ALKA JOSHI
V skutoč nosti nezávislosť zmenila najmä ľudí. Bolo to vidie ť v ich postoji, vypínali hruď , akoby si kone č ne dovolili dýchať . Bolo to vidie ť v tom, ako odhodlane a hrdo kráč ali do chrámov. V tom, ako odvá ž ne vyjednávali s predavač mi na bázári.
Málik zapískal na tongu. Bol to malý chlapec, tenk ý ako prútik. Jeho hlasný hvizd, ktor ý poč uli azda aj v Mumbaí, ma zaka ž dý m prekvapil. Vylož il do voza na š e ť a ž ké antikorové nádoby, ktoré sme nosili naukladané jednu na druhej, a tongóválá nás s nevôľou odviezol krátkych päť blokov k sídlu Singhovcov. Vrátnik pozoroval, ako vystupujeme z tongy. Skôr než India dosiahla nezávislosť , väčšina d ž ajpursk ých rodín bývala v preplnených viacgeneračných domoch v starom centre Ru ž ového mesta. Singhovci však po celé generácie žili v rozsiahlom sídle za mestsk ý mi hradbami. Patrili k vládnucej triede, boli medzi nimi rád ž ovia, menej v ý znamné princezné či vojenskí dôstojníci – ľudia zvyknutí na v ýsady u ž pred britskou nadvládou, ale aj poč as nej i po nej. Sídlo Singhovcov stálo na širokom bulvári lemovanom posvätný mi figovníkmi. Dvaapolmetrové múry posiate sklenený mi č repinami zakr ý vali v ýh ľad na dvojposchodovú vilu. Mramorová veranda, ktorú zdobila bugenvilea a popínav ý jazmín, sa tiahla pozd ĺž fasády i boč ných stien domu a ochladzovala ho, najmä poč as leta, ke ď Dž ajpur bý val rozpálený ako tandúr.
Potom, ako sme pod doh ľadom č aukídára vystúpili z tongy, vylož ili sme svoj náklad. Málik ostal pri bráne klebetiť s vrátnikom, ja som vykroč ila po vydlá ž denej cestič ke obklopenej starostlivo udr ž iavaný m trávnikom a po kamenných schodoch som vy šla na verandu Párvatí Singhovej.
Vzduch bol v tento novembrov ý deň svie ž i, ale vlhk ý. Lálá, Párvatina dlhoroč ná pomocníč ka a pestúnka jej synov, ma privítala pri dverách. Na znak úcty si voľ ný m cípom sárí zakryla vlasy.
Usmiala som sa a spojila dlane v pozdrave namasté. „Dáva š si ten magnóliov ý olej, Lálá?“ Pri poslednej náv števe som jej nenápadne podsunula f ľa štičku môjho lieku na zhrubnuté chodidlá.
Pallú jej pomohlo skry ť úsmev, vystrč ila bosú nohu, otoč ila ju a vystavila na obdiv hladkú pätu. „Hánd ží,“ odvetila so smiechom.
Šábá š ,“ pochválila som ju. „A ako sa má tvoja neter?“ Lálá pred šiestimi mesiacmi priviedla do slu žby k Singhovcom aj svoju pätnásťro č nú neter.
„
20
Zamrač ila sa, úsmev sa zaraz vytratil. No len čo otvorila ústa a chcela odpovedať , znútra k nám doľahol hlas jej panej: „Lak šmí, si to ty?“
Lálá okam žite zmenila v ý raz v tvári, upäto sa usmiala a k ý vnutím hlavy naznačila: má sa dobre. Pobrala sa do kuchyne a nechala ma ísť samu do Párvatinej spálne. Cestu som poznala, bola som tam u ž veľakrát.
Párvatí sedela pri stole z palisandrového dreva. Pozrela na úzke zlaté náramkové hodinky a vrátila sa k listu, ktor ý práve písala. Potrpela si na presnosť a nezná š ala, ke ď druhí me škali. Ja som v š ak be ž ne musela č akať , k ý m na škriabe lístok Néhrúovi alebo dotelefonuje s nejak ý m členom Indicko-sovietskeho spolku.
Zložila som svoje antikorové nádoby a upravila vankú še na smotanovej hodvábnej pohovke. Párvatí zatia ľ zalepila obálku a zavolala na Lálu.
Namiesto starej slú ž ky sa vo dverách objavila jej neter. Veľ ké tmavé oč i upierala na podlahu, ruky dr ž ala zopnuté.
Párvatí zvra štila oboč ie. Zah ľadela sa na dievč a a po veľ mi krátkej odmlke povedala: „Na obed budeme mať hostí. Chcem, aby sa podávalo búndí rájtá . Postaraj sa o to.“
Dievč a zbledlo a vyzeralo, akoby mu bolo na vracanie. „Nemáme č erstv ý jogurt, mémsáhib.“
„Ako to?“
Dievč ina sa nepokojne zamrvila a jej oč i h ľadali odpove ď na tureckom koberci, na zarámovanej fotografii predsedu vlády i na zrkadlami vykladanej skrinke na alkohol.
Ke ď Párvatí prehovorila, jej slová boli jasné a ostré ako britva. „Postaraj sa, aby sa na obed podávalo búndí rájtá .“
Dievč ať u sa zachvela spodná pera. Uprelo na m ňa prosebný poh ľad.
Podi šla som k oknu s v ýh ľadom do zadnej záhrady. Párvatí bola aj moja pani. Nemohla som jej pomôc ť o nič väčšmi ne ž tigrej kož i pripevnenej na stene.
„Nech mi dnes prinesie č aj Lálá.“ Párvatí dievčinu prepustila a z ľahka si sadla na pohovku. Prišiel č as na ma ľ bu henou. Usadila som sa na zvyč ajné miesto na opačnom konci pohovky a vzala som jej ruky do svojich.
Skôr než som prišla do Dž ajpuru, mojim dámam ma ľovali ruky a chodidlá ž eny z najni žšej kasty šúdrov. Tie ich však zdobili len tak, ako sa naučili od svojich matiek – bodkami, jednoduchý mi ť ahmi, trojuholníkmi. To im stačilo, aby si zarobili na biedne živobytie. Moje komplikované ornamenty rozprávali príbehy žien, ktor ý m som slú žila. Moja hena bola
21 UMELKY Ň A S HENOU
kvalitnejšia a hlad šia než zmes, ktorú pou žívali ž eny z kasty šúdrov. Pred jej aplikáciou som dámam potierala pokož ku roztokom z cukru a citrónu, aby im kresba vydr ž ala dlhé t ýž dne. Čím tmavšia hena, t ý m väčšmi bude ž enu man ž el milovať – to si aspoň moje klientky mysleli a moje bohaté škoricovohnedé kresby nikdy nesklamali. Časom uverili, ž e moja hena má moc priviesť vrtošiv ých man ž elov späť do ich náručia či vylákať z maternice dieť a. Vď aka tomu som si za svoju prácu mohla vypý tať sumu desať krát vyššiu než ž eny z kasty šúdrov, a aj som ju dostala.
Aj Párvatí prisudzovala narodenie svojho mladšieho syna mojim schopnostiam. V Dž ajpure bola mojou prvou klientkou. Keď otehotnela, môj kalendár zaplnili mená jej známych – členiek d ž ajpurskej vyššej vrstvy.
Ke ď u ž jej hena na rukách schla a zač ala som jej ma ľovať nohy, Párvatí sa predklonila tak hlboko, ž e sme sa skoro dot ýkali hlavami. Dych jej sladko voňal po betelov ých orechoch, na líci som pocítila jeho teplý dotyk. „Vraví š , ž e si nikdy neopustila Indiu, ale tak ý to figov ý list som videla len v Istanbule.“
Na okamih som prestala dýchať a zaplavil ma dávny strach. Párvatí som na nohy nama ľovala listy tureckého figovníka, celkom odli šného od jeho rád ž asthánskeho príbuzného – banjánu, ktorého biedne plody sú dobré nanajv ýš pre vtáky. Na chodidlá, urč ené v ýluč ne pre man ž elove oč i, som nama ľovala veľ kú figu, oblú a zmyselnú, rozdelenú na polovice.
Pozrela som jej do oč í, usmiala som sa a jemne som ju zatlač ila späť na vankú š e. S mierne zdvihnut ý m oboč ím som odvetila: „Myslíte, ž e práve toto si v šimne vá š man ž el? Ž e tie figy sú turecké?“
Vytiahla som z kabely zrkadlo a podr ž ala som jej ho pred klenbou pravej nohy, aby videla drobnú osu, ktorú som nakreslila hne ď ved ľa figy. „Vá š man ž el iste vie, ž e ku ka ž dej fige musí prísť špeciálna osa a opeliť kvet ukryt ý hlboko vnútri.“
Prekvapene zdvihla oboč ie. Pootvorila pery natreté s ý tou slivkovou farbou. Zrazu pohovkou otriasol jej hlasný, duniv ý smiech. Párvatí bola š armantná ž ena s pekne tvarovaný mi oč ami a plný mi perami, vrchnú peru mala hrubšiu ako spodnú. Nosila sárí vo farbe drahokamov – ako to dne šné z fuksiového hodvábu –, ktoré jej rozjasňovali pokož ku.
Cípom sárí si utrela kútiky oč í. „ Šábá š, Lak šmí!“ povedala. „V tie dni, ke ď ma ma ľuje š , Samír sa odo m ňa nevie odtrhnúť .“ Z hlasu jej
22
ALKA JOSHI
zaznievala my šlienka na popoludnie strávené v chladných bavlnených plachtách s man ž elov ý mi teplý mi stehnami pritisnut ý mi k jej nohám.
S námahou som tú predstavu zahnala. „Tak to má by ť ,“ zamrmlala som a opäť som sa sklonila k jej klenbe, čo je pre väčšinu ž ien citlivé miesto. No Párvatí bola na moju starostlivosť zvyknutá a ani najmenším pohybom nenaru šila ť ahy môjho prútika.
Zachichotala sa. „Tak ž e turecká figa ostane záhadou, tak ako tvoje modré oč i a svetlá pokož ka.“
Celých desať rokov, čo som jej slú ž ila, Párvatí ustavič ne vy ť ahovala túto tému. India je krajina uh ľovoč iernych dúhoviek. Modré oč i si vy ž adovali vysvetlenie. Mám pochybnú minulosť ? Európskeho otca? Alebo e šte horšie, anglicko-indickú matku? Mala som tridsať rokov, narodila som sa poč as britskej nadvlády a na klebety o svojom pôvode som bola zvyknutá. Párvatiný mi komentármi som sa nikdy nedala vyviesť z miery.
Pastu z heny som zakryla vlhkou látkou a do dlane som si naliala trochu klinč ekového oleja. Pošúchala som ho v dlaniach, aby sa zohrial, vzala som Párvatine ruky a pomocou oleja som z nich odstránila zaschnutú henu. „Len si to predstavte, d ží, mož no nejakú moju predky ňu zviedol Marco Polo. Alebo Alexander Veľ k ý.“ Ako som jej masírovala prsty, kúsky zaschnutej heny padali na rozlož ený uterák. Zač ali sa objavovať ornamenty, ktoré som jej nakreslila na ruky. „Tak ako vám, aj mne mož no v ž ilách koluje krv bojovníkov.“
„Ale, Lak šmí, ne ž artuj!“ Opäť sa zasmiala, zvoncovité náu šnice zo zlata a perál jej veselo tancovali. Párvatí a ja sme sa narodili do dvoch najvy šších hinduistick ých kást – ona bola k š atrijka a ja bráhmanka. Nedokázala sa v š ak prinútiť zaobchádzať so mnou ako so seberovnou, lebo ke ď som ž eny ma ľovala henou, dot ýkala som sa ich chodidiel. Chodidlá sa pova ž ovali za ne č isté a mohli sa ich dot ýkať iba nízko postavení šúdrovia. A tak, hoci členovia jej kasty po stároč ia zverovali tej mojej v ýchovu svojich detí a vykonávanie nábož ensk ých obradov, príslu šníci d ž ajpurskej elity ma pova ž ovali za padlú bráhmanku.
No ž eny ako Párvatí mi dobre platili. Zmý vala som jej z dlaní posledné zvy šky pasty a jej podpichovanie som si nev šímala. Č asom som si slu šne na š etrila a u ž nechý balo veľa, aby som dosiahla to, po čom som tú ž ila – vlastné bý vanie. Dom s mramorovou podlahou, ktorá mi schladí nohy po celodennom chodení z jednej strany mesta na druhú.
23 UMELKY Ň A S HENOU
Budem mať stále k dispozícii te č úcu vodu, u ž nebudem musie ť prosiť domácu, aby mi naplnila mutkí. Od vchodov ých dverí budem mať k ľúč iba ja. Z toho domu ma u ž nikto nevy ž enie. Ako pätnásť roč ná som musela odísť z na š ej dediny a vydať sa, lebo moji rodič ia si ma viac nemohli dovoliť ž iviť . Teraz môž em ž iviť ja ich, môž em sa o nich postarať . Za celé tie roky mi ani raz neodpovedali na listy č i na peňa ž né dary, ktoré som im posielala, no ke ď im ponúknem posteľ vo vlastnom dome, iste zmenia názor a prídu za mnou do Dž ajpuru. Kone č ne na vlastné oč i uvidia, ž e v š etko napokon dopadlo dobre. Ale k ý m sa po dlhom odlúč ení znova stretneme, budem svoju pýchu dr ž ať na uzde. Ve ď aj sám Gándhíd ž í povedal: Oko za oko a svet bude slepý.
Vy ľakalo nás rinč anie rozbitého skla. Po koberci sa k nám kotú ľala kriketová loptič ka, zastala kúsok pred pohovkou. O chví ľu nato cez dvere na verande vošiel Ravi, Párvatin starší syn, a priniesol so sebou novembrov ý chlad.
„ Bétá! Okam ž ite zatvor tie dvere!“
Ravi sa u škrnul. „Nadhodil som Góvindovi ostrú a nebol na ňu pripravený.“ Zbadal loptič ku ne ď aleko pohovky a zdvihol ju.
„Je od teba oveľa mlad ší, Ravi.“ Párvatí bola k synom veľ mi zhovievavá, predov š etk ý m k mlad šiemu Góvindovi, ktorého poč atie bolo pod ľa jej mienky v ý sledkom mojej práce s henou (nikdy som sa jej to nepokúš ala vyhovoriť ).
Odkedy som Raviho videla naposledy, vyrástol a plecia mu zmohutneli. Na brade a na hranatej sánke, ktorú zdedil po otcovi, sa č rtal tmav ý tieň. Urč ite sa u ž zač al holiť . So zdravou ru ž ovkastou pokož kou a dlhý mi mihalnicami po matke bol takmer pekný.
Vyhodil loptič ku do vzduchu a s rukou za chrbtom ju chytil. „Máme č aj?“ Znel presne ako jeho otec – obaja rozprávali anglič tinou z internátnej školy.
Párvatí zazvonila na strieborný zvonč ek polož ený ved ľa pohovky.
„Vy dvaja s Góvindom si vypite č aj vonku na tráve. A č aukídárovi povedz, aby zohnal sklára, potrebujeme vymeniť okennú tabu ľu.“
Ravi sa na nás usmial, a keď vychádzal z miestnosti, ž murkol na m ňa.
Dvere zavrel tak neopatrne, ž e z okna odpadol ď al ší úlomok skla. Sledovala som, ako ladne be ž í po trávniku. Traja záhradníci s hlavami zahalený mi š atkou pleli, polievali a prestrihávali kríky ibi šteka a zemolezu.
24
ALKA JOSHI
