Sarah Turnerová: Nanič mama

Omaminejknižke: Listmojimchlapcom

NajdrahšíHenryaJude!

MojiúžasníchlapciHenriškoaJudinko.

Akčítatetietoriadky,hádamsaprehryzietecelouknihou.Keďsipomyslím,žesa vnáratedomojichnajskrytejšíchmyšlienokzuplynulýchrokov,mámzmiešanépocity, aleasitotakmuselobyť,nužpoďmenato.

Začnimepeknepoporiadku:Dúfam,žetútoknižkučítateakotínedžeri(anieskôr), lebosivšimnete,žeobčaspoužívamslová,ktorévámzakazujem.Vždysommalapocit, žekeďnapíšempresneto,čomiprebehnehlavou,dodávatomôjmupísaniuistú autentickosť.Bohužiaľ,niekedymiakoprvénapadneslovo„debil“.Alebo„magor“.Stále platí,žedomasataktoneoslovujeme–nikdynebudetedosťveľkí,abystenemohliísťdo kúta.

Akotínedžerkasomsipísaladenník.Peromnapapier.Viem,žepôsobímpríšerne staroavovašichočiachsomasinaozajstará.Narodilasomsavinomtisícročíakovy . Vyrastalasomvdeväťdesiatychrokoch,keďleteliSpiceGirls,tamagočiavlasovéšpirály. Nahrávalasomsinakazetyhitparádyzrádia(pripomeňtemi,abysomvámukázala,ako vyzerákazeta).Nepoviemvám,čobolovdenníkoch,lebovrokochposkončeníškoly somtamdopodrobnarozoberalapredovšetkýmflirtovaniesvaším otcomvbaroch (nemusítesaošívať,spálilasomich).

Prestalasomsipísaťdenníkkrátkonato,akosomstretlavášhootca,aažkeďsomsa stalamamou,znovusomdostalachuťzaznamenávaťsimyšlienky.Tentorazvšaknie

voňavými gélovými perami do staros­tlivo vybraných zápisníkov zkvalitného papiernictva(ktorésomsischovávalapodvankúš).Začalasompísaťonlineblog,aprv akosomsiuvedomiladôsledkytoho,ževypúšťamsvojemyšlienkydoéteru,vymklisa mispodkontroly.Internetjefaktstrašidelný.

Radabysomtedaobjasnilapárvecí.Hneďazaraz.Niepreto,žemusím,alepreto,že chcem,abystepochopili,prečosomtakotvorenepísalaotom,akéjebyťvašoumamou. Bolabysomrada,kebystepochopili,čosavtedydialovmojejhlave,lebovydvaja,vy mojetrdielka,stetoceléspustili.

Byťmamoujenaozajťažké.

Nechtietoriadkyčítatevakomkoľvekveku,somsiistá,žematerstvobudepremňa vždyťažké,aleprvérokyboličosicelkominé.Vnajhoršíchdňochpobezsenných

nociach–keďjedenzvásvrieskal,bolasompodráždenáadomvyzeralakovojnová zóna–somsichcelaprečítaťoniekom,ktomátiežnáročnýdeň.Oniekom,ktomauistí, žesaztohonezbláznim.Oniekom,ktomipovie,žesinemusímodzúfalstvatrhaťvlasy, lebovšetkobudezasevporiadku(ažejevporiadku,keďtozatiaľniejevporiadku).To sompotrebovalapočuť.Namiestotohosomvšakväčšinounarážalanapraktickérady, akonaučiťdieťaspať,aponaučenia,akosimámvážiťkaždúchvíľkusvami.Zakaždou vetoubolvýkričník.Vašedieťatkomáterazštyrimesiace!Tentomesiacsamátenačo tešiť!Mohlibystezačaťuvažovaťoprvýchpríkrmoch!

(Nechcelasomuvažovaťopríkrmoch,chcelasomsidaťšálkuhorúcehočaju,trochu sipospaťabyťznovasamasebou).

Podľaniektorýchblogovbolomaterstvoúžasnéaštýlové–presnetaksomsiho predstavovala.Všetcimalinasebevianočnésvetríky,niktosinenakládoldopyžama avšetcisanepretržiteusmievali.Nepomohlimi.

Odrazusomsarozhodla,žezosmolímčosisama,azrodilsablog.Horúčkovitosom písala jeden príspevok za druhým, oživote vdomácnosti sbatoľaťom Henrym, otehotenstve sJudom, omaterských centrách,ovýletoch svami dvoma avšetkom medzitým.Nebolotovôbecštýlovéaobčasmnouasizalomcovalazúrivosť,alevtedy som jednoducho bola neštýlovo zúrivá. Blog sa očividne stal mojím moderným denníkom.

Nepísalasomhovlastneprenikoho,aleľudiatozačaličítať.Sprvulenhŕstka,potom bolizhŕstkystovkyazostoviektisícky,ažnapokončítalimojenesúvislédrístymilióny ľudí,ajasomsiuvedomila,žemojemyšlienkysadostalinaozajďaleko.

Vtedysamazmocniliobrovsképochybnostiazrazusomsinebolaistá,čisommala takto odhaľovaťsvojurodičovskúdušu.Úprimnesomsachcelapodeliťosvoje myšlienky – tieskutočné.Nokeďichzačaločítaťviacľudí,zhrýzalasomsapri pomyslení,akobudúvyzeraťčiernenabielom,navždyvyrytédocelosvetovejsiete. Každýznásmáobčasmyšlienky,naktorébynajradšejzabudol.Niekedynásstrašia, inokedysazanehanbíme,niekedysútrápneadenníkradšejspálime.Častosúosobné atoposledné,počomtúžime,jezvečniťichnapoondenominternete.Čosomtourobila?

Potomsomsavšakpozastavilanadvšetkýmisprávami,komentármi,tweetmiaemailmiauvedomilasomsi–nodoriti!–,žemôjblognaniečoje.

„Ďakujem,“stálovspráve,„žesavďakatebecítimakonormálnyčlovek.“

„Žesomsazasmiala.“

„Žesimapovzbudilauprostredfaktťažkéhotýždňa.“

„Žesimidodalaodvahupripustiťsi,žetentotýždeňjenaprdajasineužívamkaždú sekundu.“

Niektorésprávyodinýchmamičiek(acelkomslušnéhopočtuoteckov)marozplakali. Vpustilimadosvojhoživota,zdôverilisamistým,akobojujúspopôrodnoudepresiou, akopodliehajúnepretržitémupocituvinyazlyhaniaacítiasavtomvšetkomukrutne osamelo.„Myslelasomsi,žesomvtomsama,“povedalimi.

Najradšejbysomichzhromaždilanajednommiesteazvrieskladomegafónu:„Niesi vtom sama!“ apoháňaná touto túžbou ďalej som zverejňovala svoje otvorené hodnotenie každodenného materstva – jepozoruhodné,žetotohodnoteniesami vymklospodkontroly(dokoncazískaloajobal)astálozavznikommojejprvejknižky.

Jezrejmé,žekeďsaporokochpozriemznovunasvojblogatútoknihu,poviemsi: „Bože,ženská,veďtysivečnefrflala.“Určitesaobzriemdominulostiapoviemsi:„Veď tierokyubehliakovoda.“Určitesaobzriemdominulostiazistím,ževeľatoho,čosom napísala,bysomradšejzobralaspäť,veci,ktorébolivtedyveľmireálne,alekebysom mohla,radšejbysomichspálila.

Možno som vás zo dvakrát nazvala mierne urážlivými menami ako zasrani (prepáčte!)ajemitonaozajľúto,alekeďbudetemaťvlastnýchmalýchzasranov,určite topochopíte;možnosomtúžobnespomínalanadni,keďsompracovalanaplnýúväzok; možnosomnahlasuvažovala,prečotoceléniejeprechádzkaružovýmsadom,prečoma nudiavýletydoparkuamaterskécentráaprečosi,doparoma,neužívamkaždúsekundu.

Chcemvšak,abystevedeli,žebolomnožstvochvíľ,ktorésomsiužívala.Chvíľ,ktoré smesiužívalivšetciakorodina.Keďsmesaobjímali,čítalisiknižky,stretávalisa sľuďmi,cestovaliakaždý,každučkýdeňstemaajsosvojímotcomrozosmiali.Veľmi rada by som vám ponúkla lichotivo zredigovanú verziu vašich raných rokov, skorigovanýtext,vktorombystesanedočítali,ževašamamanadávalaakopohan aobčasplakala.Chcelasombyťštýlovámamavovianočnomsvetríku,naozaj.Mrzíma, aksomvássklamala.

Niekedymaskutočneovládalpocit,žesomnebolastvorenáprematerstvo,vždysom všakvedela,ženikbyvásneľúbilviac.Stenádherní,srandovníatotálnestrelení,aja somstrašnehrdá,žepatrímdotakejúžasnejrodiny.Somhrdá,žesomvašamama.Nech

dosiahnemvživotečokoľvekiné,vydvajastemojeveľdielaaničvýznamnejšiesa smojímmenomnespojí.

Nanás,drobčekoviamoji.

Ľúbimvásnajviacpodslnkom.

Mamina

Myslím, že keď som kedysi uvažovala otom, aký bude môj život sdeťmi, predstavovala som si svoj vtedajší bezdetný život sdvoma malými človiečikmi pridanými vo Photoshope: rozkošní kučeraví malí ľudkovia sbezočivými ústočkami zababranými od lekváru. Nebola som úplne mimo – vedela som, že prídu isté zmeny (menejspánku,viacplienok,menejštamperlíkov,viacčasuskočíkom).Bolomijasné,že pôjdem na materskú, že sa nevyhnem kontaktu so sopľami, grckami ahovienkami druhého človeka aže je takmer povinné zadovážiť si chodúľku pre batoľatá aj splastovýmtelefónom,nepredpokladalasomvšak,žemôjživotsazmeníodzákladov. Nepredpokladalasom,žesapriženiehurikán.

NečakalhoaniMichaelFishvroku1987,avšetcivieme,akotodopadlo.

Asi je vám jasné, že keď sa vzime 2012 prihnal hurikán Dieťa, nebola som pripravená. Fyzicky imateriálne som bola vybavená dosť slušne. Duševne acitovo nie. Dokonalývýstrojaanišajn,dočoholeziem.Tosombolaja.

Viac ráz sa ma pýtali, čo bolo pri zásahu prvého detského hurikánu najťažšie (a vlastne,ajčojenajťažšie,keďmáčlovekdeti,keďžeterazsomhrdoumajiteľkoudvoch malých ľudských bytostí, zktorých má len jedna kučeravé vlasy). Mohla by som siahodlho hovoriť onedostatku spánku, odetských záchvatoch vzdoru vobchodných domoch, o pocitoch frustrácie anudy, keď som pri Poďme na vidiek dojčila nenásytné

dieťaapritomzúfalotúžiladaťsisprchu.

Áno, tieto praktické výzvy boli skúškou samy osebe, ale ďaleko najnáročnejšou skúškoubolovyrovnaťsasneprestajnýmipochybnosťamiosebe.

Prečoobčasniesommilujúcamatka?

Prečosúostatnéženyvždymilujúcematky?

Jemožné,žesomchybná,žetojednoduchonezvládam?

Taktosomsitovôbecnepredstavovala.

Keď som si raz otretej ráno opäť zúfala pri dojčení, hodila som do Googlu „Chcem späťsvojstarýživot“,avzápätísomvymazalahistóriuvyhľadávaniavtelefóne.Hanbila somsasamazaseba,najmäpreto,žesomvôbecnechcelaspäťsvojstarýživot.Bolasom po uši zaľúbená do svojho zlatučkého plešivého uzlíčka aneskutočne vďačná za to, že smerodina.Aleobčas(napríklad,keďsombolaužštvrtýrazzanochoreamalýobgrcal celú postieľku) som sa neubránila myšlienke: Čo sme to urobili? Občas som sa neubránila kriku aziapala som na manžela: „Ja už toto robiť nebudem. Je to úplne nahovno!“ Zvýrazu jeho tváre mi bolo jasné, že aj on si dobrodružstvo sbábätkom predstavovalinak.

Teraz,oniekoľkorokovneskôr,sačarovnéchvíleeštevždystriedajúschvíľami,čosú trochu nahovno, stalo sa však čosi neuveriteľné. Hoci ma sem-tam žerú pochybnosti osebe samej, už nemám pocit, že som vtom sama. Prečo? Lebo si uvedomujem neskutočnú odozvu na svoju internetovú rozpravu orodičovských víťazstvách aprehrách.

Začalo sato niekoľkými odkazmi, zktorých boli zakrátko stovky azo stoviek tisícky. Vsúčasnosti mi každučký deň zaplavujú inbox správy od rodičov, ktorí majú podobné skúsenostiakoja.Sypúsipopolnahlavuzato,ženiesústálemilujúcirodičia.Súsiistí, že by im to šlo, keby to nebolo také potvorsky ťažké. Škerila som sa, keď ktosi opísal rodičovstvo ako „najťažšiu prácu na svete“, to však bolo predtým, ako som to zažila, predtým ako som predčasne ukončila materskú avrátila sa do práce na čiastočný úväzok, lebo, poviem to celkom otvorene, nezvládla som tráviť celé dni doma sdieťaťom.

ĽudiasičastozlevysvetľujúnázovmôjhobloguTheUnmumsyMum,nemamičkovská mama. „Mamičkovské“ maminy som nikdy nevnímala negatívne. „Mamičkovská“

mamina bola vmojich predstavách úžasne prirodzená, šťastná arodičovstvo zvládala

ľavou zadnou. Presne taká som chcela byť. Preto som blog nazvala Nemamičkovská mamina,taksomsavtedycítila:akopodvodníčka,čonepatrídoklubu.Začalasompísať, čo mi vírilo hlavou, abolo neuveriteľné, keď iní rodičiareagovali na mojeslová„Aj ja“. Vďaka tomu som sa nevzdala (písania ani materstva, keďže som odvtedy mala ďalšie dieťa).

Táto knihajeprevšetkých rodičov, čomiposlali správu, apremnohýchďalších. Pre rodičov všade na svete. Pre maminy, oteckov,* nevlastné maminy, pestúnske maminy, pestúnskychoteckov,starémamy,starýchotcovakohokoľvekiného,ktománastarosti výchovumaléhočloveka.

Musímpodotknúť,žetátokniharozhodneniejerodičovskápríručka.Aksteočakávali tipy, ako uspať dieťa, aby ste stihli Sudcu Rindera alebo praktické rady oprvých príkrmoch, asi by ste ju mali vymeniť za niektorý ztitulov typu Ako zdieťaťa nevychovaťúplnéhomagora.

Táto kniha vám nepovie, ako byť rodičom, čo kupovať či ako sa cítiť. Aj tak však dúfam,žeprevásbudeužitočná.Dúfam,ževďakanejpochopítepredovšetkým,ženech cítitečokoľvek,môžetedaťkrknato,ženiektoinýsacítirovnako.

Tak, nech sa páči. Moja necenzurovaná rozprava otom, ako som vpriebehu troch rokov prešla od nula detí kdvom. Očakávania verzus skutočnosť. Krásy rodičovstva aj úskaliaživotasdeťmi,napríkladkeďcedíterukouhovienkazvaničky.Nekompromisne otvorená rozprava, ktorú som tak potrebovala, keď som otretej ráno zúfalo prehľadávaladetskéfóra.Veľmisausilujemnepoužiťslovo„cesta“,neznášam,keďľudia melúosvojichposratýchcestách.AlekeďjunevnímamevzmyslezostrihuzoSuperstar, asibysadalopovedať,žetojemojacesta.

Poďmetedaďalej.

„Keď si spomeniem, ako som si predstavovala samu seba v úlohe ženy vdomácnosti, skôr než som mala deti (v štýle päťdesiatych rokov, odetá v zásterke, moje ružovolíce deti sa pekne hrali a ja som zatiaľ elegantne popíjala kávičku s kamarátkou, ktorá koštovala moje čerstvo upečené mafiny), len sa zasmejem a utriemsi zaschnutý sopeľ z legín.”

*Oteckoviasútiežsrdečnevítaní,asiby somvásvšakmalavarovať,žehovorímajo upchatýchmliekovodochašuškách.

Čosmeto urobili?

„Nočné kŕmenie je skutočne výnimočný zážitok. Pod ‚výnimočným’myslím, že je dosť naprd.”

Prvá časť

Lenmydvaja

Dovoľteminačrtnúť,akovyzeralnášživotbezdetí.Jerok2009.

Zavediem vás do roku 2009, lebo mám pocit, že dobre vystihuje nás dvoch vbezdetnej fáze. Vtom roku sme si kúpili prvý dom aobaja sme mali seriózne, dospelácke zamestnanie. James pracoval na jednom zo svojich miest vštátnej správe, ktorých za uplynulé roky vystriedal viac než dosť, amňa práve povýšili na vzťahovú manažérku vlízingovej spoločnosti, čo vpraxi znamenalo, že som väčšinu času obchádzalafarmyvDevone,kdesmefinancovalistroje,abrutálnematobavilo.

Tvrdo sme makali apopritom sme sidosť užívali. Občas sme sa vracali domov nacenganíodruhejránoarazilaznászmesvodkysošiškebabom.Keďsavšakobzriem dozadu, mali sme si užívať ešte viac. (Trošku ma mrzí, že som nikdy nezažila šialené žúry na Ibize, hoci som nikdy netúžila dostať sa do tranzu na penovej párty vbare Amnesia,alemohlasom,kebysombolachcela.)Nevážilasomsirozsahnašejslobody.

Po náročnom pracovnom týždni sme si cez víkend objednávali donášky zPizza Hut, chľastali pivo a víno, sem-tam sme sa šli prejsť po pláži alebo sa vybrali navštíviť niektorézhistorickýchpanskýchsídiel(najmäabysmesidaličajsošiškamisdžemom), okrem toho sme polihovali na gauči pri čaji adžemových sušienkach s kulisou Sky

Sports News. Vrámci domácich prác sme povysávali auto (v tichu alebo pri zapnutom rádiu),nakúpilipotraviny(kúpilismesi,čosmechceliakedysanámchcelo)aupratali dom, čo nám zabralo polhodinu, počas ktorej sme vytriedili kopy pracovného šatstva adalidoporiadkuužajtakusporiadanúobývaciučasťdomu.

Životbolfajnabolismešťastní.Bolismeusadení.

Na druhý rok sme sa zobrali azačali koketovať snebezpečnou kratochvíľou, ktorú rada nazývam „Pouvažujme, čo ďalej“. Práve debaty oizbách navyše, garážach apríjemných susedoch nás určite po prvý raz priviedli kRozhovoru sveľkým R. Nás dvoch čakal už len jeden rozhovor, keďže fázu zvieratko sme už mali za sebou. ZachránilismekocúraFloyda,ktoréhosmebralitakmerakovlastnédieťa.

Čakalnásďalšíkrokdospeléhoživota.

Nespomínam si presne, kedy sme sa dostali kotázke „Myslíš, že by sme sa mali pokúsiť o bábätko?“, zato sa pamätám, ako sme sa dohodli, že prestanem brať antikoncepciu a„uvidíme, čo sa stane“. Ak si poviete, že „uvidíte, čo sa stane“, máte celkomjednoznačnýplán.Odokamihu,keďsarozhodneteneskúšaťbábätko,saoňdosť usilovnepokúšate.

Nie je mi dosť jasné, kam sme sa náhlili. Rozhodne nám netikali biologické hodiny, keďže som vtedy mala len dvadsaťtri. Na rozmnožovanie sme mali kopu času. Akýsi inštinkt nám však navrával, že prišiel správny čas. Mali sme za sebou len niekoľko mesiacov manželského života, aleuž sedemročný vzťah. Keď sme sadali dokopy, mala som iba šestnásť (v nočnom klube vpriemyselnej zóne, romantika ako zrozprávky, ja viem).

Odrazu som si začala pozorne všímať bábätká vkočíkoch atehotenské brušká vautobuse. Hoci som sa stále tešila zpráce, vína ipravidelných piatkových donášok jedla,chcelasombyťpredovšetkýmmamou.

Čakalasom,žetoprídehneď.

Podesiatichneúspešnýchmesiacoch,ktoréprebiehalivduchu:„Myslím,žeovulujem. Môžeš,prosím,zastaviťTopGearaprísťhore?“smeužbolitroškuunavenízobdenných sex maratónov anôh vlufte(šlo omojenohy, James ani jediný raz neležal snohami vo vzduchu,abypredišielpôsobeniugravitačnejsily).

Potom sme sa odrazu začali sústreďovať na iné veci, lebo sme práve predali dom akúpilinovýsizbounavyšeagarážou,akosmeplánovali.Hurá!Bolitostrašnézmätky, keďže sme mali len dva týždne voľna, aby sme sa zbalili, presťahovali apripravili na

týždňovýpobytnaKose.Dovolenkusmesikúpiliskôr,nežsmesadozvedeli,žesavten mesiac budeme sťahovať. Boli sme viac-menej vybalení, ešte sme však nemali všetko celkom usporiadané,a už sme sa chystali na letisko vCardiffe. Kým som si napúšťala vaňu (aby som sa pred dovolenkou patrične oholila), motala som sa po spálni avtedy som pocítila, že sa zrejme blíži menzes: boľavé nohy, mierna žalúdočná nevoľnosť. Asi nepotrebujetevedieť,akofungujemôjmenštruačnýcyklus(vtejtoknihesaomneajtak dozviete priveľa), nikdy však nebol celkom pravidelný. Povedali nám, že to môže skomplikovať počatie, abol to zároveň pádny dôvod, aby som si na týždeň vbikinách preistotuzabalilatampóny.

Neviem, či bol ten pocit čímsi iný ako zvyčajné predmenštruačné útrapy, alebo som len potrebovala povolenie nalievať sa pochybným gréckym ouzom, čosi ma však prinútilovybraťzozásuvkysnohavičkamitehotenskýtestaocikaťho.Zakričalasomna Jamesa,ktorýboldolu:„Myslím,žedostanemmenzes,aleurobilasomsipreistotutest, nechsomsinačistom,žesimôžemdaťvíno.“

James sa vrátil hore. Vtej chvíli som už bola celkom nahá (ako som spomínala, chystala som sa do vane) aprešľapovala nad jasnozrivou tyčinkou. „Tak čo hovorí?“

opýtalsa.

„Sútamdvečiarky.Jepozitívny.Takžesomtehotná.Nodoriti.“

„Nodoriti,“zopakoval.„Sisiistá?Urobsieštejeden!“

„Nemôžem.Netrebamicikať.“

Sadlasomsitedadovane,kdesomsapokúšalastráviťsprávuomožnomrodičovstve, a James mi priniesol pol litra vody, aby som zo seba dostala ďalší moč. Urobila som si ďalšiedvatesty.

Jedentestmohlabyťnáhoda.

Dvatestybolistáleotázne.

Tritestynepochybneukazovali,žečakámdieťa.

Ach,Božedobrý,nosilasomvsebebábätko.

Amy sme sa ho alebo ju práve chystali odvliecť na Kos, kde sme, ako sa neskôr ukázalo,bývalivtomnajmizernejšomhoteli,vakomsmekedyboli,smizernou„plážou“ amizerným jedlom. Tieto pocity ešte znásobovala myšlienka, že sme odmietli vilu vToskánskuanavyšesmesivôbecneužiliposlednúdovolenkuvodvojici.

Jediné, čo dodávalo čaro tejto fakt mizernej dovolenke (už som spomínala, aká bola mizerná? Cítim potrebu zdôrazniť tento bod, keďžeToskánsko zavrhol James, aby sme

ušetrili), bolo dieťatko, čo sme si potajomky nosili so sebou. Mali sme sa stať rodičmi abolismevysmiatioduchakuchu.

PodľatehotenskejaplikácieBabyCentra,ktorúsmesistiahlicestounaletisko,somuž bolavsiedmomtýždni.Meškajúcamenštruácianásnaničneupozornila,keďžetoumňa nebolo nič nezvyčajné. Nemala som nijaké iné príznaky, preto som pila Pinot Grigio apočas prvých siedmich týždňov existencie nášho plodu som nebrala kyselinu listovú, čo som sachystala napraviť hneď po návrate do Anglicka, kdesom plánovalavlekárni vyrabovaťoddelenieprebudúcemamičky.

Tak sme vnašom skvelom hoteli vpodradnom letovisku debatovali odetských menáchaizbičkách.Zároveňsmesipripomínali,žebysmesanemaliprílišradovať,kým nám nepotvrdia, že všetko je vporiadku. Napriek tomu sme už boli celí preč znašej malej fazuľky. Bolo úžasné po prvý raz zistiť, že som tehotná. Bolo to aj desivé aznepokojujúce,alepredovšetkýmúžasné.

Doterazsiživopamätám,akosmesasovzrušenýmiopálenýmitváramivracaliautom zletiskavCardiffeahltalisendvičeagumenécukríkyzpumpy.Hrdínasvojumalútajnú fazuľku.Vedelisme,žestojímepredveľkouživotnouzmenou.

Otom, aké to bude vskutočnosti, sme popri radostnom žuvaní gumených cukríkov nemalianipotuchy.