Štefan Žáry: Bratislavská bohéma

SNÍMANIE MASIEK

ZLATOÚSTI ROZPRÁVAČI

RANDE S BÁSNIKMI

BRATISLAVSKÁ BOHÉMA Štefan Žáry

TATRAN

Kustód strateného času bohémy

Štefan Žáry (1918 – 2007) bol nesmierne plodný ačinorodý autor. Súčet jeho takmer sedemdesiatročného tvorivého pôsobenia nezahŕňa len dvadsaťšesť zbierok poézie, vsúvislosti sktorou sa spomína najčastejšie, ale aj sedem kníh pre mládež, veršovanú drámu, preklady zfrancúzštiny, taliančiny ašpanielčiny, publicisticko-redaktorskú tvorbuarozsiahleesejisticko-prozaickédielo.

Pri príležitosti 100. výročia jeho narodenia vychádzajú v prvej reed­í­cii Žáryho spomienkové eseje Snímanie masiek (1979), Zlatoústi rozprávači (1984) aRande sbásnikmi (1988), ktoré sa vdobe ich vzniku aj vďaka relatívne nízkemu nákladu rýchlo rozpredali. Autor vnich sugestívne oživuje asprítomňuje stratený svet bratislavskej bohémy ako priamy aktér azároveň očitýsvedok jej postupného zániku.

Akojedinýautorsaktejtotémepravidelnevracal.

ŽárypochádzalzPoník,niekdajšiehoslobodnéhokráľovskéhomesta,ktorépreslávila Chalupkova báseň otureckom plienení regiónu Turčín Poničan. Narodil sa tesne po vzniku Československa a previazanosť sprvorepublikovými osmičkami ho sprevádzala naďalej. Vo vypätom období rozhodovania oosude republiky na jeseň 1938 vstúpil do literatúry zbierkou vlasteneckých básní Srdcia na mozaike. Podpísaný ešte familiárne ako „Števo“ ich dedikoval „ľuďom dobrej vôle“. Mal dvadsať rokov, študoval vposlednom ročníku na banskobystrickom gymnáziu akrušné udalosti ho nenechávali ľahostajným.Ohlasynazbierkuvšaknebolipriaznivé.VSlovenskýchPohľadochsaonej kritickyvyjadril

ŽáryhoneskoršívysokoškolskýprofesorA.Mráz,decembrovýElánjejprisúdil„chyby debutu,beztoho,žebymaljehopôvabaodvahu“.Sámautorsaneskôrnetajiltým,žeju spočiatku rád zamlčoval. Nedal sa však odradiť odďalšej tvorby ačasom nadviazal spoluprácuajsobidvomaspomínanýmiperiodikami.

Za jeho prejavom československého vlastenectva môžeme pozorovať vplyv intelektuálne iumelecky stimulujúceho prostredia medzivojnovej Banskej Bystrice a učiteľsko-kantorské rodinné zázemie. Žáryho otec, po ktorom dostal meno Štefan, bol evanjelický správca školy vPonikách a vyznávač ideálov Komenského. Náklonnosť kčes­kej kultúre pramení aj v kultúrnych aktivitách českých učiteľov na Banskobystrickom gymnáziu. Hoci Žáry nesúhlasil snecitlivo aplikovaným

čechoslovakizmom, vysoko vyzdvihoval českú kultúrnosť akultúru, najmä literatúru.

Cez ňu, ako savyjadril, poznával „farby, vône, chuť iševel sveta“. Počasgymnaziálnych

štúdií sa angažoval v Združení evanjelickej mládeže (bol tajomníkom miestnej poboč­ky)aspolusbudúcimiumelcamiK.L.Zacharom,T.AndrašovanomiP.Karvašom ajvštudentskomsamovzdelávacomkrúžku.PráveposlednemenovanýnapísalkŽáryho

útlej prvotine doslov, vktorom vyjadril radosť, že básnik konečne zanecháva nezvalovský surrealizmus apoddáva sa vplyvu Lukáčovej poézie aRázusovho

československéhostanoviska.Ažorokneskôrsaukázalo,akoveľmisamýlil.

Vjeseni 1939 nastúpil Žáry na Slovenskú univerzitu (od roku 1954 opäť premenovanú na Univerzitu Komenského), kde sa na ľútosť matky, ktorá by vňom radšej videla teológa, zapísal na slovenský jazyk a francúzštinu. Krátko po príchode do metropoly sa zoznámil snadrealistami, ktorí ho prizvali naspoluprácu nadruhom nadrealistickom zborníku Sen askutočnosť. Žáry sastal jedným znich apat-ril k najpriebojnejšímčlenomskupiny.PrezývalihoAlfréd,lebožar­tomrádupozorňovalna svoju mennú príbuznosť sfrancúzskym básnikom Alfredom Jarrym. Umelecky vedno snimirástolačorazbližšiesamustávaloajvýtvarnéumenie.

Zúčastnil sa aj na príprave ďalších dvoch zborníkov Vo dne a v noci aPozdrav, kam popripoézii prispel prózou, prekladmi aesejou oumení. Zároveň písal recenzie atexty doletákaPoézianovéhovidenia,ktorýnadrealistomnahrádzalchýbajúcičasopis.Vroku

1941vydalsvojuprvúnadrealistickúzbierkuZvieratník.

Keď sa Žáry dostal do Bratislavy, umelecká bohéma práve chytala druhý dych.

Zrôznych kútov bývalej republiky sa do centra čerstvo založeného štátu vrátili alebo prisťahovali viaceríliteráti, umelcii vedci (L.Novomeský, M. Chorváth, J. Smrek, A. aL. Mrázovci a ďalší). Civilný život pokračoval aj napriek vojnovému stavu – prebiehala moderná výstavba mesta anaďalej, hoci skromnejšie, prekvital kaviarenský anočný život. Autoritatívny režim okliešťoval umeleckú tvorbu cenzúrou, zásadne však nevplývalnabohémskyživotný štýljej predstaviteľov.Akumelcomniečochýbalo,bolo to práve spojenie so svetom, atak sa čoraz väčšmi uzatvárali do vlastného sveta. Pri

každodennýchstretnutiachvkaviarňach,podviechamičivnočnýchbarochsazápalisto, ľahkovážne, ale aj odborne diskutovalo. Práve kaviarne nahrádzali nepohodu

nevykúrených lacných príbytkov apomáhali šetriť elektrinu. Žáry bol ako študent ubytovaný na internáte Lafranconi vspoločnej izbe sV. Reiselom, no zdržiaval sa tu zväčša len vobdobí skúšok. Do roku 1940 dennodenne navštevoval spolu

snadrealistami kaviareň Metropol, až kým sa celá skupina na podnet M. Považana nepresťahovala do novootvorenej Grandky. V nej editovali zborníky iknižné edície, odtiaľ vyrážali na vysokoškolsképrednášky či na nočné potulky mestom. Neobchádzali ani schátraný Dax, Smrekovu doménu Luxorku či palubu Boonky, kde E. B. Lukáč redigoval svoju Tvorbu. Vojnové časy sa však odrazili aj naich súkromnom živote a v roku1942hneďpiatinastúpilinavojenskúprezenčnúslužbu–ŽáryvoZvolene.

Načas sa do milovanej Bratislavy vrátil vroku 1943, na dôstojnícku školu, kde sa stretol aj spriateľmi M. Považanom aĽ. Kellenbergerom. Začiatkom roka 1944 ho definitívneodvelilis2.pešoudivíziouakoredaktorapropagačnejjednotkynataliansky front.

Keď sapo dvoch rokoch vrátil do vlasti vamerickej uniforme, intuitívnezamieril do kaviarne Grand hľadať starých priateľov. Tí však hromadne – asi spolstovkou ďalších literátov–užtýždeňoslavovalivkaviarniSláviakoniecvojny.

Po opadnutí prvopočiatočnej eufórie sa začalo celospoločenské účtovanie. Menila sa aj Bratislava. Sodsunom nemeckých vinohradníkov zanikli tradičné viechy – bašty bohémy, menil sa charakter iobsadenie kaviarní. Kultúrny život sa neudržateľne politizoval. A hoci sa umelci stretávali naďalej, bohéma postupne odumierala, až ju definitívnepochovalazmenarežimuvroku1948.

Súčasťou naratívu sa stala opäť až vobdobí politického uvoľnenia, keď sa ako huby podaždizačaliobjavovaťmemoárovépráce.VydavateľstvoSlovenskýspisovateľprene dokonca založilo samostatnú edíciu sneveľmi priliehavým názvom „Mimo edície“.

Štefan Žáry, šéfredaktor aneskôr riaditeľ vydavateľstva, vlastné pamäti nikdy nevydal, hoci ho na ne mnohí nahovárali. Kesejistickej tvorbe sa dostal až na podnet redakcie Slovenských pohľadov, aby niečo napísal pri príležitosti výročia smrti nadrealistického

básnika Jána Raka. Keď sa pustil do práce inšpirovaný citátom zo Šaldovho Zápisníka:

„Přiložil si klíci masku, ajen zřídka ajen na vteřinu dovolil nahlédnout za ni…“, spod peramu postupnevyšlo deväť portrétov spisovateľov, výtvarníkov aliterátov súčasnej avantgardy (Ján Rak, Ľubomír Kellenberger, Alexander Matuška, Ivan Bukovčan, Pavol Horov, Michal Považan, Viliam Chmel, Ján Mudroch aMikuláš Bakoš). Súbor nazval Snímaniemasiek.Opäťrokovpridalktýmtoportrétomďalšietrivpub-li-káciiZlatoústi

rozprávači. Vychádzajúc zKellenbergerovej karikatúry Dlhý, Široký aBystrozraký, zachytil vnej životný príbeh a nezabudnuteľný rozprávačský talent Ľuda Ondrejova, JankaAlexyhoaEmaBohúňa.Akoposlednáztrilógieportrétovvyšlavroku1988kniha

Rande sbásnikmi, ktorú venoval Rudolfovi Fabrymu, Jánovi Poničanovi, Lacovi Novomeskému, E. B. Lukáčovi, Jánovi Smrekovi, Andrejovi Plávkovi aJánovi Kostrovi. Keby sme chceli kompletizovať Žáryho esejistické dielo, nesmieme vynechať esej Stovežatý básnik (1981), Anekdotický slovník slovenských spisovateľov (1996), Nedávny dávny svet (eseje apovesti, 1995) a Spanilej múzy osídla avnady alebo Malé literárne múzeum (2001). Svýnimkou Nezvalovho portrétu vStovežatom básnikovi avydarených imaginatívnych obrazov kultúrnych aliterárnych osobností vprvej časti Nedávneho dávneho sveta ide však skôr o krátke útvarysituačného či anekdotického charakteru,ktorýmchýbahĺbkatrilógieobratislavskejbohéme.

Včase vzniku kníh Snímanie masiek, Zlatoústi rozprávači aRande sbásnikmi už jednotliví umelci nežili. Pri písaní Žáry vychádzal zvlas-t-nej skúsenosti, ktorú popretkával odkazmi na ich dielo. Krotil dokonca aj svoju povestnú „Lust zum fabulieren“. Nezaprel vsebe však básnika adal si mimoriadne záležať na kompozícii ajazyku. Pár nepresností, ktorých sa dopustil, mu čitateľ rád prepáči, pretože pod „sňatou maskou“ nájde nečakane ľudskú tvár Žáryho spisovateľských kolegov a priateľov,ktorúbyinaknespoznal.Vsnaheodlíšiťsaod„plnokrvnýchmemoárov“Žáry defactovytvorilnovýliterárnyútvar–spomienkovéeseje.Ich prostredníctvom nám tak zostáva živo prítomný nielen sugestívny svet bratislavskej bohémy, ktorú neobyčajne pôsobivo zachytil azdokumentoval preďalšie generácie, ale ajsámautor.

MonikaKapráliková

SNÍMANIE MASIEK

Balada

Narobilsomužškandále, Narobilsomužškandále, poraďte,ľudia,akožiť.

Mámroztrhanésandále, amusímstálepiťapiť. Dnes-zajtraoblekzaložiť,

abymaltrochuprekliatehovína. Slzamistvrdlavstalaktit.

Amamanevie,akéhomásyna.

Prečítalsomužžaltáre, blúdimbezkonca,večnýŽid.

Nocovalsomnaskale. Nemienimbraduoholiť.

Ležprečomusímjakvlkvyť

vohybecesty,kdejealejstínna, kliať,rúhanímsiuľaviť?

Amamanevie,akéhomásyna.

Vyvaľujeteokále,

omojejbohéme

viem,nepáčisavámmôjštít. Rozhadzujetetoliare, mátečojesťakrásnybyt. Neúfamsaužpozmeniť, somnepoddajná,tvrdohlaváhlina. TanecmidoprialsvätýVít.

Amamanevie,akéhomásyna.

Somtulák,trhan,strašnýhyd, ležnerozmýšľam,ktojetomuvina. Čakádráb,chcemauväzniť.

Amamanevie,akéhomásyna.

ZozbierkyDobrýdeň,pánVillon

Ján Rak

Ľubomír Kellenberger

Alexander Matuška

Ivan Bukovčan

Michal Považan

Viliam Chmel

Pavol Horov

Ján Mudroch

Mikuláš Bakoš

Přiložilsiklícimasku,ajenzřídkaajen navteřinudovolilnahlédnoutzani… (F.X.Šalda,Zápisník)

Snímanie masiek – názov spomienkových esejí o deviatich osobnostiach nášho umeleckéhoživota–nemáničspoločnéskarnevalom,tedasmaškarnýmplesomajeho vyvrcholením, keď sa za cengotu a črepobitia fliaš odhaľujú a v plnej nahote objavujú tvárezbavenéškrabošiek,zámerumaskovaťvlastnéprirodzenéčrty.

Nemáničspoločnésozákulisímdivadlaašatnícpopredstavení,keďsihercistierajú šminky,odlepujúbriadky,skladajúparochneavracajúsadocivilnéhoživota.

Nie je totožné ani s odliatkami tvárí, aké vytvára sochár po skone človeka, ktorého podobu hodno zachovať, ukázať svetu. Nie je totožné, hoci… Hoci i ja „pracujem“ napospolnamŕtvych,čosanemôžuužnaaranžovať,spriečiť,ohradiť,odvolať.

Mojesnímaniemasiek sanesie v rovineŠaldovho motta, v znamení kradmých chvíľ, keďpozorovanýobjekt-subjektmaskuzložil,aleboaspoňodchýlil.Takétochvílebývajú zriedkavé, vzácne, až sviatočné. No keďže som s týmito postavami žil desiatky rokov –priamvichsúkromí,blízkosti,všenaneprisatý–,malsomšťastnúmožnosť,príležitosť vzácnemomentypostrehnúť,overovaťsiichazovšeobecniť.

Ilustrujem, dopĺňam nimi celkový obraz človeka – známy i menej známy – jeho podobu,charakter.

Áno, aj charakter! Veď predo mnou sa odcláňali (a boli najpozoruhodnejšie) najmä vnútorné masky, duševné tváre pierotov a harlekýnov smutno veselého karnevalu života.

SNÍMANIE MASIEK J/R

Ján RAK

Cestovateľ na pavúčej sline

(Medailón Jána Raka)

Priateľstvo je ani soľ v bláznivej zlatej horúčke a jej krištáľový pot roznieti pupilu, roztvorí prsty zovretej päste. On bol priateľom a medúzy štepov ovíjali sa okolo pliec, chtivé dotyku živého ľudského tepla. Jeho oči z hĺbky, zasadené akoby v antipodickej časti lebky, sálali účasťou a rozpúšťali vosky do povoľnej tvárnosti, hnietenia inému nepovoľnejmasy.

Prišiel medzi nás jedného podvečera, otvorený a priezračný, dal sa nám ako skyva, sedel, akoby ho nebolo, akoby sa nemo ospravedlňoval, že niekomu zaberá priestor vlastnýmfyzikomitýmiveršami,ktoréspletalzmorušíasaténu

Rádsatúlalstarýmištvrťamii snovýmiaglomeráciamibábeľov nakrižovatkách, cez ktoré prevádzal lyriku ani slepca, aby si nerozbila čelo. A zasa verný svojmu chlapčenstvu z kopaníc množil dúhu rodiacej sa rosy v kráľovstve vodných vážok a rakytiny.

Rokmi mužnel a jeho vždy chlapčenský ruch nebol pechorením, snaha vzdialená rafinovanosti.

V básnení asimiloval spolu s výdychom a vdychom, bol akousi chaluhou v dišpenzi malejvesmírnejlode,ktoroujemožnotátonašazem,totoneúnavnépohrebiskokostí.

A nosil už v sebe, vo svojom mene ako trójskeho koňa smrť. Ona jejediná, ktorej sa vzpriečil, ktorej vzdoroval zo samej hĺbky tých drobných antipodických očí vtáčika dospeváčika.

Prvá báseň, ktorú som od neho čítal a ktorá ho reprezentovala v nad­realistickom zborníkuSenaskutočnosť,malanázovCestabezčasu.Autorjudodalredaktoromdosť neskoro,keďsaužspracúvalistĺpcovékorektúry.Nábojomivýrazovýmiprostriedkami vhodne zapadla medzi materiál prebojúvajúci poéziu nového videnia a čistú ako prameň.

Áno,prvábáseň,ktorúsomodnehočítal,asúčasneprvázmienkaojehocestách.

(Čudné to veru cestovanie! Skôr traumatickévýpravy časom nikam avšadiaľ, raz za niečímvýraznereliéfickým,inokedytakýmmálokonkrétnymakofatamorgánavzrkadle rozčerenejhladiny.)

VCestebezčasuspomína„pavučinurodnejdediny“,naktorejprežívalnajpodivnejšiu zľudskýchbolestí,aleodkiaľsúčasneštartovaldoarborétabásnickýchspodobnení.

Z inej básne o cestovaní, myslím, žeibarukopisnej, zapamätal som si trojveršie, ako mi ho bol prečítal na dunajskom Boone, lodnej kaviarni, kde sme chlipkali vojnovú

čiernugaštanovúkávu:

Letímnapavúčejsline

Voniamhlinou

Jemismutnoiblankytne

Či môžebyť výstižnejšie poetickejšie zobrazenie večnej túžby, večného vzletu medzi mazľavosťouhlinyablankytnýmobzorom?Vzťahujesanavšeobecnýnaturelbásnikov akočeľadeanajednotlivcatypuJánaRakaosobitne.

Pripomínalmi básnikaPaulaEluarda. Podlhovastá tvár, rozmiestnenievrások, výraz očí;výrazzhlbín,alehrejivý,láskavýatrochusmutný,akobymihalnicevrhalipredčasný večerný tieň a zároveň sa pokúšali rozptyľovať mátožnú moru. Aj stavbou tela sa podobali: tenší, hranatí, strednej postavy. Uvedomil som si túto podobnosť pri spoločnom stretnutí po vojne vbratislavskejreštauráciiSlovan,kdesmebesedovalisovzácnymfrancúzskymhosťom a jeho ženou Nush, krásnou, mladou a krehkou mimózou. Pravda, Eluard bol vážne chorý, roky sa liečil na tuberkulózu, dávali mu pneumotorax. Spomínal, že rád cestuje, alechorobatútojehoobľubuveľmiobmedzuje.

Ján Rak v týchto rokoch, a vlastne stále, oplýval zdravím i silou, potužoval si telo turistikou, plávaním, ba aj strunou a činkami. Keď si naoko cintľavý chlapík vyzliekol konfekčný oblek, razom sa zmenil na atléta so zarasteným hrudníkom, plným rebier a jabĺčok svalov. (Neskôr sa mi zdôveril, že mu trvalo, kým sa vystrábil z chorôb proletárskehodetstva,zmálokrvnostiapolohladu.)

No v rajskom rúchu sme sa videli málokedy. Nebolo času ani príležitosti; v spoločenských miestnostiach sa nebolo radno obnažovať a prírodu sme zanedbávali,

držiac sazásady, želiterát patrí do kaviarne a ženajkrajšia zeleň jezeleň biliardového stola.

Pravdupovediac, toto nepísané krédo nadrealistickej antikonvencie sme radi prekračovali

a či už zjavne alebo úkradmo sme sa vnárali do vĺn zavrhovanej prírody až po hrdlo, suchým kaviarenským vzduchom priam rozožrané. Napospol sme totiž boli vidiecki chlapci,neprirodzenéškrupuleznásuvrznutímzBratislavyzázračnerýchlopadali.

TaktosmesasJánomRakomcezktorésiprázdninyprekvapilinaPočúvalskomjazere, kde sme doslova do seba vrazili – ja člen študentského tábora, on súkromný turista, obaja

vplavkách,opále­ní,zdraví.Okremplecniaka,mapáraapríslušenstvamalRakaparát azvečnilnásnafotke,neskôrregistrovanejako:

PanversusFaun čiže Zápasonymfu

(Nymfu na snímke nebolo vidieť, pravdepodobne sa ukrývala v tŕstí, alebo už bola premenenávsyringu.)

Bavplecniakunechýbalanikľúčnaurčovanierastlín;všimolsomsihoprv,nežstihol naň položiť rezervnú košeľu. Krikľavá literatúra u surrealistu! Človek by čakal skôr dajakéMaldororovespevy,KráľaUbu,NervalovuSylviučiAuréliu.

Tie prázdniny sa mi podarilo poodhaliť tajomstvo Rakovho atletického tela, samotárskych túlačiek, poetického žriedla i arzenálu, ktorý suverénne a konkrétne využívalvosvojejlyrike.

(Rakovaprírodnályrikajedinečneobohacujenašupoéziu,atopastelovoufarbitosťou a výstižnosťou; navyše sa neuspokojí so zovše­obecňujúcou polevou, lež veľmi konkrétnemenuje,charakterizuje:nerastjejaspis,rastlinacyklámen,vtákkrakľabelasá. Príroda mu je pandomíniom, kde „zelené vojsko trávy – každú jar vychádza mlčky zo zeme/aobopínachladnýmimečmi–všetkyzhúžvanékorene/nášhoprométeovského bytia.“)

V ten letný deň pod Sitnom spriadlo nás vedno nové vlákno. Boli sme očarení a dohovorili sme sa, že sa pred skupinou neprezradíme. Pred skupinou – to znamenalo predMichalomPovažanom.Dodržalismeslovo.

(No aké bolo moje prekvapenie, keď ma o rok navštívil v študentskom tábore sám veľký pohlavár Michal, ktorý nielenže moje tajné táborové chúťky neodsúdil, ale dokonca so mnou dva dni „medzi luteránmi“ vytrval! Pravda, v objatí Božej prírody nevydájali smežičlivéprsníky matky Kybely, alevyciedzali rumplíky pravej sitnianskej horkejvmiestnomvýčape.)

Cestynadovolenky,letoviská–totrochurazilomajetníctvom,meštiačinou.Oficiálne sme uznávali iba veľkolepé cesty, neslýchané výpravy do vzdialených veľkomiest, do exotikyasnovýchaglomerácií,megalopolí.

Tulácka krv Jána Raka sa vedela surogátne schladiť aj v skromnejších možnostiach. Raz, dva razy mesačne cestoval domov do Hradišťa pod Vrátnom navštíviť rodičov a svoj podjavorinský kraj. Ta prichádzal dobiť si batériu, ktorej energiu premieňal na meteorické záblesky v príkaze zatmenia ulíc a myslí alebo na uhrančivé horiace kry v chránenom cimburí poézie. Ta prichádzal teda doplniť si akumulátor, ale aj kufrík slaninou,klobásou,vaječnicou.Myslím,žedomaprisennýchprácachpomáhalarodičov

podporovalzavšeajfinančne.

Akeďprišieljúl,dovolenkovýčas,hajdenacesty!

Dovolenky si plánoval presne, tráviac ich premyslene, cestovateľsky a výskumnícky účelne. Naštudoval si niektorú oblasť Slovenska a potom ju na mieste botanicky i ornitologickypreskúmal.

Cestovalvlakomaperpedesapostolorum.

Vlakymilovalakodecko.

Najmäcestovné zľavy, režijné avoľné lístky mu natoľko počarili, žesaupísal diablu železníc, kde strávil celý svoj pracovný život. Zostal drobným, neskôr stredným

úradníčkom

s glotovými rukávnikmi, a to aj v čase životnej kulminácie, keď už niektorí jeho vrstovníci „spravili kariéry“. Ba čo viac, šúchal stoličku na nezáživnom právnom oddelení.Tamčakalnasvojuveľkúpríležitosť.Nasvojuveľkúdobrodružnúcestu.

Právne oddelenie železníc totiž vraj vyšetrovalo rozmanité delikty, priestupky, prečiny ahavárie ajna medzinárodnýchtratiach,kam podľapotrebyvysielalokomisie.Ján Rak veril, že sa takto raz dostane do Turecka vyšetrovať nejaké pašeráctvo hašiša alebo

najradšejmravnostnýdeliktspáchanýmedziSofiouaIstanbulomvkupévozňa,ktorý –akomizasväteneprezradil –ihneďnatonevyhnutnetrebaodpojiť,vydezinfikovaťaaž dopríchodukomisiezaplombovať.

Takejtožobronivoočakávanejslužobnejcestysanikdynedočkal.

Na svoje železničiarstvo, vlastne železničiarenie nedal dopustiť. Za maloúradnícke zaradenie sa nehanbil, a keď sme si ho doberali, ako to harmonizuje s jeho tvorivým rozletom,krotkoodvetil:

–Prosímvás,taľafatky!MaliarRousseauslúžilpricolníkochabásnikPrzybyszewski precvikávalnatramvajachlístky.

Dlhšíčasbývalakoprechodnýcestujúcivslobodárni;atovždysniekým –akboliiba dvaja v izbe, to bol vrchol luxusu. Tam poznal nocľažníkov z rodu strojvodcov, tramvajákov a námorníkov. Pravda, títo „suchí námorníci“ nepáchli soľou oceánov, iba tuzemským rumom a obyčajnou dunajskou vodou, ktorú brázdili remorkérmi, ak dokonca nevylievali len z paluby splašky. Dôležité bolo, že sami sa pokladali za morskýchvlkovaichprostredníctvomsačlovekdostaldoprístavnýchšenkov.

(Hovorím o časoch amébicky sa rozplazujúcej vojny, keď sa nám študentom, začínajúcim literátom v Bratislave zo dňa na deň zužoval svet, keď sme museli svoje bezhraničnésnyalampiónovéplányvyplytvaťnarozmetanomjarmočnisku.)

Fantázia, rojčenie, obrazotvornosť vytrhávali priateľa Raka väčšmi než hocikoho z nás z malosti prostredia, z dunivosti čias a klímy. Tvoril si kvet z klobúka-hlavy ako iluzionik – pre seba samého, pre radosť duše. Nepotreboval svetelné rampy ani obdivovateľov,nopredsvojimisanepriedyšneneuzatváral.

Často sme blúdili po meste viacerí a poza mesto sami dvaja. Padal strieborný dážď rojčenia.

Flauty briez v Slávičom údolí mu hneď pripomenuli Jesenina, ktorého mal zo sovietskych básnikov najradšej, a to i toho prírodného, i toho krčmového; mimoriadne muučariljehoplnokrvný,búrliváckyživot.

Na prechádzke botanickou záhradou, kam sme ktorejsi dusnej nedele vkročili, stačil mupohľadnaopŕchnutúpalmusovísajúcimkonáromakozlomenýmkrídlomalbatrosa, aby sa ocitol na Tahiti, vo voľnej divočine, ktorá opantala jeho Gauguina hostiteľsky milosrdneažponehostinnú,nemilosrdnúsmrť.

–NAFEAFOAIPOIPO,–blábolilnezrozumiteľnéslovávpolynézštine.

A janamiesto aby som samuvysmial aukazovákom mu ťukol nalebku, vpadol som zápäťdojehonôtysosvojoumlynskoutroškou: –IAORANAVAHINA!

NechcelsomhonechaťsaméhovblúznivomexotickomTichomorí.

Aj do podozrivej putiky – volala sa Favorit – Rak niekedy zablúdil: pre celkové ovzdušie, no najmä kvôli cigánke klaviristke, ktorá mu pripomínala preslávenú konkubínu prekliateho básnika Jeanne Duvalovú, inšpirátorku Kvetov zla. Hodiny vydržalsedieťachlipkaťpivo.Bezslovaponáralhlbokýzrakdohavraninynadklávesmi vejúcich vlasov, div ich nezapálil. Aj jemu uvila exotická múza zlo; no nie v podobe kvetov (ani zákernej choroby!), lež v podobe saturnského prstenca na oku, lebo hoci priateľovelasáboli pavúčie, predsa vzbudili podozrenieapriniesli pomstu kučeravých seladónov.

Päsť na oku krotkého, nevýbojného Raka sa vynímala naozaj neuveriteľne. Skôr by muužbolipristalinačelezákrpkyrožkovnesmeléhosatyraalebonalopatkáchvýpuky krídiel,pomocouktorýchbysavedelvzniesťspavúkmipodjesene.

Keď sa pominuli týždne letných dovoleniek i jesenných husích flotíl, keď pľušte, húľavy nedovolili vo voľnej chvíli vytiahnuť päty z domu, rozprestrel Ján Rak v slobodárenskej izbe po stole alebo cez postele mapy. podnikal výpravy a cestoval, premeriaval najdlhšie trate. Teraz naozaj už nemal nijaké zábrany, padli všetky prekážky, komplikácie. S bradou v jamke dlane sledoval linky zámorských výprav, križoval Oceániu. Alebo s ktorousi rímskou légiou prekračoval Alpy. Alebo – a to najradšej – študoval Paríž, jeho štvrte, námestia, uličky, jeho kaviarne, pamätihodnosti, múzeá,cintoríny.

(Nečudo, že Paríž poznal dokonale. Keď sme ta po rokoch spoločne zavítali – ja po niekoľký raz, on po prvýkrát –, bezpečne ma vodil, topograficky presne určoval, chrlil reálieipodrobnéhistorky,bakorigovalajúradnýchcicerónov.

– Pozri, Impasse Cotin, tu býval Utrillo, ešte za chlapčenstva, keď sa jeho matka

Valadonová zoznámila s Apollinairom. Aha, Café-Tabac, kaviareň surrealistov, debát, absintov,semvtridsiatomšiestomNezval…Božemôj,RueTourlaque,hľadajmečíslo48, horepodstrechouvateliériportrétovalToulouse-LautrectanečnicuLaGoulue!

Vodil ma rozšafne z cintorínov do butík a od bukinistov po blší trh obdivovať všednostiakochaťsavnepotrebnýchdrobnostiach.)

Ustatý z imaginárnych ciest a výprav aktívne oddychoval, venujúc sa pre zmenu štúdiu medicíny. Zameral sa na oblasti, ktoré si povy­šklboval z fyziológie, anatómie, sexuológie, psychiatrie do akejsi „rakológie“. Skladal dokonca receptáre a vymýšľal rozmanitéafrodiziaká,ktorýminássľubovalposilniť,noktorénikdynikomunedalaani sámjakživnepoužil.

VymyslelsommumenoSexuálnyorlojsdodatkom:mierneoneskorenýavychýlený. Prímenieprijalhrdoakopodväzkovýrad,lebosarádtvárilvyžito-hriešne,hocibolčistý akoľalia.

–Prečosanedáš,Janko,zapísaťnamedicínu?

– Teraz, cez vojnu? Žiť pár rokov prv, možno by som chodil na prednášky Charcota aleboFreuda,–odpovedal,položiacnazväzokPsychoanalýzyroztvorenýherbár.

Nevyzeral veru na zvrhlecaani na vedátora, ba takto v nevykúrenej izbenocľahárne so širokánskym šálom cez hlavu a krk pripomínal skôr babu-koreniarku, čo priniesla z podjavorinskýchlúknamyjavskýrínokliečivébyliny.

Nevyzeralvpravdeaninabásnika.

Alebásnikom bol od koreňa, drene anaturelu.Vo svojej plnej poé­zii vyslal sopečný pozdrav stromoradiu ticha. Podmínoval vojne kolesá železného dažďa. Melancholicky hľadel,akoopadávajúviničežien.Opíjalsavínomblasfémie

Aleajeluardovsky,taktoveštil,vyčkávalbudúcnosť,atoprávevZáhradeiluzionistu:

Lebosaužbrieždinadkorálovýmiostrovmi/Jetoránoabsolútnejslobody/Japri tomtobrieždení/Budemstáťprivás/Aradujemsa/Ztohovšetkého/Keďmáte úprimnéoči/Lebovtejtochvíli/Sapodobáte/Ľuďom.

Šťastnýiluzionista!

(Aletaktohovoriaajmúdri,nielenšťastní.)

Terazsipravdepodobnelietanapavúčejslinevoľno-voľnešírymvesmíromamožno akočlenželezničnejkomisie,ktorákonečnesplnilajehoambície,vyšetrujemezaliančný deliktniekdemedzisúhvezdímPannyaVlasmiBereniky.