Peter Kijaba: Zlo si nevyberá

ZLO SI NEVYBERÁ

PETERKIJABA

TATRAN

PourGermie!

Jesaisqu’unjourtutelèveras,camarade.

Tentopríbehjefikcioupozostávajúcouzčrepín nezabudnuteľnýchspomienok.

Mámkvámotázku.Vašedieťaplačeodhladu.Nakŕmitehoalebopomôžete cudziemu,pretoženariekahlasnejšie?

PROLÓG

10.56

– HLÁSENÁ EXPLÓZIA (IMPROVIZOVANÝ

VÝBUŠNÝ SYSTÉM S POUŽITÍM VOZIDLA) VBLÍZKOSTI KRUHOVÉHO OBJAZDU LETISKA. PROSÍM, POTVRĎTE SVOJU POZÍCIU.

Predchvíľouichskorozabilo.

Tentoraztoboloiné.Akovarovanie.

Charakteristickétupé„DUM“vlastnevôbecnepočul.Nepocítilanitypickýsmrad –niečo medzi čpavkom apetardou, sprí­chu­ťou betónu anedopečeného mäsa na grile. Pancierovéautostlmilozvukazamedzilopach.Zvláštne,vakomsupermodernomsvete žijú. Textová správa im oznámila, že práve mohli zomrieť. Digi­tálne slová bez akýchkoľvekemócií.Malchuťzdvihnúťzrakknebuasnáďnahmataťtoho,ktohostráži, aleakotourobiťvnútrivaute?

Stuart, bláznivý Škót zGlasgowa, čo sedel vedľa neho, pred klientkou radšej držal hubu.Bolatojejprváslužobnácestado

Afganistanu. Prvá zmnohých, keď bude dennodenne vychádzať spoza relatívne bezpečných múrov do mesta neistoty. Matej aStu robili diplomatke „tiene“ – tak sa nazývali ochrankári na Strednom východe medzi sebou, vo svojom uzavretom, kontraktorskommikrokruhu.

Aždoma!kývlisi.

„Kábulpritomvyzerátakpriateľsky,“povedala.

„Zdanieklame,“mudrovalMatej. Keďjejpodávalkufor,nachvíľuponorilzrakdojej čiernych očí, oakých saspievajú piesne. Neboli extrazvláštne, ibaveľkéahlboké, také, čo by dopomohli k zločinu alebohriechu. Amožno naopak, možno nosia šťastie všade, kamprídu.Ktotomápoznaťnaprvýpohľad?

„Schytal to nemecký konvoj minútu po našom odchode,“ prečítal Stu info v bezpečí, keďsazanimizatvorilamodrábránasožltýmihviezdami.DelegáciaEurópskejúnie.Ich prechodnýdomov.

Matej si znova aznova prezeral strohú správu zoperačného centra. Niečo na nej ho štvalo.Prosím,potvrďtevašupozíciu…

Prosím,prosím…Žebysazšéfaoperačkystalacitlivka?

Keď píšete list na skutočný papier, ten, čo ho číta, dokáže rozpoznať, či ste sa ponáhľali,alebonaopak,písalitrpezlivo.Odhadne,akvámjeniečohoľúto.Zistí,čiknej aleboknemuprechovávatecity,prípadneako veľmivámchýba.Možnonájdenaokraji zaschnutúslzu,neopatrnezotretúsčasťoupísmenazmodréhoatramentu.

Matejvšaknedržalvrukáchrukopis,ibablbýmobil.Skutočne,zvykolsinarutinutak, že mu stačila vytriedená, skrátená a funk­č­ná informácia. Stačila na to, aby v práci prežil.AlePROSÍM?

PROSÍM bola atramentová machuľa na prázdnom liste. PROSÍM vspráve nemalo čo hľadať. Aspoň v tomto svete nie. To akoby vstrede bieleho ópiového poľa zbadal vlčí mak, ktorý tam vslabej chvíľke nechal dokvitnúť ktorýsi pašerák. Zrecesie, zdobrej vôlečimožnozrešpektukukráse…IbažetosavAfganistanenestávačasto.Akvôbec!A patria sem vlastne? On, Stuart, klientka? Ohli chrbát, prispôsobili sa ich zákonom, tradíciám.Abyneurazili…Veďjetoprirodzené.

Stačilo necelých sedem rokov islamského fundamentalizmu hnutia Taliban, aby Afganistanstratiltvár,charakter,abysazabudlonajehodušu…Pritomvšetcichceliiba mier. Podrobili sa avrátili do minulosti. Vlastne niekam, kde začínal ich prorok Mohamed. Niekto by povedal: „Dnes sú predsa iní. Taliban skončil na smetisku dejín.“

Ibaže džínsy azápadné tričká, ktoré vidíme na mladých ľuďoch vuliciach hlavného mesta,nezmeniazodňanadeňnevyliečenúdušu.

RazsaniektoMatejaopýtal:„AkýjeKábul?“

„Tak vieš čo? Šarkana nad Wazir Akhbar Khan som nikdy nepúšťal. Kto to nerobil, vrajvKábuleaninebol,“použilsmiešneclichétejsvoločepseudofotografov,reportérov bezchrbtovejkostiahumanitárnychpracovníkovzozápadu,čosakaždýštvrtokožierali nainommieste,lebotobolooveľajednoduchšienežho­voriťpravdu.

Ani on na tom nebol lepšie. Pozemské zážitky bežných ľudí vKábule mu počas šiestich rokov unikali rovnako ako nutkanie vrátiť sa domov. Totiž predtým, kým si nespomenulnaniekoľkosvetlýchudalostí –akokeďhoMassoudpozvalksebedomov, niekdevsusedstvestaréhoparlamentu,ajehootecmudarovalzahrsťsvetlýchmarhúľ akoluvplechovke,alebokeďpriniesolzoSlovenskaškatuľuinzulínuaodovzdaljupred supermarketomSpinney´sbývalémupilotovivrtuľníkačobypozdravodjehosyna.Skôr ako si spomenul na tieto momenty, zpamäti sa mu vynoril komplexný útok na hotel alebo streľba vzelenej zóne, ani nie dve-sto metrov od toho istého supermarketu

Spinney’s.ZišielmunaummonumentpririekespodobizňouFarkhundyMalikzadovej, prosiacejozmilovaniechlapcovvdžínsachazápadnýchtričkách.

Apritomvšetcichcúibamier!

Často sa pýtal sám seba, ako niekto dokáže presvedčiť iného človeka a vsekunde vziaťživotydesiatkam,stovkámľudí?Akotensamovrahnaletisku…Čímhopresvedčia?

Kdeležíspínačľudskejduše?Pravdajetaká,žezlosivždynájdemalútrhlinku.Slabosť, niekedy podmienenú láskou, inokedy strachom… Emócie, ktoré driemu vkaždom človeku. No aby sa zlo rozrastalo a šírilo, potrebuje ďalšie elementárne častice, totiž komunituaprostredie.Veďajsemienkonajprvpotrebujevatualebozem.

Afganistan aj celé jeho okolie na opačnej strane priepasti je príliš divoké, príliš živelné…Apredsasanašlitakí,čosasnažilizakaždúcenupostaviťpontónovýmost.

Aj

Matejsachvíľusnažil…

Kábul,2014

„EšteAnnie,“bolijedinéslová,ktorévpiatokvečervyriekla.Chytilahopritomzaruku.

Sícetak,akosadotýkaldrôtov,keďočakával,žehokopneprúd,alepredsa.Moholsito vysvetľovaťajtak,žejejzačalchýbať.AlebožejejtakveľmichýbabábikaAnnie.Vonku sarozštekalasvorkatúlavýchpsov.Privrelokno,lebonaKábulsadalajasnánocavtedy od Hindúkušu vždy vanie chladný vánok. Navyše pod oknom páchla stoka. Zdvihol zo zemeplátennéniečo,čoby užbábikounenazval.Chvíľočkuskúmalgombíkovékukadlá zodratejmodro-bielejpostavičky,hnátyzpovrázkovavyblednutéústazčervenéhofilcu, ktoré voľakedy dávno vystrihli šikovné ženské ruky. Zišlo by sa ju trochu zaplátať, napadlomu.Aleboaspoňzašiťtam,kdetrčalichumáčevaty.

„NemalbysomAnniepomôcť?Celájederavá,pozri,tuajtu.Radšejhneď,čopovieš?“

Zavrtelahlavouavytrhlamujuzruky.

Nemalpredsavúmyslebábikeublížiť,takprečotenstrach?Jejvýrazmupripomenul obraz dievčaťa sopuchnutou tvárou.Rozstrapatené vlasy stratili formu, vyzerali sťa tmavé kukuričné vlásočnice. Hidžáb sa váľal vblate, chvíľu ho hľadala, akoby na tom záležalo.Natiahlaknemuruku.Prečoknemu?Nemásňouničspoločné!Onpredsaverí.

Ašhaduanláiláha…

Premýšľal,čisestričkadokážerozlíšiťdobroodzla.

Vizbesaopoznanieoteplilo.

Vjednom sa dozaista podobali – hustou hrivou. Keď jej vložil bábiku do náručia, akoby splynuli. Naklonil sa nad ňu, ale sestra sa odvrátila abozk pristál namiesto čela vjejrozliatychryšavýchvlasoch.Voňalimandľami.

„Pozri, niečo som ti kúpil,“povedal avytiaholzvreckaobrúsený kamienok na kúsku kože.

Zvedavo sa otočila, no nevydala ani hlások, iba na líčkach sa jej objavili jamky. Ako vždy prirozkošnom úsmeve. Keby tak dokázal čítať detské myšlienky. Keď jej náhrdelníkuviazalokolokrku,obracalahoaskúmalaružovýmiprstíkmi.

„Jetolapis,kameňmúdrych.Akhobudešnosiť,habibi,jehomagickásilatipomôžev škole. Veríš mi? Niekedy dávno zneho zruční majstri postavili babylonskú bránu. Podobnýnosievalanašamama.“

Pri poslednej vete sa jej rozbúšilo srdce v hrudi, zaklipkala dlhými mihalnicami akameň pevne zovrela. Radšej zažal sviečku. Vždy ju zapálil, aj keď bola za oknami hviezdnatánocakotádnešná.Jemnéblikanieknôtuzaháňalostrašidlá.Presneakokotik, keď ešte celkom drobná ležala vdrevenej vyrezávanej kolíske apred ňou upokojujúco plápolal ohník, ktorý udržiaval otec. Vtých časoch im oheň obom pomáhal, dobre si to pamätal.

Kým si dievčatko obzeralo kamienok, otvoril skriňu apovyberal znej to málo vecí, ktoré si mohli dovoliť. Niekoľko náhradných čiernych uniforiem do školy, kabátik zbaraniny, snehobiele aj pestrofarebné hidžáby, zopár ručne šitých šiat plných miniatúrnychkorálikov ajedny, čo raz kúpillen tak odoka, keď išiel zpráce. Všetko to zabalildorozprestrenejplachtyakoncezviazaldouzla.

Chlpatú deku potiahol vyššie a na dôvažok ju pohladil. „Sladko spi, malý anjel, ráno nás čaká ťažká cesta.“ Vzal zo stoličky použitý hidžáb azatvoril dvere. Šatku ručne vypral avyvesil na šnúre vo dvore, až potom si ľahol. Skôr ako zaspal, vduchu ešte naposledyprešieltrasu.

Stavba z malých pálených tehál obalených zmesou blata aslamy poskytovala obom dostatok priestoru. Keď ešte žili v horách, ich dom býval obrovský. Domy tam ľudia nazývali durmi. Boli z kameňa a dreva, ibaže človeku stačilo aj menej. Tento malý v paštunskejčastimestakúpilprenehoapresestruučiteľKarim.Vjednejziziebspaljeho anjelik, vdruhej, kde sa modlili, jedli a pili chai, zasa on. Na dvorčeku sa dalo umyť zodrezanejbandaskysvodou.Razjejkúpidomspriestrannouačistoukúpeľňou,sľúbil si.

Jeho sestrauž istý časnavštevovaladievčenskú madrasu v Kalah Fatulah. Školabola dosťďalekoodichbydliska,atakjuceztýždeňprichýlilarodinaKarimovejsestry.Vážil siichpomoc.BezvzdelanianebolčlovekvAfganistanenikým.Učiteľsľúbil,žesapostará oškolu aj o stravu. Aby sa sbratom neodcudzili, Karim mu ju vždy pred víkendom doviezol.

Malipresnedeňkdobru,kýmpoňuKarimznovapríde.

Stihlibyajkolotoč.

Malá bola od neho ťažko závislá od chvíle, keď tohto roku po zime otvorili pre deti City Park. Centrum zábavy postavili hneď zariekou Kábul, pod „televíznym kopcom“, kdestálamiliardaantén,akopecpokrývalkaždútelefónnuarozhlasovúsieťmetropoly.

Deti lákali do parku obrovitánskym ruským kolom, videohrami alebo farebnými kolotočmi, nuž asestrička tam víkend čo víkend nesmela chýbať. Dokonca sa za pár afghání mohli odfotiť sMickey Mousom vnadživotnej veľkosti – dovtedy nevídanávec. Zakaždým ju pomaľovali adomov sa vrátila ako motýlik, žabka či leopard. Farby pravdaženešlidole.Museljejpotomdrhnúťtváraždozbláznenia,alenikdynemalsrdce premenunazvieratkoodmietnuť.DoCityParkuchodievalipeškyapoceste saniekedy zastavili vZOO. Aj kábulskú ZOO navštevovali Afganci hlavne pre vychýrenú atrakciu, tučnézafúľanéprasa,zktoréhosirobiližarty.

Vždy cez víkend v piatok ráno zobúdzal sestru neskôr, ako bolazvyknutá, aobliekol judojejobľúbenýchazúrovomodrýchšiatstigrímlemovaním.Dnesvšaknezamierilido zábavnéhoparku,alenamiesto,kdemohlizačaťodnuly.

Rýchlymi krokmi vošiel do dvora, lebo súdiac podľa vône boli syrové boloni už hotové.Horúceichvhodildopripravenéhohrncaapobralsaspäťdoizby.Niečosamu nezdalo.Toránonaplánovaldokonale,apredsaakásimaličkosťnarúšalacelkovýdojem. Zazeral na hnedú kovovú bráničku, tu atam zavŕzgala vpántoch. Nebola však pootvorená, ale… vypáčená! Kto by ich chcel vykradnúť? Potom, ako keď sa človeku vynoria v hlave horšie ahoršie obavy vtesnom predstihu pred skutočnosťou, zistil, že chýbaajbielyhidžábzošnúrynabielizeň.Hrniecsrachotomdopadolnazemachlapec sa rozbehol kdverám sestrinej izby. Zastal, nepatrne zaváhal v nádeji, že snáď odpudí odpornú, dotieravú predtuchu, alebo akýmsi zázrakom zmení sled udalostí. Nakoniec kľučkupredsalenzatlačil azamrzolnaprahu.Akopredvídal,posteľzívalaprázdnotou. Vtrhol dnu a nazrel pod ňu. Obehol aj zvyšok chatrče dúfajúc, že ju nájde schovanú, usmiatu, no hlavne skutočnú a živú. Nakukol za dvere, do skríň, prezrel kuchynku. Čo keď sa mu prešmykla poza chrbát ako myška, práve keď nedával pozor? Vybehol na ulicu abezhlavo sa rútil každú chvíľu iným smerom. Ibaže ulice mátali vyľudnenosťou rannéhokľudu.Ešteajpsígangsakamsivytratil.

Vrátilsa.Spocitombezmocnostisadotackalspäťdoizby.

Posteľ bola rozostlaná, chýbal zbalený uzlík šatstva aj sestrina školská taška, na hlinenejpodlahesedelalenusmievaváplátennábábika.Kebytakmohlaprehovoriť…

Bolotodefinitívne.Padolnaposteľ,zvankúšabolostálecítiťjejľúbeznúvôňu.Plával na studenom matraci,zaboril prsty do vlasov, trhal, šklbal. Najradšej by si rozškriabal tvár za to, že pripustil, aby sa niekto pokojne vkradol do domu apotichu vytiahol z postele jeho spiacu sestričku. Nevedno, ako dlho tam ležal, keď ho zobudilo zvonenie vkuchyni.Prudkovybeholzizby,cestousaudrelozárubňuavzápätízavadilostoličku. Vyzváňaloneznámečíslo.

„Pomodlilsisa?“ozvalsahrejivýhlas,hneďakosazdvihol.

Zrazu dostal strach klásť akékoľvek otázky. Vedel len, žeučiteľ už nepríde. Zahryzol sidospodnejpery.„Áno,“odpovedalpokorne.

3

Keď saozval prvý ranný azan, osušil si chodidlá. Starý sovietsky budík značky Raketa sčervenou hviezdou vstrede ukazoval presne 04.46. Poumýval sa v podpazuší a v rozkroku, potom sa dokonale oholil. Sám sebe voňal, dlho sa obzeral vmalom zrkadle sodštiepenýmrohom,nosvýzoromprílišspokojnýnebol.

Necítil sa svoj, pretože obleky nosili všetci típätolízačskí úradníčkovia. Vsusedstve našťastie Hazári a Tadžici nebývali. Obľuboval džínsy, športové sako so záplatami na lakťoch,anieoblek,ktorýnaňomviselakoprázdnevrece.

Bosky sa postavil na malý, ručne tkaný koberec. Odtiene červenej boli pospájané do všakovakých symetricky dokonalých vzorov,zostrihaná vlna hebko a príjemne hladila chodidlá.Smer,

ktorým je Ká’ba, poznal inštinktívne. Rozptyľujúce okolie, spomienky na sestru, utešenéajčerstvotrýznivé,tovšetkozahodilzahlavu.Pribrz­dilzmysly.Užnecítilpach ovčiny zkoberca ani zá­van vody po hole­ní. Privrel viečka a myslel na Alaha –milosrdné-hoaodpúšťajúceho.Rukyzdviholdovýškyuší.„Alláhuakbar,“povedalticho. Pravou rukou prekryl ľavé predlaktie azačal odriekať verše v arabčine. Na konci modlitby sa dotkol hlavou a dlaňami zeme. Namaz mu liečil dušu. Ako vzácny životodarnýnek­tár.Zalievalohoblaho.Vjehovnútrisaniečozachveloodšťastia,želal si,abytenpocittrvalvečne.

Snávratom do skutočnosti, akoby zpomsty alebov hneve, zaznel hlas rodičov. Stáli pri ňom anespokojne načúvali jeho slovám. Sestru si vymenil zanového Boha! Zradca!

Zradca!Zradca!Preludyhoobviňovali,prenasledovali,chcelihouštvať.Budilsaspotený avystrašenýnasmrť,noodpredošléhoránahomorilibezprestaniaajcezdeň.

Okolitý svet bol bezduchý a sivý. Slnko mu však razom zohrialo tvár a mierne ho oslepilo.Uličkyvsusedstvesaprebúdzalidonovéhodňa,ajkeďmuľudiabolivtejchvíli

ľahostajní. Zašiel za roh atrochu pobehol. Objavila sa cesta Darul Aman s palácom po ľavejruke.

Na bývalé sídlo afganskej aristokracie sa ruina už dávno nepodobala, každý múr to dokazoval stovkami dier po strelách a črepinách granátov. Polorozpadnutá strecha podlhovastej kupoly a dvoch veží, z ktorých trčala len kovová konštrukcia, už neposkytovala prístrešie ani pre tých niekoľkood ópia závislých kábulských narkomanov,ktorívnejvečerčovečerhľadalizáchranupredpočasím.Niekdajšískvost mesta tu teraz stál ako fantóm po prežitej hrôze bojov medzi klanmi mudžahídov a komunistov,obochstránbažiacichpomoci.

Po Darul Aman sa pohybovalo len minimum ľudí. O niečo ďalej, na opačnej strane cesty, sa nachádzal policajný kontrolný bod. Chlapec sa výdatne potil, zhustých vlasov mu po spánkoch stekali nepatrné pramienky. Muži vsivých uniformách pripravovali raňajky, mladý policajt vjeho veku priniesol baklavu ahrniec ryže. Sluhovia, ako ich volalučiteľ,sakáfiromzapredalizastomizernýchdolárovmesačne.SamotnýKábulbol podobnýmistanovišťamizaplavený,abynavodzovaldojembezpečnéhomiesta.Hentých rozospatých sa však zločinci ani teroristi báť nemuseli. Ošúchané kalašnikovy viseli zaháknuté popruhmi ospätné zrkadlo zeleného Rangera alebo o dvere kontajnerovej miestnosti na spanie. Bol by sa stavil, že vzásobníkoch im chýbajú náboje, pretože pri poslednom kriketovom zápase sIndiou sa horlivo strieľalo do vzduchu. Muži mali namiestoobvyklýchčeskoslovenskýchkanádlenkoženésandáleachýbalaimdisciplína. Ale veď on je len obyčajný mladík, čo sa snaží dostať včas do práce, preto ľahostajne odvrátilpozornosťodtejtoscény.

„Dajbakšiš,“vytrhlahozmyšlienokžobráčkavmodrejburke.Srdcesamurozbúšilo, snažilsarozpoznať,ktosaskrývazamriežkou,anivosnebymunenapadlo,žehoosloví žena.Už-užchcelniečopovedať,možnoajzaloviťnaprázdnovsaku,akobyhľadalzopár afghání,keďsaprimalejdielnivľavozničohoničvzpriamilmuž,čoopravovalauto.Bol nižšieho vzrastu, bez fúzov a brady, v bežnej afganskej košeli bez vzoru a vširokých nohaviciach.Zahodilhandru.„Choďsvojoucestou,žena.“Podalmuruku,namechanika zvláštnemäkkú,čohoihneďupútalo.

„As-salámualajkum.Chobasti?Džorasti?Situskôr.“

Chlapec chvíľu hľadel za odchádzajúcou žobráčkou, potom sa obrátil kmužovi. „Wa alajkumas-salám.Chobastam,tašakor.Nechcelsomstrácaťčas,“odpovedalzmätene.

„Je to kúsok odtiaľto. Nasleduj ma a drž si odstup! Pre istotu.“ Chlap neotáľal azamieril do obývanej zóny. Prešiel štyri ulice zástavby, potom zahol doprava a pokračoval dlhou povytĺkanou cestou takmer až na samý koniec dištriktu, kde sa nachádzali už len staveniská, dlhé polia ana smetisku ďalšie hladné psiská. Vchod do hlineného domu zakrývala zamastená plachta. Muž ju odhrnul a čakal, kým ho chlapec nedobehne. Naudupanej hlinesedeli dievčatá, na prvý pohľad dvojčatá, pri nich plakal usmrkanýchlapec.Žiadnezdetínemaloviacakotriroky.Matkaichstriedavokŕmilaso zdvihnutou burkou, odkrývajúc tak časť tváre. Hostia bez pozdravu, akoby pre ženu neexistovali,prešlidozadnejmiestnostizaďalšímzávesom.DvajaPaštúnivstali.Prvého nepoznal, druhého, oblečeného včiernom péráhan wa tunbán, sa obával viac ako samotnéhodiabla.VolalsaAkhtar.

Skupina bola asi narýchlo pozbieraná arozkazy vydával bez akýchkoľvek pochybností Akhtar. Nemohli sa poznať dlho, aspoň sAkhtarom nie, pretože zich

správania sa dala vytušiť naivná neopatrnosť. Akhtar nenávidel úsmevy apotľapkávanie.Tídvajanepôsobiliakopovstalci,pretosachlapecdomnieval,žesútam znejakýchrýdzotechnickýchdôvodov.

Privítali sa, pobozkali a mávnutím ich pozvali k šálke chaiu. Posadali si iba tak, na koberce. Izba pôsobila stroho, sparťansky, nebola tu výzdoba ani nábytok, aj okná chýbali.

Akhtar sa pohrával s modroumisbahou. Žmolil ju anačúval suchým krátkym vetám svojich druhov. Ešte chvíľu sa rozprávali kandahárskou paštunčinou, ktorej chlapec príliš nerozumel, potom sa mu Akhtar ako veliteľ skupiny prihovoril vo fársí.

„Niektorýchľudísivážimarešpektujemich.Súpremňaniečoakorodina.Mojibratia.“

Chlapec nekonfliktne prikyvoval, pretoženemal ani najmenšieho zdania, kam veliteľ mieri. Hovoril pomaly, až negramotne, ako keď niekto loví v pamäti, alebo ako človek priveľmiskúpynaslovo.

„Atítomojibratia…tiveria.“

Zahniezdilsa,nečakalkompliment.„Jetopremňaveľkáčesť,Akhtarkhán,“chytilsa zasrdce.

Nastalo dlhé ticho, počas ktorého si muži vymieňali neisté pohľady. Všetci okrem Akhtara.

„Alejatineverím,“mľaskolkútikom,aničobypotrebovalšpáradlo.

Chcel protestovať, ale neodvážil sa. Akhtarovo nepredvídateľné správanie ho vždy miatlo. Mohol váspobozkať ahneď nato prebodnúťmečom. Aj teraz to pokojne mohol urobiť.

„Abdul-Saboornámpovedal,“Akhtarukázalnachlapasjemnýmirukami,„ženaulici si pôsobil rozrušene.“ Urobil pauzu, napil sachaiu asledoval chlapcovu reakciu. Ten sa ani nepohol. „Nejaký problém?“ Prisunul sa bližšie, akoby chcel nazrieť do jeho duše, načrieť,ukradnúťniečozostudneplnejtajomstiev.Potomhodilnačajovýpodnoskúsok kameňa indigovej farby ukotveného na koženej šnúrke. Nebola to mishaba, ale… Chňapol po ňom, no Akhtarova dlaň ho zastavila pevným úchopom oveľa, oveľa skôr. „Akmášpochybnosti,terazjechvíľa…“

Chvíľuzotrvalivstrnulejpóze. Chlapcovistvrdlilícnekosti.„Somrozhodnutý,Akhtarkhán.Šahíd,martýr.“