Laura Daveová: Posledná vec, čo mi povedal

JoshoviaJacobovi, mojimnajsladšímzázrakom, a

RochelleaAndrewoviDaveovcom úplnezavšetko

(poďmepovedal

aleniepriďalekopovedala

čoznamenápriďalekoopýtalsa tamkdesitypovedala)

e.e.Cummings

Prológ

Owen si ma často doberal pre to, ako stále všetko strácam aako som svojím spôsobom povýšila strácanie vecí na istú formu umenia. Slnečné okuliare, kľúče, palčiaky, bejzbalové pálky, známky, fotoaparáty, mobily, fľaše koly, perá, šnúrky do topánok.Ponožky.Žiarivky.Zásobníkynaľad.Ažtaksanemýlil.Naozajsommalasklon ukladaťvecinanesprávnemiesta.Rozptyľovaťsa.Zabúdať.

Na našom druhom rande som stratila kontrolný lístok zgaráže, kde sme parkovali počasvečere.Obajasmešlivlastnýmautom.Owenotomneskôržartoval–veľmirádsa smial

ztoho,akosomnástojila,ženanašedruhérandebudemšoférovaťja.Uťahovalsiztoho ešte aj počasnašej svadobnej noci. Jasom žartovalaotom, ako mavten večer griloval, kládolnespočetnéotázkyomojejminulosti–omužoch,ktorýchsomopustila,omužoch, ktorísarozišlisomnou.

Nazývalichbývalýmipotenciálnymichlapcami.Pripilsinanichapovedal,ženechuž súkdekoľvek,jeimvďačný,ženebolitýmipravými,takžeterazoprotimnemôžesedieť práveon.

Veďmasotvapoznáš,namietlasom.

Usmialsa.Alenemámtenpocit,tyáno?

Nemýlil sa. Zdalo sa, že to, čo medzi nami prúdi, je ohromujúce už od samého začiatku. Nazdávam sa, žeprávepreto som bolanesústredená. A preto som stratilaten kontrolnýlístok.

ParkovalismevgarážihotelaRitz-CarltonvcentreSanFrancisca.Obsluhaparkoviska zakričala,ženatomnezáleží,akbudemtvrdiť,žesomtambolalennavečeri.

Pokuta za stratený parkovací lístok bola sto dolárov. „Mohli ste si tu auto nechávať

celétýždne,“povedalaobsluhaparkoviska.„Odkiaľviem,žesanesnažítepodvádzať?Sto dolárov plus daň za každý stratený lístok. Prečítajte si upozornenie.“ Sto dolárov plus daňzacestudomov.

„Si si istá, že sa stratil?“ spýtal sa ma Owen. Ale usmieval sa pri tom, akoby to bola najlepšianovinka,akúsaomnezacelývečerdozvedel.

Bolasomsiistá.RozhodnesomprehľadalakaždýcentimetersvojhopožičanéhoVolva aj Owenovho športiaka (hoci som vňom predtým nebola), aj toho sivého, nemožného poschodiaparkoviska.Žiadnylístok.Nikde.

Týždeňpotom,čoOwenzmizol,samisnívalo,žestálnatomparkovacommieste.Mal tenistýoblek–arovnakýšarmantnýúsmev.Vtomsnesisťahovalzprstaobrúčku.

Pozri,Hannah,povedal.Terazsistratilaajmňa.

Prváčasť

Nemámveľatrpezlivostisvedcami,ktorívezmú drevenúdosku,vyhľadajújejnajtenšiučasťavyvŕtajúveľa diertam,kdesavŕtajednoducho.

AlbertEinstein

Akotváratedverecudzincom…

Vtelevízii to vidíme vjednom kuse. Ktosi zaklope na dvere. Osoba na druhej strane čaká, abyvámpovedalanovinku,ktorávšetkozmení.Vtelevíziijetozvyčajnepolicajný kaplán alebo hasič, možno uniformovaný príslušník ozbrojených síl. No keď otvorím

dvere ja – vtedy, keď som sa dozvedela, že sa pre mňa práve všetko zmení – poslom správniejepolicajtanifederálnyvyšetrovateľvnaškrobenýchnohaviciach.

Je to dvanásťročné dievča vo futbalovom drese. S chráničmi na kolenách aostatnou

výbavou.

„PaniMichaelsová?“spýtasa.

Zaváham,kýmodpoviem–čosamičastostávapriotázke,čisomtonaozajja.Somaj niesom.Nezmenilasomsimeno.Tridsaťosem rokovpredtým,nežsomstretlaOwena, som bola Hannah Hallová anevi­dela som dôvod, prečo by som sa potom mala stať niekým iným. SOwenom sme boli manželia niečo vyše roka aza ten čas som si zvykla ľudíneopravovať.Lebovskutočnostichcelivedieť,čisomOwenovamanželka.

Aistetochcevedieťaj toto dvanásťročnédievča,čomazároveňvediekvysvetleniu, akosimôžembyťtakáistá, žemádvanásťrokov,hocisomväčšinuživotaľudívnímala lenvdvochširokýchkategóriách:dieťaadospelý.Tátozmenajevýsledkomposledného roka apol, zásluhou dcéry môjho manžela Bailey, ktorá je vneuveriteľne nevľúdnom vekušestnásťrokov.Jetodôsledokmojejchyby,ktorejsomsadopustila,keďsomprvý raz stretla uzavretú Bailey apovedala som jej, že vyzerá mladšia, než je vskutočnosti. Bolatonajhoršiavec,akúsommohlaurobiť.

Vlastnedruhánajhoršia.Najhoršiabolpravdepodobnemôjpokusvylepšiťtovtipom otom, ako by som si priala, aby mi hádali nižší vek. Bailey ma odvtedy sotva znášala, hociterazužviem,žeprišestnásť­ročnejsanemámsnažiťrozprávaťvtipyakéhokoľvek druhu.Alebosavôbecpokúšaťrozprávaťprílišveľa.

Ale vráťme sa kmojej dvanásťročnej priateľke pri dverách, prešľapujúcej zjednej

špinavejkopačkynadruhú.

„PánMichaelschcel,abysomvámdalatoto,“vraví.

Natiahne ruku avdlani má kus zloženého žltého papiera. Na prednej strane je OwenovýmpísmomnapísanéHANNAH.

Vezmem si zložený lístok, dívam sa na ňu. „Pardon. Niečo mi uniká. Si Baileina kamarátka?“

„KtojeBailey?“

Nečakalasom,žeodpoveďbudeáno.Medzidvanásť-ašestnásťročnýmitínedžermije priepastnýrozdiel.Nedokážemsitospojiť.PrečomiOwenjednoduchonezavolal?Prečo do toho ťahá toto dievča? Môj prvý tip by bol, že sa niečo stalo Bailey aOwen sa nedokázal uvoľniť z práce. Lenže Bailey je doma, vyhýba sa mi ako zvyčajne ajej ohlušujúca hudba (dnešný výber: Krásna: Muzikál oCarole Kingovej) hrá dokola ako pripomienka,ževjejizbeniesomvítaná,aduníažnaprízemie.

„Prepáč,trochunerozumiem…kdesihovidela?“

„Prebeholokolomňanachodbe,“odvetí

Minútupremýšľam,žeasimyslínašuchodbu,priestorpriamozanami.Lenžetonemá zmysel. Žijeme vplávajúcom dome vzátoke, vhausbóte, ako sa to bežne nazýva, atu vSausalite dokonca tvoria komunitu. Štyristo. Tu sú ako plávajúce domy – celé presklené,svýhľadmi.Nášchodníkjeprístavisko,našachodbajeobývačka.

„TakžepánaMichaelsasistretlavškole?“

„To som práve vravela.“ Venovala mi začudovaný pohľad: Akde inde? „Ja amoja kamoškaClairesmeprávešlinatréning,keďnáspožiadal,abysme vámodovzdalitoto.

Povedalasom,žemôžemažpotréningu,aonnato,žedobre.Dalnámvašuadresu.“

Ukážedruhýkúsokpapieraakodôkaz.

„Okremtohonámdaldvadsaťdolárov,“dodá.

Tiepeniazeužneukáže.Možnosimyslí,žebudemchcieť,abyichvrátila.

„Mal pokazený telefón či čo anemohol sa svami spojiť. Neviem. Skoro ani nepribrzdil.“

„No…ontipovedal,žemápokazenýtelefón?“

„Akoinakbysomtovedela?“

Potom jej zazvoní telefón – alebo si aspoň myslím, že je to telefón, až kým to nezodvihnezpásaavidím,žetovyzeráakosupermodernýpager.Žebysapageryvrátili domódy?

Tóny z hry o Carole Kingovej. Supermoderné pagery. Zrejme ďalší dôvod, prečo so mnouBaileynemátrpezlivosť.Osvetetínedžerovneviemabsolútnenič.

Dievča zaťuká na svoj prístroj, Owena asvoju misiu za dvadsať dolárov už hádže za hlavu. Nechcesami ju pustiť, stálenerozumiem, čosatu deje. Možnotomábyťnejaký čudný vtip. Možno si Owen myslí, že to je vtipné. Ja si to nemyslím. Vkaždom prípade, aspoňzatiaľnie.

„Majtesa,“pozdraví.

Pomaly odchádza, mieri do dokov. Sledujem ju, ako sa čoraz viac zmenšuje, nad zálivomklesáslnko,cestujejosvetľujehŕstkavečernýchhviezd.

Potom vyjdem von aj ja. Spolovice očakávam, že Owen (môj rozkošný apochabý Owen)vyskočízbočnej strany doku,zanímsabudechichotaťzvyšokjehofutbalového družstvaavšetci sabudúsmiaťzožartíka,ktorýpodľavšetkéhonechápem.Aleontam nieje.Niejetamnikto.

Takžezatvorímvchodovédvere.Pozriemsanakúštikžltéhopapiera,ktorýmámstále

zloženýnadlani.Zatiaľsomhoneotvorila.

Vtom tichu mi dochádza, ako veľmi ho nechcem otvoriť. Nechcem vedieť, čo tam je napísané. Jedna moja časť si túži uchovať túto poslednú chvíľu – túto chvíľu, v ktorej eštemôžeteveriť,žeideovtip,ochybu,oveľkénič;chvíľupredtým,nežvietesistotou, žesazačaloniečo,čoužnedokážetezastaviť.

Roztvorímpapier.

Owenovapoznámkajekrátka.Jedenriadok,hádankasamaosebe.

Ochráňju.

Greeneovaulicapredtým, nežbolaGreeneovou

Owenasomspoznalapredniečovyšedvomirokmi.

VtedysomeštežilavNewYorku.BývalasomtritisícmíľodSausa­lita,maléhomesta vSevernej Kalifornii, ktoré teraz nazývam domovom. Sausalito leží na druhej strane

Golden Gate ako San Francisco, ale je to úplne iný svet ako mestský život. Tichý, očarujúci.Ospalý.Natomtomieste súOwenaBaileydomaužviacakodesaťročie.Jeto tiež úplný protipól môjho predošlého života, ktorý ma držal priamo na Manhattane, vpodkrovnombyte svýhľadom na Greeneovuulicuvo štvrtiSoHo –vmalom priestore sastronomickýmnájomným,oktoromsomsinikdyporiadnenemyslela,žesihomôžem dovoliť.Používalasomhoakodielňuajpriestornavýstavusvojichprác.

Sústružímdrevo.Živímsatým.Ľudiasazvyčajnezatváriazvláštne,keďimpoviem,že toto je moja práca (nech sa ju snažím opísať akokoľvek), lebo sa im vmysli vynoria obrázkyzhodínpracovnejvýchovynastrednejškole.Lenžesústružníčkajeoniečoviac ačosi úplne iné. Zvyčajne to opisujem ako sochárstvo, ale namiesto tvarovania hliny tvarujemdrevo.

Ktejto profesii som sa dostala prirodzene. Sústružníkom bol môj starý otec – akeď sme pri tom, bol vynikajúci – ajeho práca bola stredobodom môjho života, odkedy si pamätám. On bol stredobodom môjho života, pokiaľ mi len pamäť siaha, keďže ma vychovávalprevažnesám.

MôjotecJackamojamatkaCarole(ktorámalaradšej,keďsomjuoslovovalaCarole) nejavili bohvieaký záujem oakúkoľvek výchovu detí. Zveľkej časti nemali záujem onič okrem fotografickej kariéry môjho otca. Starý otec moju matku povzbudzoval, aby sa

premohlaavenovalasami,keďsombolamalá,alesvojhootca,ktorýcestovalzaprácou dvestoosemdesiat dní v roku, som sotva poznala. Akeď už aj mal voľno, utiahol sa na rodinný ranč vSewannevštáte Tennesseenamiesto toho, aby šoféroval dvehodiny do domu môjho starého otca vo Frankline atrávil čas so mnou. Krátko po mojich šiestych narodeninách, keď otec opustil matku kvôli svojej asistentke – žene zvanej Gwendolyn, ktorámalaskorodvadsaťjedenrokov–,domovprestalachodiťajmama.Prenasledovala môjhootcadovtedy,kýmjuneprijalspäť.Potommanatrvalonechalasostarýmotcom.

Aktoajznieakodoják,niejetotak.Samozrejme,niejeideálne,keďvámmatkaúplne zmizne. Určite pre mňa nebolo príjemné prijať túto voľbu. Ale pri spätnom pohľade si myslím, že matka mi tým, ako odišla – bez ospravedlnenia, bez zaváhania – urobila láskavosť. Aspoň mi to dala jasne najavo: neexistuje nič, čo som mohla urobiť, aby zostala.

Na druhej strane, vďaka jej odchodu som bolašťastnejšia. Starý otec bol vyrovnaný aláskavý,každýdeňmipripravilvečeruačakal,kýmdojem,potomvyhlásil,žeječasísť do postele, apred tým, ako sme sa uložili spať, mi čítal príbehy. Avždy mi dovolil sledovaťhopripráci.

Zbožňovalasompozorovaťho,keďpracoval.Zakaždýmzačalneskutočneobrovským kusomdreva,pohybovalnímposústruhu,premieňalhonaniečozázračné.Alebo,akto bolomenejnežzázračné,vymýšľal,akozačaťodznova.

Tobolaasimojanajobľúbenejšiačasťjehopráce,keďsomhosledovala,akorozhodil rukami apovedal: „No, toto musíme urobiť inak, však?“ Potom sa pustil do hľadania novéhospôsobu,akozhmotniťsvojzámer.Predpokladám,žehocijakýpsychológ,ktorý zaniečostojí,bymipovedal,žetotomimuselododaťnádej–žesomsimuselamyslieť, žestarýotecmipomôžeurobiťtoistéuseba.Začaťodznova.

Domnievamsavšak,žesomsaupokojovalapresnenaopak,akvôbec.Prizeraniesana prácu starého otca ma naučilo, že nie všetko je premenlivé. Existujú určité veci, ku ktorým pristupujete zrôznych uhlov, ale nikdy ich nenecháte tak. Urobili ste prácu, ktorábolapotrebná,nechvásuždostalakamkoľvek.

Nikdy som neočakávala, žebudem mať úspech vsústružení – ani vmojom prechode odeňkvýrobenábytku.Spolovicesombolapresvedčená,žesatýmneuživím.Starýotec siksvojmupríjmupravidelneprivyrábalprácamivstavebníctve.Noužnazačiatku,keď sa jeden z mojich pôsobivejších jedálenských stolov objavil včasopise Architectural Digest, som trafila do medzery na trhu newyorských starousadlíkov. Ako to vysvetlil

jeden zmojich obľúbených interiérových dizajnérov, moji klienti chceli pri dekorácii svojho domova minúť kopu peňazí na niečo, čo vyzeralo, že stojí pár centov. Môj rustikálnydrevenýnábytokbolstelesnenímichpožiadaviek.

Časomsamojaoddanáklientelarozrástlanaväčšiuklienteluvostatnýchmestáchna pobrežíavletoviskáchLosAngeles,Aspen,EastHampton,ParkCity,SanFrancisco.

TaktosomsazoznámilasOwenom.MojímklientombolAvettThompson–generálny riaditeľ technologickej firmy, kde pracoval Owen. Avett ajeho manželka, neuveriteľne nádhernáBelle,patrilimedzimojichnajvernejšíchzákazníkov.

Belle rada vtipkovala, že je Avettovou trofejou, čo mohlo byť aj zábavnejšie, keby to okremtohonebolotakévýstižné. Kedysi bolamodelkou,malaodesaťrokovmenejako jeho dospelé deti, narodila sa avyrastala vAustrálii. Kusy nábytku odo mňa mala vkaždej izbe svojho mestského domu vSan Franciscu, kdežilasAvettom, aj vo svojom nedávno zrekonštruova-nom vidieckom sídle vmalom mestečku Svätá Helena na severnomkonciÚdoliaNapa,kamsautiekalavychutnávaťsamotu.

SAvettom som sa pred tým, než sa sOwenom ukázal vmojej dielni, stretla len párkrát. Boli vNew Yorku kvôli stretnutiu investorov aBelle chcela, aby sa zastavili umňa apozreli si stolík svalcovanými okrajmi, ktorý si umňa objednala do ich spoločnej spálne. Avett si nebol istý, čo má vlastne kontrolovať, dostal inštrukcie, že stolík má pasovať krámu postele, na ktorom by bol ich organický matrac za desaťtisíc dolárov.

Úprimne,Avettovitoužaninemohlobyťľahostajnejšie.KeďsOwenomvošli,malna sebeelegantnýmodrýoblek,šedivejúcevlasy muchrupčaliodgélu,uchomalprilepené kmobilu. Práve bol uprostred hovoru. Hodil pohľad na stolík ana moment prikryl dlaňouslúchadlo.

„Podľamňatovyzeráfajn,“konštatoval.„Všetkovporiadku?“

Skôrnežsomstihlaodpovedať,užhonebolo.

Naopak, Owen bol unesený. Pomaličky sa prešiel po celej dielni, pristavil sa pri každomkúskunábytkuaprezeralsiho.

Sledovala som ho, ako sa prechádza. Bol to dosť mätúci obraz: chlapík sdlhými hnátmi, so strapatými blond vlasmi a spokožkou vysušenou od slnka, vobnosených teniskách Converse. Všetko ztoho sa zdalo vprotiklade sjeho štýlovou športovou bundou.Takmerakobyspadolzosurfovejdoskyrovnodosvojejbundy,podktoroumal naškrobenúkošeľu.

Uvedomilasomsi,ženaňhouprenehľadím,apomalysomchcelaodvrátiťzrak,práve keď sa zastavil pred mojím obľúbeným kúskom – veľkým jedálenským stolom, ktorý sompoužívalaakopísacístôl.

Väčšinu zneho zakrýval môj počítač, noviny adrobné náradie. Tabuľa pod nimi sa dala rozoznať, iba keď ste sa naozaj dobre prizerali. Aon sa prizeral. Skúmal tuhé sekvojové drevo, ktoré som vyrezala, rohy som zafarbila jemnou žltou farbou aku každémuprivarilahrubýkov.

BolOwenprvýmzákazníkom,ktorýsivšimoltentostôl?Nie,samozrejme,ženie.Ale bol prvý, ktorý sasklonil,rovnakoako točasto robímja,prechádzal prstamipoostrom koveatamsazastavil.

Otočilhlavuazdolasanamňapozrel.„Au,“povedal.

„Skústedoňnaraziťuprostrednoci.“

Owen sa znovu postavil ana rozlúčku po stole poklopkal. Potom zamieril mojím smerom. Podišiel ku mne, až kým sme odrazu nestáli akosi blízko pri sebe – vlastne, prílišblízkonato,abysomnepremýšľala,ako smesatamdostali.Asi somsamalacítiť rozpačitopresvojetielkoadžínsypostriekanéfarbou,akoajneupravenýdrdolnavrchu hlavy,zktoréhomivypadávalineumytékučery.Alekeďsompozorovala,akosanamňa díva,cítilasomniečoiné.

„Takže,“začal,„akúcenupožadujete?“

„No,tenstôljejedinýkusvtejtomiestnosti,ktorýniejenapredaj,“odvetilasom.

„Pretožebymoholniekohozraniť?“

„Presnetak.“

Vtedysausmial. Keď saOwenusmial.Bolotoakonázovnejakejzlejpopovejpiesne. Abybolojasné,niežebymuúsmevrozžiariltvár.Nebolotoničtakésentimentálneani ohromujúce. Skôr to, že stýmto úsmevom – týmto veľkodušným detským úsmevom –pôsobilmilo.

Pôsobil milo tak, ako som sa stým nestretávala na Greeneovej ulici vcen-tre Manhattanu.Prijehoroztomilostisomzačínalapochybovať, čisasčímsitakýmniekedystretnemnaGreeneovejulicivcentreManhattanu. „Takžeotomstolesanedohadujeme?“spýtalsa.

„Žiaľ,nie,alemôžemvámukázaťnejakéinékúsky?“

„A čo tak namiesto toho kurz? Mohli by ste mi ukázať, ako si taký podobný stôl vyrobím sám, ale možno strochu jemnejšími okrajmi… Podpíšem vám zrieknutie sa

zodpovednosti. Akékoľvek zranenia, čo by som pri tom utrpel, by boli na moje vlastné riziko.“

Stále som sa usmievala, ale zneistilo ma to. Postupne som prišla na to, že sa už nebavíme ostole. Bola som otom skalopevne presvedčená. Bola som si taká istá, ako môžebyťlenženadvarokyzasnúbenásmužom,oktoromsiuvedomila,žesihonemôže vziať.Dvatýždnepredsvadbou.

„Pozrite,Ethan…“začalasom.

„Owen,“opravilma.

„Owen.Jeodvásmilé,žesanatopýtate,“pokračovalasom,„aledržímsazásady,žeso zákazníkminarandenechodím.“

„Notakjepotomdobre,žesinemôžemdovoliťkúpiťnič,čotupredávate.“

Vkaždom prípade ho to zastavilo. Pokrčil plecami, akoby chcel povedať Tak teda inokedy, avybral sa k dverám aAvettovi, ktorý sa prechádzal sem atam po chodníku, stáletelefonovalakričalnaosobunadruhomkonci.

Už bol takmer von zdverí, takmer preč, keď sa ma zmocnila okamž­i­tá a naliehavá potreba osloviť ho azastaviť, aby neodišiel, apovedať mu, že som to tak nemyslela. Myslelasomtoakosiinak.Naznačovalasomtým,žebymalzostať.

Netvrdím, že to bola láska na prvý pohľad. Chcem povedať, že časť zo mňa túžila urobiť niečo, aby ho zastavila. Chcela som byť pri tom širokom úsmeve ešte oniečo dlhšie.

„Počkajte!“ zvolala som. Poobzerala som sa, hľadala som niečo, čím by som ho tam zadržala,arozhodlasomsapretextil,ktorýbolpreinéhozákazníka.Vzalasomhoruky.

„TotojepreBelle.“

Nebola to moja najžiarivejšia chvíľa. Aokrem toho, ako by vám iste potvrdil môj bývalý snúbenec, bolo pre mňa úplne netypické niekoho zastaviť namiesto toho, aby somsaodtiahla.

„Postarámsaoto,abysatoknejdostalo,“povedal.

Vzalsitoodomňa,vyhýbajúcsamôjmupohľadu.

„Aby bolo jasné, aj ja mám zásadu nerandiť. Som slobodný otec ato ide vjednom balíku…“Odmlčalsa.„Alemojadcérajeblázondodivadlaastratímunejdôležitébody, akpricestedoNewYorkuneuvidímžiadnuhru.“

UkázalsmeromkAvettovi,ktorýstálehučalnachodníku.

„DivadelnéhryniesúúplneAvettovoušálkoukávy,hocitomôžeznieťprekvapivo…“

„Veľmi,“skočilasommudoreči.

„Takže…čonatopoviete?Pôjdetesomnou?“

Nepriblížilsa,alezdviholpohľad.Zdviholpohľadapozrelmidoočí. „Neberme to ako rande. Bude to jednorazovka. Na tom sa dohodneme. Len večera ahra.Tešiloma.“

„Kvôlinašimzásadám?“podpichlasomho. Jehoúsmevsavrátil,otvorenýaveľkodušný.„Áno,“pritakal.„Kvôlinim.“

„Čototupáchne?“spýtasaBailey.

Strhnem sa zo spomínania azistím, že Bailey je vo dverách do kuchyne. Vyzerá podráždene, keď tam tak stojí vhrubom svetri – cez plece má prevesenú tašku, pod remienkomsajejzachytilivlasysfialovýmipramienkami.

Usmejemsanaňu,bradousipridŕžajúctelefón.SnažilasomsazastihnúťOwena,ale neúspešne,telefonátysúpresmerovanénahlasovúschránku.Znovu.Aznovu.

„Prepáč,nevšimlasomsiťa.“

Neodpovedá,mázovretépery.Odložímtelefón,ignorujemjejvečnezamračenývýraz. Naprieknemujekrásna.Jekrásnatak,že–akosomsivšimla–jejkrásaudrieľuďomdo očí,keďvkročídomiestnosti.

Na Owena sa veľmi nepodobá – jej fialové vlasy sú prirodzene gaštanovohnedé, oči tmavéadivoké.Súintenzívne.Vtiahnuvásdoseba.Owenhovorí,žesúpresnetaké,ako mal jej starý otec (otec jej matky), apreto ju pomenovali po ňom. Dievča smenom Bailey.JednoduchoBailey.

„Kdejeoco?Mámaodviezťnadivadelnúskúšku.“

Telomistuhne,keďvovreckuzacítimakozávažieOwenovlístok.

Ochráňju.

„Užjeurčitenaceste,“vykokcem.„Dajmesivečeru.“

„Takžetotutaksmrdí?“spýtasa.

Zvraští nos pre prípad, že by nebolo jasné, že zápach, oktorom hovorí, sa jej nepozdáva.

„Tosútielinguine,čostemalivPoggiu,“vysvetlím.

Pozrie na mňa prázdnym pohľadom, akoby Poggio nebola jej tunajšia obľúbená

reštaurácia, akoby sme tam nešli na večeru len pred pár týždňami, aby sme oslávili jej

šestnáste narodeniny. Bailey si objednala špecialitu toho večera – domáce viaczrnné

linguine somáčkou zhnedého masla. AOwen jej dal trochu odpiť zo svojho pohára

Malbecu. Myslela som si, že jej tie cestoviny chutili. No možno rada popíjala víno so svojímotcom.

Naložímnatanierporiadnuporciuapoložímhonakuchynskýostrovček.

„Dajsitrošku,“nabádamju.„Budetitochutiť.“

Bailey na mňa zízavsnaherozhodnúť sa, či mánáladu na predvádzanie – tedachuť

sklamaťsvojhootca,keďsadozvieojejrýchlom odchode bez večere. Rozhodla sa opačne, potlačila namrzenosť avyskočila na svoju barovústoličku.

„Dobre.Trochusidám.“

Baileysaprimnetakmersnaží.Tojetonajhoršie.Niejeanizlédieťa,anipostrach.Je todobrédieťavsituácii,ktorúneznáša.Lennáhodousomtousituáciouja.

Existujú zjavné dôvody, prečo by dospievajúce dievča malo mať averziu knovému životusvojhootca,najmäBailey,ktorejbolodobre,keďfungovalilenvodvojici,najlepší kamoši, s Owenom, jej najväčším fanúšikom. No ani toto nie sú úplne všetky dôvody, prečo ma Baileynemávláske. Nejdelenoto,žesomjej nesprávneuhádlavek,keďsmesastretli poprvýraz.Tiahnesatoodjednéhopopoludniakrátkopotom,čosomsaprisťahovala do Sausalita. Mala som ju vyzdvihnúť pri škole, ale zdržal ma telefonát sklientom aprišlasomopäťminútneskôr. Nie desať minút. Päť. 17.05. Toľko bolona hodinkách, keď som zaparkovala pred domom jej kamarátky. Ale rovnako dobre to mohla byť aj hodina. Bailey je náročné dievča. Owen by vám povedal, že túto vlastnosť máme spoločnú. Jeho manželka aj dcéra si za päť minút dokážu vytvoriť názor na niekoho cudzieho.Toimstačí.AzatentočassaBaileyrozhodovala,čosiomnemyslí,kýmjasom malatelefonát,ktorýsomaninemalaviesť.

Bailey si nakrúca na vidličku trochu cestovín aprezerá si ich. „Vyzerá to inak ako vPoggiu.“

„Alejetotoisté.Presvedčilasomšéfkuchára,abymidalrecept.Dokoncamaposlaldo FerryBuilding,nechkúpimcesnakovýchlieb,ktorýktomupodávaon.“

„TysisaodviezladoSanFrancisca,abysikúpilabochníkchleba?“nechápe.

Jemožné,žesaprinejprílišsnažím.Jetotak.

Naklonísaavložísidoústveľkýkus.Zahryznemsidoperyvočakávaníjejuznania–

mimovoľnejejzpieruniknetichémňam.

Avtedyjejzabehne.Začnesadusiť,načiahnesazapoháromvody.

„Čositamdala?“oborísanamňa.„Chutítoako…uhlie.“

„Aleveďsomtoskúšala,“chlácholímju.„Jetodokonalé.“

Odhryznem si ešte raz. Nemýli sa. Vtom zmätku pri mojej dvanásť­ročnej návštevníčke aOwenovom lístočku maslová omáčka zmenila chuť zo svojej sladkastej, penovejbohatostinalenspálenú.Ahorkú.Dosťpodobnú,akobysomjedlavatru.

„Ajtakužmusímísť,“povie.„Najmäakchcem,abymaodviezlaSuz.“

Bailey vstane aja si predstavím Owena, ako stojí za mnou, nakloní sa ku mne azašepká mi do ucha Vyčkaj. To hovorí vždy, keď sa ku mne Bailey správa odmietavo. Vyčkaj. Znamená to: jedného dňa sa spamätá. Atiež to znamená: zakrátko, odva apol roka, odchádza na vysokú. Ale Owen nerozumie, že toto ma neupokojí. Pre mňa to len znamená,žesamikrátičasnavzájomnézbližovanie.

Naozajchcem,abysmesazblížili.Chcem,abysmesivybudovalinejakývzťah,anielen kvôli Owenovi. Je tam niečo viac, čo ma priťahuje kBailey, aj keď ma od seba odháňa. Čiastočne je to tým, že veľmi dobre poznám situáciu, keď stratíte matku. Moja matka odišlazvlastného rozhodnutia, Baileina pretragédiu, aletak či onak to na vászanechá podobnústopu.Zanechávástonarovnakozvláštnombode,kdesasnažítezistiť,akosa orientovaťvosvetebeznajdôležitejšejosoby,ktorábyvássledovala.

„PrejdemsakSuz,“povie.„Onamaodvezie.“

Suz, jej priateľka Suz, ktorá sňou hrá vtej hre. Suz, ktorá tiež býva vprístave. Suz, ktorájebezpečná,nie?

Ochráňju.

„Jaťavezmem,“ponúknemsa.

„Nie.“ Zahrnie si fialové vlasy za uši aupraví tón hlasu. „To je vpohode. Suz aj tak ide…“

„Aksatvojoteceštenevráti,“poviem,„prídemavyzdvihnemťa.

Jedenznásťabudečakaťvonku.“

Zavŕtadomňapohľadom.„Prečobysanevrátil?“

„Vráti. Určite sa vráti. Len som si myslela… že ak po teba prídem ja, môžeš cestou domovšoférovať.“

Bailey práve získala študentský vodičák. Rok musí jazdiť sniekým dospelým, až potommôžešoférovaťsama.AOwenjunerádpúšťa

večerzavolantanikeďjesním,čosasnažímvyužiťakopríležitosť.

„Jasné,“prikývneBailey.„Vďaka.“

Kráča kdverám. Chce ukončiť tento rozhovor anadýchať sa sausalitského vzduchu. Povedalabyčokoľvek,abysamazbavila,alejatovezmemakohotovúvec.

„Takžesauvidímeopárhodín?“

„Uvidímesa.“

Ajasacítim šťastne, no len na sekundu. Potom sazaňou zabuchnú vchodovédvere aznovu som sama slístkom od Owena, nenapodobiteľným tichom kuchyne amnožstvomspálenýchcestovín,ktorébyzasýtilidesaťčlennúrodinu.