Bethke Jefferson: Do pekla so zhonom

DO PEKLA SO ZHONOM JEFFERSON BETHKE

TATRAN

VenovanéLucy,KannonoviaKinsley

Modlímsazato,abysaživotpodobnýtomuJežišovmu postupnestávalvašímnajvyššímcieľom anajväčšímpokladom.

Sláskouotec

Sedelismenagauči.Plakala.Potomznejvyšlo:„Malsisivziaťniekohoiného.“

Vstal som azačal chodiť hore-dolu po izbe. „To akože myslíš vážne?“ vyhŕkol som otázku,ktoráodpočiatkovľudskejexistencienepomohlaešteanijednémumanželstvu.

Je ťažké, keď vám manželka povie, že ste si mali radšej vziať niekoho iného. Ešte ťažšievšakje,keďvámnasekundupreblesnehlavou,žemožnomápravdu.

Kebysomtospravil,neocitlibysmesavtejtosituácii.

Alejasomsinechcelvziaťnikohoiného.Verím,žeAlyssaje premňadaromodBoha aprejavom jeho milosti. Vdanej chvílisami však predsalen na chvíľuzazdalo,žekeby somsivzalniekoho,ktosamipodobáaspoňotrochuviac,životbybolľahší.Prečomusí byť takáodlišná? Vkaždomprípadejeto tak, ako toje. Smemanželia štyriroky, máme dvojročnú dcérku,vedľa vizbe spí naše druhé bábätko amáme pocit, že život nás ťaží atlačíkzemi.

Znova aznova sme narážali na rovnaký problém. Týkal sa práce anašich plánov do budúcnosti.Celétozhoršovalaskutočnosť,žeobajasmebolipoväčšinučasuvyčerpaní apreťažení.Výchovadvochmalýchdetí,živnostníčenieapotrebatrikrátdennejesť–to všetko nás aj bez hlbokého opakujúceho sa manželského konfliktu zamestnávalo viac než dosť. Podstata nášho problému jetakáto: keď som preťažený, vyhorený aunavený, prepnem do režimu „poďme na to“, kým Alyssa vrovnakej situácii prepne do režimu „zastavme“. Vtakých momentoch sa zvyčajne nad ničím príliš nezamýšľam, pretože idem na prázdnu nádrž. Som príliš unavený na to, aby som sa rozhodoval, preto jednoducho vravím „áno“. Alyssa je presný opak. Keď sa cíti vyčerpaná, prepadne ju úzkosť avsnahe zabrániť tomu, aby ju to položilo alebo jej to prerástlo cez hlavu, automaticky na každú novú požiadavku odpovedá „nie“. Počas prvých rokov nášho manželstvasomtedamalpocit,žemabrzdí,kýmonamalapocit,žejusvojiminápadmi, snamiasvojímrýchlymtempomvalcujem.Bolsomztohozmätený.Myslelsomsitotiž, že robíme všetko, čo treba. Vzali sme sa, narodili sa nám deti, mali sme prácu anezaháľalisme–dosiahlismevšetkybežné míľnikyadokoncavčase,ktorýsavnašej kultúre považuje za primeraný (vzali sme sa ako dvadsať­triroční, vdvadsaťpäťke sa nám narodili deti, vo veku dva­dsať­dva rokov sme už mali zmysluplnú auspokojivú prácuavdva­dsaťpäťkesmeužmalivlastnýdom).Každýtýždeňsmechodilidokostola, čítali sme si Bibliu amodlili sme sa. Robili sme samé dobré veci, ale akoby to

nepomáhalo. Namiesto toho, aby smeprežívali uspokojenieašťastie, boli sme zmáhaní únavou,vynervovaní,podliehalismeúzkostiaocitlisanapokrajisvojichsíl.

Akoby nám veci, ktoré sa od nás očakávali, prinášali len rozčarovanie. Ako je to možné?

Akoby sme sa snažili zabývať na Mesiaci. Ak ste videli slávne video, ako Neil ArmstrongpristálnaMesiaci,viete,ženaMesiacivásnemáčodržaťprizemi,niejetam zemská príťažlivosť. Vznášate sa, aak nie ste kničomu priviazaní, hrozí, že vás to odnesiedovesmíruaktovie,čisaešteniekedyvrátite.

Ľudia sa nemajú vznášať kade-tade po vesmíre. Máme žiť takpovediac snohami na zemi.Mámebyťpripútaníalebopripojeníkniečomu,čonásukotvívzemskompovrchu.

Vdôsledku nereálnych očakávaní sa však väčšina znás snaží aj so svojou rodinou zabývať na Mesiaci abez toho, aby sme si to uvedomili, sa už ochvíľu vznášame vo vesmíre.

Stačí,žesaočakávaniaminašejspoločnostiriadimejednučidvedesiatkyrokovapri pohľade späť zistíme, že vtom nenachádzame vytúžený zmysel. Ženieme sa za niečím, aleženienástokprázdnemuhrobu.Smebezživota.Zbaveníčastisvojejľudskosti.Lebo nášživotjerušnejší.Hektickejší.Rozdrobenejší.Osamelejší.

Čoaknásvšakdotohtobodudohnalaprávezaneprázdnenosť?1Čoakniejeriešením našej situácie, ale podstatou problému? Čo ak je nákazou, čo nám nenápadne, skryte prúdivžilách?Symptómysaukážuskôrčineskôr.

Vlastnesaužzačínajúukazovať.

Obzrimesavšaktrochudominulosti.

Za uplynulých plus-mínus sto rokov sme urobili ohrom-ný pokrok voblasti výroby azariadení, ktoré ľuďom šetria prácu. Tieto objavy boli také prelomové, že ľudia si na začiatku nevedeli predstaviť, čo budeme robiť so všetkým tým „voľným časom“, ktorý vďaka nim získame. Ekonóm John Keynes to vroku 1915 vyjadril takto: „Prvýkrát od svojho stvorenia sa človek postaví tvárou vtvár svojmu skutočnému, pretrvávajúcemu problému,“atýmje„akovyužiťvoľnýčas.“2

Som jediný, kto tvrdí, že hlavným problémom môjho života nie je „ako využiť voľný čas“?Otázkaskôrznie:„Akývoľnýčas?“

Keynes to vôbec nevystihol. Situácia sa vyvinula inak. Včlánku mapujúcom tento vývoj Derek Thompson upozorňuje na jednu veľkú zmenu, ktorú nik nepredvídal: na zmenu samotnej práce anášho pohľadu na ňu. Zpráce, ktorá kedysi bývala

prostriedkom „materiálovej výroby“, sa stal skôr prostriedok „výroby identity“.3 Inak povedané,práca,ktorákedysislúžilanavytváranievecí,odrazuvytváranás.

Práca sa stala dôvodom, pre ktorý žijeme, zmyslom nášho života. Potvrdzujú to aj výsledky nedávneho prieskumu verejnej mienky Gallup: „Tak ako pre všetkých zamestnancovajpregeneráciuY(predetimilénia)jedôležitýpríjem.Pretútogeneráciu všakprácaznamenáviacnežlenvýplatnúpásku–znamenázmyselživota.“4

Keďsanašaprácastanetým,čímsme,aodvodzujemeodnejsvojukonečnúhodnotu asvoj význam, hrozí, že sa stane naším bohom. Tým, čo uctievame. Čomu sa klaniame. Čomuotročíme.

Ao tomto sa ľuďom pred sto rokmi ani nesnívalo. Že vskutočnosti nájdeme stredobodsvojhobytiaaexistencievsamotnejaktivite.

Žehonájdemevnaháňanísaza„svojouvášňou“.

Vsnahepreskákaťživotompomocourôznych„vychytávok“či„zlepšovákov“.

Vzbavovaní sa všetkého, čo nám pripadá nepohodlné, nechutné alebo nepríjemné, pretožeaktivitaazanietenosťtaképredsabyťnemajú,nemámpravdu?

Keďjeniečonašímbohom,celísatomuoddáme.Obetujemevšetko.

Nie je žiadna náhoda, že Američania „majú dlhší pracovný čas, menej dovolenky, dostávajú nižšiu podporu vnezamestnanosti, invalidný či starobný dôchodok aod­chádzajú do dôchodku neskôr než ľudia vkrajinách s porov­nateľnou životnou úrovňou“,píšeSamuelP.Huntington.5

Apodľa nedávneho prieskumu Pew Research voblasti epidémie úzkosti umladých 95 percent respondentov (áno, čítate správne, takmer každý respondent) uviedlo, že „mať uspokojivú prácu alebo kariéru bude pre nich vdospelosti ,mimoriadne alebo veľmi dôležité‘.“6 To je to, za čím sa ženieme vsnahe nájsť zmysel života. Nájsť život. Nájsťsvojuhodnotu.

Ato ani nespomínam, že vďaka latke, ktorú si pre svoje sny, ciele apre svoju prácu kladiemepriamnemožnevysoko,satentofenoménstávaeštevypuklejším.Odkaždého jedincazmojejgenerácie(generácieY)saočakáva,ženielenžebudemaťprácu,aležetá prácabudeskvelá,žehobudenapĺňaťaukazovaťvpriaznivomsvetle.AkouvádzaAnne PetersenovávosvojomvynikajúcomnedávnopublikovanomčlánkuAkosazgenerácieY stalavyhorenágenerácia,myslímesi,žesi„musímenájsťprácu,ktorásabudepozdávať našim rodičom… urobí dojem na našich rovesníkov“ abude nás napĺňať.7 Petersenová však ďalej píše, že„problém uvažovaniatypu Čakána tebatvojavysnívanápráca, atak

sa nikdy neprestaň naháňať spočíva vtom, že je receptom na duchovné afyzické vyhorenie.“8

Zdá sa, že to isté si všimli aj iní. Dvíhajú varovný prst aupozorňujú na nebezpečenstvozhonuazaneprázdnenosti.Aprávom.

Výskumyhovoriajasne:

• 7 z10 príslušníkov generácie Y uvádza, že vsúčasnosti pociťujú určitú mieru vyhorenia.9

• 54 percent znás (generácie Y) sa považuje za chronicky osamelých auvádza, že „vždy

aleboniekedymámepocit,ženásniktodobrenepozná“.10

• 30 percent ľudí zgenerácie Y agenerácie Ztvrdí, že pociťujú znepokojivú úzkosť alebo

trpiadepresiou.11

Tlak jepriveľký. Očakávaniasú nereálne. Aubližujenám to. Snažímesasnimi držať krok,noparalyzujenásto.Dopeklaspocitmiúzkosti,sosamelosťouavyhorením.Takto to Boh nechcel. Chcel, aby sme vmoci Božieho ducha aza vlády nášho kráľa Ježiša prospievali. Znamená to, že nikdy nepocítime úzkosť? Že sa nikdy nebudeme cítiť osamelí? Nikdy unavení? Jasné, že nie. Ale sme deťmi Kráľa, apreto všetko víťazne prekonávame12 avnebesiach máme každé duchovné požehnanie.13 Veríme tomu –aspoň trochu –, že keby sme sa chopili týchto právd adovolili im skutočne pôsobiť vnašichživotoch,nášživotbysazmenil?Jatomuverím.

Aúzkosťnepostihujelenjednotlivcov,aleajspoločnosťacelúnašugeneráciu.

Akobymiliónyznáskráčalipobežiacompásepresvedčení,žesaniekamposúvajú,no pritom sa nehýbeme z miesta. Napriek vynaloženému úsiliu a energii prešľapujeme na mieste. Dokonca máme pocit, akoby nám niekto neustále zvyšoval rýchlosť, aak sa chcemenapáseudržať,musímebežaťrýchlejšiearýchlejšie.

Pritomideobežiacipás,naktorombysmeradšejneboli.

Našakultúranásniečímhypnotizuje.Vábinásobrov­skousilouavťahujenásdovíru.

Je to ako vpríbehu ožabe avode. Ak dáte žabu do vriacej vody, okamžite vyskočí, pretože pocíti ostrú bolesť. Ak ju však vložíte do vlažnej vody abudete ju rovnomerne stupeňpostupniohrievať,ažkýmnedosiahnebodvaru,žabapomaly,aleisteuhynie.

Tou žabou je naša kultúra – my. Myslíme si: Ale je tu príjemne! – no teplota stúpa.

Vtejto knihe sa snažím povedať: Počkať. Začína tu byť trochu teplo. Hodnoty atempo, ktorým sa hýbe naša spoločnosť, požiadavky atlak, ktorým sme všetci vystavení, duch zaneprázdnenosti, ktorým sme všetci naočkovaní od narodenia – to všetko nás varí zaživa.Mytovšaknebadáme,pretožesatodejepostupneužasistorokov.

Nastal čas zastaviť sa auvedomiť si, akú daň si vyberá všetok ten zhon. Všetka tá rýchlosť. Všetko to rozčarovanie. Myslím si, že krok vpred nám pomôže urobiť dávka niečoho, čo je opakom našej choroby. Pomaly, ale isto ubíjame svoju dušu hlukom, slávou, prácou astádovitosťou. Žijeme vo svojom súkromnom pekle, ktoré nás ničí duchovne, emocionálne aj fyzicky. Preto hovorím: „Do pekla so zhonom“, amyslím to takto: Po prvé, mám hopo krk. Končím sním.Bodka. Môžemesi dupnúť anenechať sa unášať prúdom. Po druhé, myslím to aj doslovne. Nech ide do pekla. Ježiš sa nikdy nehnal apritom bol dokonalým človekom. Bolprototypom celého ľudstva. Amyslím si, že veľmi ľahko vybadáme, že odolával nátlaku spoločnosti, ato na mnohých rovinách. Zhon mu bol cudzí. Aak je cudzí jemu, existuje už len jedno miesto, odkiaľ sa mohol zobrať.Peklo.Prekliatie.Zdrojsmrti.

Zaneprázdnenosť nepohltí len tých, čo sú ukotvení vbohatšom, hlbšom azmysluplnejšomprežívaní,nežakémomentálneponúkanašakultúra.

Očom je teda táto kniha? Je ochorobe, ale hlavne olieku. Je otichu, skrytosti, odpočinku aempatii – veciach, ktoré nás robia hlboko azásadne ľudskými. Urobíme dobre,aksaichbudemedržaťajvčase,keďtoužnerobínikiný.

Lebopravdajetaká,žemámdosť.

Mám dosť toho, že štatisticky sme najúzkostlivejšia anajdepresívnejšia generácia vdejinách.

Mámdosťtoho,akodesiatkymojichpriateľovnedokážunájsťzmyselživota.

Mám dosť toho, ako si ľudia ničia životy, vzťahy amanželstvá, len aby sa mohli upracovaťnasmrť.

Amám dosť života vspoločnosti, ktorá za normálne považuje horúčkovité tempo atornádoduše.

Tietoslovásúakozdvihnutápäsť,ktorákričí„nie“.Mámtohodosť.Užpotejtoceste nespravím ani krok. Odmietam ospevovať avyzdvihovať drinu, hashtag

#hnutiebezspanku, hluk akomodofikáciu našej existencie prostredníctvom malých

sklenýchzariadení,čonosímevovrecku.

Idetedotohosomnou?

POD VPLYVOM SVETA

(Či sa nám to páči alebo nie)

Keby medzi jazyky lásky patrila aj tabuľa, určite by som si vybral tú. Načo sú komu pozornosťaleboskutkyslužby?1

Jasivystačímsvymýšľanímanačrtávanímnovýchnápadov.

Tabuľajenástroj,ktorýrádvyužívamprikaždejmožnejpríležitosti –svedčíotomaj náplň Samitu rodiny Bethkeovcov, ktorý sa koná vždy na sklonku roka. Ide otradíciu, ktorú sme zaviedli pred pár rokmi, aspočíva vtom, že si vždy na konci decembra vyčleníme pár dní na to, aby sme zhodnotili uplynulý rok, predstavili si vízie na ten budúciazamyslelisanadtým,akosanámdarívoblastiach,akojeutužovanierodinných vzťahov, výchova detí apodobne. Prvý ročník samitu prebiehal tak, že sme si sAlyssou,bez detí, zašli na dobrú večeru, porukesom mal čistý notes, kládli smejeden druhému rôzne otázky aodpovedali na ne. Neskôr to prerástlo do niekoľkodňovej zábavnejakcie,ktorázahŕňaoslavovanieúspechovasúdonejzapojeníajnašinajmenší. Pripomínatofiremné„teambuildingové“stretnutiekríženésosústredením,ktorémána programe tvorbu vízie (na tvorbe vízie sa zatiaľ podieľa len užší rodinný tím, ale keď budúdetistaršie,zapracujemedovízieajichnápady).

Spomeniemvšakniečo,čovásmožnoprekvapí.Jednozpravidielsamitujenehovoriť ocieľoch.Hovoriťonichalebooniečom,čosnimisúvisí,jezakázané.Zamýšľamesanad uplynulým rokom, snívame otom budúcom autužujeme vzťahy, ale nestanovíme si jedinýcieľ.

Prečo?

Voblasti finančného investovania sa využíva takzvaný príkaz na obmedzenie strát (stop-lossorder).Vskratkeideoto,žeakakcieklesnúpodurčitúhodnotu,automaticky idúnapredaj.Aknapríkladkúpiteakciezapäťdesiatdolárov,môžetepríkaznastaviťna tridsať dolárov. Ak hodnota akcie klesne na tridsať dolárov, systém automaticky uskutočníjejpredajbeztoho,abystedotohoaktívnevstúpili.

Pred pár rokmi sme si sAlyssou uvedomili, že voblasti cieľov sme sa dostali na hranicu príkazu na obmedzenie strát. Výsledky našich cieľov ani zďaleka nedosahovali naše očakávania. Atak sme sa cieľov zbavili apohli sa ďalej. Odvtedy si už ciele nestanovujeme. Dôvod je nasledovný: ciele nám vskutočnosti nepomáhali stať sa tým, kýmsmesastaťchceli.

Nahradilismeichtedaslovomformovanie,ktoréoznačujeproces.

Aký je vtom rozdiel? Pozrime sa na definíciu cieľa: objekt ambície alebo úsilia človeka; požadovaný výsledok. Už vidíte ten zásadný rozdiel medzi cieľmi a formovaním?

Vjednomideokonečnýstav,vdruhomoprítomnosť.

Vjednomideokonanie,vdruhomobytie.

Vjednomideovýsledky,vdruhomoproces.

Zdajúsabyťpodobné,aleslovoformovanievyjadrujeväčšiu,pravdivejšiumyšlienku. Cielesúvisia stým, čo robím. Formovaniezahŕňa aj tento aspekt, aleokrem tohomáaj hlbšiu rovinu: vo formovaní ide oto, kým sa stávam vďaka tomu, čo robím. Tento rozdiel, hoci možno drobný alebo len sémantický, priniesol vnašom živote obrovské zmeny. Prestavil nám kompas auž sa na seba nepozeráme cez to, čo sa nám darí dosiahnuť, ale kým sa nám darí stať, azavádzame do svojho života drobné, mikroskopickéaopakovateľnéúkony,ktorénásktomudovedú.

To, ako žijeme, sa odrazí v tom, akým sme človekom. Otázka znie, či sme človekom, akýmnáschcemaťJežiš,ažijemetak,akochceJežiš.

Myslímsi,žeakbysmeboliúprimní,väčšinaznásbyodpovedalazáporne.

Pre tých vzadných radoch to poviem ešte zrozumiteľnejšie: Ľudia sú sumárom

úkonov arituálov, ktoré opakovane vykonávajú. Nerodia sa ako finálny výrobok.

Formujúsavpriebehuživota.

Atak sa sAlyssou už pár rokov zameriavame na formovanie akladieme si otázku:

Kým sa stávame vďakatomu, čo robíme? A stým súvisí aj ďalšiaotázka: Dokážemedo svojho života zaviesť úkony(alebo ktomu aspoň smerovať),vďakaktorým sastaneme

úplnejšími,celistvejšími,lepšieukotvenýmiľuďmi?Jetodôležité.Zniekoľkýchdôvodov.

Poprvé,jetovsúladesľudskouprirodzenosťou.Smestvoreníaprimárnenastavenítak, aby sme sa niekým stávali, nie aby sme niečo dosahovali. Apo druhé, myslím si, že