Vlasy
MilýAdam, povedala mi: Práve teraz si si zmyslel, že budeš gej? Čo na to povie tvoj otec? Len jednejvecisomrada:žebabkaužnežije,lebobysastrašnehanbila.Nemášvškoleajtak dosť problémov? Videl si vtelevízii tie pochody holohlavcov? Nesmieš to už nikomu nikdypovedať,ináčťazbijú!
Bože, aký len budeš vživote osamelý. Počuj, nerozmyslíš si to ešte? Veď na základnejsatipáčilatá…no,veďvieš.Zuzka?Ajstesarazbozkávalinaihrisku.Vždysi bol taký zvláštny chlapec. Ťažko si si hľadal kamarátov. Prosím ťa, len mi sľúb, že to nepovieš svojej sestre. Vieš, vždy vtebe videla vzor atiež je taká zvláštna, ešte by sa možnochcelapotebeopičiť.
Rozumiem,želenchcešbyťniečímvýnimočný,aleteploš?Tosisivymyslellenpreto, aby si nám ublížil? Prosím ťa, nie, skús si to ešte rozmyslieť, veď máš celý život pred sebou. Atvoj otec? Ten tu fakt budelen tak sedieť anič ti na to nepovie? Ty nás vôbec nemáš rád. Tak si choď, ak chceš! Len si choď! Radšej choď. Prepáč, ale choď! Už sa nemusíšanivracaťdomov!Radšejnie,budetotaklepšie.
…ataksomišiel.Viem,čobysinatopovedal,Adam.Žetopovedalalenpreto,lebosa cítila ublížene, lebo na to nebolapripravená, ažeby som to mal akceptovať. Aleviešsi predstaviť, ako som sa cítil ja? Tak ma naštvala, že som nestihol ani dopiť kávu, dramaticky som ju vylial do drezu ašálku som ani neumyl. Len som ju šmaril na kuchynskú linku, teda položil som ju – ale riadne to buchlo. Ja sa proste domov už nevrátim.Hneďsomsapobalil,dalsompusuMici,ateraz?
Teraz som vo vlaku. Na ceste za tebou apíšem si túto poznámku do smartfónu.
Vjednej aplikácii som si urobil zaheslovaný súbor. Budem si tam písať denník onás dvoch, aby bol nášvzťah navždy zdokumentovaný preďalšiegenerácie. Heslo budeme vedieťlenmydvaja.
Rozmýšľalsom,žetobudedátumtvojichnarodenín,alenakoniecsomzmenilnázor. Musítobyťniečo,čomámespoločné.Heslojeteda:doboska,podľakoláča,čosmejedli na našom prvom stretnutí vcukrárni pri Senci. Bol to taký ten sčokoládovým vrchom, trochusisiznehovtedynadrobilnanohavice.
No neviem, ako celú túto situáciu predýcham, preto si radšej píšem, nad čím rozmýšľam. Vždy som sa vedel lepšie vyjadrovať na papieri než slovne. Možno preto som vtedy na lavičke vRužomberku mlčal, aj keď som ťa chcel bozkávať, ato, že ťa ľúbim,somtiradšejnapísaldomessengra,ajkeďsmesedelilencentimeterodseba.
Na internete som čítal plno hororových príbehov oco-ming oute, ale nikdy som si nemyslel, že moja mama to vezme tak hystericky. Možno len sekundu predtým sme všetcisedelinadvyprážanýmkuraťomamamaprávevyčítalaotcovi,ženedovarilryžu.
Ničnatonepovedal,lentamsedelakokôpkanešťastia.Ajasomužnemohol.
Proste to zo mňa vypadlo. Kura-nekura, obed-neobed. Som gej, povedal som náhle azrazupreňuryžanebolanajväčšíproblém.
Zabudlaajnato,akomieštedeňpredtýmvyčítala,žemámzléznámkyzmatematiky.
Najprv sa zdalo, že kľudne dojeme amožno si bez slova pustíme kriminálku, ale ona zničohoničzačalaplakaťamneboloúzko.Nahnevalomato,alenechcelsomjejublížiť. Usrkávalsomsizkávyabolsomticho.
Keď mi to potom všetko vypľula, ani som sa na ňu nepozrel abez slova som vstal. Neviem,kammámterazísť,neviem,kdebudemspať,aránopredsamusímdoškoly.Ani úlohu zchémie som si nespravil. A kedy dohrám Resident Evil? Proste ťa teraz potrebujemvidieť.Poznámkapodčiarou:zúfalo.
Hneďsomtinapísalatysiodpovedal,žemusíšešteniečovybaviť,alepotompomňa prídeš na ružomberskú stanicu. Ešte chvíľu budem cestovať, tak si púšťam efemko. Práve tam hrajú tú zvláštnu pesničku stakým dlhým úvodom, čo si na ňu raz šomral, volásatušímVlasy.Oprotimnesedítlstátetaaprávezaspala.
MilýAdam,
Našiel som na zemi pár mincí, tak som si kúpilpráškový čaj zautomatu. Jeodporný, alebol som fakt smädný ana stanici jehroznázima. Vo vrecku mám ešte bankovky, čo mi dal dedko na narodeniny, na pár dní šupáckeho života mi vystačia. Potom si možno nájdemprácu.
Mohol by som robiť vtej kaviarni oproti tvojej škole, možno by ma prijali. Na to predsanetrebamaturitu.
A čašníčka sa na nás tak milo usmiala, keď sme jej povedali, že sme pár. Pamätáš si to? Povedala, že sa ksebe skvele hodíme, že: jeden pôsobí tak vážne, jeden tak veselo. Ako čierna abiela, apredsa sa na seba podobáme. Určite sa dobre dopĺňate, poznamenala,amalapravdu.Budesináspamätaťaurčitemiradapomôže.
Neodpisuješmi,zrejmesiužnaceste.Zaoknamineľudskypršíaurčitemášproblém dostaťsasem.Myslímnateba,akoniekdevautobusesmutnesedíšuprostreddopravnej zápchy,vybilsatitelefónatynímtrieskašozem,leboťatonaštvalo.Pretotitotrvátak dlho.
Čakám už pätnásť minút, ale vôbec mi to nevadí. Keď ťa konečne potýždni uvidím, bude to náhrada za príšerný dnešok. Skryjeme sa niekam na záchody abudeme sa bozkávať.Aspoňdesaťminút.
MilýAdam, začínam sa báť. Pol hodiny som na teba márne čakal, ztoho niekoľko minút pred stanicou pod strieškou. Telefón máš vypnutý. Pred chvíľou ma oslovila akási žena. Vyzerala ako bezdomovkyňa, v očiach mala taký šialený pohľad, akoby práve zjedla hlavu netopiera, ašaty pestrofarebné ako zvýpredaja divadelných kostýmov predstaveniaCarmen.Mohlamaťpäťdesiatrokov,noaletojejedno.
Neviem, ako dlho stálavedľamňa, no zrazu tam len bola. Hlúposamaspýtala, či mi nieje zima. Odvetil som jej, žena niekoho čakám, ainštinktívnesom saotočil – trochu som sa bál, že odo mňa chce vyžobrať nejaké peniaze. Ona však neodišla, len začala zasnenehovoriť:
„Niečo visí vo vzduchu,“ povedala aukázala na rieku: „Voda rieky sa dnes správa veľmičudne.Pritakomtopočasízvyklavystrájať.Trieskaťnavšetkystrany,vylievaťsa na cestu apeniť na skalách. No dnes? Na nebi sa zišli všetci čerti, len rieka je pokojná,
takmer akoby stála. Určite sa knej nepribližuj, taký pekný chlapec!“ vystríhala ma.
„Prečo,“spýtalsomsaaznepokojenesledovalvodu.
Bolaskutočnetichá.Viem,žekebysibolsomnou,celétietopovedačkybysivysmial. Lenžesitunebol.
„Raz sa tu takmer utopil chlapec. Rodičia ho našli vystretého na skalách. Keď sa vnemocniciprebudil,začalblúzniť.Tvrdil,žehovodníkuniesolnadnorieky.Netvorsi chcelchlapcaadoptovať,darovaťmucelésvojepodvodnékráľovstvo.Nokeďvidel,aké je dieťa nešťastné, vrátil ho domov. Rieka odvtedy už nikdy nebola pokojná. Legenda hovorí, že keď vodník osamel, svoje rozhodnutie oľutoval, chlapec ho príliš očaril. Zo žiaľuahnevuneustálevírilhladinu.Adnes?Jezlovestnetichá.“
Neznámadohovorilaamňasazmocnilnávalúzkosti.Skrylsomsiroztrasenépavúčie prstydovrecka.Ženanastúpilanaautobusajasomsizavolaltaxík.Právevňomsedím apíšem si poznámku. Najprv som sa odviezol kvám domov, no nikto neotváral. Potom som si spomenul, že tvoja mama odcestovala do San Francisca na nejaký barmanský kurz.
Zostávalo už len jedno miesto, kde by si mohol byť. Vchate tvojho dedka uprostred lesa,kdesmesaniekoľkokrátschovali,keď,veďvieš…Nebudemtokonkretizovať,keby torazčítalinašedeti,nechniesúprekvapené,aképrasačinyichotcoviastvárali.
Odnavigoval som teda taxikára kchate avchádza--me do temnoty pod ihličnanmi, svetlá mesta za nami sa vzďaľujú adážď ešte stále udiera do skiel. Auto sa šmýka vblate, bude nám to chvíľu trvať. Dúfam, že sa na mojom hysterickom pátraní opár minútdobrezasmejeme.
MilýAdam, ešte stále som všoku. Som vchate, v našej chate, na mieste pre nás posvätnom ačoskorosazrejmezrútim,nevládzemanirozmýšľať.Asisomzošalel.Hlavasamikrúti anedovidím dobre na displej telefónu. Niekomu musím zavolať, potrebujem pomoc. Musímsauistiť,ženehalucinujem,takidemudalostidnešnéhovečeraprepísaťvporadí, vakomsastali.Možnovtomnájdemnejakúlogiku.
Taxikár odišiel aja som pocítil zvláštne šumenie vžalúdku. Chatky vokolí boli opustené, len ztvojej vychádzala blúdivá žiara apred ňou parkovalo auto. Blikotajúca
sviečkastojacazamaličkým oknom?Za drevenou stavbou satýčili stromy, ich vetvy sa načahovaliztmyasnažilisadoškrabaťsteny.
Pod nimi žlbnkotal potok amedzi kmeňmi praskala zem. Prišiel som kdverám, boli miernepootvorené.Zavolalsomtvojemeno,noneodpovedalsi.Hlúposomsipomyslel, že možno počúvaš hudbu, a preto sa neozývaš. Cítil som, že niečo nie je vporiadku, amoje roztrasené kolená sa nechceli pohnúť vpred. Vškáre medzi dverami sa jemne lesklamláčka.
Na podlahe vpredsieni som videl niekoľko ďalších mláčok. Na vešiaku visel tvoj kabát. Pomaly som vošiel azacítil tvoju voňavku. Trochu sladkastú, trochu štipľavú. Tvojetopánkyležaliodkopnutévrohu,tvojačiapkanazemi.Snažilsomsanedýchať,no nepočulsomžiadnyzvuk–lenpotokpodchatou.
Opäť som zavolal tvojemeno atentoraz saozval akýsi šum, možno saniekto zavrtel nastoličke,možnopohybnejakejlátky,možnoťažkývýdych.Vhrdlesomcítilhrču,keď somotváraldveredoďalšejmiestnosti.
Bol si tam, sedel si na stoličke obrátený kdverám. Tvoje oči však boli meravé, tvár bledá, vosvetle sviečky akási pochudnutá. Chvíľu som si myslel, žesi mŕtvy alebo žesi dostalnejakýzáchvat,nopotomsiprehovoril:
„Musíšmitoodpustiť,“začalsi.
„Adam,čosastalo?“spýtalsomsasoslzaminakrajíčku.Niečosomtušil.
„Musímesarozlúčiť.“
Srdcemipukalo.
„Prosímťa,nie!“vyšlozomňa.
„Raztopochopíš.Razpochopíš,prečotomusímspraviť.“
„Nie, prosím ťa, nie,“ opakoval som, „nedokážem byť bez teba. Som stebou šťastný. Milujemťa.“
„Prepáč,alenemôžeminak.Musímesarozlúčiť.“
„Jatomunerozumiem.Adam,čosastalo?“
Zrazu som si uvedomil, že nie sme sami. Drevo zapraskalo aza posteľou vkúte sa pohol tieň. Okrem tvojej voňavky som vchate zacítil ešte zvláštny smrad. Pripomínalo mi to chren, bol to taký rastlinný puch, vlhký, hnilobný. Niečo podobné som cítil, keď mame zdochol kaktus. Silueta vkúte bola vysoká, takmer narážala hlavou do stropu. Eštestálesomtomunerozumel,eštestálesomsineuvedomil,žesimavymenil.
Tieň sa pohol bližšie kstoličke aty si zúfalo vykríkol: „Nie!“ Operadlo zomkli dlhé bledéprsty. Ztemnoty vystúpilachudápodlhovastá tvár sveľkými zelenkavo-modrými očami adlhými mihalnicami. Hranaté lícne kosti lemovali splsnatené vlasy, vyzerali trochuakodredy.Niekdepodstoličkoukvapkalavoda.
„Zmizni!“povedalmichladnýhlasaprstyobjalitvojeplecia.Ichnechtysatizarylido mäsa.
„Prosím,akmaskutočnemiluješ,odíď!“hlesolsiapolícitistekalaslza.
„Kto je to, Adam?“ spýtal som sa nespoznávajúc svoj hlas. Znel nezvyčajne piskľavo aslabo.
„Tojestarýpriateľ,“odpovedalsiasklopilsizrakneschopnýopätovaťmôjpohľad.
„Adam patrí mne! Adam sa už stebou nechce stretávať, takže zmizni!“ povedal cudzinec amedzi napuchnutými rybími perami odhalil niekoľko malých zúbkov. Zrazu vo mne vzbĺkol hnev azhnusenie. Nepáčil sa mi rozkazovačný diktátorský tón vjeho hlase.
„Adamsarozhodnesám!“
„Adam sa už rozhodol, však?“ Cudzinec ti nežne pohladil líce apotom ťa chytil za sánku.
„Ubližujetemu!“skríkolsomanevedelsomsa,čospraviť.„Adam,jetopravda?Užsi sarozhodol?Užsomnounechcešbyť?”
„Užsomsarozhodol,musímodísť,“odpovedalsizlomene.
„No vidíš,“ zasmial sacudzinec úlisne. Chcel som sanaňho vrhnúť azačať ho tĺcť do toho nechutného rybieho ksichtu. Nikdy doteraz som necítil taký odpor. Bol to príznak šialenstva? Možno som si cudzinca len vymyslel. Vyzeral ako postava zo strašidelného
