Vonku lialo ako z krhly. Da žďové kvapky
bubnovali na okno a v dia ľ ke burácal hrom. Molly takéto poč asie milovala. Keď vonku zúrila búrka, bezstarostne sa zvinula do klbka ako je ž ko v teplučkom úkryte a č as akoby sa spomalil. E šte pohodlnejšie sa uhniezdila pod dekou a pustila sa čítať . Príbeh jej pomôž e zabudnúť na dnešný deň, znovu ju v škole šikanovali. Nechcela ani pomyslieť na zajtrajšie ráno – na všetk ých spolu žiakov a prísnych učiteľov. Molly č asto pokladala svoj život za namáhav ý. S knihou sa však môž e vnoriť do krajšieho, lepšieho sveta.
Pri čítaní asi zaspala, pretož e odrazu sa ocitla v obrovskom laboratóriu, kde panoval č ulý ruch.
Poobzerala sa a od údivu otvorila ústa.
Navôkol videla hadičky a nespočetné nádobky, všetko prúdilo, pulzovalo, vibrovalo, klepotalo a kmitalo. Malé čiastočky svišť ali cez miestnosť a sotva sa vzdialili, nahradili ich iné. Pripomínalo jej to štafetov ý beh. Tekutiny sa hnali cez hadičky, obč as zmizli, tu ich vcucli a tam vypľuli. M iniatúrne biele a červené čiastočky urputne navzájom bojovali, iné sa neustále delili a vzápätí nanovo spájali. Aj bunky sa zhlukovali a nato štiepili. V perfektnej súhre pracovali do taktu. Nič nevybočilo z dokonalého rytmu, nijak ý pohyb či tón navyše. Molly bola oč arená. Celý ten č ulý ruch! A jednako jej tu všetko bolo dôverne známe – akoby tu bola odjak živa. Prekvapilo ju, ž e vôbec nemá strach. Inokedy nebý va taká nebojácna. Ký m sa pokú ša spracovať svoje dojmy, miestnosťou sa roz ľahne príjemný hlas.
„Dobr ý večer, Molly, srdečne ť a vítam.“
„Kde som?“ opý ta sa do prázdnej miestnosti.
„Neprídeš na to sama?“ vyzve ju hlas.
„Sama? Isteže nie. Niečo také som nevidela ani v najdivších snoch,“ vzrušene odpovedá Molly. „Ako by som mohla uhádnuť, kde som? A ty si kto?“
Zač uje hlasný smiech. „Molly, pomôž em ti: Vž dy si len tu. Nemôž eš by ť nikde inde. Tak čo, u ž si na to prišla?“
„Nie, neprišla.“ Molly trochu znervóznela. „Už
mi to prezraď ! A ty si kto?“
„Toto je tvoje telo, Molly,“ konečne prehovoril hlas. „Vítam ť a v tvojom vlastnom tele, skutočnom zázraku! K tomu, kto som ja, sa dostaneme neskôr. Ale poď me po poriadku.“
Molly spadla sánka. To je jej telo? Nekonečné tisíce úkonov, svištiace čiastočky, vzdúvajúce sa mechy, celá tá činnosť a neutíchajúci ruch v jej tele pracuje len pre ňu – pre Molly? Hlas akoby
čítal jej myšlienky.
„Nie sú to len nekonečné tisíce procesov, ale ka ž dú sekundu prebiehajú milióny a ď alšie milió-
ny úkonov. Či spíš, alebo bdieš, či sa cítiš v ý borne, a lebo ti niečo chý ba, všetci tí usilovní pomocníci
sú tu len pre teba, pre nikoho iného, celých dvadsaťštyri hodín ich má š k dispozícii.
Molly bola ohromená. Keby sa pokúsila nama ľovať , čo videla, ani v šetky ceruzky a papiere tohto sveta by to nedokázali zobraziť . Taká harmónia. Niekoľ ko ráz bola s rodič mi na koncerte a súhra hudobníkov v orchestri sa jej v ž dy páč ila. Ale nikdy by si nepredstavovala, ž e v jej
vnútri neustále a bez oddychu hrá len pre ňu oveľa väčší a fascinujúcejší orchester. Sama je dirigentom tohto neutíchajúceho telesa. Je centrá-
lou, ktorá ovláda a udr ž uje celý systém pri ž ivote a s upokojujúcou pravidelnosťou pumpuje č ervenú tekutinu do takmer nekoneč nej siete hadič iek.
„Je to teda...“ opý tala sa.
„Vieš si domyslieť ... ?“ nabádal ju hlas.
Náhle všetko pochopila. Toto musí by ť jej srdce. Fascinovane h ľadela, ako bez prestávky neúnavne pumpuje. Celý deň a noc, a všetko len pre ňu. Molly si pripadala ako v rozprávke. Odrazu sa cítila veľ ká a v ý znamná ako krá ľovná. To je jej krá ľovstvo. A pred pár minútami o tom ani netu šila. Samozrejme, vedela, ž e má telo, ale nikdy si ho tak jasne neuvedomovala.
Odrazu ju premkol strach. Nie je m ŕ tva? Zomrela, a skôr ako opustí svoje telo, sa na ň môž e ešte raz pozrieť ? To by bolo zlé. Práve teraz, keď si ho zač ala vá žiť a by ť na ň hrdá. Zosmutnela. E šte nechcela zomrieť .
Miestnosť naplnil priateľsk ý smiech. „Neboj sa, Molly, budeš dlho žiť , len sa ti dostalo cti navštíviť vlastné telo. Všetky orgány, tepny a bunky si ť a vá žia a sú ti vď ačné za to, ž e si ich navštívila, aby si si pozrela ich prácu. Prítomnosť takého vzácneho hosť a ich povzbudí ešte viac.“
Molly sa cítila trochu trápne. Neprišla sem sama od seba a ako môž e mať dvanásť ročné diev-
č a toľ ko slu ž obníkov? Rodičia ju v ž dy vychovávali
k skromnosti. Teraz sa zdá, ž e pod kož ou nosí celú ríšu. Na túto myšlienku si musí najskôr zvyknúť .
Viac sa u ž nebude cítiť taká osamotená. Bude ju sprevádzať celý fascinujúci svet jej tela a nikdy ju neopustí. Možno nie je iba obyč ajné dievč a, ale
niečo nepredstaviteľ ne väčšie...
Tá predstava ju mätie. Molly má rada poriadok vo svojich myšlienkach. Odrazu tomu nerozumie:
Keď je vo svojom tele, ako môž e by ť telo samotné?
Človek nemôž e by ť vnútri niečoho a zároveň by ť
aj t ý m niečím. Buď je v autobuse, alebo je samotný autobus. Je to logické, či nie? Kto je teda v jej tele? Ký m vlastne je?
„To je správna otázka,“ prichádza jej na pomoc hlas, ktor ý číta jej myšlienky, „otázka, ktorá zamestnáva ľudstvo u ž odpradávna a je jedinou dôležitou otázkou. Sme tu preto, aby sme na ňu na šli odpoveď .“
Molly to znepokojí. E šte nikdy neriešila podobné problémy. Ale keď sa u ž táto otázka vynorila, čo najskôr by sa chcela dozvedieť odpoveď .
Hlas zasa prečítal jej myšlienky. „Sme iba na začiatku cesty, musíš sa obrniť trpezlivosťou.“ A tak sa zvedavá Molly s radostný m oč akávaním dá odviesť do ď alšej miestnosti.
