Alka Joshi: Parfumérka z Paríža

Mojim bratom Madhupovi a Piyushovi, ktorí ma presvedčili, aby som šla ďalej, než som kedy snívala.

A všetkým, ktorí si myslia, že nemôžu: môžete.

Vôňa je mocná čarodejnica – prenesie vás cez tisíce kilometrov a cez všetky roky, ktoré ste prežili.

Helen Keller

Krása parfumu spočíva v tom, že prehovorí k vášmu srdcu a azda aj k srdcu niekoho iného.

Elizabeth Taylor

ZOZNAM POSTÁV

V Paríži

Rádhá Fontaineová – tridsaťdvaročná matka Áše a Šánti, laborantka v Yvesovej parfumérii, špecializovanej parfumérskej firme v Paríži.

Pierre Fontaine – štyridsaťdvaročný architekt, Rádhin manžel, pracuje na stavbe Pompidouovho centra v Paríži.

Florence Fontaineová – Pierrova šesťdesiatsedemročná matka, pochádza zo zámožnej parížskej rodiny, je členkou viacerých správnych rád a výborov.

Šánti Fontaineová – deväťročná dcéra Rádhy a Pierra.

Ášá Fontaineová – takmer sedemročná dcéra Rádhy a Pierra.

Mathilde – tridsaťdvaročná slobodná žena z bohatej parížskej rodiny, Rádhina dlhoročná priateľka z Aucklandovej internátnej školy.

Delphine Silbermanová – šesťdesiatročná majsterka parfumérka v Yvesovej parfumérii.

Celeste – Delphinina sekretárka.

Michel LeGrand – Delphinin hlavný laborant v Yvesovej parfumérii.

Ferdie (Ferdinand) – Delphinin laborant v Yvesovej parfumérii.

Yves du Bois – majiteľ Yvesovej parfumérie.

Agnes – Mathildina matka, bývalá hipisáčka, značnú časť života strávila túlaním sa po Indii, až kým ju demencia neprinútila vrátiť sa do Paríža.

Antoine – zosnulý otec Agnes a starý otec Mathilde, za života vlastnil exkluzívnu predajňu parfumov v Paríži.

V Ágre

Hází a Nasrín – päťdesiatpäť- a päťdesiatštyriročné sestry, majiteľky kóthy, vychýreného nevestinca.

pán Méhtá – majiteľ indickej továrne na výrobu attárov.

Hari Šástrí – Lakšmin päťdesiatjedenročný exmanžel, s Lakšmí sa oženil v sedemnástich, no o dva roky z manželstva utiekla, v súčasnosti vlastní továreň na výrobu kadidla v Ágre.

Bínú – dospievajúca pomocníčka v kuchyni v Házinom a Nasríninom nevestinci.

V Džajpure

Kántá Agarválová – štyridsaťpäťročná manželka Manua Agarvála, adoptívna matka Rádhinho syna Nikiho.

Manu Agarvál – štyridsaťpäťročný riaditeľ správy budov Džajpurského paláca, Kántin manžel, Nikiho adoptívny otec.

Niki Agarvál – sedemnásťročný adoptívny syn Kánty a Manua, Rádhin biologický syn.

Bádžú – starý rodinný sluha Kánty a Manua Agarválovcov.

Sásudží – Kántina svokra; sásudží je úctivý výraz, ktorý žena používa, ak sa obracia na svoju svokru priamo.

Munčí – starec z dediny Adžar, ktorý naučil Lakšmí kresliť a Rádhu miešať farby.

V Šimle

Lakšmí Kumárová – štyridsaťdeväťročná riaditeľka Liečivej záhrady lady Bradleyovej v Šimle, Rádhina sestra, so svojím manželom doktorom Džajom Kumárom na čiastočný úväzok pracuje na Komunitnej klinike v Šimle.

Džaj Kumár – šesťdesiatjedenročný lekár v Nemocnici lady Bradleyovej v Šimle, Lakšmin manžel, priateľ Samíra Singha z univerzitných čias.

Málik – dvadsaťsedemročný bývalý pomocník Lakšmí z čias, keď pracovala ako umelkyňa s henou v Džajpure, v súčasnosti vedie Liečivú záhradu v Šimle.

Nimmí – Málikova dvadsaťdeväťročná manželka, matka Rékhy a Čullúa (z predchádzajúceho manželstva), s rodinou žije v spoločnej domácnosti u Lakšmí a Džaja.

Mádhó Singh – hovoriaci papagáj, ktorého Málikovi pred devätnástimi rokmi darovala mahárání Indirá.

V Amerike

Párvatí Singhová – päťdesiatštyriročná manželka Samíra Singha, matka Raviho a Góvinda, vzdialená príbuzná džajpurskej kráľovskej rodiny, kedysi patrila do džajpurskej vyššej spoločnosti.

ALKA JOSHI

Samír Singh – šesťdesiatjedenročný manžel Párvatí Singhovej, otec Raviho a Góvinda, kedysi známy džajpurský architekt pochádzajúci z vysokopostavenej rádžpútskej rodiny, v súčasnosti úspešne podniká s nehnuteľnosťami v Los Angeles.

Ravi Singh – tridsaťšesťročný syn Párvatí a Samíra, manžel Šíly Singhovej, otec dvoch dcér, pracuje v rodinnej firme s nehnuteľnosťami v Los Angeles.

Šílá Singhová – kedysi Šílá Šarmová, tridsaťštyriročná manželka Raviho Singha, matka dvoch dcér, žije v Los Angeles v spoločnej domácnosti so svokrovcami.

PROLÓG

„Predstav si, ž e s priateľkami utekáš po levanduľovom poli. Hráte sa na schovávačku medzi radmi jazmínových krov.“ Antoine zavrel o č i. „Kamarátka ti pošteklí nos steblom trávy a ty už len podľa vône vieš, ž e je z farmy pod kopcom, nie z tej na stráni. Predstav si, ž e v maminej záhrade odtrhneš zo strapca paradajku dozretú na slnku a nadýchneš sa jej prenikavej vône.“ Vzdychol si. „Presne také bolo vyrastať v Grasse.“

Nemusela som si to predstavovať. Keď som ako dieťa kráčala k brehu dedinskej rieky, kde som právala oblečenie, vítala ma jemná vôňa kvetov heny. V ústach sa mi zbiehali sliny pri melónovo sladkej vôni zrelých máng, ktorými sa kŕmil Prém, kým jeho voly mleli múku z pšenice a kukurice. A okamih predtým, ako som venovala svoj najvzácnejší majetok –obrázok Rádhy a Kršnu na liste figovníka posvätného, ktorý pre mňa namaľoval Munčídží – Pánu Ganéšovi, zhlboka som sa nadýchla santalového kadidla a so spojenými dlaňami som sa pomodlila za šťastie.

Podobne ako Antoinove, aj moje spomienky sú plné vôní. A aj moje tajomstvá.

PRVÁ ČASŤ

Kedysi Európania platili zlatom za klinčeky z južnej Indie a doma si ich sypali na dlážku, aby pohlcovali zápach nôh.

Paríž

2. september 1974

Zdvihnem po prvom zazvonení – viem, že je to ona. Vždy mi volá na jeho narodeniny – nie aby mi pripomenula deň, keď prišiel na svet, ale aby ma ubezpečila, že nie som sama so svojimi spomienkami.

„Džídží?“ ozvem sa potichu. Nechcem zobudiť Pierra a dievčatá.

„Kaisá hó, čhótí béhan?“ opýta sa moja sestra. V jej hlase cítim úsmev a aj ja sa usmejem. Je príjemné počuť v parížskom byte Lakšminu nežnú hindčinu, hoci nás od seba delí vyše šesťtisíc kilometrov. Od začiatku som ju oslovovala džídží – staršia sestra –, no ona ma kedysi nevolala čhótí béhan, sestrička . Ako prvý ma tak oslovil Málik, keď sme sa pred osemnástimi rokmi spoznali v Džajpure, a pritom ani nebol náš pokrvný príbuzný. Bol iba Lakšminým pomocníkom. Sestra ma začala volať čhótí béhan až neskôr, keď sa náš život v Džajpure obrátil hore nohami a museli sme si nájsť nový domov v Šimle.

Dnes bude Lakšmí hovoriť o všetkom možnom, len nie o tom, pre čo

mi v skutočnosti volá. Už vie, že iba takto dosiahne, aby som sa každý rok druhého septembra, v deň, keď sa narodil môj syn Niki, nedala pohltiť vírom temných myšlienok a vstala z postele.

S tou tradíciou začala v prvý rok po tom, ako som sa od neho odlúčila, v tisícdeväťstopäťdesiatom siedmom. Mala som iba štrnásť rokov. Džídží za mnou prišla do internátnej školy a vzala ma na piknik. U riaditeľky vybavila, aby ma ospravedlnili z vyučovania. Len nedávno sme sa presťahovali z Džajpuru do Šimly, ešte som si iba zvykala na náš nový domov. Málik sa tuším jediný ľahko prispôsobil chladnejším teplotám a redšiemu vzduchu Himalájí, no v tom čase som ho vídala zriedka, pretože ho zamestnávali rôzne aktivity na Chlapčenskej škole biskupa Cottona.

Mali sme práve dejepis, keď sa džídží objavila vo dverách a s úsmevom ma privolala k sebe. Len čo som vyšla z triedy, vyhlásila: „Je krásny deň, Rádhá. Čo keby sme šli na výlet?“ Pozrela som na svoje vlnené sako, sukňu a tvrdé topánky z lakovanej kože a uvažovala, čo jej to prišlo na um. Lakšmí sa zasmiala a navrhla, aby som sa prezliekla do šiat, ktoré som nosila do tábora v prírode, čo každý mesiac organizoval náš učiteľ telesnej výchovy. V ten deň som sa zobudila s ťažobou na srdci a chcela som ju odmietnuť, no stačil jediný pohľad na jej nadšenú tvár a vedela som, že nemôžem povedať nie. Pripravila piknik s mojimi obľúbenými jedlami. Makké kí rótí poliate ghí. Pálak panír, taký chutný a krémový, že si musím zakaždým pridať. Zeleninovú kórmu . A  čhólé, cícerové karí s množstvom čerstvej koriandrovej vňate.

Vyšli sme na horu Džákhú. Rozprávala som jej, že neznášam matematiku, ale zbožňujem našu milú starú pani učiteľku. Že moja spolubývajúca Mathilde hvízda zo spánku. Džídží mi povedala, že Mádhó Singh, Málikov hovoriaci papagáj, sa učí paňdžábske slová. Rozhodla sa ho brávať na Komunitnú kliniku, aby zabával pacientov, kým čakajú na vyšetrenie u nej a u doktora Džaja. „Ľudia z hôr ho učia slová, ktorými zaháňajú ovce, a on nimi teraz zaháňa pacientov v čakárni!“ Lakšmí sa zasmiala a mne bolo hneď o čosi ľahšie. Vždy som mala rada jej smiech.

Znie ako chrámové zvončeky, ktoré veriaci rozozvučia, aby dostali požehnanie od Bhagavána.

Ke ď sme dorazili k chr á mu na samom vrchole horského chodn í ka, najedli sme sa a pozorovali opice, ako šantia na stromoch. Zopár odv ážnejších makakov nás sledovalo pri obede len zo vzdialenosti niekoľkých

metrov. Keď som zač ala Lakšmí rozpr ávať o tom, ako po škole skúšame Shakespearovu hru, ná hle som sa zháčila. Spomenula som si na nacvičovanie hier s Ravim, čo bolo predohrou k nášmu milovaniu. Lakšmí hneď vedela, ž e je č as presmerovať rozhovor na menej nebezpečné územie, plynule zmenila tému a prezradila mi, koľ kokr át porazila doktora Džaja v backgammone.

„Nechávam ho, aby si myslel, ž e vyhr áva, až k ý m si zrazu neuvedomí, ž e to tak nie je,“ usmiala sa.

Doktora Kumára (pre nás s Málikom doktora Džaja), ktor ý sa o m ňa staral, ke ď som v  Šimle č akala Nikiho, som si obľúbila. Ako prvá som si v šimla, ž e nevie spustiť o č i z Lak šm í, ale ona to popierala – bola presvedčená, že sú len dobrí priatelia. A aha, u ž desať rokov sú svoji! Doktor Džaj sa k nej hodí oveľa viac než jej bý valý man ž el. Nauč il ju jazdiť na koni. Zo zač iatku sa bá la by ť tak vysoko nad zemou (podľa mňa ju v skutočnosti desila myšlienka, že nemá všetko pevne v rukách), no teraz si nevie bez svojho obľúbeného valacha Čandru predstaviť ž ivot.

Stratená v spomienkach na prenikavú vôňu borovíc v Šimle, na čerstvé seno, ktoré má Čandra tak rád, na limetkovú vodu po holení a dezinfekčný prostriedok, ktoré cítiť z plášť a doktora Džaja, som úplne prepočula sestrinu ot á zku. Lakšmí ju zopakuje. Má nekonečnú trpezlivosť –vytrénovala si ju, keď celé hodiny maľovala dámy z džajpurskej vyššej spoločnosti pastou z heny.

Pozriem na hodiny na stene v obývačke. „O hodinu zobud í m dievč at á a pripravím im ra ňajky.“ Prejdem k balkónov ý m okná m a odostriem z ávesy. Je zamrač ené , ale o čosi teplejšie ako vč era. Dolu na našej ulici sa pomedzi zaparkované autá preplet á moped. Starší pá n odomyk á rinčiacim zväzkom kľúčov dvere svojej predajne len niekoľko metrov od vchodu do nášho bytového domu. „S dievč atami sa mož no trochu prejdeme, ne ž naskočíme na metro.“

„Nevodí ich do školy opatrovateľ ka?“

Odvr átim sa od okna a vysvetlím džídží, ž e opatrovateľku sme museli prepustiť a ú loha vodiť dcéry do Medziná rodnej školy pripadla mne.

„Č o sa stalo?“

Ešte šťastie, ž e džídží nevid í, ako sa červenám. Je mi to tr ápne, no priznám sa jej, ž e deväť roč ná Šánti plesla opatrovateľ ku po ruke a Yasmin zareagovala tak, ako by reagovala pri svojich deťoch doma v Al ží rsku: strelila Šánti facku. Už len keď to hovor í m, okamžite pocítim

bodnutie viny. Aká matka vychováva die ť a, ktoré bije iných? Vari som ju nenauč ila, čo je spr ávne a  čo nie? Je to preto, lebo ju zanedbávam a uprednostňujem pohodlie v pr áci pred v ýchovou dievč ať a, ktoré sa mi podľa všetkého vymyká z rúk? Nenaznačuje mi Pierre presne toto?

Takmer ho počujem: „Takto to dopadne, ke ď matka uprednostn í pr ácu pred rodinou.“ Položí m si ruku na č elo. Ach, prečo sa so mnou najprv neporadil, než vyhodil Yasmin? Ani som nemala možnosť pochopiť , čo sa vlastne stalo, a teraz manžel odo mňa očakáva, že za ňu nájdem náhradu. Prečo musím riešiť problém, ktorý som nespôsobila?

Lakšmí sa opýta, ako sa mi dar í v pr áci. To je bezpe č nejšia pôda. Nepríjemné pocity vystrieda vzru š enie. „Pracujem na jednej kompozícii – Delphine si mysl í, ž e bude hitom budúcej sez óny. Momentálne skúšam tretiu verziu. Je neuveriteľné, ako Delphine presne vie, ktorú zložku odobrať a z ktorej pridať sotva kvapku, aby vôňa mala úspech.“

O vôňach by som mohla rozprávať donekone č na. Ke ď mie š am kompozíciu, tak sa sústredím, že niekedy pracujem aj celé hodiny bez toho, aby som sa rozhliadla okolo seba a ponaťahovala si krk alebo vy šla z laboratória, napila sa vody a prehodila zopár slov s Delphininou sekretárkou Celeste. V obdobiach bez opatrovateľky mi práve Celeste č asto pripom í na, ž e je č as vyzdvihnúť dievč at á zo školy. A ak aj má m niekoho, kto sa o dievč at á postar á , Celeste sa občas nenútene opý ta, čo podávam na ve č eru, čím mi pripomenie, ž e musí m skončiť, vr átiť sa domov a dať im včas najesť. V d ňoch, keď var í Pierre, rada ostávam v práci o hodinu dlhšie. V laboratóriu je pokoj a ticho. A vône – med, klinč eky, vetiver, jazm í n, céder, myrha, gardénia a ambra – sú veľmi príjemnými spoloč n í kmi. Ne ž iadajú odo m ňa nič , len možnosť zahaliť svet do svojej esencie. Moja sestra to chápe. Raz mi povedala, ž e ke ď prútikom namo č eným v paste z heny prechádzala po dlani, stehne či bruchu zákazníčky a kreslila tureck ú figu, špirálovito stočený lístok bútá alebo spiace die ť a, v š etko z nej zrazu opadlo – č as, povinnosti, starosti.

Blížia sa Ášine narodeniny. Bude mať sedem rokov, ale viem, ž e džídží to nespomenie. Dnes sa zdr ží ak ýchkoľvek zmienok o narodeninách, de ťoch či tehotenstve, lebo si uvedomuje, ž e tieto témy by vo mne rozdúchali bolestivé spomienky. Lakšmí vie, koľko snahy ma stálo vytesniť z mysle existenciu svojho prvorodeného dieťaťa, ktoré som musela dať na adopciu. Krátko nato, ako som skončila ôsmu triedu, mi džídží

vysvetlila, prečo mám zrazu citlivé prsia a trápi ma nevoľnosť. Chcela som tú krásnu správu oznámiť Ravimu: budeme mať dieťa! Vôbec som nepochybovala, že keď sa to dozvie, ožení sa so mnou. No skôr než som mu to stihla povedať, rodičia ho poslali do Anglicka, aby tam dokončil strednú školu. Odvtedy som ho nevidela. Vie, že sa nám narodil syn? A že dostal meno Nikhil?

Veľmi som si ho chcela nechať, ale džídží trvala na tom, ž e musí m doštudovať. Mala som trinásť, bola som primlad á , aby som sa stala matkou. Nesmierne sa mi uľavilo, ke ď Kántá a Manu, sestrini najbli žší priatelia, sú hlasili, ž e moje dieťa vychovajú ako vlastné , a navyše mi ponú kli, aby som sa oň starala ako jeho ájá . Mali všetky podmienky: prostriedky, túžbu, pr á zdnu detsk ú izbu. Mohla som by ť s Nikim celý deň, hojdať ho, spievať mu, bozk ávať mu drobné pršteky na nohách a predstierať , ž e je iba môj. Po štyroch mesiacoch som si uvedomila, ž e spôsobujem viac škody ako úž itku. Snažila som sa dosiahnuť, aby Niki miloval iba m ňa, čím som však ubli ž ovala Kánte a Manuovi.

Po odlúčení od syna som naňho myslela každý deň, ka ž dú hodinu. Na neposednú kuč eru na boku hlavy, ktor á sa nedala uhladiť. Na jeho vytŕčajúci pupok. Na to, ako tučnými prštekmi dychtivo zvieral f ľa šku s mliekom, ktor ú som mu nemala d ávať . Kántá krátko predtým pri šla o die ť a a Nikiho by rada k ŕ mila z vlastného prsn í ka. To vo mne vyvolávalo ž iarlivosť – a hnev. Prečo môže dojč iť moje dieť a a tváriť sa, ž e je jej? Uvedomovala som si, ž e preň ho bude lepšie, ak prijme Kántu za matku, ale aj tak som ju za to nenávidela.

Vedela som, ž e ak ostanem u Kánty, budem Nikimu br á niť v lá ske k  ž ene, ktor á ho chce vychovávať a má možnosti sa oňho riadne postarať. Aj Lakšmí to videla, ale rozhodnutie nechala na mne. Napokon som urobila to jediné, čo sa dalo. Opustila som ho. A zo všetkých síl som sa snažila predstierať, že nikdy neexistoval. Ak si nahovorím, že hodiny, ktoré sme s Ravim Singhom strávili nacvičovaním Shakespeara – keď sa naše telá okolo seba ovíjali ako Othello a Desdemona a nevedeli sme sa jeden druhého nasýtiť –, boli iba sen, iste sa mi podarí presvedčiť sama seba, že aj naše dieťa sa mi len prisnilo.

Fungovalo to. Každý deň okrem druhého septembra.

Odkedy som sa odsťahovala z Džajpuru, Kántá mi pravidelne posiela hrubé obálky. Nemusím ich otvoriť, aby som vedela, čo obsahujú: fotografie Nikiho ako bábätka, ako batoľaťa, ako malého chlapca. Zakaž-

dým jej ich vraciam neotvorené s upokojujúcim vedomím, že minulosť sa ma nemôže dotknúť, ublížiť mi a zraniť ma.

Keď som sa naposledy stretla s  džídží v Šimle, ukázala mi podobnú obálku, ktorá prišla jej. Spoznala som modrý papier, Kántino elegantné písmo s ladnými slučkami na g a y a pokrútila som hlavou. „Keď budeš pripravená, môžeme si tie fotografie pozrieť spolu,“ navrhla mi.

No ja som vedela, že tá chvíľa nikdy nenastane.

Tak ako vždy, aj dnes prežijem Nikiho sedemnáste narodeniny ako v opare. Viem, že zajtra mi bude lepšie. Zajtra môžem urobiť to, na čo dnes nemám silu. Spomienku na svojho prvorodeného zapečatím tak pevne, ako keď starostlivo zatváram veko oceľového obedára, aby z neho nevytiekla ani kvapka masálá dálu .