V deňtragédieprikázalichlapcomzWindfieldskejškolyostaťvosvojichizbách.
Bola horúca májová sobota apopoludnie by zvyčajne trávili na južnom ihrisku; niektorí by hrali kriket aostatní by ich sledovali ztienis-tých krajov Biskupského lesa. Niekto však spáchal zločin. Zpracovného stola učiteľa latinčiny pána Offertona ktosi ukradol šesť zlatých sovereignov apodozrenie padlo na celú školu. Až do odhalenia zlodejasavšetcichlapcimuselizdržiavaťvbudove.
Micky Miranda sedel pri stole doškriabanom iniciálkami generácií znudených chlapcov. Vruke držal vládnu publikáciu snázvom Vybavenie pechoty. Rytiny mečov, muškietapušiekhozvyčajnefascinovali,aleterazmubolopriteplo,abysasústredil.Na druhej strane stola jeho spolubývajúci Edward Pilaster zdvihol hlavu od cvičebnice latinčiny. Odpisoval Mickyho preklad jednej stránky z Plutarcha. Ďobol doň prstom apovedal:„Totoslovoneviemprečítať.“
Micky pozrel do poznámok. „Popravený,“ vysvetlil. „V latinčinejeto decapitare.“ Pre Mickyhobolalatinčinaľahká,azdapreto,leboveľaslovsapodobalonajehorodnýjazyk španielčinu.
Edwardovoperoškrípaloďalej.Mickynepokojnevstalapodišielkotvorenémuoknu. Úplné bezvetrie. Túžobne hľadel ponad priestranstvo pred stajňou naneďalekú horu. VopustenomlomenasevernomkonciBiskupskéholesasanachádzalotienistéjazierko. Vodavňombolastudenáahlboká…
„Poďmesizaplávať,“ozvalsaodrazu.
„Tonesmieme,“namietolEdward.
„Mohli by sme sa vykradnúť cez synagógu.“ Synagóga bola vedľajšia izba, vktorej bývali traja židovskí chlapci. Windfieldska škola bola vnáboženských záležitostiach veľkorysá atolerovala rozdiely vo viere. Práve z tohto dôvodu si ju zvolili mnohí židovskí rodičia, Edwardova metodistická rodina ajMickyho katolícky otec. Napriek oficiálnemu prístupu školy však židovskí chlapci museli strpieť trochu šikanovania. Micky pokračoval: „Vyjdeme cez ich okno azoskočíme na strechu práčovne, potom zleziemepomúrestajne,kdeniesúokná,azakradnemesadolesa.“
Edwardsazatvárilprestrašene.„Akťachytia,neminieťaferuľa.“
Volali tak jaseňový prút, ktorý obhospodaroval riaditeľ školy doktor Poleson. Porušenie zákazu vychádzania sa trestalo dvanástimi mučivými švihnutiami. Micky dostal bitku od doktora Polesona iba raz, za hazardnú hru, alepri pomyslení na ňu ho zakaždým striaslo. No šanca, že ich chytia, bola mizivá, apredstava, ako sa vyzlečie anahý vkĺzne do vody, bola taká prenikavá, až takmer cítil studenú vodu na spotenej pokožke.
Zadíval sana svojho spolubývajúceho. Edwardnebol vškolektovieako obľúbený: na dobrého študenta príliš lenivý, priveľmi nemotorný, aby sa mu darilo pri hrách, apriveľmi sebecký, aby si našiel viac priateľov. Micky bol jediný Edwardov priateľ anepáčilo sa mu, keď Micky trávil čas sinými chlapcami. „Spýtam sa Pilkingtona, či nechceísťajon,“povedalMickyavykročilkdverám.
„Stoj,nerobto,“hamovalhovystrašenýEdward.
„Nechápem,prečobysomnemal,“odvetilMicky.„Sistrachopud.“
„Niesom,“oponovalnepresvedčivoEdward.„Musímvšakdokončiťúlohuzlatinčiny.“
„TaksijudopíšajasaidemkúpaťsPilkingtonom.“
Edward sa chvíľu tváril zaťato, no napokon sa vzdal. „Dobre, tak idem,“ prisvedčil neochotne.
Mickyotvorildvere.Domšumeltlmenýmihlasmi,nopoučiteľochnebolonachodbe anistopy.Vbeholdovedľajšejizby.Edwardhonasledoval.
„Zdravímvás,Hebreji,“povedalMicky.
Dvaja zchlapcov hrali pri stole karty. Zdvihli knemu pohľad, no hneď bez slova pokračovalivhre.Tretí,TučniakGreenbourne,jedolkoláč.Matkamusústavneposielala niečonaprilepšenie.„Zdravímvás,kamaráti,“odvetilpriateľsky.„Dátesikoláč?“
„Panebože,Greenbourne,žeriešakoprasa,“vyhlásilMicky.
Tučniakmykolplecomaznovusavenovalkoláču.Chlapcisamuneustáleposmievali, leboboltučnýanavyšežid,noničztohomuočividneneprekážalo.Hovorilosa,žejeho otecjenajbohatšímužnasvete,aMickyusúdil,žeazdapretojeodolnýprotiprezývkam. Micky podišiel koknu, otvoril ho apohľadom skúmal dvor. Pred stajňami nebol nik. Tučniaksaopýtal:„Čomátezalubom,chlapci?“
„Idemesaokúpať,“odvetilMicky. „Dostanetevýpraskferuľou.“
Edwardžalostnezatiahol:„Vieme.“
Micky si sadol na podokenicu, prevalil sa na brucho, posunul sa dozadu apotom zoskočilniekoľkocentimetrovnazvažujúcusastrechupráčovne.Zdalosamu,žepočul puknúť škridlu, no strecha ho udržala. Zdvihol hlavu avidel, ako Edward sobavami vyzerázokna.„Skoč!“vyzvalhoMicky.Zliezolzostrechyaponajbližšejodkvapovejrúre sazo--šmykolnazem.OminútuneskôrpriňompristálEdward.
Micky skontroloval roh práčovne. Ani tam nikoho nevidel. Bez ďalšieho váhania prefičal cez dvor avpálil do lesa. Bežal pomedzi stromy, až kým neusúdil, že je mimo dohľadu školských budov, potom zastal, aby si oddýchol. Edward sa vynoril pri ňom.
„Dokázalismeto!“skonštatovalMicky.„Niknásnezbadal.“
„Zrejmenáschytiaprinávrate,“prehodilnamosúreneEdward.
Mickysanaňhousmial.Edwardvyzeralveľmianglicky:malrovnésvetlévlasy,modré očianosakonôžsoširokoučepeľou.Boltoveľkýchlapecsoširokýmiplecami,silný,no snekoordinovanýmipohybmi.Neoplývalzmyslompreštýlaobliekalsaledabolo.Spájal ichrovnakývek,mališestnásť,alevostatnomsaveľmilíšili:Mickymaltmavékučeravé vlasy atmavé oči,úzkostlivo sa staral osvoj zovňajšok a nerád chodil neupravený ašpinavý.„Dôverujmi,Pilaster,“vyhlásilMicky.„Varisaotebavždynepostarám?“
Edwardsazmierlivouškrnul.„Nodobre,poďme.“
Vykročili cez les po sotva postrehnuteľnom chodníku. Pod korunami bukov ajelší bolo chladnejšie aMicky sa hneď cítil príjemnejšie. „Čo budeš robiť v lete?“ opýtal sa Edwarda.
„VaugustezvyčajnechodímedoŠkótska.“
„Majú tam vaši loveckú chajdu?“ Micky si osvojil žargón anglickej vyššej vrstvy avedel, že „lovecká chajda“ je správny výraz pre zmienené obydlie, hoci to pokojne moholbyťajzámokspäťdesiatimimiestnosťami.
„Prenajímajúsitamsídlo,“odvetilEdward.„Alenevenujúsapoľovačke.Vieš,môjotec niejektovieakošportovozaložený.“
MickypostreholvEdwardovomhlaseobrannýtónazamyslelsanadjehovýznamom. Vedel,ževauguste anglickášľachtasobľubou strieľavtáky acelúzimupoľujenalíšky. Vedel aj to, že šľachtici neposielajú svojich synov do tejto školy. Otcovia chlapcov zWindfielduboliskôrpodnikateliaainžinierinežgrófiabiskupiatakímužinemaličas podaromnici sa naháňať za líškami astrieľať vtáky. Pilasterovci boli bankári, akeď
Edward povedal: Môj otec nie je ktovieako športovo založený, akoby sa priznával, že jehorodinanepatríknajvyššejspoločenskejvrstve.
Micky sa bavil na tom, ako si Angličania viac vážia povaľačov než pracujúcich ľudí.
Vjeho krajine neprejavovali úctu záhaľčivým šľachticom ani tvrdo pracujúcim podnikateľom. Mickyho národ si vážil iba moc. Ak mal človek moc nad inými – ak ich mohol nakŕmiť alebo vyhladovať, uväzniť alebo oslobodiť, zabiť alebo nechať nažive –čoviacsimoholželať?
„Ačoty?“opýtalsaEdward.„Kdestrávišleto?“
Mickysiželal,abymuEdwardpoložiltútootázku.„Tu,“odvetil.
„Vškole.“
„Hádamlenznovuneostanešceléprázdninyvškole?“
„Musím. Nemôžem ísť domov. Cesta tam trvá šesť týždňov – ďalší školský rok sa začneskôr,akobysomprišieldoCordovy.“
„Páni,máštoťažké.“
Mickysivskutočnostineželalísťspäť.Neznášalsvojdomovatentopocitvsebenosil odmatkinejsmrti.Vichrodineostalilenmuži:otec,staršíbratPaulo,niekoľkostrýkov abratancov – aštyristo pastierov dobytka. Papa bol pre tých mužov hrdina, no pre
Mickyho cudzí človek: chladný, neprístupný, netrpezlivý. No skutočným súžením bol
Mickyho brat. Paulo bol hlúpy, ale silný. Neznášal Mickyho, lebo bol múdrejší, amladšieho brata sobľubou ponižoval. Nikdy neprepásol príležitosť všetkým dokázať, že Micky nie je schopný chytiť lasom býčka, skrotiť koňa či streliť hada do hlavy. Zo všetkého najradšej vyplašil Mickymu koňa a Micky sa potom držal uzdy s pevne stisnutými očami,vystrašený nasmrť, zatiaľ čo kôň šialene trielil popampe, až kým sa nevyčerpal. Nie, Micky nechcel ísť na prázdniny domov. Netúžil však ani trčať vškole. Vskutočnostisiželal,abyhoPilasterovcipozvalistráviťletovkruhuichrodiny.
EdwardmutovšakhneďnenavrholaMickysaktémeviacnevracal.Bolpresvedčený, žesaeštedostanenapretras.
Preliezli rozpadávajúci sa prútený plot avyšli na mierny kopec. Zjeho vrcholu mali výhľadnajazierko.Zrezanésvahykameňolomubolistrmé,nošikovníchlapcisipoľahky našlicestunadol.Dnokameňolomubolozaliatehlbokoumútnouzelenouvodou,vktorej žiloplnožubrienok,žiabasem-tamnejakývodnýhad.
NaMickyhoprekvapenievnejzbadalajtrochchlapcov.
Prižmúril oči pred odrazom slnečných lúčov na hladine azaostril pohľad na nahé postavy.VšetcitrajachlapciboliznižšiehoštvrtéhoročníkavoWindfielde.
Mrkvová štica patrila Antoniovi Silvovi, ktorý napriek nezvyčajnej farbe vlasov bol
Mickyho rodák. Toniov otec nevlastnil toľko pôdy ako Mickyho, ale Silvovci žili vhlavnommesteamalivplyvnýchpriateľov.RovnakoakoMicky,aniTonionemoholísť na prázdniny domov, ale mal šťastie, lebo vďaka priateľom na vyslanectve Cordovy vLondýnenemuselceléletoostaťvškole.
Druhý chlapec bol Hugh Pilaster, Edwardov bratanec. Bratanci sa však na seba ani trochu nepodobali: Hugh mal čierne vlasy ajemné, uhladené črty ana tvári preňho typickýšibalský úškrn.Edwardhoneznášal,pretožesadobreučilaonpriňomvyzeral akorodinnýtrpák.
Posledný bol Peter Middleton, pomerne zakríknutý chlapec, ktorý sa nalepil na sebavedomejšieho Hugha. Všetci traja mali bledé neochlpené trinásťročné telá schudýmirukamianohami.
PotomsiMickyvšimolštvrtéhochlapca.Plávalsámnavzdialenomkoncijazierka.Bol starší ako ostatní traja aočividne knim nepatril. Micky mu nevidel dobre do tváre anevedelhoidentifikovať.
Edward sa zákerne uškrnul. Vytušil príležitosť vyparatiť neplechu. Priložil si prst naústa, aby ho Micky neprezradil, a potom sa pustil po zráze kameňolomu. Micky ho nasledoval.
Zišli na výstupok, kde si mladší chlapci odložili oblečenie. Tonio aHugh sa ponárali ačosiskúmali,Petersámpokojneplávalsematam.Novýchnávštevníkov sivšimolako prvý.„Ach,nie,“zaúpel.
„Ale,ale,“oslovilichEdward.„Vieteotom,chlapci,žeporušujetezákazvychádzania?“
VtedysiHughPilastervšimolbratancaazakričalnaňho:„Ajvy!“
„Radšej savráťte, kým vásnepristihnú,“ odvrkol Edward. Zdviholzo zemenohavice. „Ale nenamočte si šaty, lebo všetci budú vedieť, kde ste boli.“ Potom ich odhodil doprostredjazierkaarozrehotalsa.
„Tyhnusák!“zvreskolPeterapokúšalsachytiťletiaceoblečenie.
Mickysapobaveneusmial.
Edwardzdviholtopánkuaajtúšmarildovody.
Chlapcovzachvátilapanika.Edwardvzalďalšienohaviceahodilichdovody.Bolodo popukudívaťsana trivreštiaceobete, ktorésaponáralizasvojímoblečením.Micky sa rozrehotal.
Edward ďalej hádzal topánky akusy odevu do jazierka, keď vtom Hugh vyliezol zvody.Mickyčakal,žeujde,aleonsanečakanerozbeholpriamokEdwardovi.Skôrako sa Edward stihol obrátiť, Hugh ho zcelej sily sotil. Hoci bol Edward podstatne väčší, stratil rovnováhu. Zatackal sa na kraji výbežku, potom sa prekoprcol asmohutným
šplechnutímspadoldojazierka.
Odohralo sa to vokamihu.Hugh schmatol hŕbu šiat avydriapal sa po svahu kameňolomuakoopica.PetersToniomsaposmešnerozvrešťali.
Micky sa snažil skratkou Hugha dobehnúť, no napokon sa vzdal nádeje, že dolapí menšieho, obratnejšieho chlapca. Obrátilsa, aby sapresvedčil, či jeEdwardvporiadku.
Nemusel mať obavy. Edward sa vynoril. Chmatol Petra Middletona aopakovane mu ponáralhlavupodhladinu,trestajúchozaposmešnéjačanie.
Tonioodplávalnakrajjazierkaskôpkouzmáčanéhooblečeniapodpazuchou.Tamsa otočil. „Nechaj ho na pokoji, ty nemotorná opica!“ zakričal na Edwarda. Tonio bol odjakživanebojácnyaMickyuvažoval,čopodnikne.Tonioprešielďalejpobrehu,akeď sa znovu obrátil, vruke držal skalu. Micky varovne zavolal na Edwarda, ale neskoro. Tonio šmaril skalu sprekvapujúcou presnosťou atrafil Edwarda do hlavy. Tomu nad obočímvystrekolpramienokjasnočervenejkrvi.
Edwardzrúkolodbolesti,nechalPetratakarýchlymizábermiplávalkToniovi.
Hughnahýupaľovalcezleskuškole,stískalkusy zachráneného oblečeniaasnažilsa nevenovaťpozornosťbolestivbosýchnoháchprikaždomdotykusdrsnoupôdou.Keď prišielkmiestu,kdesachodníkkrižovalsiným,stočilsavľavo,odbeholeštekúsokďalej aschovalsavkroví.
Čakal,kýmsamuupokojíprerývanýdych,apočúval.Bratanec
Edward a jeho kumpán Micky Miranda boli najodpornejší hnusáci zcelej školy: povaľači,lenivcianásilníci.Najrozumnejšie,čomoholčlovekspraviť,bolovyhnúťsaim. NoHughbolpresvedčený,žeEdwardsazanímpustí,pretožehoodjakživaneznášal.
Aj ich otcovia sa večne sporili. Hughov otec Toby si vybral kapitál zrodinnej banky azaložil vlastnú firmu: obchodoval sfarbivami pre textilný priemysel. Aj vtrinástich rokochHughvedel,ževrodinePilasterovcovstesadopustilinajhoršiehozločinu,akste sivybralizbankykapitál.
EdwardovotecJosephtosvojmubratoviTobymunikdyneodpustil.
Hugh uvažoval, čo sa stalo sjeho priateľmi. Skôr ako sa zjavili Micky sEdwardom, vjazierku boli štyria: Tonio, Peter aon sa čľapkali na jednej strane,starší spolužiak
AlbertCammelplávalsámnavzdialenomkonci.
Toniova smelosť zvyčajne hraničila s nerozvážnosťou, ale Micky Miranda ho desil. Pochádzali zrovnakej krajiny vJužnej Amerike snázvom Cordova aTonio tvrdil, že Mickyho rodinajevplyvná anemilosrdná. Hugh vskutočnostinechápal, čo toznamená, no malo to neobyčajný účinok: Tonio sa postavil hociktorému študentovi piateho ročníka,nokMickymusavždysprávalúctivo,baažpodlízavo.
Peter bude určite na smrť vyľakaný: bál sa aj vlastného tieňa. Hugh dúfal, že sa mu podarípredtýmidvomanásilníkmiujsť.
Albert Cammel, prezývaný Hrb, neprišiel sHughom ajeho priateľmi aoblečenie si nechalnainommieste,takžesamuzrejmepodariloubziknúť.
AjHughušiel,noeštesanecítilcelkomvbezpečí.Prišielospodky,ponožkyatopánky. Musí sa vkradnúť do školy vmokrej košeli amok-rých nohaviciach adúfať, že ho neuvidí niektorý učiteľ alebo jeden zo starších chalanov. Pri tej predstave hlasno zastonal.Prečosatakévecistávajúprávemne?pýtalsazúboženevduchu.
Odkedy pred osemnástimi mesiacmi prišiel do Windfieldu, stále sa ocital vnejakej kaši. So štúdiom nemal ťažkosti: usilovne sa učil apri každom teste patril k najlepším.
No malicherné pravidlá ho nekonečne rozhorčovali. Každý večer museli ísť spať
otrištvrtenadesať,aleonsizakaždýmnašielnejakýpádnydôvodostaťhoreaždoštvrť na jedenásť. Zakázané miesta ho priam mučili aneprekonateľne ho lákalo preskúmať farskúzáhradu,sadriaditeľaškoly,pivnicunauhlieaskladpiva.Utekal,keďmalkráčať, čítal, keď mal ísť spať, arozprával sa počas modlitby. Avždy skončil takto, spocitom vinyavystrašený,uvažujúc,prečohotonapĺňatakýmzármutkom.
Vlese bolo niekoľko minút ticho.Hugh pochmúrne rozjímal osvojom osude auvažoval, či neskončí ako vydedenec spoločnosti, ba možno aj zločinec uvrhnutý do žaláraaleboodpravenývokováchdoAustrálie,čiazdaajobesený.
Napokon usúdil, žeEdward sazaním nevypravil. Vstal aobliekol si mokrénohavice akošeľu.Vtompočulniekohoplakať.
Obozretne vykukol zkrovia auvidel Toniovu hrdzavú šticu. Jeho priateľ pomaly kráčalpochodníku,nahýamokrý,soblečenímvrukáchaslzaminalícach.
„Čosastalo?“opýtalsahoHugh.„KdejePeter?“
Toniozosebaodrazuvychrlil:„Nikdytoneprezradím,nikdy!Zabijúma.“
„Dobre, tak nič nehovor,“ tíšil ho Hugh. Ako vždy, Tonio bol vydesený zMickyho, a nech sa stalo čokoľvek, Tonio otom bude mlčať až po hrob. „Radšej sa obleč,“ dodal prakticky.
Tonio neprítomne pozrel na guču mokrých šiat vo svojich rukách. Zdal sa taký vydesený,žeichaninevedelroztriediť.Hughmuichzobral.Bolitamtopánky,nohavice ajedna ponožka, alekošeľu nenašiel. PomoholToniovi obliecť, čo sizachránil, apotom vykročilikuškole.
Tonioprestalplakať,hocieštestálevyzeralveľmiotrasený.Hughdúfal,žetídarebáci nevyparatili Petrovi čosi naozaj hnusné. No vtej chvíli musel myslieť predovšetkým na záchranu vlastnej kože. „Ak sa nám podarí prekĺznuť do ubytovne, môžeme si obliecť suché šaty aobuť náhradné topánky,“ vymýšľal plán. „Len čo sa nám skončí domáce väzenie,pôjdemedomestaakúpimesiuBaxtedanovéoblečenienadlh.“
Tonioprikývol.„Dobre,“odvetilotupený.
Ako kráčali pomedzi stromy, Hugh opäť uvažoval, prečo je Tonio taký znepokojený.
VeďšikanovanienebolovoWindfieldevôbecnezvyčajné.Čosastaloprijazierkupojeho úteku?NoToniosaotomceloucestounezmienilanislovom.
Škola pozostávala zo šiestich budov, ktoré kedysi tvorili jadro rozľahlej farmy, aich ubytovňa sa nachádzala pri kaplnke, vniekdajšej mliekarni. Aby sa tam dostali, museli preliezť múr aprejsť cez päť dvorov. Vydriapali sa na múr anazreli do prvého dvora.
Niktamnebol,presneakoHughpredpokladal,noajtakzaváhal.Pripomyslenínaferuľu na svojom zadku sa až prikrčil. Nemali však inú možnosť. Musia sa vrátiť do školy aprezliecťdosuchéhooblečenia.
„Vzduchječistý,“zašepkal.„Ideme.“
Spolu preskočili múr arozbehli sa cez dvor do príjemného tieňa kamennej kaplnky.
Zatiaľ im všetko vychádzalo. Potom sa zakradli poza východný koniec, stále pritisnutí kstene. Nasledoval krátky beh cez príjazdovú cestu do ich budovy. Hugh zastal. Nik nebolnadohľad.„Teraz!“zavelil.
Obaja sa rozbehli cez cestu. Vtom, keď už boli takmer pri dverách, prišla pohroma. Zadunelznámyprísnyhlas:„HughPilaster!Sitoty?“AHughvedel,žehrasaskončila.
Srdcemuzamrelovhrudi.PrávevtomokamihuvyšielzkaplnkypánOffertonateraz sa celá jeho neduživá postava vškolskom plášti aakademickom klobúku so štvorhrannoustrieškoutýčilavtieniverandy.Hughpotlačilston.PánOfferton,ktorému ukradli peniaze, budezučiteľov zrejmeposledný, kto prejaví nejakézľutovanie. Feruľa ichneminie.Podvedomesamustiahlisvalynazadku.
„Poďsem,Pilaster,“vyzvalhopánOfferton.
Hugh sa knemu prišuchtal sToniom za pätami. Prečo toľko riskujem? pomyslel si zúfalý.
„Okamžitechoďdoriaditeľovejkancelárie!“prikázalpánOfferton.
„Áno, pane,“ odvetil skormútene Hugh. Bolo to čoraz horšie. Keď riaditeľ uvidí jeho oblečenie,zrejmehorovnovyhodiazoškoly.Aakotovysvetlísvojejmatke?
„Pracsa!“súrilhonetrpezlivoučiteľ.
Chlapcisaobrátili,nopánOffertonpovedal:„Tynie,Silva.“
Hugh sToniom si vymenili kradmé nechápavé pohľady. Prečo majú potrestať iba Hugha, aTonianie? Opríkazoch savšak nedebatovalo aToniozmizolvubytovni, zatiaľ čoHughzamierildoriaditeľne.
Už na svojom telecítil feruľu. Vedel, že sarozplače, ato bolo eštehoršie než bolesť, lebomalpocit,ževtrinástichrokochjenaplačpriveľký.
RiaditeľovdomsanachádzalnavzdialenomkonciškolskéhokomplexuaHughkráčal čo najpomalšie, no aj tak tam prišiel priskoro aslúžka mu otvorila dvere sekundu po tom,čozazvonil.
Sdoktorom Polesonom sa stretol vhale. Riaditeľ bol plešatý amal buldočiu tvár, no znejakéhodôvodusanetváriltak hromovonazlostene,ako Hughčakal.Namiestotoho,
aby sa dožadoval vysvetlenia, prečo nebol vo svojej izbe aprečo zneho kvapká voda, jednoducho otvoril dvere svojej pracovne apotichu povedal: „Vojdi, Pilaster.“
Bezpochybysišetrízlosťnašvihanieprútom.Hughvstúpilsbúšiacimsrdcom.
Ostalohúrený,lebovmiestnostisedelajehomatka.
Nočoboloeštehoršie,plakala.
„Ibasomsabolokúpať!“vybľabotalHugh.
Dverezajehochrbtomsazatvoriliaonsiuvedomil,žeriaditeľhonenasledoval.
Vtom mu došlo, že matkina návšteva vôbec nesúvisí sporušením zákazu anedovoleným kúpaním vjazierku ani so strateným oblečením apolonahým návratom doškoly.
Premkolhostrašnýpocit,žesaprihodiločosioveľahoršie.
„Mama,čosastalo?“opýtalsa.„Prečosisemprišla?“
„Ach,Hugh,“vzlyklamatka,„tvojotecjemŕtvy.“
Pre Maisie Robinsonovú bola sobota najlepší deň vtýždni. Vsobotu tatko dostával výplatu.Dnesbudenavečerumäsoačerstvýchlieb.
Sbratom Dannym sedeli na schodoch pred vchodom ačakali, kým sa tatko vráti domovzpráce.Dannymaltrinásťrokov,bolodMaisieodvarokystaršíapokladalaho zaúžasného,ajkeďsaknejvždynesprávalláskavo.
Dom stál vradovej zástavbe najednej z dusných, zatuchnutých prístavných ulíc mestečka na severovýchodnom pobreží Anglicka. Patril vdove pani MacNeilovej. Tá bývala vprednej izbe na prízemí. Robinsonovcom pridelila zadnú miestnosť aďalšia rodinažilanaposchodí.Keďprišlahodinatatkovhopríchodu,paniMacNeilovázvyčajne vyšlanaschodyačakalanavyplatenienájomného.
Maisie bola hladná. Včera vyžobrala od mäsiara niekoľko zlomených kostí,tatko priniesolrepuaurobilisivývar.Odvtedyvšakničnejedla.Nodnesbolasobota!
Snažila sa nemyslieť na večeru, ale iba čo ju ešte väčšmi rozbolel žalúdok. Aby sa mysľouodpútalaodjedla,prihovorilasaDannymu.„Tatkodnesránonadával.“
„Čovravel?“
„Povedal,žepaniMacNeilovájepaskuda.“
Danny sa zachechtal. Tatko to určite nepovedal po anglicky. Po roku vnovej krajine obedetihovoriliplynulopoanglicky,aleeštesipamätalirodnýjidiš.
Vskutočnosti sa nevolali Robinsonovci, ale Rabinowiczovci. Pani MacNeilová ich nenávidela od chvíle, čo sa dozvedela, že sú židia. Dovtedy sa so židmi nestretla, akeď im prenajímala izbu, nazdávala sa, že sú Francúzi. Vmestečku nežili iní židia. Robinsonovci sem nikdy nechceli prísť: zaplatili si cestu do mesta, ktoré sa volalo Manchester,kdežiloveľažidov,alekapitánlodeichoklamalatvrdil,žesúvManchestri.
Keďzistili,žeichvyložilinanesprávnommieste,tatkosľúbil,žesinašetriapeniaze,aby sa mohli presťahovať do Manchestru, no potom mama ochorela. Ešte vždy bola chorá, atakeštevždyostávalitu.
Tatkopracovalnanábrežívoveľkomskladesvýraznýmnápisom
Tobias Pilaster aspol. nad bránou. Maisie často uvažovala, kto je ten spol. Tatko pracoval ako úradník, viedol záznamy osudoch sfarbami, čo prichádzali aodchádzali zbudovy.Boldôslednýčlovek,všetkosizapisovalaovšetkomsiviedolzáznamy.Mama bola pravý opak. Odjakživa bola tá odvážna. Práve ona chcela, aby sa presťahovali do Anglicka. Mama zbožňovala večierky, rada chodila na výlety, stretávala sa s ľuďmi, parádilasaahralahry.Pretojutatkomátakrád,pomyslelasiMaisie,lebobolataká,aký onnikdynebude.
No už nebolaveselá. Celý deň preležalana starom matraci, driemala, bledú pokožku malalesklúodpotu,dychhorúciazapáchajúci. Lekártvrdil,žepotrebujezosilnieť,jesť veľa čerstvých vajíčok asmotany akaždý deň si dopriať hovädzinu, apotom mu tatko zaplatil peniazmi, ktoré mali odložené na večeru. No teraz sa Maisie cítila previnilo zakaždým,keďjedla,lebovedela,žejedlobymohlozachrániťživotjejmame.
Maisie aDanny sa naučili kradnúť. Vdeň, keď bol trh, išli do centra mesta akradli zemiaky ajablkázo stánkov na námestí. Trhovníci mali bystrý zrak, alepodchvíľou ich niečo zaujalo –škriepkanad drobnými, ruvačkapsov, opilec –avtedy deti uchmatli, čo sa dalo. Ak im prialo šťastie, natrafili na bohaté dieťa vich veku, vtom prípade sa naň na-lepili aozbíjali ho. Také deti mali často vo vreckách pomaranče alebo vrecúška scukríkmi,aleboajniekoľkopencí.Maisiesabála,žeichchytia,lebovedela,žemama sa zanichbudehanbiť,aleajonabolahladná.
Zdvihla hlavu azbadala po ulici prichádzať hŕstku mužov. Uvažovala, kto sú. Na príchod prístavných robotníkov zpráce bolo ešte priskoro. Očividne boli nazlostení,
rozhadzovali rukami ahrozili päsťami. Keď prišli bližšie, Maisie spoznala pána Rossa, ktorý býval na poschodí apracoval statkom uPilastera. Prečo nie je vpráci? Prepustili ho?Bolotocelkommožné,lebosatvárilnaozajnahnevane.Malčervenútváranadával, zmieňovalsaosprostýchhnusákoch,všivavýchpríživníkochaklamárskychlotroch.Keď skupina prišla pred ich dom, pán Ross sa od nej náhle odtrhol avrútil sa dnu aMaisie sDannymmumuselirýchlouhnúťzcesty,abyichnezasiaholokovanýmitopánkami.
Keď Maisie znovu zdvihla zrak, uvidela tatka. Chudý muž sčiernou bradou adobráckymihnedýmiočaminasledovalostatnýchzväčšej vzdialenostiasosklonenou hlavou atváril sa tak zúbožene abeznádejne, až bolo Maisie do plaču. „Tatko, čo sa stalo?“opýtalasa.„Prečoidešdomovtakskoro?“
„Poďtednu,“povedaltakpotichu,žehoMaisiesotvapočula.
Deti nasledovali tatka do zadnej časti domu. Tam si kľakol kmatracu apobozkal mamu na pery. Zobudila sa ausmiala naňho. Úsmev jej neopätoval. „Spoločnosť
skrachovala,“oznámiljejvjazykujidiš.„Toby
Pilastervyhlásilbankrot.“
Maisie netušila, čo to znamená, ale tatkov tón hlasu veštil pohromu. Hodila pohľadomnaDannyho:tenpokrčilplecami.Anionnechápal.
„Akojetomožné?“opýtalasamama.
„Došlo kfinančnému krachu,“ povedal tatko. „Včera sa zosypala nejaká veľká banka vLondýne.“
Mama zvraštila obočie azo všetkých síl sa snažila sústrediť. „Veď my nie sme vLondýne,“namietla.„ČomymámesLondýnom?“
„Podrobnostineviem.“
„Takženemášprácu?“
„Ostalsombezpráceajbezpeňazí.“
„Nodnesvámzaplatili.“
Tatkosklonilhlavu.„Nie,nezaplatili.“
Maisie opäť pozrelana Dannyho. Tomuto rozumeli. Nevyplatené peniaze znamenali, ženebudúmaťčojesť.Dannysatvárilvystrašene.Maisiebysanajradšejrozplakala.
„Musiatizaplatiť,“zašepkalamama.„Celýtýždeňsipracoval,musiatidaťvýplatu.“
„Nemajú nijaképeniaze,“ vysvetlil tatko. „V tom spočívavýznam slovazbankrotovať, znamenáto,žeľuďomdlhuješanemôžešimzaplatiť.“
„NopánPilasterjedobrýčlovek,vždysitooňomtvrdil.“
„TobyPilasterjemŕtvy.VnocisaobesilvosvojejkanceláriivLondýne.Ostalpoňom synvDannyhoveku.“
„Akoteraznakŕmimesvojedeti?“
„Neviem,“vzdycholtatkoaMaisiesozdesenímsledovala,žesarozplakal.„Prepáčmi, Sarah,“vzlykolapolícisamukotúľalislzy.„Priviedolsomťadotohtostrašnéhomesta, kde nie sú nijakí židia anemáme tu nikoho, kto by nám pomohol. Nemôžem zaplatiť lekárovi, nemôžem ti kúpiť lieky, nedokážem nakŕmiť svoje deti. Sklamal som ťa. Odpusť mi, odpusť mi.“ Sklonil sa azaboril tvár do maminej hrude. Tá ho roztrasenou rukoupohladkalapovlasoch.
Maisie bola pobúrená. Tatko nikdy neplakal. Znamenalo to pre ňu koniec nádejí. Možnoterazvšetcizomrú.
Dannyvstal,pozrelnaMaisieakývolhlavoukdverám.Maisietiežvstalaaspolusapo špičkách vykradli zizby. Maisie si sadla na schody pred vchodom arozplakala sa. „Čo spravíme?“opýtalasa.
„Musímeujsť,“odvetilDanny.
PriDannyhoslováchjejzovrelosrdce.„Nemôžeme,“povedala.
„Musíme.Nemámejedlo.Akostaneme,zomrieme.“
Maisie bolo jedno, či zomrie, ale odrazu ju zarazila strašnejšia myšlienka: mama sa určite vyhladuje na smrť, len aby ich nakŕmila. Ak ostanú, ona určite zomrie. Musia odísť, aby ju zachránili. „Mášpravdu,“ prisvedčilaMaisie Dannymu. „Ak odídeme, tatko možnobudevedieťzohnaťdosťjedlapremamu.Musímetospraviťprejejdobro.“Sotva sato počulavysloviť, zdesilo ju, čo saprihodilo jej rodine. Bolo to dokonca ešte horšie akovdeň,keďopustiliViskisshoriacimidomamizachrbtomanasadlinastudenývlak scelýmmajetkomvdvochplátennýchvreciach,lebovtedybolapresvedčená,žetatkosa oňuvždypostará,nechsastanečokoľvek.Nojeodkázanálennaseba.
„Kampôjdeme?“opýtalasapošepky.
„JaidemdoAmeriky.“
„DoAmeriky?Ako?“
„V prístave kotví loď, čo má sranným odlivom namierené do Bostonu. Vnoci vyleziempolaneaschovámsanapalubepodjedenzozáchrannýchčlnov.“
„Akočiernypasažier?“opýtalasaMaisiesozdesenímajobdivomvhlase.
„Správne.“
Zadívalasanabrataapoprvýrazsi všimla,ženadhornouperousamučrtánáznak fúzov.Zakrátkobudemužajednéhodňasinechánarásťbraduakotatko.„Akodlhotrvá plavbadoAmeriky?“zaujímalasa.
Zaváhal,potomsazatvárilnahlúploaodvetil:„Neviem.“
Pochopila, že vo svojich plánoch sňou neráta, aodrazu jej bolo mizerne,na zúfanie. „Takženejdemespolu,“usúdilasmutne.
Zatvárilsaprevinilo,aleneodporoval.„Poviemti,čobysimalaspraviť,“začal.„Choď doNewcastlu.Pešobysitammaladôjsťzaštyridni.
Je to obrovské mesto, väčšie ako Gdansk – nik si ťa tam nevšimne. Ostrihaj si vlasy, ukradni nejaké nohavice apredstieraj, že si chlapec. Choď do nejakej veľkej stajne apomáhaj pri koňoch – snimi si si odjakživa dobrerozumela. Ak saim zapáčiš, dajú ti prepitnéaponejakomčasetimožnoponúknuriadnezamestnanie.“
Maisie si nevedela predstaviť, že ostane celkom sama. „Radšej by som išla stebou,“ povedala.
„Nemôžeš. Aj pre jedného bude ťažké schovávať sa na lodi, kradnúť jedlo avšetko ostatné.Nemoholbysomsastaraťešteajoteba.“
„Nemuselbysisaomňastarať.Bolabysomtichoakomyš.“
„Strachovalbysomsaoteba.“
„Akeďmanechávašcelkomsamu,taksanestrachuješ?“
„Musímesiporadiťbezrodičov!“zahriakoljunazlostene.
Videla,žesaužrozhodol.Nikdysajejnepodariloprehovoriťho,keďsičosizaumienil. Sozúfalstvomvsrdcisaopýtala:„Kedybysmemaliodísť?Ráno?“
Pokrútilhlavou.„Hneď.Musímsadostaťnaloď,lenčosazotmie.“
„Myslíštovážne?
„Áno.“Vstal,akobytochcelpotvrdiť.
Ajonavstala.„Malibysmesiniečozobrať?“
„Čo?“
Pokrčila plecami. Nevlastnila náhradné oblečenie, nijaké darčeky, nijaký majetok. Vdomenemalijedloanipeniaze.„Narozlúčkuchcempobozkaťmamu,“povedala.
„Nie,“zahriakoljuDanny.„Aktospravíš,ostaneš.“
Bola to pravda. Keby teraz uvidela mamu, zosypala by sa avšetko by prezradila. Sťažkapreglgla.„Dobre,“prisvedčila,premáhajúcplač.„Sompripravená.“
Pobralisabokpoboku.
Keď prišli na koniec ulice, Maisie sa chcela obrátiť anaposledy pozrieť na dom, no bálasa,žeaktospraví,jejrozhodnutieoslabne.Atakkráčalaďalejspohľadomupreným predseba.
ZTimesov:
CHARAKTERANGLICKÉHOŠTUDENTA–ZástupcasúdneholekárapreAshtonpánH. S. Wasbrough včera vstaničnom hoteli vo Windfielde vykonal obhliadku tela trinásťročného študenta Petra Jamesa St. Johna Middletona. Chlapec plával vjazierku bývalého kameňolomu neďaleko Windfieldskej školy, keď ho dvaja starší študenti uvideli zjavne vťažkostiach, ako vyplýva zo súdneho vyšetrovania. Jeden zo starších chlapcov, Miguel Miranda, pôvodom zCordovy, podal svedectvo, že jeho spoločník, šestnásťročnýEdwardPilaster,savyzliekoldospodnejbielizneaponorildovodyvúsilí zachrániť mladšieho chlapca, no márne. Riaditeľ Windfieldskej školy doktor Herbert Poleson potvrdil, žeštudentimajú zakázané chodiťdo kameňolomu, nozároveň si vraj uvedomuje, že zákaz sa nie vždy dodržiava. Porota sa vrátila sverdiktom, že išlo onáhodnú smrť utopením. Zástupca súdneho lekára potom obrátil pozornosť prítomných na statočnosť EdwardaPilastera, ktorý sasnažil zachrániť svojho priateľa, avyslovil názor, že charakter anglického školáka formovaný takou vzdelávacou inštitúciou,akojeWindfield,jevec,naktorúmôžemebyťprávomhrdí.
