Stephenie Meyerová: Polnočné slnko

1. PRVÝ POHĽAD

Vtejtočastidňasivždynajviacželám,abysommoholspať.

Strednáškola.

Aleboskôročistec?Akmámpykaťzasvojehriechy,totosamusírátať.Natúnudusanedázvyknúť, každýdeňjenemožnejedno­tvárnyešteväčšminežtenpredním.

Asibysatodalopovažovaťzaistúformuspánku,akspánokdefinujemeakostavnečinnostimedzi dvomačinnýmiobdobiami.

Civelsomnaprasklinyvomietkenadruhomkoncijedálneapredstavovalsivzory,ktorétamneboli.

Ajtotobolspôsob,akovypnúťhlasy,ktorýchtáraniesamivalilohlavouakozáplava.

Niekoľkostoviekhlasovsomignoroval,lebomanudili.

Čo sa týka ľudskej mysle, všetko som už miliónkrát počul. Dnes sa všetky myšlienky motaliokolo

banálnejdrámy:novéhoprírastkumedzinepočetnýchžiakovškoly.Akomálostačí,abybolicelíbez seba. Videl som tú novútvár vkaždej mysli zo všetkých uhlov. Obyčajné ľudské dievča. Vzrušenie zjej príchodu bolo únavne predvídateľné, rovnakú reakciu by vyvolala lesklá hračka vskupinke batoliat. Polovica mužských ovečiek si už myslela, že je ňou očarená, len preto, že tu bola nová aneopozeraná.Ešteúpornejšiesomsasnažildostaťichzhlavy.

Iba štyri hlasy som vypínal zo zdvorilosti anie zo znechutenia: svoju rodinu, dvoch bratov adve sestry,aletísizvyklinanedostatoksúkromiavmojejprítomnostiaibazriedkaichtoštvalo.Prinich somsausiloval.Nepočúvalsom,aksatomudalozabrániť.

Aleajtaksom…vedel.

Rosalie ako zvyčajne dumala nad sebou, jej myseľ pripomínala jazero so stojatou vodou, žiadne prekvapenia. Zachytila odraz svojho profilu vniečích okuliaroch arozjímala nad vlastnou

dokonalosťou. Nikto nemá také zlatisté vlasy ako ona, nikto nemá taký dokonalý osí driek, nikto

nemá takú symetrickú oválnu tvár bez jedinej chybičky. Neporovnávala sa sľuďmi, to by bolo smiešne,absurdné.Myslelanadruhých,akosmemy,aniktoznichsajejnevyrovná.

Emmettov zvyčajne bezstarostný výraz poznačila nespokojnosť. Prehrabol si ebenové kučery obrovskourukouazovreljudopäste.Eštevždyzúril,lebovnocizápasilsJasperomaprehral.Bude musieť zapojiť všetku svoju obmedzenú trpezlivosť, aby vydržal do konca školského dňa amohol zorganizovaťodvetu.PriEmmettovisomnikdynemalpocit,žesomdotieravý,onsitotižnemyslínič, čobynepovedalnahlasaleborovnoneurobil.Priostatnýchsomsazrejmecítilprevinilo,lebovmysli ukrývali všeličo anechceli by, aby som to počul. Ak bola Rosalina myseľ ako jazierko so stojatou vodou,Emmettovabolakrištáľovočistálagúnabeztieňov.

AJasper…trpel.Zadržalsompovzdych.

Edward.Alicemavduchuzavolalamenomaokamžitesomjejvenovalpozornosť.

Bolo to rovnaké, akoby ma niekto oslovil nahlas. Potešilo ma, že za posledných pár desaťročívyšlo moje meno zmódy, lebo vminulosti mi to dosť liezlo na nervy: niekto si spomenul na hocijakého

Edwardaajasomautomatickyotočilhlavu.

Tentoraz nie. SAlice sme boli machri vtýchto nenápadných rozhovoroch. Len zriedka nás niekto prichytil.Ďalejsomočamisledovalprasklinkyvomietke.

Akosadrží?opýtalasama.

Zachmúrilsomsa,lenmáličkosomvykrivilústa.Nič,čobysiostatnívšimli.Pokojnesomsamohol chmúriťodnudy.

Jasper sa už pridlho nepohol. Nenapodobňoval mimovoľné ľudské pohyby ako treba: neustále sa musíme hýbať, aby sme neboli nápadní, ako keď si Emmett poťahuje vlasy, Rosalie si prehadzuje nohuceznohu,Alicepoklepkávanohoualebojapootočímhlavouazahľadímsanainúčasťsteny.

Jaspervyzeralparalyzovaný,sedelrovno,akobyzhltolpravítko,dokoncaanimedovozlatévlasymu nereagovalinavzduchprúdiacizradiátorov.

Alice mala vduchu ustarostený tón avjej myšlienkach som videl, ako periférne sleduje Jaspera. Nehrozí nejaké nebezpečenstvo? Prehľadala bezprostrednú budúcnosť, prechádzala cez vízie jednotvárnosti,čineuvidízdrojmôjhozachmúrenia.Anipritomsivšakne­zabudlapodoprieťbradu

maličkou päsťou apravidelne žmurkať. Odhrnula si prameň krátkych strapatých čiernych vlasov zočí.

Pomalysomotočilhlavudoľava,akokebysomskúmaltehlyvmúre,vzdycholsomsiaotočilsazasa

doprava, naspäť kprasklinám vstrope. Ostatní si pomyslia, že hrám svoju rolu človeka. Iba Alice vedela,žekrútimhlavou.

Uvoľnilasa.Dajmivedieť,kebysatozhoršilo.

Zdviholsomočikstropuazasaichspustildolu.

Ďakujem,žemipomáhaš.

Ešteže som nemusel reagovať. Čo by som jej povedal? Sradosťou? To sotva. Netešilo ma načúvať

Jasperovmuvnútornémuboju.Naozajjenevyhnutnétaktoexperimentovať?Nebolobybezpečnejšie jednoducho priznať, že zrejme nikdy neovládne smäd tak dobre ako my ostatní, azbytočne neriskovať?Načosazahrávaťskatastrofou?

Naposledysmebolinalovepreddvomatýždňami.Prenásostatnýchtonebolopridlho.Lenobčas tobolotrochunepríjemné,aktesneokolonásprešielčlovekaleboakzafúkalonesprávnymsmerom.

Aleľudiaodnásskôrbočili.Inštinktyimhovorilito,čorozumomnechápali:smenebezpečníatreba sanámvyhnúť.

AJasperbolpráveveľminebezpečný.

Občasmavážneudivovalo,akísúľudianevšímaví.Užsmesizvykli,vždysmetoočakávali,aleniekedy to naozajbilo doočí. Nikto nám nevenoval pozornosť, keď sme sedelipriotlčenom stolev jedálni, hoci svorka tigrov rozvalená na našich miestach by bola menej smrtonosná. Oni videli iba päť čudných ľudí, teda bytosti dosť ľudské na to, aby im to zhltli. Ťažko si predstaviť, ako môžu žiť stakýmiotupenýmizmyslami.

Vtej chvíli sa pri stole kúsok od nás zastavila žiačka, aby niečo povedala kamarátke. Pohodila pieskovožltými krátkymi vlasmi aprehrabla si ich prstami. Kúrenie privialo jej vôňu až knám. Už somsizvykol,čosomnourobiaľudskévône:bolestivomivyschnevhrdle,túžobnemistisnežalúdok, automatickysaminapnúsvalyadoústsaminahrniejed.

Tovšetkojenormálneazvyčajnetoľahkoignorujem.Lenteraztoboloťažšie,pretožemojereakcie znásobilonapojenienaJaspera.

Jasper sa dával uniesť fantáziou. Predstavoval si, akosa zdvihne zo stoličky vedľa Alice apostaví sa ktejdievčine.Akosaknejskloní,akobyjejchcelniečopošepkaťdouška,apriložíjejperynakrivku

krku.Akonaperáchucítijejteppodtenkoubariéroupokožky…

Kopolsommudostoličky.

Rozhorčene na mňa zazrel, ale vzápätí sklopil zrak. Počul som, ako sa mu vhlave bije hanba so vzburou.

„Prepáč,“zamrmlal.

Pokrčilsomplecami.

„Ničbysineurobil,“šeplamuAlice,abysanecítiltaktrápne.„Videlabysomto.“

Nezamračil som sa, aby som neprezradil, že klame. SAlice musíme držať spolu. Ťažko byť čudní medzičudákmi.Navzájomsmesichránilisvojetajomstvá.

„Trochupomáha,keď ich berieš akoľudí,“ pokračovala tenkým melodickým hlasom prirýchlopre

ľudskéuši,ajkebyniektopristúpiltakblízko,žebynáspočul.„VolásaWhitney.Mámalúsestričku, ktorúzbožňuje.JejmamapozvalaEsmenazáhradnúslávnosť,pamätáš?“

„Viem, kto to je,“ odsekol Jasper. Otočil sa azadíval sa do jedného malého okna, aké boli vpravidelnýchodstupochpocelejdlhejjedálni.Svojímtónomukončilrozhovor.

Dnes večer bude musieť ísť na lov. Absurdné takto riskovať, skúšať jeho silu, posilňovať odolnosť.

Jasperbymalprijaťsvojelimityafungovaťvrámcinich.

Alicesivzdychla,vstala,zobralasvojutáckusjedlom–čiskôrsrekvizitami–anechalahonapokoji.

Vedela, kedy má dosť jej povzbudzovania. Hoci Rosalie aEmmett sa so svojím vzťahom viac predvádzajú,práveAliceaJasperdokonalepoznajú,čotendruhýpotrebuje.Akobyajonivedeličítať myšlienky,aleibasebenavzájom.

Edward.

Boltoreflex.Otočilsomsazazvukomsvojhomena,hocimaniktonevolal,ibasihopomyslel.

Nazlomoksekundysomsazahľadeldoveľkýchčokoládovýchľudskýchočívbledejsrdcovitejtvári.

Poznalsomtútvár,hocisomjuaždoteraznaozajnevidel.Celýdeňvšakplnilavšetkyľudskémysle.

Nová žiačka Isabella Swanová. Dcéra náčelníka miestnejpolície, prišla sem bývať vdôsledku novej

rodinnejsituácie.Bella.Opravilakaždého,ktojuoslovilcelýmmenom.

Znudenesomodvrátilzrak.Ažosekundusomsiuvedomil,žeonanamňanemyslela.

Jasné,žesaužnamotávanaCullenovcov,počulsompokračovaniepredchádzajúcejmyšlienky.

Spoznalsomten„hlas“.

JessicaStanleyová,uždlhšiemaneotravovalasvojímvnútornýmtáraním.Akosamiuľavilo,keďsa

preniesla cez tú nemiestnu posadnutosť. Pred jej nepretržitými smiešnymi fantáziami sa takmer

nedaloutiecť.Takveľmisomtúžilvysvetliťjej,čopresnebysastalo,kebysamojeperyazubydostali tesne k nej. Tým by som umlčal tie protivné predstavy. Pri pomyslení na jej reakciu som sa skoro pousmial.

Ale je jejto prdplatné, dumala ďalejJessica. Veď aninie je pekná. Nechápem, čo na ňu Erictoľko čumí…aleboMike.

Pritomdruhommenesavduchumykla.Jejnovámánia,vše­-obecneobľúbenýMikeNewton,siju absolútnenevšímal.Očividnesivšakvšímaltúnovú.Ďalšiedecko,čosanaťahujezanovouhračkou.

Jessicine úvahy preto vyznievali trochu protivne, keď jej vy­svetľovala, čo sa o našej rodine hovorí, hocinavonokbolaknovejžiačkemilá.Takžesatánovánanáspýtala.

Aleajnamňasadnesvšetcipozerajú,vravelasiJessicasamoľúbo.Noniejetošťastie,žemáBellaso mnoudvapredmety?Mikesamaurčitebudechcieťopýtať,aká…

Snažil som sa zablokovať jej bezduché táraniny, skôr ako sa ztých banalít amalicherností načisto zbláznim.

„Jessica Stanleyová vykladá tej novej Swanovej oCullenovcoch,“ zamrmlal som Emmettovi na rozptýlenie.

Potichusazasmial.Dúfam,žeriadnepreháňa,pomyslelsi.

„Vcelkunuda.Sotvanejakýnáznakškandálu.Aništipkahrôzy.Sommiernesklamaný.“

Ačotánová?Tiežjutieklebetysklamali?

Sústredilsomsa,čositánová,táBella,myslíoJessicinýchrečiach.Čovidela,keďsapozrelanačudnú, kriedovobielurodinu,ktorejsavšetcivyhýbajú?

Zistiť jejreakciu bola moja zodpovednosť. Mám úlohuakéhosistrážcunašejrodiny. Chránim nás. Kebynásniektozačalpodozrievať,varujemostatnýchamôžemevčaszdúchnuť.Občasktomudôjde: nejakýčloveksbujnoufantáziouvnásuvidípostavyzknihyalebofilmu.Zvyčajnenetrafí,aleradšej sa hneď presťahujeme inam, než aby sme riskovali bližší pohľad. Zriedka, ale naozaj veľmi zriedka, ktosi uhádne. Nedáme mu šancu overiť si hypotézu. Zmizneme azostane po nás iba strašidelná spomienka.

Aletosanestalouždesiatkyrokov.

Ničsomnepočul,hocisomsanaozajsústredilnamiestohneďvedľaJessicinejmysle,zktorejnaďalej

prúdiljejfrivolnýmonológ.Akobyprinejniktonesedel.Čudné.Žebysitodievčasadloinam?Asi nie,veďJessicajejstáleniečohovorí.Zdviholsomhlavu,vyviedlomatozrovnováhy.Eštenikdysom nemuseltaktokontrolovaťsvojuschopnosť,svoj„sluch“.

Znovasomsapozrelrovnodotýchveľkýchhnedýchočí.Sedelatam,kdeajpredtým,a dívalasana nás,čobolozrejmeprirodzené,keďžejuJessicazasypávalamiestnymirečamioCullenovcoch.

Aprirodzenébybolo,kebynadnamiajrozmýšľala.

Lenžejasomodnejnepočulaniň.

Zalialjuteplý,vábivýrumenec,keďsklopilazrakodrozpakov,žejuprichytili,akosiobzerácudzieho

človeka.EštežesaJasperneotočilodokna.Nechcelsomsianipredstaviť,čobysjehosebaovládaním

urobiltennevinnýnávalkrvi.

Pocitysajejzračilinatvári,akokebyichtammalanapísané:prekvapenie,keďnevedomkyvstrebávala rozdiely medzi svojím druhom amojím; zvedavosť, ako počúvala Jessicino táranie; aešte čosi…

Fascinácia?Nebolobytoprvýkrát.Našejkoristisazdámekrásni.Anapokonzahanbenie.

Apredsa,hocisajejmyšlienkytakjasneodrážalivtýchzvláštnychočiach–zvláštnychsvojouhĺbkou

–,zmiesta,kdesedela,sakumneniesloibaticho.Nič,lenticho.

Zneistelsom.

Sniečím takým som sa jakživ nestretol. Deje sa so mnou niečo? Cítil som sa rovnako ako vždy.

Znepokojenýsomsazapočúvaleštelepšie.

Všetkyhlasy,ktorésomúspešneignoroval,mizrazuhučalivhlave.

…bohvie,akúhudbupočúva…možnospomeniemsvojenovécédečko…dumalMikeNewtonodva stolyďalej,zameranývýlučnenaBelluSwanovú.

Aha,akonaňuzíza.Nestačí,žesanaňholepiaskorovšetkybabyalenčakajú,žeich…EricYorkesa zožieralatiežmalplnúhlavutejnovej.

… nechutné. Ako keby bola slávna či čo… Ešte aj Edward Cullen na ňu vyvaľuje oči… Lauren

Malloryovátakpríšernežiarlila,žebyztohomalaceláozelenieť.AJessica,akosatusňoupredvádza, sosvojounovounajlepšoukamoškou.Trápne…Zmyšlienokjejkvapkaljed.

…tosajejužurčitevšetciopýtali.Alechcemsasňouporozprávať.Čobybolooriginálnejšie?dumala

AshleyDowlingová.

…možnobudesomnounašpanielčine…dúfalaJuneRichardsonová.

…eštemámdnestohokopu!Matikaapísomkazangliny.Dúfam,žemama…AngelaWeberová,tiché dievčasneobyčajnemilýmimyšlienkami,jedinápristolenebolaposadnutátouBellou.

Počulsomichvšetkých,počul somkaždúbezvýznamnúmyšlienku,čo impreletelahlavou.Aleod tejnovejžiačkysfalošnezhovorčivýmiočaminič.

Samozrejme, počul som, čo povedala Jessice. Nepotrebujem čítať myšlienky, aby som zachytil jej tichý,jasnýhlasnadruhomkoncidlhejjedálne.

„Kto je ten sčervenohnedými vlasmi?“ opýtala sa aznova na mňa pozrela kútikom oka, ale rýchlo odvrátilazrak,keďsivšimla,žesanaňudívam.

Ak som vôbec dúfal, že jej hlas ma privedie kjej myšlienkam, sklamal som sa. Ľudia zvyčajne rozmýšľajúhlasompodobnýmsvojmufyzickému.Aletentotichýaplachýsomnespoznal,nepatril anijednejztýchstoviekúvah,čoprebleskovalimiestnosťou,týmsomsibolistý.Bolpremňaúplne nový.

Veľa šťastia, krava! pomyslela siJessica, skôr ako odpovedala. „To je Edward. Je chutný, to hej, ale škodamrhaťčasom.Nerandí.Zjavnetužiadnaniejepreňhodosťpekná.“Potichuodfrkla.

Otočilsomhlavu,abysinevšimla,žesausmievam.Jessicaajejspolužiačkynetušia,akémajúšťastie, žesamianijednaznichnepáči.

Za chvíľkovým humorom som pocítil čudný impulz, ktorému som celkom nerozumel. Nemal nič spoločné sJessicinými protivnými myšlienkami, oktorých tá nová nemala potuchy… Pocítil som čudné nutkanie vstúpiť medzi ne, uchrániť BelluSwanovúodtemných pochodov Jessicinejmysle. Akýzvláštnypocit.Vsnahede--

šifrovať,čohovyvolalo,somsaešterazzahľadelnatúnovú,ale Jessicinýmiočami.Očumovanímsomužnasebapritiaholpriveľapozornosti.

Možno to bol iba nejaký dávno pochovaný ochranný inštinkt – silný chráni slabšieho. To dievča pôsobilo akosi zraniteľnejšie než jej noví spolužiaci. Malo takú priesvitnú pokožku, až bolo ťažko

uveriť, že ho nejako chráni pred vonkajším svetom. Videl som rytmické pulzovanie krvi pod tou

čistou,bledoumembránou…Alenatosanesmiemsústrediť.Hocisamivtomtoživote,ktorýsomsi zvolil,darilo,bolsomrovnakosmädnýakoJasperanačosataktopokúšať.

Medziobočímsajejvytvorilaryha,ktorúsizrejmeanineuvedomovala.

Neuveriteľne ma to frustrovalo! Jasne som videl, aké je pre ňu namáhavé sedieť tam, rozprávať sa

scudzími ľuďmi, byť stredobodom pozornosti. Vycítil som jej plachosť ztoho, ako mierne hrbila krehké plecia, ako keby každú chvíľu čakala odmietnutie. No mohol som to len vidieť, vycítiť, predstavovať si. Od tej totálne nezaujímavej ľudskej dievčiny sa ku mne nieslo iba ticho. Nič som nepočul.Aleprečo?

„Ideme?“zamrmlalaRosalieavytrhlamazosústredenia.

Súľavou som odtrhol myseľ od dievčaťa. Nechcel som ďalej zlyhávať, zlyhanie bolo pre mňa nové arozčuľovalo ma. Nemienil som sa zaujímať ojej utajené myšlienky len preto, že sa predo mnou ukrývali. Keď sa knim raz dostanem – aja už na niečo prídem –, ukáže sa, že sú rovnako banálne anudnéakovšetkyostatné.Škodanámahy.

„No čo, už sa nás tá nová bojí?“ opýtal sa Emmett, ktorý ešte vždy čakal, že mu odpoviem na predchádzajúcuotázku.

Pokrčilsomplecami.Nezaujímalohotonatoľko,abyzomňaťahalviac.

Vstalismeodstolaaprešlicezjedáleň.

Emmett, Rosalie aJasper sa tvárili, že sú maturanti. Odišli na svoje hodiny. Ja som sa hral na

mladšieho.Zamierilsomnahodinubiológiepretretiakovapripravovalsomsananudu.Pochyboval som, že pán Banner, učiteľ sotva priemerného intelektu, by práve dnes vytiahol niečo, čím by prekvapilčlovekasdvomadiplomamizmedicíny.

Vtriedesomsisadolnasvojezvyčajnémiestoahodilnalavicuknihy–ďalšierekvizity,nebolovnich nič,čobysomuždávnonevedel.Jajedinýsomtusedelsám.Ľudianemajúdosťrozumu,abyvedeli, žesamaboja,alevrodenýpudsebazáchovyichdržíodomňaďalej.

Triedasapomalyplnila,akosažiacitrúsilizobeda.Oprelsomsaačakal,kýmmiprejdečas.Znova somsiželal,abysommoholspať.

Keďže som na tú novú myslel, keď ju Angela Weberová viedla dnu, vynútilo si jej meno moju pozornosť.

Bellavyzeráhanbliváakoja.Dnestomáurčitedosťťažké.Kebysomtakvedela,čojejpovedať…ale vyznelobytohlúpo.

Paráda!pomyslelsiMikeNewtonaotočilsanastoličke,abynaobelepšievidel.

Ale od Belly Swanovej stále nič. Prázdny priestor tam, kde mali byť jej myšlienky, ma rozčuľoval avyvádzalzmiery.

Čoaksomúplneprišielosvojuschopnosť?Čoakjetoprvýpríznakduševnéhoúpadku?

Často som si želal, aby som mohol uniknúť tej kakofónii. Aby som bol normálny, teda normálny vrámcisvojich možností. Ale teraz ma pritejpredstave chytala panika. Čím by som bol bez svojej schopnosti?Oniečomtakomtosomnikdynepočul.MusímsaopýtaťCarlisla.

Dievčina prechádzala uličkou amierila ku katedre. Chúďa, jediné voľné miesto je vedľa mňa. Automaticky som vypratal druhú polovicu lavice azarovnal som si knihy na kôpku. Určite sa tu nebudecítiťveľmipríjemne.Čakájudlhýpolrok,tedaaspoňnatomtopredmete.Alemožnoaspoň odhalím tajné miesto, kam sa ukryli jej myšlienky… niežeby som na to potreboval byť pričloveku blízko.Aniežebyhrozilo,žeobjavímniečopozoruhodné.

BellaSwanovávošladoprúduzohriatehovzduchu,ktorýkumnehnalokúrenie.

Jej vôňa do mňa vrazila ako baranidlo, ako vybuchujúci granát. Nijaká divoká predstava nedokáže vystihnúťsilutoho,čosamivtejchvílistalo.

Okamžitesavomneniečozmenilo.Zrazusomnemalničspoločnésčlovekom,ktorýmsomkedysi bol.Nezostalaanistopapoútržkochľudskosti,doktorýchsomsazatierokyhalil.

Bolzomňapredátor.Aonabolamojakorisť.Celýsvetsastratil,zo­stalaibatátojedinápravda.

Miestnosťnebolaplnásvedkov,vmojejmyslisazmenilinavedľajšieobete.Zabudolsomnazáhadu jejmyšlienok.Ničneznamenali,veďochvíľuajtaknadobroutíchnu.

Bolzomňaupíraonamalatakúvábivúkrv,akúsomnezacítilzacelýchosemdesiatrokov.

Nedokázalsomsipredstaviť,žetakávôňavôbecexistuje.Kebysomtovedel,uždávnobysomsaju vydalhľadať.Prešielbysompreňucelýsvet.Aakomusíchutiť…

Smäd mi spaľoval hrdlo. Mal som vyprahnuté ústa, ani čerstvý príval jedu nezahnal ten pocit.

Žalúdokmiskrúcaloodhladuvyvolanéhosmädom.Svalysaminapli,pripravenénaútok.

Neprešlaanisekunda.Onaešteaninedokončilakrok,vďakaktorémusaocitlapovetre.

Keďpoložilanohunazem,skĺzlanamňaukradomkypohľadom.Pozrelismesidoočíajasomvtých

jejzbadalsvojodraz.

To,čosomuvidel,mašokovalo,ajejtonaniekoľkoťaživýchchvíľzachrániloživot.

Neuľahčila mi to. Keď si všimla môj výraz, znova jej do líc stúpla krv ajej pokožka získala tú

najlahodnejšiu farbu. Jej vôňa mi zaplavila mozog ako hustá hmla. Ledva som vládal myslieť.

Inštinktyvomnebesneli,vymykalisakontrole,prekrikovalisa.

Pridala do kroku, akoby vycítila, že musí uniknúť. Vtom chvate sa potkla alen-lenže nespadla na dievčapredomnou.Zraniteľná,slabá.Ešteväčšmiakobežníľudia.

Snažilsomsasústrediťnatvár,ktorúsomuvidelvjejočiachaktorúsomzhnusenespoznal.Bolato tvár netvora vo mne, tvár, ktorú som zahnal do úzadia desaťročiami úsilia atvrdej disciplíny. Ako

ľahkoterazvyskočilanapovrch!

Znovasaokolomňarozvírilajejvôňa,rozhodilamaasotvasomsaudržalnastoličke.

Nie.

Zovrelsomrukouokrajlavice,snažiacsanevyskočiť.Drevone­vydržalo.Rozdrvilsomho,malsom hrsťplnúpilínavla-vicizostalobrysmojichprstov.

Zničdôkazy. To jezákladné pravidlo.Rýchlo somrozmrvil okrajkončekmi prstov, nechalsom po sebelennepravidelnúdieruakôpkupilínnazemi,ktorúsomrozprášilnohou.

Zničdôkazy.Vedľajšieobete…

Bolomijasné,čosabudediať.Sadnesivedľamňaajajubudemmusieťzabiť. Nevinnísvedkoviavtriede,osemnásťďalšíchžiakovajedendospelýmuž,nesmúodísť,keďuvidia,čo satučoskorostane.

Myklomapripomyslenínato,čobudemmusieťurobiť.Anivosvojejnajslabšejchvílisomnespáchal takéto zverstvo. Nikdy som nezabil nevinného človeka. Ateraz sa chystám zavraždiť rovno dvadsiatich.

Kebysomnajskôrzabildievča,malbysompätnásťaždvadsaťsekúnd,kýmostatnízareagujú.Možno ajviac,akimhneďnedôjde,čorobím.Nebudemaťčasvykríknuťanijutonestihnebolieť,nezabijem jukruto.Aspoňtoľkomôžemurobiťpretútoneznámuspríšernelákavoukrvou.

Lenžepotomimmusímzabrániťvúteku.Soknamisinetrebalámaťhlavu,tiesúprimaléaprivysoko, tadenevyskočia.Takžestačízablokovaťdvereasúvpasci.

Ak spanikária azačnú mi tu splašene pobiehať, pomalšie aťažšie ich všetkých odrovnám. Nie je to nemožné,alenarobiaoveľaväčšírámus.Stihnúajkričať.Niektoichzačuje…ajabudemnútenývtej temnejchvílizabiťešteviacnevinných.

Akýmichbudemvraždiť,jejkrvvychladne.

Jejvôňamatrestala,bolestivomistiahlovyprahnutéhrdlo…

Takženajprvsvedkov.

Vhlave som sirozvrholpostup. Bol som vstrede miestnosti, vlavicinajďalejodkatedry.Najprv sa pustímdopravejstrany.Stihnemzlomiťpäťčišesťkrkovzasekundu,odhadom.Nenarobímpritom hluk.Tínapravobudúmaťšťastie,nebudútušiť,čosadeje.Tadepôjdemdopreduaľavoustranou naspäť,nanajvýšzatakýchpäťsekúndukončímvšetkyživotyvtriede.

Za tenčas siBella Swanová už všimne, aspoňletmo,čo jučaká. Pochytíjustrach.Akneznehybnie všoku,možnostihneajvykríknuť.Aleprejedenvýkriksasemniktonerozbehne.

Zhlboka som sa nadýchol ajej vôňa sa mi rozliala vyschnutými žilami ako oheň, čo mi vyžaroval zhrudeaspaľovalvšetkydobréúmysly,ktorýchsombolešteschopný.

Užsaotáča.Opársekúndsisadnelenpárcentimetrovodomňa.

Netvorvomneplesal.

Niekto naľavo odo mňa prudko zaklapol učebnicu. Nepozrel som sa, ktorý zľudí odsúdených na smrťtobol,aletýmpohybommiprivialvlnuobyčajnéhovzduchubezjejvône.

Nakrátkusekundusomdokázaljasneuvažovať.Vtomvzácnomokamihusomvduchuuvideldve tváre.

Svoju,akábývalakedysi:červenookýnetvor,ktorýzabiltoľkoľudí,žesomichprestalpočítať.Išloo zdôvodnené, oprávnené vraždy. Zabíjal som zabijakov, zabíjal som iných, slabších netvorov. Trpel sombožskýmkomplexom,uznávam:rozhodovalsomotom,ktosizaslúžirozsudoksmrti.Pilsom ľudskúkrv,alezaľudskúsadalaoznačiťlensprižmúrenímobidvochočí.Mojeobetebolivosvojich temnýchkratochvíľachsotvaľudskejšienežja.

DruhátvárpatrilaCarlislovi.

Tiedvetváresanasebavôbecnepodobali.Akojasnýdeňatma-vánoc.

Anisanemaliprečopodobať.Carlisleniejemôjbiologickýotec.Nemámespoločnéčrty.Spájanás

iba farba pokožky, ale tá vyplýva ztoho, čím sme: každý upír je bledý ako mŕtvola. Podobnosť vo farbeočíjeniečoiné,odrážanašespoločnérozhodnutie.

Ahocineboldôvod,abysmesapodobali,predstavovalsomsi,žemojatvárzrkadlítújeho,aspoňdo istej miery, tých sedemdesiat rokov, odkedy som prijal jeho rozhodnutie za svoje a kráčam vjeho šľapajach.Črtysaminezmenili,alenadobudolsomdojem,ženiečozjehomúdrostipoznamenaloaj môjvýraz,niečozjehosúcitusadávyčítaťajzmojichúst,niečozjehotrpezlivostizmôjhočela.

Všetkytietodrobnévylepšeniasaznetvorovejtvárenačistovytratili.Zakrátkovomnenezostanenič

zrokov,ktorésomstrávilsosvojímstvoriteľom,učiteľom,ktorýmijeotcomvovšetkýchdôležitých

ohľadoch.Očimibudúžiariťnačervenoakodiabloviavšetkapodobnosťzmizne.

Carlisloveprívetivé očivmojejhlavemanesúdili.Viem,žebymitentopríšernýčinodpustil.Lebo mamiluje.Lebosimyslí,žesomlepší,nežnaozajsom.

BellaSwanovásisadlanastoličkuvedľamňa,pohybovalasadosťstuhnutoanemotorne–určiteju ochromilstrach–,avôňajejkrvimaobostrelaakonepreniknuteľnýmrak.

Dokázalbysomotcovi,žesavomnezmýlil.Totomamučilotakmertakakooheňvhrdle.

Znechutenesomsaodnejodtiahol,zhnusenýnetvorom,ktorýsijuchceluchmatnúť.

Prečomuselaprísťprávesem?Prečovôbecexistuje?Prečomusízničiťtenmalýkúsokpokoja,ktorý

mámvtomtosvojomneživote?Načosavôbectátoprotivnádievčinanarodila?Úplnemazničí.

Odvrátilsomodnejhlavu,keďmapochytilaprudká,nezmyselnánenávisť.

Nechcembyťnetvor!Nechcemvyvraždiťplnútriedubezmocnýchdeciek!Nechcemprísťovšetko,

čosomdosiaholzasvojživotplnýprinášaniaobetíaodriekania!

Aneprídem.

Anionamaneprinúti.

Problémombolajejvôňa,nechutnelákavávôňajejkrvi.Kebysomlennejakomoholodolať…keby miďalšízávanvzduchuprečistilhlavu.

BellaSwanovákúsokodomňapotriasladlhýmihustýmimahagónovýmivlasmi. Čozošalela?

Nie,žiadnyčistýzávan.Aleveďjanemusímdýchať.

Zastavil som prívod vzduchu do pľúc. Okamžite sa mi uľavilo, aj keď nie celkom. Držala sa ma spomienkanatúvôňu,vzadunajazykusomcítiljejchuť.Anitaktosadlhoneubránim.

Každýživotvtejtotriedebolohrozený,kýmsmevnejboliajmydvaja.Malbysomutiecť.Chcelsom utiecť, ujsť od tepla, čo znej sálalo, aod pálčivej bolesti, ale obával som sa, že ak pohnem čo len svalom,neudržímsaavykonámmasovúvraždu,ktorúsomsinaplánoval.

Alehodinuazdaodolám.Postačímihodina,abysomsaovládolamoholpohnúťbeztoho,žebysom zaútočil? Pochybujem, ale musím to skúsiť. Postačí. Dosť času, aby som vyšiel ztriedy plnejobetí, ktorésamožnonemusiastaťobeťami.Aksaudržímjednuhodinu.

Nedýchaťbolnepríjemnýpocit.Mojetelonepotrebujekyslík,aleniejemitoprirodzené.Vstrese sa

zo všetkých zmyslov spolieham najviac práve na čuch. Vedie ma pri love, prvý ma varuje pred nebezpečenstvom.Zriedkasastretnemsniečímrovnakonebezpečným,akosomja,aleajmôjdruh márovnakýpudsebazáchovyakobežnýčlovek.

Nepríjemné,aledásato.Znesiteľnejšienežcítiťjuanezaboriťzubydojejjemnej,tenkej,priesvitnej pokožkyanedostaťsakhorúcej,šťavnatej,pulzujúcej…

Hodinu!Jednuhodinu.Nesmiemmyslieťnajejvôňuachuť.

Mĺkva dievčina medzi nás spustila vlasy anahla sa dopredu, až sa jejrozprestrelipo zošite. Nevidel som jej do tváre, nemohol som odčítať pocity zjej jasných, hlbokých očí. Chce ich predo mnou schovať?Lebosamabojí?Hanbísa?Niečoskrýva?

Moje rozčúlenie nad jej bezhlasnými myšlienkami bledlo vporovnaní snutkaním anenávisťou, čo ma teraz posadli. Nenávidel som tú krehkú dievčinu vedľa seba, neznášal som ju stakou vehemenciou,sakousomsadržalsvojhominuléhoja,láskyksvojejrodine,snovotom,žesomniekto lepší.Keďsomjunenávidelzato,čopreňuprežívam,trochumitopomohlo.Upínalsomsakukaždej myšlienke,čobymaodviedlaodpredstáv,akobyasichutila…

Nenávisťahnev.Netrpezlivosť.Čosatátohodinanikdyne­skončí?

Akeďsahodinaskončí…onaodídeztriedy.Ačourobímja?

Kebysomovládolnetvoraapresvedčilho,žeodložiťtonaneskôrsaoplatí…Moholbysomsasňou zoznámiť.Ahoj,jasomEdwardCullen.Môžemťaodprevadiťnaďalšiuhodinu?

Súhlasila by. Veď je to základná slušnosť. Aj ak sa ma už bojí, asom si istý, že bojí, dodržala by spoločenskékonvencieaišlabysomnou.Ľahkobysomjuodviedolnesprávnymsmerom.Zozadusa kparkoviskunaťahujevýbežoklesaakoprst.Povedalbysomjej,žesomsizabudolvauteknihu.

Všimol by siniekto, že junaposledy videliso mnou? Pršalo ako zvyčajne.Dva tmavé pršiplášte, čo mierianesprávnymsmerom,bynevzbudilipriveľkúpozornosťaneprezradilibyma.

Ibaže dnes som sijunevšímal iba ja,hocinikoho nezasiahla takbolestivo.Hlavne MikeNewtonsi uvedomovalkaždýjejpohyb,keďsazavrtelanastoličke;presneakosompredpokladal,vmojejtesnej blízkosti sa necítila príjemne, nikto by sa tak necítil. Ale potom jej vôňa zničila všetky moje veľkodušnéohľady.MikeNewtonbysivšimol,kebyodišlasomnou.

Aktovydržímhodinu,vydržímajdve?

Myklomaodpálčivejbolesti.

Vráti sa domov do prázdneho domu. Policajný náčelník Swan má osemhodinový pracovný čas.

Poznám jeho dom, tak ako všetky domy vtomto mestečku. Ten jeho sa chúli rovno pod hustým lesom,nablízkužiadnisusedia.Ajkebymalačaskričať,čobynemala,niktobyjunepočul.

Taktonatotrebaísť.Vyšesedemdesaťročísomvydržalbezľudskejkrvi.Akzadržímdych,vydržím eštedvehodiny.Akeďbudesama,neublížimnikomuinému.Anemusímsanikamponáhľať,súhlasil netvorvomne.

Bolatohotovásofistika,presviedčaťsa,žeakvďakasnaheatrpez­livostizachránimdevätnásťživotov vtriede,nebudemažtakýnetvor,keďzabijemjednonevinnédievča. Hoci som ju znenávidel, uvedomoval som si, že moja nenávisť je nespravodlivá. Že vskutočnosti nenávidímseba.Abudemnásobochnenávidieťešteviac,keďbudeponej.

Taktosomprežilhodinu:úvahamiotom,akojučonajlepšiezabiť.Snažilsomsanepredstavovaťsi samotnýakt.Tobysomnemuselustáť.Takžesomsiplánovalstratégiu,aleničviac.

Raz ku koncu hodiny na mňa vykukla cez závoj vlasov. Cítil som, že zo mňa srší neopodstatnená nenávisť,videlsomju,keďsomjejpozreldoočí.Skôrakosastihlaznovaschovaťzavlasmi,sfarbila jejlícakrvajasomtotakmernevydržal.

Ale vtomzazvonilo.Ato nás zachránilo,ach,aké klišé. Jupredsmrťou.Mňa aspoňna chvíľupred tým,abysomsazmenilnane-tvoraznočnejmory,ktoréhosomsabálaneznášalsomho.

Terazsamusímpohnúť.

Hoci som celú pozornosť sústredil na túto najjednoduchšiu činnosť, nedokázal som kráčať tak pomaly,akobysommal,aledoslovasomvyletelzmiestnosti.Kebysanamňaniektopozeral,asiby si všimol, že som neodišiel celkom normálne. Ale nikto si ma nevšímal, všetky myšlienky sa krútili okolodievčaťa,ktorémubolosúdenéonecelúhodinuzomrieť.

Schovalsomsavaute.

Nepáčila sa mipredstava,žesa musím schovávať.Ako nejaký zbabelec. Lenže už minezostalo dosť

sebaovládania na pobyt medzi ľuďmi. Sústredil somvšetky sily na to, aby som nezabil jednuz nich

anaodolávanieostatnýmsomužjednoduchonestačil.Akábytobolaškoda.Aksamámnetvorovi poddať,nechtoaspoňstojízato.

Pustilsomsicédečko,ktorémaobyčajneupokojí,aleterazktovieakonezabralo.Najviacmipomohol

chladný vlhký vzduch, čo kumne prúdil spolusmrholením cezotvorenéokná.Hocisom siúplne

jasne pamätal vôňu krvi Belly Swanovej, tento čistý vzduch akoby mi telo znútra prečisťoval od infekcie.

Znovasomnadobudolzdravýrozum.Znovasommoholrozmýšľať.Avzoprieťsa.Vzoprieťsaproti tomu,čímnechcembyť.

Nemusímísťknejdomov.Nemusímjuzabiť.Očividnesomrozumnábytosťamámnavýber.Vždy mámnavýber.

Ibaževtriedesomtenpocitnemal…aleteraznesedímvedľanej.

Nemusímsklamaťotca.Nemusímmamespôsobiťstresaobavy…abolesť.Iste,ublížilbysomtýmaj adoptívnejmatke.Aonajetakásrdečná,nežná,milujúca.TrápiťEsmebybolovážneneodpustiteľné.

Možno ak sa tej dievčine budem naozaj dôsledne vyhýbať, nemusím meniť svoj život. Mám ho usporiadanýtak,akomitovyhovuje.Hádamnedopustím,abymihozničilatakáprotivnáalahodná niktoška.

Aká irónia, že som chcel to ľudské dievča chrániť pred úbohou, bezzubou hrozbou jedovatých myšlienokJessicyStanleyovej.Jasomtenposledný,ktobymalchrániťIsabelluSwanovú.Veďpred ničímnasvetejunetrebachrániťtakveľmiakopredomnou.

Kde je Alice? napadlo mi zrazu. Vari nevidela, ako zabíjam tú Swanovú na sto rôznych spôsobov?

Prečomineprišlapomôcť,buďabymazastavila,alebospolusomnouzahladilastopy?Takpozorne sledovala,činiečonevyvedieJasper,žejejušlatátoomnohopríšernejšiamožnosť?Alebosomsilnejší, nežsimyslím?Naozajbysomjejnebolničurobil?

Nie.Viem,žetoniejepravda.AlicesazrejmeprisilnosústredilanaJaspera.

Zameralsomsatam,kdebysestramalabyť,namalúbudovu,kamsachodínaangličtinu.Onedlho somlokalizovaljejznámy„hlas“.Anemýlilsomsa.MalaplnúhlavuJaspera,podrobnesledovalaaj jehonajmenšierozhodnutia.

Rádby somjupožiadal oradu, ale na druhejstranema potešilo, že netuší, čoho som bolschopný.

Znovamavtelečosipálilo:hanba.Nechcem,abyotomniektoznichvedel.

AksadokážemvyhýbaťBelleSwanovej,akjudokážemneza­-biť–aajpritejtomyšlienkesanetvor

zvíjalaodzúrivostiškrípalzubami–,taksatonemusíniktodozvedieť.Kebysomsavyhýbaljejvôni…

Prečotoaspoňneskúsiť?Správnesarozhodnúť.Snažiťsabyťtaký,zaakéhomapovažujeCarlisle.

Pomalysakončilaposlednávyučovaciahodina.Povedalsomsi,žesvojplánhneďzrealizujem.Lepšie

než vysedávaťna parkovisku, kde by somna ňumohol naraziť azmariť taksvojusnahu. Znova ma prepadlaneodôvodnenánenávisťvočinej.

Rýchlosomvykročil–prirýchlo,aleveďmaniktonevidel–cezmalýkampusdokancelárie.

Bolavnejlensekretárka,ktorásinevšimla,žesomvošiel.

„PaniCopová?“

Úradníčka sneprirodzene červenými vlasmi zdvihla hlavu azdúpnela. Vždy ich prekvapia tie nenápadnéznamenia,ktorénechápu,ajkeďužniekohoznásvidelitisíckrát.

„Ach,“vydýchlarozrušene.Uhladilasiblúzku.Nebuďhlú­pa, pomyslela si. Veď by si mu mohla byť matka. „Dobrý deň, Edward. Ako vám pomôžem?“

Mihalnicejejkmitalizahrubýmiokuliarmi.

Nepríjemné. Ale viem byť okúzľujúci, keď chcem. Je to ľahké, keďže hneď počujem, akú reakciu vyvolalmôjtónalebogesto.

Naklonilsomsadopredu,ako kebysomsajejchcelzahľadieťhlbokodonevýraznýchhnedýchočí. Úplnesajejplietlimyšlienky.Totobudehračka.

„Rádbysomsaopýtal,čibystemivedelipomôcťsrozvrhom,“povedalsommilýmhlasom,ktorý používam,keďnechcemľudívystrašiť.

Počulsom,akosajejrozbúchalosrdce.

„Isteže, Edward. Aako?“ Primladý, primladý, opakovala sivdu­chu. Ako sa lenmýlila! Som starší nežjejstarýotec.

„Napadlo mi, či by som mohol prestúpiť zbiológie na nejaký maturitný predmet. Napríklad na fyziku?“

„MáteproblémspánomBannerom?“

„Vôbecnie,aletútolátkusomužpreberal…“

„Vtejškolesozrýchlenýmvyučovaním,ktorústevšetcinavštevovalinaAljaške.Áno.“Stislatenké pery,kýmnadtýmuvažovala.Uždávnomalichodiťnavysokú.Učiteliasananichsťažujú.Dokonalý prospech,priodpovedinikdynezaváhajú,písomkymajúbezchyby,akokebysanaučilinakaždom predmete nejako podvádzať. Pán Varner radšej uverí, že na trigonometrii podvádzajú, než by pripustil,žejenejakýštudentinteligentnejšínežon.Určiteichmatkadoučuje…„Fyzikajedosťplná.

PánBannernemárádvtriedeviacneždvadsaťpäťštudentov…“

„Somnounebudúproblémy.“

Samozrejme,ženie.DokonalýCullen.„Javiem.Alenemajútamviacmiesta…“

„Môžemtiehodinyvynechať?Využilbysomčasnaindividuálneštúdium.“

„Vynechaťbiológiu?“ Otvorila ústa. To ješialené.Vážne je také ťažké sedieť na predmete,ktorýuž ovláda?UrčitemánejakýproblémspánomBannerom.„Nebudetemaťdosťkreditovnamaturitu.“

„Budúciroktodobehnem.“

„Radšejsaotomporozprávajtesrodičmi.“

Otvorili sa dvere za chrbtom, ale ten, kto vošiel, nado mnou nerozmýšľal, tak som ho ignoroval asústredilsanapaniCopovú.Naklonilsomsaeštebližšie,akokebysomsajejchcelzahľadieťhlbšie doočí.Lepšiebytofungovalo,kebysomichmaldneszlatéaniečierne.Čiernaľudíľaká,veďajmá prečo.

Prepočítalsomsaaúradníčkasaodtiahla,zmätenáprotichodnýmiinštinktmi.

„Prosím vás, pani Copová,“ zamrmlal som podmanivým hlasom ajej náhla averzia poľavila.

„Nemôžem prestúpiť na iný predmet? Určite sa niekde nájde voľné miestočko. Biológia ako šiesta hodinanemôžebyťjedinámožnosť…“

Usmialsomsanaňu,dalsomvšakpozor,abysompriveľmineukázalzubyaznovajunevydesil,ale abysompôsobilmilo.

Srdce sa jej rozbúšilo ako opreteky. Primladý, pripomínala si znovu. „Zrejme by som sa mohla porozprávaťsBobom,tedaspá­nomBannerom.Zistiť,či…“

Vsekunde sa však všetko zmenilo: atmosféra vmiestnosti, moja úloha vnej, dôvod, prečo sa nakláňamkúradníčkesčervenýmivlasmi…Môjúčeltusazmenil.

Vtej sekunde vošla do miestnosti Samantha Wellsová, položila podpísanú ospravedlnenku do priehradky pri dverách azase vyšla, aby čím skôr vypadla zo školy. Zasiahol ma závan vzduchu zotvorenýchdveríadošlomi,prečoprvýčlovek,ktorývošiel,nenarušilmojemyšlienkovépochody. Obrátilsomsa,hocisomsanepotrebovaluistiť.

Pridverách stála Bella Swanová opretá chrbtom ostenuavruke držala akýsipapier. Všimla simôj divý,neľudskýpohľadaočisajeješteväčšmirozšírili.

Vôňa jejkrvi presýtila každúčiastočkuvzduchuv malejprekúrenejmiestnosti.Hrdlo mi zachvátili plamene.

Znovasanamňavyškieralnetvorvzrkadlejejočí,tádémonickámaska.

Zaváhal som srukou nad pultom. Nepotreboval by som sa ani obzrieť, aby som oň tresol pani Copovejhlavuarovnojuzabil.Dvaživotynamiestodvadsiatich.Dobrýobchod.

Netvornervóznealačnovyčkával,kedysapustímdodiela.

Lenžeajterazsommalnavýber,muselsommať.

PrestalsomdýchaťavybavilsomsiCarlislovutvár.OtočilsomsakpaniCopovejapočulsom,ako sa vduchu začudovala nad mojím zmeneným výrazom. Odtiahla sa odo mňa, ale jej strach sa nepretavildokonkrétnychslov.

Zapojil som všetku sebakontrolu, ktorej som sa naučil za desať­ročia odopierania, anahodil som vyrovnaný,milýhlas.Vpľúcachmizostaloeštedosťvzduchu,taksomrýchlozosebavysypal:„Tak nič.Vidím,žetoniejemožné.Veľmipeknevámďakujemzapo­moc.“

Zvrtolsomsaavystrelilzkancelárie,cestousomsavšemožnesnažilvyhnúťteplutelatohodievčaťa, popriktoromsommuselprejsť.

Zastavilsomsaažvaute,kuktorémusomprešielneprimeranerýchlo.Väčšinaľudíužajtakodišla, takžeminimumsvedkov.Za­čulsom,žesimavšimoldruhákD.J.Garrett,alehneďtopustilzhlavy…

Odkiaľ sa tu ten Cullen vzal? Čo sa tu zhmotnil rovno zo vzduchu… Zase si niečo predstavujem.

Mamamifurthovorí…

KeďsomvkĺzoldosvojhoVolva,ostatnítamužsedeli. Usilovalsomsaovládnuťdýchanie,alelapal sompočerstvomvzduchu,akokebysomsadusil.

„Edward?“ozvalasaAlicevystrašene.

Lensompokrútilhlavou.

„Mojenervy,čosatistalo?“chcelvedieťEmmett,nachvíľusaodtrholodúvahotom,žeJaspernemá

náladunaodvetnýzápas.

Namiesto odpovede som zaradil spiatočku. Musím vypadnúť zparkoviska skôr, ako ma Bella

Swanovádostihneajtu.Môjosobnýdémon,môjmučiteľ…Obrátilsomautoapridalplyn.Eštena parkoviskusomtovytiaholnašesťdesiatku.Vzákrutesomužvalilvyšestovkou.

Nemuselsomsaaniobzrieťabolomijasné,žeEmmett,RosalieaJaspersadívajúnaAlice.Támykla plecami.Nevidí,čosastalo,ibačosastane.

Pozrelasamidobudúcnosti.Obajasmespracovávali,čotamuvidela,aobochnástoprekvapilo.

„Tyodchádzaš?“šepla.

Terazsavšetcipozrelinamňa.

„Odchádzam?“precedilsomcezzuby.

Vtedyto zbadala, keď moje odhodlaniezakolísalo ainé rozhodnutie prehodilo mojubudúcnosť na temnejšiukoľaj.

„Aha.“

Bella Swanová, mŕtva. Moje oči žiarivočervené odčerstvej krvi. Pátranie, ktoré by nasledovalo.

Vyčkávanie,kedybudebezpečnéopustiťForksazačaťodznova…

„Aha,“ zopakovala. Ukázal sa konkrétnejší obraz. Prvýkrát som uvidel interiér domu náčelníka

Swana, Belluvmalejkuchyniso žltýmiskrinkami, stojími chrbtom, keď sa knejzakrádam ztieňa, dávamsazvábiťjejvôňou…

„Prestaň!“zavrčalsom,viacbysomnezniesol.

„Prepáč,“hlesla.

Netvorjasal.

Vízia vjejhlave saznova zmenila. Prázdna nočná diaľnica, zasnežené stromyna okrajoch sa mihajú prirýchlostivyšetristokilomet­rovzahodinu.

„Budešmichýbať,“povedala.„Ajkebysibolprečlenkrátko.“

EmmettsRosalienasebaznepokojenepozreli.

Blížilismesakodbočkenadlhúpríjazdovúcestuknášmudomu.

„Vyhoďnástu,“požiadalaAlice.„MalbysitoCarlislovipovedaťsám.“

Prikývolsomaprudkozabrzdil.

Emmett,RosalieaJaspermlčkyvystúpili,Aliceimvšetkovy­svetlí,keďodídem.Položilamirukuna plece.

„Rozhodnešsasprávne,“zamrmlala.Tentorazžiadnavízia,alerozkaz.„CharlieSwannikohoiného nemá.Zabilobyhoto.“

„Áno,“súhlasilsom,alelensposlednouvetou.

Vystúpila,obočiesajejznepokojenestiahlo.Sostatnýmisastratilavlese,skôrnežsomstiholotočiť auto.

Vedelsom,žeAlicebudúvhlaveprebleskovaťvízieztemnýchnajasnéakostroboskop,keďsomsa

hnal stopäťdesiatkou naspäť do Forksu. Nebol som si istý, čo sa chystám urobiť. Idem sa rozlúčiť

sotcom?Alebosapoddaťtomunetvorovivsebe?Cestamirýchloubiehalapodkolesami.