Ondre Štefánik: Som Paula

ONDREJ ŠTEFÁNIK Som Paula

TATRAN

Mami,mami!Jasitotuúplnepamätám,vtedy,keďsombolmalý,pamätámsitotu.

KričalDávid.Chválilsa,žedokážespomínať,žeužajonmásvojuvlastnúminulosť.Skákalodradosti, pýtal si za spomienky pochvalu, netušiac, že za významné životné okamihy sú považované prvé slová a prvékrokynôh,anieprvékrokypamäti.Tienestojarodičomanizafotku.DávidukazovalprstomPaulena hojdačku vyrobenú z mohutnej pneumatiky a s úžasom, hrdý na svoju pamäť, výskal na celý dvor.

Pamätámsitotu,ajtotosipamätám!Pamätámsitotu,keďsombolmalý,pamätám.Úplnesitopamätám!

Teší sa z toho, že si spomína na hojdačku, na ktorej ho Paula hojdala ani nie pred štyrmi mesiacmi. Radujesaaprská,akobysapodlhýchrokochvrátilnadávnozabudnutémiesto.Takémalédieťanemôže spomínať,hrabaťsavminulosti,lebominulosťsamunestihlastať.

Mami,jasitotupamätám,keďsombolmalý,bolsomtu.Úplnesitúhojdačkupamätám.

Keď si bol malý? Stále si malý. Uvedom sa, chlapča. Pamätám si, ako som ťa kojila. Moje telo si to pamätáa ani dnestonemôžemnazvaťspomienkou, lebotostáletrvá, stálecítimvbradavkáchbolesť. A pamätášsa, Dávid, akosomti dala lízatko, vybralsisiho zúst, potiaholpopodlahea potomsihoznova vložildoúst?

Áno,mami,pamätám,úplnesitopamätám,tolízatko,chutilomi,pamätámsito!

Áno, Dávid,chutiloti. Vtedysibol ešteúplne malý, vtedypred týždňom. Odvtedy siprežil toľkovecí, rozbil,spoznal.

Pamätáš sito, Dávid? Osviež pamäťaj mne, prosím ťa.Čo sa stalo pred týždňom, predvčerom? Čo sa stalo roky pred tým dňom? Roky po ňom? Na všetko som zabudla, aj na to, čo sa stane, aj na to, čo sa možnovôbecnikdynestalo.Každýdeňvznikámznovaaznova.Somtupreteba.Stáleprítomná.

Mami,apamätáš?Pamätáš?Pamätáš?

Uždosť,Dávid!Stačí.Neserma.Okamžiteprestaňspomínať.Okamžite!

Paula a spisovateľ

Paula

Dávidnemalrádkrik,hluk,trúbenieáut,hlasnúhudbuahádky.Ajterazsamuztohochvelocelételo. Dverevkuchyniboliotvorenédokorán,akobymurodičiazámernenedávalinavýber.Najprvsichcelpred ich hlasnou hádkou zapchať ušia počkať na chodbe, ale toto si musel vypočuť. Chcel vedieť, prečo otec nadávanadeda.

„Tvoj otec nášho syna mentálne znečisťuje! Systematicky! Rozumieš? Alebo je ti to jedno?“ hulákal Dávidov otec a šibrinkoval pred svojou ženou pravítkom. Na pleci mu visela taška s notebookom. Paula čistilazeleninu,namužasaaninepozrela.Stálapokojneprikuchynskejlinke,navystretomchrbtejejbez pohnutiaspočívalhrubýohnivývrkoč.Lenrukasnožíkomkmitalaoniečorýchlejšieaokresávalamrkvu doneprirodzenetenkéhovalca.Paulapoužívalanašúpanienôž,pretoženožeju narozdielodškrabiekna čisteniezeleninyfascinovali.Užívalasileskčepeleanevedelasadočkaťkrájaniacibule.Vzrušovaloju,ako ostrie noža ohrozuje končeky prstov, no v rukách dobrého kuchára nevnikne pod kožu. Keby bola muž, holilabysabritvou.

„Prestaň preháňať. Tomu sa hovorí detstvo. Imaginácia, ak ti to niečo hovorí,“ povedala a ďalej sa venovala mrkve a petržlenu, čím dávala manželovi najavo skutočné priority, popri ktorých jeho vykonštruovanéobavyozdravývývinsynanemajúmiesto.

„AletvojsynposielalistyHitlerovi!Doprdele,veďjedecko!Nechsipremňazamňamyslí,ževietorje prd jednorožca, ale nemôže si predsa dopisovať sHitlerom len preto, že mu to tvoj chorý foter prikázal. Jasné, žesa potombudí na zlésny. Jepresvedčený, že ovplyvní dejiny, žezmení chodvecí. Tochápeš,čo munahovoril?Hitlerjepodľatebavpohodenarozvíjaniefantázie?“

„Detskýsvetjetaký.Plnýhobitov,“reagovalaPaulatichýmhlasom,ignorujúcmanželovnávalzúrivosti. Anajmä,kauzuHitlerpovažovalazadávnouzavretú.Stalosatodávno.

„Plnýhobitov?“Kristiánnevychádzalzúžasu.

„Uždávnostemalibyťpreč,“vyčítalamu.Anijunenapadloobzrieťsa,čiichDávidnepočúva.

„Dávidsimyslí,žejehotieňsapremenínačlovekaalebonanejakéhoducha,viešotom?Tvojfoterod nehochce,abysidennemeraltieň,atynatoničnepovieš?!“vykríkolanamierilpravítkoPauledotváre. Paulazaborilaprstydorúčkynoža.

„Dávid má deda rád,“ pripomenula mu. Krúžky potu na manželovej belasej košeli zväčšovali objem. PodľatejkošelePaulavedela,žeKristiánmádôležitéstretnutie,akeďjetakýtozlostný,pôjdeasioniečo veľminepríjemné.Kristiánstrácalnadseboukontrolu.Silnýtlak,ktorýzažívalvpráci,savňomhromadil akoplynvhéliovombalóneaužnutnepotrebovalvybuchnúť.

„Prečo ľudia fetujú? Tak vieš? Pretože to je jediný spôsob, ako môžeš stretnúť hobita. Do prdele! To chceš,abysastalo?Urobiťznehofeťáka?Potommožnobudejehotieňkonečnepoletovaťpoizbe!“

„Preháňaš,“pokúšalasanezvyšovaťhlas,pôsobiťpokojne.

„Tomusískončiť.Rozumelasi?Jahoktvojmuotcovinevezmem.Jetoajmôjsyn.Ostanedoma.“

„Fajn.Vtomprípadehozoberniekamty,pretožetymášvždykopecčasunasvojedieťa.“

„Máriabysaužmalakonečnevrátiť,“povedaljejnato.

Dávid nechcel, aby sa rodičia hádali, ale musel si ich vypočuť a urobiť si poriadok v pochybnostiach. Potreboval sa dozvedieť o dedovi viac. Prvotnú zvedavosť však premohla túžba po okamži­tom zmieri medzi mamou a otcom, medzi otcom a dedom. Mal chuť vtrhnúť do kuchyne, z celej sily zakričať a privolaťdorodinypokoj,alenemalnatoodvahu.

„Keďjetitojedno,takzmerajDávidovitieňty.Choďvonazmerajmuho!Tumášpravítko.Jaanimôj synniesme šašovia. Ja mutieňmeraťnebudem. Niktomuhomeraťnebude. Vysvetli to láskavosvojmu choromyseľnémuotcovi!“vykríkolKristiánahodilpravítkoozem.Paulinryšavývrkočsakonečnepohol. MedzidveramizbadalaDávida.

„Tyešteniesiobutý?“spýtalasaholentak,bezvýčitiekvhlase,ausmialasanaňho.

„Chcelsomsanapiť,“oznámilšeptomDávid.Bolcelýnapätý.Maminúsmevhoneuvoľnil.Neverilmu. Špatilahozmesfalšeabezradnosti.Paulinrozpačitýúsmevsapochvíľočkevyrovnaldouzulinkejúsečky sťahujúcej črty jej tváre do neutrálneho výrazu. Dávid radšej obrátil hlavu k otcovi. Otec neschopný nahliadnuť do Dávidových myšlienok, ale zvyknutý pracovať pod stresom, rýchlo vyhodnotil situáciu a pobozkal Paulu na líce. Dávid sa cítil previnilo, že si vypočul hádku a dostal tak rodičov do chúlostivej situácie. Mama už nič nepovedala, zotrela si z tváre manželov neúprimný bozk a pokračovala v čistení zeleniny. Kĺzanie noža po povrchu petržlenu nabralo opäť normálnu rýchlosť. V Paule to vrelo, ale pokúšalasaprepnúťdopokojnéhomódu.PrestalasimanželaajDávidavšímať.Obajamalibyťuždávnou deda. Kristián napustil vodu do pohára, bez slova ju podal synovi. Pohladil ho po vlasoch a stisol mu rameno.Dávidsipomyslel,ženičztohosanemuselostať,kebynepožiadalotca,abymuodmeraltieň.

Kristián neprítomne kráčal dva metre pred Dávidom, oddelený nielen od syna, ale od všetkého navôkol.Sniekýmtelefonoval.Bezpovšimnutiaprešielokolosvojhoautaapokračovalbezprizorneďalej, akobysilenvybeholpreddomvyvenčiťmobil.Dávidhoodovzdanenasledoval.Čakal,kedysiotecvšimne koniecparkoviskaavrátiasanaspäťkautu.Rannéjúlovéslnkonepálilotaksilno,alezDávidatiekolpot ako uprostred žeravého dňa. Aspoň fúkal vietor a osviežoval mu nervami rozpálenú pokožku. Dávid myslelnadeda,nato,akédebilinysivymýšľaapotomsarodičiakvôlitomuhádajú.Bruchomupulzovalo, myšlienkyvychádzalizožalúdka.Veciokolonehoodrazunadobudlivýznamy,ktorésícevždyregistroval, ibažeterazstrácalipridanúhodnotu,zbavovalisamagickýchvlastností,ktorýchexistenciusiDávidželal. Svet prichádzal o nádej stať sa zázračným a prekvapivým. Chcel to zmeniť, ale asi sa to nedá. Tiene sa

nikdy na nič nepremenia. Dávidovi sa vlastné myšlienky nepáčili, ale nemohol sa ubrániť poznaniu, že všetko má svoj samozrejmý poriadok a podobu skutočného sveta určujú pravidlá, ktoré jeho vyšinutý dedoniejeochotnýakceptovať.Nepoznalpôvodtýchtopravidielaniichzmysel.Tušillenichprítomnosť, platnosťa pravdivosť. Nevedelsitovhlaveupratať. Vedelaleniečotušiť. Dokázalsivšímaťskutočnosť, vnímať ju tak trochu aj pod povrchom. Tušil pravidlá, tušil ich porušovanie. Sú to pravidlá, ktoré ľudia dodržiavajú,nehádajúsakvôlinim,pretožetuboliodjakživa.Niktoichnevymyslel,nedajúsazmeniťaich trvalá moc nad svetom nikomu neprekáža. Vietor, ktorý preháňa odpadky po uliciach, nie je prd jednorožcavolajúcehoopomoc,takakotvrdíjehodedo.Jetoobyčajnývietor.Vietorničnevie,lebovietor nemá mozogani oči. Nevieoničom, takakotonevie ani slnko, rieka a tiene. Dedo trepe. Trepe, povedal otec.

Dávidna chvíľuzastal,abyznehybnilsvojtieň. Pozeralsa na tmavýfľakdotýkajúci sa chodníka. Tieň akoby sa vznášal tesne nad zemou, ale len vo výške neviditeľných milimetrov. Vpíjal do seba štruktúru popraskanéhoasfaltu,vďakačomuvyzeralakosloniakoža.Aletieňniejekoža,ajkeďtakvyzerá.Jetolen nudná šedá škvrna, oddaná Dávidovi a neschopná prejaviť sa inak ako obrátená projekcia Dávidovej postavy.PokýmDávidnezdvihnenohu,nepohnesaanijehotieň.Inédieťabymožnonadobudlospokojné presvedčenie, že tieňjevždy na svojommieste, preto nikdynevzlietneani sa na nič nepremení. Dávidsi týmboltiežistý,alenamiestopocitubezpečia cítilrozhorčenieaúzkosť.Poholsa.Snímsapoholajjeho tieň. Nestalo sa nič zvláštne. Plazenie tieňa poslušne kopírovalo Dávidove pohyby a obsahovalo v sebe všetky dôkazy o tom, že dinosaury vyhynuli do posledného (až neskôr v škole sa dozvie o veľkom asteroide, ktorý zrejme zapríčinil ich vyhynutie, o obrovských zemetraseniach, zosuvoch pôdy, vlnách tsunami, silnýchvulkanickýchaktivitách,globálnejzimea planétezahalenejdotmy). Dávidsi bolistý,že živého dinosaura nikdy neuvidí, že hobiti a zázračné vrany nejestvujú, že leto strieda zimua uzdravenie chorobu. Všetko fungovalo podľa znepokojivej predvídateľnosti, ktorá v Dávidovi vzbudzovala hnev a úzkosťanapĺňalahoväčšoupanikouakovieravoživenétiene.Pretonechcelísťkdedoviapretosanaňho hneval. Dedojenepriateľomistoty. Dedoklame, ževidíto, čovidieťnemôže. Akomôžetvrdiť, žetieňsa zmení na človekaalebona ducha?Dedoješibnutý, nekoná správnea týmpádomjezlý. Pretootec kričal namamu,lebomamanevie,akýjededozlý.

Ešterazsapozrelnasvojtieň,dalmuposlednúšancuzmeniťtvar,oddeliťsaodjehonôh.

Zdvihol hlavu a pozrel sa na otca. Otec stál pri výjazde z parkoviska. Telefonoval a zároveň pátral pohľadomposvojomaute.

Ticho šoféroval. Uvažoval, akú tému zvoliť na rozhovor so synom. Chcel, aby Dávid na ich hádku s Paulou zabudol. Povie synovi, ako veľmi má mamu rád. Možno by mu mohol porozprávať o spoločnom pláne. Dať mu sľub, o ktorý sa namiesto Kristiána postará budúcnosť. Na jej plecia sa dá naložiť pred deckomvšetko.Pôjducezvíkendspolunaryby.Bolabytovichživotochnovinka–ísťnaryby.Koľkostojí udica?Nepotrebujúpovolenie?Čosarobísrybami?Šľahneichokameň?Pustiaichspäťdovody.

„Akosa má Marek?“opýtalsa nakoniec na Dávidovhospolužiaka zoškôlky, oktoromnič nevedel, ale Dávidhočastospomínal.

„Neviem,“odpovedalDávid.

Kristiánovi napadlo, žeDávidsa môžecítiťvinnýzaichhádku. Otoviac sa naštvalna svokra. Hneval sa,žekvôlinemukričalnaPaulu.Opäťmupraskalinervy.Padlomuvhod,žemudebilvčer­venomBMW skrížil cestu a takmer spôsobil haváriu. Tresol päsťou na klaksón. Rozčúlene sledoval, ako BMW prekračujerýchlosť,predbiehaautávobidvochpruhochanebezpečnekľučkuje,tohoarogantného čurákaevidentnenezaujíma,žemôženiekohozabiť.

„Mášdedarád?“vyhŕklozKristiánaodrazu.Anisatonechcelopýtať,rádbyvzalotázkuspäť.

Dávid netušil, aká odpoveď je správna. Zadržiaval nutkanie pustiť sa do plaču. V zrkadielku videl otcove oči, ako mechanicky sledujú situáciu na ceste. Na prvý pohľad vôbec nečakali na odpoveď, ale niekde pod povrchom otcových zreničiek odčítal nervozitu a zlosť unavenej ľudskej bytosti, ktorá potrebuje, abyjujejblízki,ichodpovedeupokojovali. PráveterazDávid. Jehoodpoveď. Pozorovalkútiky otcovýchústočakávajúc,žesanadvihnúvmilosrdnomúsmeve,ktorýrazomzmetiezDávidavšetokstres. Chcel od otca počuť, že dedo je človek, ktorého má mať rád. Potreboval od neho radu, najlepšie rovno správnuodpoveď,akokeďsotcomspoločnepozerajúfilmyozvieratáchaovesmíreaotecmuodpovedá na desiatkyotázok. Považovalza smrteľnedôležité, ako otcovi odpovie, akobyna jehoodpovedi závisela budúcnosťcelejrodiny.Zmätokmusťahovalžalúdok,mávaldetskouhlavouaútlymtelom.Vzduchvaute zrýchľoval prúdenie, tlačil sa Dávidovi do hrdla a trhal mu krk. To čo sa sním práve dialo, bolo v jeho životeniečonepríjemne nové. Bola tochvíľa, keďsa musíčlovekrozhodnúťnapriektomu, žejeeštelen dieťa,väčšinouspokojneodovzdanéokolnostiam,ktorérozhodujúzaň.Trápilsa,akúodpoveďzvoliť,keď ani jedna z možností zrejme nie je správna ani nesprávna, rozbíjalo to jeho doterajšie videnie sveta jednoduchorozdelenéhonavecidobréazlé,dovolenéazakázané.

„U deda je dobre,“ prehovoril neisto, vydýchol vetu zo seba ako dlho zadržiavaný vzduch. Odpoveď, ktorámuledvavyliezlazosuchéhohrdla,pohltilzvukklaksónuaotcovvýkrik.

„Čodnesvšetkýmdrbe?!Ktorýchujimdalvodičák,idiotom?!“

Vtedy,asipreddvoma,tromarokmi,potrebovalazariadiťpárpracovnýchvecí,poslaťniekoľkomailov. Dávidasichvíľunevšímala.Bolpodozrivoticho.Paulavyšlazizby.Objavilahonazáchode,akoodstraňuje toaletnýpapierzkartónovejrolky.

„Čotorobíš,Dávid?“

„Toto potrebujem,“ ukázal mame obnažený kartónový valec. Na dlážke sa váľali kusy potrhaného toaleťáku. Keď sa Paula naňho karhavo pozrela, nevidela vjeho vzrušených belasých očiach žiadne výčitky,aleakésizanietenie,takmerposadnutosť.

„Načotitoje?“

„Tamdámlist,abytambol,“prezradilDávid,vtedyešteledvaspájalslovádoviet.

„Akýlist?“opýtalasa,poľavilazprísnehotónu,bolaúprimnezvedavá.

„List,čomidaldedo,prezléhočloveka,robilzle,pošlemmutenlistatamsúpísmenka,nechnerobízle ľuďom,leborobilzleajdeťom,aonsitoprečítaaužnebudezlý,lebodedomutozakáže,abudetomať šťastný koniec, lebo nebude zlý ten ujo, ale bude dobrý,“ vysvetľoval Dávid rýchlym tempom, ledva sa stačilnadýchnuť,slováznehoodrazuliezlivonakozústšportovéhokomentátora.

„Akýzlýujo?“

„Hitler,“ povedal, pričom zrejme po prvý raz v živote umiestnil špičku jazyka za horné zuby tak, že vyslovil r správne ako r a nie ako l. Možno preto, že sa mu chveli pery. Očividne netušil, čo robí, o čom hovorí,aleboltakýnapätýazažranýdoveci,akobytútoaktivitupovažovalzaživotnéposlanie.Vedel,že tomusíurobiť.

„Prečo máš dať ten list do rolky od záchodového papiera?“ spýtala sa Paula. Zdalo sa jej to rovnako choréakosamotnýlistHitlerovi.

„Dedopovedal,“prezradilDávid.

DoPaulyvstúpila nekontrolovateľná zlosť. NechalaDávida na záchode. Vtrhla rozzúrenedokuchyne, schmatlamobil.Dedonedvíhal.Poslalamuesemeskuplnúpreklepovstroma výkričníkmi na konci, nech sajejokamžiteozve.Vrátilasanatoaletu.

„Dajmitenlist!“zakričala.Dávidsanechápavopozrelnamamu.Netušil,prečosahnevá.

Vytiahol z vrecka pokrčený list. Začal ho trhať na malé kúsočky. Niektoré kusy papiera hodil do záchoduaniektorésinapchaldoúst.

„Zbláznilsisa?“jačalaPaula.

„Dedopovedal,želistnemôženiktovidieť.LenHitler,“mľas­kalDávid.

Vtedynaotcapoprvýrazvživotehulákala.Vjedinomtelefonátemuvšetkovrátila,vynadalamuzato, ako ich s mamou vždy nakoniec ovšetkom presvedčil, donútil ich tolerovať alebo robiť veci, ktoré im neboli po vôli, ale nakoniec obe cítili, že všetko, čo si želá, robia dobrovoľne, pretože osedlal ich vôľu a zneužilichnekonfliktnépovahy.

Naložilamuzato,akomuvšetcivychádzalivústretylenpreto,žesahobálisklamať,akosapredním snevôľouaodovzdaneschovávalavykonávanímjehonárokov,ktorýmradšejpodľahla,schúlilasavnich doklbkanamiestotoho,abysaimvzoprela.

Kričalanaňho.Zatrhlamušialenstvo.Bolotodávno,pomalyužnatozabudla.

Teraz, keď na ňu Kristián kvôli jej otcovi podráždene vyletel, si na to opäť spomenula. Veľmi jasne, akobysatostalovčera,aopäťpocítilarovnakúprudkúzlosť.

Vybralazpriečinka„ChataFoto“fotku,naktorejboljejsynlen v plavkách, odhora dole natretý hustým blatom ako amazonský šaman, a zavesila ju na Facebook. Vstala odpočítača,abyskontrolovala polievkuaspravilasikávu. Vrátila sa doobývačkykpočítaču. Kým bolavkuchyni,dostalzafúľanýDávidibajedenlajkodšvagrinejskomentárom„Akýbonbónik:)“.Vzápätí pribudli dva povinnélajkyod kolegýňz práceskomentármi „Celýty:)“a „Tojesocha?“Paulenezišla na um lepšia reakcia ako smajlik. Zasiahla ju výčitka, že namiesto toho, aby pracovala, opäť zásobuje svoju časovú os fotkami. Cez leto si vybavila na piatky home office. Dnes mala v pláne napísať len jeden PR rozhovor s generálnym riaditeľom poisťovne. Počítala, že jej to zaberie tak hodinku, potom chcela nahádzať veci do práčky, vyžehliť Kristiánove košele a obhodiť byt. Otvorila si ďalšie okno, aby skontrolovalamailyastiahlasipodkladynarozhovor.Kýmsajejsťahovalištyripédéefkásinformáciami odklienta,čeklalajkypodDávidovoufotkou.PribudollajkodKristiána.

Vrátilasadokuchyne.Vkuchynizdvihlazozemepravítko,ktorétamKristiánvzlostišmaril.Poťažkala ho v ruke, poobzerala si ho zo všetkých strán a sadla si na stoličku. Priesvitné umelohmotné pravítko položila pred seba na kuchynský stôl. Hlavu si oprela do obidvoch dlaní a pozerala sa na svoj odraz v pravítku. V byte vládlo strašidelné ticho. Posledné dni, možno mesiace, sa s ním vôbec nestretla. Bola lapenávsietizvukovrodiny,Dávida,televízie,kancelárie,porád,prezentácií,ulice,obchodov,záchodovej ventilácie,atobolodobre,životjudržalnadvodouviacakoticho.Tichobyjumohlozabiť.Pripadalasiv ňomprebytočnáaleboakovotrelec.Bolototichoniekohocudzieho.

Myslelanaotca.Nato,akýmvytrvalýmvymáhačompozornostivždybol.Ajmaminasmrťjevýsledkom jehodotieravosti.Existujesúvismedzismrťoumamyajehosugestívnymihrami?Totoobvinenienechcelo daťPaulepokoj,pravidelneútočilonajejvedomie.Odmietalatovšakpovažovaťzasvojumyšlienku.Bola to nechutná vtieravá lož, konšpirácia, za ktorú sa pred sebou hanbila, akoby už len náznakom takejto cudzorodej úvahy páchala krvi­smilstvo. Pre dôvod na hnev jej stačilo, aby vnímala otca, ako zaťatého človeka,ktorémumusívšetkopatriť.Zdalosajej,žeajhračky,sktorýmisaakodieťahrávala,sú odneho len požičané. Nedokázala ich ani používať, kým k nim nedostala od otca vyčerpávajúci manuál. Bála sa hračiek vôbec dotknúť, aby ich svojou všednosťou nezbavila magických vedľajších účinkov, ktoré očakávalodhračiekjejpremotivovanýnápaditýotec.Všetkobolojeho,nikdynemalaničsvoje.Otecpatrí k ľuďom, ktorí rozdávajú aj to, čo je dávno vaše, a malé dieťa nemá šancu túto na oko nevinnú krádež odhaliť. Vďaka tomu aspoň vypestoval vPaule kvality potrebné pre prácu v PR a v marketingu, kde sa očakávaschopnosťvedieťľuďomvysvetliťslužby,ktorénepotrebujúvyužívať.OtecPauleobjasňoval,ako sa má s čím hrať, aby mohla vnímať život čo najčarovnejším spôsobom a pochopila, že fabulácia je magickýmkorením,či rovnomotoromreality. Naťahovaljejdetskúinvenčnosťakogumu, ktorá čoskoro praskne. Takmer nič nemohlo vyjadrovať len svoj prostý účel, a pritom otec, stavebný projektant, mal knižnicuplnúliteratúryofunkcionalizmeakonštruktivizme.Ktýmtoknihámpristupovalsrešpektomako ksvojmuideologickémumanifestu, a napriektomuobyčajnúvarechuvyzdobiltak,abyboloPaulejasné, že varecha nie je len varechou, ale trusom mimozemšťana, ktorý dodáva jedlu správnu chuť. Holé fakty obliekal do vrstiev metafyzického gýča. Bolo jej to nepríjemné napriek tomu, že metafyzický charakter detstva jeprirodzený, akniejerovnojehopodstatou, aleniktodospelýtonemôžepovedaťsempirickou istotou, pretože v istej chvíli zrelosti prestane byť naše detstvo osobnou skúsenosťou, stane sa premlčaným skutkom. Ale to nebráni človeku domnievať sa, že jeho detstvo sa odohráva stále dokola, i keďlenvpamäti,vzavádzajúcejskratke,akotrailernavlastnúminulosť.Dieťavnásvrajostávaneustále ako vnútornosti, do ktorých nevidíme. Paula si spomína na otcove zanietené prednášky o tajomnom skrytom univerze v detskej izbe, na jeho epické nájazdy do jej sveta, aj na to, ako presahovali jej chápavosť. Teraz vie, že to bolo aspoň na niečo užitočné. Nielen na prácu v PR, ale aj na to, aby sa v dospelom veku nedostala do panických rozpakov, hneď ako narazí na šialenstvo, ktoré na Pauline počudovaniejejblízkipovažujúzanormu.Tým,žejuotecokázalovnáraldosvetanepravdepodobností(a vyvíjalvtomtosmerenaozajobrovskéúsilie)miestotoho,abyjupripravovalnaskutočnýživot,naučilasa nebyť už takmer ničím neočakávaným prekvapená. Keď každé ráno trikrát preskočíš zrnko hrachu, v dospelostibudešvedieťlietať.

Naprogramoval Pauleaj sny, ktoré sa jej snívali. Pred spaním sa s ňou dlho rozprával, pôsobil na ňu, manipulovaljejvedomím,snažiacsazinscenovaťjejsen.Dnessatibudesnívaťoranenýchjednorožcoch,

Paula, zachrániš im život bozkom na kopytá. Tu máš, Paulinka, toto je podkova jednorožca (ohnutá polievkovályžica),strčsijupodvankúš.

Organizovalavychovávaljejfantáziu,akobysimyslel,žedieťajeprázdnanádoba,neschopnánaliaťdo sebapredstavivosť.ToistéterazrobíDávidovi.

Otecjejmožnofyzickynevenovalažtoľkočasuakomama,aleajtaksajejzdá,žejejoveľaviaczaplnil detstvo ako matka. Možno sú to iba precitlivené spomienky naňho, ľútosť, že zakaždým spolu niečo premeškali, nedokončili, a je na nej, aby to pri najbližšom možnom kontakte spolu dohnali. Pauline zásluhynaichdobrefungujúcomvzťahunemohlinikdyklesnúť.Žilavpresvedčení,ževšetkyjehočudné hrymajúpreňhomimoriadnyvýznam,ktorýjejvtedyunikal,alenikdysaneprinútilaprejaviťpochybnosti alebo väčšiu asertivitu voči nemu. Nedovolila jej to ľútosť (dodnes nevie, či ľútosť alebo láska k nemu), ktorávsebeobsahovalapocityviny.

Aksaminebudesnívaťojednorožcoch,otecbudesmutný.Nechcem,abybolsmutný.Aknepreskočím hrach,otecbudesmutný.

Ale fungovalo to. Pocity viny boli silnejšie ako jej snaha vytvárať si nezávislý vnútorný svet. Tie pridrbanéjednorožcesa sozlomenými nohami doplazili dojejspiacejhlavya kýmimbozkávala kopytá, mimozemšťaniaobsieraliperinuvyzdobenýmivarechami.

Zobralapravítkodorúkazlomilaho.

Vrátila sa k počítaču. Otvorila si pornostránku. Prebehla dve, tri videá. Zaujalo ju jedno, ktoré sa odohrávalovkostole.Miništrantivstrednomvekubehalipokostoleaprovokovalirozzúrenúmníškutým, žesiponadjejhlavuprehadzovali veľkúliturgickúsviečku, ktorújejočividneodcudzili. Jedenminištrant zdviholsviečkupravourukoudovýšky.Mníškasasnažilavyskočiť,načahovalasakjehoruke,obtierajúc saojehotelo.Odrazuvtrhlidovnútraďalšierehoľníčky.Miništrantisaakovnejakommuzikálirozbehlik oltáru azastali pod vysokánskym krížom. Zvliekli zo seba biele kamžea vyhodili ich do výšky. Ostali im len tielka a odpol pása doleuž nič. Penisyimstáli, vytŕčali ztielakoklávesyna organe. Strih. Auž bola zábavavplnomprúde.Pribudlidokoncadigitálneefekty.Našpičkáchpenisovprerastenýchminištrantov horel digitálny plamienok ako na sviečke, a keď ich mladulinké mníšky fajčili, vychádzal im z nosa digitálny dym. Jedna si spálila peru a kolegyňa odvedľa jej po nej prešla jazykom. Pauly sa zmocnila potreba toto obzvlášť pôsobivé porno zdieľať so svetom. Sledovala porno a pritom sa stále hnevala. Na Kristiána,naotca.Podnecovalotovnejticho.Uvedomsikonečne,žetvojotecjeextrém.Jetoblázon,trpí schízouatytomáš,došľaka,poňom!Sazobuďkonečne!vybeholnaňuKristián.

Miništranti vzdychali ako stádo dobytka a ona ticho zúrila. Na Kristiána, na otca. Stlmila zvuk na minimum.Prestalapornovnímať.

Vtichusiuvedomovala,akúsilnústopuvnejľudiadokážuzanechať.Nakládlijejdohlavymagnety,na ktorésalepiamyšlienky.Ticho,ktoréjuobčasobkľúči,jepríliškrátkenato,abyzastrelorozruch,ktorýv nej ticho vyvoláva. Ticho musí trvať celé týždne, mesiace, inak sa nestihne stať tichom a je len ozvenou hlučnéhoživota,dozvukomvyčerpanostiamrzutosti.

Hľadelabezodporuajbezvzrušenianamníšky.Tiesapostupnevystriedaliprikaždomminištrantovi, akoprihreNakohotoslovopadne,tenmusíísťzkolavon.Vjednejkompozícii,vzáberezcelku,vyzeralo

toto orálne zátišie ako klaviatúra. Mníšky v čiernych pokrývkach hlavy a miništranti v žiarivo bielych tielkach.Pauladostalachuťzdieľaťobrazydvojitýchpenetrácií,dvojgeneračnéskupinovésúlože.Tobyju zaiste rajcovalo viac ako pozeranie porna. Porno ju nevzrušilo. Priala si, aby ju vzrušilo, aby znej strhlo podráždenosť. Nedokázala sa nadchnúť horiacimi vtákmi, stále cítila hnev. Hnev je tantra. Hnev je zabudnutá potlačovaná depresia, ktorú človek nikdy zo života nevyženie, lepí sa vyhnancom vjednom kusenapäty.

Atyvieš,Paula,žetoprídeopäť,druhýpolčaspoprestávke,tytovieš.Nikdysatohonezbavíš.

Nič sa jej nechcelo. Mníšky, ktorým sa masívne dymilo znosa, už boli celé zababrané od vosku z horiacichpenisov.Vyzeralotoužnakoniec,alenascénuprišielkňaz.Stoplaporno.Pozrelasiprofilsvojho kolegu,pretožehomalaodrazuvhlave.UždruhýdeňponástupedofirmypozvalPaulunaobed.Cítila,že sa mu páči. Ešte stále je kočka s očarujúcimi červenými vlasmi, pevnými prsiami, zmyselná ozdoba firemnýchvečierkov,žena,ktorásavykašľalanadoktorát,abyjuničneminulo,abykonečnemohlazačať žiť,pracovaťaprestalasaneustáletvoriť,keďusúdila,žejeznejužhotovýčlovek.

Kolega počas obeda Paule porozprával, prečo sa mu nepodarilo udržať svoje polročné manželstvo.

Najmä preto, že bol príliš oddaný svojej práci. Miloval public relations. Vzťahy s verejnosťou má zmáknuté, ale vzťahy so ženami boli preňho vždy hlavolamom. Rozprával jej o sebe dlho. Svoj život jej prezentovalakopríbeh,ktorýjejrozprávalentak,zdarma.

Paula,tvojoupovinnosťoujespoznaťma.

Zomierala pri ňom od nudy. Zúfalo sledovala jeho tanier, snažiac sa pohľadom zrýchliť tempo prijímaniapotravy.Jedolpomaly,alerozprávalveľmirýchlo.Vkuseúnavnetliachalapritomsapomaličky prplalvteľacomstejku,akokebyvykosťovalrybu.Kúskykrvavéhomäsasivkladaldoústostrýmnožom. Aha, mami, čoja viem, viemsivložiťostrúčepeľnoža doúst. Avôbec sineporežemjazyk!Niekoľkokrát odložil nôž na kraj taniera, aby mohol ťukať do mobilu. Odpovedal na správy a pritom spomínal pred Paulounasvojživot,naposlednédvaroky,ktorémuvylúdilimnohopona­učení.Paulasasícepravidelne zaprisahávala, že sa nebude pozerať na ľudí ako na karikatúry. Vravela si, že kolegu neodpíše pre prvý dojemzneho.Schopnosťnepodľahnúťprvýmdojmomjumalorobiťuvážlivejšímčlovekom.Predsavzala si, že unáh­lené úsudky bude starostlivo prehodnocovať. Vtedy na obede však fakty premohli predsavzatia. Paula si pri novom kolegovi uvedomila, že jej prvé dojmy sú autentické súdy, nevyhnutné pre prežitie. Seba­obranný inštinkt, kompetentnejší a pravdivejší ako pokusy o väčšiu trpezlivosť, toleranciu a zhovievavosť. U niektorých ľudí totiž neplatí prezumpcia neviny. Si proste vinný, lebo aj v kostiachcítim,žesomtvojouobeťou.Páľdoprdele,nestojíšmizadruhúšancu.

Nemohlatovydržať,vypýtalasiúčet,hocikolegamalnatanierieštevyšepoloviceobeda.Aleanitoto jasné gesto nepochopil. Paule ostala len jedna špargľa, jej zvláštny odpudivý tvar rozhodol o tom, že ju neskonzumuje.Nakoniecsijuvopchaladoústlentak,zdlhejchvíle.Žmolilašpargľuvústachakoodporné lízatko dúfajúc, že sa nakoniec precumle k chutnej plnke, ktorá by jej po trápnom obede priniesla satisfakciu. Nakoniec ušla na záchod. Sedela tam na mise takmer desať minút, plne si uvedomujúc, ako absurdneplyniejejživot,atolenpreto,žesihonechározkrádaťľuďmi,ktoríodnejvyžadujúpozornosť.

Kolegov fejsbúkový profil teraz na ňu pôsobil rovnako ako ich spoločný obed. Únavne a zlodejsky. Jeho poslednýstatushovorilotom,čovšetkomáspoločnésMargaretThatcherovou.Olajkovalaho.

Tentokrát nemusí pred jeho vyčerpávajúcim bľabotaním ujsť na záchod ani žužlať zoschnutú horkú špargľu. Ešte chvíľu pozerala na Facebook. Timeline jej pripomínal hru, ktorú povinne musíhrať. Bol to obrazdoby,doktorejneprešlaplynule,aleocitlasavnejodrazu.Opäťsizaplaporno.Kňazsotvorenými ústami vyjavene zízal pred seba. Bol absolútne šokovaný. Alebo vystrašený. Ťažko povedať, herectvo nebolajehosilnástránka.Kňaznehľadelnamníškyanaminištrantov,civelnavysokánskykríž,zktorého po požiarnych schodíkoch zliezal nahý svalnatý Ježiš. Mal ružovú bucľatú tvár, v očiach prázdno, žiadne pochopenie. Nebol to pekný Ježiš. Tomuto človeku posiela Dávid pred Vianocami listy s nakreslenými želaniami.Tosavšakdá–narozdielodposielanialistovHitlerovi–akceptovať.

Ježišsisňalzhlavytŕňovúkorunu,rozopoljuakoopasok.Paulapridalavolumeaotvorilasinovéokno. SkontrolovalalajkypodDávidovoufotografiou.

„Don’ttouchme!“vykríkolJežiš.

Vdedovom bytebola iná vôňa akodoma uDávida. Dávidovi pripomínala arómumúzeí a vyčistených záchodov.Na túvôňusavždytešil. Vdychovaljuvbohatýchdávkach,abysi juuložildonozdiera mohol odniesť domov. Teraz sa mu zdala trápna a prvý raz k nej pocítil nenávisť. Vzduch v byte starého otca pácholsprisahanímnielenprotiDávidovmuotcovi,aleajproticelémusvetu.

„Akopokračujetvojapremena,Dávid?“vyzvedaldedo,skôrakosavnukstiholvyzuť.Zdviholhlavuod tenisiekapozrelsavydesenenastaréhootca.Zmoholsalennaplachýúsmev.

„Akosasprávatvojtieň?“pokračovalstarýotec.

„Pozriemesifilm?“spýtalsaDávid.Chcelzvrtnúťrečnainútému.Necítilsavrozhovoretohtodruhuv bezpečí.Premýšľal,čoasidedovipovedalotec,keďhosemdoviedol.Istemuhovoril,žesanemásprávať akoblázon.Takprečosahostarýotecopäťpýtanapremenu?

„Chcešfilm?Pánaprsteňov?“opýtalsastarýotec.Dávidovisauľavilo.

Jeho žena sa zabila v aute, keď bol Dávid ešte dojčaťom. Jediné vnúča si dlho neužila. Po smrti manželkynedokázalbyťsám.Neu­-stáleksebeniekohopozývalaniekohonavštevoval.Vyčítalsi,žekvôli pohodlnému prístupu k životu sa rozhodol mať len jedno dieťa, čo mu teraz zužovalo možnosti na trávenie času v širšom kruhu rodiny. Sám nemal súrodencov, len pár bratrancov a sesterníc, kolegov zo staviebapriateľov,ktorívjehoživotepribúdali, ubúdali,striedalisa.Niekedymalpocit,žejehoznámisa unavili medziľudskými vzťahmi, navzájom vyčerpali všetky témy a teraz hľadajú šťastie v samote. Nepodarilosomunájsťnikoho,ktobymunahradilmanželku.Vyhovovalomu,žezaťadcérasúpracovne vyťažení. O to viac mohol byť s dcérou, prispievať pomocnou rukou, keď bolo treba niečo nakúpiť, opraviť,vybaviť,odviezťanajmäpostrážiťDávida–jehonajlepšiehopriateľa.

Dávid mu na pohrebe manželky zachránil život. Dedo sito stále pripomínal. Táto spomienka ležala v jeho mysli ako obraz pribitý na rube lebky. Bol to výjav, ktorý sa v ňom natrvalo usídlil, nevynáral sa

mimovoľne,alebolakofotografiabezpečneuloženýhlbokovňomaodpohrebuhonepretržitesprevádzal životom.

Jehoženazomrelavobyčajnýdeň,keďdochádzaksmrteľnýmnehodámďalekoodľudí,astanúsalen preto, aby si ľudia mali čo pozrieť v správach. Išla práve za dcérou, dostala s autom šmyk, prešla do protismeruanaraziladobetónovéhostĺpa.

Na pohrebe si nahováral, že zatvorená truhla priamo pred ním je len varovaním, ukážkou, ako ľahko môže prísť o najbližších, pokiaľ sa nezmení k lepšiemu. Ako dieťa ho za trest posielali do kúta. Ako dospelého ho vrazili pred rakvu. Stačí sa ospravedlniť za všetku otravnú sebaľútosť a početné nevery, a všetko sa vráti späť. No jeho žena nevyskočila z rakvy ako striptérka z torty. Ležala tam nevnímajúc manželovepocity,chladnáamŕtva.

Dedo pozeral na kňaza v očakávaní, že ukončí tento cirkus. Kňaz otváral ústa, vypúšťal slová, ktoré zanikalivzármutkuudalostiazlievalisadonezrozumiteľného,vzdialenéhošumu.Keďdedopochopil,že kňazmunepomôže,napadolmuvtip,ktorýpovie,aksahoniektobudepýtaťnaženu.Povieľuďom,žeod jejpohrebujunevidel.Usmialsaavzápätísapustildohlasnéhoplaču,ktorýčlovekapremôželenpárkrát zaživot,niekedyaniraz.Snažilsasvojuženuokamžiteprinavrátiťmedziživýchzospomienok,ktorémuv hlavepreskakovalijednacezdruhú.Chcelmanželkuvyšklbnúťzosvojejhlavy,vymodelovaťju zobrazov svojhovedomiaaposadiťvedľasebaživúazdravú,alenemoholjunijakouchopiť,akobyzomrelaajvjeho spomienkach.Zavreloči.Pokúšalsapremietnuťsiokamihyichspoločnéhoživota,alenebolatam,nebola nikde, akeďjukonečnenašiel,stála obrátenáchrbtom. Jejtvárstrácala ľudskúpodobu,prelievala sacez okraje jeho pamäti, vírila v prázdnom priestore ako piesok v pene morskej vlny. Zmenila sa na beztvarý priezračnýoblak.Otvoriloči a obrátilsacelýmtelomkdcére. Potrebovalcítiť niekoho, ktomupripomeniemanželkinutvár. Paula satriasla,tvármalamokrúodsĺz,potu,sopľa,neprirodzenepokrkvanú,akobymalakožulentakledabolo prevesenúcezlebku. Oči mala zlepené, plakala potichučky, bezzvuku. Dedosa zúfalopozeralna dcérua prvýkrát

vživotepocítilskutočnúosamelosťabezradnosť.

Keďprijímalúprimnésústrastiasústredilsapritomnato,abymuneprestalobiťsrdce,všimolsizaťa, ktorý postával pár metrov od skupiny trúchliacich. Na rukách držal plačúceho Dávida a snažil sa ho upokojiť.Dávidjedinýplakalnapohrebezinéhodô­voduakoostatní.Jedinýsanapohrebeposral.Vôbec sa ho netýkalo, čo sa práve deje. Náhle prestal rumázgať, otočil hlavičku kdedovi adedo si v tej chvíli spomenul. Zbadal svoju ženu s jej úsmevom, ktorý rozpúšťal v ľuďoch pocity bezmocnosti a sklony ku každodenným kapituláciám. Hľadel na Dávida a zaprisahal sa, že ho bude čo najdlhšie držať mimo normálnehoživotaaposkytnemurozptýlenieanajmäradosť,ktorúsvojejženeodopieral.VKristiánovej rečipovedanéodjebemumozog.

Dávidstrnulosedelvedľadeda.PozeralispoluPánaprsteňov.Dedo,takakovždy,sledovalviacDávida nežtelevíznuobrazovku.Dávidovatvárpreňhopredstavovalavždynovýpríbeh.Fascinovanýfungovaním detskéhomozgupozorovalDávida,akosazo--znamujesoStredozemouaMordorom,pričomsiTolkienov

zložitýfantastickýsvetvykladáposvojom.Páčilosamu,žeDávidvidívšetkoinak,akojetovskutočnosti, žejehodetskýmozog

zcelejsilypátra posúvislostiach.Dedomuspochopenímdeja prílišnepomáhal, keďževäčšinufilmu, najmä vrcholne temné akrvavé pasáže pretáčal dopredu. Ale itak boli Dávidove interpretácie veľmi komické. Bol rád, že Dávid vracia farbu do sveta, ktorývybledol do jednotvárneho odtieňa, a že sa dedo moholstaťakrobatom,kúzelníkomvchlapcovomsvete,alebonaopak,Dávidsastalklaunomvjehoznova oživenomvarieté.

LenžeDávidatoužprestávalobaviť.Ajterazpozeralfilmnasilu,lenabyodvrátildedovupozornosťod rečí o premene. Nemal ten film rád, nerozumel mu, bál sa ho, vedel, že je pre staršie deti, že dedo opäť porušuje pravidlá. Dávid odvracal pohľad od obrazovky. Snažil sa film vytesniť zhlavy. Upieral zrak na masívnu drevenú komodu, študoval na nej ornamenty vtvare kvetov. Vo vyrezávaných ružiach videl otlačené laby divého zvieraťa. Priehlbiny medzi vypuklými lupeňmi ruží boli vyškrabané do dreva pazúrmi leva, pred ktorými sa do komody niekto schoval a zúrivý lev sa pokúšal dostať silou-mocou dovnútra.

Dedo ukazoval prstom na kúzelníka Gandalfa a trápne pritakával hlavou, akoby čarodejníka osobne poznal. Tentoraz Dávid pri filme trpel, lebo dedo sa tváril, že Pán prsteňov je jeho autobiografickým príbehomažetoonposlalFrodanacestu.Sprá­-

valsaúplnešialene.ChcelsaDávidovizapáčiť,byťsnímnajednejlodi,spríjemniťmupozeraniefilmu neprestajnýmikomentármi.

„Chcelbysomísťvon,“povedalDávid,keďužsatakmerdusil.

„Zahrámesifutbal?“opýtalsadedo.Odrazusastarýotecjavilakonormálnydospelý človek,anieako blázon.

Kristián prišiel po syna skôr, ako bol so svokrom dohodnutý. Potešil sa, keď zistil, že sú vonku na vzduchu.Našielichvdetskomparkupredčinžiakom,akosedianalavičkeaoniečomdiskutujú.Nepáčilo samuale,žesarozvaľujúnalavičke,ikeďDávidvyzeralspokojnýaprávesananiečomschutismial.Dedo mal vedľa seba položenú futbalovú loptu. Ostatné deti na dvore sa hrali, naháňali, predvádzali na preliezačkách, vyvíjali aktivitu. Dávid s dedom boli ako prízraky z iného sveta, ako dvaja prostoduchí zločincivyhostenízkomunitynormálnychľudí,ktorísiďalekoodľudíbudujúvlastnýraj.Vonkubolhic,a nebolotakneskoro,takKristiánovinapadlo,žebymohliajsPaulouvypadnúťnakúpalisko.

„Hralistefutbal?“opýtalsaKristiánnamiestopozdravu.Dedozobralloptuapoložilsijunakolená,aby urobil zaťovi miesto. Kristián si neprisadol, nechcel byť súčasťou tohto na pohľad harmonického spojenectva.

„Dedopadol,“odpovedalDávid.

„Sivporiadku?“obrátilKristiánpozornosťnasvokra.

„Vpohode,ničtonebolo.Inak,Dávidjeveľkýfutbalista,“usmialsadedoapohladkalDávidapohlave.

„Jedliste?“pýtalsaKristián.

„Dalismesiomeletu,“povedaldedo.KristiánsapodozrievavopozrelnaDávida,kontroloval,čizneho niečoneubudloa či muhosvokorvracia vpôvodnomstave. Zahľadelsa mudoočí a hľadalvnichstopy mentálnehoznečistenia,pátralpodedovejnadpráci.

„Chcešísťnakúpalisko?“spýtalsaKristián.

„Nemámtuplavky,“povedalDávid.

„Idemeeštedomov,vezmemeajmamu.“

„Pôjdešsasnamikúpať?“obrátilsaDávidnadeda.

„Nemôžem.Musímísťešteniečovybaviť,“povedaldedo.

„Akodlhostevonku?“zisťovalKristián.

„Asidvehodiny,“vyhlásilpyšnededo.

„A koľko už sedíte na lavičke?“ vyzvedal Dávidov otec. Mal schopnosť klásť otázky dovtedy, pokým človekanepodlomíanezneistíhovspokojnompocitezdobrevykonanejpráce.

„Krátko,“povedaldedo.

Slnko intenzívne hrialo, vzduch bol neznesiteľne horúci, nie­-kde tesne pod hranicou štyridsiatich stupňov. Od rána sa teplota poriadne vyšplhala nahor. Dávid nemal šiltovku. Kristián sa rozčúlil, keď si uvedomil, že jeho syn bol bez čapice vystavený prudkému slnku. Konečne našiel chybu v tomto na prvý pohľadidylickomzátiší.Lennevedel,kohojetovina.Kdedovihopredsadoviezolbezšiltovky.Paulamu to mala pripomenúť. Určite to urobila naschvál, pretože starostlivosť o syna považovala za rodičov­skú rivalitu.Chcela,abytonapadlorovnoKristiánovi,ajnaúkortoho,žebyDávidmoholdostaťúpal.Kristián všaknašiltovkuzabudol.Predstavilsi,akosiPaulavíťaznemädlírukynadjehoneschopnosťou.

„Moholsimudaťčiapku,“vytkolnapokondedovi.

„Nemalšiltovku,keďsihopriviezol,“bránilsasvokor.

Kristiánmávolrukounaznakodchodu.Dávidvyskočilzlavičky.Dedoostalsedieť.Kristiánsachystal sosvokromrozlúčiť.

„Zasatorobíš,“povedalmuvyčítavo.

„Čorobím?“nechápaldedo.

„Pozeráš sa na jeho tieň,“ zlostil sa zať. Dávid by si bol najradšej zapchal uši, ale zdalo sa mu to nevhodné.

„Prosím?“

Svokorsatvárilľahkovážneažhlúpo,čoKristiánairitovalo.Boltotenprovokatívnydruhsimulovanej hlúposti,jednazpichľavýchpodôbvýsmechu,keďčlovekukazujeostatným,žemánavrch.

„SleduješDávidovtieň.Nerobto,“zvýšilhlas.Dávidmocnepotiaholotcazaruku.

„Poďme už na kúpalisko,“ povedal ráznym hlasom, vktorom schovával vnútorné napätie. Otec sa hneval,ataksaDávidsnažilnepozrieťnasvojtieň,abyhoešteviacnevytočil.

„Nezabudninato,čosatibudednessnívať!“zakričalnavnukadedo,keďzaťsDávidomodchádzali.

KristiánvolalcestoudomovPaule,nechzbalívecinakúpanie.Vypolklímuaspustilokná.

Veľkúčasťdňapresedívklimatizovanejkanceláriiakvôlineu­stálemustriedaniuteplotymuschnúoči avhrdlesamutvoríguča,ktorámutlačínahrtan.

Dávid sa v aute z ničoho nič rozhovoril o dedovi bez toho, aby ho otec vyzval. Kristián sa ho na nič nepýtal, hlavu mal zamestnanú prácou. Prechádzal v mysli riadkami v exceli, položku po položke, či na niečo nezabudol, keď prezentoval rozpočty na reklamnú kampaň šéfovi a partnerom ich developerskej firmy.Ichnovýprojektpohltilcelýjehočas.Kristiánchcelvkampanivymeniťvizualizáciestavbyzanové, kvalitnejšie, pôsobivejšie a impozantnejšie. Nové výškové budovy mali byť pýchou ich portfólia. Dennodenne sa doťahoval aj sreklamnou agentúrou, ktorá snimi spolupracovala na kampani, nebol snimispokojný,malvšetkéhoakuráttakdosť.

Dávid nenútene hovoril o dedovi, rozprával a prezrádzal veci, ktoré Kristiánovi dvíhali žlč. Dávid sa vlastne ani nechcel zdôveriť, len potreboval zo seba vyhnať niektoré čudné slová, ktoré doňho dedo vkladal.Kristiánsadedanapodivzastával,nechcelvDávidovivzbudiťešteväčšízmätok,akýnímotriasal. Pýtalsasámseba,prečotosvokorrobí.Malbynavštíviťodborníka.Vadilmu.Užvčaseštúdianavysokej škole na katedre dejín umenia neznášal divných ľudí. Dráždili ho, liezli mu na nervy, ajtí vjeho osobnej blízkosti,ajtívdejináchumenia.Kvôlitomuaninedokončilškolu,naumeniezanevrel,zabudolnaňajna jehodejinya šielštudovaťmarketing. AleuPaulyakoštudentkyestetikyvčase, keďspoluzačalichodiť, mujehokrátkeštúdiumdejínumeniapridávalonakredite.

Keď dorazili domov, Paula ešte dopisovala PR rozhovor. Sedela v kuchyni. Veci na kúpalisko mala zbalenéadôkladneposkladanévoveľkejčervenejtaškevedľabosýchnôh.

„Šiltovkusizbalila?Pretožebolcelýdeňvonkubezčapice,“vyčítaljejKristiánvpresvedčení,žetobola jejchyba.

„Šiltovku si dá na hlavu,“ povedala a ďalej ťukala do počítača, ktorý si preniesla do kuchyne v očakávaní,žeakzmenímiestnosť,prácajejkonečnezačneodsýpať.

Dávidsivkuchynivytiaholzkošíkanaovociebanánaposadilsakstolu.Kristiánsisadolvedľaneho. Pomoholmuzbaviťbanánhnedastejšupy.Všimolsizlomenépravítkonastole.Snažilsaznehovyčítať,čo sa tu udialo. Rozmýšľal, či to je v jeho prospech. Zlomila ho, lebo si uvedomila, aké je meranie tieňov hlúpe?

Neopýtalsajejnato.Pozrelsamlčkynasyna.Napomenulho.Nepáčilosamuprílišrýchletempo,akým Dávidkonzumovalbanán.Upozornilsyna,žeakbudetaktohltaťjedlo,môžesajednéhodňaudusiť.Paulu občas vyhecovalo proti manželovi znepokojenie, ako bezohľadne ordinuje Kristián Dávidovi budúcnosť. Vtláča ju doňho ako vrelú pochodeň, ktorú nemôže jeho syn za žiadnych okolností pustiť zrúk. Inak by obraz synovho víťazstva prestal žiariť a splynul by s priemernosťou. Predstavovala si, ako Dávid zrealizuje budúcnosť len preto, aby splnil otcovu vôľu, nejakú obsedantnú konvenciu pestovanú zgenerácienageneráciuakovzácnupodstatuživota –staťsa lokajomotcovýchočakávaní.Aleneboloto úplne tak. Priznala si, že vtých úvahách preháňa. Kristián zase až taký premotivovaný záujem o vlohy anadaniaichsynaneprejavuje.Anionichneblúzniakoniektorématkynadvoreschopnétáraťdoaleluja ogenialitesvojichdetí. Mojedeti užzkočíka rozdávajúaudiencie, aha,akozvedavopozerajúzpostieľky dostropu,hneďnanichvidno,žedobyjúsvetovéuniverzity.

Možno by si priala, aby bol jej manžel tiež taký. Aby svoje nenaplnené ambície presťahoval do syna. Aby vkladal do Dávida úplne slepé očakávania a aby sa vo svojej pýche mýlil vsynovýchzručnostiach a vjehonedostatkoch.Chcela,abyDávidanútilskórovať,učilhobyťvíťazom,zničilmusebavedomie.Mohla

bymanželazatoodsudzovať,priečiťsajehopredstavámovýchove,byťsnímvlegitímnomkonflikte.Ale

Kristiánaviaczaujímalmanželkinľahkovážnyprístupksynovi,akojehovlastnýpostojkDávidovi.

Zabudlasimudaťšiltovku,kvôlitebebolvonkunaostromslnkubezčapice.

Kristiánmávšetkyambícienaplnené.Nemádôvodplniťsisvojeašpiráciecezsyna.Stačí,akbudemať jehosynmatkuschopnúdaťmučapicu,keďvonkupálitropickéslnko.

„Henten Cernovský je dobrý chuj,“ povedal Kristián. Na rozdiel od Pauly rád rozprával o svojej práci. Vkuserozprávaloichnovejstavbe.Boltonekonečnýprojekt,doktoréhovtiaholajPaulu,bezjejzvolenia. KeďPaula niekedyprechádzala automokolovečnerozostavanýchvýškovýchbudov, zakaždýmodvrátila zrakasnažilasastavbunevidieť,keďužmuselaonejdomaustavičnepočúvať.

„Nočo?Idemeuž?“spýtalsa.

„Potrebujem ešte päť minút. Dávid u otca jedol?“ odbila ho Paula. Na chvíľu jej pohľad zakotvil na Dávidovejtvári.Paulabymumalafixkamipomaľovaťtvár.Červenoufixkouobtiahnečrty,ktorézdedilpo Kristiánovi, ačiernoutie, ktoré má poPaule. Okolo očí munakreslí červené kruhy, hranicepierzvýrazní čiernou. Nos, tak tojejasnáčervená. MiestaDávidovejtváreohraničenéčervenou, taktojecelýKristián. Miestačiernou,tosomja.Čomyslíte?Trafilasomto?

Kristián nechal Paulu pracovať. Vybral z vrecka mobil, prebehol maily, otvoril Facebook. Pozrel si posledný Cernovského status. Cernovský zdieľal článok o nezmyselnosti progresívnej dane. Kristián si prečítal titulok článku a pridal lajk. Pod Dávidovu zablatenú fotku napísal Paule komentár: „Tak čo? Umyjemehokonečne?“

KeďPaula vstalaodstola,Kristiánjuchcel objaťa ospravedlniťsa jej.Lenžeskôrakostiholbyťmilý, Paula naňho hodila pre iných ťažko čitateľný, no preňho jasný opovržlivý pohľad. Zrejme si nestihla prečítať jeho vtipný komentár pod Dávidovou fotkou, ktorým chcel uzavrieť mier. Paulina mimika neprezrádzala odutosť, ale Kristián dokázal postrehnúť nenápadné grimasy, ktoré striedala v takmer neviditeľnýchzmenáchna tvári.Paulina elitárskadrzosťnevyzrádzaťnáladypohybmi mimickýchsvalov ju robila okúzľujúcou a sexuálne veľmi príťažlivou. Bola krásna, a Kristián nemá rád, keď ním krása opovrhuje.

„Vedelasi,žetvojsynjebrána?“vytiaholnaPaulunovinku,ktorúsaodDávidadozvedelvaute.

„Tysaideštaktokúpať?“nereagovalaPaulanapoznámku,ikeďvedela,žeKristiánatonezastaví.

„Dávidjebrána. Tosinevedela?Jebrána, cezktorúbudúprúdiťdosveta dobrí duchovia zminulosti. Napríklad aj tvoja mama. Povedal mi to cestou domov. Toto robí tvoj otec s naším synom. Robí z neho bránu, len aby si vedela. Aby sa duchovia mohli dostaťcez nášho syna do sveta živých, musia zobrať na seba podobuDávidovhotieňa. Jehotieňichskryjepredsvetlom. Pretožesvetlobyichvrátilospäťdoich sveta. Preto si Dávid musí merať svoj tieň, aby vedel, či už prebieha premena jeho tieňa na nejakú mimozemskú bytosť. Je to tak, Dávid?“ rozprával Kristián, postupne sa dostával do varu, zvyšoval intenzituhlasu,zashoišloroztrhnúťodzlosti.

Dávidprikývol.Neodčítaliróniuvotcovomhlase.Tešilsa,žeotectopochopil.

Paula, spomínaš si?Bolo to ako sen, život, ktorý sa neudial. Podobalo sa to na život, ale nedal sa žiť. Vypuklotonajeseň,naprelomejeseneazimy.

Jinglebell, jinglebell, jinglealltheway, ohwhatfunitistherideinaonehorseopensleight. Otrasná pieseň,že?

Nevydržala si to. Zlyhala si. Neprebudila si k životu vôľu vykonávať rituály sily, nezobudila si vôľu premeniťsamusebana…

Premeniťnačo?Nakohosomsamalapremeniť?

Tvojsynmalztebastrach.Musíšrobiťvšetkopreto,abysatonevrátilo.

Vtvojom veku nie je prirodzené byť čudným človekom, strašiť a kaziť svet. Je to ako byť zlý. Zlo je znepokojujúce. Tvoj zmätok je urážlivý, ohrozujúci, nedôstojný a hlúpy. Tvoj smútok je nedostatok vôle. Veďjetakéľahkébyťvpohode,Paula.

Pamätášsanato?Mienišsitozopakovať?Mliekoztebavytekaloledvapokvapkách.

Paula,jetotakéľahkébyťvpohode.

Premeň sa na čin, ty piča!Život je dojímavýmčinom, Paula, činom inšpirujúcim. Buď všade, nie je ťa vidieť, odovzdajsa dozbernepochvál, premeňsa na čin.Inakstratíšsebaistotu, nebudešvedieť, čosiso seboupočať.Uvoľnisatrošičku.

Alejatonedokážem.Musímsazakopaťdozeme.

Dobre, Paula, urob to, zakop sa. Ale neskôr, potom. Najprv skontroluj, či máš v taške všetky veci na kúpanie.

…

Dávid–konečneumytý:) „:):):)“

„Tostenaktoromkúpalisku?“