ADASTRA A ASPERA
Chcem zomrieť. A ak už mám zomrieť, mohlo by to byť z lásky.
Alebo chcem nájsť spôsob, ako prestať byť osamelý.
Niečo z toho.
Stojím na okraji nočného mesta. Trasú sa mi nohy.
Do chrbta sa mi opiera vánok ako priateľ, čo mi chce pomôcť posunúť sa vpred.
Podo mnou sa valia rieky ľudí, ktorí sa vydávajú spláchnuť
ťažký deň. Opíjajú sa tým, že majú v živote nejaký zmysel.
A ja stojím jediný krok od iného sveta. Zomrieť je jednoduché, stačí sa prestať tak zúfalo držať života na maličkom bezvýznamnom kameni, ktorý si len tak pláva vesmírom.
Jediný krok.
A problémy zmiznú.
V skutočnosti je podstatných tak málo vecí.
„Existujú aj lepšie spôsoby.“ Strhnem sa, keď sa za mnou ozve sladký hlas. „Mohol by si niekoho trafiť.“ Do nosa mi vchádza omamná vôňa šíriaca sa z postavy v čiernom. Vedľa mňa sa zrazu zjavia strapaté biele vlasy. Patria chlapcovi, mladému, živému, peknému. Nakláňa sa nebezpečne ponad okraj. Okrúhle okuliare s čiernym rámom sa mu kĺžu z nosa
a ukážu sa oči modré ako ľadové jazerá. Žmurkne na mňa.
„Ak ti to pomôže, môžem to urobiť s tebou.“ Rozhodí ruky a chystá sa skočiť.
„Aspera.“ Z druhej strany mi do ucha šepká hlas, anjelský a vzácny. Jemné prsty mi obopnú plece a nežne ma zbavujú samoty. „Máš byť slušný.“
Stojí vedľa mňa, žena odetá v bielom ako samo svetlo. Vla -
sy čierne a husté ako zamatová opona jej padajú z hladkých pliec, jej krása spieva symfónie písané anjelmi. Má mäkkú alabastrovú pokožku, krištáľové oči, čo zahanbujú tmu. Vonia ako jarná lúka.
„Nemáš sa čoho báť,“ šepká. „Prišli sme ti pomôcť.“
A jej hlas znie ako epitaf slávnych umelcov.
Mramor je chladný, a predsa horím, keď stojím vedľa nej.
„Buď pokojný, všetko je v poriadku,“ pobozká ma na čelo. Šteklí ma pramienkami na lícach so zaschnutými slzami.
A zrazu chcem o trochu menej umrieť a o trochu viac žiť. „Volám sa Adastra.“
Celá moja existencia sa naplní jej menom. „Aspera sa ti už predstavil.“ Kývne k chlapcovi v čiernom a jej vlasy sa poddajú vetru.
Zložia ma spoločne z okraja ako obraz, čo si potrebuje na chvíľu oddýchnuť od očí sveta.
„Sme tu. Neodchádzame.“
„A ani ty nie, priateľu.“
Usadili ma na zem, prikryli ma pozornosťou, ktorú som tak dávno necítil.
Zahriala ma ako perina v zime, pritúlila sa a rozhodla sa ostať.
„Však je to lepšie?“ prihovára sa mi Adastra. Číta mi myšlienky a predostiera mi ich presne také, aké ich mám vidieť.
Celú jej dlaň zrazu cítim na mieste, kde nosím srdce. „Život je lepší než všetko ostatné.“
A tak sa rozhodnem žiť.
Cítim svoj poškriabaný nádych, akoby som sa budil v chladnom ráne.
Adastra a Aspera ma zahalia.
Som stále tu, na tejto strane, a vraciam sa, keď sa potrebujem zahriať.
Žijem a prijímam ich.
Adastra mi drží dlane a zohrieva ich dychom.
„Ste anjeli?“
„Sme to, čo potrebuješ.“
„Môžem byť aj ja anjel?“ Dával by som väčší zmysel –zachraňovať ostatných namiesto seba. „Budem tiež taký nádherný?“
„Ty už si nádherný. A ak chceš, môžeš byť anjelom.“
Adastra sa smeje, nie anjelsky, ale ľudsky, tak srdečne a la -
hodne, až ju chcem objať.
„V skutočnosti sa môžeš stať, čím chceš. Kým horí oheň, môžeš byť čímkoľvek.“
„A čo potom? Čo sa stane potom?“
„Keď zomrieš, aj vtedy môžeš robiť, čo chceš. Môžeš byť duchom. Alebo cestovať vesmírom. Alebo ísť do neba. Ale si teraz.“
„A čo tá bolesť dovtedy?“
„Každá prekážka ťa niečo naučí. Nemusí byť pekná, ani všetky tvoje učiteľky neboli pekné.“ Aspera cerí zuby, tak detsky a ľahostajne.
„Zbavíš sa jej, ale smrť ju musí niekomu odovzdať,“ hovorí
Adastra perami červenými ako zrelý melón. „Ty si boh. Si tvorca reality. Všetko je v tebe. Predsa by si nechcel za -
biť boha.“
Kladie mi na plecia celý svet.
Budem ho niesť opäť sám.
Nemá ma kto zachrániť.
„Tak si predstav, že ťa zachraňuje tvoje vlastné ja z budúcnosti. No ak sa teraz zničíš, nebude ťa mať kto zachrániť.“
„Ostaňte so mnou.“
Môj hlas je slabý. Ale stále ho počuť.
Ešte nie som ozvenou.
„Vždy tu budeme.“
Do rúk mi vkladajú sľuby a v tomto krátkom sne, ktorý ma milostivo oživil, im verím.
Vstávam s nimi na vlastné nohy, na čiaru nového začiatku.
Aspera ma objíma okolo pliec ako mladšieho brata.
Adastra ma bozkáva na vlasy.
Pozerám sa na ňu, velebím ju.
Spieva mi návod na existenciu.
Cítim z nej lásku. Ona je miesto, kde sa nebo dotýka zeme.
To všetko môžem mať už tu.
Pýtam sa, či na ňu môžem dosiahnuť, a ona povie áno.
Na okraji sveta zanechávam, čo ma ťahalo nadol.
Dvíham oči k nebeským výšinám. Ku hviezdam.
Cez všetky prekážky.
Kým anjelské bytosti miznú v nočnom vánku, v srdci sa uhniezdi ich hlas.
„Buď slovom! Buď tým, čo sa ti najviac páči!
Ži medzi riadkami!
Choď do sveta ako svetlo!“
A tak žiarim.
BÁSEŇ ŽIVOTU – ÉNOUEMENT
*
tesne predtým, než som sa dotkol pekla vstávam z mŕtvych
a tak posielam túto malú iskru k ohňostrojom aby horeli večne lebo naše sú hviezdy a všetko, na čo žiaria tancujem s umením, čo zrazu dáva zmysel
a objímam anjelov, ktorí ma vítajú späť
v mojich rukách je raj, píšem a žijem a žijem a žijem
keď veľmi chceš, tá bolesť zhorí
je ľahké veriť v dobro
keď ho sám stvoríš
spomínam si na radosť a pomáham jej znova vytrysknúť kričím lásku, lebo ju musíš počuť
bežím jej oproti trhám laná
* Bezradnosť v bode, keď ste sa dostali až sem, do budúcnosti, a konečne ste sa dozvedeli odpovede na to, ako sa veci vyvinuli, ale nemôžete to povedať svojmu minulému ja.
ovocie zo stromu života a prijímam plnou náručou, čo mi dáva
prosím, vysvetli mi šťastie a potom ma nechaj nájsť odpoveď
aké nádherné je plakať a cítiť ako stúpam zo dna nad jasné hladiny pretože ty si ten svet, na ktorom záleží ďakujem, že vidím počujem spev, ako chváli tlkot môjho srdca a som hrdý, že som sa rozhodol žiť som na teba hrdý som na teba hrdý
