TATRAN
VšetkýmobčanomČeskoslovenska (28.10.1918–31.12.1992)
RománjevoľnýmpokračovanímPrehry(Tatran,2017). Ajtentopríbehsazakladánaskutočnýchudalostiach. Postavy,ktorévňomvystupujú,súvymyslené.
Akákoľvekpodobnosťsoskutočnýmiosobamiječistonáhodná.
Motto:
Sľúbilismesilásku, sľúbilivravieťpravdulen, sľúbilismesivydržať, sľúbilismesinovýdeň.
26.11.1989,IvanHoffman
Alevyměpochopíte vytotižvšechnovíte vyseporadítevytovyřešíte vymězachráníte paneprezidente jáchcijenkousekštěstí procojinéhojsmepřecizvonili klíčemananáměstí paneprezidente
JaromírNohavica,Paneprezidente,zalbumuPražskápálená,2006
Akademiksazobudilneskororánosozloupredtuchou.Vlastneaninietakouzlouako skôr nepochopiteľnou. Od istého času myslel len v prítomnom čase. Minulosť ho netrápila a budúcnosť bola rozmazaná ako pohľad z okna jeho manzardky posiateho čiernymi mušacincami. Bolestne ťažko zišiel z rozheganej postele. Keď sa narovnal, praskalomuvkaždomkĺbe,akobyvstalzrakvy.Naposchodímallenmaléumývadloso studenouvodou.Včasenúdzemuslúžiloajakozáchod.Aletoibakeďhozimazamklav izbe, kde bol len malý radiátor. Večer už nemal kto priložiť do pece. Opláchol si tvár studenouvodouanazlomoksekundysaprebudilzozakliatia.Pozrelsadozrkadlanad umývadlom. Tvár, čo uvidel, vprvej chvíli rozhodne nespoznal. Na zlomok večnosti ho prepadolstrach.Ktosatonanehopozerázdruhejstrany?
Keď zišiel dolu, vkuchyni pri starom sporáku našiel sedieť mamu zohnutú nad smaltovanou miskou. Lúskalasuchéstruky. Strakaté fazuľky hlasno padali na plechové dnoakaždézrnkomudávalonajavo,žetuniejevítaný.Akobysamuvysmievali:
„Vrajakademik,dajsamisvete!Lensanaňhopozrite!Troskajeto!“
Akoby počulhlasy žien postávajúcich pred potravinami oproti krčme, kam smeroval každýbožídeňhneďporaňajkách.
Keď stará žena začula za chrbtom jeho hlas, narovnala sa. Otočila k nemu tvár zatienenú hrubou sivou šatkou zaviazanou pod špicatou briadkou na hrubý uzol, ktorý jejudržiavalhlavuvzpriamenú,ajkeďužmalanapleciachôsmykrížik.
„Dobresisavyspal,synak?“zašumelospomedzivyschnutýchpier.Hláskysavústach užnemaliočooprieť,aleonjejajtakporozumel.
„Hádamtovhrobenebudetakéakovmojejposteli.“
Zohlasanadmiskouapokračovalavpráci.Možnoaninezačuljejtichúvýčitku:
„Nemalbysitak,synak!“
Podišielkukredencu,akobyhľadalniečo,čotamnieje.Matkaposkrývalavšetkyfľaše salkoholom,dokoncaidopolyminutýrum,ktorýpoužívalanapečenie.Vrátilsakstolu a sadol si na rozheganú stoličku. Sklonil sa nad veľkú šálku, z ktorej sa parilo horúce mliekosnadrobenýmikúskamilupáčika.Takmersipopálilnos.„Ničsanevyrovnávôni čerstvého mlieka,“ pomyslel si slastne a netrpezlivo siahol po lyžici s vygravírovanými ornamentmi.Priniesoljuotec,keďbolnavštíviťpartizánskehoveliteľavTule.Nadšene mu rozprával, ako tam na ruskej rovineorú pôdu av lete žnú pšenicu, ktorávoniaako bielychlieb.
„Otecko,ajstesaopýtalinaichhektárovévýnosy?“
Nechápavo sa pozrel na syna, ale ten sa nedal predbehnúť a dodal: „Keby dosiahli tretinuztoho,čomátevytunasevere,dostalibyzatometál.“
Matka s tichým stonom vstala a položila misku na okraj stola. Vrátila sa kpeci, aby vysypalasuchéluskydoúzkychdvierok.Vzápätíznichvyšľaholplameň.Zobralasiúzku lopatkuaprácneichpopchalaohňudopažeráka.
„Čobudednesnaobed?“opýtalsaspozastola.
„Fazuľaskapustou.Lenneviem,čijekapustaeštedobrá.Pôjdešsapozrieť?“
Bezslovavstalavybralsadokomory.
„Apozri,čisúnapovaleešterebrá,“volalazaním.
Z dubového suda páchlo kyslotou. Nahol sa až dolu, aby dočiahol rukou na dno. Nabralzahrsťbledoružovejkapustyacelýobsahsinatlačildoúst.Chrumkala,akobyju naložili len pred pár týždňami. I keď už štípala, stále bola chutná. Na polici našiel kameninovú misku. Zaplnil ju po okraj a zvyšok, ktorý mu ostal v dlaniach, skončil v ústach. Utrel si mokré ruky o flanelovú košeľu a načiahol sa po nôž, zapichnutý do drevenej hrady. Po rebríku sa vyškriabal na povalu. Spoza zlomenej škridly presvitalo denné svetlo. Keď sa predieral do opačného kúta, kde viseli údeniny, zakopol o veľký lavór, do ktorého stekala dažďová voda. Nahlas zaklial a chvíľu čakal, či sa zospodu neozvúhlasy.
Údené rebrá už boli takmer čierne a suché ako chlebová kôrka, ale keď odkrojil riadny kus, uvidel, že pri kosti je mäso ešte ružové. Šikovne oddelil z konca plátok a vložil si ho do úst. Slaná údená chuť mu po kyslej kapuste dobre padla. Nôž nechal zapichnutývtrámenapovale.Taksamutozdalolepšie.
Sámužnevie,prečosikaždýdeňdalnahlavustarúbaranicu,ktorúnosievaljehootec. Možnoipreto,abysavšetkýmzdalčudný.Kebytorobilktokoľvekinývdedine,boloby to celkom normálne. Napríklad jeho otec. Tenskrýval pod baranicou „žabie chlpy“, ako vravievala mať. On však mal riadne hustú hrivu, hoci celkom šedivú. Nikomu nebolo jasné,prečosašuchcepochodníkuakostarýdedo.
„Užlenpalicamuchýba,“smialisaženičky.„Veďtoboljunáknapohľadanie.Nejedna dievčinabypreňhoplotypreskakovala.“
Ale odkedy sa vrátil z hlavného mesta, je zneho len troska. Predtým raz do roka chodieval s celou rodinou k rodičom na prázdniny. Pomáhal kosiť i ostrmovať, zvážať drevoištiepať.Kinejprácihootecnepustil.Aninapoli,anivhospodárstve.
„Každý nech robí to, čo vie najlepšie,“ odbil pomocníka. „Ja sa ti do tvojich kníh nemiešam.Ikeďktovie,čibysomsiajstýmneporadil.“
Pred evanjelickým kostolom zbadal farára. Bol v civilnom a v rukách držal veľkú koženú aktovku. Lúčil sa so ženou a ešte jej niečo vykladal. Keď sa im pohľady stretli, vedel,žehoužnemôžeobísť.Vykročilknemusvystretourukou:
„Česťpráci,pánfarár!“
Mužbolodneholenoniečostarší,alenedalsiujsťpríležitosťaposmešokmuvrátil:
„Ažnaveky,súdruhakademik!Kamže,kamhneďzrána?“
„Tam,kdeskončiavšetci.Ajovečkyztvojhokošiara,ajtieodnaproti,“ukázalprstom nanízkuvežukatolíckehokostola.
„Ajateisti?“
„My sme len do počtu. Ovečky sa vracajú do vašich košiarov,“ odvetil s úškrnkom farárovi.
Ten salen sa trpko usmial. Nechcel pokračovať v rozhovore, alejeho spolubesedník saužriadnerozbehol.
„Atykamže,kamvtakútodobu?Vyzeráš,akobysišielnaschôdzutoho,akotovolajú, fóra…“
Muž sa zahľadel do hlbokých belasých očí človeka, ktorého v detstve považoval za dobréhokamaráta.Vždysahozastal,nastavil zanehochrbát.Keď savzboredozvedel, že sa vrátil domov, k mame, sám a akýsi divný, nechcel veriť babským povedačkám. Terazsibolistý,žetentokráľLeartonemávhlavepomútené.Aleveľmisasnaží,abyto takvyzeralo.
„Keďtipoviem,kammazavolali,budešsamismiať,“odpovedalpriateľsky.„Akeďti to nepoviem, aj tak ti budem na posmech. Takže nemám na výber. Idem na biskupský úrad. Neviem ani načo, ani s čím sa vrátim. Ako rýchlo sa svet zbláznil! Vraj aj my musímeísťsdobou.Abynásnezmietlinovéčasy.“
Uprel na neho zrak. Mal sto chutí povedať mu, nech sa spoľahne, že lepšie to už nebude. Ale rýchlo ho to prešlo. Radšej si zahryzol do jazyka a len zavrtel nechápavo hlavou.
„Eštestálesauvásnájdedobréomšové?“
Farársananehoprekvapenepozrel.Usmialsaaprikývol.
„Iste.Alepodávameholenprispovedi.“
„Toješkoda. Jetopremňadlhýprípitokaprílišmálovína.Alektovie,možnoktebe razzablúdim.“
„Nebudemsám,ktosatomupoteší…“
„Tak to užbolo priveľa,“ uvažoval po ceste odkostolado krčmy. „Takmer by som sa prezradil.“ Obzrel sa k dlhej ulici, čo viedla na stanicu. Pohľadom sledoval kamaráta. V duchu mu bolo ľúto, že za ním nikdy nezašiel. Ani na Vianoce, keď ho mama volala na bohoslužbu.
„Dnessaurčiteniečostane,“zašomralsipopodnosapridal dokroku.
Vkrčmesedávalvždyvzadunakoncidlhéhostola,rovnopodoknom.Nezvykolsina cigaretovýdymakeďhoniektootravoval,stačilolendokoránotvoriťoknoaprievanom odohnaťvotrelca.Videlodtiaľvšetkodôležité:výčapnýpult,zaktorýmstálkrčmár.Taký odroň, skaderuka-skadenoha. Pod dohľadom mal aj dvere, so škripotom sa otvárali dovnútra a obe krídla vždy tresli o seba, i keď ich zatváral „Samo“. Stávalo sa, že mu miesto obsadil cudzí. Ani saveľmi nepajedil. Sadol si naproti aužpri prvom pivezačal vydávaťrôznezvuky,ktorébynebolipríjemnénikomu.Pochvílimalsvojemiestoopäť voľné.Otvorilokno,abyvyhnalvlastnýsmrad,apohodlnesausadil.
Na túto fintu bol obzvlášť hrdý. Prvý raz ju použil v decembri, keď sa rozhodol, že odíde z hlavného mesta. Raz a navždy. Dodnes sám nevedel prečo. Možno preto, že nemal rád mesto „červených aristokratov“, či preto, žekonár, naktorom sedel, praskal čoraz hlasnejšie. Najprv ho opustila žena. Nemohla už zniesť „jeho egoizmus a zásadovosť“.DvarokyžilsámvoveľkomštvorizbovombytesvýhľadomnaSlavín.Deti vídal zriedka, ale vždy mu pripomenuli, aká je to škoda, že tam všetko chradne. Už si nepamätá, kto navrhol, aby ho vymenili za dva. Garsónka s výhľadom na tržnicu za veľkou križovatkou samunakoniec zdalacelkom útulná. Do veľkej izby samu zmestili všetky knihy a rukopisy. Malú kuchynku delila tenká stena so skleným výklenkom. Za
ňoubolakúpeľňasveľkouvaňou,umývadlomastaršoupráčkou.Prvýtýždeňvnovom bydlisku si užíval pokoj, až kým nezistil, že otvárať okná v kuchyni je nebezpečné.
Najprv ho prekvapilasladkávôňa čokolády. Nosamozrejme! Figaro jevzdušnou čiarou lennaskok.Tosaeštedalovydržať.AlekeďzavialoodDimitrovky,takmersaudusil.
Neprekvapilo ho, že deti prestali chodiť na návštevu. Ani to, že ich pôvodný byt dostala jeho bývalá, presnejšie jej nový partner. Len nad tým hodil rukou. Ktovie, ako dlho by tam zarastal machom a donekonečna vysedával nad rukopismi, ktoré aj tak nikohonezaujímali.Nebyťpríhody,ktoráurýchlilajehorozhodnutie…
Dogarsónkysavchádzalozpavlače.Či chcel,činechcel,vždymuselprejsť susedom popodokno.Vzimebývalozavreté,aleodjarihonechávalidokorán.Najprv tobololen jednoduché „dobrý deň“. Potom už ani to nie. V byte bývala mladučká Rómka s človekom, ktorého vek nevedel odhadnúť. Bol celý opuchnutý, oči mu išli vyskočiť z jamiek. Veľmi rád jedol a popíjal a vždy sa so ženou rozprával tak nahlas, akoby sa hádali.AsinebolRóm,leboviackrátpočul,akonaňuzrúkol„tyCigánka“.Dlhosatváril, že nič nepočuje a nevidí. Jedného dňa sa vrátil domov skôr. Zastavil sa v tržnici a s nákupom sa pomaly zakrádal domov po schodoch až na piate poschodie. Dvere na pavlač boli otvorené, takže ani nebuchli. Keď prechádzal popred roztvorené okno, mimovoľne nazrel dovnútra. Suseda stála pre zrkadlom nahá a česala si dlhé vlasy čierne ako žúžoľ. V odraze videl jej malé pevné prsia, útle plecia a malý pupok na ebenovomtele.Nebolsiistý,čihovidí,alenemoholodnejodtrhnúťpohľad.Podvedome sazdviholnašpičky,čiuvidíajniečonižepupka,alevtommuznáručiavypadlovreckos jablkami. Žena sa zľakla a otočila sa koknu, ale už ho nevidela. Na kolenách zbieral rozsypanéjablká.Najprvpočuljejhlasnýsmiech,potomzavrelaoknoazatiahlazáclonu. Pripadalsiakoškolák,ktoréhonachytalivdievčenskejšatni.
Prešieltýždeň.Zdalosamu,žeobajaužnatozabudli.Aleususedovsaodrazuzačalo peklo. Možno mu v zlosti čosi povedala, alebo sa manželovi chcela len pomstiť, no zakrátkosamuzačaliobjavovaťvzámkezápalkyaktosimuvýkalmizašpinilkľučku.
V sobotu večer, keď sa vracal z divadla, našiel suseda fajčiť na pavlači. Iste naňho čakal,okolonehosaužpovaľovalozopárzašliapnutýchohorkov.
„Mladej sa ti zachcelo, ty starý somár,“ vyskočil na neho. Vzpriamená, stále ešte junácka postava suseda zastavila. Rýchlo si uvedomil, čo by sa mu mohlo stať, keby sa pokúsilzdvihnúťnanehoruku.Zlostnesiodpľuladodal:
„Kebytitonestačilo,zoznámimťasJolankinýmisúrodencami.Užsiniekedypočul,čo jetososkeresbritva?“
Trvalomudvamesiace,kýmnašieldobytunájomcu.Sekretárkuzichústavuprespal šofér.Bolavtreťommesiaci,keďsadozvedela,žeMilankomáženuadvedetiaakosisa munechcesťahovaťkinej.
„Ak nemáte kam ísť, moja garsónka bude o pár týždňov voľná,“ povedal jej nezúčastnenýmhlasom,akobykomentovalsychravépočasiezaoknami.
„Naozaj?“zvýskla.
„Hej.Lenčosivybavímukončeniepracovnejzmluvy.“
„Rada vám stým pomôžem,“ vyhŕkla spontánne. Keď si uvedomila, čo vlastne povedala,prestrašenesizakrylaústaobomidlaňami:„Taksomtonemyslela…“
„Nevadí.Jetuviacľudí,ktorímistýmradipomôžu,“povedalsarkasticky.
Padlamudonáručiaasuslzenoutvárousahoopýtala:„Čomatobudestáť?“
Ženy sú smiešne, pomyslel si. Každý prejav dobrej vôle obrátia na obchod. Nechcela veriť,žemupostačí,keďbudeplatiťinkasoanechájehoknihyarukopisynapokoji.
„Nevietesipredstaviť,akásomvámvďačná.Budemsavámoknihystaraťlepšieako vnašejknižnici.Akeďužbudemaličkénasvete,radavásuvidím.Kedykoľvekmôžeteu mňaprespať,“dodalakoketnýmhlasom.
Cestudomovešteneplánoval.Nechcelosamuodísť.Eštenemalnič pobalené,keďsa sekretárkarazvečerobjavilavodveráchvsprievodestaršiehomuža.
„Nebudetesahnevať,aksituodložímeveci?Muselasomsavysťahovaťzinternátu.“
Mužpozeralmlčkycezjejplecia.Ažkeďzačul,žesavlastnemôžuihneďnasťahovať, obajasavrhlinaneho,akobyimoznámil,ževyhralivlotérii.
Velektričke,ktoráhovečerviezlanastanicu,zazrelmladéhočloveka,ktorýsarovno oddverívrholkcestujúcimačosiimponúkal.Radzaradom.
„Asi revízor,“ pomyslel si a hľadal lístok po vreckách. Nie a nie ho nájsť. Zapotil sa, kýmhonašiel.Keďmladíkprišielažknemu,otrčilmulístok.Tensalenusmial,otvoril prednímigelitovútaškuplnúodznakovvtvareveľkého„V“apovedal:
„Symbolnašejrevolúcie.Malýodznakzadve,veľkýzapäť!“
Chvíľunanehohľadelapotommucelkompokojnýmhlasompovedal:
„Ako bývalý vedecký pracovník ústavu ateizmuvám chcempripomenúť, čosapíšev evanjeliách. Aj vás, kupcov a modloslužobníkov, Pán vyhnal z chrámu. Keď to teraz urobímja,snáďmitobudeodpustenéazapočítané.Alevástobudebolieť…“
Mladík si z toho veľa nerobil. Mávol nad ním rukou a pokračoval. Keď električka dorazilanakonečnú,pozrelsanaľudívovoze.Nevidelnanichanijedenodznak.
Na stanici bolo rušno, ale akosi ináč ako obvykle. Nikde nevidel žandárov ani železničnúochranu.Oblohanadmestomjasnežiarila.NaposledytovidelnadTehelným poľom, keď tam bol koncert slávnej popovej hviezdy. Aj teraz sa nocou šírili zvuky zosilnenéaparatúrou.Revolúciasavznášalanadmestomakostudenáhmla.
Našťastie sa mu ušlo miesto pri okne. Dúfal, že si v nočnom vlaku pospí. Len čo sa usadil, skryl sa pred neónovým svetlom pod vetrovku. Už takmer spal, keď sa do kupé vovalilidvajastatníjunácisplecniakmi,čovyzeraliakopadáky.Dlhotrvalo,kýmsisadli. Ich hlučné správanie nekomentoval. Veril, že sa napokon prispôsobia nočnej dobe a prítomnosti iných cestujúcich. Ale márne. Až do Trnavy to vcelku znášal. Bol však unavený a strácal nádej, že sa mu ešte podarí zaspať. Okolo Piešťan sa debata dvoch junákovzvrtlanaakúsifakultuaakéhosidekana,ktoréhomalivzuboch.Podľaprízvuku neboloťažkéuhádnuť,odkiaľpochádzajú.
„Tajacihutorim,terazimukážeme,starýmštruktúram.“
„Cipana,sividel,akoznimizatočiliblaváci.Terazbudúhlavylietaťajunás.“
„Tane!TerazužničnepomôžeaninášmuGomorákovi.“
„Šviňa, už dva rázy ma vyhodzil. Vraj treba še učic, a ne po karčmach i za dzifkami behac.“
„Vypoknemehlopa,ažsamubudzepririciprášic.“
Obajasadalidosmiechu.Jedenznichvstalasnažilsačosivybraťzbatohu.
„Cosizochabil?“
„Dalbymsebepifko,jedno-dve.Aty,Janči?“
„Najčerči!“
Vtejchvílispadolplecniaknazemaudrelstaršiuženu,ktorásedelaoproti.Namiesto toho, aby sa ospravedlnili, začali sa nepríčetne smiať. To už nemohol nechať len tak. Vyskočilzosedadlaapostavilsarovnoprednich.
„Dámačakánavašeospravedlnenie,“zrúkolnanich.
Šuhajpridveráchsaprestalsmiaťaťahalpriateľadozadu.
„Dzedu,šakmiľemtak,nienaročno.“
Staršia pani vstalaavzalasi z police cestovnútašku. Vo dverách saotočilaknemua tichopovedala:
„Postojímvchodbičke,doLeopoldovatoužniejeďaleko.Nerobtesiomňastarosti.“
Ostalivkupésamitraja.Prvýsaspamätalmladšízdvojice.
„Mižu,tajapočekamdoPopradu.“
Ten druhý, plecnatejší, ešte stále stál pred ním zoči-voči. Mlčal, ale oči mu horeli od zlosti.
„Tašadaj,pujdzemdoreštauračnehovozňapopivo,“navrholmukamarát.
Po chvíli vrzli dvere. Kým sa mladík nevrátil, obaja ticho sedeli a pozerali sa von oknom.Vôňapivavpapierovýchpohárochzaplniladusnékupénepríjemnýmzápachom, akoby sa bol cestou oblial. Mladíci si „priťukli“ a pokračovali v rozhovore. Vedel, že už nezaspí, hoci ich nevnímal. Akoby hovorili cudzím jazykom. Po dobrej polhodine sa chcelizbaviťprázdnychpohárov,aleodpadkovýkôšpodoknombolplný.Mladík,ktorý sedelrovnonaproti,hojednoduchoodhodilpodseba.
„Zdvihni ten pohár!“ povedal mu rozhodným hlasom. Mladík akoby na to čakal. Usmial sa a ukázal na plný kôš. Vtedy mu napadlo niečo, čo by za iných okolností asi nikdy neurobil. Postavil sa pred neho, otočil sa mu chrbtom, predklonil sa a riadne si uľavil.
„Viacprevásnemôžemurobiť,revolucionári!“
Až do Žiliny cestoval v kupé sám. Na stanici presadol na osobák a až v ňom tvrdo zaspal, kým ho v Ružomberku nezobudil sprievodca. Pozrel sa von oknom a chvíľu premýšľal, čo sa stalo. Večer si ešte pri červenom víne listoval v Puškinovi. Teraz je studenédecembrovéránoaonjesmaloucestovnoutaškouvRužomberku.
„Asi som niečo prespal,“ povedal sprievodcovi previnilo a vystúpil na perón. Tam zistil, že opačným smerom pôjde vlak až o hodinu. Vyšiel zo staničnej budovy a prechádzal sa popri Váhu. Od polovice bol zakalený neprirodzene hustou hnedožltou tekutinou.ČpeloznejakozDimitrovky,aleešteštipľavejšie.
Odvtedy na túto fintu nezabúdal. Pomohla mu vždy, keď mu niekto obsadil miesto alebosiknemuprisadolktosi,ktomunebolpovôli.
„Dnes sa iste niečo stane,“ rozmýšľal takmer nahlas pri druhom pive. V krčme bolo poloprázdno.Bolčaskosby adovečerasatuzastavialen samí„darmošľapi“.Chlapi,čo si na dedine nevedia nájsť prácu, si iné meno ani nezaslúžia. Aj jemu je príjemnejšie sedieťvplnejkrčme,keďpríduspoteníauťahanímužizahasiťsmäd.
Vkútesedelmiestnyobor,ktoréhozakéhosidôvoduvolaliMurko.AJanko,ktorýuž poznallencestudokrčmyadomov.PopolhodinesaknimpripojilichlapizOravy,ktorí prišlinadruhúzmenudozávodu.Ľahkoichspoznal.Dávalisilenmalépivoalebokolu. Abynenafúkali.
Okolo jednej zaškrípali pred krčmou brzdy. Cez pootvorené okno počul neznáme hlasy. Už-už sa chcel nahnúť z okna, keď sa rozleteli dvere a do krčmy vošiel asi dvojmetrový chlap bez krku s holou hlavou. V uchu mal prístroj, akí nosia nepočujúci. Vinula sa zneho priesvitná retiazka podobná telefónnej šnúre. Strácala sa kdesi medzi golieromapokrčenýmsakom,ktoréšlonaňomprasknúť.Čosisapýtalhostinského.Ten celý vyjavený hľadel pred seba, akoby tu pristáli Marťania. Až na druhý raz mu ukázal rukou na záchody. Muž zdvihol pravú ruku k ústam a čosi šepkal do rukáva. Rýchlym krokomprešielkzáchodom,aledverenechalotvorené.Krčmárzanímzakričal,žednes tu ešte nebola upratovačka. Obvykle chodí až popoludní, po práci. Muž ho nevnímal a stálečosišemotildorukáva.Vybeholspäťpredkrčmuavzápätísadvereopäťrozleteli. Dnu vletela celá tlupa hlučných návštevníkov, akoby vypustili turistov z plného autobusu. Krúžili okolo drobného človiečika s chlapčensky žltými vlasmi a smiešnymi fúzmi podobnej farby. Vošiel do záchodu a chlap bez krku za ním zavrel dvere. Zvyšok suity sa roztrúsil po krčme a čakal, kým sa uvoľní. Malý muž po hodnej chvíli vyšiel a pobral sa rovno k výčapu. Krčmár chvíľu nechápal, čo si praje, ale muž bez krku ho ráznymhlasomopäťprebudil.
„Kurva,prezident!“zašumelozkúta.
„Avnašejkrčme,“dodalktosi.
„Veru!Apijepivoakomy.Užhomávsebe,pozri!“
„Kdesataknaučilchľastať?“
„Asivbase,“zasmialsaktosinahlas.
Všimolsitoajmalýmužasnedopitýmpoháromzamierilrovnoknim.
„Môžemsiprisadnúť?“opýtalsaAkademikapočeskysvýraznýmráčkovaním.
Nepokojnesazahniezdil,alenenamietal.
„Užjetotu,“pomyslelsi.„Vedelsom,žesadnesniečostane.Aleprečoprávemne?“
„Akvástozaujíma,pracovalsomvpivovare.Gúľalsomsudy,akvámtoniečohovorí,“ prihovorilsamuschlapčenskýmúškrnkomnatvári.
Akademik sa dôverne naklonil k prezidentovi a ticho povedal: „A my sme tu mali
fešnú krčmárku, nie takého odroňa,“ ukázal na krčmára. Muž bez krku s telefónnou
šnúroutrčiacouzuchasamuráznepostavildocesty,aleprezidentmudalnajavo,abysa onichnestaral.
„Mala takéto cecky, aha,“ vystrčil Akademik ruky dopredu a na konci ich ohol do oblúka, až sa pľasol o brucho. „Chlapi išli nechať oči v jej výstrihu. Keď doviezli sudy spivom, dobrežesanepobili, kto pôjdegúľať sudy dopivnice. Aj my chlapčiskásmesa pretekali.Razsivybralamňaavtislamikľúčodzámkynamreži.Rukysamitriasli,keď som ju otváral. Konečne sa mi ju podarilo uvoľniť. Dole bola čierna diera. Páchlo z nej viacakomnezúst.“
Nahol sak nemu adýchol na neho skôr, ako mu vtom bezkrký muž stihol zabrániť. Aleprezidenthoopäťvčaszastavil.
„Tak to by som nepovedal. V pivovare, kdesom robil, bolriadny smrad, aležeby až taký…“
Ľudkovia, ktorí boli nablízku, si rýchlo posadali na zvyšné miesta pri stole, ako sa komu podarilo chytiť„flek“. Zvyšok prezidentskej suity aostatných návštevníkov saim tlačilzaplecami.Vovzduchuviselriadnyškandál.Niktositonechcelnechaťujsť.
„Alečoby,“hodilrukouAkademik.„Malsomvtedylenšestnásťaničohosomsanebál. AniNemčúrov,čotueštenedávnošarapatili,aniRusov,čoichhnaliakoprašivéovcena západ. Keď som bol už dole, rýchlo som sa spamätal. Asi meter hore bol schodík, na ktorom boli hodené také smiešne vankúše. Akoby ich splietli zo starých vriec na zemiaky.Prvýsud,ktorýnanedopadol,matakmerzadlávil.Pricvikolminechtnapalci. Aha,tento!“otrčilprednehoviditeľneskrivenýpalecpravejruky.
„Nechci ani vedieť, koľko bohov som vtedy videl! Nestihol som sa spamätať, a už sa valil ďalší sud. Teraz som už bol v strehu. I keď mi tentoraz capol na nohu. Našťastie sommalbaganče,skorotonebolelo.Pritreťomtoužbolocelkomdobréaposlednýsud somhravozvládol.Akeďsomsapoňnačiahol,pocítilsom,akosamiochrbátoprelitie krásne prsia, o ktorých sníval každý chlap v dedine. Vraví mi: ,Ty si mi alezamocného pomocníka!ʻ A ja len držím ten sud, akoby som zamrzol. Schytila ma zozadu jednou rukou zarameno adruhú mi položilado rozkroku. Svet sa so mnou zatočil, hviezdičky preletelipopodzavretéviečka.Zašepkalamidoucha,vraj,príďčastejšie,pomôžešmi.“
„Hovoríte ako spisovateľ. Ja som nič také v pivovare nezažil, ale napísal som o tom divadelnúhru.“
„Naozaj?Akosavolala?“
„To nie je dôležité. Aj tak ju vtedy nikto nechcel hrať. Bol som zakázaný. Ale teraz mámjednuponukuzadruhou.“
„Poznámto,alezopačnejstrany,“posťažovalsiAkademik.
„Avtejtvojejhresalenhrá,alebosaajpije?Akáno,rádsijupozriem.“
Prezidentsazasmialazopárposlucháčov,ktorísedelinervózneokolo,sním.
„Dášsisomnoueštejedno?Namôjúčet,“opýtalsahoAkademik.„Tendarebák,čosa tvári,žejekrčmár,jeobyčajnýpodvodník.Vposlednomčaseasnimiroztrhlovrece.Ale trúbkymáčistéasudnarazillenpredhodinou.“
Prezident zavrtel záporne hlavou a zberal sa odísť. Ale Akademik s ním ešte neskončil.Načiaholsaknemuarovnosahoopýtal:
„Aprečosisemprišiel?Právednes?Vieš,malsomtakúpredtuchuaterazviem,žeto nebolanáhoda.Muselsisemprísť.“
„Alekdeže!Jetolennáhoda.Tuskolegamichodímeodmestakmestuavysvetľujeme politikuobčianskychstrán.Abysanašiobčaniavedelisprávnerozhodnúť.“
„Takžekortešačky?Akozastarýchčias.“
„Vôbecnie.Ľudiasamusiasamislobodnerozhodnúť…“
„Čibudebúrka,alebobudú padaťkrúpy?Hádamniesitakýhlúpy,abysinevedel,že normálny človek, ktorý vie rozlíšiť raž od jačmeňa, si dokážerozumne vybrať aj medzi vami?Čertakodiabol!Vieš,čotipoviem?Zakaždoutakoutospaniloucestouvždyprišli novéporiadky.Dvorbolodrazumenšíabičdlhší.“
„Myslíteasinafebruárvštyridsiatomôsmom…“
„Kdeže!Opýtajsatýchtochlapov,čibychcelispäťpoliaastatok,ktorýdaliichotcovia do družstva po štyridsiatom ôsmom. Aby si nebol prekvapený, čo by ti povedali. Hej, horubysivzalispäť,aleajstraktormiavétrieskami,naktorýchsazvážadrevo.“
„Alevtedynemalinavýber,“snažilsaprezidentoponovaťAkademikovi.
„Avyimponúkateniečolepšie?“
Pri tejto vete už skoro stál pred spolubesedníkom. Hlas naberal na sile, až kým ku stolu nepodišiel vysoký muž vzelenomtvídovom saku sohnutou fajkoumedzizubami. Fúzymalsmiešnezakrútenéako„myslivec“narovnomennejpálenke.Oslovilskupinuza stolomnezvyklýmslovom:
„Vašnosti! Musíme sa už poponáhľať, čakajú nás v strojárňach. Túto debatu možno skončíteniekedyinokedy.“
Akademiknanehopozrelspohŕdaním,sadolsizastôlahodilrukou:
„A kto vás drží? Choďte kadeľahšie. Lepšie by bolo, keby ste nás obišli. Ale rozkáž mračnunaoblohe,abysavyšantiloinde!Aspoňodolinuďalej…“
Prezidentská suita sa ako na rozkaz zdvihla zo stoličiek a s rámusom sa valila von. Počul,akobúchajúdverenalimuzínachatiejednazadruhouvyrážajúkmestu.Pristole zostalstáťčlovek
vysokej strojnej postavy v okuliaroch so zlatým rámom. Podišiel k Akademikovi a naholsaknemuspreukazomvovystretejruke.
„Človeče!Viete,skýmstesatorozprávali?“šepolmuzlostnedoucha.
„Aonvie,skýmtusedelapopíjal?“zrúkolnanehoAkademik.
Muži v krčme stíchli. Murko sa postavil a prišiel k nim. Keby dlháň videl, aká hora svalovsaknemublíži,istebysitorozmyslelanevyriekolbytakéslová:
„Viete,čovászatomôžečakať?Urážkaverejnéhočiniteľa!“
„Povedztemu,žesananehonehnevám,“odvetilAkademik.
Muž saprestal ovládať azrúkol: „Vonkuuž navásčakajú. Pozriemesana váspekne zblízka!“
VtedymuMurkopriateľsky položil dlaň na plece. Muž pocítil jej váhu azmeravel od údivu.Ruka,vktorejmalstálepreukazsnovýmštátnymznakom,sazachvelaakolístie vŕby.
„Anamňasanechcetepozrieť?“opýtalsahoMurkotichýmdôraznýmbasom.
Muž samu v poslednej chvíli vyšmykol avybehol z krčmy. Chvíľu čakali, čo sabude diať, ale dvere ostali zatvorené avzápätí sa ozval zvuk motorov. Všetci si vydýchli a v krčmenastalaopäťvrava.AžvtedysiMurkoiAkademikvšimli,žeichzopačnej strany sledujemladýmužstrednejpostavyskamerouvrukách.Skôrakosazmohlinaotázku, čoturobí,sámpribeholknimapodávalrukuAkademikovi.
„Taktotosomeštenezažil.ChodímsnimipoSlovenskuužcelýtýždeň,avšadejedno atoisté.Jednostajdookola:…nahrad!nahrad!Dosťbolototality!Továmpoviem,nikto znichtakévoľačonečakal!“
„Ačosmemumalizaspievať?“opýtalsahoAkademik.
Vtomsadvereopäťrozleteliaobjavilsavnichinýmužsbradou.
„Guliver,poďuž,nezdržuj!Skorosmeodišlibezteba.Ponáhľamesa!“
Mužsaešteraznaobochusmialanarozlúčkupovedal:
„Skvelývýkon!Snáďsaešteuvidíme.“
Dveresaopäťzabuchliaspredkrčmyvyraziloeštejednoauto.
„Ďalší hádam už nebude,“ zašomral Akademik. „Ale pre istotu sa pôjdem pozrieť na záchod,čisatamneschovali.“
Murko ho sledoval pohľadom a o čomsi tuho premýšľal. Keď počul spoza dvier spláchnuťaAkademiksavrátil,opýtalsaho:
„Guliver…tojedákemeno?“
„Hej,Murko,netrápsa.Tojepostavazrozprávky.“
„Aleja si ho pamätám. Chodieval k nám do divadlana premiéry. Aj násfotil ačosi o náspísal.“
„Dúfam,ževdobrom.“
„Ajaviem?Nečítalsom,alešéfkasitoodložiladokroniky,takžetoasinebolozlé.“
Akademik sa vrátil na svoje miesto. Murko si prisadol oproti. Akademik tentoraz nenamietal.Otočilsakukrčmároviazvolal:
„Čotidošlopivoačislová,tyzloduch?Čonečapuješ?“
„Chlapi,vystenaozajotrasní.Odoženietemitakýchtozákazníkov.“
„Ajtizaplatili?“
„Alehej,zaplatili.Tensmiešnyvzelenomfráčku.Nechalajslušnýtringelt.“
„Tridsaťstrieborných?“
„Boháča! Viete si predstaviť, aká to bude reklama? V tomto pohostinstve sa vtedy a vtedyzastavilprezidentČeskoslovenska.“
„Spomlčkoualebobez?“opýtalsahoMurko.
„Akýjevtomrozdiel?“
„Jeho si sa mal opýtať,“ zvolal Akademik. „Pol roka sa o tom hádali. Radím ti, s tou tabuľouradšejpočkaj.Ktovie,akotovšetkodopadne.“
Ibakrodičomakrodnémumestusičlovekvytvorívzťah,zaktorýsanetrebanikomu avžiadnejsituáciiospravedlňovať.Nezáleží,čistesanarodilivBenátkach,alebovdiere, ktorejmenosinezapamätážiadnyturista,čisatamocitolčírounáhodou,alebosanechal obalamutiťreklamnoubrožúrou.Jetovašerodnémesto,nezmazateľneusídlenékdesiv tmavom kúte vašej duše. Ako prvá a jediná pravá láska. Aj keď si už nepamätáte, ako pôvodne vyzerala. Či mala bledú aristokratickú tvár, alebo pehami pomaľovaný nos a líca ako nezbedné dievča z chudobnej rodiny. Radšej sa jej ani nedotýkajte, rukami či jazykom.Jetonedotknuteľnákrása.Objektneobjektívnejláskyazaslepenéhonadšenia.
Ešte pred pár rokmi by nedal dopustiť na záhradku medzi dvomi Fatrami pretkanú vretenomútlej,nebezpečnevrtošivejrieky.Jejslávasarozpustilarýchlejšieakojesenná hmla.Ostalolenpárošarpaných,napolyrozpadnutýchbudov,ktorýchnázovsazačínal: Prvé slovenské… Všetko tu bolo kedysi prvé… Ale už dávno zabudnuté. Nik nevedel krajšie rozprávať o tomto meste ako Elena a Dušan. Ona bola Helenou, o ktorú sa bili najkrajší princovia miestnej bohémy. Maliar, básnik i sochár. Statočne však odolávalaa nedotýkalasaichsmädnýchúst,akokráľovskávčela,ktorásaeštenerozhodla,vktorom úli sa usadí. Aj Dušan mal oči iba pre ňu, hoci jeho ruky boli čierne od mazľavej tlačiarenskejfarbyavovlasochsamuzahniezdilštipľavýdymroztavenéhoolova.
Vušiachmustáleznel šumkovovýchpísmen, ktorésasypaliz matriceaukladalido riadkov spečených riedkym striebristým potom. Pri každej knihe mal pocit, že obchodujesvečnosťou.
„Konečnedoma!!Totojemojerodnémesto!“vzdycholsislastne,keďsavlakpomaly kĺzal po oceľových čiarach proti vážskemu prúdu a unavený zastal na stanici, ktorú z akéhosi dôvodu nazývali uzlom, hoci bola malá a zadymená ako dáka perníková chalúpka. Ďalej šla jednokoľajka, pomalá a lenivá. Taká akurát, aby si prežíval cestu domov, akoby si šiel na vlastný pohreb. Pomaly abolestne, ako keď vbíjaš klinec do kríža.
Keď búrali Dušanov rodičovský dom, pozval aj Gulivera. Sedeli ako na kare, na starých drevených stoličkách uprostred háld potuchnutých papierov, kníh, fotografií a črepínstaréhoporcelánu askla,ktorévynášalibrigádnicizdomunafúrikoch.Dušanpokľakolkukaždejznich a holými rukami sa v nich hrabal, kým nenašiel nejaký vzácny predmet. S pokorou ho podalGuliverovi. Potom sanaň spolu pozeraliako na ikonu. Dušan z nej zotrelprach a nečistotyahľadalslová,ktorébyhočonajpresnejšieopísali:
„Pozriete sa, toto je lístok na „spešninu“, ktorú poslal môj otec z Tešína domov. Je písanýpomaďarsky.Vtedybolovšetkovmaďarčine,alenikomutoneprekážalo.Všetci hovoriliajpomaďarsky.“
Zďalšejkopyvyhrabalakúsiknižkuvhnedomplátennomprebale.Opisovalagotické pamiatky tunajšej „stolice“. Gulivera hneď zaujal podpis na prednej strane. „Želmíra Duchajová.“
„Tobolamojateta.Prváslovenskámaliarka.Bolatokrásnažena.“
Guliver si na chvíľu predstavil zrelú ženu, zahalenú do bohémskej tuniky. V nedeľu popoludní leží na diváne, ktorý je umiestnený na verande tak, aby naň dopadalo popoludňajšieslnko.Právesizdriemlapodobromobedealimonádezdomácehosirupu. Jejtelosauvoľniloaobléňadránezbednevykukujúspodtuniky.Asisivšimla,žeztieňa letnej kuchyne ju sledujú synovcove zvedavé oči. Nasucho oblizne pery zlepené od malinovéhosirupu.Natiahnesanadiváneakolenivámačkaazavolánaneho:
„Duško!Prinesmieštemalinovku,somsmädná…“
Bože!Akékrásneazároveňstrašné,prežívaťminulosťnadvoredomu,ktorýčoskoro zbúrajú.
„Čotumábyť?“opýtalsaDušanalentak,medzirečou.
„Neviem.Nepýtalsomsa.Možnoobchod,možnoniečoiné.Záležínatom?“
Guliversazamyslel.Vtomtomesteprežilcelédetstvo.Odišielažakodospelý,alepo celýčashovidelibarozostavané.Ulice,domy,parky.Nikdynebolihotové.Nenechaliho pokojne žiť. Najprv padali staré meštianske domy. Jeden za druhým ustupovali novým budovám, ktoré zakryli pôvodnú tvár mesta. Nakoniec ostali trčať medzi zlepenými fasádami obchodov apohostinstiev dve či tri historické budovy. Na námestí zázrakom prežillenkatolíckykostol.Oprotinemupostaviliohyzdnýobchodnýdom.Obrazmesta, akosihopamätajúDušansElenou,pripomínaužlenpárbudov,ktorétustojaodprvej
republiky. Napadlo mu, čo by si pomyslel taký Karol Plicka, keby sa teraz vybral do mesta,ktorézachytilobjektívomnazačiatkustoročia?
Kým sanespriatelil sDušanom aElenou, vnímal rodnémesto ibaako miesto, kdesa človek ocitne len tak, náhodou. Bez toho, aby sa o to nejako zaslúžil. Ani jeho rodičia nebolitunajší,hocimamapochádzalazblízkejdedinyaotecspozakopcov.Prišlisemza prácou. Po vojne vybudovali na druhej strane rieky závody, ktorésarýchlo rozrástli až pod malofatranské lesy. Z okna izby videl snehom pokryté hole a pod nimi strechy závodnýchhálakomíny,zktorýchsapocelýčasvalildym.Poliamedzidomomariekou pretkávala široká cestička vyšliapaná robotníkmi ponáhľajúcimi sa do práce na šiestu hodinu,keďsarozozvučalasiréna.Akozavojny. Jejzvukysarozliehalinadpoľamiajo druhej, ale už nezneli tak prísne. Čoskoro sa objavili prví robotníci náhliaci sa domov rovnakým krokom ako do práce. Hľadal medzi nimi postavy rodičov. Málokedy sa vracalizprácespolu.Mamarobilazastrojom,otec vprojekčnejkanceláriizarysovacou doskouslogaritmickýmpravítkomvruke.
Mesto rástlo aj po okrajoch. Činžiaky pre robotníkov stavali v tvare uzatvorených obdĺžnikov podobných hradom. Uprostred bola veľká plocha, ktorú všetci nazývali dvorom. Ako na dedine. Tam sa rodilo nové pokolenie detí fabrických robotníkov. Zväčša prisťahovalcov z okolitých i vzdialených dedín. Na druhej strane bola zakázaná ulica.Šliponejautá,zväčšanákladiakysostavebnýmmateriálom,občasautobusyaešte zriedkavejšieosobnéautá.Guliverovisapáčilahranacestovateľov.Sadlisiskamarátmi naschodíkypredkrčmu,ktorúzléjazykynazvaliRafanda. Upieralizrakna cestu,ktorá viedlapopri jednokoľajkeaž kdesi medzi polia sobilninami ďaleko zamestom. Keď sa objavila silueta automobilu, musel rýchlo povedať: „Moje auto.“ Potom ešte rýchlejšie rozpoznať značku: Tatraplán, Spartak, Felícia, Moskvič, Pobeda… Keď sa konečne potvrdilasprávnosťvýberu,boloblížiacesaautojeho.Akožejeho.Moholsisámvybrať, odkiaľ akam ide. Mohol sacítiť ako jeden z pasažierov aísť snimi na ďalekú či blízku cestu ako v rozprávke. Ak sa z auta vykľul nákladiak alebo dodávka, len zakývali šoférovi. Keď im odpovedal na pozdrav alebo zatrúbil, zožal úsmev. Najmä keď popri nichprešlovojenskéauto.
Domestachodililennanákupy.Občasidokina,nanedeľňajšiefilmypredeti.Aleísť lentak,pozrieťsipamiatkyčidomúzea,tosastávaloibazriedka.Skôrstriedou.Ažkeď samuzdalpriestormedzidvoromaškolouprimalý,začalobjavovaťcelémesto.Zdalo samuoveľaväčšienežvskutočnosti.Užlento,žesadomestachodiloautobusom,hoci
pešo by tam hádam došiel skôr, kým by sa dočkal „červeného“ autobusu. Cudzosť
neznámeho mesta ho robila obrovským. Ale nie dlho. Čoskoro už „zháňal“ po meste, akobytamboldoma.Pešoinabicykli.Vzimesachodilisánkovaťzazdravotnýústav,k budove, ktorú postavili na kopci ešte „za Masaryka“. Najlepšia sánkovačka bola v údolí lásky,vonkuzamestom,odkiaľskoronedovidelnačinžiaky,kdebývali.Tadiaľtoviedla cestanaletisko,kamradichodievalinajaravletesrodičmi.Nazelenejpristávacejlúke boli dve-tri motorové lietadlá a o čosi viac vetroňov. Motorové navijaky ich vyťahovali dovýškyoceľovýmlanom.Keďsastrojodpojilapokračovalvletenavlastnýchkrídlach, koniec lana s padáčikom dopadol na pristávaciu plochu. Malý traktor sa rozbehol knemuaodtiaholhoopačnýmsmeromkďalšiemuvetroňu.
S obľubou sledoval aj dvojplošník s otvorenými dverami, ktorý sa pomalým ťažkopádnym krúžením štveral po nebi. Keď ho už skoro nebolo vidno, vyskakovali z neho parašutisti. Lietadlo bolo tak vysoko, že videl len malé bodky. Vzrušene počítal sekundy,kýmsananebineobjavilbielyobláčik.Azanímďalšíaďalší.Padalipomalyna zem a bodka pod ním bola čoraz väčšia a väčšia. Až kým sa nedotkla zeme. Potom sa bielyobláčikpomalypoložilnazelenúplochuletiska.
Na opačnom konci, pod stráňami, bol tankodróm. Otec mu vysvetlil, že tam zabehávajú tanky, kým opustia závod. Hukot motorov bolo počuť až k nim a často i v noci. Ale nič nebolo vidieť. Výhľad zakrývali vysoké fabrické haly, ktoré susedili skasárňami,abrezinypopricestenahole.Naopačnejstranestálstaručkýpivovar.Šírila saznehokrásnavôňasladuasušenéhochmeľu.
Tankyopúšťalizávodvždyvpiatokpodruhejzmene.Eštezabránamiichnaložilina plošiny a zabalené do hrubej celty odvážali kamsi ďaleko. Voňali schnúcou farbou a olejom.Naželezničnýchvozňochšlivpároch,dôverneobrátenéksebekanónmi.
Naopačnejstraneriekybolapovestnástoličkováfabrika.Nabudovebolnápiseštez prvejrepubliky:„Nanašichstoličkáchsedícelýsvet.“Zaňouužbolalentepláreň,ktorá sa pretekala s celulózkou o to, kto viac zasmradí čisté podhorské ovzdušie. Niekde na tomkoncistálazvláštnaveža,trčalanadostatnýmihalami,neprestajnevypúšťalahustý biely dym a pritom vydávala divné zvuky. Nevedno prečo, ale práve veža utkvela Guliverovivpamäti akeďsispomínalnarodnémesto,zjavovalasamuvpredstaváchnajčastejšie. Oveľa častejšie ako kostolná veža na námestí či „panelák“ s knihami, ktorý postavili oveľa neskôrvúdolílásky.
Dušanmurádrozprávaloľuďoch,sktorýmivyrastal.Najmäorovesníkoch,zktorých sanakoniecvykľuliznámepostavy,čopoznalzhodíndejepisuavlastivedy.Gulivermuv duchu závidel, že sa narodil do zaujímavejšej doby. Akokoľvek sa snažil, medzi svojimi rovesníkmi nenašiel žiadneho velikána. Ani veľkého maliara, ani fotografa, ani sochára, ani spisovateľa. Vojnové roky nezažil, takže ani hrdinov nenašiel. O to viac ho zaujalo rozprávanie, ako sa za vojny mesto rozdelilo na tých, čo si obliekali čiernu gardistickú uniformu,atých,čošlispartizánmi.
„Hovorítecelkomináč,akonásučilivškole,“uškrnulsaGuliver.
„Vučebniciachjespravidlatakápravda,akúpotrebujeučiteľ.“
„Ajeajinápravda?“provokovalďalejGuliver.
„Elena napísala knihu o Povstaní hneď po vojne. Vyšla už po roku. Aj keby chcela niečo v nej prikrášliť alebo pozmeniť, nemohla si to dovoliť. Ľudia, ktorým sa ešte nezahojilivojnovérany,byjuukameňovali.TerazmôžetečítaťoPovstaníčokoľvek,ale čitobolonaozajtak,tojeotázka.“
Elenazačulasvojemenoaprišlazvedľajšejizbyajsrozčítanouknihouvruke.
„Čotuvydvajaklebetíte?“
Dušansanaňupotmehúdskyusmialahodilrukou:
„Ale,tojalentak.ŽečojevlastnepravdaoPovstaní.“
Elena sa zamyslela, vytiahla si okuliare vyššie, akoby sa chcela lepšie prizrieť besedníkom. Chvíľu váhala, či samápripojiť kdebate, nakoniec zabuchlaknihuasadla sivedľaDušanarovnooprotiGuliverovi.
„Pravdunemánik,aprávetakjumámevšetci,však,Dušan?Poznámlenjedenspôsob, akosioveriť,čosaviacpodobánapravduačonalož.“
Obajamužisanaňuzvedavozahľadeli.
„Pozrite sa, Guliver, keď idem za vydavateľom s rukopisom o neznámom maliarovi, viem, že mám veľkú šancu na úspech. Mám na mysli, samozrejme, veľkého maliara, ktorýunásniejeznámy.“
„Rozumiem,“prisvedčilGuliver.
„Vydavateľnepochybujeotom,čosomnapísala,leboomaliaroviničnevie.Posudzuje môj rukopis len ako vydavateľ. Ale keby to bol u nás dobre známy maliar, vznikne problém–čisato,čosioňommyslímja,zhodujesnázoromvydavateľa.“
„Takjeto,hádam,správne,činie?“pozrelsanaňuskúmavoDušan.
