VolámsaJ. D. Vanceamusímsavám sniečím priznať.Užlenexistenciaknihy,ktorú držítevrukách,samizdáneskutočná.Rovnonaobálkestojí,žeideokronikučipamäti, no ja mám len tridsaťjeden rokov azodpovedne vyhlasujem, že som vživote nič veľké nedosiahol, rozhodne nič, čo by malo lákať úplne cudzieho človeka, aby za ňu vyhodil peniazeadokonca si ju prečítal. Najviac, čo som dosiahol, prinajmenšom na papieri, je, že som vyštudoval právo na Yalovej univerzite, čo by môjmu trinásťročnému ja ani vo sne nenapadlo. Lenže to sa podarí každý rok dvesto iným ľuďom, averte mi, oväčšine ich životov by ste určite čítať nechceli. Nie som guvernér, senátor ani bývalý minister.
Nezaložilsommiliardovýpodnikanineziskovku,čobyzmenilasvet.Mámslušnúprácu, šťastnémanželstvo,pohodlnýdomovadvaneposednépsíky.
Takže túto knihu som nenapísal preto, že by som bol dosiahol niečo výnimočné. Napísalsomjuprávepreto,žesamipodariloniečoúplneobyčajné,čovšakniejeprípad väčšiny detí, ktoré vyrastali tak ako ja. Vyrastal som totiž vchudobe, vtakzvanom Hrdzavom páse Ameriky, vbývalom oceliarskom meste v štáte Ohio, ktoré, odkedy si pamätám, úporne zápasilo snedostatkom pracovných miest anádeje. Srodičmi mám, jemne povedané, zložitý vzťah, pričom mama bojovala so závislosťou takmer po celý môj život. Vychovali ma starí rodičia, no ani jeden nevychodil strednú školu adokonca zo širšej rodiny málokto študoval na vysokej. Podľa štatistických prieskumov nemajú deti ako ja ktovieaké vyhliadky. To znamená, že vlepšom prípade sa vyhnú podpore avhoršom sa predávkujú heroínom tak ako desiatky deciek vlani vmojom rodnom mestečku.
Patril som teda medzi deti, ktoré nečaká ružová budúcnosť. Skoro ma vyhodili zo strednej. Nechýbalo veľa apodľahol by som hnevu azatrpknutosti sužujúcich všetkých okolo mňa. Keď dnes ľuďom poviem, kde pracujem aže mám diplom zjednej znajlepších škôl patriacich do Brečtanovej ligy, automaticky predpokladajú, že som nejakýgéniusaželenskutočnevýnimočnáosobnosťtomôžedotiahnuťtakďaleko.Pri všetkej úcte si dovolím povedať, že je to totálna kravina. Mohol by som byť
najtalentovanejší človek na svete, no bez pomoci hŕstky milujúcich ľudí, ktorí ma podržalivrozhodujúcejchvíli,bycelémojenadanievyšlonazmar.
Toto je teda môj skutočný príbeh adôvod, prečo som sa rozhodol napísať knihu. Chcem, aby sa ľudia dozvedeli, aké to je takmer zlomiť nad sebou palicu aako sa dá pozviechať. Chcem, aby pochopili, ako vyzerá život chudobných aaký psychologický vplyvmáduchovnáamateriálnachudobanaichdeti.Chcem,abypochopiliamerickýsen zmôjho uhla pohľadu auhla pohľadu mojej rodiny. Chcem, aby pochopili, ako naozaj chutí vzostupná sociálna mobilita. Achcem, aby pochopili, čo som zistil len nedávno: nás,ktorýmsapodarilosplniťsiamerickýsen,ajnaďalejprenasledujúdémonibývalého života.
Vpozadímôjhopríbehuvšakstriehneajetnickýrozmercelejproblematiky.Vrasovo uvedomelejspoločnostisanašaslovnázásobazvyčajneobmedzujelennapomenovanie farby pleti: „černosi“, „Aziati“, „privilegovaní belosi“. Takto široko zadefinované kategórie môžu byť niekedy užitočné, ale ak chcete porozumieť môjmu príbehu, treba ísť hlbšie. Som síce beloch, no nepatrím do skupiny bielych anglosaských protestantov zo severovýchodu. Som skôr súčasťou miliónovej skupiny bielych Američanov bez vysokoškolskéhovzdelaniazrobotníckejtriedy,ktorímajúškótsko-írskychpredkov.Tu sa chudoba dedí zgenerácie na generáciu. Ich prarodičia boli nádenníci vjužanskej otrokárskej spoločnosti, neskôr hospodárili na prenajatých poliach, potom pracovali vuhoľnýchbaniach,nakoniecakomechanicialeborobotnícivtovárňach.Američaniaich volajúvrchári,lazníci,bielesocky.Jaichvolámsusedia,priatelia,rodina.
Američania škótsko-írskeho pôvodu patria knajvýraznejším sociálnym skupinám vSpojených štátoch. Istý pán na okraj toho poznamenal: „Pri mojich potulkách Amerikou ma zaskočilo, ako obyvatelia škótsko-írskeho pôvodu držia spolu. Sú vlastne najstálejšou anajmenej sa meniacou regionálnou subkultúrou v krajine. Ich rodinné štruktúry, náboženstvo apolitické názory sú obdivuhodne stabilné vporovnaní shromadnýmodklonomodtradíciívšadeinde.“1Takétovýraznélipnutienakultúrnych tradíciách nesie so sebou mnohé pozitíva, napríklad silný pocit súdržnosti či horlivý zápal pre rodinu akrajinu. Má však aj mnohé negatíva. Nemáme radi prišelcov alebo ľudí, ktorí sú iní ako my, ato zakéhokoľvek dôvodu, či už vyzerajú inak, inak sa správajú,alehlavneakinakrozprávajú.Akchcetepochopiť,očombudemhovoriť,treba siuvedomiť,žesomškótsko-írskyvrchártelomidušou.
Každá minca má však dve strany. Vnašom prípade stoja na jednej spomínané národnostnékoreneanadruhejgeografickéumiestneniekomunity.Keďvosemnástom storočípristálinabrehoch
Nového sveta prví osadníci škótsko-írskeho pôvodu, lákalaich predovšetkým oblasť Apalačských vrchov. Tento región je nesporne veľmi rozľahlý. Ťahá sa od Alabamy po Georgiu na juhu až kOhiu ačasti New Yorku na severe. Kultúra je však na tomto rozsiahlomúzemíažprekvapujúcorovnorodá.Mojarodina,ktorápochádzazvrchovna východe štátu Kentucky, sa považuje za vrchárov, no známy country spevák Hank Williams mladší, ktorý sa narodil vLouisiane ažije vAlabame, sa tiež stotožnil stouto identitou,čodokázalvtakzvanejhymne bielychvidiečanovACountryBoyCanSurvive, teda chlapec zdediny dokáže prežiť. Práve ľudia zapalačskej oblasti predefinovali americkú politickú scénu po Nixonovi, keď sa preorientovali zdemokratov na republikánov. Apráve tu sa osud americkej robotníckej triedy zdá najtrpkejší. Počnúc nízkou sociálnou mobilitou, cez chudobu, rozvody adrogovú závislosť. Môj domov je jednaveľkáhŕbanešťastia.
Nikohopretoneprekvapí,žesmejednariadnepesimistickápartia.Prekvapujúcevšak je, že podľa prieskumov sú práve bieli Američania zrobotníckej triedy najpesimistickejšou sociálnou skupinou vcelej krajine. Väčšmi než prisťahovalci zLatinskej Ameriky, zktorých mnohí trpia doslova nepredstaviteľnou chudobou. VäčšminežAfroameričania,ktorýchmateriálnevyhliadky ešte stálevýraznezaostávajú za belochmi. Istý stupeň cynizmu by vtomto prípade mohol byť na mieste, no skutočnosť, že vrchári ako ja majú horšie predstavy obudúcnosti než iné sociálne skupiny, zktorýchmnohésú na tom finančneočividne oveľahoršie než my, naznačuje, žezatýmnebudúlenpeniaze,aleajniečoiné.
Anaozaj. Ešte nikdy sme sa necítili natoľko spoločensky vylúčení ako dnes atúto frustráciuprenášamenadeti.Našenáboženstvosazmenilo.Jezaloženénacirkvi,ktorá máplnéústaemotívnychrečí,norobílenveľmimálo,abyposkytladeťomzchudobných rodínskutočnúsociálnupodporu,nevyhnutnú,aksachcúvživotepresadiť.Mnohíznás stratili miesto na pracovnom trhu alebo sa rozhodli, že za lepšími pracovnými príležitosťami nebudú cestovať. Naši muži trpia veľmi špecifickou krízou mužnosti. Zisťujú, žehodnoty, ktoréim vštepovali po celý život, vmeniacomsasvete jednoducho neobstoja.
Keďpredniekýmspomeniempliagusužujúcumojukomunitu,zvyčajnesivypočujem zhruba takéto vysvetlenie: „Samozrejme, že vyhliadky bielej robotníckej triedy sa zhoršili,alenemôžešzabúdaťnapríčinyJ.D.Čoboloskôr,sliepka,alebovajce?Častejšie sarozvádzajú,menejsaberúasúnespokojní,leboichekonomickémožnostisaviditeľne zhoršili. Keby mali lepší prístup na pracovný trh, zlepšili by sa im aj ostatné aspekty života.“
Kedysi som zastával rovnaký názor ahorlivo hopresadzoval, najmä keď som bol mladší.Jetopredsalogické.Aknemáteprácu,stevstrese,nokeďnemátedosťpeňazína živobytie,jetoeštehoršie.Súpadkomvýrobnýchstredískpriemyselnéhostredozápadu stratila biela robotnícka trieda ekonomické istoty aj stabilné domovy arodinný život, ktorésnimiidúrukavruke.
Lenže skúsenosť je prísnou učiteľkou a mňa naučila, že tento príbeh oekonomickej neistotejeprinajmenšomneúplný.PredpárrokmivleteprednástupomnaYalesomsi hľadal prácu na plný úväzok, lebo som si chcel zarobiť na sťahovanie do New Havenu vštáte Connecticut. Rodinný priateľ mi ponúkol miesto vo svojej stredne veľkej firme neďaleko môjho rodiska, ktorá sa zaoberá distribúciou dlažby. Kusy dlažby sú mimoriadneťažké.Každývážiodpoldruhakiladotrochkílasúbalenévškatuliachpo osemaždvanásťkusov.Mojouhlavnoupracovnounáplňoubolodvíhaťškatule,ukladať ichnapaletyatiepripraviťnaexpedíciu.Nebolatoľahkápráca,aledostávalsomtrinásť dolárovnahodinuapeniazesompotreboval,taksomšieldotohoanavyšesomsizobral toľkonadčasov,koľkosalendalo.
Firma zamestnávala zhruba dvanásť ľudí aväčšina z nich tam pracovala už roky. Jedenchalan,čotamrobil,maldveprácenaplnýúväzok,aleniepreto,žemusel.Druhá prácavofirmesdistribúcioudlažbymuumožnilasplniťsisenapilotovaťlietadlo.Tam, odkiaľ pochádzam, je trinásť dolárov na hodinu celkom dobrá pláca pre slobodného chlapa, apopritomfirma pravidelne zvyšovala plat, pričom slušný byt tu stojí okolo päťsto dolárov mesačne. Každý, kto tam odrobil pár rokov, dostával aspoň šestnásť dolárov na hodinu, ato vo všeobecneupadajúcom regionálnom hospodárstve, teda ročnezarobiltridsaťdvatisícdolárov,čojevysokonadhranicouchudobydokoncaajpre rodinu. Napriek stabilným pracovným vyhliadkam mali manažéri vtejto firmeproblém obsadiť moje miesto dlhodobým zamestnancom. Vsklade sa pri mne za ten krátky čas vystriedalitrajachalani.Malsomvtedydvadsaťšesťrokovabolsomďalekonajstarší.
Jeden znich, nazvime ho Bob, sa tu zamestnal len pár mesiacov predo mnou. Mal devätnásť rokov atehotnú frajerku. Manažér bol voči nemu nadmieru ústretový aponúkoljejúradníckemiesto.Maladvíhaťtelefóny.Obajavšakbolimizernípracovníci. Frajerkachýbalavprácikaždýtretídeň,pričomtonikdynedalavopredvedieť.Napriek tomu, že ju opakovane napomínali, vydržala tam iba pár mesiacov. Bob zase vymeškal najmenejjedendeňtýždenneachronickyprichádzalneskoro.Okremtoho,každýdeňsi dalajtri,čištyrikrátcikpauzuakaždátrvalaviacnežpolhodinu.Zašlotoažtakďaleko, žedokoncamôjhopôsobeniavspoločnostismesiskolegomztohospravilihru.Keďsi odskočil, zapli sme stopky ana celý sklad sme vykrikovali rekordné časové hodnoty: „Tridsaťpäťminút!“,„Štyridsaťpäťminút!“,„Hodina!“
Nakoniec vyhodili aj Boba. Okamžite vyletel na nadriadeného: „Ako ste mi to mohli spraviť? Čo neviete, že mám tehotnú frajerku?“ Anebol sám. Za ten krátky čas, čo som robil vsklade, prišli oprácu najmenej ďalší dvaja zamestnanci vrátane Bobovho bratranca.
Takéto udalosti neradno prehliadať, keď je reč orovnosti príležitostí. Držitelia Nobelových cien za ekonómiu varujú pred úpadkom priemyselného stredozápadu aekonomického jadra bielej robotníckej triedy. Majú pritom na mysli presun pracovnýchmiestvovýrobedozámoria,pričomľudiabezvysokoškolskéhodiplomusa na miestach určených prestrednú triedu zamestnajú len veľmi ťažko. Buďmeúprimní, ajmňatotrápi.Lenžetátoknihajeoniečomcelkominom.Zaoberásatým,akosamení život bežného človeka, keď sa priemysel presťahuje na juh. Je otom, že ten človek reagujenazlúsituáciunajhoršie,akosalendá.Jeokultúre,ktoráčorazväčšmiprispieva ksociálnemurozkladunamiestotoho,abymučelila.
Problémy, ktorých som bol svedkom vsklade sdlažbou, však majú oveľa hlbšie korenenežlenmakroekonomickétrendyavládneopatrenia.Priveľamladýchmužovsi vypestovalo imunitu voči poctivej práci. Je takmer nemožné nájsť dlhodobých zamestnancovnadobrépracovnémiesta.Mladík,ktorýsamusístaraťoženuačoskoro aj odieťa amá teda dosť dôvodov, aby makal, ľahkomyseľne odhodí slušnú prácu svynikajúcimzdravotnýmpoistením.Čojevšakhoršie,nakoniectvrdí,žeublížilijemu. Kam sa podela sebareflexia? Prevláda tu pocit, že nemáte kontrolu nad vlastným životom, a tak obviňujete všetkých naokolo. Práve vtomto sa naša komunita líši od širšiehosocioekonomickéhokontextusúčasnejAmeriky.
Trebapoznamenať,žehocisasústreďujemnaskupinuľudí,ktorýchpoznám(bielych Američanov zrobotníckej triedy pochádzajúcich zoblasti Apalačských vrchov), netvrdím,žesizaslúžimeviacpochopeniaakoiní.Totoniejepríbehotom,prečomajú belosi viac dôvodov sťažovať sa ako černosi alebo ktorákoľvek iná etnická skupina. Verím preto, že kniha pomôže čitateľom pochopiť, ako triedne postavenie arodinné zázemieovplyvňujúživotychudobnýchbeztoho,abysanavecpozeralicezfilterrasovej prizmy. Podľa mnohých analytikov vyvoláva označenie „kráľovná sociálky“ nespravodlivé predstavy o lenivej tučnej černoške, ktorá žije zdávok. Čitatelia čoskoro zistia, že moja skúsenosť stýmto obrazom nemá veľa spoločného. Poznal som veľa takýchtokráľovien.Niektorébolimojesusedkyavšetkybolibiele.
Táto kniha nie je akademickou monografiou. Vposledných rokoch napísali William JuliusWilson,CharlesMurray,RobertPutnamaRajChettypodnetnéadobrepodložené štúdie, vktorých dokazujú, že vzostupná mobilita upadla vsedemdesiatych rokoch minuléhostoročiaaužnikdysanevrátilanapôvodnúúroveň,ženiektorýmregiónomsa darilooveľahoršieakoiným(aterazprekvapenie:oblasťApalačskýchvrchovaHrdzavý pás dopadli veľmi biedne) aže mnohé zjavov, ktoré som zažil, sa vyskytujú v celej spoločnosti.Sniektorýmiichzávermibysomvedelpolemizovať,nonapriektomujasne ukázali, že Spojené štáty majú problém. Ahoci na podčiarknutie tvrdení neraz vychádzam zo štatistických údajov a akademických štúdií, hlavným cieľom tejto publikácie nie je presviedčať vás otom, čo už viete ziných zdrojov. Mojím hlavným cieľom je rozpovedať pravdivý príbehživota v prostredí, do akého som sa narodil, so sociálnouslučkounakrku.
Tentopríbehvšaknedokážemporozprávaťbeztoho,abysomdoňneobsadilpostavy, ktoré ho písali v skutočnosti. Táto kniha teda nie sú len osobné pamäti, ale aj rodinná kronika – rozprávanie opríležitostiach a vzostupnej mobilite očami skupiny vrchárov zapalačských hôr. Pred dvoma generáciami boli moji starí rodičia strašne chudobní azaľúbení. Vzalisaapresťahovalinaseverza vidinouútekupredubíjajúcouchudobou naokolo. Ich vnuk (ja) vyštudoval v jednej znajlepších vzdelávacích inštitúcií na svete. Tojeskrátenáverziapríbehu.Neskrátenúnájdetenanasledujúcichstranách.
Mená niektorých postáv sú síce zmenené, aby som ochránil ich súkromie, alepokiaľ viem,ideopresnévykresleniesveta,vktoromsomvyrastal,aksitedadobrespomínam. Nevystupujú tu vymyslené osoby anepoužívam rozprávačské skratky. Ak sa dá, podopieramjednotlivostipísomnýmidôkazmi(školskévysvedčenia, listypísanérukou,
poznámky na fotografiách), ale som si istý, že aj tento príbeh je de-ravý, ako napokon každáľudskápamäť.Anaozaj,keďsompoprosilsestru,abysiprečítalapredchádzajúcu verziu rukopisu, rozpútala sa polhodinová debata, či som istú udalosť správne časovo zaradil. Nakoniec som ostal pri svojej verzii, niežeby som spochybňoval jej pamäť (popravdeju mázrejmelepšiu ako ja), alepreto, lebo sanazdávam, žespôsob, akým si mojamyseľupratalaudalosti,másámosebevýpovednúhodnotu.
Auž vôbec nie som nezaujatý pozorovateľ. Takmer nikto vmojej knihe nie je dokonalý,skôrnaopak.Niektorísapokúsilizavraždiťiných,aniekomusatoajpodarilo. Iní zneužívali deti, či už fyzicky alebo psychicky. Mnohí brali (a stále berú) drogy. Všetkých mám však rád,dokonca aj tých, ktorým sa pre zachovanie vlastného duševnéhozdraviaradšejvyhýbam.Akvovászanechámdojem,ževmojomživotesúzlí ľudia, tak ma to naozaj mrzí, kvôli vám, ale aj kvôli nim. Pretože môj príbeh nie je o zloduchoch. Vystupuje vňom iba úbohá hŕstka vrchárov pretĺkajúcich sa životom, ako najlepšievedia.Atokvôlisebea,vďakaBohu,ajkvôlimne.
Prvákapitola
Podobne ako väčšina detí, aj ja som sa naučil naspamäť adresu bydliska, aby som vedeldospelýmpovedať,kammamajúodviesť,kebysomsastratil.Keďsamaučiteľka vškôlke opýtala, kde bývam, bez mihnutia oka som odrapkal presnú adresu, ato aj napriek tomu, že mama menila bydliská dosť často, čomu som ako dieťa nikdy nerozumel. Jednako, vždy som rozlišoval medzi „adresou“ a„domovom“. Adresa bola tam, kde som trávil väčšinu času smamou asestrou, nech to bolo kdekoľvek. Lenže domov zostával vždy rovnaký: prastarkej dom pod vŕškom vmestečku Jackson, štát
Kentucky.
Vmestečku žije okolo šesťtisíc obyvateľov aleží vjuhovýchodnej časti štátu Kentucky, priamo vsrdci známeho baníckeho kraja. Nuž, nazývať to mestom je azda prehnané. Jetam radnica, zopárreštaurácií, zvyčajne reťazcov srýchlymobčerstvením, aešte niekoľko obchodov apredajní. Väčšina ľudí býva vo vrchoch okolo kentuckej
štátnejcestyčíslo15,buďvkempochpreobytnéprívesy,sociálnychubytovniachalebo na horských gazdovstvách, presne takých ako to, ktoré sa stalo základom mojich najkrajšíchspomienoknadetstvo.
Jacksončania každého úctivo pozdravia, ochotne sa vzdajú obľúbených voľnočasových aktivít, ak treba pocestnému pomôcť vyhrabať auto zo snehu, akeď okoloprechádzapohrebnývoz,zakaždýmzastavia,vystúpiaapozornehosledujú.Práve tentozvykmapriviedolkzáveru,ženaJacksoneajehoobyvateľochjeniečovýnimočné. Starejmamy,ktorúsmevolaliomama,somsarazspýtal,prečovšetcivždyzastavia,keď zbadajúfunebráckeauto.„Vieš,zlatko,smevrchári.Svojichmŕtvychsivážime.“
StarírodičiaodišlizJacksonunakoncištyridsiatychrokovminuléhostoročiaausadili savMiddletownevštáteOhio,kdevychovalidetiakdesomneskôrvyrastalajja.Aždo dvanástich rokov som však každé leto a väčšinu voľného času trávil vJacksone. Chodieval som ta spolu somamou, ktoránavštevovalarodinu apriateľov, lebo si veľmi dobre uvedomovala, že čas neúprosne skracuje zoznam jej najbližších. Asplynúcim časom sa výjazdy konali najmä sjedným cieľom: postarať sa oomaminu matku, ktorú sme volali omama Blantonová (aby sme ju, hoci trošku zmätočne, odlíšili od omamy).
Bývali sme vjej dome, vktorom žila ešte prv, než jej manžel odišiel bojovať proti JaponcomvTichomoceáne.
DomomamyBlantonovejbolpremňanajobľúbenejšímmiestomnasvete,hocinebol veľký ani prepychový. Mal tri izby. Pred domom verandička, záhradná hojdačka apriestrannázáhrada, ktorásaťahala od kopcana jednej straneaž po úpätievŕškana druhej. Omama Blantonová vlastnila nejaké pozemky, no väčšinu znich tvorila nepreniknuteľná húština. Nemala tam záhradu vpravom slova zmysle, hoci za domom savypínalaskalnástenaastrom.Boltam,samozrejme,ajvŕšokapopodeňtiekolpotok. Tonámakozáhradastačilo.Všetkydetispávalivjednejizbenaposchodí.Takékasárne pre čatu deciek stuctom postelí, kde sme sa sbratancami ases--ternicami hrávali neskorodonoci,ažkýmnásstarkánezahnaladopostele.
Okolité vrchy boli rajom pre deti. Väčšinu času som teda trávil terorizovaním apalačskejfauny.Anijednakorytnačka,had,žaba,rybačiveveričkanebolipredomnou vbezpečí.Sbratancamismebezstarostnepobehovalipookolíavšadeprítomnúchudobu čichradnúcezdravieomamyBlantonovejsmesianineuvedomovali.
Vhĺbkedušesomcítil,žeJacksonjemiesto,ktorépatrílenalenmne,sestreaomame. Ohio som mal rád, ale bolo plné boľavých spomienok. VJacksone som bol vnukom najdrsnejšej ženy široko-ďaleko anajlepšieho automechanika vmeste. VOhiu zase odvrhnutým synom muža, ktorého som sotva poznal, aženy, ktorú by som najradšej nepoznal. Mama chodila do Kentucky len na pravidelné každoročné rodinné stretávky asem-tam na pohreb, akeď sa to stalo, omamadozrela, aby nerobilascény. VJacksone nikto nevrieskal, nehádal sa, nebil sestru, ahlavne sem bol „chlapom vstup zakázaný“, akohovorievalaomama.OmamaneznášalamamineľúbostnérománikyavKentuckyjej ichzatrhla.
VOhiu som sa naučil šikovne manévrovať medzi rôznymi otcami. Pri Stevovi, chlapovi vkríze stredného veku sprepichnutým uchom, som sa tváril, že náušnice sú
bomba, aazda preto som si podľa neho jednu zaslúžil aj ja. Pri Chipovi, policajtovi aalkoholikovi vjednej osobe, podľa ktorého bola náušnica akurát tak pre „baby“, som bol zase drsniak so záľubou vpolicajných autách. Pri Kenovi, čudákovi, ktorý požiadal mamu o ruku tri dni po tom, čo začali spolu chodiť, som bol láskavým bratom jeho deťom. Nič ztoho však nebola pravda. Neznášal som náušnice, neznášal som policajné autá avedel som, že Kenove deti mi do konca budúceho roka zmiznú zo života. VKentucky som nemusel predstierať, že som niekto iný, lebo jediní chlapi vmojom živote, omamini bratia ašvagrovia, ma už poznali. Chcel som, aby boli na mňa hrdí? Samozrejme,aleniepreto,lebosomsatváril,žeichmámrád.Úprimnesomichľúbil.
Najstarším azároveň najdrsnejším zblantonovských chlapov bol strýko Bubba. Prezývku dostal podľa svojich obľúbených žuvačiek. Strýko Bubba, podobne ako jeho otec,slúžilzadruhejsvetovejvojnyvnámorníctve.Zomrel,keďsommalštyriroky,atak ma knemu viažu len dve skutočné spomienky. Vprvej bežím ako oživot, mám ho za pätami,keďmanaháňasozatváracímnožíkomavyhrážasa,žeakmachytí,nakŕmipsy mojím pravým uchom. Skáčem do náručia omamy Blantonovej astrašidelná hra sa končí.Určitevšakviem,žesomhomalrád,lebodruhé,čosivsúvislostisnímpamätám, je,žesomsahádzalozem,keďmanechcelipustiťkjehosmrteľnejposteli,anedalsom pokoj, až kým to starká nevydržala, neprehodila si nemocničný župan aneprepašovala madnu.Spomínamsi,akosomsanaňulepilpodtýmžupanom,alenepamätámsi,žeby somsasnímrozlúčil.
Druhý bol strýko Pet. Vysoký chlap so štipľavým ostrovtipom a svojským zmyslom pre šťavnaté vtipy. Ekonomicky sa mu darilo najlepšie zcelej blantonovskej zostavy. Zdomu odišiel veľmi mladý arozbehol obchod sdrevom astavbárčinou. Zarobil toľko peňazí,žesavovoľnomčasemoholvenovaťdostihom.Naprvýpohľadbolzovšetkých blantonovských chlapov najmilší, malpodmanivé čaro úspešného podnikateľa. Lenže pod maskou šarmu saskrývalaprchkánátura. Raz, keď kamionista doviezol zásoby do jednejzjehofiriem,oslovilmôjhostaréhodobréhovrchárskehostrýkatakto:„Okamžite to vylož, ty skurvysyn.“ Strýko Pet tovzal doslovne: „Neviem, či si to uvedomujete, ale právestenazvalimojustaručkúmamkukurvou.Chcelbysomvásláskavopožiadať,aby ste lepšie vážili slová.“ Keď šofér, ktorého prezývali Veľký ryšiak, lebo bol veľký aryšavý, zopakoval urážku, strýko Pet zareagoval presne tak, ako by zareagoval každý rozumný podnikateľ. Vytiahol ho zkamióna, zmlátil do bezvedomia adorezal motorovou pílou. Nechýbalo veľa, aby chlap vykrvácal na smrť, aza život vďačí len
rýchlemuprevozudonemocnice.StrýkoPetvšaknešieldoväzenia.Podľavšetkéhobol
Veľký ryšiak takisto apalačský vrchár ana polícii odmietol svedčiť apodať žalobu. Vedel,čoznamenáuraziťchlapovimatku.
Strýko David bol jediný zomaminých bratov, ktorému bola táto kultúra cti úplne ukradnutá. Starý rebel sdlhými rozpustenými vlasmi aešte dlhšou bradou, ktorý miloval všetko okrem pravidiel, čo zrejme vysvetľuje, prečo sa nesnažil nijako vyhovárať, keď som vzadu na dvore jeho gazdovstva našiel obrovskú rastlinu konopy. Zaskočilomatoaspýtalsomsaho,akémásňouplány.Vytiaholpapierikyaj zapaľovač aukázalmito.Malsomvtedydvanásťrokov.Kebysaotomdozvedelaomama,zabijeho.
Toho som sa naozaj bál, lebo vrodine sa tradovalo, že omama naozaj takmer zabila chlapa.Keďmalazhrubadvanásťrokov,vyšlapreddomatamzbadala,akodvajachlapi nakladajúnakorbukravu,ktorápatrilarodine.Kravabolavčasoch,keďeštenemaliani vodovod, veľmi cenným majetkom. Omama vbehla dnu, schmatla pušku apárkrát na nich vypálila. Jeden chlap to schytal do nohy a zvalil sa,druhý naskočil do auta aupaľovalkadeľahšie.Nádejnýzlodejsaledvaplazil,nužpodišlaknemuapriložilamu puškukhlave,abydokončilarobotu.NajehošťastievtedyzasiaholstrýkoPet.Omamin prvýpotvrdenýzásahmuseleštechvíľupočkať.
Ahoci viem, že omama je vášnivá pištoľníčka, nechce sa mi veriť, že by to bola pravda. Urobil som si malý prieskum v rodine azhruba polovica členov otom nikdy nepočula. Verím však, že keby ju neboli zastavili, vedela by zabiť chlapa ako nič. Neznášala zradu, anebolo väčšej, než je triedna zrada. Zakaždým keď niekto ukradol bicykelzverandy(trikrát,akdobrerátam)alebosajejvlámaldoautaazobralpohodené drobné, alebo ukradol zásielku, tak mi srozhodnosťou generála vydávajúceho jednotkám povel na pochod hovorievala: „Nič nie je úbohejšie, ako keď chudobní okrádajú chudobných. Máme to beztak ťažké. Načo si budeme, dopekla, robiť ešte aj navzájomzle.“
Najmladším zblantonovských chlapcov bol strýko Gary, rodinný benjamín ajeden znajmilších ľudí, akých som poznal. Zamladi odišiel zdomu arozbehol úspešnú strechárskufirmuvIndiane.Bolvýbornýmanžel,eštelepšíotecavždymihovoril:„Sme na teba hrdí, Jajdo,“ aja som rástol od pýchy. Bol mojím obľúbencom, jediným
zblantonovských chlapov, čo sa mi nikdy nevyhrážal, že ma nakope do riti alebo mi odfikneucho.
Stará mama mala aj dve sestry, Betty aRose. Obe som mal veľmi rád, ale blantonovskýmichlapmisombolpriamposadnutý.Sedával sommedzinimiažobronil, abymirozprávalihistorkyaleboichzopakovali.Títomužibolistrážcamirodinnejústnej tradícieajasombolichnajlepšímštudentom.
Rozhodnetoneboloničpredetskéuši.Skorovšetkypríbehyboliplnénásilia,zaktoré by si aktéri zaslúžili skončiť vo väzení. Zväčša sa sústreďovali na to, prečo si okres, vktoromsanachádzaJackson(Breathitt),vyslúžilprezývkuKrvavýBreathitt.Existovalo viacerovysvetlení,alevšetkymalijednospoločné:ľudiazBreathittuneznášaliistéveci anepotrebovalizákon,abysnimiskoncovali.
Hlavným hrdinom jednej znajznámejších breathittských krvavých príhod bol starší chlapzmesta,ktoréhoobvinilizoznásilneniadievčaťa.Omamamipovedala,žepárdní pred súdnym procesom ho našli plávať doluznačky vneďalekom jazere so šestnástimi guľkami vchrbte. Úrady vraždunikdy nevyšetrili ajedinázmienkaozločinesaobjavila vmiestnych novinách ráno po tom, čo objavili telo. Novinári prejavili vskutku obdivuhodný dôvtip, keďvtitulku výstižne skonštatovali: „Našli mŕtveho muža. Zrejme šlo onásilný trestný čin.“ „Zrejme šlo onásilný trestný čin?“ zrúkla stará mama. „To mátetedačertovskúpravdu.KrvavýBreathittdostaltohohajzla.“
Alebo keď raz strýko Bubba začul, ako istý mladík prejavil túžbu „zjesť jej gaťky“, pričomnarážalnaspodnúbielizeňstrýkovej sestry(omamy),strýkoBubbasaodviezol domov, zobral omamine nohavičky aprinútil mladíka (s nožom na krku) skonzumovať spomínanúčasťodevu.
Niektorých ľudí to môže priviesť kzáveru, že pochádzam zklanu šialencov. Lenže vďaka týmto príbehom som sa cítil ako vrchárska šľachta, lebo šlo oklasické príbehy, vktorýchbojovalidobríprotizlýmamojistálivždynasprávnej strane. Boliextrémisti, aleextrémisti vslužbách správnej veci: obrana sestrinej cti či potrestanie zločinca, aby neunikol pred spravodlivosťou. Blantonovskí chlapi, podobne ako ich zdivená sestra, ktorú som volal omama, vykonávali vrchársku spravodlivosť apre mňa to bola tá najlepšiasortaľudí.
Napriek týmto vlastnostiam, alebo možno práve kvôli nim, mali blantonovskí chlapi hŕbuneduhov.Niekoľkínechalizaseboukopuzanedbanýchdetí,podvádzalimanželky, prípadne oboje. Jasom ichvlastneaž tak dobrenepoznal. Vídal som ichlen na veľkých rodinných stretnutiach alebo počas sviatkov. Aj tak som ich však zbožňoval auznával. Razsomzačul,akoomamahovorísvojejmatke,žemilujemBlantonovcovpreto,lebosa
mivživotevystriedalopriveľanevlastnýchotcov,noonitubolipremňavždy.Budena tom zrejme zrnko pravdy. Predovšetkým však boli živým stelesnením kentuckých vrchov.Malsomichrádpreto,lebosommalrádJackson. Spribúdajúcimi rokmi sa moja posadnutosť Blantonovcami postupne vytratila azmenila sa na úctu, podobne dozrela aj moja predstava oJacksone ako raji na zemi. Jacksonbudemvždypovažovaťzadomov.Jetamneuveriteľnekrásne.Keďsavoktóbri lístie sfarbí dočervena, človek má pocit, že okolité vrchy horia. Napriek nádhere avšetkým milým spomienkam, čo ma knemu viažu, Jackson je veľmi drsné miesto. Tu som sanaučil, že„ľudia zvrchov“ a„chudobníľudia“ znamená zvyčajne jedno ato isté. Uomamy Blantonovej sme na raňajky jedávali praženicu, šunku, pečené zemiaky ažemle. Obedovali sme zapekané obložené chlebíčky avečerali fazuľovú polievku skukuričným chlebom. Mnohé jacksonské rodiny, bohužiaľ, nemohli povedať to isté, aviem to preto, lebo keď som už bol väčší, začul som dospelých, ako sa rozprávajú oúbohých hladujúcich deťoch vsusedstve aotom, ako by im mesto mohlo pomôcť. Omama ma chránila pred najhoršími stránkami mesta, ale pravdu nemožno skrývať naveky.
Keď som sa nedávno vybral na návštevu do Jacksonu,zastavil som sa vdome, kde kedysi bývala omama Blantonová ateraz tam žije bratanec zdruhého kolena Rick srodinou.Rozprávalismesa,ako savecizmenili.„Rozmohlisanámtudrogy,“oznámil.
„A nikto nemá záujem udržať si prácu.“ Dúfal som, že oblasť vblízkosti môjho milovaného vŕška sa vyhla najhoršiemu, tak som poprosil Rickových chlapcov, aby ma vzalinaprechádzku.Všadenaokolosomvideltienajhoršieznámkyapalačskejchudoby.
Trhalo mi to srdce azároveň pôsobilo ako lacné klišé. Spustnuté chatrče na rozpadnutie,zatúlanépsyžobrajúceojedlo,dvoryzapratanéstarýmnábytkom.Väčšmi ma však rozčúlilo čosi iné. Keď sme prechádzali okolo malého dvojizbového domu, postreholsom,žemaspoza záclonvjednomoknepozorujeviacerodvojícvystrašených očí. Vzbudilimojuzvedavosť, prizrel som sazbližšaanarátal zatromioknami nemenej ako osem párov očiek, vich uprenom pohľade sa zračila znepokojujúca zmes strachu atúžby.Naprednej verande stálchudýchlap,nemalviacnežtridsaťpäť,očividnehlava rodiny. Niekoľko zúrivých vycivených psov uviazaných na reťazi strážilo nábytok roztrúsený po spustnutom dvore. Opýtal som sa Rickovho syna, kde robí ten chlap, odpovedal, že nikde aje na to hrdý. Potom však dodal: „Sú veľmi protivní, tak sa im snažímevyhýbať.“
Možno šlo okrajný prípad, ale viac-menej vystihuje podstatu života vrchárov vJacksone. Takmer tretina obyvateľov mesta žije vchudobe, číslo zahŕňa zhruba polovicu jacksonských detí. Ato ešte nerátame veľkú väčšinu Jacksončanov živoriacich na hranici chudoby. Zakorenila sa tu epidémia zneužívania liekov na predpis. Verejné školy sú také slabé, že štát Kentucky musel nedávno prebrať nad nimi správu. Napriek tomu do nich rodičia posielajú deti, lebo nemajú peňazí nazvyš astredoškoláci salarmujúcou pravidelnosťou nepokračujú vštúdiu na vysokej. Ľudia majú podlomené zdravie abez štátnej pomoci sanedostanú anikliečbenajbežnejších chorôb. Čojevšak najdôležitejšie,súpretovšetkonevrlíapodráždení.Neotvoriasaostatnýmjednoducho preto,lebonechcú,abyichsúdili.
Vroku 2009 odvysielala televízna stanica ABC News reportáž oapalačskej oblasti Ameriky,pričomupozornilanajav,ktorémumiestnihovoria„malinovkovýúsmev“.Ide obolestivé dentálne prob-lémy vyskytujúce sa umalých detí, zvyčajne spôsobené nadmernou konzumáciou sladených nápojov. ABC vreportáži uvádzala hŕbu príbehov oapalačských deťoch, boriacich sa schudobou anedostatkom. Relácia mala vregióne veľkú sledovanosť, ale stretla sa s vlnou odporu aopovrhnutia. Reakcie mali spoločné jedno:Choďtedoriti,dotohovásnič.„Vživotesomnepočulničurážlivejšieavšetciby ste sa mali hanbiť, vrátane ABC,“ komentoval to ktosi na internete. Pridal sa aj ďalší: „Mali by ste sa hanbiť za to, že šírite nepravdivé stereotypy aneposkytujete presnejší obraz oApalačanoch. Toto si myslí väčšina ľudí, ktorých poznám abývajú na vidieku vmestách,ktoréspomínate.“
Viem otom, lebo moja sesternica sa na facebooku rozhodla umlčať kritikov.
Poznamenala, že len keď si ľudia vregióne priznajú prob---lém, môžu dúfať vjeho nápravu. Amber je výnimočne oprávnená kompetentne sa vyjadriť kregionálnym problémom. Narozdiel odo mňa prežilavJacksone celédetstvo. Nastrednej školebola hviezda aneskôr ako prvá vrodine získala vysokoškolský diplom. Na vlastnej koži si vytrpelatonajhoršie,čoprinášajacksonskáchudoba,aprekonalato.
Podráždené reakcie dávajú za pravdu odbornej literatúre oapalačských Američanoch. Včlánku publikovanom v decembriroku 2000 sociologičky Carol A. Markstormová,SheilaK.MarshallováaRobinJ.Tryonováuvádzajú,žepotláčaniepravdy azbožné želaniapatria medzi apalačskými tínedžermi k „signifikantne predvídateľným stratégiám“zvládanianáročnýchsituácií.Tvrdia,žemladívrchárisaužvdetstvenaučia riešiť nepohodlné situácie tak, že sa im buď vyhnú alebo sa tvária, že veci vyzerajú
lepšie, ako vskutočnosti sú. Tento sklon môže byť nápomocný v záujme zachovania duševnéhozdravia,alenedovoľujeApalačanomúprimnesapozrieťpravdedoočí.
Radi zveličujeme azľahčujeme, aby sme v sebe vyzdvihli to dobré aignorovali zlé. Práve preto Apalačania reagovali tak nevraživo na otvorený pohľad na život svojich najchudobnejších krajanov. Práve preto som si tak cenil blantonovských chlapov, apráve preto som strávil prvých osemnásť rokov života v predstieraní, že problém spočívavovšetkomnasveteokremmňasamého.
Pravdabolíapreľudízvrchovjenajboľavejšiaprávetá,ktorúmusiapriznaťsamio sebe. Jackson je bezpochyby plný najmilších ľudí pod slnkom. Takisto je plný drogovo závislých aje tam prinajmenšom jeden chlap, ktorý si vie nájsť čas, aby spravil osem detí,aleužnienato,abyichuživil.Okoliejenespornekrásne,alevšetkukrásuzastiera odpad asmeti povaľujúce sa v prírode. Ľudia tu tvrdo pracujú, samozrejme, okrem množstvapoberateľovpotravinovýchlístkov,ktorínemajúaninajmenšízáujemhľadať sirobotu.Jacksonjepodobneakoblantonovskíchlapiveľmirozporuplný.
Zašlo to až tam,žekeď bratanec Mikevlani vlete pochovalmatku, prvémunapadlo predaťjejdom.„Nedokážemtužiťanemôžemhonechaťbezdozoru,“usúdil.„Zavisláci ho vybrakujú.“ Jackson bol odjakživa chudobný, ale nikdy nebol miestom, kde by sa človekbálnechaťmatkindombezdozoru.Namieste,ktorénazývamdomovom,saveci začaliuberaťnesprávnymsmerom.
Keby bol niekto vpokušení hodnotiť spomínané neduhy len ako problémy malej skupinyzaostalýchlazníkov,letmýpohľadnamôjživotodhaľuje,žejacksonskýmorsa rozšíril všade. Vďaka masívnej migrácii zchudobnejších oblastí Apalačských vrchov do štátov ako Ohio, Michigan, Indiana, Pensylvánia aIllinois sa spolu sich nositeľmi vo veľkom rozšírili aj vrchárske hodnoty. Skutočne, vMiddletowne vOhiu (kde som vyrastal)súpresadeníKentucčaniaaichdetitakvýraznezastúpení,žesmemuakomalí posmešnehovoriliMiddletucky.
Moji starí rodičia spretrhali korene so skutočnýmKentucky apresunuli sa do Middletuckyvtúžbepolepšomživote,avniečomhoajnašli.Vinomprednímneunikli.
DrogovázávislosťsužujúcaJacksonprenasledujeichstaršiudcérucelýjejdospelýživot. Malinovkové ústa sa vJacksone možno vyskytujú častejšie, ale starkí snimi zápasili aj vMiddletowne.Malsomlendeväťmesiacov,keďstarkávidela,akomimamanalievado fľaštičkyPepsi.VzorníotcoviasúvJacksonepodpultovýtovar,alerovnakovzácniboliaj
vživote ich vnukov avnučiek. Ľudia sa celé desaťročia urputne usilovali dostať preč
zJacksonu.TerazsasnažiauniknúťpredMiddletownom.
Dalobysaazdapovedať,žeproblémysazačínajúvJacksone,aleniejecelkomzrejmé, kde sa končia. Pred mnohými rokmi, keď sme sledovali somamou ten pohreb, som si uvedomil, že som chlapec zvrchov. Podobne ako väčšina amerických belochov zrobotníckejtriedy.Amyvrchárimomentálneniesmenatomnajlepšie.
