Maggie O´Farrellová: Hamnet

HAMNET MaggieO’Farrellová

Historickápoznámka

Vosemdesiatych rokoch 16. storočia mali manželia, ktorí bývali na Henley Street vStratforde,trideti–SusannuapotomHamnetaaJudith,dvojičky.

ChlapecHamnetzomrelroku1596vovekujedenásťrokov.

Jehootecpribližneoštyrirokynapísalhrupodnázvom Hamlet.

Umrel,Bože,užhonieto, užjesmilýmamen, nadhlavoumutrávarastie, nohytlačíkameň.

Hamlet, 4.dejstvo,piatyobraz

HamnetaHamletsúvskutočnostirovnakémená,vstratfordských matrikáchzkonca16.azačiatku17.storočiacelkomzameniteľné.

Steven Greenblatt: „Smrť Hamneta avznik Hamleta“, New York Review of Books (21. októbra2004)

Poschodiskuschádzachlapec.

Chodbajeúzka askrúcasa.Chlapecberiekaždýschodpomaly,šúchasapopristene, topánkaprikaždomkrokubuchne.

Kúsoknadúpätímschodovznehybnie,obzriesanacestu,ktorúprešiel.Potomodrazu ráznepreskočíposlednétrischody,akomávozvyku.Keďdopadne,zatackásaaspadne nakolenánadlaždicovúpodlahu.

Jedusný,bezveternýdeňkoncomletaaizbunaprízemípresekávajúdlhépásysvetla. Zvonkanaňhozlostneblčíslnko,sklánamriežkovanýchoblokochvsadenýchdoomietky súžlté.

Vstane apošúcha si nohy. Pozrie jedným smerom, hore schodmi. Potom druhým smerom,váha,ktorýmsadať.

Izba je prázdna, na mriežke zádumčivo blikoce oheň, oranžové uhlíky pod mäkkým, kúdoliacim sa dymom. Vudretých kolenách mu búši vrytme tepu srdca. Stojí sjednou rukou na zástrčke dverí na schody, odratú koženú špičku topánky má podvihnutú, prichystanú na pohyb, na útek. Vlasy, svetlo sfarbené, takmer zlaté, mu vchumáčoch trčiazčeladohora.

Niktotunieje.

Vzdychne,vtiahnedosebateplý,prašnývzduch,pohnesacezizbuazdverínaulicu. Lomoz tragačov, koní, pouliční predavači, ľudia, ktorí na seba pokrikujú, chlap, ktorý vyhadzuje vrece zhorného obloka, nič ztoho knemu nedolieha. Ťahá sa popri priečelí domudovchoduvsusedstve.

Vôňa domova starých rodičov je stále rovnaká – zmes dymu zdreva, politúry, kože, vlny. Je podobná, apredsa neurčito iná ako vsusediacom obydlí sdvoma izbami, ktoré starý otec vystaval vúzkej medzere pri väčšom dome, vobydlí, kde býva on smamou asestrami.Zavšesilámehlavu,prečojetotak.Veďtiedveobydliadelíibatenkátrstená stena,alevzduchmávkaždominýráz,inakzaváňa,jeinejteploty.

Vo väčšom dome to hvízda prievanom azvíreným vzduchom, ťukaním abúšením v

dielnistaréhootca,klopanímavolanímzákazníkovpriokne,hlukomatrmou-vrmouna zadnomdvore,príchodmiaodchodmistrýkov.

Dnesvšaknie.Chlapecstojívovchode,načúva,čituniektonieje.Ztohtomiestavidí, žedielňa vpravo jeopustená, stoličky pri pracovných stoloch prázdne, náradie nečinné na policiach, na tácke pohodené rukavice ako odtlačky rúk, nech si ich každý pozrie. Okno, cez ktoré sa predáva, je zavreté azahasprované. Ani vjedálni vľavo nikto nie je. Nadlhomstolenaukladanéobrúsky,nezapálenásviečka,kopaperia.Ničviac.

Zavolá, je vtom pozdrav aj otázka. Raz, dva razy. Nachýli hlavu, načúva, či sa niekto neozve.

Nič.Lenvrzgottrámov,ktorésavslnkutrocharozťahujú,šumvzduchuvanúcehopod dverami amedzi izbami, šuchot plátenných drapérií, pukot ohňa, neurčité zvuky prázdneho,odpočívajúcehodomu.

Zovrie prsty na železnej kľučke. Horúčava dňa, hoci je už neskoro, mu vyháňa zpokožky na čele pot, leje sa mu po chrbte. Bolesť vkolenách sa vyostrí, bodá, potom zasazoslabne.

Chlapec otvoríústa. Volámená, jednopodruhom, mená všetkých, ktorítubývajú, tu vtomtodome.Starúmamu.Slúžku.Strýkov.Tetu.Učňa.Staréhootca.Voláichvšetkých, jedného po druhom. Na okamih mu zíde na um zavolať otcovo meno, zakričať naňho, lenžeotecjenamíleahodinyďaleko,vLondýne,kdeonnikdynebol.

Alekdesúostatní,tobyrádvedel–mama,staršiasestra,starámama,strýkovia?Kde jeslúžka?Kdestarýotec,ktorýzadňaledvavytiahnezdomupätyazvyčajnejevdielni, preháňa učňa alebo vúčtovnej knihe ráta príjem? Kde sú všetci? Ako môžu byť obidva domyprázdne?

Pohne sa po chodbe. Pri dverách do dielne zastane. Mihne do nej pohľadom, aby sa uistil,žetamniktonieje,avojdednu.

Dorukavičkárskejdielne staréhootcamáprístupzakázaný.Anipostávaťvodverách nesmie.Čotamleňošíš,zahučístarýotec.Človekužnemôžepoctivopracovať,abynaňho ľudianevyvaľovalioči?Nemášničlepšienarobote,akoprestupovaťznohynanohu?

Hamnet má bystrú myseľ – na hodinách vškole všetkému poľahky rozumie. Chápe zmysel alogiku toho, čo sa hovorí, anaspamäť sa učí rýchlo. Slovesá, gramatiku, časy, rétoriku, číslaavýpočty sype zhlavy tak ľahko, až to občas vzbudzujezávisť ostatných chlapcov. No tá myseľ je aj roztržitá. Voz prechádzajúci po ulici počas hodiny gréčtiny muodvrátipozornosťodpísacejtabuľky aondumá,kamasiideačoasivezie aakoho

raz strýko zviezol so sestrami na sennom voze, to bola ešte len krása, vôňa apichanie čerstvo pohrabaného sena, kolesá klopkajúce do rytmu kopýt unavenej mulice. Za posledné týždne dostal vškole dva razy bitku, pretože nedával pozor (stará mama mu pohrozila,žekeďsatostaneešteraz,eštejedinýraz,dáotomvedieťotcovi).Učiteľovi to nejde do hlavy. Hamnet sa učí rýchlo, vie recitovať namemorované, ale myseľ si pri učenínevieudržať.

Keď na oblohe začviriká vták, zadrhne sa vreči, ani čo by zásahom nebies ohluchol aonemel.Keďkútikomokazachytíniekohovchádzaťdomiestnosti,odtrhnesaodtoho, čo práve robí – či už je, číta, alebo píše domácu úlohu – anespúšťa zprichádzajúceho pohľad, akoby niesol dajakú dôležitú správu práve preňho. Nutká ho prekĺznuť popri

hraniciach skutočného, hmatateľného sveta naokolo avstúpiť inam. Telom sedí vizbe, ale hlavou je inde, niekým iným, vkončinách známych iba jemu. Prebuď sa, chlapče, skríkne stará mama, lúskajúc naňho prstami. Vráť sa, zasykne staršia sestra Susanna apočastuje ho frčkou do ucha. Dávaj pozor, zhúkne naňho učiteľ. Kde si zasa bol?

Zašepká mu Judith, keď sa konečne vráti do tohto sveta, keď príde ksebe, keď sa rozhliadneauvidí,žejespäť,doma,pristole,naokolorodinaamamanaň­hosmiernym

úsmevomupierapohľad,akobypresnevedela,kdebol.

Arovnako aj teraz, keď vchádza do zakázaného priestoru rukavičkárskej dielne, vytratilo sa mu, čo má urobiť. Odpútal sa od ukotvenia, odvedomia, že Judith ochorela atreba, aby sa o ňu niekto postaral, že je práve na ňom vyhľadať mamu alebo starú mamu,činiekohoiného,ktoužbudevedieť,čorobiť.

Zo štangle visia kože. Hamnet sa už dosť vyzná, vie, že tá hrdzavočervená fľakatá je jelenia, tá jemnučká apoddajná kozľacia, menšie kožúšky patria veveričkám, tá hrubá aježatá je diviačia. Keď podíde bližšie, kože na závesoch zašelestia apohýbu sa, ako kebyvnichešteostávalživot,lenkúsočekživota,toľko,abyhopočuliprichádzať.Vytrčí prst adotkne sa kozej kože. Je záhadne hebká ako vodná tráva, ktorá sa mu obtiera onohy,keďsavhorúcednizájdeokúpať.Kožasazľahkahojdá,nohyrozovreté,vystreté akovletku,akovtákaleboprízrak.

Chlapec sa obráti aobzerá si dve stoličky pri pracovnom stole – jednu potiahnutú kožou, vyhladenou nohavicami starého otca, adruhú tvrdú, drevenú pre Neda, učňa. Pohľadomzablúdinanáradievisiacenahákochnastenenadpracovnýmstolom.Vie,čo sa ztoho používa na rezanie, čo na napínanie, čo na pripínanie astehovanie. Zbadá, že užší znapínacích rámov na rukavice – ženské – nie je na svojom mieste, ostal na stole,

tam, kdepracujeNed so sklonenou hlavou, nahrbenými plecami ahybkými, usilovnými prstami. Hamnet vie, že stačí málo, aby sa starý otec na Neda rozkričal, aobčas ešte niečo horšie, preto napínacírám vezme, poťažkájeho teplúdrevenú ťarchu azavesí ho nahák.

Chystá sa potiahnuť zásuvku, vktorej sú kotúľky sniťami aškatule sgombíkmi –opatrne,opatrne,vie,žezásuvkazaškrípe–,keďmudoľahnedoušíakýsitichýškrabot čišuchotanie.

Hamnet bleskurýchlo vystrelí von, preženie sa po chodbe na dvor. Spomenie si na svoju povinnosť. Čotorobí –obsmŕdavdielni? Sestrajechorá –mániekoho vyhľadať, abyjejpomohol.

Otvára dvere, buch, buch, buch, jedny za druhými, kuchynský prístavok, varňa piva, práčovňa. Všade prázdno, vnútri tma achlad. Znova volá, tentoraz zachrípnutejšie, vhrdlehoužškriabeodtoľkéhovolania.Opriesaostenukuchynskéhoprístavku,kopne doorechovejškrupiny,ažskackavoodletícezdvor.Jedočistazmätený,žejetaktosám. Niekto by tumal byť, niektotuvždy je. Kdesú? Čomárobiť? Akoto, žesú všetci preč? Ako je možné, že mama astará mama nie sú doma ako vždy azakaždým, prečo nedvíhajúpoklopnapeci,nemiešajúvhrncinaohni?Stojínadvore,pozeráokoloseba, nadveredochodby,nadveredovarne,nadvereichbývania.Kammáísť?Kohovolaťna pomoc?Kdesúvšetci?

Každý život má svoj stržeň, svoju os, svoj stredobod, zktorého všetko prýšti ado ktoréhosavšetkonavracia.Tátochvíľa,tojeneprítomnámama–chlapec,prázdnydom, opustenýdvor,nevypočutévolanie.

A on, stojí tu za domom avolá na tých, čo ho kŕmili, prebaľovali, pohojdávaním uspávali, držali zarúčku priprvých krokoch,učili jesť lyžičkou, fúkať dopolievky, kým sa pustí do jedenia, dávať pozor pri prechádzaní cez ulicu, nechať spiaceho psa ležať, vypláchnuťpohárpredpitím,nepribližovaťsakhlbokejvode.

Totosionaponesiehlbokovsebe,ponesiesitodokoncasvojichdní.

Hamnetškrabkátopánkamipoštrkunadvore.Vidí,čozostalozhry,ktorúsasJudith nedlhopredtýmhrali–dlhéšpagátypriviazanékborovicovýmšiškám,ktorépoťahovali

apredhadzovali mačiatkam. Tým malým tvorom stvárami ako fialky amäkkými vankúšikmipodlabkami.Starámačkasautiahladosudavkomore,kdeichpriviedlana svet atýždne ukrývala. Hamnetova stará mama po mláďatách kdekade snorila, chcela ichvšetkyutopiť,akoobyčajne,alemačkajejtoprekazila,držalasvojemaličképotajme, vbezpečí, ateraz sú už podrastené, obi­dve, pobiehajú sem atam, lezú na vrecia, naháňajú pierka, útržky vlny azatúlané lístie. Judith saod nich nevie na dlhšie odlúčiť. Zvyčajne má jedno vo vrecku zástery, zradnú vypuklinu prezrádzajú dve špicaté ušká, astará mama ju okrikuje avyhráža sa džberom sdažďovou vodou. Hamnetova mama ich však pošepky upokojuje, že mačence sú už priveľké na utopenie. „Už ich nemôže utopiť,“uisťujeich,keďsúsami,stierajúczJudithinejzdesenejtváreslzy.„Nemalabyna tožalúdok–metalibysa,vieš,bojovaliby.“

Hamnet sa primotá kosihoteným šiškám, ich špagáty sa ťahajú po udupanej hline dvora. Mačiatka nikde nevidieť. Špičkou topánky drgne do jednej šišky atá sa od neho

kyvotavoodkotúľa.

Zadíva sa dohora na domy, na mnohé obloky toho veľkého ana tmavý vchod toho svojho. Inokedy sa sJudith tešia, keď saocitnú sami. Vtakej chvíli by ju nahováral, aby sním vyliezla na strechu kuchynského prístavku, odkiaľ dočiahnu na konáre slivky prevísajúcecezsusedovmúr.Konáresúobťažkané,obsypanéslivkami,ichčervenozlaté kožkyidúpuknúť,takésúzrelé.Videlichzhornéhooblokadomustarkých.Kebyboldeň ako každý iný, podvihol by Judith na strechu, aby si naplnila vrecká nakradnutými slivkami, nech by sa čo ako priečila atrápila výčitkami svedomia. Nerada sa dopúšťa niečoho nepočestného či zakázaného, taká je nevinnučká, ale väčšinou stačí zopár

Hamnetovýchslovadásapresvedčiť.

Ibažednes,keďsahralismačiatkami,ktoréuniklipredčasnémuskonu,sťažovalasa, že ju bolí hlava a páli vhrdle, že ju premkýna chlad avzápätí horúčosť, ašla si domov ľahnúť.

Hamnetsavraciadveramidohlavnéhodomuavykročípochodbe.Chcevyjsťnaulicu avtom čosi začuje. Akési klopnutie či pohyb, tichý zvuk, no celkom určite pochádza od človeka.

„Hej!“ zavolá. Čaká. Nič. Dolieha k nemu ticho zjedálne azosalónu za ňou. „Kto je tam?“

Nachvíľu,ibanaokamih,muvyvstanepredočamipredstava,žebytomoholbyťotec, ktorý sa vrátil zLondýna achce ich prekvapiť – už sa to stalo. Bude tam, bude za

dverami, azda sa hrá na skrývačku, taký fígeľ. A keď on, Hamnet, vojde do izby, otec zrazu vyskočí. Vo vaku a vmešci nesie plno darčekov. Bude raziť koňmi, senom, mnohodennou cestou. Objíme si syna aon sa pritisne lícom kdrsným, škrabľavým sponámjehokabátca.

No vie, že to nebude otec. Vie to, vie to naisto. Otec by sa na toľké volanie ozval, neukrýval by sa vprázdnom dome. No jednako, keď vchádza do salónu, prenikne ním pocitsklamania,leboprinízkomstolezbadástaréhootca.

Vsalóne panuje prítmie, na oknách sú zatiahnuté závesy. Starý otec stojí knemu chrbtom,nahrbený,habkápočomsinastole–papiere,plátennévrecko,akésimince.Na stole stojí džbán apohár. Starký blúdi rukou medzi nimi, má sklonenú hlavu, sípavo znehovyrážadych.

Hamnet zdvorilo zakašle. Starý otec sa prudko obráti, tvár má nasrdenú, zúrivú, rukamimlátivovzduchu,akobyodrážalútočníka.„Ktojetu?“zareve.„Ktojeto?“

„Ja.“

„Kto?“

„Ja.“Hamnetprejdedoúzkehopásusvetlaprenikajúcehošikmocezoblok.„Hamnet.“

Starý otec dosadne na stoličku, až to buchne. „Vyľakal si ma, až sa mi vžilách sekla krv,chlapče!“skríkne.„Čosimyslíš,taktosazakrádať?“

„Nehnevajtesa,“ospravedlňujesaHamnet.„Stálesomvolal,niktosaneozýval.Judith je…“

„Súpreč,“prerušíhostarýotecašibnezápästímsmeromvon.„Ačostýmiženskými vôbec chceš?“ Schytí džbán za hrdlo anasmeruje ho kpoháru. Tekutina – asi pivo, pomyslí si Hamnet – vystrekne, niečo do pohára, niečo na papiere na stole, starý otec zahreší arukávom ťapká po papieroch, osúša ich. Hamnetovi prvý raz zíde na um, že starýotecjeasiopitý.

„Viete,kamšli?“spýtasa.

„Čože?“ vyhŕkne starý otec, stále osúšajúc papiere. Jeho hnev pre poničené papiere zneholetíakovytasenýrapír.Hamnetcíti,akojehohrotblúdipoizbe,hľadáprotivníka, ana okamih sa mu vybaví mamin liesko­vý prútik ťahajúci sa kvode, ibaže on nie je voda pod zemou ahnev starého otca nie je chvejúca sa virguľa. Je bodavý, ostrý, nevyspytateľný.Hamnetnetuší,čosastanevnasledujúcejchvílianičobymalurobiť.

„Nestojtamsvyvalenýmiokáľmi,“zasyčístarýotec.„Pomôžmi!“

Hamnet váhavo postúpi okrok, potom oďalší. Je vstrehu, vmysli mu víria otcove

slová – drž sa od starého otca bokom, keď ho posadne planá nálada. Nepribližuj sa knemu.Vždybuďkusodneho,počuješ?

Takto ho otec vystríhal, keď bol naposledy doma aspoločne pomáhali vykladať voz zgarbiarne. Johnovi, starému otcovi, spadol zväzok koží do blata avnáhlom záchvate hnevu šmaril do steny škrabač na kožu. Otec Hamneta razom odtiahol, skryl si ho za chrbát, aby bol zcesty, no John sa popri nich bez slova vrútil do domu. Otec vzal Hamnetovi tvár do oboch rúk, na zátylku mu preplietol prsty auprel naňho nehybný, skúmavý pohľad. Tvojich sestier sa nedotkne, ale bojím sa oteba, zamrmlal so zvraštenýmčelom.Poznáštúnáladu,čomámnamysli,však?Hamnetprikývolazatúžil, aby táto chvíľa trvala dlho, nech mu otec ešte takto drží hlavu – mal pri tom pocit

ľahkosti, bezpečia, pocit, že mu niekto celkom rozumie aže je niekomu drahý. No zároveňsaprihlásilazhorknutá,pálčiváťažoba,akokeďjehožalúdkunepadnedobreto čionojedlo.Spomenulsinaúsečnéslová,ktorélietalimedziotcomastarýmotcom,ana to, ako si otec vjednom kuse uvoľňuje golier, keď sedí srodičmi pri stole. Prisahaj mi, naliehaloteczachrípnutýmhlasom,keďstálinadvore.Odprisahajmito!Musímvedieť, žesatiničnestane,keďtuniesom,abysomnatebadozeral.

Hamnet si je istý, že otcovo ponaučenie dodržiava. Je kus od starého otca. Stojí na druhejstranekozuba.Starýotecnaňhonedočiahne,anikebychcel.

Jednou rukou pije zpohára adruhou striasa kvapky zpapiera. „Tu máš, ber si to,“ rozkážeapodávamupapier.

Hamnet sa nahne, nepohnúc nohami, akončekmi prstov si ho vezme. Starý otec naňhostriehneprižmúrenými,ostražitýmiočami.Zkútikaústmutrčíjazyk.Zhrbene si sadnenastoličku–vyzeráakostarásmutnáropuchanakameni.

„Aeštetoto.“Podávamuďalšípapier.

Hamnet sanahne ako predtým, udržiava si potrebný odstup. Pomyslí si naotca, aký bybolnaňhopyšný,akobysamupotešil.

Starýotecsavrhnevpredrýchloakolíška.Všetkosastanevmihu,Hamnetpotomani dobre nevie, ako to nasledovalo za sebou – papier medzi nimi zletí na dlážku, ruka starého otca ho schmatne za zápästie, potom za lakeť, strhne ho ksebe do medzery, ktorú mu otec prikázal dodržiavať, druhá ruka starého otca, ešte vždy spohárom, sa rýchlo dvíha. Hamnet vníma pred očami záblesky – červený, oranžový, farby ohňa, vyletujú mu zkútika oka – abolesť pocíti až potom. Ostrú, omračujúcu, bodavú. Okraj pohárahoudrelrovnopodobočie.

„Toťanaučí,“uľavísistarýotecpokojnýmhlasom.„Toťanaučízakrádaťsa.“

Hamnetovivyhŕknuzočíslzy,zobidvoch,nielenzudretého.

„Plačeš, čo? Ako malá sopľa? Si taký naničhodný ako tvoj otec,“ dodá starý otec znechutene apustí ho. Hamnet odskočí, narazí píšťalou do pe­ľaste lôžka. „V jednom kuse vyplakávať, fňukať, ťažkať si,“ zahundre. „Nemá kúska chrbtovej kosti. Ani štipku rozumu.Takjetosnímodjakživa.Priničomnevydrží.“

Hamnet vybehne von, prebehne po ulici, utiera si tvár, rukávom si stiera krv. Cez dvere svojho domova, hore schodmi, do hornej izby, kde leží na slamníku pri veľkej rodičovskejpostelisozávesompostava.

Jeoblečená–hnedéšatočky,bielyčepček,jehorozviazanéšnúrkyrozhodenénakrku –aležínaprikrývkach.Topánkyskopla,padlivedľanejakoprázdneprevrátenéstruky.

„Judith,“prihovorísaadotknesajejruky.„Jetilepšie?“

Judith nadvihne viečka. Chvíľu na brata hľadí, ani čo by ho vnímala zveľkej diaľky, potomočizasazatvorí.„Spím,“zašemotí.

Márovnakúsrdcovitútvárakoon,rovnakézahrotenéčelo,odkiaľvyrastajúrovnaké do žlta sfarbené vlasy. Aj oči, ktoré naňho okamih upierala, sú rovnakej farby – teplo jantárovésozlatýmifliačkami–takéisté,akomáon.Mátosvojdôvod–onarodeninysa delia vrovnaký deň, tak ako sa delili omamine útroby. Sú dvojčatá, prišli na svet niekoľkominútposebe.Sútakírovnakí,akobysanarodilizjednejplodovejblany.

Vezmejejprstydosvojich –rovnakénechty,rovnakotvarovanéhánky,ikeďjehosú trochaväčšie,širšie,špinavšie–avytláčasizhlavy,žejejprstysúklzkéarozpálené.

„Akotije?“spýtasa.„Lepšie?“

Judith sa pomrví. Prsty si prepletie sbratovými. Nadvihne bradu anechá ju klesnúť. Tamjeto,zbadáHamnet,opuchlinadolunakrku.Aďalšianamieste,kdekrkprechádza do pleca. Mlčky na ne hľadí. Ako dve prepeličie vajcia pod Judithinou pokožkou. Bledé, vajcovité,usadené,akobysaznichišloniečovyliahnuť.Jednonakrku,druhénapleci.

Judithniečohovorí,perysajejoddeľujú,vústachpohybujejazykom.

„Čosipovedala?“spýtasabratanaklonísabližšie.

„Tvár,“počuje.„Čotomášstvárou?“

Priloží si ruku na čelo, nahmatá opuchlinu, vlhkú krv. „Ale nič,“ odvetí. „To nič.

Počúvaj,“povienástojčivejšie.„Idempohľadaťlekára.Nebudemprečdlho.“

Juditheštečosivraví.

„Mama?“zopakujeHamnet.„Áno–užide.Niejeďaleko.“

Mamajevšakďaleko,vyšemíle.

Agnes má kus zeme vHewlandse, prenajala si ju od brata, ťahá sa od domu, kde sa narodila, až klesu. Chová tam včely vúľoch upletených zkonope, vktorých to bzučí usilovným, do seba pohrúženým životom. Sú tam aj hriadky bylín, kvetov, rastlín, prútené opierky na stonky. Agnesina bosorácka záhrada, tak ju volá stará mama aprevraciapritomoči.

Agnes tam vídať po väčšinu času, chodí hore-dolu popri hriadkach, pleje burinu, prikladá ruku na špirálovité úle, tu atam prireže stonky, do koženého vaku na svojom bokuukladániektorékvety,listy,struky,lupeneasemená.

Dnesjuzavolalbrat,popastierovomchlapcovijejodkázal,žesačosidejesovčelami –povyletovalizúľovahrčiasanastromoch.

Agnes obchádza úle, načúva ich reči. Pohľadom zavisne na roji vsade, na černastej

škvrneťahajúcejsapokonároch,ktorápobúrenevibrujeachvejesa.Niečoichrozčúlilo. Počasie, zmena teploty alebo ich niekto vyrušil vúľoch? Niektoré dieťa, zatúlaná ovca, jejstarámama?

Nadvihne ruku, vsunie ju do úľa popri včelách, čo tam zostali. Dlhé voľné šaty ju chladia, stojí vtmavom, zelenkastom tieni stromov, hrubý vrkoč mápripnutý ktemenu pod bielym čepcom. Natvári nemáochrannú sieťku – nikdy si ju nedáva. Keby ste boli prinejblízko,videlibyste,žepohybujeperami,mrmlavošemotíapomľaskávanahmyz, ktorýjejpoletujeokolohlavy,zosadánarukávy,vrážadotváre.

Vytiahne zúľaplást ačupne si, aby si ho prezrela. Jeho povrchsahmýri, pokrývaho čosi,čovyzeráakojedinýpohyblivýcelok–hnedý,potiahnutýzlatýmipásikmi,krídelká vtvare maličkých sŕdc. Sú to stovky dokopy zhrčených včiel, primknutých kplástu, ksvojejcennosti,ksvojmudielu.

Agnesdvihneviazaničkutlejúcehorozmarínuamávaňounadplástom,zanechávajúc vnehybnom augustovom povetrí dymovépásiky. Včely ako jedna vzlietnu, zlúčia sa do roja nad jej hlavou, do mračna s neurčitými obrysmi, do akejsi vzduchom nadnášanej sieťoviny,ktorásaneprestajnepreskupuje.

Pozorne, bedlivo zoškrabaný bledý vosk sa ocitne vkoši. Med sa odlučuje zplástu zdržanlivo, takmer neochotne, po kvapkách. Padá do nastavenej dieže pomaly ako oranžovozlatá miazga voňajúca prenikavo po tymiane asviežej levanduli. Ťahá sa zplástudodiežečorazširšie,skrútene.

Vtomsačosizmení, akésichvenievo vzduchu,akobyjej nadhlavounečujnepreletel vták.ČupiacaAgnesvyvrátihlavu.Pohnesajejpritomrukaamedjejkvapkánazápästie, stekápoprstoch,pobokudieže.

Agnessazamračí,položíplást,vstaneaobliznesikončekyprstov.

Vpravo vidí doškové strechy Hewlandsu, nad nimi biely nakopený oblak, vľavo nepokojné konárelesa, na jabloniach rojevčiel. Vdiaľkeženie jej druhý najmladší brat po jazdeckom chodníku ovce, vrukeprút, stádo obiehapes. Všetko, ako má byť. Agnes chvíľu pozoruje trhaný pohyb oviec, ich hopkajúce nohy, špinavé, zaschnutým blatom ufúľanérúno.Nalícejejzosadnevčela.Pohybomrukyjuodoženie.

Potom, aaž do konca života, ju bude ťažiť myšlienka, že keby bola hneď azaraz odišla, keby si bola poznášala svoje veci, rastliny, med avybrala sa domov, keby bola dala na náhly hmlistý pocit nepokoja, mohla zmeniť to, čo sa stalo. Keby bola nechala rojacesavčelytak,nechsirobia,čochcú,anevábilaichspäťdoúľov,mohlaodvrátiť,čo sablížilo.

Taktovšaknekoná.Stierasizčelaazkrkupot,navrávasi,nebuďpochabá.Plnúdiežu zakryjevrchnákom,plástzabalídolístia, strčí rukydoďalšiehoúľa,chcesitoobjasniť, porozumieť tomu. Oprie sa oň avníma jeho bzučiace, vibrujúce vnútro. Cíti jeho silu, jehomoc,akoprichádzajúcubúrku.