Kýmsme bolivaši
LisaWingateová
TATRAN
Stovkámtých,ktorísastratili, ajtisíckamtých,ktorísanestratili.
Nechsanavašepríbehy
nikdynezabudne.
Tým,ktorípomáhajúdnešnýmsirotám
nájsťnavždydomov.
Abystevždypoznalihodnotusvojejpráce
asvojejlásky.
1
„Vedeli ste, že vtejto krajine slobodných adomove odvážnych prebieha rozsiahly obchod smalými deťmi? Aže úradné doklady, ktoré idú zrúk do rúk, neznamenajú iba popísanéhárkypapierasľubujúceurčitéfinančnézisky,aleajživé,kopajúcedetizmäsa akrvi?“
Zčlánku„Obchodsdeťmi“
TheSaturdayEveningPost,1.február1930
„Sú,“ vyhlasovala opakovane (Georgia Tannová), „nepopísané tabule. Narodili sa nepoškvrnené, aak si ich adoptujete vranom veku aobklopíte ich krásou akultúrou, stanúsačímkoľvek,čosizaželáte.“
BarbaraBisantzováRaymondová Zlodejkabábätiek
2
PREDSLOV
Baltimore, Maryland
Môj príbeh sa začal vjednu dusnú augustovú noc na mieste, ktoré nikdy viac neuvidím. Miestnosť sa mi vynára iba vpredstavách. Vdňoch, keď si ju vyčarím, je zväčša veľká. Steny sú biele ačisté, posteľná bielizeň šuchorí ako spadnutý list. V súkromnej izbe nič nechýba, všetko je ako má byť. Vonku pofukuje ľahký vánok, vo vysokýchstromochvrzúkajú cikády,ich zelené skrýše sútesnepodobločnicami. Sieťky naoknáchsaprehýbajúdovnútra,ventilátornadstropehrkocearozháňavlhkývzduch, ktorémusavôbecnechcehýbať.
Do miestnosti prúdi borovicový závan,žena zo seba vytíska výkriky a zdravotné sestry ju pevne pridŕžajú na posteli. Na pokožke sa jej zráža pot, steká jej po tvári, rukáchanohách.Kebysivšetkouvedomovala,bolabyzdesená.
Jepekná.Nežná,krehkáduša.Nieztých,ktorébyúmyselneprivodilikatastrofu,čosa začínaodvíjaťibateraz,vtomtookamihu.Zavšetkytierokysvojhoživotasomzistila,že väčšinaľudíspoluvychádza,akonajlepšievie.Neubližujúinýmúmyselne.Ubližovanie je ibavedľajšíproduktprežitia.
To, čo sa udeje po záverečnom milosrdnom zatlačení, nie je jej vina. Zapríčiní tú poslednú vec, ktorú by si azda želala. Vyjde znej mĺkve telíčko – drobné svetlovlasé dievčatkokrásneakobábika,nomodréanehybné.
Žena vôbec nepozná osud svojho dieťaťa, aak ho aj pozná, lieky jej dozajtra úplne zahmlia myseľ. Prestane sa mykať apoddá sa rannému spánku, umocnenému dávkou morfiaaskopolamínu,ktoréjejnaordinovalinautlmeniebolesti.
Abyjejpomohlidostaťvšetkoztela,čosaajstane.
Kýmjulekáripozašívajúasestryočistia,čoostalo,prebehnesúcitnýrozhovor.
„Jesmutné,keďsastanetoto.Niejeprirodzené,žeživotuniejedopriatyaspoňjediný výdychnatomtosvete.“
„Niekedyčlovekuvažuje…prečo…keďjedieťatakévytúžené…“
3
AUGUST1939
3.
Závojjezatiahnutý.Drobnéočkázastreté.Nikdyneuzrúsvetlosveta.
Ženapočujeslová,alenechápeichvýznam.Všetkosajejzlievaa zahmlieva.Akobysa snažilazachytiťprúd,nounikájejpomedzistisnutéprsty,ažsnímnapokonodpláva.
Neďalekočaká muž,možnonachodbehneďzadverami.Jedôstojný,vznešený.Nieje zvyknutýnabezmocnosť.Dnessamalstaťstarýmotcom.
Úchvatnéočakávaniesascvrklonamučivúúzkosť.
„Pane,jeminesmierneľúto,“povielekár,lenčosavytratízo sály.„Ubezpečujemvás, že sme spravili všetko, čo je vľudských silách, aby sme vašej dcére zmiernili pôrodné bolesti azachránili dieťa. Chápem, aké to je pre vás ťažké. Prosím, odovzdajte našu sústrasťotcovidieťaťa,keďsaspojítesozámorím.Potoľkýchsklamaniachvašarodina určiteprechovávalaobrovskénádeje.“
„Budeschopnávynosiťďalšie?“
„Neodporúčamjejto.“
„Tojupoloží.Rovnakoakojejmatku,keďsatodozvie.Viete,Christine jenašejediné dieťa.Ťapkaniedrobnýchchodidiel…začiatoknovejgenerácie…“
„Chápemvás,pane.“
„Akéjerizikovprípade,žeby…“
„Ohrozilo by jej to život. Aje nanajvýš nepravdepodobné, že vaša dcéra by ďalšie dieťadonosila.Kebysaotopokúsila,výsledokbymoholbyť…“
„Chápem.“
Lekár položízdrvenému mužovi ruku na plece, aleboaspoňtak sa to mohloodohrať vmojichpredstavách.Stretnúsaimpohľady.
Lekársaobzrie,abysaubezpečil,žeichnepočujúzdravotnésestry.„Pane,smiemvám niečonavrhnúť?“poviepotichu,vážne.„VMemphisepoznámistúženu…“
4
1.KAPITOLA
Avery Staffordová
AIKEN,JUŽNÁKAROLÍNA,SÚČASNOSŤ
Nadýchnem sa, posuniem sa na kraj sedadla anarovnám si sako, len čo limuzína zabočí azastane na rozpálenom asfalte. Reportérske vozy zaparkované pri obrubníku podčiarkujúdôležitosťpredpoludňajšiehonavonokbezvýznamnéhopodujatia.
Ani jediný okamih dnešného dňa sa však neudeje náhodne. Celé posledné dva mesiacevJužnejKarolínesasústreďovalinato,abyvšetkovyzeralododetailu,akomá–navodilodojem,ničviac.
Nebudúnijakékonečnévyhlásenia.
Aspoňzatiaľ.
Aakbudepomojom,nebudúeštedlho.
Najradšej by som zabudla, prečo som prišla domov, no neoblomne mi to pripomína dokonca aj fakt, že môj otec nečíta poznámky anekontroluje inštrukcie svojej super dôslednejtlačovejtajomníčkyLeslie.Pred nepriateľom,čosasnami mlčkyvezievaute, nietúniku.Sedítu,nazadnomsedadle,schovávasapodsivýmoblekomšitýmna mieru, ktorývisímôjmuotcovinaširokýchpleciachočosiväčšmi,nežbymal.
Otec vyzrie zokna shlavou naklonenou nabok. Svojich pobočníkov aLeslie odsunul dodruhéhovoza.
„Cítiš sa dobre?“ Načiahnemsa k sedadlu azmietamzneho dlhý svetlý vlas – môj –, abysamu privystupovanínezachytil nanohaviciach.Kebytubola mojamatka,vytiahla by malú kefku na šaty, ale ostala doma apripravuje sa na druhú významnú udalosť dnešného dňa – na vianočné rodinné fotografovanie, ktoré sa má uskutočniť niekoľko mesiacovvo-pred…preprípad,žebysaotcovaprognózazhoršila.
Otec sa trochu vystrie, zdvihne hlavu. Sivé vlasy sa mu zježia od statickej elektriny. Mámchuťprihladiťich,alenespravímto.Porušilabysomprotokol.
Zatiaľ čo sa moja matka dôverne stará o mikrostránky našich životov, ako kefovanie odevov aplánovanie rodinného vianočného fotografovania vjúli, otec je pravý opak. Je zdržanlivý – ostrov neochvejnej mužnosti vženskej domácnosti. Viem, že na mojej
5
matke, na mojich dvoch sestrách aj na mne mu nesmierne záleží, ale zriedka vysloví svoje pocity nahlas. Viem aj, že som jeho najobľúbenejšia dcéra, no zároveň je zo mňa najväčšmi zmätený. Otec je produktom doby, keď ženy išli na vysokú školu, len aby získali titul potrebný na dobrý vydaj. Nie si je celkom istý, ako sa má správať ktridsaťročnej dcére, ktorá skončila štúdium na kolumbijskej právnickej fakulte svyznamenanímanadchýnasadrsnýmsvetomamerickéhoprávnehosystému.
Nechje napríčinečokoľvek–možnoibato,že pozíciedokonalej dcéryajmilej dcéry bolivnašejrodinedávnoobsadené –,odjakživasombolamúdradcéra.Zbožňovalasom školu arodina dospela knevyslovenému záveru, že budem rodinnou svetlonosičkou, náhradou za syna, otcovou nasledovníčkou. Ktovieprečo som si predstavovala, že keď ktomurazdôjde,budemužstaršiaapripravená.
Terazhľadímnaotcaauvažujem:Akotomôžešnechcieť,Avery?Sámsaotousiloval celý život. Preboha, veď sa ktomu dopracúvali generácie Staffordovcov od čias revolúcie. Naša rodina sa odjakživa držala vodiaceho lana verejnej služby. Ocko nie je výnimka. Od promócie na West Pointe aslužbe vo vojenskomletectve ešte pred mojím narodenímzastupovalrodinnémenosocťouarozhodnosťou.
Jasné,žetochceš,hovorímsivduchu.Odjakživasipotomtúžila.Nečakalasiiba,žesa tostanetakskoroatakto.Tojevšetko.
Vzákutídušesavšetkýmidesiatimipridŕžamnajlepšiehoscenára.
Nepriateliabudúzdolanínaobochfrontoch–politickomajmedicínskom.Otcavylieči kombinácia chirurgického zákroku, ktorý ho predčasne priviedol domov zletného zasadnutia kongresu, achemoterapeutickej pumpičky, ktorú musí nosiť pripevnenú na nohekaždétritýždne.MôjnávratdomovdoAikenujedočasný.
Rakovinaprestanebyťsúčasťounášhoživota.
Možno ju poraziť. Inýmľuďomsa to podarilo, aak sa to podarilo im, podarí sa to aj senátoroviWellsoviStaffordovi.
Nasvetenietsilnejšiehoanilepšiehočloveka,akojemôjocko.
„Pripravená?“ opýta sa a napráva si oblek. Uľaví sa mi, keď si prihladí kohúta na hlave.Niesomochotnáprekročiťčiarumedzidcérouaopatrovateľkou.
„Hneď po tebe.“ Urobila by sompreňho všetko,ale dúfam, že máme pred sebou ešte veľarokov,kýmsivymenímeúlohyrodičaadieťaťa.Pochopilasom,akétojeťažké,keď somsledovalaotcovbojprirozhodovaníoosudejehomatky.
6
Moja kedysi bystrá aveselá starká Judy je teraz iba prízrakom samej seba. Je to smutné aocko otom už nehovorí. Keď sa médiá dozvedia, že sme ju previezli do opatrovateľskéhozariadenia,navyšedošpičkovéhodomovanapeknompozemku,sotva pätnásť kilometrov odtiaľto, bude to, vpolitickom žargóne, gól do našej bránky. Vzhľadom na nedávny škandál o sérii podozrivých smrteľných prípadov atýrania vniekoľkých súkromných zariadeniach pre seniorov vnašom štáte ockovi politickí nepriatelia budú buď poukazovať na to, že špičkovú starostlivosť si môžu dovoliť len majetní ľudia, alebo môjho otca obvinia, že si vlastnú matku odpratal zdomu, lebo je gauner bez štipky súcitu a nezáleží mu na starých ľuďoch. Budú tvrdiť, že by pokojne zatvoril oči pred potrebami bezmocných, ak by tým mali získať jeho priatelia aprispievatelianakampaň.
Vskutočnosti však rozhodnutie ostarkej Judy nijako nesúvisí spolitikou. Sme ako všetky ostatné rodiny. Každá cesta je vydláždená pocitom viny, lemovaná bolesťou aposiata výmoľmi hanby. Starká Judy nás privádza do rozpakov. Bojíme sa oňu. Puká námsrdce pripomyslení,akosa môžeskončiťjejkrutýpáddo demencie.Skôrakosme starkú presťahovali do domova pre seniorov, ušla svojej opatrovateľke aj gazdinej.
Zavolalasitaxíkanebolojejcelýdeň,ažjunapokonnašlivadministratívnomkomplexe, kde bolo kedysi jej obľúbené nákupné centrum. Je záhadou, ako to dokázala, keď si niekedyneviespomenúťnanašemená.
Dnes dopoludnia mám na zápästí jeden zjej obľúbených šperkov. Matne si ho uvedomím, keďvystupujemzlimuzíny. Tvárimsa, že náramok svážkami somsi zvolila najejpočesť,alevskutočnostimipripomína,žeženyzrodinyStaffordovcovrobiato,čo trebarobiť,ajak saimnechce.Zmiestadnešnéhopredpoludňajšieho podujatia nemám dobrýpocit.Domovydôchodcovsomnikdynemalarada.
Iba sa zvítame aporozprávame, hovorím si vduchu. Novinári sem prišli urobiť reportáž, nie klásťotázky.Potrasieme si ruky,prejdeme pobudove, spolusobyvateľmi sa zúčastníme na oslave stých narodenín tunajšej klientky. Jej manžel má deväťdesiatdeväť.Klobúkdolu.
Chodba páchne, akoby tu niekto vypustil trojčatá mojej sestry so sprejmi čistiaceho prostriedku. Vzduch je presýtený vôňou syntetického jazmínu. Leslie potiahne nosom, potom súhlasne pokýva hlavou aspolu sfotografom, niekoľkými praktikantmi apobočníkmi nás vpustí dnu. Na podujatie sme prišli bez osobnej ochranky. Tá sa už bezpochyby pripravuje na popoludňajšie debatné fórum na radnici. Za tie roky sa
7
môjmu otcovi vyhrážali smrťou okrajové skupiny abezvýznamné dom-obranné
zoskupenia, rovnako ako množstvo pomätencov vydávajúcich sa za ostreľovačov, bioteroristovčiúnoscov.Narozdielodochrankyzriedkaberievyhrážkyvážne.
Zabočíme za roh azvítame sa sriaditeľkou domova advoma televíznymi štábmi skamerami. My chodíme, oni filmujú. Môj otec pridáva šarm. Potriasa ruky, pózuje pre fotografov, trpezlivo sa rozpráva sľuďmi, skláňa sa kinvalidným vozíkom aďakuje sestrámzaťažkúaobetavúprácu,akúvykonávajúkaždýdeň.
Nasledujem ho arobím to isté. Šarmantný starší pán vtvídovom klobúku so mnou flirtuje. S rozkošným britským prízvukom mi hovorí, že mám pekné modré oči. „Pred päťdesiatimirokmibysomváspresvedčil,abystesomnouišlinarande,“doberásima.
„Myslím,žesavámtopodariloajteraz,“odpoviemaobajasazasmejeme.
Jednazosestiermavaruje,žepánMcMorrisjestriebrovlasýdonJuan.Starčeknamňa nadôkazžmurkne.
Keď prechádzame po chodbe na miesto oslavy stých narodenín, uvedomím si, že sa popravde zabávam. Tunajší klienti sú zjavne spokojní. Nie je tu taký prepych ako vdomove starkej Judy, ale je na hony vzdialený od podradných zariadení, ktoré spomínajú žalobcovia zreťaze nedávnych súdnych procesov. Títo žalobcovia sveľkou pravdepodobnos--ťou nikdy neuvidia ani cent, bez ohľadu na odškodné uznané súdmi. Finančníci, ktorí sa maskujúreťazcomdomovovdôchodcov,využívajú informačné siete holdingových spoločností aakciových združení, ktoré môžu ľahko priviesť ku krachu, aby sa vyhli plateniu súdnych nárokov. Preto je odhalenie spojenia medzi jedným ztýchto reťazcov ajednýmzotcových najstarších priateľov anajväčších prispievateľov také nebezpečné. Môj otec je významná spoločenská osobnosť, na ktorú sa môže sústrediťhnevverejnostiavýstražnýprstpolitickéhovplyvu.
Hnevaobvineniesúsilnézbrane.Opozíciaotomviesvoje.
Vspoločenskejmiestnostipostavilineveľképódium.Stanemsinaboksosprievodom, ktorý zaujal miesto pri sklených dverách svýhľadom na tienistú záhradu, kde napriek neúprosnejletnejpáľavekvitnepestrápaletakvetov.
Najednejzozáhradnýchcestičiekchránenýchzelenýmpríkrovomstojíosamelážena. Je knám obrátená chrbtom, hľadí do diaľky aoslavu zjavne neberie na vedomie. Ruky má položené na palici. Je oblečená vjednoduchých bavlnených šatách krémovej farby anapriekteplémudňumánasebebielysveter.Hustésivévlasymázapletenédovrkoča
obkrúteného okolo hlavy, čo spolu sjednotvárnymi šatami navodzuje priam snový
8
dojem, prízračný pozostatok dávno zabudnutej minulosti. Všpalieri vistérie pofukuje vánok,nostarejženyakobysanedotkol,čoibaumocňujepocitklamnejvidiny.
Obrátim pozornosť na riaditeľku domova. Všetkých privíta a pripomenie dôvod dnešného zhromaždenia – napokon, celé storočie života sa neoslavuje každý deň. Ešte pozoruhodnejší je fakt, že väčšinu ztohto času prežila oslávenkyňa vmanželstve smužom,ktoréhomádosiaľpoboku.Pretositakáudalosťzaslúžisenátorskúnávštevu.
Nehovoriacofakte,žedvojica podporuje môjhootcaod čiasjehopôsobeniavovláde štátu SevernáKarolína. Vskutočnosti ho poznajú dlhšie akoja asú mu takmerrovnako oddaní. Keď otec spomenie ich mená, oslávenkyňa ajjej manžel zdvihnú chudé ruky vysokonadhlavyanadšenetlieskajú.
Riaditeľkaporozprávapríbehrozkošnýchmilencovusadenýchzavrchstolom.Lucisa narodila voFrancúzsku, ešte keďsa po uliciach premávali kočeťahanékoňmi. Je ťažké predstaviť si to. Počas druhej svetovej vojny pracovala pre francúzsky národnooslobodzovacífront.JejmanželFrankbolbojovýpilotazostrelilihovakcii.Ich príbeh je ako zfilmu – dojemná romanca. Keďže Luci bola súčasťou únikovej siete, pomohla mu zamaskovať sa azraneného ho prepašovala zkrajiny. Po vojne sa vrátil avyhľadal ju. Ešte vždy žila na tej istej farme so svojou rodinou, vpivnici, jedinej časti domu,ktorásazachovala.
Udalosti,ktoréprežilitítodvaja,maprivádzajúdoúžasu.Takéčinysú možnéibapod vplyvomskutočnej,silnej lásky, keď sú si ľudia navzájom oddaní aobetujú všetko, aby mohli byť spolu. Po takej láske túžim aj ja, no občas uvažujem, či naša moderná generáciadokážetakmilovať.Smebeznádejnenesústredení…zaneprázdnení.
Hodím okom na svoj snubný prsteň apomyslím si: Elliotovi animne nič nechýba. Poznáme sa navzájom do najmenších podrobností. Vždy sme stáli jeden druhému po boku…
Oslávenkyňasapomalyzdvihnezkreslaavezmesvojuláskuzaruku.Spolusapohnú, prihrbení,pokrútení,opretíoseba.Pohľadnanichjedojímavý,chytázasrdce.Dúfam,že aj moji rodičia sa dožijú takého zrelého veku. Dúfam, že spolu strávia dlhú penziu… jedného dňa… vďalekej budúcnosti, keď sa môj otec konečne rozhodne spomaliť. Choroba ho nemôže skoliť vpäťdesiatich siedmich rokoch. Je silný. Je nesmierne potrebný,domaajnaverejnosti.Mápredseboueštekopupráce,poktorejsimojirodičia zaslúžia dôchodok spokojne plynúcimi ročnými obdobiami aspoločne prežitými chvíľami.
9
Hruďmizaplavínehaaodpútamsaodpodobnýchmyšlienok.Nijakévylievaniesrdca naverejnosti–pripomínamičastoLeslie.Vtejtoarénesitoženynemôžudovoliť.Vníma satoakoneschopnosť,slabosť.
Akoby som to dávno nevedela. Súdna miestnosť nie je v tom smere iná. Právničky podstupujúnejednuskúškuohňom.Musímehraťpodľaodlišnýchpravidiel.
Môj otec zasalutujeFrankovi, keď sa stretnú neďaleko pódia. Frank zastane, vypne hruď aopätuje gesto svojenskou dôslednosťou. Stretnú sa im pohľady aten okamih nemá jedinú chybičku. Možno vyzerá dokonale vzábere kamery, ale nie je určený pre kameru.Môjotecstisneperydotenkejčiary.Snažísapotlačiťslzy. Nemávpovaheprejavovaťcity.
Prežriem ďalšiu hrču emócií. Zúst mi unikne roztrasený výdych. Vystriem plecia, odvrátimpohľadasústredímsa naoknoaženuvzáhrade. Ešte vždy stojína tomistom mieste aupiera pohľaddo diaľky.Ktojeto?Počompátra? Búrlivý nápev„Veľašťastia“ preniknecezskloaprinútiženu pomalyzabočiťkbudove.Vnímamspevcelýmsrdcom. Viem, že kamery možno zablúdia ku mne abudem sa tváriť neprítomne, ale akosi neviemodtrhnúť pohľad odcestičky zaoknom. Chcemaspoňuvidieťženinu tvár.Bude takábezobsažnáakoletnáobloha?Jeibazmätenáabezcieľnesatúla,alebosanaoslave nezúčastnilanáročky?
Leslie ma od chrbta potiahne za sako aja sa vystriemdo pozoru ako školáčka, ktorú pristihlirozprávaťsaprizdravení.
„Veľa šťastia… Sústredenie,“ zaspieva mi tesne pri uchu, ja prikývnem aona sa posunie, aby získala lepší uhol na fotografie mobilom, ktoré uverejní na otcovom Instagrame.Senátorvyužívavšetkynajnovšiespoločenskésiete,hocineviepoužívaťani jednuznich.Správcajehospoločenskýchsietíjeprvotriedny.
Oslava pokračuje. Blesky fotoaparátov vybuchujú. Šťastní rodinní príslušníci si utierajú slzy anatáčajú videá smojím otcom odovzdávajúcim zarámovaný gratulačný list.
Privezútortusostovkouzapálenýchsviečok.
Lesliejenadšená.Miestnosťprekypuješťastímacitmi,rozpínajújuakohéliumbalón. Eštetrochuradosti,avšetciodletíme.
Ktosi ma chytí za zápästie, stisne mi ho tak nečakane, až sa myknem, no hneď sa spamätám. Nezamýšľam urobiť scénu. Prsty sú studené, kostnaté, rozochvené, ale prekvapujúcosilné.Obrátimsaavidímženuzozáhrady.Vystriezhrbenýchrbátaupiera
10
