5. vydanie Festník

Page 1

Sloupek dne Druhý impulz Bábkarské Bystrice TOUR odstartoval včera a dnes již pomalu končí. I tak se diváci nacestovali až až - od čtyřicátých let v Německu, po šedesátá léta v SSSR a dnes se navíc ještě podívají mezi ochutnávače kávy v USA. Je tu ale ještě jedna exkurze, která festivalové hosty čeká a kterou si dokonce mnozí odvážejí domů v kufru. Tou je sborník s názvem Bábky na česko-slovenskej medzi, který čtenáře provede proměnami loutkového divadla v Česku a Slovensku mezi lety 1918 a 2018. Kniha, kterou vydalo Bábkové divadlo na Rázcestí (a Bábkarská Bystrica TOUR 2018), vznikla u příležitosti oslav výročí vzniku Československa a jeho tři editorky Dagmar Inštitorisová, Iveta Škripková a Dominika Zaťková dohlédly na to, aby reflektovala vývoj loutkářství napříč desetiletími. Do sborníku tak přispěla řada českých a slovenských teatrologů: Lenka Dzadíková, Ida Hledíková, Barbora Krajč Zamišková, Kateřina Lešková Dolenská, Nina Malíková, Juraj Hamar i Vladimír Predmerský. Pro ty, kteří se budou chtít vypravit na cesty po stopách loutkového divadla, jsou Bábky na česko-slovenskej medzi naprosto nepostradatelné. A pro ty, kteří se budou chtít navíc vydat i po stopách festivalu Bábkarská Bystrica TOUR 2018 je zas nepostradatelná informace, že Festník reflektující poslední festivalový den vyjde ve středu ráno a bude dostupný online na stránkách festivalu. Festival s příponou TOUR prostě nikdy nemůže zůstat jen tak na místě - vždy tu bude něco vycházet a něco lákat. Adéla Vondráková


BRATISLAVSKÉ BÁBKOVÉ DIVADLO BRATISLAVA (SK) ADVENTURA HUMANA

1


Plavba k lepšiemu ja

Bratislavské bábkové divadlo uzavrelo prvý impulz festivalu s inscenáciou Adventura Humana. Svojou loďou doplávali za svojimi divákmi a diváčkami priamo do telocvične základnej školy. Už pri vstupe všetkých doslovne nalodili a následne previedli plavbou korektného správania. Inscenácia vychádza z literárnej predlohy B. Leśmiana Príbehy námorníka Sindibáda. Dej je spleťou viacerých dobrodružstiev hlavného hrdinu, nováčika námornej posádky. Toho predstavuje manekýnová bábka, precízne vedená L. Tandarom. Mladý námorník sa musí počas svojej cesty vysporiadať nielen s krutým zaobchádzaním od svojich kolegov, ale zažíva aj rôzne dobrodružné výzvy a stretnutia s rozprávkovými bytosťami. Práve množstvo nahromadených situácií a príbehov miestami vzbudzuje chaotický pocit. Dianie na lodi sa prelína s príbehmi z bájnych ostrovov a realistickým pomenovaním problémov šikany. Metaforické obrazy striedajú ťažko didaktické priame výpovede, napríklad o tom, ako sa správať na sociálnych sieťach. Na veľmi malom priestore sa tvorcovia a tvorkyne snažia otvoriť až priširoké spektrum tém, ohľadom správneho správania sa voči druhým. Inscenačnému tímu sa veľmi vydareným spôsobom darí obsiahnuť veľký priestor telocvične a vytvoriť sugestívnu atmosféru plavby na mori. Herci a herečky sú neustále v pohybe, mávajú bielymi plachtami a prepletajú sa pomedzi rady svojho hľadiska. Využívajú rôzne druhy bábok, masiek a rekvizít, ktorými ilustrujú zvláštne postavičky a prostredia rozprávkového sveta. Sú veľmi dobre zosynchronizovaní a neustále držia rýchly temporytmus. Inscenácia sa otvorene snaží svoje detské publikum vychovávať. Prepojenie fiktívneho príbehu je veľmi čitateľne prepojené s realitou zo školských lavíc. Doslovné, direktívne prehovory do duše sa preto občas zdajú nadbytočné. Väčšina hereckých akcií je síce v priamej blízkosti divákov, no k priamej možnosti interakcie dochádza iba v jednom prípade. Práve v tomto momente je však vidieť zvýšený záujem detí ponoriť sa do témy. Adventura Humana je potrebná inscenácia, ktorá kreatívnym spôsobom otvára dôležitú tému šikany. Ide priamo k svojim divákom, na miesto, kde ju je najviac treba. Ich hravá forma je pútavá a až čarovne rozprávková. Občasná chaotickosť snáď neponára svoj cieľ a verím, že idea Bratislavského bábkového divadla dopláva tam, kam má. Diana Pavlačková

2


NOVÉ DIVADLO NITRA (SK) ANNA FRANKOVÁ

3


Nový pohľad na Annu Frankovú Druhý impulz Bábkarskej Bystrice odštartovala s veľkým diváckym úspechom inscenácia Anna Franková. Známy príbeh zaznamenávajúci hrôzy druhej svetovej vojny očami dospievajúceho židovského dievčaťa pozná snáď každý. No nie každý ho dokáže uchopiť tak, ako tvorcovia Nového divadla z Nitry. Režisér Šimon Spišák spolu s dramaturgičkou Veronikou Gabčíkovou vybrali z jednotlivých denníkov práve tie texty, ktoré sa zameriavali nie len na vnímanie vtedy aktuálnej spoločenskej situácie, no najmä na vývoj krehkej dospievajúcej duše, ktorá musí čeliť spoločenskej izolácii. V popredí rezonovalo najmä najhlbšie vnútorné, intímne ja Anny, ktorá má v sebe kopu energie a chuti do života a v pozadí – ako niečo stále prítomné i keď nevypovedané – hrôzostrašný duch druhej svetovej vojny, ktorý nám je všetkým známy svojou ukrutnosťou. Práve týmto vedomím sa emócia z hrôz vojny umocňovala radosťami mladej Anny plnej túžby po bežných starostiach, slobode či láske. Veď práve to najviac človeka dorazí – keď vidí neskutočnú radosť a chuť žiť v očiach mladého dievčaťa, ktoré tú šancu na život nakoniec nedostane. Šimon Spišák si práve takýmto výberom režijnej koncepcie zvolil ťažšiu cestu nie len pre seba ale i pre samotných hercov. Denník Anny Frankovej je všeobecne veľmi známy, a to najmä tragikou svojho príbehu. Dokázali však, že existuje cesta ako vytvoriť skvelú plnohodnotnú inscenáciu, ktorá sa neopiera práve o najtemnejšiu stránku príbehu, no napriek tomu zostáva verný predlohe a tragická podstata je stále prítomná. Lucia Korená ako ústredný obraz samotnej Anny, predostrela cez svoju hrdinku obrovskú škálu všemožných emócii, ktorými dokázala diváka absolútne vtiahnuť do deja. Sršala z nej hravosť, radosť, chuť do života, no taktiež vnútorný vzdor, rebélia či odhodlanie. Herečka odovzdáva príbeh svojej postavy priamo divákom a tu i tam s nimi priamo nadväzuje slovný kontakt. Veľmi dôležitá a výrazná bola jej práca s mimikou a očným kontaktom, ktorým si diváka sústavne udržiavala v absolútnej pozornosti. A v tom všetkom dokázala pravidelne divákov rozosmievať a vlastne celkovo im čarovať s mimikou tváre podľa jej potrieb. Ivan Martinka sa zaskvel hneď v niekoľkých rolách naraz. Neboli dve či tri - bolo ich mnoho, ktoré dokázal stvárniť a pri tom ich aj charakterovo odčleniť. Divákov bavil a popri Lucii Korenej nespadol do jej tieňa ale stal sa jej rovnocenným partnerom. Inscenácia sa v ich podaní nestala sentimentálnou, práve naopak dokázala baviť a zároveň mraziť. Čo nie je tak často vídané. Celkový dojem z prívalu pozitívna bol umocnený veľmi vhodne použitou scénografiou, ktorá vytvárala pocit domova. Len nahrávky oznamujúce aktuálne dianie za stenami domu o deportácii židov ju občas narúšali a postupne, veľmi opatrne gradovali v divákovi pocit nepríjemnosti. 4


Divadelníci z Nitry spravili z Anny Frankovej hrdinku, ktorá sa nebála života a hrdo bojovala za svoje pocity. Tak ako nám v úvode Ivan Martinka ozrejmí historické udalosti, aby sa divák vedel zorientovať, tak aj na konci spolu s Luciou Korenou veľmi vecne rozpovedia záver ich tragických osudov. Práve spomínaná vecnosť a faktografický odstup spôsobí, že diváka oslovia podstatne hlbšie ako keby ju prežívali. Ak spojíte nový, prepracovaný pohľad na koncepciu Šimona Spišáka a Veroniky Gabčíkovej a k tomu pripojíte výbornú hereckú dvojicu, nemôže vzniknúť nič iné ako divadelný kúsok, ktorý bude nie len dnes ale i v budúcnosti cenený pre svoju plnohodnotnosť. Viac takýchto inscenácii. Olívia Stachová

Veronika Gabčíková: Človek ešte nie je vyhynutý druh Rozhovor: Adéla Vondráková Nové divadlo Nitra vzniklo za pohnutých okolností. Jeho zrození bylo sice bolestivé a opředené nejistotou, o to suverénněji však vtrhly jeho inscenace do slovenského kulturního prostoru - a nejen slovenského. S inscenací Anna Franková sklízí divadlo úspěchy po celém Slovensku - na velkých festivalech i v kulturních domech malých měst - a nemalou pozornost vzbudila i na zahraničních festivalech. Annu Frankovou jste měli původně inscenovat ještě ve Starém divadle. Jak by inscenace vypadala, pokud by bývala vznikla tam? To úplne presne neviem, ale asi by to až taký rozdiel nebol. Ivan a Lucia boli v hre už v Starom divadle. Vlastne ja si myslím, že tá kniha sama si v našom prípade zvolila inscenačný kľúč a tým aj prostriedky. Keď sme sa prvýkrát so Šimonom začali rozprávať o Anne Frankovej, obaja sme vedeli, že chceme urobiť inscenáciu o Anne. Násťročnom pubertálnom dievčati, ktoré si píše denník, a ktorého sa hrôza vojny dotýka „iba” sprostredkovane. O to viac sme si uvedomovali koniec jej príbehu v masovom hrobe, ale to nie je súčasť jej denníkov. Boli sme presvedčení, že tak inteligentná a empatická bytosť by určite naplnila svoje sny a stala sa výbornou novinárkou alebo spisovateľkou. Paradoxom je, že sa tou spisovateľkou vlastne stala, aj keď o tom nevie.

5


Občas se objeví spekulace, že je Deník Anny Frankové podvrh. Je pro vás tahle diskuze nějak důležitá? Pokiaľ viem, tak súd rozhodol, že je to dielo Anny Frankovej . Nezaoberám sa malichernými útokmi závistlivých ľudí. Som presvedčená, že skutočným autorom je Anna Franková – trinásťročné až pätnásťročné dievča, ktoré žilo a neprežilo vojnu. Ktoré žilo a neprežilo čas, keď veľa ľudí stratilo svoje ľudské základy. Že autorom je mladý človek, ktorý sa snaží vytvoriť si vlastnú svojbytnú osobnosť aj napriek nepriazni doby. Dramatizace vznikala za pochodu v rámci zkoušení. Co bylo tedy prvním impulzem pro tvorbu? Jednoznačne skutočnosť, že fašistické, xenofóbne, nacionalistické a rasistické názory sa na Slovensku začali nielen tolerovať, ale stali sa súčasťou našej každodennosti. Že do parlamentu sa dostala strana, ktorej ideológia je na nich založená. A uvedomili sme si, že musíme mladým ľuďom povedať, k čomu vedie tolerancia týchto javov. A keďže pre nás je dôležité komunikovať s mladými ľuďmi ich rečou, a nielen deklarovať, že im rozumieme a vážime si ich, rozhodli sme sa pre Denník Anny Frankovej, ich generačnej súputníčky. Na Annu Frankovou zvete hodně základní i střední školy, po představení děláte diskuze. Jak se na divadelní edukativní projekty díváte? Nuž, módna edukatívnosť nie je moja šálka kávy. Každá inscenácia, ktorú som kedy robila musela mať myšlienku a posolstvo, ktoré tlmočila. Na tom si ako dramaturg trvám. Ale súčasne nám nejde o prvoplánové mudrovanie. Ide nám o to, aby naši malí a mladí diváci posolstvo inscenácie pocítili a následnej pochopili predovšetkým z inscenácie. A besedy, ktoré organizujeme, sú vlastne rozhovory. Ja sa väčšinou pýtam, mladí odpovedajú mne, ale často aj sebe navzájom. Plánujete v Novém divadle ještě další podobné inscenace? V súčasnosti máme napr. inscenáciu na motívy poviedok F. Švantnera Slovensko v obrazoch o malosti človeka nielen v minulosti ale aj dnes. Budeme robiť inscenáciu na motívy diela F. Kafku Proces o odvekom antagonizme individuality a spoločnosti. Všetko sú to projekty pre mladých ľudí, pretože som presvedčená o ich inteligencii, múdrosti a nutnosti komunikácie s touto vekovou kategóriou. Tvrdím, že sme neboli o nič lepší ako dnešní mladí, a že zabudol vôl, že teľaťom bol…

6


Plánovali jste řadu zájezdů do vzdálenějších, menších měst. Jaké byly reakce publika v tamních Kulturních domech? Plánovali a zrealizovali. Paradoxne, ľudia sú všade rovnakí a reakcie sú až na malé výnimky veľmi pozitívne. Jednoznačne nás to napĺňa optimizmom a presvedčením, že človek ešte nie je vyhynutý druh. Teenageři se postupně dostávají do středu zájmu divadelních dramaturgů a otázka, jak přivést náctiletého diváka do divadla a udržet ho tam, je velmi žhavá. Také Anna Franková je určena pro diváky od 12 let. V čem je podle vás základ úspěchu při tvorbě pro puberťáky? Nezabudnúť, že sme boli rovnakí. Že v ich veku sme sa rovnako snažili uchrániť a pomenovať svoju individualitu. Vážiť si ich, brať ich ako rovnocenných partnerov a počúvať ich. To je všetko, ale myslím, že to isté je nutné robiť pri každom divákovi bez rozdielu veku.

7


FIGURENTHEATER WILDE&VOGEL, GRUPA COINCIDENTIA LIPSKO (DE), BIAŁYSTOK (PL) FÁZA REM FÁZA

8


Polsko-německé poruchy spánku Koprodukcí německého Figurentheater Wilde&Vogel a polského souboru Grupa Coincidentia vzniká zběsilá divadelní laboratoř. V inscenaci Fáze REM Fáze neexistují mantinely, naopak jsou soustavně bourány. A co to vůbec je REM? Fáze spánku, ve které se nám zdají sny. Snící osoba rychle hýbe bulvami pod zavřenými víčky. Paradoxně nervové buňky vykazují podobnou aktivitu jako během bdění. Tento prapodivný stav, doposud nepříliš probádaný, otevírá umělcům z obou zemí široké spektrum možností, které využívají na maximum. Potenciální kancelář s jednotlivými železnými stolky vytváří univerzální prostor, dobře představitelný pro každého z nás. Místo očekávané rutiny si však divák začíná všímat prapodivných otáčivých strojků, kmitajících plastových tyčí a všemožného dalšího harampádí. Herci se věnují svým kancelářským činnostem. Otočení listu, zmačkání papíru nebo přeškrtnutí propiskou se postupně propojuje v jeden velký rytmizovaný shluk zvuků. V tu chvíli se všichni aktéři stávají synchronizovaným strojem na výrobu papírových tónů. Kancelářskou symfonii střídá zvuk živé kytary a v určitých chvílích se z hereckého souboru stává sbor reprodukující německé, polské a anglické písně. Inscenace se sama fázuje a vytváří si vlastní velmi specifický temporytmus. Klid střídá gradovaný chaos, který nakonec ústí ve zvukovou, pohybovou a předmětovou anarchii. Až když někdo zmáčkne červené nouzové tlačítko, uzavírá se kruh a opět přichází zklidnění, aby se mohl celý cyklus za nedlouho znovu opakovat. Tento postup ve mně ze všeho nejvíc evokuje právě střídání jednotlivých etap v našem spánku. Celý ten vizuální chaos nepochopitelným způsobem zapadá do sebe, aniž by jevil znaky jakýchkoliv pravidel. Dokonce je téměř nemožné zachytávat veškeré dění. Obrazy se střídají jeden za druhým a dále se dělí na drobné fragmenty. Od až naturalistického momentu, kdy na sebe herci natahují elastické plátky gumy připomínající kůži až po finální obraz, ve kterém se ze středu jeviště stává pole vlčích máků zasazených v plastových kelímcích. Troufám si tvrdit, že neexistuje jednoznačná interpretace. Pokud však divák přistoupí na tvůrci nastavenou hru na kočku a myš, může se skvěle bavit komikou spočívající v detailu a nápaditosti. Herečka vprostřed si vytahuje červenou nit z pusy, zatímco druhá na straně přelévá rajčatový džus tenkým čůrkem z nádoby do nádoby. Vědec sype písek, který se zároveň sype od stropu. Zrcadlení tohoto charakteru je však jen jedním z mnoha vynálezů inscenace. Kus natažené gumy připomíná dalším napínáním nervové vzruchy, herečka s nalepenými dlouhými červenými řasami prudce mrká a odkazuje tak na samotný význam zkratky REM („rapid eye movement“) a podobných náznaků by se dalo najít nesčetně.

9


Dalším fascinujícím prvkem je také zapojení loutek. Pomocí železných kleští jsou herci schopni animovat i kus žluté gumy pouhým natahováním, lany ovládají ze stropu svěšené monstrum, ale každý z protagonistů je schopen rozpohybovat třeba i jen kus papíru nebo nitě. Několikrát jsem se přistihla v téměř hypnotickém stavu, jak sleduji, co všechno pod rukama herců vzniká a zaniká zároveň. A jen, co se člověk na chvíli zasekne, už mu uniká, co bláznivého se děje na opačné straně jeviště. Podobné hemžení, vyžadující absolutní pozornost, se nedá sledovat do nekonečna, a tak se nemůžu ubránit pocitu, že by inscenaci prospěl i kratší formát. Věřím, že herci by dokázali nevyčerpatelně skotačit ještě několik hodin, ale jde spíš o diváka, jehož schopnost vnímat, by se neměla vyčerpat. Fáze REM fáze je typem velice specifického divadelního zážitku. Nutí zamýšlet se nad tím, co se děje (nebo může dít) v prostoru mezi lidským vědomím a nevědomím. Klade si otázku, zda jsme schopni podobné procesy ovládnout s pomocí vědy anebo zda se jedná jen o pouhý chaos. Realita ztrácí na vážnosti, stává se relativní, a právě taková hraniční situace je strhující podívanou. Ema Šlechtová

Michael Vogel: Dnes som cítil, že to je v poriadku Rozhovor: Olívia Stachová Nemecké divadlo Figurentheater Wilde&Vogel spolu s poľským divadlom Grupa Coincidentia vytvorili už piatu spoločnú inscenáciu. Oba tieto súbory patria medzi najrenomovanejšie v oblasti tvorby bábkového divadla pre dospelého diváka. S ich spoločným výskumným projektom o vnímaní snov s názvom Fáza REM Fáza sa predstavili aj na Bábkarskej Bystrici.

Už po piaty krát ste vytvorili spoločnú produkciu s poľským divadlom Grupa Coincidentia. Ako by ste opísali túto spoluprácu a spoločné postupy pri tvorbe? Primárna práca pri tejto spolupráci a aj konkrétne pri tejto inscenácii, je spojiť nezávislých divadelníkov a jedno štátne divadlo. Je to úplne iný spôsob práce s odlišnými ľuďmi. To čo ste videli dnes večer je toho výsledkom – veľmi osobitý spôsob herectva a umeleckej činnosti. Na začiatku je dôležité zvoliť si dizajn, text a všetko ostatné. Všetko čo sa snažím priniesť k ľuďom je veľmi individuálne.

10


Čo Vás priviedlo k tomu, že ste sa rozhodli vybrať si tému snovosti? Bolo to tak, že som sa pozeral na svojho malého syna, keď bol ešte malý. Pozeral sa na mňa, no pri tom spal, stále mal otvorené oči. Neprestajne sa pohybovali a ja som videl, že ma síce nevidí, no jeho oči niečo videli. A to bol ten prvotný moment, ktorý ma naštartoval a zaujal v tejto problematike. Čo videl? Prečo sa jeho telo pohybuje? Táto hranica skutočného života a sveta snov ma zaujala práve na tejto hranici ako skok do iného sveta. Ako dlho Vám trvalo skúmanie fáz spánku až kým sa ste si vytvorili jasnú predstavu toho čo chcete ísť vytvoriť? Je obtiažne povedať či som mal jasnú predstavu, pretože tá je vždy úplne iná. Každý večer, každé predstavenie sa to snažím hľadať zas a znova – kde je ten konkrétny obraz alebo moment jasný. Nedokážem slovami popísať čo sa tam bude diať. Kde nachádzate inšpiráciu pri tvorbe? Len z priamej tvorby na javisku. Podieľal sa na tvorbe konečného výsledku celý inscenačný tím, alebo máte vopred všetko ako režisér premyslené? Áno, jednoznačne áno. Na výslednom celku sa podieľame všetci. Ospravedlňujem sa za krátku odpoveď ale tá to najlepšie vystihuje. Bolo pre hercov náročné uchopiť tému na javisku? My istým spôsobom hráme aj improvizujeme. Každý máme rôzne korene, takže je to individuálne. Dôležité je, že máme dôveru v skupinu a tiež v materiály, ktoré sme si pre tvorbu vybrali. Vytvoriť si skutočnú dôveru v publikum, ktoré ešte nemá dôveru k týmto materiálom, to je tá najťažšie časť. Je to naozaj úžasná skupina, oni si to dokážu vždy na javisku zmenežovať. Ako túto inscenáciu prijímajú vaši domáci diváci v porovnaní so zahraničnými? Veľmi sa o ňu zaujímajú. V tejto inscenácii nenachádzam veľa odlišností od domáceho vnímania publika s tým zahraničným. Napríklad minulý týždeň sme hrali v Nemecku. Vidím veľké rozdiely práve v tom, keď herci niekedy hovoria v inom jazyku. Dnes sme tu mali angličtinu, poľštinu a aj nemčinu. Práve toto miešanie jazykov je pre každú krajinu a jej divákov odlišné na porozumenie. Preto sa snažíme robiť také kroky, aby tomu ľudia rozumeli a hovorili o tom. Takže vo vnímaní jazyka vidím najväčší rozdiel. Koncentrácia je zas odlišný problém. Keď z hľadiska počuť „aaa“ tak viem, že teraz chápu čo herci hovoria, i keď je to v inom jazyku ako v angličtine. Toto boli najväčšie rozdiely vo vnímaní aj v tomto predstavení. Dnes som cítil, že to je v poriadku. 11


ANKETA: FÁZA REM FÁZA Barbora Krajč Zamišková: Pre mňa to bol úžasný zážitok, ktorý ale ešte potrebuje určitý čas na strávenie, také domyslenie. Preto ma trošku mrzí, že sme hneď museli ponáhľať na ďalšie predstavenie. Je to preto, že jednotlivé obrazy vytvárali asociácie, ktoré si je treba uležať. Je pre mňa príjemné, že tá snovosť ponúka každému možnosť nájsť si v tom buď komickú, desivú, alebo aj poetickú rovinu. Herci nám ukázali celú škálu ich prežívania snov. Pre mňa je zaujímavá aj tá fragmentácia, keď niečo neporozumiem, viem si tam veľa domyslieť alebo dotvoriť svoje vlastné pocity. Veľmi oceňujem aj bábky. Ja som si ich nazvala, že sú to „sopľové“ bábky. Tie ma bavili veľmi. Dagmar Inštitorisová: To, čo mňa najviac zaujalo, nie je ani tak tá snová, hravá alebo niekedy až krutá rovina, ale osobitne si cením akýsi skrytý návrat k zázrakom. Niečo, čo divadlo vedelo od dávna podávať divadelne, čiže s podfukom pre oči a sluch diváka. Tak, ako sa zrazu začal sypať piesok a my nevieme, kto ho spustil. Zrazu sa začalo niečo hýbať a my nevieme, čo je za tým. A osobitne si cením, že to tvorilo akýsi most, v ktorom sa tá divadelná aj bábkarská pamäť od minulosti preniesla do súčasnosti. Karol Suszczyński: Sú to moji kolegovia a túto inscenáciu som už predtým viackrát videl, čiže možno nebudem úplne objektívny. Myslím si, že pri každom jednom pozretí, som videl viac a viac vecí. Pri takomto type inscenácie je až nemožné vidieť úplný celok toho, čo sa na scéne deje. Je to krásny príbeh o psychológii a hľadaní spôsobu ako naša myseľ funguje. Je to tiež trochu vtipný príbeh o celom tomto kontexte, pretože neustále cestujeme medzi snom a bdením. Všetky prvky, ktoré majú počiatok v ľudskej mysli a jej procesoch sa transformujú do momentov spánku a vytvárajú nádherný príbeh, pretavený do objektov či svetla. A to veľmi vtipným a inteligentným spôsobom. Všetky zložky na scéne spolu výborne fungujú. Najdôležitejšie je, že každý jeden prvok vychádza z improvizácie hercov. A samozrejme, aj od režiséra. Je tiež zaujímavé, že všetky tie malé príbehy sú síce navzájom veľmi podobné, no zároveň je to vždy niečo nové. Myslím si, že najlepší názor na túto inscenáciu nám dávajú samotní diváci, pretože sa neustále smejú. Užívajú si to predstavenie, aj v momentoch, kedy začína byt trochu náročnejšie a dlhé. Stále sa však snažia sledovať, čo všetko môžeme ukázať, keď premýšľame o snoch a nad absurditou snov. A táto absurdita je tu na veľmi vysokej úrovni. Navyše, herci a herečky pochádzajú z mnohých krajín. A keď sa napríklad zameriate čisto na Charlotte Wilde, ona má malú inscenáciu vo vnútri inscenácie. Takže je naozaj nemožné na jedno pozretie naraz sledovať všetky roviny tejto inscenácie.

12


DIVADLO CONTINUO MALOVICE (CZ) POLUDNIE

13


Dokumentární tanec o politice Předsálí plné diváků čekajících na vstup do sálu. Horko, nedýchatelno, všichni to známe a nikomu to není zrovna příjemné. Napružená otázka jedné z divaček, kdy se konečně do sálu všichni příchozí dostanou, působí naprosto přirozeně. Čeká ji však tvrdá odpověď muže v koženém kabátě strážícího dveře. Do jejich vyostřeného dialogu, kdy už je všem jasné, že představení Divadla Continuo začalo ještě ve foyer, se postupně přimíchávají další a hranice mezi herci a diváky se opět maže. Celé dění nápadně připomíná například selekci novinářů při stranických setkáních SPD Tomia Okamury, při nichž si politické hnutí pečlivě vybírá, která média do svého štábu pustí a jaká raději ne. Po přesunu do divadelního sálu se posouváme i v čase: do doby po srpnové demonstraci roku 1968 na Rudém náměstí v Moskvě, kde osm lidí protestovalo proti nedávné invazi vojsk do Československa. Předlohou a inspiračním zdrojem inscenátorů byly vzpomínky a tvorba jedné z účastnic Natalji Gorbaněvské. Zacházení s disidenty v totalitním státě je vyjadřováno tancem. Byť se jedná o velmi těžké téma, scény nátlaku při výsleších, propagandě nebo v psychiatrické léčebně jsou ztvárněny s lehkostí tanci vlastní, přitom však rozhodně neztrácejí na expresivitě a tvůrci se nesnaží nic zlehčovat. Je skutečně pozoruhodné, jak lze brutální vyšetřování na jevišti ukázat elegantně bez zbytečných klišé. Výrazový tanec, který je v této inscenaci velmi dobře čitelný, doplňují scénografické nápady, jako převracení perspektivy pouhým otočením stolu deskou k divákům, nebo pochod po skleničkách na tvrdý alkohol, když se v psychiatrické léčebně snaží jednu z demonstrantek diagnostikovat jako alkoholičku. Inscenace se nesoustředí výhradně na osudy disidentů, ale několikrát upozorní i na to, jak bylo i pro méně odvážné občany těžké v tomto režimu fungovat. Výmluvný je třeba výstup zpravodajů, kteří se během odříkávání vládnoucí stranou předem připravených propagandistických zpráv musejí několikrát vyzvracet. Faktografické informace jsou naopak podávány velmi stroze a napřímo, takřka bez emocí. Kombinace prvků dokumentárního divadla s tancem funguje překvapivě dobře a na kvalitě tomuto spojení přidává i živá hudba smyčcového kvarteta, kterou pro inscenaci komponoval Elia Moretti. Inscenace Poledne upozorňuje na to, že historie by nás měla zajímat i proto, že ačkoliv od revoluce uběhlo bezmála třicet let, totalitní tendence se mohou vracet. Jestliže za naši svobodu takto tvrdě a odvážně bojovali i v Rusku, o to více bychom si ji teď měli pohlídat, protože demokracie rozhodně není nic samozřejmého.

Veronika Švecová 14


Program 9. 10. 2018

10.00., TOUR, ZŠ/MŠ ANDREJA SLÁDKOVIČA HROCHOŤ BRATISLAVSKÉ BÁBKOVÉ DIVADLO ADVENTURA HUMANA 10.00., TOUR, HRIŇOVÁ GRUPO SOBREVENTO MOJA ZÁHRADA 17.00., DIVADLO ŠTÚDIO TANCA BÁBKOVÉ DIVADLO ŽILINA TRACYHO TIGER 19.00., ROBOTNÍCKY DOM ODIVO STOPY V PAMÄTI 21.00.,MISIJNÝ DOM LA MUE/TTE JEDEN V DRUHOM


Issuu converts static files into: digital portfolios, online yearbooks, online catalogs, digital photo albums and more. Sign up and create your flipbook.