimi stavajú proti učiteľom, ak treba, posúvajú aj do pozície lynču. Ironicky povedané, pýta sa tu inklúzia učiteľov do žiackeho korpusu. Avšak, keď raz časom kamsi dôjdeme, učitelia budú prví – a jediní na vine. Prečo? Treba sa tu vo všetkom vynájsť, nájsť správnu mieru. V osídlach tejto novej rýchlosti sme si začali uvedomovať pominuteľnosť; toho, že aj v tejto oblasti bolo ako nebude! Nemožno sa nehlásiť k novej dobe, ale zasa nemožno ani seba neprichytiť ako sa v spomienke dokážeme utúliť v slowmotion nežnom okamihu s našimi niekdajšími učiteľmi. My sme si vážili učiteľov, tie generácie žiakov v rozpätí rokov výroby 1970 až 1980, vychovávané ako poslední pionieri. Posledné generácie „slúžikov“(my sme ešte k starým rodičom išli slúžiť) a sluhovskej povahy. Vychutnávali sme si a fakt si užívali chvíle so svojimi učiteľmi na mastnej dlážke Feríkovej školy, keď školník Medveď už zakúril do pece a plechové hrnčeky hurtovali z kuchyne kuchárok Medveďovej a Bohušovej. A dodnes chlácholí ovzdušie okolo súdružky učiteľky Kataríny Kopčokovej, ktorá všetko vie najlepšie – a vo všetkom má