Sebastian Fitzek: Balík

SebastianFitzek

BALÍK

TATRAN

Venujemsvojmuperfektnémutímu: Manu,Romanovi,Sebastianovi,Christianovi,Karlovi, BarbareaPetre.

Dvomneodmysliteľnýmženám: CarolineaRegine.

Asamozrejmetým,ktorímichýbajúajvtedy, keďichobjímam: Sandre,Charlotte,DavidoviaFelixovi.

Svďačnoualáskyplnouspomienkou namôjhootcaFreimutaFitzeka

…všetkypríbehydopovedanédokonca končiasmrťou. Ten,ktovámtoodoprie, niejedobrýrozprávač.

E.Hemingway

Niejemožnéniečopozorovať apritomtonezmeniť.

Heisenbergovprincípneurčitosti

KeďEmmaotvoriladveredospálnesvojichrodičov,netušila,žejetoposlednýraz.Už nikdy sa opol jednej vnoci, vyzbrojená plyšovým slonom, neprivinie kmatke, opatrne, aby nezobudilaotca, ktorý vspánku kopal nohami, mrmlal nezrozumiteľné slováalebo škrípalzubmi.

Dnesnekopal,nemrmlalanineškrípalzubmi.Dneslenstenal.

„Tati?“

Emmaťapkalaztmavejchodbydospálne.Cezzatiahnutézáclonyprenikaloortuťové svetlomesiacavsplne,ktorývtých­tojarnýchnociachtrónilnadBerlínomakopolnočné slnko.

Emma s prižmúrenými očami, nad ktorými visela ofina ako gaštanová záclonka, iba tušila predmety naokolo: ratanovú truh­licu pri nohách postele, sklené nočné stolíky zoboch strán širokého lôžka, skriňu sposuvnými dverami, do ktorej sa kedysi zavše schovávala.

Dovtedy,kýmdojejživotanevošielArturanesprotiviljejschovávačku.

„Tati?“ zašepkala Emma anahmatala otcovu holú nohu vytŕčajúcu spod prikrývky. Malalenjednuponožkuaajtájejsotvadržalanaprstoch.Druhústratilavspánku,kdesi na ceste zo zámku jednorožca do údolia striebristého lietajúceho pavúka, ktorý jej vo sneniekedynaháňalstrach.

AlenebálasomsahotakakoArtura.

Hocitenjuopakovaneubezpečoval,ženiejezlý.Nomohlamuveriť?

Emma si silnejšie pritisla slona k hrudi. Jazyk sa jej lepil na podnebie ako vysušená žuvačka.Sotvapočulavlastnýtenkýhlások,pretotoskúsilaešteraz:

„Tati,zobuďsa.“Emmamupotiahlapalecnanohe.

Otec odtiahol nohu astenajúc sa obrátil na bok. Trochu pritom nadvihol prikrývku aEmmeudreldonosanezameniteľnýtelesný pach.Bolapresvedčená,žeotcabypodľa vône spoznala so zatvorenými očami aj medzi tuctom dospelých. Podľa tej dôverne známejzemitejzmesitabakuakolínskej,ktorúmalatakrada.

Emmachvíľkuuvažovala,čibytonemalaskúsiťradšejuma­my,ktorámalavždypre ňučas.Otecjučastohrešil.Emmaväčšinouaninetušila,čovyviedla,keďtrieskalidvere, ažsaotriasalcelýdom.Vrajje„chorlelik“alebotaknejako,apotomhotomrzí.Niekedy, veľmi zriedkavo, jej to aj sám povedal. Prišiel za ňou do izby, dotkol sa jej slzami

zmáčaného líčka, pohladkal ju po vlasoch apovedal, že byť dospelý nie je také jednoduché, kvôli zodpovednosti, problémom atak. Pre Emmu boli tieto výnimočné chvílenajšťastnejšienasvete,apresnepotomteraztúžila.

Právednesbytopreňuveľmiveľaznamenalo.

Keďsatakstrašnebojím.

„Tati,prosím…“

Chcelapodísťkzáhlaviuposteleadotknúťsamučela,ale potklasaosklenúfľašu.

Och,nie…

Vrozrušenízabudla,žemamaajotecmajúpripostelifľašusvodoupreprípad,žeby sachcelivnocinapiť.Keďsafľašaprevrhlaakotúľalapoparketách,Emmesazdalo, že cezspálňurachotínákladnývlak.Hrmotbolohlušujúci,akobytmaznásobovalazvuk.

Rozžalosasvetlo.

Namaminejstrane.

KeďsaEmmazrazuocitlavosvetlenejmiestnosti,prenikavovykríkla.

„Zlatko?“počulamatku,ktorávkuželistolnejlampyvyzeralaakosvätica.Akosvätica sostrapatýmivlasmiatvárouotlačenouodvankúša.

AjEmminotecsastrholzospánkuaotvoriloči.

„Čo dočerta, čo…“ Hovoril hlasno, pohľadom blúdil naokolo, akoby sa chcel zorientovať.Očividnesaprebudilzozléhosna,možno saeštecelkomneprebral.Posadil sanaposteli.

„Čo chceš, miláčik?“ opýtala sa jej mama. Skôr ako stihla Emma odpovedať, otec skríkol.

„Doriti!“

„Thomas!“zahriaklahoženavyčítavo.

Rozkričalsaeštehlasnejšie,šermovalrukaminaEmmu.

„Dočerta,koľkokrátsomtihovoril…“

„Thomas!“

„…abysinámvnocidalapokoj!“

„Alevmojej…vmojejskrini…“Emmasazajakalaavočiachmalaslzy.

„Prestaň s tým,“ zúril otec. Zdalo sa, že mamin pokus uchlácholiť ho vňom vyvolal ešteväčšiuzlosť.

„Artur,“ pokračovala Emma. „Ten duch. Zasa je vskrini. Musíte ísť so mnou, prosím. Inakmimožnoublíži.“

Emmin otec sťažka dýchal, zrak mu stemnel, pery sa mu chveli azrazu vyzeral tak, akosipredstavovalaArtura:akomalýspotenýčertstučnýmbruchomaholouhlavou.

„Ničnemusíme,Emma.Ihneďzmizni,lebotiublížimja.Niemožno,aleurčite!“

„Thomas!“znovupočulamatkuatackavoustúpila.

Otcove slová Emmu zasiahli. Silnejšie ako pingpongová raketa, ktorou ju minulý mesiac pri hrenechtiac udreli do tváre. Do očíjej vhŕkli slzy. Malapocit, akoby jej otec dalfacku.Lícejupálilo,hocianinezdviholruku.

„Takto sa nemôžeš rozprávať svlastnou dcérou,“ počula Emma matkine slová. Hovorilaustráchane,celkomticho.Takmerprosebne.

„Budem sa s ňou rozprávať, ako chcem. Musí konečne pochopiť, že sem nemôže každúnocvraziť…“

„Málenšesťrokov.“

„Ajamámštyridsaťštyri,alemojepotrebynikohovtomtodomenezaujímajú.“

Emmasianinevšimla,žesloníkjejvypadolzrúk.Obrátilasakdverámavyšlazizby, akobyjuťahalneviditeľnýpovrázok.

„Thomas…“

„Prestaň stým Thomasom,“ opičil sa otec. „Len pred polhodinou som si ľahol. Ak zajtra ráno nebudem na súde fit, ak ten proces nevyhrám, môžem sa skanceláriou rozlúčiťatymôžešzabudnúťnadom,nasvojeautoajnadecko.“

„Viem…“

„Nič nevieš. Emma nám už teraz prerastá cez hlavu, ale ty si za každú cenu chcela ďalšiehofagana,priktoromsaužvôbecnevyspím.Doriti.Možnotiušlo,ževtejtorodine zarábamlenjasám!APOTREBUJEMSAVYSPAŤ!“

Emma už prešla polovicu chodby, ale otcov hlas neutíchal. Mama šepkala: „Šššš, Thomas.Miláčik,uvoľnisa.“

„AKOSAMÁMUVOĽNIŤ?“

„Počkaj,postarámsaoteba,dobre?“

„POSTARÁŠ?Odkedysizasetehotná,starášsaibaoseba…“

„Viem,viem.Jetomojachyba.Poď,spravítitodobre…“

Emmazavrelazaseboudveresvojejizbyavymklahlasyrodičov.

Aspoňtiezospálne,alehlasyvhlavezostali.

Ihneďzmizni,lebo…!

Zotrela si slzy zočí amárne čakala, že jej prestane šumieť vušiach. Ani mesačné svetlonezmizlozizbyažiariloeštejasnejšieakovrodičovskejspálni.Roletynaoknách boliztenkéhoľanuanaplafónenadjejposteľousvetielkovalinalepenéhviezdičky.

Mojaposteľ.

Emma by sa vnej chcela schúliť a poplakať si pod prikrývkou, ale najprv sa musí ubezpečiť, že duch už nekvočí v úkryte. Že na ňu neskočí, keď zaspí, že zmizol ako zakaždým,keďsňouprišlamamaskontrolovaťizbu.

Stará sedliacka skriňa bola opacha s nahrubo vyrezávanými ornamentmi nadubovýchdverách,ktorépriotváraníškrípali,akobysarehotalastarábosorka.

Takakoteraz.

Prosím,nechtamnieje.

„Haló?“ zavolala Emma do čiernej diery pred sebou. Skriňa bola taká obrovská, že všetkyjejvecisazmestilidoľavejpolovice.Vdruhejbolimamineuterákyaobrusy.

AbolotamdosťmiestaajpreArtura.

„Haló,“odpovedalduchhlbokýmhlasom.Zdalosa,žesiakovždyzakrývaústarukou. Alebošatkou.

Emma vykríkla. Napodiv sa jej však nezmocnil hlboký, všetko pohlcujúci strach, ako keďvskriniprvýrazzarachotiloaonasašlapozrieť.

Strach je možno ako vrecko gumových medvedíkov, pomyslela si. Minuli sa už v spálnirodičov.

„Eštesitu?“

„Samozrejme.Myslíš,žeťanechámsamu?

Právetosomsiželala.

„Ačokebysaprišielpozrieťtatko?“

Artursatichozasmial.„Vedelsom,ženepríde.“

„Prečo?“

„Robilsiniekedyotebastarosti?“

Emmazaváhala.„Áno.“

Nie.Neviem.

„Alemama…“

„Tvojamamajeslaboška.Pretosomtuja.“

„Ty?“Emmasmrkla.

„Počuj…“Arturzmĺkolapotomeštehlbšímhlasompokračoval.„Plakalasi?“

Emmaprikývla.Nevedela,čijuduchvidí,alejehoočiasinepotrebujúsvetlo.Amožno vôbecnemáoči,nebolasiistá,veďArturaeštenikdynevidela.

„Čosastalo?“opýtalsajej.

„Tatkomivynadal.“

„Čopovedal?“

„Povedal…“ Emma naprázdno prehltla. Počuť slová v hlave je iné, ako keď ich má vysloviť.Boleloto.Arturvšaknástojilaonasabála,žesarozzúriakojejotec,pretomu jehoslovázopakovala.

„Zmizni,lebotiublížim.“

„Topovedal?“

Emmaznovu prikývla. Zdalo sa, žeArtur ju vidí aj potme, lebo reagoval. Nesúhlasne zaodŕhalapotomsastaločosinevídané.Arturpoprvýrazvyšielzoskrýše.

Duch bol omnoho väčší, ako si ho Emma predstavovala. Odsunul niekoľko vešiakov, vykročilzoskrineaprstamivrukavicijejprešielpovlasoch.

„Pokojnesiľahni,Emma.“

Zdvihla k nemu zrak azmeravela. Namiesto tváre videla vlastnú skreslenú podobu. Akobysapozeraladozrkadlanavysokomčiernomstĺpevkabinetehrôzy.

Chvíľu jej trvalo, kým si uvedomila, že Artur má na hlave motorkársku helmu avpriezoresaodzrkadľujejejskreslenátvár.

„Hneďsavrátim,“sľúbiljejapobralsakdverám.

Jeho chôdza pripadala Emme povedomá, ale väčšmi ju zaujal špicatý predmet vArturovejruke.

Ažporokochpochopila,žetobolainjekčnástriekačka.

Dlháihlasavmesačnomsvitestriebristoligotala.

Ktorazklame,tomuneveria, ajkebyhovorilpravdu.

Príslovie

1. kapitola

O dvadsaťosem rokov neskôr

Nerobteto.Klamalasom.Prosímvás,nie…“

Diváci, väčšinou muži, sa pri pohľade na týranú polonahú čiernovlasú ženu usilovalitváriťnezúčastnene.

„Panebože,tojeomyl.Všetkosomsivymyslela.Jetostrašnýomyl…Pomoc!“

Ženine výkriky sa ozývali vo vybielenej sterilnej miestnosti, jej slovám bolo dobre rozumieť.Niktosanebudemôcťvyhovoriť,žetobolomyl.

Tátoženatonechcela.

Napriektomujejkorpulentnýbradatýmužskrivýmizubmipicholdoohybufixovanej rukyinjekciu.

Napriek tomu jej nikto neodstránil zčela aspánkov elektródy, ani manžetu z hlavy, takžepripomínalaúbohétýranéopice,ktorýmvpokusnýchlaboratóriáchotvorililebku adomozguzaviedlisondy.

Veďto,čosajejchystaliurobiť,saodtakýchtopokusovveľmineodlišovalo.

Keď narkotikum aprostriedok na uvoľnenie svalov začali účinkovať, muži pripojili umelé dýchanie. Potom začali selektrickými šokmi. Štyristosedemdesiatpäť voltov, sedemnásťkrátzasebou,kýmnevyvolaliepileptickýzáchvat.

Zošikméhouhlakontrolnejkamerysanedalorozoznať,čisačiernovlasáženavzpiera alebo kŕčovito myká končatinami. Chrbty postáv vplášťoch asrúškami na ústach zakrývali výhľad. Výkriky ustali. Vzápätí sa nahrávka skončila avsieni sa trochu rozsvietilo.

„To, čo ste práve videli, je šokujúci prípad…“ začala doktorka Emma Steinová, na chvíľu sa odmlčala a pritiahla si bližšie mikrofón, aby jej pozvaní účastníci kongresu lepšie rozumeli. Hnevala sa na seba, že odmietla schodík, čo jej technik pri hlasovej skúške ponúkol. Zvyčajne oň sama požiadala, ale chlapík vmontérkach sa uškrnul tak povznesene,žehoodbila,aterazstálazarečníckympultomnašpičkách.

„… je šokujúci prípad nútenej psychiatrickej liečby, ktorú sme pokladali za vykorenenú.“

Prítomní boli väčšinou rovnako ako Emma psychiatri. Kolegom teda nemusela vysvetľovať, že kritika sa netýka metódy elektrokonvulzívnej terapie. Hoci zavádzanie elektrického prúdu do ľudského mozgu pripomína stredovek, výsledky vboji proti psychózamadepresiámbolisľubné.Aksazákrokrobilpricelkovejnarkóze,neprejavili satakmeržiadnevedľajšieúčinky.

„Tieto zábery bezpečnostnej kamery sa nám podarilo prepašovať z nemocnice Orphelio vHamburgu. Pacientku, ktorej osud ste práve mohli čiastočne sledovať, tam prijali 3. mája minulý rok. Diagnóza znela schizoidná porucha aopierala sa len o výpovede tridsaťštyriročnej ženy pri hospitalizácii. Bola však úplne zdravá. Pseudopacientkasymptómypredstierala.“

„Prečo?“ opýtal sa človek bez tváre vľavo od nej, kdesi uprostred sály. Muž musel takmer kričať, aby ho vo veľkej sále pripomínajúcej hľadisko divadla počula. Nemecká spoločnosť pre psychiatriu si na svoju každoročnú odbornú konferenciu prenajala hlavnú sálu berlínskeho Medzinárodného kongresového centra. Zvonku vyzeralo centrum ako strieborná kozmická stanica, ktorá priletela znekonečných vesmírnych diaľok rovno pod vysielaciu vežu. Keď však človek vošiel do tejto budovy zo sedemdesiatych rokov, pravdepodobne zamorenej azbestom (v tomto sa názory odborníkov rozchádzali), mal skôr dojem, akoby sa ocitol vretro filme, anie vsci-fi. V interiéridominovalchróm,skloakoža.

Emma pohľadom prechádzala po husto obsadených radoch, ale pýtajúceho sa nenašla,pretoodpoveďnasmerovalatam,kdepredpokladala,žesedí.

„Protiotázka:čovámhovoriaRosenhanoveexperimenty?“

Starší kolega, ktorý sedel na kraji prvého radu na invalidnom vozíku, súhlasne prikývol.

„Prvý raz ich robili koncom šesťdesiatych a na začiatku sedemdesiatych rokov scieľomtestovaťspoľahlivosťpsychiatrickýchdiagnóz.“Emmasiokoloukazovákaľavej

ruky obkrútila pramienok hustých tmavohnedých vlasov ako vždy, keď bola nervózna. Predprednáškounejedla, lebosabála,žebudeospanliváalebo sajej budegrgať.Teraz jejvžalúdkuhlasnoškvŕkalo,ažsaobávala,žemikrofóntozachytíadodánovúpotravu posmeškom, čo si niektorí určite robili na kontojej tučného zadku. Inak bola štíhla apodľanejtotentotelesnýnedostatokeštezvýrazňovalo.

„Hore ako lata, zadok ako lodný kufor,“ pomyslela si dnes ráno v kúpeľni, keď sa obzeralavzrkadle.

VzápätíjuFilipzozaduobjalatvrdil,žemánajkrajšietelo,akéhosakedydotýkal.Keď jupredodchodompobozkal,pritiaholsijuksebeapošepkaljej,želenčosavráti,bude súrne potrebovať párovú terapiu snajerotickejšou psychiatričkou vCharlottenburgu.

Cítila,žetomyslívážne,alevedelaajto,žejejmužjemajstervrozdávaníkomplimentov.

Emma si musela zvyknúť, že Filip má flirtovanie v krvi alen málokedy nevyužije príležitosťpocvičiťsavňom.

„Rosenhanove experimenty, pomenované po americkom psychológovi Davidovi Rosenhanovi, spočívali v tom, že osem testovaných osôb sa dalo hospitalizovať v psychiatrických ústavoch. Boli to študenti, ženy vdomácnosti, maliari, psychológovia alekári. Privyšetrenívšetciuviedlirovnakýpríbeh.Vraj počujúvnútornéhlasy.Čudné, hrozivéhlasy,ktoréhovoriaslová,tlmenýʻ,,dutýʻ alebo,prázdnyʻ .

Iste vás neprekvapí, že všetkých pseudopacientov prijali, väčšinu znich sdiagnózou schizofréniaalebomaniodepresívnapsychóza.

Hoci pokusné osoby boli dokázateľne zdravé apo hospitalizovaní sa správali úplne normálne,vjednotlivýchústavochsacelétýždnepodrobovaliliečbeaužilicelkovovyše dvetisíctabliet.“

Emma si hltom vody z pohára ovlažila pery. Mala na nich rúž, hoci Filipovi sa viac páčila v „prírodnej“ podobe. Skutočne mala mimoriadne hladkú pleť, podľa nej však veľmibledú,najmävporovnanísvýraznoufarbouvlasov.Nechápala,žeFilipvtomvidí „milýkontrast“.

„Aksimyslíte,žesedemdesiaterokysúdávnouminulosťou,žesatostalovminulom storočí,tedavstredovekupsychiatrickejvedy, potomvástotovideopresvedčíoopaku. Vzniklo totiž minulý rok. Aj táto mladá dáma bola testovanou osobou. Zopakovali sme Rosenhanovexperiment.“

V sále zašumelo. Hádam ani nie zo strachu pred škandalóznymi odhaleniami, ale preobavyprítomných,žemožnoajichprávetestujú.

„Znovusmeposlalidopsychiatrickýchústavovpseudopacientov,znovusmetestovali, čo sa stane, keď sa celkom zdraví ľudia dostanú do uzavretých zariadení. A výsledok vzbudzujehrôzu.“

Emma si znovu odpila z vody apokračovala: „Žene zvidea diagnostikovali paranoidnú schizofréniu len na základe jedinej vety pri hospitalizovaní. Celý mesiac ju liečili. Podávali jej lieky, chodila na terapeutické sedenia, ale bola vystavená aj násiliu. Akostevideliapočuli,odmietlaelektrokonvulzívnuliečbu.Nečudo,veďjeúplnezdravá. Napriektomujutejtoterapiinasilupodrobili.

Napriek tomu, že to jednoznačne odmietla. Napriek tomu, že po hospitalizovaní lekárskypersonálunejnekonštatovalnijakénápadnépríznakyaonasamaošetrujúcich lekárov opakovane ubezpečovala, že sa jej stav znormalizoval. Nepočúvali ani ju, ani ošetrovateľov aostatných pacientov. Ľudia, ktorí sňou boli dlhší čas, na rozdiel od sporadickej prítomnosti lekárov boli presvedčení, že táto žena nepatrí na uzavreté oddelenie.“

Emma si všimla, že vprednej časti sály niekto vstal. Dala technikovi dohodnuté znamenie, aby trochu zosilnil svetlo. Keď uvidela vysokého šľachovitého muža sriedkymi vlasmi, počkala, kým sa knemu pomedzi rady prederie dlhonoháasistentka apodámumikrofón.

Muž fúkol do mikrofónu apovedal: „Stauder-Mertens zuniverzitnej nemocnice vKolíne.Prepáčte,panikolegyňa.Prezentujetenámrozmazanéhororovévideo,ktorého pôvodazdrojradšejnechcemepoznať,apredkladátenámbohapustétvrdenia,ktoréby mohlinašejprofesiispôsobiťobrovskéškody,kebysadostalinaverejnosť.

„Máteotázku?“opýtalasaEmma.

Lekár sdvojitým menom prikývol. „Máte aj viac dôkazov ako len výpoveď tejto pseudopacientky?“

„Samasomjunatentopokusvybrala.“

„Dobre, ale môžete za ňu dať ruku do ohňa? Chcem povedať, odkiaľ viete, že táto osobajenaozajzdravá?“

Emma aj zdiaľky videla rovnaký sebavedomý úsmev, ktorý ju nahneval už pri technikovi.

„Čotýmchcetepovedať,pánStauder-Mertens?“

„Chcemtýmpovedať,žeaksaniektodádobrovoľnenacelétýždnehospitalizovaťna uzavretom oddelení, je vybavený, aby som to formuloval opatrne, nezvyčajnou

psychickou štruktúrou. Kto vám zaručí, že táto pozoruhodná dáma netrpí sym­ptómami,ktoréjejnapokonliečiliaprejavilisamožnoažpočasjejpobytuvústave?“

„Ja,“odpovedalaEmma.

„Varistebolicelýčassňou?“samoľúbosaopýtalmuž.

„Áno.“

Sebavedomýúškrnsamuvytratilztváre.„Vy?“

Emmaprikývlaavsálezavládlonapätie.

„Presne tak,“ zdôraznila Emma. Hlas sa jej chvel od vzrušenia, ale aj od zlosti nad týmto prípadom. „Vážení kolegovia, testovanú osobu na videu ste videli len zozadu asprefarbenýmivlasmi,aležena,ktorejprotijejvôlinajprvpodalinarkotikumapotom juvystavilišokovejterapii,tátoženasomja.“