„V dlaniach cíti mravčenie – účinok tečúceho prúdu ľadovej vody. Ponorí do nej tvár, vníma osvieženieprechádzajúcecezpokožku.Ovlažísaešte raz,zapriesarukamidoumývadla,potomsa vzpriami. Zarastený výjav civejúci do zrkadla, po ktorom stekajú kvapky vody a kropia zem pod ním.Čosazmenilo?Prostáotázka,dvavýznamy.Niekoľkovrásokamalájazvanavyše,zopársivých vlasov. Nič, čo by stálo za reč. Možno len príliš veľa tetovania. To prekliate tetovanie! Ako ľahko pomáha zatriediť, zaškatuľkovať, odsúdiť. Štúdie typizujúce povahu ľudskej bytosti podľa viditeľných znakov – mrhanie časom! Jednoducho hodnotíme iba zovňajšok. To je to prvé, čo si všimneme.Predsudkyvznikajúcepreoblečenie,účes,preokruhznámych–veďvranakvranesadá. Čojevšakvovnútri?Akýbol,akýjeterazaakýbude?Pohľadmuklesáspäťdoumývadla.“
Že sa človek nemení? Počul som tisíckrát. Každá skúsenosť obmieňa jeho povahu. Aj najväčší cynikvámmôžejednéhodňazachrániťživot,alebobudesámzúfalopotrebovaťpomoc.Zažilsom to na vlastnej koži. Som presvedčený, že nič nie je definitívne akaždý je schopný nájsť hodnoty. Práve tie sa vytrácajú znašich životov. Myslím opäť pravdu, vernosť,česť… Stáročia ich ľudstvo stavalo nad zákon, dnes znamenajú menej ako ligotavé hodinky. Netvrdím, že hodnoty odsunú existenčnéproblémy,aleochutiazmyselnášhobytia.Nejdemmoralizovať,každýznásjeiný.Vtých rozdieloch charakteru, vrozmanitosti osobnosti je predsa krása. Neexistuje iba „klaďas“ aiba „záporák“ – príklady zlacných seriálov. Neodpustím si však poznamenať, že klesáme kpasivite aľahostajnosti ku každodenným útokom na spravodlivosť, na dôstojnosť našich životov ana budúcnosťďalšíchgenerácií.
Raz som napísal, že nechcem zažiť, aby mi správa o smrti blízkeho prišla do rúk na zdrape papiera, vo vzdialenej krajine ďaleko od domova. Niekam, kde by som bol iba večný cudzinec. Že preto nikdy zo Slovenska neodídem. Risk je veľa ráz veľký, máme strach, napriek tomu sa odvážime. Využil som malú, chvíľkovú túžbu vykročiť do neznáma, za dverami ktorého by som možnonašielsvojnesplnenýsen.
Keďvzduchblízkovásprerežestrela,zatrasiesazemalebozaznievýbuch,vtedyvámpaniSmrť dýchneodzadunakrk,ažsanaňomzježiachĺpky.Mrazíto!Premietatesifilmživotnýchsekvencií, stálevšakvnímatesvojzrýchlenýdych,svojbubnujúcipulz.Hneďpotomsizačnetevážiťnajmenšie
anajjednoduchšieveciokolovás.Spolustýmvásprepadneneutíchajúcachuťísťďalej,dosiahnuť viac,možnosarazdotknúťhviezd…
I. CHLAPCIACHLAPI SLOVENSKÁ ARMÁDA
Akomamastálespomína,mojímsnombolostaťsabiskupom.Prečosomvštyrochrokochchcel byťbiskupom,užterazanisámneviem,anirodičia,alesen sarozplynul,nahradilhoiný,keďsom objavilfigúrkyvojakov.Skutočneodlišnévíziebudúcnosti.
Výsadkár sa napriahol audrel otvorenou dlaňou hlavičku klinca, trčiaceho skoro celou svojou dĺžkou zklady dreva. Udrel zas aznova, kým klinec úplne nezmizol. Ďalší vedľa neho zopakoval pohyb, ale namiesto zatĺkania klinca prerazil päsťou tehly postavené jednu na druhej. Na nijaký zvýletov som si nespomínal tak ako na prísahu môjho staršieho brata. Ostatní príslušníci výsadkovéhoúdernéhopráporupredvádzaliukážkybojazblízka,skákaniaztrenažéraacvičeniaso zbraňami. Bol som malý chlapec, stál som pri rodičoch asotvorenými ústami obdivoval silu aodvahu, disciplínu vojakov. Brat prišiel snasadeným červeným baretom. Videl som ho ako vzor, ako niečo nedosiahnuteľné. Patril kelitnému vojsku, výsadkárov sme vnímali ako hrot meča armády. Hoci sa po bratovej prísahe moje detstvo motalo okolo iných aktivít, táto spomienka vo mne ostala hlboko zakorenená. Myslím, že odvtedy som sbudúcnosťou vojaka začal tak nejako počítať.
Muži a padáky
Vzorom mi bol žilinský útvar. Pluk na začiatku nebol plukom, ale 3. špeciálnym odriadom dislokovanýmvŽiline,poreorganizáciiČeskoslovenskejarmády.Vroku1994priznališpeciálnemu
odriadučestnýnázovŽilinskýplukJozefaGabčíkaapribližneorokneskôr,od1.októbra1995,bol premenovaný na 5. pluk špeciálneho určenia. Dnes sa dozviete, že prioritami „gabčíkovcov“ sú špeciálny prieskum apozorovanie, úderné akcie, poskytovanie špecialistov aj protiteroristická činnosť. Vbežných periodikách deväťdesiatych rokov neexistovalo veľa informácií očinnosti aúlohách útvaru. To, že výsadkári vŽiline pôsobia, som zistil až niekedy pred braneckou prehliadkou. Ďalšie výsadkové útvary sa nachádzali vPrešove aBratislave. Vlastne mi bolo jedno, naktorýznichsadostanem.
Základná vojenská služba (ďalej ZVS – pozn.aut.) bola od začiatku pre mladých mužov postrachom, koncom slobody, bezstarostného vnímania sveta azačiatkom povinností, keď sa roztáča životný kolobeh auž nič nie je, ako bývalo. Vkaždom prípade odchod z domova anový zmyselprepovinnosťvplývalnakaždéhoinak,baboliajtakí,ktorísitona„vojne“užívali.
Naokresnej vojenskej správesom vyrukoval stým, žechcem ísť na vojnu hneď, kvýsadkárom. Všetci sa čudovali. Každý branec ich dovtedy všemožne presviedčal, ako sa práve on na vojnu nehodí aako sa jej podľa možností úplne vyhnúť. Vojenské výsadkové útvary si vymedzovali isté kritériá,atostopercentnýzdravotnýstav,tedaklasifikáciuA, spolusošportovouregistráciou.Tak mi to povedali. Na zdravotnej prehliadke lekárka oznámila, že by sa to dalo uhrať na predsun ramien. Až po chvíli mi došlo, že mi chce zabezpečiť úľavu alebo odklad. Tak som sa dal opäť do vysvetľovaniamôjhoúplnéhodobrovoľníctvaachutiabsolvovaťvojenskúslužbu.
Po obojstrannom pochopení sme sa zhodli na skupine A, keďže mi vskutku nič nebolo. Od sedemnástichsomtrochuboxovalzaklub,takžesregistráciousomproblémnemal.Ostávalomilen čakať na povolávací rozkaz – aaj to trvalo dostatočne dlho. Rok po maturite mi konečne prišiel. Dátum nástupu ačíslo útvaru ■■■■■. Dnes by som si toto číslo určite „vygooglil“, no vtedy somostávalnesvojaždonástupu.Podľačíslasom totižnevedelzistiť,oakýútvaride.Predrokmi, keď rukoval môj brat, existovali vtom istom meste dva útvary. Brat vtedy dúfal, že výsadkári to nebudú.Aboli.Jasomdúfalopačne.
Na cestu rýchlikom si veľmi nepamätám, cestovali sme traja na rovnaké číslo útvaru askoro každý, kto šiel zvýchodu vlakom, sa bezhlavo opíjal. Cesta nám ubehla rýchlo, na stanici nás už vystúpila pekná hŕstka, aaj keď „paragáni“ neboli jediným vojskom vmeste, všetci sme mali rovnakýsmer.Popríchodestálipribránedvajavojaci.Jedenmalnarukávetrojuholníkatendruhý natváritvrdývýrazanahlavenasadenýčervenýbaret.Ajmaskáčesalíšili.Výsadkárskeboliočosi voľnejšie,vďakačastémupraniuskôršedivejfarby.
Ako som sa kobom približoval apredo mnou zadeľovali narukovaných na jednu alebo druhú stranu, srdce mi bilo ako zvon. „Vyhodňarskych kolegovcov“ vzal pod krídla výsadkár. Červený
baretmipozrelnarozkaz,chytilmazaramenoaposunulzakamarátmi.„Počkajtezabránou, kým vyriešimostatných.“
Chvíľutotrvalo.Dokončil,čomal,akývnutímhlavynámdalpokyn,abysmehonasledovali.
Výcviková rota sa nachádzala na šiestom poschodí, v budove tiež bola rota velenia aizby profesionálnychvojakov.To,žebolavýcvikovkananajvyššomposchodí,malosvojfyzickýzmysel, nikto z nás to však vtedy nemohol tušiť. Po sprche ma vybavili teplákovou súpravou anapchali párkami sporiadne hnusnou chrenovou horčicou. Po vyfasovaní vojenského materiálu apridelení na izby sme len čakali. Na večernom nástupe som zistil, že nás je päťdesiat. Prišli sme zrôznych kútovSlovenskaaniekaždýsatešilnaarmáduakoja.Niekaždýmalšportovúregistráciu,amedzi tými,čojumali,bolnapríkladajšachista.Privojskujecharakteristické,ževšetkyvašepredpoklady sarazomrúcajúakodomčekzkarátaväčšinouktomudôjdejedinýmrozkazom.Najprvnámstarší rotnýpovedal,ženievšetcibudúpočasvojnyskákaťspadákom.Ževzákladnomvýcvikusazačína deliťzrnoodplievalentínajlepšísadostanúdobojovejroty,zostavenejzdvadsiatichľudí.
Prvý večer som zaspával dlho, na izbe sme bývali šiesti. Rozmýšľal som. Chlapec zo sídliska. Doma stále navarené dobroty, tu sa jedli rozvarené párky. Vypraté, vyžehlené oblečenie mi nahradili maskáče akomínky dokonca aj keď išlo o pyžamu. Nie obyčajne naskladané tričká, položené na poličke vskrini. Nastrihať kartón na dvakrát dvadsať centimetrov, vložiť ho pri skladanídooblečeniaazoradiťdostĺpcov.Koniecleňošeniu.Nastalčasdisciplíny.
Nadruhý deňráno sanajlepším nástrojom naoddeleniepliev stal beh. Aj keď som vBox klube trochu behával, pociťoval som neuveriteľné nedostatky. Hodil som pohľadom naľavo, napravo aradšej sauistil, žeako premňa, tak aj preväčšinu ostatných sú to skutočné fyzickémuky. Sucho vústach,tvárvohni,ažnazopárvýnimiekkaždývyzeralrovnako.Dnisaúplnescvrklialetelijeden za druhým. Rozcvičky boli čoraz intenzívnejšie abehávalo sa viackrát do týždňa päť alebo desať kilometrov, všportovom oblečení alebo vmaskáčoch akanadách. K tomu ešte preskúšania vzhyboch,kľukochavprekážkovejdráhe.Počasdňasmevstrebávaliinformácie,ktoréinštruktori dopĺňalipožiarnympoplachomalebosemaforom.
Pri poplachu sme vyniesli celú izbu pred ubytovňu, naše postele, skrinky askrine, všetko postavené vtých istých pozíciách ako na šiestom poschodí, akurát mimo budovy. Izba vedľa izby, akobynásniektoteleportoval.Celúrotusmevydrhlimazľavýmmydlom,stiahlistierkamiadoleštili handrami. Mazľák, ako sa vojenským slangom prezýval substrát, sa namiešaval zvody amydla dovtedy, kým vňom na podlahe neostala stáť zubná kefka. Stiahnuť penu potom trvalo celú večnosť. Niektorí nápadití velitelia namiesto stierok požadovali sťahovanie šnúrkami od topánok. Nemalotohlbšízmysel,aletrvalotopodstatnedlhšie.Varmádejelepšieskôrkonať,akosapýtať. Semafor trval kratšie, alepotili smesapodstatne viac. Prezliekanie športového, bojového výstroja alebo pyžamy v časovom limite vrátane upratania izby anástupu ošesť poschodí nižšie. Semafor
preto,lebosmemenilifarbuskaždýmnástupom.Modrívšportovom,oranžovívpyžameafarební vmaskáčoch.
Každý vojak prechádza relatívne rovnakým prijímacím výcvikom. Výsadkári nie sú výnimkou, okrem času stráveného spoľnoulopatkou vleseana lúkach, možnooniečo viac behajúhore-dole aj po útvare. Podobne som to vnímal aj ja. Ostatné posádky spolu s „bigošmi“ prechádzali takým istým vševojskovým výcvikom ako aj my. Nasadiť si protichemický oblek smaskou, strieľať, pochodovať.
„Plížením, plazením vpred!“ Aj tak by sa dal výcvik pomenovať, ale presúvať sa dá i kľukatým behom, prískokmi, možno kotrmelcom, ak to veliteľ chce. Základy vševojskovej taktiky sme trénovalinablízkompoľnomcvičisku,kdesmepolesekopaliokopyhlbokénavýškulopatky.Zatiaľ ničzprieskumnejtaktiky–tonásčakalopoprísahe,aleurobiťdobrýokopjeumením.…keďsme priokopoch,prišlominaum…Raz,počashĺbenia,somsastavilskamarátomostokorún,žezjemnezjem dážďovku. Vyhral som, ale tváril sa, že peniaze som si zaslúžil. Vprírode sa dá zjesť čokoľvek. Červy, dážďovky sú bohaté na minerály abielkoviny. Nie sú práve delikatesou, ale ak človektrpíhladom,nekladiesi veľaotázok.Jasomhladomnetrpel,aleaninepociťovalzábranyto skúsiť. Nik nevie, kedy sa to môže hodiť. Napokon, už oniečo neskôr mi to vkurze prežitia pomáhalo.
Výcvik v teréne pred prísahou trval iba dva dni. Mali sme dokázať, že sme základnú bojovú činnosťzvládliažesprilbounahlaveamaskoupribokudokážemeprebehnúťspokrikom„hurááá“ na druhú stranu lúky azneškodniť imaginárneho nepriateľa sbodákom na zbrani. Potrava pre guľomet.Asitaknejakosomvidelbežiacupechotuvútoku.
Behbolnáškaždodennýchlebíček.Poútvaresmesapresúvaliibavpokluse.Dojedálneaj znej, zvýcvikovýchmiestnostíanamiestaporadovýchcvičení.Akosatradovaloprizlúčenýchprísahách po mesiaci základného výcviku, spomedzi nastúpených útvarov stále najhoršie pochodovali výsadkári. „Poradovke“ apochodu vtvare sme sa začali seriózne venovať len zopár dní pred prísahou – ana prekvapenie všetkých sme to celkom zvládli, respektíve aspoň veľmi nepokazili. Červenýbaretnámnaceremóniuprepožičali,alehneďpoprísahesmehomuselivrátiť.
Na jednu vec zo základného výcviku si stále spomínam. Spal som tým najhlbším spánkom. Noc ubehla rýchlo, akoby trvala minútu. Keď odpískali večierku odesiatej, ešte hodinu sme sa dívali zokna arozprávali, vypaľovali zobák, aby sme si vychutnali oddych. Na izbách prísne zakázali fajčiť. Vykláňali sme sa zokna čo najviac, aby nebolo dnu nič cítiť. Bolo to naše zakázané ovocie. Rebélia.Spalsomnaposchodovejposteli,Jojopodomnou.On,jaajSpejblsmeakojediníholdovali nikotínu anechcelo sa nám utekať dole na fajčiarku, navyše po desiatej večer sme ani nesmeli. Matej, Tomáš z Bratislavy aj Stalone, svalnatý hokejista, sa na nás chechtali, keď videli, ako
diskrétnesastriedamepriohorku,ažkýmnehorelfilter.Pocigaretesmezaliezlidospacíchvakov aominútunatozačínalopäťnovýdeň.
Vyrastal som vprostredí, kde si medzi tínedžermi každý hľadal svoje miesto. Na ulici vyhráva postavenie v skupine, boj oego. Tak to medzi chalanmi chodí, aj keď dnes žijeme vporytierskej dobeaočesťsaužnebojuje.Nevyšielsomzrodiny,ktorásamala„stáledobre“,zakaždéhopočasia, zakaždej vlády. Rodičiapatrili stálektým poctivým achodníček mi nevyšliapali. Vychovali ma, to áno.Aleneurčovalimismerprostredníctvomznámostí.Pravdepodobnebysomimajtakprotirečil. Pokiaľ som sťažkosťami študoval, rešpektoval som pravidlá hry vrodičovskom dome, ale je pravda, že niekedy som hral falošnými kartami. Chodil som poza školu, používal malé klamstvá, zopár nocí preflákal. Až do sedemnástich, keď som začal občas boxovať, ma radili viack chudým trpaslíkom. Aby som čelil podceňovaniu asporadickému posmievaniu, nahrádzal som prejav krikom aagresívnym správaním. Nebudem to teraz nazývať obranou, skutočne som skôrzakrýval komplexy, ale zmenilo sa to. Najprv som sa počas jedného leta vytiahol astal sa zo mňa chudý dlháň.Strochoušportumipotomzdravostúplosebavedomieavykašľalsomsanakomplexy.Ostal milenpocit,žechcemvšetkýmdokázať,ženiečoviem,žesananiečohodím.Zaboxerskýtalentma nepovažovali ani tréneri, ani ja sám, ale určite som si vedel predstaviť, že budem nosiť červený baret. Stým som narukoval. Nové prostredie prinieslo aj nových ľudí achudá postava mi ani tam neuľahčovalazaradiťsadokolektívuvojakov.
Eštevprijímačisomsapobil.SúperommibolchalanzoZázrivej.Bežnesanestávalo,aby vojaci zprijímača vyšli von na vychádzku adali si pritom pivo. Nás si vzal pod krídla poddôstojník ■ prieskumnej roty Števo, ktorý nás mal počas dňa na starosti. Pišta – ako ho volali – bol jedným znajlepších vojakov, akých som kedy poznal. Profesionál v práci, spravodlivý kpodriadeným, srdcomdobráčisko.Ukázalnámmesto,aby smesav prípadepotrebyvedelizorientovať,atiež,čo kdeje. Zobral nás aj do jednej zkrčmičiek na jedno-dvechladené pivká. Ako to býva, našli sa takí, ktorívypiliviac,čobynapokonvôbecneprekážalo,nebyťneskoršejsituácie.Keďsmesavrátilina rotu,mali smezaľahnúť. Hneď ako Pišta odišiel, začalajedna izbavyhadzovať matracena chodbu ahulákať.Celésatozvrtlonatom,žesmenechceli,abysazistilo,ženásŠtevovzalzdobrejvôleaj na pivo ateraz mal mať problém pre alkohol vo výcvikovej rote. Polovica výcvikovky vyšla na chodbu apriplietla sa k incidentu. Stalone, Matej aja sme sa pokúsili chalanov presvedčiť, aby šli spať. Netrvalo dlho avyhrotilo sato doobojstranného vyhrážania. Hneď ako som saozval, všimol somsiistýdôverneznámypohľad.„Čomity,suchtar‘budešrozkazovať,čomámrobiť?“zaťalpäste Zázrivčan azaťal som aj ja. Neublížili sme si vážne, odtiahli nás skôr, ako sme to stihli urobiť. Neskôr som sachcel aj ospravedlniť, aledopadlo to rovnako, zase sa spustilamela. Druhý deň po bitkesaŠtevo pýtal, čo sastalo. Nepovedal som munič, nebolo čo. Ako jeden termín nástupu sme malidržaťspolu.Hlavnekeďšlooproblém.Dnestoznieakožabomyšíspor,alevtedysmesiobaja
narobiliokolosebaneprajníkov,prikláňajúcichsanajednualebodruhústranu,východazápad.Až do konca služby sme si to nevysvetlili. Zázrivčan prešiel po prijímači na zabezpečovaciu rotu askorovôbecsmesanestretávali.Bolototaklepšie.
Po prísahe nasledoval víkendový „opušťák“. Doma to bolo krátke a,pravdupovediac, neprekážalo mi to. Rok po škole mi bol pridlhý na to, aby sa mi to nezunovalo. Konečne sa to niekam uberalo, čo ma tešilo. Po „opušťáku“, už vo vnútri útvaru, smerom na výcvikovú rotu, ma zastavilaskupinastarších„čísel“apýtalisaneveriacky,čisomtomuchalanovizoZázrivejnaložilja. Informáciesašírilirýchloaboliprehnané.Vlastneakovždy,keďsaniečozomelie.
Šestnásť znás nastupovalo na nasledujúce dva mesiace na poddôstojnícku školu, kde sa znajlepšíchôsmichmalistaťpoddôstojnícivofunkciáchostreľovačovapyrotechnikov.Ďalšíštyria absolvovali spojársky kurz amali doplniť bojovú rotu neskôr. Ostatní zpoddôstojníckej školy dostalipozícieakozdravotníciarádiolokátori.Ostávalismebývaťna,výcvikovkeʻ.Taktonásprišlo na ,bojovkuʻ dvadsať. Zvyšok zozačiatočných päťdesiatich narukovaných prerozdelili na zabezpečovacie roty. Kuchári, pracovníci vskladoch, zabezpečenie pohonných hmôt, šoféri aosádka ošetrovne. Rota sa delila na viaceré skupiny. Každá prieskumná skupina mala päť vojakovzákladnejvojenskejslužby,zvyšoktvoriliprofesionáli.
Vpoddôstojníckej škole nahradili veliteľov zprijímača noví, ktorí mali na starosti iba výcvik poddôstojníkovaničiné.Nadrotmajstersnamicvičilodránadovečera,akobyfrčalnakávezaliatej Redbullom . V učebni sa nám zatvárali oči od únavy, oveľa radšej som mal dni vlese staktickým námetom.Pozamaskovanísmekrižovalilesaotvorenépriestranstvávskupine,dôrazsakládolna ručné signály, ich podávanieod jedného k druhému ačo najtichší prechod terénom. Robili smeto dovtedy, kým sa nám to nedostalo do krvi. Cez deň aj vnoci, dookola, povel za povelom. Počas prechodusmesastriedalinapozíciipátrača.Kráčalakoprvývskupineamonitorovalpriestorpred sebou. Ako prvý zadával signál, ak sa mu niečo nezdalo. Tu mohol byť protivník vúkryte za stromom, tam zas pasca, pretože terén to umožňoval. On volil smer acestu tak, aby skupinu prieskumníkovniktonenastrelil.
Čo robiť vprípade nastrelenia, sme sa zas učili neskôr, spolu sústupovým manévrom vovnútri lesaaj vodkrytom priestore. Chlap predo mnou ukázal päsť, ja som signál zopakoval ďalšiemu za mnou – celá skupina sme vtom momente „zmrzli“. Až kým sme zrúk neprečítali ďalší signál ,vpredʻ, ostávali sme vpozícii bez pohnutia. Atakto prešli hodiny ahodiny trpezlivého čupenia, kontrolypriestoruaopätovnéhopokračovaniavceste.Nastrelenieprichádzaloajvnoci,zväčšana našukruhovúobranuniektohodilcvičnýgranát.Oheňsapriprieskumeneudržiaval,takžehliadka
sedelapotmeasledovalapotichutmavýles.Činnosťpovýbuchugranátunemalaďalekoodpaniky, ajkeďveliteliaskupínuždobrevedeli,akonászorganizovaťaodpútaťsazohrozenéhopriestoru.
Každécvičeniesomrádporovnávalsoskúsenosťamizlesa,eštezčias,keďsomdospieval.Pred nástupom na vojnu sme do lesa chodili veľmi radi. Všetci kamaráti. Hrali sme sa na vojakov, samozrejme, vo všetkej serióznosti, vyobliekaní vmaskáčoch shŕbou zbytočností na chrbte. Povedzmepiknikadolescentov.Vnociohník,ktorýsanikomunechceloudržiavať,stavaťhliadkuuž vôbec nie, namiesto toho smesa jeden zdruhého smiali, ako sipoprdkávamevspacákoch akto to dokáže robiť hlasnejšie. Prehlušili nás len zavýjajúci vlci vdiaľke, po polnoci dokonca ich vrčanie abesnéskučaniepribližnedvadsaťmetrovodnás,keďužniktoradšejdospacákuneprdel,pretože hrozilo,ženevinnýprdbysazmenilna…Radšejsmerýchloprikladalinatakmervyhasnutýoheň.
Dnes priznávam, že to patrilo kjednej z vecí, ktoré ma vnašich horách fascinovali. Zážitok na celý život. Ráno, už vyspatí znočného vlčieho poplachu, sme vytiahli obrovské konzervy alebo klobásky, ktoré nabalili rodičia, avychutnávali sme si prostredie Slovenského raja. Všetkých nás bavilo farbiť si tvár maskovacími farbami atvrdo sa pritom tváriť, akurát že oskutočnej taktike smeani nechyrovali. Pri prvej prekážkesme zdrhli anepokúšali sato zvládnuť. Spomínam si, ako smezRužínazdupkalihneďprvúnoc,keďzačalopršať.Zavolalismesitaxíkyanechalisapreviezť na chatu pri meste, kde znás otec so strýkom mali bohovskú zábavu. Vraj „bojovníci vtaxíkoch“.
Navarilinámgulášabolopoprežitívlese.
Poddôstojníckaškolamalaveľmi ďaleko od hry, aleprávevďakaskorším hrám som mal naňu vhodné predpoklady. Nočné cvičenia navŕtavali morálku anikomu sa nechcelo pri teplote –5° C vyliezťzospacáku,schytiťzbraňavsekundepotmekrycoupaľbouodvracaťútok.Aleplniťrozkaz alebo, naopak, mať možnosť si vybrať pohodlie, práve v tom bol rozdiel medzi kempingom avýcvikom.Odpadzjedla,respektívestravnýchdávoknadelenýchnapočetdnívlese,smebraliso sebouanikdehonenechávali.
Raz sa stalo, že Popradčan Sigi zakopal vlese niekoľko konzerv, aby mu nezaberali miesto vbatohu. Keď sme nastúpili pred návratom do kasární vstrede lesa, veliteľ roty sa nás najprv opýtal, či máme všetok odpad stále so sebou. Každý prikývol, ale on nám rozkázal, aby sme mu ukázali všetky všetky konzervy vbatohu. Keď zistil, že kamarátovi chýbajú, udelil mu trest. Do kasární to bolo päť kilometrov aSigi mal počas celej cesty tam behať sbatohom okolo nás. Schádzali sme dolu kopcom, takže chvíľu bežal zkopca po jednej strane, potom stúpal po druhej. Neviem si predstaviť, koľko dokopy odbehol, ale nepochybne ho to stálo veľa síl. Nevzdal to avydržaldokonca.Zatomupatrilnášrešpekt.Predvýcvikovoubudovouodpadolahoredosprchy sme ho vyniesli. Večer bol už vporiadku. Možno to bol tvrdý trest za to, čo urobil, ale myslím, že odpadvleseužnikdyviacnenechal.Napokon,nebolotolenpreodpadkyastopy.Neuposlúchnutie
rozkazu,zatajenie, nepriznanie chyby. Povedal by som, že toto morálne ponaučenie bolo dôležitejšieakokonzervyskrytévzemi.Prenásvšetkých.
Odzačiatkumirobiliproblémyzhybynahrazde.Prinástupenavojnusomzvládolhorko-ťažko štyri.Nechcelsom,abysatostalomojímhendikepompriužšomvýberepoprísahe,aleaninakonci poddôstojníckej školy. Každý deň som ich preto cvičil na širšej zárubni vizbe azačal pomaly napredovať. Pri záverečných testoch po troch mesiacoch som zvládol šestnásť opakovaní. Zistil som, že vôľa ma dostane ďalej. Horšie to bolo smojím vrhaním granátov, stále som bojoval so správnym uhlom vrhu agranát väčšinou dopadol bližšie, ako som plánoval. Na testoch sa mi ho podarilo ako zázrakom dobre hodiť avýsledky boli okej. Ostatné výsadkové fyzické disciplíny tvorilikomplexnýcelok.Začalotokurzomsebaobranyjednéhotýždňapočaspoddôstojníckejškoly. Išlo oakúsi kombináciu thajského boxu sprvkami džuda, jiu-jitsu acvičení koordinácie pohybu. Chodili smedobití, niekedy smesaledvadovliekli späť na rotu. Inštruktor násnazýval panáčikmi, keď sme si holeňami okopávali stehná. Zpneumatík sme mali po úderoch obité hánky avšade voblečeníkopupieskuznácvikutechníkaváľaniasapozemipripádoch.Napriektomuvšetkému sa nám to páčilo. Čo sa športu týka, každý deň sa odlišoval. Vpondelok kratší beh, vutorok sebaobrana, vstredu beh na desať kilometrov, vo štvrtok cvičenie na rote avpiatok prekážková dráhaalebokolektívnešporty.
Najväčší dôraz sa uzáklaďákov kládol na zoskoky atriednosť výsadkára. Pre nás nepochybne veľká vec. Predchádzala tomu výsadková príprava – nácvik parakotúľov, hojdačky (suchý nácvik činnostivýsadkáravovzduchupootvorenípadáka –pozn.aut.),ajtrenažérvrtuľníkasmetodikou presnejčinnostivovnútrimašiny,vmomentevýskoku,prácespadákomvovzduchuajsamotného dopadu. Inštruktori nič nepodcenili ana zoskoky sme šli pripravení. Trenažér sme neznášali. V skutočnosti bol horší ako výskok zvrtuľníka. Človek visel dva metre pod maketou mašiny a popruhysamuzarezávalidoslabín.Nazískanietriednostijepotrebnýchpäťzoskokov,ztohoprvý je oboznamovací, druhý zoskok svýstrojom avýzbrojou, ďalší je s otvorením záložného padáka, nasledujezoskoksvýstrojom,výzbrojouaosobnýmzásobníkomdotridsaťkíl anakonieczoskoks výstrojom,výzbrojouvskupinevnoci.
Hneďpoprvomzoskokunasledujekamarátskykopanecdozadkuanasadeniečervenéhobaretu. Prvé zoskoky som si, okrem nadšenia, vo vzduchu neuvedomoval. Rýchle striedanie obrazov. Po štvrtomsomvšakužpresnevnímal,čosasomnoudeje,čorobímčimámurobiť.Prinočnombolo adrenalínu tak veľa, že zo zoskoku som si zapamätal nadlho každý detail. To ticho vo vzduchu je výnimočné. Stojí to za to. Vnímate len jemný vietor, svetlá mesta atmu okolo. Skákalo sa z výšky šesťsto až sedemsto metrov zvrtuľníka Mi-17.Kým výsadkár vyskočí, čas beží pomaly. Dlhé stúpanie, nalietavanie. Pripnutých na kábli, natlačených na seba, vysádzač vásjedného podruhom presunie pred dvere, podlaha sa chveje, až sa vám zdá, že vypadnete zdverí. Vysádzač so
športovým padákom na chrbte stále sleduje doskokovú plochu pod vami apozíciu vrtuľníka. Vykláňasavondopolpása.„Čistýblázon,“hovorímsivduchu.Zrazusaotočíknámakývnerukou. Srdcesarozbúši.Ľavánohavpredu,sledujeteinštruktora.Stretnúsavámoči,dávasignál.„VPRED!“
Aje to. Rýchly výkrok, telo padne do prázdna. Kým sa otvorí padák, trvá to približne tri sekundy. Pritom počítate stodvadsaťjeden, stodvadsaťdva astodvadsaťtri. Niekedy ďalej. Tieto čísla majú dvadôvody.Poprvé,stodvadsaťjednotkaječíslomoznačeniavýsadkovejšpecializácievarmáde,po druhé,jetopotrebnépredodržaniepresnostirozmedziasekúnd.Raz,dva,tripovietevstreseoveľa skôr ako za tri sekundy. Vyslovenie čísel stodvadsaťjeden, stodvadsaťdva astodvadsaťtri zaberie istý čas. Práve ten jepotrebný na otvoreniehlavného padáka. Ak by to tak nebolo, výsadkárov by pravdepodobnezbytočnepriskorozachvátilapanika.Prizoskokumátebyťpripravenýreagovaťna prípadné nehody či chyby ačas je rozhodujúci faktor. Reagovať priskoro je rovnako nebezpečné akojereagovaťneskoro–amôževástostáťživot.Pravdupovediac,úrazovprizoskokochjeveľmi málo azo skúseností môžem povedať, že naše vrchlíky OVP-68 aOVP-80 sú jedny znajlepších vojenských padákov vôbec. Veľmi dobre sa ovládajú, viete pristáť na miesto určenia vokruhu niekoľkých metrov, ak nie priamo naň. Navyše sa unás prísne dodržiava výsadková príprava ainštruktor vás na zoskok nepustí, ak má pochybnosti ovašich schopnostiach. Aj tak vám však inštruktorivýsadkovejprípravypribalenípadákovrozprávajúomožnýchajnemožnýchporuchách avy ztoho máte nanič pocit. Hlavný padák otvára tzv. stabilizátor. Má formu malého vystreľovacieho padáčika aokrem toho, že vás vo vzduchu stabilizuje, vyťahuje vám aj hlavný vrchlíkzpuzdrapadáka.Pootvorenískontrolujetenadseboutvaracelistvosťvrchlíkaapotomsa už staráte oriadenie avietor. Podľa typu zoskoku vykonáte zadané úkony, napríklad otvorenie záložného padáka,zhodenieGK-áčka(prídavnýzásobníksmateriálom –pozn.aut.)zapomocinaň namotaného lana alebo rozsvieteniebaterky pri nočnomzoskoku. Dopad sám niejetaký náročný, ako si človek najprv myslí, aspoň vprípade československých padákov. Chce to spojiť nohy včlenkoch akolenách ahneď po dotyku so zemou sa zvaliť nabok a urobiť parakotúľ na tlmenie nárazu. Najrozhodujúcejší vplyv na riadenie aintenzitu dopadu má sila vetra. Na Slovensku sa neskáče, ak jevietor silnejší ako šesť metrov zasekundu. Dbá sana to, aby sazamedzilo možným zraneniam.
Staťsaparašutistombolorovnakodôležitéakostaťsaostreľovačomvprieskumnejskupine.Po poddôstojníckej škole sme spolu sďalšími tromi kamarátmi zroty absolvovali príslušný kurz. Bol krátky, ale intenzívny ainformácie sme museli vstrebávať rýchlo. Ostreľovači spyrotechnikmi predstavovaliniečo,očomsaajvkniháchpísalominimálne.Niekaždývšakviepresnestrieľať,nie každýjerovnakotrpezlivýaniekaždémunaniečompodobnomzáleží.Takčionak, myštyria sme možnomalinejaképredpoklady.Nazačiatkusmepoznávalizbraň,vnašomprípadeSVD-Dragunov. Na dnešnéaj vtedajšie pomery to bola stará samonabíjacia puška. Stále vyhovujúca na frontové
ostreľovanie, rýchle zameranie po výstrele aspoľahlivosť, hlaveň je však ľahká, spätný ráz privysoký,čosúfaktory,ktorézpresnostistreľbyuberajúdoslovapocentimetroch.Akosahovorí, zbraň zlánieje, zlý jeibastrelec. Aj stoutopuškou sadalo experimentovať asomtoho názoru, že čím ťažšie podmienky vojak má, tým ľahšie si neskôr vproblémoch poradí, alebo inak vojenským slovníkom:„Ťažkonacvičisku,ľahkonabojisku!“
Začali sme so streľbou na sto metrov avenovali sme sa jej celý deň. Zvykli sme si na zbraň, zlepšovalinástrel,abybolrozptylstrielčonajmenší.Ažpotomsmestrieľalinaväčšievzdialenosti, skúšali streľbu sfyzickou záťažou alebo strieľali na pohyblivé terče. Venovali sme sa taktike, maskovaniuanazáverškoleniasmeabsolvovalitaktickécvičeniepodvojiciach.BolotonaDušičky, vnovembri.Vdvojiciskamarátom Tiborom,sktorýmsmespolurukovalianastupovalinarýchlik. Odšliapalismesipribližnepätnásťkilometrov.Počasnocinásprekvapilomnožstvosvetielvdiaľke. Trvalonám,kýmsmesiuvedomili,žejesviatokVšetkýchsvätýchasvetielkujevlastnecintorín.Tá spomienka ma aj po rokoch rozosmeje. Ako sme tam stáli vtme apozerali na farebné, blikajúce sviečky, trochu smesaodklonili od bežného dianiaana chvíľu zmenili priority. Oniečo ďalej sme zasdostali elektrický kopanec zochranného drôtu azahľadeli sana niekoľko metrov do očí stádu kráv. Možno aj býkovi, to som však už nechcel vedieť, rýchlo sme brali nohy na plecia adružstvo radšejobišli.Popríchodenamiestovykonaniasimuláciesmesarozdeliliakaždýužšielnavlastnú päsť. Zvolil som menšiu obchádzku. Predo mnou pokrývali zem kríky atrstiny, priblížiť sa bližšie kcieľutrvalokrátko.Rozviazalsommaskovacíoblekapomalysomsihonavliekol.Vyrobilsomho zkusovmaskovacejsiete,tuatamnezakrývalsiluetu,takžesompoužiltrsytrávynadomaskovanie. Výhodnú pozíciu som našiel, až keď svitalo apriplazil som sa na vzdialenosť, odkiaľ som bol schopnýrozoznaťnápisnacieli.Ideálne bolozistiťpotrebnýtextna štyristoažpäťstometrov,ale vmojom prípade ma mýlilo písmeno B alebo číslica 8. Bol som si istý až vo vzdialenosti asi tristopäťdesiatich metrov, preto som hľadal vhodný úkryt vtýchto miestach. Kúsok za mnou som videl kus železa vzemi, čo mohlo vytvoriť vhodný kryt, na druhej strane však železo svietilo na odkrytej plocheokoloneho.Ostal somzastromomauistil sa, žeprípadná únikovácesta zamojím chrbtom vyhovuje. Bolo to B. Zpozície som písmeno zreteľne videl. Znázorňovalo to situáciu, že nápisimitujedetailtváreacieľomsimusítebyťstopercentneistí.
Do vysielačky sme potom od šiestej mohli zahlásiť pripravenosťana pokyn začať strieľať. Po každej rane sme dostali pokyn naďalšiu strelu, kým nás inštruktor nedokázal lokalizovať. Mňa našiel po tretej, čo bolopriemerný výsledok.Boloby tolepšie nebyť faktu, žesom nevyužil blízku balistickúochranu–kovovýkryt,aspoňakomivysvetlilinštruktor.Ktretejstrelesavrealitesniper najskôraninedostane.Priblížiťsa,potvrdiťcieľ,presnevystreliťjedinýraz,potomsastiahnuťbez odhalenia. Pri identifikovaní pozície by strelec čelil ohromnej palebnej presile protivníka, pretože sniperpredstavujetakúvysokústrategickúhrozbu,ženepriateľbypoužilvšetkydostupnézbrane
na jeho zneškodnenie. Každá ďalšia strela iba zvyšuje riziko odhalenia. Kurz som ukončil suspokojivým hodnotením. Od tej chvíle som mal jasno, že chcem varmáde zostať avykonávať funkciuostreľovača.
