Lucinda Rileyová: Stratená sestra

STRATENÁ SESTRA

PríbehMeropé

LUCINDARILEYOVÁ

7.DIEL TATRAN

Venujem Harrymu

Odvahaznamenávedieť,čohosamámebáťačohonie.

PripisujesaPlatónovi

Postavy

ATLANTIS

tatkoSlaný–adoptívnyotecsestier(zosnulý)

Marina(Ma)–opatrovateľkasestier

Claudia–gazdinávAtlantise

GeorgHoffman–právniktatkaSlaného

Christian–skipper

SESTRYD’APLIÈSE

Maia

Ally(Alkyoné)

Star(Asteropé)

CeCe(Kelainó)

Tiggy(Taygeté)

Elektra

Meropé(chýbajúca)

Presne sa pamätám, kde som bola ačo som robila, keď som videla zomierať svojho otca. Stála som približne na tom istom mieste, kde teraz, opierala som sa ozábradlie drevenej verandy, ktorá obkolesuje náš dom, adívala sa na oberačov hrozna, ktorí sa pohybovalipo úhľadnýchradochviniča,hustoobsypanýchtohtoročnouúrodou.Akurát somsachystalazísťposchodochapridaťsaknim,keďsomsikútikomokavšimla,ako mi zdohľadu odrazu zmizol mohutný muž, môj otec. Spočiatku som sa nazdávala, že si kľakol, aby odstrihol zabudnutý strapec – neznášal akékoľvek plytvanie, čo pripisoval mysleniu svojich presbyte-riánskych škótskych predkov –, no potom som zbadala, ako knemuutekajúzberačizvedľaj-šíchriadkov. Odverandysomtotammaladobrýchsto met-rov akým som k otcovi dobehla, jeden z mužov mu stihol roztrhnúť košeľu apokúšalsahooživiťstláčanímhrudníkaadýchanímzústdoúst,druhýtelefonovalna záchrannúslužbu.Sanitkaprišlaodvadsaťminút.

Už keď ho dvíhali na nosidlá, podľa voskovej tváre mi bolo jasné, že nikdy viac nezačujemjehohlboký,mocnýhlaspoznačenývážnosťou,vokamihuschopnýpremeniť sanasrdečnýsmiech.Suplakanýmiočamisomhonežnepobozkalanačervenéošľahané líce,povedalamu,žehoľúbim,anaposledy sa snímrozlúčila.Sodstupomčasumicelý tentrúchlivýzážitokpripadáažsurrealistický–premenačlovekaplnéhoživotana…nuž, nič,lenprázdnutelesnúschránkubezživota.Doterazsastýmneviemvyrovnať.

Ocko celé mesiace trpel bolesťami na hrudníku, no predstieral, že je to iba zlé trávenie, až sme ho napokon presvedčili, aby navštívil lekára. Ten mu zistil zvýšený cholesterolanariadilprísnudiétu.Smamousmevšakzúfalosledovali,akoďalejje,čosa mu zažiada, avždy po večeri vypije fľašu svojho červeného vína. Preto keď došlo knajhoršiemu, nemuselo nás to až tak veľmi prekvapiť. No zrejme sme verili, že je neporaziteľný, včom nás utvrdzovali jeho nezdolná povaha adobrosrdečnosť, no ako pomernetemneskonštatovalamojamatka,nasklonkuživotaznásvšetkýchostanúlen kostiamäso.Noaspoňaždosaméhokoncažiltak,akosiželal.Lenžemalsedemdesiattri rokov, čo som vo svojej hlavevzhľadom na jeho telesnú stavbu achuť do života nijako

nevedelaspracovať.

Vkonečnom dôsledku som sacítilapodvedená. Veď som malaibadvadsaťdvarokov

ahoci som si odjakživa uvedomovala, že do života svojich rodičov som prišla neskoro,

naplno som to pocítila až po otcovej smrti. Ešte niekoľko nasledujúcich mesiacov ma toľkánespravodlivosťzlostila.Prečosomsasúčasťouichživotanestalaskôr?Môjstarší bratJack,ktorýmaltridsaťdvarokov,siockaužilocelýchdesaťrokovdlhšie.

Mamazrejmevytušilamôjhnev,hocisomsaotomnikdypriamonezmienila.Navyše matrápil pocit viny, lebo to vnijakom prípadenezapríčinila ona. Veľmi som juľúbila –vždy sme si boli nesmierne blízke a videla som, že aj ona smúti. Robili sme, čo sme vedeli,abysmesanavzájomutešili,aspolusanámakosipodarilocezvšetkopreniesť.

AjJack bolúžasný,väčšinučasusazaoberalhroznýmiúradnýmizáležitosťami,ktoré nasledovali po ockovej smrti. Azostala mu na starosti Vinica, ktorú ocko smamou založilizničoho,noockohonajejspravovanieaspoňdokonalepripravil.

OckobrávalJackaso seboudovinohraduaodmaličkahooboznamovalsceloročným cyklom starostlivosti ovzácne korene viniča, ktoré vzávislosti od počasia medzi februárom aaprílom zarodili strapce, kto-ré potom ostrihali apostupne spracovali do chutných avposlednom čase aj oceňovaných fliaš Pinot Noir, uchovávaných vsklade apripravených na rozvoz po celom Novom Zélande aAustrálii. Zasvätil ho do každého krokuprocesu,takžekeďJackdovŕšildvanásťrokov,malodockatakévedomosti,žeby možnoužajsámvedelriadiťzamestnancov.

VšestnástichJackoficiálneoznámil,žesachcepridaťkockoviarazbyrádspravoval Vinicu, čo ocka nesmierne potešilo. Išiel na univerzitu študovať príslušný odbor apo skončeníštúdiasanaplnýúväzokzamestnalvrodinnomvinohrade.

„Nie je nič lepšie, ako odovzdať zdravé dedičstvo,“ pripil mu ocko pred niekoľkými rokmi, keď sa Jack vrátil zpolročného pobytu vo viniciach v Adelaidských vrchoch vAustrálii avyhlásil,žeterazjeužpripravený.

„Možno sa knám niekedy pridáš, Mary-Kate. Na zdravie vinohradníkov McDougalovcov,ktoríbudúobrábaťtútopôdupostáročia!“

Zatiaľ čo Jack splnil ockovi sen, vmojom prípade to bolo trochu inak. Možno to spôsobil fakt, že Jacka naozaj uchvátila výroba chutných vín; nielenže na kilometer zacítilhniléhrozno,alebolajvynikajúciobchodník.Mňa–narozdielodneho–vobdobí premenyzdievčaťanaženuzaujaloviacerovecí,nielento,akoockosJackomhliadkujú vo vinohrade aso zanie-tením pracujú v laboratóriu (čo bol vskutočnosti iba veľký prístrešok splechovou strechou). Vtedy som Vinicu pokladala len za jednu zo súčastí svojho života abudúcnosti. To mavšak včaseštúdia na univerziteneodradiloodpráce

vnašom obchodíku vždy po škole ajcez prázdniny. Vlastne som pomáhala všade, kde bolo treba, no vášeň pre víno vo mne nezahorela. Keď som pred ockom spomenula, že chcemštudovaťhudbu,zatvárilsasklamane,nobolnatoľkoohľaduplný,žetopochopil.

„Veľa šťastia,“ povedal aobjal ma. „Hudba je veľká vec, Mary-Kate. Akej oblasti sa chcešvbudúcnostivenovať?“

Vten deň som sa mu hanblivo priznala, že by som chcela byť speváčka askladať vlastnúhudbu.

„Tojeparádnysenaostávamiibazaželaťtiveľašťastia. Aešteťachcemubezpečiť, žetvojamamaajabudemepritebevždystáť.“

„Podľamňajetovynikajúcerozhodnutie,Mary-Kate.Amyslímtoúprimne,“povedala mimama.„Sebavyjadrenieprostredníctvompiesneječarovnávec.“

Tak som išlaštudovať hudbu. Rozhodlasom sapreuniverzitu vo Wellingtone, ktorá ponúkalaakademickýtitulsvetovejúrovne,apáčilasamikaždáminúta,ktorúsom tam prežila.Malasomkdispozíciinajkvalitnejšie štúdio,kdesomsimohlanahrávaťpiesne, akeďže som bola obklopená študentmi, ktorí žili adýchali pre rovnakú vášeň ako ja, bolo to úchvatné. SFletcherom, vynikajúcim priateľom, ktorý hral na rytmickú gitaru, smevytvorili duo. Jehohlasperfektneladil smojím. Jasom hralana keyboardeaobčas sa nám podarilo účinkovať na nejakom koncerte vo Wellingtone. Vlani sme spolu vystupovali aj na záverečnom univerzitnom koncerte, kde ma prvý raz videla hrať aspievaťajmojarodina.

„Somnatebahrdý,MK,“povedalockoaobjalma.Boltojedenznajkrajšíchokamihov môjhoživota.

„A teraz tu stojím rok po získaní diplomu aešte vždy som obkolesená viničom,“ zašomralasomsipodnos.„Priznajsa,MK,naozajsisimys­lela,žeSonyťaprídeprosiť, abysisnimipodpísalazmluvunanahratieplatne?“

Poodchodezuniverzitysompripredstavesvojejbudúcejkariérypomalyupadalado depresieaockovasmrťzasadilaobrovskýúdermojejtvorivosti.Malasompocit,žesom odrazu prišla odve lásky svojho života, pretože boli jedna sdruhou pevne prepojené. Moju vášeň pre hudbu totiž naštartovala ockova záľuba v speváčkach-skladateľkách. VyrastalasomprihudbeJoniMitchellovej,JoanBaezovejaAlanisMorissettovej.

PočaspobytuvoWellingtonesomsizároveňuvedomila,akébezpečnéaidylickébolo mojedetstvo,ževúdolíGibbstonsomžilaakovná­d­hernejrajskejzáhrade.Pohorie,čo sa dvíhalo okolo nás, poskytovalo upokojujúcu prírodnú bariéru aúrodná zem ako

šibnutímčarovnéhoprútikaprinášalabohatúúrodušťavnatéhoovocia.

Spomenula som si, ako ma raz dospievajúci Jack nahovoril, aby som zjedla divé egreše, čo rástli na pichľavých kríkoch zanaším domom, aako sasmial, keď som kyslé ovocie vypľula. Vtom čase som sa voľne potulovala po okolí arodičia sa omňa ani trochunestrachovali,lebovedeli,ženanádhernomvidiekuokolonássomvdokonalom bezpečí, môžem sa hrať v chladných čistých potokoch anaháňať králiky vdrsnej tráve. Zatiaľ čo moji rodičia pracovali vo vinohrade arobili všetko – od sadenia viniča,jeho ochrany pred divou zveroupozberalisovaniehrozna–,jasomžilavovlastnomsvete.

Jasné ranné slnko odrazu zahalil mrak apremenil údolie na tmavšie sivozelené odtiene. Bolo to varovanie, že prichádza zima, anie prvý raz mi zišla na um otázka, či som sa rozhodla správne, že ju strávim tu. Pred niekoľkými mesiacmi mama prvý raz spomenula nápad, ktorým sa zaoberala aktorý nazvala „cesta okolo sveta“ – návštevu priateľov,sktorýmisanevideladlhéroky.Zaujímaloju,činechcemísťsňou.Vtomčase somešte vždydúfala,žedemonahrávka,ktorú smesFletchomdalidokopykrátkopred ockovou smrťou aposlali rozličným nahrávacím spoločnostiam po svete, vzbudí akútakú pozornosť.Nonapolicivmojej spálnisazatiaľkopiliibaodpovede,žeproducenti onášdruhhudby„momentálnenemajúzáujem“.

„Srdiečko, hádam ti nemusím hovoriť, že vhudbe sa presadzuje najťažšie,“ pripomenulamimama.

„Preto si myslím, že by som tu mala ostať,“ odvetila som. „S Fletchom sa chystáme pracovaťnanejakýchnovýchveciach.Jednoduchonemôžemeopustiťloď.“

„Nie,pravdaženemôžeš.Nokebyvámtonevyšlo,mášvzáloheaspoňVinicu,“dodala.

Vedela som, že to povedala zlásky amala by som jej byť vďačná, že mi umožňuje zarobiť si vobchode aúčtovníctve, ale keď som sa teraz zadívala na svoju rajskú záhradu,zhlbokasomvzdychla,lebopredstava,žebysomtumalastráviťzvyšokživota, sa mi nepozdávala, nech tu bolo akokoľvek bezpečne akrásne. Od môjho odchodu na univerzitu, ale najmä po ockovej smrti, sa všetko zmenilo. Mala som pocit, že sjeho odchodom prestalo tĺcť aj srdce tohto miesta. Ešte väčšmi ho umocnilo Jackovo rozhodnutiestráviťletovovinohradevúdolíRhônyvoFrancúzsku,načomsadohodol eštepredockovousmrťouamamahopresvedčila,žebynapriektomumalodísť.

„BudúcnosťfirmyjeterazvJackovýchrukách amusísačonajviac naučiť,“vysvetlila mi vtedy mama. „Ostane tu Doug apostará sa ovinohrad, navyše je pokojné obdobie a

dokonalýčasnaJackovvýlet.“

NoodkedymamavčeraodišlanacestuokolosvetaaajJackbolpreč,každopádnesom sa cítila nesmierne osamelá ahrozilo, že upadnem do pochmúrnej nálady. „Chýbaš mi, ocko,“ zašepkala som cestou dnu, aby som sa naraňajkovala, hoci som vôbec nebola hladná.Tichovdomeanitrochuneprispelokzlepšeniumôjhoduševnéhorozpoloženia. Celédetstvo saokolomňa pohybovali ľudia –ak sem nechodilizásobovatelia azberači, prichádzali návštevníci Vinice, sktorými sa ocko rozprával. Na dôvažok kochutnávke rozličných druhov vína ich často pozýval kstolu na občerstvenie. Pohostinnosť apriateľskosťbolijednoduchovlastnosťaminásKiwiov–akovolaliobyvateľovNového

Zélandu cudzinci –, abola som zvyknutá na úplne cudzích ľudí, ktorí si snami sadali kborovicovému stolu svýhľadom do údolia. Nemala som potuchy, ako mama dokázala napochytrozabezpečiťkotlychutnéhojedla,nodarilosajejto,akeďknemuockopridal svojudobrosrdečnosť,všetcipodľahlizábaveasmiechu.

Chýbal mi aj Jack, jeho pokoj apozitívna energia, ktorú vždy vyžaroval. Rád ma podpichoval,nozároveňsomvedela,žejevždynamojejstrane,skrátkamôjochranca.

Vybrala som zchladničky škatuľu spomarančovou šťavou analiala si zvyšok do pohára.Potomsomsizbochníkavčerajšiehochlebaodkrojilakrajecaopieklaho,abysa dal zjesť. Napokon som začala písať zo­znam najnutnejších zásob, aby som doplnila chladničku. Najbližšie potraviny boli vArrowtowne, kam budem musieť zakrátko zájsť.

Hocimamanechalavmrazničkemnožstvoveľkýchplastovýchškatúľshotovýmjedlom, nezdalosamisprávnerozmrazovaťtakéobrovsképorcieibapreseba.

Striasloma,keďsomzoznamodniesladoobývačkyasadlasinastarúpohovkupred obrovským kozubom, zhotoveným zo sivého vulkanického kameňa, ktorý sa hojne vyskytoval na okolí. Ato bol jeden zfaktov, ktorý pred tridsiatimi rokmi presvedčil mojich rodičov, aby si kúpili dom uprostred ničoho, ktorý vtedy pozostával zjedinej miestnosti.Nebolavňomtečúcavodaanizáchodamamasockomsobľubouspomínali, akosaprvéleto,keďužmalidvojročnéhoJacka,kúpalivpotoku,čotiekolpomedziskaly za chalupou, ana potrebu používali doslova dieru vykopanú vzemi. „Bolo to najšťastnejšieletomôjhoživota,“hovorievalamama,„avzimenámboloeštelepšie,lebo smesikúrili.“

Mama bola posadnutá kúrením alen čo sa vúdolí zaleskol prvý mráz, poslala ocka, Jackaajmňapodrevo,vysušenézadlhémesiaceponapílení.Naukladalismehonaobe stranyvýklenkukozuba,potommamavložilapolenánaroštanapokonsaodohralrituál

– hovorili sme mu „prvá iskra“ – škrtnutia zápalkou. Od toho okamihu, až kým medzi septembrom anovembrom, keď je unás jar, pod stromami nerozkvitli hyacinty asnežienky(cibuľkysimamadalaposlaťažzEurópy),vkozubeveseloblčaloheň.

Možno by som teraz mala zakúriť ja, pomyslela som si pri predstave teplého, príjemnéhoplameňa,ktorýmapočasceléhodetstvavítal,vždykeďsomsavmrazivých dňoch vrátila zo školy. Ak ocko bol metaforickým srdcom vinohradu, mama ajej oheň predstavovalidomov.

Spamätala som sa spocitom, že som primladá, aby som hľadala útechu vspomienkach na detstvo. Jednoducho potrebujem spoločnosť, to je všetko. Išlo však oto, že väčšina mojich priateľov zuniverzity bola buď ďaleko vcudzine, kde si užívali posledné okamihy slobody predtým, ako sa usadia anájdu si zamestnanie, alebo už pracovali.

Aj keď sme mali pevnú telefónnu linku, internetový signál vúdolí bol sporadický. Posielanie e-mailov bolo doslova nočnou morou a ocko často šoféroval pol hodiny do Queenstownu, abyposlal dôležitú poštu zpočítača v priateľovej cestovnej kancelárii.

NášmuúdoliuhovorievalBrigadoon–podľastaréhofilmuodedine,ktorásaprebudílen raz za sto rokov, aby ju okolitý svet nemohol zmeniť. Nuž, naše údolie naozaj ostávalo viac-menej nezmenené, nebolo teda ani miestom, kde by začínajúca speváčkaskladateľka zanechala výraznú stopu. Snívala som o Manhatta­ne, Londýne či Sydney, kde vo výškových budovách sídlili vydavatelia platní, ktorí zFletcha azo mňa mohli urobiťhviezdy…

Zúvah ma vytrhlo zvonenie pevnej linky, tak som vstala aišla zdvihnúť slúchadlo, kýmsatelefónstihneodmlčať.„DovolalistesadoVinice,“ohlásilasomsafrázou,ktorú somsanaučilaeštevdetstve.

„Ahoj, MK, tu Fletch,“ oslovil ma priateľ skratkou, ktorou ma volali všetci okrem mamy.

„Ach,ahoj,“povedalasomasrdcemiposkočilo.„Mášniečonové?“

„Nič, okrem toho, že mi zišlo na um, či by som neprijal tvoje pozvanie a prišiel vás navštíviť. Vkaviarni som si zobral na niekoľko dní voľno apotrebujem vypadnúť zmesta.Čonatopovieš?“

Žejazasapotrebujemvypadnúťtam…

„Počuj,tojevýbornýnápad!Príďkedykoľvek.Somtu.“

„Čo tak zajtra? Prišiel by som autom, no cesta mi zaberie takmer celé predpoludnie.

Pravdaže,aktoSissyzvládne.“

Sissy bola dvadsaťročná dodávka, ktorou sme sa sFletchom prepravovali na koncerty.Hrdzajuprežralavšade,kamlendosiahla,azuvoľnenéhovýfuku,ktorýFletch dočasne priviazal špagátom, chrlila dym. Neostávalo mi iné, iba dúfať, že trojhodinovú jazduzDunedinu,kdeFletchžilsosvojourodinou,Sissynaozajutiahne.

„Dobre,uvidímesaokoloobeda,“odvetilasom.

„Hej, neviem sa dočkať. Vieš, ako sa mi tam dolu páči. Mohli by sme niekoľko hodín stráviťpriklavíri,azdanámniečozídenaum.“

„To by sme mohli,“ súhlasila som, hoci som vedela, že momentálne nemám tvorivé obdobie.„Majsa,Fletch,uvidímesazajtra.“

Zložilasomslúchadloavrátilasanapohovkuvoveľalepšejnálade,lebosomsatešila na Fletchov príchod – vždy ma rozveselil svojím zmys­lom pre humor a pozitívnym prístupomkživotu.

Odrazu zvonka zaznel krik a po ňom hvizd píšťalky. Zvuky, ktorými správca vinohraduDougupozorňovalnasvojuprítomnosť.Vstalasom,vyšlanaterasuauvidela, akoDougprechádzasoskupinourobustnýchmužovztichomorskýchostrovovpomedzi

holékoreneviniča.

„Ahoj!“zavolalasomnaňho.

„Ahoj,MK!Idemimukázať,kdemajúzačaťklčovať,“informovalmaDoug.

„Jasné.Dobre.Vitajte,mládenci,“zavolalasomnaskupinkuamužimizakývali.

Ichprítomnosťprerušilaticho,akeďspozaoblakuvykukloslnko,prítomnosťďalších

ľudskýchbytostíapredstava,žezajtraprídeFletch,mipozdvihlináladu.

2 Atlantis

Ženevské jazero, Švajčiarsko

Jún 2008

„Zdášsamibledá,Maia.Cítišsadobre?“opýtalasaMa,lenčovkročiladokuchyne.

„Som vporiadku, len som sa nevyspala, lebo mi neschádzala zmysle Georgova šokujúcaspráva.“

„Áno,bolatoriadnabomba.Kávu?“opýtalasaMa.

„Hm,nie,ďakujem.Dámsikamilkovýčaj,aknejakýmáme.“

„Pravdažemáme,“ vstúpiladorozhovoruClaudia.Sivévlasymalapevne začesané do uzlaazvyčajnevážnatvársajejpripohľadenaMaiurozjasnila.Postavilanakuchynský stôlkošíksčerstvýmirožkamiapečivom.„Jasihorobímkaždývečerpredspaním.“

„Vidím, že sa naozaj necítiš dobre, Maia. Nespomínam si, že by si niekedy ráno odmietlakávu,“poznamenalaMasosvojímhrnčekomkávyvruke.

„Zvykysúnato,abysamenili,“odvetilaMaiasustatýmvýrazom.„Navyšenezabúdaj, žeeštevždytrpímčasovýmposunom.“

„Pravdaže,chérie,tojemijasné.Čokebysisanaraňajkovalaavrátiladoposteleešte sichvíľupospať?“

„Nie, Georgpovedal, žesavráti, aby smepredebatovali ďalšie kroky ohľadne našej… stratenejsestry.Myslíš,žejehozdrojesúdostatočnespoľahlivé?“

„Tonetuším,“vzdychlaMa.

„Bezpochyby,“ poznamenala Claudia. „Neprišiel by sem opolnoci, keby si svojimi informáciaminebolabsolútneistý.“

„Dobré ráno vospolok,“ povedala Ally, ktorá sa pripojila kčlenom domácnosti vkuchyni. Maca mala zaveseného na hrudi všatke, spal ahlava sa mu knísala zboka nabok.Vjednejzdrobnýchpästičiekstískalprameňmaminýchhrdzavozlatýchvlasov.

„Nechceš,abysomtihozobralaauložiladopostieľky?“ponúklasaMa.

„Nie, lebo len čo si uvedomí, žeje sám, zobudí sa azačne vrešťať. Ach, Maia, si biela akostena,“dodalaAlly.

„Presnetosomjejpredchvíľoupovedalaajja,“prehodilaMa.

„Naozaj som vporiadku,“ zopakovala Maia. „Mimochodom, je nablízku Christian?“

obrátilasakuClaudii.

„Áno,hocizakrátkomipôjdedoŽenevypozásobypotravín.“

„Prosímťa,vtomprípademuzavolajapovedz,žesazveziemsním.Musímsivmeste niečozariadiťaakvčasvyrazíme,vrátimsadoobeda,doGeorgovhopríchodu.“

„Pravdaže.“ClaudiazdvihlaslúchadloavyťukalaChristianovočíslo.

Ma postavila pred Ally šálku skávou. „Mám nejaké povinnosti, tak vás dve nechám vpokojiraňajkovať.“

„Christianbudepripravenýnaodchodopätnásťminút,“oznámilaClaudia,keďzložila slúchadlo.„TerazidempomôcťMarine.“Kývlaimhlavouavyšlazkuchyne.

„Naozajsivporiadku?“opýtalasaAlly,keďosameli.

„Prosímťa,Ally,nerobrozruch.Možnosomvlietadleniečochytila nažalúdok.“Maiasiodpilačaj.„Panebože, jetutakčudne.Čopovieš?Myslím,všetko pokračuje, akoby tatko bol stále nažive. Až na to, že nie je avšade po ňom ostali obrovskédiery.“

„Jasomtudlhšie,takžesomsinatoako-takzvykla,aleáno,mášpravdu.“

„Keďsispomenula,ženevyzerámdobre,Ally,tysivposlednomčaseveľmischudla.“

„Ach,ibasomstratila,čosomnabralaprimalom…“

„Nie, podľa mňa to tak nie je. Naposledy som ťa videla pred rokom, keď si odtiaľto odchádzalanaFastnet.Vtedysiešteaninebolavdruhomstave.“

„Vskutočnostisombola,lensomotomnevedela,“opravilajuAlly.

„Chcešpovedať,žesinemalanijaképríznaky?Nebolotiránozle,aniničpodobné?“

„Spočiatkunie.Prišlotonamňaokoloôsmehotýždňa,aksadobrepamätám.Apotom tobolonaozajhrozné.“

„Nuž,každopádnesiveľmichudá.Možnosaosebanestaráš,akobysimala.“

„Keď som sama, nechce sa mi variť. Navyše, aj keď si sadnem kjedlu, zvyčajne vyskakujemodstolaabežímsapostaraťotohtomalého.“AllyláskavopohladkalaMaca políčku.

„Určitejeťažkévychovávaťdieťabezpomoci.“

„To teda je. Hoci mám poruke brata Thoma, je zástupcom dirigenta Bergenskej

filharmónie,aokremnedelehosotvavidím.Aniekedyanivtedynie,akjesorchestrom na zahraničnom turné. Netrápi ma ani tak nedostatok spánku či ustavičné kŕmenie avymieňanie plienok. Chýba mi, že sa nemám ským porozprávať, najmä keď Macovi niečo jeastrachujem saoňho.Takžebyť sMajepremňaúžasné. Hlavne keď mátoľko skúsenostísostarostlivosťouomalédeti.“

„Je znej dokonalá stará mama,“ usmiala sa Maia. „Aj tatko by sa zMaca tešil. Je skutočnerozkošný.Noterazužmusímísťhoredaťsadoporiadku.“

KeďMaiavstala,Allychytilastaršiusestruzaruku.„Tešímsa,žesmespolu.Veľmisi michýbala.“

„Ajtymne.“MaiapobozkalaAllynatemeno.„Uvidímesaneskôr.“

„Ally!Maia!PrišielGeorg,“zavolalaManapoludniehorehlavnýmschodiskom.

Zhornéhoposchodiasaozvalotlmené:„Idem!“

„Spomínatesi,akovámtatkoSlanýpriniesolraznaVianocestarýplechovýmegafón?“

Georg sa usmial anasledoval Ma do kuchyne aodtiaľ na slnkom zaliatu terasu. Pôsobil oveľa vyrovnanejšie ako v noci, oceľovosivé vlasy mal začesané,oblek súzkym prúžkomakovždydokonalý,vnáprsnomvreckuzastrčenúzladenúmalúvreckovku.

„Spomínam,“ prisvedčila Ma anaznačila Georgovi, aby si sadol pod slnečník.

„Pravdaže, nijakotonezabralo,lebodievčatámalinaplnopustenúhudbualebohralina nejaký hudobný nástroj, či sa hlasno hádali. Vpodkroví som si pripadala ako vbabylonskej veži. Ale každý tamojší okamih som zbožňovala. Takže, môžem vám ponúknuť Claudiin bazový likér alebo vychladenú fľašu vášho obľúbeného provensalskéhorosé.Čosivyberiete?“

„Keďže je taký krásny deň atoto leto som rosé ešte neochutnal, dám si zneho za pohárik.Ďakujem,Marina.Dovolíte,abysomnalialajvám?“

„Ach,nie,jabysomnemala.Popoludnímačakákopaprácea…“

„Ale choďte, ste predsa Francúzka! Pohár rosé vám nijako neublíži. Vlastne na tom trvám,“dodalGeorg.NaterasesazjaviliMaiaaAllyaprisadlisiknim.„Vitajte,dievčatá.“

Georgvstal.„Smiemvámponúknuťpohárrosé?“

„Ja si trochu prosím, Georg. Ďakujem,“ odvetila Ally asadlasi. „Maco po ňom možno lepšiezaspí,“zachichotalasa.

„Janebudem,ďakujem,“povedalaMaia.„Viete, žesomtakmerzabudla,akokrásneje vAtlantise. VBrazílii je všetko také… obrovské: hluční ľudia, pestré farby prírody, neznesiteľná horúčava. Tu mi vporovnaní sBrazíliou veci pripadajú jemnejšie amiernejšie.“

„Bezpochyby je tu veľmi pokojne,“ prisvedčila Ma. „Je pre nás požehnaním, že môžemežiťvovšetkejkráse,ktorúnámposkytujepríroda.“

„Anesmiernemichýbazimnýsneh,“dodalapotichuMaia.

„Nazimu by si malaprísť do Nórska, to by ťa vyliečilo,“ usmialasa Ally. „Alebo ešte horšie, bez prestania by ti pršalo. VBergene máme skôr dážď ako sneh. Takže, Georg, vietenámpovedaťviackvčerajšejinformácii?“

„Nie,okremtoho,žebysmesamalidohodnúťnaďalšíchkrokoch.Niektoznásmusí zájsťnaadresu,ktorúmám,aoveriť,čitáženajevašastratenásestra.“

„Ak tam aj pôjdeme, ako zistíme, či je to ona, alebo nie?“ opýtala sa Maia. „Existuje niečo,podľačohobysmejuidentifikovali?“

„Mám kresbu istého… šperku, prsteňa, ktorý podľa všetkého dostala. Je mimoriadne nezvyčajný. Ak ho má, budeme bez akýchkoľvek pochybností vedieť, žejeto ona. Mám túkresbuprisebe.“Georgsiaholdotenkejkoženejaktovkyavybralznejhárokpapiera. Položilhonastôl,abyhovšetkyvideli.

AllyhozblízkapreskúmalaaMaiajejnazeralaponadplece.

„Je nakreslený po pamäti,“ vysvetlil Georg. „Vsadené drahokamy sú smaragdy. Stredovýkameňjebriliant.“

„Je krásny,“ vyhlásila Ally. „Pozri sa, Maia, kamene sú usporiadané dotvaru hviezdy so…“odmlčalasaaporátalaich,„…siedmimihrotmi.“

„Georg,viete,ktohozhotovil?“hleslaMaia.„Máveľminezvyčajnýtvar.“

„Bohužiaľ,toneviem,“odvetilGeorg.

„Nakreslilhonáštatko?“opýtalasaMaia.

„Áno.“

„Sedemcípahviezdaakosedemsestier…“poznamenalaAlly.

„Georg,vnocistepovedali,žetáženasavoláMary,“dodalaMaia.

„Áno.“

„TatkoSlanýjunašielachcelsijuadoptovať,nopotomsaniečoprihodiloastratilasa mu?“

„Viemvámpovedaťlento,žekrátkopred…smrťouzískalnovéinformácieapožiadal ma, aby som pátral ďalej. Zistil som, kde sa narodila, no mne aďalším ľuďom trvalo takmerrok,kýmsmevypátrali,kdesapravdepodobneteraznachádza.Zatenčassomsa uberal po mnohých falošných stopách, ktoré nikam neviedli. No tentoraz bol váš otec presvedčený,žejehozdrojjespoľahlivý.“

„Ktoboljehozdroj?“zaujímalasaMaia.

„Tomineprezradil,“odvetilGeorg.

„Akjetoskutočnenašastratenásestra,škoda,žepotoľkýchrokochpátraniaponejsa našlaažrokpotatkovejsmrti,“vzdychlaMaia.

„Nebolobyskvelé,kebytonaozajbolaona?“dodalaAlly.„Amohlibysmejupriviesť doAtlantisu,abysnamistihlaplavbunaTitaneaspolubysmepoložiliveniecnamore.“

„To by teda bolo,“ usmiala sa Maia. „Hoci vtom vidím istú vážnu prekážku. Podľa Georgových informácií spomínaná Mary sotva býva vsusedstve. Ana plavbu do Grécka vyrážameaninieotritýždne.“

„Ánoa,bohužiaľ,jamámmomentálnedosťnabitýprogram,“povedalGeorg.„Inakby somMaryišielhľadaťsám.“

AkobynapotvrdenievtejchvíliGeorgovizazvonilmobil.Ospravedlnilsaaodišielod stola.

„Smiemniečonavrhnúť?“ozvalasadotichaMa.

„Pravdaže,Ma,vonstým,“vyzvalajuMaia.

„Podľa toho, čo nám Georg oznámil včera vnoci, Mary žije na Novom Zélande. Dnes ráno som trochu popátrala, aby som zistila, ako ďaleko je zo Sydney do Auklandu, pretože…“

„VAustráliijeCeCe,“dokončilazaňuMaia.„Včeravnocitozišlonaumajmne.“

„Zo Sydney do Auklandu je to tri hodiny lietadlom,“ pokračovala Ma. „Ak CeCe ajej priateľka Chrissie vyrazia odeň skôr, ako majú naplánované, možno by stihli malú odbočku na Nový Zéland, aby sapresvedčili, či skutočne ideoMary, ktorú mána mysli Georg.“

„Tojevýbornýnápad,Ma,“povedalaAlly.„Ktovie,čibysaCeCenatopodujala.Viem, akoneznášalietanie.“

„Akjejtovysvetlíme,určiteneodmietne,“ubezpečilajuMa.„Bolobyvynikajúce,keby

savašastratenásestrapridalakrodine,keďsipôjdemeuctiťotcovupamiatku.“

„Ideoto, čizmienená Mary vôbec vie otatkoviSlanom anašej rodine,“ poznamenala Ally.„Vposlednomčasesaanimyvšetkynestretávamečasto,“dodalazamyslene.„Zdása mi, že by to bola dokonalá príležitosť… teda, ak je naozaj naša stratená sestra, ako sa domnievaGeorg. Apravdaže, či budeochotnástretnúť sasnami. Podľamňa by sme sa čonajskôrmalispojiťsCeCe,keďževAustráliijeužvečer.“

„Ačourobímesostatnýmisestrami?“opýtalasaMaia.„Myslím,poviemeimto?“

„Dobrá otázka,“ povedala Ally. „Mali by sme poslať e-mail Star, Tiggy aElektre, aby vedeli,čojenové.ChcešCeCezavolaťty,Maia,alebotomámspraviťja?“

„Prosímťa,zavolajjejty,Ally.Akvámtoneprekáža,jasiidemtrochuzdriemnuť,lebo stálesanecítimdobre.“

„Chúďatko,“povedalaMaavstala.„Naozajsamizdá,žemášakúsinezdravúfarbu.“

„Idem stebou dnu azavolám CeCe,“ pridala sa Ally. „Dúfajme, že nešla so starým otcom na jeden zo svojich povestných výletovdo pustatiny. Vjeho chatrči zjavne nieje mobilnýsignál.“

Zkuchyne vyšla na terasu Claudia. „Idem chystať obed.“ Obrátila sa ku Georgovi, ktorýsavrátilkstolu.„Ostaneteajvy?“

„Nie, ďakujem. Mám istú naliehavú záležitosť amusím sa hneď vrátiť. Ako ste sa rozhodli?“opýtalsaMa.

Keďdievčatáodchádzalizterasy,Allysivšimla,žeGeorgmáspotenéčeloasprávasa roztržito.

„SpojímesasCeCeazistíme, či jeochotnázaletieť na Nový Zéland. Georg, ste si istý, žejetoona?“opýtalasaMa.

„Áno, presvedčili ma otom ľudia, ktorí majú správne informácie,“ odvetil. „Rád by somsisvamieštepohovoril,ale,bohužiaľ,musímvásopustiť.“

„Som presvedčená, že dievčatá si stým poradia, Georg. Sú to už dospelé a schopné ženy.“Položilamurukunapredlaktie.„Upokojtesa.Zdátesaminezvyčajnenapätý.“

„Vynasnažímsa,Marina,vynasnažímsa,“prisvedčilspovzdychom.

Ally vyhľadala vo svojom adresári austrálske číslo mobilu CeCe,zdvihla slúchadlo vhaleavyťukalaho.

„No tak, zdvihni…“ zašepkala si pod nos, keď nadruhom konci zazvonilo päť či šesť ráz. Vedela, že nemá význam, aby CeCe nechala odkaz, keďže sestra si ho zriedka vypočula.

„Doparoma,“ zašomrala, keď sa ozval odkazovač. Zložila slúchadlo avykročila na poschodienakŕmiťMaca,keďzazvoniltelefón.

„Alló?“

„Ahoj,tosity,Ma?“

„CeCe!TujeAlly.Ďakujem,žesihneďzavolala.“

„Tojevporiadku.Videlasom,žejetočísloAtlantisu.Mátesadobre?“

„Áno. Včera priletela Maia ateším sa, že sme opäť spolu. Kedy presne odlietaš do Londýna,CeCe?“

„Z Alice odchádzame do Sydney pozajtra. Tuším som ti povedala, že niekoľko dní sa zdržíme vLondýne, lebo chcem vyriešiť predaj svojho bytu astretnúť sa so Star. Ako zvyčajne,desímsaletu.“

„Jasné, alepočuj, CeCe, Georg nám priniesol novú správu. Neboj sa, niejezlá, aleide očosiveľké…teda,mohlobyísť.“

„Očoide?“

„Získalinformácieo…našejstratenejsestre.Myslísi,žežijenaNovomZélande.“

„Chceš povedať, že vypátral našu preslávenú siedmu sestru? Fíha!“ CeCe sa zhlboka nadýchla.„Tojenovina!AkosatoGeorgovipodarilo?“

„Topresneneviem.Vieš,akýjetajnostkár.Takže…“

„… ma chceš požiadať, či by som neodskočila na Nový Zéland anestretla sa sňou. Mámpravdu?“prerušilajuCeCe.

„Zásah do čierneho, Sherlock.“ Ally sa usmiala do slúchadla. „Viem, že by sa ti tým trochupredĺžilacesta, alesi knej najbližšie.Bolobyúžasné, keby snamimohlapoložiť