37 SEKÚND
ZOMIERANIE ODHALILO POMOC Z NEBA
STEPHANIEARNOLDOVÁ ASARIPADORROVÁ
VenujemsvojimdeťomValentine,AdineaJacobovi. Ďakujem,žemavšetcitrajaľúbiteznajčistejšieho, najmocnejšiehoanajcitlivejšiehosrdca.
Všetko,čorobím,robímprevás.
Venujemsvojejživotnejláske. Nikdynezabudnemnabolesť,čosmepretrpeli, aninasilu,ktorúsmemuselivynaložiť, abysmesadostalinadruhústranu.Ľúbimťa,zlato, vtomtoživoteajvtomnasledujúcom.
1
Prvýrazjetočarovné:SJonathanompočasprvejťarchavosti, ktorámiterazpripadázarážajúconezáživná.
Fotografia:LoriAllenová
2
„PRE MŇA SI VŽDY BOLA BOJOVNÍČKA. Vedel som, že prežiješ,“ povzbudzoval ma často strýko Marvin. Neovládateľne som sa rozvzlykala. Uvedomila som si, že sasnaží upútať moju pozornosť, aby som saneobrátila. Odrazu som vhrdleavbruchupocítilaprenikavú bolesť, akoby mi ichčosi rozdrapilo. Obrátila som sa azdesene sledovala, ako sa do hrudnej kosti tela na operačnom stole zaboril skalpel arozrezal ju až po stred brucha. Keď jeden zlekárov odstúpil, zbadalasom, žetelo patrímne.
„Chcem sa prebrať.“ Zalapala som po dychu. Chcela som sa prebrať zhypnózy. „Myslím, že sa povraciam.“
„Rátam: jeden, dva, tri, štyri, päť. Zhlboka sa nadýchnite, preberáte sa. Všetko je vporiadku,“ prihovorilasamiláskavoterapeutkaLinda.Polícachmitieklislzy.
Naozajsomvidelato,čosimyslím?Skutočnesomsledovala,akomalekárioživujú?Šokovaloma to.Celémesiacesamaľudiapýtali,čosipamätámzokamihusvojejsmrtinaoperačnomstole,noja som si nepamätala vôbec nič. Teraz, vpriebehu regresného liečebného sedenia som videla acítila každúbolestivúpodrobnosť.Naozajsatostalo? Skutočnesomhľadelaoknomdominulosti?Alebo to bola iba stať zGreyovej Anatómiepodvedome vyvolaná vmojej mysli? Nevedela som sa ztoho vysomáriť.
Pred ôsmimi mesiacmi som po pôrode syna Jacoba zomrela. Tridsaťsedem sekúnd som bola klinickymŕtva.To,čosamiprihodilo,sazlekárskehohľadiskanedaloočakávať,nomojiošetrujúci lekári vám povedia, že som prežila, lebo som predvídala vlastnú smrť. Niekoľko mesiacov vopred somdopodrobnavedela,žezomriemvdeň,keďsaminarodísyn,amnohí–vrátanemojichlekárov –súpresvedčení,žespomínanévíziemizachrániliživot.
Niekoľko mesiacov po Jacobovom narodení – keď som sa už zotavila nielen zpôrodu, ale aj ztraumy asmrti – som si uvedomila, že potrebujem pomoc, aby som celý zážitok patrične spracovala. Skutočnosť, že som sčasovým predstihom videla vlastnú smrť, som nebola schopná zvládnuť sama. Lekári mi nevedeli poskytnúť vysvetlenie, náboženskí predstavitelia boli presvedčení, že vtom bola ruka B-žia. Môj manžel bol šťastný, že som nažive, no keďže má dominantnú ľavú mozgovú hemisféru, nevedel si ani predstaviť, že by som mohla vidieť vlastnú smrť. Potrebovala som dôkladnejšiu pomoc, než mi mohli poskytnúť lekári či rabíni. Preto som vyhľadalaodborníčkunaregresiu.
Nikmanepripravilnabolesť,akúsomzakrátkoprežívalaprinávratedosvojejminulosti,anina to,čopritomuvidím.
3 Úvod
Aaksomsamohlavrátiťdominulosti,jemožné,žesomvnejviedlarozhovorsostrýkom?Veď jemŕtvyvyšedvadsaťrokov.
Nech to znie akokoľvek neuveriteľne, onedlho som sa presvedčila, že podrobnosti, ktoré som videlapripohľadedominulosti,bolitaképresnéakomojepredtuchy.Tietoskúsenostiminesporne odchýlili dvere do sveta, oktorom som nemala potuchy aani vo sne som sa nenazdala, že doň jedného dňa nazriem. Predkladám vám svoj príbeh, ako sa mi stal aako ho videli všetci ostatní, ktoríbolipritom.
1. kapitola
ČÍTA ZUSADENINY. Zkávovej usadeniny na dne šálky od veľmi silnej tureckej kávy. Neznášam kávu,alezrejmemapremohlazvedavosť,leboakodevätnásťročnásomnavštívilamédiumavypila za šálku kávy. Chcela som vedieť, čo ma čaká vbudúcnosti. Obrovské bohatstvo, pekný manžel alebo zamestnanie, vktorom dosiahnem obrovský úspech? Vôbec mi nenapadlo, že budem počuť to, čo mi tá žena povedala. Tvrdila mi, že zomriem mladá. Pozrimeže! Vraj nikdy nehovoria zlé predpovede,atuhomáš!Nijakébohatstvo.Nijakýmanžel.Nie,zomriemmladá.
Samozrejme, vtedy som predpoveď pripísala na vrub toho, že veštkyňa chce vymámiť zo mňa viac peňazí, lebo ma určite budú zaujímať podrobnosti. Neskočila som jej na návnadu. Azda som mala.
Pozotavenísomsavduchuvrátilakstarejveštbe.
O dvadsaťtri rokov neskôr, ako veštica videla vkávovej usadenine môj osud, som vo veku štyridsaťjedenrokovnatridsaťsedemsekúndskutočnezomrela.Naozajvtedyvešticačosizbadala, alebotobolaibanáhoda?Tosaužnikdynedozviem.Aledospelasomkpresvedčeniu,ženemôžem vylúčiťmožnosť,žesomschopnánahliadnuťdobudúcnosti,leboniekoľkomesiacovpredpôrodom druhého dieťaťasom malavideniaosvojej nastávajúcej smrti. Boli desivéapodrobné. Vtom čase bysomvámnevedelapovedať,prečoakdesatievideniavzali,bezpochybymivšakzachrániliživot. Zakrátkosomsaksvojejsmrtivrátila…tentorazakopozorovateľ…Amyslím,žesompochopila,kto mizoslalspomenutévarovania.
4
Bolo totridsiatehomája2013, týždeň pred mojím plánovaným cisárskym rezom. Zobudilasom sa adostala som chuť na cigaretu. Nefajčím. Nikdy som nefajčila. Ale počas celej ťarchavosti ma prenasledovala chuť na cigaretu. Bolo to čudné. Jasné, že som si nechcela naozaj zapáliť, ale pristihla som sa, že sa náročky pohybujem vblízkosti fajčiarov, len aby som vdýchla vôňu dymu. Viem,jetočudné.
Potlačila som chúťky azamierila som do kuchyne. Kým som dcére Adine pripravovala raňajky, začala som sa cítiť zle. Odrazu som dostala čudné kŕče akeď som nazrela do nohavičiek, zbadala som krv. Nebolo to len niekoľko kvapiek, ale riadny prúd krvi. Hneď nato presiakol cez nočnú košeľu azačal mi kvapkať knohám. Adina mlčky stála ahľadela na mňa so strachom vočiach. Mamavo mne zaradilana najvyššiu rýchlosť aokamžitesasnažilautrieť fľaky na dlážke. Zišlo mi naumjediné:usmievajsa,myslipozitívneapovedzjej,žednesuvidísvojhobračeka.Nechcelasom juvyľakať,hocisomsamabolavystrašená.
Pravdu povediac, bola som vydesená na smrť. Nemala som bolesti, iba som bola všoku. Apri pohľade na dcérinu tvár mi bolo jasné, že aj ona prežíva rovnaké pocity. Tak som nasadila úsmev,tvárilasomsanadšene azabavilajunatoľko,ažsaprestalasústreďovaťnafakt,že –podľa jejslov–„mámčervenécikanice“.
Pokojne som zavolala na Tessie, aby prišla hore. Tessie bola donedávna Adinina nočná opatrovateľka.Stalasaznejblízkarodinnápriateľkaaprednedávnomoznámilamôjmumanželovi, že vzhľadom na moje komplikácie stehotenstvom ma včase jeho neprítomnosti nenechá samu. Bolasomnesmiernevďačná,ževtoránobolaunás.
Uvedomovalasomsi,žepotrebujemokamžitúpomoc,atak somsahneďpripravilanacestudo nemocnice.KýmsmepripútavaliAdinudoautosedačky,hlavoumivírilomiliónmyšlienok.
MusímzavolaťJonathanovi,ktorýmástretnutievNewYorku.Mohlasomísťdonemocnicehneď za naším domom vChicagu, kde by mi poskytli okamžité lekárske ošetrenie, no chcela som byť vopatere lekárov, ktorí poznajú môj zdravotný stav. Uvedomovala som si, že musím šoférovať ja. Tessiesasícehrnulazavolant,aleráznesomjuposlaladozadu.Bolomijasné,žebybolanervózna, navyše nepoznala cestu do nemocnice. Moje rady apripomínanie, že má prechádzať križovatky aj naoranžovú,byjuurčitevyviedlizmiery,taksomjupožiadala,abysisadlakAdine.Eštestálesom krvácala, aleodhadlasom,žecestudonemocnicezvládnemzapätnásťminút.Predpokladalasom, žetamstihnemprísťvčas.Súhlasím,možnotonebolodomňanajrozumnejšíťah,aáno,viem,čosa mohlo stať. No hoci som sa vsúvislosti stým dňom bála všeličoho amala som zlú predtuchu, s dopravnounehodousomnerátala.
Začala som sa modliť. Pamätala som si, ako ma už vútlom detstve náš rodinný rabín učil, že modlitba šema má veľa významov, ale jej základným cieľom je ochrana. Židia ju majú odriekať každé ráno akaždý večer, aby im jej sila pomohla ochrániť dušu. Vtej chvíli som to zúfalo
5
potrebovala. Bola som presvedčená, že ak mi nik iný nepomôže, ochráni ma židovská viera aB-h.
Ataksomsamodlila.
Sústredilasomsaašoférovalasomtakpokojne,akosomvedela.Krvnanejakýčaszadržívložka. Zavolala som manželovi apožiadala ho, aby nastúpil do prvého lietadla smerujúceho do Chicaga, lebo dnes budem rodiť. Potom som zatelefonovala otcovi aoznámila mu, že som na ceste do nemocnice. Rodičom som sa však nezverila s obavami, aj tak by to bolo nanič, iba čo by som ich vystrašila.Malasomnepríjemnýpocit,žesamenímnačasovanúbombu.Kvôlidcéresompotlačila strachabojovalasním.
Zatiaľ čo som vten májový deň uháňala do Prenticeovej ženskej kliniky vSeverozápadnej fakultnej nemocnici vChicagu, uvedomovala som si, že tento okamih je vyvrcholením všetkých mojichnádejí aobáv: nádejerozšíriť svojurodinu smužom,ktorého vrúcne milujem, astrachu, že pôrodneprežijem.Neboltolenobyčajnýstrach,bolotočosiviac–vedelasom,žezomriem.
Prvýchpäťmesiacovtehotentvasomsapotelesnejstránkecítiladokonale–úplnýopaktoho,čo som prežívala pri Adine, našom prvom dieťati. Tentoraz ma nemorila ranná nevoľnosť či pálenie záhy,nemalasomanikŕčevnohách.Nič.
Podstatnúčasťdruhéhotrimestrasomstrávilaprípravoupredajanášhochicagskéhodomu,aby sme sa mohli presťahovať do New Yorku. Môj manžel Jonathan prijal miesto hlavného ekonóma vnewyorskejkanceláriiministraspravodlivosti.Potakomzamestnanítúžilodjakživa.Dovládnych služieb chcel vstúpiť, odkedy sme sa poznali. Rozhodnutie presťahovať sa však bolo ťažké, lebo sme plánovali rozšíriť rodinu amuseli sme vytrhnúť korene zapustené vo Veternom meste. Lietaniemedzi Chicagom aNew Yorkom sa prenás stalo pravidelným rituálom. Postaralasom sa, abysomprekaždýprípadmalazabezpečenýchpôrodníkovvobochmestách.
Bol siedmy február apráve som priletela zNew Yorku, aby som stihla nesmierne dôležité ultrazvukovévyšetrenievdvadsiatommesiaci. Lekáripriňomkontrolujúchrbticuavšetkyorgány plodu a jasnejšie rozpoznajú, či náhodou nemá vážne komplikácie. Po vyšetrení som uvažovala o svojom bezproblémovom tehotenstve, keď do miestnosti nazrel rádiológ abez obalu povedal: „Máteúplnevcestnúplacentu.Hneďsavrátim,“avybeholniekamtelefonovať.
Čože? Čože?!? Čo to znamená? Hrozí dieťaťu nebezpečenstvo? Hrozí nebezpečenstvo mne?
Obrátila som sa kJonathanovi: „Mám zriedkavú krvnú skupinu anetuším, čo je úplne vcestná placenta,alemámztohonepríjemnýpocit.“
„Neplašme sa dopredu,“ vyhlásil Jonathan pokojne aracionálne. „Nech nám najskôr vysvetlia, očoide,potomurobímepotrebnéopatrenia.“
Ponávratenámrádiológoznámil:„Nejdeonič,prečobystesamaliznepokojovať.Maternicasa pri zväčšovaní môže vychýliť zo svojej polohy. Nemusíte nijako obmedzovať svoje aktivity. Nie je toničmimoriadne.“
6
