Kustód strateného času bohémy

Štefan Žáry (1918 – 2007) bol nesmierne plodný ačinorodý autor. Súčet jeho takmer sedemdesiatročného tvorivého pôsobenia nezahŕňa len dvadsaťšesť zbierok poézie, vsúvislosti sktorou sa spomína najčastejšie, ale aj sedem kníh pre mládež, veršovanú drámu, preklady zfrancúzštiny, taliančiny ašpanielčiny, publicisticko-redaktorskú tvorbuarozsiahleesejisticko-prozaickédielo.

Pri príležitosti 100. výročia jeho narodenia vychádzajú v prvej reed­í­cii Žáryho spomienkové eseje Snímanie masiek (1979), Zlatoústi rozprávači (1984) aRande sbásnikmi (1988), ktoré sa vdobe ich vzniku aj vďaka relatívne nízkemu nákladu rýchlo rozpredali. Autor vnich sugestívne oživuje asprítomňuje stratený svet bratislavskej bohémy ako priamy aktér azároveň očitýsvedok jej postupného zániku.

Akojedinýautorsaktejtotémepravidelnevracal.

ŽárypochádzalzPoník,niekdajšiehoslobodnéhokráľovskéhomesta,ktorépreslávila Chalupkova báseň otureckom plienení regiónu Turčín Poničan. Narodil sa tesne po vzniku Československa a previazanosť sprvorepublikovými osmičkami ho sprevádzala naďalej. Vo vypätom období rozhodovania oosude republiky na jeseň 1938 vstúpil do literatúry zbierkou vlasteneckých básní Srdcia na mozaike. Podpísaný ešte familiárne ako „Števo“ ich dedikoval „ľuďom dobrej vôle“. Mal dvadsať rokov, študoval vposlednom ročníku na banskobystrickom gymnáziu akrušné udalosti ho nenechávali ľahostajným.Ohlasynazbierkuvšaknebolipriaznivé.VSlovenskýchPohľadochsaonej kritickyvyjadril

ŽáryhoneskoršívysokoškolskýprofesorA.Mráz,decembrovýElánjejprisúdil„chyby debutu,beztoho,žebymaljehopôvabaodvahu“.Sámautorsaneskôrnetajiltým,žeju spočiatku rád zamlčoval. Nedal sa však odradiť odďalšej tvorby ačasom nadviazal spoluprácuajsobidvomaspomínanýmiperiodikami.

Za jeho prejavom československého vlastenectva môžeme pozorovať vplyv intelektuálne iumelecky stimulujúceho prostredia medzivojnovej Banskej Bystrice a učiteľsko-kantorské rodinné zázemie. Žáryho otec, po ktorom dostal meno Štefan, bol evanjelický správca školy vPonikách a vyznávač ideálov Komenského. Náklonnosť kčes­kej kultúre pramení aj v kultúrnych aktivitách českých učiteľov na Banskobystrickom gymnáziu. Hoci Žáry nesúhlasil snecitlivo aplikovaným čechoslovakizmom, vysoko vyzdvihoval českú kultúrnosť akultúru, najmä literatúru.

Cez ňu, ako savyjadril, poznával „farby, vône, chuť iševel sveta“. Počasgymnaziálnych štúdií sa angažoval v Združení evanjelickej mládeže (bol tajomníkom miestnej poboč­ky)aspolusbudúcimiumelcamiK.L.Zacharom,T.AndrašovanomiP.Karvašom ajvštudentskomsamovzdelávacomkrúžku.PráveposlednemenovanýnapísalkŽáryho útlej prvotine doslov, vktorom vyjadril radosť, že básnik konečne zanecháva nezvalovský surrealizmus apoddáva sa vplyvu Lukáčovej poézie aRázusovho československéhostanoviska.Ažorokneskôrsaukázalo,akoveľmisamýlil.

Vjeseni 1939 nastúpil Žáry na Slovenskú univerzitu (od roku 1954 opäť premenovanú na Univerzitu Komenského), kde sa na ľútosť matky, ktorá by vňom radšej videla teológa, zapísal na slovenský jazyk a francúzštinu. Krátko po príchode do metropoly sa zoznámil snadrealistami, ktorí ho prizvali naspoluprácu nadruhom nadrealistickom zborníku Sen askutočnosť. Žáry sastal jedným znich apat-ril k najpriebojnejšímčlenomskupiny.PrezývalihoAlfréd,lebožar­tomrádupozorňovalna svoju mennú príbuznosť sfrancúzskym básnikom Alfredom Jarrym. Umelecky vedno snimirástolačorazbližšiesamustávaloajvýtvarnéumenie.

Zúčastnil sa aj na príprave ďalších dvoch zborníkov Vo dne a v noci aPozdrav, kam popripoézii prispel prózou, prekladmi aesejou oumení. Zároveň písal recenzie atexty doletákaPoézianovéhovidenia,ktorýnadrealistomnahrádzalchýbajúcičasopis.Vroku

1941vydalsvojuprvúnadrealistickúzbierkuZvieratník.

Keď sa Žáry dostal do Bratislavy, umelecká bohéma práve chytala druhý dych.

Zrôznych kútov bývalej republiky sa do centra čerstvo založeného štátu vrátili alebo prisťahovali viaceríliteráti, umelcii vedci (L.Novomeský, M. Chorváth, J. Smrek, A. aL. Mrázovci a ďalší). Civilný život pokračoval aj napriek vojnovému stavu – prebiehala moderná výstavba mesta anaďalej, hoci skromnejšie, prekvital kaviarenský anočný život. Autoritatívny režim okliešťoval umeleckú tvorbu cenzúrou, zásadne však nevplývalnabohémskyživotný štýljej predstaviteľov.Akumelcomniečochýbalo,bolo to práve spojenie so svetom, atak sa čoraz väčšmi uzatvárali do vlastného sveta. Pri každodennýchstretnutiachvkaviarňach,podviechamičivnočnýchbarochsazápalisto, ľahkovážne, ale aj odborne diskutovalo. Práve kaviarne nahrádzali nepohodu nevykúrených lacných príbytkov apomáhali šetriť elektrinu. Žáry bol ako študent ubytovaný na internáte Lafranconi vspoločnej izbe sV. Reiselom, no zdržiaval sa tu zväčša len vobdobí skúšok. Do roku 1940 dennodenne navštevoval spolu snadrealistami kaviareň Metropol, až kým sa celá skupina na podnet M. Považana nepresťahovala do novootvorenej Grandky. V nej editovali zborníky iknižné edície, odtiaľ vyrážali na vysokoškolsképrednášky či na nočné potulky mestom. Neobchádzali ani schátraný Dax, Smrekovu doménu Luxorku či palubu Boonky, kde E. B. Lukáč redigoval svoju Tvorbu. Vojnové časy sa však odrazili aj naich súkromnom živote a v roku1942hneďpiatinastúpilinavojenskúprezenčnúslužbu–ŽáryvoZvolene.

Načas sa do milovanej Bratislavy vrátil vroku 1943, na dôstojnícku školu, kde sa stretol aj spriateľmi M. Považanom aĽ. Kellenbergerom. Začiatkom roka 1944 ho definitívneodvelilis2.pešoudivíziouakoredaktorapropagačnejjednotkynataliansky front.

Keď sapo dvoch rokoch vrátil do vlasti vamerickej uniforme, intuitívnezamieril do kaviarne Grand hľadať starých priateľov. Tí však hromadne – asi spolstovkou ďalších literátov–užtýždeňoslavovalivkaviarniSláviakoniecvojny.

Po opadnutí prvopočiatočnej eufórie sa začalo celospoločenské účtovanie. Menila sa aj Bratislava. Sodsunom nemeckých vinohradníkov zanikli tradičné viechy – bašty bohémy, menil sa charakter iobsadenie kaviarní. Kultúrny život sa neudržateľne politizoval. A hoci sa umelci stretávali naďalej, bohéma postupne odumierala, až ju definitívnepochovalazmenarežimuvroku1948.

Súčasťou naratívu sa stala opäť až vobdobí politického uvoľnenia, keď sa ako huby podaždizačaliobjavovaťmemoárovépráce.VydavateľstvoSlovenskýspisovateľprene dokonca založilo samostatnú edíciu sneveľmi priliehavým názvom „Mimo edície“.

Štefan Žáry, šéfredaktor aneskôr riaditeľ vydavateľstva, vlastné pamäti nikdy nevydal, hoci ho na ne mnohí nahovárali. Kesejistickej tvorbe sa dostal až na podnet redakcie Slovenských pohľadov, aby niečo napísal pri príležitosti výročia smrti nadrealistického básnika Jána Raka. Keď sa pustil do práce inšpirovaný citátom zo Šaldovho Zápisníka:

„Přiložil si klíci masku, ajen zřídka ajen na vteřinu dovolil nahlédnout za ni…“, spod peramu postupnevyšlo deväť portrétov spisovateľov, výtvarníkov aliterátov súčasnej avantgardy (Ján Rak, Ľubomír Kellenberger, Alexander Matuška, Ivan Bukovčan, Pavol Horov, Michal Považan, Viliam Chmel, Ján Mudroch aMikuláš Bakoš). Súbor nazval Snímaniemasiek.Opäťrokovpridalktýmtoportrétomďalšietrivpub-li-káciiZlatoústi rozprávači. Vychádzajúc zKellenbergerovej karikatúry Dlhý, Široký aBystrozraký, zachytil vnej životný príbeh a nezabudnuteľný rozprávačský talent Ľuda Ondrejova, JankaAlexyhoaEmaBohúňa.Akoposlednáztrilógieportrétovvyšlavroku1988kniha

Rande sbásnikmi, ktorú venoval Rudolfovi Fabrymu, Jánovi Poničanovi, Lacovi Novomeskému, E. B. Lukáčovi, Jánovi Smrekovi, Andrejovi Plávkovi aJánovi Kostrovi. Keby sme chceli kompletizovať Žáryho esejistické dielo, nesmieme vynechať esej Stovežatý básnik (1981), Anekdotický slovník slovenských spisovateľov (1996), Nedávny dávny svet (eseje apovesti, 1995) a Spanilej múzy osídla avnady alebo Malé literárne múzeum (2001). Svýnimkou Nezvalovho portrétu vStovežatom básnikovi avydarených imaginatívnych obrazov kultúrnych aliterárnych osobností vprvej časti Nedávneho dávneho sveta ide však skôr o krátke útvarysituačného či anekdotického charakteru,ktorýmchýbahĺbkatrilógieobratislavskejbohéme.

Včase vzniku kníh Snímanie masiek, Zlatoústi rozprávači aRande sbásnikmi už jednotliví umelci nežili. Pri písaní Žáry vychádzal zvlas-t-nej skúsenosti, ktorú popretkával odkazmi na ich dielo. Krotil dokonca aj svoju povestnú „Lust zum fabulieren“. Nezaprel vsebe však básnika adal si mimoriadne záležať na kompozícii ajazyku. Pár nepresností, ktorých sa dopustil, mu čitateľ rád prepáči, pretože pod „sňatou maskou“ nájde nečakane ľudskú tvár Žáryho spisovateľských kolegov a priateľov,ktorúbyinaknespoznal.Vsnaheodlíšiťsaod„plnokrvnýchmemoárov“Žáry defactovytvorilnovýliterárnyútvar–spomienkovéeseje.Ich prostredníctvom nám tak zostáva živo prítomný nielen sugestívny svet bratislavskej bohémy, ktorú neobyčajne pôsobivo zachytil azdokumentoval preďalšie generácie, ale ajsámautor.

MonikaKapráliková