vytvorené na Slovensku – Čičmany
Projekt tvoria dve roviny
“created in Slovakia” – Čičmany
The project consist of two parts
je projekt, ktorý zažil svoju premiéru 27–30 augusta 2015 v Čičmanoch. Za jeho konceptom stoja odevná dizajnérka Lenka Sršňová a sochárka Nina Šošková. Autorky projektu pripravili jedinečné tvorivé dielne, z ktorých si návštevníci odniesli svoj vlastný, originálny suvenír. Inšpirované čičmianskou tematikou, organizátorky vytvorili hravé „polotovary“, ktoré si účastníci ľubovoľne dotvárali. Dielne boli otvorené pre širokú verejnosť, turistov či obyvateľov Čičman a okolia. Obe autarky majú k ľudovým tradíciám blízko a už v minulosti vo svojej tvorbe využívali prvky folklóru, či pracovali s ľudovou tematikou. „Našim cieľom je prepojiť umenie, dizajn a ľudovú kultúru do atraktívnych a originálnych suvenírov, ktoré, podľa nás, na trhu chýbajú v dostatočnom množstve. Prostredníctvom tvorivých dielní chceme pracovať s verejnosťou a upozorňovať na potrebu návratov k našim koreňom a ľudovým tradíciám.“ Na rezidenčnú časť projektu Vytvorené na Slovensku si autorky prizvali skupinu piatich výtvarníkov (umelcov, dizajnérov a architektov), ktorí v dedinke strávili pár dní a svoje dojmi a inšpirácie zhmotnili do umeleckých výstupov. Neoddeliteľnou súčasťou projektu boli odborné prednášky a prezentácie zamerané na ľudové tradície, architektúru, módu, umenie a dizajn. Zuzana Šidlíková, historička módy, si pre nás pripravila prednášku na tému Ľudová tradícia v súčasnom odevnom dizajne, autorka krojov Daniela Ťapúchová si pripravila prezentáciu s názornou ukážkou pre divákov o Dobových odevoch, vyšívaní a riasení ľudových krojov. Juraj Kudjak, obyvateľ dediny Čičmany nás komentovanou prehliadkou previedol históriou, architektúrou a ornamentálnou výmaľbou jednotlivých domov. Následne sme mohli užiť jeho prezentáciu hry na fujare, ako aj autorskú ukážku štrikovania miestnych ponožiek z ovčej vlny - tzv. slangovo „nohavičiek“.
Prvá ponúka návštevníkom projektu netradičné tvorivé dielne, ktoré sa tentoraz uskutočnili v centre Ľudovo umelecké Čičmany, ktoré je známe svojimi voľnočasovými aktivitami pre turistov. Záujem o dielne bol veľký a na milé prekvapenie organizátoriek, kapacita dielní značne prekročila stanovený limit. Na dielňach sa zúčastnili všetky vekové generácie. Tvoriť prišli domáci, ako aj cudzinci, deti či dôchodcovia, prichádzali z rôznych kútov Slovenska či zahraničia. Návštevníci dielní si mohli vybrať zo série čičmianskych polotovarov a originálne si suvenír dotvoriť. Lenka Sršňová prichystala ručne vyrobené tričká, hračky a ekotašky s veselou potlačou čičmianskych kohútov, ktoré sa pod rukami účastníkov menili na pestrofarebné veselé, no hlavne jedinečné kúsky. Typické a turistami obľúbené boli suvenírové doplnky v tvare Kohútov či Pávov, ručne vypracované plstené prívesky, brošne či drevené magnetky, ktoré pripravila sochárka Nina Šošková. Nina taktiež predstavila limitovanú edíciu, sériu drevených, skladacích hračiek „On a Ona“, ktoré výtvarné spracovala do originálnych umeleckých diel. Tieto série sú určené pre milovníkov umenia a dizajnu, ľudovej kultúry a tradícií. Druhú časť projektu tvorili rezidenti, profesionálny umelci a dizajnéri. Prvého ročníka vytvorené na Slovensku sa zúčastnila grafička Eva Tkáčiková, textilná dizajnérka Michaela Bednárová, dizajnér písma Ondrej Jób, architektka Katarína Šoltýsová a dokumentarista Daniel Dluhý. Každý z nich mal možnosť autorsky spracovať a priamo reagovať na prostredie Čičman.
is a new project, which premier was on 27th – 30th of August in a village Čičmany. Lenka Sršňová (the cloths designer) and Nina Šošková (sculptor) are creators of this concept. The authors prepared the unique workshops where all visitors were making their own souvenir. In the end all visitors could bring home their original product. Inspired by Čičmany´s theme, the authors created a “semi-finished products” that were used by visitors to create their own souvenirs. The workshops were opened for public, tourists and also for inhabitants of Čičmany. Both authors are fans of folk tradition and in a previous works they used to work with some parts of folk culture and folk theme. “Our aim is to interconnect art, design and folk culture to produce the attractive and original souvenirs that presence on the market is not sufficient. Through the workshops we want to work with people and point out the necessity of going back to the roots and folk tradition.” To the residential part of the project the authors invited a group of artists from different field (architecture, designers and so on) that spent a few days in the village. The artists materialized their feelings and inspiration from the village into the art performances. Inseparable parts of the project were lecturers about the folk tradition, architecture, fashion, art and design. Zuzana Šidlíková (historian of fashion) gave a lecture “The folk tradition in contemporary design of clothes”. Daniela Ťapúchová (creator of folk clothes) prepared a lecture “About period clothes; embroidered and pleats of folk clothes”. Juraj Kudiak (inhabitant of Čičmany) made a commentated tour through the village. He focused on the history, architecture and ornamental paintings on different houses. After that he played on Slovak overtone flute and showed the way of making traditional socks – also called “nohavičky”.
The first part offered the original workshops for tourists. These workshops took place in centre Ľudovo umelecké Čičmany, which is famous for its free time activity for tourists. The public interest for the workshops was huge. The authors and organizers were very pleased that there were more people than they expected and planed. People from all age categories were there. Children from age three years, seniors, inhabitants and strangers, Slovak and foreigners came to Čičmany to make their own original souvenir. Lenka Sršňová prepared hand-made T-shirts, toys and eco bags with the funny print of Čičmany´s cock. The visitors by themselves transformed them into funny, colourful and original pieces. Typical and beloved pieces were magnetic souvenirs in shape of Cock and Peacock from Čičmany, keys pendants or felt brooches designed by Nina Šošková. Nina also prepared a limited edition of wooden toys “Man and Woman”. She transformed these toys into a piece of the orginal art work. These couple “Man and Woman” are made for art and design lovers as well as for funs of folk culture and traditions. The second part of the project was about the residents that were there, the artists and designers – Eva Tkáčiková (graphic arts), Michaela Bednárová (textile designer), Ondrej Jób (designer of writing system), Katarína Šoltýsová (architect) and Daniel Dluhý (documentary film maker). All of them had the unique opportunity to react and process their feelings about Čičmany.
Organizačný tím vytvorené na Slovensku v súčasnosti pracuje na príprave ďalšieho ročníka projektu, ktorý sa bude tentokrát organizovať v regióne Liptova a v spolupráci so SNG - Galéria Ľudovíta Fullu v Ružomberku.
vytvorené na Slovensku Čičmany
The organizing committee is currently working on the next year project which will take place in Liptov.
www.vytvorenenaslovensku.sk
27 – 30 august 2015
Nina Šošková
Lenka Sršňová
Nina Šošková je výtvarníčka, sochárka a organizátorka public art projektov. Narodila sa v Žiline. Je absolventkou magisterského štúdia na Katedre sochárstva Akadémie Umení v Banskej Bystrici, kde aj úspešne obhájila titul Artis Doktor. V rámci doktorandského štúdia absolvovala pracovnú stáž v ateliéri Intermedia Art 3 – škola konceptuálního zkoumání na AVU v Prahe. Aktívne sa zúčastňuje domácich a zahraničných výstav, odborných prezentácií, rezidenčných pobytov či umeleckých konferencií. Vedie cyklus prednášok „Umenie pre verejný priestor“ v Dome umenia/Kunsthalle Bratislava. Je zakladateľkou občianskeho združenia „Outdoor Gallery“, kurátorkou medzinárodného public art festivalu „MEDZICENTRUM“, a spolu s Lenkou Sršňovou sú autorkami a zakladateľkami občianskeho združenia „vytvorené na Slovensku“.
Lenka Sršňová patrí k súčasnej generácii mladých slovenských dizajnérov. Je absolventkou Ateliéru odevného dizajnu Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave, a má za sebou študijné stáže vo Fínsku a Francúzsku (Paríž). Pôsobí v Bratislave, kde si po ukončení štúdia v roku 2009 založila vlastný ateliér. Módu, ktorú tvorí s ľahkosťou prepája s inými odvetviami dizajnu a umenia. Jej odevy ponúkajú veselú a originálnu alternatívu v obliekaní. Lenkin odvážny, miestami až experimentálny rukopis je medzi slovenskými tvorcami neprehliadnuteľný. V tvorbe rada využíva intenzívne farby, výrazné vzory a veľký dôraz kladie na detail, humor a symboliku. Jej kolekcie a odevy balansujú na hrane reality a fantázie. Móda, ktorú Lenka vytvára, je šťavnatá, plná energie a radosti zo života. Jej osobnosť je spojená s dizajnérskym zoskupením Denamit, a zároveň je spoluorganizátorkou a spoluzakla Inklinuje k ľudovej tvorbe, kultúre, architek- dateľkou známeho módneho pochodu „Fashion túre, zvykom a tradíciám. Pozorne vníma kra- marš!“. So sochárkou Ninou Šoškovou ju spája jinu a upriamuje pozornosť na podnety, ktoré obdiv k ľudovým tradíciám, a preto spolu založili ďalej rozohráva v tvorbe. projekt „vytvorené na Slovenku.“ Pre „vytvorené na Slovensku“ výtvarne spracúva ľudové témy do podoby originálnych predmetov. Navrhuje limitované série drevených hračiek a doplnkov, typické pre suveníry, ktoré odkazujú na remeslo a tradície. Uprednostňuje prírodné materiály, drevo, plsť, textil ai. Žije a tvorí v Bratislave, s prestávkami v rodnej Žiline, či na chalupe so šindľovou strechou v Čičmanoch. Má rada svoju rodinu, horkú čokoládu, mamin cuketový prívarok a čerstvo vypratú a voňavú bielizeň. Veríme, že jej tvorba vás osloví a jej výtvarne spracované diela sa stanú neoddeliteľnou súčasťou vášho domova.
Význam ľudovej tvorby v dizajne 20. storočia
Daniela Ťapuchová
Zuzana Šidlíková
Pod pojmom textilné techniky, ktorý vymedzuje stručná informácia pre návštevníka jarmokov s ľudovou výrobou a prezentáciou tradičného odevu, sa skrýva najmä šitie a úprava odevných súčastí, ktoré patrili k základným druhom ošatenia v minulosti. Takáto definícia je však pomerne stručná a je k nej nevyhnutné pripočítať aj ďalšie druhy šijacích (krajčírskych) a zdobiacich techník, bez ktorých nie je možné tradičný odev alebo kroj (zaužívanejšie používaný termín) zhotoviť.
Vzťah štátu ku kultúrnemu dedičstvu prostredníctvom ľudovej výroby bol prítomný v rôznej intenzite v minulosti a napokon i dnes. Ľudový umelecký výrobok bol od 19. storočia významným exportným artiklom. Dôvody, ktoré viedli mestské obyvateľstvo ku kúpe týchto výrobkov sa samozrejme menili: od vlasteneckých pohnútok, štátnej ideológie, až po potrebu individualizovanej polohy dizajnu, prípadne znovuobjavenú úctu k tradičným technikám a materiálom.
Ľudový odev v okolí Čičmian, Zliechova, Valaskej Belej, Čavoja i Temeša sa vyznačuje bielym, doma vyrobeným plátnom, zachovaním farebnosti výšivky, riasením a celkovou skladbou odevu. Odlišnosti sa objavujú najmä v úprave hlavy vydatých žien. Spoločným znakom tohto odevu je uplatnenie výšivky cez riasy, ktorá má ploché stehy kladené kolmo na hrany rias. Na šorci (sukňa) jeden steh zachytáva dve riamy, ďalší rad stehov je posunutý o jednu riasu. Na rukávcoch a zásterkách, fertuškách, sa uplatňovala výšivka cez jednu riasu. V ornamentike výšivky prevládajú geometrické tvary, kosoštvorec, trojuholník, štvorec i obdĺžnik. Nárečovo sa vzory výšivky označujú: na srcá, na dve srcá, na štyri srcá, baranie rožky, kľuky, okná, dierky, zúbky, kríže. Z ďalších vyšívacích techník sa v odeve tejto oblasti uplatňovalo vyrezávanie (vyšívalo sa na rátané nite cez dve, tri štyri nite), hladkovanie. Pol krížik a samotná krížiková výšivka sa objavovala zriedka. Za najnáročnejšiu výšivkársku techniku sa považovalo vybieranie, technika výšivky cez riasy. Ženy si odev vyšívali nielen pre parádu, ktorá má krajšiu furmu, ale najmä aj z praktického hľadiska. Výšivka, či iný druh zdobenia, zabraňovala opotrebeniu okrajových častí odevnej súčasti. I keď sa okraje textílie s výšivkou zodrali, základný materiál ostal nepoškodený a po oprave, doplnenie novou výšivkou alebo lemovaním, odev mohol slúžiť ďalej. Ženský odev sa zhotovoval z bieleho plátna s výšivkami a čipkami, ladenými väčšinou od bielej cez smotanovo bielu, ďalej cirokovej, žltej, cez výraznejšiu oranžovú až po bordovú. Najspodnejšou časťou odevu je rubáč (spodňík), zhotovený z hrubého konopného plátna a bavlnenej hornej časti, činoväte. Na tele rubáč držala iba jediná tenká šnúrka, ktorá sa viazala krížom cez plece. Na rubáč si okolo drieku a cez boky okrúcali červený pás, utkaný na stojatých krosienkach z ovčej vlny, ktorú vopred farbili podomácky načerveno, použitím bobúľ bazy čiernej. Potom si obliekali šorec (v Čičmanoch rubáč), ktorého zadný diel bol drobno nariasený. Na šorec si uväzovali zásteru, fertuchu či záponku. Horný diel ženského odevu tvorili rukávce, krátka košeľa z pravouhlých častí plátna. Predný a zadný stan (diel) bol nadrobno nariasený, bohato vyšívaný vzormi na prieramkoch, pleciach a golieriku. Dolný okraj rukávov bol vyšitý cez riamy. Súčasťou rukávcov bol akýsi golierik z paličkovanej čipky. V krčnej časti sa rukávce s golierikom uväzovali úzkymi farebnými šnúrkami z ľanovej alebo bavlnenej priadze, tzv. cigánskymi tkanicami. Cez robotný deň nosili ženy v týchto dedinách prednú a zadnú fertuchu. Na hlave nosili grgule, okolo ktorých si vydaté ženy omotali vrkoče. Obyvateľky Čavoja mali z vlasov vytvorený účes priamo za ušami, ale Čičmianky na inom mieste, hore na hlave. Na takto upravený účes si dávali sieťovaný čepiec, a napokon šatu (v Čičmanoch podviku), pás látky s výšivkou. Mladé dievčence nosili dva vrkoče, stará dievka jeden. V zime ženy nosili krátky kožuštek z barančiny a vlniak, alebo kabanicu z bieleho súkna, vyšívanú červenou vlnou. Na nohy si obúvali podkolienky a krpce s čiernymi vlnenými návlakmi. V súčasnosti sa tradičný odev nosí na slávnostné príležitosti, a samozrejmosťou je pri prezentácii folklórnych skupín. Jeho nositelia tak sprostredkovávajú odkaz predchádzajúcich generácií nám súčasníkom a zostáva na nás, aby sme dedičstvo predkov zachovali a odovzdali budúcim generáciám.
Autorky projektu
Outdoor gallery o.z. Nina Šošková a Lenka Sršňová Nina Šošková, Lenka Sršňová, Michaela Bednárová, Ondrej Jób, Daniel Dluhý, Eva Tkáčiková, Katarína Šoltýsová, Zuzana Šidlíková, Juraj Kudjak, Daniela Ťapuchová Daniel Dluhý, archív autorov a rezidentov projektu Ivana Klimová Matej Lacko Munken Polar Rough vol. 1,4 / 90 gm2 Fazeta (Adtypo Foundry) ORMAN, spol. s r.o. 300 978-80-972147-0-8
Meiálny partneri:
Video: https://vimeo.com/143716072/ Kontakt: vytvorenenaslovensku.sk Partneri: cicmany.net, matejlacko.com
Ni na Šošková “O n a O n a” – Č i č m a n y 2 0 1 5 D r e v e n é h r a č k y - l i m i t o v a n á e d í c i a , d r e v o (d u b/ b u k ), s i e ť o t l a č
Špeciálne poďakovanie: Henriete Cvangovej, manželom Kudjakovcom, Zuzane Šidlíkovej, Daniele Ťapúchovej, Richardovi Augustínovi, Anne Kasanovej, Michaele Augustínovej, Matejovi Lackovi a Igorovi Pavelekovi. V neposlednej rade všetkým priateľom vytvorené na Slovensku za pomoc a podporu!
ISBN 978-80-97214 47-0-8
O vybraných druhoch tradičných textilných techník
Riasenie je technika vyžadujúca zručnosť a trpezlivosť. Dôležitá je samotná príprava. Na dosku si dáme hrubé plátno, potom zoberieme textíliu, ktorú budeme riasiť a namočíme ju do vody (zvlhčenie urobí látku poddajnejšou a lepšie sa s ňou pracuje). Rozprestrieme na dosku, a postupne na tkanine vytvárame riasy, riamy, sklady široké maximálne 3 mm. V prípade potreby zvlhčíme čistou vodou a trpezlivo ukladáme sklady vedľa seba. Hotovú, nariasenú textíliu zvinieme a sušíme na slnku. Po vysušení naberieme na niť, a takto urobíme predný alebo zadný stan rukávcov. Podobný postup sa uplatňuje aj pri zhotovovaní šorca, sukne, s nariameným zadným dielom. Najskôr však urobíme vybieranie, vyšijeme vzory. Až po výzdobe sa pustíme do riasenia. Aj v tomto prípade použijeme dosku a hrubé plátno a po nariasení textíliu zvinieme do rolky, ktorú na oboch koncoch pevne zviažeme. Sušíme na slnku. V minulosti sušili nariasený šorec v zimných a chladných dňoch aj pri peci, aby dobre vyschol a riasenie dlhšie vydržalo. Dobre a správne nariasenie vydržalo aj najbližšie pranie textílie.
Vydala: Autorky projektu: Autorské texty a anotácie: Fotografie: Preklad a úprava textov: Grafický dizajn: Papier: Písmo: Tlač: Náklad: ISBN:
Projekt vznikol za finančnej podpory Ministerstva kultúry Slovenskej Republiky a grantovej podpory Nadácie Tatra banka.
www.lenkasrsnova.com
Riaseniu tradičných odevov, krojov, sa venujem viac ako dve desiatky rokov. Táto náročná textilná technika bola rozšírená už v období renesancie, používala sa na zdobenie živôtikov a rukávov šľachticov a šľachtičien, ktoré potrebovali veľkú výbavu šiat na zábavy. Pri ich zhotovovaní pomáhali aj dievčatá z radov poddaných, a tak sa mnohé textilné techniky i vzory výšiviek dostali medzi jednoduchých ľudí, kde prežili až do dôb moderného sveta.
Partneri projektu:
Čičmany 2015
Pre „vytvorené na Slovensku“ Lenka vytvára hravé série odevov a textilných doplnkov, ktoré odkazujú na inšpirácie z ľudovej kultúry. Veríme, že jej tvorba osloví aj vás a jej kúsky sa stanú obľúbenou súčasťou vášho šatníka.
www.ninasoskova.sk
Z detstva som si priniesla úctu a lásku k folklóru a obdiv húževnatosti našich predkov, aj k tomu, čo nám zanechali, čo rukami dokázali urobiť, aby sa obliekli, aby prežili. Pamätám si slová mojej babky: „Elektrina nebola, petrolej bou drahý, tak sme si otvoreli dvierka na peci a tak sme vyšívali.“ Šitie, vyšívanie, pletenie sa stalo mojím živobytím a folklór ma sprevádza od základnej školy. Zo začiatku som nevedela takmer nič. V škole ma síce naučili pripraviť strihy, rozmerať látku, ušiť a dokončiť odevné súčasti pre súčasníkov. Urobiť však odevné súčasti pre folkloristov nebolo také jednoduché. Postupne som sa naučila riasiť, vyšívať cez riamy, pliesť pásy na stojatých krosienkach, pliesť na kartičke.
vytvorené na Slovensku Nina Šošková a Lenka Sršňová
Ešte koncom 19. storočia bol v Uhorsku rozvoj textilného priemyslu, v porovnaní s krajinami rakúskej monarchie, značne spomalený. Textilná výroba tu fungovala na báze domácej remeselnej malovýroby. Distribúcia sa riešila formou trhového predaja a podomového obchodu. Stále intenzívnejšie sa však potvrdzovalo, že domáca remeselná malovýroba (napr. výroba keramiky, drevených výrobkov či textilu) nevyhnutne potrebuje k svojej existencii podporu spolkov a družstiev. Úlohou spolkov sa stalo zveľaďovanie domácej výroby, starali sa o distribúciu materiálu, predaj a propagáciu výrobkov. Ľudové výrobky sa v tomto období stali významným predajným artiklom, narastal po nich dopyt medzi mestským obyvateľstvom. Ľudový textil zohral v druhej polovici 19. storočia dôležitú úlohu v národnoobrodeneckom hnutí, silnelo povedomie, že práve kúpou produktu ľudovej výroby sa podporuje vlastenectvo. Snaha o komercializáciu ľudového umenia vyústila prostredníctvom určitej centralizácie a reorganizácie výrobných jednotiek do tzv. ľudového priemyslu. Dôležitým momentom, ktorý prispel k jeho rozvoju, bolo organizovanie priemyselných výstav, kde mali zúčastnené štáty prezentovať produkty svojho podnikania. Podpora ľudovej výroby sa ukázala nevyhnutná a aspoň čiastočne suplovala problémy s priemyselným rozvojom uhorskej časti monarchie. Ešte koncom 19. storočia bola najznámejšou a najväčšou organizáciou, ktorá sa zaoberala výrobou a predajom ľudového textilu, spolok Izabella. Sústredil sa na výšivkársku činnosť, pod odborným dohľadom vytvárali práce, ktoré boli obľúbené v aristokratických kruhoch, realizovali tu odevy, ale i bytový textil. Spolok sa úspešne prezentoval na domácich i zahraničných výstavách (v Paríži /1900/, St. Louis /1904/, Liège /1905/, Miláne /1906/, Londýne /1913/). Po vzniku Československa, v roku 1918, prešiel majetok spolku do vlastníctva novovzniknutej spoločnosti Detva. Detva svoju produkciu zamerala na hračky, keramiku, výrobky z dreva či prútia. Textilnú tvorbu môžeme však považovať za najúspešnejšiu oblasť jej výrobnej činnosti. Obľúbeným artiklom boli predovšetkým kožené a kožušinové vesty, kožené tašky a rôzne doplnky. V neposlednom rade sa v Detve venovali i výrobe vyšívaných detských, dievčenských a dámskych šiat a blúzok, „podľa návrhov vlastných i nám priamo dodaných“. Často objednávaný bol aj pletený tovar, napríklad svetre, vlnené rukavice alebo čiapky. Z interiérového textilu to boli najmä textílie menších formátov, ako napríklad tkané a vyšívané vankúše, vyšívané pokrývky, vyšívané najmä na tylovom podklade. Textílie Detvy boli určené prevažne na vývoz do cudziny, najmä do Kanady, USA, južnej a severnej Afriky, Francúzska, Nemecka a Anglicka. Dobové správy len dokazujú, že dopyt bol postupne väčší, ako firma dokázala uspokojiť. Za vôbec prvú slovenskú ustanovizeň je považované Družstvo na speňaženie domáceho ľudového priemyslu v Skalici, založené v roku 1910. Družstvo sa orientovalo prevažne na textilnú výrobu, preto sa zaužíval tiež názov Výšivkárstve družstvo v Skalici. V tom istom roku ako Skalické družstvo vznikla i Lipa. Teritoriálne sa mala Lipa venovať sprostredkovaniu práce a predaju výrobkov domáceho ľudového priemyslu na strednom a výhodnom Slovensku, kým Skalické družstvo pokrývalo prevažne oblasť západu. Najväčšiu časť sortimentu tvorili detské a dámske odevy, tiež doplnky (ako slnečníky, tašky, opasky, spony do vlasov a pod.). Dôležitým artiklom boli aj bytové doplnky, v menšej miere drevársky, košikársky tovar, keramika a hračky. So vznikom Slovenského štátu sa v roku 1939 založil Spolok pre zveľaďovanie domáckej výroby na Slovensku, ktorý sa stal ustanovizňou zastupujúcou záujmy ľudovej výroby, zastrešoval väčšinu fungujúcich ľudových družstiev a spolkov. Jeho cieľom bolo zveľaďovanie a propagácia domáckej výroby u širšej verejnosti, starostlivosť o záujmy domácich pracovníkov. Keď po vojne v roku 1945 vzniklo Ústředí lidové a umělecké výroby v Prahe s pobočkou v Bratislave, majetok Spolku pre zveľaďovanie domáckej výroby sa v roku 1953 stáva jeho súčasťou. Nová inštitúcia tak mala za úlohu zastrešiť výrobné družstvá, výrobcov a rozbehla sa ich celková reorganizácia. ÚĽUV zabezpečoval technický a výtvarný dozor, zaoberal sa odbytom výrobkov. Družstvá zostali v kompetencii ÚĽUV-u do roku 1952, potom sa začali združovať pod novú organizáciu, Zväz výrobných družstiev, a z priameho dosahu ÚĽUV-u sa vymanili. ÚĽUV mal v kompetencii starostlivosť o všetky druhy ľudovej umeleckej výroby. Jej podpora bola realizovaná prostredníctvom vývojovej, výrobnej, obchodnej, ale i výskumnej, dokumentačnej a publikačnej činnosti. V povojnovom období sa úlohy a ciele ľudového umenia menia. Nová ideológia zasahuje po nástupe Komunistickej strany aj do odevnej a textilnej produkcie. Apeluje na „vyspelý vkus“ nositeľa, „národný charakter“ a „socialistický obsah“ odevnej kultúry. Socializmus mal zlikvidovať triedne rozdiely, preto i odev musel potlačiť výstrednosť, ozdobnosť a luxus. Úsilie o vytvorenie svojbytnej odevnej produkcie, nezávislej na vzoroch západných módnych centier, viedlo k hľadaniu národného charakteru módy. Na módnych návrhoch sa objavuje znovuzrodená modrotlač, oprašujú sa ľudové textilné techniky a prírodné materiály. Tlač, hra s väzbami tkaniny, čipka či výšivka, sú prípustnou voľbou na odeve nového socialistického človeka. Ľudový odev tak symbolizoval „bezčasie“ a bol opozitom k nestálosti urbánnej módy. V pôsobnosti ÚĽUV-u bolo dizajnérske štúdio s výtvarníkmi v oblasti textilu, odevu, keramiky, nábytku, bytových doplnkov či suvenírov. Podporovala sa snaha navrhovať tradičné vzory prispôsobené aktuálnym potrebám súčasného človeka. Dôraz sa kládol na prírodné materiály a tradičné ľudové techniky. Vzhľadom na limity masového socialistického priemyslu bola práve táto malosériová výroba oveľa pružnejšia, viac reagovala na potreby zákazníka. Solitéry a malé kolekcie boli obohatením domáceho trhu. Predaj výrokov sa zabezpečoval prostredníctvom vlastných výstavných siení a v predajniach Krásnej jizby, ktorá bola v dobe socializmu ojedinelým fenoménom. Po roku 1989 sa možno na istý čas ľudové tradície dostávajú mimo spoločenského záujmu. V rámci čoraz globalizovanejšieho spôsobu textilnej a odevnej produkcie sa však hľadanie národnej identity prostredníctvom ľudovej tvorby stáva v novom tisícročí akýmsi pokusom o individualizáciu. Návrat k tradícií a overenej kvalite, potreba vymaniť sa zo sériovej produkcie, odkazy na špecifické hodnoty ľudovej techniky sú tentokrát novým kľúčom, posilňujúcim konkurencieschopnosť domáceho dizajnu.
Len ka Sršňová D e z é n č i č m i a n s k e k o h ú t y, určený na textilné produ kt y
Len ka Sršňová Oma ľovávan ka - taška, t r ič ko a h rač ka, u rčené na t vor ivé d iel ne Vy t vorené na Slovensk u
Architektúra Čičmian
Ondrej Jób
Michaela Bednárová
Eva Tkáčiková
Juraj Kudjak
písmový a grafický dizajnér www.urtd.net
textilná dizajnérka www.puojd.sk
umelkyňa, grafička, výtvarná pedagogička eva.tkacikova1@gmail.com
Každá drevenica v Čičmanoch skrýva vlastný, jedinečný príbeh, ktorý je v mnohom čitateľný aj z vonkajších stien domov. Niektorých domov som mal možnosť dotknúť sa a spoznať hlbšie. Boli to zhnité, hubou napadnuté celé steny, od veľkej váhy deformované nosné trámy, často ako sito predierkované od drevokazného hmyzu či starým plechom poprikrývané šindľové strechy a storočný prach. Čas sa stále kruto podpisuje pod každú stavbu, z ktorej sa vytratil život. Mojím cieľom bolo vrátiť ho naspäť, a tak aspoň trocha prispieť k ich záchrane a rozvíjať kúsok z toho, čo nám tu zanechali naši predkovia. Budem vaším sprievodcom a v krátkosti vám priblížim ich históriu.
Ondrej Jób je písmový a grafický dizajnér, momentálne žijúci v Bratislave. Grafický dizajn študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (2008) a na Designskolen Kolding v Dánsku. Štúdium dizajnu písma absolvoval v odbore Type and Media na Royal Academy of Arts v holandskom Hágu (2009). V súčasnosti pôsobí ako dizajnér na voľnej nohe pod značkou Urtd. Venuje sa dizajnu písma na mieru a pre komerčný trh, letteringu, korporátnej identite, web, UI a UX dizajnu, dizajnu publikácií, výskumným projektom a vývoju softvéru v oblasti dizajnu písma. Je členom kolektívu Village (www.vllg.com), jeho písma Klimax, Odesta a Woodkit získali Certificate of Excellence od Type Directors Clubu v New Yorku.
Michaela Bednárová absolvovala Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave, Katedru textilnej tvorby. Počas štúdia absolvovala vo Fínsku študijnú a neskôr, ako absolventka, aj pracovnú stáž. V roku 2008 založila vlastnú značku Puojd, v ktorej začala spracúvať ideu úplne nového prístupu k slovenskému suveníru. Odevy a doplnky posiate štylizovaným slovenským štátnym znakom, klasmi zo slovenských polí, či mapky Slovenska tvoriace kravský vzor sa stali charakteristickou črtou značky, a zožali úspechy nielen medzi jednotlivcami, ale i u slovenských či medzinárodných firiem (Volkswagen Slovakia, Západoslovenská energetika, Slovnaft, Slovenská národná galéria…) Značka Puojd sa postupne rozšírila i o módne kolekcie reflektujúce rôzne témy zo života moderného človeka a výrobu autorských textílií navrhnutých na mieru módnym návrhárom či interiérovým dizajnérom (Lenka Sršňová, Marcel Holubec W., Nice Architects, Tuli...)
Eva Tkáčiková sa narodila v Žiline. V r. 1993 — 2000 absolvovala štúdium na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, odbor voľná farebná grafika v ateliéri doc. Vojtecha Kolenčíka. Tvorí v oblasti grafiky a grafického experimentu, fotografie, objektu a inštalácie. Venuje sa voľnej výtvarnej tvorbe, a tiež pedagogickej činnosti. Momentálne vyučuje na Škole úžitkového výtvarníctva v Košiciach. Zaujíma ju arteterapia, realizuje rôzne animácie a workshopy. Zúčastnila sa mnohých výtvarných projektov, sympózií, samostatných a kolektívnych výstav na Slovensku a v zahraničí (Poľsko, Česká republika, Maďarsko, Rumunsko, Francúzsko, Litva). Svoju tvorbu predstavila na public art festivale Medzicentrum IV. v Košiciach, na medzinárodných festivaloch Nuit Blanche/Biela noc, či na festivale Pohoda 2015 v Trenčíne. Žije a tvorí v Košiciach.
Vápenná ornamentálna výmaľba upúta návštevníka na prvý pohľad. Pri pozornom preskúmaní jednotlivých trámov dreveníc, spozorujeme otvory rôznych veľkostí a tvarov. Nachádzajú sa v nich kovové črepiny vryté hlboko v dreve, skryté stopy po bojoch z vojny. Čitateľný je aj rukopis majstrov tesárov, pri okresávaní stromov, jednotlivých trámov drevenice, sú hmatateľné záseky sekier, tešlí či dlát. Na jednu drevenicu potrebovali približne 30 stromov, prípravné práce trvali dva týždne a bolo potrebné okresať takmer 1km dĺžky guľatiny na rovnoboké trámy. Výroba a postavenie domu trvalo ďalšie dva týždne, pri dvoch majstroch a štyroch pomocníkoch. Takto, relatívne rýchlo, postavili dolnú časť obce po požiaroch, ktoré postihli obec v r. 1907 a v r. 1923. S príchodom nových, nehorľavých materiálov, nálada obyvateľov už nebola priaznivá pre pôvodný, drevený materiál. O súčasnú urbanizáciu a opätovné postavenie drevených domov sa zaslúžil najmä architekt Dušan Samuel Jurkovič, ktorý v tom čase pracoval na štátnom Referáte pamiatok, a pomohol Čičmancom zabezpečiť materiál – drevenú guľatinu zo štátnych lesov. Architekt Jurkovič mal blízky vzťah k Čičmanom a ich obyvateľom. Vytvoril si ho v čase, keď ako mladý absolvent, po štúdiách vo Viedni, pracoval vo vsetínskej kancelárii, ktorá pripravovala Národopisnú výstavu v Prahe na rok 1895. Architekt Jurkovič dostal úlohu vycestovať na Slovensko a vypracovať plány na postavenie čičmianského obydlia. Zaujala ho dvojposchodová drevenica s pavlačou. Podľa jeho plánov pripravili na vsetínskej píle materiál a repliku maľovaného domu postavili na výstave. Od tých čias Čičmany lákajú a pútajú pozornosť, nielen svojou jedinečnou architektúrou, ale aj výšivkou. Takmer každému návštevníkovi Čičman napadne otázka, prečo sa v Čičmanoch maľovali domy? Odpoveď hľadali už prví cestovatelia a výskumníci, vďaka ktorým máme zachované fotografie obce ešte spred prvého požiaru v r. 1906. Tak, ako sa vyvíjala výšivka, vyvíjala sa aj výmaľba. Zlomové obdobie bolo po požiaroch a po vojne, kedy si obyvatelia obohatili nové domy hustejšou geometrickou vápennou výmaľbou, ktorú poznáme aj v súčasnej podobe a ktorá vychádza z čičmianskej výšivky. V minulosti mala maľba ochranný charakter. Maľovali sa spodné, základové, trámy na ochranu pred vodou padajúcou zo strechy, maľovali sa nárožia, kde bolo množstvo spojov, cez ktoré vnikala zima do vnútra. K tomu pridali niekoľko jednoduchých ornamentov. Bola to viac plošná maľba ako ornamentálna. Maľovalo sa s hrubým zaviazaným chumáčom trávy alebo slamy a s hlinkou, náterom vytvoreným z hliny, vápenného piesku z okolia obce a vody. Obyvatelia hlinkou maľovali najmä interiér obydlia, až potom exteriér. V pravidelných intervaloch, niekoľkokrát za mesiac, maľovali čierne kuchyne, v ktorých horel otvorený oheň, na ktorom sa varilo. Dym prirodzene konzervoval interiér, ale aj dechtoval okolie a vychádzal cez otvory do podstrešia a cez dymníky a šindľovú strechu von. Vnútorným náterom sa gazdinky chránili pred požiarmi, izolovali steny pred zimou a čistili, dezinfikovali priestor. Bolo praktické a obľúbené zdobiť vonkajšie priečelia domov s predmetmi, ktoré by inak boli umiestnené vo vnútri, ako napr. obrazy a sochy svätých, pretože akákoľvek výzdoba v interiéri podliehala skaze, čiernemu dechtu. V súčasných maľbách dreveníc existujú nepísané pravidlá, ktoré sa samozrejme dodržiavajú. Každá drevenica je iná, pritom všetky majú rovnaký charakter. Maľujú sa len trámy zrubu, nie medzitrámová výplň, vzory v riadku sa nestriedajú, ale každý trám si zachováva jeden vzor. Maľuje sa voľnou rukou, s určitou hrúbkou štetca. Bolo by správne, aby sa tento charakter dodržiaval. V súčasnosti využíva mnoho dizajnérov čičmianské ornamenty na rôzne aplikácie. V niektorých prípadoch sa vytvárajú aj novotvary, ktoré nemajú pôvod v čičmianských ornamentoch a pôsobia gýčovo. Originálne ornamenty vznikali počas stáročí, z veľkej biedy a pri tvrdých životných podmienkach. Ľudia do nich dávali nielen svoju prácu, ale aj umenie a srdcia, ktoré vo svojej podstate vôbec neboli také hranaté. Prajem projektu vytvorené na Slovensku množstvo pekných nápadov a inšpirácií z Čičmian, ako aj pri návšteve ďalších naplánovaných regiónov.
Písmo Čičmany je interpretáciou čičmianskych vzorov do podoby digitálneho fontu. Namiesto doslovného preberania jednotlivých ornamentov a ich sileného prispôsobovania konštrukcii písmových znakov, aké je možné vidieť pri mnohých pokusoch o „folkórne písmo“, písmo Čičmany iba voľne, štylisticky vychádza z existujúceho tvaroslovia tak, aby napísaný text vytváral charakteristické čičmianske štruktúry a vzory, ale zároveň si zachoval pohodlnú čitateľnosť a harmonický výraz. Vďaka jednoduchej konštrukcii je možné kombinovaním rôznych znakov vytvárať aj riadkové vzory, ktorými sú po celej dĺžke pokryté trámy mnohých dreveníc. Jednotlivé znaky boli konštruované z prvkov odfotografovaných a vektorizovaných priamo v Čičmanoch, bez akejkoľvek ďalšej manipulácie. Okrúhle znaky O, Q a € sú zvektorizované krúžky z koncov trámov. Písmo pozostáva z piatich hrúbkových štýlov, od Thin (tenký) po Bold (tučný), pričom každý obsahuje základnú znakovú sadu pre Slovenčinu, interpunkciu a číslice. Znaky A-Z a 0-9 sa v každom štýle vyskytujú v dvoch rôznych verziách, medzi ktorými písmo automaticky vyberá tak, aby v texte nikdy nenasledovali dva identické znaky po sebe.
* Čičmany foNt * * * THiN LIgHT REgULaR MEdIUm BOlD
9788097214708
© 2015 vytvorené na Slovensku
Ako textilná dizajnérka venujúca sa najmä modernému spracovaniu suveníru Slovenska som sa veľmi potešila výzve priniesť niečo nové aj z oblasti ľudového umenia. Kúsok z čičmianskych dreveníc som sa rozhodla preniesť do ponožiek, keďže ponožky boli výraznou a dôležitou súčasťou ľudového odevu. V dizajne som sa snažila zachovať geometriu vzoru, ktorá je pre mňa až fascinujúco sofistikovaná. Praskliny dreva, ktoré sú na dreveniciach typické, som v dizajne zámerne priznala. Názvy jednotlivých ponožiek vychádzajú z vtipných pomenovaní čičmianskych vzorov. Na obale výrobku sa objavuje písmo od Ondreja Jóba, ktoré navrhol počas pobytu na projekte vytvorené na Slovensku - Čičmany 2015.
V rámci projektu vytvorené na Slovensku - Čičmany 2015 som spracovala nápad, ktorý som nazvala „ČIČMONEY“. Ako vyštudovaná grafička som sa rozhodla koncept realizovať najstaršou technikou tlače z výšky. Mojím cieľom bolo vytvoriť originálny suvenír, grafický list s tradičným čičmianskym ornamentom, ktorý bol tlačený z matrice vyrobenej z dreviny. Ornamenty a farebnosť grafík vychádzali z čičmianskych dreveníc. Vytvorené „čičmianske platidlo“ som sa snažila uviesť do užívania v spolupráci s Ľudovo-umelecké Čičmany s. r. o. a po dohode sme novovytvorenú menu uviedli do praxe v miestnej predajni ľudovo-umeleckých predmetov. Zakúpením osignovanej bankovky okrem výtvarného diela a dobrého pocitu z podpory čičmianskych ľudových tradícií, kupujúci získa aj zľavy na vybraté produkty. Tento koncept som realizovala na podporu Čičmian, turizmu, tradičného remesla a tým, ktorí sa snažia naše dedičstvá uchovávať.
AaÁÄBbCcČD dĎEeÉFfGgH hIiÍJjKkLlĹĽ MmNnňO oÓÔPpQqR rŔSsŚŠTtŤU uÚVvWwX xYyZz0�1�2 �3�4�5�6�7� 8�9�\*/.,:;…! ?_()—–-€
Daniel Dluhý
Katarína Šoltýsová
video, film, foto, dokument dluhy.daniel@gmail.com
architektka soltys.katarina@gmail.com
Pochádzam z podtatranského mesta Kežmarok. Po absolvovaní tunajšieho Gymnázia P.O. Hviezdoslava som v roku 2009 začal študovať réžiu dokumentárnych filmov na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU v Bratislave, ktorej som od minulého leta čerstvým absolventom. V rokoch 2011 – 2012 som študoval na Katedre dokumentárnej tvorby pražskej FAMU. Vo svojej filmovej tvorbe sa snažím čo najviac priblížiť sa k človeku, či už je ním protagonista filmu alebo jeho divák. Môj dokumentárny film o ľuďoch z pražských antikvariátov „Stará kniha nehrdzavie“ uviedli na festivale Art Film 2013, a v rámci projektu Kobylky sa dostal do slovenskej kino distribúcie. Počas školy som si chcel vyskúšať aj hranú tvorbu. Preto vznikol film „Večný život, večná mladosť“, ktorý sme nakrútili podľa goralskej ľudovej rozprávky. S touto filmovou baladou sme sa zúčastnil na vyše desiatke festivalov, medzi nimi Medzinárodný filmový festival Bratislava 2013, Camerimage 2013 v Poľsku, Cinematik 2014 a Bastau 2014 v Kazachstane. Na festivale Černá věž 2014 v Českých Budějoviciach sme získali cenu za najlepší študentský film a na Young Film Feste 2015 v Poprade nám publikum prisúdilo Cenu divákov.
Katarína Šoltýsová pochádza z Prešova. Aj ona je členkou prizvaného päť člennho tímu umelcov a odborníkov projektu vytvorené na Slovensku - Čičmany 2015. Navyše je jedinou ešte študentkou svojho fachu v tíme. Katarína študuje inžiniersky stupeň na Fakulte architektúry STU v Bratislave so zameraním na ekologickú a experimentálnu architektúru. Je spoluzakladateľkou a členkou ateliéru Green Ops, kde participuje na architektonickej i dizajnérskej tvorbe. Popri štúdiu spolupracuje v architektonických ateliéroch KLEINERT, s.r.o. a W8D. V lete 2014 sa zúčastnila workshopu a následnej prezentácie bienále architektúry pre univerzity - Biennale Sessions 2014. Spolupracovala na grafickej príprave umeleckých predmetov pre autorku projektu, sochárku Ninu Šoškovú v rámci Vytvorené na Slovensku - Čičmany 2015.
Na celom Slovensku sú známe čičmianské vzory, ktoré sa objavujú na fasádach tunajších chalúpok. Počas štyroch dní strávených na projekte vytvorené na Slovensku - Čičmany som urobil niekoľko, dá sa povedať vlastivedných, prechádzok po uliciach Čičman. V pamäti mi utkvel najmä jemný letný vánok a rozžeravené slnko visiace nad kostolnou vežou. Premýšľal som, ako zachytiť atmosféru dediny, a zároveň podať výtvarne koncipovanú správu o súčasnosti a rozprávkovej jedinečnosti tohto miesta. Čičmany sú dedinka výnimočná svojou architektúrou. Architektúra, to je dom a každý dom má aspoň jedno okno. Okno ako motív tiahnuci sa ulicou, okno ako pohľad do minulosti a dôkaz súčasnosti, okno ako nevyhnutný otvor v stene, ktorým prechádza svetlo. Výsledkom mojich prechádzok sa tak stala séria fotografií priečelí čičmianských domov, ktorých dôležitou súčasťou sú práve okná.
Čičmany v minulosti predstavovali typickú slovenskú dedinku, kde sa obyvatelia denne stretávali na preddomí. Debatovali o úrode, problémoch, radostiach, o udalostiach z dediny a okolia. Pomáhali si a navzájom požičiavali potrebné potraviny cez plot. Život bol pokojnejší a plný zvykov, ktoré sú už dnes pomaly zabudnuté. Prirodzeným vývojom kvality života odchádzali obyvatelia za prácou do miest a dnes je obraz malebnej dedinky zmenený. Čičmany v súčasnosti predstavujú obec známu svojou zachovalou ľudovou architektúrou, charakteristickými starobylými krojmi a svojráznym folklórnym prejavom. S národopisnou expozíciou, kaštieľom i kostolom. So 152 obyvateľmi a množstvom zvedavých turistov. Autorka sa snaží reagovať na túto víziu vytvorením potenciálu pre spoločenský život obyvateľov. Svojráznu architektúru tradičných čičmianskych domov dopĺňa o nový mobiliár autobusovej zastávky a lavičiek pre posedenie pocestných aj domácich, ktorého úlohou je skvalitniť verejný priestor. Originálnu ornamentálnu maľbu zdobiacu fasádu zrubových domov prenáša do nových foriem. Tie majú byť využívané v zástavbe murovaných domov, rovnako ako v samotnej rezervácii ľudovej architektúry. Tým sa dosiahne zjednotenie kontrastnej zástavby v Čičmanoch. Pri návrhu si autorka vyberá typické ornamenty, ktoré mali pôvodní, ale aj súčasní Čičmanci najradšej. V súčasnosti sú najčastejšie sa vyskytujúcimi geometrickými motívmi drevených fasád. Sú vyrobené z miestneho materiálu, dreva, konštrukčne vychádzajú zo zrubových spojov. Ich forma je však v kontraste s pôvodnou architektúrou. Návrhom sa autorka dotýka dvoch problematík. Zastávka hromadnej dopravy predstavuje spojenie vidieka so svetom a prvý dojem návštevníka pri príchode do dediny. Autorka tu vidí potenciál skvalitnenia tohto prostredia s novým charakterom, inšpirovaným daným miestom. Zastávka disponuje významnou polohou – v „sŕcku“ dediny Čičmany. Má ochrániť cestujúceho pred nepriazňou počasia a spríjemniť čas čakania. V druhej časti sa autorka venuje mobiliáru v podobe lavičiek pred domami, ktoré sa vytrácajú zo slovenských dedín. Výnimkou nie sú ani Čičmany. Lavičky na preddomí kedysi tvorili základ spoločenského života slovenského vidieka. Cieľom návrhu je vytvorenie priestoru na „lavičkové reči“, ktoré spájajú susedov.
„Ovečka ovečka, trojaký úžitok, žinčička, bryndzička, v zime kabanička“ (Čičmianská pesnička)