ol jeden kráľ a ten kráľ mal veľmi peknú pani so zlatou hviezdou na čele, a mal aj jednu dcéru, a aj tá dcéra mala zlatú hviezdu na čele. Celkom bola podobná matke, akoby jej z oka vypadla.
Raz tá jeho pani ochorela. Dal k nej hneď zavolať všetkých doktorov, čo mal pri dvore, ale tej veru ich pomoc bola daromná, len vždy horšie a horšie zostávala. Ako už badala, že zomrie, dala svojho pána zavolať k sebe a povedala mu:
„Duša moja, ja už z tejto choroby nevyjdem a ty sa ešte budeš ženiť, to ja veru dobre viem. O jedno ťa prosím, urob mi po vôli, lebo by som ani v hrobe pokoja nemala. Inakšiu si nevezmi, keď sa budeš ženiť, len takú, ako som ja bola,“ a vtom dušu vypustila.
Pohreb jej nádherný odbavili, celý dvor zostal zarmútený a veľa panstva chodilo kráľa tešiť, lebo sa veľmi sužoval. Mnohí sa vyzvedali, čože je taký užialený, mnohí mu radili, aby už na tú svoju predošlú pani zabudol, aby sa obzeral po druhej, že mu z toľkého smútku nič nepríde.
Na také reči kráľ odpovedal:
„Veď som ja už nad tým sám rozmýšľal, že sa oženiť musím. Ale kdeže vziať takú, čo by bola podobná mojej nebohej, keď mi ona nakladala, aby som si inakšiu nevzal, len ako ona bola?“
„Veď je to ľahká vec,“ odpovedali mu páni, „nech hľadajú po celom svete, kde by jej bola podobná, čo by mala zlatú hviezdu na čele.“
Kráľ nemeškal a ihneď rozhlásil po celom svete, že hľadá ženu so zlatou hviezdou na čele. Ale tu veru nič. Odvšade prišla len tá odpoveď, že sa tam dosť pekných žien nachádza, ale zlatú hviezdu nemá na čele ani jedna. Keď to kráľ počul, poznove sa zarmútil.
Tí jeho radcovia mu ale dali inú radu: aby sa vraj nič nermútil, že má predsa dcéru, ktorá má zlatú hviezdu na čele. Nech si vraj tú vezme za ženu, ktože jemu rozkáže, keď je on kráľ? Kráľ si môže robiť, čo len chce.
Tu začal kráľ premýšľať, či by to ozaj bolo dobre, a po mnohom rozmýšľaní šiel k svojej dcére a povedal jej:
„Keby si vedela, dievka moja, načo som k tebe prišiel, či by si mi ty neurobila jednu vec po vôli, čo budem od teba žiadať?“
„Ach, pán otec,“ povedala ona, „nieto tej veci na svete, čo by som im ja po vôli neurobila! Nech mi len skorej oznámia čo.“
„Vidíš, dievka moja, tvoja pani matka, keď mala zomrieť, mi tvrdo nakladala, že keď sa budem ženiť, aby som si inakšiu nevzal, iba ako ona bola. Dosť som sa dal prezvedať, kde by sa taká osoba so zlatou hviezdou na čele našla, ale nikde o nej nechyrovať. Iba ty jediná na svete si podobná tvojej matke. Povedz mi dôverne, či by si nešla za mňa.“
Dcéra sa veľmi zľakla:
„Ach, pán otec, akože oni môžu na také myšlienky prísť?! Kedyže to počuli, aby si otec dcéru vzal!“
On na to nič nedbal, len ju prehováral, ako mu aj radcovia radili: ktože vraj
jemu rozkáže, keď je on kráľ a kráľ si môže robiť, čo len chce.
Dcéra mu zase len odporovala, no keď ju otec dlho prehováral, predsa sa podvolila a takto mu povedala:
„Už len pôjdem, pán otec, ak mi dajú ušiť hodvábne šaty nebovej farby.“
Tu naradovaný otec poslal rovno po krajčíra a rozkázal šiť šaty nebovej farby.
Hneď boli hotové, v okamihu.
Prišiel s radosťou s nebovými šatami za dcérou.
„No, dievka moja, už sú ti šaty ušité. Či už pôjdeš za mňa?“
„Ešte nie, pán otec,“ povedala dcéra, „pokým mi nedajú slncové šaty ušiť.“
Aj tie boli hneď hotové.
Zase prišiel naradovaný so slncovými šatami k dcére.
„Tu sú šaty, dievka moja, či už pôjdeš za mňa?“
„Ešte nepôjdem, pokým mi nedajú mesiačikové šaty ušiť.“
Aj tie boli ušité, ani okom nemihla.
Zase prišiel naradovaný s mesiačikovými šatami k dcére:
„Či už pôjdeš za mňa, dievka moja? Šaty sú ti tu.“
„Pôjdem, pán otec, ale len tak, ak mi dajú zo samých myšacích koží kožúšok ušiť.“
Kráľ hneď dal zvolať všetkých kožušníkov, aby myši chytali a odierali, že im dobre zaplatí.
Milí kožušníci začnú pasce stavať, myši chytať, z kože odierať, vyrábať, zošívať, až bol kamsi-čosi kožúšok krásny zo samých myšacích koží hotový.
Kráľ zase s veľkou radosťou prišiel k svojej dcére:
„No, či už pôjdeš za mňa?“
„Už teraz pôjdem, otec môj, lebo sa mi ten kožúšok najlepšie páči. Len nech už robia prípravy na svadbu.“
Na druhý deň ráno, hneď ako začala zornička vychodiť, vybral sa kráľ so svojimi sluhami na poľovačku, aby nastrieľal zverinu na svadbu.
Tu ako jeho dcéra zvedela, že sa otec vybral preč, dala svojim komorným na celý deň takú prácu v druhej izbe, aby nemohli zbadať, čo chce urobiť.
Potom sa zamkla do svojej izby a začala si baliť veci na cestu.
Na zem prestrela veľký obrus, vzala si slncové, mesiačikové a nebové šaty a k tomu i veľa druhých, inakších šiat, vzala si perly, zlatú reťaz, drahé prstene a inšie veci zo zlata, striebra, zabalila peniaze, koľko len vládala uniesť, z nich najviac dukátov a tvrdých toliarov, a k tomu ešte jeden hustý a jeden riedky hrebeň. To spolu všetko zaviazala do uzlíka a batoh bol hotový.
Obliekla si ušpinenú sukňu, zlatú hviezdu i celú tvár si zamazala uhlím a na hlavu si uviazala šatku, aby jej tú hviezdu nikto nevidel. Vzala na seba kožúšok z myší, batoh na chrbát, izbu zamkla, a tak pristrojená ušla z kráľovského dvora.
Tu príde kráľ domov z poľovačky. Beží priamo do dcérinej izby, a izba zamknutá. Beží ku komorným, spytuje sa, kde je princezka.
Tie mu odpovedali:
„My nevieme, nám dali piglovať1 a nekázali nám ani do ich izby nazrieť.“
1 Žehliť
Kráľ poslal po všetkých jej kamarátkach hľadať, kde predošle chodievala, ale tu veru nič. Až naposledy museli dvere vysadiť.
Ako sa kráľ zľakol, keď vošiel dnu. Šiat nikde, peňazí nikde aj všeličoho iného, dcéra nikde.
„No, už je zle,“ zavolal, „sluhovia, sedlajte kone, pôjdeme ju hľadať.“
Idú, idú, samými horami, dolinami, a tak trafili na ňu, že ju už doháňali.
Vtom princezka povedala sama sebe:
„Jaj, ako ma ľavé ucho páli, isto ma môj pán otec doháňa.“
Vytiahla z batoha riedky hrebeň, prehodila ho cez hlavu a zavolala:
„Hora, hora, sprav sa taká, ako je tento hrebeň!“
Tu sa hneď hora spravila taká, ako bol hrebeň – strom pri strome.
Prišli k hore, začali sa cez ňu škriabať, driapať tak, že sa aj doškriabali, aj dodriapali. Sluhovia sa chceli vrátiť, že nemôžu ísť ďalej, ale kráľ im chuti dodával. S veľkou biedou sa už predsa z hory vyškriabali, ale kde bola princezka!
Za ten čas, čo sa predierali cez hustú horu, odbehla veľmi, veľmi ďaleko. Títo ale tak kone durili, že ju o pár hodín zas doháňali.
Princezka si sama v sebe vravela:
„Jaj, Bože môj, zase ma pravé ucho páli, iste ma môj pán otec znova doháňa.“
Tu vytiahla hustý hrebeň z batoha, prehodila ho cez hlavu a zavolala:
„Hora, hora, sprav sa taká hustá, ako je tento hustý hrebeň.“
Aj sa hneď, ako ona prešla, spravila za ňou taká hustá hora, že bol takmer strom na strome, ani len vtáča by cez ňu neprešlo.
Príde kráľ k hore, ďalej kročiť ani pomyslieť. Začali stromy rúbať, no čím viac rúbali, tým ich viac narástlo. Kráľ sa od veľkej únavy hodil na zem a zaplakal.
„Darmo je,“ zvolal, „my ju už nedostaneme, musíme sa vrátiť.“
A s veľkou mrzutosťou sa vrátili nazad.
Prišla princezka k jednému mestu. Ako sa malo dnu vchodiť do
toho mesta, stála tam pri ceste do polovice odhnitá vŕba a vedľa vŕby tiekol malý potôčik. Ona prišla k vŕbe a tri razy zavolala:
„Vŕba, vŕba, otvor sa mi!“
Vŕba sa jej naskutku otvorila. Dnu pod vŕbou bola vyhĺbenina ako izba. Tam vošla dnu, batoh zložila, potom vyšla von a zas tri razy povedala:
„Vŕba, vŕba, zamkni sa mi!“
Vŕba sa pekne zamkla a ona šla taká ufúľaná do zámku, ktorý bol neďaleko vŕby vystavaný, a začala prosiť, či by ju nevzali do služby. Tu sa všetka čeľaď rozrehotala:
„Na kýho čerta že by si ty bola u nás v službe?“
V tom zámku býval jeden neženatý princ, čo mal pri sebe pani matku. Práve šiel dolu schodmi, keď sa s ňou čeľaď dohovárala, a hneď sa pýtal:
„Čože sa smejete?“
Čeľaď mu odpovedala:
„Najjasnejší princ, akože by sme sa nesmiali, keď sa im tuto jedno čudo čudné ponúka do služby?“
Princ sa na ňu podíval, zasmial sa, že je taká ufúľaná, zamazaná, a so smiechom povedal:
„Čo vás parom po nej? Len ju vezmite, beztak potrebujete morčiarku, nech aspoň morky pasie.“
A tak ju čeľaď vzala medzi seba a hneď jej aj dohovárala, prečo sa neobriadi, prečo sa neumyje, že sa im len na hanbu bude prevlačovať ucundraná po zámku.
Ale tu veru Čudo čudné (ako ju už odteraz budeme nazývať)
zostala pri svojom: nechcela sa ona ani umyť, ani obliecť, ani si len kožúšok nevyzliekla.
Veru kožúšok – bolo tam z neho smiechu! Smiala sa čeľaď aj samému princovi ústami mykalo. A keď ju raz zavolal, aby ho šla vyzuť, opýtal sa: „Ach, čo ty máš za kožúšok?“ a šuchol ju po ňom čižmou. To si ona dobre zapamätala. Druhý raz, keď šiel popri nej, zase ju paličkou štuchol po kožúšku. I to si dobre zapamätala.
Ten mladý princ raz robil skvostný bál, na ktorý malo prísť veľa pánov. Keď už mal ísť na bál, dal si zavolať kuchára a povedal mu:
„Ty, kuchár, budeš dnes večer strážiť v kuchyni. Ostatná čeľaď sa smie ísť všetka dívať na bál, len Čudo čudné nech nesprobuje ani na krok, aby som sa tam ja potom nehanbil, keby sa zvedelo, že je to jedna z mojej čeľade. Nech si tá ľahne spať a nech sa vyspí, treba jej zavčasu ráno ísť morky pásť.“
„Dobre,“ odpovedal kuchár, „veď ja dám na to pozor.“
Večer sa všetci rozišli na bál, len kuchár a Čudo čudné ostali v kuchyni. Ako videla, že sú sami dvaja, prišla ku kuchárovi, dala mu dva tvrdé toliare do ruky a začala ho prosiť:
„Pán kuchár, prosím ich ponížene, nechže ma pustia na ten bál, veď sa ja len cez takú maličkú škárku budem dívať, že ma nik neuvidí.“
Kuchár najprv odpieral:
„Božechráň, ty tam nemôžeš ísť, veď keby to princ zvedel, ja by som o službu prišiel.“
„Ach, veď on to nebude vedieť,“ povedala Čudo čudné, „veď ja len čo nakuknem, hneď som zas späť.“
No kuchár sa ulakomil na dva tvrdé toliare:
„Tak len choď, ale aby si hneď bola tu.“
Čudo čudné s veľkou radosťou vyskočila, bežala k vŕbe a zavolala:
„Vŕba, vŕba, otvor sa mi!“
Vošla dnu, kožuch zhodila, tvár si umyla, hviezdu pekne vyčistila, len sa jej tak ligotala, vlasy si učesala, povypletala, obliekla si pekné
nebové šaty, obula biele hodvábne črievice s limbačkami2, na hlavu si vzala perly a na krk zlatú reťaz. Taká bola krásna – len vyletieť. Vzala si so sebou dukát a šla na bál.
Príde dnu, na tanier pri dverách položený hodí dukát. Ako ju mladý princ zazrel (ten, u ktorého slúžila, ale on ju nepoznal), hneď sa do nej zamiloval. Spytoval sa mnohých pánov, kto by tá neznáma pekná osoba bola, ale nikto mu nevedel dať odpoveď.
Prišiel k nej bližšie, chytil ju bojac sa za ruku a spýtal sa jej, s kým má to šťastie zhovárať sa.
Ona mu odpovedala:
„Ja som v službe v čižmovskom zámku.“
To si vymyslela, že ju čižmou udrel.
Princ rozmýšľa, kde by čižmovský zámok bol, že on dosť sveta schodil, ale o čižmovskom zámku jakživ nikdy nepočul.
Rozkázal hneď muzikantom hrať a vzal ju do tanca. Ako dotancovali, chcela hneď odísť, vyhovárala sa, že ju v koči na ceste pán otec čaká, že ona len vybehla pozrieť, aký je tu bál.
Princ ale znovu rozkázal druhý tanec hrať a ona musela zase tancovať.
Ako muzika dohrala, sotvaže sa princ niekde obzrel, už jeho tanečnica zmizla.
Prišla k vŕbe, šaty zo seba zhádzala, tvár si zamachlila, hviezdu zatrela, šatku na hlavu uviazala, suknicu a myšací kožuch na seba navliekla a poď prosto do zámku.
Kuchár už bol celý predesený, kde tak dlho bola. Keď prišla, povedal jej:
„Jaj, ty Čudo čudné, už som pre teba od ľaku bez seba, kdeže si tak dlho? Pakuj sa hneď do postele a ľahni si, lebo ak niekto trafí domov prísť, aby ťa našiel spať.“
Sotva Čudo čudné do postele ľahla, už bol princ doma, lebo viac nemal vôľu ostať na bále, keď mu tanečnica uvrzla.
2 Lesklé ploché pliešky, prípadne koráliky. Používali sa na dekorovanie ľudových krojov.
Prišiel a hneď sa spýtal kuchára, či je v zámku všetko na pokoji a či Čudo čudné spí.
„Ach, najjasnejší princ, dobre tá chrápe.“
„No, veď tak treba,“ odpovedal princ a namrzený šiel spať.
Sotva minul týždeň, zase robil princ veľmi pekný bál, na ktorý pozval ešte viac hostí. Jeho čeľaď mala dovolené ísť sa dívať, len kuchár a Čudo čudné mali zostať doma.
Keď princ odchádzal na bál, povedal kuchárovi:
„Nech Čudo čudné spí ako na prvom bále, nesprobuj sa ju tam pustiť, aby som sa ja hanbiť nemusel.“
Sotvaže všetci poodchodili, dala Čudo čudné kuchárovi do rúk dukát:
„Pán kuchár, prosím ponížene, nechže ma pustia zase trošičku sa pozrieť.“
„Veru, aby som sa tak strachu najedol ako prvý raz?“
„Veď ja nebudem tak dlho, nechže ma len pustia.“
„Tak už len choď kuknúť,“ povedal kuchár a dukát si hodil do vrecka.
Pribehla k vŕbe.
„Vŕba, otvor sa mi!“ povedala a vŕba sa otvorila.
Zhádzala zo seba všetky handry, umyla si tvár, vyčistila hviezdu, obliekla slncové šaty, obula červené črievice, vzala na krk šatku so zlatými čipkami, hlavu si pekne okrášlila zlatými ihlami a drahými kameňmi, že vyzerala ako anjel. Vzala dva dukáty a tak pripravená šla na bál.
Prišla k dverám a hodila na tanier dva dukáty. Vošla dnu taká krásna, že sa sála len tak zablýskala – od tej zlatej hviezdy aj od tých drahokamenných vecí, čo mala na sebe, ale sama jej tvár v kráse podobnú tam nemala.
Sotva ju mladý princ zazrel, hneď k nej priskočil a povedal:
„Aha, tu si mi, kamže si mi, kam z predošlého bálu ušla?“
Ona mu ale odpovedala:
„Ach, veď ja neviem o žiadnom bále, ja som tu nikdy nebola.“
„A skadeže si, prosím?“ opýtal sa princ.
Vydavateľstvo TATRAN Slovenská beletria/Rozprávky www.slovtatran.sk