Paríž, Francúzsko ~ začiatkom marca 1939
Pôvodne nemal v pláne ostať hore celú noc. Chcel sa pobrať z Grand Duc okolo polnoci, pár hodín si pospať v Gare du Nord a potom chytiť vlak späť do Toulouse. Teraz – hodil pohľad na hodinky – je takmer šesť ráno.
Toto s ním robí Montmartre. Džezové kluby a kabarety, davy Parížanov, mladých a vyzývavých, ktorým náladu nepokazí nič, dokonca ani hrozba vojny – a to je nákazlivé. Dopije svoj koňak a vstane, bojuje s pokušením ostať ešte na jedno posledné kolo; iste mu ide aj neskorší vlak. Spomenie si však na list zastrčený vo vrecku kabáta a zadrží dych. Mal by ísť. Berie si kabát, šál a čiapku, porúča sa svojim spoločníkom a kľučkuje pomedzi asi tucet stolov v klube, ktorý je ešte aj teraz napolo obsadený hosťami fajčiacimi Gitanes a vlniacimi sa v rytme Time On my Hands Billie Holidayovej.
Keď sa tesne za ním zavrú dvere, Addy sa zhlboka nadýchne a vychutnáva si čerstvý vzduch. Cíti, ako mu preniká do pľúc – studený a sychravý. Srieň na Rue Pigalle sa začína topiť. Ulica vydláždená kamennými kockami sa celá trbliece a pod oblohou z konca zimy vytvára kaleidoskop sivých odtieňov. Zisťuje, že ak chce stihnúť vlak, bude sa musieť poponáhľať. Otočí sa a nenápadne pozrie na svoj odraz v okne klubu. S úľavou zisťuje, že mladý muž, čo naňho odtiaľ pokukuje, aj napriek prebdenej noci vyzerá ukážkovo. Držanie tela je isté. Vyžehlené nohavice sú zatiahnuté vysoko nad pásom a manžety stále perfektne zahnuté. Tmavé vlasy má začesané dozadu tak, ako sa mu to páči –úhľadne a bez cestičky. Obkrúti si šál okolo krku a vydá sa na cestu k stanici.
Addy predpokladá, že ulice okolo budú tiché a prázdne. Väčšinu obchodov s výkladmi za železnými mrežami neotvoria skôr ako na poludnie. Tie, ktorých majitelia ušli na vidiek, neotvoria vôbec – FERMÉ
INDÉFINIMENT, hlásajú tabule na oknách. Ale tu, na Montmartri, sobota ľahučko skĺzne do nedele a ulice ožijú umelcami, tanečníkmi, hudobníkmi a študentmi. Potĺkajú sa po kluboch a kabaretoch, smejú sa a vyvádzajú, akoby ich svet vonkoncom nezaujímal. Addy kráčajúc zabára bradu do goliera na kabáte, no potom zdvihne hlavu a v poslednej chvíli sa vyhne mladej žene v oceľovosivom plášti, ktorá sa ženie rovno oproti nemu. „Excusez-moi, Monsieur,“ usmeje sa a na tvári pod žltou čiapkou ozdobenou perom sa objaví rumenec. Speváčka, odhaduje Addy. Pred týždňom by s ňou možno nadviazal rozhovor. „Bonjour, Mademoiselle,“ kývne a pokračuje v ceste.
Keď zahne za roh na Rue Victor Masse, zacíti vôňu pečeného kurčaťa a začne mu škŕkať v žalúdku. Pred Mitchell’s, reštauráciou otvorenou po celú noc, sa už začína tvoriť rad. Addy vidí cez sklenené dvere zákazníkov, zhovárajúcich sa nad šálkami pariacej sa kávy a taniermi plnými amerických raňajok. Inokedy, povie si a pokračuje na juh k stanici.
Sotva sa vlak pohne, Addy vytiahne z vrecka kabáta list. Prišiel včera, čítal ho už niekoľkokrát a odvtedy nedokázal myslieť na nič iné. Prešiel prstami po spiatočnej adrese. Warszawska 14, Radom, Poľsko.
Vie si dokonale predstaviť svoju matku, ako sedí za písacím stolom z atlasového dreva, drží v ruke pero a slnko obkresľuje obrys jej oblej sánky. Chýba mu viac, než by si bol pomyslel, keď pred šiestimi rokmi opúšťal Poľsko a odchádzal do Francúzska. Vtedy mal devätnásť a dlho váhal, či neostať v Radome, kde by bol blízko rodiny a, ako dúfal, mohol by rozvíjať svoju hudobnú kariéru – už počas dospievania začal komponovať a nedokázal si predstaviť, čo by ho napĺňalo viac ako dni strávené pri klaviatúre a tvorbe piesní. Práve matka ho nabádala, aby sa prihlásil na prestížny Institut Politechnique v Grenobli – naliehala, aby tam po prijatí odišiel študovať. „Si rodený inžinier, Addy,“ vyhlásila a pripomenula mu, že ako sedemročný rozobral pokazené rodinné rádio, všetky súčiastky porozkladal na jedálenskom stole, potom ich dal dokopy a rádio bolo ako nové. „Nie je také ľahké uživiť sa hudbou,“ povedala. „Viem, že je to tvoja vášeň. Máš dar a mal by si za tým ísť. Ale diplom, Addy, je na prvom mieste.“
Addy vedel, že matka má pravdu. A tak sa vydal na univerzitu, sľúbiac, že po promóciách sa vráti domov. Ale vo chvíli, keď za sebou nechal hranice provinčného Radomu, otvoril sa pred ním úplne nový svet. O štyri roky neskôr, keď už mal diplom v ruke, mu ponúkli dobre platené miesto v Toulouse. Mal priateľov z celého sveta – z Paríža, Bu-
dapešti, Londýna, New Orleans. Vychutnával si umenie a kultúru, pâte de foie gras a maslovú dokonalosť čerstvo upečeného croissantu. Mal vlastné bývanie (hoci maličké) v srdci Toulouse a luxusnú možnosť vracať sa do Poľska, kedykoľvek sa mu zažiadalo, ktorú využíval minimálne dvakrát do roka, na Roš Hašana a Pesach. A mal svoje víkendy na Montmartri. V tejto štvrti, priam zaplavenej hudobnými talentmi, nebolo neobvyklé, že si miestni v Hot Clube vypili drink s Colom Porterom, zažili improvizované predstavenie Djanga Reinhardta v Bricktop’s alebo, ako sa to stalo Addymu, s úžasom hľadeli na Josephine Bakerovú, tancujúcu v rytme foxtrotu na javisku v Zelli’s v sprievode svojho geparda s diamantovým obojkom. Addy si nespomínal, že by sa niekedy predtým cítil viac inšpirovaný zapisovať si poznámky, natoľko, že začal premýšľať, aký by to bol pocit, keby sa odsťahoval do Spojených štátov, do domoviny velikánov, kde sa zrodil džez. Sníval, že v Amerike, by možno mohol skúsiť šťastie a pridať k súčasnému repertoáru vlastné skladby. Bolo to lákavé, na druhej strane by to však znamenalo predĺžiť vzdialenosť medzi ním a rodinou.
Ako vyberal z obálky list od matky, pocítil, že mu po chrbte prebehli slabé zimomriavky.
Najdrahší Addy,
ďakujem ti za list. Tvojmu otcovi aj mne sa veľmi páčil tvoj opis opery v Palais Garnier. Máme sa tu dobre, aj keď Genek zúri kvôli degradácii a ani mu to nezazlievam. Halina je stále rovnako prchká, niekedy sa bojím, že exploduje. Od Jakoba a Belly očakávame oznámenie o zásnubách, ale poznáš svojho brata, nikto ho neprinúti ponáhľať sa. Popoludnia si spríjemňujem chvíľami s maličkou Feliciou. Neviem sa dočkať, kedy ju uvidíš, Addy. Začínajú jej rásť vlásky – sú škoricovohnedé! Onedlho už prespí celú noc. Úbohá Mila je vyčerpaná. Stále jej pripomínam, že to bude ľahšie.
Addy otočí list a zahniezdi sa na sedadle. Na tomto mieste matkin tón odrazu potemnie.
Musím ti povedať, zlatko, že za posledný mesiac sa tu všeličo zmenilo. Rotsztajn zavrel železiarstvo – ťažko tomu uveriť – po takmer
päťdesiatich rokoch. Aj Kosman s rodinou a hodinárstvom sa presťahovali do Palestíny, keď jeho obchod už ani neviem koľký raz spustošili vandali. Nepíšem ti tieto novinky preto, aby si sa bál, Addy, iba som mala pocit, že by nebolo správne, keby som ti ich zatajila. A tak sa dostávam k hlavnému cieľu tohto listu: spolu s otcom cítime, že by si mal počas Pesachu ostať vo Francúzsku a počkať s cestou k nám do leta. Budeš nám hrozne chýbať, ale zdá sa, že cestovať v tomto čase je nebezpečné, najmä cez nemecké hranice. Prosím ťa, Addy, porozmýšľaj nad tým. Doma je doma – budeme tu. Zatiaľ nám píš, čo je nové, ak budeš môcť. Ako to vyzerá s tvojou novou skladbou?
S láskou, matka
Addy zavzdychá a pokúša sa prísť na to, čo to všetko má znamenať. O zatvorených obchodoch aj o židovských rodinách odchádzajúcich do Palestíny už počul. Matkine správy ho neprekvapili. Skôr ho rozrušilo jej znepokojenie. Aj predtým spomínala, že sa veci naokolo začínajú meniť – bola od hnevu bez seba, keď Genkovi odobrali právnický titul – ale Nechumine listy boli zväčša veselé a optimistické. Len minulý mesiac sa ho pýtala, či s ňou pôjde na Moniuszkovo predstavenie do Veľkého divadla vo Varšave, a rozprávala mu, ako spolu so Solom oslávili svoje výročie večerou u Wierzbickeho, ktorý ich osobne privítal vo dverách a ponúkol sa, že pripraví pre nich niečo špeciálne, mimo menu.
Tento list je iný. Addy cíti, že matka má strach.
Pokrútil hlavou. Nespomína si, že by Nechuma za celých dvadsaťpäť rokov jeho života prejavila strach. A rovnako on ani nikto z jeho súrodencov nikdy nechýbali počas Pesachu v Radome. Pre matku neexistuje nič dôležitejšie než rodina. A teraz ho žiada, aby ostal na sviatky v Toulouse. Addy najskôr presviedčal sám seba, že je príliš úzkostlivá. Ale je to naozaj tak?
Hľadí z okna na dôverne známu scenériu francúzskeho vidieka. Slnko vykúka spoza mrakov; na poliach sa začínajú ukazovať stopy jarných farieb. Svet vyzerá tak vľúdne, rovnako ako vždy. Napriek tomu ho matkine varovné slová vyviedli z rovnováhy.
Addy zatvára oči a v spomienkach sa vracia k poslednej ceste domov, v septembri. Hľadá, čoho by sa mohol zachytiť, niečo, čo mu možno uniklo. Jeho otec hral ako každý týždeň karty so skupinou obchodníkov – židov aj Poliakov – pod freskou bieleho orla na strope Podwor-
skeho lekárne; otec Król, kňaz z Kostola sv. Bernarda a obdivovateľ Milinej klavírnej virtuozity sa zastavil, aby si vypočul jej recitál. Na Roš Hašana pripravila kuchárka challah s medovou polevou a Addy neskoro do noci počúval Bennyho Goodmana, popíjal Côte de Nuits a smial sa s bratmi. Dokonca aj Jakob, zvyčajne rezervovaný, vytiahol fotoaparát a pripojil sa k nim. Všetko sa zdalo byť takmer normálne.
Vtom sa Addy pozastaví nad myšlienkou, pri ktorej mu vyschne v hrdle: Čo ak už vtedy existovali určité náznaky, ale on im nevenoval dosť pozornosti? Alebo ešte horšie, čo ak mu unikli jednoducho preto, lebo ich nechcel vidieť?
V mysli sa mu vynorí obraz čerstvo namaľovanej svastiky, ktorú videl na stene Jardin Goudouli v Toulouse. Spomenie si na tichý rozhovor šéfov jeho inžinierskej spoločnosti, či nie je pre nich na príťaž – mysleli si, že ich nemôže počuť – a na množstvo pozatváraných obchodov v Paríži, na fotografie vo francúzskych novinách, zachytávajúce následky novembrovej Kristallnacht: rozbité výklady, vypálené synagógy, tisíce židov, ako utekajú z Nemecka a ťahajú za sebou vozíky a v nich nočné lampy, zemiaky a starších príbuzných.
Tieto náznaky tu jednoznačne boli. Ale Addy ich podcenil, vytesnil ich. Povedal si, že nejaké grafity nemôže nikomu ublížiť, že ak príde o prácu, nájde si novú, že všetko, čo sa stalo v Nemecku, hoci je to znepokojivé, sa stalo za hranicami a nebude sa to šíriť ďalej. Teraz, s matkiným listom v ruke, však s alarmujúcou jasnosťou vidí varovania, ktoré dovtedy úmyselne ignoroval.
Addy otvára oči, hlavou mu preletí jediná myšlienka a ostane mu nevoľno: Mal si sa vrátiť domov už pred niekoľkými mesiacmi.
Poskladá list do obálky a vsunie ho späť do vrecka. Je pevne rozhodnutý – hneď ako dorazí do svojho bytu v Toulouse, napíše matke. Povie jej, že sa nemusí obávať, že sa vráti do Radomu, ako plánoval, že viac než kedykoľvek predtým chce byť s rodinou. Povie jej, že nová skladba sa vydarila a že sa teší, ako jej ju zahrá. Táto myšlienka mu prináša trochu úľavy, predstavuje si, ako sedí pri klávesoch rodičovského Steinwaya a rodina stojí okolo.
Addy opäť hľadí na pokojnú krajinu za oknom. Rozhodne sa, že zajtra si kúpi lístok na vlak, dá dokopy cestovné papiere a zbalí si veci. Nebude čakať na Paschu. Jeho šéf sa bude hnevať, že odíde skôr, ako mal v pláne, ale Addymu je to jedno. O pár krátkych dní bude na ceste domov, a to je všetko, na čom mu záleží.
15. marec 1939: Rok po anexii Rakúska Nemecko vtrhlo do Československa. Nasledujúci deň Hitler bez väčšieho prejavu odporu Prahy ustanovil Protektorát Čiech a Moravy. Vďaka tejto okupácii Ríša nadobudla nielen nové územie, ale aj zručnú pracovnú silu a masívnu palebnú silu v podobe zbrojného priemyslu rozvinutého v tomto regióne, postačujúcu na vyzbrojenie polovice vtedajšieho Wehrmachtu.
Radom, Poľsko ~ 18. marec 1939
Genek zakloní hlavu a z kútika úst vypustí obláčik dymu, ktorý stúpa k stropu so sivým obkladom. „Posledný ťah,“ vyhlási. Rafal sediaci oproti zachytí jeho pohľad. „Tak skoro?“ Potiahne si z cigarety. „Tvoja žena ti sľúbila niečo špeciálne, ak sa vrátiš domov v slušnom čase?“
Rafal žmurkne a vyfúkne dym. Herta tu s nimi pôvodne sedela pri večeri, ale odišla skôr.
Genek sa zasmeje. On a Rafal sú priatelia z gymnázia, kde väčšinu spoločného času trávili zhrbení nad táckami s obedom rozoberajúc, s ktorou spolužiačkou si zatancujú na koncoročnej studniówke, alebo ktorú by radšej videli nahú, či Evelyn Brentovú alebo Renée Adorée. Rafal vie, že Herta nie je typ dievčaťa, s akými Genek zvykol randiť, ale rád mu robí zo života peklo, keď nie je v dosahu. Genek mu to sotva môže vyčítať. Kým nestretol Hertu, mal na ženy slabosť (podobne ako na karty a cigarety, ak má byť úprimný). So svojimi modrými očami, jamkami v lícach a hollywoodskym šarmom prežil väčšinu mladých rokov v role jedného z najžiadanejších starých mládencov v Radome. Vtedy mu táto pozornosť vonkoncom neprekážala. Ale potom mu prišla do cesty Herta a všetko sa zmenilo. Teraz je to iné. Ona je iná.
Pod stolom sa mu čosi obtrie o lýtko. Genek sa letmo pozrie na mladú ženu sediacu vedľa neho. „Chcela by som, aby si ostal,“ hovorí a pozerá mu do očí. Dnes večer sa vidia po prvý raz – Klara. Nie, Kara. Nespomína si. Je to kamarátka Rafalovej manželky, prišla na návštevu z Lublinu. Na tvári jej pohráva hanblivý úsmev, špičku koženej oxfordky stále opiera o jeho nohu.
Ak by bol jeho život ako predtým, možno by ostal. Ale Genek už nemá zmysel pre flirt. Usmeje sa na dievčinu, trochu ju ľutuje. „Myslím, že som aj tak prehral,“ hovorí a položí karty na stôl. Zatlačí murad-
ku do preplneného popolníka, ohorok ostane vytŕčať ako pokrivený zub, a vstane. „Páni, dámy – bolo mi, ako vždy, potešením. Dovidenia, Ivona,“ povie Rafalovej žene a kývne priateľovi, „je na tebe, aby sa nedostal do problémov.“ Ivona sa zasmeje. Rafal opäť žmurkne. Genek vystrúha poklonu a zamieri k dverám.
Marcová noc je nezvyčajne chladná. Zaborí ruky do vreciek kabáta a náhlivým krokom zamieri k Zielonej ulici, s príjemným pocitom pri pomyslení na návrat domov, k žene, ktorú miluje. Keď Hertu pred dvomi rokmi po prvý raz zazrel, okamžite vedel, že je to jeho dievča. Ten víkend sa mu vryl do pamäti. Lyžovali v Zakopanom, v turistickom meste zastrčenom medzi kopcami poľských Tatier. Mal dvadsaťdeväť a Herta dvadsaťpäť. Náhodou sa im ušla spoločná kabínka vleku a počas desaťminútovej jazdy na vrchol svahu sa Genek do nej zamiloval. Najprv pre jej pery, pretože boli plné a mali tvar srdca, a potom aj vďaka všetkému, čo z nej videl pod krémovobielou vlnenou čiapkou a šálom. A ešte tu bol jej nemecký prízvuk, ktorý ho nútil počúvať ju iným spôsobom, ako bol doteraz zvyknutý, jej prirodzený úsmev a spôsob, ako v polovici cesty zaklonila hlavu a povedala: „Aj vy tak zbožňujete vôňu borovíc v zime?“ Zasmial sa, v prvej chvíli si myslel, že žartuje, no potom zistil, že to myslí vážne; jej úprimnosť v ňom budila čoraz väčší obdiv, rovnako ako jej neutíchajúca záľuba tráviť čas vonku a sklon nachádzať krásu v najjednoduchších veciach. Dolu svahom sa držal za ňou a usiloval sa nerobiť si nič z toho, že je na lyžiach dvakrát taká dobrá, ako on kedy bude. Kým čakala v rade na vlek, dokĺzal k nej a pozval ju na večeru. Keď zaváhala, usmial sa a povedal, že už objednal sane s koňmi. Na jeho veľkú radosť sa zasmiala a súhlasila s pozvaním. O šesť mesiacov neskôr ju požiadal o ruku.
Genek sa poteší, keď vidí v byte svetlo vychádzajúce spopod spálňových dverí. Hertu nájde v posteli – na kolenách má opretú obľúbenú knihu Rilkeho básní. Herta pochádza z Bielska, veľkého mesta na západe Poľska, kde väčšina obyvateľov hovorí po nemecky. Pri rozhovoroch už málokedy používa jazyk, s ktorým vyrastala, ale rada v rodnom jazyku číta, najmä poéziu. Zdá sa, akoby si ani nevšimla, že Genek vstúpil do izby.
„To musí byť veľmi pútavý verš,“ doberá si ju. „Ach!“ precitne Herta. „Vôbec som ťa nepočula vojsť.“
„Bál som sa, že budeš spať.” Vykĺzne z kabáta a prehodí ho cez operadlo stoličky. Dúcha si do studených rúk, aby sa zohriali.
