Lucinda Rileyová: Slnečná sestra

SLNEČNÁ SESTRA

PíbehElektry

LUCINDARILEYOVÁ

6.DIEL TATRAN

VenujemElleMichelerovej

Niektoréženysabojaohňa, inésanímjednoduchostanú…

R.H.Sin

Postavy

ATLANTIS

tatkoSlaný–adoptívnyotecsestier(zosnulý)

Marina(Ma)–opatrovateľkasestier

Claudia–gazdinávAtlantise

GeorgHoffman–právniktatkaSlaného

Christian–skipper

SESTRYD’APLIÈSE

Maia

Ally(Alkyoné)

Star(Asteropé)

CeCe(Kelainó)

Tiggy(Taygeté)

Elektra

Meropé(chýbajúca)

„Nespomínam si, kde som bola ani čo som robila, keď som sa dozvedela o otcovej smrti.“

„Dobre.Chcetetorozviesťpodrobnejšie?“

Zízala som na Theresu vpohodlnom koženom kresle. Pripomínala mi ospalého plcha načajovom večierku zAlice vkrajine zázrakov či jedného zjeho potkaních priateľov. Pomernečastožmurkalaspozamalýchokrúhlychokuliarova stálemalanašpúlenéústa. Spodtvídovejsuknepokolenájejtrčaliúžasnénohyamalaajpeknévlasy.Usúdilasom, že keby chcela, mohla by byť pekná, no vedela som, že jej ide iba oto, aby vyzerala inteligentne.

„Elektra?Opäťstenesústredená.“

„Áno,prepáčte,bolasomnamíleďaleko.“

„Premýšľalisteotom,akostesacítili,keďvámzomrelotec?“

Keďže som jej nemohla povedať, nad čím som vtedy uvažovala, iba som úprimne prikývla.„Áno.“

„Ako?“

„Naozajsineviemspomenúť.Mrzímato.“

„Elektra,zdásami,žejehosmrťvásnazlostila.Prečo?“

„Nie,nenazlostila.Vážnesinepamätám.“

„Nevietesarozpamätať,čostevtejchvílicítili?“

„Nie.“

„Dobre.“

Sledovala som, ako si niečo zaznamenáva do zápisníka, zrejme čosi ako „odmieta sa zaoberaťotcovousmrťou“.Presnetaktozhodnotilmôjpredchádzajúcicvokár,hocisom saňouzaoberalaažpriveľmi.Zatierokysomsavšaknaučila,žesaimpáčihľadaťdôvod môjho zlyhania apotom na ňom lipnú ako myš na kuse syra apo troške do mňa hryzkajú,ažkýmsanepoddámanenatáramzopársprostostí,lenabysomichpotešila. „AakovnímaterozchodsMitchom?“

Výrazy,čosa mivynorilivhlavevsúvislostisbývalýmpartnerom,byTheresuzrejme nabádali načiahnuť sa za telefónom azavolať políciu na šialenú ženskú vo svojej

pracovni, ktorá chce odpáliť gule jednému znajslávnejších rockových hudobníkov na svete.Ataksomsanamiestotohomilousmiala.

„Dobre.Užsomsastýmvyrovnala.“

„Keďsteboliumňanaposledy,veľmistesanaňhohnevali,Elektra.“

„Áno,noterazužnie.Naozaj.“

„Tojedobráspráva.Ačovašepitie?Zvládatehotrochulepšie?“

„Hej,“opäťsomzaklamala.„Počujte,musímutekať,lebomámjednostretnutie.“

„Veďsmeibavpolovicisedenia,Elektra.“

„Viemamrzímato,alečonarobím,takýježivot.“Vstalasomavykročilakdverám.

„Čo keby sme si dohodli ďalšiu schôdzku na budúci týždeň? Cestou von sa zastavte uMarcie.“

„Zastavím.Ďakujem.“Užaj somza sebouzatvárala dvere. Bez slova somprešla popri recepčnej Marcii azamierila kvýťahu. Prišiel takmer hneď, akeď ma viezol prudko nadol,zatvorilasomoči–neznášalasomuzavretépriestory–aoprelasihlavuochladné mramorovéobloženie.

Kristepane, pomyslela som si, čo je to so mnou? Som taká rozhasená, že ani vlastnej terapeutkeneviempovedaťpravdu!

Priveľmi sa hanbíš,abysi komukoľvek povedala pravdu…A aj keby si sajej priznala, ako by ťa mohla chápať? karhala som vduchu samu seba. Zrejme žije vpeknom murovanom dome s manželom právnikom, má dve deti achladničku obsypanú magnetkami sumeleckými obrázkami. Ach, dodala som vmysli, keď som nasadala na zadné sedadlo limuzíny, ajednu ztých na povracanie sladkých fotografií smamičkou aockomadetičkami, na ktorej majúvšetci oblečenérovnaké džínsové košele a ktorú si dalizväčšiťnaobrovskýformátazavesilinadgauč.

„Kamtobude,madam?“opýtalsamavodičceztelefónvaute.

„Domov,“ vybrechla som, vybrala zminichladničky fľašu svodou azabuchla ju skôr, akosomstihlapodľahnúťpokušeniupreskúmaťalko­holickúponuku.Odbolestimiišlo roztrhnúť hlavu aneuľavilo sa mi ani po hŕbe tabletiek,atoboloešte ibačosi po piatej podvečer. Predchádzajúcu noc sa umňa konal úžasný večierok, keďže, aspoň z toho mála, čo si pamätám, bol vmeste môj nový najlepší dizajnérsky priateľ azastavil sa na párpohárikovsniekoľkýmisvojiminewyorskýmipipkami,ktorépotomzavolaliďalším ľuďom… Nespomínam si, kedy som išla do poste­le, no prekvapilo ma, keď som v nej ráno po prebudení našla neznámeho muža. Aspoňže tenneznámy bol fešák, a keď sme

saopäť zoznámili po telesnej stránke, opýtala som sa ho, ako sa volá. Fernando ešte pred nie­koľkými mesiacmi pracovalakodonáškovýšofér pre WalmartvoPhilly,kde si ho všimol istý módny nákupca anavrhol mu, aby zavolal jeho priateľovi zo známejnewyorskej modelingovejagentúry.Priznal, žev najbližšomčaseby sa so mnou rád prešiel po červenom koberci – zneblahých skúseností mi bolo jasné, že záber, na ktoromsasnímvediempodpazuchou,bykariérupánaposlíčkazWalmartuvystrelildo závratnýchvýšok–,taksomsahočonajrýchlejšiezbavila.

Čo by sa asi stalo, keby si pani Plchovej povedala pravdu, Elektra? Ačo by sa stalo, keby si sa priznala, že minulú noc si bola taká ožratá anadrogovaná, že si sa mohla vyspať aj sDedom Mrázom, anevedela by si otom? Že na svojho otca nechceš ani pomyslieť–nie preto,žeje mŕtvy,alepreto,lebovieš,akobysaza tebahanbil…akosa zatebahanbil?

KeďboltatkoSlanýeštenažive,vedelasom,že nemôževidieť,čorobím,nozrazubol mŕtvy apripadalo mi, že je všadeprítomný. Minulú noc mohol byť v mojej spálni apokojnemôžebyťajterazvtejtolimuzíne…

Zlomilo ma to,načiahla somsa za minifľaštičkou vodky,vliala si ju do hrdla asnažila sa zabudnúť na sklamanie na tatkovej tvári pri našom poslednom stretnutí pred jeho smrťou. Prišiel ma navštíviť do New Yorku, vraj mi musí niečo povedať. Vyhýbala som samuaždoposlednéhomožnéhovečera,nonapokonsomneochotnesúhlasila,žes ním pôjdem na večeru. Do reštaurácie Asiate na druhej strane Central Parku som prišla nadopovanávodkouapráškami.Prijedenísomotupenesedelaoproti nemuavždy,keď sapokúsilzačaťrozhovor,ktorýminevoňal,vyhovorilasomsa,žemusímísťnatoaletu, kdesomsidalapárkrátdonosa.

Len čo nám priniesli dezert, tatko si prekrížil ruky na hrudi apokojne sa na mňa zahľadel.„Nesmiernesaotebaobávam,Elektra.Mámpocit,žesicelkommimo.“

„Jasaobávam,ženechápeš,podakýmtlakomžijem,“odvrklasommu.„Koľkonámahy musím vynaložiť, aby som bola tým, kým som!“ Hanbím sa priznať, že na jeho nasledujúce slová či gestá si spomínam iba matne, viem iba to, že som vstala aodišla.

Takžesomsanikdynedozvedela,čomivlastnechcelpovedať…

Prečosa na to nevybodneš, Elektra? zahriakla somsa, utrela si ústa a strčila prázdnu

fľašu do vrecka – mala som nového vodiča anajmenej zo všetkého som potrebovala nájsťvnovináchčlánokotom,akosomdoposlednejkvapkyvychľastalaminibar.Veďto anineboltvojskutočnýotec.

Navyše somstýmnemohla nič spraviť. Tatko tu už nebol – ani ničz toho,čosomvo svojom živote ľúbila – aja som sa stým musela vyrovnať. Nepotrebovala som ho, nepotrebovalasomnikoho…

„Smenamieste,madam,“ozvalsavodičcezpalubnýtelefón.

„Ďakujem. Vystúpim sama,“ povedala som, vyliezla z limuzíny azabuchla za sebou dvere. Najradšej som kamkoľvek prichádzala čo najnenápadnejšie; iné celebrity sa rozlične maskovali apokojne im prešla večera vmiestnej reštaurácii, no ja som merala vyšemetraosemdesiatavzástupebysomsaťažkostratila,ajkebysomnebolaslávna.

„Zdravímťa,Elektra!“

„Tommy,“ odvetila som so sileným úsmevom avkročila popod markízu do vchodu obytnejbudovy,kdesombývala,„akosatidnesdarí?“

„Oveľalepšie,keďťavidím.Prežilasipríjemnýdeň?“

„Áno,úžasný.Ďakujem,“prikývlasomazvysoka–atýmmyslímnaozajzvysoka–som sapozrelanasvojhonajväčšiehofanúšika.„Dovideniazajtra,Tommy.“

„Určitedovidenia,Elektra.Dnesvečersanikamnechystáš?“

„Nie, čaká ma pokojný večer. Maj sa dobre,“ povedala som, zakývala mu avošla do domu.

Aspoňonmamárád,blyslomihlavou,keďsomsibralapoštuoddomovníkaa mierila kvýťahu. Keď ma poslíček viezol nahor,ako sa patrilo prijeho práci (zvažovalasom,či mu nemám podať kľúče od svojho bytu, lebo nič iné som nemala), rozmýšľala som oTommym. Takmer každý deň stál na stráži pred budovou arobil to pravidelne niekoľko mesiacov. Spočiatku ma to desilo apožiadala som domovníka, aby ho poslal preč. Tommy tam však stál ako prikovaný – takmer doslova – stvrdením, že má plné právozdržiavaťsanachodníku,ženikohoneobťažujeachcemaibachrániť.Vrátnikma nabádal, aby som zavolala políciu aobvinila ho zo špicľovania, no raz ráno som sa ho opýtala, ako sa volá plným menom, apotom som trochu špicľovala na internete. Na Facebooku som zistila, že je bývalý vojak, držiteľ medailí za chrabrosť vAfganistane, a vQueense má manželku adcéru. Zrazu som sa pri Tommym cítila skôr vbezpečí ako

vnebezpečenstve. Navyše bol zdvorilý aslušný, tak som požiadala domovníka, aby ho nechaltak.

Poslíček vystúpil zvýťahu anechal ma prejsť. Potom sme urobili tanček, pri ktorom som musela urobiť krok späť, aby mohol vykročiť predo mnou,zaviesť ma kmôjmu bytunavrchnomposchodíaotvoriťmidverevlastnýmuniverzálnymkľúčom.

„Nechsapáči,slečnaD’Aplièse.Želámvámpríjemnýzvyšokdňa.“

Kývla som mu hlavou, no vočiach som mu nezbadala ani štipku prívetivosti. Vedela som, že tunajší zamestnanci si želali, aby som sa odtiaľto vyparila ako dym zneexistujúceho komína. Väčšina ostatných obyvateľov tu žila od čias, keď ešte boli embryamivmatkinombruchu,vobdobí, keďfarebné, akosomja, mohlibyťrady,aktu dostali miesto upratovačky. Všetci svoje byty vlastnili, zatiaľ čo ja som bola iba nájomníčka – aj keď bohatá –, ktorej dovolili prenájom, lebo stará pani, čo tu bývala, zomrelaajejsynbytrenovovalasnažilsahopredaťzapremrštenúsumu.Vzhľadomna čosi s názvom kríza hypotekárnych úverov sa mu to očividne nepodarilo. Znárokov musel zľaviť aprenajať byt človeku, ktorý mu ponúkol najvyššie nájomné – teda mne. Bolo šialené, že to platilo obyte zapratanom modernými výtvarnými dielami avšemožnými elektronickými prístrojmi, aké ste si dokázali predstaviť (väčšinu z nich somvôbecnevedelapoužívať).NozterasybolveľkolepývýhľadnaCentralPark.

Keby som mala zhrnúť svoj úspech, zhmotňoval ho tento byt. Ale najväčšmi zo všetkého zhmotňoval čosi iné, pomyslela som si, keď som sa zaborila do gauča, na ktorom by sa pohodlne vyspali dvaja dospelí ľudia. Moju osamelosť. Pri jeho rozlohe somsa ajjacítiladrobnáakrehká… atuhore,nanajvyššomposchodí budovy,ajveľmi, veľmiopus­-tená.

Kdesi vbyte pípol telefón aspustil skladbu, ktorá preslávila Mitcha po celom svete; pokúšala som sa zmeniť zvonenie, no nepodarilo sa mi to. Tak ako je CeCe dyslektická vjazyku, ja som určite velektronike, pomys-lela som si,pobrala sa do spálne azdvihla mobil.Uľavilosami,keďsomvidela,žeslúžkaprezlieklaobrovskúposteľavšetkoopäť vyzeralo dokonale ako vhotelovej izbe. Nová slúžka, ktorú mi našla moja reklam­ná agentúra, sa mi páčila. Ako všetci ostatní, aj ona podpísala dohodu o mlčanlivosti, aby novinárom nevytárala nič omojich najhorších zlo­zvy­koch. Napriek tomu ma striaslo pripredstave,čosi–tušímLisbeth–pomyslela,keďsemdnesránovošla.

Sadlasomsinaposteľavypočulaodkazy.Päťboloodmojejagentky,ktorámažiadala, aby som sa jej okamžite ozvala kvôli zajtrajšiemu fotografovaniu pre Vanity Fair, poslednýodmojejnovejosobnejasistentkyAmy.Pracovalapre mňaibatri mesiace,ale páčilasami.

„Dobrý deň, Elektra, tu je Amy… Chcem vám povedať, že práca uvás sa mi naozaj páčila, ale nemyslímsi, že by mi vyhovovala zdlhodobého hľadiska. Vašej agentke som

dnes doručila žiadosť orozviazanie pracovného pomeru.Do budúcnosti vám želám všetkodobréa…“

„DORITI!“ zvrieskla som, vymazala odkaz ašmarila mobil na druhý koniec izby. „Doparoma, čo som jej urobila?“ zvolala som do plafónu, no potom som si položila otázku, prečo ma rozčuľuje jedna niktoška, ktorá prednedávnom takmer na kolenách prosila,abysomjejdalapríležitosť,aotrimesiacesanamňavybodne.

„Od detstva som snívala opráci vmódnom priemysle. Prosím, slečna D’Aplièse. Budemvámkdispozícii vo dne vnoci, váš život sa stane mojímživotomasľubujem, že vás nikdy nesklamem,“ žobronila som Aminým brooklynským prízvukom pri listovaní čísla svojej agentky. Nevedela som žiť bez troch vecí: vodky, kokaínu aosobnej asistentky.

„Ahoj,Susie,právesomsadopočula,žeAmydalavýpoveď.“

„Áno,nie je topríjemné. Ukazovalosa,žeje sľubná,“odvetila Susie ráznym, úradným britskýmtónom.

„Hej,ajmnesazdalo.Vieš,prečoodišla?“

Nalinkeostaloticho,Susieodpovedalaažpochvíli.„Nie.Aleničsanedeje,Rebekahsa oto postará ado konca týždňa ti určite zoženie niekoho nového. Našla si si moje odkazy?“

„Našla.“

„Zajtra nepríď neskoro. Chcú fotiť pri východe slnka. Auto po teba príde o štvrtej, dobre?“

„Jasné.“

„Počulasom,ževčeravnociboloutebaveselo.“

„Áno,zabávalismesa.“

„Dnesnijakývečierok,Elektra.Zajtramusíšbyťvoforme.Fotísanaobálku.“

„Nebojsa.Odeviatejsomvposteliakoposlušnédievčatko.“

„Dobre. Prepáč, na druhej linke mám Lagerfelda. Rebekah sa ti ozve so zoznamom vhodnýchkandidátok.Čau.“

„Čau,“ zaškľabila som sa do telefónu aspojenie sa prerušilo. Susie patrila k malejhŕstke ľudí na tejto planéte, ktorí sa odvážili prerušiť so mnou spojenie. Bola

najvplyvnejšia newyorská modelingováagentka anazozname malavšetkyslávne mená tohtopriemyslu.Objavila ma,keďsommalašestnásť.V tomčasesompracovalavParíži akočašníčka,keďže mavyhodiliztretejškolyvpriebehurovnakého počturokov.Tatka

som hneď upozornila, že nemá význam, aby mi hľadal ďalšiu školu, lebo napokon ma vyhodiaajztej.Napodivztohoneurobilrozruch.

Spomínamsi,akomaprekvapilo,žeani po mojomďalšomzlyhaní neboloničväčšmi nahnevaný ako predtým. Iba sa mi zdal – povedala by som – trochu sklamaný, čo mi zobralovietorzplachiet.

„Myslelasom,že budemtrochucestovaťčiniečotaké,“naznačilasom mu.„Učiťsazo života.“

„Súhlasím,že väčšinu toho,čopotrebuješ preúspešný život,sa nenaučíšpočas štúdia vškole,“ poznamenal, „lenže si mimoriadne bystrá, tak som si myslel, že by si mohla získať nejakú kvalifikáciu. Na to, aby si žila sama, si ešte primladá. Svet je širočizný, Elektra.“

„Viemsaosebapostarať,tatko,“namietlasomrozhodne. „Otomnepochybujem,aleakosibudešzarábaťnacestovanie?“

„Samozrejme,nájdemsizamestnanie,“myklasomplecom.„Myslelasom,ženajskôrsa pozriemdoParíža.“

„Výbornávoľba,“prisvedčil.„Jetoúžasnémesto.“

Dívala som sa naňho ponad široký písací stôl vjeho pracovni apripadal mi takmer zasnenýasmutný.Áno,bezpochybysmutný.

„Tak dobre,“ pokračoval. „Čo keby sme sa dohodli na kompromise? Chceš odísť zo školy, čo chápem, no znepokojuje ma, že moja najmladšia dcéra chce odísť do veľkého svetavtakommladomveku.Marina mávParížinejakýchznámych.Určitebytipomohli nájsť si bezpečné miesto na bývanie. Stráviš tam leto, potom si znovu sadneme arozhodnemesa,čoďalej.“

„Súhlasím, je to dobrý plán,“ kývla som hlavou, ešte vždy užasnutá, že nenástojí, aby som dokončila školu. Keď som vstala aodchádzala, usúdila som, že buď si nado mnou umývaruky,alebomidávaakurátnypovraz,na ktorýsa môžemobesiť.Takčionak,Ma zavolala svojim známym aja som napokon skončila vpríjemnej malej podkrovnej garsónke svýhľadom na strechy Montmartru. Bola naozaj maličká aokúpeľňu som sa musela deliť smnožstvom deciek zo zahraničia, ktoré si prišli do mesta zlepšiť francúzštinu,aleizbusommalaibapreseba.

Spomínamsinaprvý,jedinečnýpocitsamostatnosti,keďsomvečerpopríchodestála vo svojej izbičke auvedomila si, že mi nik nebude prikazovať, čo mám robiť. No nemal mi ani kto navariť, tak som sa pobrala do kaviarničky na ulici, sadla si kstolíku pred

vchodom, zapálila si cigaretu azačítala sa do jedálneho lístka. Objednala som si francúzsku cibuľovú polievku apohár vína ačašník ani nemrkol nad mojím fajčením aobjednávkou alkoholického nápoja. Po troch pohároch vína som pozbierala odvahu zájsťzavedúcimkaviarne aopýtaťsa,či nemá voľné miesto čašníčky. Odvadsať minút som sa vrátila do garsónky spracovnou zmluvou. Jeden znajpyšnejších okamihov vživote som prežívala, keď som nasledujúce dopoludnie z verejného telefónu vo vstupnej hale zavolala tatkovi. Slúži mu ku cti, žezareagoval rovnako nadšene,akokeď mumojasestraMaiaoznámila,žejuprijalinaSorbonnu.

OštyritýždneneskôrsomsvojejterajšejmodelingovejagentkeSusieprinieslacroque monsieurazvyšokjeznámy…

Prečo sa stále obzerám do minulosti? položila som si v duchu otázku, keď som opäť zdvihla telefón, aby som si vypočula aj zvyšné odkazy. A prečo mi neschádza zmysle tatko…?

„Mitch… tatko…“ hundrala som pri čakaní na odkazovú schránku. „Sú preč, Elektra, oddnesužajAmy,atysamusíšpohnúťďalej.“

„Moja najdrahšia Elektra!Ako sa máš? Zasa somv New Yorku… Čo robíš dnes večer?

Nepodelila by si sa so mnou ofľašu Cristalu aporciu chow meindans tonlit avec moi?

Túžimpotebe.Ozvisamihneď,akobudešmôcť.“

Napriek mizernej nálade somsa neubránila úsmevu. Zed Eszu sa stal záhadou môjho života.Bolnesmiernebohatý,malvýbornéstykya –naprieknízkemuvzrastuafaktu,že vôbecniejemôjtyp–bolúžasnývposteli;pravidelnesmesa stretávalitriroky.Všetko sa skončilo, keď som nadviazala vážnu známosť sMitchom, no pred niekoľkými týždňamisa miopäťozval adomôjho ega bezpochybyvniesol sebavedomie, ktoré som potrebovala.

Bolisme do seba zaľúbení? Tovnijakomprípade –aspoňzmojej strany –,alevNew Yorku sme sa stretávali srovnakými ľuďmi, ačo bolo najlepšie, keď sme boli sami, rozprávali sme sa po francúzsky. Podobne ako vMitchovom prípade, ani jeho neohurovalo,ktosom,čobolovtýchtočasochzriedkavéavistomzmysleupokojujúce.

Zízala som na telefón azvažovala, či mám Zedov odkaz ignorovať,riadiť sa inštrukciami od Susie aísť skoro do postele, alebo mu mám zavolať atešiť sa zjeho spoločnosti. Odpoveď bola jasná: zavolala som Zedovi apozvala ho k sebe. Kým som naňho čakala, osprchovala som sa aobliekla si obľúbené hodvábne kimono, ktoré

špeciálnepremňanavrholpodnikavýjaponskýateliér.Apotomsomvypilanajmenejtri

litre vody na zriedenie účinku alkoholu alebo iných nezdravých látok, ktoré by som mohlaužiťpojehopríchode.

Domáci telefón ohlásil Zedov príchod, tak som usmernila domovníka, aby ho hneď poslal nahor. Zed prikvitol sobrovskou kyticou mojich obľúbených bielych ruží asľúbenoufľašoušampanskéhoCristal.

„Bonsoir,mabelleElektra,“pozdravil ma svojouzvláštnesekanoufrancúzštinou,keď sazbavilkvetovašampanskéhoapobozkalmanaobelíca.„Commentvas-tu?“

„Dobre,“odpovedalasomatúžobnesazadívalanašampanské.„Mámhootvoriť?“

„Natosomtuhádamja.Smiemsinajskôrvyzliecťsako?“

„Pravdaže.“

„Noešte skôr,“povedal, siahol dovrecka na saku avybral zneho zamatovúškatuľku. „Videlsomtotoaspomenulsomsinateba.“

„Ďakujem,“ odvetila som, sadla si na gauč,zložila odporne dlhé nohy pod seba azahľadelasa na škatuľkuakonedočkavé dieťa.Zed mičastonosil darčeky,nonapriek jehobohatstvu boli zriedka ohurujúce.Zakaždýmtovšak bolo niečozaujímavé.Zdvihla somvrchnák:vškatuľkeležalprsteň.Kameňmaloválnytvarajemnúmaslovožltúfarbu.

„To je jantár,“povedal Zed asledoval, ako si ho obzerámvo svetle lustra nad hlavou. „Vyskúšajsiho.“

„Naktorýprstsihomámnastoknúť?“podpichlasomhoaobrátilasaknemu.

„Na ktorý chceš, ma chêre, ale keby som si želal, aby si sa stala mojou manželkou, myslím, že by som sa zmohol na čosi otrochu lepšie. Určite vieš, že grécka podoba tvojhomenasúvisísjantárom.“

„Naozaj? Nie, to som nevedela.“ Dívala som sa, ako otvára šampan­ské. „Vysvetli mi to.“

„Starogrécky výraz pre jantár je electron apodľa legendy vkameni uviazli slnečné lúče.Istýgréckyfilozofsivšimol,žeakosebatriemedvakusyjantáru,vytvorísamedzi nimi mierne elektrické napätie… Nemohli ti vybrať lepšie meno,“ usmial sa apostavil predomňapohársošampanským.

„Chceš povedať, že vytváram okolo seba napätie?“ opätovala som úsmev. „Ide však oto,čisomsatomumenuprispôsobilaja,alebosaonoprispôsobilomne.Santé.“

„Santé.“ŠtrnglismesiaZedsisadolvedľamňa.

„Hm…“

„Uvažuješ,čisomtipriniesoleštenejakýdarček?“

„Áno.“

„Taksapozripodvýstelkuvškatuľke.“

Poslúchlasomho,siahlapodtenkúvrstvuzamatu,naktorejležal prsteň,a nahmatala sommaléplastovévrecúško.

„Ďakujem, Zed,“ pošepla som, otvorila vrecúško aponorila doň prst ako dieťa do pohárasmedom.Prilepenýprášoksomsinanieslanaďasná.

„Dobrý, však?“ poznamenal, keď som zneho trochu vysypala na stôl, vybrala zvrecúškakrátkuslamkuavtiahlahodosebanosom.

„Hm,veľmi,“prisvedčilasom.„Dášsiajty?“

„Vieš,ženie.Takteda,akosatidarí?“

„Ach…dobre.“

„Nevyznelotoveľmipresvedčivo,Elektra.Azdášsamiunavená.“

„Mám veľa práce,“ odvetila som adopriala si štedrý dúšok šampanského. „Minulý týždeňsomfotilanaFidži,nabudúciletímdoParíža.“

„Možnopotrebuještrochuspomaliť.Vydýchnuťsi.“

„To mi radí človek, ktorý viac nocí prespí vo svojom súkromnom prúdovom lietadle akovposteli,“podpichlasomho.

„Tak by sme asi mali spomaliť obaja. Vedel by som ťa nalákať na týždeň na svojej jachte? Niekoľko nasledujúcich mesiacov bude kotviť na Santa Lucíi a vlete sňou opäť vyrazímnaStredozemnémore.“

„Bohužiaľ,“vzdychlasom.„Aždokoncajúnamámnabitýprogram.“

„Takvjúli.Môžemepodniknúťplavbupogréckychostrovoch.“

„Možno,“pokrčila somplecami,lebo somho nebralavážne.Keďsmebolispolu,často rozvíjal debaty oplánoch, ktoré sa nikdy neuskutočnili, apravdupovediac, ani somoto nestála. Zed bol dobrý akurát tak na prežitie vášnivej noci, nozačínal mi liezť na nervy svojouprieberčivosťouaneuveriteľnouaroganciou.

Opäť zazvonil domáci telefón. Zed vstal azdvihol ho. „Pošlite ho hneď nahor. Ďakujem.“ Nalial nám obom ďalšie šampanské. „Budeme mať čínu asľubujem ti, že to budenajlepšiechowmein,akésikedyochutnala,“usmialsa.„Akosamajútvojesestry?“

„Neviem. Vposlednom čase som bola taká zaneprázdnená, že som im nemala kedy zavolať.Allyprednedávnomporodila.Máchlapčeka.DalamumenoMaco,čomipripadá náramnemilé.Keďotomuvažujem,malabysomsasovšetkýmisestramistretnúťvjúni vAtlantise. Chcemeísť tatkovoujachtou na grécke ostrovya položiťveniec na more na

mieste, kde podľa Ally uložili tatka na posledný odpočinok. Tvojho otca našli na pláži neďalekoodtiaľ,nemámpravdu?“

„Áno, ale rovnako ako ty, ani ja nemám chuť spomínať na otcovu smrť, lebo ma to rozrušuje,“odvetilstrohoZed.„Radšejhľadímdobudúcnosti.“

„Viem,nojetozvláštnazhoda…“

OzvalsabzučiakaZedišielotvoriť.

„Tak, Elektra,“ vyzval ma, keď priniesol do kuchyne dve škatule, „poď mi s tým pomôcť.“