Scrooge sa zobudil do takej hustej tmy, že ledva rozlíšil priehľadné okno od nepriehľadných stien. Usiloval sa zaostriť zrak, keď vtom hodiny na kostolnej veži odbili štvrtú štvrťhodinu. Započúval sa, koľko odbije celých.
Veľmi ho zaskočilo, keď mohutný zvon zadunel šiesty raz, siedmy, potom ôsmy a pravidelne až po dvanásty a potom sa odmlčal. Dvanásť! Do postele predsa išiel po druhej. Hodiny sa musia mýliť. Iste im v stroji zamrzol nejaký cencúľ. Dvanásť!
Siahol po vreckových hodinkách a stlačil korunku, aby mu opakovač potvrdil, že veža je naozaj akási dopletená. Rovnako sa však ozvalo dvanásť ťuknutí a potom ticho.
„To nie je možné,“ čudoval sa. „Nemohol som predsa prespať celý deň až do ďalšej polnoci. Žeby sa niečo porobilo so slnkom a je pravé poludnie?“
Pri tej predstave sa znepokojil. Vyhrabal sa z postele a došuchtal sa k oknu. Rukávom župana musel najskôr zotrieť námrazu, aby vôbec niečo videl, no aj tak narazil len na hustú hmlu a tuhý mráz, na ulici nebolo počuť nijaký ruch ani ľudí a tých by sa nepochybne zmocnila panika, keby tmavá noc premohla biely deň a prevzala vládu nad svetom. Veľmi mu odľahlo, pretože keby sa zrazu prestali rátať dni, z cenných papierov Spojených štátov v znení „do troch dní po predložení tejto zmenky vyplaťte pánu Ebenezerovi Scroogeovi alebo osobe, ktorú určí, a tak ďalej a tak podobne“ by sa stali papiere úplne bezcenné.
Scrooge si opäť ľahol a myseľ mu pracovala na plné obrátky, zamýšľal sa zas a znovu a nijako mu to nešlo do hlavy. Čím hlbšie nad tým dumal, tým bol zmätenejší, a čím viac sa usiloval nad tým nedumať, myšlienky mu o to väčšmi vírili hlavou. Marleyho duch mu nedal pokoja. Len čo silou vôle presvedčil rozháranú myseľ, že všetko sa mu to len prisnilo, myšlienky sa ihneď ako uvoľnené pružiny vrátili k pôvodnej otázke a mohol nad ňou hútať odznova: „Bol to sen alebo nie?“
V tomto rozpoložení ležal ďalšie tri štvrte hodiny, keď tu si zrazu spomenul na duchove slová, že s úderom jednej má očakávať návštevu. Rozhodol sa teda dovtedy bdieť. Spánok mu bol beztak vzdialený ako kráľovstvo nebeské, nič rozumnejšie sa aj tak nedalo robiť.
Posledná štvrťhodina sa nekonečne ťahala, až zapochyboval, či náhodou nezadriemal a odbíjanie nezmeškal. Napokon však k jeho nastraženým ušiam predsa len doľahlo.
Bim!
„Štvrť,“ počítal Scrooge.
Bam!
„Pol,“ hlesol a počúval ďalej.
Bim!
„Trištvrte.“
Bam!
„Celá a nikde nič!“ zvolal víťazoslávne.
Radostný výkrik však vydal skôr, než zadunel hodinový zvon a ten zrazu hlboko, duto, temne až zádumčivo ohlásil jednu hodinu rannú. Miestnosť sa vzápätí rozžiarila a záves na posteli sa roztvoril.
Neroztvoril sa sám od seba, nie veru, akási ruka ho odhrnula, a nie záves pri nohách ani ten Scroogeovi za chrbtom, ale ten, ku ktorému ležal tvárou. Záves bol teda odhrnutý a vydesený Scrooge sa polosediačky ocitol tvárou v tvár tajuplnej bytosti. Bol pri nej tak blízko, ako som ja pri vás, a ja som v duchu naozaj na dosah.
Bol to čudesný zjav, pripomínal dieťa, no ešte väčšmi než dieťa to bol starec, ktorý sa akýmsi nadprirodzeným optickým klamom vzďaľoval ľudskému oku a nadobúdal detské rozmery. Okolo krku a na chrbte mu splývali vekom obelené vlasy, ale na tvári ani vrásky a pokožka jemne rozkvitala. Ramená mal dlhé a mocné, ruky tiež, zjavne schopné pevného stisku, ladné nohy aj chodidlá obnažené rovnako ako ramená.
Oblečený bol v snehobielej tunike opásanej prenádherným ligotavým remienkom.
V ruke držal večne zelenú vetvičku čerstvej cezmíny a v prekvapivom rozpore s týmto zimným symbolom mal rúcho obsypané letnými kvetmi. Najzvláštnejšie bolo, že z korunky na hlave tryskala jasná žiara, vďaka ktorej sa dalo pozorovať všetko ostatné a ktorú zrejme v ponurejších chvíľach mohol stlmiť čiapkou, ktorú si stískal pod pazuchou a pripomínala zhasínadlo.
Keď sa naň Scrooge zahľadel sústredenejšie, hádam ešte zvláštnejší mu prichodil jagavý remeň, ktorý blikotal raz na jednom mieste, raz na druhom, svetlo striedalo tmu. Silueta sa kolísala medzi jasnými a rozptýlenými obrysmi, raz sa zjavila postava s jednou rukou, hneď zasa s jednou nohou, vtom s dvadsiatimi, nato opäť len s dvoma, ale bez hlavy, čochvíľa zasa hlava bez tela a nedalo sa rozpoznať, kde sa v tom hustom šere miznúce časti tela rozplývajú. Nuž, a zrazu sa bytosť prekvapivo vynorila vo viditeľnej a zreteľnej celosti.
„Ty si ten duch, ktorého príchod som mal očakávať?“ opýtal sa Scrooge.
„Áno, to som ja.“
Hlas zaznel príjemne mäkko i zvláštne tlmene, ako keby prichádzal z veľkej diaľky a nie z tesnej blízkosti.
„Kto si a čo si?“ dôraznejšie nástojil Scrooge.
„Som duch minulých Vianoc.“
„Dávno minulých?“ vyzvedal starec ďalej a narážal pritom na jeho trpasličí vzrast.
„Nie, len tvojich minulých.“
Scrooge by asi ani sám nevedel povedať, čo to doňho vošlo, no zrazu nesmierne zatúžil vidieť toho ducha v čiapke, a tak ho požiadal, aby si ju nasadil.
„Čože?“ zhíkol duch. „Hriešnymi pozemskými rukami chceš hneď zahasiť moju žiaru? Vari nestačí, že patríš k tým, ktorí mi tú čiapku usúkali zo svojich vášní, a ja ju nekonečné roky musím nosiť stiahnutú hlboko do čela?“
Scrooge ihneď úctivo namietol, že nemal v úmysle ducha uraziť a ani si nie je vedomý, že by mu niekedy v živote zámerne nanucoval na hlavu akúsi čiapku.
Zároveň si dovolil opýtať sa, čo ho k nemu vlastne privádza.
„Som tu pre tvoje dobro.“
Scrooge sa poďakoval, opäť veľmi úctivo, no mysľou mu prebehlo, že k tomu sa dá spoľahlivejšie prepracovať nerušeným spánkom. Duch mu podľa všetkého čítal myšlienky, pretože vzápätí spresnil:
„Ide mi skôr o tvoju nápravu. Musíš si dávať pozor.“
Popritom natiahol mocnú ruku a zľahka uchopil starca za rameno.
„Vstaň a poď so mnou!“
Zbytočne by sa Scrooge vyhováral na počasie či na nočnú hodinu nevhodnú na prechádzku, na teplú perinu a vonkajšiu teplotu hlboko pod nulou, na nedostatočné oblečenie, veď mal na sebe len župan, papuče a nočnú čiapku, márne by sa bránil, že naňho lezie nádcha. Duchovo zovretie bolo žensky nežné, ale vymaniť sa z neho nedalo. Vstal teda, no len čo zbadal, že duch mieri k oknu, prosebne ho potiahol za rúcho.
„Som len obyčajný smrteľník,“ zaprotestoval, „čo ak spadnem?“
„Ak dovolíš, aby som sa ťa dotkol na tomto mieste,“ prehovoril duch a položil mu ruku na srdce, „prekonáš oveľa väčšie nebezpečenstvá a prekážky.“
Po týchto slovách prešli cez stenu a ocitli sa na vidieckej ceste uprostred šíreho poľa.
Mesto úplne zmizlo, nebolo po ňom ani stopy. Rozplynula sa aj temná hmla, bol jasný mrazivý zimný deň a všetko pokrýval sneh.
„Bože na nebesiach!“ vyhŕkol Scrooge a so zopätými rukami sa obzeral naokolo.
„V tomto kraji som predsa vyrástol. Tu som žil ako chlapec!“
Duch sa naňho vľúdne zahľadel. Starec cítil na ramene jeho nežné zovretie, bolo jemné a ľahké. Ovzduším sa vznášalo tisíc vôní, ktoré splývali s tisícimi dávno zabudnutými myšlienkami, túžbami, radosťami i trápeniami.
„Chvejú sa ti pery,“ prehovoril duch. „A čo to máš na líci?“
„Vyrážku,“ rozpačito zamrmlal Scrooge a požiadal ho, aby pokračovali, kam majú namierené.
„Pamätáš si cestu?“
„Či si pamätám?“ rozohnil sa Scrooge. „Prejdem ju aj poslepiačky!“
„A predsa si si na ňu toľké roky nespomenul,“ poznamenal duch. „Poďme teda.“
Scrooge spoznával každú bránku, každý kôl, každučký strom. Na obzore sa vynorilo trhové mestečko a jeho most, kostol aj kľukatá riečka. V ústrety im cupitalo zopár chlapcov na poníkoch s hustou hrivou a volalo na kamarátov, ktorí sa viezli so sedliakmi na bričkách a vozoch. Chlapci boli veselí, navzájom sa prekrikovali a k radostnej ozvene ich hlasov nad rozľahlými poľami sa pripojil aj smiech sviežeho štipľavého vetra.
„Sú to len odrazy vecí a ľudí dávno minulých,“ vysvetľoval duch. „Vôbec nás nevnímajú.“
Rozjarená cháska sa blížila a Scrooge postupne rozpoznával každú jednu postavu, dokonca aj po mene. Ako sa len teší, že ich vidí! Prečo? Jeho ľahostajné oči žiaria a srdce poskakuje radosťou, keď prechádzajú okolo. Čím to je? Počuje, ako si pri rozchode do svojich domovov prajú šťastné a veselé Vianoce, a napĺňa ho to šťastím. Ako je to možné? Čo už sú len pre Scroogea Vianoce? On predsa kašle na akési Vianoce! Čo mu kedy priniesli dobrého?!
„Zo školy ešte neodišli všetci,“ prehovoril duch. „Ostalo tam jedno osamelé dieťa, o ktoré spolužiaci nedbali.“
Scrooge povedal, že to dieťa pozná. A zavzlykal.
Zišli z hlavnej cesty a známym chodníčkom sa vydali ku škole zo sčernetých tehál, ktorej na streche dominovala kupolovitá zvonica s veterným kohútom. Budova to bola veľká, no nikomu veľa šťastia nepriniesla. Priestranné kancelárie sa nevyužívali, vlhké steny obrastali lišajníkom, okenné tabule boli porozbíjané, dvere prehnité.
V stajni sa udomácnili sliepky, stodola i prístrešky na koče sa strácali vo vysokej tráve. Ani vo vnútri už nič nepripomínalo niekdajšie zlaté časy. Zo spustnutej dvorany sa dalo pootváranými dverami nazrieť do mnohých veľkých, no studených a veľmi skromne zariadených miestností.
