TútoknižkusomnapísalapreArchuajejposádku,alevenujemjuvšetkým,ktoríaspoňtušia,kde saskrývajúdary.
Kiežby sme si zaslúžili dostatok šťastia, aby sme ich našli, dostatok síl, aby sme ich získali, adostatoktrpezlivosti,abysmeichnestratili.
Cenímsi,žemojinajdrahšísomnounestratilitrpezlivosť,alevytvorilimipodmienkynapísanie.
Ďakujem im za všetky umyté riady, navarené obedy, upečené dobroty, voňavú bielizeň aj krásny ačistýdomov,prektorýsompočaspísanianeraznepohlaaniprstom.
Ďakujem Ivanovi, ktorý mi dodával silu atriezve rady po celý čas. Odpovedal mi na všetky otravnéotázkyapokúšalsamivšemožnepomáhať.
VďakazainšpiráciearadypatríajzakladateľkeArchyAnneLaluchovej,offroadovýmnadšencom LucoviaTomášoviawebu autostany.sk.
Ďakujemvšetkým,ktorímiakokoľvekpomohliavytvorilipriaznivépodmienky,abysom Skrytý dar mohladopísať.
Džínsové ruže… Načo by boli niekomu práve džínsové ruže? Vďalšom stánku ponúkali medovníky svenovaniami – podkovičky pre šťastie ajsrdcia zlásky. Spomenul som si na babku. Väčšinaľudíodsudzujedetskésny.Lepšiepovedané–ignorujúich,akokebyišlooniečo,čo prebolí. Ale babka bola vždy iná. Vedela tak ako všetci, že kovboj zo mňa nebude. Napriek tomu ma podporovala abola ochotná rozvíjať moje predstavy, vypočuť si všetky príbehy, ktoré sa mi odohrávalivmysliaoktorýchsomjejažpričastorozprával.Atakmiraznajarmokukúpilatakýto zbytočný medovník vtvare koňa. Nezjedol som ho. Nikdy. Bol pre mňa veľmi vzácny, kým som nevyrástol asám som nezačal vnímať detské sny ako niečo, čo prebolí. Aprebolelo. Jedného dňa somstvrdnutýatroškurozmrvenýmedovníkbezmihnutiaokahodildokoša.Babkaeštežila. Emystálenikde.Takmervždymešká.Ponúkolsomsa,žepoňuprídem,noodmietla.Chcela,aby smesastretlipriamonatrhoch.Strácalsomtrpezlivosť,pretožeto,čosmemalividieťspolu,somsi užstiholprezrieťsám.Nebavilomatotam.AEmystálenikde.
Benefičné akcie sú fajn. Iste majú svoje opodstatnenie. Cítim to vďaka akémusi kolektívnemu zmyslupredobročinnosť,zrejmeakoväčšina. Mámobrovskúchuťsiniečokúpiť,abysom prispel. Keď príde Ema, určite kúpim, čo sa jej zapáči. Amožno by sme mali popremýšľať aj nad nejakým darčekomprerodičov.Jejajmojich.Nejakádrobnosť.Rodičovvždypotešiatakétohlúposti,možno to raz pochopím, lenže teraz vtých veciach nedokážem vidieť nič iné, iba dôvod, iba prostriedok, ako tým ľuďom naoko nenútene prispieť. Rôzne rámčeky, vázičky, šperky tvarov aj farieb od výmyslu sveta. Pohľadniceskresbami, gombíkmi aj výšivkami. Naniektorétieveci sadápozerať, nainéaniveľminie…
„Ahoj!“
Zvrtol som sa. Ako malen našla bez hysterického telefonátu? Zvítalismesa. Keď cítim vnáručí jejtelo,zabudnemnavšetko,včomsinerozumieme.
„Všimolsomsituniekoľkozaujímavýchvecí.Myslím,žebysatimohlipáčiť.“
Sršal som dobrou náladou, aspoň som sa oto pokúšal. Jej pohľad ma schladil. Upierala na mňa obrovskéhnedéočiazačalsomsispytovaťsvedomie.
„Tysiužprezrelstánky?“
Neznášamtentichý,mŕtvolnýtón.
„Miláčik,čakalsomťatuaspoňhodinu…“
„Takžeprezrel.“
Mozogchcelfungovaťnaplnéobrátky.Aleočo viacsapodEminýmdozoromsnaží,otoviacsamunedarí.
„Prezrel,ale…“
„Moholsimačakaťvaute,“pokračovalarozvážneakosfinga.
„Alemiláčik,niesomautom…“
Dva šťavnaté, rúžom natreté polmesiačiky sa rozlepili aobjavila sa medzi nimi medzierka výčitky.Zasasomniečopokazil.
„Aakopôjdemedomov?“prižmúrilaoči.
Asi tak, ako sme prišli, no nie? Tosomsinedovolilpovedať.Najrozumnejšiebolonepovedaťnič. Nádych,výdych.Čonajhlasnejší.Abysompočul,abysomcítil,akoveľmisomjusklamal.Radšej somtoignoroval.
Zvrtlasaazačalakráčaťpopristánkoch.Ťažkopovedať,čisiniečoprezerala,alebonie.Skôrby som povedal, že čakala, kým pribehnem, kedy sa opäť prispôsobím. Čomu? To pravdepodobne nevedela ani ona sama. Myslím si, že už poznám ženy dosť dobre, aby som začal chápať, že im nedokážemvyhovieť.
„Páčisatiniečo?“docupitalsomzaňou.Takpredsamazasamalavmoci.Cítilsomsapríšerne.
Lenstislapery.
„Vieš,premýšľalsom…“
„Tysipremýšľal?“
Ignorovalsomjejironickýtón:„… aksaničnepozdávatebe,mohlibysmepozrieťaspoňnejaké drobnostiprerodičov.Vieš,imsatakétovecipáčia…“
„Možnotvojim,“odvrkla.
Som citlivý na rodičov. Odjakživa som si nechal skákať po hlave. Posledného poldruha roka od Emy. Ale po rodičoch som si zatiaľ skákať nenechal. Dúfal som, že sa mi podarí udržať našu komunikáciuaspoňnanejakejúrovni.
„Vporiadku.Akvieš,žebytvojichničnepotešilo,pomôžminiečovybraťaspoňpremojich.“
„Nepoznámich.“
„Alemášvkus.“
Prepočulato.
Iste, že ich nepozná! Nikdy nemala chuť ich spoznať. Nespomínam si, že by niekedy počúvala, keďsomonichhovoril.Onaosvojichveľanenarozprávala.
„Jetvojasestradoma?“
Otázkamaprekvapila.Alelenvprvommomente,ináčsomveľmidobrevedel,očojejšlo.
Moja mladšia sestra Betty býva umňa. Dohodli sme sa, že zostane tak dlho, kým si po škole nenájde prácu. Maličká Betty je už dávno dospelá, ale každý, kto má oveľa mladšieho súrodenca, predsa vie, že ten nikdy nevyrastie. Môže sa osamostatniť, riešiť problémy dospelých či založiť si rodinu, ale vždy ostane v našich očiach malým abudeme ho chcieť chrániť. Betty si našla prácu veľmi rýchlo, vždy ju všetci zbožňovali aospevovali jej šikovnosť. Vychytená spoločnosť ju po
pohovore stiahla všetkými dvadsiatimi. Ale ešte rýchlejšie, ako si sestra zvykla na prácu, sme si obaja zvykli na spoločné bývanie. Spomenuli sme si na roky, keď sme ako malí vyrastali spolu arobili si zle. Zrazu sme starší ao sladkosti sa delíme dobrovoľne, aj opovinnosti, zdetských zvykovnámostaloibatonajmilšie.Bolonámspoludobre.
Aj preto sme sa už niekoľko mesiacov s Emou hádali. Viem, že by sme mali žiť spolu. Ako partneri. Takisto viem, že nemôžem bývať navždy so svojou maličkou sestrou. Ani to nemám vpláne. Aj ona si nájde partnera. Vlastne si už našla, no po prvých týždňoch známosti zatiaľ spoločnúbudúcnosťneplánujú.Áno,uznávam–aktomyslímevážne,sEmoubysmemaližiťspolu. Mali by sme sa azda niekedy vziať. Ale ona sama nevie, čo chce, a tých zopár vízií, ktoré mi predostrela,jejsplniťnedokážem.HocineznášaBetty,zdásami,žejejvlastneajvyhovuje,keďmá vďakanejdôvodbývaťsinaďalejdoma,aniekrčiťsasomnouvnejakommalombyte.Mámsícetri priestranné izby, ale to je oproti ich obrovskému domu nič. Ema potrebuje jednu miestnosť na oblečenie atopánky, vďalšej je ochotná spať, keby bola očosi väčšia, aposledná je podľa nej nevhodná okrem úbohej rozlohy ešte aj preto, že je vraj tmavá. Hádku zvyčajne ukončíme vtedy, keďmidôraznepripomenie,žesúnámjejrodičiaochotníprispieťdokoncapolovicou,alezvyšoksi musímezabezpečiťsami.Čižeja. Žiaľ, najskôr v druhom živote, drahá…
Totovšetkomiopäťpreletelohlavou,keďsomsaužasiôsmyrazotrávenepozeralnadžínsové ruže.
„JeAlžbetadoma?“zopakovalaenergickejšie.
„Je.“
„Ačotumámerobiť?Tysivšetkoprezrel,kýmsomtueštenebola.Autonemáme.Vonkujezima. Ktebenemôžemeísť…“
„Miláčik,“ zdôraznil som, pokúšajúc sa presvedčiť aj sám seba, „mne vôbec neprekáža, keď si všetkoprezriem znovustebou.Alepochop,čosommalzatiaľrobiť?Prípadnemimôžešvysvetliť, prečosiprišlaopäťneskoro?“
„Akožeopäť?“
„Akožeopäťzase!“
„Nebudemtivysvetľovaťhlúpychniekoľkominút,tytiežnikdenechodíšnačas.Nechápem,prečo tozrazuriešiš.“
Taktomaužnaozajvytočilo.Užodstrednejsomznámytým,žeaknechodímnačas,prídemskôr, aonasizrazuzmyslí,žezvyknemchronickymeškať?!
„Želátesi?“ ozvalosazostánku,priktoromsmeuždlhšiestáli. Emasaotočilaaodkráčalapreč. Neznášam, keď je taká. Nechápem, prečo musíme mať stále nejaký konflikt. Akýsi muž sa po nej obzrel.Uvedomujemsi,žejekrásna,ajbeztoho,abynaňuustavičnecivelicudzíchlapi.Neznášam to!Jemoja.
„Pane?Želátesi?“
Kebysaotočila,istebysomzasapribehol.Noneotočilasa.Usmialsomsanadieťavstánku.
„Čosatipáčinajviac?“
Dievčasazačervenaloamlčalo.
„Určitemášprehľad.Rádbysomsivybralniečo,čosatinajviacpáči.“
Dievčatkostisloperyaukázalonanajdrahšiepredmety.Vôbecmatoneprekvapilo.Lampičkyna nočnýstolík,ktorémaliclonuoblepenúlisovanýmikvetmi.Vrajvrhajú zaujímavé svetlo, hotová hra tieňov. Rozžiarenékvietkynavyševyzerajúrozprávkovo.Dospeláženapočínaniemalejpredavačky pozorovala. Dozor. Milé deti prilákajú viac zákazníkov aotvoria im srdcia. Deti majú radosť, bezprostrednevidia,žejeoichvýrobkyzáujem,adokoncazarábajúpeniaze.Dospelíichchránia.
„Taksiprosímdve,“usmialsomsaaukázalnanajbližšielampy.
Dievčatko natiahlo roztrasené ruky, aby ich zabalilo, aby ich nepoškodilo… Zdrobných prstov kmitala zodpovednosť. Dozor, našťastie, prišiel na pomoc. Zaplatil som, dostal svoje lampy anevedelsomčosnimi.Emazúrila.
„Nezaujímamato!Načosúmilampy?Pokazilsimicelýdeň!“
„Adam,mámproblém.“
„Počkaj,dohadujemsa…Hneďtobude.“
„Pcha,“ ozvalo sa amusel som sa usmiať. Neobzrel som sa, ale vedel som presne, ako ona, horenos, urazene odkráčala cez celý byt do kuchyne, aby zajedla pohoršenie. Sestra, našťastie, robievascénylenzozábavy.
Písal som si sKarolom, plánovali sme víkend. Pracuje v O. apravidelne nám vybaví niekoľko hodín, počas ktorých máme trate len pre seba. Karol, Oskar, Igor aja. Kedysi som sa venoval offroaduaktívnejšie.Nedásapovedať,žebysmesastatkomzúčastňovalinapretekoch,akurátsme sasmiestnyminadšencamizvyklivybraťnamenšiečiväčšievýletypookolí.Nootecsaužnatocíti starý a ja som zaneprázdnený. Aspoň si to nahováram. Moji kamaráti si zasa myslia, že z toho vyrástli,väčšinanavyšeodišladozahraničia.
Karola som spoznal na výške, Oskara aIgora až neskôr cez neho. Lenže oni dvaja považujú offroadskôrzaspestrenieakozavášeň.Nejazdiliinde,lenuKarolavO.naumelýchtratiach.Pritom každý, kto zažil slobodu v divočine, umelým terénom opovrhuje. Pravda, kým si neuvedomí, podobneakoja,žetojejedinámožnosť.Buďnič,aleboaspoň ihrisko. TakvolámetratevO.,prenás už nudné aznáme. Túžba po skutočnej voľnosti však vo mne ostala. Karol mi už niekoľko ráz
navrhol, či by som sa nepridal knejakejjeho výprave. Východná Európa, Škandinávia, občas sa podaríajmimostaréhokontinentu.Mášťastie,bratovarodinažijenaštyrochkolesách,takževždy jeskýmvycestovať.Navigátoraspoločníkdoautabysamualehodil.Prečosomeštenešiel?Bojím sato priznať, asi som stratilodvahu. Môjsen jeprílištrúfalý na to, aby zvíťazilnad každodenným stereotypomadovolenkamispriateľkouprimori.
MysľousomužsícebolvO.,aleprišielsomzaBettyajej problémom dokuchyne.
„Dostalasomponuku.“
„Fajn,“zareagovalsombezvýrazne.
„V práci sa naskytla taká možnosť… Tí šikovnejší,“ usmiala sa avyšvihla ľavé obočie, „medzi ktorých,samozrejme,patrím–samôžuuchádzaťomiestovNemecku.“
Zovrelomižalúdok,cítilsomvsebeprázdno.
„Teda, aby som to nepoplietla – informovali troch najúspešnejších zpiatich tímov. Môžeme sa rozhodnúť, či sa prihlásime na konkurz. Výberové konanie rozhodne, reálne vycestovať azískať novúpozíciumôžulentrajazovšetkých.“
NasobotuvO.ajexpedíciusKarolomsomhneďzabudol.
„Vravelasomti,radachodímdopráce,vcelkusirozumieme,aleurčiténapätietampredsalenje. Vskratke – skolegyňami ztímu sme kamarátky, kým nedosiahne jedna znás úspech. Už to, že osloviliprávenástroch–Tomyho,Kikuamňa–urobilonedobrúatmosféru.
Ostatnétroškuzazerajú.LenMagdanie,pretožebyurčiteneodišlaodmanžela,aJanodobrevie, prečo medzi tých lepších nepatrí. Napokon už trikrát zvažoval výpoveď. Neviem ti to dobre vysvetliť, ale domnievam sa, že ak vyhrá ktokoľvek znás, tak druhí dvaja, ktorí ostanú na Slovensku, budú aj tak vnemilosti. Predpokladám, že prepukne asi taká chorobná súťaživosť ako minule, keď povýšili Elu. Ale asi ti nemusím zdôrazniť, že nepremýšľam nad touto ponukou len vsúvislosti skolegami, ale aj vsúvislosti svami. Srodinou, priateľmi… Adam, mám chcieť ísť do Nemecka?“
Malsomhorúceucho,atonenávidím.Najradšejby sompovedalstrohénie.Lenženiesmedeti. Aspoňbysmeužnemalibyť.PremlelisamihlavouvšetkyproblémysEmou,ktorébysasestriným odchodom pravdepodobne vyriešili, reakcia rodičov aj niekoľko otázok týkajúcich sa Patrika –sestrinej známosti. Nevedel som si však vtých sekundách vôbec predstaviť, že by som mal pretrhnúťdennodennýkontaktsBetty.Spomenulsomsinaroky,keďbymitovôbecneprekážalo, keďsombolzvyknutýžiťbeznej.Počasjejškolysmesaskorovôbecnevideli,buďmalasemester, alebo trávila mesiace v zahraničí. Domov nosila len suveníry, skúsenosti, fotky, videá arôzne certifikáty,ktorépopríchodenaSlovenskozvyčajnestrácalihodnotu.
„To musíš vedieť sama,“ odvrkol som. Aj tak som si uvedomoval, že sa ma pýta na názor len preto, lebo sa to patrí. Betty sa vždy vedela rozhodovať sama, impulzívne ado značnej miery sebecky.
„PremýšľalasomnadPatrikom.Mámhorada,alepoznámesalenzopártýždňov.Padlismesido oka,toáno.Lenženemyslímsi,žejetovzťah,ktorýbymaužmalzaväzovať.“
Pozeral som sa na ňu, nevedel som, čo povedať. Patrika poznám skôr zjej rozprávania, stretol somhoniekoľkoráz.Pokiaľideobratskúparanoju,upokojilma.Pôsobilsolídne.
„Najednejstranesapýtam–čoakbysomtýmzahodilaniečo,čobymohloniekedyvbudúcnosti prerásťdoskutočného,pravéhoasúdeného…Nonadruhejstraneto,čonámjesúdené,náspredsa neminie,činie?Možnonachvíľkusanašecestyrozdelia,aleaksamámestretnúť,taksastretneme opäťazaiskrítomedzinami,akotreba.“
Jej filozoficko-ezoterické reflexie mi nesedeli. Takýmto spôsobom sa mi nechcelo uvažovať, ale jednobolojasné–akodíde,budemistrašnechýbať.
„Noanapokon,čosimyslíš,akobytovnímalirodičia?“
Mámpocit,žesúvurčitýchsúvislostiachoveľaotvorenejšíaliberálnejší akoja.Našitovnímajú tak – dali nám život, vychovali nás, už sme dospelí, sú ochotní nám pomôcť aporadiť, ale rozhodnutiaostávajúnanás.
„Myslím, že naši nebudú proti. Tešia sa ztvojich úspechov. Chcú najmä, aby si bola šťastná. Podporia ťa.“ Betty sa pousmiala, asi si predstavila ich prívetivé tváre. No potom sa pozrela do mojej,zktorejvyžarovaločírezúfalstvo.
Sestra bola vždy voľnomyšlienkarka, ani najmenej ju neznepokojovala predstava cudzieho prostredia bez známej osoby nablízku. Skôr ju to priťahovalo. Odjakživa. Verila, že všade stretne niečo, čo ju obohatí aprečo tam vkonečnom dôsledku musela ísť. Ľudia do jej života prichádzali aodchádzali z neho bez toho, aby ju to väčšmi poznačilo. Aj ja by som chcel vedieť prechádzať životomtakzľahka,aleoňu,ktorásisničímnelámalahlavu,somsavždybál.
