Od rozozvucˇania anjelských zvonov, ako sme ich my v mestecˇku s obl’ubou volali, ktoré hlásali narodenie malého Ježiška, prešlo už niekol’ko hodín. Deti už isto-iste mali rozbalené všetky darcˇeky, milenci mali za sebou prvé vianocˇné milovanie… Iba ja som sa cítila osamelo. Narýchlo som doma zjedla vysmaženú rybu so zemiakovým šalátom ešte v cˇase, ked’ si slnko podávalo žezlo s tmou. Po ocˇku som sledovala Tomáša, ako sa prezlieka do nového oblecˇenia, ktoré som len ráno narýchlo zabalila do pokrcˇeného vianocˇného papiera. Asponˇ on si užije štedrú vecˇeru, ako sa patrí. Stretne sa u svojich rodicˇov s celou rodinou, bude hl’adiet’ do rozžiarených detských ocˇí, zapne si v telke Popolušku. V ambulancii sa schladilo. Pritiahla
som si biely sveter bližšie k telu. Vnímala som zhon vo vedl’ajšej ambulancii, ale nik nepotreboval moju pomoc. Starý, šedivý lekár obozretne vyt’ahoval zaseknuté kosti z kapra, sestricˇka pichala injekcie od bolesti pri žlcˇníkových záchvatoch. Také tradicˇné vianocˇné sviatky na pohotovosti. Prisunula som sa na stolicˇke k oknu. Sledovala som padajúce snehové vlocˇky, ako si kde-tu poletujú a po ich dlhokánskej ceste z neba sa rozplývajú na snehovej prikrývke. „Pani doktorka, máte výjazd,“ oslovila ma mladá sestra, hned’ ako vošla do tmavej miestnosti. „Ach Zuzka, no povedzte, cˇo je to tento raz?“ postavila som sa, pretiahla som si stuhnutý chrbát. Zo stola som vzala tašku, ktorú som tam len pred