Jordan B. Peterson: 12 pravidiel pre život

Jordan B. Peterson 12 Pravidiel PRE

život

PREDSLOV

Pravidlá?Ďalšiepravidlá?továžne?Nieježivotdosťkomplikovanýa plnýobmedzení ajbezabstraktnýchpravidiel,ktoréneberúdoúvahynašujedinečnú,osobitúsituáciu?A akjemozog tvárnyavyvíjasavzávislostiod našichživotnýchskúseností,prečobysme vôbecmaliočakávať,žezopárpravidielnámmôžebyťvšetkýmnaosoh?

Ľudia netúžia popravidlách, dokoncaanivBiblii.KeďMojžiš podlhomčasezostúpil zvrchu, držiac vrukách tabuľky sdesiatimi prikázaniami, našiel hýriacich Izraelitov.

Štyristo rokov boli otrokmi faraóna apodriaďovali sa jeho despotickým nariadeniam, potom ich Mojžiš na ďalších štyridsať rokov vystavil drsnej púštnej divočine, aby sa zbaviliotrockej mentality.Keďkonečnezískalislobodu,nespútane anekontrolovateľne tancovaliokolomodlyzlatéhoteľaťaapáchalirôznetelesnénemravnosti.

„Mám dobrú aj zlú správu,“ zakričí na nich zákonodarca. „Ktorú chcete počuť ako prvú?“

„Túdobrú!“odpovedajúpôžitkári.

„Pôvodnýchpätnásťprikázanísomzjednalnadesať!“

„Aleluja!“zvolánespútanýdav.„Atázlá?“

„Cudzoložstvojestálemedzinimi.“

Pravidlám sa teda nevyhneme, ale nech ich, prosím, nie je mnoho. Máme k nim nejednoznačný postoj, hoci vieme, že nám prospievajú. Ak sme energickí a svojrázni, pravidlá násobmedzujú,vnímame ichako potupu nášhoúsiliaahrdostinato,že máme nad svojimi životmi kontrolu. Prečo by nás mali posudzovať podľa pravidiel niekoho iného?

Napriek tomu nás posudzujú. Koniec koncov, Boh nedal Mojžišovi „Desať návrhov“, dal mu prikázania. Človek má slobodnú vôľu a na prikázanie môže sprvu reagovať tak, ženikto,dokoncaaniBoh,munebudevravieť,čomárobiť,i keďmutomábyťnaosoh. Príbehozlatomteľati námvšak pripomína,žebez pravidiel sa znás ľahkostanúotroci vášní–anatomničoslobodzujúcenieje.

Príbeh naznačuje aj niečo iné. Bez kontroly, vydaní napospas svojmu obmedzenému úsudku,veľmirýchloznižujemelatkuauctievamehodnoty,ktorésúpodnašuúroveň –vtomto prípade ľuďmi vytvorené zviera, ktoré v nás úplne nekontrolovateľným spôsobom vyvoláva zvieracie inštinkty. Tento starý hebrejský príbeh jasne naznačuje, ako ľudia vdávnej dobe vnímali perspektívu civilizovaného správania bez pravidiel, ktorébyupriamilinášpohľadnavyššícieľapozdvihliúroveň.

Na tomtobiblickompríbehu je peknéaj to, že pravidlá nevymenováva tak, ako by to spravili právnici,zákonodarcoviačisprávcovia.Zasadzujeichdodramatickéhopríbehu, ktorý dokazuje ich nevyhnutnosť aumožňuje nám ich lepšie pochopiť. Ani profesor Peterson svojich dvanásť pravidiel vknihe iba nemenuje, rozpráva príbehy, ktoré dokladujú jeho poznatky zmnohých sfér azároveň ilustrujú avysvetľujú, prečo nás najlepšie pravidlá vkonečnom dôsledku neobmedzujú, ale nám naopak umožňujú dosiahnuťcieľaviesťplnšíaslobodnejšíživot.

SJordanom Petersonom som sa prvý raz stretol 12. septembra 2004 vdome našich spoločných priateľov, televízneho producenta Wodeka Szemberga ainternistky Estery Bekierovej.BolotonaWodekovomnarodeninovomvečierku.Wodeks Esterousúpoľskí emigranti, ktorí vyrastali vSovietskom zväze, kde boli mnohé témy neprípustné anezáväzné

vyjadrenie pochybností ourčitých spoločenských otázkach čifilozofických

myšlienkach(nehovoriacorežimesamotnom)immohlospôsobiťveľképroblémy.

Vtom čase si však hostitelia už vychutnávali nenútenú, otvorenú dis­kusiu na elegantných večierkoch, ktoré organizovali na počesť toho, že mohli svoje skutočné myšlienky vysloviť nahlas azároveň si vypočuť názory ostatných vuvoľnenej debate. Platilo tu pravidlo: „Hovor, čo si myslíš.“ Ak sa diskusia stočila na politiku, ľudia srozdielnymi politickými názormi navzájom komunikovali – dokonca sa na to itešili –spôsobom,ktorýječorazzriedkavejší.AjWodekniekedyprivýmene názorovvybuchol, občas aj do smiechu. Potom človeka, ktorý ho rozosmial alebo vyprovokoval kostrejšiemu vyjadreniu, než mal vúmysle, objal. To bolo na večierkoch najlepšie apráve pre jeho priamosť asrdečné objatia sa ho oplatilo provokovať. Esterin hlas sa medzitým vinul miestnosťou priamo kurčenému poslucháčovi. Výmeny názorov bezprostrednú atmosféru vôbec nenarúšali – iba viedli kďalším výmenám! –, ľudia sa uvoľnili, smiali. Vďaka nim bol večer ešte príjemnejší, lebo pri oslobodzujúcich sa Východoeurópanoch, akými boli Szemberg-Bekierovci,ste vždyvedeli, načomste,aich úprimnosťbolaosviežujúca.Spisovateľ

Honoré de Balzac sa raz o plesoch avečierkoch vrodnomFrancúzsku vyjadril, že čo na pohľad vyzeralo ako jeden večierok, boli vskutočnosti dve akcie. Vúvodných hodinách sa priestor zaplnil znudenými, strojenými aafektovanými ľuďmi atými, čo prišli zrejme kvôli jednej konkrétnej osobe, ktorá by ich utvrdila vich kráse či dôležitosti. Až vneskorých hodinách, keď väčšina hostí odišla, sa začal druhý, pravý večierok. Do konverzácie sa zapojili všetci prítomní aškrobenú atmo­sféru vystriedal srdečný smiech. Na večierkoch uEstery aWodeka sa táto forma neskorej nočnej otvorenostiadôvernostičastozačalaužprivstupedomiestnosti.

Wodekjelovecso sivovlasoulevou hrivou,vždy pátrajúci pointelektuáloch,ktoríby mohli potenciálne vystúpiť na verejnosti. Má nos na ľudí, ktorí sa skutočne dokážu vyjadrovať pred televíznou kamerou apôsobia pri tomautenticky (kamera to zachytí).

Častotakýchtoľudí pozýva na večierky. VtendeňWodek pozval profesorapsychológie zTorontskej univerzity, kde som pôsobil, ktorý spĺňal dané kritériá: spájal sa v ňom intelekt iemócia. Wodek ako prvýpostavil JordanaPetersona pred kameru avnímal ho ako učiteľa hľadajúceho žiakov, lebo bol vždy pripravený na výklad. Zavážilo aj to, že kameramuneprekážalaaonnaopakneprekážalkamere.

Vto popoludnie stál vzáhrade Szemberg-Bekierovcov dlhý stôl, okolo ktorého sa zhromaždila zvyčajná kôpka hláv amajstri slova. Otravovali nás však bzučiace, dobiedzajúce včely.Pri stole sedel novýchlapík skanadskýmprízvukomv kovbojských čižmách, ktorý ich ignoroval apokračoval v rozprávaní. My sme zatiaľ v snahe uniknúť pred hmyzom hrali stoličkový tanec, no zároveňsme sa snažili ostať pri stole, lebo nás novýčlennášhozhromaždeniadosťzaujal.

Malzvláštnyzvyk hovoriťonajvážnejšíchtémachskýmkoľvek,ktosedelza stolom–väčšinoutobolinovíznámi–,akokebyšloovšednýspoločenskýrozhovor.Akajutrúsil nezáväznépoznámkytypu„OdkiaľpoznáteWodekaaEsteru?“alebo„Kedysisomchoval včely,somnanezvyknutý“,užopárnanosekúndzasarozoberalvážnejšietémy.

Otakýchto otázkach sa zvyčajne diskutovalo na večierkoch, kde sa stretávali profesori aodborníci, no debata zväčša prebiehala medzi dvomi špecialistami niekde vkúte, respektíve ak prebiehala pred celou skupinou, často sa nezaobišla bez vystatovania. Peterson, napriek tomu, že bol vzdelaný, však nepôsobil ako vedátor. Sršalo zneho nadšenie ako zdieťaťa, ktoré sa práve dozvedelo novú informáciu achce sa oňu podeliť. Pravdepodobne predpokladal – ako dieťa, skôr než zistí, akí sú dospelí nudní –, že ak ho niečo zaujalo, bude to zaujímať aj ostatných. Naspôsobe, akýmtento kovboj rozprával, bolo niečo chlapčenské, ako keby sme spolu vyrastali vmalommeste čirodineacelýčashĺbalinadrovnakýmiproblémamiľudskejexistencie.

Petersonnebolvskutočnosti„výstredný“.Správalsadostatočnekonvenčne,pracoval ako profesor na Harvarde a bol džentlmen (ako to dokážu len kovboji), hoci často používalvýrazydočerta!aprekliaty,akobolozvykomvpäťdesiatychrokochnavidieku. Všetcihovšakfascinovanepočúvali,leboľuďompristoleadresovalrelevantnéotázky.

Byťvspoločnostitakéhoučenéhočloveka,ktorýsavyjadrovalúplnenestrojene,bolo oslobodzujúce. Myslel motoricky. Zdalo sa, že potrebuje premýšľať nahlas, že musí na myslenie použiť motorickú kôru, no aby tento motor správne fungoval, potreboval zrýchlenie. Aby dokázal vzlietnuť. Aj vo voľnobehu šiel na vysoké, hoci nie šialené otáčky.Duchaplnémyšlienkylentakchrlil.Narozdielodmnohýchakademikov,ktorísa ujmú slova, sa zdalo, že sa skutočne potešil, keď niekto vzniesol námietku alebo ho opravil. Nestaval sa na zadné aneprotestoval. Reagoval priateľským „Hej“, mimovoľne sklonil hlavu, pokrútil ňou, ak niečo prehliadol, asám sa smial na svojom prílišnom zovšeobecňovaní.Vážilsi,akmuniektopriblížildruhústránkuproblému,a bolozrejmé, žepremýš­ľanievnímaakodialogickýproces.

Nedalosanevšimnúťsiajjehoďalšiuzvláštnosť–naintelektuálabol

Petersonmimoriadnepraktický.Príklady,ktoréuvádzal,boliprepojenés praktickým využitím vkaždodennom živote – týkali sa manažovania podniku, výroby nábytku (mnohévecisivyrobilsám),navrhnutiajednoduchéhodomu,skrášleniaizby(nájdeteaj ako internetový mém) alebo vytvorenia online slohového projektu pre študentov zmenšinových skupín (projekt mal zabrániť predčasnému ukončeniu školskej dochádzky; išlo opsychoanalytické cvičenie, vktorom sa zamýšľali nad svojou minulosťou,prítomnosťouabudúcnosťouajeznámyakoSamoautorskýprogram).

Vždy som mal rád ľudí zo Stredozápadu, zprérií, zfariem (kde dokonale spoznali prírodu) alebo z malých mestečiek. Sú manuálne zruční, trávili vonku vnepriaznivom počasí celé hodiny, často sú to samoukovia, ktorí sa napriek okolnostiam dostali na univerzitu. Dosť sa podľa mňa odlišujú od ich kultivovaných mestských náprotivkov, odtrhnutých od prírody, ktorí sú predurčení na vyššie vzdelanie, a preto ho často berú ako samozrejmosť. Alebo ho nevnímajú ako konečný cieľ, ale len ako životnú epizódu, ktorá im pomôže pri budovaní kariéry. Títo západniari boli iní: vypracovali sa sami, nerobili si na nič nárok, boli praktickí, priateľskí anie takí strojení ako ich kolegovia zveľkomiest, zktorých väčšina strávila život vnútri pred monitorom počítača. Tento kovbojský psychológ sa zjavne zaoberal myšlienkou len vtedy, ak by mohla niekomu pomôcť.

Spriatelili sme sa. Ako psychiatra, psychoanalytika a milovníka literatúry ma to ťahaloknemu,pretožetentolekármalvýbornýprehľadvliteratúreaoduševnenéruské romány, filozofiu astarovekú mytológiu nielenže miloval, ale ich vnímal aj ako svoje najcennejšiededičstvo.Zároveňsavenovalprínosnémuštatistickémuvýskumuv oblasti osobnosti atemperamentu aštudoval neurovedu. Hoci vyštudoval behaviorálnu psychológiu,veľmiho toťahalokpsychoanalýze,ktorásazaoberalasnami,archetypmi, pretrvávaním konfliktov zdetstva v dospelosti aúlohou obranných mechanizmov aracionalizácievkaždodennomživote.Takisto bolvýnimočnývtom,žeakojedinýčlen výskumne orientovanej Katedry psychológie na Torontskej univerzite si ponechal aj klinickúprax.

Počas mojich návštev sme rozhovory začínali žartovaním asmiechom – tu sa prejavoval Peterson zmalého mesta zvnútrozemia Alberty (jeho dospievanie bolo ako vystrihnuté zfilmu FUBAR) –, ktorými ma vítal vosvojom domove. Spolu s manželkou

Tammy dom vyprázdnili apremenili na asi najfascinujúcejší anajšokujúcejší dom, aký som kedy videl. Viseli vňom aj obrazy sumeleckou hodnotou, zopár vyrezávaných masiek aabstraktné portréty, no dom bol zaplavený obrovskou zbierkou originálnych, socialistickorealistických malieb Lenina araných komunistov, ktoré vznikli na objednávku Sovietskeho zväzu. Krátko po páde Sovietskeho zväzu, keď si väčšia časť sveta súľavou vydýchla, začal Peterson cez internet skupovať tieto propagandistické diela za babku.Obrazyzvečňujúce sovietskehorevolučného ducha zaplnili každújednu stenu, strop adokonca ikúpeľne. Jordan nemal obrazy kvôli tomu, že by sympatizoval stotalizmom, ale preto, že si chcel pripomenúť niečo, na čo by spolu so všetkými najradšejzabudol–žestovkymiliónovľudíbolozavraždenýchvmeneutópie.

Chvíľu mi trvalo, kým som si na tento polostrašidelný dom, „vyzdobený“ preludom, ktorý prakticky zničil ľudstvo, zvykol. Dopomohla tomu Petersonova úžasná, jedinečná manželka Tammy, ktorá stála za ním a prijala ipodporovala túto zvláštnu potrebu vyjadrenia, no zároveňju dokázala zjemniť. Maľby poskytli návštevníkovi prvý pohľad na to, ako hlboko Jordana znepokojovala schopnosť človeka konať zlo vmene dobra apsychologickázáhadasebaklamu(akomôžečlovekžiťvilúziiaprejdemuto?)–vtom sazhodneme.Apotomsmestrávilihodinyrozhovormio tom,čobysomnazvalmenším problémom(menším, pretože je zriedkavejší) – o schopnosti človeka konať zlo pre zlo samo, o radosti, ktorú pociťujú niektorí ľudia pri ničení ostatných, zachytenej Johnom

Miltonom,básnikomsedemnástehostoročia,vznámomdieleStratenýraj.

Atak sme debatovali apopíjali čaj vjeho kuchynskom podsvetí, obklopení touto zvláštnouumeleckouzbierkou,vizuálnoupripomienkoujehoúprimného úsiliapochopiť zjednodušenú ideológiu, či už pravicovú alebo ľavicovú, avyvarovať sa chýb minulosti. Po čase sa mi už vôbec nezdalo divné piť čaj, preberať rodinné záležitosti či nedávno prečítané knihy vkuchyni so zlovestnými obrazmi nad nami. Jednoducho sme žili vo svete,akýkedysireálneexistovalananiektorýchmiestachstáleexistuje.

VosvojejprvejajedinejkniheMapsofMeaning(Mapyvýznamu),ktorúJordanvydal pred touto, sa zamýšľa naduniverzálnymi témami svetovej mytológie avysvetľuje, ako sivšetkykultúryvytváralipríbehy,abysapopasovalischaosom,doktoréhosúľudiapo narodenívhodení,akonieckoncovhoajzmapovali.Chaospredstavujevšetkoneznáme, akýkoľvek neprebádaný terén, ktorý musíme zdolať, či už vo vonkajšom, alebo vnútornomsvete.

Mapy významu, vydané takmer pred dvomi desiatkami rokov, cez prepojenie evolúcie, poznatkov neurovedy oemóciách, Jungových najlepších myšlienok, častí zFreuda,veľdielNietzscheho,Dostojevského,Solženicyna,Eliadeho,Neumanna,Piageta, Frya aFrankla dokladujú Jordanov rozmanitý prístup kpochopeniu toho, ako sa ľudskí jedinci aľudský mozog vyrovnávajú sarchetypálnou situáciou, ktorá nastane vbežnom živote vždy, keď musíme čeliť niečomu nepocho­piteľnému. Genialita knihy spočíva vargumente, že daná situácia vychádza zevolúcie, je zakódovaná vnašej DNA, vnašich mysliach a najstarších príbehoch. Ukazuje nám, že tieto príbehy pretrvali dodnes, pretoženásstáleučia,akopristupovaťkneistoteanevyhnutnémuneznámu.

Jedným zmnohých kladov knihy, ktorú práve čítate, je fakt, že poskytuje úvod kMapám významu, čo je mimoriadne komplexné dielo, keďže Jordan v ňom počas písania riešil vlastný prístup kpsychológii. Bolo však kľúčové, lebo bez ohľadu na naše rozdielne gény, životné skúsenosti či odlišné spôsoby, akými náš plastický mozog reaguje na skúsenosť, sa všetci snažíme prepracovať od chaosu kporiadku. Apráve ztoho dôvodu majú pravidlá vtejto knihe, ktorávychádza zMápvýznamu, univerzálny charakter.

Kniha Mapy významu bola inšpirovaná dospievaním počas studenej vojny. Jordan si shrôzou uvedomil, že ľudstvo bolo na najlepšej ceste vyhodiť planétu do povetria, len aby obhájilo svoje rozdielne identity. Mal pocit, že musí pochopiť, prečo by ľudia obetovali všetko kvôli „identite“, nech už to znamenalo čokoľvek. Chcel pochopiť aj ideológie, ktoré kpodobnému správaniu, kzabíjaniu vlastných občanov, viedli totalitné režimy. VMapách významu, arovnako tak vtejto knihe, upozorňuje čitateľov, aby sa malinapozorepredideológiamibezohľadunato,ktoazaakýmúčelomichpropaguje.

Ideológie sú jednoduché myšlienky prezlečené za vedu alebo filozofiu, ktoré chcú vysvetliť zložitosť sveta aponúknuť prostriedky na jeho zdokonalenie. Ideológovia sú ľudia,ktorípredstierajú,ževedia,ako„urobiťzosvetalepšiemiesto“, nopritomsaešte neporátali schaosom vo vlastnom vnútornom svete. (Identita bojovníka, ktorú im ideológia poskytuje, ten chaos zastiera.) Je to, samozrejme, arogantné, ajedna znajdôležitejších myšlienok tejto knihy znie: „Najprv si uprac vo vlastnom dome“.

Jordanponúkapraktickérady,akotodosiahnuť.

Ideológie nahrádzajú skutočné poznanie aideológovia sú vždy nebezpeční, ak sa dostanú kmoci, pretože naivná predstava, že vedia všetko, nezodpovedá zložitosti

života. Navyše ak ich táraniny nefungujú, zvyčajne neobviňujú seba, ale všetkých, ktorí ich zjednodušené vízie prekukli. Vknihe Ideology and the Ideologists (Ideológia aideológovia)ďalšívynikajúciprofesorzTorontskejuniverzityLewisFeuerkonštatuje, že ideológie sú len prerábkou náboženských príbehov, ktoré chceli vykoreniť, no bez príbehuapsychologickejrozmanitosti.Komunizmussain--špirovalpríbehomIzraelitov zEgypta, ktorýhovoríozotročenej triede,bohatých prenasledovateľoch,vodcovi,ktorý akoLeninodídedozahraničia,žijemedziutláčateľmiapotomdovedie zotročenýľuddo zasľúbenejzeme(utópia;diktatúraproletariátu).

Aby porozumel ideológii, prečítal Jordan mnoho kníh nielen osovietskych gulagoch, ale aj oholokauste avzostupe nacizmu. Ešte nikdy som nestretol človeka mojej generácieakresťana,ktoréhobytaktrápilo,čosastaloŽidomv Európeaktorýbysatak veľmi snažil pochopiť, ako k tomu mohlo dôjsť. Aj ja som tento problém študoval do hĺbky. Môjotec prežil Osvienčim. Stará mama,vtedyvstrednýchrokoch,stála zoči-voči nacistickému lekárovi Josefovi Mengelemu, ktorý robil na svojich obetiach nevýslovne kruté pokusy. Osvienčim prežila, lebo neposlúchla jeho rozkaz postaviť sa do radu kstarším, sivovlasýmaslabým, anamiesto toho prekĺzla do radu kmladšímľuďom. Po druhý raz sa plynovým komorám vyhla, keď vymenila jedlo za farbu na vlasy, aby ju nezabili pre to, že vyzerala príliš staro. Môj starý otec, jej manžel, prežil koncentračný táborMauthausen,noudusilsaprvoutuhoustravoudeňpredoslobo­dením.Spomínam

to,leborokypotom,akosmesaspriatelili,zaujal

Jordan typický liberálny postoj kslobode reči aľavicoví extrémisti ho označili za pravicovéhofanatika.

Dovoľte mi so všetkou miernosťou, akej som schopný, povedať toto: vnajlepšom prípadesití,čohoztohoobvinili,jednoduchonedaližiadnunámahusoverenímfaktov. Ja som si ju dal. Človek, ktorého rodina si preskákala to, čo my, má v sebe nielen vnútorný radar, ale doslova podvodný sonar na pravicový fanatizmus. No čo je ešte dôležitejšie, človek sa naučí rozpoznávať ľudí, ktorí majú schopnosť, nástroje, vôľu ajodvahubojovaťprotinemu,aJordanPetersonjetakýmčlovekom.

Moja vlastná nespokojnosť spokusmi modernej politológie vysvetliť vzostup nacizmu, totalizmu apredsudkov zásadne prispela k rozhodnutiu doplniťsi štúdium

politológie aj poznatkami o nevedomí, projekcii, psychoanalýze,regresívnompotenciáli skupinovej psychológie, psychiatrii ao mozgu. Jordan sa od politológie odklonil

zpodobných dôvodov. Napriek tomu, že nás spájali podobné záujmy, nie vždy sme sa zhodlina„odpovediach“(vďakabohu),noskorovždysmesazhodlinaotázkach.

Našepriateľstvosavšaknetýkalolenpesimistickýchvecí.Stalosadobrýmzvykom,že somnavštevovalprednášky iných profesorovna našejuniverzite, atak somsa dostal aj natújeho.Vždybolinatrieskané avidelsomto,čodnesvidia milióny ľudícez internet: výborného, očarujúceho rečníka, ktorý ako džezový hudobník predvádzal tie najlepšie riffy. Občas pripomínal zapáleného kazateľa zprérie (nie evanjelizovaním, ale oduševnením aschopnosťou rozpovedať príbehy o životných peripetiách bez toho, aby ichspájalsvieroualebonevierouvrozličnéidey).Potomsrovnakouľahkosťouponúkol úžasne systematické zhrnutie niekoľkých vedeckých štúdií. Bol majstrom v tom, ako naučiťštudentovpremýšľať nadvecamiabraťsebaisvojubudúcnosť vážne.Naučilich vážiťsimnohévýznamnéliterárnediela.Dávalimživépríkladyz klinickejpraxe,odhalil (v adekvátnej miere) čo-to osebe, dokonca isvoje citlivé miesta, aúžasne prepájal evolúciusľudskýmmozgomabiblickýmipríbehmi.Vosvete,kdeštudentovučiavnímať evolúciuanáboženstvoakoprotiklady(akonapríkladmysliteľ

Richard Dawkins), Jordan svojim žiakom ukazoval, ako práve evolúcia prispieva kvysvetleniu obrovského psychologického kúzla amúd-rosti mnohých starobylých príbehov od Gilgameša cezBudhov život, egyptskú mytológiu až poBibliu. Napríklad demonštroval, ako príbehy odobrovoľných cestách do neznáma – hrdin-ská výprava –odzrkadľujú univerzálne úlohy, kvôli ktorým sa vyvinul mozog. Rešpektoval tieto príbehy, nezjednodušoval ich anikdy sa netváril, že ich múdrosť dokonale vyčerpal. Ak hovoril napríklad opredsudkoch alebo o ich citových príbuzných strachu aznechutení, či opriemerných rozdieloch medzi pohlaviami, dokázal vysvetliť, ako sa tieto črty vyvinuliaprečoprežili.

Navyše svojich študentov upozornil na témy, oktorých sa na univerzite diskutovalo len zriedkakedy, ako napríklad na jednoduchý fakt, že všetci príslušníci starodávnych civilizácií, od Budhu po biblických autorov, vedeli to, čo vie každý čo ilen mierne uťahanýdospelýčlovek–žeživotjeutrpenie.Akvyalebovašiblízkitrpíte,jetosmutné. No vžiadnom prípade to nie je nič výnimočné. Netrápime sa len pre to, že „politici sú zadubení“,„systémskorumpovaný“alebože sa jači vy,ako takmer ktokoľvek, môžeme legitímne označiť za niečiu obeť. Trápime sa pre to, že nám je ako ľuďom dopriata dostatočná dávka utrpenia. Aje dosť možné, že ak vy či vaši milovaní netrpíte práve teraz, do piatich rokov budete, ak pravdaže nemáte z pekla šťastie. Výchova detí je

náročná, práca je náročná, starnutie, choroba asmrť sú náročné aJordan zdôrazňoval, žeakto všetkoprežívame sami, bez podporylás­kyplnéhovzťahu, múdrostiči názorov najvýznamnejších psychológov, bude to len ťažšie. Nesnažil sa študentov vystrašiť. Naopak, priame jednanie ich upokojovalo, pretože hlboko vo vnútri väčšina z nich vedela,že má pravdu,aj keďsaotomnediskutovalonažiadnomfóre –možnopreto,že dospelíokolonichboliažtakínaivneochranárski,žepresvedčilisa­mýchseba,žemlčať outrpenínejakýmzázračnýmspôsobomichdetiochráni.

Vtomto bode prerozprával interkultúrny mýtus ohrdinovi, ktorý zpohľadu psychoanalýzyskúmalOttoRank.TensivychádzajúczFreudavšimol,žehrdinskémýty sú vmnohých kultúrach podobné. Túto tému okrem iných rozvinuli Carl Jung, Joseph Cambell aErich Neumann. Zatiaľ čo Freud prispel kobjasneniu neuróz okrem iného koncentráciou na pochopenie toho, čo by sme mohli nazvať príbehom neúspešného hrdinu (napríklad Oidipa), Jordan sa zameral na úspešných hrdinov. Vo všetkých

príbehoch o úspechu musel hrdina prejsť neznámym, neprebádaným územím, porátať sa snovýmivýzvami apodstúpiť veľké riziká. Pritomčasť znehoodumrela alebosa jej zriekol,aby sa moholznovuzrodiťačeliťvýzve. Vyžadovalo si toodvahu,oktorejsa na seminároch psychológie či vučebniciach veľmi nehovorí. Počas jeho nedávneho verejného vystúpenia na podporu slobody prejavu aproti tomu, čo nazývam „silený prejav“ (pretože vláda núti občanov vyjadrovať politické postoje), bolo vstávke veľmi veľa.Vedel,žemutomôžeuškodiť.Napriektomusomvidel,žespolus Tammynielenže preukázali veľkú odvahu, alezároveň pokračovali v živote podľa pravidiel zo svojej knihy,zktorýchmnohédokážubyťveľmináročné.

Videl som ho rásť, zpozoruhodného človeka sa menil na ešte schopnejšiu asebavedomejšiu bytosť – vďaka tomu, že žil podľa týchto pravidiel. Vskutočnosti ho kstanoviskuprotinútenémučizvia­zanémuprejavudoviedolprocespísaniatejtoknihy. Práve preto začal vtom období uverejňovať na internete niektoré myšlienky o živote atýchto pravidlách. Teraz, po viac než 100 miliónoch kliknutí na YouTube, vieme, že zaťaldoživého.

Ako možno vzhľadom na našu nechuť kpravidlám vysvetliť neskutočnú odozvu na jeho prednášky, ktoré sa im venujú? VJordanovom prípade zohrala, samozrejme, rolu jeho charizma azriedkavá ochota zastávať princíp, ktorý mu spočiatku zabezpečil na interneteširoképublikum.JehoprvéstanoviskánaYouTubesipozreloniekoľkostoviek

tisícov ľudí. No ľudia ho počúvajú aj naďalej, lebo jeho slová vyjadrujú hlbokú anevyslovenú potrebu. Pretože aj keď sa nechceme zväzovať pravidlami, všetci hľadámesystém.

Dnešní mladšíľudiazpochopiteľných príčinviacbažiapo pravidláchaleboaspoňpo návodoch. Minimálne na Západe prežíva generácia nového tisícročia jedinečnú historickú situáciu. Podľa môjho názoru ide oprvú generáciu, ktorú na stredných a vysokých školách mnohí zmojej generácie viedli kdvom zdanlivo protichodným myšlienkam omorálke súčasne. Tento rozpor ich občas dezorientoval azneistil, ostali bezvedenia,ačojetragickejšie,bezbohatstva,oktoromaninevedia,žeexistuje.

Prvou myšlienkou alebo učením je názor, že morálka je relatívna, vnajlepšom prípade je osobným „posúdením hodnôt“. Relatívna znamená, že nič nie je absolútne dobré alebo zlé. Namiesto toho sú morálka apravidlá sňou spojené len otázkou osobnéhonázorualebonáhody.Je„relatívnavoči“konkrétnemusystémualebo„súvisís“ určitým systémom, ako napríklad s národnostnou príslušnosťou, výchovou, kultúrou alebo historickou dobou, do ktorej sačlovek narodí. Závisílenod miesta, kde sačlovek narodí. História nás podľa tohto argumentu (teraz už aj presvedčenia) učí, že náboženské skupiny, kmene, národy aetnické skupinyzvyčajne mali nafundamentálne otázky vždy rozdielne názory. Dnes sa ktomu pridáva postmoderná ľavica sdoplňujúcim tvrdením, že morálka jednej skupiny nie je ničím iným len jej pokusom ovládnuťdruhúskupinu.Pretobyboloslušné–keďsaukáže,akésúvašeaspoločenské „morálne hodnoty“ premenlivé –, aby sme boli tolerantní k ľuďom, ktorí majú odlišný názor apochádzajú ziného (rozmanitého) prostredia. Dôraz na toleranciu je taký kľúčový, že mnoho ľudí považuje „posudzovanie“* za jeden znajhorších osobných nedostatkov.Akeďženeviemerozoznaťsprávneodnesprávneho,nevieme,čojedobré, radiťmladýmľuďomakožiťjeoddospeléhočlovekaabsolútnenevhodné.

Táto generácia teda vyrastala bez toho, čomu sa kedysi výstižne hovorilo „praktická múdrosť“ariadili sa ňou predchádzajúce generácie. Hocisa hovorí,že získala najlepšie dostupné vzdelanie, generácia nového tisícročia bola vlastne vážne intelektuálne amorálne zanedbávaná. Relativisti mojej aJordanovej generácie, zktorých mnohí sú profesormi, sa rozhodli devalvovať tisícky rokov ľudského poznania o získavaní cností, označili ho za prekonané, „neaktuálne“ či dokonca „represívne“. Boli takí úspešní, že isamotné slovo „cnosť“ znie zastaralo aak ho niekto používa, pôsobí nemoderne moralizujúcoasvätuškársky.

Štúdium cnosti nie je úplne totožné so štúdiom mravov (správneho a nesprávneho, dobra azla). Aristoteles definoval cnosti jednoducho ako spôsoby správania, ktoré vživote najviac prispievajú kšťastiu. Necnosť definoval ako spôsob správania, ktoré k šťastiuprispievanajmenej.Konštatoval,žecnostivždysmerujúk rovnováheavyhýbajú sa extrémom nerestí. Cnosťami aneresťami sa Aristoteles zaoberal vdiele Etika Nikomachova. Kniha vychádzala zo skúsenosti azpozorovaní, nie zdomnienok, týkala sašťastia,akémôžuzažiťvšetci.Pestovanierozsudzovaniamedzicnosťamia neresťami sapokladázazačiatokmúdrosti,ktoránikdynemôževyjsťzmódy. Moderný relativizmus naopak tvrdí, že nie je možné posudzovať, ako máme žiť, pretožeskutočnédobroaskutočnécnostineexistujú(sútotižrelatívne).Relativizmusza najlepšiu alternatívu „cnosti“ považuje „toleranciu“. Len tolerancia dokáže zabezpečiť spoločenskú súdržnosť medzi rôznymi skupinami azachrániť nás pred tým, aby sme druhým ubližovali. Preto na Facebooku ainých sociálnych sieťach upozorňujeme na svoje takzvané cnosti tým, že prezentujeme svoju tolerantnosť, otvorenosť asúcit ačakáme,koľkýmľuďomsatobudepáčiť.(Hovoriťdruhým,akísmecnostní,všaknieje cnosť,alesebaprezentácia.Upozorňovanienacnostiniejecnosť,aleskôrnašanajväčšia neresť.)

Netolerantnosť voči názorom iných (bez ohľadu na to, aké sú obmedzené či popletené)niejelennesprávna.Vosvete,vktoromneexistujeničsprávnečinesprávne, tojeeštehoršie:značíto,žečlovekjetrápneprostoduchýalebomožnoi nebezpečný.

Vyzerátovšaktak,žemnohínedokážutolerovaťvákuum,chaos,ktorýjeprirodzenou súčasťou života, no morálny relativizmus ho zhoršuje. Nedokážu žiť bez morálneho kompasu, bez ideálu, oktorý by sa mali vživote usilovať. (Relativisti aj ideály vnímajú ako hodnoty, apreto sú, ako všetky hodnoty, jednoducho „relatívne“ anehodné toho, aby sme sa im obetovali.) Preto spolu srelativizmom dochádza kšíreniu nihilizmu azúfalstva ataktiež opaku morálneho relativizmu – slepej istoty ideológií, ktoré tvrdia, žemajúodpoveďnavšetko.

Atak sa dostávame kdruhému učeniu, ktorým bola generácia tretieho tisícročia bombardovaná. Vysokoškoláci sa zapíšu na humanitný predmet, lebo chcú študovať najlepšiu literatúru, aká bola kedy napísaná. Namiesto kníh však dostanú ideologické útoky na ne, vychádzajúce z príšerných zjednodušení. Zatiaľ čo relativistu napĺňa neistota, ideológ je na tom presne opačne. Prehnane všetko posudzuje akritizuje, vždy

vie,čojepreostatnýchzléačostýmrobiť.Občassazdá,ževrelativistickejspoločnosti súochotníradiťlentí,čovediaponúknuťnajmenej.

Moderný morálny relativizmus vychádza zmnohých zdrojov. Na základe hlbšieho štúdia histórie sme na Západe pochopili, že rozličné epochy mali rozličné morálne kódexy.Keďsmesaplavilipomoriachaobjavovalisvet,dozvedelismesaovzdialených kmeňoch na iných kontinentoch, ktorých morálne kódexy dávali vsúvislosti sich spoločnosťouavrámcinejzmysel.Úlohuzohrávalaajveda,ktoráútočilananáboženské videnie sveta, atak podkopávala náboženské zázemie etiky apravidiel. Materializmus naznačil, že svet možno rozdeliť na fakty (ktoré môžu všetci vnímať asú objektívne a „reálne“) ahodnoty (ktoré sú subjektívne aosobné). Najprv sme sa mali dohodnúť na faktoch apotom možno jedného dňa rozvinúť vedecký etický kódex (k čomu ešte nedošlo). Názorom, že hodnoty nie sú až také skutočné ako fakty, navyše veda ďalším spôsobom prispela kmorálnemu relativizmu, lebo „hodnoty“ vnímala ako druhoradé. (Predstava, že fakty ahodnoty možnood seba ľahko odlíšiť bola astáleje naivná. Naše hodnotydoistejmieryurčujú,čomuvenujemepozornosťačobudemevnímaťakofakt.)

Názor, že rozličné spoločnosti majú odlišné pravidlá a morálne zásady, zdieľali aj staroveké národy aje zaujímavé porovnať ich prístup ktomuto poznatku smodernou odozvou (relativizmus, nihilizmus aideológia). Keď sa starovekí Gréci plavili do Indie ainých kútov sveta, tiež zistili, že pravidlá, morálne zásady azvyky sa líšia od miesta kmiestu. Videli, že to, čo sa pokladalo za správne a nesprávne, sa odvíjalo od určitej starovekej autority. Gréci na to nereagovali zúfalstvom, ale novým vynálezom –filozofiou.

Sokrates sa vsúvislosti s neistotou vyplývajúcou zvedomosti o rozdielnych morálnych kódexoch rozhodol, že namiesto toho, aby sa stal nihilistom, relativistom či ideológom,zasvätísvojživothľadaniumúdrosti,ktorábysatýmitorozdielmizaoberala.

Atakpomoholvynájsťfilozofiu.Celýživotsikládolkomplikovanézákladnéotázky,ako:

„Čojecnosť?“a„Ako môžemežiť dobrýživot?“alebo„Čojespravodlivosť?“.Skúmaním

rôznych prístupov zisťoval, ktorý je najlogickejší anajviac vsúlade sľudskou povahou.

Aprávetakýmitootázkamipodľamňadýchatátokniha.

Zistenie,žeľudiamajúrozličnépredstavyoživote,staroveké národyneparalyzovalo.

Prehĺbilo ich poznanie ľudstva aviedlo knajfascinujúcejším rozhovorom ospôsobe života.

Aristoteles bol na tom podobne. Namiesto toho, aby si nad rozdielnymi morálnymi

kódexmi zúfal, konštatoval, že aj keď má každé miesto špecifické pravidlá, zákony azvyky, spája ich fakt, že sklon k vytváraniu pravidiel, zákonov azvykov majú ľudia vpovahe bez ohľadu na miesto. Povedané súčasným jazykom, zdá sa, že ľudia majú akúsi biologickú danosť zaoberať sa morálkou, atak si kdekoľvek vytvárajú systém zákonovapravidiel.Predstava,žeľudiabymohližiťbezúvahomorálke,jenereálna. Smetvorcami pravidiel.Avzhľadom nato,že sme morálnebytosti,akýdosah na nás musí mať zjednodušujúci modernýrelativizmus?Tým,že predstierame,že sme niekým iným,salenbrzdíme.Jetomaska,zvláštnamaska,lebonajviaczavádzatoho,čojumána sebe.Poškrrrriabtetomunajmúdrejšiemuprofesorovispostmodernýmirelativistickými názormi Mercedes kľúčomazbadáte, akorýchlozhodí maskurelativizmu (a pretvárku, ženeexistujeničsprávneaninesprávne)aplášťradikálnejtolerancie.

Keďže zatiaľ nemáme morálku vychádzajúcu z modernej vedy, Jordan sa nesnaží vytvoriť pravidlá zmazaním minulosti – nepovažuje niekoľ­-ko-tisícročnú múdrosť za obyčajnú poveru aneignoruje naše najväčšie morálne úspechy. Je oveľa lepšie prepojiť najlepšie aktuálne vedomosti sknihami, ktoré sa ľudia snažili zachovať po tisícročia, aspríbehmi,ktorénapriekvšetkémunezapadlipočaseprachom.

Robílento,čovždyrobievalirozvážnivodcovia.Netvrdí,žepráveonobjavilmúdrosť sveta, najprv sa obracia na vlastných učiteľov. Napriek tomu, že sa Jordanv tejto knihe venuje vážnym témam, často knim pristupuje sľahkosťou, ako to naznačujú aj názvy kapitol. Netvrdí, že vie odaných otázkach všetko, akapitoly občas pozostávajú zrozsiahlychdiskusiíojehonáhľadenanašumentalitu.

Prečo túto knihu nenazval knihou „usmernení“? Je to oveľa uvoľnenejší, prívetivejší anietakkategorickypôsobiacipojemako„pravidlá“.

Pretože toto pravidlá sú. Anajdôležitejšie pravidlo znie, že musíte za svoj život prevziaťzodpovednosť.Bodka.

Mohlo by sa zdať, že generácia, ktorá od svojich ideologicky orientovaných učiteľov donekonečna počúvala oprávach, právach, právach, ktoré jej prináležia,bude namietať proti tvrdeniu, že by sa mala radšej sústrediť na prebratie zodpovednosti. Mnohí vyrastali vmalých rodinách spríliš ochranárskymi rodičmi, hrali sa na ihriskách smäkkým povrchom, chodili na univerzity, kde bolo „bezpečné prostredie“, a nemuseli sazaoberaťvecami,ktorénechcelipočuť –viedliichkaverziivočiriziku.Napriektomu sú medzi nimi milióny ľudí, ktorí majú pocit, že ich podceňovaním ich potenciálnej

odolnosti oberajú osvojprávnosť, aktorí prijali Jordanov odkaz, že každý jednotlivec musí napokon prevziať zodpovednosť, že ak chcú žiť naplnený život, musia si najprv upratať vo vlastnom dome aaž potom sa môžu chopiť väčších úloh. Oboch nás často dojímaažkslzám,koľkíreagovalitakýmtospôsobom.

Tieto pravidlá občas kladú vysoké nároky. Vyžadujú si, aby ste prešli postupným procesom, ktorý vás časom dovedie knovému limitu. A to, ako som už spomenul, si vyžaduje cestu do neznáma. Siahnuť za hranice svojich súčasných možností znamená pozorne si vybrať ideály apotom ich nasledovať. Ideály tam hore, nad nami, nám nadradené–také,priktorýchsinemôžemebyťistí,čiichdosiahneme.

Aknieje zaručené, že ideálydosiahneme, načosavôbec máme snažiť? Pretožeak sa otonepokúsite,nikdynezažijetepocit,ževášživotmázmysel.

Aajkeďtomôžeznieťcudzoazvláštne,vnajhlbšejčastisvojhovnútravšetcichceme, abynásposudzovali.

Dr.NormanDoidge,MD,autorknihy

TheBrainThatChangesItself(Vášmozogsadokážezmeniť)

OUVERTÚRA

Ktejtoknihesaviažekrátkyadlhýpríbeh.Začnemekrátkym.

Vroku 2012 som začal prispievať na webstránku Quora. Ľudia na nej môžu klásť akékoľvek otázky aktokoľvek im môže odpovedať. Čitatelia svojím hlasom podporia odpovede, ktorésa impáčia, anaopak, zahlasujú proti tým, ktorésa imnepáčia. Tak sa najužitočnejšie odpovede dostanú na vrch stránky, zatiaľ čo ostatné upadnú do zabudnutia.Stránkamazaujala.Páčilosami,žejedostupnávšetkým.Diskusieboličasto veľmipresvedčivéasozáujmomsomsledovalrôznosťnázorovnatúistúotázku.

Quoru som navštevoval vždy počas prestávky (alebo keď som sa vyhýbal práci) ahľadal somdiskusie, do ktorých by som sa mohol zapojiť. Zvažoval soma napokonaj odpovedal na otázky typu: „Aký je rozdiel medzi šťastím aspokojnosťou?“, „Čo sa zlepšujespribúdajúcimvekom?“a„Čodávaživotuhlbšízmysel?“.

Na Quore sa dozviete, koľko ľudí si pozrelo vašu odpoveď akoľko kladných hlasov získala. Tak zistíte, aký máte dosah, avidíte, čo si ostatní ovašich názoroch myslia. Zľudí, čo si vašu odpoveď prečítajú, ju hlasom podporí len malé percento. V júli 2017, keďtotopíšem–päťrokovpotom,akosomodpovedalnaotázku„Čodávaživotu hlbší zmysel?“ –, si ju prečítala relatívne malá skupina ľudí (14000 pre­čítaní a133 podporných hlasov), zatiaľ čo moju odpoveď na otázku ostarnutí videlo 7200 ľudí azískala 36 podporných hlasov.Veľká výhra topráve nebola.Dalosa tovšakočakávať. Väčšina odpovedí sa na takýchto stránkach stratí, len málo znich zaujme široké pub-likum.

Krátkonatosomnapísal odpoveďnaotázku:„Čosú najhodnotnejšiepoznatky, ktoré bymalkaždývedieť?“Spísalsomzoznampravidiel,resp.mravnýchzásad,niektoréboli smrteľne vážne, iné potmehúdske, napr. „Buďte vďační, aj keď trpíte“, „Nerobte veci, ktoré neznášate“,„Neukrývajte veci vhmle“apodobne.Zdalo sa, že čitateľomQuorysa tento zo­znam páčil. Diskutovali oňom azdieľali ho. Písali veci ako: „Určite si tento zoznamvytlačímaodložím si ho do budúcna. Je naozaj výnimočný“, „Quora, vyhrala si. Už môžete stránku zrušiť.“ Prišli za mnou študenti zTorontskej univerzity, kde učím, apovedali mi, ako sa im to páči. Do dnešného dňa moju odpoveď na otázku „Čo sú najhodnotnejšie poznatky…“ videlo stodvadsaťtisíc ľudí azískala dvadsaťtritisíc podporných hlasov. Zo šesťstotisíc otázok na Quore prekonalo hranicu dvadsaťtisíc podporných hlasov len niekoľko stoviek. Moje filozofovanie, ktoré sa zrodilo zo zaháľania,zaťalodoživého.Napísalsom99,9percentnúodpoveď.

Keďsomzoznamživotných pravidiel písal, netušil som, že bude taký populárny. Dal som si záležať na všetkých asi šesťdesiatich odpovediach, ktoré som na Quoru pridal približne vtom istom čase. Quora každopádne ponúka najlepší prieskum trhu. Respondenti sú anonymní. Sú nestranní vtom najlepšom slova zmysle. Ich názory sú spontánne, bez predsudkov. Preto ma výsledky zaujímali apremýšľal som, prečo bola mojaodpoveďtakáúspešná.Možnosamipodarilopriformulovaní pravidiel dosiahnuť správny pomer medzi známym aneznámym. Možno ľudí pritiahla štruktúra, ktorá ztakýchtopravidielvyplýva.Amožnolenmajúradizoznamy.

Pár mesiacov predtým, vmarci 2012, som dostal email od literárnej agentky. Počula ma narádiuCBCvreláciiJednoduchoodmietnite šťastie, kde somkritizovalmyšlienku, že šťastie je pravým zmyslomživota. Za posledné desiatky rokov som prečítal viac než dosť pochmúrnych kníh odvadsiatom storočí, ktoré sa venovali najmä téme

nacistického Nemecka aSovietskeho zväzu. Alexander Solženicyn, skvelý dokumentarista hrôz otrockých pracovných táborov Sovietskeho zväzu, raz napísal, že úbohú ideológiu, podľa ktorejječlovek „stvorený pre šťastie“, „z neho vyrazíprvýúder prideľovačovejbakule.“1Vkrízovejsituáciije utrpenie,ktoréživotnevyhnutne prináša, výsmechom myšlienky,žečlovek by sa mal usilovať ošťastie. Vrozhlasovejrelácii som namiesto toho naznačil, že potrebujeme hlbší zmysel. Poznamenal som, že povaha takého zmyslu je zachytená vo veľkých príbehoch minulosti aže má skôr do činenia srozvojom charakteru včase núdze, ako so šťastím. Aj na základe tohto vznikalo toto dielo.

Od roku 1985 až do roku 1999 som približne tri hodiny denne pracoval na jedinej knihe, ktorú som predtým vydal: Mapy významu: Architektúra presvedčenia. V tom obdobíavnasledujúcichrokoch somvyučovalkurztýkajúci sa predmetu danej knihy

najprv na Harvarde ateraz na Torontskej univerzite. Vroku 2013 som sa vzhľadom na vzostup YouTube apopularitu práce, ktorú som robil pre kanadskú verejnoprávnu televíziu TVO, rozhodol natočiť svoje univerzitné prednášky averejné vystúpenia aumiestniť ich na YouTube. Pritiahli oveľa väčšie publikum – do apríla 2016 mali viac ako milión pozretí. Počet pozretí od tej doby rapídne stúpol (v čase, keď toto píšem, hovoríme o osemnástich miliónoch), ale je to spôsobené sčasti aj faktom, že som sa zaplietoldokontroverznejpolitickejsituácie,ktorápritiahlanesmiernupozornosť.

Tojevšakinýpríbeh.Možnopreďalšiuknihu.

VMapách významu som načrtol, že zámerom významných mýtov a náboženských príbehov minulosti, predovšetkým tých odvodených zo skoršej, ústnej tradície, nebolo opisovať,alenastoliťmorálku.Nezaoberalisapopisomsveta,akotorobiavedci,aletým, ako by mali ľudia konať. Naznačil som, že naši predkovia zobrazovali svet ako javisko, ako drámu, nie ako priestor spredmetmi. Popísal som, ako som dospelkpresvedčeniu, žezákladnýmiprvkamisvetaakodrámysúporiadokachaosaniemateriálneveci.

Poriadok znamená, že ľudia okolo nás konajú podľa zrozumiteľných spoločenských noriem, sú predvídateľní aochotní spolupracovať. Je to svet spoločenskej štruktúry, prebádaného teritória apoznaného. Stav poriadku je zvyčajne symbolicky, imaginárne zobrazovanýakomaskulínnyprincíp,akomúdrykráľatyran,ktorísú nerozlučne spätí, takakovspoločnostisúčasnevládnesystémajútlak.

Na druhej strane chaos nastáva, keď sa stane niečo nečakané. V banálnej podobe

nastane chaos napríklad na večierku, ak ľuďom, o ktorých si myslíte, že ich poznáte,

poviete vtip, avspoločnosti nastane trápne ticho. Vkatastrofickejšej forme dochádza kchaosuvtedy,keďprídeteozamestnaniealebovászradípartner.Zvyčajnesaobrazne zobrazujeakoženský princíp,ako protikladsymbolicky mužskéhoporiadku.Jeto niečo nové anepredvídateľné, čo sa zrazu vynorí uprostred všedného aznámeho. Je to Stvorenie aSkaza, zdroj nových vecí akonečná zastávka mŕtvych (tak ako príroda, protikladkultúry,zároveňspájanarodenieaskon).

Poriadok achaos sú jin a jang známeho taoistického symbolu – dva hady, hlavy spojené s chvostom.* Poriadok je biely, mužský had, chaos jeho čierny, ženský náprotivok. Čierna bodka uprostred bielej abiela uprostred čiernej naznačujú možnosť transformácie – vmomente, keď sa veci javia ako isté, sa môže nečakane amohutne vynoriťniečoneznáme.Anaopak,užkeďsazdá,ževšetkojestratené,môžezkatastrofy achaosuvystúpiťnovýporiadok.

Taoisti hľadajú význam na pomedzí tejto navždy prepojenej dvojice. Kráčať po jej hraniciznamenáostaťnaživotnej,božskejceste.

Atojeoveľalepšieakošťastie.

Literárna agentka, ktorú som spomínal, počúvala vysielanie rádia CBC, kde som otýchtoveciachhovoril.Samasi začala klásť hlb­šieotázky.Poslala mi emailsotázkou, či som uvažoval onapísaní knihy pre širokú verejnosť. Už predtým som sa pokúšal vytvoriťdostupnej­šiuverziu knihyMapyvýznamu, ktorájeveľmi hutná,novtomčase somnebol vsprávnomrozpoložení abolo to cítiť aj z výsledného rukopisu. Tušímsom napodobňoval svoje predchádzajúce ja anesnažil som sa dostať do priestoru medzi poriadkomachaosomavytvoriťniečonové.Navrholsomjej,abysinamojomYouTube kanáli pozrela štyri prednášky, ktorésompripravil pre program televízie TVO nazvaný Veľkémyšlienky.

Mys­­lel somsi, že by sme sa potom vedeli lepšie adôkladnejšie porozprávať otom, akýmtémambysomsamoholvenovaťvknihe,ktorábybolaverejnostidostup­nejšia.

Ozvala sa mi opár týždňov, keď si pozrela všetky štyri prednášky a prediskutovala ichskolegom.Malaoprojektešteväčšízáujemabolaodhodlanáhozrealizovať.Boloto sľubnéanečakané.Vždymaprekvapí,vzhľadomnavážnosťazvláštnosťtém,keďľudia reagujú na moje slová pozitívne. Udivuje ma, že mi dovolili učiť (a dokonca ma v tom ipodporovali)to,čosomučilnajprvv Bostone aterazvToronte.Vždy somsi myslel,že aksiľudiavšimnú,čomusanaozajvenujem,rozpútasapeklo.Poprečítanítejtoknihysi môžeteutvoriťvlastnýnázornato,doakejmierybolitietoobavyopodstatnené.:)

Navrhla mi, aby som napísal akúsi príručku otom, čo človek potrebuje k „dobrému

životu“ – čokoľvek si pod tým predstavíme. Hneď som si spomenul na svoj zoznam zQuory.Medzičasomsomopravidlách,ktorésomtamuverejnil,napísalešteviac.Ajna nové myšlienky ľudia reagovali pozitívne. Preto som mal pocit, že môj zoznamzQuory sapekneprepájasnápadmimojejagentky.Taksomjejtenzoznamposlalazapáčilsajej.

Približne vrovnakom čase môj kamarát abývalý študent – spisovateľ ascenárista

GreggHurwitz–uvažovalonovejknihe,zktorejsaneskôrstalpopulárnytrilerSirotaX.

Aj jemu sa pravidlá zapáčili. Hlavná hrdinka Mia si ich postupne, ako sa príbeh vyvíja, dáva na chladničku. Bol to ďalší dôkaz ich atraktívnosti. Agentke som navrhol, že okaždompravidlenapíšemkrátkukapitolu.Súhlasila,ataksomspísalkoncepciuknihy. Keď som však začal pracovať na konkrétnych kapitolách, vôbec neboli stručné. Okaždompravidlesomsarozpísalviac,nežsompôvodnezamýšľal.

Sčasti to bolo spôsobené tým, že som pri písaní prvej knihy strávil dlhý čas štúdiom histórie,mytológie,neurovedy,psychoanalýzy,detskejpsychológie,poézieaveľkejčasti Biblie.PrečítalsomadokoncamožnoajpochopilMiltonovStratenýraj,GoethehoFausta aDanteho Inferno. Toto všetko som, nech už je výsledok akýkoľvek, prepojil v snahe uchopiť komplikovanú otázku – dôvod alebo dôvody nukleárnej krízy počas studenej vojny.Nedokázalsompochopiť,žeurčitýsvetonázormôžebyťtakýdôležitý,žesúľudia kvôli jeho obhajobe ochotní riskovať skazu sveta. Uvedomil som si, že vďaka spoločnémusvetonázorusiľudianavzájomrozumejúaževňomnejdelenonázory.

Ľudia žijúci podľa rovnakých pravidiel sú čitateľní. Konajú podľa vzájomných očakávaní atúžob.Dokážuspolupracovať.Dokoncaaj súpereniasúpokojné,lebo každý vie, čo má od druhých očakávať. Vďaka spoločnému svetonázoru, ktorý je sčasti psychologický asčasti pretavený do činov, sú všetci oveľa menej komplikovaní – vo vlastnýchočiach ajpodľa druhých.Vďaka spoločnému svetonázoruje svetjednoduchší, lebo ľudia, ktorí vedia, čo od druhých očakávať, dokážu svet spoločne krotiť. Je veľmi dôležité udržať takúto organizáciu, takéto zjednodušenie. Vopačnom prípade sa plavidloštátuzačneotriasať.

Niejetoúplnetak,žeľudiabudúzasvojepresvedčeniebojovať.Skôrbudúbojovaťza to, aby sa ich presvedčenia, očakávania atúžby zhodovali. Budú sa snažiť udržať svoje očakávaniaačinydruhýchvzhode.Práveudržanietejtozhodyumožňujepredvídateľný aproduktívny život v mieri. Eliminuje neistotu achaotický mix neúnosných emócií, ktoréneistotanevyhnutneprináša.

Predstavte si, že človeka zradí partner, ktorému veril. Posvätná spoločenská zmluva medzi dvomiľuďmi sa naruší.Činyhovoriahlasnejšie než slováazradanaštrbí krehký, starostlivovybudovanýsúladintím­nehovzťahu.Pozradeľudíopantajúhroznéemócie –znechutenie, opovrhnutie (samým sebou azradcom), vina, úzkosť, zúrivosť astrach. Nevyhnutne dochádzakukonfliktu,ktorýmáobčasfatálnenásledky.Spoločnýsvetonázor–spoločné systémy odsúhlaseného správania aočakávaní – reguluje akontroluje všetky tieto mocné sily. Niet divu, že ľudia bojujú za niečo, čo ich chráni pred emóciami chaosu astrachu(anáslednepredzápasomabojom).

To nie je všetko. Spoločný kultúrny systém stabilizuje ľudské interakcie, no zároveň je aj hodnotovým systémom – je hierarchiou hodnôt, vktorej sú veci rozdelené na prioritné adôležité atie nepodstatné. Ľudia bez takéhoto hodnotového systému jednoducho nedokážu konať. Vskutočnosti nedokážu ani vnímať, pretože činy ajvnímaniesivyžadujúcieľ,askutočnýmcieľommôžebyťlenniečohodnotné.Snašimi cieľmi súvisia aj mnohé kladné emócie. Ak useba nebadáme progres, nie sme šťastní –asamotná myšlienka pokroku predpokladá hodnotu. Horšie je, že zmysel života bez pozitívnej hodnoty nie je jednoducho neu­trálny. Keďže sme zraniteľní a smrteľní, bolesť aúzkosť sú integrálnou súčasťou ľudskej existencie. Musíme niečo postaviť do protikladukutrpeniu,ktoréjesúčasťouBytia.*Zmyselmusíbyťsúčasťoudômyselného systému hodnôt, inak ho rýchlo nahradí hrôza zo života. Potom nastúpi nihilizmus sbeznádejouazúfalstvom.

Takže bez hodnôt neexistuje zmysel. Existuje však možnosť, že medzi hodnotovými systémami dôjde kukonfliktu. Pretosa neustále nachádzamev spletitejsituácii –strata skupinového presvedčenia robí život chaotickým, nešťastným a neznesiteľným, no prítomnosť skupinového presvedčenia nevyhnutne vedie ku konfliktu s ostatnými skupinami. Na Západe sa postupne vzďaľujeme od kultúr, ktoré sú orientované na tradície, náboženstvo adokonca inárod, sčasti kvôli zmierneniu nebezpečenstva skupinového konfliktu. No čoraz viac podliehame zúfalstvu zo straty zmyslu, čo rozhodnenemožnopokladaťzaprogres.

Pri písaní Máp významu ma poháňala (aj) myšlienka, že si nemôžeme dovoliť ďalší konflikt– rozhodne nie vrozsahu takých vzplanutí, aké lomcovali svetomv dvadsiatom storočí.Zbranehromadnéhoničeniasúužprílišnebezpečné.Prípadnénásledkyvojnysú doslova apokalyptické. Nemôžeme sa však ani jednoducho zriecť našich hodnotových

systémov, svetonázorov, kultúr. Nad touto zdanlivo neriešiteľnou otázkou som si lámal hlavucelémesiace.Prehliadolsomtretiumožnosť?Razsami v tomobdobí snívalo, že sa vznášam vo vzduchu, držiac sa lustra niekoľko poschodí nad zemou, priamo pod kupolou obrovskej katedrály. Ľudia podo mnou boli vzdialení amaličkí.Medzimnouastenami,adokoncaisamotnoukupoloubolveľkýpriestor. Najmä vďaka vzdelaniu klinického psychológa som sa naučil, že snom je potrebné venovaťpozornosť. Snyobjasňujútmavé miesta, na ktoré sa rozumešte nedostal.Dosť som študoval aj kresťanstvo (viac ako iné náboženské tradície, hoci sa vždy snažím tento nedostatok odčiniť). Preto musím vychádzať ztoho, čo viem, anie ztoho, čo neviem. Vedel som, že katedrály stavali vtvare kríža aže bod pod kupolou bol jeho stredom. Vedel som, že kríž bol zároveň miestom najväčšieho utrpenia, miestom smrti atransformácie asymbolickýmstredom sveta. Nechcel somsa tamocitnúť. Podarilo sa mi dostať sa zvýšky – zo symbolickej oblohy – bezpečne na zem, do známeho, anonymného prostredia. Neviem ako. Potom som sa vsne vrátil do postele v spálni asnažil sa opäť zaspať aupadnúť do pokojného bezvedomia. Len čo som sa však uvoľnil,cítilsom,žesamojetelopremiestnilo.Silnývietorsamachystalvrhnúťspäťku katedrále, do stredového bodu. Nedalosa uniknúť. Bola to nočná mora.Prinútil somsa zobudiť. Závesy za mnou povievali nad vankúšmi. Vpolospánku som uprel pohľad na okrajpostele.Zbadalsomobrovskédverekatedrály.Úplnesomsaprebralazmizli.

VďakasnusomsadostalpresnedocentraBytia,z ktoréhosanedalouniknúť.Trvalo mi mesiace, kým som pochopil jeho význam. Za ten čas som dospel kúplnému pochopeniu toho, čo významné príbehy zminulosti sústavne opakujú: vstrede sa nachádza jednotlivec. Stred označuje kríž, ako X označuje miesto. Život vtomto kríži predstavuje utrpenie atransformáciu – anajmä túto skutočnosť musíme dobrovoľne akceptovať. Môžeme sa povzniesť nad servilné lipnutie na skupine ajej dok-trínach azároveňsa vyhnúť nástrahámopačného extrému –nihilizmu. Namiestotoho môžeme nájsťdostatočnýzmyselvindividuálnomvedomíaskúsenosti.

Ako by sa mohol svet oslobodiť od hrozivej dilemy konfliktu na jednej strane apsychologického aspoločenskéhorozkladu nastranedruhej? Odpoveďje nasledovná: zušľachtením arozvojom jednotlivca, pričom všetci musia byť ochotní niesť bremeno Bytia avydať sa na hrdinskúcestu. Všetci musíme prevziať toľkozodpovednosti, koľko námnášživot,spoločnosťasvetdovolia.Všetcimusímehovoriťpravdu,opraviťto,čoje vhavarijnom stave, zbúrať všetko staré anemoderné a vystavať nové. Takýmto

spôsobommusímeadokážemezmenšiťutrpenie,ktorékvárisvet.Žiadasaodnásveľa. No alternatíva – hrôza autoritárskeho zmýšľania, chaos skolabovaného štátu, tragická katastrofanespútanéhoprírodnéhosveta, existenciálnaúzkosťaslabosťjednotlivcabez cieľa–jeoveľahoršia.

Premýšľal som otýchto veciach aprednášal o nich desiatky rokov. Vytvoril som si veľkúdatabázusúvisiacichpríbehovakoncepcií.Aninaokamihvšaknetvrdím,žemám úplnú pravdu alebo že som tému vyčerpal. Bytie je omnoho komplikovanejšie, než si dokážeme predstaviť, anepoznám celý príbeh. Jednoducho ponúkam to najlepšie, čo mám.

Vkaždomprípadepredošlývýskumaúvahyviedli knovýmesejam, zktorýchneskôr vznikla táto kniha. Pôvodne som zamýšľal napísať krátku esej kvšetkým štyridsiatim odpovediam, ktoré som publikoval na Quore. Vydavateľstvo Penguin Random House Canadamôjnávrhprijalo.Počaspísaniasomvšakpočetesejízredukovalnadvadsaťpäť, potom na šestnásť anapokon na súčasných dvanásť. Posledné tri roky som spomocou svojho oficiálneho editora (a vďaka brutálnej anesmierne výstižnej kritike vyššie spomínanéhoHurwitza)redigovalzvyšnúčasť.

Dlho nám trvalo, kým sme sa zhodli na názve 12 pravidiel pre život: Liek na chaos. Prečosmevybrali práve tento?Najmä prejehojednoduchosť.Jasne naznačuje,žeľudia potrebujú usmerňujúce princípy, inak zavládne chaos. Potrebujeme pravidlá, normy ahodnoty – jednotlivo ivsúčinnosti. Sme ťažné zvieratá, mulice. Musíme niesť náklad, ktorýospravedlnínašubiednuexistenciu.Potrebujemerutinuatradíciu.

Tojeporiadok.Niejedobre,akjeporiadku priveľa,noaknászaplavíchaos,utopíme sa – a to tiež nie je dobre. Nesmieme zísť zo správnej cesty. Každé jedno zdvanástich pravidiel vtejto knihe – asnimi súvisiace eseje – poskytuje návod, ako to dosiahnuť. „To“predstavuje hranicu medzi poriadkom achaosom. Je to bod, vktoromsme jednak dostatočnestabilní,azároveňsavprimeranejmierevenujemeskúmaniu,transformácii, náprave vecí aspolupráci. Nachádzame tu zmysel, ktorý opodstatňuje život anevyhnutné utrpenie. Ak by sme žili, ako treba, azda by sme dokázali uniesť váhu svojho sebauvedomovania. Ak by sme žili, ako treba, možno by sme ustáli poznanie svojej krehkosti asmrteľnosti bez pocitu krivdy, ktorý najprv vedie kzlosti aneskôr kzávisti atúžbe po pomste askaze.Ak bysme žili, ako treba, možnobysme sa vsnahe chrániť sa pred poznaním vlastnej nedostatočnosti anevedomosti nemuseli utiekať

ktotalitným istotám. Možno by sme sa dokázali vyhnúť ceste do pekla – vdvadsiatom storočísmevideli,akéreálnepeklomôžebyť.

Dúfam,žetietopravidláapríslušnéesejepomôžuľuďompochopiťto,čoužvedia:že duša jednotlivca neustále prahne po hrdinstve skutočného Bytia aže ochota prijať túto zodpovednosťjetotožnásrozhodnutímžiťzmysluplnýživot.

Akbudemevšetcižiť,akotreba,budemespoločneprosperovať.

Želámvámvšetkýmpripostupnomčítanítýchtostránokveľašťastia.

Dr.JordanB.Peterson

Klinickýpsychológaprofesorpsychológie

PRAVIDLO č. 1

VYSTRITE SA A VYPNITE HRUĎ

HOMÁRE A TERITÓRIUM

Ak ste ako väčšina ľudí, často ohomároch2 nepremýšľate – pokiaľ ich nemáte na tanieri.Tietozaujímavéachutné kôrovcevšaknaozaj stojaza povšimnutie.Ich nervový systémjepomernejednoduchý,tvoriahoveľké,ľahkopozorovateľné neuróny,čarovné mozgové bunky. Vďaka tomu dokázali vedci veľmi presne zmapovať ich nervovú sústavu. Pomohla im pochopiť štruktúru afunkciu mozgu, ako ajsprávanie zložitejších živočíchovvrátaneľudí.Shomármimámespoločnéhoviac,nežbysmesimysleli(najmä keďsmečerveníakoraky–ha-ha).

Homáre žijú na morskom dne. Potrebujú základňu, priestor, vrámci ktorého môžu loviť korisť azbierať zatúlané kúsky potravy, ktoré dopadajú na dno znepretržitého chaosu krviprelievania asmrti odohrávajúceho sa nad nimi. Chcú bezpečné miesto sdobrýmipodmienkaminalovazber.Chcúdomov.

Keďžehomárovjeveľa, môžetobyťproblém.Čoakdvajaz nichobsadiavtomistom čase rovnaké územie na dne oceánu aobaja sa na ňom budú chcieť usadiť? Čo ak sa

stovky homárov budú snažiť uživiť azaložiť si rodinu natomistompreplnenomkúsku pieskuasmetia?

Ajinétvorymajúpodobnéproblémy.Keďnapríkladspevavcepriletianajarnasever, strhnú sa medzi nimi zúrivé bitky oteritórium. Ich spev, ktorý ľudské ucho vníma ako mierumilovný akrásny, je varovným signálom aprejavom dominantného postavenia. Tieto úžasne muzikálne vtáky sú malými bojovníkmi dávajúcimi najavo svoju nadradenosť. Zoberte si napríklad orieška, malého, smelého spevavca, ktorý sa živí drobným hmyzom avyskytuje sa vSevernej Amerike. Oriešok si po prílete hľadá zastrešené miesto,kdebysivybudovalhniezdo,chránenépredvetroma dažďom.Chce, abybolohniezdoblízkopotravyaabyboloatraktívneprepotenciálne samičky.Zároveň chce,abysiodnehosokoviaudržovaliodstup.

Vtáky a teritórium

Keď som mal desať rokov, sotcom sme postavili vtáčiu búdku pre rodinku orieška. Vyzeralaakokrytývozavpredu malavchodoveľkostištvrťdolára.Pre malinkéoriešky tobolideálnypríbytok, nie všakpreväčšievtáky,ktorésa nevedelidostať dnu.Aj naša postaršia suseda mala búdku pre vtáky,zhotovili sme jej ju zhrubav tomistomčase zo starýchgumákov.Mala otvorasitakvoveľkosti drozda. Suseda sa tešilana deň,keďsa donejnejakývtáknasťahuje.

Vnašejbúdkesačoskoroudomácniloriešok.Začiatkomjarisme začulijehorozvláčne,nekonečnétrilkovanie.Hneďakosauhniezdilvzakrytomvoze, začal náš nový vtáčí nájomca znášať malé konáriky do neďalekej búdky našej susedy. Takjuzapchal,že bysa donejnedostalžiadnyvták,aniveľký,ani malý.Suseda ztohto preventívneho zásahu nebola nadšená, no nedalo sa nič robiť. „Ak by sme ju zložili,“ povedal otec, „vyčistili azavesili späť na strom, oriešok ju zase zaprace konárikmi.“

Orieškysúmaléaroztomilé,nosúneúprosné.

Predošlú zimu som si počas lyžovačky zlomil nohu – pri prvej jazde – a zo školskej poistky pre úbohé nemotorné deti mi vyplatili nejaké peniaze. Kúpil som si za ne kazetový nahrávač (v tom čase veľký technický výdo­bytok). Otec navrhol, aby som si sadolnatrávnikzadomom,nahraltrilkovanieorieška,prehralhoa sledoval,čosastane. Atak som vyšiel do jasného jarného slnka anahral pár minút zorieškovho spevu, ktorým si zúrivo vydobýjal svoje teritórium. Potom som mu prehral jeho spev. Vtáčik, ktorýjeasitrikrátmenšíakovrabec,začalnamňaamôjprehrávačstrm­hlavnalietavať,

poletoval hore-dolu pár centimetrov od reproduktora. V podobnom správaní pokračoval, aj keď som nahrávač odniesol. Ak sa väčší vták čo ilen odvážil sadnúť si aodpočívaťnastromochblízkonašejbúdky,zbidielkahosveľkoupravdepodobnosťou zrazilkamikadzeoriešok.

Medzi orieškami ahomármi je veľa rozdielov. Homáre nelietajú, nespievajú ani neposedávajú na stromoch. Oriešky majú namiesto tvrdého panciera perie. Nedokážu dýchaťpodvodoualenzriedkakedyichpodávajúsmaslom.Vpodstatnýchveciachsúsi však podobní. Obaja sú, podobne ako mnohé iné tvory, posadnutí statusom apozíciou. NórskyzoológaodborníknakomparatívnupsychológiuThorliefSchjelderup-Ebbesiuž vroku 1921 všimol, že ešte aj obyčajné sliepky zkurína zobú potravu všpecifickom poradí.3

Hierarchicképostavenievslepačomsvetevýrazneovplyvňujeprežitie každéhovtáka predovšetkým vkrízovom období. Vtáky s prednostným prístupom k potrave, ktorú ráno vysypú na dvor, sú sliepky-celebrity. Po nich prichádzajú na rad druhé husle, príživníciaašpiranti.Nasledujútreťotriednesliepkyatakďalej,aždôjdeajnavetchých, polovypĺznutých apoďobaných úbožiakov na spodnej, nedotknuteľnej priečke slepačej hierarchie.

Sliepky, rovnako ako obyvatelia predmestí, žijú vkomunitách. U spevavých vtákov, ako sú oriešky, to neplatí, no aj tie majú vytvorenú hierarchiu dominancie. Akurát je rozložená na väčšie teritórium. Najšikovnejší, najsilnejší, najzdravší a najúspešnejší jedinci obsadia najlepšie teritórium, ktoré potom bránia. Vďaka tomu sa zvyšuje ich šanca prilákať najlepšie samičky asplodiť vtáčatká, ktoré prežijú abude sa im dariť. Ochrana pred vetrom, dažďom apredátormi, ako aj prístup ku kvalitnej potrave im existenciu značne uľahčujú. Teritórium zohráva dôležitú úlohu, územné práva aspoločensképostaveniespoluúzkosúvisia.Častoideootázkuživotaasmrti.

Aksa územímstratifikovanýchspevavýchvtákovpreženie nákazlivá vtáčiachoroba, snajväčšou pravdepodobnosťou sa nakazia auhynú najmenej dominantné anajvystresovanejšie vtáky znajspodnejších priečok vtáčieho sveta.4 Platí to aj pri ľudských sídlach, keď sa planétou šíria vírusy vtáčej chrípky alebo iné choroby. Chudobníavystresovaníľudiaimpodľahnúakoprvíavoväčšíchpočtoch.Tiežsúoveľa náchylnejší na neinfekčné ochorenia, ako je rakovina, cukrovka alebo srdcovo-cievne choroby.Hovorísa,žeakšľachtaprechladne,robotníckatriedazomrienazápalpľúc.

Hľadanie teritória spôsobuje vzhľadom na dôležitosť územia anedostatok dobrých lokalít konflikty medzi zvieratami. Spory potom vedú k ďalšiemu problému: ako dosiahnuť, aby výhra alebo prehra súperiacich strán nespôsobila príliš veľké škody. Táto otázka je obzvlášť závažná. Predstavte si dva vtáky, ktoré sa handrkujú o vhodné miesto na hniezdenie. Ich interakcia môže ľahko skĺznuť do otvoreného fyzického súboja.Vtakomprípade zväčšavyhráväčší vták, noivíťaz môže byťv bojizranený.To znamená, že na miesto sa môže oportunisticky nasťahovať nezranený tretí vták, ktorý prefíkanevšetko sledovalzdiaľky aporazil zdecimovanéhovíťaza. Prvédva vtáky teda vôbecnepochodiadobre.