MEsiac kory tnací
HANNAH GOLDOVÁ
ILUSTROVAL LEVI PINFOLD
Všetkým matkám sveta – nech už k vám deti prídu akoukoľvek cestou, alebo aj keď neprídu vôbec. Nech vaše svetlo stále jasne žiari.
1
Dub
S ilver Trevelonová sa chytila konára a so švihom zoskočila zo svojho obľúbeného stromu. Tento priemerne vysoký dub mal už stredný vek za sebou a počas svojho života zažil mnohé zmeny. Rástol na konci zadnej záhrady Trevelonovcov a bol obzvlášť vhodný na lozenie.
Silver totiž najradšej zo všetkého lozila po stromoch.
Rada cítila drsnú hrčovitú kôru pod prstami, chladné pofukovanie vánku na tvári a bohatú zemitú vôňu dreva, od ktorej ju šteklilo v nose. Nadovšetko však milovala byť čo najvyššie. Keď sedela zahniezdená v kolíske z konárov na vrchole stromu, prichádzali jej na um najlepšie a najvznešenejšie myšlienky.
Popravde už viac nemala dovolené loziť na strom, a to
od čias, keď z neho spadla a tri týždne musela nosiť ruku v slučke. Keď sa však vyštverala do bezpečia na treťom najvyššom konári (pevná vetva so správnou veľkosťou pre jej jedenásťročný zadok), uvedomila si, že dnešok bol čistý núdzový stav.
Dnes dopoludnia mali na hodine výtvarnej výchovy test. A ona ho nezvládla. Nielenže nezvládla. Silver úplne pohorela. Ešte aj Roger White to zvládol lepšie ako ona, hoci namaľoval iba pakobylku s dlhými nohami a mierne prekvapenými očami.
Silver sa pri tej spomienke zamračila a vytiahla svoj obrázok.
„Čo to má akože byť?“ zatiahla posmešne pani Snootlová a zvyšok triedy sa zachichúňal – všetci okrem Azizy, Silverinej najlepšej kamarátky, ktorá sa jej nikdy nesmiala, dokonca ani vtedy, keď Silver náhodou prišla do školy v pyžame s leopardím vzorom.
„Toto je,“ odvetila Silver s očami sršiacimi zlosťou, „abstraktné umenie.“
„Aha,“ povedala pani Snootlová a náročky otáčala obrázok rôznymi smermi. „Vidím, Silver, že aj keď si sa naučila používať slovník svojho otca, z jeho talentu si veľa nezdedila.“
Silver zlostne kopla nohami. Nie tak silno, aby ublížila stromu, ale dosť rázne na to, aby sa lístie poplašene zatrepotalo.
„Ako sa mám teraz ukázať ockovi na oči?“ zamrmlala.
Z konára, kde sedela, videla rovno do ockovho ateliéru.
Hoci názov „ateliér“ znel trochu smiešne, pretože pravdupovediac to bola len skromná presklená terasa pripojená
na koniec ich rodinného domu v radovej zástavbe. Ocko ju mal rád, lebo bola celá presvetlená. Často každému pripomínal, že umelci dýchajú svetlo, ako ryby dýchajú vodu.
Cez presklené dvere pozorovala známu vysokú postavu, ako chodí sem a tam pred najnovším obrazom. Dnes ráno, predtým než odišla z domu, ju otec objal tak, ako to mala najradšej – obrátil ju pri tom hore nohami. Navyše jej požičal aj svoj najcennejší štetec so štetinami z orlích pierok, ktorý si kúpil na exkurzii v Mongolsku.
S prižmúrenými očami sa znovu pozrela na svoj obrázok. Jednoznačne bola na ňom nakreslená chobotnica. Čo na tom, že nemala chápadlá, veď išlo o jej umeleckú interpretáciu.
Ocko hovorieval, že pri prvom pozretí nemusí obraz vždy dávať zmysel. Niekedy je umelcovým zámerom, aby ste sa pozreli pod povrch a našli tam ukrytý poklad. A kto by to mal vedieť lepšie ako práve jej otec?
Pred niekoľkými rokmi, keď bola Silver ešte batoľa, otec napísal a ilustroval detskú knižku. Volala sa Lesné dobrodružstvá a opisovala nerozvážne činy rôznorodej skupinky zvierat. Nikto od toho veľa nečakal, ale knižka zaujala čitateľov svojou predstavivosťou a Jack Trevelon sa stal tak trochu slávny. Nie veľmi slávny. Nikto ho nezastavoval na ulici a nežiadal o autogram (okrem susedy pani Hollandovej, ktorá si ho vypýtala pre svojho jazvečíka Harolda), no dosť slávny na to, aby ľudia očakávali, že aj jeho dcéra bude tak brilantne umelecky talentovaná.
Lenže nebola.
Maľovala katastrofálne.
ľu strčila ruku do sovieho hniezda. Sovy tam nežili, len rovnakonôžky a pavúky. Silver striaslo. Väčšinu zvierat a živočíchov mala rada, ale našli sa aj výnimky.
Lenže štetec nikde nevidela.
„Atramentová pohroma!“ zahromžila Silver a použila výraz, ktorý používal ocko zakaždým, keď si pokvapkal šaty atramentom, čo sa stávalo dosť často.
Zúfalo kopla nohami. Len čo to urobila, upútalo jej pozornosť niečo ligotavé.
Štetec!
Zachytil sa medzi konárikmi vzdorovito vyzerajúcej vetvy. Len maličký kúsok od nej, takmer na dosah ruky.
Načiahla sa za ním…
A už padala dolu hlavou zo stromu.
2
Atramentová pohroma!
P rudko letela nadol pomedzi konáre ako akrobat, až bezpečne pristála na mäkkom vankúši z vetvičiek a lístia v spodnej časti stromu. Odtiaľ zoskočila na machom zarastenú trávu a uškrnula sa.
„Ďakujem, kamarát.“
Vďačne potľapkala kmeň stromu, vytiahla si z vlasov zopár zablúdených listov a pustila sa skákať po kamenných kockách v záhrade, pričom si predstavovala, že uteká pred krokodílmi, ktoré chniapu zubami po jej pätách. Dorazila k zadnému vchodu a zastala.
Vyčistila si špinu spoza nechtov a prebehla pohľadom zadnú verandu, kde si mama po príchode domov zvyčajne odkladala pracovné zdravotnícke oblečenie. Vždy viselo
na ten večer požičala nového otca – otca, ktorý si zazipsoval svoju osobnosť do cestovnej igelitovej tašky.
To isté platilo aj pre obraz, na ktorom teraz pracoval. Chýbala mu bohatá škála farieb, neoplýval zábleskami slnečného svetla a rozhodne nemal žiadnu iskru. Na obrovskom plátne dominovala hrozivá búrku veštiaca obloha a pod ňou sa v silných búrlivých vlnách zmietal maličký čln.
Silver sa viac páčilo, keď maľoval bláznivé obrazy. Ako napríklad ilustrácie v Lesných dobrodružstvách alebo čmáranice, ktoré jej skicoval, keď mala ísť večer spať. Priamo na čistých hárkoch papiera vymýšľal príbehy o čarodejníkoch, drakoch a jednorožcoch. No takéto skice už dávno nerobil.
„No čo?“ opýtal sa znova so štetcom medzi zubami.
Na stole mal tubu so zlatou farbou. Nádhernou lesklou ligotavou zlatou, od ktorej by obloha žiarila ako kalifornské slnko.
„Zlat…“
„Myslím, že obsidiánovú,“ prerušil ju ocko. „Je to kryštál, ktorý sa vytvoril z lávy po ochladení sopky. Je známy aj ako kameň pravdy. A keď už hovoríme o pravde, čo si robila hore na strome?“
„A… Ako to vieš?“
Ocko jej neodpovedal. Aspoň nie slovami. Namiesto toho dramaticky zdvihol štetec do výšky a nakreslil vo vzduchu obrovské X. „Sľúb mi, že už nikdy nepolezieš na ten strom.“
Silver si vzdychla. „Sľubujem.“
„Mohla si si zlomiť väzy a tvoja mama má dosť starostí aj bez toho, aby sa musela báť ešte aj o teba.“
