V lese, čo bol v lete svieži, tienistý, jeseň zmenila už farby na lístí, nebo dočervena obliekla, čo značí, že už skoro vlezú do brlôžkov spáči.
Veveričiak
Vratko sa však celé dni hojdal, šantil, vždy bol hravý, slobodný.
Kto má zdravý rozum, ten si narobí zo semiačok a húb hojné zásoby. A tak majú v zime čo jesť zvieratá. Kto sa nezásobí, ten sa preráta.
Ale Vratko vždy rád
ZO DNA NA DEN žil,
na žúroch a pri hrách svoj čas premárnil.
Preto v jeho skrinke celkom prázdno bolo. A nič na jedenie NIKDE NAOKOLO.
NO POCKAT! Čo je toto? Vie, na čo pozerá sa! V rázsoche borovice posledná šiška sa drží, to je krása! Zhíkol a zapišťal –mal dôvod na jasot...
Posledné oriešky sezóny v šiške mu prišli skrátka vhod.
