VenujemSusanStephensonovejzato, žemanacestedomaterstvadržalazaruku,azato, žesvetuprinášatoľkolásky,svetlaaradosti
„Pozorovalasom,akolastovičkanosíjedlosvojimmladým. Akosaonestará,akoichchráni. Anapadlomi,žejelepšiamatkanežja.“
HatidžaMehmedovičová,matkadvochsynovzavraždených vsrebrenickommasakri
Akprídeteodieťa,akoprvésitouvedomívašetelo,hlavetodôjdeažneskôr.Najprv samedzivamipretrhneneviditeľnápupočnášnúra.Vášmozogzaznamená,čosadeje,až
keďsavámvšetkovovnútritelauvoľníaochabne.Hlavazačnekonaťapresviedčatelo, že sa mýli. Vy len robíte, čo vám káže. Pobehujete ako splašená. Zúfaloťaháte za svoj koniec pupočnej šnúry. Dúfate, že ak potiahnete dosť silno, ak budete kričať, kopať ajačať,aksadopracujetekdruhémukoncu,vašedieťatammožnopredsalenbude.
A keď nie, keď zistíte, že je naozaj preč, vtedy sa ohlási pocit viny. Si matka. Tvojou povinnosťou jestarať saodieťa. Nezvládlasi to, ato znamená, žesi zlámatka. Keby si boladobrámatka,nestalobysato.Prečosinaňnedalapozor,preboha?
V tej chvíli začnete chradnúť. Životné orgány vám zlyhávajú jeden za druhým. Nechápete,akojemožné,žestáledýchateaževámvžiláchnaďalejprúdikrv,nechápete načo.
Želáte si, aby nejaká dobrá duša ukončila vaše utrpenie. No zrazu si uvedomíte, že totojecena,ktorúmusítezaplatiť,musítetrpieťrovnakoakovašedieťa.Neodpustiteľne stehosklamali,nezaslúžitesištipkuzľutovania.Prežívatezodňanadeň.Avždykeďsa ránozobudíte,aksavámvôbecpodarízaspať,prvé,čopoviete,je„prepáč“.Noodpovede sanedočkáte.Jevámtojedno,povietetoaj tak.Dúfate,ževašedieťavásakozázrakom začujeaodpustívám.Hociviete,ževysineodpustítenikdy.
„Ešte si manevidelavyliezť na túveľkú šmýkačku, však, mami?“ zašteboceElla, keď ležínanašejpostelivzababranompyžamkusobrázkomzrozprávkyĽadovékráľovstvo. Popravde,nepatrímmedzimamy,čosasužujú,žezmeškaliprvétočihento.Zmeškala som Chloine prvé kroky (hoci moja zlatá mama mi ich neskôr opísala s nadšením, aké isto sprevádzalo prvé kroky na Mesiaci), ale ktovieako ma to netrápilo, keďže zarobiť peniaze, aby sme mali kde bývať, sa mi zdalo dôležitejšie než odškrtnúť si míľnik vnejakom gýčovom denníku dieťatka, čo vám venovala svokra. (Navyše som vtedy žiadnusvokrunemala,lebokeďsomChloinmuotcovioznámila,žečakámdieťa, zmizol akogáfor,skôrnežbymazoznámilsosvojoumatkou,nietoeštepožiadaloruku,aleak bysomsvokrumala,predpokladám,žebyminiečotakévenovala.)
No dnesma Elline slová z nejakého dôvodu zamrzeli. Možno preto, že prvýkrát po lanovej preliezačke vyliezla vpondelok s mo-jou mamou ako svedkom aodvtedy tento husársky kúsok predviedla už aj otcovi, Alexovi, ba aj Otisovi. Alebo možno preto, že dnesjejejposlednýnaozajvoľnýdeň.Vpondelokužtotižpôjdedoškoly.Ahocisanato terazveľmiteší,somsiistá,želenčozistí,žetammusíísťajvutorok,stredu,štvrtoka piatok, anielen budúci týždeň, ale každý týždeň a celé roky, bude sa zlostiť, že už nebudemôcťtráviťpopoludniavparkuakodoteraz.
„Verunevidela,alečokebysmetodnesnapravili?“navrhnem.Ellasarozžiari,vlícach sajejprehĺbiajamkyavycerínamňadvaradyzúbkovvúprimnomdetskomúsmeve.
„Nevravelasi,žemášpoobedeklientov?“ozvesaAlexapretierasioči.
„Ten otretej si zrušil tréning ana posledného sa mi už ponúkla Suzie – ak by som chcelaodísťskôr.Musímmamutrochuodbremeniť.Pooslavebudehotová.“
„Po akej oslave?“ nechápe Alex, ktorému sa dodnes nepodarilo zorientovať v nabitomspoločenskomkalendárinašichratolestí.
„Charlieho oslave,“ predbehne ma svysvetlením Ella aposkakuje pritom na posteli.
„Budemaťštyriroky,aleajtakjemladšíakoja.“
Obaja sa usmejeme. Charlie Wilson je náš malý sused. Je od Elly mladší skoro orok, aledo školy nastupujú spolu. Anašamalápotvorkamu nesmierne radapripomína, kto sanarodilskôr.
„Kdejetáoslava?“opýtasaAlex.
„USkákavýchfazuliek,“odvetím.
„Och,určiteťamrzí,žetamnemôžešísť.Istobysisitoužila.“Alexsakumneotočís úškrnom, lebo veľmi dobrevie, ako neznášam všetky hoplalandy, alenajmätie, kdedo detípchajútonajmizernejšiejedlo.
„Veru, ale čo narobím?“ odvetím „Určite si to vynahradím, len čo začne chodiť do školy.“
Otis mával narodeninové oslavy skoro každý druhý víkend, no ten už, chvalabohu, pomalyaleistozačneoslavovaťskamarátminabowlingu,takžesivydýchneme.
„To znamená, že sa prídeš pozrieť, ako mi odovzdajú medailu?“ chce vedieť Otis, ktorý doteraz tichučkoležal zdruhej strany priAlexovi (namiestodrahéhoobrazusme sikúpilinaozajveľkúposteľ).
„Prídem, aleibaak posledný deň dakoho nepohryziešako LuisSuarez.“ Usmejem sa naňho. Otis sa uškrnie. Keďže temperament zdedil po otcovi, všetci vieme, že hryzenie snajväčšoupravdepodobnosťounehrozí.
„Prídešajty,ocko?“opýtasaavylezienaAlexa.
„Ja nie, prepáč, synak,“ prizná sa Alex apostrapatí Otisovi vlasy, ktoré mu cez prázdniny narástli o čosi viac, než by sa patrilo. „Hodím ťa na fucík, ale potom musím utekaťnastretnutiedoManchestru.Medailumiukážeš,keďprídemdomov,platí?“
Otisprikývne.„Ajstarémuotcovi,“dodá.„Ukážemjuajstarémuotcovi.“
Môj otec sa nádeja, že skôr než Otis dovŕši dvadsiaty piaty rok, bude hrať za Leeds UnitedaAnglicko.Otisjedobrý,aleneviem,či ažtakýdobrý. Pokiaľideomňa,jemito jedno. Hlavne, že voľný čas radšej trávi vonku sfutbalovou loptou ako vysedávaním predXboxomalebotabletom.Neviem,akodlhomutovydrží,alekýmhotobaví,mienim ztohovyťažiťčonajviac.
„Dobre,decká,“vyhlásimanatiahnemsapodperinou.„Tušímbysmemalivstať.Kto prídenaraňajkyposledný,upratujekuchyňu.“
EllasOtisompovyskakujú z postelev chumlirúk, nôh avlasov, auž ichniet. Alex sa kumnepritúli.„Čomyslíš,kedytonanichprestaneplatiť?“
„Netuším,alepevneverím,žeimtovydrží,aždokýmichránonebudememusieťztej posteleťahať.“
„Atobudekedy,pripomeňmi,prosímťa,“povieazastrčímizauchoprameňvlasov. „Celésamitoakosizlieva.“
Usmejem sa pri spomienke, ako Alex získal nespočetné množstvo dobrých bodov za to, že bol vynikajúci nevlastný otec pre Chloe, ktoré takmer do jedného stratil po narodeníOtisaaElly,keďbolprenedostatokspánkuabsolútnenepoužiteľný.
„Chloemalavtedytušímdvanásťrokov.“
„Výborne,takžeužlensedemrokovskoréhorannéhovstá--vania.“
Štuchnem ho medzi rebrá, potom ho pobozkám. Má teplý dych. Jeho pery chutia ránom.Pritiahnemsihoksebesoželaním,abysmesimohlieštetrochupoleňošiť.Keď sikonečnenájdemechvíľkupreseba,občasmámnutkavúpotrebupredstaviťsamu.
„Anistýmnezačínaj,“zamumle.
„Prečo?Veďsmezobratí.“
„Naozaj?Kedysmesavzali?Neprespalsomobrad?“
Bozkomhoumlčím.„Skoro.“
„Ajtaksamusímosprchovať,“pokračuje.„Celúnocsomsapotil.Smrdímakotchor.“
„Nesmrdíš,“ ubezpečím ho (keďže pracujem vo fitnescentre, som takpovediac odborníčkanasmrad).„Aleajkeby,“dodámapohladímhoprstamipochrbte,„prežijem to.“
„Škoda, žeodveminútky sem niekto vletí a budesa sťažovať, žemu sestra potiahla párčokoládovýchguliekCocoPops,však?“
Usmejemsaanaposledyhopobozkám.
„Budú mať ťažký týždeň,“ pripomeniem mu. „Čaká ich návrat knudným zdravým raňajkámškolskéhoroka.“
„Nuž, keď si sa raz rozhodla byť zlým diktátorom a napchávať svoj ľud cereáliami, musíšrátaťsnepokojmi.“
„Vďakazapodporu.“
„Aj nabudúce. Mimochodom, keď budeš musieť vysvetľovať, prečo je guličiek tak málo, vedz, že som ich zjedol ja.“ Vyskočí zpostele tak rýchlo, že ho ani nestihnem kopnúťdozadku.
„Trestuneujdeš!“zakričímnaňho,keďzmiznevkúpeľni.Chvíľulentakležím,užívam si pokoj acítim teplo ranného slnka, ktoré prepúšťajú naše nové smotanové závesy zIkey, presne ako ma Alex vystríhal. Počujem, ako sa deti dole začali hašteriť. Ellu tradičnepočuťnajviaczovšetkých.
Snažím sa to nevnímať apremýšľam, ako sa asi darí Chloe. Ktovie, či si to vo Francúzskuužtrochuužívaalebojetopreňustálepriveľkázmena.Zatiaľmiposlalalen pár strohých správ. Apritom to nie je tak dávno, čo sa mi zdôverovala skaždou hlúposťou.Lenžetobolopredtým.Keďsmeeštebolinajlepšiekamarátky.
Zdola sa ozve výkrik „mami!“ apo ňomklasický ranný hurhaj. Prehodím nohy z postele na zem. Laminátová podlaha je už teraz teplá. Čaká nás ďalší horúci deň. Chvalabohu,ževofitkumámeklimatizáciu.Snažímsaignorovaťkopušpinavejbielizne vkošíkuaďalšiukopučistéhooblečeniaprevesenéhocezzábradlie,ktoréčakálennato, kedyhoniektovyžehlí.Rovnakosasnažímnemyslieťnato,čobypovedalamama,keby videla tú spúšť vkuchyni. Keď sa narodila Ella, ponúkla sa, že mi bude pomáhať supratovaním.Muselasomodmietnuť,hociďalšípárrúkvtomtodomebysazišielako soľ.Kebysomsúhlasila,určitebytudrelaaždoEllinýchšestnástychnarodenín.
Keď prídeAlex, bitkao cereálie je už zažehnanáa Otispráve dorátal, koľko guličiek CocoPopsjevškatuli,abysiichsElloumohlipodeliťrovnýmdielom.
„Maminkapovedala,ženámdlhuješškatuľuCocoPops,“ozvesaukrivdene.
„Bonzák,“ odčítam Alexovi z pier skôr, než sa otočí kOtisovi. „A ty mi dlhuješ šesťdesiat libier za sklo na skleníku pani Hunterovej, ktoré si si zmýlil s futbalovou bránkou,spomínašsi?“
„Hej,spomínam,“zháčisaOtis.
„Takžesmesikvit?“opýtasaAlex.
„Smesikvit,“zazubísaOtisavrátisakuCocoPops.
Zahreším si popod nos, lebo zvalím otvorený balík spomletou kávou anavyše si uvedomím, že som včera zabudla vytiahnuť zmrazničky chlieb ateraz nemám čo dať Otisovinadesiatu.
Alexkumnepodíde,chytímazabokyazašepká:„Nestresuj.Sadnisianajedzsa.Jato vyriešim.“ Usmejem sa naňho aprezmenu sa nehádam. Vie, že som kvôli Chloeako na ihlách. To on navrhol tie prázdniny, tvrdil, že jej prospeje, ak na chvíľu vypadne. Mal, samozrejme,pravdu,ajkeďsomsitonechcelapripustiť.Lenžeonsaoňunebojítakako ja.Niktosaoňunebojítakveľmiakoja.
Nasypem si do misky müsli, vytiahnem zmrazničky dvakrajcechleba,vložím ich do eštetepléhohriankovačaakonečnesisadnemzastôl.
„Koľkokrátsaeštevyspím,mami?“opýtasaElla.
„Trikrát,“odvetím.
Zakvíli. Ešte som nestretla dieťa, čo by sa do školy tak tešilo. Chloe bola zo školy nervózna,Otisakovyoranámyš,alepreElluješkolaniečoakodruhéVianoce.
„Mali by sme si ťa nakrútiť na kameru,“ navrhne Alex, „aby sme na teba mali páku, keďbudešodesaťrokovhovoriť,žeškoluneznášaš,anebudesatichcieťvstávať.“
„Prečobysommalaškoluneznášať?“nechápeElla.
„Nebudeš ju neznášať,“ ozvem sa s plnými ústami. „Akurát pubertiaci bývajú občas mrzutí.“
„AkoChloe?“opýtasa.
PozriemnaAlexa.Chloesaveľmisnažila,abysiEllaaOtisnanejničnevšimli.Musela somjejodprisahať,žetonikomunepoviem.Dokoncaodomňachcela,abysomtozatajila ajpredAlexom,alestýmsomnesúhlasila.Niektorévecisajednoduchonedajúzvaliťna to, žesdeckom plieskapuberta. Navyšesom mu nechcelaklamať. Skôr než som prijala
jeho ponuku na sobáš, musel mi odprisahať, že ksebe budeme vždy úprimní, nič viac somodnehonechcela.Načozahlásil,ževtomprípadebudelepšie,akužnebudemjeho osobnátrénerka. Ibažeby somnaozajchcelavedieť,čímsanapchávakaždýdeňcestou dopráce.
„Chloe nie je mrzutá,“ ozval sa Alex ačupol si kElle, „určite nie tak ako Macko Puf, keďzistí,žemuEllazjedlavšetkyCocoPops.“Schmatnejejmiskuazačnejuštekliť.Ella piští achichoce sa ako pojašená. Usmejem sa, dojem müsli aazda po milióntykrát sa zamyslím,čímsomsizaslúžilatakéhotomuža.
Tentodompáchneprázdnotou.Páchnestále,alerannétichodoslovaudieradonosa. Niežebytudakedybývalovýnimočneživo.Určitenietakakovtýchbláznivýchrodinách s rodičmi na podpore, čo ukazujú vtelevízii. Ale ráno tu vždy čosi šramotilo. Vládol tu ruchbežnéhoživota,keďsaMalcolmsMatthewomumývaliachystalidonovéhodňa.
Vtedysomdomuveľminevenovalapozornosť,akmámbyťúprimná.Tosútieveci,čo vám chýbajú, až keď sú nenávratnepreč. Jeich celáhŕba. Malcolm bol napríklad veľmi ohľaduplný, pokiaľ išlo odosku na záchodovej mise, Matthew si znej, naopak, nerobil ťažkú hlavu. Dnes doslova nechápem, ako som mohla pre ňu tak vyvádzať. Teraz ma trápiskôrto,žejunemámpokomskladať,žeminemákohopripomenúť.
Aleboponožky.Akobysavtomtodomeprepadlipodzem.Niejetozvláštne?Ženysa predsavečne sťažujú, žeich musia prať (mamaich otcovi dokonca žehlila) aspárovať. Dom bez ponožiek je trochu čudný. Je ako jin bez jang. Akoby došlo knarušeniu rovnováhy. Viem, žena svete jeveľa domov sčisto ženským osadenstvom. Lenžetento konkrétnydommedzinenikdynemalpatriť.
Natiahnemsaazapnemrádio.Akmámbyťúprimná,ClassicFMniejemojasrdcovka. Mám celkom rada ich moderátora Johna Sucheta (aj keď jakživ nepochopím, prečo nerobí pre BBC, ale pre ITV), no tie reklamy ma vyslovene obťažujú. Lenže ráno bez Classic FM mi oto intenzívnejšie pripomína Malcolmovu neprítomnosť, čo je ďalšia zvecí,ktorésomsiuvedomila,ažkeďodišiel.
Myslím,žeajMatthewbolrád,keďhralo.Zrejmezrovnakéhodôvoduakoja.Neviem. Nikdyootcovinehovoril,potomčoodišiel.Nevyťahovalpodobnétémyprivečeri,nato mal dosť rozumu. A nielen pri večeri, aj inokedy. Aja zasa nerozoberám Matthewov odchod,tiežmámnatodosťrozumu.
Za dverami zamraučí Melody. Má zakázané chodiť do spálne. Ľudia si dnes bežne púšťajú zvieratá do postele, nerozumiem tomu. Melody je rozhodne príjemná spoločníčkaachápem,žečlovekpotrebujespoločnosť,naozajtochápem.Nojednakosi myslím,žedonajosobnejšíchľudskýchpriestorovzvieratánepatria.Inaksamedzinimi začne stierať hranica. Ľudia si nahovárajú, žezvieratá sú nám rovné, čo je, prirodzene, absurdné.Alezatomôžudisneyovskéfilmy.Napokon,tiemôžuajzakopuinýchvecí.Za všetku tú precitlivenosť avulgárne amerikanizmy, čo zamorili našu krásnu britskú angličtinu.BolasomvkinenafilmeoPameleTraversovej.Dávalihodopoludniavkinev Hebden Bridge. Tuším sa to volalo Zachráňte pána Banksa. Povedala by som, že zachrániť bolo treba predovšetkým pána Disneyho. Nemôžem si pomôcť, ale chuderu slečnu Traversovú vykreslili doslova plytko. Starnúca Angličanka zo strednej vrstvy, trochu čudná stará dievka, čo nestíha za moderným svetom. Jej postava plávala po povrchu.
A možno keby sme také ako ona počúvali trochu pozornejšie, žilo by sa nám dnes lepšie.
Sadnemsiaopriemsaovankúše.Vyskakovaťránozpostelehneďpoprebudenísom vždy považovala za hlúposť. Človek sa po toľkom ležaní predsa musí chvíľku aklimatizovaťnaživotvovertikálnejpolohe.Vrádiuidúsprávy,alenevenujemimveľkú pozornosť. Slovápúšťam jedným uchom dnu,druhým von. Každý raz dospejedo veku, keď si povie, že to všetko už počul. Večne sa omieľajú tie isté témy. Čo na tom, že sa
menia mená a sem-tam aj pár detailov? Svet zostáva rovnaký. Darmo sa ľudia zlostia, skôr či neskôr aj tak všetko zapadne do starých koľají. Aj mladí ako Matthew sa s tým jednéhodňazmieriaaprestanúsabúriťanamýšľaťsi,žemôžuniečozmeniť.
Pri počasí zbystrím pozornosť. Zasa bude sparno. Na to, že je koniec leta, je ozaj horúco. Kam sa podeli ročné obdobia? Kedysi smemávali jasnevymedzené štyri ročné obdobia. Nielen dve, leto azimu. Aobesavlečú celú večnosť. Vraj mámebyťradi, žeaj vAnglickubývakonečneleto.Tostálehovorítápanizpekárne.
Aj keď ja sa sjej názorom vôbec nestotožňujem. Prehnane dlhé ahorúce letá podľa mňa nikomu neprospievajú. Sú dusné. Človeku sa nedá dýchať. Ešteže v týchto viktoriánskych domoch s vysokými stropmi má kde cirkulovať vzduch. Aj múry majú hrubé, takže dnu je ako vchladničke. Aj pretosom nerada ostávala u Jennifer. Cez leto tambývaloakovtlakovomhrnci.Netuším,akotamsPetrommohlivydržať.Nikdysom nepochopila,prečošlidonovostavby.Nadruhejstrane,nikdysomnepochopila,prečosa vydalazaPetra.Zvláštne,žemojavlastnásestramalatakýpochybnývkus.Nuž,aspoňna voľačotovšetkobolodobré.Nakoniecprestalidobiedzať,abysomzostala.Časomichto prestalobaviť.Aspoňichužnemusímodmietať,ajtakmitobolotrápne.Akohovorieva Jennifer,každýsastýmvyrovnávaposvojom.
Melody znova zamňauká. Meno jej vymyslel Matthew. Vtomto smere som sa naňho mohlaodjakživaspoľahnúť.Vždy býval nesmierne citlivý. Vybral jej ho preto, lebo keď hrával na klavíri, chodila mu po klávesoch. Podľa mňa to meno trochu preceňuje jej hudobnénadanie,aleajtakjekrásne,veľmilyrické.Nádhernédievčenskémeno.Vždysa mipáčilo.MelodyajMeredith.Dnesichužveľminepočuť.Menásavrajvracajúdomódy, aletietodvenie.NaklavírkumnechodízopárOlívií,čojemilé,leboajmojamamičkasa tak volala. Z času na čas sa objaví aj Grace, hoci som si všimla, že v dievčatách, čo sa volajúGrace,nietgrácie, čoby sapodnechtvošlo.NopoMelodyaleboMeredithakoby sa zľahla zem. Aj po Muriel, keď sme už pri tom. Myslím, že moje meno patrí do minulosti azostane tam už naveky. Pred pár rokmi som videlafilm snázvom Muriel sa vydáva. Bolo to niečo otrasné. Bol to austrálsky film otrochu neokrôchanej dievčine, ktorásastojčostojchcelavydať.Pamätámsi,akosomsedelavkine,ahocivšetciokolo mňaprskaliodsmiechu,jasomsaanilenneusmiala.
Nechodímčastodokina.MožnoajkvôliMuriel.
Melody zamraučí do tretice. To znamená, že je načase vstať. Obujem si papuče, cez nočnú košeľu prehodím župan aprejdem koknu. Odtiahnem závesy ajemne natočím žalúzie, len tak, aby som videlasvet, ale aby svet nevidel mňa. Zahľadím sapozadomy radovej zástavby na líniu stromov vdiaľke. Matthew bol rád, že bývame tak blízko parku. Vynahrádzal mu záhradu, ktorú sme nemali. Mali sme len vydláždený dvor za domomapreddomommalúzáhradkusružami,nemalsakdehrať.
Zatovparkusamoholvyblázniť.Ajkeďurčitenevystrájaltakakodnešnédetiská.Ale aspoň sa mohol hrať na tráve. Sedávali sme spolu na deke avili venčeky zo sedmokrások. Vtých časoch veru aj chlapci vydržali pokojne sedieť aviť vence. Hocikedynosilnahlavekorunkuzosedmokrásokcelýdeňachválilsa,žejeprincomvíl. Nikdyniekráľ.Vždylenprinc.
Vzdychnem si aodstúpim od okna. Občas je priveľmi bolestivé spomínať na jeho detstvo. Keď deti vyletiazrodnéhohniezdaaodíduna vysokú, rodičiasačasto sťažujú napocitsamoty,alepochybujem,žeimchýbajúdospelíštudenti.Smútiazadeťmi,čotak rýchlovyrástli.
