5 minute read
SNÍMANIE MASIEK J/R
Ján RAK
Cestovateľ na pavúčej sline
(Medailón Jána Raka)
Priateľstvo je ani soľ v bláznivej zlatej horúčke a jej krištáľový pot roznieti pupilu, roztvorí prsty zovretej päste. On bol priateľom a medúzy štepov ovíjali sa okolo pliec, chtivé dotyku živého ľudského tepla. Jeho oči z hĺbky, zasadené akoby v antipodickej časti lebky, sálali účasťou a rozpúšťali vosky do povoľnej tvárnosti, hnietenia inému nepovoľnejmasy.
Prišiel medzi nás jedného podvečera, otvorený a priezračný, dal sa nám ako skyva, sedel, akoby ho nebolo, akoby sa nemo ospravedlňoval, že niekomu zaberá priestor vlastnýmfyzikomitýmiveršami,ktoréspletalzmorušíasaténu
Rádsatúlalstarýmištvrťamii snovýmiaglomeráciamibábeľov nakrižovatkách, cez ktoré prevádzal lyriku ani slepca, aby si nerozbila čelo. A zasa verný svojmu chlapčenstvu z kopaníc množil dúhu rodiacej sa rosy v kráľovstve vodných vážok a rakytiny.
Rokmi mužnel a jeho vždy chlapčenský ruch nebol pechorením, snaha vzdialená rafinovanosti.
V básnení asimiloval spolu s výdychom a vdychom, bol akousi chaluhou v dišpenzi malejvesmírnejlode,ktoroujemožnotátonašazem,totoneúnavnépohrebiskokostí.
A nosil už v sebe, vo svojom mene ako trójskeho koňa smrť. Ona jejediná, ktorej sa vzpriečil, ktorej vzdoroval zo samej hĺbky tých drobných antipodických očí vtáčika dospeváčika.
Prvá báseň, ktorú som od neho čítal a ktorá ho reprezentovala v nadrealistickom zborníkuSenaskutočnosť,malanázovCestabezčasu.Autorjudodalredaktoromdosť neskoro,keďsaužspracúvalistĺpcovékorektúry.Nábojomivýrazovýmiprostriedkami vhodne zapadla medzi materiál prebojúvajúci poéziu nového videnia a čistú ako prameň.
Áno,prvábáseň,ktorúsomodnehočítal,asúčasneprvázmienkaojehocestách.
(Čudné to veru cestovanie! Skôr traumatickévýpravy časom nikam avšadiaľ, raz za niečímvýraznereliéfickým,inokedytakýmmálokonkrétnymakofatamorgánavzrkadle rozčerenejhladiny.)
VCestebezčasuspomína„pavučinurodnejdediny“,naktorejprežívalnajpodivnejšiu zľudskýchbolestí,aleodkiaľsúčasneštartovaldoarborétabásnickýchspodobnení.
Z inej básne o cestovaní, myslím, žeibarukopisnej, zapamätal som si trojveršie, ako mi ho bol prečítal na dunajskom Boone, lodnej kaviarni, kde sme chlipkali vojnovú čiernugaštanovúkávu:
Letímnapavúčejsline
Voniamhlinou
Jemismutnoiblankytne
Či môžebyť výstižnejšie poetickejšie zobrazenie večnej túžby, večného vzletu medzi mazľavosťouhlinyablankytnýmobzorom?Vzťahujesanavšeobecnýnaturelbásnikov akočeľadeanajednotlivcatypuJánaRakaosobitne.
Pripomínalmi básnikaPaulaEluarda. Podlhovastá tvár, rozmiestnenievrások, výraz očí;výrazzhlbín,alehrejivý,láskavýatrochusmutný,akobymihalnicevrhalipredčasný večerný tieň a zároveň sa pokúšali rozptyľovať mátožnú moru. Aj stavbou tela sa podobali: tenší, hranatí, strednej postavy. Uvedomil som si túto podobnosť pri spoločnom stretnutí po vojne vbratislavskejreštauráciiSlovan,kdesmebesedovalisovzácnymfrancúzskymhosťom a jeho ženou Nush, krásnou, mladou a krehkou mimózou. Pravda, Eluard bol vážne chorý, roky sa liečil na tuberkulózu, dávali mu pneumotorax. Spomínal, že rád cestuje, alechorobatútojehoobľubuveľmiobmedzuje.
Ján Rak v týchto rokoch, a vlastne stále, oplýval zdravím i silou, potužoval si telo turistikou, plávaním, ba aj strunou a činkami. Keď si naoko cintľavý chlapík vyzliekol konfekčný oblek, razom sa zmenil na atléta so zarasteným hrudníkom, plným rebier a jabĺčok svalov. (Neskôr sa mi zdôveril, že mu trvalo, kým sa vystrábil z chorôb proletárskehodetstva,zmálokrvnostiapolohladu.)
No v rajskom rúchu sme sa videli málokedy. Nebolo času ani príležitosti; v spoločenských miestnostiach sa nebolo radno obnažovať a prírodu sme zanedbávali, držiac sazásady, želiterát patrí do kaviarne a ženajkrajšia zeleň jezeleň biliardového stola.
Pravdupovediac, toto nepísané krédo nadrealistickej antikonvencie sme radi prekračovali a či už zjavne alebo úkradmo sme sa vnárali do vĺn zavrhovanej prírody až po hrdlo, suchým kaviarenským vzduchom priam rozožrané. Napospol sme totiž boli vidiecki chlapci,neprirodzenéškrupuleznásuvrznutímzBratislavyzázračnerýchlopadali.
TaktosmesasJánomRakomcezktorésiprázdninyprekvapilinaPočúvalskomjazere, kde sme doslova do seba vrazili – ja člen študentského tábora, on súkromný turista, obaja vplavkách,opálení,zdraví.Okremplecniaka,mapáraapríslušenstvamalRakaparát azvečnilnásnafotke,neskôrregistrovanejako:
PanversusFaun čiže Zápasonymfu
(Nymfu na snímke nebolo vidieť, pravdepodobne sa ukrývala v tŕstí, alebo už bola premenenávsyringu.)
Bavplecniakunechýbalanikľúčnaurčovanierastlín;všimolsomsihoprv,nežstihol naň položiť rezervnú košeľu. Krikľavá literatúra u surrealistu! Človek by čakal skôr dajakéMaldororovespevy,KráľaUbu,NervalovuSylviučiAuréliu.
Tie prázdniny sa mi podarilo poodhaliť tajomstvo Rakovho atletického tela, samotárskych túlačiek, poetického žriedla i arzenálu, ktorý suverénne a konkrétne využívalvosvojejlyrike.
(Rakovaprírodnályrikajedinečneobohacujenašupoéziu,atopastelovoufarbitosťou a výstižnosťou; navyše sa neuspokojí so zovšeobecňujúcou polevou, lež veľmi konkrétnemenuje,charakterizuje:nerastjejaspis,rastlinacyklámen,vtákkrakľabelasá. Príroda mu je pandomíniom, kde „zelené vojsko trávy – každú jar vychádza mlčky zo zeme/aobopínachladnýmimečmi–všetkyzhúžvanékorene/nášhoprométeovského bytia.“)
V ten letný deň pod Sitnom spriadlo nás vedno nové vlákno. Boli sme očarení a dohovorili sme sa, že sa pred skupinou neprezradíme. Pred skupinou – to znamenalo predMichalomPovažanom.Dodržalismeslovo.
(No aké bolo moje prekvapenie, keď ma o rok navštívil v študentskom tábore sám veľký pohlavár Michal, ktorý nielenže moje tajné táborové chúťky neodsúdil, ale dokonca so mnou dva dni „medzi luteránmi“ vytrval! Pravda, v objatí Božej prírody nevydájali smežičlivéprsníky matky Kybely, alevyciedzali rumplíky pravej sitnianskej horkejvmiestnomvýčape.)
Cestynadovolenky,letoviská–totrochurazilomajetníctvom,meštiačinou.Oficiálne sme uznávali iba veľkolepé cesty, neslýchané výpravy do vzdialených veľkomiest, do exotikyasnovýchaglomerácií,megalopolí.
Tulácka krv Jána Raka sa vedela surogátne schladiť aj v skromnejších možnostiach. Raz, dva razy mesačne cestoval domov do Hradišťa pod Vrátnom navštíviť rodičov a svoj podjavorinský kraj. Ta prichádzal dobiť si batériu, ktorej energiu premieňal na meteorické záblesky v príkaze zatmenia ulíc a myslí alebo na uhrančivé horiace kry v chránenom cimburí poézie. Ta prichádzal teda doplniť si akumulátor, ale aj kufrík slaninou,klobásou,vaječnicou.Myslím,žedomaprisennýchprácachpomáhalarodičov podporovalzavšeajfinančne.
Akeďprišieljúl,dovolenkovýčas,hajdenacesty!
Dovolenky si plánoval presne, tráviac ich premyslene, cestovateľsky a výskumnícky účelne. Naštudoval si niektorú oblasť Slovenska a potom ju na mieste botanicky i ornitologickypreskúmal.
Cestovalvlakomaperpedesapostolorum.
Vlakymilovalakodecko.
Najmäcestovné zľavy, režijné avoľné lístky mu natoľko počarili, žesaupísal diablu železníc, kde strávil celý svoj pracovný život. Zostal drobným, neskôr stredným úradníčkom s glotovými rukávnikmi, a to aj v čase životnej kulminácie, keď už niektorí jeho vrstovníci „spravili kariéry“. Ba čo viac, šúchal stoličku na nezáživnom právnom oddelení.Tamčakalnasvojuveľkúpríležitosť.Nasvojuveľkúdobrodružnúcestu.
Právne oddelenie železníc totiž vraj vyšetrovalo rozmanité delikty, priestupky, prečiny ahavárie ajna medzinárodnýchtratiach,kam podľapotrebyvysielalokomisie.Ján Rak veril, že sa takto raz dostane do Turecka vyšetrovať nejaké pašeráctvo hašiša alebo najradšejmravnostnýdeliktspáchanýmedziSofiouaIstanbulomvkupévozňa,ktorý –akomizasväteneprezradil –ihneďnatonevyhnutnetrebaodpojiť,vydezinfikovaťaaž dopríchodukomisiezaplombovať.
Takejtožobronivoočakávanejslužobnejcestysanikdynedočkal.
Na svoje železničiarstvo, vlastne železničiarenie nedal dopustiť. Za maloúradnícke zaradenie sa nehanbil, a keď sme si ho doberali, ako to harmonizuje s jeho tvorivým rozletom,krotkoodvetil:
–Prosímvás,taľafatky!MaliarRousseauslúžilpricolníkochabásnikPrzybyszewski precvikávalnatramvajachlístky.
Dlhšíčasbývalakoprechodnýcestujúcivslobodárni;atovždysniekým –akboliiba dvaja v izbe, to bol vrchol luxusu. Tam poznal nocľažníkov z rodu strojvodcov, tramvajákov a námorníkov. Pravda, títo „suchí námorníci“ nepáchli soľou oceánov, iba tuzemským rumom a obyčajnou dunajskou vodou, ktorú brázdili remorkérmi, ak dokonca nevylievali len z paluby splašky. Dôležité bolo, že sami sa pokladali za morskýchvlkovaichprostredníctvomsačlovekdostaldoprístavnýchšenkov.
(Hovorím o časoch amébicky sa rozplazujúcej vojny, keď sa nám študentom, začínajúcim literátom v Bratislave zo dňa na deň zužoval svet, keď sme museli svoje bezhraničnésnyalampiónovéplányvyplytvaťnarozmetanomjarmočnisku.)
Fantázia, rojčenie, obrazotvornosť vytrhávali priateľa Raka väčšmi než hocikoho z nás z malosti prostredia, z dunivosti čias a klímy. Tvoril si kvet z klobúka-hlavy ako iluzionik – pre seba samého, pre radosť duše. Nepotreboval svetelné rampy ani obdivovateľov,nopredsvojimisanepriedyšneneuzatváral.
Často sme blúdili po meste viacerí a poza mesto sami dvaja. Padal strieborný dážď rojčenia.
Flauty briez v Slávičom údolí mu hneď pripomenuli Jesenina, ktorého mal zo sovietskych básnikov najradšej, a to i toho prírodného, i toho krčmového; mimoriadne muučariljehoplnokrvný,búrliváckyživot.
Na prechádzke botanickou záhradou, kam sme ktorejsi dusnej nedele vkročili, stačil mupohľadnaopŕchnutúpalmusovísajúcimkonáromakozlomenýmkrídlomalbatrosa, aby sa ocitol na Tahiti, vo voľnej divočine, ktorá opantala jeho Gauguina hostiteľsky milosrdneažponehostinnú,nemilosrdnúsmrť.
–NAFEAFOAIPOIPO,–blábolilnezrozumiteľnéslovávpolynézštine.
A janamiesto aby som samuvysmial aukazovákom mu ťukol nalebku, vpadol som zápäťdojehonôtysosvojoumlynskoutroškou: –IAORANAVAHINA!
NechcelsomhonechaťsaméhovblúznivomexotickomTichomorí.
Aj do podozrivej putiky – volala sa Favorit – Rak niekedy zablúdil: pre celkové ovzdušie, no najmä kvôli cigánke klaviristke, ktorá mu pripomínala preslávenú konkubínu prekliateho básnika Jeanne Duvalovú, inšpirátorku Kvetov zla. Hodiny vydržalsedieťachlipkaťpivo.Bezslovaponáralhlbokýzrakdohavraninynadklávesmi vejúcich vlasov, div ich nezapálil. Aj jemu uvila exotická múza zlo; no nie v podobe kvetov (ani zákernej choroby!), lež v podobe saturnského prstenca na oku, lebo hoci priateľovelasáboli pavúčie, predsa vzbudili podozrenieapriniesli pomstu kučeravých seladónov.
Päsť na oku krotkého, nevýbojného Raka sa vynímala naozaj neuveriteľne. Skôr by muužbolipristalinačelezákrpkyrožkovnesmeléhosatyraalebonalopatkáchvýpuky krídiel,pomocouktorýchbysavedelvzniesťspavúkmipodjesene.
Keď sa pominuli týždne letných dovoleniek i jesenných husích flotíl, keď pľušte, húľavy nedovolili vo voľnej chvíli vytiahnuť päty z domu, rozprestrel Ján Rak v slobodárenskej izbe po stole alebo cez postele mapy. podnikal výpravy a cestoval, premeriaval najdlhšie trate. Teraz naozaj už nemal nijaké zábrany, padli všetky prekážky, komplikácie. S bradou v jamke dlane sledoval linky zámorských výprav, križoval Oceániu. Alebo s ktorousi rímskou légiou prekračoval Alpy. Alebo – a to najradšej – študoval Paríž, jeho štvrte, námestia, uličky, jeho kaviarne, pamätihodnosti, múzeá,cintoríny.
(Nečudo, že Paríž poznal dokonale. Keď sme ta po rokoch spoločne zavítali – ja po niekoľký raz, on po prvýkrát –, bezpečne ma vodil, topograficky presne určoval, chrlil reálieipodrobnéhistorky,bakorigovalajúradnýchcicerónov.
– Pozri, Impasse Cotin, tu býval Utrillo, ešte za chlapčenstva, keď sa jeho matka
Valadonová zoznámila s Apollinairom. Aha, Café-Tabac, kaviareň surrealistov, debát, absintov,semvtridsiatomšiestomNezval…Božemôj,RueTourlaque,hľadajmečíslo48, horepodstrechouvateliériportrétovalToulouse-LautrectanečnicuLaGoulue!
Vodil ma rozšafne z cintorínov do butík a od bukinistov po blší trh obdivovať všednostiakochaťsavnepotrebnýchdrobnostiach.)
Ustatý z imaginárnych ciest a výprav aktívne oddychoval, venujúc sa pre zmenu štúdiu medicíny. Zameral sa na oblasti, ktoré si povyšklboval z fyziológie, anatómie, sexuológie, psychiatrie do akejsi „rakológie“. Skladal dokonca receptáre a vymýšľal rozmanitéafrodiziaká,ktorýminássľubovalposilniť,noktorénikdynikomunedalaani sámjakživnepoužil.
VymyslelsommumenoSexuálnyorlojsdodatkom:mierneoneskorenýavychýlený. Prímenieprijalhrdoakopodväzkovýrad,lebosarádtvárilvyžito-hriešne,hocibolčistý akoľalia.
–Prečosanedáš,Janko,zapísaťnamedicínu?
– Teraz, cez vojnu? Žiť pár rokov prv, možno by som chodil na prednášky Charcota aleboFreuda,–odpovedal,položiacnazväzokPsychoanalýzyroztvorenýherbár.
Nevyzeral veru na zvrhlecaani na vedátora, ba takto v nevykúrenej izbenocľahárne so širokánskym šálom cez hlavu a krk pripomínal skôr babu-koreniarku, čo priniesla z podjavorinskýchlúknamyjavskýrínokliečivébyliny.
Nevyzeralvpravdeaninabásnika.
Alebásnikom bol od koreňa, drene anaturelu.Vo svojej plnej poézii vyslal sopečný pozdrav stromoradiu ticha. Podmínoval vojne kolesá železného dažďa. Melancholicky hľadel,akoopadávajúviničežien.Opíjalsavínomblasfémie
Aleajeluardovsky,taktoveštil,vyčkávalbudúcnosť,atoprávevZáhradeiluzionistu:
Lebosaužbrieždinadkorálovýmiostrovmi/Jetoránoabsolútnejslobody/Japri tomtobrieždení/Budemstáťprivás/Aradujemsa/Ztohovšetkého/Keďmáte úprimnéoči/Lebovtejtochvíli/Sapodobáte/Ľuďom.
Šťastnýiluzionista!
(Aletaktohovoriaajmúdri,nielenšťastní.)
Terazsipravdepodobnelietanapavúčejslinevoľno-voľnešírymvesmíromamožno akočlenželezničnejkomisie,ktorákonečnesplnilajehoambície,vyšetrujemezaliančný deliktniekdemedzisúhvezdímPannyaVlasmiBereniky.
