SEBASTIAN FITZEK
NOE
TATRAN
PreSandru
VčasenarodeniaJežišaKristažilonanašejplanéte tristomiliónovľudí.
Dnesjeichsedemmiliárd.
Každúminútupribudnenazemegulistopäťdesiatšesťľudí.
I. fáza
Prebdejúcichjesvetjedenaspoločný, alekaždýzospiacichsaobraciaksvojmuvlastnému.
Herakleitos
1. kapitola
Aliciu prebudilo ticho. Inokedy sa vnoci zo spánku strhávala vnepravidelných intervalochnaplač,dnesnie.Dnešnúnocdieťanajejprsiachnevydaloanihlások.
„Noel?“ zašepkala adotkla sa synčekovej hlávky. Bolo krátko pred jednou vnoci av LupangPangaku,„konečnejstanici“,akoobyvatelianazývalinajväčšíslumvQuezonCity, súčastiManily,zrejmenebolprúd.Aliciabyvšaknezažala,ajkebysadalo.
Jay, chvalabohu, spal. Nechcela prebudiť sedemročného syna, lebo by si isto spomenul,ževčeranemaličojesť.
„Hneď to bude, zlatko,“ odpovedala večer na jeho nedočkavé otázky amiešala bublajúcu vodu na ohni. „Mal si vPaytase namáhavý deň. Odpočiň si. Zobudím ťa, keď dovarím polievku.“ Chlapec prikývol, tvár mal vážnu ako jeho otec Christopher, oči začervenané od šúchania, ale proti výparom na najväčšej filipínskej skládke nič nepomáhalo.Pracujútamdesaťtisíce„smetiarovmrcinožrútov“,akosasaminazývajú –polovica znich sú deti ako Jay, s bojovým pokrikom „stovka“ na perách, len čo zbadajú
ďalšie smetiarske auto prichádzajúce zdvanásťmiliónovej metropoly. „Stovka“ znamenala„stopesos“,čozodpovedalocenezakilogrammedenéhodrôtu.Zakovsadalo utŕžiťoveľaviacakozaplast,pretoJaydesaťhodíndennepálilpneumatikyaelektrické káble,abycennýkovzbavilgumy.
Boltonašťastieposlušnýchlapecavčerasiľaholdosvojhokútikanavrecenaplnené pieskom.Dohrncanaohniskuaninenazrel.InakbymuAliciamuselavysvetliť,prečosa vhrncisvodouvarialenkamienky.
Mojedieťahladujeajavarímkamene.
Alicianechápala,ževládzeešteplakať.Dojčiťužočividnenebolaschopná.
„Noel?“
Márne sa snažila strčiť novorodeniatku malíček medzi pery. Malo práve šesť dní aspočiatku oduševnene cmúľalo všetko, čo sa mu dotklo ústočiek. Dnes už ani nezatínalopästičky.
Odkedy pred dvoma rokmi prvý raz vkročila do tohto temného sveta, nevedela sa zbaviťpocitu,žežijevpreklopenomúli.Desaťtisíceduší,natlačenýchnaokrajiskládky, savLupangPangakuzlialidojedinéhoživéhoorganizmu.Zmietajúcisa,stálenarastajúci had zvlnitého plechu, sýtený nepretržitým prílevom ľudského odpadu, zahalený
oblakomodpornekyslastéhozápachusmetíavýkalov.
Had sa zčasu načas zvliekol zkože, veterné smršte adažde strhávali celé rady príbytkov avírili ich pred sebou spolu sich biednym obsahom ako plastové vrecká. Mnohí sa pokúšali hada zabiť. Najatí pomáhači zakladali ohne, buldozéry „nedopatrením“prevalcovalispiacerodiny.Hadtrávilajsámseba,lebokúpalsvojedeti vzelenkavohnedej rieke, kam vypúšťali priemyselné splašky, a preto v nej už dávno neplávaliryby.
Alicia vedela, že mohla pochodiť oveľa horšie. Jej chatrč vstrede slumu bola dosť veľká, štyri štvorcové metre pre šesť osôb, asteny mala zpevných kartónových dosák, nie zvoľnej plachtoviny ako susedné príbytky. Pred pol rokom jej zomrel manžel Christopher, apretože jej dvaja bratia prespávali vmeste na stavenisku, mali dostatok miesta. Jay už nemusel spať posediačky tak ako ona. Opretá opreglejkové debnenie, sbábätkom pritisnutým na vycivený prsník, sa pokúšala zaspať ana niekoľko hodín upadla do sna olepšom živote, aký poznala ztelevízie. Mohla si ľahnúť, natiahnuť si nohy, miesta bolodosť, alebálasapotkanov. Minulý týždeň pohrýzli dieťajej najlepšej kamarátkydopalcananohe.Desaťročnédievčatkoneprežilovysokéteploty.
AjtebasiPánBohvezmeksebe,Noel?Jetojehoúmysel?
Súľavou si uvedomila, že jej dieťa zatiaľ žije. Počula jeho chrčivý, chvejivý dych pripomínajúci dýchanie starca. Cítila, ako Noelovo tvrdé, nepoddajné bruško skaždým nádychomnarážanajejruku.Aprimatnommesačnomsviteprenikajúcomcezškáruvo vlnitomplechuvidelajehoveľkéoči.Tmavosaleskliakočiernylak.
Silvania,katolíckarádovásestra, ktoráichzavšenavštívila,sanazdávala,žechudoba zmenilatvártejtodvadsaťdvaročnejženynatvárstareny.Mýlilasa,spôsobilatohanba.
Aliciasahanbila, žemusí variťkamene,lebodvestopesos, ktoréJayzaposlednédni naškriabal,stačililenpreseňoraRamosa,obchodníkazMakati,ktorýzaviedoldoštvrte chudobných hadicu apredával vodu smastnou prirážkou. Bral za ňu oveľa viac, ako platili boháči, žijúci len o niekoľko kilometrov ďalej vklimatizovaných vilách za vysokýmiplotmisostnatýmdrôtom,kdesiužívalikúpanievbazénoch.
Aliciasahanbila, ženasledujúci deň znovu pošlesyna na skládku, aby satam bosky, oblečený len vzafúľaných spodkoch prehrabával vodpadkoch, obklopenýrojom múch, šťastný,ženašielpoloprázdnytégliksjogurtom,ktorýnamiestevylízal.
Hanbila sa aj za to, že nebola ozajstná žena. Že nemala mlieko pre maličkého, že jej prsiavyschliakoneúrodnépolíčkojejotcanaseverovýchodekrajiny.
„Potrebujelekára.“
Synovhlasjuvytrholzletargie,doktorejupadla,keďpridlhodumala.
„Nespíš,Jay?“opýtalasaticho.
Jejsynsavtmeposadil.„Počulsomťaplakať,mami.“
„Mrzímato.“
„Nestrachujsaomňa.Radšejodtiaľtoodnesmôjhobračeka.“
Jay mal len sedem, ale pevným hlasom pripomínal svojho otca. Zdedil po ňom aj smutné oči, vážny pohľad, veľké ruky, zmysel pre čísla (Jay miloval matematiku avynikalvrátaníspamäti)a,samozrejme,osudchudobnéhočloveka.
„Lekára si nemôžeme dovoliť,“ sklesnuto namietla Alicia. Jay sa ponaťahoval avstal.
„Poznámjedného,čoošetrujezadarmo.“
„Ničvživoteniejezadarmo.“
„Tenlekárchodínaskládkuajzanimi.“
Zanimi.
Alicia zapálila sviečku avduchu sa spytovala, či zachytila vJayovom hlase ľútosť. Netúžilajon,abybolsnimi?Stýmiasitristodeťmi,ktoréžilipriamonaskládke,nielen najejokraji.Snívaliotom,žesaznichstanúšportovci,pilotialebo,takakoJay,učitelia matematiky. Rozprávali sa osvojich plánoch apo práci čuchali Rugby. Znamenali preňhotietodeckázávislé odlepidlaviacakovlastnámatka?
Aliciasanajväčšmi bálatoho,žejej syn jedného dňa neprídedomov azostane žiťna skládkeodpadkov.
„Heinzjemilý.“
„Akéčudnémeno.“
„Nemecké.Jeknámdobrý.“
„Hmmm.“
Už dávno neverila vdobro – prestala vneho veriť dávno predtým, ako Christophera zastrelili pri policajnej kontrole adotyčný policajt jej nechcel dať mužove veci, ak sa snímAlicianevyspí.
„Alicia!Jay!“
Plameňsviečkyzhasol,leboniektoprudkoodhrnulsprchovýzávesslúžiaciakodvere do chatrče. Nevidela tvár muža, lebo jej svietil priamo do očí, ale podľa zachrípnutého
hlasuihneďspoznalasvojhobratranca.
„Marlon?Čoturobíš?“
„Rýchlo!“dychčalmladýFilipínec.„Musímeodtiaľzmiznúť.“
Marlon nepracoval na skládkach. Robil kuriéra, bol najrýchlejší spomedzi mladých mužov,ktoríprešéfamiestnehoslumuEdwinaroznášaldrogyainýtovar.
„Prečo?Čosastalo?“Aliciasiinštinktívnepevnejšiepritisladieťakprsiam.
„Varinepočuješ?“Marlonzasvietilbaterkounaplafón.
„Čomábyť?“
Približovalisavrtuľníky.Toneboloničzvláštne.Svetelnékuželeichreflektorovkaždú nockrúžilinadstrechamislumu.Ichvrčaniebolosúčasťounočnéhodychuhada.
„Odrežúnás.“
„Čože?“opýtalisaAliciaaJayjednohlasne.
„Všetkycesty.“
„Čototáraš?“
„Všetky príjazdovécesty uzavrú, mosty zablokujú. Celúskládku izolujú. Opolhodiny sa odtiaľto nedostane ani noha,“ varoval Marlon. Ustarostený podtón vjeho hlase bol nezvyčajný pre muža stromi čiarkami vytetovanými naspodnej pere. Jedna čiarka za každúobjednanúvraždu,ktorútentošestnásťročnýchlapecvykonal.
„Čourobíme?“opýtalsaJay.ObdivovalMarlona,napodobňovaljehodržanietela,jeho chôdzuaterazajjehonamáhavoovládanýtónreči.
„Všetkonechajtetak.Nesmiemestrácaťčas.“
„Počkaj, nie.“ Alicia zadržalaJaya zazápästie, keď chcel popri nej prekĺznuť. „Nikam nejdeme,kýmnámnepovieš,čosatudeje.“
Marlonsťažkadýchalavyčerpanesiprešielrukoupovyholenejhlave.
„Neviem,očopresneide,aleblížisasemvojsko.Narozkazúraduprezdravotníctvo.“
„Vojsko?Čotuchce?“
„Vraj je to kvôli tej novej chorobe. Počula si onej vrádiu, či? Boja sa, že tá pliaga sa šíriodtiaľto.“
Alicia prikývla. Pri studni zachytila rozhovor. Keď pijeme túto žbrndu, prežijeme aj vtáčiu chrípku, pomyslela si aviac sa tým chýrom nevenovala. Drogy, násilie, choroby, hlad.Bolotisícspôsobov,akozgegnúť,prečobysimalalámaťhlavunadďalším?
„Myslíš,ženáschcústrčiťdokarantény?“opýtalasa.„Celúštvrť?“
„Nie.“Marlonpokrútilhlavou.
„Myslím,ženáschcúzabiť.“
2. kapitola
V rovnakom čase, 9876 kilometrov vzdušnou čiarou
Musímjejpomôcť!“
Vtomtobodesibolprekvapivoistý,hocisinevedel spomenúť ani na vlastné meno. Musí zabrániť, aby si to dievča sadlo kchlapovi do auta.Aktoneurobí,stanesačosistrašné.
Netušil, prečo jeotom presvedčený, atak skoro to ani nezistí. Vtej chvíli sanevedel sústrediť,lebomužvedľanehovdlhomradedoňhoneprestajnečosihučal.
„Viem, že nie si tlčhuba, starec, ale ešte raz ti hovorím: snikým sa nerozprávaj, počuješ? S nikým ani slovo. Keď sa ťa budú pýtať, odpoviem za teba. Len keď sa tomu nijako nedá vyhnúť, keď to inak nejde, povedz, že si Noe zHolandska atadiaľto len prechádzaš.Aspoňbudejasné,prečomáštakúčudnúvýslovnosť,chápeš?“
Noemlčkyprikývol.
Poslednétýždneviacpremýšľalnež hovoril,kýmOskarzasachrlilslová,akoby bol nasúťažirýchlehorozprávania.Nachladnomvzduchusamupritompredústamitvorili hustéobláčikypary.
BolfebruárazimavBerlínevytasilasvojostrýnôž,ktorýmbodalavšetko,čojejstálo vceste: odev, pokožku, ľudské duše. Nerobila žiadne rozdiely. Bolo jej jedno, či ho zapichlado kožušinového golieravdovy zboháčskej štvrte Grunewald,či nafúkalasneh do tváre poštára vLichtenbergu alebo či práve teraz prinútila dlhánsky rad ľudí pred azylomprebezdomovcovnaFranklinstraβe,abysaeštetesnejšiezhrčili.
„O desať minút to prepukne.“ Oskar pri rozprávaní divo rozhadzoval krátkymi tučnými rukami aukázal kvchodu do sivej betónovej budovy, kde sa vytvorilo klbko čakajúcich.
„Musímebyť nenápadní. Keď ťabudú kontrolovať, nepozeraj im do očí. Anenafukuj sa tak, aby všetci nevideli, aký si silák, lebo ich vyľakáš. Budem hovoriť prvý, dobre?
Alkohol, drogy, cigarety azbrane sú vzáchytnej stanici tabu. Nemášpri sebebúchačku, či?“
Oskar naňho nedôverčivo pozrel, akoby sa skutočne obával, že keď ráno vkontajneroch hľadali zálohované fľaše, Noenašiel medzi odpadkami pištoľ. Pritom sa postavil na prsty, aby trochu zmenšil výškový rozdiel medzi nimi. Napriek tomu siahal Noemoviakurátpoprsia.
„No dobre, lebo nechcem zažiť, žeťanepustia dnu. Dnesje štrnásty február, štrnásť adva je šestnásť, súčet číslic je sedem! Preto dnes nemôžeme ísť do nášho úkrytu, chápeš?“
Nie.Anináhodou.
Noe nerozumel väčšine z toho, čo jeho čudácky spoločník po celý deň narozprával. Vlastnenerozumel ani celému svojmu životu, pričomživot asi nebol správny výraz pre existenciu, ktorú viedol, odkedy pred vyše mesiacom znovu prišiel kvedomiu. Precitol hlboko pod zemou, vzatuchnutom kumbáli pri odstavenej šachte metra, ktorú Oskar nazýval„skrýša“.
„Spomínal som ti, že merajú napätie.“ Oskar zagúľal očami, akoby mal pred sebou nechápavého idiota. V oranžovej čiapke, s mormónskou bradou na okrúhlej tvári asveľkým pivným bruchom pripomínal Šmolka, pričom sa Noe čudoval, že vie, ako
Šmolkovyzerá,keďvzrkadlestaničnejtoaletynespoznalanivlastnútvár.
Možnobysamuvhlaverozsvietilo,kebysiostrihaltmavévlasyapristriholbradu,ale pochybovalotom.Mužsosmutnýmiočami,krivýmnosomahranatoutvároubolpreňho cudzincom,vktoréhozjazvenomteleboluväznený.
„Naša skrýša je priamo pod južným krídlom Pamätného kostola cisára Wilhelma.“
Oskar hovoril šeptom, aby bezdomovci naokolo nezachytili nič zjeho paranoidných výplodov.„GeografickysanachádzavoštvrtiWilmersdorfamásmerovaciečíslo10789. Môžeš trikrát hádať, aký je súčet čísel. Dvadsaťpäť. Asúčet týchto dvoch? Správne, sedem.“ Oskar nervózne zažmurkal. „Myslíš, že vroku 1993 zaviedli nové smerovacie číslalenpreto,abyrýchlejšiedoručililisty?Áno,všetcisitomámemyslieť.Vskutočnosti je to kód. Plán nasadenia, podľa ktorého koordinujú sledovanie. Vdni, keď súčet čísel zodpovedásmerovaciemučíslu,samusímeukryť.Chápeškonečne,prečojedôležité,aby smesadnesdostalidnu?“
Nie,nechápemanislovo.Viemlen,žesizrejmerovnakostrelenýakoja.
Noesaznovuobrátilzadievčinoustojacouvzástupeasidvametrezanimi.Prvýrazsi juvšimolprejejvlasy,lepšiepovedané,pretožejej nahlavechýbalicelépramienky.Na lebke presvitalo viacero lysých miest, akoby trpela vedľajšími účinkami nejakého
strašného lieku. Noe jej odhadoval nanajvýš sedemnásť, ale pre zlú pleť achýbajúci rezák sa dalo ťažko povedať, koľko rokov naozaj má. Navyše nevedel určiť ani vlastný vek,malpravdepodobneokolotridsiatky.
Odkedy si tú malú všimol, viac-menej nenápadne ju pozoroval, ateraz, popol druha hodine,malpocit,žejupoználepšienežseba.
Nevedel,odkiaľsámpochádza,alenepochyboval,žedievčauždlhožijenaulici.Jejoči maliakýsiópiovývýraz,akobypovedalOskar,zahmlenýazároveňprázdnyakomnohí, ktorítučakali,kedykonečneotvoriaazylovýdom.
„Poznáš ju?“ prerušil Noe svojho spoločníka, ktorý práve rozvádzal tému prieskumníkovazemepisnýchsúradníc.
„Koho?“
Oskarzažmurkalodúdivu,žeNoeznovuprehovoril.
„Tamtodievča.“
Ukázalponadtehotnúženuscigaretovýmšpakomvústach,stojacuzanimi.
Neďaleko sa rozplakalo dieťa, viacerí muži na seba pokrikovali, zrejme sa hádali oposlednýglgzospoločnevyžobranejfľaše.
„Kohomyslíš?“
„Krížomvpravo,stýmičudnýmivlasmi.Pritískasibatohkprsiam.“
Akobyvňommalavlastnýživot.
„Čosarozprávastýmokuliarnikom?“
„Áno.“
Vedľanej stálmladývycivený chlapíksvlasmi popleciaalenonkaminanose.Noesi všimol, ako pred niekoľkými minútami vystúpil zo strieborného minibusu snápisom „Pomoc ľuďom bez domova“. Najprv si myslel, že priviezol ďalšiu hŕstku stratených duší,ktorékaždývečerzakotvilipredbránouCharity.Chlapvšak vystúpilsám,pátravo sapoobzeralaneistokráčalpopričakajúcich,ažnapokonnatrafilnatodievča.
„VolásaPattrix,“informovalhoOskar.
Noeprikývol.Čudovalbysa,kebyjuOskarnepoznal.Užštyrirokyžilnaulici.Boloto dlho, ale Oskarovi sa napodiv podarilo odolať výmennému obchodu, ktorému väčšina jehospolutrpiacichpodľahla:inteligenciuzaalkohol.
Vklaunovsky veľkých čižmách, viacvrstvových nohaviciach tuhých od špiny, vrozgajdanompulóvrisnórskymvzoromavumastenejkoženejbunde,čosamuanipri
najlepšej vôli nedala na bruchu zapnúť, bol Oskar oblečený rovnako úboho ako všetci
naokolo, ktorých vymrštilo zhorskej dráhy života. Súdiac podľahábov, Noemal kedysi očividne lepší vkus, ak si veci, čo mal na sebe, vybral sám. Keď ho Oskar našiel polomŕtvehoprikoľajniciach,Noeboloblečenývdrahýchteplýchšatách,ktorémuteraz dobre slúžili: zateplené nepremokavé čižmy, čierne džínsy sveľkými vreckami na bokoch, matná čierna vetrovka skapucňou, vpáse stiahnutá. Celé oblečenie vážilo pol druhakilogramuvrátanedlhýchspodkovahrubýchtermoponožiek.
„Pattrix?“opýtalsaNoe.
„Jejprezývka.ZloženézPatricieapattexu.“
Oscar vytvoril rukami vrecko anapodobňoval čuchanie lepidla. „Hádaj, prečo vyzerá taktupo?Kebydalijejfotkunacigarety,všetcibyprestalifajčiť.“
Noeprikývol.Dievčinabolamožnosfetovaná,čobyvysvetľovalojejsklenýpohľadaj to,žearktickénárazyvetraňouzdanlivoaninepohli.Pôsobilaúplneneprítomne,akoby vzdialená vinom svete. Noe bol presvedčený, že si nevšimla ani to, že asi pred štvrť hodinou sa jej samovoľne vyprázdnil močový mechúr, očom svedčil tmavý fľak medzi nohami.
Pravdepodobne knej nepreniklo ani slovo muža sokuliarmi, ktorý sa jej prihováral. Noenepočul,čojejvraví,alezrejmechcelsfetovanútínedžerkupresvedčiť,abysnímšla kautu.
Kminibusu.
Atomumuselzakaždúcenuzabrániť,ajkeďNoevtejchvílinevedelvysvetliťprečo.
„Haló,zbláznilsisa?“
Oskarhopotiaholzarukáv,abynevystúpilzradu.
„Keďterazodídeš,zajtraťabudúškrabkounaľadzoškrabovaťzulice.“
Oskar ukázal na dav ľudí pred nimi aza nimi. Podhodnotený odhad hovoril ojedenástich tisícoch bezdomovcov vhlavnom meste aväčšina znich sa zrejme zhromaždilanaFranklinstraβe.Nečudo,lebopredpovedalinajchladnejšiunocroka.
„Musímjejpomôcť,“vyhlásilNoe.
„Pomôcť?“podráždenesykolOskaravrholnervóznypohľadzaplece.„Nerozumelsi, že máš mlčať anevytŕčať?“ Poklopal si na čelo. „Nech ti to ani nenapadne, starec. Napokon,užsaoňuktosipostaral.“
Áno,aletennesprávny.
Noe by mal cítiť úľavu. Vdni, keď teplota vonku klesla hlboko pod nulu, sedemdesiattripostelíazylovéhodomuboloobsadenýchrýchlejšie,akosaroztopísneh
na horúcej peci. Dievča zulice sa muselo čo najrýchlejšie dostať do tepla, skôr ako jej džogingové nohavice primrznú na stehná. Sociálny pracovník prišiel ako na zavolanie, aleniečonaňomnesedelo.
Hadpredazylovýmdomomsapohol.
„Okej,idesanato,“poznamenalOskar.„Lensanedajvytlačiť,Noe.“
Noe.
Ešte vždy si nevedel zvyknúť na to meno, ale nejako ho museli volať, aNoe bolo vpravom zmysle slova ako na dlani. Tie tri písmená mal nešikovne, akoby hrubým peromvytetovanénadlanipravejruky.
Bohvie,ktotourobil.
To meno mu bolo cudzie, tak ako peklo, doktorého sa prebudil. Bez dokladov, bez peňazí,pamäťutopenávmoribolesti.
Keď prvý raz prišiel kvedomiu auvidel nad sebou Oskarovu dobrácku tvár, na rozpálenej hlave cítil studenú handru avpleci neznesiteľne pálivú bolesť, akoby mu niektovrazildokostiklinec.
„Mohol si dopadnúť aj horšie,“ povedal mu jeho záchranca otri týždne neskôr, keď muposlednýrazvymieňalobväz.
Guľkahladkoprešlacezľavéplece.Lenzázrakomnepoškodiladôležitéšľachyanervy aďalšízázrakbol,žeNoemaneskosilainfekcia.
„Stalosatičosistrašné,“povedalmuvtedyOskar.„Alezostalsinažive,lenpamäťsi stratil.“
Lenpamäť.
Zrejme musí byť Oskarovi do konca života vďačný, že ho vypiplal tam dole vskrýši, kdeichodkoľajnícdelilalenstenametra,novzhľadomnapomery,vakýchsaocitol,sa mu to akosi nedarilo. Aký zmyselmáživot, keď neviete, odkiaľ ste savzali, akésú vaše korene aprečo ich sekeraosudu tak prudko preťala? Život bez spomienok, riadený len inštinktmi, ktoréNoemovi vraveli, že nepatrí do tohto mesta ani do tejto krajiny. Že sa sOskarom nerozpráva svojou materinskou rečou. Aže chlap, ktorý teraz viedol Pattrix ksvojmuautu,niejesociálnypracovník.
„Hneď som späť,“ zamrmlal Noe astriasol zo seba Oskarovu ruku, ktorý ostro protestoval,alenetrúfolsivystúpiťzpostupujúcehoradu.
„Užajsavráť!“sykolzaním.
NoevšaknemalvúmysleOskarapočúvnuť.
