Venujem všetk ý m, čo v dobrom i zlom ovplyvnili môj život. Rodine, ktorá stála napriek všetkému v ždy pri mne. A tebe, milý čitateľ.
Dúfam, že ťa moje skúsenosti a vedomosti inšpirujú, pochopí š, že všetko sa dá vyriešiť
a máš na viac, ako si myslí š.
PROLÓG
MOUNT EVEREST, MÁJ 2019
Do kelu. Toto neve ští nič dobré.
Úzky lúč svetla z mojej čelovky pretína hustú tmu. Pod nohami a rovno pred oč ami vidím iba skaly a sneh. Ďalej u ž nič. Lúč bledne a stráca sa. Do u ší mi doliehajú iba tri zvuky: divé zav ý janie vetra, štrnganie karabín na postroji a dychč anie. Netu ším, koľ ko je hodín. Viem iba to, ž e je hlboká noc, keď je ka ž dý súdny človek zabalený v spacáku v bezpeč í stanu. Tábor C1 som opustil u ž dávno a koniec cesty k C2 je v nedoh ľadne.
Teda, ak sa tam dostanem.
Ako som spomínal, nevyzerá to dobre. Vôbec. Fakt ž e vôbec. A nemyslím to metaforicky.
Mrznem a ani za svet sa nejdem trocha zohriať . Telo nedoká ž e produkovať teplo napriek tomu, ž e mám na sebe
všetko, čo sa dalo obliec ť . Málo som jedol a spal. Je mi príšerná zima, ale u ž sa ani netrasiem. Zlý signál. Ak sa človek trasie od zimy, znamená to, ž e sa telo usiluje zohriať . Keby som aspoň dokázal kráč ať r ýchlejšie, mož no by mi bolo teplejšie, len ž e som na konci so silami a oddychujem po ka ž dom kroku. Je to zač arovaný kruh. Potrebujem ísť r ýchlejšie, aby som sa zohrial, ale je mi príliš zima a nevládzem, ledva sa vleč iem. Čím som pomalší, t ý m mi je chladnejšie, a č ím mi je chladnejšie, t ý m som pomalší. Nezostávajú mi žiadne sily, som v koncoch. Hoci telo pracuje na plné obrátky – robím strmý v ýstup v nadmorskej v ýške viac ne ž šesť tisíc metrov, kde je o polovicu menej kyslíka ako na úrovni mora –, nič ma nebolí. Necítim, ž e by sa mi v nohách hromadila kyselina mliečna, ani svalovicu na rukách. Necítim vôbec nič. O to ide. Je to, ako keby ste zavreli kohútik alebo vytiahli spotrebič zo zásuvky. Všetky zvy šky síl akoby niekto spláchol.
Krok. Oddych. Krok. Oddych. Krok. Oddych. A zaka ž dý m sa odstup medzi krokmi trošku zväčšuje. Musím ísť ď alej. Chcem to vzdať . Chcem si vydýchnuť tu a teraz a načerpať sily, hoci to sa bez tepla a jedla urč ite nestane.
Aj tak. Aspoň na chví ľočku, čo? Pripraviť vojská na rozhodujúcu bitku.
Telo sa vypína. Myseľ sa vypína.
Napriek tomu, ž e ma chytajú mdloby, chápem, ž e som podchladený.
Podchladenie má tri štádiá. Prvé sa volá mierne podchladenie. Telo sa usiluje za ka ž dú cenu uchovať si tep -
lo: svalová tria ška, r ýchle plytké dýchanie, zr ýchlený tep, zú ž enie ciev. Potom nastupuje stredné štádium. Človek zač ína by ť zmätený, zabúda, dostavujú sa poruchy reč i, spoma ľujú sa reflexy a odchádza jemná motorika. U m ňa sa u ž urč ite prejavuje druhá fáza.
Stač ilo, tretie štádium si nemôž em dovoliť . Zabilo by ma. Základné telesné funkcie postupne vypovedajú poslu šnosť : nehmatateľ ný pulz, zástava dýchania, pokles krvného tlaku a telesnej teploty. Nastupujú halucinácie a zmysly sú také popletené, ž e sa človek začne vyzliekať , lebo má pocit, ž e mu je teplo, nie chladno. Ak sa vyzle -
č ie pri mínus dvadsať a mrazivom vetre, čo ide rovno pod kož u, všetci vieme, ako skonč í. Vysoko v horách na šli nejednu polonahú alebo úplne nahú m ŕ tvolu.
Tam zatia ľ nie som, ale ak budem príliš dlho stáť , čoskoro sa tam dostanem. Hoci viem celkom presne, čo mi hrozí, nebojím sa ani nepanikárim. Vlastne som celkom v pohode. A práve v tom je pes zakopaný. Je ľahké zmieriť sa s t ý m a prijať nevyhnutné. Môž em sa jednoducho posadiť a viac sa nepostaviť . Môž em si ľahnúť a pokojne zaspať . Bla ž ene a bezbolestne.
Zrazu ma prepadne nepríjemná my šlienka. My šlienka na chalanov v tábore C2, len kúsok nado mnou, ale teraz tak nekonečne ď aleko, ktorí sa ráno prebudia a obď aleč stanu nájdu bezvládne telo. Nejak ý úbožiak, čo chcel vyliez ť hore, ale neuspel.
Vlastne úbožiak menom Jay Morton. Vidím vlastnú
smr ť .
