James Nestor: Dych

DYCH

Nová veda o stratenom čase James Nestor

TATRAN

Venujem K. S.

Nádychmusíbyťprinaberanídychuhlboký. Keďjehlboký,máveľkúkapacitu.

Keďmáveľkúkapacitu,dásapredlžovať. Keďsapredĺži,prenikáčoraznižšie.

Keďprenikneažnadol,pokojnesausadí.

Keďjepokojneusadený,jesilnýapevný.

Keďjesilnýapevný,rozvíjasa.

Keďsarozvinie,narastáavraciasanahor. Keďsavrátinahor,dosiahneažnavrcholhlavy. Nahorhoposúvatajomnámocprozreteľnosti. NadolhopriťahujetajomnámocZeme.

Ten,ktotoposlúchne,budežiť. Ten,ktosavzprieči,zomrie.

NápisnakamenizdynastickéhoobdobiaČou, 500rokovpredn.l.

VyzeralototamakovhororovomAmityville–zostiensaodlupovalafarba,oknáboli zaprášené amesačnýsvitvrhalhrozivétiene. Prešielsombránou,vyšielpovŕzgajúcich schodochazaklopalnadvere.

Otvorila mi tridsiatnička s hustým obočím a veľkými bielymi zubami. Pozvala ma dovnútra. Poprosila ma, aby som sa vyzul, a potom ma zaviedla do obývačky, ktorá pripomínala jaskyňu a modrý strop mala pomaľovaný chumáčmi oblakov. Posadil som sakoknu,ktorésatriasloodporyvovvetra,avžltomsvetlepouličnejlampypozoroval, akovchádzajúostatní.Chlapspohľadomväzňa.PrísnesatváriacimužsofinouakoJerry

Lewis.Blondína,ktorámalanačelenepresneumiestnenúozdobubindi.Cezšumkrokov a tichých pozdravov som počul, že po ulici uháňa dodávka, z ktorej sa ozýva pieseň Paper Planes. Bola to hymna týchto dní a nedalo sa pred ňou uniknúť. Odopol som si opasok,povolilhornýgombíknadžínsochausadilsa.

Prísť sem mi odporučil môj lekár. Povedal mi, že hodiny dýchania by mi mohli pomôcť. Mohli by posilniť moje slabé pľúca, upokojiť mi rozháranú myseľ a možno dokoncavniesťakýsinadhľaddoživota.

Prežil som niekoľko veľmi ťažkých mesiacov. Vpráci som toho mal nesmierne veľa anezvládalsomto.Môjstotridsaťročnýdomsamirozpadávalnadhlavou.Právesomsa zotavil zo zápalu pľúc, ktorý som chytil už tretí rok po sebe. Väčšinu času som trávil doma, lapalsompodychu,pracovalatrikrátdennesom na gaučijedolz tej istej misky zhrbený nad týždňovými novinami. Mal som svoju zabehanú rutinu, hoci neveľmi zdravú, a to fyzicky, psychicky aj vo všetkom ostatnom. Po niekoľkých mesiacoch takéhoto spôsobu života som poslúchol radu svojho lekára azapísal sa do dýchacieho kurzuprezačiatočníkov.Malsomsatamnaučiťtechniku,ktorásavolásudaršana-krijá.

Presne odevätnástej žena s hustým obočím zamkla vchodové dvere, posadila sa uprostred skupiny, vložila do otlčeného prehrávača kazetu a stlačila play. Kázala nám zavrieťoči.Zreproduktorovsacezšumstatickejelektrinyozvalhlaschlapasindickým prízvukom.Bolpiskľavý,povznášajúciaprílišmelodickýnato,abybolprirodzený.Znel akozkreslenejrozprávky.Inštruovalnás,abysmesapomalynadýchliceznosapomaly vydýchli.Abysmesasústredilinasvojdych.

Totosmeopakovaliniekoľkominút.Zhromadyprikrývoksomsivzaljednunanohy, lebo na mňa od okna ťahalo. Naďalej som dýchal podľa pokynov, ale nič sa nedialo. Nezaplavilmapokojastuhnutésvalysamineuvoľnili.Nestalosanič.

Prešlodesať,možnoajdvadsaťminút.Začalomitoliezťnaner­vyaužsomľutoval, že večer trávim dýchaním prašného vzduchu na dlážke starého viktoriánskeho domu. Otvoril som oči a poobzeral sa. Všetci mali na tvári rovnaký výraz – vážny a znudený. Ten,čovyzeralakoväzeň,asispal.JerryLewissatváril,akobyprávemočil.Bindisedela nehybne a tvárila sa ako mačka Škľabka. Napadlo mi, že ujdem, ale nechcel som byť drzý. Neplatil som inštruktorke za hodinu. Bolo slušné rešpektovať jej dobročinnosť. Taksomznovazavreloči,pritiaholsiprikrývkuapokračovalvdýchaní.

Potom sa niečo stalo. Neuvedomoval som si žiadnu premenu, nepocítil som, ako sa uvoľňujem alebo ako mi z hlavy vyletujú húfy otravných myšlienok. Mal som pocit, akobymavzaliapremiestnilinainémiesto.Trvalotolenchvíľu.

Kazetastíchlaaotvorilsomoči.Nahlavesomzaregistrovalniečovlhké.Utrelsomto rukouapocítilsom,žemámúplnespotenévlasy.Prešielsomsipotváriavočiachzacítil štipľavýpotanaperáchchuťsoli.Nasvetriadžínsochsomsitiežvšimolfľakyodpotu. V miestnosti bolo asi dvadsať stupňov a pod oknom, z ktorého ťahalo, aj menej. Všetci mali svetre alebo mikiny s kapucňou, aby im nebolo zima. Ja som však prepotil oblečenie,akobysomprávezabeholmaratón.

Pristúpilakumneinštruktorkaaopýtalasa,čiminičniejeačisomnebolchorýalebo somnemalteplotu.Hovorilaniečootelesnejteploteaotom,žekaždýnádychnámdáva novúenergiu,kýmkaždýmvýdychomodstraňujemetústarú.Snažilsomsatopochopiť, aleťažkosamisústredilo.Myslelsomnato,akovtakomspotenomoblečeníprejdemna bicyklitrimílezHaight-Ashburydomov.

Naďalšídeňmiboloeštelepšie.Presneakotvrdili –cítilsomsapokojneazmierene ako už dlho nie. Dobre som sa vyspal. Maličkosti ma neobťažovali tak ako zvyčajne. Úplnesastratilonapätiezpliecakrku.Pocitpretrvalpárdníapotomsastratil.

Čo mohlo spôsobiť takú reakciu? Veď som len strávil hodinu v tureckom sede na dlážkezvláštnehodomuazhlbokadýchal.

Naďalšítýždeňsomsatamvrátil.Skúsenosťsazopakovala,lensomsamenejspotil.

Rodine ani priateľom som otom nerozprával, ale snažil som sa pochopiť, čo sa stalo.

Vlastnesomtýmstrávilniekoľkonasledujúcichrokov.

Zatenčassomsiopravildom,vyriešilproblémyaprišielnaniečo,čobymipomohlo nájsťodpovedenaniektoréotázkyodýchaní.VybralsomsadoGréckanapísaťpríbeho nádychovom potápaní – starovekej praktike potápania do veľkej hĺbky bez dýchacieho prístroja,najedennádych.Popritréningochsomsazhováralsdesiatkamiodborníkova dúfalsom,žepochopím,čorobiaaprečo.Chcelsomvedieť,akotítoobyčajnepôsobiaci ľudia–softvérovíinžinieri,reklamnípracovníci,biológoviačilekári –vytrénovalisvoje telo, aby vydržalo aj dvanásť minút bez nádychu, a ako je možné, že sa ponárajú do hĺbok,ktorévedcipovažujúzanedosiahnuteľné.

Uväčšiny ľudí platí, že pri potápaní v bazéne sa po nejakých troch metroch alebo niekoľkých sekundách zľaknú a vyplávajú na po­vrch s ohromnými bolesťami uší. Potápači v Grécku mi povedali, že aj oni predtým patrili do tejto skupiny. Je to vec tréningu – prinútili svoje pľúca, aby pracovali tvrdšie, a naučili sa využívať kapacitu pľúc, o ktorej sa nám ostatným môže len snívať. Presviedčali ma, že vôbec nie sú výnimoční. Obyčajný zdravý človek sa vraj, ak je ochotný venovať tomu čas a námahu, naučí ponárať až do tri­dsiatich, šesťdesiatich, ba dokonca aj deväťdesiatich metrov. Vôbecnezáležínaveku,hmotnostialebogenetickejpredispozícii.Nádychovépotápanie jelenalenozvládnutíumeniadychu.

Dýchanie pre nich nie je podvedomá automatická činnosť, ktorá sa deje bez ich pričinenia. Jeto sila, liek aprostriedok, vďaka ktorému môžu získať takmer nadľudské schopnosti.

„Dýchať sa dá na nesmierne veľa spôsobov,“ povedala jedna inštruktorka, ktorá dokázalazadržaťdychnaviacakoosemminútarazsaponoriladohĺbkydeväťdesiatich metrov.„Každýznichovplyvnínašeteloinýmspôsobom.“Ďalšípotápačmivysvetlil,že nie­ktoré spôsoby dýchania vyživujú mozog, zatiaľ čo iné zabíjajú neu­róny. Vďaka niektorýmbudemezdraví,aleinémôžuurýchliťstarnutieasmrť.

Rozprávali mi neuveriteľné príbehy o dýchaní, ktorým si rozšírili pľúca viac ako o tridsať percent. Hovorili o indickom lekárovi, ktorý schudol niekoľko kíl len tým, žesa začal inak nadychovať. Spomenuli aj muža, ktorému vpichli bakteriálny endotoxín E. coli,aonpotomzačalrytmickydýchať,abystimulovalčinnosťsvojejimunitnejsústavy. Toxín do niekoľkých minút zničil. Povedali mi aj o ženách, ktoré dýchaním dosiahli remisiu rakoviny, či o mníchoch, ktorí celé hodiny vydržali sedieť nahí vsnehu adokoncahookolosebaajroztopili.Pripadalomitoakopovedačkybláznov.

Hodinyvoľna,zvyčajneneskorovnoci,somtrávilčítanímzáplavyodbornejliteratúry otejtotéme.Niektopredsaurčiteskúmalvplyvvedoméhodýchanianapríkladnaosoby, ktorétrpiamorskouchorobou.Vedcisaurčitesnažilioveriťpríbehypotápačovazistiť, čidýchanienaozajpomáhaprichudnutí,zlepšujezdravieapredlžuježivot.

Averu, našiel som toho za knižnicu. Problémom však bolo, že zdroje boli stovky, niekedydokoncatisícerokovstaré.

Sedem kníh čínskeho Taa z obdobia asi 400 rokov pred naším le­topočtom sa zaoberalo iba dýchaním. Rozoberalo sa v nich, ako nás v závislosti od používania dych môže uzdraviť alebo zabiť. Spisy obsahovali podrobné pokyny, ako dych regulovať, spomaliť, zadržať alebo prehltnúť. Ešte staršie hinduistické zdroje považovali dych a ducha za jedno a to isté a opisovali zložité praktiky, ktoré mali vniesť harmóniu do dýchania a uchovať telesné aj psychické zdravie. Budhisti nevyužívali dych len na predĺženie života, ale aj na dosiahnutie vyšších úrovní vedomia. Dýchanie bolo pre všetkytietonárodyakultúryúčinnýmliekom.

V starom taoistickom texte sa píše, že učenec, ktorý pestuje svoj život, sa venuje rozvíjaniutelesnejformyadýchaniu.Niejetosamozrejmosť?

Ani nie. Snažil som sa nájsť nejaké overenie týchto tvrdení aj v novšom pneumologickomvýskume–vmedicínskejdisciplíne,ktorásavenujepľúcamadýchacej sústave.Nenašielsomvšaktakmernič.Informácie,ktorésomobjavil,tvrdili,žetechnika dýchanianiejedôležitá.Mnohílekári,vedciavýskumníci,sktorýmisomsazhováral,mi toto stanovisko potvrdili. Nezáleží na tom, či je to dvadsaťkrát zaminútu, desaťkrát za minútu,ceznos,ústaalebodýchaciutrubicu.Jetojedno.Stačídoteladostaťvzduchato saužpostaráozvyšok.

Len si spomeňte na svoju poslednú preventívnu prehliadku a bude vám jasné, ako dýchanievnímajúmodernímedicínskiprofesionáli.Lekárvámzrejmezmeralkrvnýtlak, pulz a teplotu, potom na hrudník priložil fonendoskop a skontroloval zdravie srdca a pľúc.Možnostesazhováraliostrave,vitamínochastresevpráci.Spytovalsa,činemáte tráviace problémy, či dobre spíte, či máte sezónne alergie alebo astmu. Možno trpíte bolesťamihlavy.

S najväčšou pravdepodobnosťou vám však nemeral respiračnú frekvenciu a nekontroloval pomer kyslíka a oxidu uhličitého v krvi. Asi sa nezaujímal o to, ako dýchateačijevašedýchaniekvalitné.

Ak by sme však chceli uveriť nádychovým potápačom a starobylým spisom, spôsob dýchania ovplyvní úplne všetko. Ako je možné, že niečo je také dôležité, ale zároveň nepodstatné?

Pátral som ďalej a postupne sa mi začali odkrývať súvislosti. Zistil som, že nie som jediný, komu vposlednom časenapadlo klásť tieto otázky. Kým som trávil časštúdiom textov a rozhovormi s potápačmi a ľuďmi so super dýchacími schopnosťami, vedci na Harvarde, Stanforde a v iných renomovaných inštitúciách postupne potvrdzovali niektoréz najdivokejších príbehov. Ich prácasavšak neodohrávalav pneumologických laboratóriách. Dozvedel som sa, že pneumológovia sa venujú hlavne konkrétnym pľúcnym ochoreniam, ako jepneumotorax (zmršteniepľúc), rakovinapľúc či emfyzém (rozdutie pľúc). „Zaoberáme sa hlavne urgentnými stavmi,“ povedal mi jeden skúsený pľúcnylekár.„Taktofunguje.“

Výskum, ktorý mám na mysli, sa odohrával inde – v zablatených výkopoch starovekých pohrebísk, v kreslách ambulancií zubných lekárov a v čalúnených miestnostiach psychiatrických kliník. Na tých-to miestach by ste prevratný výskum biologickýchfunkciízrejmenehľadali.

Len málo z týchto vedcov sa hneď na začiatku rozhodlo skúmať dýchanie. Práve naopak – dýchanie si ich akosi našlo. Zistili, ženaša dýchacia kapacita sa počas dlhého procesuevolúcieľudstvazmenilaaženášspôsob dýchaniasaodzačiatkupriemyselnej revolúcie markantne zhoršil. Spozorovali, že asi deväťdesiat percent ľudí – zrejme vrátane mňa, vás a každého, koho poznáte – dýcha nesprávne a že to spôsobuje alebo prehlbujemnožstvochronickýchochorení.

Nadruhejstrane–natroškuveselšiunôtu–niektoríznichzistili,žeakzačnemeinak dýchať,môžemevyliečiťalebozmierniťmnohémodernéochorenia,akoastma, úzkosť, ADHDčipsoriáza.

Ich práca stavala na hlavu dlhodobo uznávané presvedčenia západnej medicínskej vedy.Áno,určitýdruhdýchaniamôžezmeniťtelesnúhmotnosťacelkovézdravie.Áno, spôsob dýchania naozaj ovplyvňuje veľkosť a činnosť našich pľúc. Áno, dýchaním možno vedomeovládať nervovú sústavu, imunitnú odpoveď aprinavrátiť si zdravie. V neposlednomradezmenadýchanianaozajmôžepredĺžiťživot.

Natom,akosastravujeme,cvičíme,akéodolnégénymáme,čismeštíhli,tuční,mladí, starí, múdri alebo hlúpi, bez správneho dýchania vôbec nezáleží. To zistili vedci.

Chýbajúciopornýpilierzdraviajeprávedych.Nímsavšetkozačína.

Táto kniha je vedeckou výpravou za strateným umením a vedou dýchania. Skúma premenu, ktorá sa v našom tele odohráva každé asi 3,3 sekundy – za tento čas sa priemerný človek nadýchne a vydýchne. Vysvetľuje, ako miliardy molekúl, ktoré do organizmu prinášate každým nádychom, pomáhajú budovať kosti, vrstvy svalov, krv, mozogavnútornéorgány.Venujesaajvynárajúcemusavednémuodboru,ktorýskúma, ako tieto čiastkové útržky spoločne ovplyvnia vaše zdravie a šťastie v budúcnosti –zajtra,naďalšítýždeň,mesiac,rok,badokoncaocelédesaťročia.

Nazývam to strateným umením, lebo mnohé z týchto nových objavov vôbec nie sú nové. Väčšina techník, ktoré tu opíšem, existuje už stovky, dokonca tisíce rokov. Ľudia ich vytvorili, zdokumentovali, potom na ne zabudli, len aby ich nanovo objavili vúplne inej kultúre av inom čase. Potom znova upadli do zabudnutia. Takto sa to opakovalo celéstáročia.

Mnohí priekopníci tejto disciplíny neboli vedci, ale pestrá skupina, ktorú nazývam pneumonauti. Na účinky dýchania narazili náhodou, keď už nebolo inej pomoci. Chirurgovia v americkej občianskej vojne, francúzski kaderníci, anarchistickí operní speváci, indickí mystici, nervózni tréneri plávania, prísni ukrajinskí kardiológovia, československíolympionicičidirigentizboruzoSevernejKarolíny.

Len málo pneumonautov dosiahlo slávu alebo rešpekt počas svojho života. Po smrti saichvýskumstratil aroztrúsil.Keďsomsadozvedel,žepočasposlednýchniekoľkých rokovichtechnikyznovavychádzajúnasvetlosvetaavedeckysaoverujú,ohromiloma to.Ovocieichvýskumnejpráce,ktorásakedysipohybovalakdesinaokrajispoločnostia častosanaňuzabúdalo,terazpomáhapre­definovaťpotenciálľudskéhotela.

Prečobysomsamalučiťdýchať?Veďpredsadýchamcelýživot.

Tátootázka,ktorávámasitiežnapadla,saumňaobjavujevpravidelnýchintervaloch, odkedy som začal pracovať na svojom výskume. Berieme ako samozrejmosť – na našu

vlastnú škodu –, že dýchanie je pasívna činnosť, že je to len niečo, čo sa nám deje. Dýchaš, žiješ, nedýchaš, nežiješ. Dýchanie však nie je binárne. Čím viac som sa ponáral do tejto témy, tým väčšmi som cítil osobné presvedčenie, že je mojou povinnosťou podeliťsaotietoskutočnosti.

Akoväčšinadospelých,ajjasomčastotrpelrespiračnýmiochoreniami.Právetaksom sapred rokmidostal na kurz dýchania. Podobne ako väčšinapacientov, aj ja som zistil, želiekynaalergiu,inhalátory,výživovédoplnkyanistravanepomáhajú.Liečbu,aokrem neješteoveľaviac,miposkytlaažnovágeneráciapneumonautov.

Priemernémučitateľovipotrváčítanietejtoknihyasidesaťtisícnádychovavýdychov. Ak som svoju prácu urobil dobre, už odteraz, skaždým ďalším nádychom, budete dýchaniulepšierozumieťapomalysaučiť,akodýchaťsprávne.Dvadsať-čidesaťkrátza minútu,nosomči ústami, cez tracheostómiu alebo dýchaciu trubicu. Nie jeto jedno. Na tom,akodýchame,naozajzáleží.

Kým sa tisíckrát nadýchnete avydýchnete, už budete rozumieť, prečo sú moderní ľudiajedinýmživočíšnymdruhomschronickypokrivenýmizubami.Budetetiežvedieť, ako to súvisí sdýchaním. Dozviete sa, ako sanaša schopnosť dýchať zaroky zhoršilaa prečo naši jaskynní predkovia nechrápali. Budete mať za sebou príbeh dvoch mužov v strednom veku, ktorí sa trápili v prelomovom a masochistickom dvadsaťdňovom experimentena Stanfordovej univerzite, aby overili dlhoznámypredpoklad, ženatom, čím dýchame – nosom alebo ústami – nezáleží. Niektoré poznatky vám pokazia dni aj noci,hlavneakchrápete.Priďalšíchnádychochavýdychochvšakobjavíteajriešenia.

Kým sa nadýchnete avydýchnete tritisíckrát, už budete ovládať základy obnovujúceho dýchania. Tvoria ho pomalé a ťahavé techniky, ktoré sú k dispozícii každému –starým,mladým,chorým,zdravým,bohatýmajchudobným.Odnepamätisa praktizujú v hinduizme, budhizme, kresťanstve a iných náboženstvách. Len nedávno sme sa však dozvedeli, že dokážu znížiť krvný tlak, zvýšiť športový výkon a dostať nervovúsústavudorovnováhy.

Kým sa nadýchnete avydýchnete šesťtisíckrát, už sa ocitnete v kra­jine vážneho a vedoméhodýchania.Budetemaťzasebounosaústaabudetečítaťopľúcach.Spoznáte pneumonauta z polovice minulého storočia, ktorý veteránom z druhej svetovej vojny liečilemfyzémpľúcatrénovalzlatýcholympijskýchšprintérov.Tovšetkolenpomocou využívaniasilyvýdychu.

Kým sa nadýchnete avydýchnete osemtisíckrát, už budete mať za sebou cestu do hlbíntela,konkrétnezanervovousústavou.

Spoznáte silu prílišného dýchania aj pneumonautov, ktorí dýchanie využívali na vyrovnanieskoliotickej chrbtice, zmiernenieautoimunitných ochorení azohrievaniesa v teplotách pod nulou. Nič z toho by nemalo byť možné, ale, ako uvidíte, možné to je. Popri tom sa budem učiť aj ja a pokúsim sa pochopiť, čo sa mi to stalo v tom viktoriánskomdomepreddesiatimirokmi.

Kým sa nadýchnete avydýchnete desaťtisíckrát, už budete na konci tejto knihy. Spoločnezistíme,akovzduch,ktorýnámvchádzadopľúc,zasahujevšetko,celýživot,a akotonaplnovyužívaťaždoposlednéhovýdychu.

Táto kniha sa venuje mnohým témam – evolúcii, histórii medicíny, biochémii, fyziológii,fyzike,športovejvýkonnostiapodobne.Vprvomradesavšakvenujevám.

Človek za svoj život vykoná asi šesťstosedemdesiat miliónov nádychov a výdychov.

Možno už máte polovicu za sebou. Možno vám ich do konca života chýba len tisíc. A možnobysteichchceliešteniekoľkomiliónov.

NAJHORŠIE

Letargický a bledý pacient prišiel ráno o deväť tridsaťdva. Bol to muž v strednom veku a vážil takmer osemdesiat kilogramov. Hoci zhovorčivý a priateľský, ale zjavne nervózny. Nič ho nebolelo, ale bol trochu unavený a pociťoval miernu úzkosť. Dosť sa bál, ako bude jeho ochorenie postupovať aaké príznaky sa uňho vbudúcnosti ešte rozvinú.

Uviedol, že vyrástol v modernom prímestskom prostredí. Do šiestich mesiacov konzumoval výlučne umelú dojčenskú výživu a potom postupne prešiel na kupované príkrmy. Nedostatok prežúvania súvisiaci stakouto stravou pozastavil rozvoj kostí zubnýchoblúkovadutín.Toviedlokchronickyzapchatémunosu.

Do pätnástich rokov žil na mäkkých, vysoko priemyselne spracovaných potravinách. Jeho jedálny lístok tvoril hlavne biely chlieb, sladené ovocné džúsy, konzervovaná zelenina a polotovary, ako sú mrazené steaky Steak-umms, sendviče Velveeta, taquitos do mik­rovlnky, koláčiky Hostess Sno Balls a tyčinky Reggie!. Ústnu dutinu mal nedostatočnevyvinutú,žesadonejnezmestilotridsaťdvatrvalýchzubov.Rezákyaočné zubymuvyrástlinakrivo.Naichvyrovnaniebolipotrebnéextrakcie,strojčeky,dokonca aj také, ktoré sa upevňujú na hlavu. Po troch rokoch ortodontických zásahov bola jeho

ústnadutinaeštemenšia,takžesamujazykužnezmestilmedzizuby.Keďhovyplazil,čo robievalčasto,pobokochbolovidnostopypozuboch,čopredznamenávachrápanie.

V sedemnástich mu vybrali štyri zuby múdrosti, čo mu ešte viac zmenšilo priestor v ústnej dutine a zároveň zvýšilo riziko spánkového apnoe, čiže zastavenia dýchania v spánku. V dvadsiatke a tri--dsiatke sa mu dýchanie postupne zhoršovalo, bolo namáhavejšie a nefungovalo tak, ako má. Dýchacie cesty mal plné prekážok a tvár mu naďalej rástla vo vertikálnom rastovom vzorci, nie do šírky, čo viedlo k prepadnutým očiam,ovisnutýmlícam,ustupujúcemučeluavytŕčajúcemunosu.

Táatrofovanáanevyvinutáústnadutina,hrdloalebka,žiaľ,patriamne.

Ležím vo vyšetrovacom kresle stanfordského oddelenia otorinolaryngologického centraachirurgiehlavyakrkuapozerámsanasebaadosvojhovnútra.DoktorJayakar Nayak, chirurg špecializujúci sa na nos a dutiny, mi posledných niekoľko minút oduševneneprestrkujeendoskopceznos.Vošielminím takhlbokodohlavy,žesajeho koniecvynorilnadruhejstrane–vhrdle.

„Povedzteííííí,“prikazujemi.Mázáplavučiernychvlasov,okuliarevhranatomráme, vystuženébežeckéteniskyabielyplášť.

Nepozerámmuvšaknaoblečenieaninatvár.Mámnasadenévideo-okuliare,ktorémi zobrazujú živý prenos výpravy dunami, močiarmi a stalaktitmi vnútri mojich vážne poškodených dutín. Keď sa endoskop vnorí hlbšie, potláčam kašeľ, dusenie a nutkanie navracanie.

„Povedzteííííí,“zopakujeNayak.Poslúchnemho apozorujem,akosajemnétkanivov mojom hrtane, ružové, mäkké a pokryté hlienom, otvára a zatvára ako kvet z obrazu GeorgieO’Keeffovej.

Nie je to príjemný zážitok. Tou istou cestou osemnásťkrát za minútu, dvadsaťpäťtisíckrátdenneprejdedvadsaťpäťsextiliónovmolekúl(čižedvestopäťdesiat advadsaťnúl).Prišielsomsem,abysomvidel,pocítilanaučilsa,kadiaľmávšetoktento vzduchvojsťdonáš­hotela.Anaďalšíchdesaťdnísarozlúčiťsosvojímnosom.

Poslednéstoročievzápadnejmedicíneprevládalopresvedčenie,ženosjeviac-menej doplnkový orgán. Ak sa dá, treba cezeň dýchať, ale ak nie, to nič, veď predsa máme aj ústa.

Mnohí lekári, výskumníci a vedci dodnes súhlasia s týmto názorom. National Institutes of Health (Národný zdravotný inštitút) má dvadsaťsedem oddelení, ktoré sa venujúochoreniampľúc,očí,kožeapodobne.Nosuadutinámsanevenujeanijedno.

PodľaNayakajetoabsurdné.JevedúcimrinologickéhovýskumunaStanforde.Vedie medzinárodne uznávané laboratórium, ktoré sa zameriava výlučne na pochopenie skrytej moci nosa. Zistil, že duny, stalaktity a močiare vnútri ľudskej hlavy riadia množstvotelesnýchfunkcií.Životnedôležitýchfunkcií.„Tieštruktúrysútamznejakého dôvodu,“ povedal mi. Nayak si váži hlavne nos, ktorý je podľa neho málo pochopený a

nedocenený. Práve preto chce vedieť, čo sa stane s telom bez nosa. Preto som sem prišiel.

Od dnešného dňa strávim ďalšiu štvrtinu milióna nádychov a výdychov so silikónovými zátkami v nose prelepenými chi-rur-gickou páskou, ktorá má zabrániť vzduchu, aby sa mi dostal do nosa alebo z neho von. Dýchať budem len ústami, čiže pôjdeohroznýexperiment,ktorýsícebudevyčerpávajúcianepríjemný,alemásvojcieľ. Štyridsaťpercentdnešnejpopulácietrpíchronickouobštrukciounosa.Asi polovicaz nászozvykudýchaústami.Najviactrpiaženyadeti.Mátomnohopríčin–suchývzduch, stres, zápal, alergie, znečistenieči lieky. Čoskoro savšak dozviem, žehlavnú vinu nesie ustavičnesazmenšujúcipriestorvprednejčastilebkyľudí.

Ak ústna dutina nedorastie do dostatočnej šírky, podnebie sa zvyčajne zdvihne namiestotoho,abyrástlodopredu.Vytvorísalomenývysokýpodnebnýoblúk,nazývasa gotické podnebie. Rast smerom nahor zhoršuje vývoj nosovej dutiny, zmenšuje ju a narúša jemné štruktúry nosa. Zmenšený nosový priestor vedie k obštrukcii a bráni prúdeniu vzduchu. Celkovo sa dá povedať, že ľudia majú to nešťastie byť najviac upchatýmdruhomnazemi.

Ja by som o tom mal niečo vedieť. Kým sa mi Nayak pozrel do pri­nosových dutín, podstúpil som röntgen hlavy, ktorého výsledkom bol prierezový pohľad na všetky zákutiavmojichústach,dutináchahornýchdýchacíchcestách.

„Niečo som našiel,“ oznámil. Nemal som len gotické podnebie, ale tiež vážnu obštrukciu ľavej nosovej dierky spôsobenú zdeformovanou nosovou priehradkou. Aj v dutinách som mal množstvo deformít nazývaných concha bullosa. „Veľmi zriedkavé,“ skonštatovalNayak.Totoodlekáranechcepočuťnikto.

Dýchacie cesty som mal v zúfalom stave. Nayak nechápal, ako je možné, že som v detstvenezažívalešteviacinfekciíarespiračnýchproblémov.Bolsivšakvpodstateistý, ževbudúcnostimačakajúnejakévážnedýchacieproblémy.

Desať dní núteného dýchania ústami, ktoré mám pred sebou, strávim akoby v hlienovej sklenenej guli – okamžite sa ukážu zosilnené a urýchlené účinky na moje dýchanie a zdravie, ktoré sa s pribúdajúcim vekom bude len zhoršovať. Svoje telo privediem do stavu, ktorý už pozná – pozná ho polovica populácie –, lenže ho ešte mnohokrátzhorším.

„Dobre, teraz drž hlavu rovno,“ povie Nayak. Vezme oceľovú ihlu s drôtenou kefkou nakonci.Jeasitakáveľkáakokefkašpirályna oči.Napadnemi,žemitoistotnenestrčí donosa.Opársekúndsatakstane.

Cez videookuliarepozerám, ako kefku zavádzahlbšie. Posúvaju tak ďaleko, žeju už nemám v nose, už ju necítim na jemných chĺpkoch v nozdrách, ale hlboko v hlave. „Nehýbsa,“vraví.

Keď sa nosová dutina upchá, zníži sa prúdenie vzduchu a začnú sa vnej množiť baktérie. To spôsobuje infekcie, nádchy a ďalšie zapchávanie. Vskratke – upchatý nos spôsobí, že sa upchá ešte viac, čo znamená, že človeku neostáva nič iné, len dýchať ústami. Nikto nevie povedať, ako rýchlo toto poškodenie nastane, ako rýchlo sa v zablokovanej nosovej dutine nahromadia baktérie. Nayak potrebuje získať vzorku tkanivahlbokovnose,abytozistil.

Keď vidím, ako strká kefku ešte hlbšie, skrúti ju a odfaklí kus maz­ľavej hmoty, zvraštímsa.Nervytakďalekovnosesúurčenénato,abycítilijemnéprúdenievzduchu a zmeny okolitej teploty, nie oceľové kefky. Hoci mi na to miesto predtým naniesol lokálne anestetikum, cítim to. Mozog nevie, čo robiť, ako reagovať. Ťažko sa to vysvetľuje, ale pripadá mi to, akoby niekto štuchal do dvojčaťa, ktoré mám prirastené niekdetesnevedľahlavy.

„Totosivosvojomživoteasineplánoval,“zasmejesaNayakavložízakrvavenúšpičku kefkydonádobkynavzorky.Asidvestotisícbuniekzmojichdutínodesaťdníporovnás ďalšou vzorkou, aby zistil, ako obštrukcia nosa ovplyvní rast baktérií. Zatrasie nádobkou,podájuasistentoviazdvorilomapoprosí,abysomsizložilokuliareauvoľnil miestoďalšiemupacientovi.

Pacient číslo dva sa opiera o okno a fotografuje niečo mobilom. Má štyridsaťdeväť rokov, jedohnedaopálený ajeho oči sú šmolkovo modré. Nasebemádokonalébéžové džínsy akožené mokasíny bez ponožiek. VolásaAndersOlsson apriletel zpäťtisíc míľ vzdialeného Štokholmu. Tak ako ja, aj on zaplatil päťtisíc dolárov, aby sa mohol

zúčastniťnaexperimente.

Pred niekoľkými mesiacmi, keď som narazil na jeho webovú stránku, som s ním urobilrozhovor. Naprvý pohľad pôsobilapodozrivo – fotobankovéfotografiehrdinsky

pózujúcich blonďavých žien na vrchole horských štítov, neónové farby, prehnané používanie výkričníkov a gýčovité fonty. Olsson však nebol žiadny čudák. Desať rokov strávil zberom dát a vykonávaním vážneho vedeckého výskumu. Napísal desiatky

príspevkov a sám si vydal knihu, ktorá vysvetľovala dýchanie, počnúc subatomárnou úrovňou. Podložil ju stovkami štúdií. Stal sa z neho jeden z najuznávanejších a najznámejších dychových terapeutov v celej Škandinávii. Prostredníctvom nenápadnej silyzdravéhodýchaniapomoholtisícompacientov.

Keď som mu počas jedného hovoru cez Skype spomenul, že budem desať dní počas experimentu dýchať len ústami, mykol sa. Keď som sa opýtal, či sa chce zapojiť, odmietol.„Nechcem,“vyhlásil,„alesomzvedavý.“

Teraz, po niekoľkých mesiacoch, Olsson zloží svoje telo unavené z lietadla do vyšetrovaciehokresla,nasadísivideookuliareavy­chutnájedenzposlednýchnádychov nosomnanajbližšíchdvestoštyridsaťhodín.Nayakvedľanehozakrútiendoskopomako metalový bubeník paličkami. „Zakloňte hlavu,“ povie. Švihom zápästia šikovne zavedie endoskop.

Experiment má dve fázy. V prvej nám zapchajú nos a my sa pokúsime naďalej viesť bežný život. Budemejesť, cvičiť aspaťako zvyčajne, sjediným rozdielom –pocelý čas budemedýchaťlenústami.Vdruhejfázebudemejesť,piť,cvičiťaspaťpresnetakakov prvej, ale dýchať už budeme nosom. Okrem toho denne vykonáme niekoľko dýchacích techník.

Medzi fázami sa vrátimedo Stanfordu azopakujemevyšetrenia, ktorénám vykonali aj dnes – krvné plyny, zápalové markery, hladiny hormónov, čuch, rinometria, funkcia pľúcapodobne.Nayakporovnánameranéúdajeapozriesanato,čo –akvôbecniečo–savnašichteláchamozgochzmenilopozmeneštýludýchania.

Keďsomotompovedalpriateľom,ušlosamiajzopáršokovanýchreakcií.„Nerobto!“ varovali ma niekoľkí nadšenci jogy. Väčšina ľudí však len pokrčila plecami. „Ja nosom nevydychujemmožnoajdesaťrokov,“povedaljedenpriateľ,ktorýväčšinusvojhoživota trpíalergiami.Ostatnísazhodli:Ačojenatom?Dýchanieakodýchanie.

Alejetonaozajtak?SOlssonomsatopočasnasledujúcichdva­dsiatichdnípokúsime zistiť.

Naši predkovia sa asi pred štyrmi miliardami rokov objavili niekde na skale. Vtedy smebolimalí,obyčajnémikroskopickéguľôčkykalu.Ahladní.Naživotarozmnožovanie smepotrebovalienergiu,taksmenašlispôsob,akokonzumovaťvzduch.