George R. R. Martin: Tanec s drakmi 1: Sny a prach by Vydavatelstvo_Tatran

TANEC SDRAKMI

1:SNYAPRACH

PIESEŇĽADUAOHŇA

Knihapiata

tútoknihuvenujemsvojimfanúšikom

Lodey,Treble,Stegovi,Podovi, Caress,Yagsovi,X-RayoviapánoviX, Kate,Chatayi,Mormontovi,Michovi, Jamiemu,Vanesse,Rooovi, Stubbymu,Louise,Agravaine, Wertovi,Maltovi,Joovi, Mousovi,Telisiane,Blackfyrovi, BronnoviStonovi,Kojotovejdcére avšetkýmostatnýmšialencom zBratstvabezzástav

venujemjučarodejníkom,ktorímispravujústránku, ElioviaLinde,pánomZápadnejzemenawebe, WinteroviaFabiovizostránkyWinterisComing aGibbsovi,ktorýtovšetkozačal

venujemjufanúšikomzAsshájavŠpanielsku, ktorínámspievaliOmedveďoviapannespanilej, askvelýmfanúšikomzTalianska, ktorímitakštedronalievali, ajčitateľomzFínska,Nemecka, Brazílie,Portugalska,FrancúzskaaHolandska avšetkýchostatnýchďalekýchkrajov, ktoríčakalinatentotanec

aleajpriateľomafanúšikom, ktorýcheštelenstretnem

vďakavámzatrpezlivosť

POZNÁMKA

Viem, od poslednej knihy ubehlo veľa času. Takže by bolo na mieste trochu si to zrekapitulovať.

Kniha, ktorú držítevrukách, jepiaty diel Piesne ľadu aohňa. Štvrtý savolal Hostina prevrany.Tentodielnaňvšaknenadväzujevbežnomzmysle,skôrsadápovedať,žesa ichdejodohrávasúčasne.

Tanec aj Hostina rozprávajú otom, čo sa dialo bezprostredne po udalostiach opísaných vtreťom diele Búrka mečov. Zatiaľ čo vHostine sme sa zamerali na Kráľov prístavablízkeokolie,Železné ostrovyaDorn,Tanecnászavedie na severdoČierneho

hradu,na Múr (ale aj zaň) ana druhý breh Úzkeho mora do Pentosu aOtrokárskeho zálivu, aby sme pokračovali vrozprávaní oTyrionovi, Jonovi Snowovi, Daenerys Targaryenovej aostatných postavách, sktorými ste sa nestretli vpredchádzajúcom diele. Takže tieto knihy nejdú za sebou, odohrávajú sa skôr paralelne... asú rozdelené geograficky,niechronologicky.

Alelendourčitejmiery.

TanecsdrakmijedlhšíakoHostinaprevranyazachytávaväčšíčasovýúsek.Vdruhej polovici knihy sa znova objavia postavy, ktoré nám ponúkali svoj uhol pohľadu vHostine prevrany. Aznamená to presne to, čo si myslíte – rozprávaniesadostalo za časovéobdobiepokrytéHostinouaobaprúdysaznovaspojili.

PotejtoknihenasledujúVetryzimy.Adúfam,žetamsabudútriasťopäťvšetcipekne spolu…

GeorgeR.R.Martin

apríl2011

KCHRONOLÓGII

PROLÓG

Nocpáchlačlovečinou. Warg zastal pod stromom avetril na všetky strany. Sivohnedú srsť mu farbili roztancovanétiene.Slabučkývánok,čozaševelilvkonárochborovice,privialsilnýpach človeka na pozadí jemnejších vôní líšky, zajaca, tuleňa, jeleňa adokonca aj vlka. Warg dobre vedel, že aj tie patria človeku, kyslý zápach mŕtvych koží prerážal čerstvý závan dymu,krviahniloby.Ibaľudiasťahujúzvieratázkožeaobliekajúsadonej.

Na rozdiel od vlkov sa však wargovia ľudí neboja. Od hladu anenávisti mu stiahlo žalúdok. Potichu zavrčal, aby privolal svojho jednookého brata aprešibanú sestričku. Len čo vyrazil pomedzi stromy, svorka mu bola zapätami. Zavetrili tú istú stopu. Keď vkĺzoldoichkože,zbadalsámseba,akouháňavčelesvorky.Zdlhýchsivýchčeľustímu vychádzalichumáčikyteplejbielejpary.Nalabáchimprimrzolsneh,stvrdolnakameň, alebolilovciahnalisazakorisťou.Mäso,pomyslelsiwarg,čerstvémäso.

Jedenčlovekjeslabýazraniteľný.Ajkeďjeveľkýamocnýamádobrýzrak,sluchmá slabýapachymuničnehovoria.Jelene,losy,baizajacehopoľahkypredbehnú,medvede akancezasapremôžu.Nočlovečiesvorkysúoveľanebezpečnejšie.Keďsavlkypriblížili kukoristi,začulwargskučaniemláďaťa,chrupčaniezamrznutejsnehovejpokrývkypod nemotornými človečími labami, šuchot kožušínacvendžanie dlhých sivých pazúrov, čo prisebenosíčlovek.

Meče,zašepkalmuvnútornýhlas,oštepy.

Zobnažených hnedých konárov viseli ľadovétesáky. Jednooký sapredieral húštím a rozmetával sneh na všetky strany. Svorkaho nasledo-vala. Vybehli na kopec, zliezli na druhej strane apred nimi sa zjavila čistina s korisťou. Zbadal samicu, vnáručí zvierala mláďa zakrútené do kožušín. Tú si nechaj nakoniec, zašepkal hlas, najprv sa zbav samcov. Hulákali na seba ako vždy, no warg cítil ich strach. Jeden držal drevený pazúr, vysokýakoonsám.Hodilhodonich,alerukasamutriaslaapazúrminulcieľ.

Vtedysananichvrhli.

Jednookýbratzvalilsamcasozubomdozávejaarozhryzolmuhrdlo.Sestraprekĺzla zadruhéhoanapadlahoodchrbta.Ostalalensamicasmladým.

Aj samica zvierala malý kostený pazúr, no pustila ho, len čo jej zahryzol do nohy. Spadla na zem aoboma rukami objala hlučné mláďa. Pod kožušinami bola len kosť akoža,alececkymalaplnémlieka.Zatomláďabolaskutočnápochúťka.Najšťavnatejšie kúsky nechal bratovi. Kým sa svorka kŕmila, zamrznutý sneh navôkol sa pomaly sfarbovalkrvou.

Ďaleko odtiaľ, v hlinenej chatrči so slamenou strechou,dymníkom apodlahou zudupanejhlinysaVaramyrzachvelaoblizolsiústa.Malkrvoupodliateoči,popraskané pery a sucho vkrku, ale vústach cítil chuť krvi asadla, hoci mu od hladu skrúcalo žalúdok.Detskémäsko,pomyslelsiaspomenulsinaBalíka.Ľudskémäso.Variužklesol tak hlboko, že túži po ľudskom mäse? Vduchu počul, ako naňho Haggon vrčí. „Ľudia môžujesťzvieratáazvieratáľudí,alečlovek,ktorýochutnáčlovečinu,jenetvor.“

NetvorboloodjakživaHaggonovoobľúbenéslovo.Netvor,netvor,netvor.Ibanetvor žralľudskémäso,párilsasvlčicamialebovnikaldocudzíchľudskýchkoží.

Haggonbolslaboch,bálsavlastnejmoci.Keďsomhopripravilonádejnadruhýživot, zomrel vslzách aopustený. Varamyr mu zjedol srdce. Veľa ma naučil, apráve vďaka nemusompoprvýrazochutnalľudskémäso.

Pravdaže, vo vlčej koži. Nikdy nezjedol človečinu ľudskými ústami. Napriek tomu nemienil pripraviť vlky ohostinu. Boli rovnako vyhladovaní ako on, iba kosť a koža, uzimeníalační,atákorisť…dvajamužiaženasdieťaťom,čopoporážkevbehlismrtido náručia.Ajtakbydlhonevydržali,buďbyichzahubilmrázalebohlad.Taktojetolepšie, aspoňsanetrápili.Rýchlasmrť.Vykúpenie.

„Vykúpenie,“šepol.Škriabalohovhrdle,nodobremupadlopočuťľudskýhlas,ajkeď len vlastný. Vlhký vzduch páchol plesňou, zem bola studená atvrdá aoheň viac dymil akohrial.Priplazilsaknemučonajbližšie,kašľalatriasolsa,vbokusamuotvorilarana abolestivopulzovala.Krvmuvsiakladonohavícažpokolená,zaschlaastvrdla.

Bodlina ho varovala, že sa to môže stať. „Zošila som ti ranu čo najlepšie, ale musíš oddychovať,inaksatipotrhajústehyanezahojísa.“

Bodlinabolajeho posledná spoločníčka, kopijníčkado špiku kostí – samá bradavica, zocelená avráskavá. Ostatní ich cestou opustili. Jeden za druhým sa pobrali do svojich dedín,kMliečnejvode,doTvrdéhodomovaalebodolesapoistúsmrť.Varamyrnevedel, kam sa podeli, ani ho to nezaujímalo. Mal som do niektorého vkĺznuť, kým sa dalo. Do jedného zdvojčiat alebo do toho veľkého so zjazvenou tvárou, či do toho mladého

ryšavca. No čo keby na to ostatní prišli? Vrhli by sa naňho azabili ho. Navyše ho prenasledovaliHaggonoveslováapotomužboloneskoro.

Po bitke sa vlesoch túlali tisícky hladných vydesených divochov, čo utiekli pred krviprelievaním pri Múre. Niektorí sa chceli vrátiť do opustených domovov, iní zase pochodovaťspäťaznovuzaútočiťnabránu,noväčšinalenbezcieľneblúdiladivočinou. Uniklisícehavranomvčiernychplášťochajrytieromvsivombrnení,aleprenasledovalo ich neúprosnejšie vojsko. Zo dňa na deň sa rozrastali zástupy mŕtvol. Mnohých zabil hlad, mráz či choroby, ďalší padli za obeť bývalým spolubojovníkom, ktorí snimi prednedávnompochodovalinajuhpodvedenímManceaNájazdníka,kráľazaMúrom. Mancepadol,šepkalisizúfalodivosi,zajaliho,jemŕtvy.„Harmuzabi-li,Manceazajali aostatní utiekli anechali nás napospas osudu,“ tvrdila Bodlina, keď mu zašívala ranu. „Tormund, Uslzený, Varamyr všiestich kožiach, všetci naši statoční nájazdníci. Kam sa lenpodeli?“

Nespoznala ma, uvedomil si Varamyr. Aprečoby aj? Bez svojich zvierat vyzeral ako niktoš. Predtým som bol Varamyr všiestich kožiach, stoloval som sManceom Nájazdníkom. Meno Varamyr si vymyslel, keď mal desať rokov. Meno hodné lorda, mocnéahrozivé,menozpiesní.Anapriektomuzdupkalakovyplašenýkrálik.Vysvitlo, žestrašnýlordVaramyrjeobyčajnýzbabelec,nonezniesol,abysatodozvedelaajstará kopijníčka, tak jej povedal, že sa volá Haggon. Neskôr premýšľal, prečo si zo všetkých mien vybral práve toto. Zožral som mu srdce azapil ho jeho krvou, apredsa ma stále prenasleduje.

Jedného dňa sa knim prirútil jazdec na vycivenom bielom koni avšetkých presviedčal, nech zamieria kMliečnej vode, kde Uslzený zbiera vojsko, sktorým by prekročil Most zlebiek adobyl Tieňovú vežu.Veľaľudí sním odišlo, aleväčšinaostala. Opár dní nato sa zjavil akýsi zanovitý bojovník vkožušinách,obvešaný jantárom, obchádzal ohniská anahováral divochov, aby sa vydali na sever autiahli doúdolia Thenn. Varamyr nechápal, prečo by tam mali byť vbezpečí, keď aj Thennčania odtiaľ zutekali, no mnohí ho nasledovali. Ďalšie stovky sa pridali klesnej čarodejnici, ktorá mala videnie, že po nich príde flotila lodí aodvezie ich na juh. „Musíme ísť kmoru,“ vykrikovalaKrticaajejprívržencisaobrátilinavýchod.

Varamyr by sa knim pridal, keby mal viac sily. Sivéstudené morevšak bolo ďaleko, vedel,žetakúdlhúcestubyneprežil.Zomreluždeväťkrátatentorazhočakalaskutočná smrť.Plášťzpopolky,spomenulsi,bodolmapreobyčajnýplášťzpopolky.

Jehomajiteľkabolamŕtva,ktosijejrozmlátilhlavunakrvavúkašusúlomkamikostí, alejejplášťvyzeralteplýahrubý.SnežiloaVaramyrnechalsvojplášťpriMúre.Prišiel tam o všetok svoj majetok: kožušiny na spanie, vlnené spodky, čižmy zovčej kože a kožušinovérukavice,zásobyjedlaamedoviny,pramenevlasovvšetkýchžien,ktorýchsa kedy zmocnil, dokonca aj zlaté náramky, čo mu daroval Mance. Zhorel som apotom zutekal, šialený od bolesti a strachu. Pri tej spomienke sa hanbil, ale rozhodne nebol sám. Celé stovky, batisíce divochov vzali nohyna plecia. Nemali smešancu. Vyrútili sa nanásrytierivoceľovombrneníapobilivšetkých,čozostalibojovať.Mohlismelenujsť alebozomrieť.

Uniknúť smrti však nebolo také jednoduché. Keď Varamyr vlese narazil na mŕtvu azoholsa,žesivezmejejplášť,vôbec sinevšimolchlapca,čovybeholzhúštia,zabodol mu do boku dlhý kostený nôž avytrhol mu zrúk popolku. „Bola to jeho matka,“ vysvetlilamuneskôrBodlina.„Tenplášťpatriljehomatkeatysijuokrádal…“

„Bola predsa mŕtva,“ vyhlásil Varamyr amykol sa, keď mu kostenou ihlou prepichla kožu.„Niektojejrozbilhlavu.Nejakýhavran.“

„Čoby havran, Kopytníci. Videla som ich.“ Ihlou mu zašívala ranu na boku. „Nemajú ďalekoodzverov,aktožeichterazskrotí?“Verunik.AkManceanaozajzabili,slobodný národ jeodsúdený na zánik. Thennčania, obri, Kopytníci, jaskynní ľudia snabrúsenými zubami aj kmene zo západného pobrežia skostenými záprahmi… po všetkých si príde smrť,ajpohavrany.Čiernepláštetozrejmeeštenetušia,alestihneichrovnakýosudako ostatných.Nepriateľsablíži.

Vduchu začul Haggonov drsný hlas: „Čaká ťa dvanásť smrtí, chlapče, akaždá bude bolieť… ale po tej skutočnej príde nový začiatok. Druhý život je vraj jednoduchší akrajší.“

Onedlho zistí, či mal učiteľ pravdu. Vedel, že skutočná smrť sa blíži, cítil ju vštipľavomdyme,čonapĺňalchatrč,ajvteple,čozacítilpodprstami,keďvopchalruku pod oblečenie a dotkol sa rany. No drvila ho zima, zaliezala mu až do špiku kostí. Tentorazhozabijechlad.

Naposledy zahynul vplameňoch. Horel som. Spočiatku si myslel, že ho zasiahol zápalnýšípzMúra…lenžetentooheňhospaľovalzvnútra.Atábolesť…

Varamyr zomrel už deväťkrát. Raz ho zabila kopija, inokedy roztrhal medveď araz dokonca vykrvácal, keď vrhol mŕtvešteňa. Prvýkrát okúsil smrť, keď mal šesť rokov –otecmusekerourozťalhlavu.Ničsavšaknevyrovnalobolesti,akúzažil,keďhospaľoval

oheň. Chcel odletieť, aby jej unikol, no zúfalým mávaním krídel len ešte väčšmi rozdúchaval plamene. Vjednej chvíli letel ponad Múr asledoval pohyb nepriateľa, vzápätí mu srdce zhorelo na popol aocitol sa vo vlastnej koži, takmer pritom prišiel o rozum.Pritejspomienkehostriaslo.

Vtedysivšimol,ževyhaslovohnisku.

Ostala v ňom iba hŕbka obhorených polien apár svietiacich uhlíkov v pahrebe. Ešte dymí, stačí naň len priložiť. Zaťal zuby,priplazil sa ku kôpke konárov, čo nazbierala Bodlina, prv než sa vybrala na lov, aprihodil na pahrebu zopár vetvičiek. „No tak,“ zachrčal.„Chyťtesa!“Dúcholdouhlíkovavduchusamodlilkbezmennýmbohomlesov, kopcovapolí.

Nevyslyšali jeho prosbu.Po chvíli zmizol aj dym avchatrči sa ochladilo. Varamyr nemal kresadlo, práchno ani drevo na podkúrenie. Vlastnými silami oheň iste nerozdúcha.„Bodlina!“zvolalzachrípnutýmhlasomplnýmbolesti.„Bodlina!“

Mala špicatú bradu, plochý nos ana líci bradavicu, zktorej vyrastali štyri dlhočizné tmavé chlpy. Bola škaredá ako noc, ale aj tak ju túžil znovu vidieť. Mal som sa jej zmocniť, skôr než odišla. Ako dlho jepreč? Dvadni? Tri? Nebol si istý. Vchatrči vládlo prítmie,celýčaspodriemkaval,nevedel,čijevonkunoc,alebodeň.„Počkajtu,“vyhlásila. „Idem zohnať niečopodzub.“ Atak čakal ako sprostý adumal o Haggonovi, Balíkovi aj hriechoch,ktorénapáchal,noprešlicelédniaBodlinynikde.Užsanevráti.Ktovie,čiho neprekukla. Možno mu videla na tvári, čo má za lubom, alebo sa prezradil, keď blúznil vhorúčke.

Netvor, začul Haggonov hlas, akoby bol tu, rovno pri ňom. „Je to len škaredá kopijníčka,“ namietol Varamyr. „Ja som významný človek, warg, prevteľovač. To ja si zaslúžim žiť, nie ona.“ Odpovede sa nedočkal. Napokon, bol tu sám. Bodlina odišla, opustilahoakovšetciostatní.

Aj vlastná matka sa ho zriekla. Za Balíkom plakala, ale za mnou nie. Keď ho otec vytiahol zpostele, aby ho odovzdal Haggonovi, nevenovala mu jediný pohľad. Celou cestou do lesa kričal akopal, až kým mu otec nedal facku a neprikázal zavrieť ústa. „Patríšmedzisvojich,“vyhlásilasotilhoHaggonoviknohám.

Mal pravdu, uvedomil si vtriaške Varamyr. Haggon ma veľa naučil. Ukázal mi, ako loviťzver,chytaťryby,zaklaťprasaavykostiťpstruha,ajakosanestratiťvlese.Zasvätil madoživotawargovaprevteľovačov,hocisombolnadanejšínežon.

Oniekoľkorokovšielhľadaťrodičov,abyimpovedal,žezichmaléhoUzlíkavyrástol Varamyr všiestich kožiach, ale obaja boli už dávno mŕtvi a spopolnení. Odišli dostromovariek,odišlidoskálazeme.Odišlidoprachuapopola.Toimpovedalalesná čarodejnica,keďzomrelBalík.Uzlíknechcel,abyajpoňomostalalenkopahliny. Dúfal, žeoňomzložiamnohépiesneakrásnedevymubudúležaťprinohách.Keďvyrastiem, stanem sa kráľom za Múrom, prisahal. Táto túžba sa mu nesplnila, ale dostal sa veľmi blízko.Všetcidivosisahobáli.Dobojasaniesolnachrbteľadovéhomedveďa vysokého trinásťstôp,slúžilimutrivlkyiľadovýtigerasedávalpopraviciManceaNájazdníka.To Mancemapriviedolažsem.Nemalsomhopočúvať.Malsomvkĺznuťdomedvedejkože aroztrhaťhonamárnekúsky.

Kým neprišiel Mance, Varamyr všiestich kožiach si žil ako pán. Býval vHaggonovej sieni zmachu, hliny a brvien a obsluhovali ho jeho zvieratá. Ctili si ho vdvanástich dedinách. Nosili mu chlieb, soľ ajablčné víno, baaj ovocie azeleninu zvlastných sadov azáhrad.Mäsosizháňalsám.Keďzatúžilpožene,poslalzaňouľadovéhotigraavšetky ho pokorne nasledovali. Pravda, niektoré splačom, ale ani jedna sa mu neodvážila vzoprieť. Obdaril ich semenom, na pamiatku im odrezal pramienok vlasov aposlal ich naspäť. Občas prikvitol dedinský hrdina skopijou v ruke a chcel ho skántriť, aby zachránil sestru, dcéru či milú. Tých Varamyr pozabíjal, no ženám neublížil. Niektoré dokonca obťažkal deťmi. Samé nedochôdčatá, krpaté aslabé ako Uzlík. Ani jedno nezdedilomôjdar.

Zrazu ho zaplavil strach, zviechal sa na vratké nohy. Chytil sa za bok, aby zastavil krvácanie, vykročil kdverám,odhrnul ošklbanú kožušinu aocitol sa zoči-voči bielemu múru.Sneží.Nečudo,ževchatrčisazotmeloanaplniljudym.Pochovalajuhrubávrstva snehu.

Varamyr sa zaprel amäkkámokrástena sapoddala. Vonku panovalamŕtvolne biela noc – bledé oblaky krúžili okolo striebristého mesiaca atisícky hviezd sa chladne prizerali ich tancu. Navôkol stáli ďalšie zaviate chatrčeazanimi saligotal zľadovatený čarostrom. Na juhu azápade sa dvíhali kopce, rozľahlá biela divočina, nehybná vpadajúcom snehu. „Bodlina!“ zvolal chabo Varamyr. Ktovie, ako ďaleko sa zatárala. „Bodlina!Ženská!Kdesi?“

Vdiaľkezavylvlk.

Varamyr sa zachvel. Ten zvuk poznal lepšie než hlas vlastnej matky. Jednooký.

Najstarší, najväčší anajzúrivejší zo svorky. Stopár bol štíhlejší, rýchlejší amladší

aŠibalka zase prefíkanejšia, no obaja sa báli Jednookého. Ich starší brat bol nebojácny, húževnatýakrutý.

Oostatnézvieratá prišiel,keďmučivozomieralvorľomtele.Ľadovýtigerutiekoldo lesa amedveď rozdriapal štyroch chlapov, kým ho neskolili oštepom. Keby sa knemu Varamyrpriblížil,roztrhalbyhonakusy.Nenávidelhoazúril,keďmuvkĺzolpodkožu alebovysadolnachrbát.

Alejehovlky…

Sú to moji bratia, moja svorka. Prežil snimi nejednu mrazivú noc, zakaždým ho prikryli vlastnými telami, aby ho zohriali. Keď zomriem, pochutnajú si na mne, ana jar po mne ostanú len kosti. Vtejto myšlienke nachádzal útechu. Napokon, vlky mu často zháňaliobživu,zaslúžiasi,abyichposmrtinakŕmil.Možnosaknimpridáanazačiatku druhéhoživotaroztrhávlastnúmŕtvolu.

Najľahšiesazbližovalsopsami,žilisľuďmitakpovediacpodjednoustrechouadávno sinanichzvykli.Vkĺznuťdopsejkožeboloakoobúvaťsistarévychodenéčižmy.Čižmy bolistvorenéprenohyapsypreobojok,čiužobyčajnýaleboneviditeľný.Svlkmitobolo zložitejšie. Moholsasnimi spriateliť alebozblížiť, no ani jeden sanedal naozaj skrotiť.

„Vlky aženy sú na celý život,“ vravieval Haggon. „Keď si vezmeš ženu, stane sa tvojou manželkou. Keď si vezmešvlka, staneš sa jeho súčasťou aon zasetvojou. Oboch vásto poznačí.“

Haggonhoučil,abydalostatnýmzvieratámpokoj.Mačkysúmárnivéakruté,neoddá saimveriť.Losyajelenesúkorisťaajtennajodvážnejšíčloveksazmenínazbabelca,ak vnich ostane pridlho. Medvede, diviaky, jazvece,lasice… nič z toho Haggon neschvaľoval. „Niektoré zvery neradno pokúšať, chlapče. Nepáčilo by sa ti, čo stebou spravia.“Avtáky bolipodľanehoúplnenajhoršie.„Ľuďomniejesúdené lietať.Zalietaš sivoblakochanebudešsachcieťvrátiťnazem.Poznámprevteľovačov,čotoskúsiliso sokolmi,sovamiajkrkavcami.Odvtedyajvľudskejkožilenzasneneposedávajúazízajú naoblohu.“

Mnohí prevteľovači sním však nesúhlasili. Keď mal Uzlík desať rokov, Haggon ho priviedolnazhromaždenie.Wargovtambolonajviac,vlčíchbratov,noprávetíostatnísa muvidelioveľazaujímavejší.Borroqsatakpodobalnasvojhodiviaka,žemuchýbalilen kly,Orellmalorla,Briarľadovéhotigra(lenčohozbadal,zatúžilpovlastnom),Grisella zasekozy…

NoanijedenznichsanevyrovnalVaramyrovivšiestichkožiach,dokoncaanivysoký

zachmúrený Haggon sručiskami ako z ocele. Starý lovec zomieral so slzami vočiach, keď mu Varamyr zobral Siváčika –vyhnal ho asám si vlka podmanil. Na druhý život môžeš zabudnúť, starec. Vtých časoch sa ešte volal Varamyr vtroch kožiach. So Siváčikommalštyri,noboltostarývlk,bezzubýazúbožený.Onedlhonasledovalsvojho bývaléhopánanadruhýsvet.

Varamyr sa dokázal zmocniť každého zvera, zlomiť jeho odpor aprivlastniť si jeho kožu.Psa,vlka,medveďaalebojazveca…

Bodlina,pomyslelsi.

Haggon by ho nazval netvorom a odporným hriešnikom, no toho už dávno zabil, zožral aspálil. Mance by ho istotnepreklial, aleaj ten jemŕtvy alebo v zajatí. Nik sato nedozvie, vkĺznem do starej kopijníčky aVaramyra všiestich kožiach nechám zahynúť. Predpokladal, žejeho dar sapominie spolu sostarým telom. Prídeo svorku azmení sa naškaredú,vycivenúženu,aleaspoňuniknesmrti.Aksavôbecvráti.Aksajejdokážem zmocniť.

Zakrútila sa mu hlava. Zrazu kľačal na kolenách srukami zaborenými do záveja. Nabral si zahrsť snehu,džgal ho do úst, natieral na bradu apopraskané pery, konečne mal vodu. Bola ako ľad, ledva ju prehltol, a znova si pritom uvedomil, ako ho spaľuje horúčka.

Len čo si uhasil smäd, hlad ho kváril ešte viac. Žalúdok sadožadoval jedla, nievody. Prestalo snežiť, zdvihol sa prudký vietor anaplnil vzduch drobnými kryštálikmi, čo ho štípali do tváre, keď sa sotvorenou ranou tackal cez záveje. Vydychoval biele obláčiky pary. Pod čarostromom našiel dlhý konár, poslúžil mu ako barla. Sťažka sa oň oprel azamieril knajbližšej chatrči. Možno tu dedinčania niečo nechali… vrece jabĺk, sušené mäso,čokoľvek,čobyhoudržalopriživote,kýmsavrátiBodlina.

Už-už sa blížil kcieľu, keď sa palica pod jeho váhou zlomila anohy mu vypovedali službu.

Netušil,akodlholežalvsnehuafarbilhovlastnoukrvou.Snehmaonedlhopochová. Budetopokojnásmrť.Kukoncusačlovekuchcespaťavrajjemuteplo.Nateplosatešil, no mrzelo ho, že už neuvidí zelené pláne za Múrom, čo Mance toľko ospevoval. „Nie je nám súdené žiť za Múrom,“ vravieval Haggon. „Slobodný národ sa prevteľovačov bojí, alemáichvúcte.Najuhubynáspodrobenípochytaliazaklaliakoprasce.“

Najprv si ma varoval, a potom si mi sám ukázal Východnú hliadku, pomyslel si Varamyr. Mohol mať nanajvýš desať rokov, keď sa tam sHaggonom vybrali, aby vymenili tucet jantárových korálov asane plné surových koží za šesť mechov vína, soľ amedenú kanvicu. Vo Východnej hliadke sa obchodovalo lepšie než v Čiernom hrade, lebo tam kotvili lode plné tovaru zbájnych ďalekých krajín za morom. Havrany

považovali Haggona za obyčajného lovca, priateľa Nočnej hliadky, aradi si od neho vypočuli novinky spoza Múra. Niektorí vedeli, že je prevteľovač, no nik to nespomenul anislovkom.PrávetamzačalVaramyrsnívaťoživotenateplomjuhu.

Cítil, ako sa mu na čele topia snehové vločky. Lepšie než zomierať vplameňoch. Jednoduchozaspímaužsanezobudím.Čakámadruhýživot.Cítil,žejehovlkysablížia. Opustísvojezoslabnutételoastanesajednýmznich,budesnimiloviťavyťnamesiac. Zwargasastaneskutočnývlk.Lenžektorý?

Určite nie Šibalka. Varamyr do nej často vkĺzol, keď sa párila s Jednookým, aj keď

podľa Haggona to bola zvrhlosť. No nechcel žiť ako suka. Stopár by mu vyhovoval lepšie…aleJednookýbolväčšíazúrivejší,aonvždyobskočilŠibalku,keďsahonila.

„Časom vraj na všetko zabudneš,“ vysvetľoval mu Haggon len pár týž-dňov pred smrťou.„Keďtvojetelozahynie,usídlišsavozvierati,nospomienkynapredošlýživotsa postupnevytratiaazwargasanapokonstaneobyčajnývlk.“

Varamyružokúsil,akovyzerádruhýživot.KeďsazmocnilOrellovhoorla,cítil,akosa proti nemu búri prevteľovačova duša. Jeho niekdajší spoločník tak nenávidel Jona Snowa, toho prevracača plášťov, že svojou zášťou nakazil aj Varamyra. Od začiatku vedel, že Snow je warg, bolo mu to jasné, len čo zbadal obrovského bieleho pravlka, ktorýhonemosprevádzal.Prevteľovačisanavzájomvždyspoznajú.Škoda,žemiMance nedovolil zmocniť sa toho pravlka, to by bol život hodný kráľa. Nepochybne by to dokázal.Snowmaldar,alenikhonenaučil,akohorozvíjať,bojovalsnímnamiestotoho, abysaznehotešil.

Videl, ako naňho zbieleho kmeňa čarostromu hľadia červené oči. Bohovia masúdia. Zachvel sa. Dopustil sa strašných, neodpustiteľných činov. Kradol, vraždil, znásilňoval, dokonca sa napchával ľudským mäsom ahltavo chlípal horúcu krv, keď sa valila zrozďavených hrdiel zomierajúcich. Prenasledoval svojich nepriateľov, zabíjal ich vspánku, vytrhával im vnútornosti avláčil ichpo blatistej zemi. Ako sladko chutilo ich mäso!„Tonieja,totiezvery,“zašepkalchrapľavo.„Môžezatovášdar.“

Bohovia neodpovedali. Dych sa mu zrážal pred očami. Cítil, ako mu zamŕza brada.

Varamyrvšiestichkožiachzavreloči.

Prisnilsamustarýsenochatrčiprimori,trochskučiacichpsochaplačúcejžene. Balík.ZaBalíkomplakala,alezamnounie.

Uzlík sa narodil predčasne astále chorľavel, všetci čakali, že sa onedlho pominie. Matka mu dala meno, až keď dovŕšil štyri roky, no bolo už neskoro. Celá dedina ho dávnovolalaUzlík,akohonazvalasestraMeha,kýmboleštevmatkinomlone.Ďalšiemu bratovi vymyslela meno Balík, ale bol to veľký, mocný červenolíci chlapec, narodil sa načasadychtivocicalmliekozmatkinhoprsníka.Matkahochcelapomenovaťpootcovi. Lenže Balík sa toho nedožil. Zomrel, keď som mal šesť rokov, tri dni pred svojimi druhýmimeninami.

„Vášhodrobčekasivzalibohovia,“povedalavtedylesnáčarodejnicauplakanejmatke.

„Už nikdy neokúsi bolesť, hlad ani smútok. Bohovia si ho zobrali dolu do zeme astromov. Sú všade vôkol nás, vskalách, potokoch, vtákoch išelmách. Balík je snimi, stalsasúčasťouceléhosveta.“

Jej slová ho zasiahli priamo do srdca. Balík je tu, určite ma sleduje avie ovšetkom. Nemohol sa pred ním schovať, zaliezť matke pod sukňu ani vziať psy autiecť pred otcovým hnevom. Úbohé psy. Chvostík, Ňucháč aBrecháč. Boli to dobré psy, moji priatelia.

Otec ich našiel oňuchávať Balíkovo telo, no nemohol vedieť, ktorý znich to spravil, nuž zmárnil všetky. Tak sa mu triasli ruky, že sa musel dva razy zahnať, aby umlčal Ňucháča,aBrecháčadorazilažnaštvrtýpokus.Vzduchomsaniesolpachkrviapríšerné zavýjanie zomierajúcich psov, no Chvostík jednako prišiel, keď ho otec zavolal. Bol najstarší, naučené zvyky boli mocnejšie ako strach. Keď doňho Uzlík vkĺzol, bolo už neskoro.

Nie,otec,nerobto,chcelzvolať.Psyvšaknevediarozprávaťazpapulesamuvydralo iba žalostné kvílenie. Keď mu doprostred lebky dopadla sekera, chlapec vchatrči skríkol. Vtedy pochopili, kým som. Odva dni otec vzal sekeru a odvliekol ho do lesa.

Uzlíksimyslel,žehochceskántriťakopredtýmpsy,aledalhoHaggonovi.

Znenazdajkysaprebralnato,akonímktosizcelejsilylomcuje.„Vstávaj,“kričalhlas, „vstávaj,musímeísť!Súichstovky.“Celételomupokrývalzľadovatenýsneh.Jemizima.

Chcel sa postaviť, ale zistil, že ruka mu primrzla k zemi. Vyslobodil si ju, no strhol si pritomkuskože.„Vstávaj!“zvriesklaznovu.„Užsúskorotu!“

Bodlina sa vrátila. Mykala ho za plecia akričala. Na stuhnutej tvári cítil jej teplý smradľavýdych.Aksajejnezmocníšteraz,jepotebe,pomyslelsi.

Pozbieralvšetkysily,vykĺzolzosvojhotelaanasiludonejvnikol.

Zaklonilasaavykríkla.

Netvor.Ktotopovedal,ona,onaleboHaggon?Nevedel.Uvoľnilarukyajehostarételo spadlo do snehového závoja. Zúrivo sa zvíjalaarevala ako zmyslov zbavená. Aj ľadový tigersamuvzpieralamedveďdlhovyvádzal,driapalstromy,skalyiprázdnyvzduch,no toto bolo oveľa horšie. „Vypadni, vypadni!“ počul jej krik. Zatackala sa, spadla aznovu vstala,divorozhadzovalarukamiakopalanohami,zatiaľčoichdušebojovalionadvládu nad jej telom. Nadýchla sa ľadového vzduchu aVaramyr na sekundu vychutnával jeho osviežujúcu chuť a silu jej mladého tela, keď zrazu zahryzla aústa jej naplnila krv.

Zdvihla ruky ktvári. Chcel ich spustiť, ale neposlúchali ho, a vzápätí si už driapala oči. Netvor, spomenul si, kým sa utápal vkrvi, bolesti ašialenstve. Keď chcel vykríknuť, vypľulaichvlastnýjazyk.

Biely svet sa pred ním zakrútil azmizol. Na chvíľu akoby sa ocitol včarostrome a vyrezanýmičervenýmiočamisledovalzomierajúcehomuža,čosazposlednýchsíltrasie nazemi,abláznivúzakrvavenúženu,akoposlepiačkytancujevmesačnomsvite,zočíjej tečú červené slzy avzáchvate hrôzy si strháva šaty. Potom obaja zmizli aon stúpal, rozplýval sa, jeho dušu unášalo na krídlach studeného vetra. Splynul so snehom aoblakmi, bol vrabcom, vevericou i dubom. Pomedzi stromy preletel výr na love aVaramyrbolvovýrovi,vzajacoviajvtýchstromoch.Hlbokovtemnejpôdesahmýrili slepé červy aon sa stal aj nimi. Som les avšetko, čo je v ňom, zaradoval sa v duchu. Krkavce vzlietli a rozkrákali sa, keď popri nich prechádzal. Obrovský los zaryčal avyplašildeti,čosamukŕčovitodržalinachrbte.Spiacipravlknadviholhlavuazavrčal do prázdneho vzduchu. Varamyr však zmizol, skôr ako sa stihli nadýchnuť, ahľadal svoju svorku, Jednookého, Šibalku aStopára. Bol presvedčený, že sú jeho jedinou záchranou.

Tobolajehoposlednáľudskámyšlienka.

Znenazdajky prišla skutočná smrť, prenikol ho mrazivý pocit, akoby ho hodili do ľadového jazera. Vzápätí už bežal zasneženou krajinou zaliatou mesačným svitom so svorkouvtesnomzávese.Svetprednímbolspolovicečierny.Jednooký,pomyslelsi.Keď zavyl,ŠibalkaaStopársapridali.

Zastali na hrebeni kopca. Bodlina, spomenul si azamrzelo ho, očo prišiel, no na druhejstraneľutoval,čohosadopustil.Údoliepodnimibolosamýmráz.Ľadovéprstysa ovíjali okolo kmeňa čarostromu aspájali sa. Opustená dedina už nebola prázdna. Pomedzi závejesazakrádali tiene smodrými očami. Niektorévhnedom, inévčiernom, ďalšie celkom nahé, stelami bielymi ako sneh. Kopcami fičal vietor aprinášal pach mŕtveho mäsa, zaschnutej krvi,kožušiny napáchnutej plesňou, hnilobou amočom. Šibalkazavrčala,naježilasaavycerilazuby.Niečlovek.Niekorisť.Títonie.

Teládolupodkopcomsahýbali,hociživotznichdávnovyprchal.Všetkydojedného zdvihli hlavy apozreli na tri vlky na hrebeni. Posledná sa na ne zahľadela tá, ktorú kedysi nazývali Bodlinou. Vlnené háby a teplé kožušiny jej pokrýval srieň, ligotal sa vmesačnom svite a pri každom pohybe zaprašťal. Zprstov jej viseli bledoružové cencúle, desať dlhočizných nožov zo zamrznutej krvi. Vočných jamkách sa mihotali bledomodrésvetielkaadodávalijejdrsnýmčrtámzvláštnu,nadpozemskúkrásu,akúza životanepoznali.

Onamavidí.

TYRION

CelúcestucezÚzkemoreprepil.

Plavilsanamalej lodiveštemenšej kajute,no kapitánmuaniraznedovolilvyjsťna palubu.Odnepretržitéhohojdaniasamudvíhalžalúdok,odpornéjedlomalocestouvon ešteodpornejšiuchuť.Alenačomubolosolenéhovädzie,tvrdýsyrčičervivýchlieb,keď mal víno? Červené akyslé, nopekelne silné. Niekedy vyvrátil aj to, ale vždy zohnal ďalšie.

„Svetjeplnývína,“zamumlaldovlhkejtmy.Otecneznášalopilcov,aletobolofuk.Je mŕtvy.Sámhozabil.Šípomdobrucha,pane.Kebysomvedellepšienarábaťskušou,vzal bysomsinamuškuvtáka,ktorýmsimasplodil,tyhnusnýsviniar.

Vpodpalubí nepoznal dňa ani noci. Sledoval čas len podľa návštev plavčíka, čo mu nosil jedlo, ktorého sa ani nedotkol. Zakaždým priniesol aj vedro skefou, aby po ňom upratal. „To je dornské víno?“ spýtal sa ho raz Tyrion, keď vytiahol štupeľ zmechu.

„Pripomína mi jednu zmiju, čo som kedysi poznal. Býval to zábavný chlapík, kým ho neprivalilahora.“

Plavčíkmlčal.Bolveľmiškaredý,hocianizďalekanietakakoistýtrpaslíkspolovicou nosa ajazvou od oka až kbrade. „Urazil som ťa?“ vyzvedal Tyrion, zatiaľ čo chlapec drhol podlahu. „Zakázali ti rozprávať sa so mnou? Alebo ti nejaký trpaslík pretiahol matku?“ Odpoveďou mu bolo len ticho. „Kam máme namierené? Prezraď mi to.“ Jaime spomínal slobodné mestá, ale nepovedal nič bližšie. „Ideme do Braavosu? Tyrošu? Myru?“ Radšej by šiel do Dornu. Myrcella je staršia než Tommen, podľa dornských zákonov je právoplatnou následníčkou trónu. Pomôžem jej získať korunu, presne ako navrhovalprincOberyn.

LenžeOberynjemŕtvy,postaralisaotooceľovépästeseraGregoraClegana.Aktovie, čibysaDoranMartellpustildotakejnebezpečnejhryajbezbratovhonaliehania.Možno by mi nasadil putá aodovzdal ma mojej drahej sestre. Ačo tak Múr? Starý Medveď vravel, že Nočná hliadka potrebuje mužov, ako je Tyrion. Lenže čo ak Mormont nežije ačiernym bratom velí Janos Slynt? Mäsiarov syn určite nezabudol, kto ho poslal na sever.

Naozaj chcem stráviť zvyšok života svrahmi azlodejmi ajesť solenú hovädzinu aovsenúkašu?Tedaniežebyhočakaldlhýživot.NatobyužJanosSlyntdohliadol.

Plavčík namočil kefu aodhodlane pokračoval vpráci. „Navštívil si niekedy lysské nevestince?“ vypytoval sa Tyrion. „Myslíš, že tam chodia kurvy?“ Nevedel si spomenúť na valýrsky výraz pre pobehlicu, aj tak bolo neskoro. Chlapec hodil kefu do vedra aodporúčalsa.

Víno mi pomútilo rozum. Majster ho kedysi učil ušľachtilú valýrčinu, ale vdeviatich Slobodných mestách ňou veľmi nehovoria… to skôr deviatimi rôznymi nárečiami, zktorých budú čoskoro samostatné jazyky. Tyrion vie trochu po braavosky apár slov myrsky.VTyrošibyzasvedelnadávaťnabohov,obviniťniekohozpodvoduaobjednať sipivovďakaistémužoldnierovizCasterlyhoskaly,čohonaučilniekoľkofráz.VDorne aspoň hovoria spoločnýmjazykom. Dornskénárečie jeokorenené rhoynskými prvkami akotamojšiejedláavína,aledásatamdohovoriť.Presnetak,malbysomísťdoDornu. Zaliezolnapričňuadržalsatejmyšlienkyakodieťaobľúbenejhračky.

TyrionoviLannisterovisaodjakživaťažkozaspávalo.Nalodinespalskorovôbec,hoci občassataknalial,ženachvíľuodpadol.Aspoňhonetrápilisny.Zasvojkrátkyživotsa užnarojčildosť.Vysnívalsomsisaméhlúposti–lásku,spravodlivosť,priateľstvo,slávu.

Aževyrastiem.Dobrevedel,ženičztohosamunesplní.Nevedellen,kamchodiakurvy.

„Voľakam, kam chodia kurvy,“ vyhlásil otec pred smrťou. Úžasné posled-né slová. Vzduchom presvišťal šíp, lord Tywin si sadol aTyrion Lannister sa ocitol na temnej chodbe sVarysom po boku. Zrejme sa vrátil do šachty azliezol po dvestotridsiatich priečkach až tam, kde žeravé uhlíky sliepňavo svietili zo železnej dračej papule, ale vôbecsinatonespomínal.Pamätalsilenzvukkušeasmradotcovýchvýkalov.Ešteajpo smrtisanamňavysral.

Varys ho mlčky viedol spleťou tunelov, až sa napokon vynorili pri Čiernej vode, kde Tyrionvyhraldôležitúbitkuaprišielonos.Obrátilsakeunuchoviaprehodil:„Zabilsom otca.“Akobyoznamoval,žesapicholdoprsta.

Majster našepkávačov bol preoblečený za žobravého mnícha v moľami prežratej hnedej kutni zo zrebného plátna skapucňou, čo mu zakrývala hladké tučné líca aokrúhluholúhlavu.„Nemalistezanímliezť,“poznamenalvyčítavo.

„Voľakam,kamchodiakurvy.“Tyrionotcavaroval,abynevyriekoltoslovo.Kebysom nevystrelil, vedel by, že len táram do vetra. Kušu by mi vzal, tak ako mi vzal aj Tyshu.

Právevstával,keďsomhozabil.

„ZabilsomajShae,“priznalsa.

„Vedeliste,čojezač.“

„Áno,alenevedelsom,čojezačon.“

Eunuchsazachichotal.„Teraztoužviete.“

Mal som zabiť aj eunucha. Len čo by si trochu viac zašpinil ruky, čo na tom záleží? Netušil,čohozadržalo.Určitenievďačnosť.Varyshosícezachránilpredpopravou,ale prinútilhoktomuJaime.Jaime…nie,naňhonebudemmyslieť.

Radšej otvoril ďalší mech vína aprisal sa knemu ako k prsníku. Kyslé červené mu stekalo po bradeazmáčalošpinavú tuniku, čomal na sebeešte v žalári. Podlahasamu hojdalapodnohami,akeďchcelvstať,na-dvihlasaatreslahoostenu.Buďvonkuzúri búrka, uvedomil si, alebo som opitejší, než som si myslel. Vyvrátil víno arozvalený vo vlastnýchvývratkochdumal,čisaloďpotopí.Taktosamimstíte,otče?VarivásOtecna nebesiach vymenoval za svojho pobočníka? „Takáto odplata čakáotcovrahov,“ vyhlásil, zatiaľ čo vonku príšerne zavýjal vietor. Nezdalo sa mu spravodlivé utopiť plavčíka, kapitánaazvyšokposádkyzajehohriechy,alebohoviapredsaniesúspravodliví,čiáno?

Pritejtomyšlienkestratilvedomie.

Keď sa prebral, trešťalo mu v hlave aloď sa divo krútila, hoci kapitán tvrdil, že sú vprístave. Tyrion odsekol, nech sklapne, achabo kopal do obrovského plešatého

námorníka, čo si ho zastrčil pod pazuchu apoľahky odniesol do nákladného priestoru, darmo sa vzpieral. Tam naňho čakal prázdny sud od vína. Taký malý, že aj trpaslík sa doňlentak-takzmestil.Tyrionsaodtoľkéhovzdorupomočil,aleanitomunepomohlo. Napchali ho do súdka hlavou napred, takže mal kolená až za ušami. Kýpeť nosa ho príšerne svrbel, ale nemal sa akopoškriabať. Tomu vravím nosidlá hodné člena kráľovskejrodiny,pomyslelsi,keďnasudepribiliveko.Počulkrik,avzápätíhozdvihli. Pri každom pohybe si udrel hlavu o dno suda. Svet sa pred ním krútil, ako ho kotúľali dolu, až náhle prudko zastal a pri nárazelen-len že neskríkol. Vtom doňho vrazil ďalší súdokaTyrionsizahryzoldojazyka.

Nasledovalanajdlhšiacesta jehoživota,hocinetrvalaazdaanipolhodiny.Dvíhaliho, skladali, kotúľali aukladali, obracali hore dnom, naprávali aznovu kotúľali. Zvonku knemudoliehalkrikmužovarazzačulkonskézaerdžanie.Dostalkŕčedozakrpatených nôhatábolesťčoskoroprehlušilaajbúšenievhlave.

Cesta sa skončila tak, ako sa začala, opäť ho kotúľali anatriasali. Zvonka sa ozývali neznámehlasy vneznámom jazyku. Ktosi začal búšiť kladivom do sudaauvoľnil veko. Zaplavilo ho svetlo astudený vzduch. Hltavo sa nadýchol apokúsil sa vstať, no iba čo prevrholsudavypadolnaudupanúhlinenúpodlahu.

Týčil sa nad ním škaredý pupkáč so špicatou žltou briadkou, vjednej ruke držal drevené kladivo, v druhejželezné dláto. Látky mal na sebe, že by vystačila aj na turnajový šiator, akeď sa mu uvoľnil uzol na opasku,odhalil obrovské biele brucho aťažké prsia s hrubými žltými chlpmi, čo mu ovísali ako vrecia loja. Tyrionovi pripomenulskapatéhomroža,ktoréhorazvyplavilovjaskynipodCasterlyhoskalou.

Tučniak sa naňho usmial. „Opitý trpaslík,“ prehovoril spoločným jazykom Západnej zeme.

„Vyplavený mrož.“ Tyrion mal plné ústa krvi. Odpľul si cudzincovi knohám. Boli vdlhej tmavej pivnici svalenou klenbou akamennými stenami so škvrnami od liadku. Obklopovaliichsudyvínaapiva,viacnežbysmädnýtrpaslíkdokázalvypiťzajednunoc. Alebozacelýživot.

„Ste bezočivý. To sa mi na trpaslíkoch páči.“ Keď sa tučniak zasmial, tak sa mu roztriaslosadlo,ažsaTyrionzľakol,žespadnearozdrvíhonakašu.„Stehladný,priateľ môj?Unavený?“

„Smädný.“Tyrionsasnámahoupostavil.„Ašpinavý.“

Tučniak ohrnul nos. „Najprv vás teda okúpeme apotom príde na rad jedlo amäkká posteľ, čo vy na to? Služobníctvo sa ovás postará.“ Odložil kladivo a dláto. „Cíťte sa tu akodoma.PriateľmôjhozámorskéhopriateľajeajpriateľomIllyriaMopatisa,takveru.“

ApriateľomPavúkaVarysaverímkaždédvadsiateslovo.

Sľúbeného kúpeľa sa však dočkal. No len čo sa ponoril do horúcej vody azavrel oči, zaspal.Prebudilsanahýnamatracivypchatomhusacímperím,takommäkučkom,ažsa muzdalo,žesavznášanaoblaku.Malsuchovústachabolelohohrdlo,novtákmustál akoželeznýstĺp.Zliezolzpostele,našielnočníkasoslastnýmvzdychnutímhonaplnil.

Vmiestnosti vládlo šero, ale cez okenice prenikali slnečné lúče. Tyrion zo seba otriasolposlednékvapkyapreknísalsacezvzorovanýmyrskýkoberec,ktorýmuhladil nohyakojarnátráva.Nešikovnevyliezolnapodokenicuaotvorilokno,abyvidel,kamho vlastnebohoviasVarysovoupomocouposlali.

Pod oknom zbadal mramorové jazierko lemované šiestimi čerešňami sholými hnedými konármi. Stál vňom nahý chlapec smečom nájomného vraha, prichystaný na boj.Bolštíhlyakrásny,asišestnásťročný,rovnéplavévlasymupadalinaplecia.Vyzeral úplneakoživý,trpaslíkoviažpohodnejchvílidošlo,žehľadínamaľovanúmramorovú sochu,hocimečsaligotalakopraváoceľ.

Oproti jazierku sa vypínal tehlový múr soželeznými hrotmi, mohol mať tak zo dvanásť stôp. Za ním sarozprestieralo mesto, moreškridlových striech natlačených na brehochzálivu.Videlštvorhrannétehlovéveže,obrovskýčervenýchrám,sídlonakopci. Vdiaľke farbili slnečné lúče hladinu hlbokej vody dozlata. Na mori sa hojdali rybárske bárkyspovievajúcimi plachtami,pri pobreží kotvili väčšie lode smohutnými sťažňami.

Jedna sa isto plaví aj do Dornu alebo Východnej hliadky nad morom. Ibaže on nemá peniaze na plavbu a veslovaním by sa tiež ďaleko nedostal. Azda by som mohol ísť za plavčíka, plaviť sapo šírom mori anechať ostatných námorníkov, nech mnou vytierajú podlahu.

Ktovie,kdesavlastneocitol.Dokoncaajvzduchtuvoniainak.Chladnýjesennývietor napĺňala aróma neznámych korení azulice za múrom sa ozývali vzdialené výkriky.

Zdalosamu,žeideovalýrčinu,alerozoznaltakkaždépiateslovo.NiejetoBraavosani Tyroš, uzavrel. Holé konáre astudený vzduch napovedali, že môže vylúčiť aj Lys, Myr aVolantis.

Keď začul, ako sazaním otvárajú dvere, obrátil sa aoslovil tučného hostiteľa: „Sme vPentose,však?“

„Áno,kdeinde?“

Pentos.Nuž,vždylepšienežKráľovprístav.„Kamchodiakurvy?“vyhŕkolmimovoľne.

„Tie nájdete v nevestinci, rovnako ako vZápadnej zemi. Ale to nech vás netrápi, priateľu. Pokojne si vyberte niektorú zmojich slúžok. Ručím vám, že nebudú robiť drahoty.“

„Otrokyne?“spýtalsauštipačnetrpaslík.

Tučniak si pohladil konček naolejovanej žltej brady mimoriadne oplzlým gestom. „OtrokárstvojevPentosezakázanépodľadohovoru,ktorýnámBraavosaniavnútilipred sto rokmi. Napriek tomu vás neodmietnu.“ Illyrio sa ťažkopádne uklonil. „Ale teraz ma ospravedlňte. Mám tú česť byť tunajším magistrom a musím sa pobrať na stretnutie sprincom.“ Usmial sa aodhalil krivé žlté zuby. „Pokojne preskúmajte moje sídlo apozemky,alevžiadnomprípadenechoďtenaulicu.Niknesmievedieť,žestetuboli.“

„Bol?Varisomniekamodišiel?“

„O tom sa pozhovárame večer. Posedíme si priskvelom jedle avíne azosnujeme úžasnéplány.Čovynato,môjmalýpriateľ?“

„Dobre, môj tučný priateľ,“ odvetil Tyrion. Chce ma využiť na vlastné účely. Zámožným kniežatám zo slobodných miest odjakživa ide iba ozisk. „Korenárski vojaci asyrovílordi,“volalichotecpohŕdavo.KebysaIllyrioviMopatisoviväčšmihodilmŕtvy akoživý,predvečeroubyhodalnaložiťdoďalšiehovínnehosuda.Musímzmiznúť,skôr nežktomudôjde.Avedel,žedôjde,CerseinaňhotakľahkonezabudneaJaimesaistotne tiežnepotešil,keďnašielotcasošípomvbruchu.

Ľahučký vánok sčeril hladinu jazierka okolo nahého šermiara. Spomenul si, ako mu Tysha ískala vlasy vnepravú jar, keď sa vzali, predtým než ju aj sotcovými strážnikmi znásilnil. Počas úteku nad tými strážnikmi premýšľal, chcel sa rozpamätať, koľko ich vlastnebolo.Natakéniečosapredsanezabúda,aleonzabudol.Dvanásť?Dvadsať?Sto?

Nemal potuchy. Boli dospelí, vysokí asilní… hoci vočiach trinásťročného trpaslíka sú všetci vysokí. Tysha vedela, koľko ich bolo. Každý jej dal strieborniak, stačilo ich spočítať. Oni jej dali strieborniaky ajazlatku. Otec nástojil na tom, žejej musí zaplatiť.

Lannistervždysplácasvojedlhy.

„Voľakam, kam chodia kurvy,“ ozvali sa mu znovu vhlave slová lorda Tywina a po nichopäťzadrnčalatetivakuše.

Magister mu navrhol, nech preskúma sídlo. Vcédrovej truhlici vykladanej lazuritom aperleťounašielčistéšaty. Priobliekanívšak zistil,žesúto detskéháby.Bolihonosné,

hoci trochu zatuchnuté, ale nohavice pridlhé, rukávy prikrátke avgolieri by sa zadusil ako Joffrey, keby samu ho aj podarilo zapnúť.Navyšeich už rozožrali mole. Aleaspoň nesmrdiapozvratkoch.

Najprv sa vydal do kuchyne, kde našiel dve tučné ženy akuchtíka. Nespustili zneho oči,kýmsi bral syr,chliebafigy. „Dobréráno, spanilédámy,“uklonilsaim.„Viete, kam chodia kurvy?“ Neodvetili, tak im otázku zopakoval v ušľachtilej valýrčine, no kurvu muselnahradiťkurtizánou.Mladšiaatučnejšialenpokrčilaplecami.

Premýšľal, čo by asi spravili, keby ich skúsil odvliecť do postele. Nebudú robiť drahoty,tvrdilIllyrio,aleTyrionmaldojem,žeprávetietodvenemalnamysli.Mladšia mu pokojne mohlabyť matkou astaršia bolapravdepodobne jej matka. Obeboli skoro také tučné ako Illyrio aprsia mali väčšie než Tyrion hlavu. Pridlávili by ma. Vedel si predstaviť aj horšiu smrť, napríklad tú otcovu. Mal som ho prinútiť, nech mi pred smrťou vyserie trochu zlata. Lord Tywin odjakživa šetril pochvalami aláskou, ale na peniaze nikdynebolskúpy.Žalostnejšínežtrpaslíkbeznosajetrpaslíkbeznosasprázdnymi vreckami.

Nechal kuchárky kuchárkami avydal sahľadať pivnicu, kdeho Illyrio večer vytiahol zosuda.Našieljuľahko.Toľkovínabynevypilanizastorokov:sladkéčervenézRoviny, kyslé červené z Dornu, jantárové pentosské, zelený nektár zMyru, šesťdesiat sudov arborskéhozlatého,dokoncaajvínazbájnych východnýchzemíQarthu,YiTiaAsshája priTieni.Napokonsi vybralsúdoksilnéhovínazosúkromnýchzásoblordaRunceforda Redwyna, starého otca súčasného lorda zArboru. Bolo ťažké,opojné ataké tmavé, že vtienistejpivnicivyzeraločierne.Tyrionsinalialdopohára,potompreistotunabralaj plnú karafu apobral sa do záhrady, aby mohol popíjať vtieni čerešní, ktoré zazrel zokna.

Vyšiel však nesprávnymi dverami anedostal sa kjazierku, ale na tom nezáležalo. Zadné záhrady boli veľmi príjemné aomnoho rozľahlejšie. Chvíľu sa len tak potuloval apopíjal. Múr okolo sídla by zahanbil aj pevnosť, no železné hroty pôsobili bez nabodnutých hláv trochu pusto. Predstavoval si, ako by sa na jednom znich vynímala sestrinahlavasosmolounazlatýchvlasochaústamiplnýmibzučiacichmúch.Výborne, aJaimedostanevedľajšíhrot.Predsaneodlúčimesestruodbrata.

Kebynašielpovrazshákom,vyšplhalbysahore.Másilnérukyajeľahký.Dalobysa topreliezť,lensanenapichnúť.Zajtrapohľadámnejakélano,rozhodolsa.

Pripotulkáchsivšimoltrivýchody–hlavnúbránusostrážnicou,výpadovúbránupri psinciatajnúzáhradnúbráničkuzabrečtanovýmporastom.Bolazamknutáazvyšnédve strážené. Strážnici boli tuční, stvárami hladkými ako detský zadoček ana hlavách mali bronzovéprilbyshrotom.Naprvýpohľadmubolojasné,žesútoeunuchovia.Vedel,čo sa onich povráva. Vraj sa ničoho neboja,necítia bolesť apánovi sú oddaní až za hrob. Pár stoviek takých by sami zišlo, pomyslel si. Škoda, žemi to nenapadlo, kým som bol pripeniazoch.

Prešiel popri galérii, zabočil pod lomený oblúk avyšiel na dláždenom nádvorí so studňou, kdeakási žena pralaháby. Vyzeralaako jeho rovesníčka, malamatnéčervené vlasyaširokúpehavútvár.„Nedášsitrochuvína?“spýtalsa.Venovalamuneistýpohľad.

„Nemám druhý pohár, alemôžešsanapiť zmôjho.“ Žena ďalej žmýkalatuniky avešala ich.Tyrionsisadolnakamennúlavičku.„Povedz,nakoľkomámveriťmagistrovi Illyriovi?“ Pri tom mene zdvihla zrak. „Až tak?“ So smiechom si prehodil nohu cez nohu anapil sa. „Nechce sa mi skákať, ako on píska, ale mám vari na výber? Brány strážia.Čokebysimaprepašovalavonpodsukňou?Bolbysomtineskonalevďačný,ale čo,ajbysomsiťavzalzaženu.Dvemanželkyužmám,dotreticevšetkodobré.Alekde by sme bývali?“ Vyčaril milý úsmev, ako mu len umožnila znetvorená tvár. „Spomínal som, že mám neter vSlnečnom oštepe? Vedel by som sňou narobiť kopu neplechy. Rozpútal by som vojnu medzi neterou asynovcom, nebolo by to skvelé?“ Práčka práve vešala Illyriovu tuniku, stačila by aj na lodnú plachtu. „Máš pravdu, je hanba, že mi to vôbecprišlonaum.Radšej sapoberiemnaMúr.Chlapovi,čosapridákNočnej hliadke, zabudnú všetky staré hriechy. Ale teba by mi tam asi nedovolili, dušička. VHliadke nestrpiapehavékrásky,čomužomzohrievajúposteľ,verunie,tammačakálenstudený vietor,solenátreskaatrochupiva.Myslíš,žebysomvčiernejvyzeralvyšší,panimoja?“ Znovu si črpol. „Čo ty na to? Sever alebo juh? Mám odčiniť staré hriechy či napáchať nové?“

Práčka naňho naposledy zagánila, vzala kôš aodišla. Tuším si žiadnu ženu dlho neudržím, napadlo mu. Vkarafe neostala ani kvapka. Mal by som si ísť doplniť zásoby. Zo silného vína sa mu však krútila hlava aschody do pivnice boli veľmi strmé. „Kam chodia kurvy?“ obrátil sa na šaty trepotajúce sa na šnúre. Azda by mu práčka vedela povedať.Nechcemtýmnaznačiť,žesipobehlica,dušamoja,lenminapadlo,žetomožno vieš. Alebo sa mal spýtať otca. „Voľakam, kam chodia kurvy,“ vyhlásil lord Tywin.

Milovalama.Boladcéraroľníka,milovalama,vydalasazamňa,dôverovalami.

Prázdny krčah mu vypadol zruky aodkotúľal sa. Tyrion zoskočil zlavičky ašiel ho zdvihnúť. Vtedy zbadal huby vyrastajúce z prasknutej dlaždice. Boli biele stmavšími fliačikmi a zospodu stmavými, krvavočervenými lupeňmi. Jeden odtrhol aovoňal. Lahodný,pomyslelsi,avražedný.

Napočítal sedem húb. Možno mu Sedma chce čosi naznačiť. Pozbieral ich, strhol zo šnúry rukavicu, starostlivo ich do nej zabalil aschoval do vrecka. Od toľkej námahy sa muzatmelopredočami,dotackalsanaspäťklavičke,schúlilsadoklbkaazavreloči.

Prebudil sa vo svojej izbe na mäkkom matraci plnenomhusacím perím, akási plavovláska ho jemne mykala za plece. „Pripravila som vám kúpeľ, pán môj,“ vyhlásila. „OhodinusamátestretnúťsmagistromIllyriom.“

Tyrion sa nadvihol achytil za hlavu. „Sníva sa mi, alebo naozaj hovoríš spoločným jazykom?“

„Nesníva,pánmôj.Kúpilima,abysompotešilakráľa.“Bolamladá,štíhla,malamodré očiakrásnutvár.

„Určitesatitopodarilo.Potrebujemsanapiť.“

Naliala mu pohár vína. „Magister Illyrio mi prikázal, aby som vám umývala chrbát aohrievalaposteľ.Volámsa…“

„Tvojemenomanezaujíma.Vieš,kamchodiakurvy?“

Začervenalasa.„Kurvysapredávajúzapeniaze.“

„Aniekedyajzašperky,šatyahrady.Alekamchodia?“

Očividne mu nerozumela. „To jehádanka, pán môj? Neviem dobrehádať. Prezradíte miodpoveď?“

Nie, pomyslel si. Neznášam hádanky. „Nič ti nepoviem, ato isté čakám od teba.“ Zaujíma ma len to, čo máš medzi nohami. Mal tie slová na jazyku, no nie a nie ich vysloviť. Nie je to Shae, vravel si vduchu, iba hlúpe dievča, čo si myslí, že mu dávam hádanky.Vlastnehonezaujímalaanijejšuška.Asisomchorýalebomŕtvy.„Spomínalasi kúpeľ?Nenechámepredsasyrovéholordačakať.“

Keďvliezoldovane,dievčinamuumylanohyajchrbátarozčesalavlasy.Napokonmu

pomasírovala lýtka nejakou voňavou mastičkou aznova ho obliekla do chlapčenských šiat, zatuchnutých vínovočervených nohavíc amodrého zamatového doubletu slemom zozlatohlavu.„Mámvástupovečeripočkať?“spýtalasa,kýmmuzaväzovalačižmy.

„Nie.Soženamisomskončil.“Aspoňspobehlicami.

Priochotnesastýmzmierila.„Akchcepánmôjchlapca,nejakéhovámpošlem.“

Pánmôjbychcelsvojuženu.PánmôjbychceldievčamenomTysha.„Lenakvie,kam chodiakurvy.“

Stisla pery. Pohŕda mnou, uvedomil si, ale nie viac ako sebou pohŕdam sám. Za tie rokysavyspalsmnohýmiženami,čohoneznášali,alezakaždýmmalitoľkoslušnosti,že pred ním predstierali náklonnosť. Trochu pohŕdania osvieži, asi ako kyslé víno po sladkom.

„Rozmyslel som si to,“ vyhlásil. „Počkaj ma v posteli. A buď nahá, prídem spitý pod obraz anemienim sa zdržovať soblečením. Drž jazyk za zubami,roztiahni nohy a budeme si znamenite rozumieť.“ Chlipne si ju obzrel vnádeji, že zazrie aspoň záblesk strachu,nodočkalsalenodporu.Trpaslíkovsaniknebojí.DokoncaanilordTywinsaho nebál,darmonaňhomierilkušou.„Vzdycháš,keďťatrtkajú?“opýtalsaslúžky.

„Aktopánapoteší,takáno.“

„Možno pána poteší zaškrtiť ťa. To som spravil so svojou poslednou kurvou. Myslíš, žebytotvojmupánoviprekážalo?Pochybujem.Máhŕbuďalšíchpobehlíc,alejasomiba jeden.“Keďsauškrnul,dostalosamuvytúženéhostrachu.

Illyrio čakal na mäkkej pohovke a napchával sa štipľavými papričkami acibuľkami zdrevenejmisy.Načelesamuperlilpotanadtučnýmilícamižiariliprasacieočká.Ruky malposiateligotavýmišperkamisónyxom,opálom,tigrímokomaturmalínom,rubínmi, ametystmi, zafírmi, smaragdmi, gagátmi, nefritom, čiernymi diamantmi azelenými perlami.Tieprstenebymivystačilina niekoľkorokov,napadlomu,alebezsekáčikasa knimnedostanem.

Illyrionaňhozamával.„Sadnitesi,môjmalýpriateľ.“

Tyrion sa vyšplhal na stoličku. Bola preňho priveľká, hrubé pevné nohy amäkučké vankúše boli určené pre magistrov majestátny zadok. Tyrion Lannister sa narodil do priveľkého sveta, ale Illyriov palác bol priam smiešne nadrozmerný. Som ako myška vmamutej nore, pomyslel si, no tento mamut má aspoň slušné zásoby vína. Pri tej myšlienkeokamžitevysmädol,taksivypýtalpohár.

„Páčilosavámdievča,čosomvámposlal?“vyzvedalIllyrio.

„Kebysomchcelpobehlicu,poviem.“

„Akvásneuspokojila…“

„Spravilavšetko,čobolotreba.“

„V to dúfam. Vycvičili ju Lysania, atí povýšili milovaniena umenie. Kráľovi sa veľmi páčila.“

„Vari ste nepočuli, že ja kráľov zabíjam?“ Tyrion sa zlovestne usmial. „Nechcem kráľovskézvyšky.“

„Ako myslíte. Pustime sa teda do jedla.“ Illyrio zatlieskal, avzápätí ich obklopili sluhoviaspodnosmi.

Na začiatok im priniesli vývar zkrabov amorského čerta astudenú vajíčkovú polievku slimetkou. Potom prišli na rad prepelice smedom, jahňací chrbát, husacia pečienka na víne, paštrnák na masle a pečené mliečne prasiatko. Pri pohľade na toľko jedlaprišloTyrionovizle,alezoslušnostisaprinútilochutnaťaspoňpolievku,alenčosi dal za lyžicu, odpor ho prešiel. Illyriove kuchárky boli možno staré atučné, ale variť vedeli.Jakživnejedolničlepšie,dokoncaaninakráľovskomdvore.

Kým obhrýzal prepeličie kosti, spýtal sa Illyria na rannú návštevu uprinca. Pupkáč iba pokrčil plecami. „Na východe vládne zmätok. Astapor aMee-reen padli. Ghisské otrokárske mestá, čo tu stoja už od úsvitu vekov.“ Sluhovia krájali pečené prasiatko. Magister si vzal kúsok chrumkavej kože, namočil ho do slivkovej omáčky aschuťou zhltol.

„Otrokársky záliv je predsa od Pentosu ďaleko.“ Tyrion si napichol kúsok husacej pečienky.Otcovrahoviasúprekliati,alenatakétopeklobysomsizvykol.

„Verutak,“uznalIllyrio, „alenášsvet jeakoobrovskápavučina, dotknete sajedného vlákna a všetky ostatné sa zatrasú. Víno?“ Schrúmal ďalšiu papričku. „Nie, mám lepší nápad.“Zatlieskal.

Sluha priniesol tácňu s pokrievkou. Položil ju pred Tyriona, Illyrio sa knemu nahol azdviholpokrievku.„Huby,“oznámilazpodnosusavznieslapríjemnávôňa.„Namasle ascesnakom.Vrajsúvynikajúce.Dajtesi,priateľmôj.“

Tyrion sa už-už chystal zahryznúť do huby, no čosi vIllyriovom hlase ho zastavilo. „Ažpovás,pane.“Posunultácňukhostiteľovi.

„Nie, nie.“ Magister tácňu odsunul. Na chvíľu sa mu zazdalo, že naňho zobrovského syrára hľadia nezbedné chlapčenské oči. „Až po vás. Trvám na tom. Kuchárka ich pripravilaosobitneprevás.“

„Skutočne?“ Spomenul si na starenu so zamúčenými rukami.Ťažké prsia mala popretkávané tmavomodrými žilami. „To jeod nej milé, ale… neprosím si.“ Vrátil hubu domisyplnejmasla.

„Vystealepodozrievavý,“usmialsaIllyriocezšpicatúžltúbriadku.

Istotne si ju každé ráno olejuje, aby sa ligotala ako zlato. „Hádam len nie ste zbabelec?Tominiknepovedal.“

„AkvSiedmichkráľovstváchotrávitesvojhohosťa,považujesatozavážneporušenie zákonapohostinnosti.“

„Tu tiež.“ Magister sanačiahol k čaši svínom. „Aleak hosť túži po smrti, hostiteľ by mumalvyhovieť,činie?“Odpilsi.„MagistraOrdellapredpolrokomotrávilihubami.Vraj to veľmi nebolí. Kŕče v bruchu, náhla bolesť za očami, ahotovo. Radšej to než meč vkrku,nemyslíte?Prečozomieraťspachuťoukrvivústach,keďsimôžemepochutiť na masleacesnaku?“

Trpaslík si pozorne prezeral tácňu sjedlom. Zlahodnej vône sa mu zbiehali slinky. Vkútiku duše túžil huby ochutnať, hoci vedel, čo obsahujú. Nemal dosť odvahy, aby sa vlastnoručne skántril studenou oceľou, ale odhryznúť si zhuby sa mu zrazu zdalo celkomjednoduché,atohonevýslovnedesilo.„Mýlitesavomne,“ozvalsaznenazdajky.

„Skutočne? Nie som otom presvedčený. Ak sa chcete radšej utopiť vo víne, stačí povedať,radivásobslúžime.Budetorýchlejšieakoprepiťsanadruhýsvet.Načomrhať časomavínom?“

„Mýlitesavomne,“vyhlásilTyriondôraznejšie.Lákavétmavéhubynamaslesaleskli vo svetle lampy. „Uisťujem vás, že netúžim zomrieť. Čaká ma…“ Neisto stíchol. Čo ma vlastne čaká? Bohatý život? Veľké činy? Výchova detí, milujúca manželka, oddané kráľovstvo?

„Ničvásnečaká,“doplnilIllyrio,„aletosadáľahkozmeniť.“Zobralsihubuaschuťou donejzahryzol.„Lahodné.“

„Takženiesújedovaté,“utrúsilpodráždeneTyrion.

„Nie.Načobysomvámubližoval?“Magisterzhltolďalšiuhubu.„Musímesinavzájom veriť. Ponúknite sa.“ Znovu zatlieskal. „Čaká nás veľa práce. Môj malý priateľ sa musí posilniť.“

Sluhovia vzápätí priniesli volavku plnenú figami, teľacie kotlety sparené vmandľovommlieku,sledenasmotane,kandizovanécibuľky,smradľavésyry,tanierso slimákmi abrzlíkom ičiernu labuť aj sperím. Ztej si Tyrion nedal, pripomenula mu večeru so sestrou. Ochutnal však volavku, slede aj zopár sladkých cibuliek. Alen čo vyprázdnilpohár,služobníctvomudolialo.

„Natakéhodrobnéhomužíkavypijetedosť.“

„Otcovraždajeťažkéremeslo.Človekpoňomvysmädne.“

Pupkáčovi sa oči ligotali ako drahé kamene, čo mal na prstoch. „Mnohí vZápadnej zemibypovedali,žekonieclordaLannisterajedobrýzačiatok.“

„Hlavne nech to nehovoria pred mojou sestrou, lebo môžu prísť ojazyk.“ Trpaslík roztrholpeceňchleba.„Avysidajtepozor,čohovoríteomojejrodine,magister.Ajkeď somotcovrah,stálesomlev.“

Syrovýlordsazatvárilmimoriadnepobavene. Plesolsapotučnomstehneavyhlásil: „Vyzápadniaristevšetcirovnakí.Vyšijetesinazdraphodvábudajakézviera,azrazuste levy, draky aorly. Ak chcete, ukážem vám skutočné levy, môj malý priateľ. Princ je na svojzverinecveľmihrdý.Môžetesasnimipodeliťoklietku.“

Tyrion musel uznať, že lordi Siedmich kráľovstiev si príliš zakladajú na svojich erboch. „Máte pravdu,“ pripustil. „Lannisterovci nie sú levy. Ale napriek tomu som synomsvojhootcaaJaimehosoCerseizabijemja.“

„Zvláštne, že spomínate svoju krásnu sestru,“ odvetil Illyrio, zatiaľ čo sa napchával slimákmi.„Kráľovnáponúklatitullordatomu,ktojejprinesievašuhlavu,bezohľaduna jehopôvod.“

Tosadaločakať.„Ak chcete prijaťjejponuku, nechvámponúkneajjaskynkumedzi nohami.Tobudepoctivýobchod–tonajlepšiezomňazatonajlepšieznej.“

„Radšejsadámvyvážiťzlatom.“Magistersatakrozrehotal,ažsaTyrionzľakol,žeho roztrhne.„VšetkýmzlatomCasterlyhoskaly,čovynato?“

„Zlatosinechajte,“odvetiltrpaslík.Uľavilosamu,žesaneutopívprívalenatrávených sleďovabrzlíkov.„AleSkalapatrímne.“

„Veru tak.“ Illyrio si zakryl ústa ahlasno si odgrgol. „Myslíte, že vám ju kráľ Stannis nechá? Vraj mu záleží na dodržiavaní pravidiel. Váš brat sa obliekol do bieleho, takže podľazákonovZápadnejzemestejedinýmprávoplatnýmdedičomvy.“

„Zrejme by mi Skalu dal,“ odvetil Tyrion, „nebyť tej maličkosti, že som kráľovrah aotcovrah. Za to by maskrátil ohlavu, ako keby som už teraz nebol ohlavu kratší. Ale prečosapodľaváschcempridaťkStannisovi?“

„PrečobysteinakšlinaMúr?“

„StannisjenaMúre?“Tyrionsapoškrabalnanose.„Dosiedmichpekiel,čotamrobí?“

„Trasiesaodzimy.VDornejeteplejšie,asisamalradšejplaviťta.“

Tyrionovi začínalo dochádzať, že istá pehavá práčka rozumie spoločnému jazyku lepšie, než predstiera. „Mojaneter Myrcellaje náhodou právev Dorne. Uvažujem, že ju korunujem.“

Illyriosausmial,zatiaľčoimsluhovianaberaličiernečerešnesošľahačkou.„Čovám toúbohédieťaspravilo,žehochcetezahubiť?“

„Aj keď som otcovrah, to ešte neznamená, že chcem vyvraždiť celú rodinu,“ odpovedalublíženeTyrion.„Povedalsomkorunujem,niezamordujem.“

Magistersinabralzčerešní.„MincevoVolantisemajúnalícikorunuanarubelebku. Sú to dve strany jednej mince. Spravte znej kráľovnú azabijete ju. Dorn by možno za Myrcellubojoval,aletonestačí.Akstenaozajtakýmúdry,akotvrdínášpriateľ,určiteto viete.“

Tyrion sa zahľadel na tučniaka snovým záujmom. Má pravdu. Korunovať ju by znamenalozabiťju.Vedelsomto.„Ostalimilenprázdnegestá.Potomtobyaspoňmoja drahásestraronilatrpkéslzy.“

Illyriosi spakruky utrelústa. „Cesta do Casterlyho skaly nevedie cez Dorn, môj malý priateľ.AnipopodMúr.Noubezpečujemvás,žecestatuje.“

„Som usvedčený zradca, kráľovrah aotcovrah.“ Tieto reči ocestách ho rozčuľovali. Varisimyslí,žejetohra?

„Čo jeden kráľ spraví, druhý môže zrušiť. V Pentose máme princa, priateľ môj. Predsedánabáloch ahostinách,vozí sapo meste v nosidlách zo zlata aslonoviny. Jeho príchodohlasujútrajaheroldi,jedennesiezlatéváhyobchodu,druhýželeznýmečvojny atretí strieborný bič spravodlivosti. Vprvý deň nového roka musí pomilovať pannu zpolí apannu z mora.“ Lakťami sa oprel ostôl. „Keď však prehráme vojnu alebo prídeme oúrodu, podrežeme ho, aby sme si uzmierili bohov, avyberieme spomedzi štyridsiatichvýznamnýchrodínnovéhovládcu.“

„Užsanechcemstaťtunajšímprincom.“

„Vari je to vSiedmich kráľovstvách inak? Zo Západnej zeme dávno vymizla spravodlivosť,viera…ačoskoronebudečodoústvložiť.Hladnývystrašenýľudsavždy obzerápozáchrancovi.“

„VtomtoprípadevšaknájduibaStannisa…“

„Žiadny Stannis. Ani Myrcella.“ Magister sa zoširoka usmial. „Niekto iný, silnejší než

Tommen, milší než Stannis, s väčším nárokom, ako má Myrcella. Spasiteľ spoza mora, čoobviažeranykrvácajúcejZápadnejzeme.“

„Peknéslová.“Tyrionatýmneohromil.„Lenžeslovásúlenvietor.Ktomábyťtenváš spasiteľ?“