Ken Follett: Večer a ráno

VEČER A RÁNO KEN FOLLETT

PozánikuRímskejríšenastalvBritániiúpadok.

Rímskevilychátraliaľudiasistavalijednoizbovédrevenéchatrčebezkomínov.

Výrobahlinenýchnádobnaskladovaniepotravínupadladozabudnutia.

Gramotnosťznačnepoklesla.

Tentoúsekdejínčastonazývamedoboutemna.

Pokroksanapäťstorokovžalostnespomalil.

Nakoniecsavšaksituáciazmenila…

Edgarzistil,ženiejeľahkénezažmúriťokaaždorána,ajkeďideonajdôležitejšiunoc vživote.

Nadlážkuposypanútrstinousirozprestrelplášťaľaholsinaň.

Mal oblečenú hnedú vlnenú tuniku po kolená, ktorú nosil vo dne vnoci celé leto. Vzimesazvyčajnezakrútildoplášťaausalašil sabližšiekohňu,noterazboloteplo,do jánskejnociostávalibatýždeň.

Edgarvždyvedel,akýjeprávedeň.Narozdielodväčšinyľudísanatonemuselpýtať kňazov, ktorí mali kalendáre. Starší brat Erman ho razpodpichol: „Ako vieš, kedy bude Veľká noc?“ aEdgar odvetil: „Je to ľahké, pripadá predsa na prvú nedeľu po splne po dvadsiatomprvommarci.“Radšejsimalodpustiťvševediacitón–Ermansamuodmenil úderomdobrucha.Stalosatopredrokmi,keďboleštedieťa.Terazužnašťastievyrástol abratiahoviacnebili.Tridniposvätojánskejnocidovŕšiosemnásť.

Pokrútilhlavou. Náhodnémyšlienky ho uspávali, tak zovrelruku vpäsť aľaholsi na ňu,abysaudržalprivedomí.

Premýšľal,akodlhobudemusieťčakať.

Vo svetle ohňa sa poobzeral po skromnom príbytku zdubových dosiek. Ničím sa nelíšil od ostatných domov vCombe, mal slamenú strechu ahlinenú podlahu čiastočne pokrytú trstinou zneďalekej rieky, ale žiadne okná. Uprostred jedinej miestnosti sa rozprestieralo štvorcovéohnisko obložené kameňmi anad ním stálaželezná trojnožka,

na ktorú sa dali zavesiť hrnce. Tenké kovové nohy vrhali na strop pavučinové tiene. Steny zdobili drevené háčiky s oblečením, kuchynským náčiním anástrojmi na výrobu lodí.

Edgarnetušil,koľkohodínostávadoúsvitu.Zrejmepopričakanízadriemal,možnoaj viackrát.Spočiatkunačúvalzvukommestečka,čosaukladalonanoc–opilcivyspevovali oplzlú pieseň, vo vedľajšom dome sa rozpútala trpká manželská hádka, ktosi tresol dverami,vonkuzaštekalpesanablízkuvzlykalaakásižena.Terazvšakvnímallenjemnú uspávanku vĺn šumiacich na chránenej pláži. Uprene hľadel na dvereastriehol na prvé známky svetla, no temnota zatiaľ neustupovala. Buď mesiac zašiel anoc už pokročila, alebobolozamračené,čobymuveľanenapovedalo.

Aj ostatní členovia rodiny ležali pri stenách, kdebolo menej dymu. Rodičiasaksebe obrátili chrbtom.Občassavnoci prebrali, so šeptom saobjali anáruživo saksebetisli, až kým sa zadychčaní neodtiahli, ale dnes spali tvrdo, otec dokonca chrápal. Najstarší dvadsaťročný Erman odfukoval vedľa Edgara aprostredný Eadbald sa utiahol do kúta. Vtichusaozývalichpokojný,pravidelnýdych.

Napokonsarozoznelkostolnýzvon.

Naopačnomkoncimesta stálkláštoratamojší mnísivyrábaliodstupňované sviečky, pomocou ktorých merali čas. Hodinu pred svitaním vždy zazvonili azhromaždili sa na matutínum.

Edgar sa ani nepohol. Hlahol zvona mohol zobudiť matku, odjakživa mala čujný spánok.Preistotujejdalčas,abyznovuzadriemala,aažpotomopatrnevstal.

Nehlučnesivzalplášť,topánkyajopasoksdýkouvpošveabosývykročilkudverám. Cestou sa starostlivo vyhýbal nábytku – stolu, dvom stoličkám ilavici. Dvere sa tíško otvorili,včeratotižnamastildrevenépántyštedroudávkouovčieholoja.

Keby sa niektorý člen rodiny prebral azasypal ho otázkami, povedal by, že sa ide vymočiť,dúfajúc,žesinevšimnetopánky,čoniesolvrukách.

Eadbald znenazdajky zachrápal aEdgar ihneď znehybnel. Hlavou mu vírili znepokojené myšlienky. Čo ak sa brat zobudil? Nakoniec sa však upokojil. Eadbald bol

odjakživa utiahnutý, vyhýbal sa konfliktom celkom ako otec. Určite mu nenarobí problémy.

Vykĺzolzdomuaobozretnezasebouzavreldvere.

Mesiac už zašiel za obzor, no na jasnej oblohe nebolo ani mráčika apláž sa ligotala

vžiarehviezd.Medzidomomahranicouprílivusarozprestieralalodenica.Edgarovotec

sa živil stavaním lodí asynovia mu pomáhali. Otec bol nadaný remeselník, ale slabý obchodník, preto openiazoch rozhodovala matka. Zakaždým vedela vyrátať, koľko si vypýtaťzačlnčiloď.Keďsazákaznícipokúšalivyjednávať,otecbyochotneustúpil,ale matkahoprinútilatrvaťnasvojom.

Kým si Edgar šnuroval topánky azapínal opasok, letmo sarozhliadol po dvore. Zrak mu padol na jediné rozrobené plavidlo – malú riečnu veslicu. Vedľa nej ležala cenná kopa dreva, rozpolené a rozštvrtené kmene, ktoré čakali len na to, kým znich vyrobia časti člnov. Približne raz za mesiac sa celá rodina vybrala do lesa aspoločnými silami vyrúbala veľký dub. Najprv sa pustili do práce otec sEdgarom, striedavo sa zaháňali dlhou sekerou avysekali zkmeňa presne vymeraný klin. Potom ich vymenili Erman

sEadbaldom. Len čo dub padol, poodtínali mu konáre apustili ho po prúde rieky do Combe. Pravdaže, nebolo to zadarmo – les patril miestnemu thénovi Wigelmovi, ktorému väčšina mešťanov platila rentu. Za každý strom pýtal dvanásť strieborných pencí.

Okrem dreva bol na dvore sud smoly, zvinuté lano abrúska. Strážil ich priviazaný čierny mastif Grendelso sivým ňufákom. Bolpristarý na to, aby zlodejom vážneublížil, alevprípadepotreby sarozštekal na poplach. Hlavu mal položenú na predných labách aľahostajne sledoval pánovho syna. Edgar si knemu kľakol apohladil ho. „Zbohom, starýkamarát,“zašepkalaGrendelzavrtelchvostom,nonevstal.

Na pláži ležal aj dokončený čln, ktorý Edgar považoval za svoj. Vlastnoručne ho vyrobil podľa vzoru vikinských lodí. Nikdy síce Vikingov nevidel, za jeho života sa vCombe neukázali, ale pred dvomi rokmi more vyplavilo prázdny obhorený vrak srozštiepenou galiónovou figúrou vtvare draka – pravdepodobne padla za obeť akejsi bitke.Edgarsúžasomhľadelnazohavenúkrásuplavidla,naladnékrivky,dlhúzvlnenú provuaštíhlytrup.Najviachoohromilvelikánskyvyčnievajúcikýl,čosatiaholpocelej dĺžke lode. Pochopil, že dodával lodi stabilitu, aby sa mohla plaviť aj po mori. Edgarov člnbolmenší,malibadvevesláadrobnúštvorcovúplachtu.

Edgarvedel,žejenadanýstaviteľ. Hocibolnajmladší,dávnoprekonalsvojichbratov azanedlho by prevýšil aj otca. Zakaždým vytušil, ako pospájať jednotlivé diely do pevného celku. Pred rokmi začul, ako otec hovorí matke: „Erman sa učí pomaly aEadbald rýchlo, no Edgar chápe, čo chcem povedať, prv než otvorím ústa.“ Bola to pravda. Rodení hudobníci dokázali vziať do rúk nástroj, ktorý nikdy predtým nedržali, apo chvíli zneho vylúdiť príjemné tóny, a rodení stavitelia ako Edgar sa zase vyznali

vlodiach adomoch. Niekedy na prvý pohľad vyhlásil: „Tamten čln sabudenakláňať na pravobok,“či:„Ceztústrechubudezatekať,“anikdysanemýlil.

Odviazal čln azamieril sním kvode. Škrípanie dreva na piesku sa stratilo všumení vĺnnarážajúcichnabreh.

Vtom mu do uší doľahol dievčenský chichot. Vyľakane sa poobzeral azbadal nahú dvojicu zaliatu mesačným svitom. Pravdepodobne ich poznal, ale nevidel im do tváre aradšej sa rýchlo odvrátil. Zrejme ich pristihol pri tajnej schôdzke. Dievčina vyzerala mlado ajej milenec mohol byť ženatý. Kňazi podobné romániky zakazovali, ale ľudia odjakživaporušovalipravidlá.Edgarsiichnevšímalaodtlačilčlndomora.

Obzrel sa apri pohľade na dom ho pichlo pri srdci. Sľútosťou uvažoval, či ho ešte niekedy uvidí. Bol to jediný domov, ktorý poznal. Povedali mu, že sa narodil vmeste Exeter, kde otec pracoval pre iného lodiara, no rodina sa presťahovala do Combe, keď bol Edgar ešte vplienkach. Otec si tam založil vlastnú lodenicu, hoci si uňho objednali jednu jedinú veslicu. Pravda, Edgar si na nič ztoho nespomínal. Pokiaľ mu pamäť siahala,žilibavCombe,aterazhonavždyopustí.

Mal šťastie, že si vôbec našiel zamestnanie. Lodiarom sa veľmi nedarilo, odkedy sa vrátili Vikingovia azačali plieniť juh Anglicka – Edgar mal vtedy iba deväť rokov. Neprestajná hrozba nájazdov utlmila obchod aj rybárčenie alode si kupovali len odvážlivci.

Vprístave kotvili iba tri plavidlá, franská obchodná loď adva rybárske člny

jeden znich pomáhal stavať. Mesačný svit osvetľoval aj hŕstku riečnych a pobrežných bárok na pláži, no Edgar si pamätal časy, keď sa vprí­s­tavebežne hojdalo najmenej dvanásť lodí.

Vzápätíhopohladilsviežijuhozápadnývánoktypickýpreichkraj.

Na loďke mal aj malú plachtu – veľkú si totiž nemohol dovoliť. Napokon, utkať plnohodnotnú námornú plachtu trvalo jednej žene štyri roky. Na kratučkú plavbu cez záliv ju však nepotreboval. Veslovanie mu išlo od ruky, zaberal pádlami bez viditeľnej námahy.Bolsvalnatýakokováč,podobneakojehootecabratia.Šesťdnívtýždnisaod svitudomrkulopotilisosekerou,tešlouanebožiecom,usilovnetvarovalidubovédosky, ažkýmimpodrukaminevznikoltruplode.Stavbalodíbolanáročnáavyžadovalasiveľa sily.

Konečnemuspadolkameňzosrdca–podarilosamuujsťačochvíľauvidísvojumilú.

Na cestu mu svietili hviezdy, pláž žiarila bielym svitom aspenená hladina pod veslami

mupripomínalazvlnenévlasynapleciachjeholásky.

VolalasaSungifu,skrátenelenSunni,abolazkaždejstránkyvýnimočná.

Na nábreží sa črtali budovy patriace rybárom aremeselníkom. Edgar zbadal vyhňu klampiara, ktorý vyrábal nehrdzavejúce časti lodí, dlhý dvor, kde sa plietli laná, aj velikánsku pec, kde dechtár pálil borovicové polená avyrábal lepkavú smolu, ktorou lodiari natierali plavidlá, aby neprepúšťali vodu. Zpaluby lode mesto vyzeralo väčšie, než naozaj bolo. Vskutočnosti malo iba pár stoviek obyvateľov aväčšinu znich živilo more,čiužpriamo,alebonepriamo.

Edgarsazahľadelnaopačnýkonieczálivu,kammalnamierené.PotmebySunniajtak nezbadal,novedel,žehoeštenečaká–malisatotižzísťažnaúsvite.Napriektomustále nevoľkypoškuľovalnadohodnutémiesto.

Sunnimaladvadsaťjedenrokov,otrirokyviacnežEdgar.Padlamudooka,keďsina pláži obzeral vrak vikinského drakaru. Niežeby ju vtedy videl po prvý raz, vich malom mestečkusavšetcipoznali,alepredtýmsijunevšímalanevedelničojejrodine.„Variťa vyvrhlo more spolu svrakom?“ spýtala sa. „Sedel si tak meravo, že som si ťa skoro pomýlila svyplaveným brvnom.“ Ihneď ho zaujala – jej dôvtipná poznámka svedčila obystrom ume. Mal pocit, že mu porozumie, tak jej vysvetlil, prečo ho tvar neznámej lodenáramnefascinuje.RozprávalisacelúhodinuaEdgarsadonejzamiloval.

PotommuSunniprezradila,žejevydatá,aleužboloprineskoro.

Jej manžel Cyneric mal tridsať rokov aona sa zaňho vydala vštrnástich. Vlastnil niekoľko kráv ažena sa mu starala omliekareň. Keďže bola šikovná, zarobila mu veľa peňazí.Detinemali.

Edgar rýchlo zistil, že Sunni manžela nenávidí. Po večernom dojení sa zakaždým pobral do krčmy Unámorníka, akým tam popíjal, Sunni potajomky vykĺzladolesa, kde naňučakalEdgar.

Oddnes sa však nebudú musieť skrývať. Utečú spolu do neznáma – presnejšie povedané, odplavia sa na člne. Edgarovi ponúkli prácu adom vrybárskej dedine oosemdesiat kilometrov ďalej. Šťastnou náhodou totiž natrafil na lodiara, čo hľadal nových zamestnancov. Nemal ani groš – nikdy nedostával zaplatené, matka odjakživa tvrdila, ženepotrebujepeniaze, alevzal si pracovné nástroje, zamkol ich do skrinky na lodiavydalsavústretynovémuživotu.

Lenčosarozchýri,žesoSunniutiekli,Cynericsinájdenovúženu.Keďtotižmanželka opustilasvojhodruha,vočiachzákonasasnímrozviedla–cirkevstýmsícenesúhlasila,

alevpraxitotakfungovalo.Cynericsaopártýždňovvyberienavidiekanájdesipekné štrnásťročné dievča zchudobnej rodiny. Edgar nechápal, načo mu bude ďalšia žena, keďžepodľavšetkéhonemalzáujemosex,aleSunnimutovysvetlila:„Rádľudísekíruje, lenžeprimnenarazil.Rýchlosomdospelaazačalasomnímpohŕdať.“

Aj keby sa Cyneric časom dozvedel, kam sa vybrali, pravdepodobne by ich nešiel hľadať. „A ak predsa príde, vymlátim zneho dušu,“ kasal sa Edgar. Zo Sunninej tváre rýchlo vyčítal, čo si myslí ojeho pochabom vystatovaní, tak hneď dodal: „Alezrejmeto nebudepotrebné.“

Keďsapreplavilcezzátoku,vytiaholčlnnabrehapriviazalhokbalvanu.

Doliehali knemu modlitby mníchov zneďalekého kláštora. Sunnin aCynericov dom stálibaopárstoviekmetrovďalej.

Sadolsinapiesočnúpláž,zahľadelsanatemnémorepodnočnouoblohouauvažoval, čoasirobíSunni.Podarilosajejnebadanevykĺznuťrovnakoakojemu?ČoaksaCyneric zobudil azadržal ju? Možno sa pohádali alebo ju dokonca udrel! Zrazu mal sto chutí hodiťplánzahlavu,vyskočiťnarovnénohyaupaľovaťkjejdomu.

Horko-ťažko sa ovládol. Bude lepšie, ak to nechá na Sunni. Opitý Cyneric isto zaspí ako drevo aona sa tíško vykradne von. Mienila si vziať do postele svoj jediný šperk –umnevyrytýstriebornýkrúžoknakoženejšnúrke.Dokapsičkynapásesivložíužitočnú ihluaniťspolusvyšívanouplátennoučelenkouurčenounavýnimočnépríležitosti.Pred svitanímmlčkyvstanearaz-dvasavytratí.

Onedlho sa knemu pridá, hybká anadšená, sočami rozžiarenými túžbou. Najprv sa pevne objímu avášnivo pobozkajú, potom Sunni nastúpi do člna aon ho odtisne na vodu, za slobodou. Po chvíli veslovania ju zrejme opäť pobozká. Kedy sa asi pomilujú?

Sunni bude rovnako nedočkavá ako on. Mohli by zamieriť za výbežok, spustiť lanom obmotaný kameň, čo mu slúžil ako kotva, auložiť sa pod sedadlá. Bolo by to trochu nepohodlné, ale na tom nezáleží. Čln by sa jemne hojdal na vlnách ateplé lúče vychádzajúcehoslnkabyláskaliichobnaženételá.

Lenžeotáľanieby ich mohlo vyjsť draho. Radšej by mali napnúť plach­tu aodplávať

preč. Edgar satúžil dostať čo najďalej, prv než sacelkom rozvidnie. Budeťažkéodolať pokušeniu, keď sa knemu Sunni privinie ašťastne sa usmeje, no vprvom rade musia myslieťnabudúcnosť.

Rozhodlisa,ževnovombydliskubudúvystupovaťakomanželskýpár.Dosiaľsíceani lennestrávilinocvjednejposteli,alečoskorobudúne­-rozluční.Budúspoludeňčodeň

večerať,spávaťvovzájomnomobjatíaránosanasebaveľavravneusmievať.

Naobzorezažiarilprvýzáblesksvetla,blížilosasvitanie.Sunnitubudekaždúchvíľu.

Radosťmukazilaibamyšlienkanarodinu.Zabratmimusmutnonebude,stálesním zaobchádzaliakospochabýmchlapcomanechcelisipriznať,žemáviacrozumunežoni, no rodičia boli iný prípad. Otec mu odjakživa dával nezabudnuteľné rady, napríklad: „Hocijako zručne zhlobíš dve dosky, spoj bude vždy najslabším miestom.“ Akeď si predstavil, žeopustí nebojácnu matku, oči sa mu zaliali slzami. Nech sadialo čokoľvek, nikdynestrácalačassebaľútosťou,právenaopak,ihneďsapustiladopráce. Predtromi rokmiotecdostalhorúčkuatakmerzomrel,alematkahovovšetkomzastúpila–dávala synompokyny,vyberaladlhy,dokoncasastarala,abyzákaznícinezrušiliobjednávky,až kým sa nevyliečil. Bola rodená vodkyňa, anielen vrodinných záležitostiach. Otec síce patril do dvanásťčlennej rady starších mesta Combe, no keď sa miestny thén Wigelm rozhodolzdvihnúťpoddanýmnájomné,načeleprotestovstálamatka.

Edgarbylenťažkoodišiel,kebyhoprisrdcinehrialaradostnávidinaživotasoSunni.

Zahľadel sana obzor avslabom rannom svetlezbadal čosi nezvyčajné. Mal orlí zrak azvyčajnedokázalrozlíšiťtrupblížiacejsalodeodspenenejhladinymoračioblaku,ale tentorazsinebolistý,čovlastnevidí.

Zovšetkýchsílnapínaluši,nopočulibašumenievĺnnapláži.

Sprvu sa mu zazdalo, že sa knemu plaví hlava netvora. Pri pohľade na špicaté uši, rozďavenúpapuľuadlhýkrkmustuhlakrvvžilách.

Vzápätí si uvedomil, žesituácia jeoveľavážnejšia – to, čo považovalzapríšeru, bola vskutočnostiľahkávikinskáloďsdračouhlavounadlhejzakrútenejprove.

Za prvým drakarom sa vynoril druhý, potom tretí aštvrtý. Mali napnuté plachty apoľahkyrozčesávalihrebenevĺn,leboichpoháňalsilnejúcijuhozápadnývietor. Edgar vyskočilnarovnénohy.

Vikingovia boli lupiči, násilníci avrahovia. Útočili najmä na pobreží apozdĺž riek. Vyplienili každú osadu, spálili ju do tla avyzabíjali všetkých okrem mladých mužov ažien,ktorýchneskôrpredalidootroctva.

Edgarnaokamihzaváhal.

Vdiaľkesačrtalodesaťlodí,čoznamenalonajmenejpäťstoVikingov.

Boli to naozaj vikinské drakary? Viacerí lodiari si osvojili ich nápaditý štýl podobne ako Edgar, no vškandinávskych plavidlách sa skrývala hrozba, ktorú sa nikomu nepodarilonapodobniť.

NaCombesavalilapohroma.

MusívarovaťSunni.Akjuzastihnevčas,možnosaimpodaríutiecť.

Previnilosiuvedomil,žejehoprvámyšlienkapatrilamilejanievlastnejrodine.Chcel ichzburcovať,nobývalinaopačnomkoncimesta.NajprvtedazamierilkSunni.

Zvrtol sa, rozbehol sa po pláži adíval sa pod nohy, aby onič nezakopol. Po chvíli zastal, znovu sa obrátil kzálivu azhrozene sledoval, ako sa kmestu rútia nepriateľské lode.Zazrelmihotavésvetlozapálenýchfaklí –niektoréosvetľovalipremenlivúmorskú hladinu,inésablížilipopiesku.Takžesaužvylodili!

Cudzincivšakpostupovalipotichuakomyšky–Edgarovidoliehalidoušílenmodlitby mníchov,ktorínetušili,aképekloichčaká.Malbyichtiežvystríhať.Lenžeako?Nemôže predsazbuntošiťcelémesto.

Alebo vari áno? Pohľad mu padol na kostolnú vežu týčiacu sa na pozadí blednúcej oblohy.Taktovarujevšetkých–Sunni,rodičovajostatných.

Rýchlo zabočil ku kláštoru, akeď dobehol knízkemu plôtiku, bez váhania ho preskočil.Pripristátízakopol,alevzápätíznovuzískalrovnováhuauháňalďalej.

Privchodedokostolasaobzrel.Kláštorstálnavŕšku,takževidelCombeizálivakona dlani. Stovky Vikingov sa brodili plytčinou smerom kmestu. Cestou zapálili prvú vysušenú slamenú strechu,potomďalšiuaďalšiu.Edgarsícepoznalvšetkydomyajich majiteľov,alevrannomprítmíichnedokázalrozlíšiť.Zachmúrenemuprebleslomysľou, činehoríajchatrčjehorodičov.

Prudko otvoril kostolné dvere. Hlavnú loď osvetľovali mihotavé plamienky sviečok.

Mnísi práve odriekavali modlitby, no viacerí zaskočene stíchli asledovali, ako beží kzákladom veže. Len čo zbadal povraz, schmatol ho asilno zaň potiahol. Na jeho zdesenievšakzvonnevydalanihlások.

Prikročilknemumníchsbielymikučeramiokolovyholenéhokruhunahlave –prior Ulfric.„Čotostváraš?Straťsamizočí,faganjeden!“pokarhalhopobúrene.

Edgarnestrácalčasvysvetľovaním.„Trebabiťnapoplach!“vyhŕkolvochvate.„Prečo tenzvonnezvoní?“

Modlitby stíchli, akoby uťal, avšetky oči sa zvedavo upreli na prišelca. Kpriorovi sa pridalhlavnýkláštornýkuchárMaerwynn.BolmladšínežUlfricaoveľamenejnafúkaný.

„Čosadeje,Edgar?“vyzvedal.

„Sú tu Vikingovia!“ zvolal mladík aznovu potiahol za lano. Ešte nikdy sa nesnažil

rozoznieťkostolnýzvonaprekvapiloho,akýjeťažký.

„Lentonie!“zaúpelpriorUlfricavprísnejtvárisamuzračilahrôza.„Božechráň!“

„Sisiistý,Edgar?“hlesolMaerwynn.

„Videlsomichnapláži!“

Kuchár odbehol kdverám, vyzrel von avrátil sa biely ako stena. „Hovorí pravdu,“ vyhlásil.

„Zachráňsa,ktomôžeš!“skríkolUlfric.

„Počkať!“zavrátilhoMaerwynn.„Edgar,neprestávajťahať.Chvíľutrvá,kýmsazvon rozhojdá. Zdvihni nohy azavessana lano celou ťarchou.Vy ostatní saupokojte. Potrvá pár minút, kým sa sem dostanú. Každý niečo vezmite – predovšetkým relikviáre spozostatkami svätých, ozdoby vykladané drahokamami aknihy – abežte sa skryť do lesa.“

Edgarpevnezovrelpovrazazavesilsanaň.Zvonsapochvílikonečnerozoznel.

Ulfric schmatol strieborný kríž atrielil kadeľahšie. Ostatní mnísi ho nasledovali –niektorísinajprvpokojnenabralivzácnepredmety,inísosplašenýmkrikomvzalinohy naplecia.

Zvon sa pomaly rozhojdal arytmicky bil na poplach. Edgar horúčkovito ťahal za povraz. Chcel, aby všetci pochopili,ženejdeoranný budíček premníchov, ležpoplašné vyzváňanieprecelémesto.

Asi po minúte usúdil, že spravil, čo bolo vjeho silách, tak pustil lano avyrútil sa zkostola.

Vnose ho štípal ostrý zápach spálenej slamy – svižný juhozápadný vietor závratnou rýchlosťou rozháňal plamene na všetky strany. Pomaly sa rozodnievalo amešťania vpanikevybiehalizdomov.Vnáručízvieralibatoľatá,detiarozličnécennosti–nástroje, kurence alebo kožené mešce speniazmi. Tí najrýchlejší už uháňali cez pole smerom klesu.Možnosaimpodaríutiecťprávevďakazvoneniu,pomyslelsiEdgar.

Vyrazil proti prúdu kSunninmu domu acestou sa vyhýbal priateľom isusedom. Zbadal pekára, ktorý mával otomto čase plné ruky práce, teraz však utekal zchatrče svrecom múky na chrbte. Vkrčme Unámorníka vládlo ticho, hostí zrejme nezburcoval ani nástojčivý alarm. Klenotník Wyn sedel na koni, ktorý mal na chrbte priviazanú truhlicu. Splašené zviera cválalo opreteky azúfalý Wyn ho pevne objímal okolo krku.

OtrokmenomGriffniesolnachrbtesvojustarúmajiteľku.Edgarjastrilnavšetkystrany, abynáhodouneminulSunni,alenikdejunevidel.

VzápätínarazilnaVikingov.

Predvoj tvorilo dvanásť vysokých silákov adve hrozivé ženy vkožených vestách.

Vrukách zvierali oštepy isekery anemali prilby. Edgar si zdesene uvedomil, že ich nepotrebujú – bezbranní mešťania prenich nepredstavovali hrozbu. Viacerí útočníci si už niesli korisť – meč srukoväťou vykladanou drahokamami, skôr výstavný než nebezpečný, mešec peňazí, kožuch či drahé sedlo sprackami zpozláteného bronzu.

Jedenlupičsiviedolbielehokoňa,čokedysipatrilmajiteľovirybárskejlode,inýmalcez pleceprehodenúdievčinu,nonašťastietonebolaSunni.

Edgarcúvol,aleVikingoviasablížiliaonnemoholujsť,muselnájsťsvojumilovanú.

Hŕstka odvážnych mešťanov sa prišelcom postavila na odpor. Niekto­rí sa vyzbrojili sekerami adýkami, jeden mal luk ašípy. Ochromený Edgar ich videl iba od chrbta. Chvíľunehybnesledoval,akosaostréčepelezabárajúdotielsusedov,počúvalneľudské ryčanie ranených anasával spálený puch horiaceho mesta. Nič podobné dosiaľ nezažil, poznal iba pästné súboje agresívnych mladíkov aopilcov. Nebol pripravený na potoky krvi,odhalenévnútornostičivýkrikybolestiahrôzy.

Odstrachucelkomzmeravel.

Obchodníci arybári nemali šancu proti skúseným bojovníkom živiacim sa násilím. Vikingovia ich raz-dva rozprášili aneľútostne napredovali. Za predvojom sa vyrojili ďalšieposily.

Edgar saspamätal arýchlo saskryl zachatrč. Zúfalo satúžil vyhnúť bojovníkom, no napriekstrachunezabúdalnaSunni.

Útočníci prenasledovali mešťanov po hlavnej ulici, ale nepúšťali sa medzi domy. Ku

každému obydliu patril približne polakrový pozemok, kde si ľudia pestovali ovocie azeleninu, tí zámožnejší mali aj kurín alebo chliev. Edgar sa rozbehol krížom cez záhradyaozlomkrkytrielilzasvojouláskou.

Sunnin aCynericov dom sa od ostatných líšil iba pristavanou mliekarňou zcobu –zmesi piesku, kameňov, hliny aslamy. Strecha pozostávala ztenkých kamenných škridiel, vďaka ktorým vnútri vládol potrebný chlad. Vedľa budovy sa rozprestieralo políčkospasúcimisakravami.

Edgardobeholkdomu,rozdrapildvereavleteldnu.

Na zemi zbadal nízkeho robustného Cynerica sčiernymi vlasmi. Nehýbal sa aslama okolo neho nasiakla krvou. Medzi hrdlom aplecom mu zívala otvorená rana, ktorá už prestalakrvácať.Edgarnepochyboval,žejemŕtvy.

VkútesakrčilaSunninabielo-hnedásučkaStrakaňa,celásatriaslaaprudkodychčala.

Očividnebolanasmrťvydesená.

LenžekamsapodelaSunni?

Edgar zamieril kotvoreným zadným dverám, ktoré viedli do mliekarne, keď zrazu začulSunninvýkrik.

Vbehol do prístavby azbadal chrbát vysokého plavovlasého Vikinga. Rozliate vedro mliekanakamennejpodlaheaprevrátenýkravskýválovsvedčiliozápase.

OprotiVikingovistálaSunni.Rozzúrenevraštilaopálenútvár,útočnecerilabielezuby atmavé vlasy jej viali. Viking pevne zvieral sekeru, no nepoužil ju. Pokúšal sa Sunni pritlačiťkzemi,kýmonasabránilaveľkýmkuchynskýmnožom.Očividnejuchcelzajať, niezabiť–zdravémladéženybolicennéotrokyne.

AnijedensinevšimolEdgara.

Prv než sa Edgar stihol spamätať, Sunni sa zahnala aporezala útočníkovi tvár. Ten zreval od bolesti azrozťatého líca mu vystrekla krv. Vhneve pustil sekeru, schmatol Sunnizapleciaasotiljunazem.Sbuchotomsazvalilaahlavounaraziladokamenného schodunaprahu.ČosinepríjemnezaprašťaloaEdgarzhrozenesledoval,akovokamihu znehybnela.Vikingsiknejkľakol,siaholdovestyavytiaholkoženúšnúru,abyjejzviazal ruky.

VzápätívšakmiernepootočilhlavuazbadalEdgara.

Znepokojenevyvaliločianačiaholsazazbraňou,aleboloprinesko­ro –Edgarmuju vyfúkol. V lese sa často oháňal sekerou atáto mu padla do ruky ako uliata. Zovrel porisko anevdojak si uvedomil, že rúčka ičepeľ sú dokonale vyvážené. Cúvol preč zdosahuVikinga,ktorýsa už-uždvíhalnanohy,aširokýmoblúkomsanaňhozahnal.

Najprv spustil sekeru za chrbát, potom ju prudko zdvihol nad hlavu anechal ju dopadnúť. Čepeľ opísala dokonalý polkruh azasiahla cieľ – rýchlo, tvrdo aneúprosne. Preťalavlasy,kožuikostiazaborilasaútočníkovirovnodomozgu.

Myslel si, že Viking razom padne mŕtvy, no nestalo sa. Chvíľu sa pokúšal udržať na nohách, ale vzápätí vňom život vyhasol ako sfúknutá sviečka aon sa zrútil na zem vzmätiochabnutýchkončatín.

Zdesený Edgar pustil sekeru akľakol si kSunni. Oči mala otvorené dokorán, tak zašepkaljejmeno.„Povedzniečo,“modlikal.Nadviholjejruku–bolanevládna.Pobozkal ju na pery apochopil, že nedýcha. Priložil jej dlaň tesne pod krivku hebkých pŕs, ktoré tak obdivoval. Dúfal, že zacíti tlkot srdca, no boli to márne nádeje. Žalostne zavzlykal.

Sunnizomrela,jejsrdcenavekystíchlo.

Najprvnaňuneveriackyzízal,potomjejveľminežnezavrelviečkakončekmiprstov–

čonajjemnejšie,akobysabál,žejuzraní.

Pomaly sklonil hlavu, pritisol ju kSunninej hrudi aslzami zmáčal jej domácke šaty zhnedejvlny.

Vzápätí ho zachvátil šialený hnev. Rozzúrený vyskočil, schmatol sekeru abez uváženiarúbalmŕtvemuVikingovidotváre,ažkýmznejneostalakrvavákaša.

Pochvílivšakpochopil,žetonemázmysel,nužprestal.Vonkusaozvalkrikvcudzom jazyku,ktorýsanápadnepodobalnajehovlastný,aprávetenmupomoholspamätaťsa. Hrozilomuveľkénebezpečenstvo–akhoútočnícinájdu,bezmilostihozabijú.

Taknech,pomyslelsi sprvoti,nohneďtúmyšlienkuzavrhol.Keby Vikingoviavpadli do mliekarne, zrejme by dopadol ako muž, čo mu ležal pri nohách. Sunnina smrť ho hlbokoranila,aleajtaknechcel,abyhorozsekalinamárnekúsky.

Čomaltedarobiť?Bálsaostaťvmliekarnismŕtvolou,ktorásadomáhalapomsty,no keby vyšiel von, určite by ho zajali azabili. Horúčkovito sa poobzeral. Kam sa len schová?Zrakmupadolnanahrubozhlobenýválovausúdil,žesadoňvojde.

Ľaholsinakamennúpodlahu,zakrylsaválovomanapoluši.Drevenédoskysícetlmili zvuk, ale napriek tomu sa knemu doniesli splašené výkriky. Na smrť vystrašený čakal, čo bude nasledovať. Bál sa, že do mliekarne vojde Viking azvedavo nakukne pod prevrátený válov. Keby ktomu došlo, pokúsilby saho zabiť sekerou, lenženazemi bol vznačnejnevýhode.

Vzápätízačulkňučanie–zrejmehovysnorilaStrakaňa.„Zmizni,“zasyčalEdgar,noiba čojutýmpovzbudil,abyskučalaeštehlasnejšie.

Zanadával, nadvihol válov, načiahol sa avtiahol ju dnu. Ihneď sa knemu schúlila aviacnemukla.

Edgar nehybne čakal anačúval príšerným zvukom krviprelievania askazy, čo sa ozývalizvonku.

Strakaňazatiaľoblizovalasekeru,naktorejostalikúskyVikingovhomozgu.

Edgar netušil, ako dlho ležal pod válovom. Bolo mu teplo, takže slnko už isto pripekalo. Výkriky napokon ustali, ale netušil, či už Vikingovia odišli. Párkrát chcel

vykuknúť spod válova, no zakaždým sa rozhodol neriskovať. Potom si spomenul na

Sunniaznovusarozplakal.

Strakaňamedzičasomzadriemala,lenpodchvíľouzakňučalaaza­chvelasa.Uvažoval, čiajpsymávajúzlésny.

Edgara občas trápili nočné mory. Niekedy sa ocitol na potápajúcej sa lodi, inokedy naňhovosnepadaldubaleboutekalpredlesnýmpožiarom.Keďsazobudil,odúľavysa takmerrozplakal.Ajterazvkútikudušedúfal, žesamuVikingovialenprisnili –možno saonedlhozobudíanájdeSunniživúazdravú.Bolitovšakmárnenádeje.

Napokon začul anglosaštinu, ale beztak ešte váhal. Hlasy zneli rozrušene, no nie zdesene–boliskôružialenénežvystrašené.Usúdilteda,žeútočníciužodplávali.

Koľkých priateľov mu uniesli, aby ich predali do otroctva? Koľko mŕtvol za sebou zanechali?Ostalajehorodinanažive?

Strakaňa snádejou zavrčala azahmýrila sa. Vtesnom úkryte síce nemohla vstať, ale zjavnesaviacnebála.

LenčoEdgarnadviholokrajválova,sučkaihneďvystrelilavon. Pevne zovrelsekeru, prevalil sa na chrbát, opatrne pustil žľab späť na zem avstal. Ruky inohy ho boleli od dlhéholežaniavtesnomúkryte.Sekerusizavesilnaopasok.

Vzápätívykukolzmliekarne.

Mestozmizlo.

Spočiatkuneverilvlastnýmočiam.AkosamohloCombelentakvypariť?Samozrejme, poznal odpoveď. Skoro všetky domy zhoreli na uhoľ, zniektorých sa dosiaľ dymilo. Ohňu odolali len murované stavby, no chvíľu trvalo, kým sa mu podarilo rozoznať ich.

Kláštorný kostol ostal nedotknutý, aj priľahlá budova sjedálňou na prízemí adormitáromnaposchodí,aďalšiedvakamennékostolytakistoprečkaliútokbezujmy.

ZazrelajdomklenotníkaWyna,ktoréhopevnémurovanéstenychránilipredzlodejmi.

Cynericove kravy tiež prežili. Vpanike sa zhŕkli uprostred oploteného pasienka.

Dobytok bol cenný, no bol príliš veľký abujný na prevoz loďou. Ako všetci lupiči, aj Vikingoviahľadalipredovšetkýmpeniazeamaléhodnotnépredmety,napríkladšperky.

Otrasení mešťania mlčky postávali vtroskách svojich obydlí, len ke-dy-tedy krátko zanariekaličizmätenezalamentovali.

Vzálivesapohojdávaliibaznámeplavidlá,vikinskélodezmizliakogáfor.

Edgar sa napokon obzrel na telá, čo ležali vmliekarni. Zútočníka ostala len krvavá masa–nechcelosamuveriť,žehoskutočnetakdoriadil.

Sunni vyzerala prekvapivo pokojne. Natvári sa jej nezračili stopy po zranení, čo ju

zabilo. Oči mala pootvorené aEdgar ich opäť zavrel. Kľakol si aznovu sa pokúsil nahmataťjejtep,ikeďvedel,žetonemázmysel.Jejteloužstihlovychladnúť.

Lenžečo teraz? Možno by dokázal pomôcť jej duši, aby sačím skôr dostalado neba. Kláštorpriútokunezhorel,rozhodolsateda,žejuzanesiedotamojšiehokostola.

Nežnejuobjalapokúsilsavstať,noukázalosa,žetobudeťažšie,nežsimyslel.Sunni bolaútlaaonmalsilyzadvoch,alesbezvládnymtelomvnáručísamunedariloudržať rovnováhu. Napokon si ju musel privinúť oveľa pevnejšie, než mal vúmysle. Uvedomil si,žejejužbeztakneublíži,aznovusarozplakal.

Vrátilsadodomu,prešielpopriCynericovomteleazamierilvon.

Strakaňasavybralazaním.

Popoludnie zrejme pokročilo, no Edgar to nevedel naisto – vo vzduchu sa vznášalo priveľa popola adymu. Do nosa mu udrel odporný puch spálených tiel. Pozostalí sa zmätene obzerali, akoby nechápali, čo sa vlastne stalo. Zlesa prúdili ďalší mešťania, niektoríviedliajdobytok.

Edgarzamierilkukláštoru.Rozbolelihoruky,alevkútikudušetomubolrád.Trápilo holen,žeSunnineočisaopäťpootvorili.Chcel,abyvyzerala,žeibaspí.

Cestou si ho nik nevšímal, všetci mali vlastné problémy. Napokon dorazil ku kostolu avošieldnu.

Nebol jediný, komu napadlo zaniesť obeť do chrámu, celá hlavná loď bola posiata telami, pri ktorých postávali či kľačali preživší. Podišiel knemu rozrušený prior Ulfric aráznesaspýtal:„Živáčimŕtva?“

„JetoSungifu,zahynulapočasútoku,“odvetilEdgar.

„Vezmi ju do východnej časti,“ nariadil mu Ulfric vecne. Očividne bol príliš zaneprázdnený,nemalčasnaohľaduplnosť.„Tuvhlavnejlodiležiaranení.“

„Pomodlítesazajejdušu?“

„Spravímepreňutoľkočopreostatných.“

„Varovalsomváspredútokom,“nevzdávalsaEdgar.„Možnosomvámzachránilživot. Prosímvás,pomodlitesazaňu.“

Ulfricsabezodpovedenáhlilpreč.

EdgarzbadalbrataMaerwynna,práveobväzovalnohu ranenémumužovi,ktorýfikal od bolesti. Keď sa mních konečne postavil, Edgar sa naňho obrátil: „Prosím vás, pomodlítesazaSunninudušu?“

„Pravdaže,“prikývolMaerwynnaurobilSunninačelekrížik.

„Ďakujem.“

„Uložjudovýchodnéhokrídla.“

Edgarprešielcezchrámovúloďažzaoltár.Vúhľadnýchradochtamležaloasitridsať obetí, na ktoré hľadeli užialení príbuzní. Jemne zložil Sunni na zem, vyrovnal jej nohy, ruky prekrížil cez prsia aprstami jej uhladil vlasy. Ľutoval, že nie je kňaz, aby sám dohliadolnajejdušu.

Dlhý čas pri nej kľačal, nespúšťal oči zjej nehybnej tváre asnažil sa pochopiť, že naňhoviacnepozriesúsmevomnaperách.

Napokon sa vmyšlienkach vrátil krodine. Prežili jeho rodičia? Ačo bratia, odvliekli ich do otroctva? Pred pár hodinami sa ich chystal navždy opustiť, lenže teraz ich potreboval.Beznichbyostalnasvetecelkomsám.

Zotrval pri Sunni ešte minútku, potom vstal avyšiel zkostola. Strakaňa ho nasledovala.

Vonkuzvažoval,ktorýmsmeromsavydať,nonapokonsarozhodolísťdomov.Chatrč zrejme ľahla popolom, ale hádam tam nájde svoju rodinu alebo aspoň náznak, kam sa podeli.

Najrýchlejšiacestaviedlapopláži.Vykročilkmoruvnádeji,žena pobrežínájdesvoj čln.Nechalhoďalejoddrevenýchobydlí,hádamtedanezhorel.

Napokon sa však kzálivu nedostal – zlesa totiž vyšla jeho matka. Len čo zazrel jej nezlomné,rozhodnéčrtyacieľavedomýkrok, odúľavysamutakmerpodlomilikolená. Vrukáchnieslabronzovýhrniec,ničinésajejnepodarilozachrániť.Natvárisajejzračil žiaľ,nopevnestisnutéperysvedčiliozachmúrenomodhodlaní.

KeďzbadalaEdgara,radostnesausmiala.Hodilasamudonáručia,zaborilasitvárdo jehohrudeavzlykala:„Eddie!Vďakabohu!Môjdrahýchlapček,sivbezpečí!“

Edgarzavreločiapevnejuobjal.Eštenikdynebolvďačnejší,žejumá.

Pochvílijejvykukolponadpleceazbadalbratov.Ermanzdedilmatkinetmavévlasy, ale na rozdiel od nej bol skôr zaťatý než odhodlaný. Svetlovlasý pehavý Eadbald sa výzorom podal na otca, nedostal však do vienka jeho povahu. „Kde je otec?“ spýtal sa Edgar.

„Kázalnámujsť,“odvetilErman.„Onzostaldoma,abyzachránillodenicu.“

Avy ste ho tam nechali samého? chcel vyhŕknuť Edgar, no ovládol sa. Na výčitky nebolvhodnýčasasámpredsatakistoodišiel.

Matkahopustila.„Idemedomov,“vyhlásila.„Tedaakznehoniečoostalo.“

Všetci štyria zamierili kpobrežiu. Netrpezlivá matka sa ponáhľala, chcela čím skôr zistiť,akosavecimajú.

„Vyparil si sa dosť rýchlo, braček,“ nadhodil Erman obviňujúco. „Prečo si nás nezobudil?“

„Zobudil,“nedalsaEdgar.„Bežalsomdokláštoraazazvonilnapo­plach.“

„Alenehovor!“

TobolcelýErman–stálebysalenhašteril.Edgarsamlčkyodvrátil.Bolomujedno,či mubratverí.

Len čo sa ocitli na pláži, Edgar zbadal, že jeho čln zmizol. Pravdaže, ukradli ho Vikingovia, na prvý pohľad rozoznali kvalitné plavidlo. Navyše nebolo ťažké ho odtiahnuť,stačilohopriviazaťkukormelode.

Bola to síce veľká strata, ale Edgar necítil bolesť – vporovnaní so Sunninou smrťou oničnešlo.

Vzápätí natrafili na nehybné telo matky istého chlapca vEdgarovom veku. Možno zahynulapripokusezabrániťVikingom,abyodvlieklijejsynadootroctva.

Oniekoľko metrov ďalej ležali ďalšie mŕtvoly. Edgar pozorne skúmal všetky tváre –spoznávalvnichpriateľovasusedov,nootcamedziniminenašiel.Vkútikudušezačínal dúfať,žeakýmsizázrakomunikolistejsmrti.

Napokondorazilidomov.Zchatrčeostaloibaohniskoanadnímželeznátrojnožka.

Vedľa zrúcaniny ležalo otcovo bezvládne telo. Len čo ho matka zočila, žalostne zanariekalaapadlanakolená.Edgarsiknejkľakolaobjaljuokolorozochvenýchpliec.

Otcoviodseklipravúrukuhneďpripleci–pravdepodobnesekerou–apotomzrejme vykrvácal. Edgar si spomenul na zručnosť asilu, čo sa skrývala votcových pažiach, arozplakalsaodhnevunadzbytočnoukrutoustratou.

„Pozritenalodenicu!“vyhŕkolEadbald.

Edgar vstal autrel si slzy. Spočiatku neveril vlastným očiam, tak si ich znovu pošúchal.

Priestrannýdvorľaholpopolom.Rozrobenáloďazásobydrevazhorelinauhoľspolu sdechtom alanami, ostalaim len brúskana nástroje. Vtroskách sačrtali spálené kosti. Načlovekaboliprimalé,zrejmepatriliúbohémupriviazanémuGrendelovi.

Šmahomrukyprišliocelýmajetok.

Vikingovia ich nepripravili len opracovisko, ale aj oživobytie. Aj keby si niekto objednalloďutrochučňov,nemalidrevo,nástrojeanipeniazenato,abyjupostavili.

Matka si pravdepodobne odložila zopár strieborných pencí, no nikdy nemali peňazí nazvyš aotec všetko investoval do dreva. Vravieval, že kvalitné drevo je lepšie než striebro,lebosaťažšiekradne.

„Smenamizineanemámezčohožiť,“hlesolEdgar.„Čolenurobíme?“