Vel’rybovce sivé
Samé veľryby. Hlava, chvost švihajúci nad hladinou, gejzír vystrekujúci z nozdier. Kresba veľryby vyskakujúcej do vzduchu, na ď alšej sa zasa k ĺž e pod vodou. Nasledujúce skice zachytávali ď alšie chvosty, ď alšie ú ž asné skoky, ď alšie hlavy vynárajúce sa z mora. Na niektor ých boli jednotlivé veľ ryby, na iných matky s mláď atami.
Rio zdvihol poh ľad od obrázkov a zadíval sa cez okno na šíry oceán, ktor ý bol teraz hladk ý a pokojný. Spomenul si, ako mu mama rozprávala o veľ rybách, aby v ňom vyvolala záujem o Kaliforniu. Nepochybne je ich tam v hlbinách veľa. Niektoré s rozmermi futbalového ihriska, iné so srdcom veľ k ý m ako auto, aj také, čo ka ž dý rok migrujú popri kalifornskom pobreží smerom na sever a na juh.
32 6
„Toto je najlepšie obdobie v roku na návštevu Kalifornie,“ nadchý nala sa mama. „Veľ rybovce sivé budú plávať popri Ocean Bay na svojej ka ž doročnej ceste na juh. Určite niektorého z nich zahliadneš!“
Rio si pamätal, ak ý mala vzrušený hlas, keď to hovorila, akoby vidieť veľrybu bola tá najú ž asnejšia vec na svete – lepšia než zmrzlina, horská dráha alebo dokonca narodeniny.
Pochyboval, že to môže by ť a ž také vzrušujúce, ale teraz pri poh ľade na obrázky mu prebehlo po chrbte zvláštne chvenie.
„Ste nádherné!“ zamrmlal a jemne prešiel prstami po papieri.
Potom si ešte raz prezrel skicár stranu po strane. Všetky kresby boli ú ž asné, ale jeho pozornosť upútala jedna naozaj v ý nimočná.
33
Bola to kresba ceruzou a znázor ňovala veľ rybu s hlavou vystrčenou nad vlnami. Oko mala také živé, a ž Rio takmer oč akával, ž e za žmurká. Naklonil sa k obrázku a priblí žil k nemu svoje oko tak blízko, ako sa len dalo.
Chví ľu trvalo, k ý m mu došlo, čo ho na v ý raze veľ ryby tak znepokojilo. Potom to pochopil. Nemala poh ľad divého zvieraťa. Rio si s ú ž asom uvedomil, ž e je to zvlá štny ľudsk ý poh ľad.
Už-u ž odťahoval tvár od papiera, keď si v rohu všimol ešte niečo. Dve slová, napísané rukou. Boli vyblednuté, ale ešte sa dali prečítať.
Keď prelistoval zvyšok skicára, všimol si, ž e najmenej na desiatich ď alších obrázkoch bola zobrazená tá istá veľ ryba. Všetky boli nakreslené s rovnakou láskou, s nesmiernou
pozornosťou a predovšetk ý m s nespútanou radosťou.
„Čo je na tebe také zvlá štne?“ spý tal sa jemne. „Kto si, Biela škvrna?“
Bol iba jeden spôsob, ako to zistiť.
Namiesto toho, aby vrátil skicár do škatule, opatrne vystrihol jeden obrázok Bielej škvrny a zastrčil si ho do vrecka na šortkách. Bolo to spojivo s mamou, ktoré preklenulo č as aj priestor a ak ý msi zvlá štnym, prekvapujúcim spôsobom ho upokojovalo.
Zbehol po schodoch, preletel cez kuchy ňu tak r ýchlo, ž e ledva postrehol Fran, a u ž bol pri zadný m dverách, kde sa mu naskytol poh ľad na morskú hladinu odrá ž ajúcu žiarivé kalifornské slnko v miliónoch farbist ých svetelných odtienkoch.
Skopol z nôh tenisky a rozbehol sa po teplom piesku na morsk ý breh, ktor ý bol a ž na niekoľ ko tíned ž eriek so surfami prázdny. Hukot oceánu všetko prehlušoval – vrátane jeho vlastných myšlienok. Po pribli žujúcom sa dunivom burácaní, ktoré mu napĺňalo uši, nasledoval šuchotav ý, k ĺzav ý zvuk vĺ n vracajúcich sa do mora.
Rio sa díval na nekonečný horizont, kde nebolo nič , iba modré vzdúvajúce sa vlny a biela č ajka letiaca nízko nad hladinou. Vypustil z pľúc vzduch, ani nevedel, ž e ho zadržiava. Pretož e dnes to bol len a len oceán. Obrovská modrá masa trblietajúcej sa vody. Domov maminej veľ ryby.
Preletel poh ľadom horizont z ľava doprava a potom naspäť. Nebol natoľ ko naivný, aby č akal, ž e mu pred oč ami zrazu vyskočí z vody veľ ryba, a u ž vôbec nie Biela škvrna. Uvedomoval si, ž e mamina veľ ryba u ž musela by ť dávno m ŕ tva. A predsa stra šne tú žil vidieť veľ rybu. Napínal zrak
36
tak urputne, a ž ho rozboleli oči. No nech sa čo ako díval, morská hladina zostávala pokojná.
A ž zrazu…
TRESK.
PLESK.
BUM.
Znenazdajky prišla obrovská vlna, udrela ho prudko do hrude, a ž stratil rovnováhu a padol dolu tvárou do vody.
„Auuu!“
Keď sa po chvíli pozviechal na nohy, šortky mal špinavé a ústa plné mokrého škrípajúceho piesku. Prvé, čo mu napadlo, bolo skontrolovať , či má vo vrecku maminu kresbu.
„Nie,“ zamrmlal. „Prosím, nie!“
Ale obrázka nebolo.
Zmocnila sa ho hrôza, klesol na kolená a zúfalo sa rozhliadal okolo seba. Predsa ho nemohol stratiť! Nie tak skoro!
Hrabal prstami v piesku, no bezv ýsledne. Nachádzal len mušle a okruhliaky. Obrázok mohol by ť hocikde. A aj keby ho na šiel, bol by zničený.
Pridusene zavzlykal. Vtom začul slabý cupotav ý zvuk.
Desať metrov za ním stála dievčina pribli žne v jeho veku. Svetlé vlasy mala také zamotané, ž e vyzerali, akoby si ich nečesala od narodenia. Na tvár jej dopadalo slnečné svetlo a dodávalo pleti žiariv ý nádych, ak ý majú ľudia, ktorí radi trávia č as vo voľ nej prírode.
Nič nepovedala, len k nemu vystrela ruku. Akoby zázrakom v nej drž ala maminu kresbu, pekne poskladanú na štvorčeky – tak ako ju mal predt ý m on. Ledva sa udrž al, najrad šej by jej ju bol vytrhol z ruky.
37
„Vypadlo ti to z vrecka tam povyše. Skoro to odvial vietor, ale stihla som to chytiť.“ Natiahla k nemu ruku. „Je to tvoje, nie?“
Rio prik ý vol. Potom si odkašľal a nemotorne vstal. „Áno,“ povedal napokon. „Je to moje.“ Vzal kresbu z jej dlane a na končekoch prstov pocítil jej teplo.
„Mimochodom, nepozrela som sa, čo tam je, ak na to myslíš.“
Rio sa začervenal, pretož e presne na to myslel. Nedôverčivo pozrel na dievčinu. Nezdalo sa, ž e je zlomyseľ ná alebo pov ýšenecká ako niektoré jeho spolu žiačky doma. Naopak, v jej tvári bolo čosi úprimné a priamočiare, čo spôsobilo, ž e jej veril.
„Ďa-ď a-ď akujem,“ vyjachtal zahanbený t ý m, ako zle ju odhadol. Podozrievavosť bola vlastnosť , pred ktorou ho mama v ž dy vystríhala.
„Ty nie si odtia ľto, však?“ spý tala sa, lebo si všimla jeho prízvuk. „Odkia ľ si prišiel?“
„Z Londý na,“ odvetil a vypľul niekoľ ko zrniek piesku. „Z Anglicka.“
„Tak by si nemal chodiť blízko k oceánu, ak nie si na ň zvyknut ý.“ Zamračene, ale nie neprívetivo pozrela na jeho mokré šaty. „Je tu silný prúd. Nevidíš ho, ale je tu, a ak si nedá š pozor, stiahne ťa so sebou.“
Rio nenachádzal slová. Nepoznal nikoho vo svojom veku, kto by mal také sebavedomie ako táto dievčina. Nebolo to len červený mi nohavicami s náprsenkou, ktoré mali toľ ko vreciek, ž e sa nedali spočítať , ani zelený m tričkom s krát-
„Ja… som… len…“
38
kymi rukávmi, ktoré ladilo s farbou jej očí. Bolo to t ý m, ako sa správala.
Akoby jej patril celý oceán.
„Bý va š tu?“
„Tamto.“ Ukázala smerom k majáku. „S otcom.“ Usmiala sa, keď ho spomenula. Bol to úsmev, ktor ý jej rozžiaril tvár zvnútra. Keby bol Rio závistliv ý, závidel by jej ten úsmev aj všetko, čo znamenal.
„Tak či onak,“ prehodila a k ý vla na ň ho, „u ž vieš, čo potrebuješ, nie?“
Pokrútil hlavou.
„Hlbšie vrecká!“
E šte raz sa usmiala a u ž jej nebolo.
