7.septembra
Aje to tu. Prvý deň, prvá strana. Píšem si denník – robím to vždy, keď mám písať niečo rozsiahlejšie. Je to fajn rozcvička apomôže mi to usporiadať si myšlienky azozbieraný materiál. Sú štyri hodiny. Píšem už teraz, vautobuse, lebo šéf ma spožiadavkou oauto poslal do zadku. Záloha, ktorú sme už zaplatili, vraj hlboko prevyšujenašemožnosti.Vravímsi,OK.Nechcelasomsahádať–môžembyťrada,žedo tohoišiel. Niektoréponuky saneodmietajú. Málokedy sami naskytnemožnosť napísať niečodlhšie.Notebookjenový,služobný.Natomtosanešetrí.Batériamusívydržať.
Čakámapár dlhých dní v zapadákove. Stredné Slovensko. Cesta nemákonca. Práve smesapohlizoZvolena.Jednadieralepšiaakodruhá.Autobusjepoloprázdny.Jemito jasné,viac-menej.Ktobysasemtrepal?Všadesaméhory.
Vybralsimňa.Kontaktovalmasám.Požiadavkybolijasné.Mastnázáloha,apotomsa ho vraj môžem pýtať, koľko mi moja novinárska hrdosť dovolí. Super. Amusím ísť za ním.Akopovedal,doBlavysaužnevráti.UtiaholsadorodnejBystrice.Zoscényzmizol asi pred dvomi rokmi. Takmer sa naňho zabudlo. Musíme si švihnúť. Toto bude trhák. Vrajmizatoručí.Nám.Šéfsatohochytil,nokeďmidávalnotebook,povedal,žehotelsi mámzaplatiťsamaaonmipotompodľavýsledkuzvýšiprovíziu.Mámčorobiť.Hádam sami to vráti. Zabúkovalasom si izbu vLuxe. Nanete vyzeral celkom schopne. Keď už mám tráviť drahocenný časvtej diere, navyše vrámci neplateného voľna, nech to stojí zato.
Áno.Malémesto.Najskôrpriemyselnázóna.Nojasné–hypermarkety.Tomajúvšade, aj tu hore, na vidieku. Hron. Skromná riečka na úpätí hory. Tie sú fakt všade! Choré. Ztoho mi prepne. Tu vôbec nevidno do diaľky. Človek je ako na dne, skľúčený kdesi dole. Nijaký rozlet neprichádza do úvahy. Chytá ma ztoho klaustrofóbia. No ačo, že
máte mall? Tie máme aj vBlave. Väčšie aviac. Ten mrakodrap vyzerá trápne. Vôbec sa semnehodí.PRIESTORYNAPRENÁJOM!Dobrývtip.Ktorýinvestorbysasemtrieskal?!
Normálne sa čudujem, načo sem vlastne idem. Keby nešlo otú knihu, nikto by ma sem nedostal. Stanica mesto… Toto je asi centrum. Stanica vyzerá ako zfilmu pre pamätníkov. Čosi malé, historické abezvýznamné. Aha, môj hotel. Dúfam, že to nie je ďaleko od… No super. Stanica. Kto by chodil do mesta, ktorého centrum človek obíde busomzadveminúty?Tojeakoževšetko?
Áno, bolo to všetko. Ani som to nestihla zbaliť, auž sme stáli na stanici. Šofér ma doslova vyhodil. Môžem za to, že notebook sa vypína tak dlho? Hotel bol, našťastie, blízko. Prešla som len cez cestu apotom popod druhú. Majú tu úchvatný podchod. Ale hotel je vpoho. Úplne som zabudla, že som si zabúkovala izbu na ôsmom poschodí. Výhľad je celkom schopný. Píšem na balkóne. Mám tu malý stolík a dve stoličky. Tú druhú asi nevyužijem. Je tu pomerne teplo. Izbu mám otočenú na západ. Voranžovom odtieni to tu vyzerá oveľa lepšie. Zajtra ráno mám ísť za ním. Som zvedavá, ako to nájdem.Recepčnémusomprezradilaadresu.Vraví,žetaxíknepotrebujem.Vrajtojepäť, sedem minút odtiaľto, niekdezaHronom. Pokúšal sami tú cestu vysvetliť, no ťažko sa mi ho počúvalo. Bystričania strašne zaťahujú. Nakoniec mi to nakreslil. Zdá sa, že to je naozajblízko.Vrajstarábytovkavedľaškoly.Somfaktzvedavá.
Píšem po večeri. Nevaria zle. Už je takmer úplná tma. Stmieva sa skôr, ale to je začiatkom septembra normálka. A hory robia svoje. Už vidím, že to zaťahovanie mi pôjdepeknenanervy.Hostíbolopomenej,väčšinouturisti.Začulasomnemčinu.Chalani za mnou rozprávali po angli-cky sbrutálnym americkým prízvukom. Mormóni. Tých rozoznám ako nič. Vždy vo dvojici. Pobehujú aj poBlave. Aspoň niečo sa tu deje… Až terazsiuvedomujem,akísúvytrvalí.Neobíduanimalémestá.Držímsiichodtela.
Zatiaľniktonevie,načosomsemprišla,ibašéf.Tenmlčíakohrob.Nepovedalasomto ani najbližším kolegom, pre istotu. Neznesiem ani len pomyslenie na to, že by ma mal niekto predbehnúť. Život je boj! Ak dostaneš šancu, mal by si sa jej držať aveľmi sa s
tým nechváliť. Ľudia sú schopní všetkého – buď ti prácu vyfúknu spred nosa, alebo ti závidiatak,ažtoprestávabyťpekné.Potomzačnúintrigy,atonepotrebujem.Nesmiem sa s tým príliš zdôverovať. Ešte šťastie, že mám tento denník. Označili nás za hyeny. Verejne. Šéfa to zobralo, hoci, pokiaľ ide otakéto záležitosti, má hrošiu kožu. Snaží sa stým vysporiadať tak, že otom žartuje. Vraví mi, parafrázujem: „Choď tam, Lenahyena, apochutnaj si na tej zdochline. Mŕtvolešoubiznisu. Kým nie je neskoro, kým sa ešte nerozkladá. Potom nebude pochuti ani tebe, tobôž čitateľom.“ Tak nejako to povedal.Verím,žečitatelia,tedapotenciálničitatelia,naňhoúplnenezabudli.Rokapol, dvajevzhonešoubiznisuaž-až.
Neviemprečo,aleniesomvosvojejkoži.Mestojecelévysvietené.Dovidímajnaten „mrakodrap“. Žiari ako kúsok Las Vegas uprostred stredoslovenskej dediny. Ale to je jedno. Musím zaťať zuby anejako to tu vydržať! Ale fakt som nesvoja. Pritom nemám dôvod.Všetkojepripravené.Somtu,notebookmám,ajdiktafón.Somzvedavá,koľkosa bude vykeciavať. Ve-maile bol stručný avýstižný. Dúfam, že sa mi zverí aj sintímnosťami,nechmámočompísať.Zrejmetoajmávpláne–zaprisahalsami,žeto budetrhák,tedavrámcinašichmožností.Alepoznámnašich.Tívtomvediachodiť.Len čoimdámrukopis,začnúpracovaťnaobálke.Vždyniečovymyslia, natodámkrk.Obal sa predá aj sám. Za obsah ručíme ja ašéf. Keďže sa mi nejako nechce spať (je polnoc), idemsieštespísaťpárbodov,naktorésaho(uždnes)opýtam.
8.septembra
Tak to by sme mali. Druhý deň – prvý rozhovor. Hneď som si musela dať sprchu. Píšemlenvžupanesuterákomnahlave.Jesedemhodínvečer.Somrozbitá,anineviem zčoho.Tenchlapžijevozajstnejkutici.Malýbytvmalejštvrti.Akovravelrecepčný,jeto hneď pri škole. Pri dome na druhej strane úzkej, nastokrát zaplátanej cesty je vysoký
školskýplot.Deckásatammusiacítiťakovoväzení.Aleotonejde.
Keďmiotvoril,skoromavystrelo.Takmersomhonespoznala.Hrozneschudol –vraj chodí behať každý deň. Je sám, no kedysi tam býval aj srodičmi asestrou. Byt mu vraj zostal, keď sa vrátil domov. Dozvedela som sa pár vecí. Myslím, že ich spokojným svedomím môžem nazvať pikantnosťami. Nevadí mi, že je teploš, to nie – je celkom šarmantný.Vadímitenstarodávnezariadenýbytaškatulevchodbe.Povaľujúsavšade. Akobysaniekamchystal.Bytcelebritysomsipredstavovalaúplneinak.Anaštvalmaaj tým,žemasfúkol,lenčosomprišla.Vrajmeškámdvadsaťminút.Zablúdilasom,vravím mu. Tá mapka, čo mi načmáral recepčný, mi bola na dve veci. Stratila som sa hneď pri zimáku. Behala som krížom-krážom uličkami ako sprostá a asi desaťkrát ma takmer porazilo, keď sa na mňa spoza brán vrhali psy. Tam má psa skoro každý! Keď som konečnenašlajehoulicuabytovku,naozajsommeškala.Boloasideväťosemnásť.
Akovravím,takmersomhonespoznala.Kebysomnevedela,okohoide,vôbecbysom nepovedala, že ešte nedávno sa vynímal na prvých stránkach. Ani vo sne by mi nenapadlo,žetentotyptancovalajvnašejšou.
Usadili sme sa vobývačke. Nábytok ako po starej mame. Zazrela som tam dokonca sväté obrázky ako vystrihnuté zdedinského jarmoku. To sa naňho nepodobá. Asi ich
zdedil anechce sa mu byt nijako meniť. Akoby tam naozaj nemienil bývať dlho. Som zvedavá,čochystá.Možnosatodozviem.Každopádneidemprepisovať.Diktafóndostal zabrať.Vnocimusímdobiťbaterky.
Tak tobola fuška. Nebudem sem vkladať všetko, na to mám osobitný fajl, no keďže tomuchcemdaťformu,jedobrépoužiťťa,milýdenník,akoskrátenú„pracovnúverziu“. Vminulosti sa mi to osvedčilo. Môžem si sem vpisovať poznámky akomentáre, ktoré akobysomnašla,keďtobudemprerábaťnaknihu.Eštešťastie,žesatodáveľmiľahko kopírovať.Jehopoznámkanaúvodsasemhodí(hocisomsatroškustrápnila,alečouž):
„Poďmenavec.Začnimeobrazmizdetstva.“
„Vystevdetstvemaľovali?“
„Nie…Myslímveci,čomiutkvelivpamäti.Záblesky,pocity,traumy…“
„Jasné,začnimetak…prečonie?“
„Nesľubujemvám,žetobudemaťhlavuapätu,ale…tomávaživotlenmálokedy, nemyslíte?“
„Asimátepravdu.“
Začalismeveľmiformálne.
„Vytomupotomdátenejakúformu,všakže?“
„Natosomtu.“
Na úvod stačí. Keď to teraz znovu počúvam, cítim sa ako úplný idiot. Asi som bola stále trochu mimo. To ten čudný nový vzhľad. A byt. Inde ako do obývačky ana vécko manepustil,nokeďsomsavracalazkúpeľne,cezpootvorenédveredojehoizbysomsi všimlanepopravenúposteľ.Naniektorévecisizrejmenepotrpí.
Je zaujímavé, ako ma vopred upozorňoval na dezorganizáciu myšlienok. Ale má pravdu – myšlienky sa vynárajú podľa zvláštneho princípu. Všetko je chaos ajeho rozprávanie to len potvrdzuje. Dúfam, že zvyšok „životného príbehu“ bude stáť za to, lebodnesmastiholzavaliťlenomáčkamizdetstva.Hodísasemto,čopovedalnaúvod.
Trauma. Vkladám sem zážitok zo škôlky. To, čo vravel predtým, nie je podľa mňa dôležité, hoci aj ztoho budem musieť vybrať aspoň niečo, aby vknihe neboli priveľké skoky. Vďaka denníku si to aspoň vytriedim, vyberiem kľúčové veci. Ak to hlavné vyselektujemteraz,písaniedomamipôjderýchlejšie.
„Škôlkusomneznášal!“
„Prečo?“
„Užsomsabál,žesanespýtate.“
Týmto ma nasral. Jasné, že sa stále pýtam „prečo“. Musím, ako inak to mám z neho vytiahnuť?Zdása,žejedosťegocentrickýachce,abysamučlovekdoprosoval…
„Pýtamsa,lebojasomškôlkumalarada…Stálesmesahralia,vieteako,poobedesme simohlipospaťatak…“
„Veďpráve.Neznášalsomto!Nikdysaminechcelospať,novšetkýchnásnútili.Chcel sombehaťpovonku,dodnessipamätámtendvorshojdačkami,alebobysomsiradšej stavallegoapočúvalplatne…aleoninie,žiadnetaké,všetcimusítespať.Abolitamaj inéveci.Vskladesmemalibubon.Vedelsomoňom.Celýčassomtúžilsinaňzabúchať.
Neviem,prekohohošetrili,nopoužilismeholenrazvjednejpesničkeaajtonevybrali mňa,aleniekohoiného.Spaniesomneznášal.“
„Bolistehyperaktívnedieťa?“
„Aninie,prečo?“
„Keďstenechcelispávať…“
„Nie.Boltozabitýčas.Väčšinousomčumeldostropuazaspalsom,lenkeďpršalo.
Fuj!Pamätámsa,akosomsarazzobudilsgrckoupodnosom.“
„Nepríjemné.“
„Toteda!Týpekvedľamňahodilvspánkušabľuakľudnesispalďalej.Strašnýsmrad –dodnessihoviemvybaviť.Možnosamuniečosnívalo,neviem,nojasomsarozhodol, žetopoviemučiteľkečivychovávateľke,čiktotovlastnebol…Skrátka,súdružke.“
„Jasné.“
„Alekebysomtušil,čoochvíľuuvidím,radšejbysomostalležaťprigrckeakopäť peňazí.“
„Ačostevideli?“
„Všetkydeckáspali,aspoňtotakvyzeralo,ajasomsipovedal,žezájdemza súdružkouapoviemjejto.Vyšielsomzospálnedoherne,kdesúdružkaväčšinou sedávala,čítavalatamačojaviemčoešte,novtedytamnebola.Povedalsomsi,že zbehnemnaprízemie.Spalismetotižnaprvom…“
„Jasné.“
„Vyšielsomnaschodyazbeholsomdolu,lentak,vpyžame.Prechádzalsomokolo skladu,kde boli kadejaké haraburdy, aleaj staré vyradenélehátka, ktorédecká roztrepali,prikrývkyakadečo.Dvereboliodchýlenéavychádzaliodtiaľakésičudné zvuky.Viete,deckásúzvedavé,nazrelsomdnuaprvé,čosomzbadal,bolidomovníkove montérky.Ležalinazemi.Poznalsomich,lebosa vnichneustálemotalpodvore, montoval,opravoval,kosilatak…Vždy,keďsazohol,trčalmuzadok.Terazbolinazemi, akeď som šiel za zvukmi, načapal som súdružku s domovníkom na jednom zvyradenýchlehátok…“
„Onitam…?“
„Akokráliky!“
„Jasné.“
„Toniejejasné–tobolaškôlka.Nechápalsompresne,očoide,aleroztriaslisami kolená.Vedelsom,žejetoniečo…premňazakázané,zlé…,niečo,čobysomasinemal vidieť…ataksompotichuvyšielvonatrielilsomposchodoch.Kýmsomstiholvojsťdo herne,počulsomešteto,akosúdružkazačalavrieskať,akobyjuzkožedrali.Dodnesto mámpredočami.Veľasomznejnevidel,zakrývaljudomovník,nopamätámsijej chlpatépazuchy.Vtedytoneboloakodnes.“
„Vlastneanineviem,kedystesivyženyzačaliholiťpodpazušie.“
„Ťažkopovedať…tojeasiindividuálne.“
„Vkaždomprípadehovtedymalarovnakéakodomovník…“
Otomdosťpochybujem…
„Vbeholsomspäťdospálne,deckásikľudnespali.Ajtýpekvedľamňa.Grckavsiakla doplachty,notensmradbolnanevydržanie.Páchlacelámiestnosť.Triasolsomsa,skryl somsapodperinu,abysomtonemuselčuchať.Týchdvochsommalstálepredočami…
Dotohotensmrad.Nemoholsomdýchať.Fuj.Zanedbávaniestarostlivosti.Bolato
„Jasné,jasné…“
rýchlovka.Preistotuzasebouaninezavrelidvere.Vedelsom,žeodtohodňaužživot nikdynebudeakopredtým…“
„Anebol?“
„Povedalbysom,ženie…“
Snažila som sa doňho vcítiť, ale bolo to ťažké. Sama si zo škôlky veľa nepamätám. Bolo to vPetržke, ale tá škôlka tam už nie je. Ani vychovávateľky si už veľmi nepamätám. Čo ja viem, či si holili pazuchy? Alebo nohy. Neviem, bolo to dávno. Anáš Jonathan… Ozaj, toto jeprvý raz, čo uvádzam jeho meno. Popravde, volásaJonatán, no trocha si to poangličtil, aby to vyznelo viac in. Hrozné… Jasné, že jeho detstvo bolo traumatizované.KtobydalsvojmudeckumenoJonatán?Tosamôžestaťlennavidieku, no stavím sa, že ani tu ich človek nenájde veľa. Príšerné meno. Jonathan (s „dž“) znie lepšie.
Potomprešielnadruhýpríbeh,noakosámpovedal,nevedel,čoztohosaudialoskôr. Vždybolhanblivý,nopotomtovrajzostalzdeptaný…
„Celkomobyčajnýdeň,sedelismezastolomamodelovalismesizplastelíny.Tieto aktivitysommalväčšinourád,novtedymitonejakonešlo.Neviem,možnotobolotým, žeplastelínabolastaráalebochybnevyrobená,alebočo…Skrátka,vtendeňnedržala pokope.Deckáokoloužmalihady,slimáky,krčahyaneviemčovšetko.Mliagalsomto amliagal,ušlasamilenhnedá,ažsommalzakandenéceléruky.Akobysomsahrabal vkravskomlajne,aničztoho.Uvedomilsomsi,žeumeleczomňanebude,aspoň myslím,nohanbilsomsa.Vtomsaozvalaučiteľka,vraj:„PozritenaJonatána…“
„Tobolatáistá,čovtedy…oné?“
„Nie,nie,totobolastará.“
„Jasné.“
„Aleotonejde.Ideotenprincíp.Nieabymipomohla,onanatopreistotuupozorní celú triedu.Všetkyočibolinamne.Malistepočuť tenrehot.Deckávediabyť škodoradostné.Užvškôlke…“
„Nojasné,jasné,najmäbaby,pamätámsi,žekeď…“
„Prepáčte,alektotudávainterview,ja,alebovy?“
„Prepáčte,jasné,omňanejde.“
„Presnetak!“
Tumanasral.Buzícivediabyťpeknenáladoví.Neviem,čizatomôželentenpríbeh…
„Pokračujte.“
„Aterazneviem,čosomchcelpovedať…“
„Uhm,deckávediabyťškodoradostné…“
„Presne.Všetkyočibolinamne.Atoniejeakovtelke.Tutobolohoršie.Chcelsomto utajiť,notákravanatoupozornilacelútriedu.Trapasjaksviňa.“
„Ačosastalopotom?“
„Nič.Sfúklamaakosirotu,zobraladoumyvárky…taksmetovolali.Bolatoveľká spoločnákúpeľňa.“
„Jasné.“
„Vydrhlamiruky.Zanechtamisommalkiláplastelíny.Alečosomtýmchcelhlavne povedať…?Jáj,noskrátka,deckubysamalivybavovaťveseléveci,aniezlyhania učiteliekaichdôsledky.“
„Jasné…“
„Atobolibazačiatok.Potomprišlazákladnáškolaatamtoboloeštehoršie…“
Nemôžemtuskopčiťvšetko,nofaktsazdá,žejehodetstvobolajednaveľkátrauma. Orodinezatiaľ nehovoril,len oškôlkeaškole. Niekedy saho musím spýtať na rodičov, nasituáciudomaatak…
Potommivšaknapadlo,žesahospýtamnaTO…Muselasomtoskúsiť.Ísťrovnona vec:
„Nodobre,bolotonáročné,iste,alemusímsaspýtať…užvtedystesizačali uvedomovať,že…“
„Žečo?“
„Janeviem…žemožnoniestecelkomakoostatní chlapci…“
Tu sazamyslel. Áno, chvíľu mlčal apozrel vonoknom a, ak si dobrepamätám, hneď najedenzosvätýchobrázkov,čománastenevstarobylejobývačke.
„Janeviem…Možno…“
Pikantné.
„Možno?“
„Hej,možno.Eštesmelenvškôlke.“
„Jasné,jasné,jalen…“
„Zajtrasipoviemezvyšok.“
Tomu hovorím studená sprcha. Odpísal ma na celej čiare. Bolo mi jasné, že naše stretnutiebytrvalodlhšie,kebysommutútootázkunepoložila.Vraj„zajtrasipovieme zvyšok“. Ukončil to neplánovane anáhle. Skrýva sa. Chce vojnu, má ju mať! Najprv ma urazil,keďmaodpísal,žeonjetuhviezda,žeidelenoňho.Neboltrikráttaktnýapotom misvojským spôsobomnaznačil,žednešné stretnutiesakončíamámvypadnúť.Aleso mnoubysizačínaťnemal!Nachystámsitakéotázky,žesaztohoposerie.Dokážemmu, žemňasalentakľahkonezbaví.Pozvalsimaaterazsitovyžerie.Ajšéfuvidí,akodobre spravil,keďsúhlasilsjehonávrhomavyslalmňa.
